Organizmy, Príroda, Vtáky, Živočíchy

Dravé vtáky

Hits: 436

Ako drav­ce sa ozna­ču­jú tie sku­pi­ny vtá­kov, kto­ré sa vyzna­ču­jú lovec­kým sprá­va­ním a schop­nos­ťou ulo­viť iné živo­čí­chy. Majú výraz­né ostré pazú­ry a sil­né zobá­ky, kto­ré sú pris­pô­so­be­né na chy­ta­nie a spra­co­va­nie mäsa ich koris­ti. Ich dob­rý zrak a výbor­né lie­ta­cie schop­nos­ti im umož­ňu­jú efek­tív­ne lov vo vzdu­chu. Lovia iné vtá­ky, malé cicav­ce, pla­zy apod.. Mno­hé dru­hy drav­cov majú vyhra­de­né teri­tó­rium, kto­ré agre­sív­ne brá­nia pred iný­mi drav­ca­mi. Teri­tó­rium zahŕňa mies­to na hniez­de­nie a lov. Hniez­de­nie drav­cov môže pre­bie­hať na ska­lách, stro­moch ale­bo dokon­ca na ume­lých kon­štruk­ciách, ako sú elek­tric­ké stĺpy. Drav­ce sú obvyk­le soli­tár­ne, čo zna­me­ná, že väč­ši­nu času trá­via samy. Nie­kto­ré dru­hy však môžu byť sociál­ne a tvo­ria sku­pi­ny, naj­mä počas mig­rá­cie ale­bo pri love­ní. Nie­kto­ré dru­hy drav­cov sú ohro­ze­né a čelia rôz­nym hroz­bám, vrá­ta­ne strát prí­rod­né­ho pro­stre­dia, pre­na­sle­do­va­nia a otra­vy z poľ­no­hos­po­dár­skych pes­ti­cí­dov.

Drav­ce majú v kul­tú­re rôz­ne sym­bo­lic­ké význa­my, od síl a odva­hy po prí­rod­né inštink­ty. V his­tó­rii sa čas­to obja­vu­jú v mýtoch, legen­dách a heral­di­ke. Sú dôle­ži­tou súčas­ťou eko­sys­té­mov, kde regu­lu­jú popu­lá­cie iných dru­hov, kto­ré lovia. Ich uni­kát­ne pris­pô­so­be­nie na lovec­ký život­ný štýl ich robí jed­ným z naj­po­zo­ru­hod­nej­ších a bio­lo­gic­ky fas­ci­nu­jú­cich vtákov.


Birds of prey, or rap­tors, are cha­rac­te­ri­zed as groups of birds that exhi­bit hun­ting beha­vi­or and possess the abi­li­ty to cap­tu­re other ani­mals. They have dis­tinc­ti­ve sharp talons and strong beaks adap­ted for cat­ching and pro­ces­sing the meat of the­ir prey. The­ir excel­lent visi­on and fly­ing abi­li­ties enab­le them to effi­cien­tly hunt in the air, pre­y­ing on other birds, small mam­mals, repti­les, etc. Many spe­cies of birds of prey estab­lish ter­ri­to­ries that they agg­res­si­ve­ly defend against other rap­tors. The­se ter­ri­to­ries inc­lu­de are­as for nesting and hun­ting. Nesting among birds of prey can occur on cliffs, tre­es, or even on arti­fi­cial struc­tu­res such as elect­ri­cal poles.

Birds of prey are typi­cal­ly soli­ta­ry, mea­ning they spend most of the­ir time alo­ne. Howe­ver, some spe­cies can be social and form groups, espe­cial­ly during mig­ra­ti­on or hun­ting. Some spe­cies of birds of prey are endan­ge­red and face vari­ous thre­ats, inc­lu­ding habi­tat loss, per­se­cu­ti­on, and poiso­ning from agri­cul­tu­ral pesticides.

In cul­tu­re, birds of prey car­ry vari­ous sym­bo­lic mea­nings, repre­sen­ting strength, cou­ra­ge, and natu­ral ins­tincts. Throug­hout his­to­ry, they fre­qu­en­tly appe­ar in myths, legends, and heral­dry. Birds of prey play a cru­cial role in eco­sys­tems by regu­la­ting the popu­la­ti­ons of other spe­cies they prey upon. The­ir uni­que adap­ta­ti­ons for a pre­da­to­ry lifes­ty­le make them some of the most remar­kab­le and bio­lo­gi­cal­ly fas­ci­na­ting birds.


Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina

Súľovské skaly

Hits: 4414

Súľov­ské ska­ly sú súčas­ťou Súľov­ských vrchov (Wiki­pe­dia), a väč­šie­ho cel­ku Strá­žov­ských vrchov (Jozef Terem), vyzna­ču­jú sa výraz­ne čle­ni­tým reli­é­fom. Čas­té sú skal­né veže, str­mé bra­lá, ihly, okná, homo­le apod. Jed­ným z naj­zná­mej­ších útva­rov je tzv. Gotic­ká brá­na (Wiki­pe­dia), kto­rá dosa­hu­je výš­ku 13 met­rov a vznik­la zvet­rá­va­ním skal­né­ho zle­pen­ca (kam​na​vy​le​ty​.sk). Súľov­ské ska­ly sa nachá­dza­jú asi 10 km od Byt­če. Súľov­ské ska­ly sú zora­de­né v oblú­ku, kto­ré­ho vrchol je na seve­re a rame­ná sme­ru­jú na juho­zá­pad a juho­vý­chod (Wiki­pe­dia). Na tom­to úze­mí je vyhlá­se­ná Národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia Súľov­ské ska­ly (envi​ro​por​tal​.sk). Nachá­dza­jú sa tu napr. skal­né útva­ry Sova a sovič­ka, Nad kon­ský cin­ter, Mač­ka či Dva hrby (Jozef Terem). V puk­li­no­vej jas­ky­ni Šar­ka­nia die­ra sa našli kos­ti jas­kyn­né­ho med­ve­ďa a neoli­tic­kej kera­mi­ky (sulov​.com). Súľov­ské ska­ly môže­me spoz­nať aj v mno­hých doku­men­tár­nych fil­moch o prí­ro­de a sta­li sa aj mies­tom fil­mo­vé­ho spra­co­va­nia roz­práv­ky Soko­liar Tomáš. Loka­li­ta Súľo­va bola pod­ľa poves­ti kedy­si síd­lom šar­ka­na. Ten vylie­ta­val cez dve skal­né brá­ny, na zápa­de cez Gotic­kú brá­nu a na seve­re cez Obrov­skú brá­nu (Jozef Terem). Skal­né útva­ry vznik­li tak, že malé čas­ti kamien­kov boli pospá­ja­né do seba tzv. vápen­co­vým tme­lom počas dlhých tisíc­ro­čí. Hor­ni­na z toh­to skal­né­ho útva­ru dosta­la aj svoj názov súľov­ský zle­pe­nec” (slo​va​kia​360​.com). Ten­to zle­pe­nec je zlo­že­ný z vápen­cov a dolo­mi­tov. Vrstvy zle­pen­cov dosa­hu­jú znač­nú hrúb­ku, pri obci Súľov 500 met­rov (sulov​.com). 

Súľov­ské ska­ly posky­tu­jú pries­tor aj pre roz­ma­ni­tú fau­nu a fló­ru. Vďa­ka klí­me, kto­rá sa vytvá­ra kvô­li veľ­mi hus­to pospá­ja­ným skal­ným útva­rom. V ich dol­nej čas­ti nie­ke­dy nikdy nedo­pad­nú pria­me slneč­né lúče, pre­to tu exis­tu­je nie­koľ­ko vege­tač­ných pásiem. V dol­ných, chlad­nej­ších pod­mien­kach ras­tie fló­ra ako vo Vyso­kých Tat­rách (slo​va​kia​360​.com). Ras­tie tu napr. ponik­lec pro­stred­ný Pul­sa­til­la sub­sla­vi­ca, hor­co­kvet Clu­si­ov Cimi­na­lis clu­sii, prvo­sien­ka holá Pri­mu­la auri­cu­la, sol­da­nel­ka kar­pat­ská Sol­da­nel­la car­pa­ti­ca, zvon­ček malič­ký Cam­pa­nu­la coch­le­a­ri­fo­lia, hmy­zov­ník mucho­vi­tý Oph­rys insec­ti­fe­ra, hmy­zov­ník Holu­by­ho Oph­rys holu­by­ana, vsta­vač ble­dý Orchis pal­lens, kruš­tík tma­vo­čer­ve­ný Epi­pac­tis atri­ru­bens, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, pril­bov­ka čer­ve­ná Cep­ha­lant­he­ra rub­ra (sulov​.com), Diant­hus lum­nit­ze­ri, Dra­ba lasi­ocar­pa, Ant­he­ri­cum ramo­sum, Ame­lan­chier ova­lis (sulov​.com), Glo­bu­la­ria punc­ta­ta, Bel­li­dias­trum miche­lii (Jaro­slav Velič­ka)

Naj­roz­ší­re­nej­ším dra­vým vtá­kom tu je sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, kto­rý hniez­di na skal­ných vežiach a vo výklen­koch skal­ných stien. Žije tu aj výr skal­ný Bubo bubo, krka­vec Cor­vus corax, myšiar­ka uša­tá Asio otus, vče­lár les­ný Per­nis api­vo­rus (sulov​.com)V hlbo­kých lesoch žije bocian čier­ny Cico­nia nig­ra (sulov​.com). Vysky­tu­je sa tu rys ostro­vid Lynx lynx, jaš­te­ri­ca múro­vá a oby­čaj­ná Lacer­ta mura­lis, Lacer­ta agi­lis, sle­púch láma­vý Angu­is fra­gi­lis, sala­man­dra škvr­ni­tá Sala­man­dra sala­man­dra, fúzač alp­ský Rosa­lia alpi­na, jasoň čer­ve­no­oký Par­nas­sius apol­lo. Vzác­ny je tep­lo­mil­ný pavúk komôr­kar pon­tic­ký Aty­pus mura­lis, kto­rý sa nachá­dza len na troch loka­li­tách na Slo­ven­sku. Vďa­ka dosta­toč­né­mu prí­su­nu uhli­či­ta­nov tu majú hoj­nej­šie zastú­pe­nie mäk­ký­še (sulov​.com). Naj­cen­nej­šie sú na váp­ni­tých pra­me­nis­kách. Gla­ciál­ny relikt pim­pr­lík Gey­erov Ver­ti­go gey­eri pou­ka­zu­je na sta­ro­by­lý pôvod (sulov​.com).

Súľov­ský hrad, resp. jeho zrú­ca­ni­na je súčas­ťou Súľov­ských skál. Ťaž­ko ho odlí­šiť od oko­li­tých skál (Peter Kac­lík). Jeho star­šie pome­no­va­nie bolo Rohach, Roháč. Vzni­kol v prvej tre­ti­ne 15. sto­ro­čia, plnil stráž­nu fun­kciu. Už v roku 1703 bol v zlom sta­ve, avšak ešte v roku 1730 sa na ňom zdr­žia­va­lo voj­sko. Od roku 1759 na hra­de nikto neos­tal, navy­še zeme­tra­se­nie v roku 1858 hrad ťaž­ko poško­dil a medzi­tým ešte vyho­rel (Wiki​pe​dia​.sk).


Súľov Rocks are part of the Súľov Moun­tains (Wiki­pe­dia) and the lar­ger Strá­žov Moun­tains (Jozef Terem), cha­rac­te­ri­zed by a dis­tinct­ly rug­ged relief. Rock for­ma­ti­ons like towers, ste­ep rid­ges, need­les, win­do­ws, and hum­mocks are com­mon. One of the most famous for­ma­ti­ons is the so-​called Got­hic Gate (Wiki­pe­dia), rea­ching a height of 13 meters, for­med by the weat­he­ring of rock con­glo­me­ra­te (kam​na​vy​le​ty​.sk). Súľov Rocks are loca­ted app­ro­xi­ma­te­ly 10 km from Byt­ča. They are arran­ged in an arc, with the sum­mit to the north and arms exten­ding sout­hwest and sout­he­ast (Wiki­pe­dia). The area is desig­na­ted as the Súľov Rocks Nati­onal Natu­re Reser­ve (envi​ro​por​tal​.sk). Notab­le for­ma­ti­ons inc­lu­de rock fea­tu­res like Sova and sovič­ka, Nad kon­ský cin­ter, Mač­ka, and Dva hrby (Jozef Terem). In the cre­vi­ce cave Šar­ka­nia die­ra, bones of cave bears and Neolit­hic potte­ry were dis­co­ve­red (sulov​.com). Súľov Rocks have been fea­tu­red in many natu­re docu­men­ta­ries and ser­ved as a fil­ming loca­ti­on for the fai­ry tale Soko­liar Tomáš.” Accor­ding to legend, the Súľov area was once the abo­de of a dra­gon. The dra­gon flew out through two rock gates, the Got­hic Gate to the west and the Giant Gate to the north (Jozef Terem). The rock for­ma­ti­ons were cre­a­ted as small rock frag­ments were cemen­ted toget­her by limes­to­ne mor­tar over thou­sands of years. The rock from this for­ma­ti­on is kno­wn as Súľov con­glo­me­ra­te” (slo​va​kia​360​.com), com­po­sed of limes­to­ne and dolo­mi­te. The con­glo­me­ra­te lay­ers reach a sig­ni­fi­cant thick­ness, up to 500 meters near the vil­la­ge of Súľov (sulov​.com).

Súľov Rocks pro­vi­de habi­tat for diver­se fau­na and flo­ra. Due to the cli­ma­te cre­a­ted by tight­ly con­nec­ted rock for­ma­ti­ons, direct sun­light some­ti­mes never rea­ches the lower part, cre­a­ting seve­ral vege­ta­ti­on zones. In the cooler con­di­ti­ons of the lower are­as, the flo­ra resem­bles that of the High Tatras (slo​va​kia​360​.com). Spe­cies such as Pul­sa­til­la sub­sla­vi­ca, Clu­sius Cimi­na­lis clu­sii, Pri­mu­la auri­cu­la, Sol­da­nel­la car­pa­ti­ca, Cam­pa­nu­la coch­le­a­ri­fo­lia, Oph­rys insec­ti­fe­ra, Oph­rys holu­by­ana, Orchis pal­lens, Epi­pac­tis atri­ru­bens, Lilium mar­ta­gon, and Cep­ha­lant­he­ra rub­ra thri­ve here (sulov​.com), along with Diant­hus lum­nit­ze­ri, Dra­ba lasi­ocar­pa, Ant­he­ri­cum ramo­sum, Ame­lan­chier ova­lis (sulov​.com), Glo­bu­la­ria punc­ta­ta, and Bel­li­dias­trum miche­lii (Jaro­slav Velička).

The most com­mon pre­da­to­ry bird in the area is the com­mon kestrel (Fal­co tin­nun­cu­lus), which nests on roc­ky towers and led­ges. The eag­le owl (Bubo bubo), raven (Cor­vus corax), long-​eared owl (Asio otus), and honey buz­zard (Per­nis api­vo­rus) also inha­bit the regi­on (sulov​.com). The black stork (Cico­nia nig­ra) lives in the deep forests (sulov​.com). The Eura­sian lynx (Lynx lynx), wall lizard (Lacer­ta mura­lis and Lacer­ta agi­lis), slo­wworm (Angu­is fra­gi­lis), fire sala­man­der (Sala­man­dra sala­man­dra), Rosa­lia alpi­na, Par­nas­sius apol­lo, and the rare Aty­pus mura­lis spi­der, found only at three loca­ti­ons in Slo­va­kia, are also pre­sent. Mol­lusks are abun­dant, par­ti­cu­lar­ly on cal­ca­re­ous springs, with the gla­cial relict Ver­ti­go gey­eri indi­ca­ting ancient ori­gins (sulov​.com).

The ruins of Súľov Cast­le are part of the Súľov Rocks. It is chal­len­ging to dis­tin­gu­ish them from the sur­roun­ding rocks (Peter Kac­lík). Ori­gi­nal­ly named Rohach, Roháč, the cast­le was built in the first third of the 15th cen­tu­ry for defen­si­ve pur­po­ses. By 1703, it was alre­a­dy in poor con­di­ti­on, but as late as 1730, tro­ops still occu­pied it. From 1759, no one sta­y­ed at the cast­le, and a seis­mic event in 1858 seve­re­ly dama­ged it, lea­ding to a sub­se­qu­ent fire (Wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Krajina, Príroda, Rieky, Rieky, Slovenská krajina, Typ krajiny, Zamagurie

Dunajec

Hits: 2983

Po Dunaj­ci sa dá ísť na plti z rôz­nych miest a na rôz­ne mies­ta. Slo­ven­ské služ­by zväč­ša posky­tu­jú plav­bu z Čer­ve­né­ho Kláš­to­ra do Les­ni­ce. Ak si správ­ne pamä­tám, sezó­na je od aprí­la do októb­ra. Oko­lo rie­ky je množ­stvo skál, pop­ri nej je turis­tic­ký chod­ník, po kto­rom sa zvyk­nú pre­pla­ve­ní turis­ti vra­cať do Čer­ve­né­ho Kláš­to­ra. Pltia­ri v Les­ni­ci nakla­da­jú plte a prí­slu­šen­stvo do áut a cez Les­ni­cu ho dooko­la dove­zú nas­päť do Čer­ve­né­ho Kláš­to­ra (Peter Kac­lík). Splav na pltiach na poľ­skej stra­ne začí­na v obci Sro­mo­wce Wyźne, kon­čí v Kro­ścien­ko nad Dunaj­cem. Na Slo­ven­skej stra­ne začí­na v Maje­roch, ale­bo v Čer­ve­nom Kláš­to­re, kon­čí v Les­ni­ci. Duna­jec je 274 km dlhá rie­ka, kto­rá na Slo­ven­sku tečie len na 17-​tich kilo­met­roch. Od roku 1920 tvo­rí hra­nič­nú čia­ru slovensko-​poľských hra­níc. Od dáv­nych čias je Duna­jec pova­žo­va­ný za dôle­ži­tú doprav­nú ces­tu (Wiki­pe­dia). Už v 2. sto­ro­čí pred n. l. plt­ní­ci pre­pra­vo­va­li na Dunaj­ci tovar. Jan­tár, žele­zo, dre­vo, anti­mon, suše­né sliv­ky, syr, medo­vi­nu a iné (plte​-duna​jec​.sk). Využí­va­li ju gréc­ki a rím­ski kup­ci, v čase keď tu boli gal­skí Kel­ti. Neskôr ces­tu, kto­rá nesie pome­no­va­nie Soľ­ná ces­ta”, pou­ží­va­li Ger­má­nia a Slo­va­nia (Wiki­pe­dia). Pre­pra­va tova­ru na pltiach zazna­me­na­la pre­pad v roku 1813, vďa­ka veľ­kým povod­niam. V roku 1923 plt­níc­tvo na Dunaj­ci zanik­lo cel­kom. Obno­vi­lo sa v šir­šej mie­re spo­lu s pre­vá­ža­ním ľudí po roku 1950. Až do dneš­ných čias sa zacho­val tra­dič­ný sym­bol plt­ní­kov – plt­níc­ky klo­búk, kto­rý je zdo­be­ný muš­lič­ka­mi (plte​-duna​jec​.sk). Poľ­sko v roku 1997 posta­vi­lo na hor­nom toku vod­nú elek­trá­reň Czorsz­tyn a vyrov­ná­va­ciu nádrž Nie­dzi­ca (Wiki­pe­dia).

Na oko­li­tých zrá­zoch žijú napr. Ticho­do­ma mura­ri, Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Lacer­ta vivi­pa­ra, Vipe­ra berus, vydra Lut­ra lut­ra, rybá­rik Alce­do att­his, hniez­di tu výr skal­ný Bubo bubo a krka­vec Cor­vus corax. Ras­tie tu Astra­ga­lus aus­tra­lis, Phy­te­um orbi­cu­la­te, Aster ser­pen­ti­mon­ta­nus (Infor­mač­ná tabuľa).


Along the Duna­jec, you can go raf­ting from vari­ous points to vari­ous des­ti­na­ti­ons. Slo­vak ser­vi­ces typi­cal­ly offer a cru­ise from Čer­ve­ný Kláš­tor to Les­ni­ca. If I remem­ber cor­rect­ly, the sea­son is from April to Octo­ber. The­re are many rocks along the river, and a hiking trail runs besi­de it. Usu­al­ly, raf­ting tou­rists return to Čer­ve­ný Kláš­tor via this trail. Rafts­men in Les­ni­ca load the rafts and equ­ip­ment onto cars, and they tran­s­port it all around to Čer­ve­ný Kláš­tor (Peter Kac­lík). Raf­ting on the Polish side starts in the vil­la­ge of Sro­mo­wce Wyżne and ends in Kro­ścien­ko nad Dunaj­cem. On the Slo­vak side, it starts in Maje­re or Čer­ve­ný Kláš­tor and ends in Les­ni­ca. The Duna­jec River, 274 km long, flo­ws only for 17 km in Slo­va­kia. Sin­ce 1920, it has for­med the bor­der bet­we­en Slo­va­kia and Poland. Duna­jec has been con­si­de­red an impor­tant tra­de rou­te sin­ce ancient times (Wiki­pe­dia). Plt­ní­ci (rafts­men) tran­s­por­ted goods on the Duna­jec as ear­ly as the 2nd cen­tu­ry BC. Items such as amber, iron, wood, anti­mo­ny, dried plums, che­e­se, mead, and more were car­ried on the rafts (plte​-duna​jec​.sk). Gre­ek and Roman mer­chants uti­li­zed this rou­te during the time of the Gau­lish Celts. Later, the path, kno­wn as the Salt Rou­te,” was used by Ger­ma­nic and Sla­vic peop­le (Wiki­pe­dia). Raf­ting as a means of tran­s­por­ting goods expe­rien­ced a dec­li­ne in 1813 due to sig­ni­fi­cant flo­ods. In 1923, raf­ting on the Duna­jec cea­sed enti­re­ly but saw a resur­gen­ce after 1950, pri­ma­ri­ly for peop­le tran­s­port. The tra­di­ti­onal sym­bol of rafts­men, the rafts­me­n’s hat ador­ned with seas­hells, has per­sis­ted to this day (plte​-duna​jec​.sk). In 1997, Poland cons­truc­ted the Czorsz­tyn hyd­ro­elect­ric power plant and the Nie­dzi­ca reser­vo­ir on the upper cour­se (Wiki­pe­dia). Vari­ous fau­na, inc­lu­ding Ticho­do­ma mura­ri, Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Lacer­ta vivi­pa­ra, Vipe­ra berus, otter Lut­ra lut­ra, king­fis­her Alce­do att­his, nesting eag­le owl Bubo bubo, and raven Cor­vus corax, inha­bit the sur­roun­ding slo­pes. Flo­ra like Astra­ga­lus aus­tra­lis, Phy­te­uma orbi­cu­la­tum, and Aster ser­pen­ti­mon­ta­nus also thri­ve here (Infor­ma­ti­on board).


Wzdłuż Dunaj­ca można popły­nąć trat­wą z różnych miejsc do różnych miejsc. Sło­wac­kie usłu­gi zwyk­le ofe­ru­ją rejs z Čer­ve­ný Kláš­tor do Les­ni­ca. Jeśli dobr­ze pami­ętam, sezon trwa od kwiet­nia do paździer­ni­ka. Wzdłuż rze­ki jest wie­le skał, a obok niej bieg­nie szlak turys­tycz­ny. Zazwyc­zaj turys­ty upra­wia­jący spływ trat­wą wra­ca­ją do Čer­ve­ný Kláš­tor wzdłuż tego szla­ku. Trat­wiar­ze w Les­ni­ca zała­du­ją trat­wy i spr­zęt do samo­cho­dów, a następ­nie prze­wi­ozą to wszys­tko dooko­ła do Čer­ve­ný Kláš­tor (Peter Kac­lík). Spływ trat­wą po pol­skiej stro­nie roz­poc­zy­na się w miejs­co­wo­ści Sro­mo­wce Wyżne i końc­zy w Kro­ścien­ku nad Dunaj­cem. Po sło­wac­kiej stro­nie zaczy­na się w Maje­rach lub Čer­ve­ný Kláš­tor i końc­zy w Les­ni­ca. Rze­ka Duna­jec, o dłu­go­ści 274 km, pły­nie tyl­ko przez 17 km na Sło­wac­ji. Od 1920 roku sta­no­wi gra­ni­cę między Sło­wac­ją a Pol­ską. Duna­jec uwa­ża­ny jest za ważny szlak hand­lo­wy od sta­ro­żyt­no­ści (Wiki­pe­dia). Plt­ní­ci (trat­wiar­ze) prze­wo­żą towa­ry Dunaj­cem już od II wie­ku p.n.e. Na trat­wach prze­wo­żo­no takie przed­mi­oty jak bursz­tyn, żela­zo, dre­wno, anty­mon, sus­zo­ne śli­wki, ser, miód pit­ny i wie­le innych (plte​-duna​jec​.sk). Grec­cy i rzyms­cy kup­cy kor­zys­ta­li z tej tra­sy w cza­sach galij­skich Cel­tów. Później szla­kiem, zna­nym jako Dro­ga Sol­na,” podąża­li ludzie ger­ma­ńs­cy i Sło­wia­nie (Wiki­pe­dia). Prze­wóz towa­rów trat­wa­mi zano­to­wał spa­dek w 1813 roku z powo­du powa­żnych powo­dzi. W 1923 roku spływ trat­wa­mi na Dunaj­cu całko­wi­cie zako­ńc­zo­no, ale odro­dził się po 1950 roku, głó­wnie dla tran­s­por­tu ludzi. Tra­dy­cyj­ny sym­bol trat­wiar­zy, kape­lusz trat­wiar­ski zdo­bi­ony musz­la­mi, przetr­wał do dzi­siaj (plte​-duna​jec​.sk). W 1997 roku Pol­ska zbu­do­wa­ła elek­tro­wnię wod­ną Czorsz­tyn i zbi­or­nik reten­cyj­ny Nie­dzi­ca na gór­nym odcin­ku (Wiki­pe­dia). Różne gatun­ki fau­ny, w tym Ticho­do­ma mura­ri, Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Lacer­ta vivi­pa­ra, Vipe­ra berus, wyd­ra Lut­ra lut­ra, zimo­ro­dek Alce­do att­his, gniaz­du­jący puchacz Bubo bubo i kruk Cor­vus corax, zamiesz­ku­ją otac­za­jące zboc­za. Wys­tępu­je tu także flo­ra, takie jak Astra­ga­lus aus­tra­lis, Phy­te­uma orbi­cu­la­tum i Aster ser­pen­ti­mon­ta­nus (Tab­li­ca informacyjna).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Doliny, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Typ krajiny

Manínska tiesňava

Hits: 5459

Manín­ska úži­na zís­ka­la zákon­nú ochra­nu v roku 1967. Od roku 1994 nesie pome­no­va­nie Manín­ska ties­ňa­va ako národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia. Vznik­la epi­ge­ne­tic­ky zare­zá­va­ním Manín­ske­ho poto­ka do vápen­co­vé­ho bra­la. Vznik­la hlbo­ká a úzka ties­ňa­va (Jozef Cyp­rich). Postup­né zare­zá­va­nie Manín­ske­ho poto­ka roz­de­li­lo manín­ske brad­lo na Veľ­ký a Malý Manín. Úze­mie for­mo­va­li flu­vi­ok­ra­so­vé pro­ce­sy, vďa­ka kto­rým tu vznik­li rôz­ne for­my pod­zem­né­ho aj povr­cho­vé­ho kra­su. Na úbo­čiach Maní­nov je zdo­ku­men­to­va­ných 40 jas­kýň (Infor­mač­ná tabu­ľa). Víri­vý pohyb väč­ších skal­ných úlom­kov obru­so­val v ste­nách krút­ňa­vo­vé kot­ly a obrie hrn­ce, z kto­rých naj­mo­hut­nej­šie sú v prvých vrá­tach. Vzni­ka­li skal­né útva­ry, kto­ré nesú dnes tie­to náz­vy: Kača­cia ska­la, Veža nad úži­nou, Tisia veža, Dra­čí hre­beň, Jaš­te­ri­čí hre­beň, Slneč­né ste­ny s Líš­čím kulo­á­rom, Manín­ska stráž, Stra­te­né veže, Ska­la nad Roz­práv­ko­vou lúč­kou, Ostrá, Posled­ná. Puk­li­ny v ska­lách Maní­nov hlbo­ké až 16 met­rov vytvo­ri­li mno­hé jas­ky­ne. Na seve­ro­zá­pad­nom úpä­tí vyvie­ra nie­koľ­ko mine­rál­nych pra­me­ňov. Je najuž­šou ties­ňa­vou na Slo­ven­sku, cez kto­rú bola vybu­do­va­ná ces­ta. V roku 1988 bol vybu­do­va­ný náuč­ný chod­ník Manín­skou a Kos­to­lec­kou ties­ňa­vou, na 17tich kilo­met­roch má 18 zastá­vok (Jozef Cyp­rich). Ties­ňa­va je nece­lý kilo­me­ter dlhá a na nie­kto­rých mies­tach veľ­mi úzka. Najuž­šie mies­to bolo v minu­los­ti pre vozy nepre­jazd­né. V roku 1933 bola odstre­le­ná časť bra­la a bola vybu­do­va­ná asfalt­ka (Paj­ger).

Vlh­ká mik­ro­klí­ma vyso­kých skal­ných stien umož­ňu­je výskyt hor­ských dru­hov rast­lín a živo­čí­chov v malej nad­mor­skej výš­ke (Infor­mač­ná tabu­ľa). Skal­né ste­ny sú mies­ta­mi 400 met­rov vyso­ké. Zo str­mých sva­hov je dno doli­ny čas­to zasy­pá­va­né sne­ho­vý­mi laví­na­mi. Sneh sa v tônis­tých polo­hách poma­ly topí, nie­ke­dy vydr­ží až do mája (pxcen​trumpb​.sk). Ras­tie tu napr. Pul­sa­til­la sla­vi­ca, Pri­mu­la auri­cu­la sub­sp. hun­ga­ri­ca, Auri­nia saxa­ti­lis, Aster alpi­nus, Diant­hus pra­e­cox, Jovi­bar­ba glo­bi­fe­ra sub­sp. hir­ta, Cor­tu­sa matt­hi­oli, Aco­ni­tum fir­mus sub­sp. mora­vi­cum, Oph­rys holu­by­ana, Phyl­li­tis sco­lo­pen­drium. Z fau­ny je tu zastú­pe­ný napr.: Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Bubo bubo, Coro­ne­la aus­tria­ca (Jozef Cyp­rich). Vlád­nu tu rôz­ne mik­ro­kli­ma­tic­ké pod­mien­ky – výsl­n­né sta­no­viš­tia posky­tu­jú bio­top pre tep­lo­mil­né dru­hy. Vlh­ké tie­nis­té mies­ta sú zasa pries­to­rom pre hor­ské chlad­no­mil­nej­šie dru­hy (manin​.sk).


The Manín­ska Gor­ge gai­ned legal pro­tec­ti­on in 1967 and has been desig­na­ted as the Manín­ska Ties­ňa­va Nati­onal Natu­re Reser­ve sin­ce 1994. It for­med through the epi­ge­ne­tic cut­ting of the Manín­sky Cre­ek into the limes­to­ne gate. This pro­cess gave rise to a deep and nar­row gor­ge (Jozef Cyp­rich). The gra­du­al inci­si­on of the Manín­sky Cre­ek divi­ded the Manín­sky Gate into Big and Small Manín. The ter­ri­to­ry was sha­ped by flu­vi­okarst pro­ces­ses, cre­a­ting vari­ous forms of under­ground and sur­fa­ce karst. The­re are docu­men­ted 40 caves on the slo­pes of Manín (Infor­ma­ti­on board). The swir­ling move­ment of lar­ger rock frag­ments polis­hed the walls, cre­a­ting eddy kett­les and giant pots, of which the most mas­si­ve are found in the first gates. Rock for­ma­ti­ons with names like Kača­cia ska­la, Veža nad úži­nou, Tisia veža, Dra­čí hre­beň, Jaš­te­ri­čí hre­beň, Slneč­né ste­ny s Líš­čím kulo­á­rom, Manín­ska stráž, Stra­te­né veže, Ska­la nad Roz­práv­ko­vou lúč­kou, Ostrá, Posled­ná were for­med. The cracks in the rocks of Manín, up to 16 meters deep, gave rise to many caves. Seve­ral mine­ral springs emer­ge on the nort­hwest slo­pe. It is the nar­ro­west gor­ge in Slo­va­kia, tra­ver­sed by a road. In 1988, an edu­ca­ti­onal trail was built through Manín­ská and Kos­to­lec­ká Ties­ňa­va, cove­ring 17 kilo­me­ters with 18 stops (Jozef Cyp­rich). The gor­ge is less than a kilo­me­ter long and very nar­row at some points. In the past, the nar­ro­west sec­ti­on was impas­sab­le for vehic­les. In 1933, a por­ti­on of the gate was blas­ted, and an asp­halt road was cons­truc­ted (Paj­ger).

The moist mic­roc­li­ma­te of the tall rock walls allo­ws for the pre­sen­ce of moun­tain plant and ani­mal spe­cies at a low ele­va­ti­on (Infor­ma­ti­on board). The roc­ky walls reach heights of up to 400 meters. The val­ley flo­or is often cove­red by snow ava­lan­ches from ste­ep slo­pes. Snow in sha­ded are­as slo­wly melts, some­ti­mes las­ting until May (pxcen​trumpb​.sk). Plant spe­cies inc­lu­de Pul­sa­til­la sla­vi­ca, Pri­mu­la auri­cu­la sub­sp. hun­ga­ri­ca, Auri­nia saxa­ti­lis, Aster alpi­nus, Diant­hus pra­e­cox, Jovi­bar­ba glo­bi­fe­ra sub­sp. hir­ta, Cor­tu­sa matt­hi­oli, Aco­ni­tum fir­mus sub­sp. mora­vi­cum, Oph­rys holu­by­ana, Phyl­li­tis sco­lo­pen­drium. Fau­na inc­lu­des spe­cies such as Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Bubo bubo, Coro­ne­la aus­tria­ca (Jozef Cyp­rich). Vari­ous mic­roc­li­ma­tic con­di­ti­ons pre­vail here – sun­ny sites pro­vi­de a habi­tat for ther­mop­hi­lic spe­cies, whi­le moist sha­ded are­as offer spa­ce for moun­tain cold-​tolerant spe­cies (manin​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Dolné Považie, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Tematín a Tematínske kopce

Hits: 7621

Tema­tín je zrú­ca­ni­na hra­du na západ­nom Slo­ven­sku v poho­rí Považ­ský Ino­vec (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Táto národ­ná kul­túr­na pamiat­ka je súčas­ťou Tema­tín­skych vrchov, kto­ré sú chrá­ne­ným úze­mím a od roku 2004 pat­ria medzi úze­mia Európ­ske­ho význa­mu Natu­ra 2000 (Regi­na Hul­ma­no­vá). Hrad bol vybu­do­va­ný v juho­zá­pad­nej čas­ti Považ­ské­ho Inov­ca na vápencovo-​dolomitovom pod­lo­ží teme­na boč­nej ráz­so­chy vybie­ha­jú­cej západ­ne od Bez­ov­ca medzi Lúčan­skou a Hrá­doc­kou doli­nou. S nad­mor­skou výš­kou 564 met­rov pat­rí medzi naj­vyš­šie polo­že­né hra­dy Slo­ven­ska. Pat­rí do kata­stra obce Lúka (Wiki­pe­dia).

Vzni­kol prav­de­po­dob­ne bez­pro­stred­ne po mon­gol­skom vpá­de v roku 1242 na mies­te star­šie­ho hra­dis­ka o kto­ré­ho slo­van­skom pôvo­de by mohol napo­ve­dať roz­bor náz­vu zlo­že­né­ho prav­de­po­dob­ne zo slov temä”, ozna­ču­jú­ce­ho teme­no, a sta­ro­slo­van­ské­ho slo­va pre ohra­de­né mies­ta týn” (Wiki­pe­dia). V zápi­soch z posled­nej tre­ti­ny 13. sto­ro­čia ja zachy­te­ný názov Teme­tyn (web​gar​den​.cz).

Prvý písom­ný doklad o ňom pochá­dza z roku 1270 (Dušan Jur­čac­ko). Hrad už od svoj­ho vzni­ku plnil sig­na­li­zač­nú a stráž­nu fun­kciu a spo­lu s Tren­čian­skym, Bec­kov­ským a Čach­tic­kým hra­dom bol súčas­ťou ochra­ny seve­ro­zá­pad­ných pries­my­kov Uhor­ska. Chrá­nil aj dôle­ži­tý brod cez Váh, spo­mí­na­ný v lis­ti­ne z roku 1453 (Wiki­pe­dia). Bol vybu­do­va­ný ako krá­ľov­ský hrad, slú­žia­ci na dopl­ne­nie hra­nič­ných opev­ne­ní (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Spo­mí­na­né hra­dy boli pomo­cou ohňo­vých sig­ná­lov a vla­jok vizu­ál­ne dostup­né (tema​tin​.org).

V 13. sto­ro­čí sa hra­du násil­ne zmoc­nil Matúš Čák Tren­čian­sky. Začiat­kom 17. sto­ro­čia sa hrad dostal do rúk Sta­ni­sla­vo­vi Tur­zo­vi. Tur­zo sa posta­ral o zdo­ko­na­le­nie obra­ny pred­hra­dia. Pri­zval benát­ske­ho zbro­jár­ske­ho maj­stra Ange­la Ric­ciar­di­ho. V polo­vi­ci 17. sto­ro­čia sa sta­li spo­lu­ma­ji­teľ­mi Tema­tí­na Ber­čé­ni­ov­ci. Zau­jí­ma­vos­ťou je, že na hra­de sa naro­dil v roku 1665 Miku­láš Ber­čé­ni, neskor­ší hlav­ný veli­teľ voj­sk Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho. Via­ce­ré zaria­de­nia z Tema­tín­ske­ho hra­du skon­či­li v kaš­tie­li v Bru­nov­ciach, vzhľa­dom na fakt, že Ber­čé­ni­ov­ci sta­va­li už dlh­šiu dobu ten­to kaš­tieľ. Počas povs­ta­ní Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho dal Miku­láš Ber­čé­ni hrad opra­viť, dokon­ca zria­dil na ňom stá­lu vojen­skú posád­ku (tema​tin​.org).

Hrad tvo­ril: hor­ný hrad – nádvo­rie, gotic­ká hra­no­lo­vá veža, gotic­ká úto­čis­ko­vá veža – bergf­rit, vstup­ná brá­na, vrchol­no­go­tic­ký palác, rene­sanč­ný palác, juho­zá­pad­ný ron­del, juho­vý­chod­ný bas­ti­ón, kapl­n­ka, hos­po­dár­ske budo­vy, prvé predb­rá­nie, východ­ná baš­ta, tre­tia brá­na, sever­né pred­hra­die, seve­ro­vý­chod­ná a západ­ná baš­ta, dru­há brá­na s prie­ko­pou, pred­su­nu­té opev­ne­nie, dru­hé pred­hra­die (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Voj­sko Miku­lá­ša Ber­čé­ni­ho 22.1.1710 utr­pe­lo v pro­ti­habs­bur­gs­kých voj­no­vých ťaže­niach poráž­ku. On sám sa ukryl na hra­de, odkiaľ sa mu poda­ri­lo unik­núť, ale cisár­ske voj­ská Tema­tín krát­ko na to zni­či­li. Odvte­dy hrad chát­ra (tema​tin​.org).

O záchra­nu Tema­tí­nu sa sna­žia dve občian­ske zdru­že­nia: Občian­ske zdru­že­nie Hrad Tema­tín”Zdru­že­nie na záchra­nu hra­du Tema­tín. Pri prá­cach pou­ží­va­jú ako sta­veb­ný mate­riál vypa­da­né kame­ne a do mal­ty sa nepri­dá­va cement, ale len váp­no. Kla­sic­ký betón by pil vodu, roz­pí­nal sa a tla­čil na pôvod­né kame­ne (Zdroj: Pieš­ťan­ský týž­deň). V minu­los­ti sa hrad čis­til len od nále­to­vej zele­ne, k samot­nej saná­cií murív vo väč­šom roz­me­re nedoš­lo. Zdru­že­nie OZ Hrad Tema­tín pou­ží­va ako mate­riál pre­chod­nú fázu medzi vápen­com a dolo­mi­tom, kto­rý väč­ši­nou pochá­dza z miest­nych zdro­jov. Zrú­ca­ni­na trpí sta­tic­ký­mi poru­cha­mi kaver­nóz­nym vypa­da­ním muri­va, ale aj líni­ový­mi poru­cha­mi – trh­li­na­mi. K tomu­to sta­vu pris­pe­li aj náv­štev­ní­ci hra­du, keď skú­ša­li svo­je lezec­ké schop­nos­ti, ale­bo zha­dzo­va­li uvoľ­ne­né muri­vo, čo sa nie­kto­rým aj sta­lo osud­ným. Geolo­gic­ké pod­lo­žie hra­du je narú­ša­né aj kra­so­vý­mi jav­mi. Pred muro­va­ním pre­bie­ha pro­ces his­to­ric­ko – archi­tek­to­nic­ké­ho výsku­mu a sch­va­ľo­va­nie postu­pu na pamiat­ko­vom úra­de (Moj­mír Cho­ma, Bar­bo­ra Šus­te­ko­vá, Matúš Žem­lič­ka, Ján Barič).

Prí­rod­ná rezer­vá­cia Tema­tín­ske kop­ce bola vyhlá­se­ná v roku 1976. Zara­ďu­je sa medzi šty­ri naj­zau­jí­ma­vej­šie oblas­ti toh­to typu v Euró­pe. Rozp­res­tie­ra sa od nivy rie­ky Váh až po zrú­ca­ni­ny hra­du Tema­tín (obec​lu​ka​.sk), na plo­che 2471 hek­tá­rov. Na tej­to pozo­ru­hod­nej geobo­ta­nic­kej oblas­ti na juž­ných sva­hov Považ­ské­ho Inov­ca s vápen­co­vo – dolo­mi­to­vým pod­lo­žím sa dob­re darí zápa­do­kar­pat­skej vege­tá­cii. Pre­va­žu­je tep­lo­mil­ná fló­ra a fau­na. Už od sko­rých jar­ných dní sa v svet­lých buči­nách ras­tú kober­co­vi­to sne­žien­ky, neskôr choch­lač­ky. Na ska­lách chl­pa­té ponik­le­ce veľ­ko­kve­té a pro­stred­né. Veľ­mi roz­ší­re­ným je aj hla­vá­čik jar­ný, kto­rý tu nazý­va­li čier­nym kore­ním a jeho čerstvý koreň sa pou­ží­val na lie­če­nie domá­cich zvie­rat, naj­mä oší­pa­ných a oviec (obec​lu​ka​.sk).

Na for­mo­va­ní xero­term­ných spo­lo­čens­tiev Tema­tín­skych vrchov sa okrem pôd­nok­li­ma­tic­kých pome­rov výraz­ne podie­ľa aj orien­tá­cia sva­hov – najex­trém­nej­šie bio­to­py sa vyvi­nu­li na juž­ných sva­hoch tvo­re­ných dro­bi­vým dolo­mi­tom. Z his­to­ric­ké­ho hľa­dis­ka sa na pro­ce­se ari­di­zá­cie a expan­zii tep­lo a sucho­mil­ných spo­lo­čens­tiev význam­ne podie­ľal člo­vek – pod­stat­ná časť lesov tu bola odstrá­ne­ná v obdo­bí turec­kých vojen. Vo vyš­ších polo­hách a na sever­ne orien­to­va­ných sva­hoch sa tu zacho­va­li aj pôvod­né hor­ské kar­pat­ské spo­lo­čen­stvá – napr. dubovo-​hrabové lesy kar­pat­ské s ostrov­ček­mi dubovo-​cerových lesov a dubo­vých xero­ter­mo­fil­ných lesov. Vo vyš­ších polo­hách buko­vé lesy váp­no­mil­né a pod­hor­ské buko­vé lesy, na malých plo­chách – skal­na­tých hre­be­ňoch sa vyvi­nu­li suti­no­vé lipovo-​javorové lesy (sopsr​.sk). Ras­tie tu napr. Onos­ma visia­nii, Diant­hus pra­e­cox sub­sp. lum­nit­ze­rii, Ado­nis ver­na­lis, Dic­tam­nus albus, Ver­bas­cum pho­eni­ce­um, Luna­ria redi­viva. Z orchi­de­jí napr. Ana­camp­tis pyra­mi­da­lis, Limo­do­rum abor­ti­vum. Jedi­nú izo­lo­va­nú loka­li­tu v rám­ci Slo­ven­ska tu má ostri­ca alpín­ska – Carex hale­ria­na.

Tema­tín je domi­nan­tou prí­rod­nej rezer­vá­cie Tema­tín­ske kop­ce, kto­rá je jedi­neč­ná pre­lí­na­ním kar­pat­skej a panón­skej fló­ry. Ras­tie tu na juž­ných sva­hoch dub plst­na­tý Quer­cus pubes­cens, ende­mic­ká jara­bi­na Domi­no­va Sor­bus domi­nii, jaseň man­no­vý Fra­xi­nus ornus, intro­du­ko­va­ná boro­vi­ca čier­na Pinus nig­ra. Na sever­ných sva­hoch pre­vlá­da buk Fagus syl­va­ti­ca hrab Car­pi­nus betu­lus. Suchú a tep­lo­mil­nú fló­ru zastu­pu­je ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­ti­la gran­dis, chu­dôb­ka Dra­ba lasi­ocar­pa, rod kavyľ Sti­pa, zvon­ček sibír­sky Cam­pa­nu­la sibi­ri­ca, lyko­vec voňa­vý Daph­ne cne­ou­rum, via­ce­ré orchi­dei ako Ori­chis pal­lens, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis, D. sam­bu­ci­na. Ende­mi­tom je nevädz­ník báden­ský var. tema­tín­sky Colym­ba­da baden­sis var. tema­ti­nen­sis. Zo živo­čí­chov tu žijú dva zried­ka­vé fúza­če, fúzač alp­ský Rosa­lia alpi­na, a fúzač dubo­vý Pla­gi­ono­tus arcu­atus. Z iných je to napr. sviž­ník Cicin­de­la cam­pes­tris, bys­truš­ka Cara­bus coria­ce­us, jaš­te­ri­ca zele­ná Lacer­ta viri­dis, orol krá­ľov­ský Aqu­ila helia­ca (pies​ta​ny​.sk). Dva kri­tic­ky ohro­ze­né dru­hy sli­má­kov Ver­ti­go mou­lin­sia­na a Tri­chi­na fili­ci­na. Vzác­na je sága step­ná – Saga pedo a ciká­dy Tibi­cen ple­be­jusCica­da orni. Žije tu roháč veľ­ký – Luca­nus cer­vus, slo­ven­ský ende­mit Bra­chy­so­mus slo­va­ci­cus, užov­ka stro­mo­vá – Zame­nis lon­gis­si­mus, Coro­nel­la aus­tria­ca, výr skal­ný Bubo bubo, lelek les­ný Cap­ri­mul­gus euro­pa­e­us, Den­dro­co­pos leuco­tos, Fice­du­la par­va, jaz­vec les­ný Meles meles, oboj­ži­vel­ní­ky Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo viri­dis, Rana dal­ma­ti­na, neto­pie­re Rhi­no­lop­hus hip­po­si­de­ros, Bar­bas­tel­la bar­bas­tel­lus, Pipi­strel­lus pipi­strel­lus, Myo­tis mys­ta­ci­nus, Nyc­ta­lus noc­tu­la, Myo­tis myo­tis, Epte­si­cus serotinus.

V Tema­tín­skych vrchoch a v pri­ľah­lej nive Váhu bolo zis­te­ných oko­lo dvoch tisíc dru­hov motý­ľov – naj­viac na Slo­ven­sku. Vid­lo­chvos­ty, per­lov­ce, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Marum­ba quer­cus, Hylo­icus pinas­tri, Libel­lo­ides maca­ro­nius, Poly­om­ma­tus slo­va­cus – mod­rá­čik slo­ven­ský, Eup­la­gia quadripunctaria.


Tema­tín is a ruin of a cast­le in wes­tern Slo­va­kia, loca­ted in the Považ­ský Ino­vec moun­tain ran­ge (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). This nati­onal cul­tu­ral monu­ment is part of the Tema­tín Hills, a pro­tec­ted area that has been desig­na­ted a Natu­ra 2000 site of Euro­pe­an impor­tan­ce sin­ce 2004 (Regi­na Hul­ma­no­vá). The cast­le was built in the sout­hwes­tern part of Považ­ský Ino­vec on a limestone-​dolomite base at the peak of a side rid­ge exten­ding west from Bez­o­vec bet­we­en the Lúčan­ská and Hrá­doc­ká val­le­ys. With an ele­va­ti­on of 564 meters, it is one of the hig­hest cast­les in Slo­va­kia. It belo­ngs to the cadas­tral area of the vil­la­ge of Lúka (Wiki­pe­dia).

The cast­le like­ly ori­gi­na­ted imme­dia­te­ly after the Mon­gol inva­si­on in 1242 on the site of an older hill­fort, who­se Sla­vic ori­gins might be indi­ca­ted by an ana­ly­sis of its name, pro­bab­ly deri­ved from the words temä,” mea­ning cro­wn, and the Old Sla­vic word for for­ti­fied pla­ces, týn” (Wiki­pe­dia). In records from the last third of the 13th cen­tu­ry, the name Teme­tyn is docu­men­ted (web​gar​den​.cz).

The first writ­ten record of the cast­le dates back to 1270 (Dušan Jur­čac­ko). Sin­ce its incep­ti­on, the cast­le ser­ved a sig­na­ling and guar­ding func­ti­on, and along with Tren­čín, Bec­kov, and Čach­ti­ce cast­les, it was part of the defen­se sys­tem pro­tec­ting the nort­hwes­tern pas­ses of the King­dom of Hun­ga­ry. It also guar­ded an impor­tant ford across the Váh River, men­ti­oned in a docu­ment from 1453 (Wiki­pe­dia). It was built as a roy­al cast­le to supp­le­ment bor­der for­ti­fi­ca­ti­ons (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). The­se cast­les were visu­al­ly acces­sib­le to each other using fire sig­nals and flags (tema​tin​.org).

In the 13th cen­tu­ry, the cast­le was violen­tly sei­zed by Matt­hew Csák of Tren­čín. At the begin­ning of the 17th cen­tu­ry, the cast­le came into the posses­si­on of Sta­ni­slav Tur­zo, who impro­ved the outer bai­le­y­’s defen­ses. He invi­ted Vene­tian armo­rer Ange­lo Ric­ciar­di. In the mid-​17th cen­tu­ry, the Berc­sé­nyi fami­ly beca­me co-​owners of Tema­tín. Inte­res­tin­gly, Miku­láš Berc­sé­nyi, who later beca­me the chief com­man­der of Fran­cis II Rákóc­zi­’s tro­ops, was born at the cast­le in 1665. Many items from Tema­tín Cast­le ended up in the manor hou­se in Bru­nov­ce, as the Berc­sé­nyi fami­ly had been cons­truc­ting this manor for some time. During the upri­sings of Fran­cis II Rákóc­zi, Miku­láš Berc­sé­nyi had the cast­le repai­red and even estab­lis­hed a per­ma­nent mili­ta­ry gar­ri­son the­re (tema​tin​.org).

The cast­le com­pri­sed the upper cast­le with its cour­ty­ard, Got­hic squ­are tower, Got­hic refu­ge tower – bergf­ried, entran­ce gate, high Got­hic pala­ce, Renais­san­ce pala­ce, sout­hwest ron­del, sout­he­ast bas­ti­on, cha­pel, eco­no­mic buil­dings, first bar­bi­can, eas­tern bas­ti­on, third gate, nort­hern bai­ley, nort­he­ast and west bas­ti­ons, second gate with a moat, for­ward for­ti­fi­ca­ti­on, and second bai­ley (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). On Janu­ary 22, 1710, Miku­láš Berc­sé­ny­i­’s tro­ops suf­fe­red a defe­at in the anti-​Habsburg wars. He hid in the cast­le, from whe­re he mana­ged to esca­pe, but impe­rial tro­ops soon des­tro­y­ed Tema­tín. Sin­ce then, the cast­le has been in ruins (tema​tin​.org).

Two civic asso­cia­ti­ons are stri­ving to save Tema­tín: the Civic Asso­cia­ti­on Cast­le Tema­tín” and the Asso­cia­ti­on for the Res­cue of Tema­tín Cast­le. They use fal­len sto­nes as buil­ding mate­rial, and only lime is added to the mor­tar, not cement. Clas­sic conc­re­te would absorb water, expand, and pre­ss against the ori­gi­nal sto­nes (Sour­ce: Pieš­ťan­ský týž­deň). In the past, the cast­le was only cle­a­red of over­gro­wn vege­ta­ti­on, and no sig­ni­fi­cant wall sta­bi­li­za­ti­on occur­red. The OZ Cast­le Tema­tín asso­cia­ti­on uses a trans­i­ti­onal pha­se mate­rial bet­we­en limes­to­ne and dolo­mi­te, most­ly sour­ced local­ly. The ruin suf­fers from sta­tic issu­es like caver­nous wall col­lap­se and line­ar cracks. Visi­tors’ acti­vi­ties, such as clim­bing and knoc­king down loose mason­ry, have also con­tri­bu­ted to the cast­le­’s dete­ri­ora­ti­on. The geolo­gi­cal base is dis­rup­ted by karst phe­no­me­na. Befo­re mason­ry work, historical-​architectural rese­arch and app­ro­val of the pro­ce­du­re by the Monu­ments Offi­ce are car­ried out (Moj­mír Cho­ma, Bar­bo­ra Šus­te­ko­vá, Matúš Žem­lič­ka, Ján Barič).

The Tema­tín Hills Natu­re Reser­ve was estab­lis­hed in 1976. It is one of the four most inte­res­ting are­as of this type in Euro­pe. It stret­ches from the flo­odp­lain of the Váh River to the ruins of Tema­tín Cast­le (obec​lu​ka​.sk), cove­ring an area of 2471 hec­ta­res. This remar­kab­le geobo­ta­ni­cal area on the sout­hern slo­pes of Považ­ský Ino­vec, with its limestone-​dolomite base, is home to West Car­pat­hian vege­ta­ti­on. Ther­mop­hi­lous flo­ra and fau­na pre­do­mi­na­te. From ear­ly spring, sno­wd­rops car­pet the light beech forests, fol­lo­wed later by cory­da­lis. Large-​flowered and inter­me­dia­te pasque flo­wers blo­om on the rocks. The Ado­nis ver­na­lis, local­ly cal­led black pep­per,” was com­mon­ly used for tre­a­ting domes­tic ani­mals, espe­cial­ly pigs and she­ep (obec​lu​ka​.sk).

The for­ma­ti­on of xerot­her­mic com­mu­ni­ties in the Tema­tín Hills is sig­ni­fi­can­tly influ­en­ced by the orien­ta­ti­on of the slo­pes – the most extre­me bio­to­pes have deve­lo­ped on the south-​facing slo­pes of crum­bly dolo­mi­te. His­to­ri­cal­ly, human acti­vi­ty, notab­ly the cle­a­ring of forests during the Tur­kish wars, pla­y­ed a sig­ni­fi­cant role in the pro­cess of ari­di­za­ti­on and the expan­si­on of warm and dry-​loving com­mu­ni­ties. In hig­her ele­va­ti­ons and north-​facing slo­pes, ori­gi­nal Car­pat­hian moun­tain com­mu­ni­ties have been pre­ser­ved, such as Car­pat­hian oak-​hornbeam forests with pat­ches of oak-​cer forests and xerot­her­mop­hi­lous oak forests. In hig­her are­as, limestone-​loving and sub­mon­ta­ne beech forests are pre­sent, and on small roc­ky rid­ges, scree forests of lime and map­le have deve­lo­ped (sopsr​.sk). Notab­le spe­cies inc­lu­de Onos­ma visia­nii, Diant­hus pra­e­cox sub­sp. lum­nit­ze­rii, Ado­nis ver­na­lis, Dic­tam­nus albus, Ver­bas­cum pho­eni­ce­um, and Luna­ria redi­vi­va. Orchid spe­cies like Ana­camp­tis pyra­mi­da­lis and Limo­do­rum abor­ti­vum also grow here. The area is the only iso­la­ted loca­ti­on in Slo­va­kia for the alpi­ne sed­ge Carex haleriana.

Tema­tín is the domi­nant fea­tu­re of the Tema­tín Hills Natu­re Reser­ve, which is uni­que for its blend of Car­pat­hian and Pan­no­nian flo­ra. On the sout­hern slo­pes, spe­cies like Quer­cus pubes­cens, the ende­mic Sor­bus domi­nii, Fra­xi­nus ornus, and the intro­du­ced Pinus nig­ra can be found. The nort­hern slo­pes are domi­na­ted by Fagus syl­va­ti­ca and Car­pi­nus betu­lus. The dry and warm-​loving flo­ra inc­lu­des Pul­sa­til­la gran­dis, Dra­ba lasi­ocar­pa, Sti­pa spe­cies, Cam­pa­nu­la sibi­ri­ca, Daph­ne cne­orum, and vari­ous orchids such as Ori­chis pal­lens, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis, and D. sam­bu­ci­na. The ende­mic Colym­ba­da baden­sis var. tema­ti­nen­sis can also be found here. Among the fau­na, two rare lon­ghorn beet­les, Rosa­lia alpi­na and Pla­gi­ono­tus arcu­atus, inha­bit the area. Other spe­cies inc­lu­de Cicin­de­la cam­pes­tris, Cara­bus coria­ce­us, Lacer­ta viri­dis, Aqu­ila helia­ca, and cri­ti­cal­ly endan­ge­red snails Ver­ti­go mou­lin­sia­na and Tri­chi­na fili­ci­na. Note­wort­hy are the step­pe grass­hop­per Saga pedo and cica­das Tibi­cen ple­be­jus and Cica­da orni. The area is also home to Luca­nus cer­vus, the Slo­vak ende­mic Bra­chy­so­mus slo­va­ci­cus, Zame­nis lon­gis­si­mus, Coro­nel­la aus­tria­ca, Bubo bubo, Cap­ri­mul­gus euro­pa­e­us, Den­dro­co­pos leuco­tos, Fice­du­la par­va, Meles meles, Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo viri­dis, Rana dal­ma­ti­na, and seve­ral bat spe­cies inc­lu­ding Rhi­no­lop­hus hip­po­si­de­ros, Bar­bas­tel­la bar­bas­tel­lus, Pipi­strel­lus pipi­strel­lus, Myo­tis mys­ta­ci­nus, Nyc­ta­lus noc­tu­la, Myo­tis myo­tis, and Epte­si­cus serotinus.

In the Tema­tín Hills and the adja­cent Váh flo­odp­lain, around two thou­sand spe­cies of but­terf­lies have been iden­ti­fied – the most in Slo­va­kia. Spe­cies inc­lu­de swal­lo­wtails, fri­til­la­ries, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Marum­ba quer­cus, Hylo­icus pinas­tri, Libel­lo­ides maca­ro­nius, Poly­om­ma­tus slo­va­cus, and Eup­la­gia quadripunctaria.


Tema­tín ist eine Bur­gru­ine im Wes­ten der Slo­wa­kei, gele­gen im Gebir­ge Považ­ský Ino­vec (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­dos­lo­wa­kis­ches Ver­lags­zen­trum in Bra­ti­sla­va). Die­ses nati­ona­le Kul­tur­denk­mal ist Teil der Tematín-​Hügel, eines Schutz­ge­biets, das seit 2004 als Natu­ra 2000-​Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung aus­ge­wie­sen ist (Regi­na Hul­ma­no­vá). Die Burg wur­de im südwest­li­chen Teil des Považ­ský Ino­vec auf einem Kalkstein-​Dolomit-​Untergrund am Gip­fel eines Sei­ten­kamms errich­tet, der west­lich von Bez­o­vec zwis­chen dem Lúčanská- und Hrádocká-​Tal ver­lä­uft. Mit einer Höhe von 564 Metern gehört sie zu den höchst­ge­le­ge­nen Bur­gen der Slo­wa­kei. Sie gehört zum Kata­ster­ge­biet des Dor­fes Lúka (Wiki­pe­dia).

Die Burg ents­tand wahrs­che­in­lich unmit­tel­bar nach dem Mongolen-​Einfall im Jahr 1242 an der Stel­le einer älte­ren Fes­tung, deren sla­wis­cher Urs­prung durch die Ana­ly­se des Namens, der wahrs­che­in­lich aus den Wör­tern temä”, was Sche­i­tel” bede­utet, und dem alts­la­wis­chen Wort für befes­tig­te Plät­ze týn” zusam­men­ge­setzt ist, ver­mu­tet wird (Wiki­pe­dia). In Auf­ze­ich­nun­gen aus dem letz­ten Drit­tel des 13. Jahr­hun­derts ist der Name Teme­tyn ver­ze­ich­net (web​gar​den​.cz).

Der ers­te sch­rift­li­che Nach­we­is der Burg stammt aus dem Jahr 1270 (Dušan Jur­čac­ko). Seit ihrer Ents­te­hung erfüll­te die Burg eine Signal- und Wach­funk­ti­on und war zusam­men mit den Bur­gen Tren­čín, Bec­kov und Čach­ti­ce Teil des Ver­te­i­di­gungs­sys­tems zum Schutz der nor­dwest­li­chen Päs­se des König­re­ichs Ungarn. Sie schütz­te auch eine wich­ti­ge Furt über den Váh, die in einer Urkun­de von 1453 erwähnt wird (Wiki­pe­dia). Sie wur­de als könig­li­che Burg errich­tet, um die Grenz­be­fes­ti­gun­gen zu ergän­zen (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­dos­lo­wa­kis­ches Ver­lags­zen­trum in Bra­ti­sla­va). Die­se Bur­gen waren durch Feuer­sig­na­le und Flag­gen visu­ell mite­i­nan­der ver­bun­den (tema​tin​.org).

Im 13. Jahr­hun­dert wur­de die Burg gewalt­sam von Matt­hä­us Csák von Tren­čín ein­ge­nom­men. Anfang des 17. Jahr­hun­derts gelang­te die Burg in den Besitz von Sta­ni­slav Tur­zo, der die Ver­te­i­di­gung der Vor­burg ver­bes­ser­te. Er lud den vene­zia­nis­chen Waf­fen­sch­mied Ange­lo Ric­ciar­di ein. In der Mit­te des 17. Jahr­hun­derts wur­den die Berc­sé­ny­is Mit­be­sit­zer von Tema­tín. Inte­res­san­ter­we­i­se wur­de Miku­láš Berc­sé­nyi, der spä­te­re Ober­be­fehls­ha­ber der Trup­pen von Franz II. Rákóc­zi, 1665 in der Burg gebo­ren. Vie­le Gegens­tän­de aus der Burg Tema­tín ende­ten im Her­ren­haus von Bru­nov­ce, da die Bercsényi-​Familie die­ses Her­ren­haus schon seit eini­ger Zeit errich­te­te. Wäh­rend der Aufs­tän­de von Franz II. Rákóc­zi ließ Miku­láš Berc­sé­nyi die Burg repa­rie­ren und rich­te­te sogar eine stän­di­ge Mili­tär­gar­ni­son ein (tema​tin​.org).

Die Burg bes­tand aus der Ober­burg mit ihrem Innen­hof, einem gotis­chen quad­ra­tis­chen Turm, einem gotis­chen Zuf­lucht­sort – dem Bergf­ried, dem Ein­gang­stor, einem hoch­go­tis­chen Palast, einem Renaissance-​Palast, einem südwest­li­chen Ron­dell, einem südöst­li­chen Bas­ti­on, einer Kapel­le, Wirts­chafts­ge­bä­u­den, dem ers­ten Vor­hof, einem öst­li­chen Bas­ti­on, dem drit­ten Tor, der nörd­li­chen Vor­burg, nor­döst­li­chen und west­li­chen Bas­ti­onen, dem zwe­i­ten Tor mit Gra­ben, einer vor­ges­cho­be­nen Befes­ti­gung und der zwe­i­ten Vor­burg (Quel­le: Infor­ma­ti­ons­ta­fel). Am 22. Janu­ar 1710 erlitt die Trup­pe von Miku­láš Berc­sé­nyi in den Anti­habs­bur­gerk­rie­gen eine Nie­der­la­ge. Er vers­tec­kte sich in der Burg, von wo er ent­kom­men konn­te, aber die kai­ser­li­chen Trup­pen zers­tör­ten Tema­tín kurz darauf. Seit­dem liegt die Burg in Ruinen (tema​tin​.org).

Zwei Bür­ger­ve­re­i­ne bemühen sich um die Rettung von Tema­tín: der Bür­ger­ve­re­in Hrad Tema­tín” und der Vere­in zur Rettung der Burg Tema­tín. Sie ver­wen­den als Bau­ma­te­rial abge­fal­le­ne Ste­i­ne, und der Mör­tel wird nur mit Kalk, nicht mit Zement gemischt. Klas­sis­cher Beton wür­de Was­ser auf­neh­men, sich aus­deh­nen und auf die urs­prün­gli­chen Ste­i­ne drüc­ken (Quel­le: Pieš­ťan­ský týž­deň). In der Ver­gan­gen­he­it wur­de die Burg nur von über­wu­chern­der Vege­ta­ti­on bef­re­it, es kam jedoch zu kei­ner bede­uten­den Mau­ers­ta­bi­li­sie­rung. Der Vere­in OZ Hrad Tema­tín ver­wen­det Mate­rial in einer Über­gangsp­ha­se zwis­chen Kalks­te­in und Dolo­mit, das meist aus loka­len Quel­len stammt. Die Ruine lei­det unter sta­tis­chen Prob­le­men wie dem Eins­turz von Mau­er­werk und line­a­ren Ris­sen. Auch Besu­cher, die klet­ter­ten oder lose Mau­ers­te­i­ne hinun­ter­war­fen, tru­gen zum Ver­fall bei. Das geolo­gis­che Fun­da­ment wird durch Kars­ters­che­i­nun­gen ges­tört. Vor den Mau­e­rar­be­i­ten erfol­gen his­to­ris­che und archi­tek­to­nis­che Unter­su­chun­gen und die Geneh­mi­gung des Ver­fah­rens durch das Denk­mals­chut­zamt (Moj­mír Cho­ma, Bar­bo­ra Šus­te­ko­vá, Matúš Žem­lič­ka, Ján Barič).

Das Naturs­chutz­ge­biet Tematín-​Hügel wur­de 1976 geg­rün­det. Es gehört zu den vier inte­res­san­tes­ten Gebie­ten die­ser Art in Euro­pa. Es ers­trec­kt sich von der Flus­saue des Váh bis zu den Ruinen der Burg Tema­tín (obec​lu​ka​.sk) und umfasst eine Flä­che von 2471 Hek­tar. In die­sem bemer­ken­swer­ten geobo­ta­nis­chen Gebiet an den Süd­hän­gen des Považ­ský Ino­vec mit Kalkstein-​Dolomit-​Untergrund gede­iht wes­tkar­pa­tis­che Vege­ta­ti­on. Ther­mop­hi­le Flo­ra und Fau­na domi­nie­ren. Bere­its im frühen Früh­ling wach­sen Schne­eg­löck­chen tep­pi­char­tig in den lich­ten Buchen­wäl­dern, gefolgt von Ler­chen­sporn. Auf den Fel­sen blühen Gro­ßb­lüti­ge und Mitt­le­re Küchen­schel­len. Das Ado­nis­rös­chen, lokal als Sch­war­zer Pfef­fer” bez­e­ich­net, wur­de häu­fig zur Behand­lung von Haus­tie­ren, ins­be­son­de­re Sch­we­i­nen und Scha­fen, ver­wen­det (obec​lu​ka​.sk).

Die Bil­dung xerot­her­mis­cher Geme­in­schaf­ten in den Tematín-​Hügeln wird stark durch die Aus­rich­tung der Hän­ge bee­in­flusst – die extrem­sten Bio­to­pe haben sich an den süd­lich expo­nier­ten Hän­gen aus brüchi­gem Dolo­mit ent­wic­kelt. His­to­risch spiel­te men­sch­li­che Akti­vi­tät, ins­be­son­de­re die Abhol­zung wäh­rend der Tür­ken­krie­ge, eine bede­uten­de Rol­le bei der Ari­di­sie­rung und der Ausb­re­i­tung wär­me­lie­ben­der Geme­in­schaf­ten. In höhe­ren Lagen und an nor­de­xpo­nier­ten Hän­gen haben sich urs­prün­gli­che Karpaten-​Berggemeinschaften erhal­ten, wie Karpaten-​Eichen-​Hainbuchenwälder mit Eichen-​Trockenwaldinseln und xerot­her­mop­hi­le Eichen­wäl­der. In höhe­ren Lagen gibt es kalk­lie­ben­de und sub­mon­ta­ne Buchen­wäl­der und auf kle­i­nen fel­si­gen Gra­ten haben sich Schutt­wäl­der aus Lin­de und Ahorn ent­wic­kelt (sopsr​.sk). Bemer­ken­swer­te Arten sind Onos­ma visia­nii, Diant­hus pra­e­cox sub­sp. lum­nit­ze­rii, Ado­nis ver­na­lis, Dic­tam­nus albus, Ver­bas­cum pho­eni­ce­um und Luna­ria redi­vi­va. Auch Orchi­de­e­nar­ten wie Ana­camp­tis pyra­mi­da­lis und Limo­do­rum abor­ti­vum wach­sen hier. Das Gebiet ist der ein­zi­ge iso­lier­te Stan­dort in der Slo­wa­kei für die Alpen-​Segge Carex haleriana.

Tema­tín ist das domi­nie­ren­de Merk­mal des Naturs­chutz­ge­biets Tematín-​Hügel, das ein­zi­gar­tig für sei­ne Mis­chung aus kar­pa­tis­cher und pan­no­nis­cher Flo­ra ist. An den süd­li­chen Hän­gen wach­sen Arten wie Quer­cus pubes­cens, der ende­mis­che Sor­bus domi­nii, Fra­xi­nus ornus und die ein­ge­fü­hr­te Pinus nig­ra. Die nörd­li­chen Hän­ge wer­den von Fagus syl­va­ti­ca und Car­pi­nus betu­lus domi­niert. Die troc­ke­ne und wär­me­lie­ben­de Flo­ra umfasst Pul­sa­til­la gran­dis, Dra­ba lasi­ocar­pa, Stipa-​Arten, Cam­pa­nu­la sibi­ri­ca, Daph­ne cne­orum und vers­chie­de­ne Orchi­de­en wie Ori­chis pal­lens, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis und D. sam­bu­ci­na. Der Ende­mit Colym­ba­da baden­sis var. tema­ti­nen­sis fin­det sich hier eben­falls. Zu den Fau­na­ar­ten gehören zwei sel­te­ne Bock­kä­fer, Rosa­lia alpi­na und Pla­gi­ono­tus arcu­atus. Wei­te­re Arten sind Cicin­de­la cam­pes­tris, Cara­bus coria­ce­us, Lacer­ta viri­dis, Aqu­ila helia­ca und die kri­tisch gefä­hr­de­ten Schnec­ken Ver­ti­go mou­lin­sia­na und Tri­chi­na fili­ci­na. Bemer­ken­swert sind auch die Step­pen­he­usch­rec­ke Saga pedo und die Zika­den Tibi­cen ple­be­jus und Cica­da orni. In der Regi­on leben auch Luca­nus cer­vus, der slo­wa­kis­che Ende­mit Bra­chy­so­mus slo­va­ci­cus, Zame­nis lon­gis­si­mus, Coro­nel­la aus­tria­ca, Bubo bubo, Cap­ri­mul­gus euro­pa­e­us, Den­dro­co­pos leuco­tos, Fice­du­la parva,

Meles meles, Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo viri­dis, Rana dal­ma­ti­na und meh­re­re Fle­der­mau­sar­ten wie Rhi­no­lop­hus hip­po­si­de­ros, Bar­bas­tel­la bar­bas­tel­lus, Pipi­strel­lus pipi­strel­lus, Myo­tis mys­ta­ci­nus, Nyc­ta­lus noc­tu­la, Myo­tis myo­tis und Epte­si­cus sero­ti­nus. In den Tematín-​Hügeln und der angren­zen­den Váh-​Flussaue wur­den etwa zwe­i­tau­send Sch­met­ter­ling­sar­ten iden­ti­fi­ziert – die meis­ten in der Slo­wa­kei. Arten umfas­sen Sch­wal­ben­sch­wän­ze, Perl­mut­ter­fal­ter, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Marum­ba quer­cus, Hylo­icus pinas­tri, Libel­lo­ides maca­ro­nius, Poly­om­ma­tus slo­va­cus und Eup­la­gia quadripunctaria.


Odka­zy

Video­záz­na­my

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post