2011-2015, 2013, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Typ krajiny

Štúrovo – mesto tolerancie

Hits: 1985

Kúpeľ­né mes­to Štú­ro­vo leží na ľavom Duna­ja, tam kde sa začí­na rie­ka ohý­bať (stu​ro​vo​.sk), na juho­vý­chod­nom cípe Podu­naj­skej níži­ny, na roz­hra­ní zlo­mov Hron­skej a Ipeľ­skej spra­šo­vej tabu­le. Pat­rí do naj­tep­lej­šej oblas­ti Slo­ven­ska (stu​ro​vo​.sk). Obklo­pe­né Ková­čov­ský­mi kop­ca­mi. Pri mes­te sa Hron vlie­va do Duna­ja. Je naj­juž­nej­ším mes­tom Slo­ven­ska (stu​ro​vo​.sk). Žije tu viac ako 10 000 oby­va­te­ľov (Wiki​pe​dia​.sk). Ter­mál­ne kúpa­lis­ko Vadaš má kapa­ci­tu 10 000 náv­štev­ní­kov. Jeho roz­lo­ha je 36 hek­tá­rov (stu​ro​vo​.sk). V roku 1949 bol pri Duna­ji zre­a­li­zo­va­ný vrt v hĺb­ke 140 met­rov, kto­rý obja­vil pra­meň ter­mál­nej vody s tep­lo­tou 30°C. Násled­ne sa zača­lo s budo­va­ním ter­mál­ne­ho kúpa­lis­ka. V roku 1973 bol obja­ve­ný ďal­ší zdroj ter­mál­nej vody v hĺb­ke 130 met­rov s tep­lo­tou 39.7°c a výdat­nos­ťou 70 l/​s, kto­rý sa stal zdro­jom Vada­ša (Wiki​pe​dia​.sk).

Mes­to je zná­me svo­jou tole­ran­ci­ou. Celé stá­ro­čia tu pokoj­ne spo­lu­na­ží­va­jú rôz­ne národ­nos­ti a nábo­žen­stvá (stu​ro​vo​.sk). V rím­skom obdo­bí sa na mies­te mes­ta nachá­dza­la stráž­na sta­ni­ca Ana­vum. Mes­to vznik­lo prav­de­po­dob­ne z osád Nána a Kakath (stu​ro​vo​.sk). Prí­chod maďar­ských kme­ňov sa datu­je na rok 896. Pod­ma­ni­li si pra­vý breh Duna­ja s dovte­dy slo­van­ským hra­dom Stri­goň, dneš­ným Ostri­ho­mom (Wiki​pe​dia​.sk). Letoh­rá­dok Kakath­vár dal v 10. sto­ro­čí vybu­do­vať syn maďar­ské­ho kme­ňo­vé­ho náčel­ní­ka Arpá­da. Osa­da Kakath bola opev­ne­ná, pre­to sa pou­ží­val názov Pár­ká­ny, Par­kan (stu​ro​vo​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka o osa­de Kakat je z roku 1075 (stu​ro​vo​.sk), je spo­je­ná s vybu­do­va­ním rím­skej vojen­skej koló­nie Sal­va Man­sio na mies­te dneš­né­ho Ostri­ho­mu. V mar­ci 1241 roz­vrá­ti­li mes­to tatár­ske hor­dy Batu­chá­na. V prie­be­hu 16. – 17. sto­ro­čia bol pre mes­te zau­ží­va­ný názov aj Čekér­den, Dži­ger­de­len, Goche­ren, Gog­gern a Pár­ká­ny (stu​ro​vo​.sk).

V máji až júni 1946 sa 1600 obča­nov maďar­skej národ­nos­ti pod­ro­bu­je reslo­va­ki­zá­cii v náde­ji, že sa ich bez­práv­ny vzťah zme­ní. V decem­bri 1947 až do feb­ru­ára 1948 pre­bie­ha vysíd­ľo­va­nie maďar­ských rodín na Sude­ty, naj­mä do Žat­ca. Cel­ko­vo bolo vysíd­le­ných 217 osôb. Mož­nosť bez­trest­né­ho návra­tu sa im poskyt­la po 28 mesia­coch, v prie­be­hu mar­ca 1949. V roku 1965 mes­to zaži­lo povo­deň. 25 domov bolo zrú­te­ných, 40 sil­ne poško­de­ných. Pri obno­ve účin­ne pomá­ha­lo mes­to Most, na pamiat­ku kto­ré­ho je pome­no­va­ná Mos­to­vá uli­ca. 17. novem­bra 1991 sa usku­toč­ni­lo refe­ren­dum na pri­na­vrá­te­nia náz­vu mes­ta Par­kan. 87 % z 57 % zúčast­ne­ných bolo za, avšak vlá­da odmiet­la vyho­vieť (Jozef Sla­bák).


The spa town of Štú­ro­vo is loca­ted on the left bank of the Danu­be, whe­re the river begins to bend (stu​ro​vo​.sk), in the sout­he­as­tern tip of the Podu­naj­ská níži­na, at the junc­ti­on of the Hron­ská and Ipeľ­ská spra­šo­vá tabu­le faults. It belo­ngs to the war­mest regi­on of Slo­va­kia (stu​ro​vo​.sk). Sur­roun­ded by the Ková­čov­ské kop­ce. The Hron River flo­ws into the Danu­be near the town. It is the sout­hern­most town in Slo­va­kia (stu​ro​vo​.sk). More than 10,000 peop­le live here (Wiki​pe​dia​.sk). The ther­mal bath Vadaš has a capa­ci­ty of 10,000 visi­tors. Its area is 36 hec­ta­res (stu​ro​vo​.sk). In 1949, a well was dril­led by the Danu­be at a depth of 140 meters, dis­co­ve­ring a ther­mal spring with a tem­pe­ra­tu­re of 30°C. Sub­se­qu­en­tly, the cons­truc­ti­on of the ther­mal bath began. In 1973, anot­her ther­mal water sour­ce was dis­co­ve­red at a depth of 130 meters with a tem­pe­ra­tu­re of 39.7°C and a yield of 70 l/​s, which beca­me the sour­ce of Vadaš (Wiki​pe​dia​.sk).

The town is kno­wn for its tole­ran­ce. Dif­fe­rent nati­ona­li­ties and reli­gi­ons have pea­ce­ful­ly coexis­ted here for cen­tu­ries (stu​ro​vo​.sk). In Roman times, a guard sta­ti­on cal­led Ana­vum was loca­ted at the site of the town. The town pro­bab­ly ori­gi­na­ted from the sett­le­ments of Nána and Kakath (stu​ro​vo​.sk). The arri­val of Hun­ga­rian tri­bes dates back to 896. They conqu­e­red the right bank of the Danu­be with the Sla­vic cast­le of Stri­goň, toda­y­’s Ostri­hom (Wiki​pe​dia​.sk). Kakath­vár Cast­le was built in the 10th cen­tu­ry by the son of the Hun­ga­rian tri­bal chief Arpád. The for­ti­fied sett­le­ment of Kakath was com­mon­ly cal­led Pár­ká­ny, Par­kan (stu​ro​vo​.sk). The first writ­ten men­ti­on of the sett­le­ment Kakat is from 1075 (stu​ro​vo​.sk), asso­cia­ted with the cons­truc­ti­on of the Roman mili­ta­ry colo­ny Sal­va Man­sio at the site of toda­y­’s Ostri­hom. In March 1241, the city was devas­ta­ted by the Tatar hor­des of Batu Khan. During the 16th-​17th cen­tu­ries, the town was also kno­wn as Čekér­den, Dži­ger­de­len, Goche­ren, Gog­gern, and Pár­ká­ny (stu​ro​vo​.sk).

In May to June 1946, 1600 citi­zens of Hun­ga­rian nati­ona­li­ty under­went reslo­va­ki­za­ti­on in the hope that the­ir unjust situ­ati­on would chan­ge. From Decem­ber 1947 to Feb­ru­ary 1948, the depor­ta­ti­on of Hun­ga­rian fami­lies to the Sude­ten­land, espe­cial­ly to Žatec, took pla­ce. A total of 217 peop­le were disp­la­ced. The oppor­tu­ni­ty for unpu­nis­hed return was gran­ted to them after 28 months, in March 1949. In 1965, the town expe­rien­ced a flo­od. 25 hou­ses were demo­lis­hed, and 40 were seve­re­ly dama­ged. Most acti­ve­ly hel­ped in the recons­truc­ti­on, and in its memo­ry, Mos­to­vá Stre­et is named. On Novem­ber 17, 1991, a refe­ren­dum was held to res­to­re the name of the town to Par­kan. 87% of 57% of par­ti­ci­pants were in favor, but the govern­ment refu­sed to com­ply (Jozef Slabák).


A Štú­ro­vo üdülővá­ros a Dunaj bal part­ján feks­zik, ahol a folyó elkez­di haj­la­ni (stu​ro​vo​.sk), a Podu­naj­ská níži­na dél­ke­le­ti csücs­ké­ben, a Hron­ská és Ipeľ­ská spra­šo­vá tabu­le törés­vo­na­lá­nak hatá­rán. Szlo­vá­kia leg­me­le­gebb terüle­té­hez tar­to­zik (stu​ro​vo​.sk). A Ková­čov­ské kop­ce által körül­vé­ve. A Hron folyó a város­hoz közel ömlik a Duná­ba. Ez Szlo­vá­kia leg­dé­libb váro­sa (stu​ro​vo​.sk). Több mint 10 000 lako­sa van (Wiki​pe​dia​.sk). A Vadaš ter­mál­für­dő 10 000 láto­ga­tó befo­ga­dá­sá­ra alkal­mas. Terüle­te 36 hek­tár (stu​ro​vo​.sk). 1949-​ben, a Duná­nál egy 140 méter mély kuta­tás során egy 30°C‑os hőmér­sék­le­tű ter­mál­víz­for­rás fede­zé­se tör­tént. Ezt köve­tően elkez­dődött a ter­mál­für­dő épí­té­se. 1973-​ban egy másik ter­mál­víz­for­rást talál­tak 130 méter mély­ség­ben, 39,7°C‑os hőmér­sék­let­tel és 70 l/​s ter­me­lés­sel, ame­ly a Vadaš for­rá­sá­vá vált (Wiki​pe​dia​.sk).

A várost tole­ran­ciá­já­ról isme­rik. Évs­zá­za­dok óta külön­böző nemze­ti­sé­gek és val­lá­sok béké­sen egy­ütt élnek itt (stu​ro​vo​.sk). A város hely­én a római idők­ben egy Ana­vum nevű őrs­zo­ba állt. A város valós­zí­nűleg Nána és Kakath tele­pülé­sek­ből szár­ma­zik (stu​ro​vo​.sk). A magy­ar törz­sek érke­zé­se 896-​ra tehe­tő. Bir­tok­ba vet­ték a Dunaj jobb part­ját a Stri­goň, a mai Ostri­hom szláv várá­val (Wiki​pe​dia​.sk). A Kakath­vár kas­té­lyt a 10. szá­zad­ban Arpád magy­ar törzs­főnök fia épí­tet­te. A Kakath tele­pülés erődí­tett volt, ezért hasz­nál­ták a Pár­ká­ny, Par­kan nevet (stu​ro​vo​.sk). Az első írá­sos emlí­tés a Kakat tele­pülés­ről 1075-​ből szár­ma­zik (stu​ro​vo​.sk), a mai Ostri­hom hely­én a Sal­va Man­sio római kato­nai gyar­ma­tá­nak épí­té­sé­vel kapc­so­la­tos. 1241 már­ciu­sá­ban a várost Bátu kán tatár had­já­ra­tá­nak csa­pá­sai érték. A 16 – 17. szá­zad foly­amán a várost más néven is emle­get­ték, mint Čekér­den, Dži­ger­de­len, Goche­ren, Gog­gern és Pár­ká­ny (stu​ro​vo​.sk).

1946 máju­sá­tól júniu­sá­ig 1600 magy­ar nemze­ti­sé­gű állam­pol­gár került resz­lo­va­ki­zá­ci­ó­nak alá, remél­ve, hogy igaz­ság­ta­lan hely­ze­tük meg­vál­to­zik. 1947 decem­be­ré­től 1948 feb­ru­ár­já­ig magy­ar csa­lá­dok kiu­ta­sí­tá­sa Sudé­ták­ba, különösen Žatec­be tör­tént. Öss­ze­sen 217 embert tele­pí­tet­tek ki. Az bün­tet­len viss­za­té­rés lehe­tősé­gét 28 hónap­pal később, 1949 már­ciu­sá­ban biz­to­sí­tot­ták szá­muk­ra. 1965-​ben a város árvíz súj­tot­ta. 25 ház öss­ze­om­lott, 40 erősen meg­sé­rült. Az újjá­é­pí­tés­ben haté­ko­ny­an segí­tett a Most váro­sa, emlé­ké­re a Mos­to­vá utca nevet vise­li. 1991. novem­ber 17-​én néps­za­va­zás tör­tént a város nevé­nek viss­za­ál­lí­tá­sá­ról Par­kan név­re. A részt­ve­vők 57%-ának 87%-a támo­gat­ta, de a kor­má­ny nem haj­lan­dó volt enged­ni (Jozef Slabák).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie, Typ krajiny

Trenčín – jedno z najstarších miest Slovenska

Hits: 3733

Tren­čín je cen­trom stred­né­ho Pova­žia, význam­ným cen­trom obcho­du, hos­po­dár­stva, kul­tú­ry a špor­tu (tren​cin​.sk) a módy (Wiki­pe­dia). Tra­dí­ciu v mes­te majú výsta­vy a veľ­tr­hy. Žije tu tak­mer 60000 oby­va­te­ľov. Mes­to leží v nad­mor­skej výš­ke 204210 met­rov nad morom. Jeho roz­lo­ha je tak­mer 82 km2. Má 10 kata­strál­nych úze­mí: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín a Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). V roku 1850 žilo v Tren­čí­ne 2602 oby­va­te­ľov, v roku 1900 7011, v roku 1970 29055 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Maďar­ské pome­no­va­nie je Trenc­sén, nemec­ký Trents­chin, latin­ský Trent­si­nium ale­bo Lau­ga­ri­cio. Tren­čian­sky úsek stred­né­ho Pova­žia mož­no pova­žo­vať za jed­nu z naj­sú­vis­lej­šie urba­ni­zo­va­ných aglo­me­rá­cií na Slo­ven­sku – Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va a Tren­čian­ska Tep­lá – žije tu pri­bliž­ne 120 000 oby­va­te­ľov. Cez mes­to pre­te­ká rie­ka Váh. Mes­to má aj letis­ko, kto­ré slú­ži aj na vojen­ské úče­ly. V are­áli sa nachá­dza pod­nik Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a. s., kto­ré opra­vu­jú lie­tad­lá a vrtuľ­ní­ky z celé­ho sve­ta. Vznik­la tu aj Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

Nachá­dza sa tu aj Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, výsta­vis­ko EXPO cen­ter. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val Poho­da, Jazz pod hra­dom. V rám­ci EXPO cen­ter: Tren­čín mes­to módy, Salón tex­til­nej a odev­nej tech­ni­ky, Zla­tá Fati­ma – súťa­že pro­du­cen­tov módy a odie­va­nia, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – medzi­ná­rod­ná výsta­va vod­né­ho hos­po­dár­stva, hyd­ro­ene­re­ge­ti­ky a ochra­ny život­né­ho pro­stre­dia. AS Tren­čín je úspeš­ný fut­ba­lo­vý klub. Duk­la Tren­čín hoke­jo­vý. Roz­vi­nu­tá je aj kano­is­ti­ka, hádza­ná a flor­bal. Tren­čín je hoke­jo­vé mes­to, a nie­len z dôvo­du dvoch zim­ných šta­di­ó­nov – jeden nesie meno Pav­la Demit­ru, dru­hý Mariá­na Gábo­rí­ka. Medzi ďal­šie osob­nos­ti pat­rí: fil­már Pavol Bara­báš, his­to­rik Voj­tech Zama­rov­ský, maliar Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, foto­graf Karol Kál­lay, spi­so­va­teľ­ka Nata­ša Tan­ská, fil­mo­vý pro­du­cent Rudolf Bier­mann, reži­sér Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, hereč­ka Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, hudob­ník Richard Ryb­ní­ček, dlho­roč­ná šéf­re­dak­tor­ka vyda­va­teľ­stva Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, duchov­ný Marián Gaven­da, hoke­jis­ta Zde­no Chá­ra, mode­rá­tor­ky Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá a Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, Šte­fan Skrú­ca­ný, dip­lo­ma­ti Pavol Ham­žík, Egon Lán­sky, Alojz Lorenc, Ale­xan­der Dub­ček (Wiki­pe­dia). Z minu­los­ti samoz­rej­me Matúš Čák, uči­teľ Samu­el Štúr – otec Ľudo­ví­ta (tren​cin​.sk).

Tren­čín pat­rí ku naj­star­ším slo­ven­ským mes­tám. Naj­star­šie arche­olo­gic­ké nále­zy dokla­da­jú prí­tom­nosť člo­ve­ka už pred 200 000 rok­mi. Ešte pred prí­cho­dom Kel­tov vied­la úze­mím Tren­čí­na cez Vlár­sky pries­myk jed­na z vetiev Jan­tá­ro­vej ces­ty”, kto­rou puto­va­li etrus­kí, gréc­ki a neskôr rím­ski obchod­ní­ci zo stre­do­mo­ria na Pobal­tie (tren​cin​.sk). V die­le Geo­gra­fia od grécko-​rímskeho poly­his­to­ra Klau­dia Pto­le­maia (90168) je pome­no­va­nie mes­ta Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Dan­glár).

Na pre­lo­me leto­poč­tu vytla­či­li Kel­tov ger­mán­ske kme­ne zo seve­ru a zápa­du, pre­dov­šet­kým Kvá­di. Kvá­di spo­lu s Mar­ko­man­mi, síd­lia­ci­mi na juž­nej Mora­ve vied­li čas­té boje s Riman­mi. Sve­dec­tvom tých­to vojen je aj zná­my rím­sky nápis na hrad­nej ska­le, kto­rý tu zane­cha­la II. pomoc­ná légia, keď tu pre­zi­mo­va­la v rokoch 179180 (tren​cin​.sk). V pre­kla­de ja na ňom napí­sa­né: Víťazs­tvu cisá­rov a voj­ska, kto­ré síd­li­lo v Lau­ga­rí­ciu, v počte 855 voja­kov II. légie, dal zho­to­viť M.V. Maxi­mia­nus, legát II. pomoc­nej légie (Jur­čac­ko). Je prav­de­po­dob­né, že Tren­čian­sky hrad bol kon­com 10. a začiat­kom 11. sto­ro­čia síd­lom pro­vin­cie Vag, kto­rú sa spo­mí­na v zakla­da­cej lis­ti­ne praž­ské­ho bis­kup­stva z roku 1086 (tren​cin​.sk). V roku 1241 mes­to odo­la­lo tatár­ske­mu úto­ku (tren​cin​.sk). Naj­väč­šiu slá­vu zaži­lo mes­to za Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho začiat­kom 14. sto­ro­čia (tren​cin​.sk). 19.2.1412 kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský ude­lil Tren­čí­nu šta­tút slo­bod­né­ho krá­ľov­ské­ho mes­ta (tren​cin​.sk). Mest­ská veža (Dol­ná brá­na) bola súčas­ťou opev­ne­nia začiat­kom 15. sto­ro­čia (tren​cin​.sk).

V roku 1548 žilo v Tren­čí­ne 222 rodín – asi 1 2001 300 oby­va­te­ľov. Rok 1585, 1656, 17101716 zasia­hol mes­to mor, v roku 15931625 povo­deň. V roku 1706 žilo v Tren­čí­ne 1880 oby­va­te­ľov (tren​cin​.sk). Moro­vý stĺp v stre­de námes­tia bol posta­ve­ný v roku 1712 ako spo­mien­ka na mor, kto­rý pos­ti­hol mes­to v roku 1710 (tren​cin​.sk). 14.5.1708 zho­re­lo v mes­te 195 domov. V roku 1787 žilo v Tren­čí­ne už 4 222 oby­va­te­ľov. V roku 1790 požiar zni­čil aj hrad. V roku 1805 tade­to pre­chá­dzal rus­ký cár Ale­xan­der po bit­ke pri Slav­ko­ve. 26.8.1813 sa pri povod­ne tak­mer uto­pil Fran­ti­šek Palac­ký. Rok 1831 je rokom cho­le­ry (tren​cin​.sk). V roku 1886 zachvá­til mes­to veľ­ký požiar. Rok 1897 je rokom, kedy nór­ska fir­ma Gre­ger­sen posta­vi­la v mes­te nový oce­ľo­vý cest­ný most cez Váh s dĺž­kou 258 a šír­kou 6 met­rov. V roku 1904 gróf­ka Ifi­gé­nia D‘Arcourt daro­va­la mes­tu Tren­čian­sky hrad. V roku 1919 mes­to pre­kro­či­lo hra­ni­cu 10 000 oby­va­te­ľov (10191) (tren​cin​.sk).

V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia sa Tren­čín stal význam­ným obchod­ným a prie­my­sel­ným cen­trom, posta­ve­ná bola želez­ni­ca. Od kon­ca 19. sto­ro­čia sa roz­vi­nul prie­my­sel, tex­til­né továr­ne, lie­ho­va­ry, spra­co­va­nie gumy, dre­va. Za prvej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky sa roz­rás­tol odev­ný, potra­vi­nár­sky a stro­jár­sky prie­my­sel. Po roku 1945 výstav­níc­tvo (Wiki­pe­dia).


Tren­čín is the cen­ter of cen­tral Pova­žie, a sig­ni­fi­cant hub for com­mer­ce, eco­no­my, cul­tu­re, and sports (tren​cin​.sk) and fas­hi­on (Wiki­pe­dia). The city has a tra­di­ti­on of hos­ting exhi­bi­ti­ons and fairs. It is home to near­ly 60,000 resi­dents and is situ­ated at an ele­va­ti­on of 204 to 210 meters abo­ve sea level. Cove­ring an area of almost 82 km², it com­pri­ses 10 cadas­tral ter­ri­to­ries: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín, and Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). In 1850, Tren­čín had a popu­la­ti­on of 2,602, which inc­re­a­sed to 7,011 by 1900 and 29,055 by 1970 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Its Hun­ga­rian name is Trenc­sén, Ger­man Trents­chin, Latin Trent­si­nium, or Lau­ga­ri­cio. The Tren­čín sec­ti­on of cen­tral Pova­žie can be con­si­de­red one of the most con­ti­nu­ous­ly urba­ni­zed agg­lo­me­ra­ti­ons in Slo­va­kia, with app­ro­xi­ma­te­ly 120,000 inha­bi­tants in the vici­ni­ty, inc­lu­ding Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va, and Tren­čian­ska Tep­lá. The Váh River flo­ws through the city, which also hosts an air­port ser­ving both civi­lian and mili­ta­ry pur­po­ses. The area inc­lu­des the com­pa­ny Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a.s., spe­cia­li­zing in the repair of airc­raft and heli­cop­ters from around the world. Tren­čín is also home to the Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

The city fea­tu­res the Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, EXPO cen­ter exhi­bi­ti­on hall, and hosts regu­lar events such as the Poho­da fes­ti­val and Jazz pod hra­dom. Wit­hin the EXPO cen­ter, Tren­čín is kno­wn for its fas­hi­on events, tex­ti­le and clot­hing tech­no­lo­gy salons, Zla­tá Fati­ma – a com­pe­ti­ti­on for fas­hi­on and clot­hing pro­du­cers, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – an inter­na­ti­onal exhi­bi­ti­on of water mana­ge­ment, hyd­ro­ener­gy, and envi­ron­men­tal pro­tec­ti­on. The city is home to suc­cess­ful foot­ball and hoc­key clubs, AS Tren­čín and Duk­la Tren­čín, res­pec­ti­ve­ly. Tren­čín is recog­ni­zed for its achie­ve­ments in cano­eing, hand­ball, and flo­or­ball. Kno­wn as a hoc­key city, it boasts two win­ter sta­diums, one named after Pavol Demit­ra and the other after Marián Gábo­rík. Notab­le per­so­na­li­ties asso­cia­ted with Tren­čín inc­lu­de film­ma­ker Pavol Bara­báš, his­to­rian Voj­tech Zama­rov­ský, pain­ter Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, pho­tog­rap­her Karol Kál­lay, wri­ter Nata­ša Tan­ská, film pro­du­cer Rudolf Bier­mann, direc­tor Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, act­ress Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, musi­cian Richard Ryb­ní­ček, long­ti­me editor-​in-​chief of Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, cler­gy­man Marián Gaven­da, hoc­key pla­y­er Zde­no Chá­ra, and TV pre­sen­ters Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá and Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, among others (Wiki­pe­dia). From the past, notab­le figu­res inc­lu­de Matúš Čák and tea­cher Samu­el Štúr, fat­her of Ľudo­vít (tren​cin​.sk).

Tren­čín is one of the oldest Slo­vak cities, with archa­e­olo­gi­cal fin­dings sug­ges­ting human pre­sen­ce over 200,000 years ago. Pri­or to the arri­val of the Celts, one branch of the Amber Road,” tra­ve­led by Etrus­can, Gre­ek, and later Roman tra­ders from the Medi­ter­ra­ne­an to the Bal­tic, pas­sed through the Tren­čín regi­on via the Vlár­sky Pass (tren​cin​.sk). In the Geog­rap­hia by the Greco-​Roman poly­math Clau­dius Pto­le­my (90168), the city is refer­red to as Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Danglár).

Around the turn of the era, Ger­ma­nic tri­bes, par­ti­cu­lar­ly the Quadi, disp­la­ced the Celts from the north and west, spe­ci­fi­cal­ly from the Kvá­di regi­on. The Quadi, along with the Mar­co­man­ni resi­ding in sout­hern Mora­via, enga­ged in fre­qu­ent batt­les with the Romans. Evi­den­ce of the­se wars is the well-​known Roman insc­rip­ti­on on the cast­le rock, left by the II. auxi­lia­ry legi­on when it win­te­red here in 179180 (tren​cin​.sk). Trans­la­ted, the insc­rip­ti­on reads: To the vic­to­ry of the empe­rors and the army, which resi­ded in Lau­ga­rí­cius, num­be­ring 855 sol­diers of the II. auxi­lia­ry legi­on, M.V. Maxi­mia­nus, the lega­te of the II. auxi­lia­ry legi­on, had it made” (Jur­čac­ko). It is like­ly that Tren­čian­sky hrad was the seat of the Vag pro­vin­ce at the end of the 10th and begin­ning of the 11th cen­tu­ry, as men­ti­oned in the foun­ding char­ter of the Pra­gue bis­hop­ric from 1086 (tren​cin​.sk). In 1241, the city resis­ted a Tatar attack (tren​cin​.sk). The gre­a­test glo­ry came to the city during the ear­ly 14th cen­tu­ry under Matúš Čák Tren­čian­ský (tren​cin​.sk). On Feb­ru­ary 19, 1412, King Sigis­mund of Luxem­bourg gran­ted Tren­čín the sta­tus of a free roy­al city (tren​cin​.sk). The city tower (Dol­ná brá­na) was part of the for­ti­fi­ca­ti­ons in the ear­ly 15th cen­tu­ry (tren​cin​.sk).

In 1548, Tren­čín was home to 222 fami­lies, app­ro­xi­ma­te­ly 1,2001,300 resi­dents. In the years 1585, 1656, 1710, and 1716, the city faced pla­gue outb­re­aks, whi­le flo­ods occur­red in 1593 and 1625. In 1706, Tren­čín had 1,880 inha­bi­tants (tren​cin​.sk). The pla­gue column in the midd­le of the squ­are was erec­ted in 1712 as a memo­rial to the pla­gue of 1710 (tren​cin​.sk). On May 14, 1708, 195 hou­ses bur­ned down in the city. In 1787, Tren­čín had 4,222 inha­bi­tants. In 1790, a fire des­tro­y­ed the cast­le, and in 1805, Rus­sian Tsar Ale­xan­der pas­sed through the city after the Batt­le of Slav­kov. On August 26, 1813, Fran­ti­šek Palac­ký almost dro­wned in a flo­od. The year 1831 mar­ked a cho­le­ra epi­de­mic (tren​cin​.sk). In 1886, a major fire swept through the city. In 1897, the Nor­we­gian com­pa­ny Gre­ger­sen built a new ste­el road brid­ge over the Váh, mea­su­ring 258 meters in length and 6 meters in width. In 1904, Coun­tess Ifi­gé­nia D’Ar­court dona­ted Tren­čian­sky hrad to the city. In 1919, the popu­la­ti­on exce­e­ded 10,000 resi­dents (10,191) (tren​cin​.sk).

In the second half of the 19th cen­tu­ry, Tren­čín beca­me a sig­ni­fi­cant tra­de and indus­trial cen­ter, with the cons­truc­ti­on of the rai­lway. Sin­ce the late 19th cen­tu­ry, the city has seen the deve­lop­ment of indus­try, inc­lu­ding tex­ti­le fac­to­ries, dis­til­le­ries, and wood pro­ces­sing. During the First Cze­cho­slo­vak Repub­lic, the city­’s tex­ti­le, food, and engi­ne­e­ring indus­tries expan­ded. After 1945, exhi­bi­ti­onism beca­me pro­mi­nent (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, 2011, 2011-2015, Časová línia, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Spiš, Stavby, Zrúcaniny

Spišský hrad – pýcha Slovenska

Hits: 4031

Spiš­ský hrad je úchvat­ný, to sa musí nechať. Je naj­nav­šte­vo­va­nej­ším hra­dom na Slo­ven­sku.

Pome­no­va­nia Spiš­ské­ho hra­du – cas­trum Scy­pus, cas­trum Sce­pus, cas­trum Kir­chen­berg, cas­trum Sce­pe­swa­ra, hrad Spiš (zamky​.sk). Nachá­dza sa 634 met­rov nad morom, pat­rí medzi naj­roz­siah­lej­šie rady v Euró­pe (spiss​kyh​rad​.com). Pre svo­ju roz­lo­hu 4.15 ha je Spiš­ský hrad pova­žo­va­ný za naj­väč­ší hrad stred­nej Euró­py (spiss​kyh​rad​.sk). Pod Spiš­ským hra­dom sa nachá­dza sys­tém jas­kýň (snm​.sk). Je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou (spiss​kyh​rad​.sk), v roku 1993 bol Spiš­ský hrad a pamiat­ky oko­lia zara­de­ný na Zoznam sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO (spiss​kyh​rad​.com). Po tej­to čas­ti Spi­ša sa kedy­si pohy­bo­val aj člo­vek nean­dr­tál­sky a úze­mie bolo zrej­me osíd­le­né ešte skôr. A o tom máme jed­no­znač­ný dôkaz. V kame­ňo­lo­me na sused­nom Dre­ve­ní­ku obja­vi­li v roku 1938 v kuse tra­ver­tí­nu ľud­skú leb­ku (spiss​ky​-hrad​.szm​.com). Aj neoli­tic­kí ľudia tu po sebe zane­cha­li sto­py dnes sta­ré tak­mer 7 tisíc rokov (spiss​kyh​rad​.com). Pra­ve­ké síd­lis­ko je tu dato­va­né do 5. tisíc­ro­čia pred Kris­tom (spiss​kyh​rad​.com). Jed­no z prvých zná­mych osíd­le­ní pochá­dza z neoli­tu, kedy sa tu usíd­lil ľud tzv. buko­vo­hor­skej kul­tú­ry. V záve­re prvej polo­vi­ce 4. tisíc­ro­čia pred Kr. ich vys­trie­dal ľud tzv. bod­rog­ke­resz­túr­skej kul­tú­ry, kto­rý pri­nie­sol nový, doko­na­lej­ší mate­riál – meď. V dru­hej polo­vi­ci 3. tisíc­ro­čia pred n.l.. ľud baden­skej kul­tú­ry – ľud s kane­lo­va­nou kera­mi­kou, kto­rý osíd­lil nie­len hrad­nú akro­po­lu ale aj jej sva­hy a pri­ľah­lý Dre­ve­ník, na kto­rom vybu­do­val roz­siah­lu výšin­nú osa­du (wiki​pe​dia​.sk).

V prvých dvoch sto­ro­čiach náš­ho leto­poč­tu bolo na jeho mies­te masív­ne, val­mi osíd­le­né kelt­ské síd­lis­ko. Kel­ti tu prav­de­po­dob­ne razi­li aj min­ce, bia­te­ky spiš­ské­ho typu (ces​tau​nes​co​.sk). Jej eli­tu tvo­ril kelt­ský kmeň Kotí­nov. Z tej doby pochá­dza uni­kát­ny nález kos­tro­vých ostat­kov muža a kože­ných meš­cov aj s rím­sky­mi min­ca­mi z jas­ky­ne pod hra­dom (spiss​kyh​rad​.com). Bolo to naj­roz­siah­lej­šie a najin­ten­zív­nej­šie rano­his­to­ric­ké osíd­le­nie hrad­né­ho kop­ca. O vyspe­los­ti toh­to etni­ka sved­čí množ­stvo arche­olo­gic­kých arte­fak­tov, napr. strie­bor­né min­ce tzv. spiš­ské­ho typu, pochá­dza­jú­ce prav­de­po­dob­ne z obdo­bia 1. sto­ro­čia pred n.l.. Kon­com 2. sto­ro­čia však bolo hra­dis­ko náh­le opus­te­né. Na ďal­ších viac ako deväť­sto rokov dovte­dy živo­tom pul­zu­jú­ci kopec osirel. 

Na pre­lo­me 5. – 6. sto­ro­čia sa zača­li v šir­šom oko­lí obja­vo­vať prví Slo­va­nia. Násled­né slo­van­ské osíd­le­nie sa loka­li­zo­va­lo na sused­nej pla­ni­ne vyvý­še­né­ho Dre­ve­ní­ka v podo­be roz­ľah­lé­ho opev­ne­né­ho hra­dis­ka (wiki​pe​dia​.sk). V roku 1241 odo­lal hrad Tatár­ske­mu úto­ku (Infor­mač­ná tabu­ľa). Napriek tomu ďal­šie sta­veb­né prá­ce ešte zosil­ni­li jeho opev­ne­nie. Na sta­veb­ných prá­cach v 13. sto­ro­čí sa podie­ľa­li seve­ro­ta­lian­ski kame­nár­ski maj­stri, kto­rí neskôr pra­co­va­li aj na stav­be Spiš­skej Kapi­tu­ly a v Spiš­skom Štvr­t­ku (wiki​pe​dia​.sk).

Naj­roz­siah­lej­šie sta­veb­né úpra­vy vyko­nal Ján Jis­kra z Bran­dý­sa v polo­vi­ci 15. sto­ro­čia, kedy vznik­lo naj­väč­šie dol­né nádvo­rie. Vo svo­jej his­tó­rii pat­ril hrad Zápoľ­ským, Tur­zov­com, Čáky­ov­com. Ján Zápoľ­ský, kto­rý sa stal uhor­ským krá­ľom, sa naro­dil na Spiš­skom hra­de. V roku 1780 zni­čil hrad požiar, v tom čase už bol opus­te­ný. Are­ál hra­du obsa­hu­je Román­sky palác, Kapl­n­ku svä­tej Alž­be­ty, palá­ce Zápoľ­ských, hrad­nú vežu, román­ske pred­hra­die, Csá­ky­ov­ské palá­ce, Bar­ba­kan, Jis­kro­vu pev­nôs­t­ku (Infor­mač­ná tabuľa).


Spiš Cast­le is cap­ti­va­ting, the­re­’s no deny­ing that. It is the most visi­ted cast­le in Slovakia.

Names of Spiš Cast­le – cas­trum Scy­pus, cas­trum Sce­pus, cas­trum Kir­chen­berg, cas­trum Sce­pe­swa­ra, Spiš Cast­le (zamky​.sk). It is loca­ted 634 meters abo­ve sea level, making it one of the lar­gest cast­le com­ple­xes in Euro­pe (spiss​kyh​rad​.com). With an area of 4.15 hec­ta­res, Spiš Cast­le is con­si­de­red the lar­gest cast­le in Cen­tral Euro­pe (spiss​kyh​rad​.sk). Bene­ath Spiš Cast­le, the­re is a sys­tem of caves (snm​.sk). It is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment (spiss​kyh​rad​.sk), and in 1993, Spiš Cast­le and its sur­roun­ding monu­ments were added to the UNESCO World Heri­ta­ge List (spiss​kyh​rad​.com). This part of Spiš was once inha­bi­ted by Nean­dert­hals, as evi­den­ced by the dis­co­ve­ry of a human skull in a quar­ry on neigh­bo­ring Dre­ve­ník in 1938 (spiss​ky​-hrad​.szm​.com). Neolit­hic peop­le also left tra­ces here, dating back almost 7,000 years (spiss​kyh​rad​.com). The pre­his­to­ric sett­le­ment is dated to the 5th mil­len­nium BC (spiss​kyh​rad​.com). One of the first kno­wn sett­le­ments is from the Neolit­hic peri­od when peop­le of the so-​called Buko­vo­hor­ská cul­tu­re sett­led here. In the late first half of the 4th mil­len­nium BC, they were repla­ced by peop­le of the Bod­rog­ke­resz­túr cul­tu­re, brin­ging a new, more sop­his­ti­ca­ted mate­rial — cop­per. In the second half of the 3rd mil­len­nium BC, peop­le of the Baden cul­tu­re — peop­le with cor­ded ware potte­ry — sett­led, buil­ding an exten­si­ve hill­top sett­le­ment on the cast­le acro­po­lis and its slo­pes, as well as the adja­cent Dre­ve­ník (wiki​pe​dia​.sk).

In the first two cen­tu­ries AD, a mas­si­ve, well-​fortified Cel­tic sett­le­ment exis­ted on the site of Spiš Cast­le. Celts like­ly min­ted coins here, inc­lu­ding Spiš-​type whorls (ces​tau​nes​co​.sk). Its eli­te was the Cel­tic tri­be of Kotí­ni. A uni­que find from this peri­od inc­lu­des ske­le­tal remains of a man and leat­her pou­ches with Roman coins dis­co­ve­red in a cave bene­ath the cast­le (spiss​kyh​rad​.com). This was the most exten­si­ve and inten­si­ve Ear­ly His­to­ric sett­le­ment on the cast­le hill. The sop­his­ti­ca­ti­on of this eth­ni­ci­ty is evi­dent from nume­rous archa­e­olo­gi­cal arti­facts, such as sil­ver coins of the so-​called Spiš type, pro­bab­ly from the 1st cen­tu­ry BC. Howe­ver, at the end of the 2nd cen­tu­ry, the for­tress was sud­den­ly aban­do­ned, and for more than nine hun­dred years, the hill, once pul­sa­ting with life, fell silent.

Around the turn of the 5th and 6th cen­tu­ries, the first Slavs began to appe­ar in the wider area. The sub­se­qu­ent Sla­vic sett­le­ment was loca­li­zed on the adja­cent plain of ele­va­ted Dre­ve­ník in the form of an exten­si­ve for­ti­fied sett­le­ment (wiki​pe​dia​.sk). In 1241, the cast­le resis­ted the Mon­gol inva­si­on (Infor­ma­ti­on board). Des­pi­te this, addi­ti­onal cons­truc­ti­on work furt­her for­ti­fied it. Ita­lian sto­ne­ma­sons from the North were invol­ved in the cons­truc­ti­on work in the 13th cen­tu­ry, who later also wor­ked on the cons­truc­ti­on of Spiš Chap­ter and Spiš­ský Štvr­tok (wiki​pe​dia​.sk).

The most exten­si­ve reno­va­ti­ons were car­ried out by Ján Jis­kra of Bran­dýs in the mid-​15th cen­tu­ry, cre­a­ting the lar­gest lower cour­ty­ard. Throug­hout its his­to­ry, the cast­le belo­n­ged to the Zápoľ­skýs, Tur­zov­ci, and Čáky­ov­ci. Ján Zápoľ­ský, who beca­me the King of Hun­ga­ry, was born at Spiš Cast­le. In 1780, a fire des­tro­y­ed the cast­le, which was alre­a­dy aban­do­ned by then. The cast­le com­plex inc­lu­des the Roma­ne­sque Pala­ce, the Cha­pel of St. Eli­za­beth, Zápoľ­ský Pala­ces, Cast­le Tower, Roma­ne­sque Fore­cast­le, Csá­ky Pala­ces, Bar­bi­can, and Jis­kra­’s For­tress (Infor­ma­ti­on board).


Zamek Spiš jest fas­cy­nu­jący, nie ma wątp­li­wo­ści. To najc­zęściej odwie­dza­ny zamek na Słowacji.

Nazwy Zamku Spiš – cas­trum Scy­pus, cas­trum Sce­pus, cas­trum Kir­chen­berg, cas­trum Sce­pe­swa­ra, Zamek Spiš (zamky​.sk). Znaj­du­je się na wyso­ko­ści 634 met­rów nad pozi­omem mor­za, co czy­ni go jed­nym z naj­wi­ęks­zych kom­plek­sów zamko­wych w Euro­pie (spiss​kyh​rad​.com). Ze swo­ją powierzch­nią wynos­zącą 4,15 hek­ta­ra Zamek Spiš jest uwa­ża­ny za naj­wi­ęks­zy zamek w Euro­pie Środ­ko­wej (spiss​kyh​rad​.sk). Pod Zamkiem Spiš znaj­du­je się sys­tem jas­kiń (snm​.sk). Jest naro­do­wym zabyt­kiem kul­tu­ry (spiss​kyh​rad​.sk), a w 1993 roku Zamek Spiš i oko­licz­ne zabyt­ki zosta­ły doda­ne do Lis­ty Świa­to­we­go Dzie­dzict­wa UNESCO (spiss​kyh​rad​.com). Ta część Spi­ša była kie­dyś zamiesz­ki­wa­na przez nean­der­talc­zy­ków, o czym świadc­zy odkry­cie czasz­ki ludz­kiej w kamie­ni­oło­mie na sąsied­nim Dre­ve­ník w 1938 roku (spiss​ky​-hrad​.szm​.com). Ludzie neoli­tu także zosta­wi­li tu śla­dy, dato­wa­ne na pra­wie 7 tysi­ęcy lat (spiss​kyh​rad​.com). Osa­da pre­his­to­rycz­na dato­wa­na jest na V tysi­ąc­le­cie p.n.e. (spiss​kyh​rad​.com). Jed­no z pier­ws­zych zna­nych osied­li pocho­dzi z neoli­tu, gdy ludzie tzw. kul­tu­ry buko­wo­hor­skiej osied­li­li się tu. Pod koniec pier­ws­zej poło­wy IV tysi­ąc­le­cia p.n.e. zastąpi­li ich ludzie z kul­tu­ry bod­rog­ke­resz­túr­skiej, któr­zy przy­nie­śli nowy, bar­dziej zaa­wan­so­wa­ny mate­riał – mie­dź. W dru­giej poło­wie III tysi­ąc­le­cia p.n.e. osied­li­li się ludzie z kul­tu­ry baden­skiej – ludzie z cera­mi­ką kana­li­ko­wą, któr­zy nie tyl­ko zajęli akro­po­le zamku, ale także jego zboc­za i sąsied­ni Dre­ve­ník, na któ­rym zbu­do­wa­li roz­le­głe osied­le na wznie­sie­niu (wiki​pe​dia​.sk).

W pier­ws­zych dwóch wie­kach naszej ery na miejs­cu zamku ist­nia­ło masy­wne, dobr­ze ufor­ty­fi­ko­wa­ne cel­tyc­kie osied­le. Cel­to­wie pra­wdo­po­dob­nie biły mone­ty tutaj,

w tym bia­te­ki spiš­skie­go typu (ces​tau​nes​co​.sk). Jego eli­tę sta­no­wił cel­tyc­ki ród Kotí­nów. Uni­ka­to­wym zna­le­zis­kiem z tego okre­su są szc­ząt­ki szkie­le­to­we mężc­zyz­ny i skór­za­ne tor­by z rzym­ski­mi mone­ta­mi zna­le­zi­one w jas­ki­ni pod zamkiem (spiss​kyh​rad​.com). To było naj­bar­dziej roz­le­głe i inten­sy­wne osied­le z wczes­nej his­to­rii na wzgór­zu zamko­wym. Zło­żo­no­ść tej gru­py etnicz­nej dowo­dzi wie­lu arte­fak­tów arche­olo­gicz­nych, takich jak sre­br­ne mone­ty tzw. spiš­skie­go typu, pocho­dzące pra­wdo­po­dob­nie z I wie­ku p.n.e. Jed­nak pod koniec II wie­ku for­ty­fi­kac­ja zosta­ła nagłę opuszc­zo­na, a przez ponad dzie­wi­ęćset lat wznie­sie­nie, kie­dyś tęt­ni­ące życiem, zamilkło.

Oko­licz­no­ści zamku zaczęły się zmie­niać na prze­ło­mie V i VI wie­ku, kie­dy to zaczęli się poja­wiać pier­wsi Sło­wia­nie w szers­zym regi­onie. Następ­ne osad­nict­wo sło­wia­ńs­kie skon­cen­tro­wa­ło się na sąsied­niej równi­nie Dre­ve­ník w posta­ci roz­le­głej osa­dy obron­nej (wiki​pe​dia​.sk). W 1241 roku zamek odpie­rał najazd Mon­go­łów (Tab­li­ca infor­ma­cyj­na). Pomi­mo tego dodat­ko­we pra­ce budo­wla­ne doda­ły mu dals­zej for­te­lac­ji. Włos­cy kamie­niar­ze z Półno­cy uczest­nic­zy­li w pra­cach budo­wla­nych w XIII wie­ku, któr­zy później pra­co­wa­li również przy budo­wie Spiš­skiej Kapi­tu­ły i Spiš­ský Štvr­tok (wiki​pe​dia​.sk).

Naj­wi­ęks­ze pra­ce reno­wa­cyj­ne przep­ro­wa­dził Ján Jis­kra z Bran­dý­sa w poło­wie XV wie­ku, twor­ząc naj­wi­ęks­zy dol­ny dzie­dzi­niec. Przez całą swo­ją his­to­rię zamek nale­żał do Zápoľ­ských, Tur­zov­ców i Čáky­ov­ców. Ján Zápoľ­ský, któ­ry został kró­lem Węgier, uro­dził się na zamku Spiš. W 1780 roku pożar zniszc­zył zamek, któ­ry wte­dy był już opuszc­zo­ny. Kom­pleks zamko­wy obej­mu­je Pałac Roma­ńs­ki, Kap­li­cę św. Elżbie­ty, Pała­ce Zápoľ­ských, Wie­żę Zamko­wą, Roma­ńs­kie Prze­dzamc­ze, Pała­ce Csá­ky­ov­ców, Bar­ba­kan i For­te­cę Jis­kry (Tab­li­ca informacyjna).


Die Zip­ser Burg ist fas­zi­nie­rend, das muss man zuge­ben. Sie ist die meist­be­such­te Burg in der Slowakei.

Namen der Zip­ser Burg – cas­trum Scy­pus, cas­trum Sce­pus, cas­trum Kir­chen­berg, cas­trum Sce­pe­swa­ra, Burg Zip­ser (zamky​.sk). Sie liegt auf 634 Metern über dem Mee­ress­pie­gel und zählt zu den größten Bur­gan­la­gen Euro­pas (spiss​kyh​rad​.com). Mit einer Flä­che von 4,15 Hek­tar gilt die Zip­ser Burg als die größte Burg in Mit­te­le­uro­pa (spiss​kyh​rad​.sk). Unter­halb der Zip­ser Burg befin­det sich ein Höh­len­sys­tem (snm​.sk). Sie ist ein nati­ona­les Kul­tur­denk­mal (spiss​kyh​rad​.sk), und im Jahr 1993 wur­de die Zip­ser Burg und die Umge­bung in die Lis­te des UNESCO-​Weltkulturerbes auf­ge­nom­men (spiss​kyh​rad​.com). In die­ser Regi­on der Zip­ser Burg beweg­te sich einst auch der Nean­der­ta­ler, und das Gebiet war wahrs­che­in­lich noch früher besie­delt. Und dafür haben wir einen kla­ren Bewe­is. In einem Ste­inb­ruch im benach­bar­ten Dre­ve­ník wur­de 1938 ein men­sch­li­cher Schä­del in Tra­ver­tin gefun­den (spiss​ky​-hrad​.szm​.com). Auch die Men­schen aus der Jung­ste­in­ze­it haben hier ihre Spu­ren hin­ter­las­sen, die heute fast 7.000 Jah­re alt sind (spiss​kyh​rad​.com). Das prä­his­to­ris­che Sied­lungs­ge­biet ist auf das 5. Jahr­tau­send v. Chr. datiert (spiss​kyh​rad​.com). Eine der ers­ten bekann­ten Besied­lun­gen stammt aus der Jung­ste­in­ze­it, als sich hier Men­schen der soge­nann­ten Buchen­wald­kul­tur nie­der­lie­ßen. Am Ende der ers­ten Hälf­te des 4. Jahr­tau­sends v. Chr. wur­de sie von Men­schen der soge­nann­ten Bodrogkeresztúr-​Kultur abge­löst, die ein neues, fortsch­ritt­li­che­res Mate­rial ein­fü­hr­ten – Kup­fer. In der zwe­i­ten Hälf­te des 3. Jahr­tau­sends v. Chr. sie­del­te sich die Bevöl­ke­rung der Bade­ner Kul­tur an – Men­schen mit Ril­len­ke­ra­mik, die nicht nur die Bur­gak­ro­po­lis, son­dern auch ihre Hän­ge und das angren­zen­de Dre­ve­ník besie­del­ten, auf dem sie ein aus­ge­dehn­tes Höhen­dorf errich­te­ten (wiki​pe​dia​.sk).

In den ers­ten bei­den Jahr­hun­der­ten unse­rer Zeit­rech­nung befand sich an die­ser Stel­le eine mas­si­ve, gut befes­tig­te kel­tis­che Sied­lung. Die Kel­ten präg­ten hier wahrs­che­in­lich auch Mün­zen, soge­nann­te Spiš-​Typen (ces​tau​nes​co​.sk). Ihre Eli­te bes­tand aus dem kel­tis­chen Stamm der Kotí­nov. Aus die­ser Zeit stammt der ein­zi­gar­ti­ge Fund von Ske­lett­res­ten eines Man­nes und Leder­säc­ken mit römis­chen Mün­zen aus der Höh­le unter der Burg (spiss​kyh​rad​.com). Es war die umfan­gre­ichs­te und inten­sivs­te früh­ges­chicht­li­che Besied­lung des Burg­ber­gs. Die Viel­zahl von archä­o­lo­gis­chen Arte­fak­ten, wie Sil­ber­mün­zen des soge­nann­ten Spiš-​Typs, die wahrs­che­in­lich aus der Zeit um 1. Jahr­hun­dert v. Chr. stam­men, zeugt von der Ent­wick­lung die­ses Vol­kes. Ende des 2. Jahr­hun­derts wur­de die Burg jedoch plötz­lich auf­ge­ge­ben. In den nächs­ten mehr als neun­hun­dert Jah­ren ver­wais­te der einst pul­sie­ren­de Hügel.

Um die Wen­de vom 5. – 6. Jahr­hun­dert began­nen die ers­ten Sla­wen in der wei­te­ren Umge­bung auf­zu­tau­chen. Die darauf fol­gen­de sla­wis­che Besied­lung kon­zen­trier­te sich auf die benach­bar­te Hoche­be­ne des erhöh­ten Dre­ve­ník in Form einer aus­ge­dehn­ten befes­tig­ten Burg (wiki​pe​dia​.sk). Im Jahr 1241 widers­tand die Burg dem Tata­re­nan­griff (Infor­mač­ná tabu­ľa). Trotz­dem vers­tär­kten wei­te­re Bau­ar­be­i­ten ihre Befes­ti­gun­gen. Bei den Bau­ar­be­i­ten im 13. Jahr­hun­dert waren nor­di­ta­lie­nis­che Ste­in­metz­me­is­ter bete­i­ligt, die spä­ter auch am Bau der Zip­ser Kapi­tels und in Spiš­ský Štvr­tok arbe­i­te­ten (wiki​pe​dia​.sk).

Die umfan­gre­ichs­ten Bau­ar­be­i­ten wur­den von Ján Jis­kra von Bran­dýs in der Mit­te des 15. Jahr­hun­derts durch­ge­fü­hrt, als der größte unte­re Hof ents­tand. In sei­ner Ges­chich­te gehör­te die Burg den Zápoľ­skýs, Tur­zov­ci und Čáky­ov­ci. Ján Zápoľ­ský, der zum unga­ris­chen König wur­de, wur­de auf der Zip­ser Burg gebo­ren. Im Jahr 1780 zers­tör­te ein Brand die Burg, zu die­sem Zeit­punkt war sie bere­its ver­las­sen. Der Burg­kom­plex ent­hält den roma­nis­chen Palast, die Kapel­le der hei­li­gen Eli­sa­beth, die Paläs­te der Zápoľ­skýs, den Burg­turm, das roma­nis­che Vor­burg, die Csáky-​Paläste, den Bar­ba­kan und Jis­kras Fes­tung (Infor­mač­ná tabuľa).


Magy­arul:
A Sze­pe­si vár leny­űgöző, ezt be kell val­la­ni. Ez a leg­lá­to­ga­tot­tabb vár Szlovákiában.

A Sze­pe­si vár nevei – cas­trum Scy­pus, cas­trum Sce­pus, cas­trum Kir­chen­berg, cas­trum Sce­pe­swa­ra, vár Sze­pes (zamky​.sk). 634 méte­res ten­gers­zint felet­ti magas­ság­ban talál­ha­tó, és Euró­pa leg­na­gy­obb várai közé tar­to­zik terüle­te alap­ján (spiss​kyh​rad​.com). 4,15 hek­tá­ros terüle­té­vel a Sze­pe­si vár a Közép-​Európa leg­na­gy­obb vára­ként szá­mon tar­tott (spiss​kyh​rad​.sk). A Sze­pe­si vár alatt bar­lan­grends­zer talál­ha­tó (snm​.sk). Nemze­ti kul­tu­rá­lis emlék (spiss​kyh​rad​.sk), 1993-​ban a Sze­pe­si vár és kör­ny­é­ké­nek emlé­kei fel­ke­rül­tek az UNESCO vilá­görök­ség lis­tá­já­ra (spiss​kyh​rad​.com). Ennek a Sze­pe­si rész­nek egy­kor a nean­der­völ­gyi ember is meg­for­dult, és a terület valós­zí­nűleg még koráb­ban is lakott volt. Erre egy­ér­tel­mű bizo­ny­í­té­kunk van. A szoms­zé­dos Dre­ve­ní­kon talál­ha­tó kőbá­ny­á­ban 1938-​ban egy embe­ri kopo­ny­át fedez­tek fel tra­ver­tin­ben (spiss​ky​-hrad​.szm​.com). A neoli­ti­kum embe­rei is hagy­tak itt maguk után nyo­mo­kat, ame­ly­ek ma már majd­nem 7 ezer éve­sek (spiss​kyh​rad​.com). Az ősko­ri tele­pülés a Kr. e. 5. évez­red­re datá­ló­dik (spiss​kyh​rad​.com). Az egy­ik első ismert tele­pülés a neoli­ti­kum ide­jén kelet­ke­zett, ami­kor itt lete­le­pe­dett a buko­vo­hor­ska kul­tú­ra embe­re. A Kr. e. 4. évez­red első felé­nek végén a bod­rog­ke­resz­tú­ri kul­tú­ra embe­re vál­tot­ta fel őket, aki új, töké­le­te­sebb any­agot hozott – rezet. A Kr. e. 3. évez­red máso­dik felé­ben a bade­ni kul­tú­ra embe­rei – azok, akik a kane­lált kerá­miá­val ren­del­kez­tek – nemc­sak a vár akro­po­lis­zát, hanem lej­tőit és a Dreveník-​hegy szoms­zé­dos terüle­tét is bené­pe­sí­tet­ték, ahol kiter­jedt magas­la­ti tele­pülést ala­kí­tot­tak ki (wiki​pe​dia​.sk).

Az idős­zá­mí­tá­sunk első két szá­za­dá­ban egy mass­zív, jól beé­pí­tett kel­ta tele­pülés hely­ez­ke­dett el itt. A kel­ták valós­zí­nűleg pén­ze­ket is ver­tek itt, a Sze­pe­si típu­sú fehér­je­kék (ces​tau​nes​co​.sk). Az elit­jüket a kel­ta Kotí­nov törzs alkot­ta. Ebből az időből szár­ma­zik egy­edi lele­tek, pél­dá­ul egy fér­fi csont­vá­zá­nak és a vár alatt lévő bar­lang­ból szár­ma­zó római pén­zek­kel teli bőr­tás­kák (spiss​kyh​rad​.com). Ez volt a vár­bérc leg­na­gy­obb és legin­ten­zí­vebb kora tör­té­ne­ti tele­pülé­se. Ennek a nép­nek a fej­lett­sé­gét szá­mos régés­ze­ti lelet, pél­dá­ul a Spiš típu­sú ezüst­pén­zek tanú­sít­ják, ame­ly­ek valós­zí­nűleg a Kr. e. 1. szá­zad­ból szár­ma­znak. A 2. szá­zad végén azon­ban a várat hir­te­len elha­gy­ták. Az azt köve­tő több mint kilencs­záz évben a koráb­ban pul­zá­ló hegy elnéptelenedett.

Az 5. és 6. szá­zad for­du­ló­ján kezd­tek meg­je­len­ni a kör­ny­é­kén az első szlá­vok. A követ­ke­ző szláv tele­pülés a kör­ny­ező magas Dreveník-​hegy dom­bor­za­tá­nak kiter­jedt erődí­tett város­ként tör­tént (wiki​pe​dia​.sk). A vár 1241-​ben elle­nállt a tatár táma­dás­nak (Infor­mač­ná tabu­ľa). Ennek elle­né­re továb­bi épí­té­si mun­kák­kal mege­rősí­tet­ték a várat. A 13. szá­za­di épí­té­si mun­kák­nál észa­ki olasz kőfa­ra­gó­mes­te­rek is részt vet­tek, akik később a Sze­pe­si Kapi­tu­la és a Spiš­ský Štvr­tok épí­té­sén is dol­goz­tak (wiki​pe​dia​.sk).

A leg­na­gy­obb épí­té­si mun­ká­kat Ján Jis­kra z Bran­dýs végez­te el a 15. szá­zad köze­pén, ami­kor a leg­na­gy­obb alsó udvar jött lét­re. Tör­té­ne­té­ben a vár a Zápoľ­skýs, Tur­zov­ci és Čáky­ov­ci csa­lá­do­ké volt. Ján Zápoľ­ský, aki Magy­arors­zág kirá­ly­á­vá vált, a Sze­pe­si vár­ban szüle­tett. 1780-​ban tűz­vész elpusz­tí­tot­ta a várat, ekkor­ra már elha­gy­atott volt. A vár­kom­ple­xum magá­ban fog­lal­ja a román palo­tát, Szent Erz­sé­bet kápol­ná­ját, a Zápoľ­ský palo­tá­kat, a vár­kört, a román elővá­rost, a Csá­ky palo­tá­kat, a bar­ba­kánt és a Jis­kra erődöt (Infor­mač­ná tabuľa).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Typ krajiny

Kežmarok – slobodné kráľovské mesto

Hits: 3617

Kež­ma­rok je mes­to ležia­ce pod Vyso­ký­mi Tat­ra­mi v nad­mor­skej výš­ke 626 met­rov nad morom v Pop­rad­skej kot­li­ne. Nachá­dza sa v zráž­ko­vom tie­ni. Cez mes­to tečie rie­ka Pop­rad. Žije tu viac ako 17 000 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.sk). V roku 1851 tu žilo 4391 oby­va­te­ľov, v roku 1910 7367. Po 1. sve­to­vej voj­ne sa odsťa­ho­va­lo z mes­ta mno­ho Maďa­rov, po 2. sve­to­vej voj­ne mno­ho Nemcov, pre­to v roku 1945 žilo v mes­te 5469 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.net). Cho­tár mes­ta bol osíd­le­ný už pred 50 000 rok­mi, slo­van­ské arche­olo­gic­ké nále­zy pochá­dza­jú z 9. – 10. sto­ro­čia. Slo­va­nia sem priš­li v 8. – 10. sto­ro­čí – osa­da svä­té­ho Micha­la na obchod­nej ces­te Via Mag­na. Boli to zrej­me stráž­co­via tej­to ces­ty, samot­ná osa­da sa neskôr neza­čle­ni­la do inta­vil­lá­nu mes­ta Kež­ma­rok a v 15. sto­ro­čí po husit­skom vpá­de v roku 1433 zanik­la. Na dru­hej stra­ne rie­ky Pop­rad vznik­la osa­da svä­té­ho Krí­ža. Tra­du­je sa, že exis­to­va­la ešte osa­da svä­té­ho Pet­ra – Pav­la, lis­ti­ny ju však nespo­mí­na­jú. Prav­de­po­dob­ne zanik­la hneď po vpá­de Tatá­rov. Štvr­tá, nemec­ký­mi kolo­nis­ta­mi zalo­že­ná osa­da bola na mies­te dneš­né­ho hrad­né­ho nádvo­ria (kez​ma​rok​.net). Prvá písom­ná zmien­ka o mes­te je z roku 1251. Vznik­lo spo­je­ním slo­ven­skej rybár­skej, krá­ľov­ských pohra­nič­ných stráž­cov a nemec­kej osa­dy v 13. sto­ro­čí. Pat­rí medzi slo­bod­né krá­ľov­ské mes­tá od roku 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ric­ké náz­vy mes­ta: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Erbo­vá lis­ti­na je jedi­nou svoj­ho dru­hu na Slo­ven­sku. Erb je na nej umiest­ne­ný do stre­du, nie v ľavom hor­nom rohu. Mes­to zís­ka­lo prá­va pou­ží­vať erb a peča­tiť čer­ve­ným vos­kom v roku 1463 od krá­ľa Mate­ja (kez​ma​rok​.net). V 15.-19 sto­ro­čí tú pôso­bi­lo 40 reme­sel­níc­kych cechov, v celej Euró­pe boli pre­slá­ve­ní kež­mar­skí far­bia­ri, sto­lá­ri, tká­či, súken­ní­ci, ihlá­ri, zlat­ní­ci (Wiki­pe­dia). Naj­star­šie cechy15. sto­ro­čí mali zámoč­ní­ci, rybá­ri, súken­ní­ci, ková­či a kožia­ri. K uni­kát­nym cechom pat­ri­li taš­ká­ri (iba dva na Slo­ven­sku) a sed­lá­ri (šty­ri) (kez​ma​rok​.net). V roku 1715 tu bolo 263 reme­sel­níc­kych diel­ní (roy​al​-towns​.sk). V roku 1950 bolo his­to­ric­ké jad­ro mes­ta vyhlá­se­né za mest­skú pamiat­ko­vá rezer­vá­ciu. Evan­je­lic­ký dre­ve­ný arti­ku­lár­ny kos­tol a Evan­je­lic­ké lýce­um sa sta­li v roku 1985 národ­ný­mi kul­túr­ny­mi pamiat­ka­mi (kez​ma​rok​.sk). Na Slo­ven­sku boli len šty­ri lýcea, bez ich absol­vo­va­nia nebo­lo mož­né pokra­čo­vať na uni­ver­zit­ných štú­diach (kez​ma​rok​.net).

V lýceu sa nachá­dza jed­na z naj­väč­ších his­to­ric­kých škol­ských kniž­níc v stred­nej Euró­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150 tisíc zväz­kov (roy​al​-towns​.sk). Na lýceu pôso­bi­li: lite­rá­ti: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malia­ri: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kát­na bola odbor­ná tkáčs­ka ško­la, kto­rá vznik­la ako prvá svoj­ho dru­hu v Uhor­sku (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 je arti­ku­lár­ny kos­tol zapí­sa­ný do Zozna­mu sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO (Wiki­pe­dia). Medzi naj­väč­šie spiš­ské bazi­li­ky pat­rí nesko­ro­go­tic­ká bazi­li­ka Pový­še­nia svä­té­ho Krí­ža z roku 1498, pred kto­rou je naj­star­šia rene­sanč­ná zvo­ni­ca (Zvo­ni­ca) u nás (Wiki­pe­dia). Pápež Ján Pavol II. ude­lil tomu­to kos­to­lu /​bazi­li­ke titul Basi­li­ca Minor (roy​al​-towns​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka o Kež­mar­skom mest­skom hra­de pochá­dza z roku 1463. Necha­li ho vybu­do­vať Zápoľ­skí. Z pôvod­ne gotic­kej pev­nos­ti sa sta­la časom ele­gant­ná rene­sanč­ná rezi­den­cia. Dnes je celý are­ál mest­ským múze­uom (kez​ma​rok​.net).

Od roku 1991 sa obno­vi­la v Kež­mar­ku tra­dí­cia výroč­ných trhov. V lete Európ­ske ľudo­vé remes­lo a v zime Via­noč­ný trh (kez​ma​rok​.sk). EĽROEuróp­ske ľudo­vé remes­lo sa koná tri dni počas dru­hé­ho júlo­vé­ho týžd­ňa. Trhu reme­siel pred­chá­dza his­to­ric­ký sprie­vod mes­tom. Sláv­nost­né otvo­re­nie vyko­ná trho­vý rich­tár s meš­ťa­nos­ta­mi. Šer­mia­ri potom dobý­ja­jú hrad­by a brá­nu, kto­rá je vstup­nou brá­nou do are­álu (kez​ma​rok​.sk). Viac ako 50 rokov tu pôso­bí folk­lór­ny súbor Magu­ra (Wiki­pe­dia). Medzi osob­nos­ti obce pat­rí zjaz­dár­ka Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­jis­ti Ľuboš Bar­teč­ko a Rado­slav Suchý, herec a reži­sér Juraj Herz, tex­tár Vla­do Krausz, rím­sko­ka­to­líc­ky kňaz Marián Kuf­fa, vod­ca pro­ti­habs­bur­gs­ké­ho povs­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – osob­ný lekár Fer­di­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zakla­da­teľ súd­ne­ho lekár­stva v Uhor­sku, Voj­tech Ale­xan­der – zakla­da­teľ rön­tge­no­ló­gie v Uhor­sku, Tomáš Mauksch – zakla­da­teľ tatrans­kej flo­ris­ti­ky (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok is a town situ­ated bene­ath the High Tatras at an ele­va­ti­on of 626 meters abo­ve sea level in the Pop­rad Basin. It is loca­ted in a pre­ci­pi­ta­ti­on sha­dow, and the Pop­rad River flo­ws through the town. Over 17,000 inha­bi­tants live here (kez​ma​rok​.sk). In 1851, the town had 4,391 resi­dents, and by 1910, the num­ber inc­re­a­sed to 7,367. After World War I, many Hun­ga­rians left the town, and after World War II, many Ger­mans depar­ted. In 1945, the town had 5,469 inha­bi­tants (kez​ma​rok​.net). The town’s ter­ri­to­ry was sett­led over 50,000 years ago, with Sla­vic archa­e­olo­gi­cal fin­dings dating back to the 9th-​10th cen­tu­ries. Slavs arri­ved here in the 8th-​10th cen­tu­ries, estab­lis­hing the sett­le­ment of St. Micha­el on the tra­de rou­te Via Mag­na. This sett­le­ment, like­ly the guar­dians of the rou­te, later did not integ­ra­te into Kež­ma­ro­k’s inta­vil­lan and disap­pe­a­red in the 15th cen­tu­ry after the Hus­si­te inva­si­on in 1433. Across the Pop­rad River, the sett­le­ment of St. Cross was estab­lis­hed. It is rumo­red that the sett­le­ment of St. Peter and Paul exis­ted but is not men­ti­oned in docu­ments and pro­bab­ly disap­pe­a­red imme­dia­te­ly after the Tatar inva­si­on. The fourth sett­le­ment, foun­ded by Ger­man colo­nists, was in the pla­ce of toda­y­’s cast­le cour­ty­ard (kez​ma​rok​.net). The first writ­ten men­ti­on of the town dates back to 1251. It was for­med by the mer­ging of a Slo­vak fis­hing sett­le­ment, roy­al bor­der guards, and a Ger­man sett­le­ment in the 13th cen­tu­ry. Kež­ma­rok has been among the free roy­al towns sin­ce 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ri­cal names of the town: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. The heral­dic char­ter is the only one of its kind in Slo­va­kia. The coat of arms is pla­ced in the cen­ter, not in the upper-​left cor­ner. The town gai­ned the right to use the coat of arms and seal with red wax in 1463 from King Matt­hias (kez​ma​rok​.net). From the 15th to the 19th cen­tu­ries, 40 craft guilds ope­ra­ted here, and Kež­ma­ro­k’s dyers, car­pen­ters, wea­vers, clot­hiers, needle-​makers, and golds­miths were famous throug­hout Euro­pe (Wiki­pe­dia). The oldest guilds in the 15th cen­tu­ry were locks­miths, fis­her­men, clot­hiers, blacks­miths, and leat­her­wor­kers. Uni­que guilds inc­lu­ded bag-​makers (only two in Slo­va­kia) and sadd­lers (four) (kez​ma​rok​.net). In 1715, the­re were 263 arti­san works­hops here (roy​al​-towns​.sk). In 1950, the his­to­ri­cal core of the town was dec­la­red a muni­ci­pal monu­ment reser­ve. The Evan­ge­li­cal wooden arti­cu­la­to­ry church and the Evan­ge­li­cal Lyce­um beca­me nati­onal cul­tu­ral monu­ments in 1985 (kez​ma​rok​.sk). The­re were only four lyce­ums in Slo­va­kia, and wit­hout com­ple­ting them, it was not possib­le to con­ti­nue uni­ver­si­ty stu­dies (kez​ma​rok​.net).

The lyce­um hou­ses one of the lar­gest his­to­ri­cal scho­ol lib­ra­ries in Cen­tral Euro­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150,000 volu­mes (roy​al​-towns​.sk). Lite­ra­ry figu­res who wor­ked at the lyce­um inc­lu­de Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, and pain­ters Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). The uni­que voca­ti­onal wea­ving scho­ol, the first of its kind in Hun­ga­ry, ope­ra­ted here (kez​ma​rok​.net). Sin­ce July 7, 2008, the arti­cu­la­to­ry church has been insc­ri­bed in the UNESCO World Heri­ta­ge List (Wiki­pe­dia). Among the lar­gest Spiš basi­li­cas is the late Got­hic Basi­li­ca of the Exal­ta­ti­on of the Holy Cross from 1498, with the oldest Renais­san­ce belf­ry (Zvo­ni­ca) in Slo­va­kia in front of it (Wiki­pe­dia). Pope John Paul II bes­to­wed the tit­le Basi­li­ca Minor on this church/​basilica (roy​al​-towns​.sk). The first writ­ten men­ti­on of Kež­ma­rok Cast­le dates back to 1463. The Zápoľ­ský fami­ly had it built. From the ori­gi­nal­ly Got­hic for­tress, it gra­du­al­ly beca­me an ele­gant Renais­san­ce resi­den­ce. Today, the enti­re com­plex is a muni­ci­pal muse­um (kez​ma​rok​.net).

Sin­ce 1991, the tra­di­ti­on of annu­al mar­kets has been res­to­red in Kež­ma­rok. In sum­mer, the Euro­pe­an Folk Crafts and in win­ter, the Chris­tmas Mar­ket (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pe­an Folk Crafts takes pla­ce for three days during the second week of July. The craft mar­ket is pre­ce­ded by a his­to­ri­cal pro­ces­si­on through the town. The mar­ket may­or with the burg­hers per­forms the cere­mo­nial ope­ning. Then, swords­men conqu­er the walls and the gate, which is the entran­ce gate to the area (kez​ma​rok​.sk). The Magu­ra folk­lo­re ensem­ble has been acti­ve here for over 50 years (Wiki­pe­dia). Per­so­na­li­ties from the town inc­lu­de equ­es­trian Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoc­key pla­y­ers Ľuboš Bar­teč­ko and Rado­slav Suchý, actor and direc­tor Juraj Herz, lyri­cist Vla­do Krausz, Roman Cat­ho­lic priest Marián Kuf­fa, lea­der of the anti-​Habsburg upri­sing Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – per­so­nal phy­si­cian to Fer­di­nand II., Ján Daniel Per­lit­zi – foun­der of foren­sic medi­ci­ne in Hun­ga­ry, Voj­tech Ale­xan­der – foun­der of radi­olo­gy in Hun­ga­ry, Tomáš Mauksch – foun­der of Tat­ra flo­ris­tics (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok to mias­to leżące pod Wyso­ki­mi Tat­ra­mi, na wyso­ko­ści 626 met­rów nad pozi­omem mor­za, w Kot­li­nie Pop­radz­kiej. Znaj­du­je się w cie­niu opa­dów. Przez mias­to pły­nie rze­ka Pop­rad. Miesz­ka tu ponad 17 000 miesz­ka­ńców (kez​ma​rok​.sk). W 1851 roku miesz­ka­ło tu 4391 osób, a w 1910 roku 7367. Po I woj­nie świa­to­wej z mias­ta wyemig­ro­wa­ło wie­lu Węg­rów, a po II woj­nie świa­to­wej wie­lu Niem­ców, dla­te­go w 1945 roku miesz­ka­ło tu 5469 osób (kez​ma​rok​.net). Obszar miej­ski był zasied­lo­ny już przed 50 000 laty, a zna­le­zis­ka arche­olo­gicz­ne sło­wia­ńs­kie pocho­dzą z IX‑X wie­ku. Sło­wia­nie przy­by­li tutaj między VIII a X wie­kiem – osa­da św. Micha­ła na szla­ku hand­lo­wym Via Mag­na. Pra­wdo­po­dob­nie byli stra­żni­ka­mi tego szla­ku, a sama osa­da nie zosta­ła później włąc­zo­na do inta­vil­lá­nu mias­ta Kež­ma­rok i w XV wie­ku, po najaz­dzie husy­tów w 1433 roku, znik­nęła. Po dru­giej stro­nie rze­ki Pop­rad pows­ta­ła osa­da św. Krzy­ża. Poda­je się, że ist­nia­ła także osa­da św. Piot­ra i Pawła, ale doku­men­ty jej nie wspo­mi­na­ją. Pra­wdo­po­dob­nie znik­nęła zaraz po najaz­dach Tata­rów. Czwór­na, zało­żo­na przez nie­miec­kich osad­ni­ków, osa­da pows­ta­ła na miejs­cu dzi­siejs­ze­go dzie­dzi­ńca zamko­we­go (kez​ma​rok​.net). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o mie­ście pocho­dzi z roku 1251. Pows­ta­ło ono popr­zez połąc­ze­nie sło­wac­kiej osa­dy rybac­kiej, kró­le­ws­kich stra­żni­ków gra­nicz­nych i nie­miec­kiej osa­dy w XIII wie­ku. Od 1380 roku nale­ży do wol­nych miast kró­le­ws­kich (Wiki­pe­dia).

His­to­rycz­ne nazwy mias­ta to: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Kar­ta her­bo­wa jest jedy­ną swo­je­go rodza­ju na Sło­wac­ji. Herb jest umieszc­zo­ny na niej cen­tral­nie, a nie w lewym gór­nym rogu. Mias­to zdo­by­ło pra­wo do uży­wa­nia her­bu i piec­zęto­wa­nia czer­wo­nym wos­kiem w 1463 roku od kró­la Mate­us­za (kez​ma​rok​.net). W latach 15 – 19 dzia­ła­ło tu 40 cechów rze­mie­śl­nic­zych, a w całej Euro­pie sły­nęli keżmars­cy bar­wni­cy, sto­lar­ze, tkac­ze, sukien­ni­cy, iglar­ni­cy, złot­ni­cy (Wiki­pe­dia). Naj­stars­ze cechy w XV wie­ku to byli zamko­wi, ryba­cy, sukien­ni­cy, kowa­le i kalet­ni­cy. Do uni­kal­nych cechów nale­że­li tor­bac­zy­cy (tyl­ko dwóch na Sło­wac­ji) i siod­lar­ze (czte­rech) (kez​ma​rok​.net). W 1715 roku było tu 263 warsz­ta­ty rze­mie­śl­nic­ze (roy​al​-towns​.sk). W 1950 roku his­to­rycz­ne cen­trum mias­ta zosta­ło uzna­ne za miej­ską rezer­wat archi­tek­to­nicz­ny. Dre­wnia­ny kości­ół ewan­ge­lic­ki i ewan­ge­lic­kie lice­um sta­ły się w 1985 roku naro­do­wy­mi zabyt­ka­mi kul­tu­ry (kez​ma​rok​.sk). Na Sło­wac­ji ist­nie­ją tyl­ko czte­ry licea, bez uko­ńc­ze­nia któ­rych nie można kon­ty­nu­ować stu­di­ów uni­wer­sy­tec­kich (kez​ma​rok​.net).

W lice­um znaj­du­je się jed­na z naj­wi­ęks­zych his­to­rycz­nych bib­li­otek szkol­nych w Euro­pie Środ­ko­wej (kez​ma​rok​.sk) – 150 tysi­ęcy tomów (roy​al​-towns​.sk). W lice­um dzia­ła­ły: lite­ra­ci: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malar­ze: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kal­na była szko­ła tkac­ka, któ­ra pows­ta­ła jako pier­ws­za tego rodza­ju na Węgr­zech (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 roku kości­ół arty­ku­ło­wa­ny jest wpi­sa­ny na lis­tę świa­to­we­go dzie­dzict­wa UNESCO (Wiki­pe­dia). Do naj­wi­ęks­zych klasz­to­rów Spis­za nale­ży późno­go­tyc­ka bazy­li­ka Podwy­żs­ze­nia Świ­ęte­go Krzy­ża z 1498 roku, przed któ­rą stoi naj­stars­za dzwon­ni­ca rene­san­so­wa (Dzwon­ni­ca) w kra­ju (Wiki­pe­dia). Papież Jan Paweł II nadał tej świątyni/​bazylice tytuł Bazy­li­ki Mniejs­zej (roy​al​-towns​.sk). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o zamku miej­skim Kež­ma­rok pocho­dzi z roku 1463. Wybu­do­wa­li go Zápoľs­cy. Z pier­wot­nej gotyc­kiej for­te­cy z cza­sem sta­ła się ele­ganc­ką rene­san­so­wą rezy­denc­ją. Obe­cnie cały kom­pleks jest muze­um miej­skim (kez​ma​rok​.net).

Od 1991 roku w Kež­mar­ku przy­wró­co­na zosta­ła tra­dyc­ja corocz­nych jar­mar­ków. Latem odby­wa się Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we, a zimą Jar­mark Bożo­na­ro­dze­ni­owy (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we odby­wa się przez trzy dni w dru­gim ty god­niu lip­ca. Jar­mar­ko­wi rze­mi­osła towar­zys­zy his­to­rycz­ny prze­marsz przez mias­to. Ofic­jal­ne­go otwar­cia doko­nu­je bur­mis­trz z przy­wi­le­ja­mi miej­ski­mi. Następ­nie miecz­ni­cy zdo­by­wa­ją mury obron­ne i bra­mę, któ­ra jest wejściem na teren (kez​ma​rok​.sk). Ponad 50 lat ist­nie­je zes­pół folk­lo­rys­tycz­ny Magu­ra (Wiki­pe­dia). Wśród oso­bis­to­ści miejs­co­wo­ści znaj­du­ją się jeźdźc­zy­ni Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­i­ści Ľuboš Bar­teč­ko i Rado­slav Suchý, aktor i reży­ser Juraj Herz, autor teks­tów Vla­do Krausz, kato­lic­ki ksi­ądz Marián Kuf­fa, przy­wód­ca anty­habs­bur­skie­go pows­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – lekarz oso­bis­ty Fer­dy­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zało­ży­ciel medy­cy­ny sądo­wej na Węgr­zech, Voj­tech Ale­xan­der – zało­ży­ciel ren­tge­no­lo­gii na Węgr­zech, Tomáš Mauksch – zało­ży­ciel flo­rys­ty­ki tatr­za­ńs­kiej (kez​ma​rok​.net).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Krupina – jedno z najstarších slovenských miest

Hits: 5076

Kru­pi­na je na pol­ces­te medzi Ban­skou Bys­tri­cou a Šaha­mi a medzi Zla­tý­mi Morav­ca­mi a Lučen­com. Je to his­to­ric­ké mes­to ležia­ce na pome­dzí Štiav­nic­kých vrchov a Kru­pin­skej pla­ni­ny. Na okra­ji his­to­ric­ké­ho regi­ó­nu sied­mich stre­do­slo­ven­ských ban­ských miest. V lis­ti­nách sa spo­mí­na už od 12. sto­ro­čia. V roku 1244 zís­ka­lo mest­ské výsa­dy a sta­lo sa slo­bod­ným krá­ľov­ským mes­tom (Ras­ti­slav Sabu­cha). V Kru­pi­ne, nemec­ky Karp­fen, maďar­sky Kor­po­na žilo v roku 2005 7 812 oby­va­te­ľov. Leží v nad­mor­skej výš­ke 262 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia ENG). Oko­lie Kru­pi­ny bolo osíd­le­né už v mlad­šej dobe kamen­nej. V stre­do­ve­ku sem priš­li Slo­vá­ci. Kru­pi­na pat­rí medzi naj­star­šie mes­tá na Slo­ven­sku (Wiki​pe​dia​.sk). Plno­hod­not­né stre­do­ve­ké mes­to z Kru­pi­ny vytvo­ri­li nemec­kí kolo­nis­ti, kto­rí priš­li do tej­to oblas­ti kon­com 12. a začiat­kom 13. sto­ro­čia. V roku 1241 mes­to spus­to­ši­li Tatá­ri. Neskôr mes­to ohro­zo­va­li Tur­ci, aj pre­to boli vybu­do­va­né stráž­ne veže – var­tov­ky, z kto­rých sa tá na vrchu Stra­ža­vár zacho­va­la (Vla­di­mír Júda, Miro­slav Lukáč). Pod­zem­né chod­by sú tak­mer pod celým his­to­ric­kým cen­trom. Zrej­me sa v nich pri­már­ne skla­do­va­li potra­vi­ny. Veľ­ké piv­ni­ce vyvo­lá­va­jú množ­stvo otá­zok, v jed­nej z nich, pod sta­rou rad­ni­cou, muči­li bosor­ky. Prá­ve tu upá­li­li naj­viac stríg na našom úze­mí. Tra­du­je sa, že posled­nú bosor­ku v Euró­pe upá­li­li v roku 1741 prá­ve v Kru­pi­ne. V mes­te sa nachá­dza­jú tzv. Turec­ké stud­ne – vyte­sa­né otvo­ry do ska­ly, mož­no stud­ne z kto­rých Tur­ci napá­ja­li kone (Dag­mar Teliš­čá­ko­vá). Po roku 1989 malo mes­to ako jed­no z prvých miest na Slo­ven­sku káb­lo­vú tele­ví­ziu a miest­ne tele­víz­ne vysie­la­nie. Zača­li vychá­dzať Hon­tian­ske novi­ny (Vla­di­mír Júda, Miro­slav Lukáč).

Z Kru­pi­ny pochá­dza spi­so­va­teľ a kňaz Karol Bra­xa­to­ris, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, pro­zaič­ka, redak­tor­ka a pub­li­cis­t­ka Ele­na Maróthy-​Šoltésová, herec Viliam Poló­nyi. Pôso­bil tu hudob­ný skla­da­teľ Eugen Suchoň, spi­so­va­teľ Jozef Cíger Hron­ský (Wiki​pe​dia​.sk), štu­do­val tu Marián Labu­da (Miro­slav Lukáč).


Kru­pi­na is situ­ated hal­fway bet­we­en Ban­ská Bys­tri­ca and Šahy and bet­we­en Zla­té Morav­ce and Luče­nec. It is a his­to­ri­cal town loca­ted on the bor­der of the Štiav­nic­ké Vrchy and Kru­pin­ská Pla­ni­na regi­ons, on the edge of the his­to­ric regi­on of the seven Cen­tral Slo­vak mining towns. It is men­ti­oned in docu­ments from the 12th cen­tu­ry. In 1244, it gai­ned town pri­vi­le­ges and beca­me a free roy­al town (Ras­ti­slav Sabu­cha). In Kru­pi­na, kno­wn as Karp­fen in Ger­man and Kor­po­na in Hun­ga­rian, the­re were 7,812 inha­bi­tants in 2005. It is situ­ated at an ele­va­ti­on of 262 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia ENG). The sur­roun­dings of Kru­pi­na were inha­bi­ted in the youn­ger Sto­ne Age, and Slo­vaks sett­led here in the medie­val peri­od. Kru­pi­na is among the oldest towns in Slo­va­kia (Wiki​pe​dia​.sk). Ger­man colo­nists who arri­ved in the late 12th and ear­ly 13th cen­tu­ries sha­ped Kru­pi­na into a fully-​fledged medie­val town. In 1241, the town was devas­ta­ted by the Tatars. Later, it faced thre­ats from the Turks, lea­ding to the cons­truc­ti­on of guard towers, one of which, on Stra­ža­vár Hill, still stands today (Vla­di­mír Júda, Miro­slav Lukáč). Under­ground tun­nels extend bene­ath almost the enti­re his­to­ri­cal cen­ter, like­ly used pri­ma­ri­ly for sto­ring food. Lar­ge cel­lars rai­se many ques­ti­ons; in one of them, bene­ath the old town hall, alle­ged wit­ches were tor­tu­red. It is said that the last witch in Euro­pe was bur­ned at the sta­ke in Kru­pi­na in 1741. The city is home to the so-​called Tur­kish Wells — car­ved ope­nings into the rock, possib­ly wells from which the Turks wate­red the­ir hor­ses (Dag­mar Teliš­čá­ko­vá). After 1989, the city was among the first in Slo­va­kia to have cab­le tele­vi­si­on and local tele­vi­si­on bro­ad­cas­ting. The Hon­tian News­pa­pers began to be pub­lis­hed (Vla­di­mír Júda, Miro­slav Lukáč).

Notab­le indi­vi­du­als from Kru­pi­na inc­lu­de wri­ter and priest Karol Bra­xa­to­ris, poet Andrej Slád­ko­vič, pro­se wri­ter, edi­tor, and pub­li­cist Ele­na Maróthy-​Šoltésová, actor Viliam Poló­nyi. The music com­po­ser Eugen Suchoň, wri­ter Jozef Cíger Hron­ský (Wiki​pe​dia​.sk), and actor Marián Labu­da stu­died in Kru­pi­na (Miro­slav Lukáč).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post