Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Orava, Fotografie

Podbiel – skvost ľudovej architektúry

skala
Hits: 4636

Oravská dedina Podbiel poskytuje návštevníkovi malebný pohľad do minulosti. Drevenice, ktoré sa tu nachádzajú, sú “ živé“. Často slúžia ako ubytovanie turistom. Na druhej strane Podbiel je normálna dedina, kde sú murované . Obec vznikla valašskou kolonizáciou, prvá písomná zmienka o obci je z roku 1556. Názov súvisí s Bielou skalou. Historické názvy obce: Podbyly, Podbielie, Podbilia, Podbiela, Podbel. Časť obce Bobrova rala je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry (orava.sk). V Podbieli je údajne najzachovalejší komplex zachovalých drevených stavieb ľudovej architektúry v strednej Európe – 64 pôvodných dreveníc, ktoré boli prevažne postavené koncom 19. storočia. Na každej drevenici je vyrezaná ružica – znak slnka, najvýznamnejšieho keltského božstva. Obec má cca 1300 obyvateľov. Leží na starej obchodnej ceste, tzv. jantárovej, prípadne soľnej ceste, ktorej siaha ešte pred keltské osídlenie Oravy a smeruje popri rieke cez Malatinský priesmyk na . Za Uhorska bola v Podbieli druhá colná kontrola po Tvrdošíne, pretože sa nedal obísť. Pri Podbieli sa vypínajú skalné bralá. Jedno z nich sa nazýva Biela skala. Bolo starobylým keltským hradiskom. Podľa povestí bolo aj templárskym hradiskom. Severnejšie sa týči druhé bralo s názvom Červená skala. Z nej vidno, že Podbiel leží akoby na poloostrove, ktorý vytvorili Studená a Orava (podbiel.sk).

V obci sa nachádza národná technická pamiatka Františkova Huta. Ľudia hutu nazývajú hámor. Nachádza sa neďaleko od obce. Zachovali sa obvodové múry a centrálna vysoká pec. Každoročne sa v tejto železiarni usporadúva folk-country festival spojený s ukážkou starovekého tavenie železnej rudy (podbiel.sk). Osudy železiarne postavenej v roku 1836 sú zahalené tajomstvom. Objekt je ľuďmi nazývaný hámor. Koncom augusta sa tu pravidelne organizuje hudobný festival spojený s ukážkou tavenie železnej rudy starovekou technológiou. Počiatky hutníctva a baníctva v obci sú zo 17. storočia (Informačná tabuľa).

The Orava village of Podbiel offers visitors a picturesque glimpse into the past. The wooden houses found here are „alive“ and often serve as accommodation for tourists. On the other hand, Podbiel is a normal village where there are brick houses. The village was formed by Valachian colonization, with the first written mention dating back to 1556. The village’s name is related to the White Rock. Historical names of the village include Podbyly, Podbielie, Podbilia, Podbiela, Podbel. The part of the village called Bobrova rala is a cultural reserve of folk architecture (orava.sk). In Podbiel, there is reportedly the most well-preserved complex of traditional wooden buildings in Central Europe – 64 original cottages, mostly built at the end of the 19th century. Each cottage bears a carved rose – the symbol of the sun, the most significant Celtic deity. The village has around 1300 inhabitants and lies on the old trade route, the so-called amber or salt route, whose history predates Celtic settlements in Orava, running along the Orava River through the Malatinský Pass to Liptov. During the Hungarian period, Podbiel had the second customs control after Tvrdošín, as it could not be bypassed. Near Podbiel, there are prominent rock gates, with one of them named White Rock, believed to be an ancient Celtic fortress and, according to legends, a Templar fortress. Further north, there is another gate called Red Rock, providing a view that makes Podbiel appear as if on a peninsula formed by the Studená and Orava rivers (podbiel.sk).

The village is home to the national technical monument Františkova Huta, commonly known as a „hámor“ (hammer). It is located near the village, and the perimeter walls and a central blast furnace have been preserved. Every year, a folk-country festival is held in this ironworks, featuring a demonstration of ancient iron ore smelting (podbiel.sk). The history of the ironworks, built in 1836, is shrouded in mystery. The facility is commonly referred to as a „hámor.“ At the end of August, a music festival is regularly organized here, combined with a demonstration of iron ore smelting using ancient technology. The origins of metallurgy and mining in the village date back to the 17th century (Information board).

Orawska wioska Podbiel oferuje odwiedzającym malowniczy rzut oka w przeszłość. Drewniane domy tutaj są „żywe“ i często pełnią funkcję noclegową dla turystów. Z drugiej strony Podbiel to normalna wieś, gdzie znajdują się murowane domy. Wieś powstała w wyniku wołoskiej kolonizacji, pierwsza pisemna wzmianka o miejscowości pochodzi z roku 1556. Nazwa wsi związana jest z Bielą Skałą. Historyczne nazwy wsi to Podbyly, Podbielie, Podbilia, Podbiela, Podbel. Część wsi o nazwie Bobrova rala jest zabytkową rezerwatą architektury ludowej (orava.sk). W Podbielu znajduje się rzekomo najbardziej zachowany kompleks tradycyjnych drewnianych budynków w Europie Środkowej – 64 oryginalne chaty, głównie z końca XIX wieku. Na każdej chatce wyryta jest róża – symbol słońca, najważniejszego celtyckiego bóstwa. Wioska liczy około 1300 mieszkańców i leży na starej drodze handlowej, tzw. szlaku bursztynowego lub solnego, którego historia sięga czasów przed celtyckim osadnictwem w Orawie, biegnącej wzdłuż rzeki Orawy przez Przełęcz Malatinską do Liptova. Podczas okresu węgierskiego Podbiel miało drugą kontrolę celno-podatkową po Tvrdošín, ponieważ nie dało się go ominąć. W pobliżu Podbiela znajdują się charakterystyczne bramy skalne, z których jedna nosi nazwę Biela skala, uważana za starożytne celtyckie grodzisko i, zgodnie z legendami, grodzisko templariuszy. Dalej na północ znajduje się kolejna brama o nazwie Czerwona skala, która sprawia, że Podbiel wydaje się być jakby na półwyspie utworzonym przez rzeki Studená i Orawa (podbiel.sk).

W miejscowości znajduje się narodowe zabytkowe Františkova Huta, powszechnie nazywane „hámor“ (kowadło). Znajduje się niedaleko od wsi, a zachowały się mury obwodowe i centralny piec wysokowydzielający. Co roku w tej hucie żelaza odbywa się festiwal muzyki folk-country z pokazem starożytnej obróbki żelaza (podbiel.sk). Historia huty żelaza zbudowanej w 1836 roku jest otoczona tajemnicą. Obiekt jest powszechnie nazywany „hámor“. Pod koniec sierpnia regularnie organizowany jest tutaj festiwal muzyczny z pokazem starożytnej technologii topienia rudy żelaza. Początki hutnictwa i górnictwa w miejscowości sięgają XVII wieku (Tablica informacyjna).

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Dolné Považie, Kostoly, Umenie, Stavby, Fotografie

Jurko, lokalita slovanskej histórie

skala
Hits: 4052

Jurko je lokalita v Považskom Inovci, kde dýcha . Neďaleko od Nitrianskej Blatnice, pod vrchom Marhát. Na Jurkovi som bol vždy, keď som šiel z Nitrianskej Blatnice na . Najmä na Silvestra. tu mali kedysi svoju kultúru. Nachádza sa tu kostolík – Kaplnka svätého Juraja, ktorá je barokovou prestavbou staršej Rotundy Jurko. Rotunda je datovaná ešte pred obdobie Veľkej Moravy (Krupa, Galo, 2009), do 1. tretiny 9. storočia. V 11. – 13. storočí a v roku 1530 došlo k stavebným úpravám na lokalite. V roku 1655 bola pristavená veža, pustovňa a škola (rotundajurko.sk). Okrem iného sa tu konajú Svätojurajské púte a tzv. turistické sväté omše (Krupa, Galo, 2009). Pútnici sa tu schádzajú už od roku 1530, vždy po sviatku svätého Juraja, 24. apríla (rotundajurko.sk). Archeologické nálezy dokladajú, že v okolí kostolíka bol cintorín datovaný do polovice 11. storočia (Krupa, Galo, 2009). K Jurkovi vedie viacero ciest, kto sa po nich vydá, ocitne sa na veľmi starej historickej ceste, ktorá v minulosti spájala Ponitrie s Považím, pokračujúc na Moravu. Architektonicko-historický a archeologický výskum v rokoch 1973-75 ukázal zhodu rozmerov so základmi rotundy na veľkomoravskom dvorci Kostelec – Ducové, ktorý je vzdialený 7 km. Rozdiel je len pár centimetrov (Dorica, 2013). Rozmery sú odvodené od longobardskej , ktorá má 36.5 cm. Vnútorné priemery oboch rotúnd sú 730 cm, hrúbka ich múrov je 73 cm. Rovnaké rozmery má aj dvojapsidová rotunda v Mikulčiciach. Najstaršie časti sú kruhová rotunda a podkovovitá apsida. Mala neobyčajne plytké základy, 20 – 30 cm hlboké, ale miestami opreté o skalné podložie (slovanske-hradiska.blogspot.com).

Archeologický výskum viedol Alexander Ruttkay, ktorý skúmal aj bližšie okolie. V lokalite Púsť vykopal dva veľkomoravské veľmožské dvorce z obdobia 9 – 10. storočia a osadu, ktorá v priebehu 13. storočia zanikla (Dorica, 2013), Obyvatelia sa presunuli do nižších polôh. Sídlisko dvorcového typu bolo obohnané palisádou (wikipedia.sk). Boli objavené dva palisádové dvorce, v ktorých sa našlo asi 150 kostrových hrobov, niektoré so striebornými šperkami (rotundajurko.sk). Starší, väčší dvore bol neskôr nahradený menším útvarom. V 11. storočí so sídliska vznikla neopevnená osada s príbytkami (wikipedia.sk). Veľa artefaktov dokladuje ťažbu a spracovanie železnej rudy (rotundajurko.sk) so svahov Marhátu (wikipedia.sk). Našli sa tu haldy hlušiny a limonit (nitrianskablatnica.sk). 

Brázdy svedčia o poľnohospodárstve (wikipedia.sk). Odkryté okno na juhozápadnej strane rotundy je staršie ako podobne okno na Kostole svätej Margity v Kopčanoch. Možno ho zaradiť do predrománskeho obdobia (rotundajurko.sk). Po zániku v 13. storočí sa rotunda pozvoľne menila na ruiny. Majiteľka tunajších lesov Mária Turzová dala kostolík upraviť, resp. vztýčiť. Avšak aj po tejto renovácii začal kostolík pustnúť. V roku 1655 kostolík upravili do dnešnej barokovej podoby. V pustovni bývali pustovníci až do prvej polovice 19. storočia ako školskí bratia v tunajšej škole. Škola sa asi od roku 1850 využívala ako poľovnícka stanica, neskôr ako horáreň, ktorú asanovali v roku 1962 (wikipedia.sk).

Jurko is a locality in where history comes alive. It is located near Nitrianska Blatnica, below the Marhát hill. I have always visited Jurko when traveling from Nitrianska Blatnica to Marhát, especially on New Year’s Eve. The Slavs once had their culture here. The site features a church, the Chapel of St. George, which is a Baroque reconstruction of the older Rotunda Jurko. The Rotunda dates back to the 1st third of the 9th century, before the Great Moravian period. In the 11th-13th centuries and in 1530, there were construction modifications at the site. In 1655, a tower, hermitage, and school were added (rotundajurko.sk). Svätojurajské púte (St. George’s Pilgrimages) and tourist masses are held here, attracting pilgrims since 1530, always after the feast of St. George on April 24 (rotundajurko.sk). Archaeological finds indicate a cemetery dating back to the mid-11th century in the vicinity of the church (Krupa, Galo, 2009). Several roads lead to Jurko, and those who follow them find themselves on a very old historical road that connected Ponitrie with , continuing to Moravia.

Architectural-historical and archaeological research from 1973-75 revealed dimensions matching the foundations of a rotunda at the Great Moravian court in Kostelec – Ducové, located 7 km away. The dimensions, derived from the Lombard foot measuring 36.5 cm, show that both rotundas have internal diameters of 730 cm and wall thicknesses of 73 cm. The oldest parts of the structure are the circular rotunda and horseshoe-shaped apse. Archaeological research was led by Alexander Ruttkay, who also explored the surrounding area. In the Púsť locality, he unearthed two Great Moravian nobleman’s courts from the 9th-10th centuries and a settlement that disappeared in the 13th century. The settlement was fortified with a palisade and contained around 150 skeletal graves, some with silver jewelry (rotundajurko.sk). The larger, older court was later replaced by a smaller structure. In the 11th century, an unfortified settlement with dwellings emerged from the site. Numerous artifacts confirm iron ore mining and processing in the area, with evidence of iron slag and limonite heaps.

Plowed furrows indicate agriculture, and an uncovered window on the southwest side of the rotunda predates a similar window in the Church of St. Margaret in Kopčany, possibly belonging to the pre-Romanesque period (rotundajurko.sk). After the settlement’s demise in the 13th century, the rotunda gradually became ruins. The owner of the local forests, Mária Turzová, had the church renovated or restored. However, even after this renovation, the church began to decay. In 1655, the church was modified into its current Baroque form. Hermits lived in the hermitage until the first half of the 19th century, serving as lay brothers in the local school. From around 1850, the school was used as a hunting lodge and later as a mountain hut, which was abandoned in 1962 (wikipedia.sk).

Krajina, Slovensko, Príroda, Ľudská príroda, Fotografie

Tajch Vindšachtské jazero

skala
Hits: 5276

Vindšachtské jazero je v obci Štiavnické Bane. Je jedným z 24 tajchov v okolí Banskej Štiavnice, v Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy. Je súčasťou lokality Svetového kultúrneho dedičstva „„. Z informačnej tabule som sa dozvedel, že tajch dal návrh pozastaviť Matej Kornel Hell v roku 1710. Hrádza bola postavená v rokoch 1712 až 1715. Cieľom bola štôlne Horná Bieberová pred podzemnou vodou. V roku 1729 a 1747 bola opravená Samuelom Mikovínym. Opráv si Vindšachta vyžiadala v 18. storočí, okrem spomínaných, viacero. Tajch mal dva samostatné zberné jarky: Hlavný piargsky jarok a Široký jarok. Náhonný jarok bol vybudovaný v roku 1715. z neho sa najskôr využívala na vodný pohon s brzdiacim zariadením na dopravu rudy a hlušiny v banských šachtách. Neskôr voda slúžila pre potreby stúp pod šachtou Leopold. Prepadová voda s vyčerpanou banskou vodou sa využívala aj na pohon úpravníckych zariadení v Štefultovskej doline. Neskôr sa voda s náhonného jarku používala na pohon vodnostĺpcových čerpacích zariadení. Dnešné pomery hovoria o tom, že objem pri maximálnej hladine je 305 800 m3, plocha 44 000 m2, maximálna hĺbka je 14.2 m, dĺžka hrádze 237.1 m (Informačná tabuľa). Leží v nadmorskej výške 688 metrov nad morom (uvzsr.sk). Tajch je priamo napojený na Horný Dekýšsky jarok, dal sa však napúšťať aj z Počúvadelského tajchu cez známu „výhybku“ jarkového systému na Krížnej, prostredníctvom Richňavských tajchov a cez tajch Bakomi. Tajch Veľká Vindšachta je spolu s nižším tajchom Evička už storočie vyhľadávaným strediskom oddychu, a vodných športov (bajkomktajchom.sk).

Tajch slúžil na zásobovanie pre potreby banského priemyslu, najmä pre poháňanie vodných kolies na ťažbu a spracovanie rudy. Základným princípom fungovania tajchov bolo hromadenie vody z prítokov pomocou priehrady. Následne sa táto voda využívala na poháňanie vodných zariadení prostredníctvom špeciálnych vodných náhonov. Tajch Vindšachtské jazero bol súčasťou rozsiahlej siete tajchov, ktorá zabezpečovala stabilný zdroj vody pre potreby banského priemyslu. Bol aj symbolom technickej vyspelosti stredovekých banských inžinierov. Ich stavba vyžadovala precízne meranie a plánovanie, a ich údržba si vyžadovala neustálu starostlivosť.

V súčasnosti je Tajch Vindšachtské jazero nielen technickým pamätníkom minulosti, ale aj prírodným a rekreačným územím. Okolie jazera je obľúbeným miestom pre turistiku a oddych, kde návštevníci môžu objavovať históriu a krásy prírody. Tajch Vindšachtské jazero ostáva dôležitým spojencom medzi minulosťou a súčasnosťou, pripomínajúc nám význam a vývoj banského priemyslu, ktorý ovplyvnil formovanie krajiny a spoločnosti na Slovensku.

Vindšachta Lake is situated in the village of Štiavnické Bane and is one of the 24 reservoirs in the vicinity of Banská Štiavnica, within the Protected Landscape Area of Štiavnické Vrchy. It is part of the UNESCO World Heritage site „Banská Štiavnica.“ From the information board, I learned that the concept for the reservoir was proposed by Matej Kornel Hell in 1710. The dam was constructed between 1712 and 1715 with the aim of protecting the Upper Bieberová Adit from underground water. Samuel Mikovíny repaired it in 1729 and 1747. The Vindšachta Shaft required multiple repairs in the 18th century, in addition to the mentioned ones. The reservoir had two separate drainage ditches: the Main Piargsky Ditch and the Wide Ditch. The supply ditch was built in 1715. Initially, its water was used for water-powered transportation of ore and gangue in the mining shafts with a braking device. Later, the water served the needs of the Leopold shaft. The overflow water, along with the depleted mining water, was also used to power the processing facilities in the Štefultovska Valley. Later, the water from the supply ditch was used to drive water-column pumping devices. Current conditions state that the reservoir’s volume at maximum capacity is 305,800 m3, the area is 44,000 m2, the maximum depth is 14.2 m, and the dam’s length is 237.1 m (Information board). It is located at an elevation of 688 meters above sea level (uvzsr.sk). The reservoir is directly connected to the Upper Dekýš Ditch but could also be filled from the Počúvadelské Reservoir through the well-known „switch“ of the ditch system to Krížna, via the Richňava Reservoirs and the Bakomi Reservoir. Vindšachta Lake, along with the lower Evička Reservoir, has been a popular center for relaxation, recreation, and water sports for centuries (bajkomktajchom.sk).

The reservoir served as a water supply for the needs of the mining industry, especially for powering water wheels used in ore extraction and processing. The fundamental principle of how reservoirs operated involved accumulating water from tributaries using a dam. Subsequently, this water was utilized to drive water-powered machinery through specialized water channels. Vindšachta Lake Reservoir was part of an extensive network of reservoirs that ensured a stable water source for the mining industry’s requirements. It also stood as a symbol of the technical proficiency of medieval mining engineers. Their construction required precise measurement and planning, and their maintenance demanded continuous care.

Today, Vindšachta Lake Reservoir is not only a technical monument of the past but also a natural and recreational area. The lake’s surroundings are a popular destination for hiking and relaxation, where visitors can explore the history and beauty of nature. Vindšachta Lake Reservoir remains an essential link between the past and the present, reminding us of the significance and evolution of the mining industry that influenced the shaping of the landscape and society in Slovakia.