2013, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina

Súľovské skaly

Hits: 1017

Súľovské skaly sú súčasťou Súľovských vrchov (Wikipedia), a väčšieho celku Strážovských vrchov (Jozef Terem), vyznačujú sa výrazne členitým reliéfom. Časté sú skalné veže, strmé bralá, ihly, okná, homole apod. Jedným z najznámejších útvarov je tzv. Gotická brána (Wikipedia), ktorá dosahuje výšku 13 metrov a vznikla zvetrávaním skalného zlepenca (kamnavylety.sk). Súľovské skaly sa nachádzajú asi 10 km od Bytče. Súľovské skaly sú zoradené v oblúku, ktorého vrchol je na severe a ramená smerujú na juhozápad a juhovýchod (Wikipedia). Na tomto území je vyhlásená Národná prírodná rezervácia Súľovské skaly (enviroportal.sk). Nachádzajú sa tu napr. skalné útvary Sova a sovička, Nad konský cinter, Mačka či Dva hrby (Jozef Terem). V puklinovej jaskyni Šarkania diera sa našli kosti jaskynného medveďa a neolitickej keramiky (sulov.com). Súľovské skaly môžeme spoznať aj v mnohých dokumentárnych filmoch o prírode a stali sa aj miestom filmového spracovania rozprávky Sokoliar Tomáš. Lokalita Súľova bola podľa povesti kedysi sídlom šarkana. Ten vylietaval cez dve skalné brány, na západe cez Gotickú bránu a na severe cez Obrovskú bránu (Jozef Terem). Skalné útvary vznikli tak, že malé časti kamienkov boli pospájané do seba tzv. vápencovým tmelom počas dlhých tisícročí. Hornina z tohto skalného útvaru dostala aj svoj názov „súľovský zlepenec“ (slovakia360.com). Tento zlepenec je zložený z vápencov a dolomitov. Vrstvy zlepencov dosahujú značnú hrúbku, pri obci Súľov 500 metrov (sulov.com). 

Súľovské skaly poskytujú priestor aj pre rozmanitú faunu a flóru. Vďaka klíme, ktorá sa vytvára kvôli veľmi husto pospájaným skalným útvarom. V ich dolnej časti niekedy nikdy nedopadnú priame slnečné lúče, preto tu existuje niekoľko vegetačných pásiem. V dolných, chladnejších podmienkach rastie flóra ako vo Vysokých Tatrách (slovakia360.com). Rastie tu napr. poniklec prostredný Pulsatilla subslavica, horcokvet Clusiov Ciminalis clusii, prvosienka holá Primula auricula, soldanelka karpatská Soldanella carpatica, zvonček maličký Campanula cochlearifolia, hmyzovník muchovitý Ophrys insectifera, hmyzovník Holubyho Ophrys holubyana, vstavač bledý Orchis pallens, kruštík tmavočervený Epipactis atrirubens, ľalia zlatohlavá Lilium martagon, prilbovka červená Cephalanthera rubra (sulov.com), Dianthus lumnitzeri, Draba lasiocarpa, Anthericum ramosum, Amelanchier ovalis (sulov.com), Globularia punctata, Bellidiastrum michelii (Jaroslav Velička)

Najrozšírenejším dravým vtákom tu je sokol myšiar Falco tinnunculus, ktorý hniezdi na skalných vežiach a vo výklenkoch skalných stien. Žije tu aj výr skalný Bubo bubo, krkavec Corvus corax, myšiarka ušatá Asio otus, včelár lesný Pernis apivorus (sulov.com)V hlbokých lesoch žije bocian čierny Ciconia nigra (sulov.com). Vyskytuje sa tu rys ostrovid Lynx lynx, jašterica múrová a obyčajná Lacerta muralis, Lacerta agilis, slepúch lámavý Anguis fragilis, salamandra škvrnitá Salamandra salamandra, fúzač alpský Rosalia alpina, jasoň červenooký Parnassius apollo. Vzácny je teplomilný pavúk komôrkar pontický Atypus muralis, ktorý sa nachádza len na troch lokalitách na Slovensku. Vďaka dostatočnému prísunu uhličitanov tu majú hojnejšie zastúpenie mäkkýše (sulov.com). Najcennejšie sú na vápnitých prameniskách. Glaciálny relikt pimprlík Geyerov Vertigo geyeri poukazuje na starobylý pôvod (sulov.com).

Súľovský hrad, resp. jeho zrúcanina je súčasťou Súľovských skál. Ťažko ho odlíšiť od okolitých skál (Peter Kaclík). Jeho staršie pomenovanie bolo Rohach, Roháč. Vznikol v prvej tretine 15. storočia, plnil strážnu funkciu. Už v roku 1703 bol v zlom stave, avšak ešte v roku 1730 sa na ňom zdržiavalo vojsko. Od roku 1759 na hrade nikto neostal, navyše zemetrasenie v roku 1858 hrad ťažko poškodil a medzitým ešte vyhorel (Wikipedia.sk). 

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2012, 2014, Časová línia, Krajina, Príroda, Rieky, Rieky, Slovenská krajina, Zamagurie

Dunajec

Hits: 1344

Po Dunajci sa dá ísť na plti z rôznych miest a na rôzne miesta. Slovenské služby zväčša poskytujú plavbu z Červeného Kláštora do Lesnice. Ak si správne pamätám, sezóna je od apríla do októbra. Okolo rieky je množstvo skál, popri nej je turistický chodník, po ktorom sa zvyknú preplavení turisti vracať do Červeného Kláštora. Pltiari v Lesnici nakladajú plte a príslušenstvo do áut a cez Lesnicu ho dookola dovezú naspäť do Červeného Kláštora (Peter Kaclík). Splav na pltiach na poľskej strane začína v obci Sromowce Wyźne, končí v Krościenko nad Dunajcem. Na Slovenskej strane začína v Majeroch, alebo v Červenom Kláštore, končí v Lesnici. Dunajec je 274 km dlhá rieka, ktorá na Slovensku tečie len na 17-tich kilometroch. Od roku 1920 tvorí hraničnú čiaru slovensko-poľských hraníc. Od dávnych čias je Dunajec považovaný za dôležitú dopravnú cestu (Wikipedia). Už v 2. storočí pred n. l. pltníci prepravovali na Dunajci tovar. Jantár, železo, drevo, antimon, sušené slivky, syr, medovinu a iné (plte-dunajec.sk). Využívali ju grécki a rímski kupci, v čase keď tu boli galskí Kelti. Neskôr cestu, ktorá nesie pomenovanie „Soľná cesta“, používali Germánia a Slovania (Wikipedia). Preprava tovaru na pltiach zaznamenala prepad v roku 1813, vďaka veľkým povodniam. V roku 1923 pltníctvo na Dunajci zaniklo celkom. Obnovilo sa v širšej miere spolu s prevážaním ľudí po roku 1950. Až do dnešných čias sa zachoval tradičný symbol pltníkov – pltnícky klobúk, ktorý je zdobený mušličkami (plte-dunajec.sk). Poľsko v roku 1997 postavilo na hornom toku vodnú elektráreň Czorsztyn a vyrovnávaciu nádrž Niedzica (Wikipedia).

Na okolitých zrázoch žijú napr. Tichodoma murari, Monticola saxatilis, Lacerta vivipara, Vipera berus, vydra Lutra lutra, rybárik Alcedo atthis, hniezdi tu výr skalný Bubo bubo a krkavec Corvus corax. Rastie tu Astragalus australis, Phyteum orbiculate, Aster serpentimontanus (Informačná tabuľa).

Odkazy

 

Use Facebook to Comment on this Post

2013, Časová línia, Doliny, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Typ

Manínska tiesňava

Hits: 1820

Manínska úžina získala zákonnú ochranu v roku 1967. Od roku 1994 nesie pomenovanie Manínska tiesňava ako národná prírodná rezervácia. Vznikla epigeneticky zarezávaním Manínskeho potoka do vápencového brala. Vznikla hlboká a úzka tiesňava (Jozef Cyprich). Postupné zarezávanie Manínskeho potoka rozdelilo manínske bradlo na Veľký a Malý Manín. Územie formovali fluviokrasové procesy, vďaka ktorým tu vznikli rôzne formy podzemného aj povrchového krasu. Na úbočiach Manínov je zdokumentovaných 40 jaskýň (Informačná tabuľa). Vírivý pohyb väčších skalných úlomkov obrusoval v stenách krútňavové kotly a obrie hrnce, z ktorých najmohutnejšie sú v prvých vrátach. Vznikali skalné útvary, ktoré nesú dnes tieto názvy: Kačacia skala, Veža nad úžinou, Tisia veža, Dračí hrebeň, Jašteričí hrebeň, Slnečné steny s Líščím kuloárom, Manínska stráž, Stratené veže, Skala nad Rozprávkovou lúčkou, Ostrá, Posledná. Pukliny v skalách Manínov hlboké až 16 metrov vytvorili mnohé jaskyne. Na severozápadnom úpätí vyviera niekoľko minerálnych prameňov. Je najužšou tiesňavou na Slovensku, cez ktorú bola vybudovaná cesta. V roku 1988 bol vybudovaný náučný chodník Manínskou a Kostoleckou tiesňavou, na 17tich kilometroch má 18 zastávok (Jozef Cyprich). Tiesňava je necelý kilometer dlhá a na niektorých miestach veľmi úzka. Najužšíe miesto bolo v minulosti pre vozy neprejazdné. V roku 1933 bola odstrelená časť  brala a bola vybudovaná asfaltka (Pajger).

Vlhká mikroklíma vysokých skalných stien umožňuje výskyt horských druhov rastlín a živočíchov v malej nadmorskej výške (Informačná tabuľa). Skalné steny sú miestami 400 metrov vysoké. Zo strmých svahov je dno doliny často zasypávané snehovými lavínami. Sneh sa v tônistých polohách pomaly topí, niekedy vydrží až do mája (pxcentrumpb.sk). Rastie tu napr. Pulsatilla slavica, Primula auricula subsp. hungarica, Aurinia saxatilis, Aster alpinus, Dianthus praecox, Jovibarba globifera subsp. hirta, Cortusa matthioli, Aconitum firmus subsp. moravicum, Ophrys holubyana, Phyllitis scolopendrium. Z fauny je tu zastúpený napr.: Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Bubo bubo, Coronela austriaca (Jozef Cyprich). Vládnu tu rôzne mikroklimatické podmienky – výslnné stanovištia poskytujú biotop pre teplomilné druhy. Vlhké tienisté miesta sú zasa priestorom pre horské chladnomilnejšie druhy (manin,sk).

Odkazy:

 

Use Facebook to Comment on this Post

2009, 2010, Časová línia, Dolné Považie, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Tematín a Tematínske kopce

Hits: 5121

Tematín je zrúcanina hradu na západnom Slovensku v pohorí Považský Inovec (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). Táto národná kultúrna pamiatka je súčasťou Tematínskych vrchov, ktoré sú chráneným územím a od roku 2004 patria medzi územia Európskeho významu Natura 2000 (Regina Hulmanová). Hrad bol vybudovaný v juhozápadnej časti Považského Inovca na vápencovo-dolomitovom podloží temena bočnej rázsochy vybiehajúcej západne od Bezovca medzi Lúčanskou a Hrádockou dolinou. S nadmorskou výškou 564 metrov patrí medzi najvyššie položené hrady Slovenska. Patrí do katastra obce Lúka (Wikipedia).

Vznikol pravdepodobne bezprostredne po mongolskom vpáde v roku 1242 na mieste staršieho hradiska o ktorého slovanskom pôvode by mohol napovedať rozbor názvu zloženého pravdepodobne zo slov „temä„, označujúceho temeno, a staroslovanského slova pre ohradené miesta „týn“ (Wikipedia). V zápisoch z poslednej tretiny 13. storočia ja zachytený názov Temetyn (webgarden.cz).

Prvý písomný doklad o ňom pochádza z roku 1270 (Dušan Jurčacko). Hrad už od svojho vzniku plnil signalizačnú a strážnu funkciu a spolu s Trenčianskym, Beckovským a Čachtickým hradom bol súčasťou ochrany severozápadných priesmykov Uhorska. Chránil aj dôležitý brod cez Váh, spomínaný v listine z roku 1453 (Wikipedia). Bol vybudovaný ako kráľovský hrad, slúžiaci na doplnenie hraničných opevnení (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). Spomínané hrady boli pomocou ohňových signálov a vlajok vizuálne dostupné (tematin.org).

V 13. storočí sa hradu násilne zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Začiatkom 17. storočia sa hrad dostal do rúk Stanislavovi Turzovi. Turzo sa postaral o zdokonalenie obrany predhradia. Prizval benátskeho zbrojárskeho majstra Angela Ricciardiho. V polovici 17. storočia sa stali spolumajiteľmi Tematína Berčéniovci. Zaujímavosťou je, že na hrade sa narodil v roku 1665 Mikuláš Berčéni, neskorší hlavný veliteľ vojsk Františka II. Rákocziho. Viaceré zariadenia z Tematínskeho hradu skončili v kaštieli v Brunovciach, vzhľadom na fakt, že Berčéniovci stavali už dlhšiu dobu tento kaštieľ. Počas povstaní Františka II. Rákocziho dal Mikuláš Berčéni hrad opraviť, dokonca zriadil na ňom stálu vojenskú posádku (tematin.org).

Hrad tvoril: horný hrad – nádvorie, gotická hranolová veža, gotická útočisková veža – bergfrit, vstupná brána, vrcholnogotický palác, renesančný palác, juhozápadný rondel, juhovýchodný bastión, kaplnka, hospodárske budovy, prvé predbránie, východná bašta, tretia brána, severné predhradie, severovýchodná a západná bašta, druhá brána s priekopou, predsunuté opevnenie, druhé predhradie (Zdroj: Informačná tabuľa). Vojsko Mikuláša Berčéniho 22.1.1710 utrpelo v protihabsburgských vojnových ťaženiach porážku. On sám sa ukryl na hrade, odkiaľ sa mu podarilo uniknúť, ale cisárske vojská Tematín krátko na to zničili. Odvtedy hrad chátra (tematin.org).

O záchranu Tematínu sa snažia dve občianske združenia: Občianske združenie „Hrad Tematín“ a Združenie na záchranu hradu Tematín. Pri prácach používajú ako stavebný materiál vypadané kamene a do malty sa nepridáva cement, ale len vápno. Klasický betón by pil vodu, rozpínal sa a tlačil na pôvodné kamene (Zdroj: Piešťanský týždeň). V minulosti sa hrad čistil len od náletovej zelene, k samotnej sanácií murív vo väčšom rozmere nedošlo. Združenie OZ Hrad Tematín používa ako materiál prechodnú fázu medzi vápencom a dolomitom, ktorý väčšinou pochádza z miestnych zdrojov. Zrúcanina trpí statickými poruchami kavernóznym vypadaním muriva, ale aj líniovými poruchami – trhlinami. K tomuto stavu prispeli aj návštevníci hradu, keď skúšali svoje lezecké schopnosti, alebo zhadzovali uvoľnené murivo, čo sa niektorým aj stalo osudným. Geologické podložie hradu je narúšané aj krasovými javmi. Pred murovaním prebieha proces historicko – architektonického výskumu a schvaľovanie postupu na pamiatkovom úrade (Mojmír Choma, Barbora Šusteková, Matúš Žemlička, Ján Barič).

Prírodná rezervácia Tematínske kopce bola vyhlásená v roku 1976. Zaraďuje sa medzi štyri najzaujímavejšie oblasti tohto typu v Európe. Rozprestiera sa od nivy rieky Váh až po zrúcaniny hradu Tematín (obecluka.sk), na ploche 2471 hektárov. Na tejto pozoruhodnej geobotanickej oblasti na južných svahov Považského Inovca s vápencovo – dolomitovým podložím sa dobre darí západokarpatskej vegetácii. Prevažuje teplomilná flóra a fauna. Už od skorých jarných dní sa v svetlých bučinách rastú kobercovito snežienky, neskôr chochlačky. Na skalách chlpaté poniklece veľkokveté a prostredné. Veľmi rozšíreným je aj hlaváčik jarný, ktorý tu nazývali čiernym korením a jeho čerstvý koreň sa používal na liečenie domácich zvierat, najmä ošípaných a oviec (obecluka.sk).

Na formovaní xerotermných spoločenstiev Tematínskych vrchov sa okrem pôdnoklimatických pomerov výrazne podieľa aj orientácia svahov – najextrémnejšie biotopy sa vyvinuli na južných svahoch tvorených drobivým dolomitom. Z historického hľadiska sa na procese aridizácie a expanzii teplo a suchomilných spoločenstiev významne podieľal človek – podstatná časť lesov tu bola odstránená v období tureckých vojen. Vo vyšších polohách a na severne orientovaných svahoch sa tu zachovali aj pôvodné horské karpatské spoločenstvá – napr. dubovo-hrabové lesy karpatské s ostrovčekmi dubovo-cerových lesov a dubových xerotermofilných lesov. Vo vyšších polohách bukové lesy vápnomilné a podhorské bukové lesy, na malých plochách – skalnatých hrebeňoch sa vyvinuli sutinové lipovo-javorové lesy (sopsr.sk). Rastie tu napr. Onosma visianii, Dianthus praecox subsp. lumnitzerii, Adonis vernalis, Dictamnus albus, Verbascum phoeniceum, Lunaria rediviva. Z orchidejí napr. Anacamptis pyramidalis, Limodorum abortivum. Jedinú izolovanú lokalitu v rámci Slovenska tu má ostrica alpínska – Carex haleriana.

Tematín je dominantou prírodnej rezervácie Tematínske kopce, ktorá je jedinečná prelínaním karpatskej a panónskej flóry. Rastie tu na južných svahoch dub plstnatý Quercus pubescens, endemická jarabina Dominova Sorbus dominii, jaseň mannový Fraxinus ornus, introdukovaná borovica čierna Pinus nigra. Na severných svahoch prevláda buk Fagus sylvatica a hrab Carpinus betulus. Suchú a teplomilnú flóru zastupuje poniklec veľkokvetý Pulsatila grandis, chudôbka Draba lasiocarpa, rod kavyľ Stipa, zvonček sibírsky Campanula sibirica, lykovec voňavý Daphne cneourum, viaceré orchidei ako Orichis pallens, Dactylorhiza majalis, D. sambucina. Endemitom je nevädzník bádenský var. tematínsky Colymbada badensis var. tematinensis. Zo živočíchov tu žijú dva zriedkavé fúzače, fúzač alpský Rosalia alpina, a fúzač dubový Plagionotus arcuatus. Z iných je to napr. svižník Cicindela campestris, bystruška Carabus coriaceus, jašterica zelená Lacerta viridis, orol kráľovský Aquila heliaca (piestany.sk). Dva kriticky ohrozené druhy slimákov Vertigo moulinsiana a Trichina filicina. Vzácna je sága stepná – Saga pedo a cikády Tibicen plebejus a Cicada orni. Žije tu roháč veľký – Lucanus cervus, slovenský endemit Brachysomus slovacicus, užovka stromová – Zamenis longissimus, Coronella austriaca, výr skalný Bubo bubo, lelek lesný Caprimulgus europaeus, Dendrocopos leucotos, Ficedula parva, jazvec lesný Meles meles, obojživelníky Bombina variegata, Bufo viridis, Rana dalmatina, netopiere Rhinolophus hipposideros, Barbastella barbastellus, Pipistrellus pipistrellus, Myotis mystacinus, Nyctalus noctula, Myotis myotis, Eptesicus serotinus.

V Tematínskych vrchoch a v priľahlej nive Váhu bolo zistených okolo dvoch tisíc druhov motýľov – najviac na Slovensku. Vidlochvosty, perlovce, Parnassius mnemosyne, Marumba quercus, Hyloicus pinastri, Libelloides macaronius, Polyommatus slovacus – modráčik slovenský, Euplagia quadripunctaria.

Odkazy:

Videozáznamy:

Use Facebook to Comment on this Post