2005, 2006, 2007, 2008, 2009, 2010, 2011, 2012, 2014, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Piešťany – pokojné kúpeľné mesto na Považí

Hits: 61086

Piešťany sú krásne mesto, predovšetkým preto, lebo tu sa dá vnímať pokoj. V Piešťanoch sa ľudia neponáhľajú. Vládne tu pohoda, pričom mesto žije kultúrne, je celkom pekne upravené. Parky zaberajú rozsiahlu plochu, v meste vládne turistický ruch. Mesto leží 162 metrov nad morom, GPS 48°35`03„ zemepisnej šírky a 17°50`01„ zemepisnej dĺžky. Rozloha mesta je 44,201 km2. Stopy osídlenia okolia pochádzajú už zo štvrtohorného pleistocénu. Kamenné nástroje človeka neandertálskeho typu boli objavené v neďalekej obci Banka a v jaskyni Čertova pec. V poslednej dobe ľadovej sa ku nezamŕzajúcim prameňom sťahoval lovec mamutov. Pramene vyhľadávali obyvatelia  neskorej i mladšej doby kamennej, no najmä z doby bronzovej. V okolí sú stopy po ľuďoch maďarovskej kultúry, vystriedanej ľuďmi mohylovej a čačianskej kultúry. V mladšej dobe železnej, asi v 4. storočí pred Kristom, prichádzajú Kelti. V prvom až štvrtom storočí tu bolo osídlenie germánskymi Kvádmi. V piatom až šiestom storočí do oblasti prichádzajú prvé slovanské kmene. Časy Veľkej Moravy z 9. storočia pripomína veľmožský dvorec v blízkom Ducovom. V rokoch 1299, 1301 – 1321 boli Piešťany súčasť panstva Matúša Čáka Trenčianskeho. Piešťany boli aj kráľovským majetkom a súčasťou hradného panstva Tematín. V roku 1348 daroval kráľ Ľudovít I. hrad a panstvo Tematín magistrovi Mikulášovi Kontovi. Po vymretí tohto rodu ich od kráľa Ľudovíta II. získal Alexej Thurzo (Wikipédia).

V minulosti boli Piešťany spomenuté v histórii ako Pessen, Pesthyen (Modrova.eu.sk). Názov Piešťany je odvodený od piesčitého charakteru podložia naplavenín Váhu. Historické názvy Piešťan: 1113 – Pescan, 1299 – Pekchen, 1348 – Posseen, 1357 – Pechen, 1429 – Pestien, Pestyen, 1435 – Pestyén, 1436 – Pesthyen, 1442 – Piesthen, 1546 – Pestien, 1552 – Pestiien, 1564 – Pyšten, 1588 – Pestien, 1642 – Pistin, 1689 – Pöstény, 1709 – Pustin, 1742 – Pusteny, 1745 – Pösthenimu, Piesthan, Pischtan, 1747- Pissteny, 1774 – Püstin, Piesscžany, Teplicz, Teplicze, 1786 – Pűschtin, Piečany, 1787 – Teplicz, 1808 – Pöstény, Püstény, Pjessčany, Pěssťany, 1863 – 1907 – Pöstyén, 1913 – Pöstyény, do 1918 – Pistyan, Pistyán, Piestyan, Píšťany, Pystjan, Pystyan, Pystyán, 1920 – Piešťany. Maďarsky sú Piešťany Pöstyén, nemecky Pistyan, poľsky Piesczany. Prvá písomná zmienka pochádza z roku 1113 zo Zoborskej listiny vydanej uhorským kráľom Kolomanom I.. História mesta je úzko spätá s rozvojom kúpeľníctva v 16. storočí. Prvý podrobný opis prameňov pochádza od prefekta Šarišského hradu a kráľovského radcu Juraja Werhnera z roku 1545. Neskoršie opisy pochádzajú od lekára rakúskych cisárov Johanna Crata de Crafheima z roku 1571, od osobného lekára pápeža Sixta V. Andrea Bacciusa Elpidianusa z roku 1588, od nemeckého cestovateľa Martina Zeillera z roku 1632 a najslávnejší opis pochádza od Adama Trajana v básni Saluberrimae Pistinienses Thermae z roku 1642 (Wikipedia).  V roku 1598 bolo v Piešťanoch 144 domov (obecluka.sk). 

V roku 1642 dostali Piešťany mestské výsady a jarmočné právo a vyvíjali sa ako zemepanské mestečko. V 18. storočí vzniká okolo prameňov kúpeľná osada Teplice. V jej centre stál ubytovací hostinec a panský dom pre šľachtu. Osada sa postupne spojila s obcou Piešťany a dnes tvorí historické centrum. V roku 1720 daroval panovník Karol VI. panstvo Hlohovec (Piešťany patrili pod Hlohovec) Jánovi Leopoldovi Erdödymu, ktorým patrilo mesto až do roku 1848 a kúpele do roku 1940. V roku 1802 navštívil Piešťany Ludwig van Beethoven. Katastrofické rozmery mala na Piešťany povodeň 26.8.1813, kedy boli poškodené všetky budovy (Mednyanský A., 1971) (Wikipédia).

Piešťany, rovnako ako mnoho iných miest západnej Európy, ale aj Slovenska, zažívajú pokles stavu obyvateľstva. Dnes žije v Piešťanoch menej ako 30 000 obyvateľov. V roku 1731 tu podľa dostupných prameňov žilo 1 488 ľudí (Wikipédia), v roku 1910 – 7 379, v roku 1945 – 14 519, v roku 1970 – 22 963, v roku 1980 – 30 731 (Drobný D., Michalec P., Bača R., Hovorka J., 1993), v roku 1991 – 33 176 (Mestská a obecná štatistika, Údaje ku 31.12.1991). Neďaleko od centra mesta, na okraji parku sa nachádza Dom umenia, v ktorej často hosťujú rôzne divadelné a tanečné súbory, koná sa tu množstvo výstav, sála sa používa ako kino apod.. Inou, pomerne známou je Malá scéna Mestského kultúrneho strediska – medzi Piešťancami známe ako „Krasko„. V Piešťanoch je zastúpené vysoké školstvo Inštitútom fyzioterapie, balneológie a rehabilitáce Univerzity svätého Cyrila a Metoda v Trnave. Gymnázia sú tu dve: Pierra de Coubertina a svätého Michala Archanjela. Známa je Hotelová akadémia Ľudovíta Wintera. Na území mesta pôsobia tri múzeá. Hlavná budova Balneologického múzea je situovaná do budovy Kúpeľnej dvorany. Pod jeho správu patrí pamätná izba Ivana Krasku na nábreží Váhu medzi Kolonádnym a Krajinským mostom, Vila doktora Lisku a asi 6 km vzdialené hradisko Kostolec. Vojenské historické múzeum je v areáli leticka a bohužiaľ sprístupnená je iba časť exponátov a otvorené je iba sezónne (Wikipédia). Veteran Car Club Piešťany má svoje múzeum situované v neďalekých Moravanoch. Významnými podnikmi v minulosti bola Tesla Piešťany, dnes najmä ON Semiconductor (Wikipédia). Chirana Piešťany vyrábala zdravotnícke zariadenia a dnes sa vlastne rozdrobila na množstvo menších firiem. Významným pracoviskom aj dnes v oblasti metrológie, skúšobníctva, normalizácie a certifikácie je Technický skúšobný ústav Piešťany, š. p. – TSÚ (Wikipédia).

V Piešťanoch sa od roku 1955 koná Piešťanský hudobný festival. Od roku 1999 Piešťanské organové dni. Pravidelne začiatkom leta sa koná Otvorenie kúpeľnej sezóny. Obnovená bola aj tradícia Sochy piešťanských parkov, od roku 2006 sa pravidelne uskutočňuje filmový festival Cinematik. Ďalšími filmovými festivalmi sú Kineama, Astrofilm a Eurotour. V lete už tradične sa koná Truck Country, Country Lodenica. Súťaž v aranžovaní kvetov Victoria Regia, ktorej vrcholom je alegorický sprievod, sa koná koncom leta a je ukončením letnej kúpeľnej sezóny. Na letisku sa konal v nedávnej minulosti hudobný festival Hodokvas. Túto štafetu prevzal festival Grape. Od roku 2010 vznikla tradícia Carat Tuning Párty, od 2011 festival elektronickej hudby BeeFree. Konávali sa tú aj Národné letecké dni, ktoré boli od roku 2011 presunuté do Sliaču (Wikipédia). Od roku 1959 informuje o meste Revue Piešťany, ktorý bol kedysi mesačníkom, dnes vychádza štvťročne. Týždenník Piešťanský týždeň vychádza od roku 1991 a s ním ma viaže aj osobná skúsenosť, keďže som ho cca od jeho tretieho vydania predával ako kolportér do roku 1995. Od konca roku 2010 sa Piešťany pýšia vlastnou rozhlasovou stanicou Rádio Piešťany, ktorá vysiela ma 90.2 MHz (Wikipédia).

Z Piešťan pochádza herec Marián Geišberg, známa moderátorka Alena Heribanová, kanoista Slavomír Kňazovický, kajakár Róbert Erban, kajakárka Marcela Erbanová, plavkyňa Martina Moravcová, hokejisti Branko Radivojevič a Michel Miklík, futbalista Filip Hološko, tenistki Magdaléna Rybáriková a Dominika Cibulková. V minulosti tu pôsobili mnohí umelci: Miloš Bazovský, Zolo Palugay, Gejza Vámoš, Ivan Krasko, Jozef Dodo Šošoka (Wikipédia), herci Juraj Slezáček, Marián Vajda, hudobník Patrik Vrbovský (Rytmus), tenisti Lukáš Lacko, horolozec Vladimír Plulík. Pôsobili tu básnik, prozaik Ivan Krasko, dramatik a spisovateľ Ivan Stodola, maliar Martin Benka, Alojz Klimo, spisovateľ a maliar Janko Alexy, sochár Valér Vavro, džezový hudobník Jozef Dodo Šošoka.

Literatúra

  • Drobný Dušan, Michalec Peter, Bača Róbert, Hovorka Ján, 1993: Piešťany trochu inak, PMDD, Piešťany, ISBN 80-966992-0-2
  • Mednyanský Alojz, 1971: Malebná cesta dolu Váhom, Tatran, Bratislava, p. 57, 188

Odkazy

Rieka Váh Rymplerova važina – Medzi kúpaliskom Sĺňava a Ratnovskou zátokou sa nachádza tzv. Rymplerova važina. Pred viac ako sto rokmi to bol areál mäkkého lúhu s prevládajúcou vŕbou bielou – Salix alba, topoľom čiernym – Populus nigra, topoľom bielym – Populus alba a topoľom sivým – Populus x canescens. Rastú tu čremchy, hloh, baza, krovité vŕby. Na brehoch potoka rastie kosatec žltý – Iris pseudacorus. Najmä v minulosti to bola oblasť chovu hydiny a pasenia dobytka (František Bača – Piešťanský týždeň). Sĺňava bola vybudovaná v rokoch 1956 – 1959 (ŠOP SR). Sĺňava vodná nádrž Sĺňava vznikla zahradením rieky Váh. Pri prechádzkach na nábreží Váhu možno zazrieť najrozličnejšie druhy vodného vtáctva. Pozornosť vzbudzujú predovšetkým majestátne labute hrbozobé. Najradšej sa zhromažďujú spolu s čajkami smejivými a kačicami divými pod Kolonádovým mostom, kde ich už tradične prikrmujú nielen deti, ale i mnohí návštevníci Piešťan. Najmä v zimných mesiacoch sa k labutiam pripájajú aj kačice divé, lysky čierne. Údolím Váhu sa tiahne dôležitá migračná cesta vtákov. Vodnú nádrž Sĺňava, využívajú operenci pri jarnom a jesennom ťahu ako odpočinkovú stanicu na svojich ďalekých cestách. Niektoré druhy čajok a kačíc zo severnej Európy, hlavne z Pobaltia a Ruska, na Sĺňave i zimujú. Vďaka priaznivým mikroklimatickým podmienkam, ktoré súvisia s termálnymi prameňmi, určité úseky vodných plôch nezamŕzajú ani v silných mrazoch. Preto patrí Sĺňava medzi najvýznamnejšie zimoviská vodného vtáctva v SR. Na Vtáčom ostrove uprostred Sĺňavy každoročne vyhniezdi niekoľko tisíc párov čajok smejivých. K zaujímavostiam patrí, že práve tu zahniezdila prvýkrát na Slovensku aj veľká čajka bielohlavá a čajka sivá. Najväčšiu pozornosť si však zasluhuje hniezdna kolónia rybára riečneho. Tento štíhly vzdušný akrobat je zaradený do Červenej knihy ohrozených druhov a preto vyžaduje prísnu ochranu. Na Sĺňave prebieha intenzívny ornitologický výskum. Dlhoročné výskumy preukázali význam a dôležitosť tejto lokality pre vodné a pri vode žijúce vtáctvo. Preto bola Sĺňava v roku 1980 zaradená do siete chránených území. V súčasnosti má štatút chráneného areálu a jeho rozloha je 430 hektárov (Kornel Duffek).

Centrum Kursalon –  reštaurácia, priestor pre konanie spoločenských a kultúrnych podujatí. Podľa Tibora Urbánka (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4) Kursalon bola prvá reprezentatívna budova postavená Ľudovítom Winterom v roku 1894  (piestany.sk). Kursalon je mladší názov celého objektu, v ktorom je od roku 1928 múzeum, a ktorý nesie názov Kúpeľná dvorana (iestany.sk). Kaplnka Božského srdca Ježišovho – sa nachádza pred Kolonádnym mostom. Je to novogotická stavba postavená v roku 1897 (piestany.sk). Victoria Regia – Hotel Victoria Regia je na začiatku Winterovej ulice, oproti hotelu Lipa. Ide o pôvodne klasicistickú vilu Türökyho z 19. storočia, prestavanú na romantickú (piestany.sk). Evanjelický kostol (Winterova 1) – je jednoloďový gotický chrám postavený v roku 1905 (piestany.sk). Stará lekáreň na Winterovej ulici  má bohatú secesnú výzdobu na hlavnej fasáde. Na uličnej fasáde je posledný skriňový secesný výklad s pôvodnými reklamami lekárne (piestany.sk). Riaditeľstvo kúpeľov na Winterovej 29 je najstaršou funkčnou budovou v meste (piestany.sk). Vojenský kúpeľný ústav na Teplickej 81 vybudovali v roku 1863. Od prvopočiatku slúžil ubytovaniu a stravovaniu kúpeľných pacientov z radov príslušníkov armády (piestany.sk). Zelený strom na Winterovej ulici bol za dobu svojej existencie rezidenciou nájomcu a riaditeľa kúpeľov, hotelom a nakoniec sa stal liečebným domom (piestany.sk). Liečebný dom Slovan bol pôvodne funkčný hotel Grand Hotel Royal, postavený v roku 1906. Veľkolepo zdobená sála slúžila ako koncertné auditórium, usporadúvali sa v nej medzinárodné konferencie a iné významné podujatia. Od roku 1986 je objekt uzatvorený (piestany.sk). Slovan bol pýchou Piešťan, dnes bohužiaľ je jeho hanbou. Chátra čoraz viac, všetky snahy čokoľvek s kedysi krásnym hotelom, zlyhali. Bojím sa toho, že celý objekt bude asanovaný. Hotel Lipa bol postavený v roku 1912 (piestany.sk). V 90-tych rokov 20. storočia Lipu postihol požiar a odvtedy je zničená.

Mosty Kolonádny most – spája centrum mesta s kúpeľným ostrovom. Bol postavený v roku 1933 (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Nápis na ňom „Saluberrimae Pistinienses Thermae“ pochádza z roku 1642 a znamená „Uzdravujúce piešťanské kúpele“ (Piešťanské informačné centrum). Barlolamač – dielo Roberta Kühmayera sa nachádza začiatku Kolonádneho mosta, je symbolom Piešťan. Podľa prameňa, Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4, kresliar Artur Heyer naskicoval Ľudovítovi Winterovi obraz „Lámača barlí„, ktorý dal Ľudovít patentovať. Neskôr, v roku 1930 dal barlolamača zvečniť do bronzu (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Krajinský most – na mieste, kde je teraz Krajinský most, bol predtým starý drevený most Erdödyovcov. V roku 1932 Ľudovít Winter postavil efektný most, ktorý umožnil postaviť príjazdovú cestu ku Thermii (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4).Vešadlové rozpätie oblúka je 52 metrov. Nosná konštrukcia je zložená z dvoch horných upnutých oblúkov. Preto sa tomuto mostu často hovorí aj oblúkový. V tej dobe patril k najodvážnejším mostným konštrukciám u nás. V roku 1932 bola na moste pamätná tabuľa s nápisom: „Most prvého prezidenta Československej republiky T. G. Masaryka pomenovaný Slovenskou krajinou na pamäť jeho 80. narodenín (1850 – 1930).“ Nemci cez druhú svetovú vojnu, keď Piešťany opúšťali v noci z 3. na 4. apríla 1945, most poškodili. Sovietska armáda hneď 5. apríla začala most opravovať a čoskoro ho aj opravila a doplnila o stavidlo na stabilizáciu hladiny Obtokového ramena (Moretová D., 2012, Revue Piešťany, Nr. 1 , p. 26 – 28).

Ulice Územie dnešného Floreátu bola do roku 1918 záplavovým územím, plný vegetácie. Vtedy ho Ľudovít Winter kúpil od grófa Viliama Erdödyho. Nazval ho Floreát (z latinčiny – nech rozkvitá) (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Na cintoríne na Bratislavskej ceste sa nachádza Pamätník obetí holokaustu. Na Štefánikovej ulici sa nachádza Pranier – pieskovcový stĺp hanby vytvorený okolo roku 1830. Čelnú stranu praniera zdobí nápis: „Newolám žádneho, prímam každého“. Ku stĺpu pripútavali delikventa za nohy a okolo pása okovami (piestany.sk).

Budovy Starý kláštor je na Detvianskej ulici č. 9. Predstavuje pozostatky najstaršej murovanej sakrálnej budovy na území dnešného mesta. Pochádza zo 14. storočia. Na ploche lode chrámovej stavby sa nachádzajú zvyšky základov staršej budovy, zrejme románskej kamennej stavby. Najstaršie tu nájdené mince pochádzajú z čias vlády uhorského kráľa Kolomana I. (1095 – 1116). O Starom kláštore sa uvažovalo ako o kláštore templárov, avšak ide iba o legendu (Krupa V., Klčo M., 2004: Starý kláštor v Piešťanoch, archeologický výskum lokality v rokoch 1991 – 1994, Zborník Pamiatky Trnavy a trnavského kraja, č. 7, Trnava). Dnes zostali z kláštora už len ruiny. Ružový mlyn – Ružový mlyn dal postaviť v roku 1917 Ľudovít Winter ako výkrmňu ošípaných (Urbánek T., 2008, Piešťanský týždeň, Nr. 38, p. 4). Dnes už je žltý, odkedy ho dali opraviť ;-). Dom umenia je prvá mimobratislavská stavba divadla po 2. svetovej vojne, realizovaná v rokoch 1974 – 1979 (piestany.sk).

Piešťany a Váh

Centrum

Ostatné

Use Facebook to Comment on this Post

2008, 2011, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

Hits: 1976

Záhorie je krajina medzi Českom na severe, Rakúskom na západe, Malými Karpatmi na juhovýchode, riekou Dunaj na juhu. Záhorie si pamätá pochodovanie rímskych légií, zjednotenie slovanských kmeňov do Veľkomoravskej ríše. Viedli tu cesty nemeckých rytierov i českých kniežat. Už stáročia je pohraničným krajom. Na cca 2500 km2 tu žije takmer 300 000 obyvateľov (zahorie.sk). Pomenovanie Záhorie má korene v 17. storočí. Pochádza od latinského Processus transmontanus. Tak bol označovaný kraj Bratislavskej župy, ktorý ležal za Malými Karpatmi – za horami. Iné historické pomenovania: Moravské pole na Slovensku, slovenské Pomoravie, Moravská nížina, Moravský dol. Administratívne Záhorie nikdy netvorilo jednotný celok (zahorie.sk). Zahŕňa okresy Skalica, Senica, Malacky, čiastočne Myjava a Bratislava – Záhorská Bystrica. Väčšinu územia tvorí Záhorská nížina (zahorie.sk).

Hospodárska činnosť človeka mala za následok obnovenie pohybu piesku. Preto sa v 16. a 17. storočí na Záhorskej nížine uskutočnilo zalesňovanie uvoľnených pieskov. Prirodzený charakter lesov na viatych pieskoch však potlačilo dlhoročné vysádzanie borovice (zahorie.sk). Dnes je Záhorie typické borovicovými a lužnými lesmi a piesčitou pôdou. Často tu fúka vietor (lozorno.sk). Avšak pôvodne bola Záhorská nížina silne zamokreným územím s močariskami, jazerami a mŕtvymi ramenami riek. Na nivách riek Morava a Myjava aj dnes mäkké lužné lesy. Na vyššie položených častiach tvrdý lužný les. Osobitným typom lužného lesa sú porasty jelše lepkavej na trvale zamokrených slatinných pôdach, napríklad v prírodnej rezervácii Bezdné pri Plaveckom Štvrtku. Z hľadiska flóry je unikátna Devínska Kobyla (zahorie.sk).

Záhorská nížina je rozdelená na dva celky: Borskú nížinu a Chvojnickú pahorkatinu. Centrálnu časť Borskej nížiny tvoria viate piesky severovýchodne od Lozorna a Malaciek. Na severe s pieskových presypov vystupuje Lakšárska pahorkatina. Pozdĺž riek Morava a Myjava sú riečne nivy Myjavská a Dolnomoravská niva – štrkopieskové nánosy rozrušené meandrovaním riek. Medzi Cerovou a Zohorom je priekopová prepadlina Podmalokarpatská zníženina, v ktorej vznikli rozsiahlejšie močaristé územia. Chvojnícka pahorkatina má tri časti: Skalický hájik, Unínsku a Senickú pahorkatinu. Nachádzajú sa tu hrubé vrstvy spraše a sprašových hlín. Záhorie má aj krasové územia v Malých Karpatoch – Borinský a Plavecký kras. Myjavská pahorkatina sa rozprestiera medzi Malými a Bielymi Karpatmi (zahorie.sk). Záhorská nížina neoplýva veľkou hustotou riečnej siete, navyše pôvodnú sieť výrazne menil človek. Územie je pomerne suchou oblasťou. Najväčšie rieky sú Morava, Myjava a Rudava. Avšak najmä v riečnych a viatych pieskoch sú významné zásoby podzemnej vody. Vyskytuje sa tu aj množstvo vodných nádrží, štrkovísk a rybníkov (zahorie.sk). Väčšina jazier na Záhorí vznikla ťažbou štrku a piesku. Jaskyne Deravá skala a Pohanská sú súčasťou Malokarpatského krasu (lozorno.sk). Na skalách a zrúcaninách hradov Malých a Bielych Karpát hniezdi dravé vtáctvo, napr. sokol rároh (zahorie.sk). Avšak sú tu aj náleziská ropy a zemného plynu pri Gbeloch. Priemyselne sa tu ťažilo od roku 1914 (lozorno.sk).

Záhorie patrí k skoro osídleným územiam Slovenska. K najstarším osídleným lokalitám patrí jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická osada pri Sološnici. Asi v 6. až 5. storočí pred n. l. sem prišli Skýti, po nich Kelti. Sídliská z mladšej doby železnej sa našli napr. na Myjave, na Devíne, v Šaštíne. Kelti budovali dobre opevnené sídliská, ovládali hutníctvo, výrobu nástrojov, zbraní, šperkov (zahorie.sk). Na vrchu Pohanská bolo vybudované rozsiahle oppidum (lozorno.sk). Keltov a Dákov vytlačili na prelome letopočtov germánski Markomani a Kvádi. Ich roztrúsené kmene prenikli aj na Záhorie. Posledný germánsky kmeň na Záhorí boli Longobardi v prvej polovici 6. storočia. V 5. a 6. storočí sem prichádzali Slovania, ktorých atakovali avarské kočovné kmene. Z obdobia Veľkej Moravy sú známe sídliská a hradiská v Podbranči, v Plaveckom Štvrtku, v Senici, v Rohožníku, v Stupave, v Zohore, vo Vysokej pri Morave a na Devíne (zahorie.sk). Po vzniku Uhorska sa Záhorie stalo pohraničným pásmom s Českým kráľovstvom a Rakúskom. Na ochranu hraníc boli povolané kmene Sikulov a Plavcov, po ktorých sa tu zachovali miestne názvy Plavecký hrad, Plavecké Podhradie, Sekule a iné (lozorno.sk). Tatársky vpád v rokoch 1241 a 1242 spôsobil zánik dreveno-hlinitých hradov a stavali si kamenné hrady. Od roku 1221 mala Viedeň právo skladu. To znamenalo, že tu tovar museli vyložiť a ponúknuť domácim kupcom. Zároveň boli nútení kupovať od viedenských kupcov drahý tovar privezený zo západu. Viedeň sa snažili kupci obísť. Kupci prebrodili Dunaj až v Ostrihome a pokračovali po Českej ceste do Trnavy, cez Malé Karpaty do Jablonice, Senice, Holíča a odtiaľ do Brna, Prahy a veľkomiest západnej Európy. Českú cestu toto rozhodnutie povýšilo na základnú európsku magistrálu, okolo ktorej sa v druhej polovici 13. a v 14. storočí začali formovať feudálne hradné panstvá (zahorie.sk).

Po bitke pri Moháči v roku 1526 a po tureckej výprave v roku 1663 ubudlo na Záhorí slovenské obyvateľstvo. Novým etnikom sa stali chorvátski kolonisti, ktorí osídľovali kopanice v okolí Myjavy, Dúbravku, Lamač, Záhorskú Bystricu. V roku 1528 prichádzajú na západné Slovensko reformační habáni. Ich strediskom sa stalo Sobotište. Žili ako jedna veľká rodina, spoločne hospodárili, nikto nesmel mať súkromný majetok. Zaoberali sa najmä keramikou, hrnčiarstvom. V 18. a 19. storočí sa Skalica preslávila jemným súknom. Brezová pod Bradlom sa stalo strediskom výroby kože a plátna. Myjava, Vrbovce a Sobotište pytlikárstvom. V Šaštíne vznikla v roku 1736 kartúnku, ktorá bola do roku 1847, kedy zanikla, najväčšou a najznámejšou manufaktúrou na Slovensku. Patrila k najväčším v Európe, zamestnávala takmer 20 000 ľudí, svoje pradiarenské centrá mala v Dolnom Rakúsko, najmä vo Viedni. V Holíči vznikla manufaktúra na majoliku. Navyše sa stal strediskom zušľachťovania oviec. Skalica patrila v sedemdesiatych rokoch 18. storočia s 5 000 obyvateľmi medzi 10 najväčších miest Slovenska. V rokoch 1848 – 49 bola Myjava jedno z centier národného hnutia. Zišlo sa tu prvé národné zhromaždenie, ktoré vyhlásilo Slovenskú národnú radu ako reprezentatívny orgán (zahorie.sk).

V lete sa tu konajú najväčšie a najvýznamnejšie stretnutia vojenských historických vozidiel a klubov vojenskej histórie na Slovensku s názvom Sahara a Slovenské piesky. Iné kultúrne podujatia: Malacká hudobná jar, Malacké kultúrne leto, divadelné podujatie Zejdeme se na hambálku a Jablkové hodovanie v Malackách, Stupave a Jabloňovom, Habánsky hodový jarmok vo Veľkých Levároch, Detský medzinárodný folklórny festival Mravenec v Plaveckom Štvrtku, Záhradná galéria Alojza Machaja v Plaveckom Štvrtku, Pivný festival a Dni zelá v Stupave, Dedinka remesiel a umení Abeland pri Lozorne, Dni hrozna a vína v Lozorne, Sviatok Pomoravia v Jabloňovom, Súťaž vo varení guláša v Rohožníku, folklórne podujatie Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomické podujatie Varíme vianočnú kapustnicu v Sološnici, Dožinková slávnosť v Plaveckom Petri, Trdlofest, hudobné podujatie Musica sacra, vinohradnícky Deň otvorených búd v Skalici, Tereziánske dni, Zámocké pivné slávnosti v Holíči, Hradné slávnosti v Podbranči, Letecký deň a Martinské svetlonosenie v Senici, Preteky dračích lodí na Kunovskej priehrade (Michaela Janotová, Eduard Timko).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2013, Časová línia, Horná Nitra, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Bojnice

Hits: 911

Bojnice ležia na juhovýchodnom úpätí Malej Magury, na okraji Hornonitrianskej kotliny, v nadmorskej výške 291 metrov nad morom. Na rozlohe takmer 20 km2 tu žije 4 922 obyvateľov (Wikipedia). Bojnice sú aj v zahraničí známou paleontologickou lokalitou a patria medzi lokality z najstarším paleolitickým osídlením na Slovensku. Prví ľudia sa tu usadili už asi pred 100 000 rokmi. Zrejme už ľud púchovskej kultúry na hradnej kope postavil hradisko, ktoré si neskôr prispôsobili Slovania. Našla sa tu po nich keramika, železné predmety, ale doložené je aj dechtárstvo. Zo strážnej osady sa v polovici 9. storočia Bojnice stali hradným špánstvom (bojnice.sk). Prvá písomná zmienka o Bojniciach pochádza z roku 1113 (Wikipedia). Historické názvy Bojníc: Malmoz, Boymuch, Baymuch, Baymach, Boynicze (informaciebojnice.sk).

Výsady mesta získali v roku 1366. Bojnice boli v rokoch 1613 až 1823 jednou z poštových staníc. Konávali sa tu trhy so soľou, železom, drahými kovmi, šafranom. Prvý cech tu vytvorili ševci v roku 1653. Pôsobili tu murári, čižmári, krajčíri, tkáči, farbiari, kožušníci, debnári a iní. Do roku 1872 boli centrom hornej Nitry a okresným mestom (bojnice.sk). Bojnice sa v novodobých dejinách stali kúpeľným mestom a významným turistickým centrom. Teplé pramene sa spomínajú v dokumentoch z 13. storočia. V roku 1918 vojsko kúpele opustilo a ponechalo v zdevastovanom stave. Rekonštrukcii bránil spor o dedičstvo po grófovi Jánovi Pálfym, ktorý sa skončil až v roku 1938 (Wikipedia). Kúpele Bojnice sú zamerané na liečbu chorôb pohybového ústrojenstva a nervových chorôb. V Bojniciach sa nachádza kúpalisko Čajka, Mineralogické a banícke múzeum Jakuba Drevennáka a Múzeum praveku Slovenska – Prepoštská jaskyňa, kostol svätého Martina, kaplnka svätého Jána Nepomuckého (K. Csongárová, Anita Bogdanovičová). Osobnosti mesta: tenista Miloslav Mečíř, humoristi Andrej Kraus, Juraj Mokrý, tenistka Karin Habšudová, hokejista Andrej Sekera, futbalista Juraj Kucka (Wikipedia).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2009, 2012, 2013, Časová línia, Krajina, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Devínska Nová Ves – mestská časť Bratislavy

Hits: 1578

Devínska Nová Ves leží v nadmorskej výške 172 metrov nad morom. Na ploche 24.22 km2 žije asi 16 000 obyvateľov. Leží na okraji Záhorskej nížiny a na úpätí Devínskej Kobyly. Člení sa na tieto miestne časti: Devínske Jazero, Kostolné, Podhorské, Paulinské, Sídlisko Stred, Vápenka. Devínska Nová Ves je významných železničným uzlom. Nachádza sa tu automobilka Volkswagen Slovakia a.s..V minulosti tu existovala úzkorozchodná trať, ktorá spájala dnešnú stanicu s Devínom. Bola využívaná pred 2. svetovou vojnou na transport rudy zo západného úpätia Devínskych Karpát. Nachádzala sa tu vápenka. V 18. storočí tu bola vybudovaná piesková baňa s lanovkou na Sandbergu, pomocou ktorej sa prevážal piesok na lode na rieku Morava. V roku 1870 vznikol kameňolom a teheľňa. Pôvodný asfaltový pohraničný chodník, tzv. „signálka“ z čias železnej opony, dnes slúži ako cyklotrasa (Wikipedia). 

Pôvodný názov obce je Nová Ves (devinskanovaves.sk). Ďalšie historické pomenovania: Nova Wass, Divin-Új-Falu, Wyfalu, Theben-Neudorf, Dévényújfalu, Neudorf an der March (Wikipedia). Prvý krát je Devinska Nová Ves písomne spomínaná až v roku 1451 (devinskanovaves.sk). Unikátne sú nálezy dokumentujúce slovansko – avarské osídlenie. Nachádza sa tu jedno z najstarších a najvýznamnejších pohrebísk zo 7 až 9 storočia. Na dvoch návršiach nad moravskou nivou stáli pri štvrti nazývanej Slovinec v 9.storočí dve veľkomoravské pevnosti. Na menšej plošine dolného kopca dolného kopca bolo opevnené hradisko s označením „Na skale“. Hradisko chránil 2 metre vysoký ochranný val, násyp sa dá aj dnes rozpoznať v teréne. Horné hradisko s označením „Na pieskoch“ stálo na vyššej plošine ležiace nad žltou stenou Sandbergu. Opevnenie hradiska tvoril mohutný násyp z juhu posilnený priekopou. Z hradísk sa dalo kontrolovať široké okolie, najmä šíre Moravské pole na druhom brehu Moravy. Nie je vylúčené, že práve tieto hradiská boli pevnosťou Dowina kniežaťa Rastislava, na ktorú podľa Fuldských análov v roku 869 neúspešne útočil Karol, syn východofranského kráľa Ľudovíta Nemca (Wikipedia). 

V 30-tych rokoch 16. storočia sa sem prisťahovali Chorváti, ktorí dokonca počtom prevýšili pôvodné obyvateľstvo. To viedlo v roku 1552 ku názvu Chorvátska Nová Ves. Názov Devínska Nová Ves je doložený až z 18. storočia. Od roku 1972 je mestskou časti Bratislavy (devinskanovaves.sk). Aj dnes tu žije najväčšia chorvátska menšina na území Slovenska, každoročne sa tu koná Festival chorvátskej kultúry. Rodáci Devínskej Novej Vsi: spisovatelia Peter Pišťanek, Rudolf Sloboda (Wikipedia).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post