2011-2015, 2012, 2013, 2014, Časová línia, Krajina, Rakúsko, TOP, Zahraničie

Rakúsko – náš sused

Hits: 3751

Rakús­ko (Öster­re­ich /​Aus­tria) je náš juž­ný sused. Sme s ním spo­je­ný aj his­to­ric­ky. Jej hlav­né mes­to je Vie­deň /​Wien /​Vien­na. Bež­ný pozdrav v Rakús­ku je Grüss Gott” – Pozdrav pánboh.

Názov Öster­re­ich zna­me­ná východ­nú ríšu. Pochá­dza zo sta­ro­ne­mec­ké­ho Ostar­ri­chi, čo bol ozna­če­nie pre Východ­nú mar­ku – Mar­chia orien­ta­lis – naj­vý­chod­nej­šie úze­mie s nemec­kým oby­va­teľ­stvom. Pome­no­va­nie Rakús­ko je odvo­de­né od pohra­nič­né­ho hra­du Rat­goz, dnes Raabs, kto­rý leží pri súto­ku morav­skej a nemec­kej Dyje (Lut­te­rer, Kro­pá­ček, Huňá­ček, 1976). Delí sa na 9 spol­ko­vých kra­jín (Bun­des­län­der): Bur­gen­land, Nie­de­rös­ter­rech (Dol­né Rakús­ko), Obe­rös­ter­re­ich (Hor­né Rakús­ko), Kär­tnen (Koru­tán­sko), Salz­burg (Salz­bur­gs­ko, Ste­ier­mark (Šta­jer­sko), Tirol (Tirol­sko), Wien (Vie­deň) a Vorarl­berg (Vorarl­ber­sko), v kto­rých žije asi 8.5 mili­ó­na oby­va­te­ľov (Wiki​pe​dia​.sk). Cel­ko­vá roz­lo­ha Rakús­ka je 83871 km2 (Wikipedia.cs). Väč­ši­nu Rakús­ka zabe­rá masív Álp. Rakús­ko je dru­há naj­hor­na­tej­šia kra­ji­na v Euró­pe. Vďa­ka Alpám je veľ­ká časť úze­mia neobý­va­ná (Wiki​pe​dia​.sk). Bren­ner­ský pries­myk doprav­ne spá­ja Alpy od seve­ru na juh. Už od sta­ro­ve­ku je veľ­mi význam­ný na ces­te do stred­nej Euró­py, Talian­ska, Stre­do­mo­ria (info​-tour​.info). Naj­vyš­ším vrchom rakús­kych Álp je Glossg­lock­ner, kto­rý stú­pa do výš­ky 3798 met­rov ad morom. Prie­mer­ná sne­ho­vá pokrýv­ka v tej­to oblas­ti v zime je viac ako 5 met­rov. Čas­to až do let­ných mesia­cov sa na hor­skej ces­te nachá­dza­jú sne­ho­vé záve­je. Sne­ho­vé plu­hy tu občas odstra­ňu­jú sneh upro­stred leta. Zráž­ky, pre­važ­ne sne­ho­vé sa tu vysky­tu­jú 250 dní do roka. Roč­ná prie­mer­ná tep­lo­ta na ces­te je ‑3°C (info​-tour​.info).

Kaž­dý tre­tí Rakú­šan žije v pia­tich veľ­kých mes­tách: vo Vied­ni, v Gra­zi, v Lin­zi, v Salz­bur­gu ale­bo v Innsb­ruc­ku (Wiki​pe​dia​.sk). V Salz­bur­gu je množ­stvo zacho­va­ných his­to­ric­kých pamia­tok, pre­to je nie­ke­dy nazý­va­ný aj Rímom seve­ru (info​-tour​.info). Rakús­ky tok Duna­ja je celý splav­ný. Naj­väč­šie jaze­rá sú Neusied­ler See (Nezi­der­ské) a Bodam­ské – hra­nič­né, a Atter­ské jaze­ro (Wiki​pe​dia​.sk). Typic­kým rysom alp­ské­ho poča­sia sú zme­ny tep­lo­ty, sme­ru a sily vet­ra. Stu­de­ný hor­ský vie­tor, sa v údo­liach rých­lo otep­ľu­je, čo má za násle­dok vznik pada­vých vet­rov typu fénu. Čas­to spô­so­bu­jú rých­le tope­nie sne­hu a zápla­vy. Zráž­ky sú naj­čas­tej­šie v hor­ských sva­hoch obrá­te­ných na západ a seve­ro­zá­pad – pro­ti sme­ru pre­vlá­da­jú­cich vet­rov. V Salz­bur­gs­kých Alpách je roč­ný úhrn až 2400 mm. Napro­ti tomu v Panón­skej níži­ne ani 600 mm. 600 km2 zabe­ra­jú naj­mä vo Vyso­kých Tau­rách ľadov­ce. S tým súvi­sí 580 jazier, pre­važ­ne ľadov­co­vé­ho pôvo­du. Naj­mä v Cen­trál­nych Alpách. Cez Rakús­ko tečie v dĺž­ke 350 km Dunaj (info​-tour​.info). 

Na úze­mí dneš­né­ho Rakús­ka bola medzi rok­mi 700450 pred n. l. halt­šat­ská kul­tú­ra (Wiki​pe​dia​.sk). V rokoch 1000400 pred n. l. tu žili Ilý­ri (info​-tour​.info). Od roku 450 pred n.l. do zhru­ba pre­lo­mu leto­poč­tov tu žili Kel­ti (latén­ska kul­tú­ra). V 1. až 5. sto­ro­čí tu boli rím­ske pro­vin­cie Nori­kum, Récia a Panó­nia. V 5. sto­ro­čí nasta­li ger­mán­ske a hún­ske vpá­dy. V 6. sto­ro­čí slo­van­ské. V 8. sto­ro­čí Bavo­ri. V 9. sto­ro­čí pat­ri­lo seve­ro­vý­chod­né Rakús­ko k Veľ­kej Mora­ve. Ostat­ná časť pod­lie­ha­la Bavor­sku, kto­ré pat­ri­lo pod Fran­skú ríšu. Tzv. Východ­ná mar­ka (pred­tým Avar­ská) tvo­ri­la základ dneš­né­ho Rakús­ka. V prvej polo­vi­ci 10. sto­ro­čia bola obsa­de­ná sta­rý­mi Maďar­mi. Po roku 955 sa sta­la mar­kou Výcho­dof­ran­skej ríše. Od kon­ca 10. sto­ro­čia je dolo­že­né ozna­če­nie Rakús­ko”. Od roku 1156 bolo správ­ne vede­né ako voj­vod­stvo rímsko-​nemeckej ríše. Po vymre­tí Baben­ber­gov­cov (9761251) vznik­li spo­ry medzi čes­ký­mi Pře­mys­lov­ca­mi a uhor­ský­mi Arpá­dov­ca­mi. V roku 1278 pora­zil Rudolf I. Habs­bur­ský Pře­mys­la Ota­ka­ra II. a vytvo­ril základ pan­stva Habs­bur­gov­cov. Koru­tán­sko pri­pad­lo v roku 1335 Habs­bur­ské­mu Rakús­ku. V ďal­šom vývo­ji sa ku Rakús­ku pri­po­ji­li ČechyUhor­sko (1526), v 1556 sa stal panov­ník Fer­di­nand I. aj cisá­rom Rím­sko­ne­mec­kej ríše (Wiki​pe​dia​.sk).

V roku 1804 doš­lo ku zme­ne na rakús­ke cisár­stvo, v roku 1806 zanik­la aj Rím­sko­ne­mec­ká ríša. Po revo­lú­cii v rokoch 1848 – 49 nastú­pil v monar­chi tvr­dý poli­caj­ný režim, tzv. Bachov abso­lu­tiz­mus. V roku 1867 bolo cisár­stvo trans­for­mo­va­né na Rakúsko-​Uhorsko. Po 1. sve­to­vej voj­ne bolo Rakúsko-​Uhorsko pora­ze­né, čoho násled­kom bol jeho roz­pad na nástup­níc­ke štá­ty. Tzv. Prvá rakús­ka repub­li­ka exis­to­va­la v medzi­voj­no­vom obdo­bí rokov 19181938. V roku 1933 sa konal neús­peš­ný fašis­tic­ký Doll­fu­sov pokus o pre­vrat. V roku 1938 priš­lo ku pri­po­je­niu Rakús­ka ku Nemec­ku – ku anš­lu­su. Po dru­hej sve­to­vej voj­ne vznik­la pod sprá­vou víťaz­ných moc­nos­tí tzv. Dru­há rakús­ka repub­li­ka. Od roku 1955 je Rakús­ko nezá­vis­lé a neut­rál­ne (Wiki​pe​dia​.sk). Oko­lo roku 1527 žilo v Rakús­ku 1.5 mili­ó­na oby­va­te­ľov. V roku 1810 už viac ako 3 mili­ó­ny. V roku 1900 tak­mer 6 mili­ó­nov. 98 % rakú­ša­nov hovo­rí po nemec­ky. Neexis­tu­je rakús­ka spi­sov­ná nemči­na, ale rakús­ke varian­ty nemči­ny vyka­zu­jú odchýl­ky štan­dard­nej nemči­ny. Sú zachy­te­né v Rakús­kom slov­ní­ku. Vysky­tu­jú sa pre­dov­šet­kým dva dia­lek­ty: Ala­man­ni a Bavor­či­na (Wikipedia.cs). 

Štát­nou hym­nou je sklab­ba Land der Ber­ge, Land am Stro­me – Zem hôr, zem riek (vse​ora​kous​ku​.cz). V Rakús­ku žili a pôso­bi­li mno­hí sve­to­zná­mi hudob­ní skla­da­te­lia: Wolf­gang Ama­de­us Mozart, Joseph Haydn, Franz Schu­bert, Johann Strauss star­ší aj mlad­ší, Gustav Mah­ler, diri­gent Her­bert von Kara­jan. Malia­ri: Gustav Klimt, Oskar Kokoschk, Egon Schie­le, fyzi­ci: Wolf­gang Pau­li, Erwin Sch­rödin­ger, Ludwig Boltz­mann, zakla­da­teľ psy­cho­ana­lý­zy Sig­mund Fre­ud, eto­lóg Kon­rad Lorenz, výrob­ca auto­mo­bi­lov Fer­di­nand Pors­cheeko­nóm Fried­rich August von Hay­ek (Wikipedia.cs). Zná­me sú lyžiar­ske stre­dis­ká: Fla­chau, Alten­mar­kt, Schlad­ming, Ram­sau, Dachs­te­in, Kitz­bühel, Hin­ter­tux, Kap­run – Zell Am See, Bad Gas­te­in (info​-tour​.info).


Aus­tria (Rakús­ko) is our sout­hern neigh­bor, and we sha­re a his­to­ri­cal con­nec­ti­on with it. Its capi­tal city is Vien­na (Vie­deň). A com­mon gre­e­ting in Aus­tria is Grüss Gott,” which means God gre­et you.”

The name Öster­re­ich” trans­la­tes to Eas­tern Realm. It ori­gi­na­tes from Old High Ger­man Ostar­ri­chi,” which refer­red to the Eas­tern March, the eas­tern­most ter­ri­to­ry with Ger­man inha­bi­tants. The name Aus­tria” is deri­ved from the bor­der for­tress Rat­goz, now Raabs, loca­ted at the con­flu­en­ce of the Mora­vian and Ger­man Dyje rivers. Aus­tria is divi­ded into 9 fede­ral sta­tes (Bun­des­län­der): Bur­gen­land, Nie­de­rös­ter­re­ich (Lower Aus­tria), Obe­rös­ter­re­ich (Upper Aus­tria), Kärn­ten (Carint­hia), Salz­burg, Ste­ier­mark (Sty­ria), Tirol, Vien­na, and Vorarl­berg. The coun­try has a popu­la­ti­on of app­ro­xi­ma­te­ly 8.5 mil­li­on peop­le. The total area of Aus­tria is 83,871 squ­are kilo­me­ters, with the majo­ri­ty cove­red by the Alps, making it the second-​highest coun­try in Euro­pe. Bren­ner Pass ser­ves as a cru­cial tran­s­por­ta­ti­on rou­te through the Alps from north to south. Aus­tria­’s hig­hest peak is Grossg­lock­ner, rising to 3,798 meters abo­ve sea level. The alpi­ne regi­on is spar­se­ly inha­bi­ted due to its chal­len­ging ter­rain, and the Bren­ner Pass has been his­to­ri­cal­ly sig­ni­fi­cant for tra­vel to Cen­tral Euro­pe, Ita­ly, and the Medi­ter­ra­ne­an. About one-​third of Aus­trians resi­de in five major cities: Vien­na, Graz, Linz, Salz­burg, or Innsb­ruck. Salz­burg, kno­wn for its well-​preserved his­to­ri­cal monu­ments, is some­ti­mes refer­red to as the Rome of the North.”

The Danu­be River, flo­wing enti­re­ly wit­hin Aus­tria, is navi­gab­le. The lar­gest lakes are Neusied­ler See (Nezi­der­ské) and Boden­see (bor­de­ring Ger­ma­ny and Swit­zer­land), and Atter­ské Jaze­ro. Aus­tria expe­rien­ces typi­cal alpi­ne weat­her with tem­pe­ra­tu­re fluc­tu­ati­ons, vary­ing wind direc­ti­on and strength. Cold moun­tain winds rapid­ly warm up in the val­le­ys, resul­ting in the for­ma­ti­on of foehn winds. The­se winds often lead to rapid sno­wmelt and flo­ods. Pre­ci­pi­ta­ti­on, main­ly snow, occurs around 250 days a year in moun­tain slo­pes facing west and nort­hwest. The Salz­burg Alps rece­i­ve an annu­al pre­ci­pi­ta­ti­on of up to 2,400 mm, whi­le the Pan­no­nian Plain rece­i­ves only about 600 mm. Gla­ciers, pri­ma­ri­ly in the High Tau­ern, cover 600 km², con­tri­bu­ting to 580 lakes, most­ly of gla­cial ori­gin, espe­cial­ly in the Cen­tral Alps. The Danu­be River flo­ws through Aus­tria for 350 km. The ter­ri­to­ry of present-​day Aus­tria has a rich his­to­ry, inc­lu­ding the Halls­tatt cul­tu­re (700 – 450 BC) and Illy­rian sett­le­ments (1000 – 400 BC). From 450 BC to the turn of the mil­len­nium, Celts inha­bi­ted the area (La Tène cul­tu­re). In the 1st to 5th cen­tu­ries, it was part of the Roman pro­vin­ces of Nori­cum, Rae­tia, and Pan­no­nia. In the 5th cen­tu­ry, Ger­ma­nic and Hun­nic inva­si­ons occur­red, fol­lo­wed by Sla­vic sett­le­ments in the 6th cen­tu­ry and Bava­rians in the 8th cen­tu­ry. In the 9th cen­tu­ry, nort­he­as­tern Aus­tria belo­n­ged to the Gre­at Mora­via, whi­le the remai­ning part was under Bava­rian rule wit­hin the Fran­kish Empi­re. The so-​called Eas­tern March (pre­vi­ous­ly Avar March) for­med the basis of toda­y­’s Aus­tria. In the first half of the 10th cen­tu­ry, it was occu­pied by the Magy­ars. After 955, it beca­me the Eas­tern March of the East Fran­kish Empi­re. From the late 10th cen­tu­ry, the desig­na­ti­on Aus­tria” is docu­men­ted. Sin­ce 1156, it was cor­rect­ly lis­ted as the Duchy of the Holy Roman Empi­re. After the extinc­ti­on of the Baben­berg dynas­ty (9761251), dis­pu­tes aro­se bet­we­en Czech Pře­mys­lids and Hun­ga­rian Árpáds. In 1278, Rudolf I of Habs­burg defe­a­ted Pře­mysl Ota­kar II and laid the foun­da­ti­on for the Habs­burg rule. Carint­hia beca­me part of Habs­burg Aus­tria in 1335. In sub­se­qu­ent deve­lop­ments, Bohe­mia and Hun­ga­ry joined Aus­tria (1526), and in 1556, Fer­di­nand I beca­me both the ruler of Aus­tria and the Holy Roman Emperor.

In 1804, Aus­tria under­went a trans­for­ma­ti­on into the Aus­trian Empi­re, and in 1806, the Holy Roman Empi­re cea­sed to exist. After the revo­lu­ti­on of 1848 – 49, a harsh poli­ce regi­me kno­wn as Bach Abso­lu­tism was imple­men­ted. In 1867, the empi­re was trans­for­med into Austria-​Hungary. After World War I, Austria-​Hungary was defe­a­ted, lea­ding to its bre­a­kup into suc­ces­sor sta­tes. The First Aus­trian Repub­lic exis­ted in the inter­war peri­od from 1918 to 1938. In 1933, an unsuc­cess­ful fas­cist coup kno­wn as the Doll­fuss Putsch took pla­ce. In 1938, Aus­tria was anne­xed by Ger­ma­ny in the Ansch­luss. After World War II, the Second Aus­trian Repub­lic was estab­lis­hed under the admi­ni­stra­ti­on of the vic­to­ri­ous powers in 1945. Sin­ce 1955, Aus­tria has been inde­pen­dent and neut­ral. Around 1527, Aus­tria had a popu­la­ti­on of 1.5 mil­li­on, which grew to over 3 mil­li­on by 1810 and near­ly 6 mil­li­on by 1900. App­ro­xi­ma­te­ly 98% of Aus­trians spe­ak Ger­man. The­re is no stan­dar­di­zed Aus­trian Ger­man, but Aus­trian variants exhi­bit dif­fe­ren­ces from stan­dard Ger­man, docu­men­ted in the Aus­trian Ger­man dic­ti­ona­ry. Two main dia­lects pre­vail: Ala­man­nic and Bava­rian. The nati­onal ant­hem is Land der Ber­ge, Land am Stro­me” (Land of Moun­tains, Land by the River). Aus­tria has been home to many world-​famous com­po­sers, inc­lu­ding Wolf­gang Ama­de­us Mozart, Joseph Haydn, Franz Schu­bert, the Strauss fami­ly, Gustav Mah­ler, and con­duc­tor Her­bert von Kara­jan. Notab­le pain­ters inc­lu­de Gustav Klimt, Oskar Kokosch­ka, and Egon Schie­le. Phy­si­cists such as Wolf­gang Pau­li, Erwin Sch­rödin­ger, and Ludwig Boltz­mann, the foun­der of psy­cho­ana­ly­sis Sig­mund Fre­ud, etho­lo­gist Kon­rad Lorenz, auto­mo­bi­le manu­fac­tu­rer Fer­di­nand Pors­che, and eco­no­mist Fried­rich August von Hay­ek also lived and wor­ked in Aus­tria. Famous ski resorts in Aus­tria inc­lu­de Fla­chau, Alten­mar­kt, Schlad­ming, Ram­sau, Dachs­te­in, Kitz­bühel, Hin­ter­tux, Kaprun-​Zell Am See, and Bad Gastein.


Öster­re­ich ist unser süd­li­cher Nach­bar, und wir tei­len auch eine his­to­ris­che Ver­bin­dung mit ihm. Die Haupts­tadt ist Wien. Eine übli­che Beg­rüßung in Öster­re­ich ist Grüss Gott”, was Gott grüße dich” bedeutet.

Der Name Öster­re­ich” bede­utet Ostrich. Er stammt aus dem Alt­hoch­de­uts­chen Ostar­ri­chi” und bez­e­ich­ne­te die öst­li­che Mark – Mar­chia orien­ta­lis – das öst­lichs­te Gebiet mit deutschs­pra­chi­ger Bevöl­ke­rung. Der Name Öster­re­ich” lei­tet sich von der Grenz­fes­tung Rat­goz ab, heute Raabs, die am Zusam­men­fluss der mäh­ris­chen und deuts­chen Tha­ya liegt. Öster­re­ich ist in 9 Bun­des­län­der unter­te­ilt: Bur­gen­land, Nie­de­rös­ter­re­ich, Obe­rös­ter­re­ich, Kärn­ten, Salz­burg, Ste­ier­mark, Tirol, Wien und Vorarl­berg. Das Land hat eine Bevöl­ke­rung von etwa 8,5 Mil­li­onen Men­schen. Die Gesamtf­lä­che Öster­re­ichs bet­rägt 83.871 Quad­rat­ki­lo­me­ter, wobei der Gro­ßte­il von den Alpen bedec­kt ist und es zum zwe­it­höchs­ten Land Euro­pas macht. Der Bren­ner­pass ist eine wich­ti­ge Ver­kehrs­ver­bin­dung durch die Alpen von Nor­den nach Süden. Öster­re­ichs höchs­ter Gip­fel ist der Gro­ßg­lock­ner mit einer Höhe von 3.798 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Die alpi­ne Regi­on ist aufg­rund ihres ans­pruchs­vol­len Gelän­des dünn besie­delt, und der Bren­ner­pass war his­to­risch bede­utend für Rei­sen nach Mit­te­le­uro­pa, Ita­lien und ins Mit­tel­me­er. Etwa ein Drit­tel der Öster­re­i­cher lebt in fünf gro­ßen Städ­ten: Wien, Graz, Linz, Salz­burg oder Innsb­ruck. Salz­burg, bekannt für sei­ne gut erhal­te­nen his­to­ris­chen Monu­men­te, wird manch­mal als das Rom des Nor­dens” bezeichnet.

Der Fluss Donau, der volls­tän­dig in Öster­re­ich flie­ßt, ist schiff­bar. Die größten Seen sind der Neusied­ler See und der Boden­see sowie der Atter­see. Öster­re­ich hat typis­ches alpi­nes Wet­ter mit Tem­pe­ra­tursch­wan­kun­gen, wech­seln­der Win­drich­tung und ‑stär­ke. Kal­te Ber­gwin­de erwär­men sich schnell in den Tälern und füh­ren zur Bil­dung von Föhn­win­den. Die­se Win­de füh­ren oft zu schnel­ler Schne­esch­mel­ze und Übersch­wem­mun­gen. Nie­dersch­lä­ge, haupt­säch­lich in Form von Schnee, tre­ten an etwa 250 Tagen im Jahr in den nach Wes­ten und Nor­dwes­ten aus­ge­rich­te­ten Ber­gab­hän­gen auf. Die Salz­bur­ger Alpen erhal­ten einen jähr­li­chen Nie­dersch­lag von bis zu 2.400 mm, wäh­rend die Pan­no­nis­che Ebe­ne nur etwa 600 mm erhält. Glets­cher, haupt­säch­lich in den Hohen Tau­ern, bedec­ken 600 km² und tra­gen zu 580 Seen bei, haupt­säch­lich gla­zia­len Urs­prungs, ins­be­son­de­re in den Zen­tra­lal­pen. Der Fluss Donau durchf­lie­ßt Öster­re­ich auf einer Län­ge von 350 km.

Das Gebiet des heuti­gen Öster­re­ich hat eine rei­che Ges­chich­te, darun­ter die Hallstatt-​Kultur (700 – 450 v. Chr.) und illy­ris­che Sied­lun­gen (1000 – 400 v. Chr.). Von 450 v. Chr. bis zur Jahr­tau­sen­dwen­de bewohn­ten Kel­ten das Gebiet (Latène-​Kultur). Im 1. bis 5. Jahr­hun­dert gehör­te es zu den römis­chen Pro­vin­zen Nori­cum, Rätien und Pan­no­nien. Im 5. Jahr­hun­dert gab es ger­ma­nis­che und hun­nis­che Inva­si­onen, gefolgt von sla­wis­chen Sied­lun­gen im 6. Jahr­hun­dert und Bay­ern im 8. Jahr­hun­dert. Im 9. Jahr­hun­dert gehör­te das nor­döst­li­che Öster­re­ich zum Gro­ßmäh­ren, wäh­rend der übri­ge Teil bay­eris­cher Herrs­chaft im Frän­kis­chen Reich unter­lag. Die soge­nann­te Ostmark (ehe­mals Awa­ren­mark) bil­de­te die Grund­la­ge des heuti­gen Öster­re­ich. In der ers­ten Hälf­te des 10. Jahr­hun­derts wur­de es von den Magy­aren besetzt. Nach 955 wur­de es zur Ostmark des Ostf­rän­kis­chen Rei­ches. Seit dem spä­ten 10. Jahr­hun­dert ist die Bez­e­ich­nung Öster­re­ich” doku­men­tiert. Seit 1156 wur­de es kor­rekt als Her­zog­tum des Hei­li­gen Römis­chen Rei­ches gefü­hrt. Nach dem Auss­ter­ben der Babenberger-​Dynastie (9761251) ents­tan­den Stre­i­tig­ke­i­ten zwis­chen den böh­mis­chen Pře­mys­li­den und den unga­ris­chen Árpá­den. Im Jahr 1278 besieg­te Rudolf I. von Habs­burg Pře­mysl Ota­kar II. und leg­te den Grund­ste­in für die Herrs­chaft der Habs­bur­ger. Kärn­ten wur­de 1335 Teil von Habsburg-​Österreich. In den fol­gen­den Ent­wick­lun­gen sch­los­sen sich Böh­men und Ungarn Öster­re­ich an (1526), und 1556 wur­de Fer­di­nand I. sowohl Herrs­cher über Öster­re­ich als auch Kai­ser des Hei­li­gen Römis­chen Reiches.

Im Jahr 1804 erfolg­te eine Umwand­lung in das öster­re­i­chis­che Kai­ser­re­ich, und 1806 hör­te das Hei­li­ge Römis­che Reich auf zu exis­tie­ren. Nach der Revo­lu­ti­on von 1848 – 49 wur­de ein har­ter Pol­ize­i­re­gi­me namens Bach-​Absolutismus ein­ge­fü­hrt. Im Jahr 1867 wur­de das Kai­ser­re­ich in Österreich-​Ungarn umge­wan­delt. Nach dem Ers­ten Weltk­rieg wur­de Österreich-​Ungarn besiegt, was zur Auf­lösung in Nach­fol­ges­ta­a­ten führ­te. Die Ers­te Repub­lik Öster­re­ich bes­tand im Zwis­chen­kriegs­ze­it­raum von 1918 bis 1938. Im Jahr 1933 fand ein erfolg­lo­ser fas­chis­tis­cher Putsch­ver­such statt, der als Dollfuß-​Putsch bekannt ist. Im Jahr 1938 wur­de Öster­re­ich im Ansch­luss an Deutsch­land angesch­los­sen. Nach dem Zwe­i­ten Weltk­rieg wur­de 1945 die Zwe­i­te Repub­lik Öster­re­ich unter der Ver­wal­tung der sieg­re­i­chen Mäch­te geg­rün­det. Seit 1955 ist Öster­re­ich unab­hän­gig und neutral.

Um 1527 hat­te Öster­re­ich eine Bevöl­ke­rung von 1,5 Mil­li­onen, die bis 1810 auf über 3 Mil­li­onen und bis 1900 auf fast 6 Mil­li­onen anwuchs. Etwa 98% der Öster­re­i­cher spre­chen Deutsch. Es gibt kein stan­dar­di­sier­tes öster­re­i­chis­ches Deutsch, aber öster­re­i­chis­che Varian­ten wei­chen von der Stan­dards­pra­che ab, wie im öster­re­i­chis­chen Deutsch­wör­ter­buch doku­men­tiert. Zwei Haupt­dia­lek­te domi­nie­ren: Ale­man­nisch und Bai­risch. Die Nati­onal­hym­ne lau­tet Land der Ber­ge, Land am Stro­me”. Öster­re­ich war die Hei­mat vie­ler welt­be­rühm­ter Kom­po­nis­ten, darun­ter Wolf­gang Ama­de­us Mozart, Joseph Haydn, Franz Schu­bert, die Fami­lie Strauss, Gustav Mah­ler und Diri­gent Her­bert von Kara­jan. Bekann­te Maler sind Gustav Klimt, Oskar Kokosch­ka und Egon Schie­le. Phy­si­ker wie Wolf­gang Pau­li, Erwin Sch­rödin­ger und Ludwig Boltz­mann, der Beg­rün­der der Psy­cho­ana­ly­se Sig­mund Fre­ud, der Ver­hal­tens­fors­cher Kon­rad Lorenz, der Auto­mo­bil­hers­tel­ler Fer­di­nand Pors­che und der Öko­nom Fried­rich August von Hay­ek leb­ten und arbe­i­te­ten eben­falls in Öster­re­ich. Berühm­te Ski­ge­bie­te in Öster­re­ich sind Fla­chau, Alten­mar­kt, Schlad­ming, Ram­sau, Dachs­te­in, Kitz­bühel, Hin­ter­tux, Kaprun-​Zell Am See und Bad Gastein.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Chorvátsko, Krajina, TOP, Zahraničie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

Hits: 5529

Hvar je naj­dl­h­ším ostro­vom v Chor­vát­sku. Jeho roz­lo­ha je 299.66 km2, pobrež­ná línia je dlhá 269.2 km. Pod­ľa ame­ric­ké­ho The Tra­vel­ler pat­rí medzi desať najk­raj­ších turis­tic­kých oblas­tí na sve­te (sucu​raj​-hvar​.com). Žije tu asi 11 500 oby­va­te­ľov. Hvar sa vyzna­ču­je prí­jem­nou stre­do­zem­skou klí­mou. Mier­ny­mi zima­mi, tep­lý­mi leta­mi, množ­stvo slneč­né­ho svi­tu. Naj­vyš­šia tep­lo­ta bola 37 °C bola zazna­me­na­ná v roku 1935 (island​-hvar​.info). Bol zná­my od anti­ky svo­jou dôle­ži­tou stra­te­gic­kou a námor­nou polo­hou, kul­túr­ny­mi a prí­rod­ný­mi pamiat­ka­mi. Nachá­dza­jú sa tu levan­du­ľo­vé polia, sta­ré oli­vov­ní­ky, vinoh­ra­dy v jedi­neč­nej har­mó­nii člo­ve­ka a prí­ro­dy (hva​rin​fo​.com). V čase posled­nej doby ľado­vej bola hla­di­na Jad­ran­ské­ho mora o 96.4 met­ra niž­šie než dnes. Hvar bol pod­ľa súčas­ných poznat­kov vte­dy vysta­ve­ný extrém­nym búr­kam a vet­rom z vnút­ro­ze­mia, čo for­mo­va­lo vzhľad Hva­ru. Sever­né pobre­žie v západ­nej čas­ti je mimo­riad­ne čle­ni­té, čas­to ho vyhľa­dá­va­jú jach­tá­ri. V minu­los­ti pokrý­va­li znač­nú časť ostro­va boro­vi­co­vé lesy (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Povr­cho­vé vod­né toky Hvar nemá (ihvar​.cz). Hvar sa vyzna­ču­je veľ­mi vyso­ké množ­stvo slneč­né­ho svi­tu (ihvar​.cz). K naj­vy­hľa­dá­va­nej­ším plá­žam pat­ria tie na Pak­le­ni oto­ci, na ostro­ve Ščed­ro a západ­ne od Zava­ly. Pak­le­ni oto­ci, polo­os­trov Kabal, záto­ka Tatin­ja, ostrov­če­ky Zeče­vo, záto­ka Zala Luka sú vyhľa­dá­va­né potá­pač­mi. V posled­ných rokoch boli vybu­do­va­né cyk­lo­tra­sy, nie­kto­ré z nich vedú po maka­da­mo­vých ces­tách a posky­tu­jú tak vidieť aj odľah­lej­šie čas­ti ostro­va (ihvar​.cz).

Nále­zy pre­his­to­ric­ké­ho člo­ve­ka z jas­kýň sú z obdo­bia 35002500 pred n. l. (ihvar​.cz). V prvom tisíc­ro­čí pred n. l. tu žili Ilý­ri (ihvar​.cz). Ilý­ri si sta­va­li ope­ve­ne­né síd­lis­ká – gra­di­ny (ihvar​.cz). V rokoch 385384 pred n. l. sa na mies­te Sta­re­ho Gra­du usa­di­li gré­ci a zalo­ži­li Pha­ros. Prá­ve z toh­to gréc­ke­ho náz­vu bolo odvo­de­né neskor­šie pome­no­va­nie ostro­va Hvar (ihvar​.cz). V 3. sto­ro­čí pred n. l. sa obja­vu­je aj názov Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Na úze­mie si vte­dy robi­li zálusk Rima­nia. Ilýr Demet­rius (Demet­ri­je Hva­ra­nin, resp. Demet­ri­je Far­ski) bol spo­je­nec ilýr­skej krá­ľov­ni Teuty, kto­rá bola odboj­ným nepria­te­ľom Ríma. Poda­ri­lo sa mu v tre­tej tre­ti­ne 3. sto­ro­čia pred n. l. ovlád­nuť oblasť od dneš­nej sever­nej Dal­má­cie po dneš­ný Dur­res v Albán­sku. Rima­nia však Demet­riu­sa aj Teutu pora­zi­li. V polo­vi­ci 1. sto­ro­čia pred n. l. boli Rima­nia pán­mi celé­ho Jad­ra­nu (ihvar​.cz). Za rím­skej vlá­dy sa obja­vu­je pre ostrov názov Pha­ria a Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Na pre­lo­me 5 a 6. sto­ro­čia ohro­zo­va­li Hvar Ostro­gó­ti. V 7. sto­ro­čí priš­li na Hvar Slo­va­nia (ihvar​.cz). Vte­dy sa v náz­ve ostro­va Fara zme­ni­lo f za sta­ro­slo­van­ské hv – Hvar. Rím­ski usad­lí­ci pou­ží­va­li pome­no­va­nie Quar­ra, neskôr aj Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Neskôr bol ostrov pod sprá­vou Byzanst­skej ríše. V 11. sto­ro­čí sa Hvar stal súčas­ťou chor­vát­ske­ho krá­ľov­stva. Od 11. do 19. sto­ro­čia sa ostrov nazý­va Les­na, prí­pad­ne Lis­na, Less­na. V roku 1278 sa Hvar roz­ho­dol byť spo­jen­com Benát­skej repub­li­ky, čo sa mu trva­lej­šie poda­ri­lo od roku 1420. Ten­to stav trval do kon­ca 18. sto­ro­čia, kedy Benát­ska repub­li­ka zanik­la. V tom­to obdo­bí vzrás­tol eko­no­mic­ký a stra­te­gic­ký kre­dit ostro­va. V rokoch 18131918 bol Hvar pod Rakús­kou sprá­vou. Po roku 1918 tri roky oku­po­va­lo ostrov Talian­sko, ale od roku 1921 sa stal ostrov súčas­ťou Krá­ľov­stva Srbov, Chor­vá­tov a Slo­vin­cov, neskôr Juho­slá­vii. Od roku 1992 je súčas­ťou Chor­vát­skej repub­li­ky (ihvar​.cz).

Hvar sa vyzna­ču­je výraz­ne stre­do­mor­skou pôvod­nou vege­tá­ci­ou. Pinus dal­ma­ti­ca ras­tie na naj­vyš­šom hor­skom hre­be­ni Hva­ru. Okrem toho sa vysky­tu­je už len v naj­vyš­ších polo­hách ostro­va Brač a rástla na obdob­ných mies­tach ostro­va Kor­ču­la. Ende­mit­mi sú Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na ostro­ve sa darí opun­cii Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Levan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Que­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Okrem levan­du­le sa na Hva­re zbie­ra­jú aj ruman­ček, feny­kel, tymián. Roz­vi­nu­té je aj vče­lár­stvo, kto­ré má rím­sku tra­dí­ciu. Cca 130 vče­lá­rov má oko­lo 3000 úľov (ihvar​.cz). 

Na Hva­re sa, napr. v obci Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, docho­va­la pozo­ru­hod­ná sta­ro­by­lá pôvod­ná ľudo­vá archi­tek­tú­ra. Kamen­né domy boli zväč­ša prí­zem­né, stre­chy a rýny boli takis­to kamen­né. Vnút­ri bola veľ­ká obyt­ná miest­nosť bez pre­pá­žok, v stre­de s ohnis­kom, bez komí­na a bez okien. Poscho­do­vé domy zámož­nej­ších obča­nov mali obyt­nú miest­nosť na poscho­dí, ku kto­ré­mu vied­lo kamen­né scho­diš­te. Táto miest­nosť už mala komín. Iné hos­po­dár­ske pries­to­ry spo­lu so stud­ňou boli ohra­de­né na dvo­re. Naj­star­ším sta­veb­ným typom však sú tzv. tri­my – totož­né s kažu­ny či bun­je­my na ostat­nom jad­ran­ské pobre­ží. Sú to malé níz­ke kamen­né domy kru­ho­vé­ho pôdo­ry­su, posta­ve­né vo voľ­nej kra­ji­ne z lomo­vé­ho kame­ňa nasu­cho. Veľ­mi obľú­be­né boli malé tri­my u sta­rých Ilý­rov, kto­rým slú­ži­li ako úkry­ty a úschov­ne nára­dia. K rov­na­ké­mu úče­lu sa sta­va­li až do novej doby (ihvar​.cz).


Hvar is the lon­gest island in Cro­atia, cove­ring an area of 299.66 km², with a coast­li­ne stret­ching 269.2 km. Accor­ding to the Ame­ri­can maga­zi­ne The Tra­vel­ler,” it is among the ten most beau­ti­ful tou­rist regi­ons in the world. App­ro­xi­ma­te­ly 11,500 peop­le live the­re. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a ple­a­sant Medi­ter­ra­ne­an cli­ma­te, with mild win­ters, warm sum­mers, and abun­dant suns­hi­ne. The hig­hest recor­ded tem­pe­ra­tu­re, 37 °C, was noted in 1935. Kno­wn sin­ce anti­qu­ity for its stra­te­gic and mari­ti­me impor­tan­ce, as well as cul­tu­ral and natu­ral land­marks, Hvar boasts laven­der fields, ancient oli­ve gro­ves, and vine­y­ards in a uni­que har­mo­ny of human and natu­ral ele­ments. During the last ice age, the Adria­tic Sea level was 96.4 meters lower than today. At that time, Hvar expe­rien­ced extre­me storms and winds from the inte­ri­or, sha­ping its appe­a­ran­ce. The nort­hern coast in the wes­tern part is extre­me­ly rug­ged and often att­racts sai­lors. In the past, sub­stan­tial parts of the island were cove­red by pine forests (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar does not have sur­fa­ce water­cour­ses. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a very high amount of suns­hi­ne. Among the most sought-​after bea­ches are tho­se on the Pak­le­ni Islands, the island of Ščed­ro, and west of Zava­la. Pak­le­ni Islands, the Kabal Penin­su­la, Tatin­ja Bay, the islets of Zeče­vo, and Zala Luka Bay are popu­lar among divers. In recent years, cyc­ling rou­tes have been estab­lis­hed, some of which fol­low gra­vel roads, pro­vi­ding a glim­pse of the more remo­te parts of the island.

Pre­his­to­ric fin­dings from caves date back to the peri­od of 35002500 BCE. In the first mil­len­nium BCE, Illy­rians inha­bi­ted the island, cons­truc­ting for­ti­fied sett­le­ments kno­wn as gra­di­nas.” In 385 – 384 BCE, Gre­eks sett­led at the site of Sta­ri Grad, foun­ding Pha­ros. The later name of the island, Hvar, is deri­ved from this Gre­ek name. In the 3rd cen­tu­ry BCE, the name Pite­y­eia” also appe­ars. The Romans cove­ted the ter­ri­to­ry, and Illy­rian Demet­rius, an ally of the Illy­rian que­en Teuta, mana­ged to con­trol the area from present-​day nort­hern Dal­ma­tia to Dur­res in present-​day Alba­nia in the third quar­ter of the 3rd cen­tu­ry BCE. Howe­ver, the Romans defe­a­ted Demet­rius and Teuta. In the mid-​1st cen­tu­ry BCE, the Romans beca­me mas­ters of the enti­re Adria­tic. Under Roman rule, the island was kno­wn as Pha­ria and Fara. In the 5th-​6th cen­tu­ry, the Ostro­goths thre­a­te­ned Hvar, and in the 7th cen­tu­ry, the Slavs arri­ved. It was during this time that the name of the island chan­ged from Fara to Hvar, with the Roman sett­lers using the name Quar­ra, later also Lesi­na and Lie­se­na. The island later fell under Byzan­ti­ne rule. In the 11th cen­tu­ry, Hvar beca­me part of the Cro­atian king­dom. From the 11th to the 19th cen­tu­ry, the island was cal­led Les­na or Lis­na. In 1278, Hvar deci­ded to ally with the Vene­tian Repub­lic, which las­ted more per­ma­nen­tly from 1420. This sta­tus con­ti­nu­ed until the end of the 18th cen­tu­ry, when the Vene­tian Repub­lic cea­sed to exist. During this peri­od, the eco­no­mic and stra­te­gic impor­tan­ce of the island inc­re­a­sed. From 1813 to 1918, Hvar was under Aus­trian admi­ni­stra­ti­on. After 1918, Ita­ly occu­pied the island for three years, but from 1921, the island beca­me part of the King­dom of Serbs, Cro­ats, and Slo­ve­nes, later Yugo­sla­via. Sin­ce 1992, it has been part of the Repub­lic of Croatia.

Hvar is cha­rac­te­ri­zed by dis­tinct­ly Medi­ter­ra­ne­an nati­ve vege­ta­ti­on. Pinus dal­ma­ti­ca gro­ws on the hig­hest moun­tain rid­ge of Hvar. Besi­des Hvar, it is found only in the hig­hest parts of the islands of Brač and Kor­ču­la. Ende­mic spe­cies inc­lu­de Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do also thri­ve on the island. In addi­ti­on to laven­der, cha­mo­mi­le, fen­nel, and thy­me are also col­lec­ted on Hvar. Bee­ke­e­ping, with a Roman tra­di­ti­on, is well-​developed, with around 130 bee­ke­e­pers having about 3000 hives. Hvar has pre­ser­ved remar­kab­le ancient folk archi­tec­tu­re in pla­ces such as Humac, Malo Grabl­je, and Velo Grabl­je. Sto­ne hou­ses were most­ly single-​story, with sto­ne roofs and gut­ters. Insi­de, the­re was a lar­ge living spa­ce wit­hout par­ti­ti­ons, a cen­tral firep­la­ce, no chim­ney, and no win­do­ws. Two-​story hou­ses of wealt­hier citi­zens had a living room ups­tairs, acces­sib­le by a sto­ne stair­ca­se, which alre­a­dy had a firep­la­ce. Other uti­li­ty spa­ces, along with a well, were enc­lo­sed in the yard. The oldest type of buil­ding, cal­led tri­my,” iden­ti­cal to kažu­ny or bun­je on the rest of the Adria­tic coast, are small, low sto­ne hou­ses with a cir­cu­lar footp­rint, built in the open field with dry-​stone cons­truc­ti­on. The­se were popu­lar among the ancient Illy­rians and ser­ved as shel­ters and tool sto­ra­ge. They con­ti­nu­ed to be built until the modern era.


Hvar je naj­dul­ji otok u Hrvat­skoj. Nje­go­va povr­ši­na izno­si 299,66 km², a obal­na crta je duga 269,2 km. Pre­ma ame­rič­kom časo­pi­su The Tra­vel­ler spa­da među deset najl­jep­ših turis­tič­kih pod­ruč­ja na svi­je­tu (sucu​raj​-hvar​.com). Na oto­ku živi oko 11.500 sta­nov­ni­ka. Hvar se odli­ku­je ugod­nom sre­do­zem­nom kli­mom, bla­gim zima­ma, top­lim lje­ti­ma i obil­jem sun­če­vog svjet­la. Naj­vi­ša zabil­je­že­na tem­pe­ra­tu­ra bila je 37 °C, zabil­je­že­na 1935. godi­ne (island​-hvar​.info). Otok je poznat od anti­ke po svo­joj važ­noj stra­teš­koj i pomor­skoj pozi­ci­ji, kul­tur­nim i pri­rod­nim zna­me­ni­tos­ti­ma. Na nje­mu se nala­ze lavan­di­na pol­ja, sta­ri mas­li­ni­ci i vinog­ra­di u jedin­stve­noj har­mo­ni­ji čov­je­ka i pri­ro­de (hva​rin​fo​.com). U doba posl­jedn­jeg lede­nog doba razi­na Jad­ran­skog mora bila je za 96,4 met­ra niža nego danas. Hvar je tada bio izlo­žen eks­trem­nim olu­ja­ma i vjet­ru s kop­na, što je obli­ko­va­lo izg­led oto­ka. Sje­ver­na oba­la na zapad­nom dije­lu iznim­no je razu­đe­na, čes­to je tra­že­na od stra­ne jah­ta­ra. U proš­los­ti su zna­tan dio oto­ka pokri­va­li boro­vi (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar nema povr­šin­ske vode­ne toko­ve (ihvar​.cz). Hvar se isti­če viso­kom koli­či­nom sun­če­vog svjet­la (ihvar​.cz). Među naj­tra­že­ni­je pla­že ubra­ja­ju se one na Pak­le­nim oto­ci­ma, na oto­ku Šćed­ro i zapad­no od Zava­le. Pak­le­ni oto­ci, polu­otok Kabal, uva­la Tatin­ja, otok­či­ći Zeče­vo, uva­la Zala Luka popu­lar­na su odre­diš­ta roni­oci­ma. U posl­jedn­jim godi­na­ma izg­ra­đe­ne su bicik­lis­tič­ke sta­ze, neke od njih vode maka­dam­skim ces­ta­ma i pru­ža­ju pri­li­ku vid­je­ti i udal­je­ni­je dije­lo­ve oto­ka (ihvar​.cz).

Nala­zi pra­po­vi­jes­nog čov­je­ka iz peći­na dati­ra­ju iz raz­dobl­ja 3500. – 2500. pr. Kr. (ihvar​.cz). Tije­kom prvog tisu­ćl­je­ća pr. Kr. na oto­ku su živ­je­li Ili­ri (ihvar​.cz). Ili­ri su gra­di­li utv­rđe­na nasel­ja – gra­di­ne (ihvar​.cz). U godi­na­ma 385. – 384. pr. Kr. Grci su se nase­li­li na mjes­tu Sta­rog Gra­da i osno­va­li Pha­ros. Upa­vo iz ovog grč­kog ime­na kas­ni­je je izve­den naziv oto­ka Hvar (ihvar​.cz). U 3. stol­je­ću pr. Kr. pojavl­ju­je se i naziv Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Riml­ja­ni su tada poka­zi­va­li inte­res za to pod­ruč­je. Ilir Demet­ri­je (Demet­ri­je Hva­ra­nin ili Demet­ri­je Far­ski) bio je savez­nik ilir­ske kral­ji­ce Teute, koja je bila pobun­je­nič­ki nepri­ja­telj Rima. Demet­ri­je je uspio u tre­ćoj tre­ći­ni 3. stol­je­ća pr. Kr. zavla­da­ti pod­ruč­jem od današn­je sje­ver­ne Dal­ma­ci­je do današn­jeg Dra­ča u Alba­ni­ji. Riml­ja­ni su ipak pora­zi­li Demet­ri­ja i Teutu. U dru­goj polo­vi­ci 1. stol­je­ća pr. Kr. Riml­ja­ni su bili gos­po­da­ri cije­log Jad­ran­skog mora (ihvar​.cz). Za rim­skog vla­da­vi­ne javl­ja se naziv oto­ka Pha­ria i Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Tije­kom pri­je­la­za iz 5. u 6. stol­je­će Hvar su pri­je­ti­li Ostro­go­ti. U 7. stol­je­ću na Hvar su doš­li Sla­ve­ni (ihvar​.cz). Tada se u nazi­vu oto­ka Fara pro­mi­je­ni­lo f u sta­ro­sla­ven­sko hv – Hvar. Rim­ski nasel­je­ni­ci koris­ti­li su ime Quar­ra, kas­ni­je i Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Kas­ni­je je otok bio pod vla­šću Bizant­skog Car­stva. U 11. stol­je­ću Hvar posta­je dio hrvat­skog kral­jev­stva. Od 11. do 19. stol­je­ća otok se nazi­vao Les­na, Lis­na, Less­na. Godi­ne 1278. Hvar je odlu­čio biti savez­nik Mle­tač­ke Repub­li­ke, što mu je traj­ni­je usp­je­lo od 1420. godi­ne. Taj sta­tus tra­jao je do kra­ja 18. stol­je­ća, kada je Mle­tač­ka Repub­li­ka nesta­la. U tom raz­dobl­ju poras­la je eko­nom­ska i stra­teš­ka važ­nost oto­ka. U godi­na­ma 1813. – 1918. Hvar je bio pod vla­šću Aus­tri­je. Nakon 1918. godi­ne otok je tri godi­ne oku­pi­ra­la Ita­li­ja, ali od 1921. godi­ne postao je otok u sasta­vu Kral­je­vi­ne Srba, Hrva­ta i Slo­ve­na­ca, kas­ni­je Jugo­sla­vi­je. Od 1992. godi­ne dio je Repub­li­ke Hrvat­ske (ihvar​.cz).

Hvar se isti­če izra­zi­to sre­do­zem­nom auto­h­to­nom vege­ta­ci­jom. Pinus dal­ma­ti­ca ras­te na naj­vi­šem pla­nin­skom gre­be­nu Hva­ra. Osim toga, nala­zi se samo na naj­vi­šim pod­ruč­ji­ma oto­ka Bra­ča i slič­nim mjes­ti­ma oto­ka Kor­ču­le. Ende­mi oto­ka ukl­ju­ču­ju Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na oto­ku uspi­je­va i opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Osim lavan­de, na Hva­ru se beru i kami­li­ca, komo­rač, timi­jan. Raz­vi­je­no je i pče­lar­stvo koje ima rim­sku tra­di­ci­ju. Oko 130 pče­la­ra ima oko 3000 koš­ni­ca (ihvar​.cz). Na Hva­ru se, pri­mje­ri­ce, u nasel­ji­ma Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, saču­va­la zna­čaj­na sta­rin­ska auto­h­to­na arhi­tek­tu­ra. Kame­ne kuće bile su uglav­nom pri­zem­ne, kro­vo­vi i olu­ci bili su tako­đer od kame­na. Unut­rašn­jost je bila veli­ka stam­be­na pros­to­ri­ja bez preg­ra­da, s ogn­jiš­tem u sre­di­ni, bez dimn­ja­ka i pro­zo­ra. Kat­ni­ce kuća boga­ti­jih gra­đa­na ima­le su stam­be­ni pros­tor na katu, do kojeg se dola­zi­lo kame­nim ste­pe­niš­tem. Taj pros­tor već je imao dimn­jak. Osta­li gos­po­dar­ski pros­to­ri zajed­no s buna­rom bili su ogra­đe­ni na dvo­riš­tu. Naj­sta­ri­ji tip gradn­je, među­tim, su takoz­va­ne tri­my – iste kao kažu­ni ili bun­je na dru­gim jad­ran­skim oba­la­ma. To su male nis­ke kame­ne kuće kruž­nog tlocr­ta, izg­ra­đe­ne usred pol­ja od kame­nih blo­ko­va suho­zi­da. Vrlo su popu­lar­ne bile male tri­my kod sta­rih Ili­ra, koje su koris­ti­le kao sklo­niš­ta i spre­miš­ta za alat. Slu­ži­le su istoj svr­si sve do novog doba (ihvar​.cz).


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy



Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, 2015, Časová línia, Krajina, Orava, Slovenská krajina, TOP

Orava – nádherný kraj na severe Slovenska

Hits: 3946

Na Ora­ve leží naj­se­ver­nej­ší bod Slo­ven­skaBabia hora. Ora­va sa delí na Hor­nú a Dol­nú Ora­vu. Regi­onál­nym, his­to­ric­kých a kul­túr­nym cen­trom Ora­vy je Dol­ný Kubín (wiki​pe​dia​.sk). Náz­vy Ora­vy: Arwa, Ary­va, Ara­wa, Ora­via, Ara­via. Samot­ný názov sa prvot­ne vzťa­ho­val na rie­ku. Andrej Kavul­jak uvá­dza, že pôvod slo­va môže byť gal­ské­ho pôvo­du, zna­me­nať bys­trý tok, vodu, ale môže byť aj ger­mán­ske­ho pôvo­du a vychá­dzať z náz­vu lim­by. Ako Arwa sa pome­no­va­nie obja­vu­je prvý krát v lis­ti­ne z roku 1267. Osíd­ľo­va­nie regi­ó­nu zača­lo už v dobe kamen­nej. Na lužic­kom poh­re­bis­ku v Orav­skom Podzám­ku sa našiel diori­tic­ký klin z obdo­bia ene­oli­tu. Osíd­le­nie v stred­nej a mlad­šej dobe želez­nej je dolo­že­né z Dol­né­ho Kubí­na, Medzi­hrad­né­ho, Tupej ska­ly, Ostrej ska­ly, Velič­nej, Orav­ské­ho Podzám­ku, Ostra­ži­ce, Isteb­né­ho, Medzib­ro­dia a ďal­ších. Slo­va­nia sa usa­di­li na Ora­ve na pre­lo­me 8. a 9. sto­ro­čia v oblas­ti Trni­ny nad Dol­ným Kubí­nom, v Isteb­nom – v Hrád­ku, v Orav­skom Podzám­ku, na Ostrej ska­le nad Vyšným Kubí­nom. Ora­va bol krá­ľov­ským majet­kom, kto­rý pod­lie­hal Zvo­len­ské­mu komi­tá­tu ako Orav­ský diš­trikt. Samos­tat­ná Orav­ská sto­li­ca sa vypro­fi­lo­va­la kon­com 14. sto­ro­čia. Osíd­ľo­va­nie zača­lo pozdĺž vod­ných tokov a obchod­ných ciest, osa­dy vzni­ka­li na zákla­de domá­ce­ho zvy­ko­vé­ho prá­va, nemec­ké­ho prá­va, valaš­ské­ho prá­va a prá­va kopa­ni­čiar­ske­ho. V 18. sto­ro­čí vznik­li už len dve osa­dy: Orav­ská Les­ná a Beňa­do­vo. Oby­va­te­lia Ora­vy sa zaobe­ra­li pre­važ­ne poľ­no­hos­po­dár­stvom, cho­vom dobyt­ka a oviec. Z reme­siel regi­onál­ny rámec pre­siah­lo výro­ba plát­na, spra­co­va­nie kame­ňa a dre­va. Pro­ti­habs­bur­ské povs­ta­nia zna­me­na­li pre Ora­vu ska­zu. Nešťas­tím bol pre­chod poľsko-​litovských voj­sk, kto­ré tiah­li z Poľ­ska sme­rom do Vied­ne do boja pro­ti Tur­kom. Násled­kom toho ľah­lo popo­lom 27 orav­ských dedín. Orav­ský kom­po­se­so­rát aj po roku 1868 pred­sta­vo­val jedi­ný väč­ší pod­nik, v kto­rom bez­tak naďa­lej pre­vlá­da­la agrár­na malo­vý­ro­ba. Ora­vu pos­tih­lo maso­vé vysťa­ho­va­lec­tvo, pre­dov­šet­kým do USA. V roku 1918 sa Rakúsko-​Uhorsko roz­pad­lo, časť Hor­nej Ora­vy, 12 obcí, sa sta­lo od roku 1920 súčas­ťou Poľ­ska. Začiat­kom 2. sve­to­vej voj­ny Slo­ven­sko zno­va obsa­di­lo obce odstú­pe­né Poľ­sku v roku 1920. Po roku 1945 bola vybu­do­va­ná Orav­ská prieh­ra­da, vznik­li prie­my­sel­né pod­ni­ky (Flo­re­ko­vá, Chme­lík). Poľ­ská Ora­va – Čier­na Ora­va je regi­ón na juhu Poľ­ska s roz­lo­hou 389 km2. Zo seve­ru a výcho­du je ohra­ni­če­ná býva­lou uhorsko-​poľskou (haličs­kou) hra­ni­cou (Wiki­pe­dia).


Ora­va is a regi­on in the north of Slo­va­kia, east of the High Tatras. In Ger­man, it is Spiš, in Latin Sce­pu­sium, in Hun­ga­rian Sze­pes, and in Polish Spisz. The ruling fami­lies of the Ora­va regi­on were the Zápoľ­skýs, Tur­zov­ci, and Csá­ky­ov­ci. It is a regi­on that is att­rac­ti­ve for tou­rism and cul­tu­re. It offers seve­ral nati­onal parks: the Tat­ra Nati­onal Park to the nort­hwest, as well as the Pie­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, and Low Tatras. Cities like Levo­ča, Kež­ma­rok, and loca­ti­ons such as Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš Cast­le, and Spiš­ská Sobo­ta are sig­ni­fi­cant. Ski resorts like Krom­pa­chy – Plej­sy and Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na are popu­lar. The Slo­vak Para­di­se has the second-​longest cave in Slo­va­kia, the 18.5 km long Stra­te­ná Cave. Addi­ti­onal­ly, the regi­on is kno­wn for the Dob­šin­ská Ice Cave and Psie die­ry cave. Karst cany­ons such as Suchá Belá and Veľ­ký Sokol are con­si­de­red the most beau­ti­ful in Slovakia.

Spiš is a regi­on that has not alwa­ys belo­n­ged to Slo­va­kia. In the 11th cen­tu­ry, Spiš was occu­pied by Hun­ga­ry from the south and Poland from the north. Until 1802, the­re exis­ted the Pro­vin­ce X of Spiš miners (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), which enjo­y­ed pri­vi­le­ges. From 1726, Bet­la­nov­ce beca­me the cen­ter of the pro­vin­ce. The miners were lan­do­wners. King Sigis­mund Luxem­bourg gave 24 Spiš towns, 13 of them as a Polish pled­ge, which las­ted for 360 years. Some of the­se towns were Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, and Podo­lí­nec. The pled­ge was only for eco­no­mic bene­fit. It was not until the second half of the 18th cen­tu­ry that Maria The­re­sa mili­ta­ri­ly ended the pled­ge. In 1614, the Lut­he­ran Synod, also kno­wn as the Spiš Synod, took pla­ce in Spiš, dis­cus­sing Pro­tes­tant orga­ni­za­ti­on. After the for­ma­ti­on of Cze­cho­slo­va­kia in 1918, Poland had ter­ri­to­rial claims on Spiš bey­ond the Pop­rad River. Polish sol­diers were defe­a­ted on Decem­ber 8, 1918, near Kež­ma­rok. In June 1919, the­re was anot­her Polish occu­pa­ti­on. The­se dis­pu­tes, also in Upper Ora­va, were rela­ti­ve­ly inten­se until 1925. They fla­red up again in Octo­ber 1938 and May 1945. Sin­ce the 12th cen­tu­ry, Ger­man colo­nists came here, and from the 14th cen­tu­ry, hig­her ele­va­ti­ons were sett­led by Rusyns and Ukrai­nians, brin­ging a dif­fe­rent reli­gi­on. The vil­la­ge of Hun­cov­ce was a hun­ger cen­ter for Jews. Sin­ce the 15th cen­tu­ry, Roma peop­le have also lived in the regi­on. In the north of Spiš, as well as in Ora­va and in Polish Spiš and Ora­va, the­re is a Goral mino­ri­ty, for­med due to three mig­ra­ti­on waves. The Polish govern­ment con­si­de­red them Poles in 1918. After 1945, almost all Ger­mans were expel­led from the regi­on. The vil­la­ge of Chmeľ­ni­ca near Sta­rá Ľubov­ňa is eth­ni­cal­ly Ger­man. If you have any spe­ci­fic ques­ti­ons or if the­re­’s anyt­hing else you­’d like to know, feel free to ask!


Ora­va to regi­on na półno­cy Sło­wac­ji, na wschód od Wyso­kich Tatr. Po nie­miec­ku to Spiš, po łaci­nie Sce­pu­sium, po węgier­sku Sze­pes, a po sło­wac­ku Ora­va. Wła­da­jące rodzi­na­mi regi­onu były Zápoľ­skí, Tur­zov­ci i Csá­ky­ov­ci. Jest to regi­on atrak­cyj­ny turys­tycz­nie i kul­tu­ro­wo. Ofe­ru­je kil­ka par­ków naro­do­wych: Tatr­zan­ski Park Naro­do­wy na północ­nym zacho­dzie, a także Pie­ni­ny, Sło­wac­ki Raj i Niżne Tat­ry. Mias­ta takie jak Levo­ča, Kež­ma­rok oraz loka­li­zac­je jak Spiš­ské Pod­hra­die, Zamek Spiš i Spiš­ská Sobo­ta są znac­zące. Popu­lar­ne są ośrod­ki nar­ciar­skie takie jak Krom­pa­chy – Plej­sy i Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na. Sło­wac­ki Raj posia­da dru­gą pod wzg­lędem dłu­go­ści jas­ki­nię na Sło­wac­ji – Jas­ki­nia Stra­te­ná o dłu­go­ści 18,5 km. Dodat­ko­wo, regi­on zna­ny jest z Jas­ki­ni Lodu Dob­šin­ská i jas­ki­ni Psie die­ry. Kany­o­ny kra­so­we, takie jak Suchá Belá i Veľ­ký Sokol, uwa­ża­ne są za naj­pi­ęk­niejs­ze na Słowacji.

Spiš to regi­on, któ­ry nie zaws­ze nale­żał do Sło­wac­ji. W XI wie­ku Spiš był oku­po­wa­ny od połud­nia przez Węg­ry, a od półno­cy przez Pol­skę. Do 1802 roku ist­nia­ła Pro­vin­cia X gór­ni­ków spis­kich (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), któ­ra kor­zys­ta­ła z przy­wi­le­jów. Od 1726 roku Bet­la­nov­ce sta­ło się cen­trum pro­winc­ji. Gór­ni­cy byli wła­ści­cie­la­mi ziem. Król Zyg­munt Luk­sem­bur­ski dał 24 mias­ta Spiš, 13 z nich jako pol­ską zasta­wę, któ­ra trwa­ła 360 lat. Nie­któ­re z tych miast to Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa i Podo­lí­nec. Zasta­wa dotyc­zy­ła tyl­ko kor­zy­ści eko­no­micz­nych. Dopie­ro w dru­giej poło­wie XVIII wie­ku Maria Tere­sa zako­ńc­zy­ła ją mili­tar­nie. W 1614 roku odbył się Synod Lute­ra­ńs­ki, zwa­ny również Syno­dem Spiš, oma­wia­jący orga­ni­zac­ję pro­tes­tanc­ką. Po utwor­ze­niu Cze­cho­sło­wac­ji w 1918 roku Pol­ska mia­ła roszc­ze­nia tery­to­rial­ne do Spi­šu po rze­ce Pop­rad. Pol­skie oddzia­ły zosta­ły poko­na­ne 8 grud­nia 1918 roku w pobli­żu Kež­mar­ku. W czer­wcu 1919 roku doszło do kolej­nej oku­pac­ji przez Pol­skę. Spo­ry te, także w Gór­nej Ora­wie, były sto­sun­ko­wo inten­sy­wne do 1925 roku. Wzno­wi­ono je w paździer­ni­ku 1938 roku i maju 1945 roku. Od XII wie­ku przy­by­wa­li tu nie­miec­cy osad­ni­cy, a od XIV wie­ku wyżs­ze tere­ny zasied­la­li Rusi­ni i Ukrai­ńcy, wpro­wa­dza­jąc inny spo­sób wyz­na­wa­nia. Wios­ka Hun­cov­ce była ośrod­kiem gło­du dla Żydów. Od XV wie­ku w regi­onie żyją również Romo­wie. Na półno­cy Spi­šu, podob­nie jak na Ora­wie i w pol­skim Spi­šu i Ora­wie, ist­nie­je mniejs­zo­ść Góra­li, utwor­zo­na w wyni­ku trzech fal mig­ra­cyj­nych. Pol­skie wła­dze uwa­ża­ły ich za Pola­ków w 1918 roku. Po 1945 roku nie­mal wszys­cy Niem­cy zosta­li wypędze­ni z regi­onu. Wios­ką o nie­miec­kim pocho­dze­niu jest Chmeľ­ni­ca koło Sta­rej Ľubov­ni. Jeśli masz kon­kret­ne pyta­nia lub chcesz dowie­dzieć się cze­goś więcej, śmia­ło pytaj!


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, 2011-2015, 2014, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, Spiš, TOP

Spiš

Hits: 2811

Spiš je kraj na seve­re Slo­ven­ska, na východ od Vyso­kých Tatier. Nemec­ky je Spiš Zips (Wiki​pe​dia​.sk), latin­sky Sce­pu­sium, maďar­sky Sze­pes, poľ­sky Spisz. Spiš­skej sto­li­ci vlád­li rody Zápoľ­ských, Tur­zov­cov, Csá­ky­ov­cov (Wiki​pe​dia​.sk). Je to kraj turis­tic­ky a kul­túr­ne atrak­tív­ny. Ponú­ka via­ce­ro národ­ných par­kov: na seve­ro­zá­pa­de regi­ó­nu Tatrans­ký národ­ný park, okrem toho Pie­ni­ny, Slo­ven­ský raj, Níz­ke Tat­ry (Wiki​pe​dia​.sk). Mes­tá ako Levo­ča, Kež­ma­rok, loka­li­ty Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš­ský hrad, Spiš­ská Sobo­ta. Lyžiar­ske stre­dis­ká Krom­pa­chy – Plej­sy, Ždiar – Bach­le­do­va doli­na (Wiki​pe​dia​.sk). V Slo­ven­skom raji sa nachá­dza s dĺž­kou 18.5 km dru­há naj­dl­h­šia jas­ky­ňa na Slo­ven­sku – Stra­te­ná jas­ky­ňa. Okrem toho je zná­ma Dob­šin­ská ľado­vá jas­ky­ňa a jas­ky­ňa Psie die­ry. Kra­so­vé ties­ňa­vy Suchej Belej, Veľ­ké­ho Soko­la sú pova­žo­va­né za najk­raj­šie na Slo­ven­sku (raj​por​tal​.sk). Spiš je regi­ón, kto­rý nie vždy pat­ril k Slo­ven­sku (Wiki​pe​dia​.sk). V 11. sto­ro­čí bol Spiš z juhu obsa­dzo­va­ný Uhor­ským a zo seve­ru Poľ­skom krá­ľov­stvom. Do roku 1802 exis­to­va­la Pro­vin­cia X spiš­ských kopij­ní­kov (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), kto­rá poží­va­la výho­dy. Od roku 1726 boli cen­trom pro­vin­cie Bet­la­nov­ce. Kopij­ní­ci boli zema­nia. Uhor­ský kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský dal z neskor­šie vznik­nu­tej Pro­vin­cie 24 spiš­ských miest, 13 z nich do poľ­ské­ho zálo­hu, kto­rý trval 360 rokov. Ocit­li sa v ňom napr. Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, Podo­lí­nec. Pred­me­tom zálo­hu bol len eko­no­mic­ký pros­pech. O koniec zálo­hu sa vojen­sky posta­ra­la až v dru­hej polo­vi­ci 18. sto­ro­čia Mária Teré­zia. V roku 1614 sa na Spi­ši kona­la Lute­rán­ska syno­da, tiež nazý­va­ná Spiš­ská syno­da, na kto­rej sa roko­va­lo o pro­tes­tant­skej orga­ni­zá­cii.(Wiki​pe​dia​.sk). Po vzni­ku Čes­ko­slo­ven­ska v roku 1918 malo Poľ­sko územ­né náro­ky na Spiš po rie­ku Pop­rad. Poľ­skí voja­ci boli 8.12.1918 pora­ze­ní pri Kež­mar­ku. V júni 1919 doš­lo opäť k obsa­de­niu Poľ­skom. Do roku 1925 boli tie­to spo­ry (aj na Hor­nej Ora­ve) pomer­ne inten­zív­ne. Opäť roz­ho­re­li v októb­ri 1938 a v máji 1945 (Wiki​pe​dia​.sk). Od 12. sto­ro­čia sem pri­chá­dza­li nemec­kí kolo­nis­ti, od 14. sto­ro­čia vyš­šie polo­hy osíd­ľu­jú Rusí­ni a Ukra­jin­ci, s kto­rý­mi priš­lo aj iné nábo­žen­stvo. Hlad­ným stre­dis­kom Židov bola obec Hun­cov­ce. Od 15. sto­ro­čia tu žijú aj Rómo­via (spis​.sk). Na seve­re Spi­ša, podob­ne aj na Ora­ve a v poľ­skom Spi­ši a Ora­ve žije goral­ská men­ši­na, kto­rá vznik­la v dôsled­ku troch mig­rač­ných vĺn. Poľ­ská vlá­da ich v roku 1918 pova­žo­va­la za Polia­kov (Got­kie­wicz M., 1969). Po roku 1945 boli z regi­ó­nu vyhna­ní Nemci, tak­mer všet­ci. Etnic­ky nemec­ká je obec Chmeľ­ni­ca pri Sta­rej Ľubov­ni (Wiki​pe​dia​.sk).


Spiš is a regi­on in nort­hern Slo­va­kia, east of the High Tatras. In Ger­man, Spiš is cal­led Zips (Wiki​pe​dia​.sk), in Latin, it’s refer­red to as Sce­pu­sium, in Hun­ga­rian, it’s Sze­pes, and in Polish, it’s Spisz. The Spiš Coun­ty was ruled by the Zápoľ­ský, Tur­zov­ci, and Csá­ky fami­lies (Wiki​pe​dia​.sk). It is a regi­on that is both tou­ris­ti­cal­ly and cul­tu­ral­ly att­rac­ti­ve, offe­ring seve­ral nati­onal parks: Tatrans­ký Nati­onal Park in the nort­hwest, Pie­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, and Low Tatras (Wiki​pe​dia​.sk). Cities like Levo­ča, Kež­ma­rok, sites like Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš Cast­le, and Spiš­ská Sobo­ta. Ski resorts like Krom­pa­chy – Plej­sy, Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na (Wiki​pe​dia​.sk). In Slo­vak Para­di­se, the second-​longest cave in Slo­va­kia, Stra­te­ná Cave, stret­ches for 18.5 km. Other notab­le caves inc­lu­de Dob­šin­ská Ice Cave and Psie Die­ry Cave. The karst gor­ges of Suchá Belá and Veľ­ký Sokol are con­si­de­red the most beau­ti­ful in Slo­va­kia (raj​por​tal​.sk).

Spiš is a regi­on that has­n’t alwa­ys been part of Slo­va­kia (Wiki​pe​dia​.sk). In the 11th cen­tu­ry, Spiš was con­tes­ted by the King­dom of Hun­ga­ry from the south and the King­dom of Poland from the north. Until 1802, the­re exis­ted the Pro­vin­ce X of Spiš spe­ar­men (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), which enjo­y­ed pri­vi­le­ges. From 1726, Bet­la­nov­ce beca­me the cen­ter of the pro­vin­ce. The spe­ar­men were lan­do­wners. King Sigis­mund of Luxem­bourg gran­ted 24 Spiš towns, 13 of them to the Polish pled­ge, which las­ted for 360 years. Towns like Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, Podo­lí­nec were part of the pled­ge, which was only for eco­no­mic bene­fit. The end of the pled­ge was mili­ta­ri­ly secu­red only in the second half of the 18th cen­tu­ry by Maria The­re­sa. In 1614, the Lut­he­ran Synod, also kno­wn as the Spiš Synod, took pla­ce in Spiš, dis­cus­sing Pro­tes­tant orga­ni­za­ti­on (Wiki​pe​dia​.sk).


Spiš ist eine Regi­on im Nor­den der Slo­wa­kei, öst­lich der Hohen Tat­ra. Auf Deutsch wird Spiš als Zips bez­e­ich­net (Wiki​pe​dia​.sk), auf Late­in als Sce­pu­sium, auf Unga­risch als Sze­pes und auf Pol­nisch als Spisz. Die Spi­šer Stuhl­re­gi­on wur­de von den Fami­lien Zápoľ­ský, Tur­zov­ci und Csá­ky regiert (Wiki​pe​dia​.sk). Es ist eine sowohl tou­ris­tisch als auch kul­tu­rell att­rak­ti­ve Regi­on, die meh­re­re Nati­onal­parks bie­tet: Im Nor­dwes­ten die Tatra-​Nationalpark, dazu Pie­ni­nen, Slo­wa­kis­ches Para­dies und Nie­de­re Tat­ra (Wiki​pe​dia​.sk). Städ­te wie Levo­ča, Kež­ma­rok, Orte wie Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš­ský hrad und Spiš­ská Sobo­ta. Ski­ge­bie­te wie Krom­pa­chy – Plej­sy, Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na (Wiki​pe​dia​.sk). Im Slo­wa­kis­chen Para­dies befin­det sich mit einer Län­ge von 18,5 km die zwe­it­läng­ste Höh­le der Slo­wa­kei – die Stratená-​Höhle. Dane­ben sind die Dob­šin­ská ľado­vá jas­ky­ňa und die Psie Diery-​Höhle bekannt. Die Karstsc­hluch­ten von Suchá Belá und Veľ­ký Sokol gel­ten als die schöns­ten in der Slo­wa­kei (raj​por​tal​.sk).

Spiš ist eine Regi­on, die nicht immer zu der Slo­wa­kei gehör­te (Wiki​pe​dia​.sk). Im 11. Jahr­hun­dert wur­de Spiš von Süden vom König­re­ich Ungarn und von Nor­den vom König­re­ich Polen umkämpft. Bis 1802 exis­tier­te die Pro­vinz X der Spi­šer Spie­ßbür­ger (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), die Pri­vi­le­gien genoss. Ab 1726 wur­de Bet­la­nov­ce das Zen­trum der Pro­vinz. Die Spie­ßbür­ger waren Land­be­sit­zer. König Sigis­mund von Luxem­burg gewä­hr­te 24 Städ­ten in Spiš, von denen 13 an das pol­nis­che Pfand gin­gen und das 360 Jah­re dau­er­te. Städ­te wie Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, Podo­lí­nec waren Teil des Pfan­des, das nur wirts­chaft­li­chen Nut­zen brach­te. Das Ende des Pfan­des wur­de erst in der zwe­i­ten Hälf­te des 18. Jahr­hun­derts durch Maria The­re­sia mili­tä­risch gesi­chert. 1614 fand die Lut­he­ra­nis­che Syno­de, auch als Spi­šer Syno­de bekannt, in Spiš statt und dis­ku­tier­te die pro­tes­tan­tis­che Orga­ni­sa­ti­on (Wiki​pe​dia​.sk).


Spisz to regi­on na półno­cy Sło­wac­ji, na wschód od Wyso­kich Tatr. Po pol­sku jest nazy­wa­ny Spis­zem (Wiki​pe​dia​.sk), po łaci­nie Sce­pu­sium, po węgier­sku Sze­pes, a po sło­wac­ku Spiš. Regi­onem spo­dzie­wa­nej krai­ny turys­tycz­nej i kul­tu­ral­nej, ofe­ru­jącej kil­ka par­ków naro­do­wych: na północ­ny zachód od regi­onu znaj­du­je się Tatr­za­ńs­ki Park Naro­do­wy, oprócz tego Pie­ni­ny, Sło­wac­ki Raj i Niżne Tat­ry (Wiki​pe​dia​.sk). Mias­ta takie jak Levo­ča, Kež­ma­rok, miejs­ca takie jak Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš­ský hrad i Spiš­ská Sobo­ta. Ośrod­ki nar­ciar­skie, takie jak Krom­pa­chy – Plej­sy, Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na (Wiki​pe​dia​.sk). W Sło­wac­kim Raju znaj­du­je się dru­ga co do dłu­go­ści jas­ki­nia na Sło­wac­ji – Jas­ki­nia Stra­te­ná o dłu­go­ści 18,5 km. Oprócz tego zna­ne są Jas­ki­nia Lodu Dob­šin­ská i Jas­ki­nia Psie Die­ry. Wąwo­zy kra­so­we Suchej Belej i Veľ­ké­ho Soko­la uwa­ża­ne są za naj­pi­ęk­niejs­ze na Sło­wac­ji (raj​por​tal​.sk).

Spisz to regi­on, któ­ry nie zaws­ze nale­żał do Sło­wac­ji (Wiki​pe​dia​.sk). W XI wie­ku Spisz był oku­po­wa­ny od połud­nia przez Kró­lest­wo Węgier, a od półno­cy przez Kró­lest­wo Pol­skie. Do 1802 roku ist­nia­ła Pro­vinz X spiš­skich rycer­zy (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), cies­ząca się przy­wi­le­ja­mi. Od 1726 roku Bet­la­nov­ce były cen­trum pro­winc­ji. Rycer­ze byli zie­mia­na­mi. Węgier­ski król Zyg­mun­ta Luk­sem­bur­ski przyz­nał 24 mias­tom w Spis­zu, z któ­rych 13 poszło pod pol­skie zastaw, któ­ry trwał 360 lat. Mias­ta takie jak Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, Podo­lí­nec były częścią zasta­wu, któ­ry przy­no­sił kor­zy­ści tyl­ko eko­no­micz­ne. Koniec zasta­wu został zape­wni­ony mili­tar­nie dopie­ro w dru­giej poło­wie XVIII wie­ku przez Marię Tere­sę. W 1614 roku odby­ła się na Spis­zu Syno­da Lute­ra­ńs­ka, zna­na również jako Syno­da Spiš­ska, na któ­rej oma­wia­no orga­ni­zac­ję pro­tes­tanc­ką (Wiki​pe​dia​.sk).


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, 2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Šariš, Slovenská krajina, TOP

Šariš

Hits: 3736

Šariš tvo­ria povo­die riek Tory­sa, Top­ľaOnda­va. His­to­ric­kým cen­trom bol Šariš­ský hrad, od roku 1647 je ním Pre­šov (saris​.eu​.sk). Maďar­ský pome­no­va­nie Šari­ša je Sáros, nemec­ké Scha­rosch (Wiki­pe­dia). Pome­no­va­nie Šariš pochá­dza prav­de­po­dob­ne od slo­va Sar, údaj­ne sa tak nazý­val jeden zo sta­ro­slo­van­ských kme­ňov (Mario Hudák). Nemec­ké osíd­le­nie sa naj­viac pre­ja­vi­lo v mes­tách Bar­de­jov a Pre­šov. Prvá valaš­ská kolo­ni­zá­cia v 14. sto­ro­čí sa usíd­li­la naj­mä v stre­de a na juhu. Sever zasiah­la až od 16. sto­ro­čia (kul​tur​no​.sk). Je zau­jí­ma­vé, že ten­to regi­ón nebol zasia­hnu­tý turec­kým rabo­va­ním. Po valaš­skej kolo­ni­zá­cii v 15. sto­ro­čí do regi­ó­nu Šariš priš­li Rusí­ni a Ukra­jin­ci (Wiki­pe­dia). 

Cha­rak­te­ris­tic­ké sú pre regi­ón dre­ve­né kostoly (saris​.eu​.sk). Cen­trom Hor­né­ho Šari­ša je Bar­de­jov, Dol­né­ho Pre­šov (Wiki­pe­dia). Na seve­re sa cho­va­li ovce, bolo hlavným živo­by­tím, spra­co­vá­va­la sa vlna a kožu­ši­na. V iných oblas­tiach sa cho­val doby­tok a oší­pa­ná. Pes­to­val sa ľan, kono­pe, zemia­ky, pohán­ka, ale aj ovo­cie, naj­mä čereš­ne a mar­hu­le. V les­ných oblas­tiach sa ťaži­lo dre­vo, vyrá­ba­lo dre­ve­né uhlie. V oko­lí Čer­go­va sa vyrá­ba­li šind­le. V Suchej doli­ne sa vyrá­ba­lo váp­no s vyťa­že­né­ho vápen­ca. V Pre­šo­ve sa vyrá­ba­li zbra­ne, zám­ky, v Bar­de­jo­ve koší­ky. V regi­ó­ne exis­to­va­li via­ce­ré sklár­ne, v Bog­liar­ke maľo­va­li na sklo. Význam­ne sa tu tvo­ri­li dre­vo­rez­bár­ske pred­me­ty. Pre­šov pre­slá­vi­lo jedi­né slo­ven­ské ložis­ko kamen­nej soli (kul​tur​no​.sk). Domy sa tu sta­va­li ako zru­by. Sme­rom na juh boli omiet­nu­té váp­nom. Na Hor­nom Šari­ši sa pou­ží­va­li aj via­chran­né stre­chy. Na dre­ve­ných kos­to­loch zane­cha­li svo­ju sto­py aj maj­stri z východ­ných a juho­vý­chod­ných kra­jín (kul​tur​no​.sk). V regi­ó­ne sa pou­ží­va­li palič­ko­va­né čip­ky, obľú­be­né boli čep­ce. Tan­co­va­li sa pove­lo­vé a krú­ti­vé tan­ce, parob­ské čapá­še, bašis­tof­ka, haj­du­ko­va­nie. Špe­cia­li­ta­mi sú pohán­ko­vé ces­to­vi­ny plne­né syrom, múčno-​mliečne kaše a poliev­ky zo suše­né­ho ovo­cia. Na Via­no­ce sa pri­pra­vu­jú bobaľ­ky, ale­bo kra­čun (kul​tur​no​.sk). 

Úze­mie Šari­ša sa kon­com 18. sto­ro­čia čle­ni­lo na šesť slúž­nov­ských okre­sov: Hor­no­to­rys­ký, Stred­no­to­rys­ký, Dol­no­to­rys­ký, Sek­čov­ský, Top­lian­sky a Mako­vic­ký (Mario Hudák). Vo Svid­ní­ku sa koná­va­jú Sláv­nos­ti Rusí­nov a Uka­jin­cov. V Bar­de­jo­ve sláv­nos­ti Rusín­ske a ukra­jin­ské pies­ne. V Rasla­vi­ciach Šariš­ské sláv­nos­ti (Wiki­pe­dia). Oby­va­te­lia Šari­ša hovo­ria íre­či­tým šariš­ským náre­čím (slo​va​kia​.tra​vel). V Bar­de­jo­ve je Šariš­ské múze­um so zbier­kou iko­no­pi­sec­tva. V Bolia­rov­ciach sa zacho­val funkč­ný mlyn. Vo Svid­ní­ku je múze­um ukrajinsko-​rusínskej kul­tú­ry. V Rasla­vi­ciach sa nachá­dza Galé­ria ľudo­vé­ho ume­nia (kul​tur​no​.sk).


The regi­on of Šariš is for­med by the basins of the Tory­sa, Top­ľa, and Onda­va rivers. The his­to­ri­cal cen­ter was Šariš Cast­le, and sin­ce 1647, it has been repre­sen­ted by Pre­šov (saris​.eu​.sk). In Hun­ga­rian, Šariš is cal­led Sáros, and in Ger­man, it’s refer­red to as Scha­rosch (Wiki­pe­dia). The name Šariš like­ly ori­gi­na­tes from the word Sar,” which sup­po­sed­ly refer­red to one of the Old Sla­vic tri­bes (Mario Hudák). Ger­man sett­le­ment had a sig­ni­fi­cant impact, espe­cial­ly in the cities of Bar­de­jov and Pre­šov. The first Wal­la­chian colo­ni­za­ti­on in the 14th cen­tu­ry sett­led main­ly in the cen­tral and sout­hern parts, rea­ching the north only from the 16th cen­tu­ry (kul​tur​no​.sk). Remar­kab­ly, this regi­on was not affec­ted by Tur­kish raids. After Wal­la­chian colo­ni­za­ti­on in the 15th cen­tu­ry, Rusyns and Ukrai­nians came to the Šariš regi­on (Wiki­pe­dia).

Cha­rac­te­ris­tic of the regi­on are wooden chur­ches (saris​.eu​.sk). The cen­ter of Upper Šariš is Bar­de­jov, and the cen­ter of Lower Šariš is Pre­šov (Wiki­pe­dia). She­ep far­ming, which was the main live­li­ho­od, pre­do­mi­na­ted in the north, with wool and fur pro­ces­sing. In other are­as, catt­le and pigs were rai­sed. Linen, hemp, pota­to­es, buck­whe­at, as well as fru­its, espe­cial­ly cher­ries and apri­cots, were cul­ti­va­ted. In the fores­ted are­as, wood was har­ves­ted, and wooden coal was pro­du­ced. In the Čer­gov area, shin­gles were manu­fac­tu­red. Limes­to­ne was extrac­ted, and lime was pro­du­ced in Suchá doli­na. In Pre­šov, wea­pons and locks were manu­fac­tu­red, whi­le Bar­de­jov was kno­wn for bas­ket wea­ving. Seve­ral glas­sworks exis­ted in the regi­on, and in Bog­liar­ka, they pain­ted on glass. Wooden car­vings were a sig­ni­fi­cant craft in the area. Pre­šov gai­ned fame for having the only Slo­vak rock salt depo­sit (kul​tur​no​.sk). Hou­ses were cons­truc­ted as log cabins, and tho­se facing south were coated with lime. In Upper Šariš, multi-​roof struc­tu­res were used. Crafts­men from eas­tern and sout­he­as­tern coun­tries left the­ir mark on the wooden chur­ches in the regi­on (kul​tur​no​.sk). Bob­bin lace and heads­car­ves were popu­lar in the regi­on. Dan­ces inc­lu­ded com­mand and spin­ning dan­ces, parob­ské čapá­še, bašis­tof­ka, and haj­du­ko­va­nie. Spe­cial­ties inc­lu­ded buck­whe­at pas­ta fil­led with che­e­se, flour-​milk por­rid­ge, and soups made from dried fru­its. For Chris­tmas, bobaľ­ky or kra­čun are pre­pa­red (kul​tur​no​.sk).

By the late 18th cen­tu­ry, the Šariš regi­on was divi­ded into six dis­trict courts: Upper Tory­sa, Midd­le Tory­sa, Lower Tory­sa, Sek­čov, Top­ľian­ky, and Mako­vi­ca (Mario Hudák). In Svid­ník, the Rusyn and Ukrai­nian Fes­ti­vals take pla­ce. Bar­de­jov hosts the Rusyn and Ukrai­nian Song Fes­ti­vals. In Rasla­vi­ce, the Šariš Fes­ti­vals are held (Wiki­pe­dia). The inha­bi­tants of Šariš spe­ak the dis­tinc­ti­ve Šariš dia­lect (slo​va​kia​.tra​vel). Bar­de­jov fea­tu­res the Šariš Muse­um with an icon pain­ting col­lec­ti­on. In Bolia­rov­ce, a func­ti­onal mill has been pre­ser­ved. Svid­ník has a muse­um of Ukrainian-​Rusyn cul­tu­re. Rasla­vi­ce hou­ses the Gal­le­ry of Folk Art (kul​tur​no​.sk).


Шариш утворює вододіл річок Ториса, Топля та Ондава. Історичним центром був Шаришський замок, а з 1647 року ним є Пряшів (saris​.eu​.sk). У русинській мові Шариш відомий як Сярось” (Syaros’) і в українській як Шаріш” (Sha­rish) (Wiki­pe­dia). Назва Шариша, ймовірно, походить від слова Сар” (Sar), яке, за переказами, вживалося для позначення одного зі старослов’янських племен (Mario Hudák). Німецьке заселення мало значущий вплив, особливо в містах Бардейов і Пряшів. Перша валахська колонізація у 14 столітті поширилася переважно в центральних і південних частинах. Північна частина була заселена лише з 16 століття (kul​tur​no​.sk). Цікаво, що цей регіон не був зачеплений турецькими набігами. Після валахської колонізації в 15 столітті до Шариша прийшли русини та українці (Wiki­pe­dia).

Для регіону характерні дерев’яні церкви (saris​.eu​.sk). Центром Верхнього Шариша є Бардейів, а нижнього – Пряшів (Wiki­pe­dia). Мешканці Шариша розмовляють своїм специфічним наріччям (slo​va​kia​.tra​vel). Традиційним засобом забезпечення в регіоні був скотарство, яке визначало життя на півночі. Вовна і ковдра з вовни оброблялися. В інших областях тримали худобу і свиней. Вирощували лля, коноплі, картоплю, гречку, а також фрукти, особливо вишні і абрикоси. У лісах видобували деревину, виготовляли дерев’яне вугілля. В околицях Чергова виготовляли шиндри. В Сухій Долині виготовляли вапно з вапняка. В Пряшові виготовляли зброю та замки, а в Бардейові були відомі виробництвом кошиків. В регіоні існували кілька склярень, а в Боглярці малювали на скло. Дереворізьбарство було значущим ремеслом в області. Пряшів здобув славу як єдиний солодкий резервуар в Словаччині (kul​tur​no​.sk). Домогосподарства будувалися як зруби. У південній частині вони могли бути вапнякові. У Верхньому Шариші використовувалися багатошарові дахи. Майстри з східних та південно-​східних країн залишили свої сліди також на дерев’яних церквах в регіоні (kul​tur​no​.sk).

В регіоні носили паличковану вишивку, популярні були чепці. Танці включали командні і обертові танці, хлопські чапаї, баштовську пісню та гайдамацьку ходу. Традиційні страви включають гречані локшина з сиром, каші з муки та молока та супи з сушених фруктів. На Різдво готують бобалки або крачун (kul​tur​no​.sk). В кінці 18 століття регіон Шариш був розділений на шість судових округів: Верхньоториський, Середньоториський, Нижньоториський, Секчівський, Топлянський і Маковицький (Mario Hudák). У Свідник проводяться Свята русинів і українців. В Бардейові відбуваються свята Русинських і Українських пісень. У Раславицях проходять Шаришські свята (Wiki­pe­dia). Музей Шариша в Бардейові має у своїх експозиціях іконопис. У Боляровцях зберігся функціональний млин. У Свіднику є музей українсько-​русинської культури. У Раславицях є Галерея народного мистецтва (kul​tur​no​.sk).


Nie­kto­ré príspevky

Use Facebook to Comment on this Post