Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Spišské

Spišské Podhradie – mesto spod Spišského hradu

Hits: 4488

Spiš­ské pod­hra­die je obec, nad kto­rou sa vypí­na jeden z naj­väč­ších hra­dov na sve­te – Spiš­ský hrad. Ak sa však chce­te na Spiš­ský hrad dostať krat­šou ces­tou, choď­te na hrad z Hod­ko­viec. Naj­star­šie osíd­le­nia na tom­to úze­mí pochá­dza­jú z 5. tisíc­ro­čia pred n.l. Na pre­lo­me 11. – 12. sto­ro­čia sa hrad­ný kopec začal osíd­ľo­vať natrva­lo. V tom­to obdo­bí sa začal sta­vať Spiš­ský hrad. Vte­dy zača­li vzni­kať v jeho oko­lí malé osa­dy. Spo­je­ním takých­to troch vznik­lo aj Spiš­ské Pod­hra­die na súto­ku Jab­lo­nov­ské­ho a Tele­din­ské­ho poto­ka (Uhľo­vé­ho) (Wiki​pe​dia​.sk). Prí­cho­dom osad­ní­kov z Flan­dier, po tatár­skom vpá­de, začal zrod mes­ta (spiss​kyh​rad​.com). V 12. sto­ro­čí bolo pred­hra­dím Spiš­ské­ho hra­du, ale už v polo­vi­ci 13. sto­ro­čia sa sta­lo od hra­du nezá­vis­lým mes­tom (Wiki​pe​dia​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1249 (spiss​kyh​rad​.com). V roku 1279 bolo zná­me ako Fanum St. Mariae. Neskôr pat­ri­lo pod Spo­lo­čen­stvo spiš­ských Sasov. Ďal­ším pome­no­va­ním mes­ta bolo Vil­la Saxo­rum (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). His­to­ric­ký nemec­ký názov mes­ta je Kirch­dorf, resp. Kirchd­rauf (Wiki​pe​dia​.sk).

V stre­do­ve­ku bolo význam­ným a pros­pe­ru­jú­cim mes­tom (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). V roku 1677 rich­tá­ro­vi Jaku­bo­vi Günt­he­ro­vi pred­lo­ži­lo cecho­vé arti­ku­ly 16 cechov: deb­nár­sky, hrn­čiar­sky, murár­sky, šev­cov­ský, čiž­már­sky, mäsiar­sky, súken­níc­ky, kraj­čír­sky, kožuš­níc­ky, zámoč­níc­ky, tkáčs­ky, reme­nár­sky, kováčs­ky, puš­kár­sky, pivo­var­níc­ky a sto­lár­sky (Wiki​pe​dia​.sk). Pre­slá­vi­li sa mäsia­ri spiš­ský­mi pár­ka­mi, kto­ré vyni­ka­li mimo­riad­nou kva­li­tou a do roku 1914 sa dodá­va­li den­ne aj do reštau­rá­cií a hote­lov v Buda­peš­ti, kde sa ponú­ka­li ako špe­cia­li­ta. V súvis­los­ti s roz­vi­nu­tou výro­bou plát­na na Spi­ši v mes­te fun­go­va­la aj mod­ro­tla­čia­ren­ská diel­ňa s kon­ským man­gľom (spiss​kyh​rad​.com). V roku 1608 boli pri zakla­da­ní naj­star­šie­ho far­biar­ske­ho cechu v cel­kom Uhor­sku, v Levo­či, aj maj­stri zo Spiš­ské­ho Pod­hra­dia, Michal Her­manJán Tibe­li. V roku 1770 tu bolo 250 reme­sel­níc­kych diel­ní (Wiki​pe​dia​.sk). Roz­voj mes­ta bol úzko spä­tý s obdo­bím sas­kej kolo­ni­zá­cie”. Sil­ná komu­ni­ta ich potom­kov tu žila až do pre­lo­mu 18. – 19. sto­ro­čia (spis​.eu​.sk). Naj­zná­mej­šou čas­ťou dneš­né­ho mes­ta je Spiš­ská Kapi­tu­la, troj­lo­ďo­vý kos­tol s dvoj­ve­žo­vým prie­če­lím, gotic­kým poly­go­nál­nym pre­sby­té­ri­om, sever­nou sak­ris­ti­ou a boč­nou kapl­n­kou (apsi​da​.sk). Spiš­ská kapi­tu­la býva ozna­čo­va­ná aj ako slo­ven­ský Vati­kán. Od kon­ca 12. sto­ro­čia je síd­lo Spiš­ské­ho pre­pošt­stva, od roku 1776 síd­lom Spiš­ské­ho bis­kup­stva. Od spod­nej brá­ny posky­tu­je náv­štev­ní­ko­vi rari­tu – uli­cu s doma­mi kano­ni­kov po oboch stra­nách, čas­to zdo­be­né soš­ka­mi, maľ­ba­mi, erba­mi. Bis­kup­ská kated­rá­la je kle­no­tom, jej archi­tek­tú­ra pri­po­mí­na učeb­ni­cu vývo­ja román­skej a gotic­kej archi­tek­tú­ry (ces​tau​nes​co​.sk). 

Dnes je Spiš­ské Pod­hra­die malým pro­vinč­ným mes­teč­kom, kto­rom žije asi 3800 oby­va­te­ľov. Do roku 1945 bolo mes­tom pre­va­hou rôz­nych reme­siel. Naj­sláv­nej­ší boli výrob­co­via spiš­ských pár­kov, tie vyni­ka­li mimo­riad­nou kva­li­tou. Dodá­va­li sa den­ne do reštau­rá­cii a hote­lov v Buda­peš­ti ako špe­cia­li­ta (ces​tau​nes​co​.sk). Po roku 1945 sa Spiš­ská Kapi­tu­la zme­ni­la na kasár­ne, neskôr na poli­caj­nú ško­lu a archív. Od decem­bra 2003 sa cen­trum Spiš­ské­ho Pod­hra­dia a Spiš­ská Kapi­tu­la sta­li súčas­ťou Sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. Spiš­ská Kapi­tu­la býva ozna­čo­va­ná aj ako cir­kev­né mes­teč­ko. Jeho deji­ny sia­ha­jú až do 9. sto­ro­čia, kedy sa opro­ti dneš­nej Spiš­skej Kapi­tu­le – na Paži­ci (kapi​tu​la​.sk) nachá­dzal veľ­ký, prav­de­po­dob­ne bene­dik­tín­sky kláš­tor (spiss​ke​podh​ra​die​.sk) svä­té­ho Mar­ti­na (kapi​tu​la​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la je od roku 1956 mest­skou pamiat­ko­vou rezer­vá­ci­ou. Nachá­dza sa tu gotic­ký skvost – kated­rá­la svä­té­ho Mar­ti­na, hodi­no­vá veža (spis​.eu​.sk).


Spiš­ské Pod­hra­die is a vil­la­ge domi­na­ted by one of the lar­gest cast­les in the world – Spiš Cast­le. Howe­ver, if you want to reach Spiš Cast­le by a shor­ter rou­te, go to the cast­le from Hod­kov­ce. The oldest sett­le­ments in this area date back to the 5th mil­len­nium BCE. At the turn of the 11th-​12th cen­tu­ry, the cast­le hill began to be per­ma­nen­tly inha­bi­ted, mar­king the begin­ning of the cons­truc­ti­on of Spiš Cast­le. Small sett­le­ments star­ted emer­ging in its vici­ni­ty during this peri­od. The mer­ger of the­se led to the for­ma­ti­on of Spiš­ské Pod­hra­die at the con­flu­en­ce of the Jab­lo­nov­ský and Tele­din­ský stre­ams (Uhľo­vý) (Wiki​pe​dia​.sk). With the arri­val of sett­lers from Flan­ders after the Tatar inva­si­on, the town began to take sha­pe (spiss​kyh​rad​.com). In the 12th cen­tu­ry, it ser­ved as the fore­court of Spiš Cast­le, but by the mid-​13th cen­tu­ry, it beca­me an inde­pen­dent town (Wiki​pe​dia​.sk). The first writ­ten men­ti­on is from the year 1249 (spiss​kyh​rad​.com). In 1279, it was kno­wn as Fanum St. Mariae. Later, it belo­n­ged to the Spiš Saxons Com­mu­ni­ty, and anot­her name for the town was Vil­la Saxo­rum (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). The his­to­ri­cal Ger­man name of the town is Kirch­dorf, or Kirchd­rauf (Wiki​pe​dia​.sk).

In the medie­val peri­od, Spiš­ské Pod­hra­die was a sig­ni­fi­cant and pros­pe­rous town (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). In 1677, the may­or Jakub Günt­her pre­sen­ted guild artic­les to 16 guilds, inc­lu­ding coopers, potters, masons, sho­ema­kers, but­chers, wea­vers, tai­lors, fur­riers, locks­miths, guns­miths, blacks­miths, wea­vers, belt makers, gun makers, bre­wers, and car­pen­ters (Wiki​pe​dia​.sk). The town beca­me famous for Spiš sau­sa­ges, kno­wn for the­ir excep­ti­onal quali­ty, supp­lied dai­ly to res­tau­rants and hotels in Buda­pest as a spe­cial­ty until 1914. The town also had an indi­go prin­ting works­hop with a horse-​powered man­gle con­nec­ted to the thri­ving linen pro­duc­ti­on in Spiš (spiss​kyh​rad​.com). In 1608, Spiš­ské Pod­hra­die mas­ters, Michal Her­man and Ján Tibe­li, were invol­ved in the foun­ding of the oldest dyers’ guild in the King­dom of Hun­ga­ry in Levo­ča. In 1770, the­re were 250 arti­san works­hops in the town (Wiki​pe​dia​.sk). The town’s deve­lop­ment was clo­se­ly lin­ked to the peri­od of Saxon colo­ni­za­ti­on.” A strong com­mu­ni­ty of the­ir des­cen­dants lived here until the late 18th-​19th cen­tu­ry (spis​.eu​.sk). The most famous part of toda­y­’s town is Spiš­ská Kapi­tu­la, fea­tu­ring a three-​naved church with a two-​tower faça­de, Got­hic poly­go­nal pre­sby­te­ry, nort­hern sac­ris­ty, and a side cha­pel (apsi​da​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la is often refer­red to as the Slo­vak Vati­can, ser­ving as the seat of the Spiš pro­vos­try sin­ce the late 12th cen­tu­ry and the Spiš Bis­hop­ric sin­ce 1776. From the lower gate, visi­tors are tre­a­ted to a rari­ty – a stre­et with canon hou­ses on both sides, often ador­ned with sculp­tu­res, pain­tings, and coats of arms. The Bis­ho­p’s Cat­hed­ral is a gem, sho­wca­sing archi­tec­tu­re resem­bling a text­bo­ok on the deve­lop­ment of Roma­ne­sque and Got­hic archi­tec­tu­re (ces​tau​nes​co​.sk).

Today, Spiš­ské Pod­hra­die is a small pro­vin­cial town with around 3,800 inha­bi­tants. Until 1945, the town was pri­ma­ri­ly cha­rac­te­ri­zed by vari­ous crafts. The most reno­wned were the pro­du­cers of Spiš sau­sa­ges, kno­wn for the­ir excep­ti­onal quali­ty, supp­lied dai­ly to res­tau­rants and hotels in Buda­pest as a spe­cial­ty (ces​tau​nes​co​.sk). After 1945, Spiš­ská Kapi­tu­la trans­for­med into bar­racks, later a poli­ce scho­ol and archi­ve. Sin­ce Decem­ber 2003, the cen­ter of Spiš­ské Pod­hra­die and Spiš­ská Kapi­tu­la have been part of the UNESCO World Heri­ta­ge. Spiš­ská Kapi­tu­la is also refer­red to as a church town, with its his­to­ry dating back to the 9th cen­tu­ry when a lar­ge, like­ly Bene­dic­ti­ne monas­te­ry dedi­ca­ted to Saint Mar­tin was loca­ted oppo­si­te toda­y­’s Spiš­ská Kapi­tu­la – on Paži­ca (kapi​tu​la​.sk) (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la has been a muni­ci­pal monu­ment reser­ve sin­ce 1956. It hou­ses the Got­hic tre­a­su­re – the Cat­hed­ral of Saint Mar­tin, and a clock tower (spis​.eu​.sk).


Spiš­ské Pod­hra­die ist ein Dorf, das von einer der größten Bur­gen der Welt – der Spiš­ský hrad (Zip­ser Burg) – über­ragt wird. Wenn Sie jedoch einen kür­ze­ren Weg zur Spiš­ský hrad neh­men möch­ten, gehen Sie von Hod­kov­ce aus zur Burg. Die ältes­ten Sied­lun­gen in die­ser Gegend stam­men aus dem 5. Jahr­tau­send v. Chr. Um die Wen­de vom 11. zum 12. Jahr­hun­dert begann der Burg­hügel, dau­er­haft besie­delt zu wer­den. In die­ser Zeit begann der Bau der Spiš­ský hrad. Kle­i­ne­re Sied­lun­gen ents­tan­den in die­ser Zeit in sei­ner Umge­bung. Die Vere­i­ni­gung von drei die­ser Sied­lun­gen führ­te zur Ents­te­hung von Spiš­ské Pod­hra­die an der Mün­dung der Bäche Jab­lo­nov­ský und Tele­din­ský (Uhľo­vý) (Wiki​pe​dia​.sk). Mit der Ankunft von Sied­lern aus Flan­dern nach dem Tata­re­ne­in­fall begann die Stadt zu ents­te­hen (spiss​kyh​rad​.com). Im 12. Jahr­hun­dert dien­te es als Vor­burg der Spiš­ský hrad, wur­de aber bis Mit­te des 13. Jahr­hun­derts eine unab­hän­gi­ge Stadt (Wiki​pe​dia​.sk). Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung stammt aus dem Jahr 1249 (spiss​kyh​rad​.com). Im Jahr 1279 war es als Fanum St. Mariae bekannt. Spä­ter gehör­te es zur Geme­in­schaft der Zip­ser Sach­sen, und ein wei­te­rer Name für die Stadt war Vil­la Saxo­rum (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). Der his­to­ris­che deuts­che Name der Stadt ist Kirch­dorf bzw. Kirchd­rauf (Wiki​pe​dia​.sk).

Im Mit­te­lal­ter war Spiš­ské Pod­hra­die eine bede­uten­de und wohl­ha­ben­de Stadt (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). Im Jahr 1677 leg­te der Bür­ger­me­is­ter Jakub Günt­her 16 Zunf­tar­ti­kel vor, darun­ter für die Fass­bin­der, Töp­fer, Mau­rer, Schuh­ma­cher, Fle­is­cher, Weber, Schne­i­der, Kür­schner, Sch­los­ser, Büch­sen­ma­cher, Sch­mie­de, Weber, Gür­tel­ma­cher, Büch­sen­ma­cher, Brau­er und Tisch­ler (Wiki​pe​dia​.sk). Die Stadt wur­de für die Spi­šer Würst­chen bekannt, die bis 1914 täg­lich als Spe­zia­li­tät an Res­tau­rants und Hotels in Buda­pest gelie­fert wur­den. Die Stadt beher­berg­te auch eine Indi­god­ruc­ke­rei mit einem von Pfer­den bet­rie­be­nen Man­gel, die mit der flo­rie­ren­den Lei­nen­pro­duk­ti­on in der Spiš ver­bun­den war (spiss​kyh​rad​.com). Im Jahr 1608 waren bei der Grün­dung der ältes­ten Fär­ber­zunft im König­re­ich Ungarn in Levo­ča auch Meis­ter aus Spiš­ské Pod­hra­die bete­i­ligt, näm­lich Michal Her­man und Ján Tibe­li. Im Jahr 1770 gab es 250 Han­dwerks­bet­rie­be in der Stadt (Wiki​pe​dia​.sk). Die Ent­wick­lung der Stadt war eng mit der Peri­ode der säch­sis­chen Kolo­ni­sie­rung” ver­bun­den. Eine star­ke Geme­in­schaft ihrer Nach­kom­men leb­te hier bis zum Ende des 18. und Anfang des 19. Jahr­hun­derts (spis​.eu​.sk). Der bekann­tes­te Teil der heuti­gen Stadt ist Spiš­ská Kapi­tu­la mit einer dre­is­chif­fi­gen Kir­che mit zwe­i­tur­mi­ger Fas­sa­de, gotis­chem poly­go­na­lem Chor, nörd­li­cher Sak­ris­tei und einer Sei­ten­ka­pel­le (apsi​da​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la wird oft als das slo­wa­kis­che Vati­kan bez­e­ich­net. Es ist seit dem spä­ten 12. Jahr­hun­dert Sitz der Zip­ser Props­tei und seit 1776 Sitz des Zip­ser Bis­tums. Vom unte­ren Tor aus bie­tet es dem Besu­cher eine Rari­tät – eine Stra­ße mit Kano­ni­ker­hä­u­sern auf bei­den Sei­ten, oft gesch­müc­kt mit Skulp­tu­ren, Gemäl­den und Wap­pen. Die Bis­chofs­kat­hed­ra­le ist ein Juwel, ihre Archi­tek­tur erin­nert an ein Lehr­buch zur Ent­wick­lung der roma­nis­chen und gotis­chen Archi­tek­tur (ces​tau​nes​co​.sk).

Heute ist Spiš­ské Pod­hra­die eine kle­i­ne Pro­vinzs­tadt mit etwa 3.800 Ein­woh­nern. Bis 1945 war die Stadt haupt­säch­lich von vers­chie­de­nen Han­dwer­ken gep­rägt. Die bekann­tes­ten waren die Hers­tel­ler von Spi­šer Würst­chen, die bis 1914 täg­lich als Spe­zia­li­tät an Res­tau­rants und Hotels in Buda­pest gelie­fert wur­den (ces​tau​nes​co​.sk). Nach 1945 ver­wan­del­te sich Spiš­ská Kapi­tu­la in Kaser­nen, spä­ter in eine Pol­ize­is­chu­le und ein Archiv. Seit Dezem­ber 2003 sind das Zen­trum von Spiš­ské Pod­hra­die und Spiš­ská Kapi­tu­la Teil des UNESCO-​Welterbes. Spiš­ská Kapi­tu­la wird auch als Kir­chens­tadt bez­e­ich­net, deren Ges­chich­te bis ins 9. Jahr­hun­dert zurück­re­icht, als sich gege­nüber der heuti­gen Spiš­ská Kapi­tu­la – auf Paži­ca (kapi​tu​la​.sk) – ein gro­ßes, wahrs­che­in­lich bene­dik­ti­nis­ches Klos­ter des Hei­li­gen Mar­tin befand (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la ist seit 1956 ein städ­tis­ches Denk­mal­re­ser­vat. Hier befin­det sich der gotis­che Schatz – die Kat­hed­ra­le des Hei­li­gen Mar­tin und ein Uhren­turm (spis​.eu​.sk).


Spiš­ské Pod­hra­die to miejs­co­wo­ść, nad któ­rą wzno­si się jed­na z naj­wi­ęks­zych zamków na świe­cie – Zamek Spiš­ski. Jeśli jed­nak chcesz dostać się na Zamek Spiš­ski króts­zą dro­gą, udaj się na zamek z Hod­ko­viec. Naj­stars­ze osad­nict­wo na tym obszar­ze pocho­dzi z V tysi­ąc­le­cia p.n.e. Na prze­ło­mie XI-​XII wie­ku wzgór­ze zamko­we zaczęło być zamiesz­ka­ne na sta­łe. W tym okre­sie roz­poc­zęła się budo­wa Zamku Spiš­skie­go. Wte­dy pows­ta­wa­ły też małe osa­dy w jego oko­li­cy. Połąc­ze­nie trzech z nich dopro­wa­dzi­ło do pows­ta­nia Spiš­ské Pod­hra­die na skr­zy­żo­wa­niu poto­ków Jab­lo­nov­skie­go i Tele­din­skie­go (Uhľo­vé­ho) (Wiki​pe​dia​.sk). Przy­by­cie osad­ni­ków z Flan­drii po najaz­dach tatar­skich roz­poc­zęło pro­ces twor­ze­nia mias­ta (spiss​kyh​rad​.com). W XII wie­ku było prze­dzamc­zem Zamku Spiš­skie­go, ale już w poło­wie XIII wie­ku sta­ło się nie­za­le­żnym mias­tem od zamku (Wiki​pe​dia​.sk). Pier­ws­za wzmian­ka pisem­na pocho­dzi z roku 1249 (spiss​kyh​rad​.com). W 1279 roku było zna­ne jako Fanum St. Mariae. Później nale­ża­ło do Zwi­ąz­ku spiš­skich Sasów. Inną nazwą mias­ta było Vil­la Saxo­rum (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). His­to­rycz­na nie­miec­ka nazwa mias­ta to Kirch­dorf, resp. Kirchd­rauf (Wiki​pe​dia​.sk).

W śred­ni­owiec­zu było ważnym i pros­pe­ru­jącym mias­tem (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). W 1677 roku bur­mis­tr­zo­wi Jaku­bo­wi Günt­he­ro­wi przed­sta­wi­ono 16 cechów: cie­siel­ski, garn­car­ski, murar­ski, sze­ws­ki, sze­wco­ws­ki, mięs­ny, suk­no, kra­wiec­ki, kuśnier­ski, ślu­sar­ski, tkac­ki, rymiar­ski, kowal­ski, rusz­ni­kar­ski, bro­war­nic­zy i sto­lar­ski (Wiki​pe​dia​.sk). Rze­źni­cy z Spiš­ské Pod­hra­die sły­nęli z spiš­skich kie­łba­sek, któ­re wyró­żnia­ły się wyjąt­ko­wą jako­ścią i do roku 1914 dostarc­za­ne były codzien­nie do res­tau­rac­ji i hote­li w Buda­pesz­cie jako spec­jał. W zwi­ąz­ku z rozwi­ni­ętą pro­dukc­ją płót­na na Spi­ši w mie­ście dzia­ła­ła także pra­co­wnia błęki­tod­ru­ku z końs­kim pra­słem (spiss​kyh​rad​.com). W 1608 roku przy zakła­da­niu naj­stars­zej cechu far­biar­zy na Węgr­zech, w Lewoc­zy, uczest­nic­zy­li także mis­tr­zo­wie z Spiš­ské Pod­hra­die, Michal Her­man i Ján Tibe­li. W 1770 roku było tu 250 warsz­ta­tów rze­mie­śl­nic­zych (Wiki​pe​dia​.sk). Rozwój mias­ta był ści­śle zwi­ąza­ny z okre­sem sas­kiej kolo­ni­zac­ji”. Sil­na spo­łecz­no­ść ich potom­ków miesz­ka­ła tutaj aż do prze­ło­mu XVIII-​XIX wie­ku (spis​.eu​.sk). Naj­bar­dziej zna­ną częścią dzi­siejs­ze­go mias­ta jest Spiš­ská Kapi­tu­la, trój­na­wo­wy kości­ół z dwu­wie­żo­wym fron­to­nem, gotyc­kim pre­zbi­te­rium w ksz­ta­łcie wie­lo­bo­ku, północ­ną zakrys­tią i bocz­ną kap­licz­ką (apsi​da​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la jest nazy­wa­na również sło­wac­kim Waty­ka­nem. Od końca XII wie­ku jest sie­dzi­bą Pre­po­zy­tu­ry Spiš­skej, od roku 1776 sie­dzi­bą die­cez­ji Spiš­skej. Od dol­nej bra­my ofe­ru­je zwie­dza­jącym uni­kal­no­ść – uli­cę z doma­mi kano­ni­ków po obu stro­nach, częs­to ozdo­bi­ony­mi figur­ka­mi, malo­wi­dła­mi, her­ba­mi. Kated­ra bis­ku­pia jest klej­no­tem, jej archi­tek­tu­ra przy­po­mi­na pod­ręcz­nik rozwo­ju archi­tek­tu­ry roma­ńs­kiej i gotyc­kiej (ces​tau​nes​co​.sk).

Dziś Spiš­ské Pod­hra­die to małe pro­winc­jo­nal­ne mias­tecz­ko zamiesz­ki­wa­ne przez oko­ło 3800 miesz­ka­ńców. Do roku 1945 mias­to było prze­wa­żnie ośrod­kiem różnych rze­mi­osł. Naj­bar­dziej zna­ny­mi byli pro­du­cen­ci spiš­skich kie­łba­sek, któ­re wyró­żnia­ły się wyjąt­ko­wą jako­ścią. Codzien­nie dostarc­za­no je do res­tau­rac­ji i hote­li w Buda­pesz­cie jako spec­jał (ces​tau​nes​co​.sk). Po roku 1945 Spiš­ská Kapi­tu­la przeksz­ta­łci­ła się w kos­za­ry, później w szko­łę poli­cyj­ną i archi­wum. Od grud­nia 2003 roku cen­trum Spiš­ské­ho Pod­hra­dia i Spiš­ská Kapi­tu­la sta­ły się częścią Świa­to­we­go Dzie­dzict­wa UNESCO. Spiš­ská Kapi­tu­la jest również nazy­wa­na mias­tem kościel­nym. Jego dzie­je sięga­ją aż do IX wie­ku, gdy napr­ze­ci­wko dzi­siejs­zej Spiš­skiej Kapi­tu­li – na Paži­ci (kapi​tu​la​.sk) ist­niał duży, pra­wdo­po­dob­nie bene­dyk­ty­ńs­ki klasz­tor (spiss​ke​podh​ra​die​.sk) św. Mar­ci­na (kapi​tu​la​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la jest od roku 1956 mias­tem zabyt­ko­wym. Znaj­du­je się tutaj gotyc­ki skarb – kated­ra św. Mar­ci­na, wie­ża zega­ro­wa (spis​.eu​.sk).


Odka­zy

Krajina, Myjava, Slovenská krajina

Krajné – kopaničiarska oblasť

Hits: 5397

Foto­gra­fie pochá­dza­jú z oblas­ti pri obci Kraj­né. Je to kopa­ni­čiar­ska obec, kto­rá pozos­tá­va­la z mno­hých kopa­níc (Peter Kac­lík). Kraj­né sa rozp­res­tie­ra v doli­ne poto­kov Jab­lon­kaKory­tár­ka. Bolo súčas­ťou Čach­tic­ké­ho hrad­né­ho pan­stva a Nit­rian­skej župy. Mala v minu­los­ti až 50 miest­nych čas­tí: Buko­vi­na, Dob­rá Mer, Doli­ny, Hodo­vec, Cha­lu­py, Jeru­za­lem, Kahú­no­va doli­na, Kahá­nov vŕšok, Kesov, Komár­no, Kon­ku­šo­va doli­na, Kur­ti­ša­ci, Lus­ko­vi­ca, Laz­če­ky, Mani­gov, Maru­ší­ci, Mate­jo­vec, Mert­lá­ci, Met­lá­ci, Mita­lo­vec, Na vŕš­ku, Neboj­sa, Ošmek, Osi­kov­ce, Pod­bo­či­ny, Pod­ko­ry­tár­ka, Pod­pre­ho­ra, Podrie­nie, Pod­vrch, Pre­hôr­ka, Sad­lo­ňov mlyn, Sivá­ci, Sta­no­va doli­na, Svi­no­vá, Sych­rov, Tabán, Tomá­ci, Tres­ko­vec, Tŕnie, U Drob­ných, U Feran­cov, U Hrd­li­cov, U Januš­kov, U Mozo­lá­kov, Vápen­ky, Vyda­re­ných doli­na, Zaja­či­ce, Zbe­hy, Žado­vi­ca (kraj​ne​.sk).


The pho­tog­raphs ori­gi­na­te from the area near the vil­la­ge of Kraj­né. It is a hil­ly vil­la­ge that con­sis­ted of many hills (Peter Kac­lík). Kraj­né is situ­ated in the val­ley of the Jab­lon­ka and Kory­tár­ka stre­ams. It was part of the Čach­ti­ce Cast­le domain and the Nit­ra Coun­ty. In the past, it had up to 50 local parts: Buko­vi­na, Dob­rá Mer, Doli­ny, Hodo­vec, Cha­lu­py, Jeru­za­lem, Kahú­no­va doli­na, Kahá­nov vŕšok, Kesov, Komár­no, Kon­ku­šo­va doli­na, Kur­ti­ša­ci, Lus­ko­vi­ca, Laz­če­ky, Mani­gov, Maru­ší­ci, Mate­jo­vec, Mert­lá­ci, Met­lá­ci, Mita­lo­vec, Na vŕš­ku, Neboj­sa, Ošmek, Osi­kov­ce, Pod­bo­či­ny, Pod­ko­ry­tár­ka, Pod­pre­ho­ra, Podrie­nie, Pod­vrch, Pre­hôr­ka, Sad­lo­ňov mlyn, Sivá­ci, Sta­no­va doli­na, Svi­no­vá, Sych­rov, Tabán, Tomá­ci, Tres­ko­vec, Tŕnie, U Drob­ných, U Feran­cov, U Hrd­li­cov, U Januš­kov, U Mozo­lá­kov, Vápen­ky, Vyda­re­ných doli­na, Zaja­či­ce, Zbe­hy, Žado­vi­ca (kraj​ne​.sk).


Chorvátsko, Krajina, TOP, Zahraničie

Chorvátsko – dovolenkový raj mnohých Slovákov

Hits: 9176

Chor­vát­sko (Hrvat­ska) je pre Slo­vá­kov asi naj­po­pu­lár­nej­šia dovo­len­ko­vá kra­ji­na. Obmý­va ju Jad­ran­ské more. Leží na Bal­kán­skom polo­stro­ve, na dru­hom bre­hu mora sa nachá­dza Talian­sko.

Roz­lo­ha Chor­vát­ska je 56 542 km2, na kto­rých žilo v roku 2005 tak­mer 4.5 mili­ó­na oby­va­te­ľov. V sta­ro­ve­ku bolo úze­mie Chor­vát­ska osíd­le­né ilýr­sky­mikelt­ský­mi kmeň­mi. V 1. až 5 sto­ro­čí bolo súčas­ťou Rím­skej ríše, do 9. sto­ro­čia Byzant­skej ríše. V 6. – 7 sto­ro­čí osíd­ľo­va­li úze­mie Slo­va­nia a Ava­ri. Kon­com 9. sto­ro­čia vznik­lo Chor­vát­ske knie­žat­stvo (krá­ľov­stvo), čas­ti Sla­vón­ska sú však súčas­ťou Uhor­ska (wiki​pe​dia​.sk). V roku 925 zjed­no­til Chor­vát­sky štát kráľ Tomi­slav (cro​atia​emb​.net)Od začiat­ku 12. sto­ro­čia až do roku 1918 bolo úze­mie súčas­ťou Uhor­ska, mimo Dal­má­cie. Dal­má­cia bola od 14 sto­ro­čia do roku 1797 pod kon­tro­lou Bená­tok, neskôr Rakús­ka. Od 15. sto­ro­čia pre­bie­ha­li ata­ky Osman­skej ríše, až do roku 1700. Od polo­vi­ce 19. sto­ro­čia sa zača­lo for­mo­vať chor­vát­ske národ­né hnu­tie. Po rakúsko-​maďarskom vyrov­na­ní pat­rí Chor­vát­sko v rám­ci Zali­tav­ska do Rakúsko-​Uhorska s čias­toč­nou auto­nó­mi­ou s na čele sto­ja­cim bánom. Po 1. sve­to­vej voj­ne sa Chor­vát­sko spo­lu s Dal­má­ci­ou sta­lo súčas­ťou Krá­ľov­stva Srbov, Chor­vá­tov a Slo­vin­cov, kto­ré sa v roku 1929 pre­me­no­va­lo na Juho­slá­viu. Vyhlá­se­nie samos­tat­nos­ti 25.6.1991 vyvo­la­lo občian­sku voj­nu, kto­rá trva­la až do roku 1995 (wiki​pe​dia​.sk).

Chor­vát­sko vznik­lo na pozos­tat­koch Rím­skej ríše. Dnes má Chor­vát­sko cca 1185 ostro­vov a polo­os­tro­vov (cro​atia​emb​.net). Osíd­le­ných je iba 66 z nich. Rozp­res­tie­ra sa na plo­che 56 540 km2, na kto­rých žije tak­mer 5 mili­ó­nov oby­va­te­ľov. Chor­vát­sko vyhlá­si­lo svo­ju nezá­vis­losť v roku 1991. Nie­kto­ré dovo­len­ko­vé stre­dis­ká: Novig­rad, Poreč, Rovinj, Krk (web​no​de​.sk), Pula, Rabac, Crik­ve­ni­ca, Zadar, Baš­ka Voda, Gra­dac, Makar­ska, Dub­rov­nik, Kor­ču­la, Brač, Hvar, Tuče­pi (des​ti​na​cie​.sk). V Novig­ra­de sa nachá­dza­jú hrad­by z čias Benát­skej repub­li­ky. V Zada­re napr. Rím­ske námes­tie z 1. sto­ro­čia. V Pule rím­sky amfi­te­áter Kolo­se­um z 1. sto­ro­čia, Augus­tov chrám, Her­ku­lo­va brá­na. Chor­vát­sko oplý­va aj prí­rod­ný­mi des­ti­ná­cia­mi, veľ­mi zná­me sú Plit­vic­ké jaze­rá (des​ti​na​cie​.sk).


Cro­atia (Hrvat­ska) is pro­bab­ly the most popu­lar holi­day des­ti­na­ti­on for Slo­vaks. It is was­hed by the Adria­tic Sea and is loca­ted on the Bal­kan Penin­su­la, with Ita­ly on the oppo­si­te shore.

The area of Cro­atia is 56,542 km², and in 2005, it was home to near­ly 4.5 mil­li­on inha­bi­tants. In ancient times, the ter­ri­to­ry of Cro­atia was sett­led by Illy­rian and Cel­tic tri­bes. From the 1st to the 5th cen­tu­ry, it was part of the Roman Empi­re and later part of the Byzan­ti­ne Empi­re until the 9th cen­tu­ry. In the 6th7th cen­tu­ry, the area was inha­bi­ted by Slavs and Avars. By the end of the 9th cen­tu­ry, the Prin­ci­pa­li­ty (King­dom) of Cro­atia was for­med, with parts of Sla­vo­nia being part of Hun­ga­ry (wiki​pe​dia​.sk). In 925, King Tomi­slav uni­fied the Cro­atian sta­te (cro​atia​emb​.net). From the ear­ly 12th cen­tu­ry until 1918, the ter­ri­to­ry was part of Hun­ga­ry, exc­lu­ding Dal­ma­tia. Dal­ma­tia was under the con­trol of Veni­ce from the 14th cen­tu­ry to 1797 and later Aus­tria. From the 15th cen­tu­ry, the­re were Otto­man Empi­re attacks until 1700. In the mid-​19th cen­tu­ry, the Cro­atian nati­onal move­ment began to form. After the Austro-​Hungarian Com­pro­mi­se, Cro­atia beca­me part of Austria-​Hungary wit­hin the fra­me­work of Cis­le­it­ha­nia, with par­tial auto­no­my under a ban. After World War I, Cro­atia, along with Dal­ma­tia, beca­me part of the King­dom of Serbs, Cro­ats, and Slo­ve­nes, which was rena­med Yugo­sla­via in 1929. The dec­la­ra­ti­on of inde­pen­den­ce on June 25, 1991, led to the Cro­atian War of Inde­pen­den­ce, which las­ted until 1995 (wiki​pe​dia​.sk).

Cro­atia emer­ged on the rem­nants of the Roman Empi­re. Today, Cro­atia has about 1185 islands and penin­su­las (cro​atia​emb​.net), but only 66 of them are inha­bi­ted. It stret­ches over an area of 56,540 km², with almost 5 mil­li­on inha­bi­tants. Cro­atia dec­la­red its inde­pen­den­ce in 1991. Some holi­day resorts inc­lu­de Novig­rad, Poreč, Rovinj, Krk (web​no​de​.sk), Pula, Rabac, Crik­ve­ni­ca, Zadar, Baš­ka Voda, Gra­dac, Makar­ska, Dub­rov­nik, Kor­ču­la, Brač, Hvar, Tuče­pi (des​ti​na​cie​.sk). In Novig­rad, the­re are walls from the time of the Vene­tian Repub­lic. In Zadar, for exam­ple, the­re is the Roman Forum from the 1st cen­tu­ry. In Pula, the Roman amp­hit­he­a­ter Colos­se­um from the 1st cen­tu­ry, Augus­tus’ Tem­ple, and Her­cu­les’ Gate. Cro­atia is also rich in natu­ral des­ti­na­ti­ons, with the Plit­vi­ce Lakes being very famous (des​ti​na​cie​.sk).


Hrvat­ska je vje­ro­jat­no naj­po­pu­lar­ni­ja des­ti­na­ci­ja za Slo­va­ke. Opla­ku­je je Jad­ran­sko more, a nala­zi se na Bal­kan­skom polu­oto­ku, s Ita­li­jom s dru­ge stra­ne mora.

Povr­ši­na Hrvat­ske izno­si 56.542 km², a 2005. godi­ne na njoj je živ­je­lo goto­vo 4,5 mili­ju­na sta­nov­ni­ka. U antič­ko doba, teri­to­rij Hrvat­ske nasel­ja­va­li su Ili­ri i Kelt­ski ple­me­ni. Od 1. do 5. stol­je­ća bila je dio Rim­skog Car­stva, a kas­ni­je Bizant­skog Car­stva do 9. stol­je­ća. U 6. i 7. stol­je­ću pod­ruč­je su nasel­ja­va­li Sla­ve­ni i Ava­ri. Kra­jem 9. stol­je­ća nasta­lo je Kne­že­vi­na (Kral­je­vi­na) Hrvat­ska, pri čemu su dije­lo­vi Sla­vo­ni­je bili dio Ugar­ske (wiki​pe​dia​.sk). Godi­ne 925. kralj Tomi­slav uje­di­nio je Hrvat­sku (cro​atia​emb​.net). Od počet­ka 12. stol­je­ća do 1918. godi­ne teri­to­rij je bio dio Ugar­ske, izu­zev Dal­ma­ci­je. Dal­ma­ci­ja je bila pod kon­tro­lom Mle­tač­ke Repub­li­ke od 14. do 18. stol­je­ća, a zatim Aus­tri­je. Od 15. stol­je­ća bila su pri­sut­na osman­ska osva­jan­ja sve do 1700. godi­ne. Sre­di­nom 19. stol­je­ća poče­lo se for­mi­ra­ti hrvat­sko naci­onal­no pokre­tan­je. Nakon austro-​ugarskog dogo­vo­ra, Hrvat­ska je posta­la dio Austro-​Ugarske unu­tar okvi­ra Cis­laj­ta­ni­je, s dje­lo­mič­nom auto­no­mi­jom pod banom. Nakon Prvog svjet­skog rata, Hrvat­ska je zajed­no s Dal­ma­ci­jom posta­la dio Kral­je­vi­ne Srba, Hrva­ta i Slo­ve­na­ca, koja se 1929. godi­ne pre­ime­no­va­la u Jugo­sla­vi­ju. Prog­la­šen­je neovis­nos­ti 25. lipn­ja 1991. godi­ne izaz­va­lo je Domo­vin­ski rat, koji je tra­jao do 1995. godi­ne (wiki​pe​dia​.sk).

Hrvat­ska se for­mi­ra­la na osta­ci­ma Rim­skog Car­stva. Danas Hrvat­ska ima otp­ri­li­ke 1185 oto­ka i polu­oto­ka (cro​atia​emb​.net), ali samo 66 ih je nasel­je­no. Pro­te­že se na pod­ruč­ju od 56.540 km², na kojem živi goto­vo 5 mili­ju­na sta­nov­ni­ka. Hrvat­ska je prog­la­si­la neovis­nost 1991. godi­ne. Neki od odma­ra­liš­ta ukl­ju­ču­ju Novig­rad, Poreč, Rovinj, Krk (web​no​de​.sk), Pula, Rabac, Crik­ve­ni­ca, Zadar, Baš­ka Voda, Gra­dac, Makar­ska, Dub­rov­nik, Kor­ču­la, Brač, Hvar, Tuče­pi (des​ti​na​cie​.sk). U Novig­ra­du posto­je zidi­ne iz vre­me­na Mle­tač­ke Repub­li­ke. U Zadru, pri­mje­ri­ce, nala­zi se Rim­ski forum iz 1. stol­je­ća. U Puli rim­ski amfi­te­a­tar Kolo­se­um iz 1. stol­je­ća, Augus­tov hram i Her­ku­lo­va vra­ta. Hrvat­ska tako­đer obi­lu­je pri­rod­nim des­ti­na­ci­ja­ma, a vrlo su pozna­ta Plit­vič­ka jeze­ra (des​ti​na​cie​.sk).


Odka­zy

Chorvátske, Chorvátsko, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Stari Grad – mesto zo Zoznamu Unesco

Hits: 3989

His­to­ric­ký názov mes­ta je Pha­ros (Faros). Bol kolo­ni­zo­va­ný Grék­mi (cro​atia​.hr). Je to zau­jí­ma­vé a pek­né mes­teč­ko. Sta­rig­rad­ské pole, kto­ré sa nachá­dza pri mes­te, je na Zozna­me UNESCO. Tamoj­šie výsad­by vinoh­ra­dov a olív zosta­li prak­tic­ky nezme­ne­né” od prvej kolo­ni­zá­cie sta­rých Gré­kov (cro​atia​.hr). Pre Sta­ri Grad sú typic­ké úzke ulič­ky a samoz­rej­me prí­stav, na mno­hých mies­tach doslo­va dýcha his­tó­ria.

Je obľú­be­ným leto­vis­kom, na seve­ro­zá­pa­de Hva­ru. V mes­te žije cca 1900 oby­va­te­ľov. Je pre­slá­ve­ný pes­to­va­ním levan­du­le. Hlav­ným odvet­vím je ces­tov­ný ruch a pop­ri to vinár­stvo. Vini­ce sa tiah­nu až k Jel­seVrbos­ke. Mimo­riad­nou his­to­ric­kou pamiat­kou je, že sa tu zacho­val tzv. gréc­ky ager – roz­par­ce­lo­va­nie poľ­no­hos­po­dár­skej pôdy pri­sťa­ho­val­com po kolo­ni­zá­cii ostro­va Grék­mi spred 2500 rokov (chor​vat​sko​.cz).


The his­to­ri­cal name of the town is Pha­ros (Faros). It was colo­ni­zed by the Gre­eks (cro​atia​.hr). It is an inte­res­ting and beau­ti­ful litt­le town. The Sta­ri Grad Plain, loca­ted near the town, is on the UNESCO List. The local vine­y­ard and oli­ve gro­ve plan­ta­ti­ons have remai­ned prac­ti­cal­ly unchan­ged” sin­ce the first colo­ni­za­ti­on by the ancient Gre­eks (cro​atia​.hr). Sta­ri Grad is cha­rac­te­ri­zed by nar­row stre­ets, and of cour­se, the har­bor, whe­re his­to­ry lite­ral­ly bre­at­hes in many places.

It is a popu­lar resort on the nort­hwest of Hvar. The town has about 1900 inha­bi­tants. It is reno­wned for laven­der cul­ti­va­ti­on. The main indus­tries are tou­rism and, along­si­de that, wine­ma­king. Vine­y­ards stretch all the way to Jel­sa and Vrbos­ka. An excep­ti­onal his­to­ri­cal land­mark is the pre­ser­va­ti­on of the so-​called Gre­ek ager – the divi­si­on of agri­cul­tu­ral land by immig­rants after the Gre­ek colo­ni­za­ti­on of the island 2500 years ago (chor​vat​sko​.cz).


Povi­jes­no ime gra­da je Pha­ros (Faros). Bio je kolo­ni­zi­ran od stra­ne Grka (cro​atia​.hr). To je zaniml­jiv i lijep gra­dić. Sta­rig­rad­sko pol­je, koje se nala­zi bli­zu gra­da, nala­zi se na UNESCO-​ovu popi­su. Tamošn­ji vinog­ra­dar­ski i mas­li­nič­ki nasa­di osta­li su prak­tič­ki nepro­mi­jen­je­ni” od prvog nasel­ja­van­ja sta­rih Grka (cro​atia​.hr). Za Sta­ri Grad su karak­te­ris­tič­ne uske uli­ce i narav­no, luka, gdje povi­jest doslov­no diše na mno­gim mjestima.

To je popu­lar­no lje­to­va­liš­te na sje­ve­ro­za­pa­du Hva­ra. U gra­du živi oko 1900 sta­nov­ni­ka. Poznat je po uzgo­ju lavan­de. Glav­ne dje­lat­nos­ti su turi­zam i, uz to, vinog­ra­dar­stvo. Vinog­ra­di se pro­te­žu sve do Jel­se i Vrbos­ke. Izu­ze­tan povi­jes­ni spo­me­nik je saču­va­ni takoz­va­ni grč­ki ager – pod­je­la pol­jop­riv­red­nog zeml­jiš­ta dosel­je­ni­ci­ma nakon grč­ke kolo­ni­za­ci­je oto­ka pri­je 2500 godi­na (chor​vat​sko​.cz).


Odka­zy

Dolné Považie, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Tematín a Tematínske kopce

Hits: 7624

Tema­tín je zrú­ca­ni­na hra­du na západ­nom Slo­ven­sku v poho­rí Považ­ský Ino­vec (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Táto národ­ná kul­túr­na pamiat­ka je súčas­ťou Tema­tín­skych vrchov, kto­ré sú chrá­ne­ným úze­mím a od roku 2004 pat­ria medzi úze­mia Európ­ske­ho význa­mu Natu­ra 2000 (Regi­na Hul­ma­no­vá). Hrad bol vybu­do­va­ný v juho­zá­pad­nej čas­ti Považ­ské­ho Inov­ca na vápencovo-​dolomitovom pod­lo­ží teme­na boč­nej ráz­so­chy vybie­ha­jú­cej západ­ne od Bez­ov­ca medzi Lúčan­skou a Hrá­doc­kou doli­nou. S nad­mor­skou výš­kou 564 met­rov pat­rí medzi naj­vyš­šie polo­že­né hra­dy Slo­ven­ska. Pat­rí do kata­stra obce Lúka (Wiki­pe­dia).

Vzni­kol prav­de­po­dob­ne bez­pro­stred­ne po mon­gol­skom vpá­de v roku 1242 na mies­te star­šie­ho hra­dis­ka o kto­ré­ho slo­van­skom pôvo­de by mohol napo­ve­dať roz­bor náz­vu zlo­že­né­ho prav­de­po­dob­ne zo slov temä”, ozna­ču­jú­ce­ho teme­no, a sta­ro­slo­van­ské­ho slo­va pre ohra­de­né mies­ta týn” (Wiki­pe­dia). V zápi­soch z posled­nej tre­ti­ny 13. sto­ro­čia ja zachy­te­ný názov Teme­tyn (web​gar​den​.cz).

Prvý písom­ný doklad o ňom pochá­dza z roku 1270 (Dušan Jur­čac­ko). Hrad už od svoj­ho vzni­ku plnil sig­na­li­zač­nú a stráž­nu fun­kciu a spo­lu s Tren­čian­skym, Bec­kov­ským a Čach­tic­kým hra­dom bol súčas­ťou ochra­ny seve­ro­zá­pad­ných pries­my­kov Uhor­ska. Chrá­nil aj dôle­ži­tý brod cez Váh, spo­mí­na­ný v lis­ti­ne z roku 1453 (Wiki­pe­dia). Bol vybu­do­va­ný ako krá­ľov­ský hrad, slú­žia­ci na dopl­ne­nie hra­nič­ných opev­ne­ní (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Spo­mí­na­né hra­dy boli pomo­cou ohňo­vých sig­ná­lov a vla­jok vizu­ál­ne dostup­né (tema​tin​.org).

V 13. sto­ro­čí sa hra­du násil­ne zmoc­nil Matúš Čák Tren­čian­sky. Začiat­kom 17. sto­ro­čia sa hrad dostal do rúk Sta­ni­sla­vo­vi Tur­zo­vi. Tur­zo sa posta­ral o zdo­ko­na­le­nie obra­ny pred­hra­dia. Pri­zval benát­ske­ho zbro­jár­ske­ho maj­stra Ange­la Ric­ciar­di­ho. V polo­vi­ci 17. sto­ro­čia sa sta­li spo­lu­ma­ji­teľ­mi Tema­tí­na Ber­čé­ni­ov­ci. Zau­jí­ma­vos­ťou je, že na hra­de sa naro­dil v roku 1665 Miku­láš Ber­čé­ni, neskor­ší hlav­ný veli­teľ voj­sk Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho. Via­ce­ré zaria­de­nia z Tema­tín­ske­ho hra­du skon­či­li v kaš­tie­li v Bru­nov­ciach, vzhľa­dom na fakt, že Ber­čé­ni­ov­ci sta­va­li už dlh­šiu dobu ten­to kaš­tieľ. Počas povs­ta­ní Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho dal Miku­láš Ber­čé­ni hrad opra­viť, dokon­ca zria­dil na ňom stá­lu vojen­skú posád­ku (tema​tin​.org).

Hrad tvo­ril: hor­ný hrad – nádvo­rie, gotic­ká hra­no­lo­vá veža, gotic­ká úto­čis­ko­vá veža – bergf­rit, vstup­ná brá­na, vrchol­no­go­tic­ký palác, rene­sanč­ný palác, juho­zá­pad­ný ron­del, juho­vý­chod­ný bas­ti­ón, kapl­n­ka, hos­po­dár­ske budo­vy, prvé predb­rá­nie, východ­ná baš­ta, tre­tia brá­na, sever­né pred­hra­die, seve­ro­vý­chod­ná a západ­ná baš­ta, dru­há brá­na s prie­ko­pou, pred­su­nu­té opev­ne­nie, dru­hé pred­hra­die (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Voj­sko Miku­lá­ša Ber­čé­ni­ho 22.1.1710 utr­pe­lo v pro­ti­habs­bur­gs­kých voj­no­vých ťaže­niach poráž­ku. On sám sa ukryl na hra­de, odkiaľ sa mu poda­ri­lo unik­núť, ale cisár­ske voj­ská Tema­tín krát­ko na to zni­či­li. Odvte­dy hrad chát­ra (tema​tin​.org).

O záchra­nu Tema­tí­nu sa sna­žia dve občian­ske zdru­že­nia: Občian­ske zdru­že­nie Hrad Tema­tín”Zdru­že­nie na záchra­nu hra­du Tema­tín. Pri prá­cach pou­ží­va­jú ako sta­veb­ný mate­riál vypa­da­né kame­ne a do mal­ty sa nepri­dá­va cement, ale len váp­no. Kla­sic­ký betón by pil vodu, roz­pí­nal sa a tla­čil na pôvod­né kame­ne (Zdroj: Pieš­ťan­ský týž­deň). V minu­los­ti sa hrad čis­til len od nále­to­vej zele­ne, k samot­nej saná­cií murív vo väč­šom roz­me­re nedoš­lo. Zdru­že­nie OZ Hrad Tema­tín pou­ží­va ako mate­riál pre­chod­nú fázu medzi vápen­com a dolo­mi­tom, kto­rý väč­ši­nou pochá­dza z miest­nych zdro­jov. Zrú­ca­ni­na trpí sta­tic­ký­mi poru­cha­mi kaver­nóz­nym vypa­da­ním muri­va, ale aj líni­ový­mi poru­cha­mi – trh­li­na­mi. K tomu­to sta­vu pris­pe­li aj náv­štev­ní­ci hra­du, keď skú­ša­li svo­je lezec­ké schop­nos­ti, ale­bo zha­dzo­va­li uvoľ­ne­né muri­vo, čo sa nie­kto­rým aj sta­lo osud­ným. Geolo­gic­ké pod­lo­žie hra­du je narú­ša­né aj kra­so­vý­mi jav­mi. Pred muro­va­ním pre­bie­ha pro­ces his­to­ric­ko – archi­tek­to­nic­ké­ho výsku­mu a sch­va­ľo­va­nie postu­pu na pamiat­ko­vom úra­de (Moj­mír Cho­ma, Bar­bo­ra Šus­te­ko­vá, Matúš Žem­lič­ka, Ján Barič).

Prí­rod­ná rezer­vá­cia Tema­tín­ske kop­ce bola vyhlá­se­ná v roku 1976. Zara­ďu­je sa medzi šty­ri naj­zau­jí­ma­vej­šie oblas­ti toh­to typu v Euró­pe. Rozp­res­tie­ra sa od nivy rie­ky Váh až po zrú­ca­ni­ny hra­du Tema­tín (obec​lu​ka​.sk), na plo­che 2471 hek­tá­rov. Na tej­to pozo­ru­hod­nej geobo­ta­nic­kej oblas­ti na juž­ných sva­hov Považ­ské­ho Inov­ca s vápen­co­vo – dolo­mi­to­vým pod­lo­žím sa dob­re darí zápa­do­kar­pat­skej vege­tá­cii. Pre­va­žu­je tep­lo­mil­ná fló­ra a fau­na. Už od sko­rých jar­ných dní sa v svet­lých buči­nách ras­tú kober­co­vi­to sne­žien­ky, neskôr choch­lač­ky. Na ska­lách chl­pa­té ponik­le­ce veľ­ko­kve­té a pro­stred­né. Veľ­mi roz­ší­re­ným je aj hla­vá­čik jar­ný, kto­rý tu nazý­va­li čier­nym kore­ním a jeho čerstvý koreň sa pou­ží­val na lie­če­nie domá­cich zvie­rat, naj­mä oší­pa­ných a oviec (obec​lu​ka​.sk).

Na for­mo­va­ní xero­term­ných spo­lo­čens­tiev Tema­tín­skych vrchov sa okrem pôd­nok­li­ma­tic­kých pome­rov výraz­ne podie­ľa aj orien­tá­cia sva­hov – najex­trém­nej­šie bio­to­py sa vyvi­nu­li na juž­ných sva­hoch tvo­re­ných dro­bi­vým dolo­mi­tom. Z his­to­ric­ké­ho hľa­dis­ka sa na pro­ce­se ari­di­zá­cie a expan­zii tep­lo a sucho­mil­ných spo­lo­čens­tiev význam­ne podie­ľal člo­vek – pod­stat­ná časť lesov tu bola odstrá­ne­ná v obdo­bí turec­kých vojen. Vo vyš­ších polo­hách a na sever­ne orien­to­va­ných sva­hoch sa tu zacho­va­li aj pôvod­né hor­ské kar­pat­ské spo­lo­čen­stvá – napr. dubovo-​hrabové lesy kar­pat­ské s ostrov­ček­mi dubovo-​cerových lesov a dubo­vých xero­ter­mo­fil­ných lesov. Vo vyš­ších polo­hách buko­vé lesy váp­no­mil­né a pod­hor­ské buko­vé lesy, na malých plo­chách – skal­na­tých hre­be­ňoch sa vyvi­nu­li suti­no­vé lipovo-​javorové lesy (sopsr​.sk). Ras­tie tu napr. Onos­ma visia­nii, Diant­hus pra­e­cox sub­sp. lum­nit­ze­rii, Ado­nis ver­na­lis, Dic­tam­nus albus, Ver­bas­cum pho­eni­ce­um, Luna­ria redi­viva. Z orchi­de­jí napr. Ana­camp­tis pyra­mi­da­lis, Limo­do­rum abor­ti­vum. Jedi­nú izo­lo­va­nú loka­li­tu v rám­ci Slo­ven­ska tu má ostri­ca alpín­ska – Carex hale­ria­na.

Tema­tín je domi­nan­tou prí­rod­nej rezer­vá­cie Tema­tín­ske kop­ce, kto­rá je jedi­neč­ná pre­lí­na­ním kar­pat­skej a panón­skej fló­ry. Ras­tie tu na juž­ných sva­hoch dub plst­na­tý Quer­cus pubes­cens, ende­mic­ká jara­bi­na Domi­no­va Sor­bus domi­nii, jaseň man­no­vý Fra­xi­nus ornus, intro­du­ko­va­ná boro­vi­ca čier­na Pinus nig­ra. Na sever­ných sva­hoch pre­vlá­da buk Fagus syl­va­ti­ca hrab Car­pi­nus betu­lus. Suchú a tep­lo­mil­nú fló­ru zastu­pu­je ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­ti­la gran­dis, chu­dôb­ka Dra­ba lasi­ocar­pa, rod kavyľ Sti­pa, zvon­ček sibír­sky Cam­pa­nu­la sibi­ri­ca, lyko­vec voňa­vý Daph­ne cne­ou­rum, via­ce­ré orchi­dei ako Ori­chis pal­lens, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis, D. sam­bu­ci­na. Ende­mi­tom je nevädz­ník báden­ský var. tema­tín­sky Colym­ba­da baden­sis var. tema­ti­nen­sis. Zo živo­čí­chov tu žijú dva zried­ka­vé fúza­če, fúzač alp­ský Rosa­lia alpi­na, a fúzač dubo­vý Pla­gi­ono­tus arcu­atus. Z iných je to napr. sviž­ník Cicin­de­la cam­pes­tris, bys­truš­ka Cara­bus coria­ce­us, jaš­te­ri­ca zele­ná Lacer­ta viri­dis, orol krá­ľov­ský Aqu­ila helia­ca (pies​ta​ny​.sk). Dva kri­tic­ky ohro­ze­né dru­hy sli­má­kov Ver­ti­go mou­lin­sia­na a Tri­chi­na fili­ci­na. Vzác­na je sága step­ná – Saga pedo a ciká­dy Tibi­cen ple­be­jusCica­da orni. Žije tu roháč veľ­ký – Luca­nus cer­vus, slo­ven­ský ende­mit Bra­chy­so­mus slo­va­ci­cus, užov­ka stro­mo­vá – Zame­nis lon­gis­si­mus, Coro­nel­la aus­tria­ca, výr skal­ný Bubo bubo, lelek les­ný Cap­ri­mul­gus euro­pa­e­us, Den­dro­co­pos leuco­tos, Fice­du­la par­va, jaz­vec les­ný Meles meles, oboj­ži­vel­ní­ky Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo viri­dis, Rana dal­ma­ti­na, neto­pie­re Rhi­no­lop­hus hip­po­si­de­ros, Bar­bas­tel­la bar­bas­tel­lus, Pipi­strel­lus pipi­strel­lus, Myo­tis mys­ta­ci­nus, Nyc­ta­lus noc­tu­la, Myo­tis myo­tis, Epte­si­cus serotinus.

V Tema­tín­skych vrchoch a v pri­ľah­lej nive Váhu bolo zis­te­ných oko­lo dvoch tisíc dru­hov motý­ľov – naj­viac na Slo­ven­sku. Vid­lo­chvos­ty, per­lov­ce, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Marum­ba quer­cus, Hylo­icus pinas­tri, Libel­lo­ides maca­ro­nius, Poly­om­ma­tus slo­va­cus – mod­rá­čik slo­ven­ský, Eup­la­gia quadripunctaria.


Tema­tín is a ruin of a cast­le in wes­tern Slo­va­kia, loca­ted in the Považ­ský Ino­vec moun­tain ran­ge (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). This nati­onal cul­tu­ral monu­ment is part of the Tema­tín Hills, a pro­tec­ted area that has been desig­na­ted a Natu­ra 2000 site of Euro­pe­an impor­tan­ce sin­ce 2004 (Regi­na Hul­ma­no­vá). The cast­le was built in the sout­hwes­tern part of Považ­ský Ino­vec on a limestone-​dolomite base at the peak of a side rid­ge exten­ding west from Bez­o­vec bet­we­en the Lúčan­ská and Hrá­doc­ká val­le­ys. With an ele­va­ti­on of 564 meters, it is one of the hig­hest cast­les in Slo­va­kia. It belo­ngs to the cadas­tral area of the vil­la­ge of Lúka (Wiki­pe­dia).

The cast­le like­ly ori­gi­na­ted imme­dia­te­ly after the Mon­gol inva­si­on in 1242 on the site of an older hill­fort, who­se Sla­vic ori­gins might be indi­ca­ted by an ana­ly­sis of its name, pro­bab­ly deri­ved from the words temä,” mea­ning cro­wn, and the Old Sla­vic word for for­ti­fied pla­ces, týn” (Wiki­pe­dia). In records from the last third of the 13th cen­tu­ry, the name Teme­tyn is docu­men­ted (web​gar​den​.cz).

The first writ­ten record of the cast­le dates back to 1270 (Dušan Jur­čac­ko). Sin­ce its incep­ti­on, the cast­le ser­ved a sig­na­ling and guar­ding func­ti­on, and along with Tren­čín, Bec­kov, and Čach­ti­ce cast­les, it was part of the defen­se sys­tem pro­tec­ting the nort­hwes­tern pas­ses of the King­dom of Hun­ga­ry. It also guar­ded an impor­tant ford across the Váh River, men­ti­oned in a docu­ment from 1453 (Wiki­pe­dia). It was built as a roy­al cast­le to supp­le­ment bor­der for­ti­fi­ca­ti­ons (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). The­se cast­les were visu­al­ly acces­sib­le to each other using fire sig­nals and flags (tema​tin​.org).

In the 13th cen­tu­ry, the cast­le was violen­tly sei­zed by Matt­hew Csák of Tren­čín. At the begin­ning of the 17th cen­tu­ry, the cast­le came into the posses­si­on of Sta­ni­slav Tur­zo, who impro­ved the outer bai­le­y­’s defen­ses. He invi­ted Vene­tian armo­rer Ange­lo Ric­ciar­di. In the mid-​17th cen­tu­ry, the Berc­sé­nyi fami­ly beca­me co-​owners of Tema­tín. Inte­res­tin­gly, Miku­láš Berc­sé­nyi, who later beca­me the chief com­man­der of Fran­cis II Rákóc­zi­’s tro­ops, was born at the cast­le in 1665. Many items from Tema­tín Cast­le ended up in the manor hou­se in Bru­nov­ce, as the Berc­sé­nyi fami­ly had been cons­truc­ting this manor for some time. During the upri­sings of Fran­cis II Rákóc­zi, Miku­láš Berc­sé­nyi had the cast­le repai­red and even estab­lis­hed a per­ma­nent mili­ta­ry gar­ri­son the­re (tema​tin​.org).

The cast­le com­pri­sed the upper cast­le with its cour­ty­ard, Got­hic squ­are tower, Got­hic refu­ge tower – bergf­ried, entran­ce gate, high Got­hic pala­ce, Renais­san­ce pala­ce, sout­hwest ron­del, sout­he­ast bas­ti­on, cha­pel, eco­no­mic buil­dings, first bar­bi­can, eas­tern bas­ti­on, third gate, nort­hern bai­ley, nort­he­ast and west bas­ti­ons, second gate with a moat, for­ward for­ti­fi­ca­ti­on, and second bai­ley (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). On Janu­ary 22, 1710, Miku­láš Berc­sé­ny­i­’s tro­ops suf­fe­red a defe­at in the anti-​Habsburg wars. He hid in the cast­le, from whe­re he mana­ged to esca­pe, but impe­rial tro­ops soon des­tro­y­ed Tema­tín. Sin­ce then, the cast­le has been in ruins (tema​tin​.org).

Two civic asso­cia­ti­ons are stri­ving to save Tema­tín: the Civic Asso­cia­ti­on Cast­le Tema­tín” and the Asso­cia­ti­on for the Res­cue of Tema­tín Cast­le. They use fal­len sto­nes as buil­ding mate­rial, and only lime is added to the mor­tar, not cement. Clas­sic conc­re­te would absorb water, expand, and pre­ss against the ori­gi­nal sto­nes (Sour­ce: Pieš­ťan­ský týž­deň). In the past, the cast­le was only cle­a­red of over­gro­wn vege­ta­ti­on, and no sig­ni­fi­cant wall sta­bi­li­za­ti­on occur­red. The OZ Cast­le Tema­tín asso­cia­ti­on uses a trans­i­ti­onal pha­se mate­rial bet­we­en limes­to­ne and dolo­mi­te, most­ly sour­ced local­ly. The ruin suf­fers from sta­tic issu­es like caver­nous wall col­lap­se and line­ar cracks. Visi­tors’ acti­vi­ties, such as clim­bing and knoc­king down loose mason­ry, have also con­tri­bu­ted to the cast­le­’s dete­ri­ora­ti­on. The geolo­gi­cal base is dis­rup­ted by karst phe­no­me­na. Befo­re mason­ry work, historical-​architectural rese­arch and app­ro­val of the pro­ce­du­re by the Monu­ments Offi­ce are car­ried out (Moj­mír Cho­ma, Bar­bo­ra Šus­te­ko­vá, Matúš Žem­lič­ka, Ján Barič).

The Tema­tín Hills Natu­re Reser­ve was estab­lis­hed in 1976. It is one of the four most inte­res­ting are­as of this type in Euro­pe. It stret­ches from the flo­odp­lain of the Váh River to the ruins of Tema­tín Cast­le (obec​lu​ka​.sk), cove­ring an area of 2471 hec­ta­res. This remar­kab­le geobo­ta­ni­cal area on the sout­hern slo­pes of Považ­ský Ino­vec, with its limestone-​dolomite base, is home to West Car­pat­hian vege­ta­ti­on. Ther­mop­hi­lous flo­ra and fau­na pre­do­mi­na­te. From ear­ly spring, sno­wd­rops car­pet the light beech forests, fol­lo­wed later by cory­da­lis. Large-​flowered and inter­me­dia­te pasque flo­wers blo­om on the rocks. The Ado­nis ver­na­lis, local­ly cal­led black pep­per,” was com­mon­ly used for tre­a­ting domes­tic ani­mals, espe­cial­ly pigs and she­ep (obec​lu​ka​.sk).

The for­ma­ti­on of xerot­her­mic com­mu­ni­ties in the Tema­tín Hills is sig­ni­fi­can­tly influ­en­ced by the orien­ta­ti­on of the slo­pes – the most extre­me bio­to­pes have deve­lo­ped on the south-​facing slo­pes of crum­bly dolo­mi­te. His­to­ri­cal­ly, human acti­vi­ty, notab­ly the cle­a­ring of forests during the Tur­kish wars, pla­y­ed a sig­ni­fi­cant role in the pro­cess of ari­di­za­ti­on and the expan­si­on of warm and dry-​loving com­mu­ni­ties. In hig­her ele­va­ti­ons and north-​facing slo­pes, ori­gi­nal Car­pat­hian moun­tain com­mu­ni­ties have been pre­ser­ved, such as Car­pat­hian oak-​hornbeam forests with pat­ches of oak-​cer forests and xerot­her­mop­hi­lous oak forests. In hig­her are­as, limestone-​loving and sub­mon­ta­ne beech forests are pre­sent, and on small roc­ky rid­ges, scree forests of lime and map­le have deve­lo­ped (sopsr​.sk). Notab­le spe­cies inc­lu­de Onos­ma visia­nii, Diant­hus pra­e­cox sub­sp. lum­nit­ze­rii, Ado­nis ver­na­lis, Dic­tam­nus albus, Ver­bas­cum pho­eni­ce­um, and Luna­ria redi­vi­va. Orchid spe­cies like Ana­camp­tis pyra­mi­da­lis and Limo­do­rum abor­ti­vum also grow here. The area is the only iso­la­ted loca­ti­on in Slo­va­kia for the alpi­ne sed­ge Carex haleriana.

Tema­tín is the domi­nant fea­tu­re of the Tema­tín Hills Natu­re Reser­ve, which is uni­que for its blend of Car­pat­hian and Pan­no­nian flo­ra. On the sout­hern slo­pes, spe­cies like Quer­cus pubes­cens, the ende­mic Sor­bus domi­nii, Fra­xi­nus ornus, and the intro­du­ced Pinus nig­ra can be found. The nort­hern slo­pes are domi­na­ted by Fagus syl­va­ti­ca and Car­pi­nus betu­lus. The dry and warm-​loving flo­ra inc­lu­des Pul­sa­til­la gran­dis, Dra­ba lasi­ocar­pa, Sti­pa spe­cies, Cam­pa­nu­la sibi­ri­ca, Daph­ne cne­orum, and vari­ous orchids such as Ori­chis pal­lens, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis, and D. sam­bu­ci­na. The ende­mic Colym­ba­da baden­sis var. tema­ti­nen­sis can also be found here. Among the fau­na, two rare lon­ghorn beet­les, Rosa­lia alpi­na and Pla­gi­ono­tus arcu­atus, inha­bit the area. Other spe­cies inc­lu­de Cicin­de­la cam­pes­tris, Cara­bus coria­ce­us, Lacer­ta viri­dis, Aqu­ila helia­ca, and cri­ti­cal­ly endan­ge­red snails Ver­ti­go mou­lin­sia­na and Tri­chi­na fili­ci­na. Note­wort­hy are the step­pe grass­hop­per Saga pedo and cica­das Tibi­cen ple­be­jus and Cica­da orni. The area is also home to Luca­nus cer­vus, the Slo­vak ende­mic Bra­chy­so­mus slo­va­ci­cus, Zame­nis lon­gis­si­mus, Coro­nel­la aus­tria­ca, Bubo bubo, Cap­ri­mul­gus euro­pa­e­us, Den­dro­co­pos leuco­tos, Fice­du­la par­va, Meles meles, Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo viri­dis, Rana dal­ma­ti­na, and seve­ral bat spe­cies inc­lu­ding Rhi­no­lop­hus hip­po­si­de­ros, Bar­bas­tel­la bar­bas­tel­lus, Pipi­strel­lus pipi­strel­lus, Myo­tis mys­ta­ci­nus, Nyc­ta­lus noc­tu­la, Myo­tis myo­tis, and Epte­si­cus serotinus.

In the Tema­tín Hills and the adja­cent Váh flo­odp­lain, around two thou­sand spe­cies of but­terf­lies have been iden­ti­fied – the most in Slo­va­kia. Spe­cies inc­lu­de swal­lo­wtails, fri­til­la­ries, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Marum­ba quer­cus, Hylo­icus pinas­tri, Libel­lo­ides maca­ro­nius, Poly­om­ma­tus slo­va­cus, and Eup­la­gia quadripunctaria.


Tema­tín ist eine Bur­gru­ine im Wes­ten der Slo­wa­kei, gele­gen im Gebir­ge Považ­ský Ino­vec (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­dos­lo­wa­kis­ches Ver­lags­zen­trum in Bra­ti­sla­va). Die­ses nati­ona­le Kul­tur­denk­mal ist Teil der Tematín-​Hügel, eines Schutz­ge­biets, das seit 2004 als Natu­ra 2000-​Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung aus­ge­wie­sen ist (Regi­na Hul­ma­no­vá). Die Burg wur­de im südwest­li­chen Teil des Považ­ský Ino­vec auf einem Kalkstein-​Dolomit-​Untergrund am Gip­fel eines Sei­ten­kamms errich­tet, der west­lich von Bez­o­vec zwis­chen dem Lúčanská- und Hrádocká-​Tal ver­lä­uft. Mit einer Höhe von 564 Metern gehört sie zu den höchst­ge­le­ge­nen Bur­gen der Slo­wa­kei. Sie gehört zum Kata­ster­ge­biet des Dor­fes Lúka (Wiki­pe­dia).

Die Burg ents­tand wahrs­che­in­lich unmit­tel­bar nach dem Mongolen-​Einfall im Jahr 1242 an der Stel­le einer älte­ren Fes­tung, deren sla­wis­cher Urs­prung durch die Ana­ly­se des Namens, der wahrs­che­in­lich aus den Wör­tern temä”, was Sche­i­tel” bede­utet, und dem alts­la­wis­chen Wort für befes­tig­te Plät­ze týn” zusam­men­ge­setzt ist, ver­mu­tet wird (Wiki­pe­dia). In Auf­ze­ich­nun­gen aus dem letz­ten Drit­tel des 13. Jahr­hun­derts ist der Name Teme­tyn ver­ze­ich­net (web​gar​den​.cz).

Der ers­te sch­rift­li­che Nach­we­is der Burg stammt aus dem Jahr 1270 (Dušan Jur­čac­ko). Seit ihrer Ents­te­hung erfüll­te die Burg eine Signal- und Wach­funk­ti­on und war zusam­men mit den Bur­gen Tren­čín, Bec­kov und Čach­ti­ce Teil des Ver­te­i­di­gungs­sys­tems zum Schutz der nor­dwest­li­chen Päs­se des König­re­ichs Ungarn. Sie schütz­te auch eine wich­ti­ge Furt über den Váh, die in einer Urkun­de von 1453 erwähnt wird (Wiki­pe­dia). Sie wur­de als könig­li­che Burg errich­tet, um die Grenz­be­fes­ti­gun­gen zu ergän­zen (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­dos­lo­wa­kis­ches Ver­lags­zen­trum in Bra­ti­sla­va). Die­se Bur­gen waren durch Feuer­sig­na­le und Flag­gen visu­ell mite­i­nan­der ver­bun­den (tema​tin​.org).

Im 13. Jahr­hun­dert wur­de die Burg gewalt­sam von Matt­hä­us Csák von Tren­čín ein­ge­nom­men. Anfang des 17. Jahr­hun­derts gelang­te die Burg in den Besitz von Sta­ni­slav Tur­zo, der die Ver­te­i­di­gung der Vor­burg ver­bes­ser­te. Er lud den vene­zia­nis­chen Waf­fen­sch­mied Ange­lo Ric­ciar­di ein. In der Mit­te des 17. Jahr­hun­derts wur­den die Berc­sé­ny­is Mit­be­sit­zer von Tema­tín. Inte­res­san­ter­we­i­se wur­de Miku­láš Berc­sé­nyi, der spä­te­re Ober­be­fehls­ha­ber der Trup­pen von Franz II. Rákóc­zi, 1665 in der Burg gebo­ren. Vie­le Gegens­tän­de aus der Burg Tema­tín ende­ten im Her­ren­haus von Bru­nov­ce, da die Bercsényi-​Familie die­ses Her­ren­haus schon seit eini­ger Zeit errich­te­te. Wäh­rend der Aufs­tän­de von Franz II. Rákóc­zi ließ Miku­láš Berc­sé­nyi die Burg repa­rie­ren und rich­te­te sogar eine stän­di­ge Mili­tär­gar­ni­son ein (tema​tin​.org).

Die Burg bes­tand aus der Ober­burg mit ihrem Innen­hof, einem gotis­chen quad­ra­tis­chen Turm, einem gotis­chen Zuf­lucht­sort – dem Bergf­ried, dem Ein­gang­stor, einem hoch­go­tis­chen Palast, einem Renaissance-​Palast, einem südwest­li­chen Ron­dell, einem südöst­li­chen Bas­ti­on, einer Kapel­le, Wirts­chafts­ge­bä­u­den, dem ers­ten Vor­hof, einem öst­li­chen Bas­ti­on, dem drit­ten Tor, der nörd­li­chen Vor­burg, nor­döst­li­chen und west­li­chen Bas­ti­onen, dem zwe­i­ten Tor mit Gra­ben, einer vor­ges­cho­be­nen Befes­ti­gung und der zwe­i­ten Vor­burg (Quel­le: Infor­ma­ti­ons­ta­fel). Am 22. Janu­ar 1710 erlitt die Trup­pe von Miku­láš Berc­sé­nyi in den Anti­habs­bur­gerk­rie­gen eine Nie­der­la­ge. Er vers­tec­kte sich in der Burg, von wo er ent­kom­men konn­te, aber die kai­ser­li­chen Trup­pen zers­tör­ten Tema­tín kurz darauf. Seit­dem liegt die Burg in Ruinen (tema​tin​.org).

Zwei Bür­ger­ve­re­i­ne bemühen sich um die Rettung von Tema­tín: der Bür­ger­ve­re­in Hrad Tema­tín” und der Vere­in zur Rettung der Burg Tema­tín. Sie ver­wen­den als Bau­ma­te­rial abge­fal­le­ne Ste­i­ne, und der Mör­tel wird nur mit Kalk, nicht mit Zement gemischt. Klas­sis­cher Beton wür­de Was­ser auf­neh­men, sich aus­deh­nen und auf die urs­prün­gli­chen Ste­i­ne drüc­ken (Quel­le: Pieš­ťan­ský týž­deň). In der Ver­gan­gen­he­it wur­de die Burg nur von über­wu­chern­der Vege­ta­ti­on bef­re­it, es kam jedoch zu kei­ner bede­uten­den Mau­ers­ta­bi­li­sie­rung. Der Vere­in OZ Hrad Tema­tín ver­wen­det Mate­rial in einer Über­gangsp­ha­se zwis­chen Kalks­te­in und Dolo­mit, das meist aus loka­len Quel­len stammt. Die Ruine lei­det unter sta­tis­chen Prob­le­men wie dem Eins­turz von Mau­er­werk und line­a­ren Ris­sen. Auch Besu­cher, die klet­ter­ten oder lose Mau­ers­te­i­ne hinun­ter­war­fen, tru­gen zum Ver­fall bei. Das geolo­gis­che Fun­da­ment wird durch Kars­ters­che­i­nun­gen ges­tört. Vor den Mau­e­rar­be­i­ten erfol­gen his­to­ris­che und archi­tek­to­nis­che Unter­su­chun­gen und die Geneh­mi­gung des Ver­fah­rens durch das Denk­mals­chut­zamt (Moj­mír Cho­ma, Bar­bo­ra Šus­te­ko­vá, Matúš Žem­lič­ka, Ján Barič).

Das Naturs­chutz­ge­biet Tematín-​Hügel wur­de 1976 geg­rün­det. Es gehört zu den vier inte­res­san­tes­ten Gebie­ten die­ser Art in Euro­pa. Es ers­trec­kt sich von der Flus­saue des Váh bis zu den Ruinen der Burg Tema­tín (obec​lu​ka​.sk) und umfasst eine Flä­che von 2471 Hek­tar. In die­sem bemer­ken­swer­ten geobo­ta­nis­chen Gebiet an den Süd­hän­gen des Považ­ský Ino­vec mit Kalkstein-​Dolomit-​Untergrund gede­iht wes­tkar­pa­tis­che Vege­ta­ti­on. Ther­mop­hi­le Flo­ra und Fau­na domi­nie­ren. Bere­its im frühen Früh­ling wach­sen Schne­eg­löck­chen tep­pi­char­tig in den lich­ten Buchen­wäl­dern, gefolgt von Ler­chen­sporn. Auf den Fel­sen blühen Gro­ßb­lüti­ge und Mitt­le­re Küchen­schel­len. Das Ado­nis­rös­chen, lokal als Sch­war­zer Pfef­fer” bez­e­ich­net, wur­de häu­fig zur Behand­lung von Haus­tie­ren, ins­be­son­de­re Sch­we­i­nen und Scha­fen, ver­wen­det (obec​lu​ka​.sk).

Die Bil­dung xerot­her­mis­cher Geme­in­schaf­ten in den Tematín-​Hügeln wird stark durch die Aus­rich­tung der Hän­ge bee­in­flusst – die extrem­sten Bio­to­pe haben sich an den süd­lich expo­nier­ten Hän­gen aus brüchi­gem Dolo­mit ent­wic­kelt. His­to­risch spiel­te men­sch­li­che Akti­vi­tät, ins­be­son­de­re die Abhol­zung wäh­rend der Tür­ken­krie­ge, eine bede­uten­de Rol­le bei der Ari­di­sie­rung und der Ausb­re­i­tung wär­me­lie­ben­der Geme­in­schaf­ten. In höhe­ren Lagen und an nor­de­xpo­nier­ten Hän­gen haben sich urs­prün­gli­che Karpaten-​Berggemeinschaften erhal­ten, wie Karpaten-​Eichen-​Hainbuchenwälder mit Eichen-​Trockenwaldinseln und xerot­her­mop­hi­le Eichen­wäl­der. In höhe­ren Lagen gibt es kalk­lie­ben­de und sub­mon­ta­ne Buchen­wäl­der und auf kle­i­nen fel­si­gen Gra­ten haben sich Schutt­wäl­der aus Lin­de und Ahorn ent­wic­kelt (sopsr​.sk). Bemer­ken­swer­te Arten sind Onos­ma visia­nii, Diant­hus pra­e­cox sub­sp. lum­nit­ze­rii, Ado­nis ver­na­lis, Dic­tam­nus albus, Ver­bas­cum pho­eni­ce­um und Luna­ria redi­vi­va. Auch Orchi­de­e­nar­ten wie Ana­camp­tis pyra­mi­da­lis und Limo­do­rum abor­ti­vum wach­sen hier. Das Gebiet ist der ein­zi­ge iso­lier­te Stan­dort in der Slo­wa­kei für die Alpen-​Segge Carex haleriana.

Tema­tín ist das domi­nie­ren­de Merk­mal des Naturs­chutz­ge­biets Tematín-​Hügel, das ein­zi­gar­tig für sei­ne Mis­chung aus kar­pa­tis­cher und pan­no­nis­cher Flo­ra ist. An den süd­li­chen Hän­gen wach­sen Arten wie Quer­cus pubes­cens, der ende­mis­che Sor­bus domi­nii, Fra­xi­nus ornus und die ein­ge­fü­hr­te Pinus nig­ra. Die nörd­li­chen Hän­ge wer­den von Fagus syl­va­ti­ca und Car­pi­nus betu­lus domi­niert. Die troc­ke­ne und wär­me­lie­ben­de Flo­ra umfasst Pul­sa­til­la gran­dis, Dra­ba lasi­ocar­pa, Stipa-​Arten, Cam­pa­nu­la sibi­ri­ca, Daph­ne cne­orum und vers­chie­de­ne Orchi­de­en wie Ori­chis pal­lens, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis und D. sam­bu­ci­na. Der Ende­mit Colym­ba­da baden­sis var. tema­ti­nen­sis fin­det sich hier eben­falls. Zu den Fau­na­ar­ten gehören zwei sel­te­ne Bock­kä­fer, Rosa­lia alpi­na und Pla­gi­ono­tus arcu­atus. Wei­te­re Arten sind Cicin­de­la cam­pes­tris, Cara­bus coria­ce­us, Lacer­ta viri­dis, Aqu­ila helia­ca und die kri­tisch gefä­hr­de­ten Schnec­ken Ver­ti­go mou­lin­sia­na und Tri­chi­na fili­ci­na. Bemer­ken­swert sind auch die Step­pen­he­usch­rec­ke Saga pedo und die Zika­den Tibi­cen ple­be­jus und Cica­da orni. In der Regi­on leben auch Luca­nus cer­vus, der slo­wa­kis­che Ende­mit Bra­chy­so­mus slo­va­ci­cus, Zame­nis lon­gis­si­mus, Coro­nel­la aus­tria­ca, Bubo bubo, Cap­ri­mul­gus euro­pa­e­us, Den­dro­co­pos leuco­tos, Fice­du­la parva,

Meles meles, Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo viri­dis, Rana dal­ma­ti­na und meh­re­re Fle­der­mau­sar­ten wie Rhi­no­lop­hus hip­po­si­de­ros, Bar­bas­tel­la bar­bas­tel­lus, Pipi­strel­lus pipi­strel­lus, Myo­tis mys­ta­ci­nus, Nyc­ta­lus noc­tu­la, Myo­tis myo­tis und Epte­si­cus sero­ti­nus. In den Tematín-​Hügeln und der angren­zen­den Váh-​Flussaue wur­den etwa zwe­i­tau­send Sch­met­ter­ling­sar­ten iden­ti­fi­ziert – die meis­ten in der Slo­wa­kei. Arten umfas­sen Sch­wal­ben­sch­wän­ze, Perl­mut­ter­fal­ter, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Marum­ba quer­cus, Hylo­icus pinas­tri, Libel­lo­ides maca­ro­nius, Poly­om­ma­tus slo­va­cus und Eup­la­gia quadripunctaria.


Odka­zy

Video­záz­na­my

TOP

Všet­ky