Hits: 3443

Manín­ska úži­na zís­ka­la zákon­nú ochra­nu v roku 1967. Od roku 1994 nesie pome­no­va­nie Manín­ska ties­ňa­va ako národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia. Vznik­la epi­ge­ne­tic­ky zare­zá­va­ním Manín­ske­ho poto­ka do vápen­co­vé­ho bra­la. Vznik­la hlbo­ká a úzka ties­ňa­va (Jozef Cyp­rich). Postup­né zare­zá­va­nie Manín­ske­ho poto­ka roz­de­li­lo manín­ske brad­lo na Veľ­ký a Malý Manín. Úze­mie for­mo­va­li flu­vi­ok­ra­so­vé pro­ce­sy, vďa­ka kto­rým tu vznik­li rôz­ne for­my pod­zem­né­ho aj povr­cho­vé­ho kra­su. Na úbo­čiach Maní­nov je zdo­ku­men­to­va­ných 40 jas­kýň (Infor­mač­ná tabu­ľa). Víri­vý pohyb väč­ších skal­ných úlom­kov obru­so­val v ste­nách krút­ňa­vo­vé kot­ly a obrie hrn­ce, z kto­rých naj­mo­hut­nej­šie sú v prvých vrá­tach. Vzni­ka­li skal­né útva­ry, kto­ré nesú dnes tie­to náz­vy: Kača­cia ska­la, Veža nad úži­nou, Tisia veža, Dra­čí hre­beň, Jaš­te­ri­čí hre­beň, Slneč­né ste­ny s Líš­čím kulo­á­rom, Manín­ska stráž, Stra­te­né veže, Ska­la nad Roz­práv­ko­vou lúč­kou, Ostrá, Posled­ná. Puk­li­ny v ska­lách Maní­nov hlbo­ké až 16 met­rov vytvo­ri­li mno­hé jas­ky­ne. Na seve­ro­zá­pad­nom úpä­tí vyvie­ra nie­koľ­ko mine­rál­nych pra­me­ňov. Je najuž­šou ties­ňa­vou na Slo­ven­sku, cez kto­rú bola vybu­do­va­ná ces­ta. V roku 1988 bol vybu­do­va­ný náuč­ný chod­ník Manín­skou a Kos­to­lec­kou ties­ňa­vou, na 17tich kilo­met­roch má 18 zastá­vok (Jozef Cyp­rich). Ties­ňa­va je nece­lý kilo­me­ter dlhá a na nie­kto­rých mies­tach veľ­mi úzka. Najuž­šie mies­to bolo v minu­los­ti pre vozy nepre­jazd­né. V roku 1933 bola odstre­le­ná časť bra­la a bola vybu­do­va­ná asfalt­ka (Paj­ger).

Vlh­ká mik­ro­klí­ma vyso­kých skal­ných stien umož­ňu­je výskyt hor­ských dru­hov rast­lín a živo­čí­chov v malej nad­mor­skej výš­ke (Infor­mač­ná tabu­ľa). Skal­né ste­ny sú mies­ta­mi 400 met­rov vyso­ké. Zo str­mých sva­hov je dno doli­ny čas­to zasy­pá­va­né sne­ho­vý­mi laví­na­mi. Sneh sa v tônis­tých polo­hách poma­ly topí, nie­ke­dy vydr­ží až do mája (pxcen​trumpb​.sk). Ras­tie tu napr. Pul­sa­til­la sla­vi­ca, Pri­mu­la auri­cu­la sub­sp. hun­ga­ri­ca, Auri­nia saxa­ti­lis, Aster alpi­nus, Diant­hus pra­e­cox, Jovi­bar­ba glo­bi­fe­ra sub­sp. hir­ta, Cor­tu­sa matt­hi­oli, Aco­ni­tum fir­mus sub­sp. mora­vi­cum, Oph­rys holu­by­ana, Phyl­li­tis sco­lo­pen­drium. Z fau­ny je tu zastú­pe­ný napr.: Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Bubo bubo, Coro­ne­la aus­tria­ca (Jozef Cyp­rich). Vlád­nu tu rôz­ne mik­ro­kli­ma­tic­ké pod­mien­ky – výsl­n­né sta­no­viš­tia posky­tu­jú bio­top pre tep­lo­mil­né dru­hy. Vlh­ké tie­nis­té mies­ta sú zasa pries­to­rom pre hor­ské chlad­no­mil­nej­šie dru­hy (manin​.sk).


The Manín­ska Gor­ge gai­ned legal pro­tec­ti­on in 1967 and has been desig­na­ted as the Manín­ska Ties­ňa­va Nati­onal Natu­re Reser­ve sin­ce 1994. It for­med through the epi­ge­ne­tic cut­ting of the Manín­sky Cre­ek into the limes­to­ne gate. This pro­cess gave rise to a deep and nar­row gor­ge (Jozef Cyp­rich). The gra­du­al inci­si­on of the Manín­sky Cre­ek divi­ded the Manín­sky Gate into Big and Small Manín. The ter­ri­to­ry was sha­ped by flu­vi­okarst pro­ces­ses, cre­a­ting vari­ous forms of under­ground and sur­fa­ce karst. The­re are docu­men­ted 40 caves on the slo­pes of Manín (Infor­ma­ti­on board). The swir­ling move­ment of lar­ger rock frag­ments polis­hed the walls, cre­a­ting eddy kett­les and giant pots, of which the most mas­si­ve are found in the first gates. Rock for­ma­ti­ons with names like Kača­cia ska­la, Veža nad úži­nou, Tisia veža, Dra­čí hre­beň, Jaš­te­ri­čí hre­beň, Slneč­né ste­ny s Líš­čím kulo­á­rom, Manín­ska stráž, Stra­te­né veže, Ska­la nad Roz­práv­ko­vou lúč­kou, Ostrá, Posled­ná were for­med. The cracks in the rocks of Manín, up to 16 meters deep, gave rise to many caves. Seve­ral mine­ral springs emer­ge on the nort­hwest slo­pe. It is the nar­ro­west gor­ge in Slo­va­kia, tra­ver­sed by a road. In 1988, an edu­ca­ti­onal trail was built through Manín­ská and Kos­to­lec­ká Ties­ňa­va, cove­ring 17 kilo­me­ters with 18 stops (Jozef Cyp­rich). The gor­ge is less than a kilo­me­ter long and very nar­row at some points. In the past, the nar­ro­west sec­ti­on was impas­sab­le for vehic­les. In 1933, a por­ti­on of the gate was blas­ted, and an asp­halt road was cons­truc­ted (Paj­ger).

The moist mic­roc­li­ma­te of the tall rock walls allo­ws for the pre­sen­ce of moun­tain plant and ani­mal spe­cies at a low ele­va­ti­on (Infor­ma­ti­on board). The roc­ky walls reach heights of up to 400 meters. The val­ley flo­or is often cove­red by snow ava­lan­ches from ste­ep slo­pes. Snow in sha­ded are­as slo­wly melts, some­ti­mes las­ting until May (pxcen​trumpb​.sk). Plant spe­cies inc­lu­de Pul­sa­til­la sla­vi­ca, Pri­mu­la auri­cu­la sub­sp. hun­ga­ri­ca, Auri­nia saxa­ti­lis, Aster alpi­nus, Diant­hus pra­e­cox, Jovi­bar­ba glo­bi­fe­ra sub­sp. hir­ta, Cor­tu­sa matt­hi­oli, Aco­ni­tum fir­mus sub­sp. mora­vi­cum, Oph­rys holu­by­ana, Phyl­li­tis sco­lo­pen­drium. Fau­na inc­lu­des spe­cies such as Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Bubo bubo, Coro­ne­la aus­tria­ca (Jozef Cyp­rich). Vari­ous mic­roc­li­ma­tic con­di­ti­ons pre­vail here – sun­ny sites pro­vi­de a habi­tat for ther­mop­hi­lic spe­cies, whi­le moist sha­ded are­as offer spa­ce for moun­tain cold-​tolerant spe­cies (manin​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post