Biotopy, Devínské Karpaty, Krajina, Les, Malé Karpaty, Organizmy, Príroda, Rastliny, Skaly, Slovenská krajina, Stromy, Záhorie

Devínska Kobyla – unikátna lokalita celosvetového významu

Hits: 6054

Devín­ska Koby­la pat­rí k naj­dl­h­šie osíd­le­ným loka­li­tám na Slo­ven­sku. Už v obdo­bí 5000 rokov pred n.l. si tu neoli­tic­kí roľ­ní­ci sta­va­li svo­je prvé síd­la. V 4 sto­ro­čí pred n.l. sa tu usa­di­li Kel­ti, kto­rí zača­li klčo­vať lesy. Po nich ovlád­li úze­mie v 1. sto­ro­čí n.l. Rima­nia a zalo­ži­li na juho­zá­pad­ných sva­hoch Devín­skej Koby­ly vini­ce (devin​ska​ko​by​la​.sk). Pod seve­ro­vý­chod­ný­mi svah­mi medzi Dúb­rav­kou a Tech­nic­kým sklom” sa odkry­li pozos­tat­ky vidiec­kej usad­los­ti rím­ske­ho typu – vil­la rus­ti­ca z 3. sto­ro­čia (pano​ra​ma​.sk). 

Masív Devín­skej Koby­ly nazý­va­jú geoló­go­via aj kle­not­ni­cou roz­ma­ni­tos­ti geolo­gic­kých javov”. Pri­bliž­ne pred 300 mili­ón­mi rokov bolo toto úze­mie súčas­ťou pra­kon­ti­nen­tu Pan­gea. V nasle­du­jú­cich obdo­biach bolo toto úze­mie nie­koľ­ko­krát zapla­ve­né morom, v kto­rom sa tvo­ri­li vápen­ce a dolo­mi­ty – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­bergBáden­ské more, kto­ré sa nachá­dza­lo na tom­to úze­mí pred 1416 mil. rok­mi, mode­lo­va­lo význam­nú loka­li­tu ska­me­ne­lín na Devín­skej Koby­le – Sand­berg. Nema­lou mie­rou sa na for­mo­va­ní Devín­skej Koby­ly podie­ľa­jú rie­ky Mora­vaDunaj. Ich kory­tá sa postup­ne pre­miest­ňo­va­li a pri­bliž­ne pred 600 tis. rok­mi vzni­kol ich sútok tých­to riek v oblas­ti dneš­nej Devín­skej Novej Vsi. Geolo­gic­ký­mi zme­na­mi sa pod Devín­sku hrad­nú ska­lu pre­su­nul asi pred 130 tisíc rok­mi (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­skou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).Devínskou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).

Devín­ska Koby­la je jed­na z naju­ni­kát­nej­ších loka­lít celé­ho Slo­ven­ska. Brit­ský bota­nik D. Moore v pub­li­ká­cii Plant Life pri­pra­vil celo­sve­to­vý výber prí­ro­do­ved­ne oso­bit­ne zau­jí­ma­vých loka­lít a z desia­tich vyme­dze­ných pre celú Euró­pu veno­val dve stra­ny Devín­skej Koby­le (inba​.sk). Pat­rí do Devín­skych Kar­pát. Nachá­dza sa v tes­nej blíz­kos­ti Deví­na – mest­skej čas­ti Bra­ti­sla­vy. Leží pri súto­ku rie­ky Mora­vaDuna­jom. Ku nej pat­rí aj Sand­berg. Je veľ­mi čas­to nav­šte­vo­va­ná. Koby­la, ako ju v Bra­ti­sla­ve fami­liár­ne nazý­va­me je sku­toč­ne veľ­mi boha­tá na pes­trú pale­tu foriem prí­ro­dy. Vyka­zu­je vyso­ký stu­peň bio­di­ver­zi­ty, aj z dôvo­du, že pôvod­ne šlo o zales­ne­nú loka­li­tu, na kto­rej však člo­vek his­to­ric­ky hos­po­dá­ril, odles­ňo­val, kosil apod (Wiki­pe­dia). Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a hovä­dzí doby­tok. Zhru­ba v polo­vi­ci 20. sto­ro­čia pas­tva postup­ne zanik­la (broz​.sk). Na Devín­skej Koby­le žije nie­koľ­ko­ti­síc dru­hov živo­čí­chov. Napr. kobyl­ka Saga pedo, mod­liv­ka Man­tis reli­gi­osa. Viac ako 600 dru­hov motý­ľov, napr. vid­lo­chvost fenik­lo­vý Papi­lio macha­on, jasoň choch­lač­ko­vý Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, viac ako 380 dru­hov chro­bá­kov, napr. roháč oby­čaj­ný Luca­nus cer­vus, fúzač veľ­ký Ceram­byx cer­do. Z vtá­kov na ska­lách hniez­di sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, zalie­ta­va sem Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Žijú tu via­ce­ré dru­hy na svo­jej sever­nej hra­ni­ci roz­ší­re­nia. Vysky­tu­je tu zried­ka­vá pamod­liv­ka dlho­kr­ká Man­tis­pa sty­ria­ca, vid­lo­chvost ovoc­ný Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Z vege­tá­cie tu domi­nu­jú tep­lo­mil­né a váp­no­mil­né rast­li­ny, cel­kom je tu ras­tie viac ako 1 100 dru­hov vyš­ších rast­lín. Medzi nimi 26 dru­hov orchi­deí. Vysky­tu­jú sa tu tep­lo­mil­né dru­hy hmy­zu, pris­pô­so­be­né extrém­nym a dlho­do­bým obdo­biam sucha (broz​.sk). Vysky­tu­je sa tu kavyľ pôvab­ný Sti­pa pul­cher­ri­naSti­pa joan­nis, 26 dru­hov vsta­va­čov (Orchi­de­a­ce­ae), hla­vá­čik jar­ný Ado­nis ver­na­lis, ponik­lec čer­nas­tý Pul­sa­til­la nig­ri­cans, ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­til­la gran­dis, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, kosa­tec níz­ky Iris pumi­la, kosa­tec dvoj­fa­reb­ný Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Vzác­nos­ťou je ihli­ca níz­ka Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), step­ný relikt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Devín­ska Koby­la je naj­vyš­ším vrchom Devín­skych Kar­pát s nad­mor­skou výš­kou 514 m nad morom a záro­veň je naj­juž­nej­ším výbež­kom Malých Kar­pát. Má aj zákon­nú ochra­nu, od roku 1964 je Národ­nou prí­rod­nou rezer­vá­ci­ouNPR s roz­lo­hou 101.12 ha (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la je aj tzv. úze­mím európ­ske­ho význa­mu, je súčas­ťou Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Malé Kar­pa­ty a je súčas­ťou chrá­ne­ných úze­mí NATURA 2000 (broz​.sk). Wai­tov lom, kto­rý je na foto­gra­fiách sa nachá­dza neďa­le­ko od Sand­ber­gu, cca 600 met­rov sme­rom ku Deví­nu. Slú­žil v minu­los­ti ako vápen­ka (slo​va​kia​.tra​vel).

Dnes je Wai­tov lom súčas­ťou San­ber­gs­ko – Pajš­tún­ske­ho geopar­ku. Na Devín­skej Koby­le sa nachá­dza­jú his­to­ric­ké kame­ňo­lo­my, dĺž­ka ich lomo­vých stien pre­sa­hu­je 200 met­rov. Kol­mé ste­ny vznik­li ruč­nou ťaž­bou blo­kov póro­vi­té­ho neogén­ne­ho vápen­ca. Devín­ska Koby­la posky­tu­je sta­veb­ný kameň nepretr­ži­te viac ako 2000 rokov. Naj­star­šie dolo­že­nie je v 1. sto­ro­čí pred naším leto­poč­tom, kedy si dal kelt­ský vlád­ca posta­viť Riman­mi palác na hrad­nom kop­ci v Bra­ti­sla­ve. Kameň bol pev­ný a záro­veň ľah­ko opra­co­va­teľ­ný, pre­to sa hodil na jed­no­duch­šie kame­nár­ske výrob­ky a sochy. Pies­či­té vápen­ce a váp­ni­té pies­kov­ce sa ťaži­li v loka­li­tách Líš­čia stráň a Meri­ce pria­mo nad Deví­nom. Napr. na výstav­bu Dómu svä­té­ho Mar­ti­na. Naj­väč­ší roz­mach nastal v 15. sto­ro­čí, kedy sa mate­riál pou­žil na pre­stav­bu Bra­ti­slav­ské­ho hra­du, Dómu svä­té­ho Mar­ti­na, veže Fran­tiš­kán­ske­ho kos­to­la, Aka­dé­mie Istro­po­li­ta­ny, rad­ni­ce a meš­tian­skych domov. Ťaži­lo sa väč­ši­nou povr­cho­vo. Nový roz­voj ťaž­by nastal v polo­vi­ci 19. sto­ro­čia, keď sa sta­va­la želez­ni­ca medzi Vied­ňou a Buda­peš­ťou, kon­krét­ne úsek Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Wai­tov lom bol dru­hým naj­roz­siah­lej­ším po Što­ke­rav­skej vápen­ke. Jeho pôvod­né pome­no­va­nie bolo Mit­tel­man­no­va vápen­ka. Vápen­ka Móri­ca Mit­tel­mann bola čin­ná v rokoch 18971932. Z nej sa kameň pou­ží­val na regu­lá­ciu a spev­ňo­va­nie rieč­nych bre­hov. V mar­ci 1929 zís­kal lom Jozef Wait, výro­ba vo vápen­ke a ťaž­ba v lome sa postup­ne utl­mo­va­la a skon­či­la sa v roku 1932. Na oko­li­tých pozem­koch zalo­žil Jozef Wait vinoh­rad a ovoc­ný sad. Počas 2. sve­to­vej voj­ny bol v objek­te vápen­ky zria­de­ný pra­cov­ný tábor pre rus­kých zajat­cov, kto­rý sta­va­li dre­ve­ný most cez Mora­vu do Sch­loss­ho­fu. Z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka je hor­ná časť Wai­tov­ho lomu pova­žo­va­ná za tor­zo pod­mor­skej jas­ky­ne (Infor­mač­ná tabuľa).

Pre­važ­ná časť národ­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Devín­ska Koby­la pred­sta­vu­je kul­túr­nu kra­ji­ny. Sva­hy Devín­skej Koby­ly boli pôvod­ne pokry­té dubovo-​hrabovými les­mi, kto­ré boli v minu­los­ti vyrú­ba­né a násled­ne nie­koľ­ko sto­ro­čí udr­žia­va­né ľud­skou čin­nos­ťou – kose­ním, pase­ním a vypa­ľo­va­ním. Toto vied­lo ku vzni­ku a udr­žia­va­niu jedi­neč­ných lúč­nych a lesostep­ných spo­lo­čens­tiev s bohat­stvom vzác­nych tep­lo­mil­ných dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a doby­tok. V roku 2013 sa poda­ri­lo po viac ako 50 rokov obno­viť pas­tvu kôz. Pase­nie potlá­ča zaras­ta­nie úze­mia nále­to­vý­mi kro­vi­na­mi, pomá­ha tak udr­žia­vať jeho tra­dič­ný lesostep­ný cha­rak­ter (Infor­mač­ná tabuľa). 

Vyhliad­ko­vá veža sa nachá­dza na naj­vyš­šie polo­že­nom mies­te Devín­skej Koby­ly v nad­mor­skej výš­ke 514 met­rov nad morom. Je vyso­ká viac ako 21 met­rov. Naj­vyš­šia plo­ši­na je osa­de­ná na nive­le­te cca 20 m nad oko­li­tým teré­nom. Ponú­ka výhľad na oko­lie Devín­skej Novej Vsi, na Čes­ko, Rakús­ko a Maďar­sko. Auto­rom návrhu vyhliad­ko­vej veže Archi­tek­to­nic­ký ate­li­ér ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. O vzhľa­de veže už kolu­je legen­da, že ju inšpi­ro­va­la mod­liv­ka zele­ná, kto­rá žije v oko­li­tej prí­ro­de. Pod­ľa slov auto­rov však stav­ba vychá­dza z genius loci dané­ho mies­ta. Odtiaľ­to vid­no z jed­né­ho bodu do troch rôz­nych kra­jín, tak­že fas­ci­ná­cia tým­to mies­tom bola inšpi­rá­ci­ou aj pre tro­j­u­hol­ní­ko­vý pôdo­rys vyhliad­ko­vej veže Devín­ska Koby­la. Motív tro­j­u­hol­ní­ka sa opa­ku­je na celom jej dizaj­ne (devin​ska​no​va​ves​.sk).


Devín­ska Koby­la is one of the lon­gest inha­bi­ted sites in Slo­va­kia. As ear­ly as 5000 years BC, Neolit­hic far­mers estab­lis­hed the­ir first sett­le­ments here. In the 4th cen­tu­ry BC, Celts sett­led, ini­tia­ting defo­re­sta­ti­on. Fol­lo­wing them, in the 1st cen­tu­ry AD, the Romans domi­na­ted the area and foun­ded vine­y­ards on the sout­hwest slo­pes of Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Under the nort­he­as­tern slo­pes, rem­nants of a Roman-​type rural sett­le­ment – vil­la rus­ti­ca from the 3rd cen­tu­ry, were unco­ve­red bet­we­en Dúb­rav­ka and Tech­nic­ké sklo” (pano​ra​ma​.sk).

Geolo­gists refer to the mas­sif of Devín­ska Koby­la as the tre­a­su­ry of geolo­gi­cal phe­no­me­na.” App­ro­xi­ma­te­ly 300 mil­li­on years ago, this area was part of the super­con­ti­nent Pan­ga­ea. In sub­se­qu­ent peri­ods, the regi­on was repe­a­ted­ly flo­oded by the sea, for­ming limes­to­nes and dolo­mi­tes – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. The Baden Sea, which exis­ted here 14 – 16 mil­li­on years ago, sha­ped a sig­ni­fi­cant fos­sil site on Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Mora­va and Danu­be rivers sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­te to the for­ma­ti­on of Devín­ska Koby­la. The­ir beds gra­du­al­ly shif­ted, and about 600 thou­sand years ago, the­ir con­flu­en­ce was for­med in the area of toda­y­’s Devín­ska Nová Ves. The geolo­gi­cal chan­ges moved Devín­ska hrad­ná ska­la about 130 thou­sand years ago (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­ska Koby­la is the star­ting point of the mas­si­ve Car­pat­hian arc. The Hunds­he­im Hills on the right bank of the Danu­be in Aus­tria also belo­ng geolo­gi­cal­ly to the Car­pat­hians. Sout­hern slo­pes con­sist main­ly of gray limes­to­nes, dolo­mi­tes, and car­bo­na­te brec­cias, dating back 160 – 180 mil­li­on years. The sum­mit is com­po­sed of Meso­zo­ic cherts, for­med by cemen­ta­ti­on of beach sand (Infor­ma­ti­on Board).

Devín­ska Koby­la is one of Slo­va­kia­’s most uni­que loca­ti­ons. Bri­tish bota­nist D. Moore, in the pub­li­ca­ti­on Plant Life,” selec­ted glo­bal­ly scien­ti­fi­cal­ly inte­res­ting loca­ti­ons, dedi­ca­ting two pages to Devín­ska Koby­la for the who­le of Euro­pe (inba​.sk). It is part of the Devín­ske Kar­pa­ty, loca­ted in clo­se pro­xi­mi­ty to Devín – a dis­trict of Bra­ti­sla­va, near the con­flu­en­ce of the Mora­va River with the Danu­be. It inc­lu­des Sand­berg and is high­ly fre­qu­en­ted. Fami­liar­ly kno­wn as Koby­la, it boasts a rich varie­ty of natu­ral forms. It exhi­bits a high degree of bio­di­ver­si­ty due to its his­to­ry as a ori­gi­nal­ly fores­ted area that humans have his­to­ri­cal­ly mana­ged, defo­res­ted, and cul­ti­va­ted (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la used to be gra­zed by she­ep, goats, and catt­le, but pas­tu­re gra­du­al­ly dimi­nis­hed around the mid-​20th cen­tu­ry (broz​.sk). Devín­ska Koby­la hosts thou­sands of ani­mal spe­cies, such as the Saga pedo bush-​cricket and the Man­tis reli­gi­osa man­tis. Over 600 but­terf­ly spe­cies, inc­lu­ding the Papi­lio macha­on swal­lo­wtail and Par­nas­sius mne­mo­sy­ne clou­ded Apol­lo, more than 380 beet­le spe­cies, like Luca­nus cer­vus stag beet­le, and Ceram­byx cer­do gre­at cap­ri­corn beet­le. Fal­cons, such as the Fal­co tin­nun­cu­lus kestrel, nest on the rocks, whi­le Mon­ti­co­la saxa­ti­lis rock thrush occa­si­onal­ly visits. The rare long-​necked man­tis Man­tis­pa sty­ria­ca and the scar­ce swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius are also found here (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

The vege­ta­ti­on is domi­na­ted by ther­mop­hi­lic and cal­ci­co­lous plants, with over 1,100 spe­cies of hig­her plants. Among them are 26 spe­cies of orchids, ther­mop­hi­lic insect spe­cies adap­ted to extre­me and pro­lon­ged peri­ods of drought (broz​.sk). The ele­gant feat­her grass Sti­pa pul­cher­ri­na and Sti­pa joan­nis, 26 spe­cies of orchids (Orchi­de­a­ce­ae), Ado­nis ver­na­lis, Pul­sa­til­la nig­ri­cans, Pul­sa­til­la gran­dis, Lilium mar­ta­gon, Iris pumi­la, Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rare spe­cies inc­lu­de Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, and the step­pe relic Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

Devín­ska Koby­la is the hig­hest peak of the Devín­ske Kar­pa­ty, with an alti­tu­de of 514 meters abo­ve sea level, and simul­ta­ne­ous­ly the sout­hern­most exten­si­on of the Malé Kar­pa­ty. It has legal pro­tec­ti­on, desig­na­ted as a Nati­onal Natu­ral Reser­ve sin­ce 1964, cove­ring an area of 101.12 hec­ta­res (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la is also a so-​called area of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce, part of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Malé Kar­pa­ty and part of the NATURA 2000 pro­tec­ted are­as (broz​.sk). Wait­tov lom, depic­ted in the pho­tog­raphs, is loca­ted near Sand­berg, app­ro­xi­ma­te­ly 600 meters towards Devín. In the past, it ser­ved as a limes­to­ne quar­ry (slo​va​kia​.tra​vel).

Today, Wait’s Quar­ry is part of the Sand­berg – Pajš­tún Geopark. The­re are his­to­ric quar­ries on Devín­ska Koby­la, with quar­ry walls exce­e­ding 200 meters in length. The ver­ti­cal walls were cre­a­ted by manu­al extrac­ti­on of blocks of porous Neoge­ne limes­to­ne. Devín­ska Koby­la has pro­vi­ded buil­ding sto­ne con­ti­nu­ous­ly for over 2,000 years. The oldest kno­wn use dates back to the 1st cen­tu­ry BCE, when a Cel­tic ruler com­mis­si­oned the Romans to build a pala­ce on the cast­le hill in Bra­ti­sla­va. The sto­ne was both durab­le and easy to work, making it suitab­le for sim­ple sto­ne car­vings and sculp­tu­res. San­dy limes­to­nes and cal­ca­re­ous sand­sto­nes were quar­ried in the Líš­čia stráň and Meri­ce loca­ti­ons, direct­ly abo­ve Devín. The­se sto­nes were used, for exam­ple, in the cons­truc­ti­on of St. Martin’s Cat­hed­ral. The gre­a­test expan­si­on of quar­ry­ing occur­red in the 15th cen­tu­ry, when the mate­rial was used for the recons­truc­ti­on of Bra­ti­sla­va Cast­le, St. Martin’s Cat­hed­ral, the tower of the Fran­cis­can Church, Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, the Old Town Hall, and vari­ous town­hou­ses. Quar­ry­ing was most­ly surface-​based. A new peri­od of deve­lop­ment in quar­ry­ing began in the mid-​19th cen­tu­ry with the cons­truc­ti­on of the rai­lway bet­we­en Vien­na and Buda­pest, par­ti­cu­lar­ly the Bra­ti­sla­va – Mar­chegg sec­ti­on. Wait’s Quar­ry was the second lar­gest after the Što­ke­rau Lime­works. Ori­gi­nal­ly, it was cal­led Mittelmann’s Lime­works, as Móric Mittelmann’s lime­works ope­ra­ted bet­we­en 1897 and 1932, pro­vi­ding sto­ne for river­bank regu­la­ti­on and rein­for­ce­ment. In March 1929, the quar­ry was acqu­ired by Jozef Wait, and pro­duc­ti­on at the lime­works gra­du­al­ly dec­li­ned, cea­sing enti­re­ly in 1932. On the sur­roun­ding land, Jozef Wait estab­lis­hed vine­y­ards and an orchard. During World War II, the lime­works site was used as a labor camp for Rus­sian pri­so­ners, who were for­ced to cons­truct a wooden brid­ge over the Mora­va River to Sch­loss Hof. From a geolo­gi­cal per­spec­ti­ve, the upper part of Wait’s Quar­ry is con­si­de­red the rem­nant of an ancient under­wa­ter cave (Infor­ma­ti­on Board).

The majo­ri­ty of the Devín­ska Koby­la Nati­onal Natu­re Reser­ve repre­sents a cul­tu­ral lands­ca­pe. The slo­pes of Devín­ska Koby­la were ori­gi­nal­ly cove­red by oak-​hornbeam forests, which were cle­a­red cen­tu­ries ago and main­tai­ned through human acti­vi­ties such as mowing, gra­zing, and bur­ning. This led to the for­ma­ti­on and pre­ser­va­ti­on of uni­que mea­dow and forest-​steppe eco­sys­tems, rich in rare ther­mop­hi­lic plant and ani­mal spe­cies. She­ep, goats, and catt­le his­to­ri­cal­ly gra­zed in the area. In 2013, after more than 50 years, goat gra­zing was suc­cess­ful­ly rein­tro­du­ced. Gra­zing helps pre­vent the over­gro­wth of inva­si­ve shrubs and con­tri­bu­tes to pre­ser­ving the tra­di­ti­onal forest-​steppe cha­rac­ter of the regi­on (Infor­ma­ti­on Board).

The obser­va­ti­on tower is loca­ted at the hig­hest point of Devín­ska Koby­la, at an ele­va­ti­on of 514 meters abo­ve sea level. It stands more than 21 meters tall, with the hig­hest plat­form posi­ti­oned app­ro­xi­ma­te­ly 20 meters abo­ve the sur­roun­ding ter­rain. The tower offers vie­ws of Devín­ska Nová Ves, as well as the Czech Repub­lic, Aus­tria, and Hun­ga­ry. The obser­va­ti­on tower was desig­ned by the archi­tec­tu­ral stu­dio ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. A legend sug­gests that its appe­a­ran­ce was ins­pi­red by the pra­y­ing man­tis, which inha­bits the local envi­ron­ment. Howe­ver, accor­ding to the archi­tects, the struc­tu­re is based on the genius loci of the site. From this point, one can see into three dif­fe­rent coun­tries, which ins­pi­red the trian­gu­lar flo­or plan of the Devín­ska Koby­la obser­va­ti­on tower. The trian­gle motif is repe­a­ted throug­hout its design.


Devín­ska Koby­la gehört zu den am läng­sten besie­del­ten Orten in der Slo­wa­kei. Schon in der Zeit 5000 Jah­re vor Chris­tus errich­te­ten hier neolit­his­che Bau­ern ihre ers­ten Sied­lun­gen. Im 4. Jahr­hun­dert vor Chris­tus lie­ßen sich die Kel­ten nie­der, die began­nen, die Wäl­der zu roden. Nach ihnen über­nah­men die Römer im 1. Jahr­hun­dert nach Chris­tus das Gebiet und grün­de­ten Wein­ber­ge an den südwest­li­chen Hän­gen der Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Unter den nor­döst­li­chen Hän­gen zwis­chen Dúb­rav­ka und Tech­nic­ký sklom” wur­den Über­res­te einer römis­chen Dorf­sied­lung vom Typ vil­la rus­ti­ca aus dem 3. Jahr­hun­dert aus­geg­ra­ben (pano​ra​ma​.sk).

Die Geolo­gen bez­e­ich­nen den Mas­siv der Devín­ska Koby­la auch als Schatz­kam­mer der Viel­falt geolo­gis­cher Phä­no­me­ne”. Vor etwa 300 Mil­li­onen Jah­ren war die­ses Gebiet Teil des Urkon­ti­nents Pan­gäa. In den fol­gen­den Peri­oden wur­de die­ses Gebiet mehr­mals vom Meer überf­lu­tet, in dem sich Kalks­te­i­ne und Dolo­mi­te bil­de­ten – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. Das Bade­nian­me­er, das vor 14 – 16 Mil­li­onen Jah­ren in die­sem Gebiet exis­tier­te, form­te eine bede­uten­de Fos­si­liens­tät­te auf der Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Die Flüs­se Mora­va und Donau tru­gen maßgeb­lich zur For­mung der Devín­ska Koby­la bei. Ihre Bet­ten vers­cho­ben sich all­mäh­lich, und vor etwa 600.000 Jah­ren ents­tand ihre Mün­dung in der Gegend des heuti­gen Devín­ska Nová Ves. Geolo­gis­che Verän­de­run­gen führ­ten dazu, dass sich die Devín­ska hrad­ná ska­la vor etwa 130.000 Jah­ren auf unser Gebiet vers­chob (devin​ska​ko​by​la​.sk). Die Devín­ska hrad­ná ska­la mar­kiert den Beginn eines mäch­ti­gen Bogens der Kar­pa­ten auf unse­rem Gebiet. Geolo­gisch gehören auch die Hundsheim-​Hügel am rech­ten Ufer der Donau in Öster­re­ich zu den Kar­pa­ten. Die süd­li­chen Hän­ge bes­te­hen haupt­säch­lich aus grau­en Kalks­te­i­nen, Dolo­mi­ten und Kar­bo­natb­rek­zien. Die Schich­ten sind 160 – 180 Mil­li­onen Jah­re alt. Der Gip­fel bes­teht aus Ges­te­i­nen des Meso­zo­ikums, die durch Ver­fes­ti­gung von Strand­sand ents­tan­den sind (Informations-​Tafel).

Die Devín­ska Koby­la ist einer der ein­zi­gar­tigs­ten Orte in der Slo­wa­kei. Der bri­tis­che Bota­ni­ker D. Moore wähl­te es in sei­nem Werk Plant Life als eine der welt­we­it natur­wis­sen­schaft­lich beson­ders inte­res­san­ten Stät­ten aus und wid­me­te Devín­ska Koby­la zwei Sei­ten von zehn, die für ganz Euro­pa fest­ge­legt wur­den (inba​.sk). Es gehört zu den Devín­ske Kar­pa­ty und befin­det sich in unmit­tel­ba­rer Nähe von Devín, einem Stadt­te­il von Bra­ti­sla­va. Es liegt am Zusam­men­fluss der Flüs­se Mora­va und Donau. Dazu gehört auch der Sand­berg. Es wird sehr oft besucht. Die Koby­la, wie wir sie in Bra­ti­sla­va umgangss­prach­lich nen­nen, ist wirk­lich reich an einer viel­fäl­ti­gen Palet­te von Natur­for­men. Sie zeigt einen hohen Grad an Bio­di­ver­si­tät, auch aufg­rund der Tat­sa­che, dass es sich urs­prün­glich um einen bewal­de­ten Ort han­del­te, auf dem jedoch his­to­risch gewirts­chaf­tet wur­de, gero­det, gemäht usw. (Wiki­pe­dia). Hier wei­de­ten Scha­fe, aber auch Zie­gen und Rin­der. In der Mit­te des 20. Jahr­hun­derts versch­wand die Wei­de all­mäh­lich (broz​.sk). Auf der Devín­ska Koby­la leben Tau­sen­de von Arten von Tie­ren. Zum Beis­piel die Heusch­rec­ke Saga pedo, die Got­te­san­be­te­rin Man­tis reli­gi­osa. Über 600 Arten von Sch­met­ter­lin­gen, wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Papi­lio macha­on, der Sch­war­ze Apol­lo­fal­ter Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, über 380 Arten von Käfern, wie der Hirsch­ka­fer Luca­nus cer­vus, der Gro­ße Sch­mal­bock Ceram­byx cer­do. Unter den Vögeln brütet der Turm­fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus auf den Fel­sen, der Bergb­lausch­wan Mon­ti­co­la saxa­ti­lis fliegt hier­her, Fal­ke Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Es gibt hier meh­re­re Arten an ihrer nörd­li­chen Verb­re­i­tungsg­ren­ze. Die sel­te­ne Ame­i­sen­löwe Man­tis­pa sty­ria­ca kommt hier vor, eben­so wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Die Vege­ta­ti­on wird von warm- und kalk­lie­ben­den Pflan­zen domi­niert, ins­ge­samt wach­sen hier mehr als 1.100 Arten höhe­rer Pflan­zen. Darun­ter 26 Arten von Orchi­de­en. Es gibt hier warm ange­pass­te Insek­te­nar­ten, die auf extre­me und lang anhal­ten­de Troc­ken­pe­ri­oden ein­ges­tellt sind (broz​.sk). Es gibt den schönen Feder­gras Sti­pa pul­cher­ri­na und Sti­pa joan­nis, 26 Arten von Orchi­de­en (Orchi­de­a­ce­ae), die Frühlings-​Adonisröschen Ado­nis ver­na­lis, das Sch­war­ze Küchen­schel­le Pul­sa­til­la nig­ri­cans, das Gro­ße Küchen­schel­le Pul­sa­til­la gran­dis, die Türkenbund-​Lilie Lilium mar­ta­gon, die Nied­ri­ge Sch­wert­li­lie Iris pumi­la, die Zwe­i­far­bi­ge Sch­wert­li­lie Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Eine Sel­ten­he­it ist der Nie­der­lie­gen­de Gän­seb­lüm­chen Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), der Step­pen­re­likt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Die Devín­ska Koby­la ist der höchs­te Gip­fel der Devín­ske Kar­pa­ty mit einer Höhe von 514 m über dem Mee­ress­pie­gel und gle­i­ch­ze­i­tig der süd­lichs­te Aus­lä­u­fer der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Sie hat auch gesetz­li­chen Schutz, seit 1964 ist sie ein Nati­ona­les Natur­re­ser­vat – NNR mit einer Flä­che von 101,12 Hek­tar (Wiki­pe­dia). Die Devín­ska Koby­la ist auch ein soge­nann­tes Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung, sie gehört zum Ges­chütz­ten Lands­chafts­ge­biet Malé Kar­pa­ty und ist Teil der ges­chütz­ten NATURA 2000-​Gebiete (broz​.sk). Der Waittov-​Steinbruch, der auf den Fotos zu sehen ist, befin­det sich in der Nähe des Sand­ber­gs, etwa 600 Meter in Rich­tung Devín. Früher dien­te er als Kalks­te­inb­ruch (slo​va​kia​.tra​vel).

Heute ist der Wait-​Steinbruch Teil des Sand­berg – Pajš­tún Geoparks. Auf der Devín­ska Koby­la befin­den sich his­to­ris­che Ste­inb­rüche, deren Fel­swän­de eine Län­ge von über 200 Metern erre­i­chen. Die ste­i­len Wän­de ents­tan­den durch manu­el­le Gewin­nung von Blöc­ken aus porösem neoge­nem Kalks­te­in. Devín­ska Koby­la lie­fert seit über 2.000 Jah­ren unun­terb­ro­chen Bau­ma­te­rial. Die ältes­te nach­ge­wie­se­ne Nut­zung stammt aus dem 1. Jahr­hun­dert v. Chr., als ein kel­tis­cher Herrs­cher die Römer beauft­rag­te, einen Palast auf dem Burg­hügel in Bra­ti­sla­va zu errich­ten. Der Ste­in war sowohl widers­tands­fä­hig als auch leicht zu bear­be­i­ten, wodurch er sich gut für ein­fa­che­re Ste­in­met­zar­be­i­ten und Skulp­tu­ren eig­ne­te. San­di­ge Kal­ke und kalk­hal­ti­ge Sand­ste­i­ne wur­den an den Stan­dor­ten Líš­čia stráň und Meri­ce, direkt ober­halb von Devín, abge­baut. Die­se Ste­i­ne wur­den unter ande­rem für den Bau des St.-Martins-Doms ver­wen­det. Die größte Expan­si­on des Ste­i­nab­baus fand im 15. Jahr­hun­dert statt, als das Mate­rial für den Umbau der Burg Bra­ti­sla­va, des St.-Martins-Doms, des Turms der Fran­zis­ka­ner­kir­che, der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, des Alten Rat­hau­ses und zahl­re­i­cher Bür­ger­hä­u­ser genutzt wur­de. Der Abbau erfolg­te meist oberf­läch­lich. Ein neuer Aufsch­wung des Ste­i­nab­baus begann in der Mit­te des 19. Jahr­hun­derts mit dem Bau der Eisen­bahn zwis­chen Wien und Buda­pest, ins­be­son­de­re des Abschnitts Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Der Wait-​Steinbruch war der zwe­itg­rößte nach der Štokerau-​Kalkbrennerei. Urs­prün­glich hieß er Mit­tel­manns Kalkb­ren­ne­rei, benannt nach Móric Mit­tel­mann, des­sen Bet­rieb von 1897 bis 1932 aktiv war. Der dort gewon­ne­ne Ste­in wur­de zur Regu­lie­rung und Befes­ti­gung von Flus­su­fern genutzt. Im März 1929 über­nahm Jozef Wait den Ste­inb­ruch. Die Pro­duk­ti­on in der Kalkb­ren­ne­rei wur­de nach und nach ein­ges­tellt und ende­te sch­lie­ßlich 1932. Auf den umlie­gen­den Flä­chen leg­te Jozef Wait Wein­ber­ge und Obst­gär­ten an. Wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs wur­de das Gelän­de der Kalkb­ren­ne­rei als Arbe­its­la­ger für rus­sis­che Gefan­ge­ne genutzt. Sie wur­den gezwun­gen, eine höl­zer­ne Brüc­ke über die March nach Sch­loss Hof zu bau­en. Aus geolo­gis­cher Sicht gilt der obe­re Teil des Wait-​Steinbruchs als Über­rest einer ehe­ma­li­gen Unter­was­ser­höh­le (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der größte Teil des Nati­ona­len Natur­re­ser­vats Devín­ska Koby­la stellt eine Kul­tur­lands­chaft dar. Die Hän­ge der Devín­ska Koby­la waren urs­prün­glich von Eichen-​Hainbuchen-​Wäldern bedec­kt, die jedoch im Lau­fe der Jahr­hun­der­te abge­holzt und durch men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten wie Mähen, Bewe­i­dung und Bran­dro­dung gepf­legt wur­den. Dies führ­te zur Ents­te­hung und Erhal­tung ein­zi­gar­ti­ger Wiesen- und Waldsteppen-​Gemeinschaften mit einer rei­chen Viel­falt an wär­me­lie­ben­den Pflanzen- und Tie­rar­ten. In der Ver­gan­gen­he­it wur­den hier Scha­fe, Zie­gen und Rin­der gewe­i­det. Im Jahr 2013, nach mehr als 50 Jah­ren, wur­de die Zie­gen­be­we­i­dung erfolg­re­ich wie­der ein­ge­fü­hrt. Die Bewe­i­dung ver­hin­dert die Über­wu­che­rung durch inva­si­ve Strä­u­cher und trägt zur Erhal­tung des tra­di­ti­onel­len Waldsteppen-​Charakters der Regi­on bei (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der Aus­sichts­turm befin­det sich am höchs­ten Punkt des Devín­ska Koby­la auf einer Höhe von 514 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Er ist mehr als 21 Meter hoch, wobei die höchs­te Platt­form unge­fähr 20 Meter über dem umlie­gen­den Gelän­de liegt. Der Turm bie­tet eine Aus­sicht auf Devín­ska Nová Ves sowie auf Tsche­chien, Öster­re­ich und Ungarn. Der Ent­wurf des Aus­sichts­turms stammt vom Archi­tek­tur­büro ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. Einer Legen­de zufol­ge wur­de sein Ers­che­i­nungs­bild von der Got­te­san­be­te­rin (Man­tis reli­gi­osa) ins­pi­riert, die in der umlie­gen­den Natur lebt. Laut den Archi­tek­ten basiert das Bau­werk jedoch auf dem Genius Loci die­ses Ortes. Von hier aus kann man in drei vers­chie­de­ne Län­der blic­ken, was die Ins­pi­ra­ti­on für den dre­iec­ki­gen Grun­driss des Aus­sichts­turms Devín­ska Koby­la war. Das Dre­iecks­mo­tiv zieht sich durch das gesam­te Design des Turms.


Devín­ska Koby­la az egy­ik leg­ré­geb­ben lakott terület Szlo­vá­kiá­ban. Már az i. e. 5000 évvel eze­lőt­ti idős­zak­ban itt tele­ped­tek le a neoli­ti­kus föld­műve­sek, és épí­tet­ték első tele­pülé­se­i­ket. Kr. e. 4. szá­zad­ban a kel­ták tele­ped­tek le itt, akik elkezd­ték erdőket irta­ni. Utá­nuk a rómaiak vet­ték át a terüle­tet a Kr. u. 1. szá­zad­ban, és szőlőül­tet­vé­ny­eket ala­pí­tot­tak a Devín­ska Koby­ly dél­ny­uga­ti lej­tőin (devin​ska​ko​by​la​.sk). Az észak­ke­le­ti lej­tők alatt, Dúb­rav­ka és a Tech­nic­ký sklom” között, fel­tár­ták a római típu­sú vidé­ki tele­pülés, a vil­la rus­ti­ca marad­vá­ny­ait a 3. szá­zad­ból (pano​ra​ma​.sk).

A Devín­ska Koby­ly töme­ge a geoló­gu­sok sze­rint is a geoló­giai jelen­sé­gek sok­fé­le­sé­gé­nek kinc­ses­kam­rá­já­nak” nevez­he­tő. Közel 300 mil­lió évvel eze­lőtt ez a terület a Pan­gea őscon­ti­nen­tum rés­ze volt. A követ­ke­ző idős­za­kok­ban többs­zör is elá­rasz­tot­ta a ten­ger ezt a terüle­tet, ahol mész­kövek és dolo­mi­tok kelet­kez­tek – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. A báden­si ten­ger, ame­ly 14 – 16 mil­lió évvel eze­lőtt itt volt, jelen­tős foss­zí­lia lelőhe­ly­et for­mált a Devín­ska Koby­ly­on – Sand­berg. A Mora­va és a Duna foly­ók jelen­tős mér­ték­ben hoz­zá­já­rul­tak a Devín­ska Koby­ly kia­la­ku­lá­sá­hoz. Az árkok foko­za­to­san elmoz­dul­tak, és körül­be­lül 600 ezer évvel eze­lőtt a foly­ók talál­ko­zó­ja kia­la­kult a mai Devín­ska Nová Vsi terüle­tén. A geoló­giai vál­to­zá­sok­nak kös­zön­he­tően a Devín­ska hrad­ná ska­la min­te­gy 130 ezer évvel eze­lőtt került át a terület­re (devin​ska​ko​by​la​.sk). A Devín­ska hrad­ná ska­lán kez­dődik a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós táb­la). A Devín­ska Koby­ly­on keresz­tül indul a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la az egy­ik legs­zi­go­rúb­ban védett hely Szlo­vá­kia egész terüle­tén. A brit bota­ni­kus, D. Moore, a Plant Life című mun­ká­já­ban a világ szá­mos ter­més­ze­ti szem­pont­ból érde­kes hely­é­ből válasz­tott ki, és a tíz euró­pai hely közül két oldalt szen­telt a Devín­ska Koby­ly­nak (inba​.sk). A Devín­ske Kar­pa­ty rés­ze. Bra­ti­sla­va város­rés­zé­hez, a Devín­höz, nagy­on közel talál­ha­tó. A Mora­va és a Duna foly­ók tor­ko­la­ta mel­lett feks­zik. Ide tar­to­zik a Sand­berg is. Nagy­on gyak­ran láto­ga­tott hely. A Koby­la”, aho­gy­an Bra­ti­sla­vá­ban hoz­zás­zok­tak nevez­ni, való­ban gaz­dag a ter­més­zet vál­to­za­tos for­má­i­nak palet­tá­já­ban. Magas fokú bio­di­ver­zi­tást mutat, rész­ben azért, mert ere­de­ti­leg erdős terület volt, ahol azon­ban tör­té­nel­mi­leg gaz­dál­kod­tak, erdőt irtot­tak, kas­zál­tak stb. (Wiki­pe­dia). Itt legel­tet­tek juho­kat, de kecs­ké­ket és mar­hát is. A lege­lők körül­be­lül a 20. szá­zad köze­pé­ig foko­za­to­san megs­zűn­tek (broz​.sk). A Devín­ska Koby­ly­on több ezer állat­faj él. Pél­dá­ul a Saga pedo sás­ka, a Man­tis reli­gi­osa imád­ko­zó sás­ka. Több mint 600 pil­lan­gó­faj, pél­dá­ul a lep­ke­far­kú lep­ke Papi­lio macha­on, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne tol­la­slep­kű, több mint 380 bogár­faj, pél­dá­ul a szar­vas­bo­gár Luca­nus cer­vus, a nagy szar­vas­bo­gár Ceram­byx cer­do. A szik­lá­kon fész­kel a vérc­se Fal­co tin­nun­cu­lus, és ide is repül a Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, a kele­ti réti­sas Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Több észa­ki elter­je­dé­si hatá­ron élő faj is él itt. Rit­ka hoss­zú­ny­akú imád­ko­zó sás­ka, Iphic­li­des poda­li­rius sás­ka is előfor­dul itt (sazp​.sk).

Itt a meleg­ked­ve­lő és mész­követ ked­ve­lő növé­ny­ek domi­nál­nak, öss­ze­sen több mint 1100 faj maga­sabb növé­ny nő itt. Közöt­tük 26 orchi­dea faj. Itt élnek a szá­raz idős­za­kok­hoz alkal­maz­ko­dott meleg­ked­ve­lő rovar­fa­jok is (broz​.sk). Itt talál­ha­tó a szép Sti­pa pul­cher­ri­na és Sti­pa joan­nis, 26 orchi­de­a­faj (Orchi­de­a­ce­ae), a tavas­zi sáf­rá­ny Ado­nis ver­na­lis, a feke­te kan­ka­lin Pul­sa­til­la nig­ri­cans, a nagy­vi­rá­gú kan­ka­lin Pul­sa­til­la gran­dis, a tör­pe lili­om Lilium mar­ta­gon, az alac­so­ny írisz Iris pumi­la, a kéts­zí­nű írisz Iris varie­ga­ta, a Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rend­kí­vüli rit­ka­ság a kis ono­nis Ono­nis pusil­la, a göm­bölyű leve­lű pil­lan­gós Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, a Con­rin­gia aus­tria­ca, a Poten­til­la peda­ta, a Smyr­nium por­fo­lia­tum, a Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, a Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, az Aple­nium adiant­hum nig­rum szik­lai relik­via (devin​ska​ko​by​la​.sk).

A Devín­ska Koby­la a Devín­ske Kar­pa­ty leg­ma­ga­sabb csúc­sa, ten­gers­zint felet­ti magas­sá­ga 514 m, és egy­ben a Kis-​Kárpátok leg­dé­libb kiter­jesz­té­se. Tör­vé­nyi védel­met is élvez, 1964 óta Nemze­ti Ter­més­ze­ti Rezer­vá­tum (NPR) 101,12 hek­tá­ros terület­tel (Wiki­pe­dia). A Devín­ska Koby­la az Euró­pai Unió fon­tos terüle­te, rés­ze a Kis-​Kárpátok Védett Táj­te­rüle­té­nek és a NATURA 2000 védett terüle­tek­nek (broz​.sk). A fotó­kon lát­ha­tó Wait­tov lom a Sand­berg­től nem mess­ze, körül­be­lül 600 méter­re Devín felé. Régeb­ben mész­kőbá­ny­aként szol­gált (slo​va​kia​.tra​vel).

Ma a Wait-​kőfejtő a Sand­berg – Pajš­tún Geopark rés­ze. A Devín­ska Koby­la terüle­tén tör­té­nel­mi kőfej­tők talál­ha­tók, ame­ly­ek bány­afa­lai meg­ha­lad­ják a 200 métert. A mere­dek falak kézi bány­ás­zat­tal ala­kul­tak ki, ami­kor poró­zus neogén mész­kőtöm­böket fej­tet­tek ki. Devín­ska Koby­la több mint 2000 éve foly­ama­to­san szol­gál­tat épí­tőkövet. Az első írá­sos emlí­tés az i. e. 1. szá­zad­ból szár­ma­zik, ami­kor egy kel­ta ural­ko­dó rómaiak­kal épít­tet­te fel palo­tá­ját a pozso­nyi vár­dom­bon. A kőzet szi­lárd volt, mégis kön­ny­en meg­mun­kál­ha­tó, így alkal­mas volt egys­ze­rűbb kőfa­rag­vá­ny­ok és szob­rok kés­zí­té­sé­re. Homo­kos mész­követ és mész­tar­tal­mú homok­követ a Líš­čia stráň és Meri­ce terüle­tén fej­tet­tek, köz­vet­le­nül Dévé­ny felett. Ezt az any­agot pél­dá­ul a Szent Márton-​székesegyház épí­té­sé­hez hasz­nál­ták fel. A kőbá­ny­ás­zat leg­na­gy­obb fel­len­dülé­se a 15. szá­zad­ban követ­ke­zett be, ami­kor az any­agot a Pozso­nyi vár, a Szent Márton-​székesegyház, a feren­ces tem­plom tor­nya, az Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, a város­há­za és pol­gár­há­zak felú­jí­tá­sá­ra hasz­nál­ták. A kőfej­tés több­ny­i­re fels­zí­ni bány­ás­za­ti móds­ze­rek­kel tör­tént. A bány­ás­zat a 19. szá­zad köze­pén új len­düle­tet kapott a Bécs és Buda­pest közöt­ti vasút­vo­nal épí­té­sé­vel, különösen a Pozso­ny – Mar­chegg sza­kas­zon. A Wait-​kőfejtő a máso­dik leg­na­gy­obb volt a Što­ke­rau més­zé­ge­tő után. Ere­de­ti­leg Mittelmann-​mészégetőként volt ismert, mivel Móric Mit­tel­mann més­zé­ge­tője 1897 és 1932 között működött. Az itt kiter­melt követ foly­ópar­tok sza­bá­ly­o­zá­sá­ra és mege­rősí­té­sé­re hasz­nál­ták. 1929 már­ciu­sá­ban a kőfej­tőt Jozef Wait vásá­rol­ta meg. A més­zé­ge­tő ter­me­lé­se foko­za­to­san csök­kent, majd 1932-​ben tel­je­sen megs­zűnt. A kör­ny­ező föl­de­ken Jozef Wait szőlőül­tet­vé­nyt és gyümölc­söst hozott lét­re. A máso­dik világ­há­bo­rú alatt a més­zé­ge­tő terüle­tén mun­ka­tá­bort léte­sí­tet­tek orosz hadi­fog­ly­ok szá­má­ra, aki­ket arra kénys­ze­rí­tet­tek, hogy egy fa hidat épít­se­nek a Mor­va foly­ón Sch­loss Hof felé. Geoló­giai szem­pont­ból a Wait-​kőfejtő fel­ső rés­ze egy ősi ten­ger alat­ti bar­lang marad­vá­ny­á­nak tekint­he­tő (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la Nemze­ti Ter­més­zet­vé­del­mi Terület nagy rés­ze kul­túr­táj. Devín­ska Koby­la lej­tőit ere­de­ti­leg tölgy-​gyertyán erdők borí­tot­ták, ame­ly­eket az évs­zá­za­dok során kivág­tak, majd kas­zá­lás­sal, legel­te­tés­sel és ége­tés­sel tar­tot­tak fenn. Ennek ered­mé­ny­eként egy­edi réti és erdős szty­ep­pei élőhe­ly­ek ala­kul­tak ki, rit­ka meleg­ked­ve­lő növény- és állat­fa­jok gaz­dag popu­lá­ci­ó­i­val. A terüle­ten juho­kat, kecs­ké­ket és szar­vas­mar­há­kat legel­tet­tek. 2013-​ban, több mint 50 év után, sike­rült újrain­dí­ta­ni a kecs­ke­te­ny­ész­tést. A legel­te­tés mega­ka­dá­ly­oz­za az inva­zív cser­jék elbur­ján­zá­sát, és segít megőriz­ni a terület hagy­o­má­ny­os erdős szty­ep­pei jel­le­gét (Infor­má­ci­ós tábla).

A kilá­tó­to­ro­ny a Devín­ska Koby­la leg­ma­ga­sabb pont­ján talál­ha­tó, 514 méter­rel a ten­gers­zint felett. Több mint 21 méter magas, a leg­fel­ső plat­form pedig körül­be­lül 20 méter­rel a kör­ny­ező terep fölé emel­ke­dik. A toro­ny kilá­tást nyújt Devín­ska Nová Ves­re, vala­mint Cse­hors­zág­ra, Auszt­riá­ra és Magy­arors­zág­ra. A kilá­tó­to­ro­ny ter­ve­zője az ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ épí­tés­ze­ti stú­dió. Egy legen­da sze­rint meg­je­le­né­sét a sás­ka (Man­tis reli­gi­osa) ihlet­te, ame­ly a kör­ny­ező ter­més­zet­ben él. Az épí­tés­zek sze­rint azon­ban az épít­mé­ny a hely genius loci-​jából merít ihle­tet. Erről a pon­tról három külön­böző ors­zág­ba lehet ellát­ni, ami ins­pi­rá­ci­ót adott a hároms­zög alap­rajz­hoz. A hároms­zög motí­vum az egész kilá­tó­to­ro­ny dizájn­já­ban megjelenik.


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Biotopy, Česko, Príroda, Severné Čechy, Skaly, Zahraničie

Pravčická brána

Hits: 22

Prav­čic­ká brá­na je prí­rod­ný útvar nachá­dza­jú­ci sa v Národ­nom par­ku Čes­ké Švý­car­sko, neďa­le­ko obce Hřen­sko. S roz­pä­tím oblú­ka 26,5 met­ra a výš­kou otvo­ru 16 met­rov je naj­väč­ším prí­rod­ným skal­ným mos­tom v Euró­pe (pbra​na​.cz). Brá­na je v najs­lab­šom mies­te širo­ká 8 met­rov a hru­bá 2,5 met­ra. Sto­jí na skal­nom ostro­hu vyso­kom viac než 70 met­rov. Prav­čic­ká brá­na sa nachá­dza v nad­mor­skej výš­ke 447 met­rov a týči sa nad rie­kou Labe s pre­vý­še­ním viac než 250 met­rov (Jakub Šaf­rá­nek). Prav­čic­ká brá­na vznik­la pred pri­bliž­ne 90 mili­ón­mi rokov počas nesko­rej krie­dy, keď sa more zača­lo ustu­po­vať a zane­cha­lo za sebou roz­siah­le pies­kov­co­vé plo­ši­ny. Mäk­kosť pies­kov­ca umož­ni­la rie­ke Labe a jej prí­to­kom ero­do­vať ska­lu (pbra​na​.cz). Prav­čic­ká brá­na vznik­la v kvád­ro­vých pies­kov­coch krie­do­vé­ho veku. Pro­ce­sy zvet­rá­va­nia a eró­zie postup­ne for­mo­va­li ten­to impo­zant­ný skal­ný oblúk (cs​.wiki​pe​dia​.org). 

V roku 1826 bola pri brá­ne posta­ve­ná krč­ma, kto­rá slú­ži­la náv­štev­ní­kom. V roku 1881 dal knie­ža Edmund Clary-​Aldringen posta­viť neďa­le­ko brá­ny zámo­ček zná­my ako Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest), kto­rý slú­žil ako hotel s 50 lôž­ka­mi (en​.wiki​pe​dia​.org). V minu­los­ti bolo mož­né vystú­piť na samot­ný skal­ný oblúk, avšak od roku 1980 je vstup na oblúk zaká­za­ný z dôvo­du ochra­ny a bez­peč­nos­ti regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Prav­čic­ká brá­na bola pomer­ne rea­lis­tic­ky zobra­zo­va­ná maliar­mi už v 19. sto­ro­čí. Pre­to sa dá s rela­tív­ne vyso­kou mie­rou isto­ty tvr­diť, že brá­na sto­jí via­me­nej nemen­ná viac ako 150 rokov. Od roku 1963 je vyhlá­se­ná za chrá­ne­ný prí­rod­ný výtvor (Jakub Šaf­rá­nek). Ved­ci si tiež lámu hla­vu nad tým, ako je mož­no, že sa Prav­čic­ká brá­na už dáv­no nezo­sy­pa­la. Jej skal­ný oblúk je prí­liš ten­ký a kreh­ký, aby udr­žal záťaž svo­jej vlast­nej váhy a roz­ťa­ho­va­nie a zmr­š­ťo­va­nie v závis­los­ti od tep­lo­ty. Ved­ci sa dom­nie­va­jú, že Prav­čic­kú brá­nu tvo­ria dve samos­tat­né ska­ly. Vďa­ka tomu nie je oblúk vysta­ve­ná veľ­ké­mu pnu­tiu (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Prav­čic­ká brá­na is a natu­ral for­ma­ti­on loca­ted in the Bohe­mian Swit­zer­land Nati­onal Park, near the vil­la­ge of Hřen­sko. With an arch span of 26.5 meters and an ope­ning height of 16 meters, it is the lar­gest natu­ral rock brid­ge in Euro­pe (pbra​na​.cz). The brid­ge is 8 meters wide at its nar­ro­west point and 2.5 meters thick. It stands on a roc­ky pro­mon­to­ry more than 70 meters high. Prav­čic­ká brá­na is situ­ated at an alti­tu­de of 447 meters and rises abo­ve the Elbe River with an ele­va­ti­on dif­fe­ren­ce of more than 250 meters (Jakub Šaf­rá­nek). It was for­med app­ro­xi­ma­te­ly 90 mil­li­on years ago during the Late Cre­ta­ce­ous peri­od when the sea began to retre­at, lea­ving behind vast sand­sto­ne pla­te­aus. The soft­ness of the sand­sto­ne allo­wed the Elbe River and its tri­bu­ta­ries to ero­de the rock (pbra​na​.cz). Prav­čic­ká brá­na deve­lo­ped in block sand­sto­nes of the Cre­ta­ce­ous peri­od. Weat­he­ring and ero­si­on pro­ces­ses gra­du­al­ly sha­ped this impres­si­ve rock arch (cs​.wiki​pe​dia​.org).

In 1826, an inn was built near the arch to ser­ve visi­tors. In 1881, Prin­ce Edmund Clary-​Aldringen had a small cast­le built near the arch, kno­wn as Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest), which ser­ved as a hotel with 50 beds (en​.wiki​pe​dia​.org). In the past, it was possib­le to climb onto the rock arch itself, but sin­ce 1980, access has been pro­hi­bi­ted for con­ser­va­ti­on and safe­ty rea­sons (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Prav­čic­ká brá­na was depic­ted quite rea­lis­ti­cal­ly by pain­ters as ear­ly as the 19th cen­tu­ry. The­re­fo­re, it can be sta­ted with a rela­ti­ve­ly high degree of cer­tain­ty that the arch has remai­ned more or less unchan­ged for more than 150 years. Sin­ce 1963, it has been dec­la­red a pro­tec­ted natu­ral monu­ment (Jakub Šaf­rá­nek). Scien­tists are still puzz­led by the fact that Prav­čic­ká brá­na has not col­lap­sed yet. Its rock arch is too thin and fra­gi­le to withs­tand the load of its own weight and the expan­si­on and con­trac­ti­on cau­sed by tem­pe­ra­tu­re chan­ges. Scien­tists belie­ve that Prav­čic­ká brá­na con­sists of two sepa­ra­te rock for­ma­ti­ons. Thanks to this, the arch is not expo­sed to sig­ni­fi­cant stress (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Die Prav­čic­ká brá­na ist eine natür­li­che Fels­for­ma­ti­on im Nati­onal­park Böh­mis­che Sch­we­iz, nahe dem Dorf Hřen­sko. Mit einer Spann­we­i­te von 26,5 Metern und einer Öff­nungs­höhe von 16 Metern ist sie die größte natür­li­che Felsb­rüc­ke Euro­pas (pbra​na​.cz). Die Brüc­ke ist an ihrer sch­mals­ten Stel­le 8 Meter bre­it und 2,5 Meter dick. Sie steht auf einem Fels­vor­s­prung, der mehr als 70 Meter hoch ist. Die Prav­čic­ká brá­na befin­det sich auf einer Höhe von 447 Metern und ragt über die Elbe mit einem Höhe­nun­ters­chied von mehr als 250 Metern auf (Jakub Šaf­rá­nek). Sie ents­tand vor etwa 90 Mil­li­onen Jah­ren wäh­rend der spä­ten Kre­i­de­ze­it, als sich das Meer zurück­zog und gro­ße Sand­ste­in­pla­te­aus hin­ter­ließ. Die Weich­he­it des Sand­ste­ins ermög­lich­te es der Elbe und ihren Neben­flüs­sen, den Fel­sen zu ero­die­ren (pbra​na​.cz). Die Prav­čic­ká brá­na bil­de­te sich in den Sand­ste­inb­löc­ken der Kre­i­de­ze­it. Verwitterungs- und Ero­si­ons­pro­zes­se form­ten all­mäh­lich die­sen impo­san­ten Fels­bo­gen (cs​.wiki​pe​dia​.org).

Im Jahr 1826 wur­de in der Nähe des Bogens ein Gast­haus für Besu­cher errich­tet. 1881 ließ Prinz Edmund Clary-​Aldringen in der Nähe des Bogens ein kle­i­nes Sch­loss namens Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest) errich­ten, das als Hotel mit 50 Bet­ten dien­te (en​.wiki​pe​dia​.org). Früher war es mög­lich, auf den Fels­bo­gen selbst zu ste­i­gen, doch seit 1980 ist der Zugang aus Naturschutz- und Sicher­he­itsg­rün­den ver­bo­ten (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Die Prav­čic­ká brá­na wur­de bere­its im 19. Jahr­hun­dert von Malern rela­tiv rea­lis­tisch dar­ges­tellt. Daher kann mit einer hohen Wahrs­che­in­lich­ke­it gesagt wer­den, dass der Bogen seit mehr als 150 Jah­ren weit­ge­hend unve­rän­dert geb­lie­ben ist. Seit 1963 ist er als ges­chütz­tes Natur­denk­mal aus­ge­wie­sen (Jakub Šaf­rá­nek). Wis­sen­schaft­ler rät­seln noch immer darüber, warum die Prav­čic­ká brá­na nicht längst ein­ges­türzt ist. Ihr Fels­bo­gen ist zu dünn und fra­gil, um die Last ihres eige­nen Gewichts und die durch Tem­pe­ra­tursch­wan­kun­gen verur­sach­te Aus­deh­nung und Kon­trak­ti­on zu tra­gen. Wis­sen­schaft­ler ver­mu­ten, dass die Prav­čic­ká brá­na aus zwei sepa­ra­ten Fels­for­ma­ti­onen bes­teht. Dadurch ist der Bogen nicht einer star­ken Span­nung aus­ge­setzt (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Prav­čic­ká brá­na to for­mac­ja skal­na znaj­du­jąca się w Par­ku Naro­do­wym Czes­ka Szwaj­ca­ria, nie­da­le­ko miejs­co­wo­ści Hřen­sko. Z roz­pi­ęto­ścią łuku wynos­zącą 26,5 met­ra i wyso­ko­ścią otwo­ru 16 met­rów, jest naj­wi­ęks­zym natu­ral­nym mos­tem skal­nym w Euro­pie (pbra​na​.cz). Most w naj­wężs­zym miejs­cu ma sze­ro­ko­ść 8 met­rów i gru­bo­ść 2,5 met­ra. Stoi na skal­nym urwis­ku o wyso­ko­ści ponad 70 met­rów. Prav­čic­ká brá­na znaj­du­je się na wyso­ko­ści 447 met­rów nad pozi­omem mor­za i wzno­si się nad rze­ką Łabą z prze­wy­żs­ze­niem ponad 250 met­rów (Jakub Šaf­rá­nek). Pows­ta­ła oko­ło 90 mili­onów lat temu w późnej kre­dzie, kie­dy mor­ze zaczęło się cofać, pozos­ta­wia­jąc roz­le­głe płas­ko­wy­że pias­ko­wco­we. Mięk­ko­ść pias­ko­wca pozwo­li­ła rze­ce Łabie i jej dopły­wom na eroz­ję ska­ły (pbra​na​.cz). Prav­čic­ká brá­na ufor­mo­wa­ła się w pias­ko­wcach blo­ko­wych z okre­su kre­do­we­go. Pro­ce­sy wietr­ze­nia i eroz­ji stop­ni­owo uksz­ta­łto­wa­ły ten impo­nu­jący łuk skal­ny (cs​.wiki​pe​dia​.org).

W 1826 roku przy łuku wybu­do­wa­no gos­po­dę, któ­ra słu­ży­ła turys­tom. W 1881 roku ksi­ążę Edmund Clary-​Aldringen kazał wybu­do­wać w pobli­żu zamko­wy budy­nek zna­ny jako Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest), któ­ry słu­żył jako hotel z 50 miejs­ca­mi noc­le­go­wy­mi (en​.wiki​pe​dia​.org). W przes­zło­ści można było wejść na sam łuk skal­ny, jed­nak od 1980 roku dostęp został zaka­za­ny ze wzg­lędów ochro­ny i bez­piec­ze­ńst­wa (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Prav­čic­ká brá­na była sto­sun­ko­wo rea­lis­tycz­nie przed­sta­wia­na przez malar­zy już w XIX wie­ku. Dla­te­go można z dużą dozą pewno­ści stwier­dzić, że łuk pozos­ta­je w dużej mier­ze niez­mie­ni­ony od ponad 150 lat. Od 1963 roku jest uzna­na za chro­ni­ony pomnik przy­ro­dy (Jakub Šaf­rá­nek). Nauko­wcy wci­ąż zasta­na­wia­ją się, dlac­ze­go Prav­čic­ká brá­na jeszc­ze się nie zawa­li­ła. Jej skal­ny łuk jest zbyt cien­ki i kru­chy, by utr­zy­mać ciężar włas­nej masy oraz rozs­zer­za­nie i kurc­ze­nie się w zale­żno­ści od tem­pe­ra­tu­ry. Nauko­wcy uwa­ża­ją, że Prav­čic­ká brá­na skła­da się z dwóch oddziel­nych skał. Dzi­ęki temu łuk nie jest nara­żo­ny na sil­ne napręże­nia (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Prav­čic­ká brá­na je pří­rod­ní útvar nachá­ze­jí­cí se v Národ­ním par­ku Čes­ké Švý­car­sko, neda­le­ko obce Hřen­sko. S roz­pětím oblou­ku 26,5 met­ru a výš­kou otvo­ru 16 met­rů je nej­vět­ším pří­rod­ním skal­ním mos­tem v Evro­pě (pbra​na​.cz). Most je v nejuž­ším mís­tě širo­ký 8 met­rů a sil­ný 2,5 met­ru. Sto­jí na skal­ním ostro­hu vyso­kém více než 70 met­rů. Prav­čic­ká brá­na se nachá­zí v nad­mo­řs­ké výš­ce 447 met­rů a tyčí se nad řekou Labe s pře­vý­še­ním více než 250 met­rů (Jakub Šaf­rá­nek). Vznik­la přib­liž­ně před 90 mili­ony let během pozd­ní kří­dy, kdy se moře zača­lo ustu­po­vat a zane­cha­lo za sebou roz­sáh­lé pís­kov­co­vé plo­ši­ny. Měk­kost pís­kov­ce umož­ni­la řece Labe a jejím pří­to­kům ero­do­vat ská­lu (pbra​na​.cz). Prav­čic­ká brá­na vznik­la v kvád­ro­vých pís­kov­cích kří­do­vé­ho věku. Pro­ce­sy zvět­rá­vá­ní a ero­ze postup­ně for­mo­va­ly ten­to impo­zant­ní skal­ní oblouk (cs​.wiki​pe​dia​.org).

V roce 1826 byla u brá­ny posta­ve­na hos­po­da, kte­rá slou­ži­la návš­těv­ní­kům. V roce 1881 dal kní­že Edmund Clary-​Aldringen posta­vit neda­le­ko brá­ny záme­ček zná­mý jako Soko­lí hníz­do (Fal­ken­nest), kte­rý slou­žil jako hotel s 50 lůž­ky (en​.wiki​pe​dia​.org). V minu­los­ti bylo mož­né vystou­pit na samot­ný skal­ní oblouk, avšak od roku 1980 je vstup na oblouk zaká­zán z důvo­du ochra­ny a bez­peč­nos­ti (regi​on​-ces​kes​vy​car​sko​.cz). Prav­čic­ká brá­na byla poměr­ně rea­lis­tic­ky zobra­zo­vá­na malí­ři již v 19. sto­le­tí. Pro­to se dá s rela­tiv­ně vyso­kou mírou jis­to­ty tvr­dit, že brá­na sto­jí více­mé­ně neměn­ná více než 150 let. Od roku 1963 je vyhlá­še­na za chrá­něný pří­rod­ní výtvor (Jakub Šaf­rá­nek). Věd­ci si také lámou hla­vu nad tím, jak je mož­né, že se Prav­čic­ká brá­na už dáv­no nezří­ti­la. Její skal­ní oblouk je pří­liš ten­ký a křeh­ký, aby udr­žel zátěž vlast­ní váhy a roz­pí­ná­ní a smrš­ťo­vá­ní v závis­los­ti na tep­lo­tě. Věd­ci se dom­ní­va­jí, že Prav­čic­kou brá­nu tvo­ří dvě samos­tat­né ská­ly. Díky tomu není oblouk vysta­ven vel­ké­mu pnu­tí (ces​kes​vy​car​sko​.cz).


Odka­zy


Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Biotopy, Hory, Jazerá, Plesá, Poľsko, Príroda, Typ krajiny, Zahraničie

Czarny staw

Hits: 55

Czar­ny Staw pod Rys­mi, zná­my aj ako Čier­ne ple­so pod Rys­mi, je vyso­ko­hor­ské ple­so nachá­dza­jú­ce sa v Tat­rách na juhu Poľ­ska. Leží v nad­mor­skej výš­ke 1 583 met­rov, o 188 met­rov vyš­šie ako Mor­ské oko, nad kto­rým sa nachá­dza. Jaze­ro má tak­mer kru­ho­vý tvar s dĺž­kou pri­bliž­ne 578 met­rov a šír­kou 444 met­rov. Jeho plo­cha je 20,64 hek­tá­ra a maxi­mál­na hĺb­ka dosa­hu­je 76,4 met­ra, čo z neho robí dru­hé naj­hl­b­šie jaze­ro v Tat­rách. Jaze­ro je tak­mer úpl­ne obklo­pe­né vyso­ký­mi štít­mi, z topia­ce­ho sa sne­hu v oko­lí jaze­ra vzni­ka­jú malé kas­ká­dy, kto­ré ste­ka­jú do Mor­ské­ho oka a vytvá­ra­jú vodo­pád nazý­va­ný Czar­nos­ta­wia­ńs­ka Sik­la­wa (en​.wiki​pe​dia​.org). Názov Czar­ny Staw” (Čier­ne ple­so) pochá­dza od tma­vej far­by vody v jaze­re. Ten­to tma­vý odtieň je spô­so­be­ný tie­ňom, kto­rý vrha­jú oko­li­té skal­né ste­ny, a prí­tom­nos­ťou siníc, kon­krét­ne dru­hu Ple­uro­cap­sa polo­ni­ca (zako​pa​ne​.pl) a Ple­uro­cap­sa minor (tulis​ma​no​re​.pl). Tie­to fak­to­ry spô­so­bu­jú, že voda v jaze­re má cha­rak­te­ris­tic­ký tma­vý vzhľad (zako​pa​ne​.pl). Czar­ny staw zvy­čaj­ne zamrz­ne v októb­ri ale­bo novem­bri a roz­to­pí sa medzi májom a júlom. V lete sa tep­lo­ta vody pohy­bu­je od 7 do 11,5 °C . Tie­ne­né oblas­ti pozdĺž bre­hu jaze­ra zostá­va­jú chlad­né aj počas veľ­mi horú­ce­ho poča­sia. Od roku 1883 sa pokú­ša­li zaryb­niť Czar­ny Staw pstruh­mi z Mor­ské­ho oka, no neús­peš­ne. Drs­né pod­mien­ky a nedos­ta­tok potra­vy zne­mož­ňo­va­li pstru­hom pre­žiť (tulis​ma​no​re​.pl). Czar­ny Staw pod Rysa­mi je oli­got­rof­né ple­so, obsa­hu­je len malé množ­stvo živín. Voda v jaze­re je mimo­riad­ne prie­hľad­ná, s vidi­teľ­nos­ťou až do hĺb­ky 16,517,5 met­ra. Počas slneč­ných dní môže mať voda mod­ras­tý ale­bo azú­ro­vý odtieň, avšak kvô­li oko­li­té­mu teré­nu je jaze­ro čas­to v tie­ni, čo mu dodá­va tmav­ší vzhľad (poc​zuj​ma​gie​gor​.wordp​ress​.com). Nachá­dza­jú sa tu vzác­ne dru­hy rast­lín, ako sú Saxif­ra­ga pani­cu­la­ta, Agros­tis alpi­na, Jun­cus trig­lu­mis, Carex lache­na­lii, Poa nobi­lis, Carex pau­cif­lo­ra (zako​pa​ne​.atrakc​je​.pl).


Czar­ny Staw pod Rysa­mi, also kno­wn as Black Pond below Rysy, is a high-​altitude lake loca­ted in the Tat­ra Moun­tains in sout­hern Poland. It lies at an alti­tu­de of 1,583 meters, 188 meters hig­her than Mor­skie Oko, abo­ve which it is situ­ated. The lake has an almost cir­cu­lar sha­pe, with a length of app­ro­xi­ma­te­ly 578 meters and a width of 444 meters. Its sur­fa­ce area is 20.64 hec­ta­res, and its maxi­mum depth rea­ches 76.4 meters, making it the second dee­pest lake in the Tatras. The lake is almost enti­re­ly sur­roun­ded by high peaks, and small cas­ca­des form from the mel­ting snow around the lake, flo­wing into Mor­skie Oko and cre­a­ting a water­fall kno­wn as Czar­nos­ta­wia­ńs­ka Sik­la­wa (en​.wiki​pe​dia​.org). The name Czar­ny Staw” (Black Pond) comes from the dark color of the water in the lake. This dark sha­de is cau­sed by the sha­dow cast by the sur­roun­ding rock walls and the pre­sen­ce of cyano­bac­te­ria, spe­ci­fi­cal­ly the spe­cies Ple­uro­cap­sa polo­ni­ca (zako​pa​ne​.pl) and Ple­uro­cap­sa minor (tulis​ma​no​re​.pl). The­se fac­tors con­tri­bu­te to the lake­’s cha­rac­te­ris­tic dark appe­a­ran­ce (zako​pa​ne​.pl). Czar­ny Staw usu­al­ly fre­e­zes in Octo­ber or Novem­ber and tha­ws bet­we­en May and July. In sum­mer, the water tem­pe­ra­tu­re ran­ges from 7 to 11.5°C. The sha­ded are­as along the lake­’s sho­re remain cool even during very hot weat­her. Sin­ce 1883, attempts have been made to stock Czar­ny Staw with trout from Mor­skie Oko, but wit­hout suc­cess. Harsh con­di­ti­ons and a lack of food made sur­vi­val impos­sib­le for the fish (tulis​ma​no​re​.pl). Czar­ny Staw pod Rysa­mi is an oli­got­rop­hic lake, mea­ning it con­tains only a small amount of nut­rients. The water in the lake is excep­ti­onal­ly cle­ar, with visi­bi­li­ty up to 16.517.5 meters. On sun­ny days, the water can appe­ar blu­ish or azu­re, but due to the sur­roun­ding ter­rain, the lake is often in the sha­de, giving it a dar­ker appe­a­ran­ce (poc​zuj​ma​gie​gor​.wordp​ress​.com). Rare plant spe­cies can be found here, such as Saxif­ra­ga pani­cu­la­ta, Agros­tis alpi­na, Jun­cus trig­lu­mis, Carex lache­na­lii, Poa nobi­lis, and Carex pau­cif­lo­ra (zako​pa​ne​.atrakc​je​.pl).


Czar­ny Staw pod Rysa­mi, zna­ny również jako Czar­ny Staw pod Rysa­mi, to wyso­ko­gór­skie jezi­oro poło­żo­ne w Tat­rach na połud­niu Pol­ski. Znaj­du­je się na wyso­ko­ści 1 583 met­rów, 188 met­rów wyżej niż Mor­skie Oko, nad któ­rym się znaj­du­je. Jezi­oro ma nie­mal okrągły ksz­ta­łt, o dłu­go­ści oko­ło 578 met­rów i sze­ro­ko­ści 444 met­rów. Jego powierzch­nia wyno­si 20,64 hek­ta­ra, a mak­sy­mal­na głębo­ko­ść sięga 76,4 met­ra, co czy­ni go dru­gim naj­głębs­zym jezi­orem w Tat­rach. Jezi­oro jest nie­mal całko­wi­cie otoc­zo­ne wyso­ki­mi szc­zy­ta­mi, a z top­nie­jące­go śnie­gu wokół jezi­ora pows­ta­ją małe kas­ka­dy, któ­re spły­wa­ją do Mor­skie­go Oka i twor­zą wodos­pad zwa­ny Czar­nos­ta­wia­ńs­ka Sik­la­wa (en​.wiki​pe​dia​.org). Nazwa Czar­ny Staw” pocho­dzi od ciem­ne­go kolo­ru wody w jezi­or­ze. Ten ciem­ny odcień jest spo­wo­do­wa­ny cie­niem rzu­ca­nym przez otac­za­jące ścia­ny skal­ne oraz obec­no­ścią sinic, w szc­ze­gól­no­ści gatun­ków Ple­uro­cap­sa polo­ni­ca (zako​pa​ne​.pl) i Ple­uro­cap­sa minor (tulis​ma​no​re​.pl). Czyn­ni­ki te spra­wia­ją, że woda w jezi­or­ze ma cha­rak­te­rys­tycz­ny ciem­ny wyg­ląd (zako​pa​ne​.pl). Czar­ny Staw zwyk­le zamar­za w paździer­ni­ku lub lis­to­pa­dzie i roz­mar­za między majem a lip­cem. Latem tem­pe­ra­tu­ra wody wyno­si od 7 do 11,5°C. Zacie­ni­one obsza­ry wzdłuż brze­gu jezi­ora pozos­ta­ją chłod­ne nawet podc­zas bar­dzo upal­nej pogo­dy. Od 1883 roku podej­mo­wa­no pró­by zary­bie­nia Czar­ne­go Sta­wu pstrąga­mi z Mor­skie­go Oka, jed­nak bez powo­dze­nia. Suro­we warun­ki i brak poży­wie­nia unie­mo­żli­wia­ły rybom przetr­wa­nie (tulis​ma​no​re​.pl). Czar­ny Staw pod Rysa­mi jest jezi­orem oli­got­ro­ficz­nym, co oznac­za, że zawie­ra nie­wiel­ką ilo­ść skład­ni­ków odży­wc­zych. Woda w jezi­or­ze jest wyjąt­ko­wo przejr­zys­ta, z widocz­no­ścią do 16,517,5 met­ra. W sło­necz­ne dni woda może mieć nie­bies­ka­wy lub lazu­ro­wy odcień, ale ze wzg­lędu na otac­za­jący teren jezi­oro częs­to znaj­du­je się w cie­niu, co nada­je mu ciem­niejs­zy wyg­ląd (poc​zuj​ma​gie​gor​.wordp​ress​.com). Wys­tępu­ją tu rzad­kie gatun­ki roślin, takie jak Saxif­ra­ga pani­cu­la­ta, Agros­tis alpi­na, Jun­cus trig­lu­mis, Carex lache­na­lii, Poa nobi­lisCarex pau­cif­lo­ra (zako​pa​ne​.atrakc​je​.pl).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Biotopy, Česko, Príroda, Severné Čechy, Skaly, Zahraničie

Panská skála v Kamenickom Šenove

Hits: 47

Kame­nic­ký Šenov je mes­to nachá­dza­jú­ce sa na roz­hra­ní dvoch chrá­ne­ných kra­jin­ných oblas­tí – Čes­ké­ho stre­do­ho­ria a Lužic­kých hôr. V nad­mor­skej výš­ke 350550 met­rov nad morom. Mes­to sa skla­dá z dvoch čas­tí: Kame­nic­ký Šenov a Prá­cheň, s cel­ko­vým počtom pri­bliž­ne 4 000 oby­va­te­ľov. Prvá písom­ná zmien­ka o Kame­nic­kom Šeno­ve pochá­dza z roku 1352, kde je v kro­ni­ke Čes­kej Kame­ni­ce uve­de­ná obec nazý­va­ná Sonov, zalo­že­ná pri­sťa­ho­val­ca­mi z Luži­ce. Kame­nic­ký Šenov je sve­to­zná­my svo­jou tak­mer tri­sto roč­nou nepretr­ži­tou tra­dí­ci­ou výro­by nád­her­ných kriš­tá­ľo­vých lus­trov a ume­lec­ké­ho skla. Prvé zmien­ky o miest­nych sklár­skych maj­stroch pochá­dza­jú zo 17. sto­ro­čia, keď oby­va­te­lia zača­li spra­co­vá­vať sklo dová­ža­né z neďa­le­kých sklár­ní v Chřib­skej, zalo­že­nej už v roku 1414. V roku 1856 tu bola zalo­že­ná prvá odbor­ná sklár­ska ško­la na sve­te, kto­rá dodnes fun­gu­je a je naj­star­šou svoj­ho dru­hu (kame​nic​ky​-senov​.cz). Medzi naj­výz­nam­nej­šie pamiat­ky mes­ta pat­rí kos­tol Naro­de­nia svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa, baro­ko­vá stav­ba z rokov 1715 – 1718. His­tó­riu sklár­stva v mes­te pred­sta­vu­je Sklár­ske múze­um Kame­nic­ký Šenov, kto­ré síd­li v his­to­ric­kom dome z roku 1770. Mes­to tiež udr­žia­va par­tner­ské vzťa­hy s nemec­kým mes­tom Rhe­in­bach (en​.wiki​pe​dia​.org).

Národ­nou prí­rod­nou pamiat­kou a sym­bo­lom mes­ta je Pan­ská ská­la, zná­ma aj ako kamen­né var­ha­ny”. Ide o čadi­čo­vú ska­lu, kto­rá je naj­nav­šte­vo­va­nej­šou geolo­gic­kou for­má­ci­ou v Čes­kej repub­li­ke (en​.wiki​pe​dia​.org). Nachá­dza sa pri obci Prá­cheň (cs​.wiki​pe​dia​.org). Pan­ská ska­la sa nachá­dza pri­bliž­ne 80 kilo­met­rov sever­ne od Pra­hy, medzi mes­ta­mi Kame­nic­ký Šenov a Nový Bor (ama​zingc​ze​chia​.com). Ten­to geolo­gic­ký feno­mén je pozo­ru­hod­ný svo­jou výraz­nou stĺpo­vi­tou odluč­nos­ťou. Je tvo­re­ná päť až šesť­bo­ký­mi čadi­čo­vý­mi stĺp­mi, kto­ré dosa­hu­jú dĺž­ku až 12 met­rov a prie­mer oko­lo 20 – 25 cen­ti­met­rov. Tie­to stĺpy sú uspo­ria­da­né pre­važ­ne ver­ti­kál­ne, nie­kto­ré sú šik­mo orien­to­va­né. Celý útvar vzni­kol pred pri­bliž­ne 30 mili­ón­mi rokov počas tre­ťo­hôr v dôsled­ku vul­ka­nic­kej čin­nos­ti, keď láva chlad­la a kryš­ta­li­zo­va­la, čo vied­lo k tvor­be tých­to cha­rak­te­ris­tic­kých stĺpov (cs​.wiki​pe​dia​.org). Čadi­čo­vá mag­ma vystú­pi­la z pod­lo­žia, z hĺb­ky väč­šej než 30 km, pri­bliž­ne pred 25 mili­ón­mi rok­mi, ale nikdy nevy­tiek­la na povrch. Chrá­ne­ná pod povr­chom, chlad­la veľ­mi poma­ly, čím zača­la vzni­kať typic­ká čadi­čo­vá odluč­nosť, kto­rú je mož­né dnes pozo­ro­vať (kudyz​nu​dy​.cz).

Ťaž­ba čadi­ča na Pan­skej ska­le pre­bie­ha­la od 19. sto­ro­čia, čo vied­lo k odha­le­niu a zvý­raz­ne­niu stĺpo­vi­tej štruk­tú­ry ska­ly. V roku 1895 bola vyhlá­se­ná za chrá­ne­ný geolo­gic­ký útvar, čím sa sta­la naj­star­šou geolo­gic­kou rezer­vá­ci­ou na úze­mí Čes­kej repub­li­ky. Napriek tomu­to sta­tu­su ťaž­ba pokra­čo­va­la až do roku 1914, keď úze­mie odkú­pi­li miest­ne úra­dy a ťaž­bu defi­ni­tív­ne zasta­vi­li. Po dru­hej sve­to­vej voj­ne bola ochra­na toh­to úze­mia ešte viac posil­ne­ná (ama​zingc​ze​chia​.com). Dnes je Pan­ská ska­la obľú­be­ným turis­tic­kým cie­ľom, pri úpä­tí ska­ly sa nachá­dza malé jazier­ko, kto­ré vznik­lo zapl­ne­ním býva­lé­ho lomu daž­ďo­vou vodou (ces​ke​ho​ry​.cz). Pan­ská ska­la sa sta­la zná­mou aj vďa­ka čes­ké­mu fil­mu Pyš­ná prin­cez­na” z roku 1952, kde poslú­ži­la ako kuli­sa pre nie­kto­ré scé­ny (kudyz​nu​dy​.cz).


Kame­nic­ký Šenov is a town loca­ted at the inter­sec­ti­on of two pro­tec­ted lands­ca­pe are­as – the Čes­ké Stře­do­ho­ří and the Lusa­tian Moun­tains, at an alti­tu­de of 350 to 550 meters abo­ve sea level. The town con­sists of two parts: Kame­nic­ký Šenov and Prá­cheň, with a total popu­la­ti­on of app­ro­xi­ma­te­ly 4,000 inha­bi­tants. The first writ­ten men­ti­on of Kame­nic­ký Šenov dates back to 1352, whe­re a sett­le­ment cal­led Sonov, foun­ded by sett­lers from Lusa­tia, is recor­ded in the chro­nic­le of Čes­ká Kame­ni­ce. Kame­nic­ký Šenov is world-​famous for its near­ly 300-​year-​old con­ti­nu­ous tra­di­ti­on of pro­du­cing mag­ni­fi­cent crys­tal chan­de­liers and artis­tic glass. The first records of local glass­ma­kers date back to the 17th cen­tu­ry when resi­dents began pro­ces­sing glass impor­ted from near­by glas­sworks in Chřib­ská, estab­lis­hed in 1414. In 1856, the first spe­cia­li­zed glass scho­ol in the world was foun­ded here, which still ope­ra­tes today and is the oldest of its kind (kame​nic​ky​-senov​.cz).

Among the town’s most sig­ni­fi­cant land­marks is the Church of the Nati­vi­ty of St. John the Bap­tist, a Baro­que buil­ding from 1715 – 1718. The his­to­ry of glass­ma­king in the town is repre­sen­ted by the Kame­nic­ký Šenov Glass Muse­um, hou­sed in a his­to­ric buil­ding from 1770. The town also main­tains a par­tners­hip with the Ger­man city of Rhe­in­bach (en​.wiki​pe​dia​.org).

The nati­onal natu­ral monu­ment and sym­bol of the town is Pan­ská ská­la, also kno­wn as the Sto­ne Organ.” This basalt rock for­ma­ti­on is the most visi­ted geolo­gi­cal site in the Czech Repub­lic (en​.wiki​pe​dia​.org). It is loca­ted near the vil­la­ge of Prá­cheň (cs​.wiki​pe​dia​.org), about 80 kilo­me­ters north of Pra­gue, bet­we­en the towns of Kame­nic­ký Šenov and Nový Bor (ama​zingc​ze​chia​.com). This geolo­gi­cal phe­no­me­non is remar­kab­le for its dis­tinc­ti­ve colum­nar join­ting. It con­sists of five- to six-​sided basalt columns that reach up to 12 meters in length and have a dia­me­ter of around 20 – 25 cm. The­se columns are pre­do­mi­nan­tly arran­ged ver­ti­cal­ly, whi­le some are til­ted. The enti­re for­ma­ti­on ori­gi­na­ted about 30 mil­li­on years ago during the Ter­tia­ry peri­od due to vol­ca­nic acti­vi­ty when lava cooled and crys­tal­li­zed, for­ming the­se cha­rac­te­ris­tic columns (cs​.wiki​pe​dia​.org). The basalt mag­ma rose from a depth of more than 30 km app­ro­xi­ma­te­ly 25 mil­li­on years ago but never rea­ched the sur­fa­ce. Pro­tec­ted bene­ath the sur­fa­ce, it cooled very slo­wly, lea­ding to the for­ma­ti­on of the typi­cal basal­tic struc­tu­re obser­ved today (kudyz​nu​dy​.cz).

Basalt extrac­ti­on at Pan­ská ská­la took pla­ce from the 19th cen­tu­ry, reve­a­ling and emp­ha­si­zing the roc­k’s colum­nar struc­tu­re. In 1895, it was dec­la­red a pro­tec­ted geolo­gi­cal site, making it the oldest geolo­gi­cal reser­ve in the Czech Repub­lic. Des­pi­te this sta­tus, mining con­ti­nu­ed until 1914, when the local aut­ho­ri­ties pur­cha­sed the area and per­ma­nen­tly hal­ted extrac­ti­on. After World War II, pro­tec­ti­on of this site was furt­her strengt­he­ned (ama​zingc​ze​chia​.com). Today, Pan­ská ská­la is a popu­lar tou­rist des­ti­na­ti­on, with a small lake at its base that was for­med by rain­wa­ter fil­ling the for­mer quar­ry (ces​ke​ho​ry​.cz). Pan­ská ská­la also gai­ned fame thanks to the Czech film The Proud Prin­cess (1952), whe­re it ser­ved as a backd­rop for some sce­nes (kudyz​nu​dy​.cz).


Kame­nic­ký Šenov ist eine Stadt an der Schnitts­tel­le zwe­ier ges­chütz­ter Lands­chafts­ge­bie­te – des Böh­mis­chen Mit­tel­ge­bir­ges (Čes­ké stře­do­ho­ří) und des Lau­sit­zer Gebir­ges (Lužic­ké hory) – in einer Höhe von 350 bis 550 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Die Stadt bes­teht aus zwei Tei­len: Kame­nic­ký Šenov und Prá­cheň, mit einer Gesamt­be­völ­ke­rung von etwa 4.000 Ein­woh­nern. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Kame­nic­ký Šenov stammt aus dem Jahr 1352, als in der Chro­nik von Čes­ká Kame­ni­ce eine Sied­lung namens Sonov erwähnt wur­de, die von Sied­lern aus der Lau­sitz geg­rün­det wur­de. Kame­nic­ký Šenov ist welt­we­it bekannt für sei­ne fast 300-​jährige unun­terb­ro­che­ne Tra­di­ti­on in der Hers­tel­lung präch­ti­ger Kris­tall­lüs­ter und künst­le­ris­cher Gla­swa­ren. Ers­te Auf­ze­ich­nun­gen über loka­le Glas­me­is­ter stam­men aus dem 17. Jahr­hun­dert, als die Bewoh­ner began­nen, Glas aus nahe­ge­le­ge­nen Glas­hüt­ten in Chřib­ská zu verar­be­i­ten, die bere­its 1414 geg­rün­det wur­de. Im Jahr 1856 wur­de hier die ers­te Fachs­chu­le für Glas welt­we­it geg­rün­det, die noch heute exis­tiert und die ältes­te ihrer Art ist (kame​nic​ky​-senov​.cz).

Zu den bede­utend­sten Sehen­swür­dig­ke­i­ten der Stadt gehört die Kir­che der Geburt Johan­nes des Täu­fers, ein baroc­kes Bau­werk aus den Jah­ren 1715 – 1718. Die Ges­chich­te der Glas­hers­tel­lung in der Stadt wird im Glas­mu­se­um Kame­nic­ký Šenov doku­men­tiert, das sich in einem his­to­ris­chen Gebä­u­de aus dem Jahr 1770 befin­det. Die Stadt pflegt außer­dem eine Städ­te­par­tners­chaft mit der deuts­chen Stadt Rhe­in­bach (en​.wiki​pe​dia​.org). Das nati­ona­le Natur­denk­mal und Wahr­ze­i­chen der Stadt ist die Pan­ská ská­la, auch bekannt als die Ste­i­ner­ne Orgel“. Die­se Basalt­for­ma­ti­on ist die meist­be­such­te geolo­gis­che Sehen­swür­dig­ke­it in der Tsche­chis­chen Repub­lik (en​.wiki​pe​dia​.org). Sie befin­det sich in der Nähe des Dor­fes Prá­cheň (cs​.wiki​pe​dia​.org), etwa 80 Kilo­me­ter nörd­lich von Prag, zwis­chen den Städ­ten Kame­nic­ký Šenov und Nový Bor (ama​zingc​ze​chia​.com). Die­ses geolo­gis­che Phä­no­men ist bemer­ken­swert für sei­ne aus­gep­räg­te säu­len­för­mi­ge Abson­de­rung. Es bes­teht aus fünf- bis sech­sec­ki­gen Basalt­sä­u­len, die bis zu 12 Meter lang sind und einen Durch­mes­ser von etwa 20 – 25 cm haben. Die­se Säu­len sind über­wie­gend ver­ti­kal ange­ord­net, eini­ge sind jedoch sch­räg aus­ge­rich­tet. Die gesam­te For­ma­ti­on ents­tand vor etwa 30 Mil­li­onen Jah­ren wäh­rend des Ter­ti­ärs durch vul­ka­nis­che Akti­vi­tät, als Lava abkü­hl­te und kris­tal­li­sier­te, wodurch die­se cha­rak­te­ris­tis­chen Säu­len ents­tan­den (cs​.wiki​pe​dia​.org). Die basal­tis­che Mag­ma stieg vor etwa 25 Mil­li­onen Jah­ren aus einer Tie­fe von mehr als 30 km auf, erre­ich­te jedoch nie die Erdo­berf­lä­che. Ges­chützt unter der Erdk­rus­te kühl­te sie sehr lang­sam ab, was zur typis­chen basal­te­nen Abson­de­rung führ­te, die heute beobach­tet wer­den kann (kudyz​nu​dy​.cz).

Der Basal­tab­bau an der Pan­ská ská­la begann im 19. Jahr­hun­dert und führ­te zur Fre­i­le­gung und Her­vor­he­bung der säu­len­för­mi­gen Struk­tur des Ges­te­ins. Im Jahr 1895 wur­de sie als ges­chütz­tes geolo­gis­ches Natur­denk­mal aus­ge­wie­sen und ist somit das ältes­te geolo­gis­che Reser­vat in der Tsche­chis­chen Repub­lik. Trotz die­ses Schutzs­ta­tus’ wur­de der Berg­bau bis 1914 fort­ge­setzt, als die ört­li­chen Behör­den das Gebiet erwar­ben und den Abbau end­gül­tig eins­tell­ten. Nach dem Zwe­i­ten Weltk­rieg wur­de der Schutz die­ses Gebiets wei­ter vers­tär­kt (ama​zingc​ze​chia​.com). Heute ist die Pan­ská ská­la ein belieb­tes Tou­ris­ten­ziel. Am Fuße des Fel­sens befin­det sich ein kle­i­ner See, der durch Regen­was­ser ents­tan­den ist, das den ehe­ma­li­gen Ste­inb­ruch füll­te (ces​ke​ho​ry​.cz). Die Pan­ská ská­la wur­de auch durch den tsche­chis­chen Film Die stol­ze Prin­zes­sin (1952) bekannt, in dem sie als Kulis­se für eini­ge Sze­nen dien­te (kudyz​nu​dy​.cz).


Kame­nic­ký Šenov to mias­to poło­żo­ne na sty­ku dwóch chro­ni­onych obsza­rów kra­job­ra­zo­wych – Czes­kie­go Śred­ni­ogór­za (Čes­ké stře­do­ho­ří) i Gór Łużyc­kich (Lužic­ké hory), na wyso­ko­ści od 350 do 550 m n.p.m. Mias­to skła­da się z dwóch części: Kame­nic­ký Šenov i Prá­cheň, z łącz­ną licz­bą miesz­ka­ńców oko­ło 4 000. Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o Kame­nic­kým Šeno­vie pocho­dzi z 1352 roku, gdzie w kro­ni­ce Čes­kiej Kame­ni­ce wspom­nia­no o osa­dzie Sonov, zało­żo­nej przez osad­ni­ków z Łużyc. Kame­nic­ký Šenov jest zna­ny na całym świe­cie ze swo­jej pra­wie 300-​letniej niepr­zer­wa­nej tra­dyc­ji pro­dukc­ji wspa­nia­łych krysz­ta­ło­wych żyran­do­li i szkła artys­tycz­ne­go. Pier­ws­ze wzmian­ki o miejs­co­wych hut­ni­kach szkła pocho­dzą z XVII wie­ku, kie­dy miesz­ka­ńcy zaczęli przet­war­zać szkło spro­wa­dza­ne z poblis­kich hut w Chřib­skiej, zało­żo­nych już w 1414 roku. W 1856 roku pows­ta­ła tutaj pier­ws­za na świe­cie spec­ja­lis­tycz­na szko­ła szk­lar­ska, któ­ra dzia­ła do dziś i jest naj­stars­zą tego typu pla­có­wką (kame​nic​ky​-senov​.cz). Do naj­wa­żniejs­zych zabyt­ków mias­ta nale­ży kości­ół Naro­dze­nia św. Jana Chrz­ci­cie­la, baro­ko­wa budo­wla z lat 1715 – 1718. His­to­rię hut­nict­wa szkła w mie­ście przed­sta­wia Muze­um Szkła w Kame­nic­kým Šeno­vie, mieszc­zące się w zabyt­ko­wym budyn­ku z 1770 roku. Mias­to utr­zy­mu­je także par­tnerst­wo z nie­miec­kim Rhe­in­ba­chem (en​.wiki​pe​dia​.org).

Naro­do­wym pomni­kiem przy­ro­dy i sym­bo­lem mias­ta jest Pan­ská ská­la, zna­na również jako Kamien­ne Orga­ny”. Ta bazal­to­wa for­mac­ja skal­na jest najc­zęściej odwie­dza­ną atrakc­ją geolo­gicz­ną w Cze­chach (en​.wiki​pe​dia​.org). Znaj­du­je się w pobli­żu wsi Prá­cheň (cs​.wiki​pe​dia​.org), oko­ło 80 kilo­met­rów na północ od Pra­gi, między mias­ta­mi Kame­nic­ký Šenov i Nový Bor (ama​zingc​ze​chia​.com). To zja­wis­ko geolo­gicz­ne wyró­żnia się cha­rak­te­rys­tycz­ną kolum­no­wą struk­tu­rą. Skła­da się z pięcio- i sze­ści­okąt­nych kolumn bazal­to­wych, któ­re osi­ąga­ją dłu­go­ść do 12 met­rów i śred­ni­cę oko­ło 20 – 25 cm. Kolum­ny te są uło­żo­ne głó­wnie piono­wo, choć nie­któ­re są nachy­lo­ne. Cała for­mac­ja pows­ta­ła oko­ło 30 mili­onów lat temu w okre­sie trze­ci­or­zędu w wyni­ku dzia­łal­no­ści wul­ka­nicz­nej, gdy lawa styg­nęła i krys­ta­li­zo­wa­ła, twor­ząc te cha­rak­te­rys­tycz­ne kolum­ny (cs​.wiki​pe​dia​.org). Mag­ma bazal­to­wa wynur­zy­ła się z głębo­ko­ści ponad 30 km oko­ło 25 mili­onów lat temu, ale nig­dy nie wypły­nęła na powierzch­nię. Chro­ni­ona pod zie­mią, ochła­dza­ła się bar­dzo powo­li, co dopro­wa­dzi­ło do pows­ta­nia typo­wej struk­tu­ry bazal­to­wej, któ­rą można dziś podzi­wiać (kudyz​nu​dy​.cz). Wydo­by­cie bazal­tu na Pan­skiej ska­le roz­poc­zęło się w XIX wie­ku, co pozwo­li­ło na odsło­ni­ęcie i uwy­dat­nie­nie kolum­no­wej struk­tu­ry ska­ły. W 1895 roku zosta­ła ona uzna­na za chro­ni­ony pomnik geolo­gicz­ny, co czy­ni ją naj­stars­zym rezer­wa­tem geolo­gicz­nym w Cze­chach. Pomi­mo tego sta­tu­su wydo­by­cie trwa­ło do 1914 roku, kie­dy wła­dze lokal­ne wyku­pi­ły teren i defi­ni­ty­wnie zako­ńc­zy­ły eksp­lo­atac­ję. Po II woj­nie świa­to­wej ochro­na tego obsza­ru zosta­ła dodat­ko­wo wzmoc­ni­ona (ama​zingc​ze​chia​.com).

Dziś Pan­ská ská­la jest popu­lar­nym celem turys­tycz­nym, u pod­nó­ża któ­rej znaj­du­je się nie­wiel­kie jezi­oro pows­ta­łe w wyni­ku wype­łnie­nia dawne­go kamie­ni­oło­mu wodą deszc­zo­wą (ces​ke​ho​ry​.cz). Pan­ská ská­la zys­ka­ła także sła­wę dzi­ęki czes­kie­mu fil­mo­wi Dum­na ksi­ężnicz­ka (1952), w któ­rym posłu­ży­ła jako tło dla nie­któ­rych scen (kudyz​nu​dy​.cz).


Kame­nic­ký Šenov je měs­to nachá­ze­jí­cí se na roz­hra­ní dvou chrá­něných kra­jin­ných oblas­tí – Čes­ké­ho stře­do­ho­ří a Lužic­kých hor, v nad­mo­řs­ké výš­ce 350550 met­rů. Měs­to se sklá­dá ze dvou čás­tí: Kame­nic­ký Šenov a Prá­cheň, s cel­ko­vým počtem přib­liž­ně 4 000 oby­va­tel. Prv­ní písem­ná zmín­ka o Kame­nic­kém Šeno­vě pochá­zí z roku 1352, kdy je v kro­ni­ce Čes­ké Kame­ni­ce uve­de­na obec nazý­va­ná Sonov, zalo­že­ná přis­těho­val­ci z Luži­ce. Kame­nic­ký Šenov je světo­vě pros­lu­lý svou téměř třis­ta­le­tou nepřetr­ži­tou tra­di­cí výro­by nád­her­ných křiš­ťá­lo­vých lus­trů a umělec­ké­ho skla. Prv­ní zmín­ky o míst­ních sklá­řs­kých mis­trech pochá­ze­jí ze 17. sto­le­tí, kdy oby­va­te­lé zača­li zpra­co­vá­vat sklo dová­že­né z neda­le­kých sklá­ren v Chřib­ské, kte­ré byly zalo­že­ny již v roce 1414. V roce 1856 zde byla zalo­že­na prv­ní odbor­ná sklá­řs­ká ško­la na světě, kte­rá fun­gu­je dodnes a je nej­star­ší své­ho dru­hu (kame​nic​ky​-senov​.cz). Mezi nej­výz­nam­něj­ší památ­ky měs­ta patří kos­tel Naro­ze­ní sva­té­ho Jana Křti­te­le, barok­ní stav­ba z let 1715 – 1718. His­to­rii sklá­řs­tví v měs­tě před­sta­vu­je Sklá­řs­ké muze­um Kame­nic­ký Šenov, kte­ré síd­lí v his­to­ric­kém domě z roku 1770. Měs­to také udr­žu­je par­tner­ské vzta­hy s němec­kým měs­tem Rhe­in­bach (en​.wiki​pe​dia​.org).

Národ­ní pří­rod­ní památ­kou a sym­bo­lem měs­ta je Pan­ská ská­la, zná­má také jako kamen­né var­ha­ny“. Tato čedi­čo­vá skal­ní for­ma­ce je nej­navš­těvo­va­něj­ší geolo­gic­kou loka­li­tou v Čes­ké repub­li­ce (en​.wiki​pe​dia​.org). Nachá­zí se poblíž obce Prá­cheň (cs​.wiki​pe​dia​.org), přib­liž­ně 80 kilo­met­rů sever­ně od Pra­hy, mezi měs­ty Kame­nic­ký Šenov a Nový Bor (ama​zingc​ze​chia​.com). Ten­to geolo­gic­ký feno­mén je pozo­ru­hod­ný svou výraz­nou sloup­co­vi­tou odluč­nos­tí. Tvo­ří ho pěti­bo­ké až šes­ti­bo­ké čedi­čo­vé sloup­ce, kte­ré dosa­hu­jí dél­ky až 12 met­rů a průměru oko­lo 20 – 25 cm. Tyto sloup­ce jsou pře­váž­ně uspo­řá­dá­ny ver­ti­kál­ně, něk­te­ré jsou však naklo­něné. Celý útvar vznikl přib­liž­ně před 30 mili­ony let během tře­ti­hor v důsled­ku vul­ka­nic­ké čin­nos­ti, kdy láva chlad­la a krys­ta­li­zo­va­la, což ved­lo k tvor­bě těch­to cha­rak­te­ris­tic­kých sloup­ců (cs​.wiki​pe​dia​.org). Čedi­čo­vá mag­ma vystou­pi­la z hloub­ky vět­ší než 30 km přib­liž­ně před 25 mili­ony let, ale nikdy nevy­tek­la na povrch. Chrá­ní­na pod povr­chem chlad­la vel­mi poma­lu, což ved­lo ke vzni­ku typic­ké čedi­čo­vé odluč­nos­ti, kte­rou je mož­né dnes pozo­ro­vat (kudyz​nu​dy​.cz).

Těž­ba čedi­če na Pan­ské ská­le pro­bí­ha­la od 19. sto­le­tí, což ved­lo k odha­le­ní a zvý­raz­nění sloup­co­vi­té struk­tu­ry ská­ly. V roce 1895 byla vyhlá­še­na chrá­něným geolo­gic­kým útva­rem, čímž se sta­la nej­star­ší geolo­gic­kou rezer­va­cí na úze­mí Čes­ké repub­li­ky. Navzdo­ry tomu­to sta­tu­su těž­ba pokra­čo­va­la až do roku 1914, kdy míst­ní úřa­dy úze­mí odkou­pi­ly a těž­bu defi­ni­tiv­ně zasta­vi­ly. Po dru­hé světo­vé vál­ce byla ochra­na toho­to úze­mí ješ­tě více posí­le­na (ama​zingc​ze​chia​.com). Dnes je Pan­ská ská­la oblí­be­ným turis­tic­kým cílem, u její­ho úpa­tí se nachá­zí malé jezír­ko, kte­ré vznik­lo zapl­něním býva­lé­ho lomu deš­ťo­vou vodou (ces​ke​ho​ry​.cz). Pan­ská ská­la se sta­la zná­mou i díky čes­ké­mu fil­mu Pyš­ná prin­cez­na (1952), kde poslou­ži­la jako kuli­sa pro něk­te­ré scé­ny (kudyz​nu​dy​.cz).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Biotopy, Česko, Južné Čechy, Mokrade, Organizmy, Príroda, Vtáky, Zahraničie, Živočíchy

Veľký a Malý Lomnický rybník

Hits: 33

Veľ­ký a Malý Lom­nic­ký ryb­ník sú význam­né vod­né plo­chy nachá­dza­jú­ce sa v blíz­kos­ti mes­ta Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí v Juho­čes­kom kra­ji, v oblas­ti zná­mej ako Tře­boňs­ko. Tie­to ryb­ní­ky sú súčas­ťou roz­siah­lej ryb­nič­nej sústa­vy, kto­rá bola vytvo­re­ná v prie­be­hu sto­ro­čí a dnes pred­sta­vu­je uni­kát­ny prí­klad har­mo­nic­ké­ho súži­tia člo­ve­ka a prí­ro­dy. Veľ­ký Lom­nic­ký ryb­ník sa nachá­dza pri­bliž­ne 3 kilo­met­re seve­ro­vý­chod­ne od cen­tra Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí. Jeho roz­lo­ha je pri­bliž­ne 70 hek­tá­rov, čo z neho robí jeden z väč­ších ryb­ní­kov v oblas­ti. Malý Lom­nic­ký ryb­ník leží v tes­nej blíz­kos­ti Veľ­ké­ho Lom­nic­ké­ho ryb­ní­ka a je pod­stat­ne men­ší. Oba ryb­ní­ky sú napá­ja­né voda­mi Zla­té sto­ky, ume­lé­ho kaná­la vybu­do­va­né­ho na regu­lá­ciu vod­né­ho reži­mu v Tře­boňs­kej pan­ve (kct​-tabor​.cz).

Ryb­ní­ky v oko­lí Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí majú boha­tú his­tó­riu sia­ha­jú­cu až do stre­do­ve­ku. Výstav­ba tých­to vod­ných diel bola úzko spo­je­ná s roz­vo­jom ryb­ni­kár­stva v juž­ných Čechách, naj­mä v obdo­bí 15. a 16. sto­ro­čia, keď sa táto oblasť sta­la cen­trom cho­vu rýb, pre­dov­šet­kým kap­rov. Zla­tá sto­ka, kto­rá napá­ja aj Veľ­ký a Malý Lom­nic­ký ryb­ník, bola vybu­do­va­ná v 16. sto­ro­čí pod vede­ním význam­né­ho ryb­ni­ká­ra Štěpán­ka Neto­lic­ké­ho (lom​ni​ce​-nl​.cz). Pre náv­štev­ní­kov, kto­rí sa chcú dozve­dieť viac o his­tó­rii, prí­ro­de a hos­po­dár­skom význa­me tej­to oblas­ti, bol vybu­do­va­ný náuč­ný chod­ník Vel­ký a Malý Lom­nic­ký. Táto náuč­ná tra­sa má dĺž­ku pri­bliž­ne 6,5 kilo­met­ra a obsa­hu­je 15 zasta­ve­ní s infor­mač­ný­mi tabu­ľa­mi. Tra­sa vedie oko­lo oboch ryb­ní­kov a posky­tu­je náv­štev­ní­kom mož­nosť spoz­nať miest­nu fau­nu, fló­ru, his­tó­riu ryb­ni­kár­stva a význam Zla­té sto­ky. Súčas­ťou tra­sy sú aj odpo­čin­ko­vé mies­ta, vyhliad­ko­vá veža a pozo­ro­va­cí kryt na vode, kto­ré umož­ňu­jú neru­še­né sle­do­va­nie vtác­tva a iných živo­čí­chov v ich pri­ro­dze­nom pro­stre­dí (lom​ni​ce​-nl​.cz). Ryb­ní­ky sú atrak­tív­ne pre pozo­ro­va­te­ľov vtác­tva, keď­že oblasť je význam­ným hniez­dis­kom a mig­rač­nou zastáv­kou pre rôz­ne dru­hy vod­né­ho vtác­tva (kudyz​nu​dy​.cz).

Oblasť oko­lo Veľ­ké­ho a Malé­ho Lom­nic­ké­ho ryb­ní­ka je boha­tá na bio­di­ver­zi­tu. Pobrež­né zóny sú pokry­té lito­rál­ny­mi spo­lo­čen­stva­mi, kto­ré posky­tu­jú úto­čis­ko pre množ­stvo dru­hov vtá­kov, oboj­ži­vel­ní­kov a hmy­zu. V oko­lí ryb­ní­kov sa nachá­dza­jú aj luž­né lesy, kto­ré sú domo­vom pre rôz­ne dru­hy rast­lín a živo­čí­chov (natu​re​.cz). Veľ­ký a Malý Lom­nic­ký ryb­ník sú súčas­ťou Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Tře­boňs­ko, kto­rá bola vyhlá­se­ná v roku 1979 na ochra­nu uni­kát­nej ryb­nič­nej kra­ji­ny, mok­ra­dí a luž­ných lesov. Oblasť je tiež zapí­sa­ná do zozna­mu bio­sfé­ric­kých rezer­vá­cií UNESCO (lom​ni​ce​-nl​.cz).

Z vtá­kov tu mož­no pozo­ro­vať napr. Acro­cep­ha­lus scir­pa­ce­us, Remiz pen­du­li­nus, Cir­cus aeru­gi­no­sus, Ral­lus aqu­ati­cus (lom​ni​ce​-nl​.cz), Acro­cep­ha­lus arun­di­na­ce­us, Lus­ci­nia sve­ci­ca, Tachy­bap­tus rufi­col­lis, Ixob­ry­chus minu­tus (lom​ni​ce​-nl​.cz). Z vážok: Calop­te­ryx splen­dens, Les­tes spon­sa, Enal­lag­ma cyat­hi­ge­rum, Ischnu­ra pumi­lio, Anax impe­ra­tor, Libel­lu­la dep­re­sa (lom​ni​ce​-nl​.cz). Zo oboj­ži­vel­ní­kov: Hyla arbo­rea, Bufo bufo, Bom­bi­na bom­bi­na, Pelop­hy­lax escu­len­tus, Rana arva­lis, Lis­sot­ri­ton vul­ga­ris (lom​ni​ce​-nl​.cz). Z chro­bá­kov: Ceram­byx cer­do, Osmo­der­ma ere­mi­ta, Gno­ri­mus nobi­lis, Gno­ri­mus varia­bi­lis, Teneb­rio obscu­rus, Cly­tus tro­pi­cus, Agri­lus bigut­ta­tus, Cora­e­bus unda­tus (lom​ni​ce​-nl​.cz). Z cicav­cov: Ondat­ra zibet­hi­cus, Lut­ra lut­ra, Neovi­son vison, Myo­tis dau­ben­to­nii, Neomys fodiens (lom​ni​ce​-nl​.cz).

Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí je obec, v kto­rej žije 1780 oby­va­te­ľov. Prvá zmien­ka o nej je z roku 1220, vždy bola ovplyv­ňo­va­ná rie­kou Luž­ni­cou. Rie­ka pre­te­ká asi dva kilo­met­ra na východ od mes­ta. Tam sa tiež nachá­dza naj­niž­ší bod Tře­boňs­kej pan­vy, kto­rá je svo­jou roz­lo­hou naj­väč­ším geomor­fo­lo­gic­kým cel­kom toh­to dru­hu v Čes­ku. Rie­ka v his­tó­rii mean­dro­va­la, ale regu­lá­cia toku pod ryb­ní­kom Rožm­berk v 20-​tych rokoch 20. sto­ro­čia kory­to rie­ky napria­mi­la. Tok Luž­ni­ce je spo­je­ný nie­koľ­ký­mi regu­lač­ný­mi kanál­mi s Nežár­kou (Nová řeka) a s ryb­ník­mi (Zla­tá sto­ka) (Infor­mač­ná tabuľa).


The Gre­at and Small Lom­nic­ký Ponds are sig­ni­fi­cant water bodies loca­ted near the town of Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí in the South Bohe­mian Regi­on, in an area kno­wn as Tře­boňs­ko. The­se ponds are part of an exten­si­ve sys­tem of fish­ponds cre­a­ted over cen­tu­ries, repre­sen­ting a uni­que exam­ple of har­mo­ni­ous coexis­ten­ce bet­we­en humans and natu­re. The Gre­at Lom­nic­ký Pond is situ­ated app­ro­xi­ma­te­ly 3 kilo­me­ters nort­he­ast of the cen­ter of Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí. Its area is about 70 hec­ta­res, making it one of the lar­ger ponds in the regi­on. The Small Lom­nic­ký Pond lies in clo­se pro­xi­mi­ty to the Gre­at Lom­nic­ký Pond and is sig­ni­fi­can­tly smal­ler. Both ponds are fed by the waters of Zla­tá sto­ka, an arti­fi­cial canal built to regu­la­te the water sys­tem in the Tře­boň Basin (kct​-tabor​.cz).

The ponds around Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí have a rich his­to­ry dating back to the Midd­le Ages. The cons­truc­ti­on of the­se water­works was clo­se­ly con­nec­ted with the deve­lop­ment of fish far­ming in South Bohe­mia, espe­cial­ly in the 15th and 16th cen­tu­ries, when the area beca­me a cen­ter for fish bre­e­ding, pri­ma­ri­ly carp. Zla­tá sto­ka, which also feeds the Gre­at and Small Lom­nic­ký Ponds, was built in the 16th cen­tu­ry under the guidan­ce of the notab­le fish far­mer Štěpá­nek Neto­lic­ký (lom​ni​ce​-nl​.cz). For visi­tors inte­res­ted in lear­ning more about the his­to­ry, natu­re, and eco­no­mic sig­ni­fi­can­ce of the area, an edu­ca­ti­onal trail around the Gre­at and Small Lom­nic­ký Ponds has been estab­lis­hed. This trail is about 6.5 kilo­me­ters long and inc­lu­des 15 stops with infor­ma­ti­onal boards. The rou­te goes around both ponds, offe­ring visi­tors a chan­ce to explo­re the local fau­na, flo­ra, the his­to­ry of fish far­ming, and the sig­ni­fi­can­ce of Zla­tá sto­ka. The trail also inc­lu­des rest are­as, a lookout tower, and a water obser­va­ti­on hide for unin­ter­rup­ted bir­dwat­ching and wild­li­fe obser­va­ti­on (lom​ni​ce​-nl​.cz). The ponds are att­rac­ti­ve to bir­dwat­chers, as the area is an impor­tant nesting site and mig­ra­ti­on sto­po­ver for vari­ous spe­cies of water­fo­wl (kudyz​nu​dy​.cz).

The area around the Gre­at and Small Lom­nic­ký Ponds is rich in bio­di­ver­si­ty. The sho­re­li­ne zones are cove­red by lit­to­ral com­mu­ni­ties, pro­vi­ding shel­ter for nume­rous spe­cies of birds, amp­hi­bians, and insects. The sur­roun­ding flo­odp­lain forests are home to vari­ous plant and ani­mal spe­cies (natu​re​.cz). The Gre­at and Small Lom­nic­ký Ponds are part of the Tře­boňs­ko Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area, dec­la­red in 1979 to pro­tect the uni­que pond lands­ca­pe, wet­lands, and flo­odp­lain forests. The area is also lis­ted as a UNESCO Bio­sp­he­re Reser­ve (lom​ni​ce​-nl​.cz).

Birds obser­ved here inc­lu­de Acro­cep­ha­lus scir­pa­ce­us, Remiz pen­du­li­nus, Cir­cus aeru­gi­no­sus, Ral­lus aqu­ati­cus (lom​ni​ce​-nl​.cz), Acro­cep­ha­lus arun­di­na­ce­us, Lus­ci­nia sve­ci­ca, Tachy­bap­tus rufi­col­lis, and Ixob­ry­chus minu­tus (lom​ni​ce​-nl​.cz). Dra­gon­flies inc­lu­de Calop­te­ryx splen­dens, Les­tes spon­sa, Enal­lag­ma cyat­hi­ge­rum, Ischnu­ra pumi­lio, Anax impe­ra­tor, and Libel­lu­la dep­res­sa (lom​ni​ce​-nl​.cz). Amp­hi­bians inc­lu­de Hyla arbo­rea, Bufo bufo, Bom­bi­na bom­bi­na, Pelop­hy­lax escu­len­tus, Rana arva­lis, and Lis­sot­ri­ton vul­ga­ris (lom​ni​ce​-nl​.cz). Beet­les inc­lu­de Ceram­byx cer­do, Osmo­der­ma ere­mi­ta, Gno­ri­mus nobi­lis, Gno­ri­mus varia­bi­lis, Teneb­rio obscu­rus, Cly­tus tro­pi­cus, Agri­lus bigut­ta­tus, and Cora­e­bus unda­tus (lom​ni​ce​-nl​.cz). Mam­mals inc­lu­de Ondat­ra zibet­hi­cus, Lut­ra lut­ra, Neovi­son vison, Myo­tis dau­ben­to­nii, and Neomys fodiens (lom​ni​ce​-nl​.cz).

Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí is a town with a popu­la­ti­on of 1,780. The first men­ti­on of it dates back to 1220, and it has alwa­ys been influ­en­ced by the Luž­ni­ce River. The river flo­ws about two kilo­me­ters east of the town. The lowest point of the Tře­boň Basin, the lar­gest geomorp­ho­lo­gi­cal for­ma­ti­on of its kind in the Czech Repub­lic, is also loca­ted the­re. His­to­ri­cal­ly, the river mean­de­red, but its flow was straigh­te­ned in the 1920s during the regu­la­ti­on of the Rožm­berk Pond. The Luž­ni­ce River is con­nec­ted by seve­ral regu­la­to­ry canals to the Nežár­ka River (Nová řeka) and the ponds (Zla­tá sto­ka) (Infor­ma­ti­on board).


Der Gro­ße und Kle­i­ne Lomnický-​Teich sind bede­uten­de Was­serf­lä­chen in der Nähe der Stadt Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí in der Regi­on Süd­böh­men, in einer Gegend, die als Tře­boňs­ko bekannt ist. Die­se Tei­che sind Teil eines umfan­gre­i­chen Teich­sys­tems, das über Jahr­hun­der­te hin­weg ges­chaf­fen wur­de und heute ein ein­zi­gar­ti­ges Beis­piel für das har­mo­nis­che Zusam­men­le­ben von Men­sch und Natur dars­tellt. Der Gro­ße Lomnický-​Teich befin­det sich etwa 3 Kilo­me­ter nor­döst­lich des Zen­trums von Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí. Sei­ne Flä­che bet­rägt etwa 70 Hek­tar, was ihn zu einem der größe­ren Tei­che der Regi­on macht. Der Kle­i­ne Lomnický-​Teich liegt in unmit­tel­ba­rer Nähe des Gro­ßen Lomnický-​Teichs und ist deut­lich kle­i­ner. Bei­de Tei­che wer­den von den Gewäs­sern der Zla­tá sto­ka ges­pe­ist, einem künst­li­chen Kanal, der zur Regu­lie­rung des Was­ser­haus­halts im Třeboň-​Becken ange­legt wur­de (kct​-tabor​.cz).

Die Tei­che rund um Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí haben eine rei­che Ges­chich­te, die bis ins Mit­te­lal­ter zurück­re­icht. Der Bau die­ser Was­se­ran­la­gen war eng mit der Ent­wick­lung der Teich­wirts­chaft in Süd­böh­men ver­bun­den, ins­be­son­de­re im 15. und 16. Jahr­hun­dert, als die­se Regi­on zum Zen­trum der Fis­ch­zucht, vor allem von Karp­fen, wur­de. Die Zla­tá sto­ka, die auch den Gro­ßen und Kle­i­nen Lomnický-​Teich spe­ist, wur­de im 16. Jahr­hun­dert unter der Lei­tung des bekann­ten Teich­bau­ers Štěpá­nek Neto­lic­ký ange­legt (lom​ni​ce​-nl​.cz). Für Besu­cher, die mehr über die Ges­chich­te, Natur und wirts­chaft­li­che Bede­utung die­ses Gebiets erfah­ren möch­ten, wur­de ein Lehrp­fad rund um den Gro­ßen und Kle­i­nen Lomnický-​Teich ange­legt. Die­ser Lehrp­fad ist etwa 6,5 Kilo­me­ter lang und umfasst 15 Sta­ti­onen mit Infor­ma­ti­ons­ta­feln. Die Rou­te führt um bei­de Tei­che herum und bie­tet den Besu­chern die Mög­lich­ke­it, die loka­le Fau­na, Flo­ra, die Ges­chich­te der Fis­ch­zucht und die Bede­utung der Zla­tá sto­ka ken­nen­zu­ler­nen. Der Lehrp­fad umfasst auch Rastp­lät­ze, einen Aus­sichts­turm und eine Beobach­tungs­hüt­te auf dem Was­ser, die unges­tör­tes Beobach­ten von Vögeln und ande­ren Tie­ren in ihrer natür­li­chen Umge­bung ermög­li­chen (lom​ni​ce​-nl​.cz). Die Tei­che sind att­rak­tiv für Vogel­be­obach­ter, da das Gebiet ein bede­uten­des Brut- und Rast­ge­biet für vers­chie­de­ne Arten von Was­ser­vögeln ist (kudyz​nu​dy​.cz).

Der Bere­ich um den Gro­ßen und Kle­i­nen Lomnický-​Teich ist reich an Bio­di­ver­si­tät. Die Ufer­zo­nen sind von Ufer­ge­me­in­schaf­ten bedec­kt, die vie­len Vogel‑, Amphibien- und Insek­te­nar­ten Schutz bie­ten. Die umge­ben­den Auen­wäl­der beher­ber­gen vers­chie­de­ne Pflanzen- und Tie­rar­ten (natu​re​.cz). Der Gro­ße und Kle­i­ne Lomnický-​Teich sind Teil des Lands­chaftss­chutz­ge­biets Tře­boňs­ko, das 1979 zum Schutz der ein­zi­gar­ti­gen Teich­lands­chaft, Feucht­ge­bie­te und Auen­wäl­der aus­ge­wie­sen wur­de. Das Gebiet ist auch als UNESCO-​Biosphärenreservat gelis­tet (lom​ni​ce​-nl​.cz).


Vel­ký a Malý Lom­nic­ký ryb­ník jsou význam­né vod­ní plo­chy nachá­ze­jí­cí se v blíz­kos­ti měs­ta Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí v Jiho­čes­kém kra­ji, v oblas­ti zná­mé jako Tře­boňs­ko. Tyto ryb­ní­ky jsou sou­čás­tí roz­sáh­lé ryb­nič­ní sou­sta­vy, kte­rá byla vytvo­ře­na v průběhu sta­le­tí a dnes před­sta­vu­je uni­kát­ní pří­klad har­mo­nic­ké­ho sou­ži­tí člo­věka a pří­ro­dy. Vel­ký Lom­nic­ký ryb­ník se nachá­zí přib­liž­ně 3 kilo­met­ry seve­ro­vý­chod­ně od cen­tra Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí. Jeho roz­lo­ha činí přib­liž­ně 70 hek­ta­rů, což z něj dělá jeden z vět­ších ryb­ní­ků v oblas­ti. Malý Lom­nic­ký ryb­ník leží v těs­né blíz­kos­ti Vel­ké­ho Lom­nic­ké­ho ryb­ní­ka a je pod­stat­ně men­ší. Oba ryb­ní­ky jsou napá­je­ny voda­mi Zla­té sto­ky, umělé­ho kaná­lu vybu­do­va­né­ho k regu­la­ci vod­ní­ho reži­mu v Tře­boňs­ké pán­vi (kct​-tabor​.cz).

Ryb­ní­ky v oko­lí Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí mají boha­tou his­to­rii saha­jí­cí až do stře­do­věku. Výstav­ba těch­to vod­ních děl byla úzce spja­ta s roz­vo­jem ryb­ní­ká­řs­tví v již­ních Čechách, zej­mé­na v 15. a 16. sto­le­tí, kdy se tato oblast sta­la cen­trem cho­vu ryb, pře­dev­ším kap­rů. Zla­tá sto­ka, kte­rá napá­jí i Vel­ký a Malý Lom­nic­ký ryb­ník, byla vybu­do­vá­na v 16. sto­le­tí pod vede­ním význam­né­ho ryb­ní­ká­ře Štěpán­ka Neto­lic­ké­ho (lom​ni​ce​-nl​.cz). Pro návš­těv­ní­ky, kte­ří se chtějí dozvědět více o his­to­rii, pří­ro­dě a hos­po­dá­řs­kém význa­mu této oblas­ti, byl vybu­do­ván nauč­ný chod­ník Vel­ký a Malý Lom­nic­ký. Tato nauč­ná tra­sa má dél­ku přib­liž­ně 6,5 kilo­met­ru a obsa­hu­je 15 zasta­ve­ní s infor­mač­ní­mi tabu­le­mi. Tra­sa vede kolem obou ryb­ní­ků a posky­tu­je návš­těv­ní­kům mož­nost poznat míst­ní fau­nu, fló­ru, his­to­rii ryb­ní­ká­řs­tví a význam Zla­té sto­ky. Sou­čás­tí tra­sy jsou také odpo­čin­ko­vá mís­ta, vyhlíd­ko­vá věž a pozo­ro­va­cí kryt na vodě, kte­ré umož­ňu­jí neru­še­né sle­do­vá­ní ptac­tva a dal­ších živo­či­chů v jejich při­ro­ze­ném pros­tře­dí (lom​ni​ce​-nl​.cz). Ryb­ní­ky jsou atrak­tiv­ní pro pozo­ro­va­te­le ptac­tva, neboť oblast je význam­ným hníz­diš­těm a mig­rač­ní zastáv­kou pro růz­né dru­hy vod­ních ptá­ků (kudyz​nu​dy​.cz).

Oko­lí Vel­ké­ho a Malé­ho Lom­nic­ké­ho ryb­ní­ka je boha­té na bio­di­ver­zi­tu. Pobřež­ní zóny jsou pokry­ty lito­rál­ní­mi spo­le­čen­stvy, kte­rá posky­tu­jí úto­čiš­tě mno­ha dru­hům ptá­ků, oboj­ži­vel­ní­ků a hmy­zu. V oko­lí ryb­ní­ků se nachá­ze­jí také luž­ní lesy, kte­ré jsou domo­vem pro růz­né dru­hy rost­lin a živo­či­chů (natu​re​.cz). Vel­ký a Malý Lom­nic­ký ryb­ník jsou sou­čás­tí Chrá­něné kra­jin­né oblas­ti Tře­boňs­ko, kte­rá byla vyhlá­še­na v roce 1979 k ochra­ně uni­kát­ní ryb­nič­ní kra­ji­ny, mokřa­dů a luž­ních lesů. Oblast je rov­něž zapsá­na na sez­nam bio­sfé­ric­kých rezer­va­cí UNESCO (lom​ni​ce​-nl​.cz).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post