Tatry, Krajina, Slovensko, Príroda, TOP, Hory, Biotopy, Fotografie

Vysoké Tatry

skala
Hits: 6290

Vysoké sú asi najväčšou pýchou Slovenska. V každom prípade sú najvyšším pohorím Slovenska. Sú to zrejme najmenšie veľhory na svete (). Názov Tatry je často chápaný ako pomenovanie jednotlivých horských celkov – , , , Východné Tatry, Belianske Tatry a sú často považované z pohľadu turizmu ako jedno pohorie, jeden celok alebo ich rozdelenie je chápané ako Vysoké Tatry a Nízke Tatry (sprievodcaposlovensku.com). Celková rozloha je 785 – 790 km². 78 % leží na Slovensku, 22 % v Poľsku (deims.org). Sú najvyšším pohorím Karpát a najvyšším severne od Álp v Európe (Wikipedia). S poľským Tatrzańskim Parkom Narodowym je TANAP súčasťou biosférických rezervácií UNESCO (tanap.org). Hrebeň Vysokých Tatier je dlhý len 26 km (vysoketatry.org), jeho maximálna šírka je 17 km (Wikipedia). Tatry majú ostré hrebeňe, hlboké a charakter alpského reliéfu vzniknutého glaciálnymi procesmi. Západné Tatry majú charakter zložitých horských masívov s rôznymi skalnými formáciami. Východné Tatry tvoria Vysoké Tatry – najvyššie časti pohoria s alpínskym charakterom a Belianske Tatry – nižšie položenée, ale významné pohoria s bohatou geológiou (gov.pl).

Najvyšším vrchom Vysokých Tatier a celého Slovenska je Gerlachovský štít s nadmorskou výškou 2 655 metrov nad morom (vysoketatry.org). Z 35 dolín sú najznámejšie Kôprová, Furkotská, Mlynická, Mengusovská, Batizovská, Velická, Veľká a Malá Studená, Bielovodská, Javorová dolina, Dolina Kežmarskej Bielej . Vo Vysokých Tatrách sa nachádza 120 plies, napr. Štrbské pleso, Veľké Hincovo pleso, Popradské pleso, Morské oko, Wielki Staw Polski. sa tu udrží 200 – 250 dní v roku, na niektorých tienistých stráňach sa netopí vôbec, ročný úhrn zrážok tu dosahuje okolo 1 600 mm (Wikipedia). Geologicky sú jadrových pohorím, jadro Tatier vznikalo v prvohorách, v karbóne pred 210 miliónmi rokov (Janák, Plašienka, Petrík). Na reliéf mali hlavný vplyv alpínske ľadovce, ktoré v ľadových dobách dosahovali na severných stranách až 14 km (Wikipedia). Reliéf bol formovaný počas alpskej orogenézy a následnými glaciálnymi a periglaciálnymi procesmi, ktoré vytvorili typické : firnové kotle, U‑tvarované údolia, morény, štrbinové doliny a jazerné kotliny (unesco.org). Reliéf Tatier je dielom vodných tokov a horských ľadovcov. V čase nejväčšieho rozsahu mali ľadovce vo Vysokých Tatrách plochu asi 15 000 ha (Houdek, Bohuš, 1976). Geologická stavba Tatier zahŕňa granitické a sedimentárne horniny. Vnútorné časti sú prevažne granitové, vonkajšie krajné časti sú sedimentárne – kriedovo‑jurasické vápence a dolomity (deims.org).

Pôvod a význam názvu Tatry nie je doteraz spoľahlivo vyriešený. Historici ho pripisujú obyvateľom, ktorí sídlili na našom území ešte pred príchodom Slovanov. Odvodzujú ho od árijského slova tamtra, tâtra s významom „temný“ alebo „tmavý“, pripisujú mu význam odvodený z ľudového slova tatra v zmysle kamenistej, neúrodnej zeme. Ako najpravdepodobnejšiu možno akceptovať mienku, že názov Tatry pochádza zo slovanského slova trtri čo znamená bralá (Melich, 1902; Czambel, 1906; Chaloupecký, 1923). Podľa vysoke-tatry.info je označenie “tamtra – tatra = hnedý, tmavý” keltské. Prvá zmienka tohto názvu je z roku 999, spomína sa Tritri montes (wikipedia.sk). V roku 1125 sa v Kosmovej kronike spomína už názov Tatri (Kele, Lučanský, 2001). Poľské písomníctvo a  do prvej polovice 19. storočia Tatry označovala ako Karpak, Krempak, Sarmackie Alpy, Góry Tatarskie, Wengerskie góry. Maďari používali označenie Turtul, Turtur, Tortol apod., Tátra.  Karpathen, Schnee-Gebirge, Zentralkarpathen apod (vysoke-tatry.info).

Ľadovec v Bielovodskej doline bol 14 km dlhý a 330 m hrubý (Houdek, Bohuš, 1976). Geomorfologický celok Tatry sa člení na dva podcelky: Západné Tatry a Východné Tatry. Ľaliové sedlo oddeľuje Západné a Východné Tatry. Východné Tatry sa členia na dve časti: Vysoké Tatry a Belianske Tatry (wikipedia.sk). Bielovodská dolina je najdlhšia dolina Tatier a je jedinou dolinou Tatier alpského rázu (Bohuš, 1996). Na území Tatier sa pôsobením vody vytvorilo množstvo jaskýň, v súčasnosti ich je zmapovaných okolo 330 (Houdek, Bohuš, 1976).  ľadovcového pôvodu v Tatrách majú svoje vlastné pomenovanie, na Slovensku pleso a v Poľsku staw. Nachádza sa ich v Tatrách viac ako 200. Podnebie má prevažne horský až vysokohorský ráz, snehová pokrývka pretrváva 180, v údoliach, až 250, v najvyšších oblastiach dní v roku. Veterné počasie je až 300 dní v roku. Na južnej strane dochádza často k tzv. padavým vetrom, ktoré spôsobujú vývraty a rozsiahle polomy. Najvhodnejším obdobím pre turistické výstupy v Tatrách je , kedy je počasie najstabilnejšie (wikipedia.sk).

Tatry k najvlhkejším a najchladnejším oblastiam v regióne Poľska i Slovenska. Silné dažde a snehové zrážky sa objavujú často, čo ovplyvňuje vegetáciu i erozívne procesy (ecopotential-project.eu). V najvyšších polohách žijú kamzíky a svište. Kamzík vrchovský tatranský Rupicapra rupicapra tatrica je symbolom Vysokých Tatier. V lesoch žijú aj naše veľké šelmy medveď, vlk, rys (vysoketatry.org). V osade Tatranská Polianka nedávno odkryli dávnoveké opevnené sídlisko na tzv. Žltej stene. Podľa toho bola lokalita osídlená na prelome nášho letopočtu. Dnes sú tu liečebné ústavy, liečil sa tu aj český básnik Jiří Wolker. Turistickým a lyžiarskym známym strediskom je Hrebienok na juhovýchodnom úpätí Slavkovského štítu (e-tatry.szm.com). Symbolom Slovenska je vrch Kriváň. Niektoré ďalšie zaujímavé lokality: Malé vodopády Studeného potoka (Peter Kaclík). V Tatrách evidujeme okolo 1400 druhov rastlín (wikipedia.sk).

Existujú zmienky o rudných výskytoch v Tatrách. Prvé zmienky o baníckej činnosti sú z 13. storočia. Niektoré boli najmä v 17. a 18. storočí využívané. Majú len mineralogický význam a nezodpovedajú kritériám ložiska nerastných surovín. Pri Štrbe boli bane na železnú rudu a na Patrii, ktorú nazývali Kupfenberg boli medené bane. V Bielovodskej doline sa dolovalo od roku 1524. V oblasti Kriváňa, kde sa vyskytovala antimónová ruda, na ktorú bolo viazané i zlato (Wikipedia). 

Belianske Tatry sú východnou časťou Vysokých Tatier. Tento 14 km dlhý vápencový hrebeň leží takmer kolmo na hlavný hrebeň Vysokých Tatier. Považujú sa za najkrajšiu a prírodne najbohatšiu časť, rastie tu napr. plesnivec alpínsky – Leontopodium alpinum (e-tatry.szm.com). K vyhľadávaným lokalitám patrí Belianska jaskyňa.

V Tatrách je najvyššie položená osada Štrbské Pleso vo výške 1 355 nad morom. Na Lomnický štít (2632 m) vedie visutá lanovka. Najvyššie položená chata „Chata pod Rysmi“ sa nachádza vo výške 2 250 metrov (vysoketatry.org). Okrem nej množstvo iných, napr. Téryho chata, Zbojnícka chata, Chata pod Soliskom, Encián (na Skalnatom plese), Skalnatá chata, Sliezsky dom, Chata pri Zelenom plese, Zamkovského chata, Rainerova chata, Bilíková chata (Wikipedia).

The High Tatras are probably the greatest pride of Slovakia. In any case, they are the highest mountain range in the country. They are often described as the smallest high mountains in the world (Peter Kaclík). The name Tatras is frequently understood as a collective designation for several mountain units — the High Tatras, Low Tatras, Western Tatras, Eastern Tatras and Belianske Tatras — which are often perceived, especially from a tourism perspective, as one unified mountain range, or are simply divided into the High and Low Tatras (sprievodcaposlovensku.com). The total area is about 785–790 km², of which 78% lies in Slovakia and 22% in Poland (deims.org). They are the highest mountains of the Carpathians and the highest north of the Alps in Europe (Wikipedia). Together with Poland’s Tatra National Park (Tatrzański Park Narodowy), the Slovak TANAP forms part of the UNESCO Biosphere Reserves (tanap.org). The main ridge of the High Tatras is only 26 km long (vysoketatry.org), with a maximum width of 17 km (Wikipedia). The Tatras feature sharp ridges, deep valleys and a distinctly alpine relief formed by glacial processes. The Western Tatras are characterized by complex mountain massifs with diverse rock formations, while the Eastern Tatras consist of the High Tatras — the highest and most alpine part — and the Belianske Tatras, which are lower but geologically very rich (gov.pl).

The highest peak of both the High Tatras and Slovakia is Gerlachovský štít (2,655 m a.s.l.) (vysoketatry.org). Of the 35 valleys, the best known are Kôprová, Furkotská, Mlynická, Mengusovská, Batizovská, Velická, Veľká and Malá Studená, Bielovodská, Javorová, and Kežmarská Biela . The High Tatras contain about 120 glacial lakes, including , Veľké Hincovo Pleso, , Morskie Oko, and Wielki Staw Polski. Snow remains for 200–250 days per year, and on some shaded slopes it does not melt at all; annual precipitation reaches around 1,600 mm (Wikipedia). Geologically, the Tatras are a core mountain range, whose crystalline basement formed in the Carboniferous period about 210 million years ago (Janák, Plašienka, Petrík). Alpine glaciers played a dominant role in shaping the relief; during glacial periods, northern glaciers reached lengths of up to 14 km (Wikipedia). The relief was formed during the Alpine orogeny and subsequent glacial and periglacial processes, producing cirques, U-shaped valleys, moraines, gorge valleys and lake basins (unesco.org). At their maximum extent, High Tatra glaciers covered about 15,000 ha (Houdek & Bohuš, 1976). The geological structure includes granite cores in the interior and Mesozoic limestones and dolomites in the outer zones (deims.org).

The origin of the name Tatras is not definitively resolved. Some scholars link it to pre-Slavic inhabitants and to the Aryan words tamtra or tâtra meaning “dark”. Others relate it to a folk word meaning rocky, barren land. The most widely accepted view derives the name from the Slavic word trtri meaning “cliffs” (Melich 1902; Czambel 1906; Chaloupecký 1923). The first written record dates to 999, as Tritri montes (wikipedia.sk), and by 1125 it appeared as Tatri in Cosmas‘ Chronicle (Kele & Lučanský, 2001).

The Bielovodská Valley glacier was 14 km long and 330 m thick (Houdek & Bohuš, 1976). The Tatras are divided into Western and Eastern Tatras, separated by Ľaliové Saddle; the Eastern Tatras consist of the High Tatras and the Belianske Tatras. Bielovodská Valley is the longest and the only fully alpine-type valley (Bohuš, 1996). About 330 caves have been mapped. There are over 200 glacial lakes (pleso in Slovak, staw in Polish). The climate is alpine to high-alpine, with snow cover lasting 180–250 days per year and wind occurring on up to 300 days. Foehn-type downslope winds often cause forest blowdowns. Autumn is the best season for hiking (wikipedia.sk). The Tatras are among the coldest and wettest regions of Slovakia and Poland. Strong precipitation shapes vegetation and erosion (ecopotential-project.eu). The mountains are home to chamois and marmots, and to large carnivores such as brown bear, wolf and lynx. The Tatra chamois (Rupicapra rupicapra tatrica) is a symbol of the High Tatras. Archaeological remains of a fortified prehistoric settlement were discovered at Žltá stena near Tatranská Polianka. Kriváň is Slovakia’s national mountain. About 1,400 plant species grow in the Tatras. Mining activity dates back to the 13th century; iron, copper, antimony and gold were extracted, though only of mineralogical significance. The Belianske Tatras form a 14-km limestone ridge and are among the most scenic parts of the range, famous for Edelweiss (Leontopodium alpinum) and the Belianska Cave. The highest settlement is Štrbské Pleso (1,355 m). A cable car leads to Lomnický Peak (2,632 m). The highest mountain hut is Chata pod Rysmi (2,250 m), followed by many famous huts such as Téryho chata, Zbojnícka chata, Zamkovského chata, Sliezsky dom, and Chata pri Zelenom plese.

Die Hohe Tatra ist vermutlich der größte Stolz der Slowakei. In jedem Fall stellt sie das höchste Gebirge des Landes dar. Sie gilt zugleich als das kleinste Hochgebirge der Welt (Peter Kaclík). Der Name Tatra wird häufig als Sammelbezeichnung mehrerer Gebirgseinheiten verstanden – Hohe Tatra, Niedere Tatra, Westtatra, Osttatra und Belaer Tatra – die besonders aus touristischer Sicht oft als ein zusammenhängendes Gebirgssystem betrachtet werden oder vereinfacht in Hohe und Niedere Tatra gegliedert werden (sprievodcaposlovensku.com). Die Gesamtfläche beträgt 785–790 km², wovon 78 % in der Slowakei und 22 % in Polen liegen (deims.org). Die Tatra ist das höchste Gebirge der Karpaten und zugleich das höchste Gebirge nördlich der Alpen in Europa (Wikipedia). Zusammen mit dem polnischen Tatrzański Park Narodowy ist der slowakische TANAP Teil des UNESCO-Biosphärenreservates (tanap.org). Der Hauptkamm der Hohen Tatra ist lediglich 26 km lang (vysoketatry.org), seine maximale Breite beträgt 17 km (Wikipedia). Das Gebirge ist geprägt von scharfen Graten, tiefen Tälern und einem stark alpinen Relief, das durch glaziale Prozesse entstand. Die Westtatra besitzt den Charakter komplexer Gebirgsmassive mit vielfältigen Felsformationen, während die Osttatra aus der Hohen Tatra – dem höchsten und alpinsten Teil – sowie der Belaer Tatra besteht, die niedriger liegt, jedoch geologisch äußerst reich ist (gov.pl). Der höchste Gipfel der Hohen Tatra und der gesamten Slowakei ist der Gerlachovský štít mit 2 655 m ü. M. (vysoketatry.org). Von insgesamt 35 Tälern sind besonders bekannt: Kôprová-, Furkotská-, Mlynická-, Mengusovská-, Batizovská-, Velická-, Große und Kleine Studená-Tal, Bielovodská-Tal, Javorová-Tal und das Tal der Kežmarská Biela voda. In der Hohen Tatra befinden sich etwa 120 Gletscherseen, darunter Štrbské pleso, Veľké Hincovo pleso, Popradské pleso, Morskie Oko und Wielki Staw Polski. Die Schneedecke hält hier 200–250 Tage im Jahr, in schattigen Lagen oft ganzjährig, und der jährliche Niederschlag erreicht etwa 1 600 mm (Wikipedia). 

Geologisch ist die Tatra ein Kerngebirge. Das kristalline Grundgebirge entstand bereits im Karbon vor etwa 210 Millionen Jahren (Janák, Plašienka, Petrík). Die heutige Form des Reliefs wurde wesentlich durch alpine Gletscher geprägt, die während der Eiszeiten auf der Nordseite bis zu 14 km Länge erreichten (Wikipedia). Die Gebirgsform entstand während der alpidischen Gebirgsbildung sowie durch glaziale und periglaziale Prozesse, wodurch typische Formen wie Kar-Kessel, U-Täler, Moränen, Schlucht-Täler und Seebecken entstanden (unesco.org). Zur Zeit der größten Vereisung bedeckten die Gletscher der Hohen Tatra rund 15 000 ha (Houdek & Bohuš, 1976). Die geologische Struktur besteht aus granitischen Gesteinen im Inneren und mesozoischen Kalk- und Dolomitgesteinen an den Randzonen (deims.org).

Der Ursprung des Namens Tatra ist bis heute nicht eindeutig geklärt. Einige Historiker führen ihn auf vor-slawische Bevölkerungen und die arischen Begriffe tamtra oder tâtra („dunkel“) zurück, andere auf ein Volkswort für steinige, unfruchtbare Landschaft. Am wahrscheinlichsten gilt die Ableitung vom slawischen Wort „trtri“ („Felsklippen“) (Melich 1902; Czambel 1906; Chaloupecký 1923). Die erste Erwähnung stammt aus dem Jahr 999 (Tritri montes), später 1125 erscheint der Name Tatri in der Chronik des Kosmas (Kele & Lučanský, 2001).

Der Gletscher im Bielovodská-Tal war 14 km lang und 330 m mächtig (Houdek & Bohuš, 1976). Die Tatra gliedert sich in West- und Osttatra, getrennt durch das Ľaliové-Joch. Die Osttatra besteht aus der Hohen Tatra und der Belaer Tatra (wikipedia.sk). Das Bielovodská-Tal ist das längste Tal und das einzige mit vollständig alpinem Charakter (Bohuš, 1996). In der Tatra sind rund 330 Höhlen bekannt. Es gibt über 200 Gletscherseen, die auf Slowakisch pleso und auf Polnisch staw heißen. Das Klima ist hochgebirgig bis alpinen Typs. Die Schneedecke hält 180–250 Tage an, und an bis zu 300 Tagen im Jahr weht starker Wind. Häufig treten Fallwinde auf der Südseite auf, die zu großflächigen Windwürfen führen. Die beste Zeit für Bergtouren ist der Herbst, wenn das Wetter am stabilsten ist (wikipedia.sk). Die Tatra zählt zu den kältesten und niederschlagsreichsten Regionen der Slowakei und Polens. Häufige Regen- und Schneefälle beeinflussen Vegetation und Erosionsprozesse (ecopotential-project.eu). In den höchsten Lagen leben Gämsen und Murmeltiere. Die Tatra-Gämse (Rupicapra rupicapra tatrica) ist ein Symbol der Hohen Tatra. In den Wäldern kommen auch große Beutegreifer wie Bär, Wolf und Luchs vor (vysoketatry.org). In Tatranská Polianka wurde eine vorgeschichtliche befestigte Siedlung entdeckt. Der Kriváň gilt als Symbolberg der Slowakei. Insgesamt wachsen in der Tatra rund 1 400 Pflanzenarten (wikipedia.sk).

Seit dem 13. Jahrhundert gibt es Hinweise auf Bergbau, insbesondere auf Eisen, Kupfer, Antimon und Gold, allerdings nur von mineralogischer Bedeutung. Die Belaer Tatra bildet einen 14 km langen Kalksteinkamm und gilt als der landschaftlich und biologisch reichste Teil, bekannt u. a. für das Edelweiß (Leontopodium alpinum) und die Belaer Tropfsteinhöhle. Die höchstgelegene Siedlung ist Štrbské Pleso (1 355 m). Eine Seilbahn führt auf den (2 632 m). Die höchstgelegene Hütte ist die Chata pod Rysmi (2 250 m), daneben existieren zahlreiche bekannte Berghütten wie Téryho chata, Zbojnícka chata, Zamkovského chata, Sliezsky dom und Chata pri Zelenom plese.

Tatry Wysokie są prawdopodobnie największą dumą Słowacji. W każdym razie stanowią najwyższe pasmo górskie tego kraju. Często określa się je jako najmniejsze góry wysokie świata (Peter Kaclík). Nazwa Tatry bywa rozumiana jako wspólne określenie kilku jednostek górskich – Tatr Wysokich, Tatr Niskich, Tatr Zachodnich, Tatr Wschodnich oraz Tatr Bielskich – które, zwłaszcza z punktu widzenia turystyki, są często postrzegane jako jedno pasmo górskie lub dzielone jedynie na Tatry Wysokie i Niskie  (sprievodcaposlovensku.com). Całkowita powierzchnia Tatr wynosi 785–790 km², z czego 78% leży na Słowacji, a 22% w Polsce (deims.org). Są one najwyższym pasmem Karpat oraz najwyższymi górami Europy na północ od Alp (Wikipedia). Wraz z polskim Tatrzańskim Parkiem Narodowym słowacki TANAP stanowi część Rezerwatu Biosfery UNESCO (tanap.org). Główny grzbiet Tatr Wysokich ma zaledwie 26 km długości (vysoketatry.org), a jego maksymalna szerokość wynosi 17 km (Wikipedia). Tatry charakteryzują się ostrymi graniami, głębokimi dolinami oraz typowo alpejską rzeźbą terenu, ukształtowaną przez procesy glacjalne. Tatry Zachodnie mają charakter złożonych masywów górskich o zróżnicowanych formacjach skalnych, natomiast Tatry Wschodnie tworzą Tatry Wysokie – najwyższą i najbardziej alpejską część pasma – oraz Tatry Bielskie, które są niższe, lecz wyjątkowo bogate geologicznie (gov.pl). Najwyższym szczytem Tatr Wysokich i całej Słowacji jest Gerlachovský štít (2655 m n.p.m.) (vysoketatry.org). Spośród 35 dolin do najbardziej znanych należą: Kôprovská, Furkotská, Mlynická, Mengusovská, Batizovská, Velická, Wielka i Mała Studená, Bielovodská, Jaworowa oraz Dolina Kieżmarskiej Białej Wody. W Tatrach Wysokich znajduje się około 120 jezior polodowcowych, m.in. Štrbské Pleso, Veľké Hincovo Pleso, Popradské Pleso, Morskie Oko oraz Wielki Staw Polski. Pokrywa śnieżna utrzymuje się 200–250 dni w roku, a na niektórych zacienionych stokach nie znika wcale; roczna suma opadów sięga około 1600 mm (Wikipedia).

Pod względem geologicznym Tatry są pasmem zrębowym. Krystaliczne jądro Tatr powstało w karbonie, około 210 milionów lat temu (Janák, Plašienka, Petrík). Decydujący wpływ na rzeźbę terenu miały lodowce alpejskie, które w okresach zlodowaceń osiągały po północnej stronie długość nawet 14 km (Wikipedia). Rzeźba była kształtowana podczas orogenezy alpejskiej oraz przez procesy glacjalne i peryglacjalne, tworząc charakterystyczne formy: kotły firnowe, doliny U-kształtne, moreny, doliny szczelinowe i misy jeziorne (unesco.org). W okresie największego zlodowacenia lodowce Tatr Wysokich zajmowały powierzchnię około 15 000 ha (Houdek & Bohuš, 1976). Budowa geologiczna obejmuje granitowe skały w części wewnętrznej oraz osadowe wapienie i dolomity jurajsko-kredowe w strefach zewnętrznych (deims.org).

Pochodzenie nazwy Tatry nie zostało jednoznacznie wyjaśnione. Jedna z teorii wywodzi ją od przed-słowiańskich mieszkańców i aryjskich słów tamtra lub tâtra oznaczających „ciemny”. Inni łączą ją z ludowym określeniem kamienistej, jałowej ziemi. Najbardziej prawdopodobne jest jednak pochodzenie od słowiańskiego słowa „trtri”, oznaczającego skały i urwiska (Melich 1902; Czambel 1906; Chaloupecký 1923). Najstarsza wzmianka pochodzi z roku 999 jako Tritri montes (wikipedia.sk), a w 1125 w Kronice Kosmasa pojawia się forma Tatri (Kele & Lučanský, 2001). Lodowiec w Dolinie Białej Wody miał 14 km długości i 330 m grubości (Houdek & Bohuš, 1976). Tatry dzielą się na Tatry Zachodnie i Wschodnie, rozdzielone Przełęczą Liliową (Ľaliové sedlo). Tatry Wschodnie obejmują Tatry Wysokie i Tatry Bielskie (wikipedia.sk). Dolina Białej Wody jest najdłuższą doliną Tatr i jedyną o w pełni alpejskim charakterze (Bohuš, 1996). Znanych jest około 330 jaskiń. W Tatrach znajduje się ponad 200 jezior polodowcowych – na Słowacji zwanych pleso, w Polsce staw. Klimat ma charakter górski do wysokogórskiego. Pokrywa śnieżna utrzymuje się 180–250 dni w roku, a silne wiatry występują nawet 300 dni w roku. Szczególnie częste są wiatry halne powodujące wiatrołomy. Jesień jest najlepszym okresem do wędrówek (wikipedia.sk).

Tatry należą do najchłodniejszych i najbardziej wilgotnych regionów Polski i Słowacji. Częste opady deszczu i śniegu wpływają na roślinność i procesy erozyjne (ecopotential-project.eu). W najwyższych partiach żyją kozice i świstaki. Kozica tatrzańska (Rupicapra rupicapra tatrica) jest symbolem Tatr Wysokich. W lasach występują także niedźwiedź, wilk i ryś (vysoketatry.org). W Tatrzańskiej Poliance odkryto pozostałości pradawnej obronnej na tzw. Żółtej Ścianie. Krywań (Kriváň) jest symbolem narodowym Słowacji. W Tatrach rośnie około 1400 gatunków roślin (wikipedia.sk). Pierwsze wzmianki o górnictwie pochodzą z XIII wieku; wydobywano rudę żelaza, miedź, antymon i złoto, jednak tylko o znaczeniu mineralogicznym. Tatry Bielskie tworzą 14-kilometrowy grzbiet wapienny i uchodzą za najpiękniejszą i najbogatszą przyrodniczo część pasma, znaną m.in. z występowania szarotki alpejskiej (Leontopodium alpinum) oraz Jaskini Bielskiej. Najwyżej położoną miejscowością jest Štrbské Pleso (1355 m n.p.m.). Kolej linowa prowadzi na Łomnicki Szczyt (2632 m). Najwyżej położone schronisko to Chata pod Rysmi (2250 m), obok wielu innych, m.in. Téryho chata, Zbojnícka chata, Zamkovského chata, Sliezsky dom i Chata pri Zelenom plese.

Vysoké Tatry jsou pravděpodobně největší pýchou Slovenska. V každém případě představují nejvyšší pohoří země. Často jsou označovány jako nejmenší velehory světa (Peter Kaclík). Název Tatry je často chápán jako souhrnné označení několika horských celků – Vysokých Tater, Nízkých Tater, Západních Tater, Východních Tater a Belianských Tater – které jsou zejména z pohledu cestovního ruchu považovány za jedno pohoří nebo jsou zjednodušeně rozdělovány na Vysoké a Nízké Tatry (sprievodcaposlovensku.com).

Celková rozloha činí 785–790 km², z čehož 78 % leží na Slovensku a 22 % v Polsku (deims.org). Tatry jsou nejvyšším pohořím Karpat a zároveň nejvyššími horami Evropy severně od Alp (Wikipedia). Společně s polským Tatrzańskim Parkem Narodowym je slovenský TANAP součástí biosférické rezervace UNESCO (tanap.org). Hřeben Vysokých Tater je dlouhý pouze 26 km (vysoketatry.org) a jeho maximální šířka činí 17 km (Wikipedia). Tatry se vyznačují ostrými hřebeny, hlubokými dolinami a výrazně alpínským reliéfem, vytvořeným glaciálními procesy. Západní Tatry mají charakter složitých horských masivů s rozmanitými skalními formacemi, zatímco Východní Tatry tvoří Vysoké Tatry – nejvyšší a nejvíce alpínskou část pohoří – a Belianské Tatry, které jsou nižší, avšak geologicky mimořádně bohaté (gov.pl). Nejvyšším vrcholem Vysokých Tater i celého Slovenska je Gerlachovský štít (2 655 m n. m.) (vysoketatry.org). Z celkem 35 dolin patří k nejznámějším Kôprová, Furkotská, Mlynická, Mengusovská, Batizovská, Velická, Velká a Malá Studená, Bielovodská, Javorová a dolina Kežmarské Bílé vody. Ve Vysokých Tatrách se nachází přibližně 120 ledovcových jezer, například Štrbské pleso, Veľké Hincovo pleso, Popradské pleso, Morské oko a Wielki Staw Polski. Sněhová pokrývka zde přetrvává 200–250 dní v roce, na některých stinných svazích se neroztaje vůbec a roční úhrn srážek dosahuje přibližně 1 600 mm (Wikipedia).

Z geologického hlediska jsou Tatry jádrovým pohořím. Krystalické jádro Tater vznikalo v karbonu před přibližně 210 miliony let (Janák, Plašienka, Petrík). Zásadní vliv na utváření reliéfu měly alpínské ledovce, které v dobách zalednění dosahovaly na severních svazích délky až 14 km (Wikipedia). Reliéf byl formován během alpínské orogeneze a následnými glaciálními a periglaciálními procesy, které vytvořily typické tvary – karové kotliny, údolí ve tvaru U, morény, soutěsková údolí a jezerní pánve (unesco.org).

V době maximálního zalednění dosahovala plocha ledovců ve Vysokých Tatrách přibližně 15 000 ha (Houdek & Bohuš, 1976). Geologická stavba zahrnuje granitické horniny ve vnitřních částech a mezozoické vápence a dolomity ve vnějších okrajových zónách (deims.org).

Původ názvu Tatry nebyl dosud jednoznačně objasněn. Někteří badatelé jej odvozují od předslovanských obyvatel a árijských slov tamtra či tâtra ve významu „tmavý“, jiní jej spojují s lidovým označením kamenité, neúrodné půdy. Za nejpravděpodobnější se však považuje odvození od slovanského slova „trtri“, znamenajícího skalní bradla (Melich 1902; Czambel 1906; Chaloupecký 1923). Nejstarší písemná zmínka pochází z roku 999 jako Tritri montes (wikipedia.sk), v roce 1125 se v Kosmově kronice objevuje tvar Tatri (Kele & Lučanský, 2001).

Ledovec v Bielovodské dolině měl délku 14 km a mocnost 330 m (Houdek & Bohuš, 1976). Tatry se člení na Západní a Východní Tatry, oddělené Ľaliovým sedlem. Východní Tatry se dále dělí na Vysoké Tatry a Belianské Tatry (wikipedia.sk). Bielovodská dolina je nejdelší dolinou Tater a jedinou s plně alpínským charakterem (Bohuš, 1996). V Tatrách je zmapováno přibližně 330 jeskyní. Nachází se zde více než 200 ledovcových jezer – na Slovensku zvaných pleso, v Polsku staw. Podnebí má převážně horské až vysokohorské rysy. Sněhová pokrývka trvá 180–250 dní ročně a silný vítr vane až 300 dní v roce. Na jižní straně se často vyskytují padavé větry, které způsobují rozsáhlé polomy. Nejvhodnějším obdobím pro turistiku je podzim, kdy je počasí nejstabilnější (wikipedia.sk). Tatry patří k nejchladnějším a nejvlhčím oblastem Slovenska i Polska. Časté deště a sněhové srážky ovlivňují vegetaci i erozní procesy (ecopotential-project.eu). V nejvyšších polohách žijí kamzíci a svišti. Kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica) je symbolem Vysokých Tater. V lesích se vyskytují i medvěd, vlk a rys (vysoketatry.org). V Tatranské Poliance byly odkryty pozůstatky pravěkého opevněného sídla na tzv. Žluté stěně. Kriváň je považován za symbol Slovenska. V Tatrách roste přibližně 1 400 druhů rostlin (wikipedia.sk).

První zmínky o hornické činnosti pocházejí ze 13. století; těžila se především železná ruda, měď, antimon a zlato, avšak pouze s mineralogickým významem. Belianské Tatry tvoří 14 km dlouhý vápencový hřeben a jsou považovány za nejkrásnější a přírodně nejbohatší část pohoří, známou například výskytem protěže alpské (Leontopodium alpinum) a Belianské jeskyně. Nejvýše položenou osadou je Štrbské Pleso (1 355 m n. m.). Na Lomnický štít (2 632 m) vede visutá lanovka. Nejvýše položenou horskou chatou je Chata pod Rysy (2 250 m), dále například Téryho chata, Zbojnícka chata, Zamkovského chata, Sliezský dom a Chata pri Zelenom plese.

Niektoré príspevky

Literatúra

, , ,

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Podunajsko, Fotografie

Devínska Nová Ves – mestská časť Bratislavy

skala
Hits: 3788

Devínska Nová Ves leží v nadmorskej výške 172 metrov nad morom. Na ploche 24.22 km2 žije asi 16 000 obyvateľov. Leží na okraji Záhorskej nížiny a na úpätí Devínskej Kobyly. Člení sa na tieto miestne časti: Devínske Jazero, Kostolné, Podhorské, Paulinské, Sídlisko Stred, Vápenka. Devínska Nová Ves je významných železničným uzlom. Nachádza sa tu automobilka Volkswagen Slovakia a.s.. V minulosti tu existovala úzkorozchodná trať, ktorá spájala dnešnú stanicu s Devínom. Bola využívaná pred 2. svetovou vojnou na transport rudy zo západného úpätia Devínskych Karpát. Nachádzala sa tu vápenka. V 18. storočí tu bola vybudovaná piesková baňa s lanovkou na Sandbergu, pomocou ktorej sa prevážal piesok na na rieku Morava. V roku 1870 vznikol kameňolom a teheľňa. Pôvodný asfaltový pohraničný chodník, tzv. „signálka“ z čias železnej opony, dnes slúži ako cyklotrasa (Wikipedia). 

Pôvodný názov je Nová Ves (devinskanovaves.sk). Ďalšie historické pomenovania: Nova Wass, Divin-Új-Falu, Wyfalu, Theben-Neudorf, Dévényújfalu, Neudorf an der March (Wikipedia). Prvý krát je Devínska Nová Ves písomne spomínaná až v roku 1451 (devinskanovaves.sk). Pôvodne bola osadou panstva Devín (Informačná tabuľa). Unikátne sú nálezy dokumentujúce slovansko – avarské osídlenie. Nachádza sa tu jedno z najstarších a najvýznamnejších pohrebísk zo 7 až 9 storočia. Na dvoch návršiach nad moravskou nivou stáli pri štvrti nazývanej Slovinec v 9.storočí dve veľkomoravské . Na menšej plošine dolného kopca dolného kopca bolo opevnené hradisko s označením „Na skale“. Hradisko chránil 2 metre vysoký ochranný val, násyp sa dá aj dnes rozpoznať v teréne. Horné hradisko s označením „Na pieskoch“ stálo na vyššej plošine ležiace nad žltou stenou Sandbergu. Opevnenie hradiska tvoril mohutný násyp z juhu posilnený priekopou. Z hradísk sa dalo kontrolovať široké okolie, najmä šíre Moravské pole na druhom brehu Moravy. Nie je vylúčené, že práve tieto boli pevnosťou Dowina kniežaťa Rastislava, na ktorú podľa Fuldských análov v roku 869 neúspešne útočil Karol, syn východofranského kráľa Ľudovíta Nemca (Wikipedia). Devínska Nová Ves bola pôvodne osadou panstva Devín (Informačná tabuľa).

V 30-tych tokoch 16. storočia osadu vydrancovali cudzí žoldnieri pozvaní chrániť Bratislavu pred Turkami (Informačná tabuľa). V 30-tych rokoch 16. storočia sa sem prisťahovali Chorváti, ktorí dokonca počtom prevýšili pôvodné obyvateľstvo. To viedlo v roku 1552 ku názvu Chorvátska Nová Ves. Názov Devínska Nová Ves je doložený až z 18. storočia. Od roku 1972 je mestskou časti Bratislavy (devinskanovaves.sk). Aj dnes tu žije najväčšia chorvátska menšina na území Slovenska, každoročne sa tu koná Festival chorvátskej kultúry. Rodáci Devínskej Novej Vsi: spisovatelia Peter Pišťanek, Rudolf Sloboda (Wikipedia). Po roku 1972 sa Devínska Nová Ves podstatne rozšírila o nové a podniky najmä automobilového priemyslu. Bola pričlenená ku Bratislave. Hospodárky a strategický význam mal most cez rieku Moravu. Železničná trať Gänserndorf – Devínska Nová Ves – , ktorá bola otvorená v roku 1848 bola prvou parnou železnicou v Uhorsku (Informačná tabuľa).

Devínska Nová Ves liegt auf einer Höhe von 172 Metern über dem Meeresspiegel. Auf einer Fläche von 24,22 km² leben etwa 16.000 Einwohner. Sie befindet sich am Rand des -Tieflandes und am Fuße der . Der Ort gliedert sich in folgende Ortsteile: Devínske Jazero, Kostolné, Podhorské, Paulinské, Sídlisko Stred und Vápenka. Devínska Nová Ves ist ein bedeutender Eisenbahnknotenpunkt. Hier befindet sich das Automobilwerk Volkswagen Slovakia a.s. In der Vergangenheit gab es hier eine Schmalspurbahn, die den heutigen Bahnhof mit verband. Sie wurde vor dem Zweiten Weltkrieg zum Transport von Erz vom Westfuß der Devín-Karpaten genutzt. Außerdem gab es hier einen Kalkofen. Im 18. Jahrhundert wurde am ein Sandsteinbruch mit einer Seilbahn errichtet, mit der der Sand zu Schiffen auf der March transportiert wurde. Im Jahr 1870 entstanden ein Steinbruch und eine Ziegelei. Der ursprüngliche asphaltierte Grenzweg, die sogenannte „Signálka“ aus der Zeit des Eisernen Vorhangs, dient heute als Radweg (Wikipedia).

Der ursprüngliche Name der Gemeinde lautet Nová Ves (devinskanovaves.sk). Weitere historische Bezeichnungen sind: Nova Wass, Divin-Új-Falu, Wyfalu, Theben-Neudorf, Dévényújfalu, Neudorf an der March (Wikipedia). Erstmals wird Devínska Nová Ves im Jahr 1451 urkundlich erwähnt (devinskanovaves.sk). Ursprünglich war sie eine Siedlung der Herrschaft Devín (Informationstafel). Einzigartig sind Funde, die eine slawisch-awarische Besiedlung dokumentieren. Hier befindet sich eines der ältesten und bedeutendsten Gräberfelder aus dem 7.–9. Jahrhundert. Auf zwei Anhöhen über der Marchaue standen im 9. Jahrhundert im Viertel Slovinec zwei großmährische Festungen. Auf dem kleineren Plateau des unteren Hügels befand sich die befestigte Siedlung „Na skale“. Sie wurde von einem zwei Meter hohen Schutzwall umgeben, dessen Reste im Gelände noch erkennbar sind. Die obere Befestigung „Na pieskoch“ lag auf einem höheren Plateau oberhalb der gelben Sandbergwand. Ihr Schutz bildete ein mächtiger Wall, der im Süden durch einen Graben verstärkt wurde. Von den Festungen aus konnte man die Umgebung, insbesondere das weite Marchfeld auf der anderen Seite der March, kontrollieren. Es ist nicht ausgeschlossen, dass diese Befestigungen die „Dowina“-Burg des Fürsten Rastislav darstellten, auf die laut den Fuldaer Annalen im Jahr 869 Karl, der Sohn des ostfränkischen Königs Ludwig des Deutschen, erfolglos angriff (Wikipedia). Devínska Nová Ves war ursprünglich eine Siedlung der Herrschaft Devín (Informationstafel).

In den 1530er Jahren wurde die Siedlung von fremden Söldnern geplündert, die eingeladen worden waren, Pressburg vor den Türken zu schützen (Informationstafel). In den 1530er Jahren zogen Kroaten hierher, die bald sogar die ursprüngliche Bevölkerung zahlenmäßig übertrafen. Dies führte 1552 zur Bezeichnung Chorvátska Nová Ves („Kroatisches Neudorf“). Der Name Devínska Nová Ves ist erst seit dem 18. Jahrhundert belegt. Seit 1972 ist sie ein Stadtteil von Bratislava (devinskanovaves.sk). Auch heute lebt hier die größte kroatische Minderheit in der Slowakei, und jährlich findet hier das Festival der kroatischen Kultur statt. Bekannte Söhne von Devínska Nová Ves sind die Schriftsteller Peter Pišťanek und Rudolf Sloboda (Wikipedia). Nach 1972 wurde Devínska Nová Ves erheblich durch neue Wohnsiedlungen und Industriebetriebe, insbesondere der Automobilindustrie, erweitert. Sie wurde Bratislava angegliedert. Wirtschaftlich und strategisch bedeutend war die Brücke über die March. Die Eisenbahnlinie Gänserndorf – Devínska Nová Ves – Bratislava, die 1848 eröffnet wurde, war die erste Dampfeisenbahn in Ungarn (Informationstafel).

Devínska Nová Ves lies at an elevation of 172 meters above sea level. Around 16,000 inhabitants live here on an area of 24.22 km². It is located on the edge of the Záhorie Lowland and at the foot of Devínska Kobyla. It consists of the following parts: Devínske Jazero, Kostolné, Podhorské, Paulinské, Sídlisko Stred, and Vápenka. Devínska Nová Ves is an important railway junction. The Volkswagen Slovakia automotive plant is located here. In the past, there was a narrow-gauge railway connecting the present station with Devín. Before World War II, it was used to transport ore from the western slopes of the Devín Carpathians. A lime kiln also operated here. In the 18th century, a sand quarry was built on Sandberg with a cableway that transported sand to ships on the River. In 1870, a stone quarry and a brickyard were established. The original asphalt border path, the so-called “signálka” from the Iron Curtain era, now serves as a cycle route (Wikipedia).

The original name of the settlement was Nová Ves (devinskanovaves.sk). Other historical names include Nova Wass, Divin-Új-Falu, Wyfalu, Theben-Neudorf, Dévényújfalu, and Neudorf an der March (Wikipedia). Devínska Nová Ves was first mentioned in writing in 1451 (devinskanovaves.sk). It was originally a settlement belonging to the Devín estate (information board). Unique finds document Slavic–Avar settlement. The site contains one of the oldest and most important burial grounds from the 7th to 9th centuries. On two hills above the Morava floodplain stood two Great Moravian fortresses in the 9th century, in the area known as Slovinec. On the lower hill was the fortified settlement “Na skale”, protected by a two-meter-high defensive rampart, still visible in the terrain today. The upper fortress, called “Na pieskoch”, stood on a higher plateau above the yellow cliffs of Sandberg. Its fortifications consisted of a massive embankment reinforced on the south by a ditch. From these strongholds it was possible to control the surrounding area, especially the vast Moravian Plain across the Morava River. It is not excluded that these fortresses were identical with Dowina, the stronghold of Prince Rastislav, which, according to the Annals of Fulda, was unsuccessfully attacked in 869 by Charles, son of Louis the German, King of East Francia (Wikipedia). Devínska Nová Ves was originally part of the Devín estate (information board).

In the 1530s, the settlement was plundered by foreign mercenaries invited to defend Bratislava from the Turks (information board). Also in the 1530s, Croats settled here and soon outnumbered the original population. This led, in 1552, to the name Chorvátska Nová Ves (“Croatian New Village”). The name Devínska Nová Ves has been attested only since the 18th century. Since 1972, it has been a borough of Bratislava (devinskanovaves.sk). Even today, the largest Croatian minority in Slovakia lives here, and the annual Festival of Croatian Culture takes place. Notable natives of Devínska Nová Ves include the writers Peter Pišťanek and Rudolf Sloboda (Wikipedia). After 1972, Devínska Nová Ves expanded significantly with new housing estates and industries, particularly in the automotive sector. It was incorporated into Bratislava. Economically and strategically important was the bridge across the Morava River. The Gänserndorf – Devínska Nová Ves – Bratislava railway line, opened in 1848, was the first steam railway in Hungary (information board).

, ,

Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Mestá, Mestá, Česko, Južná Morava, Fotografie

Blansko – brána Moravského krasu

skala
Hits: 307

Blansko je okresné mesto v Juhomoravskom kraji v Českej republike, ležiace približne 19 km severne od Brna, v údolí Svitavy (Wikipedia). Blansko sa nachádza v Drahanskej vrchovine. Východná časť územia mesta leží v Chránenej krajinnej oblasti Moravský (Wikipedia). K 1. januáru 2024 malo mesto približne 20 185 obyvateľov (blansko.cz).

Mesto je často označované ako „Brána Moravského krasu“ vďaka svojej polohe v blízkosti unikátnych krasových javov, ako sú priepasť Macocha a Punkva (Blansko). Prvá písomná zmienka o Blansku pochádza z roku 1136, keď bolo predmetom sporu medzi olomouckým biskupom Jindřichom Zdíkom a kniežaťom Vratislavom z Brna o právo postaviť kostol v obci . Pôvodná osada sa nachádzala na pravom brehu Svitavy, dnes známa ako Staré Blansko. Koncom 14. storočia začala na ľavom brehu rieky vznikať nová osada, Nové Blansko, ktorá sa neskôr stala jadrom moderného mesta. Obe časti sa administratívne a ekonomicky zlúčili v roku 1526. V 16. storočí, počas vlády rodu Žalkovských zo Žalkovic, bolo Blansko povýšené na trhové mestečko a gotická pevnosť bola prestavaná na renesančný zámok. V roku 1698 získala panstvo rodina Gellhornovcov, ktorá tu založila prvú hutu a železiareň. V roku 1766 Blansko odkúpil rod Salm-Reifferscheidt, ktorý ho vlastnil až do roku 1945. V prvej polovici 19. storočia železiarne prosperovali a došlo k rozvoju výroby umeleckej liatiny. V roku 1849 bola otvorená železničná trať z Brna do Českej Třebovej, čo prispelo k ďalšiemu rozvoju mesta. V roku 1905 udelil František Jozef I. Blansku štatút mesta (blansko.cz). 

Medzi významné v Blansku patrí zámok Blansko, ktorý bol pôvodne gotickou pevnosťou a neskôr prestavaný na renesančný zámok. V súčasnosti slúži ako múzeum s expozíciou umeleckej liatiny. Ďalšou zaujímavosťou je drevený kostolík svätej Paraskievy, prenesený sem z Podkarpatskej Rusi v roku 1936 (blansko.cz). Konkrétnym jeho domovon bolo Nižné Selište. Prenesenie ho zachránilo pred istou skazou (Informačná tabuľa). Kostol svätého Martina ponúka možnosť výstupu na vežu s vyhliadkou na celé mesto a okolie (blansko.cz). Blansko je východiskovým bodom pre návštevy Moravského krasu, ktorý ponúka množstvo turistických a cyklistických trás. Mesto disponuje kvalitnou športovou infraštruktúrou, vrátane krytého a vonkajšieho plaveckého bazéna, zimného štadióna, tenisových a volejbalových kurtov či bowlingovej haly. Blansko je známe svojou priemyselnou tradíciou, najmä v oblasti strojárstva a hutníctva (Blanensko). Technická pamiatka Klamova huť sa nachádza na úzkom ostrove medzi korytom rieky Svitava a umelým násypom pri železničnej trati – Česká Třebová. Zachovala sa prízemný objekt bez vysokej pece, predstavuje typickú priemyselnú architektúru polovice 19. storočia. Huta Paulinka patrila medzi tzv. salmovské železiarne, od konca 19. storočia fungovala ako zlievareň. Pomenovanie získala podľa manželky majiteľa panstva K. J. Salma, kňažnej Pauliny z Auerspergu (Informačná tabuľa).

V Blansku je prezentovaná tzv. Stanica Európske železa. Projekt Cesta železa Moravským krasom je súčasťou európskeho projektu. Zámerom je propagovať dôležité lokality európskeho železiarstva v minulosti. V Blansku sa začiatky systematického záujmu hutníctva datujú od konca 8. storočia. Do rudonosnej strednej časti Moravského krasu vstúpili prospektori, baníci, hutníci, kováči, uhliari (Informačná tabuľa).

Blansko is a district town in the South Moravian Region of the Czech Republic, located approximately 19 km north of Brno, in the valley of the Svitava River (Wikipedia). Blansko is situated in the Drahanská Highlands. The eastern part of the town’s territory lies within the Moravian Karst Protected Landscape Area (Wikipedia). As of January 1, 2024, the town had approximately 20,185 inhabitants (blansko.cz).

The town is often referred to as the „Gateway to the Moravian Karst“ due to its proximity to unique karst phenomena, such as the Macocha Abyss and the Punkva Caves (Blansko). The first written mention of Blansko dates back to 1136 when it was the subject of a dispute between Olomouc Bishop Jindřich Zdík and Prince Vratislav of Brno over the right to build a church in the village. The original settlement was located on the right bank of the Svitava River, now known as Old Blansko. By the late 14th century, a new settlement, New Blansko, began to emerge on the left bank of the river, later becoming the core of the modern town. The two parts were administratively and economically united in 1526. In the 16th century, under the rule of the Žalkovský family of Žalkovice, Blansko was elevated to a market town, and the Gothic fortress was rebuilt into a Renaissance chateau. In 1698, the estate was acquired by the Gellhorn family, who established the first foundry and ironworks here. In 1766, Blansko was purchased by the Salm-Reifferscheidt family, who owned it until 1945. In the first half of the 19th century, the ironworks prospered, and the production of artistic cast iron flourished. In 1849, the railway line from Brno to Česká Třebová was opened, contributing to the town’s further development. In 1905, Emperor Franz Joseph I granted Blansko town status (blansko.cz).

Notable landmarks in Blansko include the Blansko Chateau, originally a Gothic fortress later rebuilt into a Renaissance chateau. It now serves as a museum featuring an exhibition of artistic cast iron. Another attraction is the wooden Church of St. Parascheva, relocated here from Subcarpathian Ruthenia in 1936 (blansko.cz). Its original home was Nižné Selište, and the relocation saved it from inevitable decay (information board). The Church of St. offers visitors the opportunity to climb its tower for views of the town and surrounding area (blansko.cz). Blansko serves as a starting point for visits to the Moravian Karst, which offers numerous hiking and cycling trails. The town has excellent sports facilities, including indoor and outdoor swimming pools, an ice rink, tennis and volleyball courts, and a bowling hall. Blansko is known for its industrial tradition, particularly in engineering and metallurgy (Blanensko).

The Klam Ironworks is an industrial monument located on a narrow island between the Svitava River and an artificial embankment near the Brno-Česká Třebová railway line. The preserved ground-level structure, without a blast furnace, represents typical 19th-century industrial architecture. The Paulinka Ironworks was part of the so-called Salm ironworks and functioned as a foundry from the late 19th century. It was named after Princess Paulina of Auersperg, the wife of the estate owner K. J. Salm (information board).

Blansko also features the „Station of the European Iron Route.“ The project „Iron Route through the Moravian Karst“ is part of a European initiative aiming to promote significant historical ironworking sites. In Blansko, the systematic interest in metallurgy dates back to the late 8th century, when prospectors, miners, metallurgists, blacksmiths, and charcoal burners entered the ore-rich central part of the Moravian Karst (information board).

Blansko je okresní město v Jihomoravském kraji v České republice, ležící přibližně 19 km severně od Brna, v údolí řeky Svitavy (Wikipedia). Blansko se nachází v Drahanské vrchovině. Východní část území města leží v Chráněné krajinné oblasti Moravský kras (Wikipedia). K 1. lednu 2024 mělo město přibližně 20 185 obyvatel (blansko.cz).

Město je často označováno jako „Brána Moravského krasu“ díky své poloze v blízkosti unikátních krasových jevů, jako jsou propast Macocha a Punkevní jeskyně (Blansko). První písemná zmínka o Blansku pochází z roku 1136, kdy bylo předmětem sporu mezi olomouckým biskupem Jindřichem Zdíkem a knížetem Vratislavem z Brna o právo postavit kostel v obci. Původní osada se nacházela na pravém břehu Svitavy, dnes známá jako Staré Blansko. Koncem 14. století začala na levém břehu řeky vznikat nová osada, Nové Blansko, která se později stala jádrem moderního města. Obě části byly administrativně a ekonomicky sloučeny v roce 1526. V 16. století, za vlády rodu Žalkovských ze Žalkovic, bylo Blansko povýšeno na trhové městečko a gotická tvrz byla přestavěna na renesanční zámek. V roce 1698 získala panství rodina Gellhornů, která zde založila první huť a železárnu. V roce 1766 Blansko odkoupil rod Salm-Reifferscheidt, který ho vlastnil až do roku 1945. V první polovině 19. století železárny prosperovaly a rozvinula se výroba umělecké litiny. V roce 1849 byla otevřena železniční trať z Brna do České Třebové, což přispělo k dalšímu rozvoji města. V roce 1905 udělil František Josef I. Blansku statut města (blansko.cz).

K významným památkám Blanska patří zámek Blansko, původně gotická tvrz přestavěná na renesanční zámek, dnes sloužící jako muzeum s expozicí umělecké litiny. Další zajímavostí je dřevěný kostelík svaté Paraskivy, přenesený sem z Podkarpatské Rusi v roce 1936 (blansko.cz). Jeho původním domovem bylo Nižné Seliště a přenesení ho zachránilo před jistou zkázou (informační tabule). Kostel svatého Martina nabízí možnost výstupu na věž s vyhlídkou na celé město a okolí (blansko.cz). Blansko je výchozím bodem pro návštěvy Moravského krasu, který nabízí množství turistických a cyklistických tras. Město disponuje kvalitní sportovní infrastrukturou, včetně krytého a venkovního bazénu, zimního stadionu, tenisových a volejbalových kurtů nebo bowlingové haly. Blansko je známé svou průmyslovou tradicí, zejména v oblasti strojírenství a hutnictví (Blanensko).

Technická památka Klamova huť se nachází na úzkém ostrově mezi korytem řeky Svitavy a umělým náspem při železniční trati Brno – Česká Třebová. Dochoval se přízemní objekt bez vysoké pece, představující typickou průmyslovou architekturu poloviny 19. století. Huť Paulinka patřila mezi tzv. salmovské železárny a od konce 19. století fungovala jako slévárna. Jméno získala podle manželky majitele panství K. J. Salma, kněžny Pauliny z Auerspergu (Informační tabule).

V Blansku je prezentována tzv. Stanice Evropské cesty železa. Projekt Cesta železa Moravským krasem je součástí evropského projektu. Cílem je propagovat důležité lokality evropského hutnictví v minulosti. V Blansku se počátky systematického zájmu o hutnictví datují od konce 8. století, kdy do rudonosné střední části Moravského krasu vstoupili prospektoři, horníci, hutníci, kováři a uhlíři (Informační tabule).

Dokumenty, Krajina, Zahraničie, Objekty, predmety a priestory, Obce, Moravské obce, Česko, Južná Morava, Stavby, Fotografie, Dopravné a technické diela

Rudice

skala
Hits: 289

Rudice je obec, približne 12 km od Uherského Brodu (obec-rudice.cz) obklopená vrchmi a lesmi v nadmorskej výške 510 metrov nad morom. Okolie Rudice patrí k najromantickejším miestam v Moravskom krase. Najväčšou prírodnou zaujímavosťou je 12 km dlhý jaskynný systém s najhlbšou suchou priepasťou v Českej republike (-153 m). Jaskyňa je vytvorená Jedovnickým potokom, ktorý sa prepadá v aktívnom ponore slepého údolia neďaleko Rudice a vyviera pri Býčej skale v Josefovskom údolí neďaleko Adamova. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1247. Rudice majú bohatú železiarsku a banícku tradíciu, ktorá sa odráža v miestnej architektúre a kultúre (rudice.cz). Názov je odvodený od slova ruda (Informačná tabuľa). Dominantou obce je veterný mlyn z 19. storočia, v ktorom sa dnes nachádza múzeum s expozíciami histórie obce, baníctva, hutníctva, speleológie a mineralógie (rudice.cz). Okolie Rudice je ideálne pre pešiu turistiku a cykloturistiku. Návštevníci môžu objavovať krásy Moravského krasu, vrátane prírodnej Rudické propadání, kde sa Jedovnický potok prepadá do 90 m hlbokého a viac ako 12 km dlhého jaskynného systému, druhého najdlhšieho v Českej republike (kudyznudy.cz). Krápniková výzdoba jaskýň je unikátna (Informačná tabuľa). 

Súčasťou tohto systému je aj najväčší podzemný vodopád v ČR (35 m), najhlbšia suchá priepasť (153 m) či Obří dóm. Zaujímavosťou je bývalý pieskovcový lom Seč, dnes prírodná pamiatka Rudice-Seč, ktorý láka návštevníkov svojím farebným zafarbením. Okolo lomu vedie náučný chodník Rudické doly (kudyznudy.cz). Každoročne sa tu konajú rôzne kultúrne a spoločenské akcie, vrátane tradičných hodov, tanečných zábav a premietanie filmov (obec-rudice.cz). Dnes v obci žije 815 obyvateľov v cca 300 . Obec má tri časti: Dědina, Hajce a Tumperk. Areál mlynu doplňuje Geopark s ukážkami hornín Moravského krasu. Typickým krajinným prvkom v okolí sú zbytky po šachtách na ťažbu železných rúd – rudické . Dominantou obce je kaplnka svätej Barbory, ktorá sa začala stavať v roku 1999 (Informačná tabuľa). 

Rudice is a village approximately 12 km from Uherský Brod (obec-rudice.cz), surrounded by hills and forests at an altitude of 510 meters above sea level. The surroundings of Rudice rank among the most romantic places in the Moravian Karst. The main natural attraction is a 12 km long cave system with the deepest dry abyss in the Czech Republic (-153 m). The cave was formed by the Jedovnice Stream, which sinks into an active swallow hole in a blind valley near Rudice and resurfaces at Býčí Skála in Josefov Valley near Adamov. The first written mention of the village dates back to 1247. The name Rudice derives from the word „ore“ (Informačná tabuľa). Rudice has a rich ironworking and mining tradition reflected in the local architecture and culture (rudice.cz). The village’s landmark is a 19th-century windmill, which now houses a museum featuring exhibits on the history of the village, mining, metallurgy, speleology, and mineralogy (rudice.cz). The surroundings of Rudice are ideal for hiking and cycling. Visitors can explore the beauty of the Moravian Karst, including the Rudice Sinkhole, where the Jedovnice Stream plunges into a 90 m deep and over 12 km long cave system, the second-longest in the Czech Republic (kudyznudy.cz). The stalactite decorations in the caves are unique (Informačná tabuľa).

This system also features the largest underground waterfall in the Czech Republic (35 m), the deepest dry abyss (153 m), and the Giant Dome. Another attraction is the former sandstone quarry Seč, now a natural monument Rudice-Seč, which draws visitors with its colorful hues. The quarry is surrounded by the educational trail Rudice Mines (kudyznudy.cz). Various cultural and social events are held annually, including traditional feasts, dance parties, and movie screenings (obec-rudice.cz). Today, the village has 815 inhabitants living in approximately 300 houses. The village consists of three parts: Dědina, Hajce, and Tumperk. The windmill complex also includes a Geopark showcasing rocks from the Moravian Karst. A typical landscape feature in the area is the remnants of shafts from iron ore mining—known as Rudice Ponds. Another landmark is the Chapel of St. Barbara, construction of which began in 1999 (Informačná tabuľa).

Rudice ist ein Dorf etwa 12 km von Uherský Brod entfernt (obec-rudice.cz), umgeben von Hügeln und Wäldern auf einer Höhe von 510 Metern über dem Meeresspiegel. Die Umgebung von Rudice gehört zu den romantischsten Orten im Mährischen Karst. Die Hauptattraktion ist ein 12 km langes Höhlensystem mit dem tiefsten trockenen Abgrund in der Tschechischen Republik (-153 m). Die Höhle wurde vom Jedovnický-Bach gebildet, der in einem aktiven Schluckloch in einem blinden Tal nahe Rudice verschwindet und bei der Býčí Skála im Josefov-Tal nahe Adamov wieder auftaucht. Die erste schriftliche Erwähnung des Dorfes stammt aus dem Jahr 1247. Der Name Rudice leitet sich vom Wort „Erz“ ab (Informačná tabuľa). Rudice hat eine reiche Eisen- und Bergbautradition, die sich in der lokalen Architektur und Kultur widerspiegelt (rudice.cz). Das Wahrzeichen des Dorfes ist eine Windmühle aus dem 19. Jahrhundert, die heute ein Museum mit Ausstellungen zur Geschichte des Dorfes, des Bergbaus, der Metallurgie, der Speläologie und der Mineralogie beherbergt (rudice.cz). Die Umgebung von Rudice ist ideal für Wanderungen und Radtouren. Besucher können die Schönheit des Mährischen Karsts erkunden, einschließlich des Rudice-Schlucklochs, wo der Jedovnický-Bach in ein 90 m tiefes und über 12 km langes Höhlensystem stürzt, das zweitlängste in der Tschechischen Republik (kudyznudy.cz). Die Tropfsteindekorationen der Höhlen sind einzigartig (Informačná tabuľa).

Dieses System verfügt auch über den größten unterirdischen Wasserfall Tschechiens (35 m), den tiefsten trockenen Abgrund (153 m) und den Riesendom. Eine weitere Attraktion ist der ehemalige Sandsteinbruch Seč, heute ein Naturdenkmal Rudice-Seč, der Besucher mit seinen bunten Farben anzieht. Der Steinbruch ist von einem Lehrpfad, den Rudice-Minen, umgeben (kudyznudy.cz). Jährlich finden hier verschiedene kulturelle und gesellschaftliche Veranstaltungen statt, darunter traditionelle Kirchweihfeste, Tanzabende und Filmvorführungen (obec-rudice.cz). Heute leben in Rudice 815 Einwohner in etwa 300 Häusern. Das Dorf besteht aus drei Teilen: Dědina, Hajce und Tumperk. Der Windmühlenkomplex umfasst auch einen Geopark mit Gesteinsproben aus dem Mährischen Karst. Ein typisches Landschaftsmerkmal der Gegend sind die Überreste von Erzbergwerksschächten—die sogenannten Rudice-Teiche. Ein weiteres Wahrzeichen ist die Kapelle der Heiligen Barbara, deren Bau 1999 begann (Informačná tabuľa).

Rudice je obec, přibližně 12 km od Uherského Brodu (obec-rudice.cz), obklopená vrchy a v nadmořské výšce 510 metrů nad mořem. Okolí Rudice patří k nejromantičtějším místům v Moravském krasu. Největší přírodní zajímavostí je 12 km dlouhý jeskynní systém s nejhlubší suchou propastí v České republice (-153 m). Jeskyně byla vytvořena Jedovnickým potokem, který se propadá v aktivním ponoru slepého údolí nedaleko Rudice a vyvěrá u Býčí skály v Josefovském údolí nedaleko Adamova. První písemná zmínka o obci pochází z roku 1247. Název Rudice je odvozen od slova „ruda“ (Informačná tabuľa). Rudice má bohatou železářskou a hornickou tradici, která se odráží v místní architektuře a kultuře (rudice.cz). Dominantou obce je větrný mlýn z 19. století, ve kterém se dnes nachází muzeum s expozicemi historie obce, hornictví, hutnictví, speleologie a mineralogie (rudice.cz). Okolí Rudice je ideální pro pěší turistiku a cykloturistiku. Návštěvníci mohou objevovat krásy Moravského krasu, včetně přírodní památky Rudické propadání, kde se Jedovnický potok propadá do 90 m hlubokého a více než 12 km dlouhého jeskynního systému, druhého nejdelšího v České republice (kudyznudy.cz). Krápníková výzdoba jeskyní je unikátní (Informačná tabuľa).

Součástí tohoto systému je také největší podzemní vodopád v ČR (35 m), nejhlubší suchá propast (153 m) a Obří dóm. Zajímavostí je bývalý pískovcový lom Seč, dnes přírodní památka Rudice-Seč, který láká návštěvníky svým barevným zbarvením. Kolem lomu vede naučná stezka Rudické doly (kudyznudy.cz). Každoročně se zde konají různé kulturní a společenské akce, včetně tradičních hodů, tanečních zábav a promítání filmů (obec-rudice.cz). Dnes v obci žije 815 obyvatel ve zhruba 300 domech. Obec má tři části: Dědina, Hajce a Tumperk. Areál mlýna doplňuje Geopark s ukázkami hornin Moravského krasu. Typickým krajinným prvkem v okolí jsou zbytky po šachtách na těžbu železných rud—rudická jezírka. Dominantou obce je kaple svaté Barbory, jejíž stavba byla zahájena v roce 1999 (Informačná tabuľa).

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Fotografie

Salamandrové mesto Banská Štiavnica

skala
Hits: 10207

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk).  je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to . Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

The territory of the city was settled by Celts in the 3rd to 2nd centuries BCE, who mined gold here. The oldest written mention of the city dates back to 1156, referring to it as terra banensium – the land of miners. In the 13th century, settlers from Tyrol and Saxony arrived in Banská Štiavnica (wikipedia.sk). The dominant feature of Trinity Square is the plague column, which was erected as a sign of gratitude for the retreat of the plague epidemic in 1710-1711. The original simple column was later reconstructed in 1759-1764 according to the design of the sculptor Dionýz Stanetti. On the pedestal, sculptures of six saints, protectors against the plague and patrons of miners, are placed: St. Sebastian, St. Francis Xavier, St. Barbara, St. Roch, St. Catherine, St. Joseph (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica is one of the oldest towns in the Kingdom of Hungary (Bujnová et all, 2003). Geologically, the city is situated in the caldera of a stratovolcano. The territory of the present city was settled in prehistoric times, undoubtedly driven by the discovery of precious metals, especially gold and silver. The town developed from a settlement in the Štiavnica stream valley. The second settlement was on the slope of Glanzenberg – now it is the Old Town. In the 1230s, there already existed a parish church of the Virgin Mary (Old Castle) and the Dominican Church of St. Nicholas (today’s parish church of the Assumption of the Virgin Mary). In 1237-38, Banská Štiavnica gained town privileges, becoming a significant center for silver production in Europe and a leading economic hub in Hungary (Bujnová et all, 2003). The square is home to the Late Gothic Evangelical Church of St. Catherine (Slovak Church). It was built between 1488 and 1491 (banskastiavnica.sk). It is called the Slovak Church because Slovak miners were preached to in their language here (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk).

In 1776, a chapel dedicated to St. John of Nepomuk was added to the church. Below the church, there is a crypt where mayors and prominent citizens were buried (banskastiavnica.sk). From the 16th century, the town faced almost 150 years of the Turkish threat. The city constructed a double-circle defense system with gates and maintained its army. The Turks did not manage to breach the city, but it cost the town considerable resources, and miners found themselves in a difficult social position, leading to protests and even a rebellion in 1525-1526. Later, the situation stabilized, and a golden age of mining and the city began (Bujnová et all, 2003). Gold and silver mining reached its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of silver (banskastiavnica.sk).

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske , v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003).

In the 18th century, Banská Štiavnica became the third-largest city in Hungary (banskastiavnica.sk). In 1735, Samuel Mikovíny founded a unique school here to train mining professionals. During the Baroque period, both churches and bourgeois houses were renovated, and between 1744 and 1751, a new landmark, the Calvary, was added. In the mid-18th century, the central Slovak mining region became the hub of the most advanced mining and metallurgical technology in Europe. Ideal conditions for specialized education in technical sciences related to these industries emerged, leading to the establishment of the world’s first technical university, the Mining Academy, in 1763 (Bujnová et all, 2003). Today, three buildings are located in the Upper Botanical Garden (banskastiavnica.sk). Later, the forestry focus was added; in 1824, it merged with the separate Forestry Institute, becoming the Mining and Forestry Academy. The school attracted inventive technicians and scientists (Bujnová et all, 2003).

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

In 1796, the classicist Evangelical Church was completed. Significant figures in Slovak history worked and studied in the Štiavnica schools. By population, Banská Štiavnica was the second-largest city in Slovakia and the third-largest in Hungary in the early 1780s. In the 19th and 20th centuries, mining became an unprofitable venture due to falling metal prices, tumultuous times of revolutions and wars. The hardships of World War I deeply affected Banská Štiavnica. The complex integration into the new Czechoslovak Republic, already complicated by the multiethnic structure of the city’s population, was further complicated by the arrival of the Hungarian Red Army in June 1919. The new state and public administration began to take shape only after the intervention of the Czechoslovak army.

During the crisis in the 1930s, there were considerations to halt mining production, which definitively happened in the early 1990s when mining essentially came to a halt. The centuries-old mining tradition came to a close (Bujnová et all, 2003). After the social changes in 1989, efforts to preserve and valorize the city’s cultural heritage intensified. In 1993, Banská Štiavnica was inscribed on the UNESCO World Heritage List. In recent years, life in the city has gained new impulses thanks to diverse cultural and social activities. Higher education returned, tourism is developing, and local industries are thriving. The city is gradually reconnecting with its historical tradition (Bujnová et all, 2003).

Hopefully, we will appreciate our past more and get to know it. Then, we will surely value ourselves more in the present. And that is our future, a good future. One manifestation of awareness is the Salamander Festivals. The Old Castle underwent a rich architectural and functional prelude before becoming the Old Castle. In the 13th century, there was the Church of the Virgin Mary and the cemetery (banskastiavnica.sk). In the 15th century, the church was heavily damaged during an earthquake and an attack by opponents of King Ladislaus the Posthumous (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu , divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Later, a wall was added until the creation of the Gothic hall church. It continued as an anti-Turkish fortress until its present form with a Baroque castle tower (banskastiavnica.sk). It is the best-preserved city castle in Slovakia and is also associated with the very beginnings of museums in Banská Štiavnica. In the late 19th century, at the initiative of Richtár Goldbrunner, they began to collect exhibits here, which led to the opening of the first museum in Banská Štiavnica in 1900. Today, it is known as the Slovak Mining Museum. The first curator, Vojtech Baker, played a significant role in its establishment. During the summer, the Old Castle comes alive with numerous cultural events, including concerts and theatrical performances. There is particular interest in the traditional Festival of Arts, Crafts, and Entertainment (Bujnová et all, 2003).

The New Castle (Virgin Castle) also has its intriguing history. As part of fortifying the city against the Turks, a massive rectangular fortress was built between 1564 and 1571 on the top of the Frauenberg hill, near the road to Vindšachta (banskastiavnica.sk). The New Castle stands on the Frauenberg hill, serving as a military observatory and part of the watchtower network. It provided visual contact with the observatory on Sitno and could receive signals about the movement of Turkish troops from Krupina and Levice (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Archaeological findings on Glanzenberg prove that mining was already developing during the Celtic settlement period (banskastiavnica.sk). Kammerhof – the Chamber Court is one of the largest architectural complexes in the city. After the decline of the castle and fortified complex on Glanzenberg in the mid-15th century, it became the seat of the royal mining chamber. From the mid-16th century, it was the main chamber count’s residence, overseeing mines, smelters, mints, forests, and technical education throughout the central Slovak mining region. Among other things, ore was refined here, gold separated from silver, and „urbura“ collected – a tax on extracted ore (Bujnová et all, 2003). It is located on the street of the same name, between Farská and Katova streets, or Dolná and Andreja Kmeťa. In front of the facade is a statue of Andrej Kmeť (Bujnová et all, 2003). On the surface of Glanzenberg, the hill of the Old Town, a rich ore vein called Špitáler emerges. The German name means „Shiny Hill.“ At the site of surface mining, there are exposed stone walls, preserved tunnels, chimneys, remains of ore quality determination equipment, smelting furnaces with remnants of slag, spoil material, and mining tools. The highest part of the hill was occupied by a fortified settlement where urbura was collected, and extracted ore was stored (Bujnová et all, 2003). Klopačka is a Baroque tower-like structure from 1681. By beating a wooden board from the tower, miners were summoned to work. The ground and underground parts housed a jail (Source: Information board). The bell ringing was also heard during festive occasions, mining meetings, funerals, and fires (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu . Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

The Mining Museum in Nature (Mining Open-Air Museum) has been offering the opportunity since 1974 to step into a more than 400-year-old mine. The exhibition includes a tour of the Ondrej shaft. The underground guided route with tools and equipment is 1.5 km long, leading through old mining tunnels from the 17th to the 19th century. Visitors wear coats and helmets with their own light source. On the surface, there are mining locomotives and hauling equipment. Near the museum, there is an exhibition of coal mining, the former Powder House building, a mining sawmill, and the Klinger water reservoir (Bujnová et all, 2003).

The mining water management system is a unique system of reservoirs (tajchy) built precisely for mining activities. Mining activities require a significant amount of water. The lack of water was one of the reasons for the impending decline of mining in the 17th century. Pumping out groundwater from mines was very challenging. On the other hand, water was needed for processing the extracted ore. In the 18th century, a bold technical solution emerged – several dozen water reservoirs dammed by clay-stone dams – tajchy (from the German word „Teich,“ meaning pond), which were harmoniously integrated into the landscape. Water flowed into them through a unique system of mining ditches and adits from the higher areas of the Štiavnické Vrchy. Such a solution was realized thanks to local experts, primarily Samuel Mikovíny and Matej Kornel Hell. Later, due to the advent of steam and, especially, electric power and the decline of mining, the original purpose of tajchy faded away (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

The deepest reservoir in the Banská Štiavnica region was Rozgrund from the 18th century. Its dam, with its slope on the aerial side, represented a technical marvel—it was the boldest construction in the world until the mid-19th century. Unique are also the systems of inlet and drainage ditches, mutual interconnections, output adits, and facilities. The Richňavské reservoirs have the longest system of water ditches. The total volume of reservoirs, built since the 16th century, was around 7 million m³, with a length of collecting ditches at 72 km and driving ditches at 57 km.

The Banská Štiavnica mining industry made a significant mark on history through the hereditary adit drainage mining works. In rich areas, they naturally drained mining waters to the surface. A complete unique feature was the Imperial Adit, later called the Voznica Adit, built between 1782 and 1878, which, at the time of its completion, was the longest underground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It continues to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bieber Adit, which began excavation no later than the 14th century (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

On the dams, there are wooden cabins known as „monks,“ housing equipment to control the water discharge from the reservoir. According to legend, when they were building the oldest dam, there were great concerns about whether the dam would hold. In the end, the dam partially gave way, but they couldn’t find the flaw. The builder Darumini suggested that they bury a living person in the dam. That person became the monk František, who wanted to atone for his sins (Soňa Lužinová). According to the legend of the lizards, once a shepherd saw something glimmer on the slope of today’s Old Town and noticed two lizards – one with a golden back and the other with a silver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nugget. That’s why lizards are part of the city’s coat of arms. Hence, the shepherd walks in a salamander procession with a lizard during the annual festivities (Bujnová et all, 2003). The oldest miners in the Štiavnické Vrchy were the Celts from the Kotíny tribe. They searched for noble metals here from 200 to 0 BC and minted coins from silver (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej . V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napríklad do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice.

V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestu do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnice (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Additional personalities from Banská Štiavnica include writer and playwright Anton Hykisch, archaeologist, geologist, and historian Andrej Kmeť, cartographer Samuel Mikovíni, physicist, mathematician Christian Johann Doppler, poet Andrej Sládkovič, and actresses Magda Vášáryová and Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Panorámy

Panorámy

TOP

Všetky