Skala - Fotografie, akvaristika, rodina a iné

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Orava, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Dolný Kubín

26/10/201607/03/2024 skala

Dolný Kubín, maďarsky Alsókubin, nemecky Unterkubin, je okresné mesto v Žilinskom kraji. Leží v nadmorskej výške 468 metrov nad morom, Na ploche 55 km² tu žije cca 19 000 obyvateľov (Wikipedia). Známe osobnosti: autor slovenskej hymny Janko Matúška, básnik Pavol Országh Hviezdoslav, Vavrinec Čaplovič, prozaik Ladislav Nádaši Jégé, Andrej Radlinský (dolnykubin.sk), prozaik Ján Johanides, biatlonistka Martina Halinárová, bežec na lyžiach Martin Bajčičák, futbalista Matúš Kozáčik (Wikipedia).

Trniny bola opevneným hradiskom už v období Veľkej Moravy. Pôvod názvu Kubín je odvodený od označenia priestoru, ktorý zahaľujú kúdoly dymu. V stredoveku mesto nieslo názov Klubín (dolnykubin.sk). V stredoveku obchodnú cestu cez Komjatnú, Dolný Kubín, Tvrdošín, Oravskú Polhoru, Zywiec a Wieliczku nazývali soľná, využívala sa na dovoz soli a iných tovarov. V 14. storočí boli založené obce, ktoré v súčasnosti tvoria prímestské časti Dolného Kubína: Záskalie, Veľký Bysterec, Malý Bysterec, Beňova Lehota, Medzihradné, Srňacie, Mokraď, Kňažia. Mesto sa rozvíjalo ako remeselnícko – roľnícka osada. Rozvinuté bolo najmä kamenárstvo. Začiatkom 14. storočia sa spomína baňa na kameň pre výrobu mlecích prostriedkov – žarnovov. V roku 1558 sa majiteľmi oravského panstva stali Turzovi.

V roku 1604 mesto spustošili Bočkajovi hajdúsi, podpálili obec, ostalo len 7 domov. Avšak už v roku 1624 žilo v Kubíne 67 rodín a asi 340 obyvateľov (Wikipedia). V roku 1632 gróf Gašpar Illešházy za ročný poplatok 400 zlatých oslobodil jeho obyvateľov od robotných povinností a povýšil ich na mešťanov. Udelil mu právo konať týždenné trhy a dva výročné jarmoky (dolnykubin.sk a Wikipedia). Po roku 1712 sa stal Dolný Kubín sídlom Oravskej župy. V rokoch 1715 – 16 si Orava užila zamrznuté roky – ešte v júni mrzlo a v septembri prišla nová zima. Rok 1813 je rokom strašnej povodne, začalo sa s budovaním vodnej nádrže. V roku 1858 vznikla Spoločnosť Čaplovičovej knižnice, ktorá sa starala o dar Vavrinca Čaploviča mestu – knižnica mala 45 000 zväzkov (Wikipedia).

Dolný Kubín, in Hungarian Alsókubin, and in German Unterkubin, is a district town in the Žilina Region. It is situated at an elevation of 468 meters above sea level, covering an area of 55 km², and is home to approximately 19,000 residents (Wikipedia). Notable personalities associated with Dolný Kubín include Janko Matúška, the author of the Slovak anthem, poet Pavol Országh Hviezdoslav, Vavrinec Čaplovič, prose writer Ladislav Nádaši Jégé, Andrej Radlinský (dolnykubin.sk), prose writer Ján Johanides, biathlete Martina Halinárová, cross-country skier Martin Bajčičák, and footballer Matúš Kozáčik (Wikipedia).

Trniny served as a fortified settlement during the Great Moravian period. The name Kubín is derived from the term denoting an area enveloped in smoke clouds. In the medieval era, the town was known as Klubín (dolnykubin.sk). During the Middle Ages, a trade route passing through Komjatná, Dolný Kubín, Tvrdošín, Oravská Polhora, Zywiec, and Wieliczka was called the salt route, used for importing salt and other goods. In the 14^th century, villages were established, which currently form suburban parts of Dolný Kubín: Záskalie, Veľký Bysterec, Malý Bysterec, Beňova Lehota, Medzihradné, Srňacie, Mokraď, and Kňažia. The town developed as a craft and farming settlement, with stonemasonry being a particularly developed trade. In the early 14^th century, a quarry for stones used in the production of grinding tools (millstones) is mentioned. In 1558, the Turzo family became owners of the Orava estate.

In 1604, the town was ravaged by Bocskai’s hajduks; they set fire to the village, leaving only seven houses standing. However, by 1624, Dolný Kubín had 67 families and around 340 inhabitants (Wikipedia). In 1632, Count Gašpar Illešházy liberated its inhabitants from serfdom duties for an annual fee of 400 gold coins and elevated them to burghers. He granted the town the right to hold weekly markets and two annual fairs (dolnykubin.sk and Wikipedia). After 1712, Dolný Kubín became the seat of the Orava county. In 1715 – 16, Orava experienced frozen years — June was still cold, and a new winter arrived in September. The year 1813 saw a terrible flood, leading to the construction of a reservoir. In 1858, the Čaplovič Library Society was established, taking care of the donation of Vavrinec Čaplovič to the town — the library held 45,000 volumes (Wikipedia).

Rímskokatolícky kostol Svätej Kataríny Alexandrijskej

2011-2015, 2012, Časová línia, České, Česko, Južná Morava, Krajina, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Strážnice

26/10/201625/03/2024 skala

Strážnice sú malým mestom pri hraniciach zo Slovenskom na juhu Moravy. Takpovediac na skok od Skalice.

Nemecky názov je Strassnitz. Žije tu viac takmer 6 tisíc obyvateľov (Wikipedia CZ). V 5. storočí na mieste dnešných Strážnic postavili Slovania osadu. Pred nimi tu žili 4 storočie pred n. l. Kelti a od konca 1. storočia Germáni (Skácel). Počiatky Strážnic sú spojované s upevňovaním hraníc českého štátu v dobe vlády Přemysla Otakara II., v druhej polovici 13. storočia. Aj meno mesta je odvodzované od strážnej funkcie. Strážnický hrad bol postavený v roku 1260. O veľký rozmach mesta sa zaslúžil hejtman Petr Strážnický. Začiatkom 15. storočia kúpili mesto Žerotínovci, ktorí podporovali bratrícke školstvo. Takúto školu v rokoch 1604 – 5 navštevoval Ján Ámos Komenský, ktorý tu mal tetu. V máji 1605 bolo mesto vypálené (Vratislavský).

Dominantou mesta je Strážní bílá věž z roku 1615 (straznice-mesto.cz). O vybudovaní národopisného múzea v prírode sa začalo uvažovať počiatkom 20. storočia. Avšak až v roku 1973 sa začalo z jeho výstavbou (skanzenstraznice.cz). Na prelome júna a júla sa tu konávajú folklórne festivaly (Vratislavský).

Strážnice is a small town located near the borders with Slovakia in southern Moravia, practically a stone’s throw from Skalica.

In German, it is called Strassnitz. Approximately 6,000 inhabitants live here (Wikipedia CZ). In the 5^th century, Slavs built a settlement in the area that is now Strážnice. Prior to them, Celts inhabited the region four centuries before Christ, followed by Germans from the end of the 1^st century (Skácel). The beginnings of Strážnice are associated with the fortification of the Czech state borders during the rule of Přemysl Otakar II in the second half of the 13^th century. The city’s name itself is derived from its guarding function. Strážnice Castle was built in 1260. Captain Petr Strážnický played a significant role in the city’s development. In the early 15^th century, the Žerotín family purchased the city, supporting fraternal education. In 1604 – 1605, Ján Ámos Komenský, who had an aunt in the city, attended such a school. In May 1605, the city was burned down (Vratislavský).

The town’s dominant feature is the White Tower of Strážnice, built in 1615 (straznice-mesto.cz). Consideration for the establishment of an ethnographic open-air museum began in the early 20^th century. However, it was only in 1973 that construction commenced (skanzenstraznice.cz). Folklore festivals take place here at the turn of June and July (Vratislavský).

Strážnice ist eine kleine Stadt in der Nähe der Grenze zur Slowakei im Süden von Mähren, praktisch einen Katzensprung von Skalica entfernt.

Auf Deutsch wird es Strassnitz genannt. Etwa 6.000 Einwohner leben hier (Wikipedia CZ). Im 5. Jahrhundert errichteten Slawen eine Siedlung an der Stelle des heutigen Strážnice. Vor ihnen lebten Kelten in der Region vier Jahrhunderte vor Christus, gefolgt von Germanen ab Ende des 1. Jahrhunderts (Skácel). Die Anfänge von Strážnice sind mit der Befestigung der tschechischen Staatsgrenzen während der Herrschaft von Přemysl Otakar II. in der zweiten Hälfte des 13. Jahrhunderts verbunden. Der Name der Stadt selbst leitet sich von ihrer Schutzfunktion ab. Die Strážnice Burg wurde 1260 erbaut. Hauptmann Petr Strážnický spielte eine bedeutende Rolle in der Entwicklung der Stadt. Anfang des 15. Jahrhunderts erwarb die Familie Žerotín die Stadt, die die Bruderschaftsbildung unterstützte. In den Jahren 1604 – 1605 besuchte Ján Ámos Komenský, der hier eine Tante hatte, eine solche Schule. Im Mai 1605 wurde die Stadt niedergebrannt (Vratislavský).

Das dominierende Merkmal der Stadt ist der Weiße Turm von Strážnice, der 1615 erbaut wurde (straznice-mesto.cz). Überlegungen zur Gründung eines ethnografischen Freilichtmuseums begannen zu Beginn des 20. Jahrhunderts. Die Bauarbeiten begannen jedoch erst im Jahr 1973 (skanzenstraznice.cz). Folklorefestivals finden hier zur Wende von Juni und Juli statt (Vratislavský).

Odkazy

Kostol Nanebovzatia Panny Márie - http://www.straznice-mesto.cz/kostel-nanebevzeti-panny-marie/d-1019/p1=1071

Kaplnka svätého Rocha - http://www.straznice-mesto.cz/kaple-sv-rocha/d-1020/p1=1071

Farský kostol svätého Martina a Biela veža

Prúžkov mlyn - http://www.straznice-mesto.cz/pruzkuv-mlyn/d-1267/p1=1071

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie, Typ krajiny

Trenčín – jedno z najstarších miest Slovenska

21/10/201603/04/2024 skala

Trenčín je centrom stredného Považia, významným centrom obchodu, hospodárstva, kultúry a športu (trencin.sk) a módy (Wikipedia). Tradíciu v meste majú výstavy a veľtrhy. Žije tu takmer 60000 obyvateľov. Mesto leží v nadmorskej výške 204 – 210 metrov nad morom. Jeho rozloha je takmer 82 km². Má 10 katastrálnych území: Hanzlíková, Istebník, Kubra, Kubrica, Orechové, Opatová, Trenčianske Biskupice, Záblatie, Trenčín a Zlatovce (trencin.sk). V roku 1850 žilo v Trenčíne 2602 obyvateľov, v roku 1900 7011, v roku 1970 29055 (Retrospektivní lexikon obcí ČSSR 1850 – 1970). Maďarské pomenovanie je Trencsén, nemecký Trentschin, latinský Trentsinium alebo Laugaricio. Trenčiansky úsek stredného Považia možno považovať za jednu z najsúvislejšie urbanizovaných aglomerácií na Slovensku – Trenčín, Nemšová, Trenčianske Teplice, Nová Dubnica, Dubnica nad Váhom, Ilava a Trenčianska Teplá – žije tu približne 120 000 obyvateľov. Cez mesto preteká rieka Váh. Mesto má aj letisko, ktoré slúži aj na vojenské účely. V areáli sa nachádza podnik Letecké opravovne Trenčín, a. s., ktoré opravujú lietadlá a vrtuľníky z celého sveta. Vznikla tu aj Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka (Wikipedia).

Nachádza sa tu aj Galéria Miloša Alexandra Bazovského, výstavisko EXPO center. Pravidelne sa tu koná festival Pohoda, Jazz pod hradom. V rámci EXPO center: Trenčín mesto módy, Salón textilnej a odevnej techniky, Zlatá Fatima – súťaže producentov módy a odievania, Beauty Slovakia, Aqua – medzinárodná výstava vodného hospodárstva, hydroeneregetiky a ochrany životného prostredia. AS Trenčín je úspešný futbalový klub. Dukla Trenčín hokejový. Rozvinutá je aj kanoistika, hádzaná a florbal. Trenčín je hokejové mesto, a nielen z dôvodu dvoch zimných štadiónov – jeden nesie meno Pavla Demitru, druhý Mariána Gáboríka. Medzi ďalšie osobnosti patrí: filmár Pavol Barabáš, historik Vojtech Zamarovský, maliar Miloš Alexander Bazovský, fotograf Karol Kállay, spisovateľka Nataša Tanská, filmový producent Rudolf Biermann, režisér Igor Pietor, Ľubomír Vajdička, Václav Mika, herečka Ida Rapaičová, Marta Sládečková, hudobník Richard Rybníček, dlhoročná šéfredaktorka vydavateľstva Mladé Letá Lýdia Kyseľová, duchovný Marián Gavenda, hokejista Zdeno Chára, moderátorky Jarmila Lajčáková Hargašová a Soňa Müllerová Behulová, Štefan Skrúcaný, diplomati Pavol Hamžík, Egon Lánsky, Alojz Lorenc, Alexander Dubček (Wikipedia). Z minulosti samozrejme Matúš Čák, učiteľ Samuel Štúr – otec Ľudovíta (trencin.sk).

Trenčín patrí ku najstarším slovenským mestám. Najstaršie archeologické nálezy dokladajú prítomnosť človeka už pred 200 000 rokmi. Ešte pred príchodom Keltov viedla územím Trenčína cez Vlársky priesmyk jedna z vetiev “Jantárovej cesty”, ktorou putovali etruskí, grécki a neskôr rímski obchodníci zo stredomoria na Pobaltie (trencin.sk). V diele Geografia od grécko-rímskeho polyhistora Klaudia Ptolemaia (90 – 168) je pomenovanie mesta Leukaristos (Renáta Kaščáková, Jozef Gertli Danglár).

Na prelome letopočtu vytlačili Keltov germánske kmene zo severu a západu, predovšetkým Kvádi. Kvádi spolu s Markomanmi, sídliacimi na južnej Morave viedli časté boje s Rimanmi. Svedectvom týchto vojen je aj známy rímsky nápis na hradnej skale, ktorý tu zanechala II. pomocná légia, keď tu prezimovala v rokoch 179 – 180 (trencin.sk). V preklade ja na ňom napísané: Víťazstvu cisárov a vojska, ktoré sídlilo v Laugaríciu, v počte 855 vojakov II. légie, dal zhotoviť M.V. Maximianus, legát II. pomocnej légie (Jurčacko). Je pravdepodobné, že Trenčiansky hrad bol koncom 10. a začiatkom 11. storočia sídlom provincie Vag, ktorú sa spomína v zakladacej listine pražského biskupstva z roku 1086 (trencin.sk). V roku 1241 mesto odolalo tatárskemu útoku (trencin.sk). Najväčšiu slávu zažilo mesto za Matúša Čáka Trenčianskeho začiatkom 14. storočia (trencin.sk). 19.2.1412 kráľ Žigmund Luxemburský udelil Trenčínu štatút slobodného kráľovského mesta (trencin.sk). Mestská veža (Dolná brána) bola súčasťou opevnenia začiatkom 15. storočia (trencin.sk).

V roku 1548 žilo v Trenčíne 222 rodín – asi 1 200 – 1 300 obyvateľov. Rok 1585, 1656, 1710 a 1716 zasiahol mesto mor, v roku 1593 a 1625 povodeň. V roku 1706 žilo v Trenčíne 1880 obyvateľov (trencin.sk). Morový stĺp v strede námestia bol postavený v roku 1712 ako spomienka na mor, ktorý postihol mesto v roku 1710 (trencin.sk). 14.5.1708 zhorelo v meste 195 domov. V roku 1787 žilo v Trenčíne už 4 222 obyvateľov. V roku 1790 požiar zničil aj hrad. V roku 1805 tadeto prechádzal ruský cár Alexander po bitke pri Slavkove. 26.8.1813 sa pri povodne takmer utopil František Palacký. Rok 1831 je rokom cholery (trencin.sk). V roku 1886 zachvátil mesto veľký požiar. Rok 1897 je rokom, kedy nórska firma Gregersen postavila v meste nový oceľový cestný most cez Váh s dĺžkou 258 a šírkou 6 metrov. V roku 1904 grófka Ifigénia D‘Arcourt darovala mestu Trenčiansky hrad. V roku 1919 mesto prekročilo hranicu 10 000 obyvateľov (10191) (trencin.sk).

V druhej polovici 19. storočia sa Trenčín stal významným obchodným a priemyselným centrom, postavená bola železnica. Od konca 19. storočia sa rozvinul priemysel, textilné továrne, liehovary, spracovanie gumy, dreva. Za prvej Československej republiky sa rozrástol odevný, potravinársky a strojársky priemysel. Po roku 1945 výstavníctvo (Wikipedia).

Trenčín is the center of central Považie, a significant hub for commerce, economy, culture, and sports (trencin.sk) and fashion (Wikipedia). The city has a tradition of hosting exhibitions and fairs. It is home to nearly 60,000 residents and is situated at an elevation of 204 to 210 meters above sea level. Covering an area of almost 82 km², it comprises 10 cadastral territories: Hanzlíková, Istebník, Kubra, Kubrica, Orechové, Opatová, Trenčianske Biskupice, Záblatie, Trenčín, and Zlatovce (trencin.sk). In 1850, Trenčín had a population of 2,602, which increased to 7,011 by 1900 and 29,055 by 1970 (Retrospektivní lexikon obcí ČSSR 1850 – 1970). Its Hungarian name is Trencsén, German Trentschin, Latin Trentsinium, or Laugaricio. The Trenčín section of central Považie can be considered one of the most continuously urbanized agglomerations in Slovakia, with approximately 120,000 inhabitants in the vicinity, including Trenčín, Nemšová, Trenčianske Teplice, Nová Dubnica, Dubnica nad Váhom, Ilava, and Trenčianska Teplá. The Váh River flows through the city, which also hosts an airport serving both civilian and military purposes. The area includes the company Letecké opravovne Trenčín, a.s., specializing in the repair of aircraft and helicopters from around the world. Trenčín is also home to the Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka (Wikipedia).

The city features the Galéria Miloša Alexandra Bazovského, EXPO center exhibition hall, and hosts regular events such as the Pohoda festival and Jazz pod hradom. Within the EXPO center, Trenčín is known for its fashion events, textile and clothing technology salons, Zlatá Fatima – a competition for fashion and clothing producers, Beauty Slovakia, Aqua – an international exhibition of water management, hydroenergy, and environmental protection. The city is home to successful football and hockey clubs, AS Trenčín and Dukla Trenčín, respectively. Trenčín is recognized for its achievements in canoeing, handball, and floorball. Known as a hockey city, it boasts two winter stadiums, one named after Pavol Demitra and the other after Marián Gáborík. Notable personalities associated with Trenčín include filmmaker Pavol Barabáš, historian Vojtech Zamarovský, painter Miloš Alexander Bazovský, photographer Karol Kállay, writer Nataša Tanská, film producer Rudolf Biermann, director Igor Pietor, Ľubomír Vajdička, Václav Mika, actress Ida Rapaičová, Marta Sládečková, musician Richard Rybníček, longtime editor-in-chief of Mladé Letá Lýdia Kyseľová, clergyman Marián Gavenda, hockey player Zdeno Chára, and TV presenters Jarmila Lajčáková Hargašová and Soňa Müllerová Behulová, among others (Wikipedia). From the past, notable figures include Matúš Čák and teacher Samuel Štúr, father of Ľudovít (trencin.sk).

Trenčín is one of the oldest Slovak cities, with archaeological findings suggesting human presence over 200,000 years ago. Prior to the arrival of the Celts, one branch of the “Amber Road,” traveled by Etruscan, Greek, and later Roman traders from the Mediterranean to the Baltic, passed through the Trenčín region via the Vlársky Pass (trencin.sk). In the Geographia by the Greco-Roman polymath Claudius Ptolemy (90 – 168), the city is referred to as Leukaristos (Renáta Kaščáková, Jozef Gertli Danglár).

Around the turn of the era, Germanic tribes, particularly the Quadi, displaced the Celts from the north and west, specifically from the Kvádi region. The Quadi, along with the Marcomanni residing in southern Moravia, engaged in frequent battles with the Romans. Evidence of these wars is the well-known Roman inscription on the castle rock, left by the II. auxiliary legion when it wintered here in 179 – 180 (trencin.sk). Translated, the inscription reads: “To the victory of the emperors and the army, which resided in Laugarícius, numbering 855 soldiers of the II. auxiliary legion, M.V. Maximianus, the legate of the II. auxiliary legion, had it made” (Jurčacko). It is likely that Trenčiansky hrad was the seat of the Vag province at the end of the 10^th and beginning of the 11^th century, as mentioned in the founding charter of the Prague bishopric from 1086 (trencin.sk). In 1241, the city resisted a Tatar attack (trencin.sk). The greatest glory came to the city during the early 14^th century under Matúš Čák Trenčianský (trencin.sk). On February 19, 1412, King Sigismund of Luxembourg granted Trenčín the status of a free royal city (trencin.sk). The city tower (Dolná brána) was part of the fortifications in the early 15^th century (trencin.sk).

In 1548, Trenčín was home to 222 families, approximately 1,200−1,300 residents. In the years 1585, 1656, 1710, and 1716, the city faced plague outbreaks, while floods occurred in 1593 and 1625. In 1706, Trenčín had 1,880 inhabitants (trencin.sk). The plague column in the middle of the square was erected in 1712 as a memorial to the plague of 1710 (trencin.sk). On May 14, 1708, 195 houses burned down in the city. In 1787, Trenčín had 4,222 inhabitants. In 1790, a fire destroyed the castle, and in 1805, Russian Tsar Alexander passed through the city after the Battle of Slavkov. On August 26, 1813, František Palacký almost drowned in a flood. The year 1831 marked a cholera epidemic (trencin.sk). In 1886, a major fire swept through the city. In 1897, the Norwegian company Gregersen built a new steel road bridge over the Váh, measuring 258 meters in length and 6 meters in width. In 1904, Countess Ifigénia D’Arcourt donated Trenčiansky hrad to the city. In 1919, the population exceeded 10,000 residents (10,191) (trencin.sk).

In the second half of the 19^th century, Trenčín became a significant trade and industrial center, with the construction of the railway. Since the late 19^th century, the city has seen the development of industry, including textile factories, distilleries, and wood processing. During the First Czechoslovak Republic, the city’s textile, food, and engineering industries expanded. After 1945, exhibitionism became prominent (Wikipedia).

Odkazy

Trenčín
Dušan Jurčacko
Jozef Gertli Danglár, Renata Kaščáková
Tamara Nešporová, Ján Rajtár – Laugaricio – Trenčín a okolie v rímskej dobe
Facebook
Wikipedia
Retrospektivní lexikon obcí ČSSR 1850 – 1970, Statistický lexikon obcí ČSSR 1982, vyd. Federální statistický úřad. Praha 1984. Krajský štatistický úrad v Trenčíne (cenzus 1991, 2001)

2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Krajina, Príroda, Rieky, Rieky, Slovenská krajina, Typ krajiny, Záhorie

Malina

06/09/201607/03/2024 skala

Malina je záhorský kanál, ľavostranný prítok rieky Morava s dĺžkou 47 km. Pramení v Pezinských Karpatoch, pod vrchom Tri kopce, v nadmorskej výške 610 metrov. Spočiatku tečie na severozápad, tvorí Modranskú dolinu a obracia sa na západ na Borskú nížinu, napája vodnú nádrž Kuchyňa, preteká obcou Kuchyňa v dvoch oddelených korytách. Okrem iného preteká aj Malackami. V oblasti Devínskeho jazera ústi do Moravy (Wikipedia). Malina dala zrejme meno mestu Malacky (Martin Macejka).

Malina is a Záhorie canal, a left tributary of the Morava River, with a length of 47 km. It originates in the Pezinok Carpathians, below the peak of Tri kopce, at an elevation of 610 meters. Initially flowing northwest, it forms the Modra Valley, then turns west into the Bor Lowland, feeds the Kuchyňa reservoir, passes through the village of Kuchyňa in two separate channels. Among other places, it also flows through Malacky. In the area of Devín Lake, it empties into the Morava River (Wikipedia). Malina likely gave its name to the town of Malacky (Martin Macejka).

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Záhorie, Zrúcaniny

Pajštún – hrad neďaleko od Bratislavy

06/09/201602/04/2024 skala

Pajštún je hrad nad obcou Borinka vo výške 486 metrov nad morom. Vedie k nemu viacero turistických ciest, napr. aj z neďalekej Stupavy. Uhorský kráľ Ladislav IV. sa dostal do sporu s veľmožským rodom Kösegiovcov, v ktorom po boku kráľa bojoval Rugerius z Tallesbrunnu. Za vojenské zásluhy získal Rugerius majetky. Na jednom z nich dal postaviť hrad Peilenstein (Pelystan – Pajštún). Podľa hradu sa do roku 1948 volala aj dedina Borinka Pajštún. V polovici 18. storočia hrad vyhorel. V júni 1809 napoleonské vojsko vyhodilo Pajštún do povetria (Informačná tabuľa). Prvá zmienka o hrade Perostyan je z roku 1349. Pomenovanie pochádza z nemeckého “Paullenstein” – Skala Pavlínov. Zrejme podľa rehoľného rádu Pavlínov z neďalekej Marianky (castrum.ic.cz)

V časoch vojen slúžil Pajštún aj ako útočisko pre mníchov a pre posvätné predmety ako napr. pre vzácnu sošku Panny Márie. Spomínaný bol aj ako Stupavský hrad. V 17. storočí Pálfiovci hrad prestavať. Maskaróny na Pajštúnskom hrade sa nápadne podobajú s tými na Bojnickom zámku. Zhodné sú aj kamenárske značky na oboch hradoch – svedčia o rovnakých stavebných majstroch a činnosti Pavla Pálfyho (bolo na borinka.sk).

Ku hradu patrí prírodná rezervácia Pod Pajštúnom, kde sa nachádzajú dubovo-hrabové, bukové a lipovo-javorové lesné spoločenstvá, lesostepné xerotermné spoločenstvá. Početné sú tu viac ako 300 ročné duby. Okrem iného tu môžeme nájsť rásť Lathyrus niger, Melittis melisophyllum, Asperula odorata, Dentaria bulbifera, Vincetoxicum hirundinaria, Campanula rapunculoides, Asplenim trichomanes, Teucrium montanum, T. chamaedrys, Parietaria officinalis. Zo živočíchov: Lucanus cervus, Cerambyx cerdo, Zamenis longissimus, Parnassius mnemosyne (Informačná tabuľa). Rezervácia o rozlohe 148 hektárov bola vyhlásená v roku 1984 (stupava.sk).

Pajštún is a castle situated above the village of Borinka at an elevation of 486 meters above sea level. Several hiking trails lead to the castle, including one from the nearby Stupava. Hungarian King Ladislaus IV found himself in a dispute with the noble family Kösegiovcov, in which Rugerius of Tallesbrunn fought alongside the king. In recognition of his military merits, Rugerius acquired properties, and on one of them, he built the castle Peilenstein (Pelystan – Pajštún). Until 1948, the village of Borinka was also called Pajštún, named after the castle. In the mid-18th century, the castle was destroyed by fire. In June 1809, during the Napoleonic Wars, Pajštún was blown up by the French army (Information Board). The first mention of the castle Perostyan dates back to 1349. The name comes from the German “Paullenstein” – Rock of Paulines, likely referring to the Pauline monks from the nearby Marianka (castrum.ic.cz).

During times of war, Pajštún served as a refuge for monks and sacred objects, such as the precious statue of the Virgin Mary. It was also referred to as Stupava Castle. In the 17^th century, the Pálfy family reconstructed the castle. The mascarons on Pajštún Castle bear a striking resemblance to those at Bojnice Castle. Stone markers on both castles are identical, indicating the involvement of the same master builders, notably Pavel Pálfy (source: borinka.sk).

The castle is surrounded by the natural reserve Pod Pajštúnom, home to oak-hornbeam, beech, and lime-maple forest communities, as well as forest-steppe xerothermic communities. The area boasts over 300-year-old oak trees. Flora includes species such as Lathyrus niger, Melittis melisophyllum, Asperula odorata, Dentaria bulbifera, Vincetoxicum hirundinaria, Campanula rapunculoides, Asplenium trichomanes, Teucrium montanum, T. chamaedrys, Parietaria officinalis. Fauna features Lucanus cervus, Cerambyx cerdo, Zamenis longissimus, Parnassius mnemosyne (Information Board). The reserve, covering an area of 148 hectares, was declared in 1984 (stupava.sk).

Odkazy