Krajina, Česko, Južná Morava, Mestá, Mestá, Moravské, Typ krajiny, Zahraničie

Telč – moravské Benátky

Hits: 57

Telč je mes­to nachá­dza­jú­ce sa v okre­se Jihla­va. S počtom oby­va­te­ľov pri­bliž­ne 5 200 je zná­me pre­dov­šet­kým svo­jím his­to­ric­kým cen­trom. Telč leží v Čes­ko­mo­rav­skej vrcho­vi­ny. Mes­to je obklo­pe­né ryb­ník­mi, cen­trom pre­te­ká Telčs­ký potok, kto­rý sa juž­ne od mes­ta vlie­va do Dyje. Prvá písom­ná zmien­ka o Tel­či pochá­dza z roku 1335. V polo­vi­ci 14. sto­ro­čia tu bol posta­ve­ný gotic­ký hrad a oko­lo neho vznik­lo opev­ne­né mes­to. V 16. sto­ro­čí, za vlá­dy Zacha­riá­ša z Hrad­ca, pre­šla Telč význam­nou pre­stav­bou. Pôvod­ný gotic­ký hrad bol pre­sta­va­ný na rene­sanč­ný zámok a mest­ské domy na námes­tí dosta­li rene­sanč­né fasá­dy s arká­da­mi. Vďa­ka tým­to úpra­vám sa Telč sta­la jed­ným z najk­raj­ších rene­sanč­ných miest v stred­nej Euró­pe (en​.wiki​pe​dia​.org).

Zalo­že­nie Tel­ča je pod­ľa poves­ti spo­je­né z knie­ža­ťom Ottom II., z roku 1099. Vte­dy zalo­žil kapl­n­ku, neskôr kos­tol a osa­du, dneš­né Sta­ré Mes­to. Od roku 1339 je Telč pod pal­com pánov z Hrad­ca (Jin­dři­chov­ho Hrad­ca). V roku 1423 bola Telč dobi­tá husit­mi pod vede­ním Jana Hvěz­du z Více­mi­líc. V 18. sto­ro­čí na telčs­ké pan­stvo nastú­pi­li Lichtensteinovci-​Kastelkornovci. Krát­ko nato Pod­stat­skí, kto­rí spo­jil oba rody. Spra­vo­va­nie také­ho­to rodu Pod­stat­ských – Lich­tens­te­i­nov trva­lo do roku 1945. Posled­ní jeho čle­no­via boli vysíd­le­ní do Rakús­ka (Ilo­na Jen­čí­ko­vá).

Domi­nan­tou mes­ta je tro­j­u­hol­ní­ko­vé námes­tie Zacha­riá­ša z Hrad­ca, kto­ré je lemo­va­né rene­sanč­ný­mi a baro­ko­vý­mi meš­tian­sky­mi doma­mi s cha­rak­te­ris­tic­ký­mi štít­mi a arká­da­mi. V stre­de námes­tia sa nachá­dza fon­tá­na a moro­vý stĺp. Medzi význam­né stav­by pat­rí rad­ni­ca, kos­tol svä­té­ho Ducha a far­ský kos­tol svä­té­ho Jaku­ba (whc​.unes​co​.org). Telčs­ký zámok je jed­ným z naj­za­cho­va­lej­ších rene­sanč­ných zám­kov v Čes­kej repub­li­ke. Obklo­pu­je ho anglic­ký park a jeho inte­ri­é­ry sú boha­té na pôvod­né rene­sanč­né a baro­ko­vé zaria­de­nie (en​.wiki​pe​dia​.org). His­to­ric­ké jad­ro Tel­ča bolo v roku 1992 zapí­sa­né do Zozna­mu sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho a prí­rod­né­ho dedič­stva UNESCO (Ilo­na Jen­čí­ko­vá). Na zám­ku sa sa toči­li roz­práv­ky Pyš­ná prin­cez­ná, Jak se budí prin­cez­ny, Z pek­la šťas­tie (zamek​-telc​.eu). Mes­to ponú­ka množ­stvo kul­túr­nych podu­ja­tí, fes­ti­va­lov a výstav počas celé­ho roka. Vďa­ka svo­jej zacho­va­los­ti a archi­tek­to­nic­ké­mu bohat­stvu je čas­to nazý­va­né morav­ské Benát­ky” (visitc​ze​chia​.com).


Telč is a town loca­ted in the Jihla­va Dis­trict of the Czech Repub­lic. With a popu­la­ti­on of app­ro­xi­ma­te­ly 5,200, it is best kno­wn for its his­to­ric town cen­ter. Telč lies in the Bohemian-​Moravian High­lands. The town is sur­roun­ded by ponds, and the Telč Stre­am flo­ws through the cen­ter, joining the Dyje River south of the town. The first writ­ten record of Telč dates back to 1335. In the mid-​14th cen­tu­ry, a Got­hic cast­le was built here, and a for­ti­fied town deve­lo­ped around it. In the 16th cen­tu­ry, under the rule of Zacha­rias of Hra­dec, Telč under­went sig­ni­fi­cant recons­truc­ti­on. The ori­gi­nal Got­hic cast­le was con­ver­ted into a Renais­san­ce cha­te­au, and the town­hou­ses around the squ­are were given Renais­san­ce faca­des with arca­des. The­se chan­ges made Telč one of the most beau­ti­ful Renais­san­ce towns in Cen­tral Euro­pe (en​.wiki​pe​dia​.org).

Accor­ding to legend, the foun­ding of Telč is asso­cia­ted with Prin­ce Otto II in the year 1099. He is said to have estab­lis­hed a cha­pel, later a church, and a sett­le­ment — today’s Old Town — as a memo­rial to his vic­to­ry. Sin­ce 1339, Telč came under the con­trol of the Lords of Hra­dec (Jin­dři­chův Hra­dec). In 1423, Telč was cap­tu­red by the Hus­si­tes under the lea­ders­hip of Jan Hvěz­da of Více­mi­li­ce. In the 18th cen­tu­ry, the Lichtenstein-​Kastelkorn fami­ly took over the Telč esta­te. Short­ly after­ward, the Pod­stat­ský fami­ly uni­ted both line­a­ges. The Podstatský-​Lichtenstein fami­ly mana­ged the esta­te until 1945 when its last mem­bers were expel­led to Aus­tria (Ilo­na Jenčíková).

The town’s most pro­mi­nent fea­tu­re is Zacha­rias of Hra­dec Squ­are, a trian­gu­lar squ­are lined with Renais­san­ce and Baro­que town­hou­ses with dis­tinc­ti­ve gab­les and arca­des. In the cen­ter of the squ­are stands a foun­tain and a Marian pla­gue column. Notab­le buil­dings inc­lu­de the town hall, the Church of the Holy Spi­rit, and the parish Church of St. James (whc​.unes​co​.org). Telč Cha­te­au is one of the best-​preserved Renais­san­ce cha­te­aus in the Czech Repub­lic. It is sur­roun­ded by an English-​style park, and its inte­ri­ors fea­tu­re ori­gi­nal Renais­san­ce and Baro­que fur­nis­hings (en​.wiki​pe​dia​.org). The his­to­ric cen­ter of Telč was insc­ri­bed on the UNESCO World Heri­ta­ge List in 1992 (Ilo­na Jenčíková).

The cha­te­au has also ser­ved as a fil­ming loca­ti­on for well-​known Czech fai­ry tale movies such as Proud Prin­cess, How Prin­ces­ses Are Awa­ke­ned, and Hell’s Hap­pi­ness (zamek​-telc​.eu). The town hosts a varie­ty of cul­tu­ral events, fes­ti­vals, and exhi­bi­ti­ons throug­hout the year. Due to its pre­ser­va­ti­on and archi­tec­tu­ral rich­ness, it is often refer­red to as the Veni­ce of Mora­via” (visitc​ze​chia​.com).


Telč ist eine Stadt im Bez­irk Jihla­va in der Tsche­chis­chen Repub­lik. Mit etwa 5.200 Ein­woh­nern ist sie vor allem für ihr his­to­ris­ches Stadt­zen­trum bekannt. Telč liegt in der Böhmisch-​Mährischen Höhe. Die Stadt ist von Tei­chen umge­ben, durch das Zen­trum flie­ßt der Telčský-​Bach, der süd­lich der Stadt in die Tha­ya (Dyje) mün­det. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Telč stammt aus dem Jahr 1335. Mit­te des 14. Jahr­hun­derts wur­de hier eine gotis­che Burg errich­tet, um die sich eine befes­tig­te Stadt ent­wic­kel­te. Im 16. Jahr­hun­dert, unter der Herrs­chaft von Zacha­rias von Neuhaus, erfuhr Telč bede­uten­de bau­li­che Verän­de­run­gen. Die urs­prün­gli­che gotis­che Burg wur­de zu einem Renais­san­cesch­loss umge­baut, und die Häu­ser am Mar­kt­platz erhiel­ten Renais­san­ce­fas­sa­den mit Arka­den. Dank die­ser Umges­tal­tun­gen wur­de Telč zu einer der schöns­ten Renais­san­ces­täd­te Mit­te­le­uro­pas (en​.wiki​pe​dia​.org).

Der Legen­de nach ist die Grün­dung von Telč mit dem mäh­ris­chen Fürs­ten Otto II. im Jahr 1099 ver­bun­den. Er soll zum Geden­ken an sei­nen Sieg eine Kapel­le, spä­ter eine Kir­che und eine Sied­lung – das heuti­ge Alte Stadt­vier­tel – geg­rün­det haben. Seit 1339 stand Telč unter der Herrs­chaft der Her­ren von Neuhaus (Jin­dři­chův Hra­dec). 1423 wur­de Telč von den Hus­si­ten unter der Füh­rung von Jan Hvěz­da von Více­mi­li­ce ero­bert. Im 18. Jahr­hun­dert über­nahm die Fami­lie Liechtenstein-​Kastelkorn die Herrs­chaft über Telč. Kurz darauf vere­in­te die Fami­lie Pod­statz­ky bei­de Adels­gesch­lech­ter. Die Fami­lie Podstatzky-​Liechtenstein ver­wal­te­te das Herrs­chafts­ge­biet bis 1945, als die letz­ten Mitg­lie­der nach Öster­re­ich ver­trie­ben wur­den (Ilo­na Jenčíková).

Das Wahr­ze­i­chen der Stadt ist der dre­iec­ki­ge Mar­kt­platz Zacha­rias von Neuhaus, der von Renaissance- und Barock­hä­u­sern mit cha­rak­te­ris­tis­chen Gie­beln und Arka­den gesä­umt ist. In der Mit­te des Plat­zes befin­den sich ein Brun­nen und eine Marien­sä­u­le. Zu den bede­uten­den Bau­wer­ken zäh­len das Rat­haus, die Kir­che des Hei­li­gen Geis­tes und die Pfarr­kir­che St. Jakob (whc​.unes​co​.org). Das Sch­loss Telč gehört zu den am bes­ten erhal­te­nen Renais­san­cesch­lös­sern in der Tsche­chis­chen Repub­lik. Es ist von einem englis­chen Park umge­ben, und die Innen­rä­u­me sind reich mit ori­gi­na­ler Renaissance- und Baroc­kauss­tat­tung aus­ges­tat­tet (en​.wiki​pe​dia​.org). Das his­to­ris­che Stadt­zen­trum von Telč wur­de 1992 in die Lis­te des UNESCO-​Weltkultur- und Natu­rer­bes auf­ge­nom­men (Ilo­na Jenčíková).

Das Sch­loss dien­te auch als Dre­hort für bekann­te tsche­chis­che Mär­chen­fil­me wie Die stol­ze Prin­zes­sin (Pyš­ná prin­cez­na), Wie man Prin­zes­sin­nen wec­kt (Jak se budí prin­cez­ny) und Glück aus der Höl­le (Z pek­la štěs­tí) (zamek​-telc​.eu). Die Stadt bie­tet das gan­ze Jahr über zahl­re­i­che kul­tu­rel­le Verans­tal­tun­gen, Fes­ti­vals und Auss­tel­lun­gen. Aufg­rund ihres gut erhal­te­nen Zus­tands und ihres archi­tek­to­nis­chen Reich­tums wird Telč oft als Mäh­ris­ches Vene­dig“ bez­e­ich­net (visitc​ze​chia​.com).


Telč je měs­to nachá­ze­jí­cí se v okre­se Jihla­va v Čes­ké repub­li­ce. S počtem oby­va­tel přib­liž­ně 5 200 je zná­mé pře­dev­ším svým his­to­ric­kým cen­trem. Telč leží v oblas­ti Čes­ko­mo­rav­ské vrcho­vi­ny. Měs­to je obklo­pe­no ryb­ní­ky, cen­trem pro­té­ká Telčs­ký potok, kte­rý se již­ně od měs­ta vlé­vá do Dyje. Prv­ní písem­ná zmín­ka o Tel­či pochá­zí z roku 1335. V polo­vi­ně 14. sto­le­tí zde byl posta­ven gotic­ký hrad a kolem něj vznik­lo opev­něné měs­to. V 16. sto­le­tí, za vlá­dy Zacha­riá­še z Hrad­ce, proš­la Telč význam­nou pře­stav­bou. Původ­ní gotic­ký hrad byl pře­sta­věn na rene­sanč­ní zámek a měš­ťan­ské domy na náměs­tí dosta­ly rene­sanč­ní fasá­dy s arká­da­mi. Díky těm­to úpra­vám se Telč sta­la jed­ním z nejk­rás­něj­ších rene­sanč­ních měst ve střed­ní Evro­pě (en​.wiki​pe​dia​.org).

Pod­le pověs­ti je zalo­že­ní Tel­če spo­je­no s morav­ským kní­že­tem Otou II. v roce 1099. Teh­dy zde měl na památ­ku vítězs­tví zalo­žit kap­li, později kos­tel a osa­du – dneš­ní Sta­ré Měs­to. Od roku 1339 patři­la Telč pánům z Hrad­ce (Jin­dři­cho­va Hrad­ce). V roce 1423 byla Telč doby­ta husi­ty pod vede­ním Jana Hvěz­dy z Více­mi­lic. V 18. sto­le­tí přev­za­li telčs­ké pan­ství Lichtensteinové-​Kastelkornové. Krát­ce nato jej zdědi­li Pod­statš­tí, kte­ří spo­ji­li oba rody. Sprá­va pan­ství rodu Podstatských-​Lichtensteinů trva­la až do roku 1945, kdy byli posled­ní čle­no­vé rodu odsu­nu­ti do Rakous­ka (Ilo­na Jenčíková).

Domi­nan­tou měs­ta je tro­j­ú­hel­ní­ko­vé náměs­tí Zacha­riá­še z Hrad­ce, kte­ré lemu­jí rene­sanč­ní a barok­ní měš­ťan­ské domy s cha­rak­te­ris­tic­ký­mi ští­ty a pod­lou­bí­mi. Upros­třed náměs­tí sto­jí kaš­na a moro­vý sloup. Mezi význam­né stav­by patří rad­ni­ce, kos­tel sva­té­ho Ducha a far­ní kos­tel sva­té­ho Jaku­ba (whc​.unes​co​.org). Telčs­ký zámek patří k nej­za­cho­va­lej­ším rene­sanč­ním zám­kům v Čes­ké repub­li­ce. Obklo­pu­je ho anglic­ký park a jeho inte­ri­é­ry jsou boha­tě vyba­ve­ny původ­ním rene­sanč­ním a barok­ním zaří­ze­ním (en​.wiki​pe​dia​.org). His­to­ric­ké jád­ro Tel­če bylo v roce 1992 zapsá­no na Sez­nam světo­vé­ho kul­tur­ní­ho a pří­rod­ní­ho dědic­tví UNESCO (Ilo­na Jenčíková).

Na zám­ku se natá­če­ly zná­mé pohád­ky, napří­klad Pyš­ná prin­cez­na, Jak se budí prin­cez­nyZ pek­la štěs­tí (zamek​-telc​.eu). Měs­to nabí­zí během celé­ho roku mno­ho kul­tur­ních akcí, fes­ti­va­lů a výstav. Díky své zacho­va­los­ti a archi­tek­to­nic­ké­mu bohat­ství bývá čas­to nazý­vá­no morav­ské Benát­ky“ (visitc​ze​chia​.com).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Česko, Južná Morava, Mestá, Moravské, Neživé, Stavby, Zahraničie, Zámky

Slavkov u Brna

Hits: 34

Slav­kov u Brna, zná­my aj pod nemec­kým náz­vom Aus­ter­litz, je mes­to na Juž­nej Mora­ve, pri­bliž­ne 16 kilo­met­rov východ­ne od Brna (en​.wiki​pe​dia​.org) na pra­vom bre­hu rie­ky Lita­vy (Infor­mač­ná tabu­ľa). Prav­de­po­dob­ný základ pome­no­va­nia Aus­ter­litz je zrej­me z latin­ské­ho Nova sedes”, čo zna­me­ná Nové síd­lo”. Vzni­kol pred kon­com 12. sto­ro­čia, kedy sa úze­mie dosta­lo do nad­vlá­dy rádu Nemec­kých rytie­rov. Chyb­ným pre­pi­som sa pôvod­ným tvar zme­nil na Novo­se­de­liz, Naused­licz, Neus­ser­licz, Naus­ter­litz a v roku 1611 Aus­ter­litz. Pome­no­va­nie Slav­kov sa obja­vu­je v roku 1361 a je odvo­de­né o krst­né­ho mena Bohu­slav, ľudo­vo Slá­vek. Už v 10. a 11. sto­ro­čí bolo údo­lie Lita­vy hus­to osíd­le­né (slav​kov​.cz).

Mes­to má boha­tú his­tó­riu, kto­rá sia­ha až do 12. sto­ro­čia, a je zná­me pre­dov­šet­kým vďa­ka bit­ke pri Slav­ko­ve, zná­mej tiež ako bit­ka troch cisá­rov, kto­rá sa odo­hra­la 2. decem­bra 1805. Prvá písom­ná zmien­ka o Slav­ko­ve pochá­dza z roku 1237, keď bola obec trho­vou dedi­nou s opev­ne­ným síd­lom a kos­to­lom. V 14. sto­ro­čí tu vznik­lo židov­ské geto, kto­ré spo­lu s kres­ťan­skou komu­ni­tou vytvo­ri­lo sil­nú eko­no­mic­kú aglo­me­rá­ciu. V roku 1416 bol Slav­kov pový­še­ný na mes­to krá­ľom Vác­la­vom IV. V prie­be­hu sto­ro­čí mes­to čas­to meni­lo maji­te­ľov, až kým sa v roku 1509 nesta­lo majet­kom šľach­tic­ké­ho rodu Kou­ni­cov, kto­rí ho vlast­ni­li viac ako 400 rokov. Medzi naj­výz­nam­nej­šie pamiat­ky mes­ta pat­rí baro­ko­vý zámok Slav­kov, kto­rý bol posta­ve­ný na mies­te pôvod­nej pev­nos­ti na kon­ci 16. sto­ro­čia. Súčas­nú baro­ko­vú podo­bu zís­kal vďa­ka talian­ske­mu archi­tek­to­vi Dome­ni­co­vi Mar­ti­nel­li­mu v 80. rokoch 17. sto­ro­čia. Zámok pat­rí k naj­star­ším zacho­va­ným šľach­tic­kým síd­lam na Mora­ve a v jeho his­to­ric­kom saló­ne bolo po bit­ke pri Slav­ko­ve pod­pí­sa­né prí­me­rie medzi Rakús­kom a Fran­cúz­skom. Súčas­ťou zám­ku je aj fran­cúz­ska záh­ra­da, časť kto­rej bola upra­ve­ná na anglic­ký park (en​.wiki​pe​dia​.org). Na 15 hek­tá­ro­vej plo­che sa nachá­dza­jú šty­ri veľ­ké bazé­ny s vodot­rys­ka­mi, 47 plas­ti­ka­mi (Infor­mač­ná tabuľa). 

Na námes­tí mes­ta sa nachá­dza nesko­ro­re­ne­sanč­ná rad­ni­ca z roku 1592 a pan­ský dom. Z mest­ské­ho opev­ne­nia zo 14. a 15. sto­ro­čia sa dodnes zacho­va­li zvyš­ky hra­dieb vyso­ké pri­bliž­ne 4 met­re. Kos­tol Vzkrie­se­nia Pána je nesko­ro­ba­ro­ko­vá a neok­la­si­cis­tic­ká stav­ba posta­ve­ná v rokoch 1786 – 1789 pod­ľa návrhu Johan­na Fer­di­nan­da Het­zen­dor­fa z Hohen­ber­gu. Kapl­n­ka svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa je cin­to­rín­skou kapl­n­kou, kto­rá sto­jí na mies­te špi­tá­lu z 13. sto­ro­čia a súčas­nú podo­bu zís­ka­la v roku 1743. Pod kapl­n­kou sa nachá­dza hrob­ka rodu Kou­ni­cov (en​.wiki​pe​dia​.org). 

Dnes má Slav­kov u Brna pri­bliž­ne 7 200 oby­va­te­ľov (tri​pad​vi​sor​.com). Kos­to­lík svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa je mies­tom več­né­ho odpo­čin­ku rodi­ny Kou­ni­cov­cov a nachá­dza sa na okra­ji Slav­ko­va v čas­ti nazý­va­nej Špi­tál­ka“. Pod juž­nou čas­ťou kapl­n­ky sa nachá­dza rodin­ná hrob­ka, kde sú ulo­že­né aj teles­né pozos­tat­ky gró­fa Vác­la­va Anto­ní­na Kou­ni­ca. Sever­ne od mes­ta na vrcho­le kop­ca sto­jí kapl­n­ka svä­té­ho Urba­na. Jej sva­hy boli do 19. sto­ro­čia pokry­té vini­ca­mi. Nie je pre­to prek­va­pu­jú­ce, že krí­žo­vá kapl­n­ka bola zasvä­te­ná svä­té­mu Urba­no­vi, pat­ró­no­vi viná­rov a záh­rad­ní­kov. Prá­ve z toh­to mies­ta vystre­li­li z dela sig­nál, kto­rý ozná­mil pochod spo­je­nec­kých voj­sk od Olo­mou­ca sme­rom na Brno. Voja­ci však kapl­n­ku využí­va­li aj na menej ušľach­ti­lé úče­ly, čo sa odra­zi­lo na jej poško­de­ní, a nako­niec muse­la byť zbú­ra­ná. V rokoch 1858 – 1861 však na rov­na­kom mies­te posta­vi­li novú kapl­n­ku (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz). V blíz­kos­ti mes­ta sa nachá­dza pamät­ník Mohy­la míru, kto­rý pri­po­mí­na obe­te bit­ky pri Slav­ko­ve. Je to význam­né mies­to pre tých, kto­rí sa zau­jí­ma­jú o napo­le­on­skú his­tó­riu (mis​to​pi​sy​.cz).

His­tó­ria Slav­ko­va sia­ha hlbo­ko do minu­los­ti, čo potvr­dzu­je jeden z naj­star­ších mest­ských erbov v Čes­kej repub­li­ke z roku 1416. Sve­to­vú slá­vu však mes­to zís­ka­lo až po bit­ke troch cisá­rov. Prav­dou je, že názov Slav­kov“ sa pou­ží­va len v čes­kom pro­stre­dí. Cudzin­ci pozna­jú skôr meno Aus­ter­litz“, hoci jeho nemec­ký pôvod je pochyb­ný (slav​kov​.cz).

Slav­kov u Brna sa do sve­to­vých dejín zapí­sal pre­dov­šet­kým vďa­ka bit­ke pri Slav­ko­ve, kto­rá sa odo­hra­la 2. decem­bra 1805. V tej­to bit­ke sa stret­li armá­dy troch cisá­rov: Napo­le­ona I. (Fran­cúz­sko), Ale­xan­dra I. (Rus­ko) a Fran­tiš­ka II. (Rakús­ko). Napo­le­on v tej­to bit­ke dosia­hol jed­no zo svo­jich naj­väč­ších víťazs­tiev, keď pora­zil spo­je­né rusko-​rakúske sily. Po bit­ke bolo v slav­kov­skom zám­ku pod­pí­sa­né prí­me­rie medzi Rakús­kom a Fran­cúz­skom (en​.wiki​pe​dia​.org). Po skon­če­ní bit­ky Napo­le­on pri­šiel na slav­kov­ský zámok – síd­lo rodu Kou­ni­cov­cov (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz).


Slav­kov u Brna, also kno­wn by its Ger­man name Aus­ter­litz, is a town in South Mora­via, app­ro­xi­ma­te­ly 16 kilo­me­ters east of Brno (en​.wiki​pe​dia​.org), loca­ted on the right bank of the Lita­va River (Infor­ma­ti­on board). The like­ly ori­gin of the name Aus­ter­litz can be tra­ced to the Latin term Nova sedes,” mea­ning New sett­le­ment.” The town emer­ged befo­re the end of the 12th cen­tu­ry when the area came under the con­trol of the Teuto­nic Knights. Due to a trans­c­rip­ti­on error, the ori­gi­nal name evol­ved into forms such as Novo­se­de­liz, Naused­licz, Neus­ser­licz, Naus­ter­litz, and even­tu­al­ly Aus­ter­litz in 1611. The name Slav­kov first appe­a­red in 1361 and is deri­ved from the Chris­tian name Bohu­slav, col­lo­qu­ial­ly Slá­vek. The Lita­va Val­ley had alre­a­dy been den­se­ly popu­la­ted as ear­ly as the 10th and 11th cen­tu­ries (slav​kov​.cz).

The town has a rich his­to­ry dating back to the 12th cen­tu­ry and is best kno­wn for the Batt­le of Aus­ter­litz, also cal­led the Batt­le of the Three Empe­rors, which took pla­ce on Decem­ber 2, 1805. The first writ­ten men­ti­on of Slav­kov dates to 1237, when it was a mar­ket vil­la­ge with a for­ti­fied manor and a church. In the 14th cen­tu­ry, a Jewish ghet­to was estab­lis­hed, which, toget­her with the Chris­tian com­mu­ni­ty, for­med a strong eco­no­mic hub. In 1416, King Wen­ces­las IV gran­ted Slav­kov town pri­vi­le­ges. Over the cen­tu­ries, the town fre­qu­en­tly chan­ged owners until 1509, when it beca­me the pro­per­ty of the nob­le Kau­nitz fami­ly, who held it for over 400 years. Among the town’s most sig­ni­fi­cant land­marks is the Baro­que Slav­kov Cast­le, built on the site of the ori­gi­nal for­tress at the end of the 16th cen­tu­ry. It acqu­ired its pre­sent Baro­que form thanks to the Ita­lian archi­tect Dome­ni­co Mar­ti­nel­li in the 1680s. The cast­le is one of the oldest pre­ser­ved nob­le resi­den­ces in Mora­via, and in its his­to­ric salon, an armis­ti­ce bet­we­en Aus­tria and Fran­ce was sig­ned after the Batt­le of Aus­ter­litz. The cast­le grounds inc­lu­de a French gar­den, part of which was later adap­ted into an English park (en​.wiki​pe​dia​.org). Cove­ring 15 hec­ta­res, the grounds fea­tu­re four lar­ge pools with foun­tains and 47 sculp­tu­res (Infor­ma­ti­on board).

The town squ­are hosts a late Renais­san­ce town hall from 1592 and a manor hou­se. Rem­nants of the town’s 14th and 15th-​century for­ti­fi­ca­ti­ons, with walls app­ro­xi­ma­te­ly 4 meters high, are still visib­le. The Church of the Resur­rec­ti­on is a late Baro­que and Neoc­las­si­cal struc­tu­re built bet­we­en 1786 and 1789, based on designs by Johann Fer­di­nand Het­zen­dorf von Hohen­berg. The Cha­pel of St. John the Bap­tist is a ceme­te­ry cha­pel stan­ding on the site of a 13th-​century hos­pi­tal, which acqu­ired its cur­rent form in 1743. Bene­ath the cha­pel lies the Kau­nitz fami­ly crypt (en​.wiki​pe​dia​.org).

Today, Slav­kov u Brna has app­ro­xi­ma­te­ly 7,200 inha­bi­tants (tri​pad​vi​sor​.com). The Cha­pel of St. John the Bap­tist is the final res­ting pla­ce of the Kau­nitz fami­ly and is situ­ated on the out­skirts of Slav­kov in the area cal­led Špi­tál­ka.” Bene­ath the sout­hern part of the cha­pel is the fami­ly tomb, which also con­tains the remains of Count Wen­zel Anton Kau­nitz. North of the town, on a hill­top, stands the Cha­pel of St. Urban. Until the 19th cen­tu­ry, the slo­pes around the cha­pel were cove­red with vine­y­ards. It is no sur­pri­se that the cha­pel was dedi­ca­ted to St. Urban, the pat­ron saint of wine­ma­kers and gar­de­ners. It was from this site that a can­non shot sig­na­led the march of the allied for­ces from Olo­mouc towards Brno. Howe­ver, the sol­diers misu­sed the cha­pel for less nob­le pur­po­ses, lea­ding to its dama­ge and even­tu­al demo­li­ti­on. A new cha­pel was built on the same site bet­we­en 1858 and 1861 (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz). Near the town is the Cairn of Pea­ce, a memo­rial com­me­mo­ra­ting the vic­tims of the Batt­le of Aus­ter­litz. It is a sig­ni­fi­cant site for tho­se inte­res­ted in Napo­le­onic his­to­ry (mis​to​pi​sy​.cz).

Slavkov’s his­to­ry runs deep, as evi­den­ced by its coat of arms, one of the oldest in the Czech Repub­lic, dating from 1416. Howe­ver, the town gai­ned glo­bal fame fol­lo­wing the Batt­le of the Three Empe­rors. Inte­res­tin­gly, the name Slav­kov” is used only in Czech con­texts. Fore­ig­ners are more fami­liar with the name Aus­ter­litz,” alt­hough its Ger­man ori­gin is some­what uncer­tain (slav​kov​.cz).

Slav­kov u Brna beca­me part of world his­to­ry pri­ma­ri­ly becau­se of the Batt­le of Aus­ter­litz, which occur­red on Decem­ber 2, 1805. In this batt­le, the armies of three empe­rors clas­hed: Napo­le­on I (Fran­ce), Ale­xan­der I (Rus­sia), and Fran­cis II (Aus­tria). Napo­le­on achie­ved one of his gre­a­test vic­to­ries by defe­a­ting the com­bi­ned Russo-​Austrian for­ces. Fol­lo­wing the batt­le, an armis­ti­ce bet­we­en Aus­tria and Fran­ce was sig­ned at Slav­kov Cast­le (en​.wiki​pe​dia​.org). After the batt­le, Napo­le­on visi­ted the Slav­kov Cast­le, the resi­den­ce of the Kau­nitz fami­ly (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz).


Slav­kov u Brna, auch bekannt unter dem deuts­chen Namen Aus­ter­litz, ist eine Stadt in Süd­mäh­ren, etwa 16 Kilo­me­ter öst­lich von Brünn (en​.wiki​pe​dia​.org), am rech­ten Ufer des Flus­ses Lita­va gele­gen (Infor­mač­ná tabu­ľa). Der wahrs­che­in­li­che Urs­prung des Namens Aus­ter­litz stammt ver­mut­lich aus dem late­i­nis­chen Ausd­ruck Nova sedes”, was Neuer Sitz” bede­utet. Die Stadt ents­tand gegen Ende des 12. Jahr­hun­derts, als das Gebiet unter die Herrs­chaft des Deuts­chen Ordens kam. Durch feh­ler­haf­te Über­tra­gun­gen ent­wic­kel­te sich der urs­prün­gli­che Name zu Novo­se­de­liz, Naused­licz, Neus­ser­licz, Naus­ter­litz und sch­lie­ßlich im Jahr 1611 zu Aus­ter­litz. Der Name Slav­kov tauch­te ers­tmals 1361 auf und ist vom Vor­na­men Bohu­slav (volks­tüm­lich Slá­vek) abge­le­i­tet. Bere­its im 10. und 11. Jahr­hun­dert war das Tal der Lita­va dicht besie­delt (slav​kov​.cz).

Die Stadt hat eine rei­che Ges­chich­te, die bis ins 12. Jahr­hun­dert zurück­re­icht, und ist vor allem durch die Sch­lacht bei Aus­ter­litz, auch bekannt als die Sch­lacht der drei Kai­ser, berühmt gewor­den, die am 2. Dezem­ber 1805 statt­fand. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Slav­kov stammt aus dem Jahr 1237, als die Sied­lung ein Mar­ktf­lec­ken mit einer befes­tig­ten Anla­ge und einer Kir­che war. Im 14. Jahr­hun­dert ents­tand hier ein jüdis­ches Ghet­to, das zusam­men mit der christ­li­chen Geme­in­de ein star­kes wirts­chaft­li­ches Zen­trum bil­de­te. Im Jahr 1416 wur­de Slav­kov von König Wen­zel IV. zur Stadt erho­ben. Im Lau­fe der Jahr­hun­der­te wech­sel­te die Stadt häu­fig die Besit­zer, bis sie 1509 in den Besitz der Adels­fa­mi­lie Kau­nitz gelang­te, die sie über 400 Jah­re lang besaß. Zu den bede­utend­sten Sehen­swür­dig­ke­i­ten der Stadt gehört das Barocksch­loss Slav­kov, das Ende des 16. Jahr­hun­derts an der Stel­le einer ehe­ma­li­gen Fes­tung erbaut wur­de. Sei­ne heuti­ge baroc­ke Ges­talt erhielt das Sch­loss in den 1680er Jah­ren durch den ita­lie­nis­chen Archi­tek­ten Dome­ni­co Mar­ti­nel­li. Das Sch­loss gehört zu den ältes­ten erhal­te­nen Adels­sit­zen in Mäh­ren, und in sei­nem his­to­ris­chen Salon wur­de nach der Sch­lacht bei Aus­ter­litz der Waf­fens­tills­tand zwis­chen Öster­re­ich und Fran­kre­ich unter­ze­ich­net. Zum Sch­loss gehört ein fran­zösis­cher Gar­ten, von dem ein Teil spä­ter in einen englis­chen Park umges­tal­tet wur­de (en​.wiki​pe​dia​.org). Auf einer Flä­che von 15 Hek­tar befin­den sich vier gro­ße Bec­ken mit Springb­run­nen und 47 Skulp­tu­ren (Infor­mač­ná tabuľa).

Am Stadt­platz befin­den sich das spät­go­tis­che Rat­haus aus dem Jahr 1592 und ein Her­ren­haus. Von der Stadt­be­fes­ti­gung aus dem 14. und 15. Jahr­hun­dert sind noch Über­res­te der etwa 4 Meter hohen Mau­ern erhal­ten. Die Kir­che der Aufers­te­hung des Herrn ist ein spät­ba­roc­ker und klas­si­zis­tis­cher Bau, der zwis­chen 1786 und 1789 nach den Plä­nen von Johann Fer­di­nand Het­zen­dorf von Hohen­berg errich­tet wur­de. Die Kapel­le des Hei­li­gen Johan­nes des Täu­fers ist eine Fried­hofs­ka­pel­le, die an der Stel­le eines Spi­tals aus dem 13. Jahr­hun­dert steht und 1743 ihre heuti­ge Form erhielt. Unter der Kapel­le befin­det sich die Gruft der Fami­lie Kau­nitz (en​.wiki​pe​dia​.org).

Heute hat Slav­kov u Brna etwa 7.200 Ein­woh­ner (tri​pad​vi​sor​.com). Die Kapel­le des Hei­li­gen Johan­nes des Täu­fers ist die letz­te Ruhes­tät­te der Fami­lie Kau­nitz und befin­det sich am Stadt­rand von Slav­kov in einem Bere­ich, der Špi­tál­ka” genannt wird. Unter dem süd­li­chen Teil der Kapel­le befin­det sich die Fami­lien­gruft, in der auch die sterb­li­chen Über­res­te von Graf Wen­zel Anton Kau­nitz auf­be­wa­hrt wer­den. Nörd­lich der Stadt steht auf einem Hügel die Kapel­le des Hei­li­gen Urban. Bis ins 19. Jahr­hun­dert waren ihre Hän­ge mit Wein­ber­gen bedec­kt. Es über­rascht daher nicht, dass die Kapel­le dem Hei­li­gen Urban, dem Schutz­pat­ron der Win­zer und Gär­tner, gewe­iht wur­de. Von die­sem Ort wur­de mit einer Kano­nen­ku­gel das Sig­nal zum Marsch der alli­ier­ten Trup­pen von Olmütz nach Brünn gege­ben. Die Sol­da­ten missb­rauch­ten die Kapel­le jedoch auch für weni­ger edle Zwec­ke, was zu ihrer Bes­chä­di­gung führ­te, und sch­lie­ßlich muss­te sie abge­ris­sen wer­den. Zwis­chen 1858 und 1861 wur­de an der­sel­ben Stel­le eine neue Kapel­le errich­tet (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz). In der Nähe der Stadt befin­det sich das Denk­mal Mohy­la míru” (Frie­dens­hügel), das an die Opfer der Sch­lacht bei Aus­ter­litz erin­nert. Es ist ein bede­uten­der Ort für alle, die sich für die napo­le­onis­che Ges­chich­te inte­res­sie­ren (mis​to​pi​sy​.cz).

Die Ges­chich­te von Slav­kov reicht weit in die Ver­gan­gen­he­it zurück, was durch eines der ältes­ten Stadt­wap­pen in der Tsche­chis­chen Repub­lik aus dem Jahr 1416 belegt wird. Welt­we­i­te Berühmt­he­it erlang­te die Stadt jedoch erst nach der Sch­lacht der drei Kai­ser. Tat­säch­lich wird der Name Slav­kov” nur im tsche­chis­chen Sprach­raum ver­wen­det. Aus­län­der ken­nen eher den Namen Aus­ter­litz”, obwohl sein deuts­cher Urs­prung ums­trit­ten ist (slav​kov​.cz).

Slav­kov u Brna ging vor allem durch die Sch­lacht bei Aus­ter­litz, die am 2. Dezem­ber 1805 statt­fand, in die Welt­ges­chich­te ein. In die­ser Sch­lacht tra­fen die Arme­en dre­ier Kai­ser aufe­i­nan­der: Napo­le­on I. (Fran­kre­ich), Ale­xan­der I. (Russ­land) und Franz II. (Öster­re­ich). Napo­le­on errang in die­ser Sch­lacht einen sei­ner größten Sie­ge, indem er die vere­in­ten russisch-​österreichischen Trup­pen besieg­te. Nach der Sch­lacht wur­de im Sch­loss Slav­kov der Waf­fens­tills­tand zwis­chen Öster­re­ich und Fran­kre­ich unter­ze­ich­net (en​.wiki​pe​dia​.org). Nach der Sch­lacht besuch­te Napo­le­on das Sch­loss Slav­kov, den Sitz der Fami­lie Kau­nitz (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz).


Slav­kov u Brna, zná­mý také pod němec­kým náz­vem Aus­ter­litz, je měs­to na již­ní Mora­vě, přib­liž­ně 16 kilo­met­rů východ­ně od Brna (en​.wiki​pe​dia​.org), na pra­vém bře­hu řeky Lita­vy (Infor­mač­ní tabu­le). Prav­děpo­dob­ný základ poj­me­no­vá­ní Aus­ter­litz pochá­zí patr­ně z latin­ské­ho Nova sedes“, což zna­me­ná Nové síd­lo“. Měs­to vznik­lo před kon­cem 12. sto­le­tí, kdy se úze­mí dosta­lo pod nad­vlá­du řádu Němec­kých rytí­řů. Chyb­ným pře­pi­sem se původ­ní tvar změnil na Novo­se­de­liz, Naused­licz, Neus­ser­licz, Naus­ter­litz a v roce 1611 Aus­ter­litz. Název Slav­kov se obje­vu­je v roce 1361 a je odvo­zen od křest­ní­ho jmé­na Bohu­slav, lido­vě Slá­vek. Již v 10. a 11. sto­le­tí bylo údo­lí Lita­vy hus­tě osíd­le­né (slav​kov​.cz).

Měs­to má boha­tou his­to­rii saha­jí­cí až do 12. sto­le­tí a je zná­mé pře­dev­ším díky bit­vě u Slav­ko­va, zná­mé také jako bit­va tří císa­řů, kte­rá se odeh­rá­la 2. pro­sin­ce 1805. Prv­ní písem­ná zmín­ka o Slav­ko­vě pochá­zí z roku 1237, kdy byla obec trho­vou vsí s opev­něným síd­lem a kos­te­lem. Ve 14. sto­le­tí zde vznik­lo židov­ské ghet­to, kte­ré spo­lu s křes­ťan­skou komu­ni­tou vytvo­ři­lo sil­nou eko­no­mic­kou aglo­me­ra­ci. V roce 1416 byl Slav­kov pový­šen na měs­to krá­lem Vác­la­vem IV. V průběhu sta­le­tí měs­to čas­to měni­lo maji­te­le, až se v roce 1509 sta­lo majet­kem šlech­tic­ké­ho rodu Kou­ni­ců, kte­ří jej vlast­ni­li více než 400 let. Mezi nej­výz­nam­něj­ší památ­ky měs­ta patří barok­ní zámek Slav­kov, kte­rý byl posta­ven na mís­tě původ­ní pev­nos­ti na kon­ci 16. sto­le­tí. Sou­čas­nou barok­ní podo­bu zís­kal díky ital­ské­mu archi­tek­to­vi Dome­ni­cu Mar­ti­nel­li­mu v 80. letech 17. sto­le­tí. Zámek patří k nej­star­ším docho­va­ným šlech­tic­kým síd­lům na Mora­vě a v jeho his­to­ric­kém saló­nu bylo po bit­vě u Slav­ko­va podep­sá­no pří­měří mezi Rakous­kem a Fran­cií. Sou­čás­tí zám­ku je také fran­couz­ská zahra­da, jejíž část byla upra­ve­na na anglic­ký park (en​.wiki​pe​dia​.org). Na 15hektarové plo­še se nachá­ze­jí čty­ři vel­ké bazé­ny s fon­tá­na­mi a 47 plas­ti­ka­mi (Infor­mač­ní tabule).

Na náměs­tí měs­ta se nachá­zí pozdně rene­sanč­ní rad­ni­ce z roku 1592 a pan­ský dům. Z měst­ské­ho opev­nění ze 14. a 15. sto­le­tí se dodnes docho­va­ly zbyt­ky hra­deb vyso­ké přib­liž­ně 4 met­ry. Kos­tel Vzkří­še­ní Páně je pozdně barok­ní a neok­la­si­cist­ní stav­ba posta­ve­ná v letech 1786 – 1789 pod­le návrhu Johan­na Fer­di­nan­da Het­zen­dor­fa z Hohen­ber­gu. Kap­le sva­té­ho Jana Křti­te­le je hřbi­tov­ní kap­lí, kte­rá sto­jí na mís­tě špi­tá­lu ze 13. sto­le­tí, a svou sou­čas­nou podo­bu zís­ka­la v roce 1743. Pod kap­lí se nachá­zí hrob­ka rodu Kou­ni­ců (en​.wiki​pe​dia​.org).

Dnes má Slav­kov u Brna přib­liž­ně 7 200 oby­va­tel (tri​pad​vi​sor​.com). Kos­te­lík sva­té­ho Jana Křti­te­le je mís­tem věč­né­ho odpo­čin­ku rodi­ny Kou­ni­ců a nachá­zí se na okra­ji Slav­ko­va v čás­ti nazý­va­né Špi­tál­ka“. Pod již­ní čás­tí kap­le se nachá­zí rodin­ná hrob­ka, kde jsou ulo­že­ny také těles­né ostat­ky hra­běte Vác­la­va Anto­ní­na Kou­ni­ce. Sever­ně od měs­ta na vrcho­lu kop­ce sto­jí kap­le sva­té­ho Urba­na. Její sva­hy byly do 19. sto­le­tí pokry­té vini­ce­mi. Není pro­to přek­va­pi­vé, že kří­žo­vá kap­le byla zasvěce­na sva­té­mu Urba­no­vi, pat­ro­nu vina­řů a zahrad­ní­ků. Prá­vě z toho­to mís­ta vypá­li­li z děla sig­nál, kte­rý ozná­mil pochod spo­je­nec­kých voj­sk od Olo­mou­ce směrem na Brno. Vojá­ci však kap­li využí­va­li i k méně ušlech­ti­lým úče­lům, což ved­lo k její­mu poško­ze­ní, a nako­nec muse­la být zbo­ře­na. V letech 1858 – 1861 však na stej­ném mís­tě posta­vi­li novou kap­li (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz). V blíz­kos­ti měs­ta se nachá­zí památ­ník Mohy­la míru, kte­rý při­po­mí­ná oběti bit­vy u Slav­ko­va. Je to význam­né mís­to pro ty, kte­ří se zají­ma­jí o napo­le­on­skou his­to­rii (mis​to​pi​sy​.cz).

His­to­rie Slav­ko­va sahá hlu­bo­ko do minu­los­ti, což potvr­zu­je jeden z nej­star­ších měst­ských erbů v Čes­ké repub­li­ce z roku 1416. Světo­vou slá­vu však měs­to zís­ka­lo až po bit­vě tří císa­řů. Prav­dou je, že název Slav­kov“ se pou­ží­vá pou­ze v čes­kém pros­tře­dí. Cizin­ci zna­jí spí­še jmé­no Aus­ter­litz“, ačko­liv jeho němec­ký původ je spor­ný (slav​kov​.cz).

Slav­kov u Brna se do světo­vých dějin zapsal pře­dev­ším díky bit­vě u Slav­ko­va, kte­rá se odeh­rá­la 2. pro­sin­ce 1805. V této bit­vě se střet­ly armá­dy tří císa­řů: Napo­le­ona I. (Fran­cie), Ale­xan­dra I. (Rus­ko) a Fran­tiš­ka II. (Rakous­ko). Napo­le­on v této bit­vě dosáhl jed­no­ho ze svých nej­vět­ších vítězs­tví, když pora­zil spo­je­né rusko-​rakouské síly. Po bit­vě bylo na slav­kov­ském zám­ku podep­sá­no pří­měří mezi Rakous­kem a Fran­cií (en​.wiki​pe​dia​.org). Po skon­če­ní bit­vy Napo­le­on dora­zil na slav­kov­ský zámek – síd­lo rodu Kou­ni­ců (mora​va​-napo​le​on​ska​.cz).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Biotopy, Česko, Príroda, Severné Čechy, Skaly, Zahraničie

Pravčická brána

Hits: 25

Prav­čic­ká brá­na je prí­rod­ný útvar nachá­dza­jú­ci sa v Národ­nom par­ku Čes­ké Švý­car­sko, neďa­le­ko obce Hřen­sko. S roz­pä­tím oblú­ka 26,5 met­ra a výš­kou otvo­ru 16 met­rov je naj­väč­ším prí­rod­ným skal­ným mos­tom v Euró­pe (pbra​na​.cz). Brá­na je v najs­lab­šom mies­te širo­ká 8 met­rov a hru­bá 2,5 met­ra. Sto­jí na skal­nom ostro­hu vyso­kom viac než 70 met­rov. Prav­čic­ká brá­na sa nachá­dza v nad­mor­skej výš­ke 447 met­rov a týči sa nad rie­kou Labe s pre­vý­še­ním viac než 250 met­rov (Jakub Šaf­rá­nek). Prav­čic­ká brá­na vznik­la pred pri­bliž­ne 90 mili­ón­mi rokov počas nesko­rej krie­dy, keď sa more zača­lo ustu­po­vať a zane­cha­lo za sebou roz­siah­le pies­kov­co­vé plo­ši­ny. Mäk­kosť pies­kov­ca umož­ni­la rie­ke Labe a jej prí­to­kom ero­do­vať ska­lu (pbra​na​.cz). Prav­čic­ká brá­na vznik­la v kvád­ro­vých pies­kov­coch krie­do­vé­ho veku. Pro­ce­sy zvet­rá­va­nia a eró­zie postup­ne for­mo­va­li ten­to impo­zant­ný skal­ný oblúk (cs​.wiki​pe​dia​.org). 

V roku 1826 bola pri brá­ne posta­ve­ná krč­ma, kto­rá slú­ži­la náv­štev­ní­kom. V roku 1881 dal knie­ža Edmund Clary-​Aldringen posta­viť neďa­le­ko brá­ny zámo­ček zná­my ako Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest), kto­rý slú­žil ako hotel s 50 lôž­ka­mi (en​.wiki​pe​dia​.org). V minu­los­ti bolo mož­né vystú­piť na samot­ný skal­ný oblúk, avšak od roku 1980 je vstup na oblúk zaká­za­ný z dôvo­du ochra­ny a bez­peč­nos­ti regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Prav­čic­ká brá­na bola pomer­ne rea­lis­tic­ky zobra­zo­va­ná maliar­mi už v 19. sto­ro­čí. Pre­to sa dá s rela­tív­ne vyso­kou mie­rou isto­ty tvr­diť, že brá­na sto­jí via­me­nej nemen­ná viac ako 150 rokov. Od roku 1963 je vyhlá­se­ná za chrá­ne­ný prí­rod­ný výtvor (Jakub Šaf­rá­nek). Ved­ci si tiež lámu hla­vu nad tým, ako je mož­no, že sa Prav­čic­ká brá­na už dáv­no nezo­sy­pa­la. Jej skal­ný oblúk je prí­liš ten­ký a kreh­ký, aby udr­žal záťaž svo­jej vlast­nej váhy a roz­ťa­ho­va­nie a zmr­š­ťo­va­nie v závis­los­ti od tep­lo­ty. Ved­ci sa dom­nie­va­jú, že Prav­čic­kú brá­nu tvo­ria dve samos­tat­né ska­ly. Vďa­ka tomu nie je oblúk vysta­ve­ná veľ­ké­mu pnu­tiu (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Prav­čic­ká brá­na is a natu­ral for­ma­ti­on loca­ted in the Bohe­mian Swit­zer­land Nati­onal Park, near the vil­la­ge of Hřen­sko. With an arch span of 26.5 meters and an ope­ning height of 16 meters, it is the lar­gest natu­ral rock brid­ge in Euro­pe (pbra​na​.cz). The brid­ge is 8 meters wide at its nar­ro­west point and 2.5 meters thick. It stands on a roc­ky pro­mon­to­ry more than 70 meters high. Prav­čic­ká brá­na is situ­ated at an alti­tu­de of 447 meters and rises abo­ve the Elbe River with an ele­va­ti­on dif­fe­ren­ce of more than 250 meters (Jakub Šaf­rá­nek). It was for­med app­ro­xi­ma­te­ly 90 mil­li­on years ago during the Late Cre­ta­ce­ous peri­od when the sea began to retre­at, lea­ving behind vast sand­sto­ne pla­te­aus. The soft­ness of the sand­sto­ne allo­wed the Elbe River and its tri­bu­ta­ries to ero­de the rock (pbra​na​.cz). Prav­čic­ká brá­na deve­lo­ped in block sand­sto­nes of the Cre­ta­ce­ous peri­od. Weat­he­ring and ero­si­on pro­ces­ses gra­du­al­ly sha­ped this impres­si­ve rock arch (cs​.wiki​pe​dia​.org).

In 1826, an inn was built near the arch to ser­ve visi­tors. In 1881, Prin­ce Edmund Clary-​Aldringen had a small cast­le built near the arch, kno­wn as Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest), which ser­ved as a hotel with 50 beds (en​.wiki​pe​dia​.org). In the past, it was possib­le to climb onto the rock arch itself, but sin­ce 1980, access has been pro­hi­bi­ted for con­ser­va­ti­on and safe­ty rea­sons (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Prav­čic­ká brá­na was depic­ted quite rea­lis­ti­cal­ly by pain­ters as ear­ly as the 19th cen­tu­ry. The­re­fo­re, it can be sta­ted with a rela­ti­ve­ly high degree of cer­tain­ty that the arch has remai­ned more or less unchan­ged for more than 150 years. Sin­ce 1963, it has been dec­la­red a pro­tec­ted natu­ral monu­ment (Jakub Šaf­rá­nek). Scien­tists are still puzz­led by the fact that Prav­čic­ká brá­na has not col­lap­sed yet. Its rock arch is too thin and fra­gi­le to withs­tand the load of its own weight and the expan­si­on and con­trac­ti­on cau­sed by tem­pe­ra­tu­re chan­ges. Scien­tists belie­ve that Prav­čic­ká brá­na con­sists of two sepa­ra­te rock for­ma­ti­ons. Thanks to this, the arch is not expo­sed to sig­ni­fi­cant stress (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Die Prav­čic­ká brá­na ist eine natür­li­che Fels­for­ma­ti­on im Nati­onal­park Böh­mis­che Sch­we­iz, nahe dem Dorf Hřen­sko. Mit einer Spann­we­i­te von 26,5 Metern und einer Öff­nungs­höhe von 16 Metern ist sie die größte natür­li­che Felsb­rüc­ke Euro­pas (pbra​na​.cz). Die Brüc­ke ist an ihrer sch­mals­ten Stel­le 8 Meter bre­it und 2,5 Meter dick. Sie steht auf einem Fels­vor­s­prung, der mehr als 70 Meter hoch ist. Die Prav­čic­ká brá­na befin­det sich auf einer Höhe von 447 Metern und ragt über die Elbe mit einem Höhe­nun­ters­chied von mehr als 250 Metern auf (Jakub Šaf­rá­nek). Sie ents­tand vor etwa 90 Mil­li­onen Jah­ren wäh­rend der spä­ten Kre­i­de­ze­it, als sich das Meer zurück­zog und gro­ße Sand­ste­in­pla­te­aus hin­ter­ließ. Die Weich­he­it des Sand­ste­ins ermög­lich­te es der Elbe und ihren Neben­flüs­sen, den Fel­sen zu ero­die­ren (pbra​na​.cz). Die Prav­čic­ká brá­na bil­de­te sich in den Sand­ste­inb­löc­ken der Kre­i­de­ze­it. Verwitterungs- und Ero­si­ons­pro­zes­se form­ten all­mäh­lich die­sen impo­san­ten Fels­bo­gen (cs​.wiki​pe​dia​.org).

Im Jahr 1826 wur­de in der Nähe des Bogens ein Gast­haus für Besu­cher errich­tet. 1881 ließ Prinz Edmund Clary-​Aldringen in der Nähe des Bogens ein kle­i­nes Sch­loss namens Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest) errich­ten, das als Hotel mit 50 Bet­ten dien­te (en​.wiki​pe​dia​.org). Früher war es mög­lich, auf den Fels­bo­gen selbst zu ste­i­gen, doch seit 1980 ist der Zugang aus Naturschutz- und Sicher­he­itsg­rün­den ver­bo­ten (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Die Prav­čic­ká brá­na wur­de bere­its im 19. Jahr­hun­dert von Malern rela­tiv rea­lis­tisch dar­ges­tellt. Daher kann mit einer hohen Wahrs­che­in­lich­ke­it gesagt wer­den, dass der Bogen seit mehr als 150 Jah­ren weit­ge­hend unve­rän­dert geb­lie­ben ist. Seit 1963 ist er als ges­chütz­tes Natur­denk­mal aus­ge­wie­sen (Jakub Šaf­rá­nek). Wis­sen­schaft­ler rät­seln noch immer darüber, warum die Prav­čic­ká brá­na nicht längst ein­ges­türzt ist. Ihr Fels­bo­gen ist zu dünn und fra­gil, um die Last ihres eige­nen Gewichts und die durch Tem­pe­ra­tursch­wan­kun­gen verur­sach­te Aus­deh­nung und Kon­trak­ti­on zu tra­gen. Wis­sen­schaft­ler ver­mu­ten, dass die Prav­čic­ká brá­na aus zwei sepa­ra­ten Fels­for­ma­ti­onen bes­teht. Dadurch ist der Bogen nicht einer star­ken Span­nung aus­ge­setzt (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Prav­čic­ká brá­na to for­mac­ja skal­na znaj­du­jąca się w Par­ku Naro­do­wym Czes­ka Szwaj­ca­ria, nie­da­le­ko miejs­co­wo­ści Hřen­sko. Z roz­pi­ęto­ścią łuku wynos­zącą 26,5 met­ra i wyso­ko­ścią otwo­ru 16 met­rów, jest naj­wi­ęks­zym natu­ral­nym mos­tem skal­nym w Euro­pie (pbra​na​.cz). Most w naj­wężs­zym miejs­cu ma sze­ro­ko­ść 8 met­rów i gru­bo­ść 2,5 met­ra. Stoi na skal­nym urwis­ku o wyso­ko­ści ponad 70 met­rów. Prav­čic­ká brá­na znaj­du­je się na wyso­ko­ści 447 met­rów nad pozi­omem mor­za i wzno­si się nad rze­ką Łabą z prze­wy­żs­ze­niem ponad 250 met­rów (Jakub Šaf­rá­nek). Pows­ta­ła oko­ło 90 mili­onów lat temu w późnej kre­dzie, kie­dy mor­ze zaczęło się cofać, pozos­ta­wia­jąc roz­le­głe płas­ko­wy­że pias­ko­wco­we. Mięk­ko­ść pias­ko­wca pozwo­li­ła rze­ce Łabie i jej dopły­wom na eroz­ję ska­ły (pbra​na​.cz). Prav­čic­ká brá­na ufor­mo­wa­ła się w pias­ko­wcach blo­ko­wych z okre­su kre­do­we­go. Pro­ce­sy wietr­ze­nia i eroz­ji stop­ni­owo uksz­ta­łto­wa­ły ten impo­nu­jący łuk skal­ny (cs​.wiki​pe​dia​.org).

W 1826 roku przy łuku wybu­do­wa­no gos­po­dę, któ­ra słu­ży­ła turys­tom. W 1881 roku ksi­ążę Edmund Clary-​Aldringen kazał wybu­do­wać w pobli­żu zamko­wy budy­nek zna­ny jako Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest), któ­ry słu­żył jako hotel z 50 miejs­ca­mi noc­le­go­wy­mi (en​.wiki​pe​dia​.org). W przes­zło­ści można było wejść na sam łuk skal­ny, jed­nak od 1980 roku dostęp został zaka­za­ny ze wzg­lędów ochro­ny i bez­piec­ze­ńst­wa (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Prav­čic­ká brá­na była sto­sun­ko­wo rea­lis­tycz­nie przed­sta­wia­na przez malar­zy już w XIX wie­ku. Dla­te­go można z dużą dozą pewno­ści stwier­dzić, że łuk pozos­ta­je w dużej mier­ze niez­mie­ni­ony od ponad 150 lat. Od 1963 roku jest uzna­na za chro­ni­ony pomnik przy­ro­dy (Jakub Šaf­rá­nek). Nauko­wcy wci­ąż zasta­na­wia­ją się, dlac­ze­go Prav­čic­ká brá­na jeszc­ze się nie zawa­li­ła. Jej skal­ny łuk jest zbyt cien­ki i kru­chy, by utr­zy­mać ciężar włas­nej masy oraz rozs­zer­za­nie i kurc­ze­nie się w zale­żno­ści od tem­pe­ra­tu­ry. Nauko­wcy uwa­ża­ją, że Prav­čic­ká brá­na skła­da się z dwóch oddziel­nych skał. Dzi­ęki temu łuk nie jest nara­żo­ny na sil­ne napręże­nia (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Prav­čic­ká brá­na je pří­rod­ní útvar nachá­ze­jí­cí se v Národ­ním par­ku Čes­ké Švý­car­sko, neda­le­ko obce Hřen­sko. S roz­pětím oblou­ku 26,5 met­ru a výš­kou otvo­ru 16 met­rů je nej­vět­ším pří­rod­ním skal­ním mos­tem v Evro­pě (pbra​na​.cz). Most je v nejuž­ším mís­tě širo­ký 8 met­rů a sil­ný 2,5 met­ru. Sto­jí na skal­ním ostro­hu vyso­kém více než 70 met­rů. Prav­čic­ká brá­na se nachá­zí v nad­mo­řs­ké výš­ce 447 met­rů a tyčí se nad řekou Labe s pře­vý­še­ním více než 250 met­rů (Jakub Šaf­rá­nek). Vznik­la přib­liž­ně před 90 mili­ony let během pozd­ní kří­dy, kdy se moře zača­lo ustu­po­vat a zane­cha­lo za sebou roz­sáh­lé pís­kov­co­vé plo­ši­ny. Měk­kost pís­kov­ce umož­ni­la řece Labe a jejím pří­to­kům ero­do­vat ská­lu (pbra​na​.cz). Prav­čic­ká brá­na vznik­la v kvád­ro­vých pís­kov­cích kří­do­vé­ho věku. Pro­ce­sy zvět­rá­vá­ní a ero­ze postup­ně for­mo­va­ly ten­to impo­zant­ní skal­ní oblouk (cs​.wiki​pe​dia​.org).

V roce 1826 byla u brá­ny posta­ve­na hos­po­da, kte­rá slou­ži­la návš­těv­ní­kům. V roce 1881 dal kní­že Edmund Clary-​Aldringen posta­vit neda­le­ko brá­ny záme­ček zná­mý jako Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest), kte­rý slou­žil jako hotel s 50 lůž­ky (en​.wiki​pe​dia​.org). V minu­los­ti bylo mož­né vystou­pit na samot­ný skal­ní oblouk, avšak od roku 1980 je vstup na oblouk zaká­zán z důvo­du ochra­ny a bez­peč­nos­ti (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Prav­čic­ká brá­na byla poměr­ně rea­lis­tic­ky zobra­zo­vá­na malí­ři již v 19. sto­le­tí. Pro­to se dá s rela­tiv­ně vyso­kou mírou jis­to­ty tvr­dit, že brá­na sto­jí více­mé­ně neměn­ná více než 150 let. Od roku 1963 je vyhlá­še­na za chrá­něný pří­rod­ní výtvor (Jakub Šaf­rá­nek). Věd­ci si také lámou hla­vu nad tím, jak je mož­né, že se Prav­čic­ká brá­na už dáv­no nezří­ti­la. Její skal­ní oblouk je pří­liš ten­ký a křeh­ký, aby udr­žel zátěž vlast­ní váhy a roz­pí­ná­ní a smrš­ťo­vá­ní v závis­los­ti na tep­lo­tě. Věd­ci se dom­ní­va­jí, že Prav­čic­kou brá­nu tvo­ří dvě samos­tat­né ská­ly. Díky tomu není oblouk vysta­ven vel­ké­mu pnu­tí (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Odka­zy


Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Biotopy, Hory, Jazerá, Plesá, Poľsko, Príroda, Typ krajiny, Zahraničie

Czarny staw

Hits: 57

Czar­ny Staw pod Rys­mi, zná­my aj ako Čier­ne ple­so pod Rys­mi, je vyso­ko­hor­ské ple­so nachá­dza­jú­ce sa v Tat­rách na juhu Poľ­ska. Leží v nad­mor­skej výš­ke 1 583 met­rov, o 188 met­rov vyš­šie ako Mor­ské oko, nad kto­rým sa nachá­dza. Jaze­ro má tak­mer kru­ho­vý tvar s dĺž­kou pri­bliž­ne 578 met­rov a šír­kou 444 met­rov. Jeho plo­cha je 20,64 hek­tá­ra a maxi­mál­na hĺb­ka dosa­hu­je 76,4 met­ra, čo z neho robí dru­hé naj­hl­b­šie jaze­ro v Tat­rách. Jaze­ro je tak­mer úpl­ne obklo­pe­né vyso­ký­mi štít­mi, z topia­ce­ho sa sne­hu v oko­lí jaze­ra vzni­ka­jú malé kas­ká­dy, kto­ré ste­ka­jú do Mor­ské­ho oka a vytvá­ra­jú vodo­pád nazý­va­ný Czar­nos­ta­wia­ńs­ka Sik­la­wa (en​.wiki​pe​dia​.org). Názov Czar­ny Staw” (Čier­ne ple­so) pochá­dza od tma­vej far­by vody v jaze­re. Ten­to tma­vý odtieň je spô­so­be­ný tie­ňom, kto­rý vrha­jú oko­li­té skal­né ste­ny, a prí­tom­nos­ťou siníc, kon­krét­ne dru­hu Ple­uro­cap­sa polo­ni­ca (zako​pa​ne​.pl) a Ple­uro­cap­sa minor (tulis​ma​no​re​.pl). Tie­to fak­to­ry spô­so­bu­jú, že voda v jaze­re má cha­rak­te­ris­tic­ký tma­vý vzhľad (zako​pa​ne​.pl). Czar­ny staw zvy­čaj­ne zamrz­ne v októb­ri ale­bo novem­bri a roz­to­pí sa medzi májom a júlom. V lete sa tep­lo­ta vody pohy­bu­je od 7 do 11,5 °C . Tie­ne­né oblas­ti pozdĺž bre­hu jaze­ra zostá­va­jú chlad­né aj počas veľ­mi horú­ce­ho poča­sia. Od roku 1883 sa pokú­ša­li zaryb­niť Czar­ny Staw pstruh­mi z Mor­ské­ho oka, no neús­peš­ne. Drs­né pod­mien­ky a nedos­ta­tok potra­vy zne­mož­ňo­va­li pstru­hom pre­žiť (tulis​ma​no​re​.pl). Czar­ny Staw pod Rysa­mi je oli­got­rof­né ple­so, obsa­hu­je len malé množ­stvo živín. Voda v jaze­re je mimo­riad­ne prie­hľad­ná, s vidi­teľ­nos­ťou až do hĺb­ky 16,517,5 met­ra. Počas slneč­ných dní môže mať voda mod­ras­tý ale­bo azú­ro­vý odtieň, avšak kvô­li oko­li­té­mu teré­nu je jaze­ro čas­to v tie­ni, čo mu dodá­va tmav­ší vzhľad (poc​zuj​ma​gie​gor​.wordp​ress​.com). Nachá­dza­jú sa tu vzác­ne dru­hy rast­lín, ako sú Saxif­ra­ga pani­cu­la­ta, Agros­tis alpi­na, Jun­cus trig­lu­mis, Carex lache­na­lii, Poa nobi­lis, Carex pau­cif­lo­ra (zako​pa​ne​.atrakc​je​.pl).


Czar­ny Staw pod Rysa­mi, also kno­wn as Black Pond below Rysy, is a high-​altitude lake loca­ted in the Tat­ra Moun­tains in sout­hern Poland. It lies at an alti­tu­de of 1,583 meters, 188 meters hig­her than Mor­skie Oko, abo­ve which it is situ­ated. The lake has an almost cir­cu­lar sha­pe, with a length of app­ro­xi­ma­te­ly 578 meters and a width of 444 meters. Its sur­fa­ce area is 20.64 hec­ta­res, and its maxi­mum depth rea­ches 76.4 meters, making it the second dee­pest lake in the Tatras. The lake is almost enti­re­ly sur­roun­ded by high peaks, and small cas­ca­des form from the mel­ting snow around the lake, flo­wing into Mor­skie Oko and cre­a­ting a water­fall kno­wn as Czar­nos­ta­wia­ńs­ka Sik­la­wa (en​.wiki​pe​dia​.org). The name Czar­ny Staw” (Black Pond) comes from the dark color of the water in the lake. This dark sha­de is cau­sed by the sha­dow cast by the sur­roun­ding rock walls and the pre­sen­ce of cyano­bac­te­ria, spe­ci­fi­cal­ly the spe­cies Ple­uro­cap­sa polo­ni­ca (zako​pa​ne​.pl) and Ple­uro­cap­sa minor (tulis​ma​no​re​.pl). The­se fac­tors con­tri­bu­te to the lake­’s cha­rac­te­ris­tic dark appe­a­ran­ce (zako​pa​ne​.pl). Czar­ny Staw usu­al­ly fre­e­zes in Octo­ber or Novem­ber and tha­ws bet­we­en May and July. In sum­mer, the water tem­pe­ra­tu­re ran­ges from 7 to 11.5°C. The sha­ded are­as along the lake­’s sho­re remain cool even during very hot weat­her. Sin­ce 1883, attempts have been made to stock Czar­ny Staw with trout from Mor­skie Oko, but wit­hout suc­cess. Harsh con­di­ti­ons and a lack of food made sur­vi­val impos­sib­le for the fish (tulis​ma​no​re​.pl). Czar­ny Staw pod Rysa­mi is an oli­got­rop­hic lake, mea­ning it con­tains only a small amount of nut­rients. The water in the lake is excep­ti­onal­ly cle­ar, with visi­bi­li­ty up to 16.517.5 meters. On sun­ny days, the water can appe­ar blu­ish or azu­re, but due to the sur­roun­ding ter­rain, the lake is often in the sha­de, giving it a dar­ker appe­a­ran­ce (poc​zuj​ma​gie​gor​.wordp​ress​.com). Rare plant spe­cies can be found here, such as Saxif­ra­ga pani­cu­la­ta, Agros­tis alpi­na, Jun­cus trig­lu­mis, Carex lache­na­lii, Poa nobi­lis, and Carex pau­cif­lo­ra (zako​pa​ne​.atrakc​je​.pl).


Czar­ny Staw pod Rysa­mi, zna­ny również jako Czar­ny Staw pod Rysa­mi, to wyso­ko­gór­skie jezi­oro poło­żo­ne w Tat­rach na połud­niu Pol­ski. Znaj­du­je się na wyso­ko­ści 1 583 met­rów, 188 met­rów wyżej niż Mor­skie Oko, nad któ­rym się znaj­du­je. Jezi­oro ma nie­mal okrągły ksz­ta­łt, o dłu­go­ści oko­ło 578 met­rów i sze­ro­ko­ści 444 met­rów. Jego powierzch­nia wyno­si 20,64 hek­ta­ra, a mak­sy­mal­na głębo­ko­ść sięga 76,4 met­ra, co czy­ni go dru­gim naj­głębs­zym jezi­orem w Tat­rach. Jezi­oro jest nie­mal całko­wi­cie otoc­zo­ne wyso­ki­mi szc­zy­ta­mi, a z top­nie­jące­go śnie­gu wokół jezi­ora pows­ta­ją małe kas­ka­dy, któ­re spły­wa­ją do Mor­skie­go Oka i twor­zą wodos­pad zwa­ny Czar­nos­ta­wia­ńs­ka Sik­la­wa (en​.wiki​pe​dia​.org). Nazwa Czar­ny Staw” pocho­dzi od ciem­ne­go kolo­ru wody w jezi­or­ze. Ten ciem­ny odcień jest spo­wo­do­wa­ny cie­niem rzu­ca­nym przez otac­za­jące ścia­ny skal­ne oraz obec­no­ścią sinic, w szc­ze­gól­no­ści gatun­ków Ple­uro­cap­sa polo­ni­ca (zako​pa​ne​.pl) i Ple­uro­cap­sa minor (tulis​ma​no​re​.pl). Czyn­ni­ki te spra­wia­ją, że woda w jezi­or­ze ma cha­rak­te­rys­tycz­ny ciem­ny wyg­ląd (zako​pa​ne​.pl). Czar­ny Staw zwyk­le zamar­za w paździer­ni­ku lub lis­to­pa­dzie i roz­mar­za między majem a lip­cem. Latem tem­pe­ra­tu­ra wody wyno­si od 7 do 11,5°C. Zacie­ni­one obsza­ry wzdłuż brze­gu jezi­ora pozos­ta­ją chłod­ne nawet podc­zas bar­dzo upal­nej pogo­dy. Od 1883 roku podej­mo­wa­no pró­by zary­bie­nia Czar­ne­go Sta­wu pstrąga­mi z Mor­skie­go Oka, jed­nak bez powo­dze­nia. Suro­we warun­ki i brak poży­wie­nia unie­mo­żli­wia­ły rybom przetr­wa­nie (tulis​ma​no​re​.pl). Czar­ny Staw pod Rysa­mi jest jezi­orem oli­got­ro­ficz­nym, co oznac­za, że zawie­ra nie­wiel­ką ilo­ść skład­ni­ków odży­wc­zych. Woda w jezi­or­ze jest wyjąt­ko­wo przejr­zys­ta, z widocz­no­ścią do 16,517,5 met­ra. W sło­necz­ne dni woda może mieć nie­bies­ka­wy lub lazu­ro­wy odcień, ale ze wzg­lędu na otac­za­jący teren jezi­oro częs­to znaj­du­je się w cie­niu, co nada­je mu ciem­niejs­zy wyg­ląd (poc​zuj​ma​gie​gor​.wordp​ress​.com). Wys­tępu­ją tu rzad­kie gatun­ki roślin, takie jak Saxif­ra­ga pani­cu­la­ta, Agros­tis alpi­na, Jun­cus trig­lu­mis, Carex lache­na­lii, Poa nobi­lisCarex pau­cif­lo­ra (zako​pa​ne​.atrakc​je​.pl).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Biotopy, Česko, Príroda, Severné Čechy, Skaly, Zahraničie

Panská skála v Kamenickom Šenove

Hits: 49

Kame­nic­ký Šenov je mes­to nachá­dza­jú­ce sa na roz­hra­ní dvoch chrá­ne­ných kra­jin­ných oblas­tí – Čes­ké­ho stre­do­ho­ria a Lužic­kých hôr. V nad­mor­skej výš­ke 350550 met­rov nad morom. Mes­to sa skla­dá z dvoch čas­tí: Kame­nic­ký Šenov a Prá­cheň, s cel­ko­vým počtom pri­bliž­ne 4 000 oby­va­te­ľov. Prvá písom­ná zmien­ka o Kame­nic­kom Šeno­ve pochá­dza z roku 1352, kde je v kro­ni­ke Čes­kej Kame­ni­ce uve­de­ná obec nazý­va­ná Sonov, zalo­že­ná pri­sťa­ho­val­ca­mi z Luži­ce. Kame­nic­ký Šenov je sve­to­zná­my svo­jou tak­mer tri­sto roč­nou nepretr­ži­tou tra­dí­ci­ou výro­by nád­her­ných kriš­tá­ľo­vých lus­trov a ume­lec­ké­ho skla. Prvé zmien­ky o miest­nych sklár­skych maj­stroch pochá­dza­jú zo 17. sto­ro­čia, keď oby­va­te­lia zača­li spra­co­vá­vať sklo dová­ža­né z neďa­le­kých sklár­ní v Chřib­skej, zalo­že­nej už v roku 1414. V roku 1856 tu bola zalo­že­ná prvá odbor­ná sklár­ska ško­la na sve­te, kto­rá dodnes fun­gu­je a je naj­star­šou svoj­ho dru­hu (kame​nic​ky​-senov​.cz). Medzi naj­výz­nam­nej­šie pamiat­ky mes­ta pat­rí kos­tol Naro­de­nia svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa, baro­ko­vá stav­ba z rokov 1715 – 1718. His­tó­riu sklár­stva v mes­te pred­sta­vu­je Sklár­ske múze­um Kame­nic­ký Šenov, kto­ré síd­li v his­to­ric­kom dome z roku 1770. Mes­to tiež udr­žia­va par­tner­ské vzťa­hy s nemec­kým mes­tom Rhe­in­bach (en​.wiki​pe​dia​.org).

Národ­nou prí­rod­nou pamiat­kou a sym­bo­lom mes­ta je Pan­ská ská­la, zná­ma aj ako kamen­né var­ha­ny”. Ide o čadi­čo­vú ska­lu, kto­rá je naj­nav­šte­vo­va­nej­šou geolo­gic­kou for­má­ci­ou v Čes­kej repub­li­ke (en​.wiki​pe​dia​.org). Nachá­dza sa pri obci Prá­cheň (cs​.wiki​pe​dia​.org). Pan­ská ska­la sa nachá­dza pri­bliž­ne 80 kilo­met­rov sever­ne od Pra­hy, medzi mes­ta­mi Kame­nic­ký Šenov a Nový Bor (ama​zingc​ze​chia​.com). Ten­to geolo­gic­ký feno­mén je pozo­ru­hod­ný svo­jou výraz­nou stĺpo­vi­tou odluč­nos­ťou. Je tvo­re­ná päť až šesť­bo­ký­mi čadi­čo­vý­mi stĺp­mi, kto­ré dosa­hu­jú dĺž­ku až 12 met­rov a prie­mer oko­lo 20 – 25 cen­ti­met­rov. Tie­to stĺpy sú uspo­ria­da­né pre­važ­ne ver­ti­kál­ne, nie­kto­ré sú šik­mo orien­to­va­né. Celý útvar vzni­kol pred pri­bliž­ne 30 mili­ón­mi rokov počas tre­ťo­hôr v dôsled­ku vul­ka­nic­kej čin­nos­ti, keď láva chlad­la a kryš­ta­li­zo­va­la, čo vied­lo k tvor­be tých­to cha­rak­te­ris­tic­kých stĺpov (cs​.wiki​pe​dia​.org). Čadi­čo­vá mag­ma vystú­pi­la z pod­lo­žia, z hĺb­ky väč­šej než 30 km, pri­bliž­ne pred 25 mili­ón­mi rok­mi, ale nikdy nevy­tiek­la na povrch. Chrá­ne­ná pod povr­chom, chlad­la veľ­mi poma­ly, čím zača­la vzni­kať typic­ká čadi­čo­vá odluč­nosť, kto­rú je mož­né dnes pozo­ro­vať (kudyz​nu​dy​.cz).

Ťaž­ba čadi­ča na Pan­skej ska­le pre­bie­ha­la od 19. sto­ro­čia, čo vied­lo k odha­le­niu a zvý­raz­ne­niu stĺpo­vi­tej štruk­tú­ry ska­ly. V roku 1895 bola vyhlá­se­ná za chrá­ne­ný geolo­gic­ký útvar, čím sa sta­la naj­star­šou geolo­gic­kou rezer­vá­ci­ou na úze­mí Čes­kej repub­li­ky. Napriek tomu­to sta­tu­su ťaž­ba pokra­čo­va­la až do roku 1914, keď úze­mie odkú­pi­li miest­ne úra­dy a ťaž­bu defi­ni­tív­ne zasta­vi­li. Po dru­hej sve­to­vej voj­ne bola ochra­na toh­to úze­mia ešte viac posil­ne­ná (ama​zingc​ze​chia​.com). Dnes je Pan­ská ska­la obľú­be­ným turis­tic­kým cie­ľom, pri úpä­tí ska­ly sa nachá­dza malé jazier­ko, kto­ré vznik­lo zapl­ne­ním býva­lé­ho lomu daž­ďo­vou vodou (ces​ke​ho​ry​.cz). Pan­ská ska­la sa sta­la zná­mou aj vďa­ka čes­ké­mu fil­mu Pyš­ná prin­cez­na” z roku 1952, kde poslú­ži­la ako kuli­sa pre nie­kto­ré scé­ny (kudyz​nu​dy​.cz).


Kame­nic­ký Šenov is a town loca­ted at the inter­sec­ti­on of two pro­tec­ted lands­ca­pe are­as – the Čes­ké Stře­do­ho­ří and the Lusa­tian Moun­tains, at an alti­tu­de of 350 to 550 meters abo­ve sea level. The town con­sists of two parts: Kame­nic­ký Šenov and Prá­cheň, with a total popu­la­ti­on of app­ro­xi­ma­te­ly 4,000 inha­bi­tants. The first writ­ten men­ti­on of Kame­nic­ký Šenov dates back to 1352, whe­re a sett­le­ment cal­led Sonov, foun­ded by sett­lers from Lusa­tia, is recor­ded in the chro­nic­le of Čes­ká Kame­ni­ce. Kame­nic­ký Šenov is world-​famous for its near­ly 300-​year-​old con­ti­nu­ous tra­di­ti­on of pro­du­cing mag­ni­fi­cent crys­tal chan­de­liers and artis­tic glass. The first records of local glass­ma­kers date back to the 17th cen­tu­ry when resi­dents began pro­ces­sing glass impor­ted from near­by glas­sworks in Chřib­ská, estab­lis­hed in 1414. In 1856, the first spe­cia­li­zed glass scho­ol in the world was foun­ded here, which still ope­ra­tes today and is the oldest of its kind (kame​nic​ky​-senov​.cz).

Among the town’s most sig­ni­fi­cant land­marks is the Church of the Nati­vi­ty of St. John the Bap­tist, a Baro­que buil­ding from 1715 – 1718. The his­to­ry of glass­ma­king in the town is repre­sen­ted by the Kame­nic­ký Šenov Glass Muse­um, hou­sed in a his­to­ric buil­ding from 1770. The town also main­tains a par­tners­hip with the Ger­man city of Rhe­in­bach (en​.wiki​pe​dia​.org).

The nati­onal natu­ral monu­ment and sym­bol of the town is Pan­ská ská­la, also kno­wn as the Sto­ne Organ.” This basalt rock for­ma­ti­on is the most visi­ted geolo­gi­cal site in the Czech Repub­lic (en​.wiki​pe​dia​.org). It is loca­ted near the vil­la­ge of Prá­cheň (cs​.wiki​pe​dia​.org), about 80 kilo­me­ters north of Pra­gue, bet­we­en the towns of Kame­nic­ký Šenov and Nový Bor (ama​zingc​ze​chia​.com). This geolo­gi­cal phe­no­me­non is remar­kab­le for its dis­tinc­ti­ve colum­nar join­ting. It con­sists of five- to six-​sided basalt columns that reach up to 12 meters in length and have a dia­me­ter of around 20 – 25 cm. The­se columns are pre­do­mi­nan­tly arran­ged ver­ti­cal­ly, whi­le some are til­ted. The enti­re for­ma­ti­on ori­gi­na­ted about 30 mil­li­on years ago during the Ter­tia­ry peri­od due to vol­ca­nic acti­vi­ty when lava cooled and crys­tal­li­zed, for­ming the­se cha­rac­te­ris­tic columns (cs​.wiki​pe​dia​.org). The basalt mag­ma rose from a depth of more than 30 km app­ro­xi­ma­te­ly 25 mil­li­on years ago but never rea­ched the sur­fa­ce. Pro­tec­ted bene­ath the sur­fa­ce, it cooled very slo­wly, lea­ding to the for­ma­ti­on of the typi­cal basal­tic struc­tu­re obser­ved today (kudyz​nu​dy​.cz).

Basalt extrac­ti­on at Pan­ská ská­la took pla­ce from the 19th cen­tu­ry, reve­a­ling and emp­ha­si­zing the roc­k’s colum­nar struc­tu­re. In 1895, it was dec­la­red a pro­tec­ted geolo­gi­cal site, making it the oldest geolo­gi­cal reser­ve in the Czech Repub­lic. Des­pi­te this sta­tus, mining con­ti­nu­ed until 1914, when the local aut­ho­ri­ties pur­cha­sed the area and per­ma­nen­tly hal­ted extrac­ti­on. After World War II, pro­tec­ti­on of this site was furt­her strengt­he­ned (ama​zingc​ze​chia​.com). Today, Pan­ská ská­la is a popu­lar tou­rist des­ti­na­ti­on, with a small lake at its base that was for­med by rain­wa­ter fil­ling the for­mer quar­ry (ces​ke​ho​ry​.cz). Pan­ská ská­la also gai­ned fame thanks to the Czech film The Proud Prin­cess (1952), whe­re it ser­ved as a backd­rop for some sce­nes (kudyz​nu​dy​.cz).


Kame­nic­ký Šenov ist eine Stadt an der Schnitts­tel­le zwe­ier ges­chütz­ter Lands­chafts­ge­bie­te – des Böh­mis­chen Mit­tel­ge­bir­ges (Čes­ké stře­do­ho­ří) und des Lau­sit­zer Gebir­ges (Lužic­ké hory) – in einer Höhe von 350 bis 550 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Die Stadt bes­teht aus zwei Tei­len: Kame­nic­ký Šenov und Prá­cheň, mit einer Gesamt­be­völ­ke­rung von etwa 4.000 Ein­woh­nern. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Kame­nic­ký Šenov stammt aus dem Jahr 1352, als in der Chro­nik von Čes­ká Kame­ni­ce eine Sied­lung namens Sonov erwähnt wur­de, die von Sied­lern aus der Lau­sitz geg­rün­det wur­de. Kame­nic­ký Šenov ist welt­we­it bekannt für sei­ne fast 300-​jährige unun­terb­ro­che­ne Tra­di­ti­on in der Hers­tel­lung präch­ti­ger Kris­tall­lüs­ter und künst­le­ris­cher Gla­swa­ren. Ers­te Auf­ze­ich­nun­gen über loka­le Glas­me­is­ter stam­men aus dem 17. Jahr­hun­dert, als die Bewoh­ner began­nen, Glas aus nahe­ge­le­ge­nen Glas­hüt­ten in Chřib­ská zu verar­be­i­ten, die bere­its 1414 geg­rün­det wur­de. Im Jahr 1856 wur­de hier die ers­te Fachs­chu­le für Glas welt­we­it geg­rün­det, die noch heute exis­tiert und die ältes­te ihrer Art ist (kame​nic​ky​-senov​.cz).

Zu den bede­utend­sten Sehen­swür­dig­ke­i­ten der Stadt gehört die Kir­che der Geburt Johan­nes des Täu­fers, ein baroc­kes Bau­werk aus den Jah­ren 1715 – 1718. Die Ges­chich­te der Glas­hers­tel­lung in der Stadt wird im Glas­mu­se­um Kame­nic­ký Šenov doku­men­tiert, das sich in einem his­to­ris­chen Gebä­u­de aus dem Jahr 1770 befin­det. Die Stadt pflegt außer­dem eine Städ­te­par­tners­chaft mit der deuts­chen Stadt Rhe­in­bach (en​.wiki​pe​dia​.org). Das nati­ona­le Natur­denk­mal und Wahr­ze­i­chen der Stadt ist die Pan­ská ská­la, auch bekannt als die Ste­i­ner­ne Orgel“. Die­se Basalt­for­ma­ti­on ist die meist­be­such­te geolo­gis­che Sehen­swür­dig­ke­it in der Tsche­chis­chen Repub­lik (en​.wiki​pe​dia​.org). Sie befin­det sich in der Nähe des Dor­fes Prá­cheň (cs​.wiki​pe​dia​.org), etwa 80 Kilo­me­ter nörd­lich von Prag, zwis­chen den Städ­ten Kame­nic­ký Šenov und Nový Bor (ama​zingc​ze​chia​.com). Die­ses geolo­gis­che Phä­no­men ist bemer­ken­swert für sei­ne aus­gep­räg­te säu­len­för­mi­ge Abson­de­rung. Es bes­teht aus fünf- bis sech­sec­ki­gen Basalt­sä­u­len, die bis zu 12 Meter lang sind und einen Durch­mes­ser von etwa 20 – 25 cm haben. Die­se Säu­len sind über­wie­gend ver­ti­kal ange­ord­net, eini­ge sind jedoch sch­räg aus­ge­rich­tet. Die gesam­te For­ma­ti­on ents­tand vor etwa 30 Mil­li­onen Jah­ren wäh­rend des Ter­ti­ärs durch vul­ka­nis­che Akti­vi­tät, als Lava abkü­hl­te und kris­tal­li­sier­te, wodurch die­se cha­rak­te­ris­tis­chen Säu­len ents­tan­den (cs​.wiki​pe​dia​.org). Die basal­tis­che Mag­ma stieg vor etwa 25 Mil­li­onen Jah­ren aus einer Tie­fe von mehr als 30 km auf, erre­ich­te jedoch nie die Erdo­berf­lä­che. Ges­chützt unter der Erdk­rus­te kühl­te sie sehr lang­sam ab, was zur typis­chen basal­te­nen Abson­de­rung führ­te, die heute beobach­tet wer­den kann (kudyz​nu​dy​.cz).

Der Basal­tab­bau an der Pan­ská ská­la begann im 19. Jahr­hun­dert und führ­te zur Fre­i­le­gung und Her­vor­he­bung der säu­len­för­mi­gen Struk­tur des Ges­te­ins. Im Jahr 1895 wur­de sie als ges­chütz­tes geolo­gis­ches Natur­denk­mal aus­ge­wie­sen und ist somit das ältes­te geolo­gis­che Reser­vat in der Tsche­chis­chen Repub­lik. Trotz die­ses Schutzs­ta­tus’ wur­de der Berg­bau bis 1914 fort­ge­setzt, als die ört­li­chen Behör­den das Gebiet erwar­ben und den Abbau end­gül­tig eins­tell­ten. Nach dem Zwe­i­ten Weltk­rieg wur­de der Schutz die­ses Gebiets wei­ter vers­tär­kt (ama​zingc​ze​chia​.com). Heute ist die Pan­ská ská­la ein belieb­tes Tou­ris­ten­ziel. Am Fuße des Fel­sens befin­det sich ein kle­i­ner See, der durch Regen­was­ser ents­tan­den ist, das den ehe­ma­li­gen Ste­inb­ruch füll­te (ces​ke​ho​ry​.cz). Die Pan­ská ská­la wur­de auch durch den tsche­chis­chen Film Die stol­ze Prin­zes­sin (1952) bekannt, in dem sie als Kulis­se für eini­ge Sze­nen dien­te (kudyz​nu​dy​.cz).


Kame­nic­ký Šenov to mias­to poło­żo­ne na sty­ku dwóch chro­ni­onych obsza­rów kra­job­ra­zo­wych – Czes­kie­go Śred­ni­ogór­za (Čes­ké stře­do­ho­ří) i Gór Łużyc­kich (Lužic­ké hory), na wyso­ko­ści od 350 do 550 m n.p.m. Mias­to skła­da się z dwóch części: Kame­nic­ký Šenov i Prá­cheň, z łącz­ną licz­bą miesz­ka­ńców oko­ło 4 000. Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o Kame­nic­kým Šeno­vie pocho­dzi z 1352 roku, gdzie w kro­ni­ce Čes­kiej Kame­ni­ce wspom­nia­no o osa­dzie Sonov, zało­żo­nej przez osad­ni­ków z Łużyc. Kame­nic­ký Šenov jest zna­ny na całym świe­cie ze swo­jej pra­wie 300-​letniej niepr­zer­wa­nej tra­dyc­ji pro­dukc­ji wspa­nia­łych krysz­ta­ło­wych żyran­do­li i szkła artys­tycz­ne­go. Pier­ws­ze wzmian­ki o miejs­co­wych hut­ni­kach szkła pocho­dzą z XVII wie­ku, kie­dy miesz­ka­ńcy zaczęli przet­war­zać szkło spro­wa­dza­ne z poblis­kich hut w Chřib­skiej, zało­żo­nych już w 1414 roku. W 1856 roku pows­ta­ła tutaj pier­ws­za na świe­cie spec­ja­lis­tycz­na szko­ła szk­lar­ska, któ­ra dzia­ła do dziś i jest naj­stars­zą tego typu pla­có­wką (kame​nic​ky​-senov​.cz). Do naj­wa­żniejs­zych zabyt­ków mias­ta nale­ży kości­ół Naro­dze­nia św. Jana Chrz­ci­cie­la, baro­ko­wa budo­wla z lat 1715 – 1718. His­to­rię hut­nict­wa szkła w mie­ście przed­sta­wia Muze­um Szkła w Kame­nic­kým Šeno­vie, mieszc­zące się w zabyt­ko­wym budyn­ku z 1770 roku. Mias­to utr­zy­mu­je także par­tnerst­wo z nie­miec­kim Rhe­in­ba­chem (en​.wiki​pe​dia​.org).

Naro­do­wym pomni­kiem przy­ro­dy i sym­bo­lem mias­ta jest Pan­ská ská­la, zna­na również jako Kamien­ne Orga­ny”. Ta bazal­to­wa for­mac­ja skal­na jest najc­zęściej odwie­dza­ną atrakc­ją geolo­gicz­ną w Cze­chach (en​.wiki​pe​dia​.org). Znaj­du­je się w pobli­żu wsi Prá­cheň (cs​.wiki​pe​dia​.org), oko­ło 80 kilo­met­rów na północ od Pra­gi, między mias­ta­mi Kame­nic­ký Šenov i Nový Bor (ama​zingc​ze​chia​.com). To zja­wis­ko geolo­gicz­ne wyró­żnia się cha­rak­te­rys­tycz­ną kolum­no­wą struk­tu­rą. Skła­da się z pięcio- i sze­ści­okąt­nych kolumn bazal­to­wych, któ­re osi­ąga­ją dłu­go­ść do 12 met­rów i śred­ni­cę oko­ło 20 – 25 cm. Kolum­ny te są uło­żo­ne głó­wnie piono­wo, choć nie­któ­re są nachy­lo­ne. Cała for­mac­ja pows­ta­ła oko­ło 30 mili­onów lat temu w okre­sie trze­ci­or­zędu w wyni­ku dzia­łal­no­ści wul­ka­nicz­nej, gdy lawa styg­nęła i krys­ta­li­zo­wa­ła, twor­ząc te cha­rak­te­rys­tycz­ne kolum­ny (cs​.wiki​pe​dia​.org). Mag­ma bazal­to­wa wynur­zy­ła się z głębo­ko­ści ponad 30 km oko­ło 25 mili­onów lat temu, ale nig­dy nie wypły­nęła na powierzch­nię. Chro­ni­ona pod zie­mią, ochła­dza­ła się bar­dzo powo­li, co dopro­wa­dzi­ło do pows­ta­nia typo­wej struk­tu­ry bazal­to­wej, któ­rą można dziś podzi­wiać (kudyz​nu​dy​.cz). Wydo­by­cie bazal­tu na Pan­skiej ska­le roz­poc­zęło się w XIX wie­ku, co pozwo­li­ło na odsło­ni­ęcie i uwy­dat­nie­nie kolum­no­wej struk­tu­ry ska­ły. W 1895 roku zosta­ła ona uzna­na za chro­ni­ony pomnik geolo­gicz­ny, co czy­ni ją naj­stars­zym rezer­wa­tem geolo­gicz­nym w Cze­chach. Pomi­mo tego sta­tu­su wydo­by­cie trwa­ło do 1914 roku, kie­dy wła­dze lokal­ne wyku­pi­ły teren i defi­ni­ty­wnie zako­ńc­zy­ły eksp­lo­atac­ję. Po II woj­nie świa­to­wej ochro­na tego obsza­ru zosta­ła dodat­ko­wo wzmoc­ni­ona (ama​zingc​ze​chia​.com).

Dziś Pan­ská ská­la jest popu­lar­nym celem turys­tycz­nym, u pod­nó­ża któ­rej znaj­du­je się nie­wiel­kie jezi­oro pows­ta­łe w wyni­ku wype­łnie­nia dawne­go kamie­ni­oło­mu wodą deszc­zo­wą (ces​ke​ho​ry​.cz). Pan­ská ská­la zys­ka­ła także sła­wę dzi­ęki czes­kie­mu fil­mo­wi Dum­na ksi­ężnicz­ka (1952), w któ­rym posłu­ży­ła jako tło dla nie­któ­rych scen (kudyz​nu​dy​.cz).


Kame­nic­ký Šenov je měs­to nachá­ze­jí­cí se na roz­hra­ní dvou chrá­něných kra­jin­ných oblas­tí – Čes­ké­ho stře­do­ho­ří a Lužic­kých hor, v nad­mo­řs­ké výš­ce 350550 met­rů. Měs­to se sklá­dá ze dvou čás­tí: Kame­nic­ký Šenov a Prá­cheň, s cel­ko­vým počtem přib­liž­ně 4 000 oby­va­tel. Prv­ní písem­ná zmín­ka o Kame­nic­kém Šeno­vě pochá­zí z roku 1352, kdy je v kro­ni­ce Čes­ké Kame­ni­ce uve­de­na obec nazý­va­ná Sonov, zalo­že­ná přis­těho­val­ci z Luži­ce. Kame­nic­ký Šenov je světo­vě pros­lu­lý svou téměř třis­ta­le­tou nepřetr­ži­tou tra­di­cí výro­by nád­her­ných křiš­ťá­lo­vých lus­trů a umělec­ké­ho skla. Prv­ní zmín­ky o míst­ních sklá­řs­kých mis­trech pochá­ze­jí ze 17. sto­le­tí, kdy oby­va­te­lé zača­li zpra­co­vá­vat sklo dová­že­né z neda­le­kých sklá­ren v Chřib­ské, kte­ré byly zalo­že­ny již v roce 1414. V roce 1856 zde byla zalo­že­na prv­ní odbor­ná sklá­řs­ká ško­la na světě, kte­rá fun­gu­je dodnes a je nej­star­ší své­ho dru­hu (kame​nic​ky​-senov​.cz). Mezi nej­výz­nam­něj­ší památ­ky měs­ta patří kos­tel Naro­ze­ní sva­té­ho Jana Křti­te­le, barok­ní stav­ba z let 1715 – 1718. His­to­rii sklá­řs­tví v měs­tě před­sta­vu­je Sklá­řs­ké muze­um Kame­nic­ký Šenov, kte­ré síd­lí v his­to­ric­kém domě z roku 1770. Měs­to také udr­žu­je par­tner­ské vzta­hy s němec­kým měs­tem Rhe­in­bach (en​.wiki​pe​dia​.org).

Národ­ní pří­rod­ní památ­kou a sym­bo­lem měs­ta je Pan­ská ská­la, zná­má také jako kamen­né var­ha­ny“. Tato čedi­čo­vá skal­ní for­ma­ce je nej­navš­těvo­va­něj­ší geolo­gic­kou loka­li­tou v Čes­ké repub­li­ce (en​.wiki​pe​dia​.org). Nachá­zí se poblíž obce Prá­cheň (cs​.wiki​pe​dia​.org), přib­liž­ně 80 kilo­met­rů sever­ně od Pra­hy, mezi měs­ty Kame­nic­ký Šenov a Nový Bor (ama​zingc​ze​chia​.com). Ten­to geolo­gic­ký feno­mén je pozo­ru­hod­ný svou výraz­nou sloup­co­vi­tou odluč­nos­tí. Tvo­ří ho pěti­bo­ké až šes­ti­bo­ké čedi­čo­vé sloup­ce, kte­ré dosa­hu­jí dél­ky až 12 met­rů a průměru oko­lo 20 – 25 cm. Tyto sloup­ce jsou pře­váž­ně uspo­řá­dá­ny ver­ti­kál­ně, něk­te­ré jsou však naklo­něné. Celý útvar vznikl přib­liž­ně před 30 mili­ony let během tře­ti­hor v důsled­ku vul­ka­nic­ké čin­nos­ti, kdy láva chlad­la a krys­ta­li­zo­va­la, což ved­lo k tvor­bě těch­to cha­rak­te­ris­tic­kých sloup­ců (cs​.wiki​pe​dia​.org). Čedi­čo­vá mag­ma vystou­pi­la z hloub­ky vět­ší než 30 km přib­liž­ně před 25 mili­ony let, ale nikdy nevy­tek­la na povrch. Chrá­ní­na pod povr­chem chlad­la vel­mi poma­lu, což ved­lo ke vzni­ku typic­ké čedi­čo­vé odluč­nos­ti, kte­rou je mož­né dnes pozo­ro­vat (kudyz​nu​dy​.cz).

Těž­ba čedi­če na Pan­ské ská­le pro­bí­ha­la od 19. sto­le­tí, což ved­lo k odha­le­ní a zvý­raz­nění sloup­co­vi­té struk­tu­ry ská­ly. V roce 1895 byla vyhlá­še­na chrá­něným geolo­gic­kým útva­rem, čímž se sta­la nej­star­ší geolo­gic­kou rezer­va­cí na úze­mí Čes­ké repub­li­ky. Navzdo­ry tomu­to sta­tu­su těž­ba pokra­čo­va­la až do roku 1914, kdy míst­ní úřa­dy úze­mí odkou­pi­ly a těž­bu defi­ni­tiv­ně zasta­vi­ly. Po dru­hé světo­vé vál­ce byla ochra­na toho­to úze­mí ješ­tě více posí­le­na (ama​zingc​ze​chia​.com). Dnes je Pan­ská ská­la oblí­be­ným turis­tic­kým cílem, u její­ho úpa­tí se nachá­zí malé jezír­ko, kte­ré vznik­lo zapl­něním býva­lé­ho lomu deš­ťo­vou vodou (ces​ke​ho​ry​.cz). Pan­ská ská­la se sta­la zná­mou i díky čes­ké­mu fil­mu Pyš­ná prin­cez­na (1952), kde poslou­ži­la jako kuli­sa pro něk­te­ré scé­ny (kudyz​nu​dy​.cz).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post