2013, Časová línia, Doliny, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Typ

Manínska tiesňava

Hits: 3040

Manínska úžina získala zákonnú ochranu v roku 1967. Od roku 1994 nesie pomenovanie Manínska tiesňava ako národná prírodná rezervácia. Vznikla epigeneticky zarezávaním Manínskeho potoka do vápencového brala. Vznikla hlboká a úzka tiesňava (Jozef Cyprich). Postupné zarezávanie Manínskeho potoka rozdelilo manínske bradlo na Veľký a Malý Manín. Územie formovali fluviokrasové procesy, vďaka ktorým tu vznikli rôzne formy podzemného aj povrchového krasu. Na úbočiach Manínov je zdokumentovaných 40 jaskýň (Informačná tabuľa). Vírivý pohyb väčších skalných úlomkov obrusoval v stenách krútňavové kotly a obrie hrnce, z ktorých najmohutnejšie sú v prvých vrátach. Vznikali skalné útvary, ktoré nesú dnes tieto názvy: Kačacia skala, Veža nad úžinou, Tisia veža, Dračí hrebeň, Jašteričí hrebeň, Slnečné steny s Líščím kuloárom, Manínska stráž, Stratené veže, Skala nad Rozprávkovou lúčkou, Ostrá, Posledná. Pukliny v skalách Manínov hlboké až 16 metrov vytvorili mnohé jaskyne. Na severozápadnom úpätí vyviera niekoľko minerálnych prameňov. Je najužšou tiesňavou na Slovensku, cez ktorú bola vybudovaná cesta. V roku 1988 bol vybudovaný náučný chodník Manínskou a Kostoleckou tiesňavou, na 17tich kilometroch má 18 zastávok (Jozef Cyprich). Tiesňava je necelý kilometer dlhá a na niektorých miestach veľmi úzka. Najužšie miesto bolo v minulosti pre vozy neprejazdné. V roku 1933 bola odstrelená časť  brala a bola vybudovaná asfaltka (Pajger).

Vlhká mikroklíma vysokých skalných stien umožňuje výskyt horských druhov rastlín a živočíchov v malej nadmorskej výške (Informačná tabuľa). Skalné steny sú miestami 400 metrov vysoké. Zo strmých svahov je dno doliny často zasypávané snehovými lavínami. Sneh sa v tônistých polohách pomaly topí, niekedy vydrží až do mája (pxcentrumpb.sk). Rastie tu napr. Pulsatilla slavica, Primula auricula subsp. hungarica, Aurinia saxatilis, Aster alpinus, Dianthus praecox, Jovibarba globifera subsp. hirta, Cortusa matthioli, Aconitum firmus subsp. moravicum, Ophrys holubyana, Phyllitis scolopendrium. Z fauny je tu zastúpený napr.: Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Bubo bubo, Coronela austriaca (Jozef Cyprich). Vládnu tu rôzne mikroklimatické podmienky – výslnné stanovištia poskytujú biotop pre teplomilné druhy. Vlhké tienisté miesta sú zasa priestorom pre horské chladnomilnejšie druhy (manin.sk).

Odkazy:

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

Hits: 7487

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného námestia je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z osady v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to Staré mesto. Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. Turci sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk). 

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske domy, v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri budovy sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003). 

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné osobnosti slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej vojny sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až „vznikol“ gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu koncerty, divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti cesty na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského osídlenia (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, lesy a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17.-19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu vody. Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. Voda do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské nádrže majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m3, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do rieky Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí „mních„. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli Kelti z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice. V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk). 

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Odkazy:

Panorámy

Use Facebook to Comment on this Post

2008, 2009, 2013, Časová línia, Fotografické reportáže, Piešťanské reportáže, Reportáže

Park Foto Piešťany

Hits: 6871

Park Foto 2013 – tento rok nám navarili guľáš priamo v parku hostia


Park Foto 2011


Park Foto 2009 – najpríjemnejšie stretnutie amatérskych fotografov na Slovensku

V tretiu septembrovú sobotu sa konal už 4. ročník výstavy fotografií v plenéri, ktorú organizuje Piešťanský fotoklub v mestskom parku. Park Foto bolo minulý rok ocenené primátorom mesta Piešťany – Kultúrny počin roku 2008, ako významná a už tradičná akcia, ktorá úspešne zviditeľňuje Piešťany. Vystavovalo 68 autorov, na ktorých bolo zvedavých približne 1500 návštevníkov, ktorí hodnotili fotografie pripnutím štipca. V kategórii do 18 rokov zvíťazili dve mladé dámy: Anna Kopponová a Simona Hanková z Piešťan. Medzi dospelými bolo takéto poradie: 1. Roman Tibenský z Piešťan, 2. Daniel Bašo z Galanty, 3. Milan Maronek z Trnavy. Tento rok Piešťanský fotoklub zaviedol okrem tradičného hodnotenia jednotlivých fotografií štipcami aj hodnotenie porotou, ktorú tvorili členovia Asociácie profesionálnych fotografov SR. Peter Bagi ocenil Annu Kopponovú z Piešťan, Ivan Čaniga Magdu Vrábelovu z Galanty, Martin Vrabko Máriusa Sordela z Nových Zámkov a Anna Struhárová Romana Bučka z Piešťan. Všetci traja spoločne ocenili za fotografiu „Kolotoč“ Noru Lukačovičovú z Piešťan. Park Foto sa dočkal úspešného pokračovania, všetko sa dialo v príjemnej atmosfére, prialo tentokrát aj počasie. Vyhodnotenie prebehlo v peknom a dôstojnom prostredí neďalekého Kursalonu, po ktorom nasledovalo posedenie. To, že do chrumkava upečené prasiatko na záver putovalo do úst vystavovateľov, bolo vynikajúcou bodkou za skvelou sobotou. 

V roku 2009 som sa na Park Foto pripravil oveľa lepšie ako rok predtým. Bolo to aj tým, že som vedel, čo ma čaká. Prišlo nás autorov dva krát toľko, čo je pozitívum. Park Foto bolo pre mňa krajšie aj preto, že už som tu mal známych iných autorov. Večná škoda, že v tom istom termíne prebiehal v Bratislave Fotomaratón. Pripravil som si dve série fotografií. Získal som dojem, že krajinky sa veľmi páčili vlastne všetkým. Séria rýb bola pre mnohých neprijateľná, iným sa páčila. Zrejme zavážilo, že na mnohých pôsobili asi studeno, predpokladám že aj predstava čohosi z vody mnohých odradila. Bol to môj pokus, ktorý nebudem zrejme opakovať. Zo svojimi fotografiami som však bol spokojný. Z vystavených fotografií sa mi veľmi páčil Beckov od Richarda Heska a vôbec najviac a suverénne, fotografie Rasťa Čambala. Je to trochu zvláštne, pretože do 19.9.2009 sa mi tvorba Rasťa Čambala skôr nepáčila. Našiel som si v nej len zopár fotografií, ktoré sa mi páčili. Treba samozrejme priznať, že som videl dovtedy možno 20 – 30 snímkov.

Jeden veľmi negatívny podnet ale mám. Kopec ľudí prechádzalo okolo fotografií ledabolo. Verím tomu, že veľa z nich bolo takých, ktorí si proste na to nevyhradili čas. Čo mi však udieralo do očí bolo, že málo ľudí si čítalo názvy fotografií, a už vôbec neboli na tieto názvy adekvátne reakcie. Mrzí ma veľmi, že už skoro ani deti sa nevedia poriadne prejaviť. Zaregistroval som asi štyri adekvátne reakcie na prečítaný názov snímku. Samozrejme nestál som celý čas pri svojich fotkách. Medzi nimi bola aj negatívna reakcia. Teší ma určite viac negatívna reakcia ako žiadna reakcia. Narážam predovšetkým na názvy rýb, pretože je to predsa iná abstrakcia ako pri krajinkách – veď posúďte sami podľa fotiek dole. Veľa som o tom premýšľal. Všimol som si, že návštevníci, ktorí prichádzali z kvetinového sprievodu – inej akcie, sa prejavovali oveľa viac. Asi ich rozprúdil tanec, možno spev, alegorické vozy, kvetiny, mažoretky.


Rok 2008

20.9.2008 sa v príjemnom prostredí pod pagaštanmi mestského parku uskutočnila už po tretí rok výstava Park Foto. Organizátor podujatia ho nazval Park Foto Piešťany 2008, festival  kreatívnej fotografie – výstava fotografií v plenéri. Počasie pravdepodobne „objednal“ a veľmi dobre zaplatil niekto tajomný, ale určite mocný, pretože pršalo asi všade na celom Slovensku, ale v parku v Piešťanoch nie. V tento chladný sobotný deň padli na mňa len tri kvapky. Objektívne treba uznať, že miestami trošku mrholilo, ale keďže sme nad sebou mali veľké pagaštany konské a iné stromy takmer v zápoji, tak naše fotky aj my sme zostali suchí. Organizátor myslel aj na naše nižšie pudy, pripravil čaj aj rum. Miešanie bolo dovolené v akomkoľvek pomere :-). Rum bol len jeden, aj to len litrový ;-). Ak náhodou závidíte, tak nie je veľmi čo, pretože teplota vzduchu, vlhkosť a rýchlosť vetra priam nútili trochu rozšíriť cievy. 20.9 bol aj dátumom slávnostného ukončenia kúpeľnej sezóny. Cez mesto šiel sprievod, kvetinové korzo, načančané boli alegorické vozy. Zhruba okolo 15:30 okolo nás prešli uzimené mažoretky v krátky sukničkách, ktoré mali skôr utekať, ako len pomaly chodiť :-(.

Na výstave fotografií sa zúčastnilo 38 tvorcov. Napriek nepríjemnému počasiu si fotografie prezrelo možno 700-900 ľudí. Pre mňa samotného malo veľký význam, že som sa prezentoval doma (mimochodom po prvý krát) pred ľuďmi, ako aj pred fotografmi. Na ľudí moje fotky spravili podľa slov, ktoré som mal možnosť počuť, dojem. Vzhľadom na to, že na viacerých snímkach som mal Piešťany, tak veľa ľudí skúmalo, čo je to na fotografiách. Niektoré zábery som fotil na miestach, na ktoré sa bežne človek bez snahy nedostane, takže pôsobili trochu exoticky. Bolo pre mňa zvláštne zistiť, že ľuďom často chýba geometrická a priestorová predstavivosť. Iný je pohľad na územie z lietadla, na mape a iný je pohľad človeka a trošku iný je pohľad fotografa. Asi to bude znieť trochu čudne, ale návštevníkov prekvapovalo to, čo poznajú. Uhol pohľadu bol pre nich nepoznaný, pravdaže nie pre všetkých.

Tešilo ma aj iné hodnotenie, ktoré sa párkrát opakovalo a síce že moje fotografie „boli ako živé„. Pre spresnenie – fotografie, ktoré som mal na tejto výstave nepovažujem za úžasné a motívy na nich už vôbec nepovažujem za nejaké umelecky veľmi hodnotné alebo originálne. Jednu jedinú fotku z nich považujem za fotkovatejšiu 🙂 a tej som napokon dal aj svoje štipce. Hodnotenie prebiehalo pomocou štipcov – orazených kolkov na bielizeň. Najprv hodnotili návštevníci podujatia, potom hodnotili samotní vystavujúci pomocou kolkov, ktoré sami inkasovali. Nebudem ďakovať za prejavenú priazeň, veď nejde o čosi za odmenu, ani o prácu naviac, ale poviem, že ma tá priazeň teší a budem sa aj naďalej snažiť fotiť lepšie a lepšie. Ďakujem ale organizátorom za možnosť sa prezentovať a stráviť príjemne a užitočne čas.

Po skončení výstavy nám Dušan Beláň (dufi) predstavil photobox.sk a fotografie zo súťaže, ktorú spáchal na začiatku júla práve photobox.sk. Fotografie boli až do 19.9 na Pribinovej 115 vďaka vtedajšiemu EVEREST FOTO, neskôr boli v Piešťanoch v Kursalone. Potom nasledovalo vyhlásenie víťazov v príjemnom prostredí plnom fotiek. Po vyhodnotení som sa ja viac spoznal s vystavujúcimi, najmä s členmi fotoklubu z Piešťan. Pripili sme si na Dušanove zdravie (vraj sme nemuseli – zrejme je ako repa 😉 ) a potom sme sa pustili do pečeného prasiatka. Rozprávalo sa ešte dlho, ja sám som pobudol asi do 20:30, čiže snáď dve hodiny. Prebrali sme mierne aj organizátorské a ľudské problémy a keďže sa sám podieľam na akvaristickom „hnutí“ v podobnej polohe, tak sme skonštatovali, že je to rovnaké a sranda to určite nie je.

Počas toho, ako som celý deň bol vo výstavnom priestore, tak som postretal kopu známych a reč bola samozrejme aj o fotografiách. Predovšetkým na konci mi pomáhal kamarát Leo, ktorý sa neskôr ocitol aj na vyhodnotení. Videl atmosféru, ktorá tam vládla a sám sa vyjadril prekvapene. Nečakal, že tento sychravý deň napokon vypáli tak pekne.

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2012, Časová línia, Dokumenty, Krajina, Slovenská krajina, Slovenské dokumenty, Zamagurie, Zamagurské dokumenty

Stredoveký vojenský tábor v Starej Ľubovni

Hits: 1543

V Starej Ľubovni sa neďaleko od hradu nachádza expozícia stredovekého vojenského tábora. Myslím si, že jeho vybavenie a aktivity zaujmú predovšetkým detského návštevníka. V areály bolo pomerne veľa stanov, v ktorých boli deti. Okrem toho mali návštevníci možnosť si zastrieľať z luku, povoziť sa na koni, navštíviť rázovitú Kapitánsku krčmu, popozerať si dravé vtáky. Je to obraz vojenského života v 16. storočí (staralubovna.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post