Akvaristika, Údržba akvaristu

Nádrž

Hits: 21640

Abstrakt

Akvaristická nádrž predstavuje základný priestorový, konštrukčný a funkčný rámec umelého vodného ekosystému. Jej rozmery, proporcie, materiálové vlastnosti a technické riešenie ovplyvňujú životné podmienky vodných organizmov, biologickú stabilitu, bezpečnosť, energetickú náročnosť a estetické pôsobenie akvária. Pri výbere nádrže je potrebné zohľadňovať nielen nominálny a skutočný objem vody, ale aj plochu dna, vodnej hladiny, výšku vodného stĺpca a priestorové nároky organizmov. Väčšie akváriá sa spravidla vyznačujú vyššou tepelnou, chemickou a biologickou stabilitou. Vývoj akvaristických nádrží prešiel od liatych sklenených nádob a kovových rámových konštrukcií k moderným celoskleneným nádržiam spájaným silikónom. Pri výrobe akvárií sa využíva plavené, nízkoželezité a zakrivené sklo, pri veľkoobjemových nádržiach aj akrylát, oceľ a železobetón. Významnými konštrukčnými parametrami sú hrúbka skla, mechanické vlastnosti materiálov, kvalita silikónových spojov a spôsob vystuženia. Hydrostatický tlak, priehyb sklenených tabúľ a rozloženie mechanického zaťaženia ovplyvňujú konštrukčnú bezpečnosť nádrže. Pozornosť treba venovať stabilite stojana, rovnomernosti podopretia a únosnosti stavebných konštrukcií. Umiestnenie akvária ovplyvňuje jeho svetelné a teplotné podmienky, dostupnosť technického vybavenia, možnosti pozorovania a praktickosť údržby. Otvorené a zakryté nádrže sa odlišujú intenzitou vyparovania vody, výmenou plynov, svetelnou priepustnosťou a tepelnými stratami. Vyparovanie ovplyvňuje mineralizáciu vody, energetickú náročnosť prevádzky a vlhkosť okolitého prostredia. Pri rozsiahlejších akvaristických systémoch má význam regulácia vzdušnej vlhkosti, vetranie a tepelná izolácia. Dôležitými aspektmi dlhodobej prevádzky sú kontrola technického stavu nádrže, životnosť konštrukčných materiálov, skúšky tesnosti, ochrana pred únikom vody a bezpečnosť elektroinštalácie. Z funkčného a chovateľského hľadiska možno rozlišovať spoločenské, biotopové, stanovištné, druhové, rastlinné, rozmnožovacie, odchovné, karanténne, liečebné a technologické nádrže. Jednotlivé typy akvárií sa odlišujú požiadavkami na ekologické podmienky, priestorové usporiadanie, technické vybavenie a spôsob údržby. Osobitné postavenie má aquascaping, ktorý prepája biologické požiadavky organizmov s princípmi výtvarnej kompozície a perspektívy. Technologické nádrže umožňujú rozšíriť objem vody v systéme a umiestniť technické vybavenie mimo pohľadovej časti akvária. Výber vhodnej akvaristickej nádrže predstavuje komplexné rozhodovanie, ktoré prepája poznatky z biológie, ekológie, fyziky, materiálového inžinierstva, stavebnej statiky, energetiky a estetiky. Správne navrhnuté akvárium vytvára predpoklady pre dlhodobo stabilné, bezpečné a funkčné vodné prostredie, rešpektujúce prirodzené potreby organizmov a individuálne chovateľské zámery akvaristu.


Akváriá sa vyrábajú vo viac-menej štandardných rozmeroch, hoci v súčasnosti sa stretávame s pomerne veľkou rozmanitosťou ich tvarov a proporcií. Pri klasických obdĺžnikových nádržiach býva šírka a výška približne rovnaká a dĺžka predstavuje dvojnásobok až trojnásobok výšky. Obľúbené sú však aj nízke, široké, kockové alebo panoramatické akváriá. Pri výbere nádrže nie je dôležitý iba jej objem, ale aj vzájomný pomer jednotlivých rozmerov. Dve akváriá s rovnakým objemom môžu poskytovať organizmom výrazne odlišné životné podmienky. Dlhé nádrže sú vhodnejšie pre aktívne plávajúce ryby, širšie poskytujú väčšie možnosti členenia dna, vytvárania teritórií a priestorového usporiadania rastlín a dekorácií. Vyššie akváriá môžu pôsobiť esteticky zaujímavo, avšak ich údržba býva náročnejšia a svetlo musí prenikať cez vyšší vodný stĺpec. Z estetického hľadiska považujem za veľmi dôležitú najmä hĺbku akvária, teda vzdialenosť medzi prednou a zadnou stenou. Väčšia hĺbka poskytuje lepšie možnosti vytvárania perspektívy a prirodzene pôsobiacej podvodnej krajiny (rspca.org.uk).

Významným parametrom akvária je plocha vodnej hladiny, prostredníctvom ktorej dochádza k výmene plynov medzi vodou a atmosférou. Pri rovnakom objeme vody má nižšia a širšia nádrž spravidla väčšiu kontaktnú plochu s atmosférou ako vysoká a úzka nádrž. Intenzita výmeny plynov však závisí aj od pohybu vody, čerenia hladiny a rozdielu koncentrácie plynov medzi vodou a atmosférou. Nemenej dôležitá je plocha dna, najmä pri chove rýb žijúcich pri dne, teritoriálnych druhov a viacerých druhov cichlíd. Pri niektorých druhoch rýb je plocha dna významnejším kritériom pri výbere nádrže ako samotný objem vody. Podobne pri pestovaní vodných rastlín poskytuje väčšia plocha dna viac možností na ich priestorové usporiadanie (rspca.org.uk).

akva0

Akvária sú dostať hotové v obchode, alebo sa dajú vyrobiť na mieru, samozrejme aj nepravidelné tvary, so skosenými rohmi, s ohýbaným sklom atď. Veľkosť akvária si musíte vybrať sami, orientujte sa podľa nárokov rýb a rastlín, ktoré mienite chovať. Ja vám poradím, že väčšie akvárium je krajšie a udržuje sa jednoduchšie. Ak začínate s akvaristikou, začal by som s objemom 150-200 litrov (Peter Kaclík). Výhodou väčších akvárií je predovšetkým ich vyššia tepelná, chemická a biologická stabilita. Väčší objem vody pomalšie reaguje na zmeny teploty a rovnaké množstvo nežiaducich látok spôsobí v ňom menšiu zmenu koncentrácie. Väčšie akvárium preto poskytuje akvaristovi za porovnateľných podmienok väčší priestor na reakciu na prípadné problémy, napríklad pri prekŕmení, výpadku technického vybavenia alebo úhyne organizmov. V súčasnosti sú obľúbené aj malé nádrže, označované ako nanoakváriá. Hoci ich rozmery umožňujú umiestnenie aj v priestorovo obmedzených podmienkach, ich prevádzka nemusí byť jednoduchšia. Práve malý objem vody spôsobuje, že zmeny fyzikálnych a chemických podmienok môžu prebiehať veľmi rýchlo. Pri výbere veľkosti akvária je potrebné zohľadňovať aj veľkosť rýb v dospelosti, ich sociálne správanie, teritorialitu a nároky na priestor (rspca.org.uk). Pri výbere akvária sa môžeme rozhodnúť medzi samostatnou nádržou a akváriovým kompletom, ktorý spravidla obsahuje aj osvetlenie, filtráciu, kryt, prípadne ohrievač a stojan. Výhodou kompletov je vzájomná kompatibilita jednotlivých komponentov, nevýhodou môže byť ich obmedzená variabilita. Pri výbere je vhodné posudzovať nielen samotnú nádrž, ale aj kvalitu a výkon dodávaného technického vybavenia. Pri samostatnom zostavovaní akvária má akvarista väčšiu možnosť prispôsobiť jednotlivé komponenty svojim požiadavkám (shrimp.sk).

Pri udávaní veľkosti akvária sa najčastejšie stretávame s jeho nominálnym objemom, ktorý sa vypočíta vynásobením dĺžky, šírky a výšky nádrže. Ak rozmery zadáme v centimetroch a výsledok vydelíme tisícom, dostaneme objem v litroch. Akvárium s rozmermi 100 × 40 × 50 cm má teda nominálny objem 200 litrov. Skutočný objem vody je však menší. Časť priestoru zaberá samotné sklo, substrát, kamene, korene, technické vybavenie a priestor medzi vodnou hladinou a horným okrajom nádrže. Pri bohato zariadených akváriách môže byť rozdiel medzi nominálnym a skutočným objemom vody pomerne výrazný. Poznanie skutočného objemu vody je dôležité najmä pri dávkovaní liečiv, hnojív, prípravkov na úpravu vody a pri určovaní množstva vymieňanej vody (rspca.org.uk).

V minulosti boli obľúbené nádrže tzv. elementky. Nelepili sa, boli vyrobené z liateho skla. Používali sa len ako menšie nádrže – do 20 litrov, a boli veľmi náchylné na puknutie. Rozšírené boli aj nádrže v kovových rámoch. Nepoužíval sa v nich lep, ale tmel. Kov časom hrdzavel a akvárium často tieklo. Pre prenos rýb a ako dočasné nádrže na burzách sa často používajú aj nádrže plastové (Peter Kaclík). Vývoj konštrukcie akvárií výrazne ovplyvnili možnosti spájania jednotlivých materiálov. Prechod od kovových rámov a tmelov k lepeným celoskleneným nádržiam umožnil vytvárať esteticky čistejšie konštrukcie s nerušeným pohľadom do vodného prostredia. Zároveň sa rozšírili možnosti výroby nádrží na mieru. V súčasnosti sa okrem klasických obdĺžnikových nádrží vyrábajú aj nádrže s ohýbaným sklom, nepravidelnými pôdorysmi, bez viditeľných horných výstuží alebo nádrže zabudované priamo do architektúry budov. Najbežnejším materiálom používaným na výrobu akvárií je plavené sklo (float). Vyrába sa technológiou, pri ktorej sa roztavené sklo rozprestiera na hladine roztaveného cínu, čím vzniká rovný a opticky kvalitný povrch. Charakteristickou vlastnosťou bežného skla je jeho mierne zelenkasté sfarbenie, ktoré spôsobuje obsah zlúčenín železa. Toto sfarbenie je výraznejšie pri pohľade cez hranu skla alebo pri väčších hrúbkach sklenených tabúľ (pilkington.com).

akva1

Alternatívou je nízkoželezité sklo, známe napríklad pod obchodným označením Optiwhite. Vyznačuje sa vyššou svetelnou priepustnosťou a vernejším podaním farieb. V akvaristike sa využíva predovšetkým na pohľadové steny nádrží, najmä pri rastlinných akváriách a aquascapingu. Z ekonomického hľadiska je možné kombinovať bežné plavené sklo s nízkoželezitým sklom, ktoré sa použije iba na prednú, prípadne bočné pohľadové steny (Peter Kaclík). Zakrivené sklo umožňuje vytvárať panoramatické akváriá s netradičným estetickým pôsobením. Jeho nevýhodou môže byť optické skreslenie pozorovaných objektov a perspektívy podvodnej krajiny. Zakrivenie skla môže zároveň komplikovať odstraňovanie rias pomocou magnetických stierok alebo škrabiek určených na rovné sklenené plochy (Pavel Mžourek).

Dnes sa sklenené nádrže najčastejšie spájajú pomocou akvaristického silikónu. Silikón plní nielen tesniacu, ale aj konštrukčnú funkciu, pretože prenáša mechanické namáhanie medzi jednotlivými sklenenými tabuľami. Dôležitými vlastnosťami sú jeho priľnavosť ku sklu, pevnosť v ťahu, pružnosť a dlhodobá odolnosť voči pôsobeniu vody. Na lepenie akvárií je potrebné používať silikóny, ktoré sú výrobcom určené na tento účel. Bežné sanitárne silikóny môžu obsahovať fungicídy a ďalšie látky nevhodné pre vodné organizmy. Pred napustením nádrže musí byť silikón úplne vytvrdnutý. Rýchlosť vytvrdzovania závisí od hrúbky spoja, teploty, vlhkosti a vlastností konkrétneho výrobku. Akvaristické silikóny sa vyrábajú najmä v transparentnom a čiernom vyhotovení. Osobne uprednostňujem čierny silikón, pretože na ňom menej vidno prípadné zarastanie riasami a pôsobí na mňa elegantnejšie. Transparentný silikón na druhej strane umožňuje dosiahnuť menej nápadné spoje medzi sklenenými tabuľami. Samotná farba silikónu však nie je rozhodujúcim kritériom jeho kvality ani mechanickej odolnosti (soudal.co.uk). Pri výrobe sklenených akvárií je veľmi dôležitá presnosť opracovania skla. Jednotlivé tabule sa režú na požadované rozmery, ich hrany sa zabrusujú a v prípade potreby sa vytvárajú otvory pre technologické prestupy. Kvalita opracovania sklenených tabúľ ovplyvňuje nielen estetickú hodnotu výsledného výrobku, ale aj kvalitu jeho spojov. Otvory v skle sa využívajú predovšetkým pri nádržiach s externými filtračnými systémami, prepadmi alebo inými špecifickými technologickými požiadavkami. Pri výrobe nádrží sa v závislosti od zložitosti konštrukcie využívajú aj priemyselné technológie rezania a brúsenia skla, prípadne rezanie vodným lúčom (Michal Toufar).

akva2

Pri konštrukcii veľmi veľkých akvárií, najmä vo verejných akváriách, oceanáriách a zoologických záhradách, sa využívajú aj odlišné materiály a technologické postupy. Nosnú konštrukciu nádrže môže tvoriť železobetón alebo oceľ, pričom priehľadné pohľadové plochy sú vytvorené zo špeciálneho skla alebo akrylátu (PMMA – polymetylmetakrylát). Akrylát je známy aj ako organické sklo alebo plexisklo. V porovnaní s klasickým sklom má nižšiu hustotu, dobré optické vlastnosti a umožňuje výrobu veľmi rozmerných, zakrivených alebo valcovitých priehľadných plôch. Je však náchylnejší na poškriabanie a pri jeho konštrukčnom návrhu treba zohľadňovať aj dlhodobé deformácie materiálu pri pôsobení zaťaženia. Rozmerné akrylátové panely je možné spájať pomocou špeciálnych technológií chemického spájania, pri ktorých vznikajú opticky veľmi málo nápadné spoje. Takéto technológie umožňujú vytvárať rozsiahle priehľadné steny, podvodné tunely a panoramatické výhľady do nádrží s objemom stoviek tisíc až miliónov litrov. Príklady takýchto veľkoobjemových akvárií môžeme vidieť aj v Tropikáriu v Budapešti (reynoldspolymer.com). Aj napríklad aj v Seattle Aquarium, kde výrobca uvádza akrylátovú pohľadovú stenu s hrúbkou približne 318 mm (reynoldspolymer.com).

Pri konštrukcii rozmernejších akvárií majú významnú úlohu výstuže, ktorých úlohou je obmedzovať deformáciu sklenených stien a mechanické namáhanie spojov. Pôsobením tlaku vody dochádza k miernemu priehybu predovšetkým dlhších sklenených tabúľ. Veľkosť tohto priehybu závisí od rozmerov tabule, hrúbky skla, výšky vodného stĺpca a spôsobu vystuženia. Pozdĺžne výstuže sú sklenené pásy prilepené spravidla k horným okrajom prednej a zadnej steny nádrže. Priečne výstuže spájajú protiľahlé steny a obmedzujú ich vzájomné vzďaľovanie. Ďalším konštrukčným riešením je obvodová výstuž, ktorá spevňuje hornú časť nádrže po celom jej obvode. Pri niektorých konštrukciách sa používajú aj dodatočné sklenené pásiky pozdĺž zvislých spojov alebo po vnútornom obvode dna. Ich účinnosť závisí od spôsobu vyhotovenia a od celkového konštrukčného návrhu nádrže. V súčasnosti sú obľúbené aj nádrže bez viditeľných rámov a horných výstuží, označované ako rimless. Poskytujú nerušený pohľad do akvária a esteticky čistý vzhľad. Absencia výstuží však musí byť zohľadnená pri dimenzovaní sklenených tabúľ, spravidla vhodnou voľbou ich hrúbky (dinmedia.de). Ako príklad moderného konštrukčného riešenia môže poslúžiť nádrž s rozmermi 180 × 60 × 60 cm, vyrobená českou spoločnosťou 3DAkvaria v roku 2022. Nádrž s nominálnym objemom 648 litrov bola vyrobená z 15 mm hrubého nízkoželezitého skla, bez horných výstuží, s použitím transparentného silikónu (3dakvaria.cz).

Dôležitým konštrukčným parametrom nádrže je hrúbka skla. Samotný objem akvária nie je pri jej určovaní smerodajným parametrom. Rozhodujúca je predovšetkým výška vodného stĺpca, ale aj dĺžka sklenených tabúľ, spôsob ich uloženia, vystuženie a mechanické vlastnosti použitého materiálu. Hydrostatický tlak sa s rastúcou hĺbkou vody lineárne zväčšuje. Pri vodnej hladine je pretlak vody voči okolitej atmosfére nulový, najvyšší je pri dne nádrže. Na sklenené steny teda nepôsobí voda rovnomerne (openstax.org). Zaujímavým fyzikálnym javom je hydrostatický paradox. Hydrostatický tlak v určitej hĺbke nezávisí od celkového množstva vody ani od tvaru nádoby, ale od hustoty kvapaliny, gravitačného zrýchlenia a hĺbky pod hladinou. V dvoch akváriách s rôznym objemom, ale s rovnakou výškou vodného stĺpca, bude hydrostatický tlak pri dne rovnaký, pokiaľ majú porovnateľnú hustotu vody. Celková sila pôsobiaca na jednotlivé steny však závisí aj od ich rozmerov (uniza.sk). Ich spodná časť je vystavená vyššiemu tlaku ako horná. Pri výške vodného stĺpca 50 cm je hydrostatický tlak pri dne približne 4,9 kPa, pri výške jedného metra približne 9,8 kPa. Výsledná hydrostatická sila pôsobiaca na celú zvislú stenu však pri nezmenenej šírke steny narastá s druhou mocninou výšky vodného stĺpca. Zdvojnásobením výšky vody sa teda výsledná sila pôsobiaca na stenu zväčší štvornásobne. Pri výrobe akvária je preto potrebné používať vhodne dimenzované sklo a rešpektovať primeranú bezpečnostnú rezervu. Jednou z technických noriem zaoberajúcich sa bezpečnosťou sklenených akvárií je DIN 32622 (openstax.org). Norma DIN 32622:2006-09 sa podľa zverejneného rozsahu vzťahuje na súkromne používané akváriá do vonkajších rozmerov 2000 × 600 × 600 mm. Nie je preto univerzálnym podkladom pre ľubovoľne veľké nádrže (austrian-standards.at). Akvarista by mal myslieť aj na poistenie voči prasknutiu a tečeniu akvária. Je to nepríjemná vec, ktorá sa občas pritrafí. Niekedy opotrebovaním materiálu, niekedy nešťastným rozbitím (Peter Kaclík).

akva3

Z hľadiska svetelných podmienok je vhodné situovať akvárium skôr do tmavšej časti miestnosti, mimo dosahu intenzívneho priameho slnečného žiarenia. Prirodzené svetlo nemusí byť pre akvárium nevyhnutne škodlivé, jeho intenzita a dĺžka pôsobenia sa však v priebehu roka výrazne menia. Priame slnečné žiarenie môže spôsobovať prehrievanie vody a za určitých podmienok podporovať nadmerný rast rias. Význam svetových strán závisí predovšetkým od orientácie okien, tienenia okolitého prostredia a vzdialenosti nádrže od okna. Z estetického hľadiska nie je vhodné umiestňovať akvárium do protisvetla, ktoré sťažuje pozorovanie jeho obyvateľov a znižuje vnímaný kontrast podvodnej scenérie. Akvárium by nemalo byť umiestnené v bezprostrednej blízkosti radiátorov, klimatizačných jednotiek alebo iných zdrojov výrazných teplotných zmien. Pri výbere miesta treba myslieť aj na dostupnosť elektrických zásuviek, možnosti výmeny vody, manipuláciu s technickým vybavením a dostatočný priestor nad nádržou (rspca.org.uk). Nemalo by byť príliš vysoko – aby ste mali z pohľadu naň pôžitok a aby bola jeho údržba praktickejšia, dostupnejšia. Pri nádrži by mal byť dostatok priestoru na jeho údržbu. Odporúčam umiestniť akvárium do výšky očí a radšej nižšie ako vyššie. Akvárium by nemalo byť ani príliš nízko – aj napr. kvôli deťom a opäť kvôli údržbe.

Nádrž musí byť položená na pevnom, rovnom, vodorovnom a stabilnom podklade. Nedostatočná tuhosť stojana, jeho deformácia alebo nerovnomerné podopretie nádrže môžu spôsobovať dodatočné mechanické namáhanie skla a silikónových spojov. Pri celosklenených nádržiach sa často používa vyrovnávacia podložka, ktorá kompenzuje drobné nerovnosti kontaktnej plochy a obmedzuje vznik lokálnych mechanických napätí. Používa sa napríklad penový polyetylén, polystyrén alebo špeciálne podložky určené pod akváriá. Hrúbka a mechanické vlastnosti podložky by mali zodpovedať konštrukcii nádrže. Podložka však nemôže nahradiť nedostatočne pevný alebo výrazne nerovný podklad. Inak je to pri akváriách vybavených nosným spodným rámom. Tieto nádrže môžu byť konštruované tak, aby sa ich hmotnosť prenášala prostredníctvom rámu, pričom samotné sklenené dno sa podkladu nedotýka. Pri takomto konštrukčnom riešení môže byť použitie dodatočnej podložky nevhodné. Vždy je potrebné rešpektovať odporúčania výrobcu akvária. Pri manipulácii s nádržou je potrebné dbať na čistotu podkladu. Aj drobné tvrdé predmety, napríklad zrnká štrku, môžu vytvárať bodové namáhanie skla. Pozornosť treba venovať najmä hranám a rohom sklenených tabúľ, ktoré sú citlivé na mechanické poškodenie (juwel-aquarium.de). Dajte pozor na to, aby pod akváriom nebolo niečo tvrdé a ostré, napr. zrnko štrku – tlak nádrže by spôsobil puknutie. Platí to aj pri prázdnom akváriu, vždy si ak kladiete akvárium na zem, dajte pod neho niečo mäkké, napr. polystyrén.

Pri umiestňovaní akvária je potrebné zohľadňovať jeho celkovú hmotnosť a spôsob prenosu zaťaženia na stavebnú konštrukciu. Jeden liter sladkej vody má hmotnosť približne jeden kilogram. K hmotnosti vody je potrebné pripočítať hmotnosť samotnej nádrže, substrátu, dekorácií, technického vybavenia a stojana. Pri akváriách s rozsiahlymi skalnými dekoráciami môže byť celková hmotnosť podstatne vyššia, ako by sa dalo usudzovať iba podľa objemu nádrže. Pri rozmernejších akváriách je vhodné zohľadňovať únosnosť stropnej konštrukcie, smer uloženia nosných prvkov, rozpätie stropu, vzdialenosť od nosných stien a technický stav budovy. Umiestnenie nádrže pri nosnej stene môže byť z hľadiska statiky výhodnejšie než jej umiestnenie v strede rozpätia stropnej konštrukcie. Nie je to však pravidlo platné pre každý stavebný systém. Dôležité je aj rozloženie zaťaženia. Stojan s malými nohami prenáša hmotnosť na podlahu prostredníctvom koncentrovaných zaťažení, zatiaľ čo stojan s plošným alebo líniovým podopretím môže zaťaženie rozkladať na väčšiu kontaktnú plochu. Pri navrhovaní stavebných konštrukcií sa používajú normové hodnoty úžitkového zaťaženia. Tieto hodnoty však nemožno jednoducho interpretovať ako maximálnu prípustnú hmotnosť akvária na jeden štvorcový meter podlahy. Akvárium predstavuje dlhodobo pôsobiace, lokálne sústredené zaťaženie, ktorého účinky závisia od konkrétnych vlastností stavebnej konštrukcie. Pri väčších nádržiach, najmä v starších budovách alebo pri neznámej konštrukcii stropu, je vhodné konzultovať ich umiestnenie so statikom (normoff.gov.sk).

Najmä pri väčších nádržiach treba zabezpečiť, aby nádrž držal stabilný, rovný stojan. Kompletne zariadené akvárium s objemom 300 litrov môže vážiť aj 400 – 500 kg. Aj pri manipulácii s nádržou buďte opatrní a myslite na to, že je pomerne ťažký. Možná stojan pre akvárium je kovový. Šikovný človek si dokáže vytvoriť alebo zadovážiť aj pekne pôsobiaci, napríklad drevom obložený stojan. Prípadne „stojan“ tvorí kombinácia murovky, ocele a dreva. Nádrž však môže byť zabudovaná do nábytku, do stavby, technickým riešeniam sa medze nekladú. O tom, aký stojan je pre vás vhodný, sa poraďte s jeho výrobcom, predajcom, všetko závisí na záťaži, ktorú má niesť (Peter Kaclík). Pri výbere stojana nie je rozhodujúci iba materiál, ale predovšetkým jeho únosnosť, tuhosť a konštrukčná stabilita. Kvalitne navrhnutý drevený stojan môže byť rovnako vhodný ako oceľová konštrukcia. Dôležitá je jeho odolnosť voči zvislému zaťaženiu, bočným silám a dlhodobým deformáciám. Pri drevených konštrukciách treba zohľadňovať pôsobenie vlhkosti. Najmä drevotrieskové materiály môžu pri opakovanom kontakte s vodou napučiavať a strácať svoje mechanické vlastnosti. Oceľové konštrukcie je naopak vhodné chrániť proti korózii. Stojan môže plniť aj významnú technologickú funkciu. V jeho vnútornom priestore sa často nachádzajú vonkajšie filtre, tlakové nádoby s oxidom uhličitým, elektrické rozvody alebo samostatné filtračné nádrže. Pri jeho návrhu je preto vhodné myslieť na vetranie, dostupnosť technického vybavenia a ochranu pred prípadným únikom vody.

K akváriu patrí krycie sklo. Obyčajne je z tenšieho skla ako steny nádrže. Je veľmi dobré, ak má zrezané rohy, pretože tým získate priestor pre kŕmenie, aj pre káble elektroinštalácie. Je praktické, ak nemusíte vždy odkladať krycie sklo, keď chcete rybičky nakŕmiť. V prípade, že chováte doma mačku, tá si dokáže občas uloviť z nezakrytého akváriu aj vašu rybičku. Na druhej strane, krycie sklo chráni pred prípadnými zvieracími miláčikmi. Samozrejme, že krycie sklo nie je nevyhnutné, napr. ak nám záleží na čo najlepšej priechodnosti svetla do akvária, možno zvoliť iné riešenie. Je však otázne, ako je v tomto prípade toto vaše riešenie bezpečné. Treba vziať do úvahy, či svetlo, ktoré je nad hladinou, je nejako zabezpečené proti vode, proti skratu, či sa hladina nečerí apod. Môžete si zhotoviť kryt s osvetlením, čím si zvýšite estetickú hodnotu celého kompletu. Krycie sklo účinne zamedzuje vyparovaniu vody z akvária – vlhkosti.

V akvaristike sú obľúbené aj otvorené akváriá, pri ktorých nie je vodná hladina prekrytá krycím sklom ani uzavretým krytom. Ich výhodou je jednoduchší prístup do nádrže, prirodzenejší vzhľad a možnosť pestovať rastliny, ktorých nadzemné časti vyrastajú nad vodnú hladinu. Otvorená hladina poskytuje dobré predpoklady na výmenu plynov medzi vodou a atmosférou. Nevýhodou otvorených nádrží je intenzívnejšie vyparovanie vody, vyššie tepelné straty a riziko vyskočenia rýb. Množstvo odparenej vody závisí od plochy vodnej hladiny, teploty vody a okolitého vzduchu, relatívnej vlhkosti a intenzity prúdenia vzduchu nad hladinou. Pri vyparovaní uniká z akvária predovšetkým voda, zatiaľ čo väčšina rozpustených minerálnych látok zostáva v nádrži. Pri pravidelnom dopĺňaní odparenej vody mineralizovanou vodou sa preto môže postupne zvyšovať mineralizácia vody. Dopĺňanie odparenej vody nie je náhradou za pravidelnú výmenu vody. Na dopĺňanie odparenej vody je v mnohých prípadoch vhodná demineralizovaná voda, napríklad voda získaná reverznou osmózou. Alternatívou ku kryciemu sklu sú ochranné sieťky, ktoré obmedzujú riziko vyskočenia rýb, pričom umožňujú voľnejšiu výmenu plynov a prenikanie svetla (practicalfishkeeping.co.uk). Krycie sklá zároveň obmedzujú prenikanie prachu a iných nečistôt z okolitého prostredia na vodnú hladinu. Na ich spodnej strane však dochádza ku kondenzácii vodnej pary a postupne sa na nich môžu vytvárať minerálne usadeniny alebo riasy. Znečistenie krycích skiel môže znižovať množstvo svetla prenikajúceho do akvária, preto by aj ich pravidelné čistenie malo byť súčasťou údržby nádrže. Krycie sklá môžu byť položené na pozdĺžnych výstužiach alebo na samostatných držiakoch (Martin Novák).

Pri prevádzke väčšieho počtu akvárií, napríklad v akvaristických odchovniach, môže byť významným problémom zvýšená vlhkosť vzduchu. Vodná para môže kondenzovať na chladnejších stavebných konštrukciách, oknách a stenách. Pri dlhodobom pôsobení zvýšenej vlhkosti a nedostatočnom vetraní môžu vznikať podmienky vhodné pre rast plesní a degradáciu niektorých stavebných materiálov. Vyparovanie vody predstavuje zároveň významný mechanizmus tepelných strát akvária. Na premenu kvapalnej vody na vodnú paru je potrebné pomerne veľké množstvo energie. Otvorené nádrže preto môžu pri udržiavaní rovnakej teploty vyžadovať viac energie na ohrievanie vody ako vhodne zakryté nádrže. Pri väčších akvaristických systémoch má význam nielen energetická účinnosť osvetlenia, filtrácie a ohrevu vody, ale aj tepelná izolácia nádrží, teplota miestnosti, výmena vzduchu a odstraňovanie prebytočnej vlhkosti. V niektorých prípadoch je výhodnejšie vykurovať celú miestnosť než zabezpečovať požadovanú teplotu vody v každej nádrži samostatne. Závisí to však od tepelnoizolačných vlastností miestnosti, prevádzky akvárií a požadovaných teplôt vody.

Ani akvaristická nádrž nemá neobmedzenú životnosť. Samotné sklo môže pri vhodných podmienkach slúžiť veľmi dlho, kritickými miestami konštrukcie sú však predovšetkým silikónové spoje, mechanicky poškodené hrany a časti vystavené dodatočnému namáhaniu. Pri starších nádržiach je vhodné pravidelne kontrolovať stav silikónových spojov, prípadné oddeľovanie silikónu od skla, poškodenie hrán, vznik netesností a neobvyklé deformácie sklenených stien. Mechanické poškodenie skla nemusí viesť k okamžitému prasknutiu, môže však znižovať jeho mechanickú odolnosť. Pred uvedením novej, použitej alebo dlhodobo nepoužívanej nádrže do prevádzky je vhodné vykonať skúšku tesnosti. Skúška by sa mala vykonávať na bezpečnom a dostatočne únosnom mieste, kde prípadný únik vody nespôsobí rozsiahle škody. Pri manipulácii s akváriom je potrebné uvedomiť si, že nádrž je konštruovaná na určitý spôsob mechanického zaťaženia. Premiestňovanie napusteného akvária alebo nádrže obsahujúcej ťažké dekorácie môže spôsobovať nepredpokladané namáhanie dna a spojov. Užitočným bezpečnostným prvkom sú aj snímače úniku vody, ktoré môžu signalizovať prítomnosť vody pod nádržou alebo v priestore technického vybavenia. Pri väčších akváriách je vhodné preveriť aj rozsah poistného krytia domácnosti a zodpovednosti za škody spôsobené tretím osobám.

V bezprostrednej blízkosti akvária sa stretáva voda s elektrickými zariadeniami. Osvetlenie, čerpadlá, filtre a ohrievače musia byť určené na príslušný spôsob použitia. Elektrické zásuvky a predlžovacie káble je potrebné umiestňovať tak, aby boli chránené pred striekajúcou vodou, kondenzáciou a prípadným únikom vody z nádrže. Vhodným riešením je vytvorenie slučky na elektrickom kábli pod úrovňou zásuvky, označovanej ako odkvapová slučka. Kvapky vody stekajúce po kábli tak odkvapnú v jeho najnižšom bode a nedostanú sa priamo do zásuvky. Dôležitým ochranným prvkom elektroinštalácie je aj prúdový chránič. Pred zásahmi do vody je potrebné odpojiť príslušné elektrické zariadenia od napájania. Z hľadiska vášho rozhodovania je dôležité, čo vlastne chcete v akváriu mať.

Spoločenské akvárium je najčastejším typom akvária. Zaňho považujte také akvárium, ktorého zloženie nemá snahu detailne napodobňovať prírodu. Najčastejšími chovancami takéhoto typického akvária sú mrenky, tetry, ryby menšieho vzrastu, ktoré sú aj svojou povahou spoločenské. Možné je aj zoskupenie rôznych druhov živorodiek, príkladov je veľa. Akvárium biotopové, niekedy aj nazývané prírodné, je také, v ktorom sa snažíte prispôsobiť čo najviac podmienkam v prírode. Problematike biotopových akvárií sa podrobnejšie venovala Markéta Rejlková v článkoch Biotopní akvária a 10 důvodů, proč založit biotopní akvárium, ktoré vyšli v prvom čísle časopisu Akvárium, vydávaného občianskym združením KLUB.AKVA.SK, 4. septembra 2006. Pri biotopových akváriách je vhodné rozlišovať medzi geografickým, stanovištným a biotopovým prístupom. Samotný pôvod organizmov z rovnakého geografického regiónu ešte neznamená, že sa tieto organizmy v prírode vyskytujú spoločne. Aj v rámci povodia jednej rieky sa môžu nachádzať ekologicky veľmi odlišné stanovištia. Pri stanovištnom akváriu (habitat tank) je rozhodujúca predovšetkým podobnosť ekologických podmienok, zatiaľ čo pri biotopovom akváriu sa kladie dôraz aj na prirodzený spoločný výskyt jednotlivých druhov organizmov (Markéta Rejlková). Pri biotopových akváriách sa môže akvarista snažiť napodobniť nielen všeobecné podmienky určitého geografického regiónu, ale aj konkrétny vodný biotop. V takom prípade sa zohľadňuje druhové zloženie organizmov, charakter dna, prúdenie vody, fyzikálne a chemické vlastnosti vody, množstvo svetla a prítomnosť prirodzene sa vyskytujúcich materiálov.

Osobitnou skupinou sú druhové akváriá, zamerané na chov konkrétneho druhu alebo príbuznej skupiny organizmov. Ich rozmery, zariadenie a technické vybavenie sa prispôsobujú predovšetkým biologickým nárokom chovaných živočíchov. Rastlinné akváriá sú orientované na pestovanie vodných rastlín a vytváranie esteticky pôsobiacich rastlinných kompozícií. Samostatnou disciplínou je aquascaping, pri ktorom sa využívajú princípy výtvarnej kompozície, perspektívy a priestorového usporiadania prírodných prvkov. V chovateľskej praxi majú veľký význam rozmnožovacie, odchovné, karanténne a liečebné nádrže. Ich estetická hodnota je často druhoradá. Dôležitejšia býva jednoduchá údržba, hygienická kontrola, možnosť pozorovania organizmov a zabezpečenie podmienok zodpovedajúcich konkrétnemu účelu. Pri väčších akvaristických systémoch sa používajú aj samostatné technologické nádrže. Sú prepojené s hlavnou nádržou prostredníctvom cirkulácie vody a umožňujú umiestnenie filtračných médií, ohrievačov, čerpadiel a ďalšieho technického vybavenia mimo pohľadovej časti akvária. Zároveň zväčšujú celkový objem vody v systéme. Pri spoločnej filtrácii viacerých nádrží je však potrebné zohľadňovať aj možnosť šírenia ochorení medzi jednotlivými nádržami.

Akvaristická nádrž nie je iba priehľadnou nádobou naplnenou vodou. Predstavuje základný priestorový, konštrukčný a funkčný rámec umelého vodného ekosystému. Jej rozmery, proporcie, materiálové vlastnosti, umiestnenie a technické riešenie ovplyvňujú životné podmienky organizmov, možnosti údržby, energetickú náročnosť aj estetické pôsobenie celého akvária. Vhodne zvolená nádrž môže akvaristovi výrazne uľahčiť starostlivosť o vodné prostredie a zároveň poskytnúť dostatočný priestor na jeho vlastné chovateľské a tvorivé zámery.


Aquariums are manufactured in more or less standard dimensions, although nowadays there is considerable diversity in their shapes and proportions. In conventional rectangular tanks, the width and height are approximately equal, while the length is typically two to three times the height. Low-profile, wide, cube-shaped and panoramic aquariums are also popular. When choosing a tank, its volume is not the only important consideration; the proportions of its individual dimensions are equally significant. Two aquariums of the same volume may provide considerably different living conditions for aquatic organisms. Long tanks are more suitable for active swimmers, while wider tanks offer greater opportunities for structuring the bottom, establishing territories and arranging plants and decorations. Taller aquariums may be aesthetically appealing, but their maintenance tends to be more demanding, and light must penetrate a deeper water column. From an aesthetic perspective, I consider aquarium depth, meaning the distance between the front and rear panels, particularly important. Greater depth provides more opportunities to create perspective and natural-looking underwater landscapes (rspca.org.uk).

An important parameter of an aquarium is its water surface area, through which gas exchange takes place between the water and the atmosphere. For the same water volume, a lower and wider tank generally has a larger contact area with the atmosphere than a tall and narrow tank. However, the rate of gas exchange also depends on water movement, surface agitation and differences in gas concentrations between the water and the atmosphere. Equally important is the bottom area, particularly when keeping bottom-dwelling fish, territorial species and various species of cichlids. For some fish species, the bottom area is a more important criterion when choosing a tank than the water volume itself. Similarly, when growing aquatic plants, a larger bottom area provides more opportunities for their spatial arrangement (rspca.org.uk).

Aquariums are available ready-made in shops or can be custom-built, including irregular shapes, bevelled corners and curved glass. You need to choose the size of your aquarium yourself, taking into account the requirements of the fish and plants you intend to keep. My advice is that larger aquariums are more attractive and easier to maintain. If you are new to fishkeeping, I would recommend starting with a volume of 150–200 litres (Peter Kaclík). The main advantage of larger aquariums is their greater thermal, chemical and biological stability. A larger water volume responds more slowly to changes in temperature, and the same quantity of undesirable substances causes a smaller change in concentration. Under comparable conditions, a larger aquarium therefore gives the aquarist more time to respond to potential problems, such as overfeeding, equipment failure or the death of aquatic organisms. Small tanks, commonly referred to as nano aquariums, are also popular today. Although their dimensions allow them to be placed in confined spaces, their operation is not necessarily easier. Their small water volume means that physical and chemical conditions can change very rapidly. When choosing aquarium size, it is also necessary to consider the adult size of the fish, their social behaviour, territoriality and spatial requirements (rspca.org.uk). When choosing an aquarium, we can decide between a standalone tank and an aquarium kit, which usually includes lighting, filtration, a hood and possibly a heater and stand. The advantage of aquarium kits is the compatibility of their individual components, while their disadvantage may be limited flexibility. When making a choice, it is advisable to assess not only the tank itself but also the quality and performance of the supplied equipment. By assembling an aquarium independently, the aquarist has greater freedom to adapt individual components to their requirements (shrimp.sk).

Aquarium size is most commonly expressed in terms of its nominal volume, calculated by multiplying the length, width and height of the tank. If the dimensions are given in centimetres and the result is divided by one thousand, the volume is obtained in litres. An aquarium measuring 100 × 40 × 50 cm therefore has a nominal volume of 200 litres. The actual water volume, however, is smaller. Part of the space is occupied by the glass itself, substrate, rocks, driftwood, technical equipment and the space between the water surface and the upper edge of the tank. In heavily decorated aquariums, the difference between nominal and actual water volume can be considerable. Knowing the actual water volume is particularly important when dosing medications, fertilisers and water treatment products, as well as when determining the amount of water to be replaced (rspca.org.uk).

In the past, small one-piece cast-glass tanks, locally known as elementky, were popular. They were not bonded together but manufactured from cast glass. They were used only as small tanks of up to 20 litres and were highly susceptible to cracking. Aquariums with metal frames were also widespread. Instead of adhesives, putty was used. Over time, the metal corroded and the aquariums often developed leaks. Plastic tanks are frequently used for transporting fish and as temporary containers at aquarium fairs (Peter Kaclík). The development of aquarium construction has been significantly influenced by the available methods of joining different materials. The transition from metal frames and putty to bonded all-glass tanks made it possible to create visually cleaner structures with unobstructed views of the aquatic environment. It also expanded the possibilities for custom aquarium manufacturing. Today, in addition to conventional rectangular tanks, aquariums are manufactured with curved glass, irregular footprints, no visible upper bracing or directly integrated into building architecture. The most common material used in aquarium manufacturing is float glass. It is produced using a process in which molten glass spreads across the surface of molten tin, creating a flat surface of high optical quality. A characteristic feature of ordinary glass is its slightly greenish tint, caused by iron compounds. This coloration becomes more pronounced when viewed through the edge of the glass or in thicker glass panels (pilkington.com).

An alternative is low-iron glass, known, for example, under the trade name Optiwhite. It offers higher light transmission and more accurate colour reproduction. In fishkeeping, it is primarily used for viewing panels, especially in planted aquariums and aquascaping. From an economic perspective, ordinary float glass can be combined with low-iron glass, which may be used only for the front or visible side panels (Peter Kaclík). Curved glass makes it possible to create panoramic aquariums with an unconventional aesthetic appearance. Its disadvantage may be optical distortion of the observed objects and the perspective of the underwater landscape. Curved glass can also complicate algae removal using magnetic cleaners or scrapers designed for flat glass surfaces (Pavel Mžourek).

Today, glass tanks are most commonly bonded using aquarium silicone. Silicone serves both a sealing and a structural function, transferring mechanical stresses between individual glass panels. Its important properties include adhesion to glass, tensile strength, elasticity and long-term resistance to water exposure. Silicone products specifically designated by their manufacturers for aquarium construction must be used. Ordinary sanitary silicone sealants may contain fungicides and other substances unsuitable for aquatic organisms. Before filling the tank, the silicone must be fully cured. The curing rate depends on joint thickness, temperature, humidity and the properties of the particular product. Aquarium silicones are primarily available in transparent and black versions. Personally, I prefer black silicone, because algae growth is less visible on it and I find it more elegant. Transparent silicone, on the other hand, makes the joints between glass panels less conspicuous. The colour of silicone itself is not a decisive criterion of its quality or mechanical resistance (soudal.co.uk). In the manufacture of glass aquariums, precision in glass processing is very important. Individual panels are cut to the required dimensions, their edges are ground and, where necessary, holes are created for technical connections. The quality of glass processing affects not only the aesthetic value of the finished product but also the quality of its joints. Holes in glass are primarily used in tanks with external filtration systems, overflows or other specific technical requirements. Depending on the complexity of the construction, industrial glass cutting and grinding technologies, including waterjet cutting, may also be used (Michal Toufar).

In the construction of very large aquariums, particularly public aquariums, oceanariums and zoological gardens, different materials and technological processes are also employed. The load-bearing structure of the tank may consist of reinforced concrete or steel, while transparent viewing surfaces are made of specialised glass or acrylic (PMMA – polymethyl methacrylate). Acrylic is also known as organic glass or plexiglass. Compared with conventional glass, it has a lower density, good optical properties and enables the manufacture of very large, curved or cylindrical transparent surfaces. However, it is more susceptible to scratching, and its structural design must account for long-term material deformation under load. Large acrylic panels can be joined using specialised chemical bonding technologies that create visually inconspicuous joints. Such technologies make it possible to construct extensive transparent walls, underwater tunnels and panoramic views into tanks containing hundreds of thousands or millions of litres. Examples of such large-volume aquariums can be seen at the Tropicarium in Budapest (reynoldspolymer.com). Another example is the Seattle Aquarium, where the manufacturer reports an acrylic viewing panel approximately 318 mm thick (reynoldspolymer.com).

In the construction of larger aquariums, bracing plays an important role in limiting the deformation of glass walls and mechanical stress on the joints. Water pressure causes slight deflection, particularly in longer glass panels. The magnitude of this deflection depends on panel dimensions, glass thickness, water column height and the bracing configuration. Longitudinal braces are glass strips generally bonded along the upper edges of the front and rear walls. Cross braces connect opposite walls and limit their outward movement. Another structural solution is perimeter bracing, which reinforces the upper part of the tank around its entire perimeter. Some designs also use additional glass strips along vertical joints or around the inner perimeter of the bottom. Their effectiveness depends on their workmanship and the overall structural design of the tank. Aquariums without visible frames or upper bracing, known as rimless aquariums, are popular today. They provide an unobstructed view of the aquarium and a visually clean appearance. However, the absence of bracing must be taken into account when dimensioning the glass panels, generally through an appropriate choice of glass thickness (dinmedia.de). An example of a modern structural design is a tank measuring 180 × 60 × 60 cm, manufactured by the Czech company 3DAkvaria in 2022. The aquarium, with a nominal volume of 648 litres, was constructed using 15 mm low-iron glass, without upper bracing and with transparent silicone (3dakvaria.cz).

An important structural parameter of an aquarium is glass thickness. The volume of the aquarium alone is not a determining factor. The height of the water column is particularly important, as are the length of the glass panels, their support conditions, bracing and the mechanical properties of the material used. Hydrostatic pressure increases linearly with water depth. At the water surface, the gauge pressure relative to the surrounding atmosphere is zero, while it is greatest at the bottom of the tank. Water therefore does not exert uniform pressure on the glass walls (openstax.org). An interesting physical phenomenon is the hydrostatic paradox. Hydrostatic pressure at a given depth does not depend on the total quantity of water or the shape of the container, but on the density of the liquid, gravitational acceleration and the depth below the water surface. In two aquariums with different volumes but the same water column height, hydrostatic pressure at the bottom will be equal, provided that their water densities are comparable. However, the total force acting on individual walls also depends on their dimensions (uniza.sk). The lower part of the walls is exposed to greater pressure than the upper part. With a water column height of 50 cm, hydrostatic pressure at the bottom is approximately 4.9 kPa; at a height of one metre, it is approximately 9.8 kPa. However, for a wall of constant width, the resultant hydrostatic force acting on the entire vertical wall increases with the square of the water column height. Doubling the water height therefore quadruples the resultant force acting on the wall. When manufacturing an aquarium, appropriately dimensioned glass must be used, with an adequate safety margin. One of the technical standards addressing the safety of glass aquariums is DIN 32622 (openstax.org). According to its published scope, DIN 32622:2006-09 applies to privately used aquariums with external dimensions of up to 2000 × 600 × 600 mm. It is therefore not a universal basis for designing aquariums of arbitrary size (austrian-standards.at). Aquarists should also consider insurance against aquarium breakage and leakage. These are unpleasant events that occasionally occur, sometimes as a result of material wear and sometimes due to accidental damage (Peter Kaclík).

From the perspective of lighting conditions, it is advisable to place an aquarium in a darker part of the room, away from intense direct sunlight. Natural light is not necessarily harmful to an aquarium, but its intensity and duration vary considerably throughout the year. Direct sunlight may cause the water to overheat and, under certain conditions, encourage excessive algae growth. The importance of compass orientation depends primarily on window orientation, shading from the surrounding environment and the distance of the tank from the window. From an aesthetic perspective, it is not advisable to position an aquarium against the light, as this makes observing its inhabitants more difficult and reduces the perceived contrast of the underwater scenery. An aquarium should not be placed immediately next to radiators, air-conditioning units or other sources of significant temperature fluctuations. When choosing a location, consideration should also be given to access to electrical outlets, water changes, handling technical equipment and sufficient space above the tank (rspca.org.uk). It should not be positioned too high, both to maximise viewing enjoyment and to make maintenance more practical and accessible. There should be sufficient space around the tank for its maintenance. I recommend positioning an aquarium at eye level, preferably slightly lower rather than higher. However, it should not be placed too low, for example because of children and again for maintenance reasons.

The tank must be placed on a firm, flat, level and stable supporting surface. Insufficient stand rigidity, deformation or uneven support can introduce additional mechanical stresses into the glass and silicone joints. All-glass tanks frequently use a levelling mat that compensates for minor irregularities in the contact surface and limits localised mechanical stresses. Materials such as polyethylene foam, polystyrene or specialised aquarium mats may be used. The thickness and mechanical properties of the mat should correspond to the construction of the tank. However, a mat cannot compensate for an insufficiently rigid or significantly uneven supporting surface. The situation is different for aquariums equipped with a load-bearing bottom frame. These tanks may be designed so that their weight is transferred through the frame without the glass bottom itself touching the supporting surface. In such designs, using an additional mat may be inappropriate. The aquarium manufacturer’s recommendations should always be followed. When handling the tank, attention must be paid to the cleanliness of the supporting surface. Even small hard objects, such as grains of gravel, can create localised point stresses in the glass. Particular attention should be paid to the edges and corners of glass panels, which are susceptible to mechanical damage (juwel-aquarium.de). Make sure that there are no hard or sharp objects beneath the aquarium, such as grains of gravel, as the pressure exerted by the tank could cause cracking. This also applies to empty aquariums. When placing an aquarium on the floor, use a suitable soft protective material, such as polystyrene.

When positioning an aquarium, it is necessary to consider its total weight and how the load is transferred to the building structure. One litre of freshwater has a mass of approximately one kilogram. The weight of the tank itself, substrate, decorations, technical equipment and stand must be added to the weight of the water. In aquariums with extensive rock decorations, the total weight may be considerably greater than the nominal tank volume would suggest. For larger aquariums, consideration should be given to the load-bearing capacity of the floor structure, the orientation of its structural elements, floor span, distance from load-bearing walls and the condition of the building. Positioning the tank next to a load-bearing wall may be structurally more favourable than placing it at the middle of the floor span. However, this rule does not apply to every structural system. Load distribution is also important. A stand with small feet transfers weight to the floor through concentrated loads, while a stand with continuous or distributed support may spread the load over a larger contact area. In structural engineering, standardised imposed load values are used when designing building structures. However, these values cannot simply be interpreted as the maximum permissible aquarium weight per square metre of floor area. An aquarium represents a long-term, locally concentrated load whose effects depend on the specific properties of the building structure. For larger tanks, particularly in older buildings or where the floor structure is unknown, it is advisable to consult a structural engineer regarding their placement (normoff.gov.sk).

Particularly with larger tanks, it is necessary to ensure that the aquarium is supported by a stable, level stand. A fully equipped 300-litre aquarium can weigh as much as 400–500 kg. Be careful when handling the tank and remember that it is relatively heavy. A metal stand is one possible solution. A skilled person can construct or obtain an aesthetically pleasing stand, for example one clad in wood. Alternatively, the stand may consist of a combination of masonry, steel and wood. A tank can also be integrated into furniture or building structures; the possibilities for technical solutions are extensive. Consult the manufacturer or retailer regarding the most suitable stand, as everything depends on the load it must support (Peter Kaclík). When choosing a stand, the material alone is not decisive. Its load-bearing capacity, rigidity and structural stability are particularly important. A well-designed wooden stand can be just as suitable as a steel structure. Resistance to vertical loads, lateral forces and long-term deformation is important. With wooden structures, the effects of moisture must be considered. Particleboard materials in particular can swell and lose their mechanical properties after repeated contact with water. Steel structures, on the other hand, should be protected against corrosion. A stand can also perform an important technical function. Its interior often accommodates external filters, pressurised carbon dioxide cylinders, electrical installations or separate filtration tanks. Its design should therefore take ventilation, accessibility of equipment and protection against potential water leakage into account.

An aquarium traditionally includes a glass cover. It is usually made of thinner glass than the walls of the tank. Bevelled corners are very useful because they provide space for feeding and electrical cables. It is practical not to have to remove the cover glass every time you want to feed the fish. If you keep a cat at home, it may occasionally catch one of your fish from an uncovered aquarium. A glass cover also offers protection against other pets. Of course, a glass cover is not essential. For example, if we want to maximise light transmission into the aquarium, an alternative solution can be selected. However, the safety of such a solution must be considered. It is necessary to determine whether the lighting above the water surface is protected against water and short circuits, whether the surface is agitated, and so on. You can also construct a hood with integrated lighting, thereby enhancing the aesthetic value of the entire aquarium setup. A glass cover substantially reduces water evaporation and the resulting humidity.

Open-top aquariums, in which the water surface is not covered by glass or an enclosed hood, are also popular in fishkeeping. Their advantages include easier access to the tank, a more natural appearance and the possibility of growing plants whose emergent parts extend above the water surface. An open water surface provides favourable conditions for gas exchange between the water and the atmosphere. The disadvantages of open tanks include increased water evaporation, greater heat loss and the risk of fish jumping out. The amount of evaporated water depends on the water surface area, water and ambient air temperatures, relative humidity and the intensity of air movement above the surface. During evaporation, primarily water escapes from the aquarium, while most dissolved minerals remain in the tank. Regularly replenishing evaporated water with mineralised water can therefore gradually increase water mineralisation. Replenishing evaporated water is not a substitute for regular water changes. In many cases, demineralised water, such as water obtained through reverse osmosis, is suitable for topping up evaporation losses. An alternative to glass covers is protective mesh lids, which reduce the risk of fish jumping out while allowing freer gas exchange and light transmission (practicalfishkeeping.co.uk). Glass covers also reduce the amount of dust and other contaminants entering the water from the surrounding environment. However, water vapour condensation occurs on their underside, and mineral deposits or algae may gradually develop. Dirty cover glass can reduce the amount of light entering the aquarium, so regular cleaning should be part of aquarium maintenance. Glass covers may rest on longitudinal braces or separate supports (Martin Novák).

When operating a larger number of aquariums, for example in fish breeding facilities, increased air humidity can become a significant problem. Water vapour may condense on cooler building structures, windows and walls. Prolonged exposure to elevated humidity and insufficient ventilation can create conditions favourable to mould growth and the degradation of certain building materials. Water evaporation also represents a significant mechanism of aquarium heat loss. A considerable amount of energy is required to convert liquid water into water vapour. Open tanks may therefore require more energy to maintain the same water temperature than appropriately covered tanks. In larger aquarium systems, not only the energy efficiency of lighting, filtration and water heating is important, but also tank insulation, room temperature, air exchange and the removal of excess humidity. In some cases, heating the entire room is more efficient than maintaining the required water temperature in each tank separately. However, this depends on the thermal insulation properties of the room, aquarium operation and the required water temperatures.

An aquarium tank does not have an unlimited service life. Although glass itself can last a very long time under suitable conditions, the critical parts of the structure are primarily silicone joints, mechanically damaged edges and areas exposed to additional stress. Older tanks should be regularly inspected for the condition of their silicone joints, possible separation of silicone from glass, edge damage, leaks and unusual deformation of glass walls. Mechanical damage to glass may not cause immediate breakage, but it can reduce its mechanical resistance. Before commissioning a new, second-hand or long-unused tank, it is advisable to perform a leak test. The test should be carried out in a safe location with sufficient load-bearing capacity, where potential water leakage will not cause extensive damage. When handling an aquarium, it is important to remember that the tank is designed for a particular pattern of mechanical loading. Moving a filled aquarium or a tank containing heavy decorations may introduce unforeseen stresses into the bottom and joints. Water leak detectors are also useful safety devices that can indicate the presence of water beneath the tank or in the equipment compartment. For larger aquariums, it is advisable to check the scope of household insurance and liability coverage for damage caused to third parties.

Water and electrical equipment coexist in the immediate vicinity of an aquarium. Lighting, pumps, filters and heaters must be designed for their intended use. Electrical outlets and extension cables must be positioned so that they are protected against splashing water, condensation and potential leakage from the tank. A useful solution is to create a loop in the electrical cable below the level of the outlet, known as a drip loop. Water droplets running along the cable will then drip from its lowest point instead of reaching the electrical outlet directly. A residual current device is another important protective element of the electrical installation. Before working in the water, the relevant electrical equipment must be disconnected from the power supply. An important consideration when making your decision is what you actually want to keep in your aquarium.

A community aquarium is the most common type of aquarium. It can be understood as an aquarium whose composition does not attempt to reproduce nature in detail. Typical inhabitants include barbs, tetras and other relatively small, sociable fish. Different species of livebearers can also be kept together, among many other possibilities. A biotope aquarium, sometimes also referred to as a natural aquarium, is one in which you attempt to reproduce conditions found in nature as closely as possible. Markéta Rejlková discussed biotope aquariums in greater detail in her articles Biotope Aquariums and 10 Reasons to Set Up a Biotope Aquarium, published in the first issue of the magazine Akvárium, issued by the civic association KLUB.AKVA.SK on 4 September 2006. In biotope aquariums, it is useful to distinguish between geographical, habitat-based and biotope approaches. The fact that organisms originate from the same geographical region does not necessarily mean that they occur together in nature. Even within the catchment of a single river, ecologically very different habitats may exist. In a habitat tank, the similarity of ecological conditions is the primary consideration, whereas in a biotope aquarium, emphasis is also placed on the natural co-occurrence of individual species (Markéta Rejlková). In biotope aquariums, the aquarist may attempt to reproduce not only the general conditions of a particular geographical region but also a specific aquatic biotope. In such cases, the species composition, characteristics of the substrate, water flow, physical and chemical water properties, amount of light and presence of naturally occurring materials are taken into consideration.

A separate category consists of species aquariums, which focus on keeping a particular species or a group of related organisms. Their dimensions, furnishings and technical equipment are adapted primarily to the biological requirements of the animals being kept. Planted aquariums focus on growing aquatic plants and creating aesthetically pleasing plant compositions. A separate discipline is aquascaping, which employs principles of artistic composition, perspective and the spatial arrangement of natural elements. In breeding practice, breeding, grow-out, quarantine and treatment tanks are of great importance. Their aesthetic value is often secondary. Greater importance is attached to easy maintenance, hygienic control, the ability to observe organisms and the provision of conditions appropriate to their particular purpose. Larger aquarium systems also use separate technical tanks. They are connected to the main aquarium through water circulation and allow filtration media, heaters, pumps and other equipment to be positioned outside the visible part of the aquarium. They also increase the total water volume of the system. However, when multiple tanks share a filtration system, the potential transmission of diseases between individual tanks must also be considered.

An aquarium tank is not merely a transparent container filled with water. It represents the fundamental spatial, structural and functional framework of an artificial aquatic ecosystem. Its dimensions, proportions, material properties, positioning and technical design influence the living conditions of organisms, maintenance possibilities, energy consumption and the aesthetic appearance of the entire aquarium. A well-chosen tank can significantly simplify the aquarist’s care of the aquatic environment while providing sufficient space for individual breeding and creative ambitions.


Aquarien werden in mehr oder weniger standardisierten Abmessungen hergestellt, obwohl heutzutage eine beträchtliche Vielfalt an Formen und Proportionen anzutreffen ist. Bei klassischen rechteckigen Becken sind Breite und Höhe ungefähr gleich, während die Länge das Zwei- bis Dreifache der Höhe beträgt. Beliebt sind jedoch auch niedrige, breite, würfelförmige oder panoramische Aquarien. Bei der Auswahl eines Beckens ist nicht nur dessen Volumen wichtig, sondern auch das Verhältnis seiner einzelnen Abmessungen zueinander. Zwei Aquarien mit gleichem Volumen können den Organismen deutlich unterschiedliche Lebensbedingungen bieten. Lange Becken eignen sich besser für schwimmaktive Fische, während breitere Becken mehr Möglichkeiten zur Strukturierung des Bodens, zur Ausbildung von Revieren und zur räumlichen Anordnung von Pflanzen und Dekorationen bieten. Höhere Aquarien können ästhetisch interessant wirken, ihre Pflege ist jedoch häufig aufwendiger, und das Licht muss eine höhere Wassersäule durchdringen. Aus ästhetischer Sicht halte ich insbesondere die Tiefe des Aquariums, also den Abstand zwischen Vorder- und Rückscheibe, für sehr wichtig. Eine größere Tiefe bietet bessere Möglichkeiten zur Gestaltung von Perspektiven und natürlich wirkenden Unterwasserlandschaften (rspca.org.uk).

Ein wichtiger Parameter des Aquariums ist die Wasseroberfläche, über die der Gasaustausch zwischen Wasser und Atmosphäre stattfindet. Bei gleichem Wasservolumen besitzt ein niedrigeres und breiteres Becken in der Regel eine größere Kontaktfläche zur Atmosphäre als ein hohes und schmales Becken. Die Intensität des Gasaustauschs hängt jedoch auch von der Wasserbewegung, der Bewegung der Wasseroberfläche und den Konzentrationsunterschieden der Gase zwischen Wasser und Atmosphäre ab. Ebenso wichtig ist die Bodenfläche, insbesondere bei der Haltung bodenbewohnender Fische, territorialer Arten und verschiedener Buntbarscharten. Bei manchen Fischarten ist die Bodenfläche ein wichtigeres Auswahlkriterium als das eigentliche Wasservolumen. Auch bei der Kultur von Wasserpflanzen bietet eine größere Bodenfläche mehr Möglichkeiten für deren räumliche Anordnung (rspca.org.uk).

Aquarien sind sowohl fertig im Handel erhältlich als auch als Maßanfertigungen, beispielsweise mit unregelmäßigen Formen, abgeschrägten Ecken oder gebogenem Glas. Die Größe des Aquariums müssen Sie selbst wählen und sich dabei an den Ansprüchen der Fische und Pflanzen orientieren, die Sie halten möchten. Mein Rat ist, dass größere Aquarien schöner und einfacher zu pflegen sind. Wenn Sie mit der Aquaristik beginnen, würde ich ein Volumen von 150–200 Litern empfehlen (Peter Kaclík). Der Vorteil größerer Aquarien liegt vor allem in ihrer höheren thermischen, chemischen und biologischen Stabilität. Ein größeres Wasservolumen reagiert langsamer auf Veränderungen der Temperatur, und die gleiche Menge unerwünschter Stoffe verursacht eine geringere Konzentrationsänderung. Unter vergleichbaren Bedingungen bietet ein größeres Aquarium dem Aquarianer daher mehr Zeit, auf mögliche Probleme wie Überfütterung, Ausfall technischer Geräte oder das Absterben von Organismen zu reagieren. Heutzutage sind auch kleine Becken, sogenannte Nanoaquarien, beliebt. Obwohl ihre Abmessungen eine Aufstellung auch bei begrenzten Platzverhältnissen ermöglichen, ist ihr Betrieb nicht unbedingt einfacher. Gerade aufgrund des geringen Wasservolumens können Veränderungen der physikalischen und chemischen Bedingungen sehr schnell eintreten. Bei der Auswahl der Aquariengröße sind auch die Größe der ausgewachsenen Fische, ihr Sozialverhalten, ihre Territorialität und ihr Platzbedarf zu berücksichtigen (rspca.org.uk). Bei der Auswahl eines Aquariums können wir uns zwischen einem einzelnen Becken und einem Aquarienkomplettset entscheiden, das in der Regel auch Beleuchtung, Filterung, Abdeckung und gegebenenfalls Heizung und Unterschrank umfasst. Der Vorteil solcher Komplettsets liegt in der Kompatibilität ihrer einzelnen Komponenten, während ihre begrenzte Flexibilität einen Nachteil darstellen kann. Bei der Auswahl sollten nicht nur das Becken selbst, sondern auch die Qualität und Leistungsfähigkeit der mitgelieferten technischen Ausstattung beurteilt werden. Bei der individuellen Zusammenstellung eines Aquariums hat der Aquarianer mehr Möglichkeiten, die einzelnen Komponenten seinen Anforderungen anzupassen (shrimp.sk).

Bei der Angabe der Aquariengröße wird meistens das Nennvolumen verwendet, das durch Multiplikation von Länge, Breite und Höhe des Beckens berechnet wird. Werden die Abmessungen in Zentimetern angegeben und das Ergebnis durch tausend geteilt, erhält man das Volumen in Litern. Ein Aquarium mit den Abmessungen 100 × 40 × 50 cm besitzt somit ein Nennvolumen von 200 Litern. Das tatsächliche Wasservolumen ist jedoch geringer. Einen Teil des Raumes beanspruchen das Glas selbst, Bodengrund, Steine, Wurzeln, technische Geräte und der Abstand zwischen Wasseroberfläche und oberem Beckenrand. Bei reich ausgestatteten Aquarien kann der Unterschied zwischen dem Nennvolumen und dem tatsächlichen Wasservolumen beträchtlich sein. Die Kenntnis des tatsächlichen Wasservolumens ist insbesondere bei der Dosierung von Medikamenten, Düngemitteln und Wasseraufbereitungsmitteln sowie bei der Bestimmung der auszutauschenden Wassermenge wichtig (rspca.org.uk).

Früher waren kleine, aus einem Stück gegossene Glasbecken beliebt, die in der Slowakei als Elementky bezeichnet wurden. Sie wurden nicht verklebt, sondern aus Gussglas hergestellt. Sie wurden nur als kleinere Becken mit einem Volumen von bis zu 20 Litern verwendet und waren sehr anfällig für Risse. Weit verbreitet waren auch Aquarien mit Metallrahmen. Anstelle von Klebstoff wurde Kitt verwendet. Das Metall korrodierte mit der Zeit, und die Aquarien wurden häufig undicht. Für den Fischtransport und als vorübergehende Becken auf Aquaristikbörsen werden häufig auch Kunststoffbecken eingesetzt (Peter Kaclík). Die Entwicklung der Aquarienkonstruktion wurde maßgeblich durch die Möglichkeiten zur Verbindung verschiedener Materialien beeinflusst. Der Übergang von Metallrahmen und Kitt zu verklebten Ganzglasaquarien ermöglichte ästhetisch klarere Konstruktionen mit einem ungestörten Blick in die Unterwasserwelt. Gleichzeitig erweiterten sich die Möglichkeiten zur Herstellung maßgefertigter Aquarien. Heute werden neben klassischen rechteckigen Becken auch Aquarien mit gebogenem Glas, unregelmäßigen Grundrissen, ohne sichtbare obere Verstrebungen oder direkt in die Gebäudearchitektur integrierte Becken hergestellt. Das am häufigsten verwendete Material für die Aquarienherstellung ist Floatglas. Es wird mit einem Verfahren hergestellt, bei dem sich geschmolzenes Glas auf der Oberfläche von geschmolzenem Zinn ausbreitet und dadurch eine ebene Oberfläche von hoher optischer Qualität entsteht. Eine charakteristische Eigenschaft gewöhnlichen Glases ist seine leicht grünliche Färbung, die durch Eisenverbindungen verursacht wird. Diese Färbung tritt beim Blick durch die Glaskante oder bei größeren Glasstärken deutlicher hervor (pilkington.com).

Eine Alternative ist eisenarmes Glas, beispielsweise unter der Handelsbezeichnung Optiwhite bekannt. Es zeichnet sich durch eine höhere Lichtdurchlässigkeit und eine naturgetreuere Farbwiedergabe aus. In der Aquaristik wird es vor allem für Sichtscheiben eingesetzt, insbesondere bei Pflanzenaquarien und beim Aquascaping. Aus wirtschaftlicher Sicht lässt sich herkömmliches Floatglas mit eisenarmem Glas kombinieren, das lediglich für die Frontscheibe oder gegebenenfalls für die sichtbaren Seitenscheiben verwendet wird (Peter Kaclík). Gebogenes Glas ermöglicht die Gestaltung von Panoramaaquarien mit einer ungewöhnlichen ästhetischen Wirkung. Ein Nachteil können optische Verzerrungen der betrachteten Objekte und der Perspektive der Unterwasserlandschaft sein. Die Krümmung des Glases kann außerdem die Entfernung von Algen mit Magnetreinigern oder Schabern erschweren, die für ebene Glasflächen vorgesehen sind (Pavel Mžourek).

Heute werden Glasbecken meistens mit Aquariensilikon verklebt. Silikon erfüllt sowohl eine abdichtende als auch eine konstruktive Funktion, da es mechanische Beanspruchungen zwischen den einzelnen Glasscheiben überträgt. Wichtige Eigenschaften sind seine Haftung auf Glas, Zugfestigkeit, Elastizität und langfristige Beständigkeit gegenüber Wasser. Für die Verklebung von Aquarien müssen Silikone verwendet werden, die vom Hersteller ausdrücklich für diesen Zweck vorgesehen sind. Herkömmliche Sanitärsilikone können Fungizide und andere für Wasserorganismen ungeeignete Stoffe enthalten. Vor dem Befüllen des Beckens muss das Silikon vollständig ausgehärtet sein. Die Aushärtungsgeschwindigkeit hängt von der Dicke der Klebefuge, der Temperatur, der Luftfeuchtigkeit und den Eigenschaften des jeweiligen Produktes ab. Aquariensilikone werden hauptsächlich in transparenter und schwarzer Ausführung angeboten. Persönlich bevorzuge ich schwarzes Silikon, da ein möglicher Algenbewuchs darauf weniger sichtbar ist und es meiner Ansicht nach eleganter wirkt. Transparentes Silikon ermöglicht hingegen weniger auffällige Verbindungen zwischen den Glasscheiben. Die Farbe des Silikons selbst ist jedoch kein entscheidendes Kriterium für seine Qualität oder mechanische Beständigkeit (soudal.co.uk). Bei der Herstellung von Glasaquarien ist die Präzision der Glasbearbeitung von großer Bedeutung. Die einzelnen Scheiben werden auf die erforderlichen Abmessungen zugeschnitten, ihre Kanten werden geschliffen und bei Bedarf werden Öffnungen für technische Durchführungen hergestellt. Die Qualität der Glasbearbeitung beeinflusst nicht nur den ästhetischen Wert des fertigen Produktes, sondern auch die Qualität seiner Verbindungen. Öffnungen im Glas werden insbesondere bei Becken mit externen Filtersystemen, Überläufen oder anderen besonderen technischen Anforderungen genutzt. Je nach Komplexität der Konstruktion kommen bei der Aquarienherstellung auch industrielle Verfahren zum Schneiden und Schleifen von Glas sowie gegebenenfalls das Wasserstrahlschneiden zum Einsatz (Michal Toufar).

Bei der Konstruktion sehr großer Aquarien, insbesondere in öffentlichen Aquarien, Ozeanarien und zoologischen Gärten, werden auch andere Materialien und technologische Verfahren eingesetzt. Die tragende Konstruktion des Beckens kann aus Stahlbeton oder Stahl bestehen, während die transparenten Sichtflächen aus Spezialglas oder Acrylglas (PMMA – Polymethylmethacrylat) gefertigt werden. Acrylglas wird auch als organisches Glas oder Plexiglas bezeichnet. Im Vergleich zu herkömmlichem Glas besitzt es eine geringere Dichte, gute optische Eigenschaften und ermöglicht die Herstellung sehr großer, gebogener oder zylindrischer transparenter Flächen. Es ist jedoch kratzempfindlicher, und bei seiner konstruktiven Auslegung müssen langfristige Materialverformungen unter Belastung berücksichtigt werden. Großformatige Acrylglasplatten können mithilfe spezieller Verfahren der chemischen Verbindung zusammengefügt werden, wodurch optisch sehr unauffällige Verbindungsstellen entstehen. Solche Technologien ermöglichen die Herstellung großflächiger transparenter Wände, Unterwassertunnel und Panoramaansichten in Becken mit einem Volumen von Hunderttausenden bis zu Millionen Litern. Beispiele solcher Großaquarien findet man auch im Tropicarium in Budapest (reynoldspolymer.com). Ein weiteres Beispiel ist das Seattle Aquarium, bei dem der Hersteller eine etwa 318 mm dicke Acrylglas-Sichtscheibe angibt (reynoldspolymer.com).

Bei der Konstruktion größerer Aquarien spielen Verstrebungen eine wichtige Rolle, da sie die Verformung der Glaswände und die mechanische Beanspruchung der Verbindungen begrenzen. Durch den Wasserdruck kommt es insbesondere bei längeren Glasscheiben zu einer leichten Durchbiegung. Das Ausmaß dieser Durchbiegung hängt von den Abmessungen der Scheibe, der Glasstärke, der Höhe der Wassersäule und der Art der Verstrebung ab. Längsstreben sind Glasstreifen, die in der Regel an den oberen Rändern der Vorder- und Rückscheibe befestigt werden. Querstreben verbinden gegenüberliegende Wände und begrenzen deren Auseinanderweichen. Eine weitere konstruktive Lösung ist eine umlaufende Verstrebung, welche den oberen Bereich des Beckens entlang seines gesamten Umfangs verstärkt. Bei manchen Konstruktionen werden auch zusätzliche Glasstreifen entlang der vertikalen Verbindungen oder am inneren Umfang des Beckenbodens eingesetzt. Ihre Wirksamkeit hängt von der Ausführung und der gesamten Konstruktion des Beckens ab. Heutzutage sind auch Becken ohne sichtbare Rahmen und obere Verstrebungen beliebt, die als Rimless-Aquarien bezeichnet werden. Sie ermöglichen einen ungestörten Blick in das Aquarium und bieten ein ästhetisch klares Erscheinungsbild. Das Fehlen von Verstrebungen muss jedoch bei der Dimensionierung der Glasscheiben berücksichtigt werden, in der Regel durch die Wahl einer geeigneten Glasstärke (dinmedia.de). Als Beispiel einer modernen Konstruktion kann ein Becken mit den Abmessungen 180 × 60 × 60 cm dienen, das 2022 vom tschechischen Unternehmen 3DAkvaria hergestellt wurde. Das Becken mit einem Nennvolumen von 648 Litern wurde aus 15 mm dickem eisenarmem Glas ohne obere Verstrebungen und unter Verwendung von transparentem Silikon gefertigt (3dakvaria.cz).

Ein wichtiger konstruktiver Parameter des Beckens ist die Glasstärke. Das Volumen des Aquariums allein ist für ihre Bestimmung nicht ausschlaggebend. Entscheidend sind insbesondere die Höhe der Wassersäule, aber auch die Länge der Glasscheiben, die Art ihrer Lagerung, die Verstrebungen und die mechanischen Eigenschaften des verwendeten Materials. Der hydrostatische Druck nimmt mit zunehmender Wassertiefe linear zu. An der Wasseroberfläche beträgt der Überdruck gegenüber der umgebenden Atmosphäre null, am Beckenboden ist er am größten. Das Wasser übt somit keinen gleichmäßigen Druck auf die Glaswände aus (openstax.org). Ein interessantes physikalisches Phänomen ist das hydrostatische Paradoxon. Der hydrostatische Druck in einer bestimmten Tiefe hängt weder von der gesamten Wassermenge noch von der Form des Gefäßes ab, sondern von der Dichte der Flüssigkeit, der Erdbeschleunigung und der Tiefe unterhalb der Wasseroberfläche. In zwei Aquarien mit unterschiedlichem Volumen, aber gleicher Höhe der Wassersäule, ist der hydrostatische Druck am Boden gleich, sofern die Wasserdichte vergleichbar ist. Die gesamte auf die einzelnen Wände wirkende Kraft hängt jedoch auch von deren Abmessungen ab (uniza.sk). Der untere Bereich der Wände ist einem höheren Druck ausgesetzt als der obere. Bei einer Wassersäule von 50 cm beträgt der hydrostatische Druck am Boden etwa 4,9 kPa, bei einer Höhe von einem Meter etwa 9,8 kPa. Die resultierende hydrostatische Kraft auf die gesamte senkrechte Wand nimmt bei unveränderter Wandbreite jedoch mit dem Quadrat der Höhe der Wassersäule zu. Eine Verdopplung der Wasserhöhe führt somit zu einer Vervierfachung der resultierenden Kraft auf die Wand. Bei der Herstellung eines Aquariums müssen daher entsprechend dimensionierte Glasscheiben verwendet und ausreichende Sicherheitsreserven berücksichtigt werden. Eine der technischen Normen, die sich mit der Sicherheit von Glasaquarien befassen, ist DIN 32622 (openstax.org). Nach ihrem veröffentlichten Anwendungsbereich gilt die DIN 32622:2006-09 für privat genutzte Aquarien mit Außenabmessungen von bis zu 2000 × 600 × 600 mm. Sie stellt daher keine universelle Grundlage für beliebig große Becken dar (austrian-standards.at). Aquarianer sollten auch über eine Versicherung gegen Glasbruch und Undichtigkeiten des Aquariums nachdenken. Solche unangenehmen Ereignisse können gelegentlich auftreten, manchmal infolge von Materialverschleiß, manchmal durch unbeabsichtigte Beschädigung (Peter Kaclík).

Hinsichtlich der Lichtverhältnisse ist es ratsam, das Aquarium eher in einem dunkleren Bereich des Raumes außerhalb intensiver direkter Sonneneinstrahlung aufzustellen. Natürliches Licht muss für das Aquarium nicht zwangsläufig schädlich sein, seine Intensität und Einwirkungsdauer verändern sich jedoch im Jahresverlauf erheblich. Direkte Sonneneinstrahlung kann zur Überhitzung des Wassers führen und unter bestimmten Bedingungen übermäßiges Algenwachstum fördern. Die Bedeutung der Himmelsrichtungen hängt vor allem von der Ausrichtung der Fenster, der Verschattung durch die Umgebung und dem Abstand des Beckens zum Fenster ab. Aus ästhetischer Sicht ist es ungünstig, das Aquarium im Gegenlicht aufzustellen, da dies die Beobachtung seiner Bewohner erschwert und den wahrgenommenen Kontrast der Unterwasserlandschaft verringert. Das Aquarium sollte nicht unmittelbar neben Heizkörpern, Klimaanlagen oder anderen Quellen erheblicher Temperaturschwankungen aufgestellt werden. Bei der Wahl des Standortes sind auch die Erreichbarkeit von Steckdosen, die Möglichkeiten zum Wasserwechsel, die Handhabung der technischen Geräte und ausreichend Platz über dem Becken zu berücksichtigen (rspca.org.uk). Es sollte nicht zu hoch stehen, damit seine Betrachtung Freude bereitet und die Pflege praktisch und einfach bleibt. Rund um das Becken sollte ausreichend Platz für seine Pflege vorhanden sein. Ich empfehle, das Aquarium auf Augenhöhe und lieber etwas niedriger als höher aufzustellen. Es sollte jedoch auch nicht zu niedrig stehen, beispielsweise wegen Kindern und wiederum aus Gründen der Pflege.

Das Becken muss auf einer festen, ebenen, waagerechten und stabilen Unterlage stehen. Unzureichende Steifigkeit des Unterschranks, seine Verformung oder eine ungleichmäßige Abstützung des Beckens können zusätzliche mechanische Beanspruchungen des Glases und der Silikonfugen verursachen. Bei Ganzglasaquarien wird häufig eine ausgleichende Unterlegmatte verwendet, die kleine Unebenheiten der Kontaktfläche kompensiert und lokale mechanische Spannungen begrenzt. Hierfür kommen beispielsweise Polyethylenschaum, Polystyrol oder spezielle Aquarienunterlagen zum Einsatz. Die Dicke und die mechanischen Eigenschaften der Unterlage sollten der Konstruktion des Beckens entsprechen. Eine Unterlage kann jedoch keine unzureichend feste oder deutlich unebene Aufstellfläche ersetzen. Anders verhält es sich bei Aquarien mit einem tragenden Bodenrahmen. Diese Becken können so konstruiert sein, dass ihr Gewicht über den Rahmen übertragen wird, während der Glasboden selbst die Aufstellfläche nicht berührt. Bei einer solchen Konstruktion kann die Verwendung einer zusätzlichen Unterlage ungeeignet sein. Die Empfehlungen des Aquarienherstellers sind stets zu beachten. Bei der Handhabung des Beckens muss auf die Sauberkeit der Unterlage geachtet werden. Schon kleine harte Gegenstände, beispielsweise Kieskörner, können eine punktuelle Beanspruchung des Glases verursachen. Besondere Aufmerksamkeit sollte den Kanten und Ecken der Glasscheiben gelten, die empfindlich gegenüber mechanischen Beschädigungen sind (juwel-aquarium.de). Achten Sie darauf, dass sich unter dem Aquarium keine harten oder scharfen Gegenstände wie Kieskörner befinden, da die Belastung durch das Becken zu einem Glasbruch führen könnte. Dies gilt auch für leere Aquarien. Wenn Sie ein Aquarium auf den Boden stellen, verwenden Sie eine geeignete weiche Schutzunterlage, beispielsweise aus Polystyrol.

Bei der Aufstellung eines Aquariums müssen sein Gesamtgewicht und die Art der Lastübertragung auf die Gebäudekonstruktion berücksichtigt werden. Ein Liter Süßwasser hat eine Masse von ungefähr einem Kilogramm. Zum Gewicht des Wassers kommen das Gewicht des Beckens selbst, des Bodengrundes, der Dekorationen, der technischen Ausstattung und des Unterschranks hinzu. Bei Aquarien mit umfangreichen Steindekorationen kann das Gesamtgewicht erheblich größer sein, als das Beckenvolumen vermuten lässt. Bei größeren Aquarien sollten die Tragfähigkeit der Deckenkonstruktion, die Ausrichtung der tragenden Elemente, die Deckenspannweite, der Abstand zu tragenden Wänden und der bauliche Zustand des Gebäudes berücksichtigt werden. Die Aufstellung eines Beckens an einer tragenden Wand kann aus statischer Sicht günstiger sein als die Aufstellung in der Mitte der Deckenspannweite. Dies ist jedoch keine Regel, die für jedes Bausystem gilt. Auch die Lastverteilung spielt eine wichtige Rolle. Ein Unterschrank mit kleinen Füßen überträgt das Gewicht durch konzentrierte Lasten auf den Boden, während ein Unterbau mit flächiger oder linienförmiger Auflage die Belastung über eine größere Kontaktfläche verteilen kann. Bei der Bemessung von Baukonstruktionen werden normgerechte Werte der Nutzlast verwendet. Diese Werte können jedoch nicht ohne Weiteres als maximal zulässiges Aquariengewicht pro Quadratmeter Bodenfläche interpretiert werden. Ein Aquarium stellt eine langfristig wirkende, lokal konzentrierte Belastung dar, deren Auswirkungen von den konkreten Eigenschaften der Baukonstruktion abhängen. Bei größeren Becken, insbesondere in älteren Gebäuden oder bei unbekannter Deckenkonstruktion, ist es ratsam, die Aufstellung mit einem Tragwerksplaner abzuklären (normoff.gov.sk).

Insbesondere bei größeren Becken ist darauf zu achten, dass das Aquarium von einem stabilen und ebenen Unterbau getragen wird. Ein vollständig eingerichtetes Aquarium mit einem Volumen von 300 Litern kann durchaus 400–500 kg wiegen. Seien Sie auch bei der Handhabung des Beckens vorsichtig und bedenken Sie sein beträchtliches Gewicht. Ein Metallgestell ist eine mögliche Lösung. Ein handwerklich geschickter Mensch kann einen optisch ansprechenden Unterbau selbst herstellen oder beschaffen, beispielsweise ein mit Holz verkleidetes Gestell. Alternativ kann der Unterbau aus einer Kombination von Mauerwerk, Stahl und Holz bestehen. Das Becken kann auch in Möbel oder in die Gebäudekonstruktion integriert werden. Die technischen Gestaltungsmöglichkeiten sind vielfältig. Welcher Unterbau für Sie geeignet ist, sollten Sie mit dem Hersteller oder Händler besprechen. Alles hängt von der zu tragenden Last ab (Peter Kaclík). Bei der Auswahl des Unterbaus ist nicht nur das Material entscheidend, sondern insbesondere seine Tragfähigkeit, Steifigkeit und konstruktive Stabilität. Ein gut konstruierter Holzunterschrank kann ebenso geeignet sein wie eine Stahlkonstruktion. Wichtig ist seine Beständigkeit gegenüber vertikalen Lasten, seitlichen Kräften und langfristigen Verformungen. Bei Holzkonstruktionen muss die Einwirkung von Feuchtigkeit berücksichtigt werden. Insbesondere Spanplatten können bei wiederholtem Kontakt mit Wasser aufquellen und ihre mechanischen Eigenschaften verlieren. Stahlkonstruktionen sollten hingegen vor Korrosion geschützt werden. Der Unterbau kann auch eine wichtige technische Funktion erfüllen. In seinem Innenraum befinden sich häufig Außenfilter, Kohlendioxid-Druckflaschen, elektrische Installationen oder separate Filterbecken. Bei seiner Planung sollte daher auf Belüftung, Zugänglichkeit der technischen Ausstattung und Schutz vor möglichen Wasserlecks geachtet werden.

Traditionell gehört zu einem Aquarium eine Abdeckscheibe. Sie besteht gewöhnlich aus dünnerem Glas als die Wände des Beckens. Abgeschrägte Ecken sind sehr praktisch, da sie Platz für die Fütterung und die Durchführung elektrischer Kabel bieten. Es ist von Vorteil, wenn man die Abdeckscheibe nicht jedes Mal abnehmen muss, um die Fische zu füttern. Wenn Sie zu Hause eine Katze halten, kann diese gelegentlich einen Fisch aus einem offenen Aquarium fangen. Eine Abdeckscheibe schützt auch vor anderen Haustieren. Natürlich ist eine Abdeckscheibe nicht zwingend erforderlich. Wenn beispielsweise eine möglichst hohe Lichtdurchlässigkeit in das Aquarium angestrebt wird, kann eine andere Lösung gewählt werden. Dabei muss jedoch deren Sicherheit berücksichtigt werden. Es ist zu prüfen, ob die Beleuchtung über der Wasseroberfläche gegen Wasser und Kurzschlüsse geschützt ist, ob die Wasseroberfläche bewegt wird und Ähnliches. Sie können auch eine Abdeckung mit integrierter Beleuchtung herstellen und dadurch den ästhetischen Wert der gesamten Anlage erhöhen. Eine Abdeckscheibe reduziert die Verdunstung von Wasser und die dadurch entstehende Luftfeuchtigkeit erheblich.

In der Aquaristik sind auch offene Aquarien beliebt, bei denen die Wasseroberfläche weder durch eine Abdeckscheibe noch durch eine geschlossene Abdeckung bedeckt ist. Ihre Vorteile sind der einfachere Zugang zum Becken, ein natürlicheres Erscheinungsbild und die Möglichkeit, Pflanzen zu kultivieren, deren oberirdische Pflanzenteile über die Wasseroberfläche hinauswachsen. Eine offene Wasseroberfläche bietet günstige Voraussetzungen für den Gasaustausch zwischen Wasser und Atmosphäre. Nachteile offener Becken sind die stärkere Wasserverdunstung, höhere Wärmeverluste und die Gefahr, dass Fische herausspringen. Die Menge des verdunsteten Wassers hängt von der Wasseroberfläche, der Wasser- und Umgebungstemperatur, der relativen Luftfeuchtigkeit und der Intensität der Luftbewegung über der Wasseroberfläche ab. Bei der Verdunstung entweicht vor allem Wasser aus dem Aquarium, während die meisten gelösten Mineralstoffe im Becken verbleiben. Beim regelmäßigen Nachfüllen von mineralhaltigem Wasser kann daher die Mineralisierung des Wassers allmählich zunehmen. Das Nachfüllen verdunsteten Wassers ersetzt keinen regelmäßigen Wasserwechsel. Zum Ausgleich von Verdunstungsverlusten eignet sich in vielen Fällen demineralisiertes Wasser, beispielsweise durch Umkehrosmose gewonnenes Wasser. Eine Alternative zu Abdeckscheiben sind Schutznetze, die das Herausspringen von Fischen verhindern sollen und gleichzeitig einen freieren Gasaustausch und Lichtdurchtritt ermöglichen (practicalfishkeeping.co.uk). Abdeckscheiben reduzieren außerdem den Eintrag von Staub und anderen Verunreinigungen aus der Umgebung auf die Wasseroberfläche. An ihrer Unterseite kommt es jedoch zur Kondensation von Wasserdampf, und allmählich können mineralische Ablagerungen oder Algen entstehen. Verschmutzte Abdeckscheiben können die in das Aquarium eindringende Lichtmenge verringern. Daher sollte ihre regelmäßige Reinigung Bestandteil der Aquarienpflege sein. Abdeckscheiben können auf Längsstreben oder auf separaten Halterungen aufliegen (Martin Novák).

Beim Betrieb einer größeren Anzahl von Aquarien, beispielsweise in Fischzuchtanlagen, kann eine erhöhte Luftfeuchtigkeit zu einem erheblichen Problem werden. Wasserdampf kann an kühleren Bauteilen, Fenstern und Wänden kondensieren. Bei langfristig erhöhter Luftfeuchtigkeit und unzureichender Belüftung können Bedingungen entstehen, die das Wachstum von Schimmelpilzen und die Schädigung bestimmter Baumaterialien begünstigen. Die Wasserverdunstung stellt zugleich einen wichtigen Mechanismus des Wärmeverlustes eines Aquariums dar. Für die Umwandlung von flüssigem Wasser in Wasserdampf wird eine beträchtliche Energiemenge benötigt. Offene Becken können daher bei gleicher Wassertemperatur mehr Heizenergie benötigen als entsprechend abgedeckte Becken. Bei größeren Aquariensystemen sind nicht nur die Energieeffizienz von Beleuchtung, Filterung und Wasserheizung wichtig, sondern auch die Wärmedämmung der Becken, die Raumtemperatur, der Luftaustausch und die Entfernung überschüssiger Feuchtigkeit. In manchen Fällen ist es günstiger, den gesamten Raum zu beheizen, als die erforderliche Wassertemperatur in jedem Becken einzeln sicherzustellen. Dies hängt jedoch von den Wärmedämmeigenschaften des Raumes, dem Betrieb der Aquarien und den erforderlichen Wassertemperaturen ab.

Auch ein Aquarienbecken besitzt keine unbegrenzte Lebensdauer. Das Glas selbst kann unter geeigneten Bedingungen sehr lange halten. Kritische Bereiche der Konstruktion sind jedoch insbesondere die Silikonfugen, mechanisch beschädigte Kanten und Bereiche, die zusätzlichen Belastungen ausgesetzt sind. Bei älteren Becken empfiehlt es sich, regelmäßig den Zustand der Silikonfugen, eine mögliche Ablösung des Silikons vom Glas, Beschädigungen der Kanten, Undichtigkeiten und ungewöhnliche Verformungen der Glaswände zu kontrollieren. Mechanische Beschädigungen des Glases müssen nicht unmittelbar zu einem Bruch führen, können jedoch seine mechanische Widerstandsfähigkeit verringern. Vor der Inbetriebnahme eines neuen, gebrauchten oder längere Zeit nicht genutzten Beckens empfiehlt sich eine Dichtheitsprüfung. Diese sollte an einem sicheren und ausreichend tragfähigen Ort durchgeführt werden, an dem ein möglicher Wasseraustritt keine umfangreichen Schäden verursacht. Bei der Handhabung eines Aquariums ist zu berücksichtigen, dass das Becken für eine bestimmte Art mechanischer Belastung konstruiert wurde. Das Umstellen eines gefüllten Aquariums oder eines Beckens mit schweren Dekorationen kann zu unvorhergesehenen Beanspruchungen des Bodens und der Verbindungen führen. Ein nützliches Sicherheitselement sind auch Wasserleckmelder, die das Vorhandensein von Wasser unter dem Becken oder im Bereich der technischen Ausstattung anzeigen können. Bei größeren Aquarien ist es ratsam, auch den Umfang der Hausratversicherung und der Haftpflichtversicherung für Schäden an Dritten zu prüfen.

In unmittelbarer Nähe eines Aquariums treffen Wasser und elektrische Geräte aufeinander. Beleuchtung, Pumpen, Filter und Heizgeräte müssen für den jeweiligen Verwendungszweck vorgesehen sein. Steckdosen und Verlängerungskabel sind so zu positionieren, dass sie vor Spritzwasser, Kondensation und einem möglichen Wasseraustritt aus dem Becken geschützt sind. Eine geeignete Lösung ist die Bildung einer Kabelschlaufe unterhalb der Steckdose, die als Tropfschleife bezeichnet wird. Am Kabel entlanglaufende Wassertropfen tropfen dadurch an seinem tiefsten Punkt ab und gelangen nicht unmittelbar in die Steckdose. Ein wichtiges Schutzelement der Elektroinstallation ist auch ein Fehlerstrom-Schutzschalter. Vor Arbeiten im Wasser müssen die betreffenden elektrischen Geräte von der Stromversorgung getrennt werden. Für Ihre Entscheidung ist es wichtig, was Sie eigentlich in Ihrem Aquarium halten möchten.

Das Gesellschaftsaquarium ist der häufigste Aquarientyp. Darunter versteht man ein Aquarium, dessen Zusammensetzung nicht darauf abzielt, die Natur bis ins Detail nachzubilden. Zu den häufigsten Bewohnern eines solchen typischen Aquariums gehören Barben, Salmler und kleinere Fische mit geselligem Verhalten. Auch die Vergesellschaftung verschiedener Arten von Lebendgebärenden ist möglich. Beispiele gibt es viele. Ein Biotopaquarium, manchmal auch als naturnahes Aquarium bezeichnet, ist ein Aquarium, in dem man versucht, die Bedingungen in der Natur möglichst genau nachzubilden. Markéta Rejlková befasste sich ausführlicher mit Biotopaquarien in ihren Artikeln Biotopaquarien und 10 Gründe für die Einrichtung eines Biotopaquariums, die in der ersten Ausgabe der Zeitschrift Akvárium erschienen, welche am 4. September 2006 vom Verein KLUB.AKVA.SK herausgegeben wurde. Bei Biotopaquarien ist es sinnvoll, zwischen einem geografischen, einem habitatbezogenen und einem biotopbezogenen Ansatz zu unterscheiden. Die Herkunft von Organismen aus derselben geografischen Region bedeutet noch nicht, dass diese Organismen in der Natur gemeinsam vorkommen. Selbst innerhalb des Einzugsgebietes eines einzigen Flusses können ökologisch sehr unterschiedliche Lebensräume existieren. Bei einem Habitataquarium ist vor allem die Ähnlichkeit der ökologischen Bedingungen entscheidend, während bei einem Biotopaquarium auch das natürliche gemeinsame Vorkommen der einzelnen Organismenarten berücksichtigt wird (Markéta Rejlková). Bei Biotopaquarien kann der Aquarianer versuchen, nicht nur die allgemeinen Bedingungen einer bestimmten geografischen Region, sondern auch ein konkretes Gewässerbiotop nachzubilden. Dabei werden die Artenzusammensetzung der Organismen, die Beschaffenheit des Bodengrundes, die Wasserströmung, die physikalischen und chemischen Wassereigenschaften, die Lichtmenge und das Vorhandensein natürlich vorkommender Materialien berücksichtigt.

Eine besondere Gruppe bilden Artaquarien, die auf die Haltung einer bestimmten Art oder einer Gruppe verwandter Organismen ausgerichtet sind. Ihre Abmessungen, Einrichtung und technische Ausstattung werden in erster Linie an die biologischen Bedürfnisse der gehaltenen Tiere angepasst. Pflanzenaquarien konzentrieren sich auf die Kultur von Wasserpflanzen und die Gestaltung ästhetisch ansprechender Pflanzenkompositionen. Eine eigenständige Disziplin ist das Aquascaping, bei dem Prinzipien der künstlerischen Komposition, der Perspektive und der räumlichen Anordnung natürlicher Elemente angewendet werden. In der Zuchtpraxis besitzen Zucht-, Aufzucht-, Quarantäne- und Behandlungsbecken große Bedeutung. Ihr ästhetischer Wert ist häufig zweitrangig. Wichtiger sind eine einfache Pflege, hygienische Kontrolle, die Möglichkeit zur Beobachtung der Organismen und die Gewährleistung zweckentsprechender Bedingungen. Bei größeren Aquariensystemen werden auch separate Technikbecken verwendet. Sie sind über die Wasserzirkulation mit dem Hauptbecken verbunden und ermöglichen die Unterbringung von Filtermedien, Heizgeräten, Pumpen und weiterer technischer Ausstattung außerhalb des sichtbaren Aquarienbereiches. Gleichzeitig vergrößern sie das gesamte Wasservolumen des Systems. Bei einer gemeinsamen Filterung mehrerer Becken muss jedoch auch die Möglichkeit einer Übertragung von Krankheiten zwischen den einzelnen Becken berücksichtigt werden.

Ein Aquarienbecken ist nicht nur ein mit Wasser gefüllter transparenter Behälter. Es bildet den grundlegenden räumlichen, konstruktiven und funktionalen Rahmen eines künstlichen aquatischen Ökosystems. Seine Abmessungen, Proportionen, Materialeigenschaften, sein Standort und seine technische Gestaltung beeinflussen die Lebensbedingungen der Organismen, die Pflegemöglichkeiten, den Energiebedarf und die ästhetische Wirkung des gesamten Aquariums. Ein geeignet ausgewähltes Becken kann dem Aquarianer die Pflege der aquatischen Umwelt erheblich erleichtern und gleichzeitig ausreichend Raum für seine eigenen züchterischen und kreativen Vorhaben bieten.


Akvária se vyrábějí ve víceméně standardních rozměrech, ačkoli se v současnosti setkáváme s poměrně velkou rozmanitostí jejich tvarů a proporcí. U klasických obdélníkových nádrží bývá šířka a výška přibližně stejná a délka představuje dvojnásobek až trojnásobek výšky. Oblíbená jsou však i nízká, široká, krychlová nebo panoramatická akvária. Při výběru nádrže není důležitý pouze její objem, ale také vzájemný poměr jednotlivých rozměrů. Dvě akvária se stejným objemem mohou poskytovat organismům výrazně odlišné životní podmínky. Dlouhé nádrže jsou vhodnější pro aktivně plavající ryby, širší poskytují větší možnosti členění dna, vytváření teritorií a prostorového uspořádání rostlin a dekorací. Vyšší akvária mohou působit esteticky zajímavě, jejich údržba však bývá náročnější a světlo musí pronikat vyšším vodním sloupcem. Z estetického hlediska považuji za velmi důležitou zejména hloubku akvária, tedy vzdálenost mezi přední a zadní stěnou. Větší hloubka poskytuje lepší možnosti vytváření perspektivy a přirozeně působící podvodní krajiny (rspca.org.uk).

Významným parametrem akvária je plocha vodní hladiny, jejímž prostřednictvím dochází k výměně plynů mezi vodou a atmosférou. Při stejném objemu vody má nižší a širší nádrž zpravidla větší kontaktní plochu s atmosférou než vysoká a úzká nádrž. Intenzita výměny plynů však závisí také na pohybu vody, čeření hladiny a rozdílu koncentrací plynů mezi vodou a atmosférou. Neméně důležitá je plocha dna, zejména při chovu ryb žijících u dna, teritoriálních druhů a různých druhů cichlid. U některých druhů ryb je plocha dna významnějším kritériem při výběru nádrže než samotný objem vody. Podobně při pěstování vodních rostlin poskytuje větší plocha dna více možností pro jejich prostorové uspořádání (rspca.org.uk).

Akvária lze koupit hotová v obchodě nebo si je nechat vyrobit na míru, samozřejmě také nepravidelných tvarů, se zkosenými rohy, s ohýbaným sklem apod. Velikost akvária si musíte vybrat sami, orientujte se podle nároků ryb a rostlin, které hodláte chovat a pěstovat. Poradím vám, že větší akvárium je krásnější a snáze se udržuje. Pokud s akvaristikou začínáte, doporučil bych objem 150–200 litrů (Peter Kaclík). Výhodou větších akvárií je především jejich vyšší tepelná, chemická a biologická stabilita. Větší objem vody reaguje pomaleji na změny teploty a stejné množství nežádoucích látek v něm způsobí menší změnu koncentrace. Větší akvárium proto poskytuje akvaristovi za srovnatelných podmínek více času na reakci na případné problémy, například při překrmení, výpadku technického vybavení nebo úhynu organismů. V současnosti jsou oblíbené také malé nádrže, označované jako nanoakvária. Ačkoli jejich rozměry umožňují umístění i v prostorově omezených podmínkách, jejich provoz nemusí být jednodušší. Právě malý objem vody způsobuje, že změny fyzikálních a chemických podmínek mohou probíhat velmi rychle. Při výběru velikosti akvária je třeba zohledňovat také velikost ryb v dospělosti, jejich sociální chování, teritorialitu a nároky na prostor (rspca.org.uk). Při výběru akvária se můžeme rozhodnout mezi samostatnou nádrží a akvarijním kompletem, který zpravidla obsahuje také osvětlení, filtraci, kryt, případně topítko a stojan. Výhodou kompletů je vzájemná kompatibilita jednotlivých komponent, nevýhodou může být jejich omezená variabilita. Při výběru je vhodné posuzovat nejen samotnou nádrž, ale také kvalitu a výkon dodávaného technického vybavení. Při samostatném sestavování akvária má akvarista větší možnost přizpůsobit jednotlivé komponenty svým požadavkům (shrimp.sk).

Při udávání velikosti akvária se nejčastěji setkáváme s jeho nominálním objemem, který se vypočítá vynásobením délky, šířky a výšky nádrže. Zadáme-li rozměry v centimetrech a výsledek vydělíme tisícem, dostaneme objem v litrech. Akvárium s rozměry 100 × 40 × 50 cm má tedy nominální objem 200 litrů. Skutečný objem vody je však menší. Část prostoru zabírá samotné sklo, substrát, kameny, kořeny, technické vybavení a prostor mezi vodní hladinou a horním okrajem nádrže. U bohatě zařízených akvárií může být rozdíl mezi nominálním a skutečným objemem vody poměrně výrazný. Znalost skutečného objemu vody je důležitá zejména při dávkování léčiv, hnojiv, přípravků na úpravu vody a při určování množství vyměňované vody (rspca.org.uk).

V minulosti byly oblíbené nádrže označované jako elementky. Nelepily se, byly vyrobeny z litého skla. Používaly se pouze jako menší nádrže do 20 litrů a byly velmi náchylné k prasknutí. Rozšířené byly také nádrže v kovových rámech. Nepoužívalo se v nich lepidlo, ale tmel. Kov časem rezivěl a akvárium často teklo. Pro přepravu ryb a jako dočasné nádrže na burzách se často používají také plastové nádrže (Peter Kaclík). Vývoj konstrukce akvárií výrazně ovlivnily možnosti spojování jednotlivých materiálů. Přechod od kovových rámů a tmelů k lepeným celoskleněným nádržím umožnil vytvářet esteticky čistší konstrukce s nerušeným pohledem do vodního prostředí. Zároveň se rozšířily možnosti výroby nádrží na míru. V současnosti se kromě klasických obdélníkových nádrží vyrábějí také nádrže s ohýbaným sklem, nepravidelnými půdorysy, bez viditelných horních výztuh nebo nádrže zabudované přímo do architektury budov. Nejběžnějším materiálem používaným při výrobě akvárií je plavené sklo (float). Vyrábí se technologií, při níž se roztavené sklo rozprostírá na hladině roztaveného cínu, čímž vzniká rovný a opticky kvalitní povrch. Charakteristickou vlastností běžného skla je jeho mírně nazelenalé zbarvení, které způsobuje obsah sloučenin železa. Toto zbarvení je výraznější při pohledu přes hranu skla nebo při větších tloušťkách skleněných tabulí (pilkington.com).

Alternativou je nízkoželezité sklo, známé například pod obchodním označením Optiwhite. Vyznačuje se vyšší světelnou propustností a věrnějším podáním barev. V akvaristice se využívá především na pohledové stěny nádrží, zejména u rostlinných akvárií a aquascapingu. Z ekonomického hlediska je možné kombinovat běžné plavené sklo s nízkoželezitým sklem, které se použije pouze na přední, případně boční pohledové stěny (Peter Kaclík). Zakřivené sklo umožňuje vytvářet panoramatická akvária s netradičním estetickým působením. Jeho nevýhodou může být optické zkreslení pozorovaných objektů a perspektivy podvodní krajiny. Zakřivení skla může zároveň komplikovat odstraňování řas pomocí magnetických stěrek nebo škrabek určených pro rovné skleněné plochy (Pavel Mžourek).

Dnes se skleněné nádrže nejčastěji spojují pomocí akvarijního silikonu. Silikon plní nejen těsnicí, ale také konstrukční funkci, protože přenáší mechanické namáhání mezi jednotlivými skleněnými tabulemi. Důležitými vlastnostmi jsou jeho přilnavost ke sklu, pevnost v tahu, pružnost a dlouhodobá odolnost vůči působení vody. Pro lepení akvárií je nutné používat silikony, které jsou výrobcem určeny k tomuto účelu. Běžné sanitární silikony mohou obsahovat fungicidy a další látky nevhodné pro vodní organismy. Před napuštěním nádrže musí být silikon zcela vytvrzený. Rychlost vytvrzování závisí na tloušťce spoje, teplotě, vlhkosti a vlastnostech konkrétního výrobku. Akvarijní silikony se vyrábějí zejména v transparentním a černém provedení. Osobně upřednostňuji černý silikon, protože je na něm méně vidět případné zarůstání řasami a působí na mě elegantněji. Transparentní silikon na druhou stranu umožňuje dosáhnout méně nápadných spojů mezi skleněnými tabulemi. Samotná barva silikonu však není rozhodujícím kritériem jeho kvality ani mechanické odolnosti (soudal.co.uk). Při výrobě skleněných akvárií je velmi důležitá přesnost opracování skla. Jednotlivé tabule se řežou na požadované rozměry, jejich hrany se zabrušují a v případě potřeby se vytvářejí otvory pro technologické prostupy. Kvalita opracování skleněných tabulí ovlivňuje nejen estetickou hodnotu výsledného výrobku, ale také kvalitu jeho spojů. Otvory ve skle se využívají především u nádrží s externími filtračními systémy, přepady nebo jinými specifickými technologickými požadavky. Při výrobě nádrží se v závislosti na složitosti konstrukce využívají také průmyslové technologie řezání a broušení skla, případně řezání vodním paprskem (Michal Toufar).

Při konstrukci velmi velkých akvárií, zejména ve veřejných akváriích, oceanáriích a zoologických zahradách, se využívají také odlišné materiály a technologické postupy. Nosnou konstrukci nádrže může tvořit železobeton nebo ocel, přičemž průhledné pohledové plochy jsou vytvořeny ze speciálního skla nebo akrylátu (PMMA – polymethylmethakrylát). Akrylát je známý také jako organické sklo nebo plexisklo. Ve srovnání s klasickým sklem má nižší hustotu, dobré optické vlastnosti a umožňuje výrobu velmi rozměrných, zakřivených nebo válcovitých průhledných ploch. Je však náchylnější k poškrábání a při jeho konstrukčním návrhu je třeba zohledňovat také dlouhodobé deformace materiálu při působení zatížení. Rozměrné akrylátové panely je možné spojovat pomocí speciálních technologií chemického spojování, při nichž vznikají opticky velmi málo nápadné spoje. Takové technologie umožňují vytvářet rozsáhlé průhledné stěny, podvodní tunely a panoramatické výhledy do nádrží s objemem stovek tisíc až milionů litrů. Příklady takových velkoobjemových akvárií můžeme vidět také v Tropikáriu v Budapešti (reynoldspolymer.com). Dalším příkladem je Seattle Aquarium, kde výrobce uvádí akrylátovou pohledovou stěnu o tloušťce přibližně 318 mm (reynoldspolymer.com).

Při konstrukci rozměrnějších akvárií mají významnou úlohu výztuhy, jejichž úkolem je omezovat deformaci skleněných stěn a mechanické namáhání spojů. Působením tlaku vody dochází k mírnému průhybu především delších skleněných tabulí. Velikost tohoto průhybu závisí na rozměrech tabule, tloušťce skla, výšce vodního sloupce a způsobu vyztužení. Podélné výztuhy jsou skleněné pásy přilepené zpravidla k horním okrajům přední a zadní stěny nádrže. Příčné výztuhy spojují protilehlé stěny a omezují jejich vzájemné vzdalování. Dalším konstrukčním řešením je obvodová výztuha, která zpevňuje horní část nádrže po celém jejím obvodu. U některých konstrukcí se používají také dodatečné skleněné pásky podél svislých spojů nebo po vnitřním obvodu dna. Jejich účinnost závisí na způsobu provedení a na celkovém konstrukčním návrhu nádrže. V současnosti jsou oblíbené také nádrže bez viditelných rámů a horních výztuh, označované jako rimless. Poskytují nerušený pohled do akvária a esteticky čistý vzhled. Absence výztuh však musí být zohledněna při dimenzování skleněných tabulí, zpravidla vhodnou volbou jejich tloušťky (dinmedia.de). Jako příklad moderního konstrukčního řešení může posloužit nádrž s rozměry 180 × 60 × 60 cm, vyrobená českou společností 3DAkvaria v roce 2022. Nádrž s nominálním objemem 648 litrů byla vyrobena z 15 mm silného nízkoželezitého skla, bez horních výztuh, s použitím transparentního silikonu (3dakvaria.cz).

Důležitým konstrukčním parametrem nádrže je tloušťka skla. Samotný objem akvária není při jejím určování směrodatným parametrem. Rozhodující je především výška vodního sloupce, ale také délka skleněných tabulí, způsob jejich uložení, vyztužení a mechanické vlastnosti použitého materiálu. Hydrostatický tlak se s rostoucí hloubkou vody lineárně zvětšuje. U vodní hladiny je přetlak vody vůči okolní atmosféře nulový, nejvyšší je u dna nádrže. Na skleněné stěny tedy voda nepůsobí rovnoměrně (openstax.org). Zajímavým fyzikálním jevem je hydrostatický paradox. Hydrostatický tlak v určité hloubce nezávisí na celkovém množství vody ani na tvaru nádoby, ale na hustotě kapaliny, gravitačním zrychlení a hloubce pod hladinou. Ve dvou akváriích s různým objemem, ale se stejnou výškou vodního sloupce, bude hydrostatický tlak u dna stejný, pokud mají srovnatelnou hustotu vody. Celková síla působící na jednotlivé stěny však závisí také na jejich rozměrech (uniza.sk). Spodní část stěn je vystavena vyššímu tlaku než horní. Při výšce vodního sloupce 50 cm činí hydrostatický tlak u dna přibližně 4,9 kPa, při výšce jednoho metru přibližně 9,8 kPa. Výsledná hydrostatická síla působící na celou svislou stěnu však při nezměněné šířce stěny narůstá s druhou mocninou výšky vodního sloupce. Zdvojnásobením výšky vody se tedy výsledná síla působící na stěnu zvětší čtyřnásobně. Při výrobě akvária je proto nutné používat vhodně dimenzované sklo a respektovat přiměřenou bezpečnostní rezervu. Jednou z technických norem zabývajících se bezpečností skleněných akvárií je DIN 32622 (openstax.org). Norma DIN 32622:2006-09 se podle zveřejněného rozsahu vztahuje na soukromě používaná akvária do vnějších rozměrů 2000 × 600 × 600 mm. Není proto univerzálním podkladem pro libovolně velké nádrže (austrian-standards.at). Akvarista by měl myslet také na pojištění proti prasknutí a úniku vody z akvária. Je to nepříjemná věc, která se občas přihodí. Někdy opotřebením materiálu, jindy nešťastným rozbitím (Peter Kaclík).

Z hlediska světelných podmínek je vhodné situovat akvárium spíše do tmavší části místnosti, mimo dosah intenzivního přímého slunečního záření. Přirozené světlo nemusí být pro akvárium nutně škodlivé, jeho intenzita a délka působení se však v průběhu roku výrazně mění. Přímé sluneční záření může způsobovat přehřívání vody a za určitých podmínek podporovat nadměrný růst řas. Význam světových stran závisí především na orientaci oken, zastínění okolního prostředí a vzdálenosti nádrže od okna. Z estetického hlediska není vhodné umísťovat akvárium do protisvětla, které ztěžuje pozorování jeho obyvatel a snižuje vnímaný kontrast podvodní scenérie. Akvárium by nemělo být umístěno v bezprostřední blízkosti radiátorů, klimatizačních jednotek nebo jiných zdrojů výrazných teplotních změn. Při výběru místa je třeba myslet také na dostupnost elektrických zásuvek, možnosti výměny vody, manipulaci s technickým vybavením a dostatečný prostor nad nádrží (rspca.org.uk). Nemělo by být příliš vysoko, abyste měli z pohledu na něj požitek a aby byla jeho údržba praktičtější a dostupnější. U nádrže by měl být dostatek prostoru pro její údržbu. Doporučuji umístit akvárium do výšky očí a raději níže než výše. Akvárium by však nemělo být ani příliš nízko, například kvůli dětem a opět kvůli údržbě.

Nádrž musí být položena na pevném, rovném, vodorovném a stabilním podkladu. Nedostatečná tuhost stojanu, jeho deformace nebo nerovnoměrné podepření nádrže mohou způsobovat dodatečné mechanické namáhání skla a silikonových spojů. U celoskleněných nádrží se často používá vyrovnávací podložka, která kompenzuje drobné nerovnosti kontaktní plochy a omezuje vznik lokálních mechanických napětí. Používá se například pěnový polyethylen, polystyren nebo speciální podložky určené pod akvária. Tloušťka a mechanické vlastnosti podložky by měly odpovídat konstrukci nádrže. Podložka však nemůže nahradit nedostatečně pevný nebo výrazně nerovný podklad. Jinak je tomu u akvárií vybavených nosným spodním rámem. Tyto nádrže mohou být konstruovány tak, aby se jejich hmotnost přenášela prostřednictvím rámu, přičemž samotné skleněné dno se podkladu nedotýká. U takového konstrukčního řešení může být použití dodatečné podložky nevhodné. Vždy je nutné respektovat doporučení výrobce akvária. Při manipulaci s nádrží je třeba dbát na čistotu podkladu. I drobné tvrdé předměty, například zrnka štěrku, mohou vytvářet bodové namáhání skla. Pozornost je třeba věnovat zejména hranám a rohům skleněných tabulí, které jsou citlivé na mechanické poškození (juwel-aquarium.de). Dbejte na to, aby pod akváriem nebylo něco tvrdého a ostrého, například zrnko štěrku. Tlak nádrže by mohl způsobit prasknutí skla. Platí to také u prázdného akvária. Pokud pokládáte akvárium na zem, použijte vhodný měkký ochranný materiál, například polystyren.

Při umísťování akvária je nutné zohledňovat jeho celkovou hmotnost a způsob přenosu zatížení na stavební konstrukci. Jeden litr sladké vody má hmotnost přibližně jeden kilogram. K hmotnosti vody je třeba připočítat hmotnost samotné nádrže, substrátu, dekorací, technického vybavení a stojanu. U akvárií s rozsáhlými skalními dekoracemi může být celková hmotnost podstatně vyšší, než by se dalo usuzovat pouze podle objemu nádrže. U rozměrnějších akvárií je vhodné zohledňovat únosnost stropní konstrukce, směr uložení nosných prvků, rozpětí stropu, vzdálenost od nosných stěn a technický stav budovy. Umístění nádrže u nosné stěny může být z hlediska statiky výhodnější než její umístění uprostřed rozpětí stropní konstrukce. Nejde však o pravidlo platné pro každý stavební systém. Důležité je také rozložení zatížení. Stojan s malými nohami přenáší hmotnost na podlahu prostřednictvím soustředěných zatížení, zatímco stojan s plošným nebo liniovým podepřením může zatížení rozkládat na větší kontaktní plochu. Při navrhování stavebních konstrukcí se používají normové hodnoty užitného zatížení. Tyto hodnoty však nelze jednoduše interpretovat jako maximální přípustnou hmotnost akvária na jeden metr čtvereční podlahy. Akvárium představuje dlouhodobě působící, lokálně soustředěné zatížení, jehož účinky závisí na konkrétních vlastnostech stavební konstrukce. U větších nádrží, zejména ve starších budovách nebo při neznámé konstrukci stropu, je vhodné konzultovat jejich umístění se statikem (normoff.gov.sk).

Zejména u větších nádrží je třeba zajistit, aby nádrž podpíral stabilní, rovný stojan. Kompletně zařízené akvárium o objemu 300 litrů může vážit i 400–500 kg. Také při manipulaci s nádrží buďte opatrní a myslete na to, že je poměrně těžká. Jednou z možností je kovový stojan. Šikovný člověk si dokáže vyrobit nebo pořídit také pěkně působící, například dřevem obložený stojan. Případně může stojan tvořit kombinace zdiva, oceli a dřeva. Nádrž však může být zabudována do nábytku nebo přímo do stavby, technickým řešením se meze nekladou. O tom, jaký stojan je pro vás vhodný, se poraďte s jeho výrobcem či prodejcem. Vše závisí na zatížení, které má nést (Peter Kaclík). Při výběru stojanu není rozhodující pouze materiál, ale především jeho únosnost, tuhost a konstrukční stabilita. Kvalitně navržený dřevěný stojan může být stejně vhodný jako ocelová konstrukce. Důležitá je jeho odolnost vůči svislému zatížení, bočním silám a dlouhodobým deformacím. U dřevěných konstrukcí je třeba zohledňovat působení vlhkosti. Zejména dřevotřískové materiály mohou při opakovaném kontaktu s vodou bobtnat a ztrácet své mechanické vlastnosti. Ocelové konstrukce je naopak vhodné chránit proti korozi. Stojan může plnit také významnou technologickou funkci. V jeho vnitřním prostoru se často nacházejí vnější filtry, tlakové nádoby s oxidem uhličitým, elektrické rozvody nebo samostatné filtrační nádrže. Při jeho návrhu je proto vhodné myslet na větrání, dostupnost technického vybavení a ochranu před případným únikem vody.

K tradičním součástem akvária patří krycí sklo. Obvykle je z tenčího skla než stěny nádrže. Je velmi praktické, má-li seříznuté rohy, protože tím získáte prostor pro krmení i pro kabely elektroinstalace. Je výhodné, pokud nemusíte pokaždé odkládat krycí sklo, když chcete rybičky nakrmit. V případě, že doma chováte kočku, dokáže si občas ulovit z nezakrytého akvária i vaši rybičku. Krycí sklo zároveň chrání před případnými dalšími domácími mazlíčky. Krycí sklo samozřejmě není nezbytné. Pokud nám například záleží na co nejlepší průchodnosti světla do akvária, můžeme zvolit jiné řešení. Je však otázkou, nakolik je v takovém případě toto řešení bezpečné. Je třeba vzít v úvahu, zda je osvětlení nad hladinou zabezpečeno proti vodě a zkratu, zda se hladina čeří apod. Můžete si vyrobit kryt s osvětlením, čímž zvýšíte estetickou hodnotu celého kompletu. Krycí sklo výrazně omezuje odpařování vody z akvária, a tím také zvyšování vlhkosti vzduchu.

V akvaristice jsou oblíbená také otevřená akvária, u nichž není vodní hladina překryta krycím sklem ani uzavřeným krytem. Jejich výhodou je jednodušší přístup do nádrže, přirozenější vzhled a možnost pěstování rostlin, jejichž nadzemní části vyrůstají nad vodní hladinu. Otevřená hladina poskytuje dobré předpoklady pro výměnu plynů mezi vodou a atmosférou. Nevýhodou otevřených nádrží je intenzivnější odpařování vody, vyšší tepelné ztráty a riziko vyskočení ryb. Množství odpařené vody závisí na ploše vodní hladiny, teplotě vody a okolního vzduchu, relativní vlhkosti a intenzitě proudění vzduchu nad hladinou. Při odpařování uniká z akvária především voda, zatímco většina rozpuštěných minerálních látek zůstává v nádrži. Při pravidelném doplňování odpařené vody mineralizovanou vodou se proto může postupně zvyšovat mineralizace vody. Doplňování odpařené vody není náhradou za pravidelnou výměnu vody. K doplňování odpařené vody je v mnoha případech vhodná demineralizovaná voda, například voda získaná reverzní osmózou. Alternativou ke krycímu sklu jsou ochranné síťky, které omezují riziko vyskočení ryb a současně umožňují volnější výměnu plynů a pronikání světla (practicalfishkeeping.co.uk). Krycí skla zároveň omezují pronikání prachu a jiných nečistot z okolního prostředí na vodní hladinu. Na jejich spodní straně však dochází ke kondenzaci vodní páry a postupně se na nich mohou vytvářet minerální usazeniny nebo řasy. Znečištění krycích skel může snižovat množství světla pronikajícího do akvária, proto by také jejich pravidelné čištění mělo být součástí údržby nádrže. Krycí skla mohou být položena na podélných výztuhách nebo na samostatných držácích (Martin Novák).

Při provozu většího počtu akvárií, například v akvaristických odchovnách, může být významným problémem zvýšená vlhkost vzduchu. Vodní pára může kondenzovat na chladnějších stavebních konstrukcích, oknech a stěnách. Při dlouhodobém působení zvýšené vlhkosti a nedostatečném větrání mohou vznikat podmínky vhodné pro růst plísní a degradaci některých stavebních materiálů. Odpařování vody představuje zároveň významný mechanismus tepelných ztrát akvária. K přeměně kapalné vody na vodní páru je zapotřebí poměrně velké množství energie. Otevřené nádrže proto mohou při udržování stejné teploty vyžadovat více energie na ohřev vody než vhodně zakryté nádrže. U větších akvaristických systémů má význam nejen energetická účinnost osvětlení, filtrace a ohřevu vody, ale také tepelná izolace nádrží, teplota místnosti, výměna vzduchu a odstraňování přebytečné vlhkosti. V některých případech je výhodnější vytápět celou místnost než zajišťovat požadovanou teplotu vody v každé nádrži samostatně. Závisí to však na tepelněizolačních vlastnostech místnosti, provozu akvárií a požadovaných teplotách vody.

Ani akvarijní nádrž nemá neomezenou životnost. Samotné sklo může za vhodných podmínek sloužit velmi dlouho, kritickými místy konstrukce jsou však především silikonové spoje, mechanicky poškozené hrany a části vystavené dodatečnému namáhání. U starších nádrží je vhodné pravidelně kontrolovat stav silikonových spojů, případné oddělování silikonu od skla, poškození hran, vznik netěsností a neobvyklé deformace skleněných stěn. Mechanické poškození skla nemusí vést k okamžitému prasknutí, může však snižovat jeho mechanickou odolnost. Před uvedením nové, použité nebo dlouhodobě nepoužívané nádrže do provozu je vhodné provést zkoušku těsnosti. Zkouška by měla probíhat na bezpečném a dostatečně únosném místě, kde případný únik vody nezpůsobí rozsáhlé škody. Při manipulaci s akváriem je nutné si uvědomit, že nádrž je konstruována na určitý způsob mechanického zatížení. Přemísťování napuštěného akvária nebo nádrže obsahující těžké dekorace může způsobovat nepředpokládané namáhání dna a spojů. Užitečným bezpečnostním prvkem jsou také snímače úniku vody, které mohou signalizovat přítomnost vody pod nádrží nebo v prostoru jejího technického vybavení. U větších akvárií je vhodné prověřit také rozsah pojistného krytí domácnosti a odpovědnosti za škody způsobené třetím osobám.

V bezprostřední blízkosti akvária se setkává voda s elektrickými zařízeními. Osvětlení, čerpadla, filtry a topítka musí být určeny pro příslušný způsob použití. Elektrické zásuvky a prodlužovací kabely je nutné umísťovat tak, aby byly chráněny před stříkající vodou, kondenzací a případným únikem vody z nádrže. Vhodným řešením je vytvoření smyčky na elektrickém kabelu pod úrovní zásuvky, označované jako odkapová smyčka. Kapky vody stékající po kabelu tak odkapnou v jeho nejnižším bodě a nedostanou se přímo do zásuvky. Důležitým ochranným prvkem elektroinstalace je také proudový chránič. Před zásahy do vody je nutné odpojit příslušná elektrická zařízení od napájení. Z hlediska vašeho rozhodování je důležité, co vlastně chcete v akváriu mít.

Společenské akvárium je nejčastějším typem akvária. Považujte za ně takové akvárium, jehož složení nemá snahu detailně napodobovat přírodu. Nejčastějšími chovanci takového typického akvária jsou parmičky, tetry a ryby menšího vzrůstu, které jsou také svou povahou společenské. Možné je také společné chování různých druhů živorodek, příkladů je mnoho. Biotopové akvárium, někdy také nazývané přírodní, je takové, v němž se snažíte co nejvíce přizpůsobit podmínkám v přírodě. Problematice biotopových akvárií se podrobněji věnovala Markéta Rejlková v článcích Biotopní akvária a 10 důvodů, proč založit biotopní akvárium, které vyšly v prvním čísle časopisu Akvárium, vydávaného občanským sdružením KLUB.AKVA.SK, dne 4. září 2006. U biotopových akvárií je vhodné rozlišovat mezi geografickým, stanovištním a biotopovým přístupem. Samotný původ organismů ze stejného geografického regionu ještě neznamená, že se tyto organismy v přírodě vyskytují společně. I v rámci povodí jedné řeky se mohou nacházet ekologicky velmi odlišná stanoviště. U stanovištního akvária (habitat tank) je rozhodující především podobnost ekologických podmínek, zatímco u biotopového akvária se klade důraz také na přirozený společný výskyt jednotlivých druhů organismů (Markéta Rejlková). U biotopových akvárií se může akvarista snažit napodobit nejen obecné podmínky určitého geografického regionu, ale také konkrétní vodní biotop. V takovém případě se zohledňuje druhové složení organismů, charakter dna, proudění vody, fyzikální a chemické vlastnosti vody, množství světla a přítomnost přirozeně se vyskytujících materiálů.

Zvláštní skupinou jsou druhová akvária, zaměřená na chov konkrétního druhu nebo příbuzné skupiny organismů. Jejich rozměry, zařízení a technické vybavení se přizpůsobují především biologickým nárokům chovaných živočichů. Rostlinná akvária jsou orientována na pěstování vodních rostlin, jejich kompozici a vytváření esteticky působících rostlinných kompozic. Samostatnou disciplínou je aquascaping, při němž se využívají principy výtvarné kompozice, perspektivy a prostorového uspořádání přírodních prvků. V chovatelské praxi mají velký význam rozmnožovací, odchovné, karanténní a léčebné nádrže. Jejich estetická hodnota je často druhořadá. Důležitější bývá jednoduchá údržba, hygienická kontrola, možnost pozorování organismů a zajištění podmínek odpovídajících konkrétnímu účelu. U větších akvaristických systémů se používají také samostatné technologické nádrže. Jsou propojeny s hlavní nádrží prostřednictvím cirkulace vody a umožňují umístění filtračních médií, topítek, čerpadel a dalšího technického vybavení mimo pohledovou část akvária. Zároveň zvětšují celkový objem vody v systému. Při společné filtraci několika nádrží je však nutné zohledňovat také možnost šíření onemocnění mezi jednotlivými nádržemi.

Akvarijní nádrž není pouze průhlednou nádobou naplněnou vodou. Představuje základní prostorový, konstrukční a funkční rámec umělého vodního ekosystému. Její rozměry, proporce, materiálové vlastnosti, umístění a technické řešení ovlivňují životní podmínky organismů, možnosti údržby, energetickou náročnost i estetické působení celého akvária. Vhodně zvolená nádrž může akvaristovi výrazně usnadnit péči o vodní prostředí a zároveň poskytnout dostatek prostoru pro jeho vlastní chovatelské a tvůrčí záměry.


Odkazy