Krajina, Zahraničie, Rakúsko, TOP, Fotografie

Rakúsko – náš sused

skala
Hits: 4445

(Österreich / Austria) je náš južný sused. Sme s ním spojený aj historicky. Jej hlavné mesto je Viedeň / Wien / Vienna. Bežný pozdrav v Rakúsku je „Grüss Gott“ – Pozdrav pánboh.

Názov Österreich znamená východnú ríšu. Pochádza zo staronemeckého Ostarrichi, čo bol označenie pre Východnú marku – Marchia orientalis – najvýchodnejšie územie s nemeckým obyvateľstvom. Pomenovanie Rakúsko je odvodené od pohraničného hradu Ratgoz, dnes Raabs, ktorý leží pri sútoku moravskej a nemeckej Dyje (Lutterer, Kropáček, Huňáček, 1976). Delí sa na 9 spolkových krajín (Bundesländer): Burgenland, Niederösterrech (Dolné Rakúsko), Oberösterreich (Horné Rakúsko), Kärtnen (Korutánsko), Salzburg (Salzburgsko, Steiermark (Štajersko), Tirol (Tirolsko), Wien () a Vorarlberg (Vorarlbersko), v ktorých žije asi 8.5 milióna obyvateľov (Wikipedia.sk). Celková rozloha Rakúska je 83871 km2 (Wikipedia.cs). Väčšinu Rakúska zaberá masív Álp. Rakúsko je druhá najhornatejšia v Európe. Vďaka Alpám je veľká časť územia neobývaná (Wikipedia.sk). Brennerský priesmyk dopravne spája Alpy od severu na juh. Už od staroveku je veľmi významný na ceste do strednej Európy, Talianska, Stredomoria (info-tour.info). Najvyšším vrchom rakúskych Álp je Glossglockner, ktorý stúpa do výšky 3798 metrov ad morom. Priemerná snehová pokrývka v tejto oblasti v zime je viac ako 5 metrov. Často až do letných mesiacov sa na horskej ceste nachádzajú snehové záveje. Snehové pluhy tu občas odstraňujú uprostred leta. Zrážky, prevažne snehové sa tu vyskytujú 250 dní do roka. Ročná priemerná na ceste je -3 °C (info-tour.info).

Každý tretí Rakúšan žije v piatich veľkých mestách: vo Viedni, v Grazi, v Linzi, v Salzburgu alebo v Innsbrucku (Wikipedia.sk). V Salzburgu je množstvo zachovaných historických pamiatok, preto je niekedy nazývaný aj Rímom severu (info-tour.info). Rakúsky tok Dunaja je celý splavný. Najväčšie sú Neusiedler See (Neziderské) a Bodamské – hraničné, a Atterské jazero (Wikipedia.sk).  Typickým rysom alpského počasia sú zmeny teploty, smeru a sily vetra. Studený horský vietor, sa v údoliach rýchlo otepľuje, čo má za následok vznik padavých vetrov typu fénu. Často spôsobujú rýchle topenie snehu a záplavy. Zrážky sú najčastejšie v horských svahoch obrátených na západ a severozápad – proti smeru prevládajúcich vetrov. V Salzburgských Alpách je ročný úhrn až 2400 mm. Naproti tomu v Panónskej nížine ani 600 mm. 600 km2 zaberajú najmä vo Vysokých Taurách ľadovce. S tým súvisí 580 jazier, prevažne ľadovcového pôvodu. Najmä v Centrálnych Alpách. Cez Rakúsko tečie v dĺžke 350 km Dunaj (info-tour.info). 

Na území dnešného Rakúska bola medzi rokmi 700 – 450 pred n. l. haltšatská  (Wikipedia.sk). V rokoch 1000 – 400 pred n. l. tu žili Ilýri (info-tour.info). Od roku 450 pred n.l. do zhruba prelomu letopočtov tu žili (laténska kultúra). V 1. až 5. storočí tu boli rímske provincie Norikum, Récia a Panónia. V 5. storočí nastali germánske a húnske vpády. V 6. storočí slovanské. V 8. storočí Bavori. V 9. storočí patrilo severovýchodné Rakúsko k Veľkej Morave. Ostatná časť podliehala Bavorsku, ktoré patrilo pod Franskú ríšu. Tzv. Východná marka (predtým Avarská) tvorila základ dnešného Rakúska. V prvej polovici 10. storočia bola obsadená starými Maďarmi. Po roku 955 sa stala markou Východofranskej ríše. Od konca 10. storočia je doložené označenie „Rakúsko“. Od roku 1156 bolo správne vedené ako vojvodstvo rímsko-nemeckej ríše. Po vymretí Babenbergovcov (976 – 1251) vznikli spory medzi českými Přemyslovcami a uhorskými Arpádovcami. V roku 1278 porazil Rudolf I. Habsburský Přemysla Otakara II. a vytvoril základ panstva Habsburgovcov. Korutánsko pripadlo v roku 1335 Habsburskému Rakúsku. V ďalšom vývoji sa ku Rakúsku pripojili Čechy a Uhorsko (1526), v 1556 sa stal panovník Ferdinand I. aj cisárom Rímskonemeckej ríše (Wikipedia.sk).

V roku 1804 došlo ku zmene na rakúske cisárstvo, v roku 1806 zanikla aj Rímskonemecká ríša. Po revolúcii v rokoch 1848-49 nastúpil v monarchi tvrdý policajný režim, tzv. Bachov absolutizmus. V roku 1867 bolo cisárstvo transformované na Rakúsko-Uhorsko. Po 1. svetovej vojne bolo Rakúsko-Uhorsko porazené, čoho následkom bol jeho rozpad na nástupnícke štáty. Tzv. Prvá rakúska republika existovala v medzivojnovom období rokov 1918 až 1938. V roku 1933 sa konal neúspešný fašistický Dollfusov pokus o prevrat. V roku 1938 prišlo ku pripojeniu Rakúska ku Nemecku – ku anšlusu. Po druhej svetovej vojne vznikla pod správou víťazných mocností tzv. Druhá rakúska republika. Od roku 1955 je Rakúsko nezávislé a neutrálne (Wikipedia.sk). Okolo roku 1527 žilo v Rakúsku 1.5 milióna obyvateľov. V roku 1810 už viac ako 3 milióny. V roku 1900 takmer 6 miliónov. 98 % rakúšanov hovorí po nemecky. Neexistuje rakúska spisovná nemčina, ale rakúske varianty nemčiny vykazujú odchýlky štandardnej nemčiny. Sú zachytené v Rakúskom slovníku. Vyskytujú sa predovšetkým dva dialekty: Alamanni a Bavorčina (Wikipedia.cs). 

Štátnou hymnou je sklabba Land der Berge, Land am Strome – Zem hôr, zem riek (vseorakousku.cz). V Rakúsku žili a pôsobili mnohí svetoznámi hudobní skladatelia: Wolfgang Amadeus Mozart, Joseph Haydn, Franz Schubert, Johann Strauss starší aj mladší, Gustav Mahler, dirigent Herbert von Karajan. Maliari: Gustav Klimt, Oskar Kokoschk, Egon Schiele, fyzici: Wolfgang Pauli, Erwin Schrödinger, Ludwig Boltzmann, zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud, etológ Konrad Lorenz, výrobca automobilov Ferdinand Porsche, ekonóm Friedrich August von Hayek (Wikipedia.cs). Známe sú lyžiarske strediská: Flachau, Altenmarkt, Schladming, Ramsau, Dachstein, Kitzbühel, Hintertux, Kaprun – Zell Am See, Bad Gastein (info-tour.info).

Austria (Rakúsko) is our southern neighbor, and we share a historical connection with it. Its capital city is Vienna (Viedeň). A common greeting in Austria is „Grüss Gott,“ which means „God greet you.“

The name „Österreich“ translates to Eastern Realm. It originates from Old High German „Ostarrichi,“ which referred to the Eastern March, the easternmost territory with German inhabitants. The name „Austria“ is derived from the border fortress Ratgoz, now Raabs, located at the confluence of the Moravian and German Dyje rivers. Austria is divided into 9 federal states (Bundesländer): Burgenland, Niederösterreich (Lower Austria), Oberösterreich (Upper Austria), Kärnten (Carinthia), Salzburg, Steiermark (Styria), Tirol, Vienna, and Vorarlberg. The country has a population of approximately 8.5 million people. The total area of Austria is 83,871 square kilometers, with the majority covered by the Alps, making it the second-highest country in Europe. Brenner Pass serves as a crucial transportation route through the Alps from north to south. Austria’s highest peak is Grossglockner, rising to 3,798 meters above sea level. The alpine region is sparsely inhabited due to its challenging terrain, and the Brenner Pass has been historically significant for travel to Central Europe, Italy, and the Mediterranean. About one-third of Austrians reside in five major cities: Vienna, Graz, Linz, Salzburg, or Innsbruck. Salzburg, known for its well-preserved historical monuments, is sometimes referred to as the „Rome of the North.“

The Danube River, flowing entirely within Austria, is navigable. The largest lakes are Neusiedler See (Neziderské) and Bodensee (bordering Germany and Switzerland), and Atterské Jazero. Austria experiences typical alpine weather with temperature fluctuations, varying wind direction and strength. Cold mountain winds rapidly warm up in the valleys, resulting in the formation of foehn winds. These winds often lead to rapid snowmelt and floods. Precipitation, mainly snow, occurs around 250 days a year in mountain slopes facing west and northwest. The Salzburg Alps receive an annual precipitation of up to 2,400 mm, while the Pannonian Plain receives only about 600 mm. Glaciers, primarily in the High Tauern, cover 600 km2, contributing to 580 lakes, mostly of glacial origin, especially in the Central Alps. The Danube River flows through Austria for 350 km. The territory of present-day Austria has a rich history, including the Hallstatt culture (700–450 BC) and Illyrian settlements (1000–400 BC). From 450 BC to the turn of the millennium, Celts inhabited the area (La Tène culture). In the 1st to 5th centuries, it was part of the Roman provinces of Noricum, Raetia, and Pannonia. In the 5th century, Germanic and Hunnic invasions occurred, followed by Slavic settlements in the 6th century and Bavarians in the 8th century. In the 9th century, northeastern Austria belonged to the Great Moravia, while the remaining part was under Bavarian rule within the Frankish Empire. The so-called Eastern March (previously Avar March) formed the basis of today’s Austria. In the first half of the 10th century, it was occupied by the Magyars. After 955, it became the Eastern March of the East Frankish Empire. From the late 10th century, the designation „Austria“ is documented. Since 1156, it was correctly listed as the Duchy of the Holy Roman Empire. After the extinction of the Babenberg dynasty (976–1251), disputes arose between Czech Přemyslids and Hungarian Árpáds. In 1278, Rudolf I of Habsburg defeated Přemysl Otakar II and laid the foundation for the Habsburg rule. Carinthia became part of Habsburg Austria in 1335. In subsequent developments, Bohemia and Hungary joined Austria (1526), and in 1556, Ferdinand I became both the ruler of Austria and the Holy Roman Emperor.

In 1804, Austria underwent a transformation into the Austrian Empire, and in 1806, the Holy Roman Empire ceased to exist. After the revolution of 1848–49, a harsh police regime known as Bach Absolutism was implemented. In 1867, the empire was transformed into Austria-Hungary. After World War I, Austria-Hungary was defeated, leading to its breakup into successor states. The First Austrian Republic existed in the interwar period from 1918 to 1938. In 1933, an unsuccessful fascist coup known as the Dollfuss Putsch took place. In 1938, Austria was annexed by Germany in the Anschluss. After World War II, the Second Austrian Republic was established under the administration of the victorious powers in 1945. Since 1955, Austria has been independent and neutral. Around 1527, Austria had a population of 1.5 million, which grew to over 3 million by 1810 and nearly 6 million by 1900. Approximately 98% of Austrians speak German. There is no standardized Austrian German, but Austrian variants exhibit differences from standard German, documented in the Austrian German dictionary. Two main dialects prevail: Alamannic and Bavarian. The national anthem is „Land der Berge, Land am Strome“ (Land of Mountains, Land by the River). Austria has been home to many world-famous composers, including Wolfgang Amadeus Mozart, Joseph Haydn, Franz Schubert, the Strauss family, Gustav Mahler, and conductor Herbert von Karajan. Notable painters include Gustav Klimt, Oskar Kokoschka, and Egon Schiele. Physicists such as Wolfgang Pauli, Erwin Schrödinger, and Ludwig Boltzmann, the founder of psychoanalysis Sigmund Freud, ethologist Konrad Lorenz, automobile manufacturer Ferdinand Porsche, and economist Friedrich August von Hayek also lived and worked in Austria. Famous ski resorts in Austria include Flachau, Altenmarkt, Schladming, Ramsau, Dachstein, Kitzbühel, Hintertux, Kaprun-Zell Am See, and Bad Gastein.

Österreich ist unser südlicher Nachbar, und wir teilen auch eine historische Verbindung mit ihm. Die Hauptstadt ist Wien. Eine übliche Begrüßung in Österreich ist „Grüss Gott“, was „Gott grüße dich“ bedeutet.

Der Name „Österreich“ bedeutet Ostrich. Er stammt aus dem Althochdeutschen „Ostarrichi“ und bezeichnete die östliche Mark – Marchia orientalis – das östlichste Gebiet mit deutschsprachiger Bevölkerung. Der Name „Österreich“ leitet sich von der Grenzfestung Ratgoz ab, heute Raabs, die am Zusammenfluss der mährischen und deutschen Thaya liegt. Österreich ist in 9 Bundesländer unterteilt: Burgenland, Niederösterreich, Oberösterreich, Kärnten, Salzburg, Steiermark, Tirol, Wien und Vorarlberg. Das Land hat eine Bevölkerung von etwa 8,5 Millionen Menschen. Die Gesamtfläche Österreichs beträgt 83.871 Quadratkilometer, wobei der Großteil von den Alpen bedeckt ist und es zum zweithöchsten Land Europas macht. Der Brennerpass ist eine wichtige Verkehrsverbindung durch die Alpen von Norden nach Süden. Österreichs höchster Gipfel ist der Großglockner mit einer Höhe von 3.798 Metern über dem Meeresspiegel. Die alpine Region ist aufgrund ihres anspruchsvollen Geländes dünn besiedelt, und der Brennerpass war historisch bedeutend für Reisen nach Mitteleuropa, Italien und ins Mittelmeer. Etwa ein Drittel der Österreicher lebt in fünf großen Städten: Wien, Graz, Linz, Salzburg oder Innsbruck. Salzburg, bekannt für seine gut erhaltenen historischen Monumente, wird manchmal als das „Rom des Nordens“ bezeichnet.

Der Fluss Donau, der vollständig in Österreich fließt, ist schiffbar. Die größten Seen sind der Neusiedler See und der Bodensee sowie der Attersee. Österreich hat typisches alpines Wetter mit Temperaturschwankungen, wechselnder Windrichtung und -stärke. Kalte Bergwinde erwärmen sich schnell in den Tälern und führen zur Bildung von Föhnwinden. Diese Winde führen oft zu schneller Schneeschmelze und Überschwemmungen. Niederschläge, hauptsächlich in Form von Schnee, treten an etwa 250 Tagen im Jahr in den nach Westen und Nordwesten ausgerichteten Bergabhängen auf. Die Salzburger Alpen erhalten einen jährlichen Niederschlag von bis zu 2.400 mm, während die Pannonische Ebene nur etwa 600 mm erhält. Gletscher, hauptsächlich in den Hohen Tauern, bedecken 600 km2 und tragen zu 580 Seen bei, hauptsächlich glazialen Ursprungs, insbesondere in den Zentralalpen. Der Fluss Donau durchfließt Österreich auf einer Länge von 350 km.

Das Gebiet des heutigen Österreich hat eine reiche Geschichte, darunter die Hallstatt-Kultur (700–450 v. Chr.) und illyrische Siedlungen (1000–400 v. Chr.). Von 450 v. Chr. bis zur Jahrtausendwende bewohnten Kelten das Gebiet (Latène-Kultur). Im 1. bis 5. Jahrhundert gehörte es zu den römischen Provinzen Noricum, Rätien und Pannonien. Im 5. Jahrhundert gab es germanische und hunnische Invasionen, gefolgt von slawischen Siedlungen im 6. Jahrhundert und Bayern im 8. Jahrhundert. Im 9. Jahrhundert gehörte das nordöstliche Österreich zum Großmähren, während der übrige Teil bayerischer Herrschaft im Fränkischen Reich unterlag. Die sogenannte Ostmark (ehemals Awarenmark) bildete die Grundlage des heutigen Österreich. In der ersten Hälfte des 10. Jahrhunderts wurde es von den Magyaren besetzt. Nach 955 wurde es zur Ostmark des Ostfränkischen Reiches. Seit dem späten 10. Jahrhundert ist die Bezeichnung „Österreich“ dokumentiert. Seit 1156 wurde es korrekt als Herzogtum des Heiligen Römischen Reiches geführt. Nach dem Aussterben der Babenberger-Dynastie (976–1251) entstanden Streitigkeiten zwischen den böhmischen Přemysliden und den ungarischen Árpáden. Im Jahr 1278 besiegte Rudolf I. von Habsburg Přemysl Otakar II. und legte den Grundstein für die Herrschaft der Habsburger. Kärnten wurde 1335 Teil von Habsburg-Österreich. In den folgenden Entwicklungen schlossen sich Böhmen und Ungarn Österreich an (1526), und 1556 wurde Ferdinand I. sowohl Herrscher über Österreich als auch Kaiser des Heiligen Römischen Reiches.

Im Jahr 1804 erfolgte eine Umwandlung in das österreichische Kaiserreich, und 1806 hörte das Heilige Römische Reich auf zu existieren. Nach der Revolution von 1848–49 wurde ein harter Polizeiregime namens Bach-Absolutismus eingeführt. Im Jahr 1867 wurde das Kaiserreich in Österreich-Ungarn umgewandelt. Nach dem Ersten Weltkrieg wurde Österreich-Ungarn besiegt, was zur Auflösung in Nachfolgestaaten führte. Die Erste Republik Österreich bestand im Zwischenkriegszeitraum von 1918 bis 1938. Im Jahr 1933 fand ein erfolgloser faschistischer Putschversuch statt, der als Dollfuß-Putsch bekannt ist. Im Jahr 1938 wurde Österreich im Anschluss an Deutschland angeschlossen. Nach dem Zweiten Weltkrieg wurde 1945 die Zweite Republik Österreich unter der Verwaltung der siegreichen Mächte gegründet. Seit 1955 ist Österreich unabhängig und neutral.

Um 1527 hatte Österreich eine Bevölkerung von 1,5 Millionen, die bis 1810 auf über 3 Millionen und bis 1900 auf fast 6 Millionen anwuchs. Etwa 98% der Österreicher sprechen Deutsch. Es gibt kein standardisiertes österreichisches Deutsch, aber österreichische Varianten weichen von der Standardsprache ab, wie im österreichischen Deutschwörterbuch dokumentiert. Zwei Hauptdialekte dominieren: Alemannisch und Bairisch. Die Nationalhymne lautet „Land der Berge, Land am Strome“. Österreich war die Heimat vieler weltberühmter Komponisten, darunter Wolfgang Amadeus Mozart, Joseph Haydn, Franz Schubert, die Familie Strauss, Gustav Mahler und Dirigent Herbert von Karajan. Bekannte Maler sind Gustav Klimt, Oskar Kokoschka und Egon Schiele. Physiker wie Wolfgang Pauli, Erwin Schrödinger und Ludwig Boltzmann, der Begründer der Psychoanalyse Sigmund Freud, der Verhaltensforscher Konrad Lorenz, der Automobilhersteller Ferdinand Porsche und der Ökonom Friedrich August von Hayek lebten und arbeiteten ebenfalls in Österreich. Berühmte Skigebiete in Österreich sind Flachau, Altenmarkt, Schladming, Ramsau, Dachstein, Kitzbühel, Hintertux, Kaprun-Zell Am See und Bad Gastein.

, ,

Krajina, Slovensko, Liptov, Fotografie

Liptov

skala
Hits: 5388

, nemecky Liptau, poľsky Liptów, maďarsky Liptó, leží na severe Slovenska. Na Liptove zanechali svoju výraznú stopu – napr. archeoskanzen Havránok pri Liptovskej Mare (visitliptov.sk). Žije tu cca 140 000 obyvateľov. V minulosti sa venovali baníctvu, murárčine – vraví sa, že Pešť postavili liptovskí murári (liptov.sk). Medzi veľké lákadla Liptova patrí: Likavský hrad, Vysoké Tatry, Demänovská jaskyňa Slobody, Demänovská ľadová jaskyňa, Važecká jaskyňa, Vlkolínec, Múzeum liptovskej dediny v Pribyline, Thermal park Bešeňová, Aquapark Tatralandia, Demänovská dolina, lyžiarske strediská Jasná Nízke Tatry, Ski Park Ružomberok – Malinô Brdo. V obci Svätý Kríž je jedna z najväčších drevených sakrálnych stavieb v Európe – drevený artikulárny kostol. Každoročne sa vo Východnej koná folklórny festival Východná (visitliptov.sk). V Ludrovej sa nachádza unikátny kostolík.

Liptov, known as Liptau in German, Liptów in Polish, and Liptó in Hungarian, is situated in the northern part of Slovakia. This region bears the significant traces of Celtic influence, exemplified by the archaeological open-air museum Havránok near Liptovská Mara (visitliptov.sk). Approximately 140,000 people call Liptov their home, and throughout history, its inhabitants have been involved in mining and masonry—legend has it that the murals of Budapest were built by Liptov masons (liptov.sk). Liptov boasts a myriad of attractions that draw visitors from far and wide. Among them are Likavský Castle, the High Tatras, Demänovská Cave of Liberty, Demänovská Ice Cave, Važecká Cave, Vlkolínec, the Museum of Liptov Village in Pribylina, Bešeňová Thermal Park, Tatralandia Aquapark, Demänovská Valley, the ski resorts of Jasná Low Tatras, and Ski Park Ružomberok – Malinô Brdo. In the village of Svätý Kríž stands one of the largest wooden religious structures in Europe—the wooden articulatory church. Every year, the folk festival Východná takes place in Východná (visitliptov.sk). Ludrová is home to a unique little church.

Liptov has a rich cultural and natural heritage, making it a captivating destination for those seeking history, adventure, and relaxation. The blend of historical sites, natural wonders, and modern attractions creates a diverse tapestry that leaves a lasting impression on every visitor.

Niektoré lokality

, , ,

Krajina, Slovensko, Zamagurie, TOP, Fotografie

Zamagurie

skala
Hits: 3111

je oblasť severozápadné Spiša, medzi Spišskou Magurou a riekou Dunajec. Vyznačuje sa malebnou krajinou a zachovalo ľudovou architektúrou. Úzkymi švíkmi políčok pretkávaných strmými medzami a lesíkmi, ktoré na hrebeňoch prechádzajú do hlbokých lesov (muzeumcervenyklastor.sk).

Prví stáli obyvatelia prišli na Zamagurie koncom 13. storočia – šoltýska kolonizácia. Spočívalo na práve, kde šlo o zmluvný vzťah medzi šoltýsom – človekom ktorý osídlil nevyužívanú pôdu, a jej majiteľom. Prvou známou osadou za Magurou bola Lesnica, spomínaná už v roku 1297. Richvald, dnes Veľká Lesná v roku 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. Založili ich Görgyovci zo Starého Toporca. Ďalšími vznikajúcimi obcami boli Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Väčšinu z týchto obcí založili šoltýsi a osídlenci od poľského Miechova. Tretiu vrstvu tvorili osadníci z Gemera (Marec).

V druhej polovici 16. storočia bola všetka roľníkmi využiteľná pôda obsadená, ďalšie osídľovanie už bolo založené na valašskom práve. Boli to pastieri, obývajúci západnú časť dnešných rumunských Karpát, ktorí utekali pre Turkami. Hľadali od polovice 14. storočia vhodné miesta pre život. Strážili hranice, , neplatili cirkevný desiatok, pásli a dobytok, mohli nosiť zbraň. Na Zamagurí doosídlili jestvujúce , iné, ako napr. Jurgov, vznikli ako nové. Valasi postupne splývali s usadeným obyvateľstvom – sformovalo sa etnikum Goralov (Marec).

Lazová kolonizácia bola poslednou fázou osídľovania Zamaguria. Prenajaté územia sa delilo na toľko častí – zarembkov (lazov), koľko rodín osadu zakladalo. Vznikli takto súbežné pásy, vďaka čomu vznikli nezvyčajne dlhé ako Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Už v 14. storočí sa tu usadili Rusíni – v Osturni, vo Veľkom Lipníku, v Stráňavách (Marec).

Zamagurie is a region in the northwest of , between Spišská Magura and the Dunajec River. It is characterized by picturesque landscapes and preserved folk architecture. Narrow strips of fields interspersed with steep meadows and small woods, which on the ridges transform into deep forests (muzeumcervenyklastor.sk).

The first permanent residents arrived in Zamagurie at the end of the 13th century through the „šoltýska“ colonization system. This system was based on a contractual relationship between the „šoltýs“ – a person who settled unused land, and its owner. The first known settlement beyond Magura was Lesnica, mentioned as early as 1297. Richvald, now Veľká Lesná, in 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. They were founded by the Görgy family from Starý Topoľč. Other emerging villages included Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Most of these villages were founded by šoltýs and settlers from the Polish town of Miechov. The third layer consisted of settlers from (Marec).

In the second half of the 16th century, all arable land was occupied by farmers, and further settlement was based on the „Valachian Law.“ These were shepherds inhabiting the western part of the present-day Romanian Carpathians who fled from the Turks. They looked for suitable places to live from the mid-14th century. They guarded borders, roads, did not pay church tithes, grazed sheep and cattle, and were allowed to carry weapons. In Zamagurie, they resettled existing villages, while others, such as Jurgov, emerged as new settlements. The Vlachs gradually merged with the settled population, forming the ethnic group of Gorals (Marec).

The „Lazová kolonizácia“ was the final phase of settling Zamagurie. Leased territories were divided into as many parts, called „zarembkov“ (lazov), as families founding the settlement. This resulted in parallel strips, creating unusually long villages like Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. In the 14th century, Rusyns settled here in places such as Osturnia, Veľký Lipník, and Stráňavy (Marec).

Zamagurie to obszar na północny zachód od Spiszu, między Magurą Spiską a rzeką Dunajec. Charakteryzuje się malowniczym krajobrazem i zachowaną architekturą ludową. Wąskie pola przecinane stromymi łąkami i małymi lasami, które na grzbietach przechodzą w głębokie lasy (muzeumcervenyklastor.sk).

Pierwsi stałe mieszkania przybyły na Zamagurie pod koniec XIII wieku poprzez system kolonizacji „šoltýska“. System ten opierał się na relacji umownej między „šoltýsem“ – osobą osiedlającą nieużywaną ziemię, a jej właścicielem. Pierwszym znanym osiedlem za Magurą była Lesnica, wspomniana już w 1297 roku. Richvald, obecnie Veľká Lesná, w 1323 roku, Lipník w 1330 roku, Haligovce w 1338 roku. Założyła je rodzina Görgy z Starého Topoľč. Inne powstające wsie to m.in. Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Większość z tych wsi założyli šoltýsi i osadnicy z polskiego Miechowa. Trzecią warstwę stanowili osadnicy z Gemer (Marec).

W drugiej połowie XVI wieku wszystkie użytki rolne zostały zajęte przez rolników, a dalsze osadnictwo opierało się na tzw. „Prawie Wołoskim“. Byli to pasterze zamieszkujący zachodnią część dzisiejszych rumuńskich Karpat, którzy uciekli przed Turkami. Szukali od połowy XIV wieku odpowiednich miejsc do życia. Strzegli granic, dróg, nie płacili dziesięciny kościołowi, wypasali owce i bydło, mieli prawo nosić broń. W Zamagurie ponownie osiedlili istniejące wsie, podczas gdy inne, takie jak Jurgov, powstały jako nowe osiedla. Walasi stopniowo łączyli się z osadzonym ludnością, tworząc grupę etniczną Górali (Marec).

„Lazová kolonizácia“ była ostatnią fazą osadnictwa Zamaguria. Wynajęte terytoria dzielono na tyle części, zwanych „zarembkov“ (lazov), ile rodzin zakładało osadę. W rezultacie powstały równoległe pasy, tworząc niezwykle długie wsie, takie jak Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Już w XIV wieku osiedlili się tutaj Rusini, m.in. w Osturni, Veľký Lipník i Stráňavách (Marec).

Замагур’я – та обласьць на паўночны захад ад Спіша, паміж Спіськаю Магураю і ракай Дунаец. Яе характарызуе выдатны пейзаж і захаваная народная архітэктура. Вузкія смугі полі на фоне крутых лугаў і малых лесаў, якія на грэбенях пераходзяць у глыбокія лесы (muzeumcervenyklastor.sk).

Першыя пастаянныя жыхары прыйшлі на Замагур’е канцом XIII стагоддзя праз сістэму коланізацыі „шольцкі“. Гэтая сістэма аснавалася на дагаворным адносінах паміж „шольцкім“ – асабістасцю, якая засяляла неўжываную зямлю, і яе ўладальнікам. Першай вядомай пасяленьню за Магурай была Лесніца, ужо ў 1297 годзе. Рыхвальд, зараз Вялікая Лесная, у 1323 годзе, Ліпнік у 1330 годзе, Галігаўцы ў 1338 годзе. Іх заснавала сям’я Гёргі з Старога Топорца. Іншымі развиваючыміся вёскамі былі м.і. Спісьская Старая Вес, Фрыдман, Кацвін, Франкова, Нядэца, Мацяшоўцы, Лехніца, Кегель, Спісьскія Ганушавцы, Рельов, Дурсцін, Крэмпах, Трыбш, Новая Бела. Большасць з гэтых вёс стварылі шольцы і посельцы з польскага Мехова. Трэцюю сферу складалі посельцы з Гемэра (Марец).

У другой палове XVI стагоддзя ўся сельская зямля была захоплена селянамі, і далейшая коланізацыя аснована на „Валахскім Законе“. Гэта былі пастухі, якія населялі захадную частку сучасных румунскіх Карпатаў і паўтэкалі ад Туркаў. Яны шукалі ўласныя месцы для жыцця з середзіны XIV стагоддзя. Абаранялі мяжы, дарогі, не плацілі царкве дзесяціну, пасілалі авечак і худобу, мелі права на носіць зброю. На Замагур’і яны паўторна засялі існуючыя вёскі, а іншыя, такія як Юргаў, узніклі як новыя. Валасы паступова зліваліся з мясцовым насельніцтвам – склалася этнічная група Гараліў (Марец).

„Лазова каланізацыя“ была апошняй фазай засялення Замагур’я. Арэндаваныя тэрыторыі дзеляцца на столькі частак – „зарэмбкаў“ (лазоў), сколькі сямей заснавала вёску. У выніку атрымліваюцца паралельныя смугі, ствараючы надзвычай даўгія вёскі, такія як Остурня, Ждіар, Чярна Гора, Рэпіскі, Мала Франкова, Єжарскае, Гагі. Ужо ў XIV стагоддзі асідляціся тут Русіны, м.і. ў Остурні, Вялікім Ліпніку і Странавых (Марец).

Niektoré príspevky

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Podunajsko, Mlyny, Stavby, Fotografie, Dopravné a technické diela

Vodný mlyn v Kolárove s dreveným mostom

skala
Hits: 3002

Vodný mlyn v Kolárove je zrekonštruovaný plávajúci mlyn – lodný mlyn, ktorý kotví na brehu mŕtveho ramena Malého Dunaja (Martin Kiňo, Václav Sulek). Tieto majú byzantský pôvod s využitím najmä na Balkáne (travelguide.sk). Plávajúce mlyny sa vždy ukotvili v miestach s najsilnejším prúdom, ktorý využívali na pohon mlynských kolies, vďaka čomu neboli závislé od zmien výšky hladiny (krasneslovensko.eu). Mlyn je replikou mlynu z Radvane nad Dunajom (Jiří Výborný). Pôvodný mlyn bol postavený v roku 1920. Podkladom pre terajší mlyn boli dobové , a najmä verný model bývalého zamestnanca mlyna, Suhaja Lajosa (travelguide.sk). Priamo v mlyne bolo zriadené Múzeum vodného mlynárstva (Martin Kiňo, Václav Sulek). V ňom možno vidieť okrem iného, unikátny stroj na výrobu rybárskych sietí, jeden z prvých na svete (slovakianguide.com). Lodný mlyn je zaradený i medzi národné kultúrne . Pôvodný mlyn bol v 60-tych rokoch 20. storočia presunutý do Múzea slovenskej dediny v Martine (Martin Kiňo, Václav Sulek). Dnešný mlyn je mierne upravený, ale je plne funkčný. Areál leží na polostrove, ktorého hranice tvoria toky Malého Dunaja a Váhu z jednej strany a mŕtveho ramena Malého Dunaja zo strany druhej (muzeum.sk).

Od polovice 90-tych rokov v susedstve mlynu vyrastá areál aj pre cykloturistov. Okrem obytnej s krčmou tu vzniklo aj malé múzeum starej poľnohospodárskej techniky a rodinná ekofarma s domácimi zvieratami (Jiří Výborný) – Farma Vodný mlyn – 133046. K areálu patrí aj priestor na stanovanie a ubytovanie v bungalovoch – Kemping Mlyn. Zastrešené javisko poskytuje priestor pre . Nachádzajú sa tu aj dve detské ihriská (novezamky.sk).

K areálu vedie drevený most pre peších s celodrevenou zastrešenou konštrukciou. Svojou dĺžkou 86 metrov sa radí medzi najdlhšie v Európe (muzeum.sk). Bol postavený v roku 1992 podľa výpovedí pamätníkov pôvodného mostu, ktorý zničili ľadové kryhy v polovici 20. storočia. Piliere pôvodného mosta sú v letnom období pri nízkej hladine viditeľné. Nový most bol dvakrát prestavaný v rokoch 1997 a 2000 (novezamky.sk). Most je zo špeciálne napusteného agátového dreva a mal by vydržať približne 150 rokov (Milan Šalko).

The water mill in Kolárovo is a reconstructed floating mill – a boat mill anchored on the bank of the dead arm of the Little Danube ( Kiňo, Václav Sulek). These mills have Byzantine origins, mainly utilized in the Balkans (travelguide.sk). Floating mills were always anchored in places with the strongest currents, which they used to drive the mill wheels, making them independent of changes in the river’s water level (krasneslovensko.eu). The mill is a replica of a mill from Radvan nad Dunajom (Jiří Výborný). The original mill was built in 1920, and the current mill is based on period photographs, especially a faithful model created by a former mill employee, Lajos Suhaj (travelguide.sk). The mill itself houses the Museum of Water Milling (Martin Kiňo, Václav Sulek). Among other exhibits, visitors can see a unique machine for making fishing nets, one of the first in the world (slovakianguide.com). The boat mill is also listed among the national cultural monuments. The original mill was relocated to the Museum of Slovak Village in Martin in the 1960s (Martin Kiňo, Václav Sulek). The current mill has undergone slight modifications but remains fully functional. The area is located on a peninsula, bordered by the waters of the Little Danube and rivers on one side and the dead arm of the Little Danube on the other (muzeum.sk).

Since the mid-90s, a complex for cyclists has been developing in the vicinity of the mill. Besides a residential building with a pub, there is also a small museum of old agricultural machinery and a family eco-farm with domestic animals (Jiří Výborný) – Vodný mlyn Farm – 133046. The complex includes a camping area with bungalows – Kemping Mlyn. A covered stage provides space for cultural events, and there are two playgrounds for children (novezamky.sk).

A wooden footbridge with a fully wooden roof structure leads to the area. With a length of 86 meters, it is considered one of the longest in Europe (muzeum.sk). It was built in 1992 according to the testimonies of witnesses to the original bridge, which was destroyed by ice floes in the mid-20th century. The pillars of the original bridge are visible in the summer when the water level is low. The new bridge was rebuilt twice in 1997 and 2000 (novezamky.sk). The bridge is made of specially impregnated agate wood and is expected to last approximately 150 years (Milan Šalko).

A Kolárovoi vízimalom egy felújított úszó malom – hajó malom, amely a Kis-Duna holtágának partján horgonyzik (Martin Kiňo, Václav Sulek). Ezeknek a malomnak a byzantin eredete van, főként a Balkánon használták (travelguide.sk). Az úszó malom mindig azokon a helyeken volt lekötve, ahol a legerősebb áramlatok voltak, amelyeket a malomkerekek meghajtására használtak, így függetlenek voltak a folyó vízszintjének változásaitól (krasneslovensko.eu). A malom egy replika a Radván nad Dunajom található malomról (Jiří Výborný). Az eredeti malomot 1920-ban építették. A jelenlegi malom alapját a korabeli fényképek és a malom egykori alkalmazottjának, Lajos Suhajnak a hű másolata képezi (travelguide.sk). A malomban közvetlenül kialakították a Vízimalmáriumot is (Martin Kiňo, Václav Sulek). Itt látható többek között egy egyedi hálókészítő gép is, az egyik első a világon (slovakianguide.com). A hajó malom szerepel a nemzeti kulturális emlékek között is. Az eredeti malomot az 1960-as években áthelyezték a Martini Szlovák Falu Múzeumába (Martin Kiňo, Václav Sulek). A jelenlegi malom enyhe módosításokon esett át, de teljesen működőképes maradt. A terület egy félszigeten fekszik, az egyik oldalon a Kis-Duna és a Vág folyó vizeivel, a másik oldalon pedig a Kis-Duna holtágával határolva (muzeum.sk).

Az 1990-es évek közepétől kerékpárosok számára is kialakították a malom közelében a komplexumot. Egy lakóépülettel és kocsma részleggel, valamint egy kis múzeummal az öreg mezőgazdasági technikáról és egy családi ökofarmmal háziállatokkal (Jiří Výborný) – Vodný mlyn Farm – 133046. A komplexumhoz tartozik egy kemping terület is bungalókkal – Kemping Mlyn. Egy fedett színpad kulturális események helyszínéül szolgál, és két játszótér is található a gyerekeknek (novezamky.sk).

A területhez egy fa gyaloghíd vezet, teljesen fa tetővel. 86 méteres hosszával az egyik leghosszabb Európában (muzeum.sk) közé tartozik. 1992-ben épült az eredeti híd tanúvallomásai szerint, amelyet az 1950-es évek közepén a jégár miatt elpusztítottak. Az eredeti híd pillérei nyáron alacsony vízállásnál láthatók. Az új hidat kétszer újították fel, 1997-ben és 2000-ben (novezamky.sk). A híd speciálisan impregnált achát faanyagból készült, és várhatóan körülbelül 150 évig tart (Milan Šalko).

Krajina, Slovensko, Obce, Príroda, Slovenské, Ľudská príroda, Záhorie, Vodné nádrže, Fotografie, Záhorské obce

Lozorno

skala
Hits: 3079

Lozorno sa nachádza na juhozápade Slovenska, 24 km od Bratislavy, v blízkosti západných svahov Malých Karpát, v regiónie Záhorie (lozorno.sk). Leží v nadmorskej výške 188 metrov nad morom. Na ploche 44.79 km2 tu žije 3 022 obyvateľov (Wikipedia). V obci sa nachádza Kostol svätej Kataríny z Alexandrie z roku 1630. Baroková Kaplnka svätého Vendelína je z roku 1729 (lozorno.sk). V minulosti tu bola lesná železnica, ktorej sa však ťažko hľadajú. Bola stavaná po roku 1918, zanikla v 30-tych rokoch 20. storočia (lozorno.sk). Nad Lozornom sa nachádza vodná nádrž, z ktorej vyteká Suchý potok (lozorno.sk). Pri tejto nádrži je situované Múzeum historických vozidiel, v priestoroch bývalých kasární (lozorno.sk). Z Lozorna pochádza cyklista Anton Tkáč (Wikipedia).

Lozorna je spojená s hradom Pajštún. V roku 1280 ho gróf Rugerius začal opravovať. Talianskí, moravskí a slovenskí majstri opravujúci hrad, začali prvé osídľovanie Lozorna. Avšak obec sa prvý krát spomína až v roku 1438 ako Ezelarn. Toto pomenovanie ja najpravdepodobnejšie odvodené on nemeského Esel, čo znamená somár. Somáre sa používali obchodníkmi na prepravu tovaru. Ďalším historickým názvom je Zorno. Lozorno sa v stredoveku dynamicky rozvíjala aj vďaka kolonistom z Rakúska a po roku 1526, prisťahovalcom z Chorvátska. Obyvatelia sa venovali poľnohospodárstvu, lisovaniu oleja, tkáčstvu, pestovaniu viniča, chovu ťažných zvierat, páleniu vápna a dreveného uhlia. V rokoch 1970 až 1973 bola popri obci vybudovaná diaľnica Bratislava – Malacky. Vznikol oddychový areál na Košariskách a na Kamennom mlyne (lozorno.sk).

Lozorno is situated in the southwest of Slovakia, 24 km from , near the western slopes of the Small Carpathians, in the region (lozorno.sk). It lies at an elevation of 188 meters above sea level. With an area of 44.79 km2, the village is home to 3,022 residents (Wikipedia). The village hosts the Church of St. Catherine of Alexandria, dating back to 1630, and the Baroque Chapel of St. Wendelin, built in 1729 (lozorno.sk). In the past, there was a forest railway in Lozorno, but traces of it are challenging to find. It was constructed after 1918 and disappeared in the 1930s (lozorno.sk). Above Lozorno, there is a reservoir, and the Dry Stream flows from it (lozorno.sk). The Museum of Historical Vehicles is located near this reservoir, in the premises of former barracks (lozorno.sk). The cyclist Anton Tkáč hails from Lozorno (Wikipedia).

The history of Lozorno is linked to Pajštún Castle. In 1280, Count Rugerius began its reconstruction, and Italian, Moravian, and Slovak masters working on the castle initiated the first settlement of Lozorno. However, the village is first mentioned in 1438 as Ezelarn, likely derived from the German Esel, meaning donkey. Donkeys were used by traders for transporting goods. Another historical name is Zorno. In the Middle Ages, Lozorno experienced dynamic development, also thanks to colonists from Austria and, after 1526, immigrants from Croatia. The inhabitants were engaged in agriculture, oil pressing, weaving, vine cultivation, draught animal breeding, lime burning, and charcoal production. From 1970 to 1973, the Bratislava-Malacky highway was built near the village. A recreational area was established at Košariská and Kamenný Mlyn (lozorno.sk).