Biotopy, Devínské Karpaty, Krajina, Les, Malé Karpaty, Organizmy, Príroda, Rastliny, Skaly, Slovenská krajina, Stromy, Záhorie

Devínska Kobyla – unikátna lokalita celosvetového významu

Hits: 6304

Devín­ska Koby­la pat­rí k naj­dl­h­šie osíd­le­ným loka­li­tám na Slo­ven­sku. Už v obdo­bí 5000 rokov pred n.l. si tu neoli­tic­kí roľ­ní­ci sta­va­li svo­je prvé síd­la. V 4 sto­ro­čí pred n.l. sa tu usa­di­li Kel­ti, kto­rí zača­li klčo­vať lesy. Po nich ovlád­li úze­mie v 1. sto­ro­čí n.l. Rima­nia a zalo­ži­li na juho­zá­pad­ných sva­hoch Devín­skej Koby­ly vini­ce (devin​ska​ko​by​la​.sk). Pod seve­ro­vý­chod­ný­mi svah­mi medzi Dúb­rav­kou a Tech­nic­kým sklom” sa odkry­li pozos­tat­ky vidiec­kej usad­los­ti rím­ske­ho typu – vil­la rus­ti­ca z 3. sto­ro­čia (pano​ra​ma​.sk). 

Masív Devín­skej Koby­ly nazý­va­jú geoló­go­via aj kle­not­ni­cou roz­ma­ni­tos­ti geolo­gic­kých javov”. Pri­bliž­ne pred 300 mili­ón­mi rokov bolo toto úze­mie súčas­ťou pra­kon­ti­nen­tu Pan­gea. V nasle­du­jú­cich obdo­biach bolo toto úze­mie nie­koľ­ko­krát zapla­ve­né morom, v kto­rom sa tvo­ri­li vápen­ce a dolo­mi­ty – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­bergBáden­ské more, kto­ré sa nachá­dza­lo na tom­to úze­mí pred 1416 mil. rok­mi, mode­lo­va­lo význam­nú loka­li­tu ska­me­ne­lín na Devín­skej Koby­le – Sand­berg. Nema­lou mie­rou sa na for­mo­va­ní Devín­skej Koby­ly podie­ľa­jú rie­ky Mora­vaDunaj. Ich kory­tá sa postup­ne pre­miest­ňo­va­li a pri­bliž­ne pred 600 tis. rok­mi vzni­kol ich sútok tých­to riek v oblas­ti dneš­nej Devín­skej Novej Vsi. Geolo­gic­ký­mi zme­na­mi sa pod Devín­sku hrad­nú ska­lu pre­su­nul asi pred 130 tisíc rok­mi (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­skou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).Devínskou hrad­nou ska­lou sa na našom úze­mí začí­na mohut­ný oblúk Kar­pát. Geolo­gic­ky ku Kar­pa­tom pat­ria aj Hunds­he­im­ské kop­ce na pra­vom bre­hu Duna­jaRakús­ku. Juž­né sva­hy sú tvo­re­né pre­važ­ne sivý­mi vápen­ca­mi, dolo­mit­mi a kar­bo­ná­to­vý­mi brek­cia­mi. Súvrstvia sú 160180 mili­ó­nov rokov. Vrchol je z dru­ho­hor­ných kre­men­cov, kto­ré vznik­li stme­le­ním plá­žo­vé­ho pies­ku (Infor­mač­ná tabuľa).

Devín­ska Koby­la je jed­na z naju­ni­kát­nej­ších loka­lít celé­ho Slo­ven­ska. Brit­ský bota­nik D. Moore v pub­li­ká­cii Plant Life pri­pra­vil celo­sve­to­vý výber prí­ro­do­ved­ne oso­bit­ne zau­jí­ma­vých loka­lít a z desia­tich vyme­dze­ných pre celú Euró­pu veno­val dve stra­ny Devín­skej Koby­le (inba​.sk). Pat­rí do Devín­skych Kar­pát. Nachá­dza sa v tes­nej blíz­kos­ti Deví­na – mest­skej čas­ti Bra­ti­sla­vy. Leží pri súto­ku rie­ky Mora­vaDuna­jom. Ku nej pat­rí aj Sand­berg. Je veľ­mi čas­to nav­šte­vo­va­ná. Koby­la, ako ju v Bra­ti­sla­ve fami­liár­ne nazý­va­me je sku­toč­ne veľ­mi boha­tá na pes­trú pale­tu foriem prí­ro­dy. Vyka­zu­je vyso­ký stu­peň bio­di­ver­zi­ty, aj z dôvo­du, že pôvod­ne šlo o zales­ne­nú loka­li­tu, na kto­rej však člo­vek his­to­ric­ky hos­po­dá­ril, odles­ňo­val, kosil apod (Wiki­pe­dia). Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a hovä­dzí doby­tok. Zhru­ba v polo­vi­ci 20. sto­ro­čia pas­tva postup­ne zanik­la (broz​.sk). Na Devín­skej Koby­le žije nie­koľ­ko­ti­síc dru­hov živo­čí­chov. Napr. kobyl­ka Saga pedo, mod­liv­ka Man­tis reli­gi­osa. Viac ako 600 dru­hov motý­ľov, napr. vid­lo­chvost fenik­lo­vý Papi­lio macha­on, jasoň choch­lač­ko­vý Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, viac ako 380 dru­hov chro­bá­kov, napr. roháč oby­čaj­ný Luca­nus cer­vus, fúzač veľ­ký Ceram­byx cer­do. Z vtá­kov na ska­lách hniez­di sokol myšiar Fal­co tin­nun­cu­lus, zalie­ta­va sem Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Žijú tu via­ce­ré dru­hy na svo­jej sever­nej hra­ni­ci roz­ší­re­nia. Vysky­tu­je tu zried­ka­vá pamod­liv­ka dlho­kr­ká Man­tis­pa sty­ria­ca, vid­lo­chvost ovoc­ný Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Z vege­tá­cie tu domi­nu­jú tep­lo­mil­né a váp­no­mil­né rast­li­ny, cel­kom je tu ras­tie viac ako 1 100 dru­hov vyš­ších rast­lín. Medzi nimi 26 dru­hov orchi­deí. Vysky­tu­jú sa tu tep­lo­mil­né dru­hy hmy­zu, pris­pô­so­be­né extrém­nym a dlho­do­bým obdo­biam sucha (broz​.sk). Vysky­tu­je sa tu kavyľ pôvab­ný Sti­pa pul­cher­ri­naSti­pa joan­nis, 26 dru­hov vsta­va­čov (Orchi­de­a­ce­ae), hla­vá­čik jar­ný Ado­nis ver­na­lis, ponik­lec čer­nas­tý Pul­sa­til­la nig­ri­cans, ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­til­la gran­dis, ľalia zla­to­hla­vá Lilium mar­ta­gon, kosa­tec níz­ky Iris pumi­la, kosa­tec dvoj­fa­reb­ný Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Vzác­nos­ťou je ihli­ca níz­ka Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), step­ný relikt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Devín­ska Koby­la je naj­vyš­ším vrchom Devín­skych Kar­pát s nad­mor­skou výš­kou 514 m nad morom a záro­veň je naj­juž­nej­ším výbež­kom Malých Kar­pát. Má aj zákon­nú ochra­nu, od roku 1964 je Národ­nou prí­rod­nou rezer­vá­ci­ouNPR s roz­lo­hou 101.12 ha (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la je aj tzv. úze­mím európ­ske­ho význa­mu, je súčas­ťou Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Malé Kar­pa­ty a je súčas­ťou chrá­ne­ných úze­mí NATURA 2000 (broz​.sk). Wai­tov lom, kto­rý je na foto­gra­fiách sa nachá­dza neďa­le­ko od Sand­ber­gu, cca 600 met­rov sme­rom ku Deví­nu. Slú­žil v minu­los­ti ako vápen­ka (slo​va​kia​.tra​vel).

Dnes je Wai­tov lom súčas­ťou San­ber­gs­ko – Pajš­tún­ske­ho geopar­ku. Na Devín­skej Koby­le sa nachá­dza­jú his­to­ric­ké kame­ňo­lo­my, dĺž­ka ich lomo­vých stien pre­sa­hu­je 200 met­rov. Kol­mé ste­ny vznik­li ruč­nou ťaž­bou blo­kov póro­vi­té­ho neogén­ne­ho vápen­ca. Devín­ska Koby­la posky­tu­je sta­veb­ný kameň nepretr­ži­te viac ako 2000 rokov. Naj­star­šie dolo­že­nie je v 1. sto­ro­čí pred naším leto­poč­tom, kedy si dal kelt­ský vlád­ca posta­viť Riman­mi palác na hrad­nom kop­ci v Bra­ti­sla­ve. Kameň bol pev­ný a záro­veň ľah­ko opra­co­va­teľ­ný, pre­to sa hodil na jed­no­duch­šie kame­nár­ske výrob­ky a sochy. Pies­či­té vápen­ce a váp­ni­té pies­kov­ce sa ťaži­li v loka­li­tách Líš­čia stráň a Meri­ce pria­mo nad Deví­nom. Napr. na výstav­bu Dómu svä­té­ho Mar­ti­na. Naj­väč­ší roz­mach nastal v 15. sto­ro­čí, kedy sa mate­riál pou­žil na pre­stav­bu Bra­ti­slav­ské­ho hra­du, Dómu svä­té­ho Mar­ti­na, veže Fran­tiš­kán­ske­ho kos­to­la, Aka­dé­mie Istro­po­li­ta­ny, rad­ni­ce a meš­tian­skych domov. Ťaži­lo sa väč­ši­nou povr­cho­vo. Nový roz­voj ťaž­by nastal v polo­vi­ci 19. sto­ro­čia, keď sa sta­va­la želez­ni­ca medzi Vied­ňou a Buda­peš­ťou, kon­krét­ne úsek Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Wai­tov lom bol dru­hým naj­roz­siah­lej­ším po Što­ke­rav­skej vápen­ke. Jeho pôvod­né pome­no­va­nie bolo Mit­tel­man­no­va vápen­ka. Vápen­ka Móri­ca Mit­tel­mann bola čin­ná v rokoch 18971932. Z nej sa kameň pou­ží­val na regu­lá­ciu a spev­ňo­va­nie rieč­nych bre­hov. V mar­ci 1929 zís­kal lom Jozef Wait, výro­ba vo vápen­ke a ťaž­ba v lome sa postup­ne utl­mo­va­la a skon­či­la sa v roku 1932. Na oko­li­tých pozem­koch zalo­žil Jozef Wait vinoh­rad a ovoc­ný sad. Počas 2. sve­to­vej voj­ny bol v objek­te vápen­ky zria­de­ný pra­cov­ný tábor pre rus­kých zajat­cov, kto­rý sta­va­li dre­ve­ný most cez Mora­vu do Sch­loss­ho­fu. Z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka je hor­ná časť Wai­tov­ho lomu pova­žo­va­ná za tor­zo pod­mor­skej jas­ky­ne (Infor­mač­ná tabuľa).

Pre­važ­ná časť národ­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Devín­ska Koby­la pred­sta­vu­je kul­túr­nu kra­ji­ny. Sva­hy Devín­skej Koby­ly boli pôvod­ne pokry­té dubovo-​hrabovými les­mi, kto­ré boli v minu­los­ti vyrú­ba­né a násled­ne nie­koľ­ko sto­ro­čí udr­žia­va­né ľud­skou čin­nos­ťou – kose­ním, pase­ním a vypa­ľo­va­ním. Toto vied­lo ku vzni­ku a udr­žia­va­niu jedi­neč­ných lúč­nych a lesostep­ných spo­lo­čens­tiev s bohat­stvom vzác­nych tep­lo­mil­ných dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Pás­li sa tu ovce, ale aj kozy a doby­tok. V roku 2013 sa poda­ri­lo po viac ako 50 rokov obno­viť pas­tvu kôz. Pase­nie potlá­ča zaras­ta­nie úze­mia nále­to­vý­mi kro­vi­na­mi, pomá­ha tak udr­žia­vať jeho tra­dič­ný lesostep­ný cha­rak­ter (Infor­mač­ná tabuľa). 

Vyhliad­ko­vá veža sa nachá­dza na naj­vyš­šie polo­že­nom mies­te Devín­skej Koby­ly v nad­mor­skej výš­ke 514 met­rov nad morom. Je vyso­ká viac ako 21 met­rov. Naj­vyš­šia plo­ši­na je osa­de­ná na nive­le­te cca 20 m nad oko­li­tým teré­nom. Ponú­ka výhľad na oko­lie Devín­skej Novej Vsi, na Čes­ko, Rakús­ko a Maďar­sko. Auto­rom návrhu vyhliad­ko­vej veže Archi­tek­to­nic­ký ate­li­ér ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. O vzhľa­de veže už kolu­je legen­da, že ju inšpi­ro­va­la mod­liv­ka zele­ná, kto­rá žije v oko­li­tej prí­ro­de. Pod­ľa slov auto­rov však stav­ba vychá­dza z genius loci dané­ho mies­ta. Odtiaľ­to vid­no z jed­né­ho bodu do troch rôz­nych kra­jín, tak­že fas­ci­ná­cia tým­to mies­tom bola inšpi­rá­ci­ou aj pre tro­j­u­hol­ní­ko­vý pôdo­rys vyhliad­ko­vej veže Devín­ska Koby­la. Motív tro­j­u­hol­ní­ka sa opa­ku­je na celom jej dizaj­ne (devin​ska​no​va​ves​.sk).


Devín­ska Koby­la is one of the lon­gest inha­bi­ted sites in Slo­va­kia. As ear­ly as 5000 years BC, Neolit­hic far­mers estab­lis­hed the­ir first sett­le­ments here. In the 4th cen­tu­ry BC, Celts sett­led, ini­tia­ting defo­re­sta­ti­on. Fol­lo­wing them, in the 1st cen­tu­ry AD, the Romans domi­na­ted the area and foun­ded vine­y­ards on the sout­hwest slo­pes of Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Under the nort­he­as­tern slo­pes, rem­nants of a Roman-​type rural sett­le­ment – vil­la rus­ti­ca from the 3rd cen­tu­ry, were unco­ve­red bet­we­en Dúb­rav­ka and Tech­nic­ké sklo” (pano​ra​ma​.sk).

Geolo­gists refer to the mas­sif of Devín­ska Koby­la as the tre­a­su­ry of geolo­gi­cal phe­no­me­na.” App­ro­xi­ma­te­ly 300 mil­li­on years ago, this area was part of the super­con­ti­nent Pan­ga­ea. In sub­se­qu­ent peri­ods, the regi­on was repe­a­ted­ly flo­oded by the sea, for­ming limes­to­nes and dolo­mi­tes – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. The Baden Sea, which exis­ted here 14 – 16 mil­li­on years ago, sha­ped a sig­ni­fi­cant fos­sil site on Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Mora­va and Danu­be rivers sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­te to the for­ma­ti­on of Devín­ska Koby­la. The­ir beds gra­du­al­ly shif­ted, and about 600 thou­sand years ago, the­ir con­flu­en­ce was for­med in the area of toda­y­’s Devín­ska Nová Ves. The geolo­gi­cal chan­ges moved Devín­ska hrad­ná ska­la about 130 thou­sand years ago (devin​ska​ko​by​la​.sk). Devín­ska Koby­la is the star­ting point of the mas­si­ve Car­pat­hian arc. The Hunds­he­im Hills on the right bank of the Danu­be in Aus­tria also belo­ng geolo­gi­cal­ly to the Car­pat­hians. Sout­hern slo­pes con­sist main­ly of gray limes­to­nes, dolo­mi­tes, and car­bo­na­te brec­cias, dating back 160 – 180 mil­li­on years. The sum­mit is com­po­sed of Meso­zo­ic cherts, for­med by cemen­ta­ti­on of beach sand (Infor­ma­ti­on Board).

Devín­ska Koby­la is one of Slo­va­kia­’s most uni­que loca­ti­ons. Bri­tish bota­nist D. Moore, in the pub­li­ca­ti­on Plant Life,” selec­ted glo­bal­ly scien­ti­fi­cal­ly inte­res­ting loca­ti­ons, dedi­ca­ting two pages to Devín­ska Koby­la for the who­le of Euro­pe (inba​.sk). It is part of the Devín­ske Kar­pa­ty, loca­ted in clo­se pro­xi­mi­ty to Devín – a dis­trict of Bra­ti­sla­va, near the con­flu­en­ce of the Mora­va River with the Danu­be. It inc­lu­des Sand­berg and is high­ly fre­qu­en­ted. Fami­liar­ly kno­wn as Koby­la, it boasts a rich varie­ty of natu­ral forms. It exhi­bits a high degree of bio­di­ver­si­ty due to its his­to­ry as a ori­gi­nal­ly fores­ted area that humans have his­to­ri­cal­ly mana­ged, defo­res­ted, and cul­ti­va­ted (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la used to be gra­zed by she­ep, goats, and catt­le, but pas­tu­re gra­du­al­ly dimi­nis­hed around the mid-​20th cen­tu­ry (broz​.sk). Devín­ska Koby­la hosts thou­sands of ani­mal spe­cies, such as the Saga pedo bush-​cricket and the Man­tis reli­gi­osa man­tis. Over 600 but­terf­ly spe­cies, inc­lu­ding the Papi­lio macha­on swal­lo­wtail and Par­nas­sius mne­mo­sy­ne clou­ded Apol­lo, more than 380 beet­le spe­cies, like Luca­nus cer­vus stag beet­le, and Ceram­byx cer­do gre­at cap­ri­corn beet­le. Fal­cons, such as the Fal­co tin­nun­cu­lus kestrel, nest on the rocks, whi­le Mon­ti­co­la saxa­ti­lis rock thrush occa­si­onal­ly visits. The rare long-​necked man­tis Man­tis­pa sty­ria­ca and the scar­ce swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius are also found here (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

The vege­ta­ti­on is domi­na­ted by ther­mop­hi­lic and cal­ci­co­lous plants, with over 1,100 spe­cies of hig­her plants. Among them are 26 spe­cies of orchids, ther­mop­hi­lic insect spe­cies adap­ted to extre­me and pro­lon­ged peri­ods of drought (broz​.sk). The ele­gant feat­her grass Sti­pa pul­cher­ri­na and Sti­pa joan­nis, 26 spe­cies of orchids (Orchi­de­a­ce­ae), Ado­nis ver­na­lis, Pul­sa­til­la nig­ri­cans, Pul­sa­til­la gran­dis, Lilium mar­ta­gon, Iris pumi­la, Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rare spe­cies inc­lu­de Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, and the step­pe relic Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk, sazp​.sk).

Devín­ska Koby­la is the hig­hest peak of the Devín­ske Kar­pa­ty, with an alti­tu­de of 514 meters abo­ve sea level, and simul­ta­ne­ous­ly the sout­hern­most exten­si­on of the Malé Kar­pa­ty. It has legal pro­tec­ti­on, desig­na­ted as a Nati­onal Natu­ral Reser­ve sin­ce 1964, cove­ring an area of 101.12 hec­ta­res (Wiki­pe­dia). Devín­ska Koby­la is also a so-​called area of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce, part of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of Malé Kar­pa­ty and part of the NATURA 2000 pro­tec­ted are­as (broz​.sk). Wait­tov lom, depic­ted in the pho­tog­raphs, is loca­ted near Sand­berg, app­ro­xi­ma­te­ly 600 meters towards Devín. In the past, it ser­ved as a limes­to­ne quar­ry (slo​va​kia​.tra​vel).

Today, Wait’s Quar­ry is part of the Sand­berg – Pajš­tún Geopark. The­re are his­to­ric quar­ries on Devín­ska Koby­la, with quar­ry walls exce­e­ding 200 meters in length. The ver­ti­cal walls were cre­a­ted by manu­al extrac­ti­on of blocks of porous Neoge­ne limes­to­ne. Devín­ska Koby­la has pro­vi­ded buil­ding sto­ne con­ti­nu­ous­ly for over 2,000 years. The oldest kno­wn use dates back to the 1st cen­tu­ry BCE, when a Cel­tic ruler com­mis­si­oned the Romans to build a pala­ce on the cast­le hill in Bra­ti­sla­va. The sto­ne was both durab­le and easy to work, making it suitab­le for sim­ple sto­ne car­vings and sculp­tu­res. San­dy limes­to­nes and cal­ca­re­ous sand­sto­nes were quar­ried in the Líš­čia stráň and Meri­ce loca­ti­ons, direct­ly abo­ve Devín. The­se sto­nes were used, for exam­ple, in the cons­truc­ti­on of St. Martin’s Cat­hed­ral. The gre­a­test expan­si­on of quar­ry­ing occur­red in the 15th cen­tu­ry, when the mate­rial was used for the recons­truc­ti­on of Bra­ti­sla­va Cast­le, St. Martin’s Cat­hed­ral, the tower of the Fran­cis­can Church, Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, the Old Town Hall, and vari­ous town­hou­ses. Quar­ry­ing was most­ly surface-​based. A new peri­od of deve­lop­ment in quar­ry­ing began in the mid-​19th cen­tu­ry with the cons­truc­ti­on of the rai­lway bet­we­en Vien­na and Buda­pest, par­ti­cu­lar­ly the Bra­ti­sla­va – Mar­chegg sec­ti­on. Wait’s Quar­ry was the second lar­gest after the Što­ke­rau Lime­works. Ori­gi­nal­ly, it was cal­led Mittelmann’s Lime­works, as Móric Mittelmann’s lime­works ope­ra­ted bet­we­en 1897 and 1932, pro­vi­ding sto­ne for river­bank regu­la­ti­on and rein­for­ce­ment. In March 1929, the quar­ry was acqu­ired by Jozef Wait, and pro­duc­ti­on at the lime­works gra­du­al­ly dec­li­ned, cea­sing enti­re­ly in 1932. On the sur­roun­ding land, Jozef Wait estab­lis­hed vine­y­ards and an orchard. During World War II, the lime­works site was used as a labor camp for Rus­sian pri­so­ners, who were for­ced to cons­truct a wooden brid­ge over the Mora­va River to Sch­loss Hof. From a geolo­gi­cal per­spec­ti­ve, the upper part of Wait’s Quar­ry is con­si­de­red the rem­nant of an ancient under­wa­ter cave (Infor­ma­ti­on Board).

The majo­ri­ty of the Devín­ska Koby­la Nati­onal Natu­re Reser­ve repre­sents a cul­tu­ral lands­ca­pe. The slo­pes of Devín­ska Koby­la were ori­gi­nal­ly cove­red by oak-​hornbeam forests, which were cle­a­red cen­tu­ries ago and main­tai­ned through human acti­vi­ties such as mowing, gra­zing, and bur­ning. This led to the for­ma­ti­on and pre­ser­va­ti­on of uni­que mea­dow and forest-​steppe eco­sys­tems, rich in rare ther­mop­hi­lic plant and ani­mal spe­cies. She­ep, goats, and catt­le his­to­ri­cal­ly gra­zed in the area. In 2013, after more than 50 years, goat gra­zing was suc­cess­ful­ly rein­tro­du­ced. Gra­zing helps pre­vent the over­gro­wth of inva­si­ve shrubs and con­tri­bu­tes to pre­ser­ving the tra­di­ti­onal forest-​steppe cha­rac­ter of the regi­on (Infor­ma­ti­on Board).

The obser­va­ti­on tower is loca­ted at the hig­hest point of Devín­ska Koby­la, at an ele­va­ti­on of 514 meters abo­ve sea level. It stands more than 21 meters tall, with the hig­hest plat­form posi­ti­oned app­ro­xi­ma­te­ly 20 meters abo­ve the sur­roun­ding ter­rain. The tower offers vie­ws of Devín­ska Nová Ves, as well as the Czech Repub­lic, Aus­tria, and Hun­ga­ry. The obser­va­ti­on tower was desig­ned by the archi­tec­tu­ral stu­dio ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. A legend sug­gests that its appe­a­ran­ce was ins­pi­red by the pra­y­ing man­tis, which inha­bits the local envi­ron­ment. Howe­ver, accor­ding to the archi­tects, the struc­tu­re is based on the genius loci of the site. From this point, one can see into three dif­fe­rent coun­tries, which ins­pi­red the trian­gu­lar flo­or plan of the Devín­ska Koby­la obser­va­ti­on tower. The trian­gle motif is repe­a­ted throug­hout its design.


Devín­ska Koby­la gehört zu den am läng­sten besie­del­ten Orten in der Slo­wa­kei. Schon in der Zeit 5000 Jah­re vor Chris­tus errich­te­ten hier neolit­his­che Bau­ern ihre ers­ten Sied­lun­gen. Im 4. Jahr­hun­dert vor Chris­tus lie­ßen sich die Kel­ten nie­der, die began­nen, die Wäl­der zu roden. Nach ihnen über­nah­men die Römer im 1. Jahr­hun­dert nach Chris­tus das Gebiet und grün­de­ten Wein­ber­ge an den südwest­li­chen Hän­gen der Devín­ska Koby­la (devin​ska​ko​by​la​.sk). Unter den nor­döst­li­chen Hän­gen zwis­chen Dúb­rav­ka und Tech­nic­ký sklom” wur­den Über­res­te einer römis­chen Dorf­sied­lung vom Typ vil­la rus­ti­ca aus dem 3. Jahr­hun­dert aus­geg­ra­ben (pano​ra​ma​.sk).

Die Geolo­gen bez­e­ich­nen den Mas­siv der Devín­ska Koby­la auch als Schatz­kam­mer der Viel­falt geolo­gis­cher Phä­no­me­ne”. Vor etwa 300 Mil­li­onen Jah­ren war die­ses Gebiet Teil des Urkon­ti­nents Pan­gäa. In den fol­gen­den Peri­oden wur­de die­ses Gebiet mehr­mals vom Meer überf­lu­tet, in dem sich Kalks­te­i­ne und Dolo­mi­te bil­de­ten – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. Das Bade­nian­me­er, das vor 14 – 16 Mil­li­onen Jah­ren in die­sem Gebiet exis­tier­te, form­te eine bede­uten­de Fos­si­liens­tät­te auf der Devín­ska Koby­la – Sand­berg. Die Flüs­se Mora­va und Donau tru­gen maßgeb­lich zur For­mung der Devín­ska Koby­la bei. Ihre Bet­ten vers­cho­ben sich all­mäh­lich, und vor etwa 600.000 Jah­ren ents­tand ihre Mün­dung in der Gegend des heuti­gen Devín­ska Nová Ves. Geolo­gis­che Verän­de­run­gen führ­ten dazu, dass sich die Devín­ska hrad­ná ska­la vor etwa 130.000 Jah­ren auf unser Gebiet vers­chob (devin​ska​ko​by​la​.sk). Die Devín­ska hrad­ná ska­la mar­kiert den Beginn eines mäch­ti­gen Bogens der Kar­pa­ten auf unse­rem Gebiet. Geolo­gisch gehören auch die Hundsheim-​Hügel am rech­ten Ufer der Donau in Öster­re­ich zu den Kar­pa­ten. Die süd­li­chen Hän­ge bes­te­hen haupt­säch­lich aus grau­en Kalks­te­i­nen, Dolo­mi­ten und Kar­bo­natb­rek­zien. Die Schich­ten sind 160 – 180 Mil­li­onen Jah­re alt. Der Gip­fel bes­teht aus Ges­te­i­nen des Meso­zo­ikums, die durch Ver­fes­ti­gung von Strand­sand ents­tan­den sind (Informations-​Tafel).

Die Devín­ska Koby­la ist einer der ein­zi­gar­tigs­ten Orte in der Slo­wa­kei. Der bri­tis­che Bota­ni­ker D. Moore wähl­te es in sei­nem Werk Plant Life als eine der welt­we­it natur­wis­sen­schaft­lich beson­ders inte­res­san­ten Stät­ten aus und wid­me­te Devín­ska Koby­la zwei Sei­ten von zehn, die für ganz Euro­pa fest­ge­legt wur­den (inba​.sk). Es gehört zu den Devín­ske Kar­pa­ty und befin­det sich in unmit­tel­ba­rer Nähe von Devín, einem Stadt­te­il von Bra­ti­sla­va. Es liegt am Zusam­men­fluss der Flüs­se Mora­va und Donau. Dazu gehört auch der Sand­berg. Es wird sehr oft besucht. Die Koby­la, wie wir sie in Bra­ti­sla­va umgangss­prach­lich nen­nen, ist wirk­lich reich an einer viel­fäl­ti­gen Palet­te von Natur­for­men. Sie zeigt einen hohen Grad an Bio­di­ver­si­tät, auch aufg­rund der Tat­sa­che, dass es sich urs­prün­glich um einen bewal­de­ten Ort han­del­te, auf dem jedoch his­to­risch gewirts­chaf­tet wur­de, gero­det, gemäht usw. (Wiki­pe­dia). Hier wei­de­ten Scha­fe, aber auch Zie­gen und Rin­der. In der Mit­te des 20. Jahr­hun­derts versch­wand die Wei­de all­mäh­lich (broz​.sk). Auf der Devín­ska Koby­la leben Tau­sen­de von Arten von Tie­ren. Zum Beis­piel die Heusch­rec­ke Saga pedo, die Got­te­san­be­te­rin Man­tis reli­gi­osa. Über 600 Arten von Sch­met­ter­lin­gen, wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Papi­lio macha­on, der Sch­war­ze Apol­lo­fal­ter Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, über 380 Arten von Käfern, wie der Hirsch­ka­fer Luca­nus cer­vus, der Gro­ße Sch­mal­bock Ceram­byx cer­do. Unter den Vögeln brütet der Turm­fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus auf den Fel­sen, der Bergb­lausch­wan Mon­ti­co­la saxa­ti­lis fliegt hier­her, Fal­ke Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Es gibt hier meh­re­re Arten an ihrer nörd­li­chen Verb­re­i­tungsg­ren­ze. Die sel­te­ne Ame­i­sen­löwe Man­tis­pa sty­ria­ca kommt hier vor, eben­so wie der Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius (sazp​.sk).

Die Vege­ta­ti­on wird von warm- und kalk­lie­ben­den Pflan­zen domi­niert, ins­ge­samt wach­sen hier mehr als 1.100 Arten höhe­rer Pflan­zen. Darun­ter 26 Arten von Orchi­de­en. Es gibt hier warm ange­pass­te Insek­te­nar­ten, die auf extre­me und lang anhal­ten­de Troc­ken­pe­ri­oden ein­ges­tellt sind (broz​.sk). Es gibt den schönen Feder­gras Sti­pa pul­cher­ri­na und Sti­pa joan­nis, 26 Arten von Orchi­de­en (Orchi­de­a­ce­ae), die Frühlings-​Adonisröschen Ado­nis ver­na­lis, das Sch­war­ze Küchen­schel­le Pul­sa­til­la nig­ri­cans, das Gro­ße Küchen­schel­le Pul­sa­til­la gran­dis, die Türkenbund-​Lilie Lilium mar­ta­gon, die Nied­ri­ge Sch­wert­li­lie Iris pumi­la, die Zwe­i­far­bi­ge Sch­wert­li­lie Iris varie­ga­ta, Pla­tant­he­ra bifo­lia. Eine Sel­ten­he­it ist der Nie­der­lie­gen­de Gän­seb­lüm­chen Ono­nis pusil­la, Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, Con­rin­gia aus­tria­ca, Poten­til­la peda­ta, Smyr­nium por­fo­lia­tum, Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, Aple­nium adiant­hum nig­rum (sazp​.sk), der Step­pen­re­likt Gyp­sop­hi­la fas­ti­gia­ta (devin​ska​ko​by​la​.sk).

Die Devín­ska Koby­la ist der höchs­te Gip­fel der Devín­ske Kar­pa­ty mit einer Höhe von 514 m über dem Mee­ress­pie­gel und gle­i­ch­ze­i­tig der süd­lichs­te Aus­lä­u­fer der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Sie hat auch gesetz­li­chen Schutz, seit 1964 ist sie ein Nati­ona­les Natur­re­ser­vat – NNR mit einer Flä­che von 101,12 Hek­tar (Wiki­pe­dia). Die Devín­ska Koby­la ist auch ein soge­nann­tes Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung, sie gehört zum Ges­chütz­ten Lands­chafts­ge­biet Malé Kar­pa­ty und ist Teil der ges­chütz­ten NATURA 2000-​Gebiete (broz​.sk). Der Waittov-​Steinbruch, der auf den Fotos zu sehen ist, befin­det sich in der Nähe des Sand­ber­gs, etwa 600 Meter in Rich­tung Devín. Früher dien­te er als Kalks­te­inb­ruch (slo​va​kia​.tra​vel).

Heute ist der Wait-​Steinbruch Teil des Sand­berg – Pajš­tún Geoparks. Auf der Devín­ska Koby­la befin­den sich his­to­ris­che Ste­inb­rüche, deren Fel­swän­de eine Län­ge von über 200 Metern erre­i­chen. Die ste­i­len Wän­de ents­tan­den durch manu­el­le Gewin­nung von Blöc­ken aus porösem neoge­nem Kalks­te­in. Devín­ska Koby­la lie­fert seit über 2.000 Jah­ren unun­terb­ro­chen Bau­ma­te­rial. Die ältes­te nach­ge­wie­se­ne Nut­zung stammt aus dem 1. Jahr­hun­dert v. Chr., als ein kel­tis­cher Herrs­cher die Römer beauft­rag­te, einen Palast auf dem Burg­hügel in Bra­ti­sla­va zu errich­ten. Der Ste­in war sowohl widers­tands­fä­hig als auch leicht zu bear­be­i­ten, wodurch er sich gut für ein­fa­che­re Ste­in­met­zar­be­i­ten und Skulp­tu­ren eig­ne­te. San­di­ge Kal­ke und kalk­hal­ti­ge Sand­ste­i­ne wur­den an den Stan­dor­ten Líš­čia stráň und Meri­ce, direkt ober­halb von Devín, abge­baut. Die­se Ste­i­ne wur­den unter ande­rem für den Bau des St.-Martins-Doms ver­wen­det. Die größte Expan­si­on des Ste­i­nab­baus fand im 15. Jahr­hun­dert statt, als das Mate­rial für den Umbau der Burg Bra­ti­sla­va, des St.-Martins-Doms, des Turms der Fran­zis­ka­ner­kir­che, der Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, des Alten Rat­hau­ses und zahl­re­i­cher Bür­ger­hä­u­ser genutzt wur­de. Der Abbau erfolg­te meist oberf­läch­lich. Ein neuer Aufsch­wung des Ste­i­nab­baus begann in der Mit­te des 19. Jahr­hun­derts mit dem Bau der Eisen­bahn zwis­chen Wien und Buda­pest, ins­be­son­de­re des Abschnitts Bra­ti­sla­va – Mar­chegg. Der Wait-​Steinbruch war der zwe­itg­rößte nach der Štokerau-​Kalkbrennerei. Urs­prün­glich hieß er Mit­tel­manns Kalkb­ren­ne­rei, benannt nach Móric Mit­tel­mann, des­sen Bet­rieb von 1897 bis 1932 aktiv war. Der dort gewon­ne­ne Ste­in wur­de zur Regu­lie­rung und Befes­ti­gung von Flus­su­fern genutzt. Im März 1929 über­nahm Jozef Wait den Ste­inb­ruch. Die Pro­duk­ti­on in der Kalkb­ren­ne­rei wur­de nach und nach ein­ges­tellt und ende­te sch­lie­ßlich 1932. Auf den umlie­gen­den Flä­chen leg­te Jozef Wait Wein­ber­ge und Obst­gär­ten an. Wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs wur­de das Gelän­de der Kalkb­ren­ne­rei als Arbe­its­la­ger für rus­sis­che Gefan­ge­ne genutzt. Sie wur­den gezwun­gen, eine höl­zer­ne Brüc­ke über die March nach Sch­loss Hof zu bau­en. Aus geolo­gis­cher Sicht gilt der obe­re Teil des Wait-​Steinbruchs als Über­rest einer ehe­ma­li­gen Unter­was­ser­höh­le (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der größte Teil des Nati­ona­len Natur­re­ser­vats Devín­ska Koby­la stellt eine Kul­tur­lands­chaft dar. Die Hän­ge der Devín­ska Koby­la waren urs­prün­glich von Eichen-​Hainbuchen-​Wäldern bedec­kt, die jedoch im Lau­fe der Jahr­hun­der­te abge­holzt und durch men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten wie Mähen, Bewe­i­dung und Bran­dro­dung gepf­legt wur­den. Dies führ­te zur Ents­te­hung und Erhal­tung ein­zi­gar­ti­ger Wiesen- und Waldsteppen-​Gemeinschaften mit einer rei­chen Viel­falt an wär­me­lie­ben­den Pflanzen- und Tie­rar­ten. In der Ver­gan­gen­he­it wur­den hier Scha­fe, Zie­gen und Rin­der gewe­i­det. Im Jahr 2013, nach mehr als 50 Jah­ren, wur­de die Zie­gen­be­we­i­dung erfolg­re­ich wie­der ein­ge­fü­hrt. Die Bewe­i­dung ver­hin­dert die Über­wu­che­rung durch inva­si­ve Strä­u­cher und trägt zur Erhal­tung des tra­di­ti­onel­len Waldsteppen-​Charakters der Regi­on bei (Infor­ma­ti­ons­ta­fel).

Der Aus­sichts­turm befin­det sich am höchs­ten Punkt des Devín­ska Koby­la auf einer Höhe von 514 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Er ist mehr als 21 Meter hoch, wobei die höchs­te Platt­form unge­fähr 20 Meter über dem umlie­gen­den Gelän­de liegt. Der Turm bie­tet eine Aus­sicht auf Devín­ska Nová Ves sowie auf Tsche­chien, Öster­re­ich und Ungarn. Der Ent­wurf des Aus­sichts­turms stammt vom Archi­tek­tur­büro ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ. Einer Legen­de zufol­ge wur­de sein Ers­che­i­nungs­bild von der Got­te­san­be­te­rin (Man­tis reli­gi­osa) ins­pi­riert, die in der umlie­gen­den Natur lebt. Laut den Archi­tek­ten basiert das Bau­werk jedoch auf dem Genius Loci die­ses Ortes. Von hier aus kann man in drei vers­chie­de­ne Län­der blic­ken, was die Ins­pi­ra­ti­on für den dre­iec­ki­gen Grun­driss des Aus­sichts­turms Devín­ska Koby­la war. Das Dre­iecks­mo­tiv zieht sich durch das gesam­te Design des Turms.


Devín­ska Koby­la az egy­ik leg­ré­geb­ben lakott terület Szlo­vá­kiá­ban. Már az i. e. 5000 évvel eze­lőt­ti idős­zak­ban itt tele­ped­tek le a neoli­ti­kus föld­műve­sek, és épí­tet­ték első tele­pülé­se­i­ket. Kr. e. 4. szá­zad­ban a kel­ták tele­ped­tek le itt, akik elkezd­ték erdőket irta­ni. Utá­nuk a rómaiak vet­ték át a terüle­tet a Kr. u. 1. szá­zad­ban, és szőlőül­tet­vé­ny­eket ala­pí­tot­tak a Devín­ska Koby­ly dél­ny­uga­ti lej­tőin (devin​ska​ko​by​la​.sk). Az észak­ke­le­ti lej­tők alatt, Dúb­rav­ka és a Tech­nic­ký sklom” között, fel­tár­ták a római típu­sú vidé­ki tele­pülés, a vil­la rus­ti­ca marad­vá­ny­ait a 3. szá­zad­ból (pano​ra​ma​.sk).

A Devín­ska Koby­ly töme­ge a geoló­gu­sok sze­rint is a geoló­giai jelen­sé­gek sok­fé­le­sé­gé­nek kinc­ses­kam­rá­já­nak” nevez­he­tő. Közel 300 mil­lió évvel eze­lőtt ez a terület a Pan­gea őscon­ti­nen­tum rés­ze volt. A követ­ke­ző idős­za­kok­ban többs­zör is elá­rasz­tot­ta a ten­ger ezt a terüle­tet, ahol mész­kövek és dolo­mi­tok kelet­kez­tek – Devín­ska hrad­ná ska­la, Wait­tov lom, Što­ke­rav­ská vápen­ka, Sand­berg. A báden­si ten­ger, ame­ly 14 – 16 mil­lió évvel eze­lőtt itt volt, jelen­tős foss­zí­lia lelőhe­ly­et for­mált a Devín­ska Koby­ly­on – Sand­berg. A Mora­va és a Duna foly­ók jelen­tős mér­ték­ben hoz­zá­já­rul­tak a Devín­ska Koby­ly kia­la­ku­lá­sá­hoz. Az árkok foko­za­to­san elmoz­dul­tak, és körül­be­lül 600 ezer évvel eze­lőtt a foly­ók talál­ko­zó­ja kia­la­kult a mai Devín­ska Nová Vsi terüle­tén. A geoló­giai vál­to­zá­sok­nak kös­zön­he­tően a Devín­ska hrad­ná ska­la min­te­gy 130 ezer évvel eze­lőtt került át a terület­re (devin​ska​ko​by​la​.sk). A Devín­ska hrad­ná ska­lán kez­dődik a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós táb­la). A Devín­ska Koby­ly­on keresz­tül indul a Kár­pá­tok hatal­mas íve terüle­tün­kön. Geoló­giai érte­lem­ben a Kár­pá­tok­hoz tar­to­znak Auszt­ria jobb part­ján talál­ha­tó Hundsheim-​hegyek is. A déli lej­tőket főként szür­ke mész­kők, dolo­mi­tok és kar­bo­nát brek­ciák alkot­ják. Az üle­dé­kek 160 – 180 mil­lió évvel eze­lőtt kelet­kez­tek. A csúcs másod­la­gos kvarc­tar­tal­mú homok­ból kia­la­kult a mezo­zo­ikum kors­zak­ban (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la az egy­ik legs­zi­go­rúb­ban védett hely Szlo­vá­kia egész terüle­tén. A brit bota­ni­kus, D. Moore, a Plant Life című mun­ká­já­ban a világ szá­mos ter­més­ze­ti szem­pont­ból érde­kes hely­é­ből válasz­tott ki, és a tíz euró­pai hely közül két oldalt szen­telt a Devín­ska Koby­ly­nak (inba​.sk). A Devín­ske Kar­pa­ty rés­ze. Bra­ti­sla­va város­rés­zé­hez, a Devín­höz, nagy­on közel talál­ha­tó. A Mora­va és a Duna foly­ók tor­ko­la­ta mel­lett feks­zik. Ide tar­to­zik a Sand­berg is. Nagy­on gyak­ran láto­ga­tott hely. A Koby­la”, aho­gy­an Bra­ti­sla­vá­ban hoz­zás­zok­tak nevez­ni, való­ban gaz­dag a ter­més­zet vál­to­za­tos for­má­i­nak palet­tá­já­ban. Magas fokú bio­di­ver­zi­tást mutat, rész­ben azért, mert ere­de­ti­leg erdős terület volt, ahol azon­ban tör­té­nel­mi­leg gaz­dál­kod­tak, erdőt irtot­tak, kas­zál­tak stb. (Wiki­pe­dia). Itt legel­tet­tek juho­kat, de kecs­ké­ket és mar­hát is. A lege­lők körül­be­lül a 20. szá­zad köze­pé­ig foko­za­to­san megs­zűn­tek (broz​.sk). A Devín­ska Koby­ly­on több ezer állat­faj él. Pél­dá­ul a Saga pedo sás­ka, a Man­tis reli­gi­osa imád­ko­zó sás­ka. Több mint 600 pil­lan­gó­faj, pél­dá­ul a lep­ke­far­kú lep­ke Papi­lio macha­on, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne tol­la­slep­kű, több mint 380 bogár­faj, pél­dá­ul a szar­vas­bo­gár Luca­nus cer­vus, a nagy szar­vas­bo­gár Ceram­byx cer­do. A szik­lá­kon fész­kel a vérc­se Fal­co tin­nun­cu­lus, és ide is repül a Mon­ti­co­la saxa­ti­lis, a kele­ti réti­sas Fal­co cher­rug (devin​ska​ko​by​la​.sk). Több észa­ki elter­je­dé­si hatá­ron élő faj is él itt. Rit­ka hoss­zú­ny­akú imád­ko­zó sás­ka, Iphic­li­des poda­li­rius sás­ka is előfor­dul itt (sazp​.sk).

Itt a meleg­ked­ve­lő és mész­követ ked­ve­lő növé­ny­ek domi­nál­nak, öss­ze­sen több mint 1100 faj maga­sabb növé­ny nő itt. Közöt­tük 26 orchi­dea faj. Itt élnek a szá­raz idős­za­kok­hoz alkal­maz­ko­dott meleg­ked­ve­lő rovar­fa­jok is (broz​.sk). Itt talál­ha­tó a szép Sti­pa pul­cher­ri­na és Sti­pa joan­nis, 26 orchi­de­a­faj (Orchi­de­a­ce­ae), a tavas­zi sáf­rá­ny Ado­nis ver­na­lis, a feke­te kan­ka­lin Pul­sa­til­la nig­ri­cans, a nagy­vi­rá­gú kan­ka­lin Pul­sa­til­la gran­dis, a tör­pe lili­om Lilium mar­ta­gon, az alac­so­ny írisz Iris pumi­la, a kéts­zí­nű írisz Iris varie­ga­ta, a Pla­tant­he­ra bifo­lia. Rend­kí­vüli rit­ka­ság a kis ono­nis Ono­nis pusil­la, a göm­bölyű leve­lű pil­lan­gós Lat­hy­rus spha­e­ri­cus, a Con­rin­gia aus­tria­ca, a Poten­til­la peda­ta, a Smyr­nium por­fo­lia­tum, a Bup­le­urum rotun­di­fo­lium, a Con­so­li­da orien­ta­lis ssp. pani­cu­la­ta, az Aple­nium adiant­hum nig­rum szik­lai relik­via (devin​ska​ko​by​la​.sk).

A Devín­ska Koby­la a Devín­ske Kar­pa­ty leg­ma­ga­sabb csúc­sa, ten­gers­zint felet­ti magas­sá­ga 514 m, és egy­ben a Kis-​Kárpátok leg­dé­libb kiter­jesz­té­se. Tör­vé­nyi védel­met is élvez, 1964 óta Nemze­ti Ter­més­ze­ti Rezer­vá­tum (NPR) 101,12 hek­tá­ros terület­tel (Wiki­pe­dia). A Devín­ska Koby­la az Euró­pai Unió fon­tos terüle­te, rés­ze a Kis-​Kárpátok Védett Táj­te­rüle­té­nek és a NATURA 2000 védett terüle­tek­nek (broz​.sk). A fotó­kon lát­ha­tó Wait­tov lom a Sand­berg­től nem mess­ze, körül­be­lül 600 méter­re Devín felé. Régeb­ben mész­kőbá­ny­aként szol­gált (slo​va​kia​.tra​vel).

Ma a Wait-​kőfejtő a Sand­berg – Pajš­tún Geopark rés­ze. A Devín­ska Koby­la terüle­tén tör­té­nel­mi kőfej­tők talál­ha­tók, ame­ly­ek bány­afa­lai meg­ha­lad­ják a 200 métert. A mere­dek falak kézi bány­ás­zat­tal ala­kul­tak ki, ami­kor poró­zus neogén mész­kőtöm­böket fej­tet­tek ki. Devín­ska Koby­la több mint 2000 éve foly­ama­to­san szol­gál­tat épí­tőkövet. Az első írá­sos emlí­tés az i. e. 1. szá­zad­ból szár­ma­zik, ami­kor egy kel­ta ural­ko­dó rómaiak­kal épít­tet­te fel palo­tá­ját a pozso­nyi vár­dom­bon. A kőzet szi­lárd volt, mégis kön­ny­en meg­mun­kál­ha­tó, így alkal­mas volt egys­ze­rűbb kőfa­rag­vá­ny­ok és szob­rok kés­zí­té­sé­re. Homo­kos mész­követ és mész­tar­tal­mú homok­követ a Líš­čia stráň és Meri­ce terüle­tén fej­tet­tek, köz­vet­le­nül Dévé­ny felett. Ezt az any­agot pél­dá­ul a Szent Márton-​székesegyház épí­té­sé­hez hasz­nál­ták fel. A kőbá­ny­ás­zat leg­na­gy­obb fel­len­dülé­se a 15. szá­zad­ban követ­ke­zett be, ami­kor az any­agot a Pozso­nyi vár, a Szent Márton-​székesegyház, a feren­ces tem­plom tor­nya, az Aca­de­mia Istro­po­li­ta­na, a város­há­za és pol­gár­há­zak felú­jí­tá­sá­ra hasz­nál­ták. A kőfej­tés több­ny­i­re fels­zí­ni bány­ás­za­ti móds­ze­rek­kel tör­tént. A bány­ás­zat a 19. szá­zad köze­pén új len­düle­tet kapott a Bécs és Buda­pest közöt­ti vasút­vo­nal épí­té­sé­vel, különösen a Pozso­ny – Mar­chegg sza­kas­zon. A Wait-​kőfejtő a máso­dik leg­na­gy­obb volt a Što­ke­rau més­zé­ge­tő után. Ere­de­ti­leg Mittelmann-​mészégetőként volt ismert, mivel Móric Mit­tel­mann més­zé­ge­tője 1897 és 1932 között működött. Az itt kiter­melt követ foly­ópar­tok sza­bá­ly­o­zá­sá­ra és mege­rősí­té­sé­re hasz­nál­ták. 1929 már­ciu­sá­ban a kőfej­tőt Jozef Wait vásá­rol­ta meg. A més­zé­ge­tő ter­me­lé­se foko­za­to­san csök­kent, majd 1932-​ben tel­je­sen megs­zűnt. A kör­ny­ező föl­de­ken Jozef Wait szőlőül­tet­vé­nyt és gyümölc­söst hozott lét­re. A máso­dik világ­há­bo­rú alatt a més­zé­ge­tő terüle­tén mun­ka­tá­bort léte­sí­tet­tek orosz hadi­fog­ly­ok szá­má­ra, aki­ket arra kénys­ze­rí­tet­tek, hogy egy fa hidat épít­se­nek a Mor­va foly­ón Sch­loss Hof felé. Geoló­giai szem­pont­ból a Wait-​kőfejtő fel­ső rés­ze egy ősi ten­ger alat­ti bar­lang marad­vá­ny­á­nak tekint­he­tő (Infor­má­ci­ós tábla).

A Devín­ska Koby­la Nemze­ti Ter­més­zet­vé­del­mi Terület nagy rés­ze kul­túr­táj. Devín­ska Koby­la lej­tőit ere­de­ti­leg tölgy-​gyertyán erdők borí­tot­ták, ame­ly­eket az évs­zá­za­dok során kivág­tak, majd kas­zá­lás­sal, legel­te­tés­sel és ége­tés­sel tar­tot­tak fenn. Ennek ered­mé­ny­eként egy­edi réti és erdős szty­ep­pei élőhe­ly­ek ala­kul­tak ki, rit­ka meleg­ked­ve­lő növény- és állat­fa­jok gaz­dag popu­lá­ci­ó­i­val. A terüle­ten juho­kat, kecs­ké­ket és szar­vas­mar­há­kat legel­tet­tek. 2013-​ban, több mint 50 év után, sike­rült újrain­dí­ta­ni a kecs­ke­te­ny­ész­tést. A legel­te­tés mega­ka­dá­ly­oz­za az inva­zív cser­jék elbur­ján­zá­sát, és segít megőriz­ni a terület hagy­o­má­ny­os erdős szty­ep­pei jel­le­gét (Infor­má­ci­ós tábla).

A kilá­tó­to­ro­ny a Devín­ska Koby­la leg­ma­ga­sabb pont­ján talál­ha­tó, 514 méter­rel a ten­gers­zint felett. Több mint 21 méter magas, a leg­fel­ső plat­form pedig körül­be­lül 20 méter­rel a kör­ny­ező terep fölé emel­ke­dik. A toro­ny kilá­tást nyújt Devín­ska Nová Ves­re, vala­mint Cse­hors­zág­ra, Auszt­riá­ra és Magy­arors­zág­ra. A kilá­tó­to­ro­ny ter­ve­zője az ARCHITEKTI ŠEBO LICHÝ épí­tés­ze­ti stú­dió. Egy legen­da sze­rint meg­je­le­né­sét a sás­ka (Man­tis reli­gi­osa) ihlet­te, ame­ly a kör­ny­ező ter­més­zet­ben él. Az épí­tés­zek sze­rint azon­ban az épít­mé­ny a hely genius loci-​jából merít ihle­tet. Erről a pon­tról három külön­böző ors­zág­ba lehet ellát­ni, ami ins­pi­rá­ci­ót adott a hároms­zög alap­rajz­hoz. A hároms­zög motí­vum az egész kilá­tó­to­ro­ny dizájn­já­ban megjelenik.


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Biotopy, Česko, Južné Čechy, Mokrade, Organizmy, Príroda, Vtáky, Zahraničie, Živočíchy

Veľký a Malý Lomnický rybník

Hits: 107

Veľ­ký a Malý Lom­nic­ký ryb­ník sú význam­né vod­né plo­chy nachá­dza­jú­ce sa v blíz­kos­ti mes­ta Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí v Juho­čes­kom kra­ji, v oblas­ti zná­mej ako Tře­boňs­ko. Tie­to ryb­ní­ky sú súčas­ťou roz­siah­lej ryb­nič­nej sústa­vy, kto­rá bola vytvo­re­ná v prie­be­hu sto­ro­čí a dnes pred­sta­vu­je uni­kát­ny prí­klad har­mo­nic­ké­ho súži­tia člo­ve­ka a prí­ro­dy. Veľ­ký Lom­nic­ký ryb­ník sa nachá­dza pri­bliž­ne 3 kilo­met­re seve­ro­vý­chod­ne od cen­tra Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí. Jeho roz­lo­ha je pri­bliž­ne 70 hek­tá­rov, čo z neho robí jeden z väč­ších ryb­ní­kov v oblas­ti. Malý Lom­nic­ký ryb­ník leží v tes­nej blíz­kos­ti Veľ­ké­ho Lom­nic­ké­ho ryb­ní­ka a je pod­stat­ne men­ší. Oba ryb­ní­ky sú napá­ja­né voda­mi Zla­té sto­ky, ume­lé­ho kaná­la vybu­do­va­né­ho na regu­lá­ciu vod­né­ho reži­mu v Tře­boňs­kej pan­ve (kct​-tabor​.cz).

Ryb­ní­ky v oko­lí Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí majú boha­tú his­tó­riu sia­ha­jú­cu až do stre­do­ve­ku. Výstav­ba tých­to vod­ných diel bola úzko spo­je­ná s roz­vo­jom ryb­ni­kár­stva v juž­ných Čechách, naj­mä v obdo­bí 15. a 16. sto­ro­čia, keď sa táto oblasť sta­la cen­trom cho­vu rýb, pre­dov­šet­kým kap­rov. Zla­tá sto­ka, kto­rá napá­ja aj Veľ­ký a Malý Lom­nic­ký ryb­ník, bola vybu­do­va­ná v 16. sto­ro­čí pod vede­ním význam­né­ho ryb­ni­ká­ra Štěpán­ka Neto­lic­ké­ho (lom​ni​ce​-nl​.cz). Pre náv­štev­ní­kov, kto­rí sa chcú dozve­dieť viac o his­tó­rii, prí­ro­de a hos­po­dár­skom význa­me tej­to oblas­ti, bol vybu­do­va­ný náuč­ný chod­ník Vel­ký a Malý Lom­nic­ký. Táto náuč­ná tra­sa má dĺž­ku pri­bliž­ne 6,5 kilo­met­ra a obsa­hu­je 15 zasta­ve­ní s infor­mač­ný­mi tabu­ľa­mi. Tra­sa vedie oko­lo oboch ryb­ní­kov a posky­tu­je náv­štev­ní­kom mož­nosť spoz­nať miest­nu fau­nu, fló­ru, his­tó­riu ryb­ni­kár­stva a význam Zla­té sto­ky. Súčas­ťou tra­sy sú aj odpo­čin­ko­vé mies­ta, vyhliad­ko­vá veža a pozo­ro­va­cí kryt na vode, kto­ré umož­ňu­jú neru­še­né sle­do­va­nie vtác­tva a iných živo­čí­chov v ich pri­ro­dze­nom pro­stre­dí (lom​ni​ce​-nl​.cz). Ryb­ní­ky sú atrak­tív­ne pre pozo­ro­va­te­ľov vtác­tva, keď­že oblasť je význam­ným hniez­dis­kom a mig­rač­nou zastáv­kou pre rôz­ne dru­hy vod­né­ho vtác­tva (kudyz​nu​dy​.cz).

Oblasť oko­lo Veľ­ké­ho a Malé­ho Lom­nic­ké­ho ryb­ní­ka je boha­tá na bio­di­ver­zi­tu. Pobrež­né zóny sú pokry­té lito­rál­ny­mi spo­lo­čen­stva­mi, kto­ré posky­tu­jú úto­čis­ko pre množ­stvo dru­hov vtá­kov, oboj­ži­vel­ní­kov a hmy­zu. V oko­lí ryb­ní­kov sa nachá­dza­jú aj luž­né lesy, kto­ré sú domo­vom pre rôz­ne dru­hy rast­lín a živo­čí­chov (natu​re​.cz). Veľ­ký a Malý Lom­nic­ký ryb­ník sú súčas­ťou Chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Tře­boňs­ko, kto­rá bola vyhlá­se­ná v roku 1979 na ochra­nu uni­kát­nej ryb­nič­nej kra­ji­ny, mok­ra­dí a luž­ných lesov. Oblasť je tiež zapí­sa­ná do zozna­mu bio­sfé­ric­kých rezer­vá­cií UNESCO (lom​ni​ce​-nl​.cz).

Z vtá­kov tu mož­no pozo­ro­vať napr. Acro­cep­ha­lus scir­pa­ce­us, Remiz pen­du­li­nus, Cir­cus aeru­gi­no­sus, Ral­lus aqu­ati­cus (lom​ni​ce​-nl​.cz), Acro­cep­ha­lus arun­di­na­ce­us, Lus­ci­nia sve­ci­ca, Tachy­bap­tus rufi­col­lis, Ixob­ry­chus minu­tus (lom​ni​ce​-nl​.cz). Z vážok: Calop­te­ryx splen­dens, Les­tes spon­sa, Enal­lag­ma cyat­hi­ge­rum, Ischnu­ra pumi­lio, Anax impe­ra­tor, Libel­lu­la dep­re­sa (lom​ni​ce​-nl​.cz). Zo oboj­ži­vel­ní­kov: Hyla arbo­rea, Bufo bufo, Bom­bi­na bom­bi­na, Pelop­hy­lax escu­len­tus, Rana arva­lis, Lis­sot­ri­ton vul­ga­ris (lom​ni​ce​-nl​.cz). Z chro­bá­kov: Ceram­byx cer­do, Osmo­der­ma ere­mi­ta, Gno­ri­mus nobi­lis, Gno­ri­mus varia­bi­lis, Teneb­rio obscu­rus, Cly­tus tro­pi­cus, Agri­lus bigut­ta­tus, Cora­e­bus unda­tus (lom​ni​ce​-nl​.cz). Z cicav­cov: Ondat­ra zibet­hi­cus, Lut­ra lut­ra, Neovi­son vison, Myo­tis dau­ben­to­nii, Neomys fodiens (lom​ni​ce​-nl​.cz).

Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí je obec, v kto­rej žije 1780 oby­va­te­ľov. Prvá zmien­ka o nej je z roku 1220, vždy bola ovplyv­ňo­va­ná rie­kou Luž­ni­cou. Rie­ka pre­te­ká asi dva kilo­met­ra na východ od mes­ta. Tam sa tiež nachá­dza naj­niž­ší bod Tře­boňs­kej pan­vy, kto­rá je svo­jou roz­lo­hou naj­väč­ším geomor­fo­lo­gic­kým cel­kom toh­to dru­hu v Čes­ku. Rie­ka v his­tó­rii mean­dro­va­la, ale regu­lá­cia toku pod ryb­ní­kom Rožm­berk v 20-​tych rokoch 20. sto­ro­čia kory­to rie­ky napria­mi­la. Tok Luž­ni­ce je spo­je­ný nie­koľ­ký­mi regu­lač­ný­mi kanál­mi s Nežár­kou (Nová řeka) a s ryb­ník­mi (Zla­tá sto­ka) (Infor­mač­ná tabuľa).


The Gre­at and Small Lom­nic­ký Ponds are sig­ni­fi­cant water bodies loca­ted near the town of Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí in the South Bohe­mian Regi­on, in an area kno­wn as Tře­boňs­ko. The­se ponds are part of an exten­si­ve sys­tem of fish­ponds cre­a­ted over cen­tu­ries, repre­sen­ting a uni­que exam­ple of har­mo­ni­ous coexis­ten­ce bet­we­en humans and natu­re. The Gre­at Lom­nic­ký Pond is situ­ated app­ro­xi­ma­te­ly 3 kilo­me­ters nort­he­ast of the cen­ter of Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí. Its area is about 70 hec­ta­res, making it one of the lar­ger ponds in the regi­on. The Small Lom­nic­ký Pond lies in clo­se pro­xi­mi­ty to the Gre­at Lom­nic­ký Pond and is sig­ni­fi­can­tly smal­ler. Both ponds are fed by the waters of Zla­tá sto­ka, an arti­fi­cial canal built to regu­la­te the water sys­tem in the Tře­boň Basin (kct​-tabor​.cz).

The ponds around Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí have a rich his­to­ry dating back to the Midd­le Ages. The cons­truc­ti­on of the­se water­works was clo­se­ly con­nec­ted with the deve­lop­ment of fish far­ming in South Bohe­mia, espe­cial­ly in the 15th and 16th cen­tu­ries, when the area beca­me a cen­ter for fish bre­e­ding, pri­ma­ri­ly carp. Zla­tá sto­ka, which also feeds the Gre­at and Small Lom­nic­ký Ponds, was built in the 16th cen­tu­ry under the guidan­ce of the notab­le fish far­mer Štěpá­nek Neto­lic­ký (lom​ni​ce​-nl​.cz). For visi­tors inte­res­ted in lear­ning more about the his­to­ry, natu­re, and eco­no­mic sig­ni­fi­can­ce of the area, an edu­ca­ti­onal trail around the Gre­at and Small Lom­nic­ký Ponds has been estab­lis­hed. This trail is about 6.5 kilo­me­ters long and inc­lu­des 15 stops with infor­ma­ti­onal boards. The rou­te goes around both ponds, offe­ring visi­tors a chan­ce to explo­re the local fau­na, flo­ra, the his­to­ry of fish far­ming, and the sig­ni­fi­can­ce of Zla­tá sto­ka. The trail also inc­lu­des rest are­as, a lookout tower, and a water obser­va­ti­on hide for unin­ter­rup­ted bir­dwat­ching and wild­li­fe obser­va­ti­on (lom​ni​ce​-nl​.cz). The ponds are att­rac­ti­ve to bir­dwat­chers, as the area is an impor­tant nesting site and mig­ra­ti­on sto­po­ver for vari­ous spe­cies of water­fo­wl (kudyz​nu​dy​.cz).

The area around the Gre­at and Small Lom­nic­ký Ponds is rich in bio­di­ver­si­ty. The sho­re­li­ne zones are cove­red by lit­to­ral com­mu­ni­ties, pro­vi­ding shel­ter for nume­rous spe­cies of birds, amp­hi­bians, and insects. The sur­roun­ding flo­odp­lain forests are home to vari­ous plant and ani­mal spe­cies (natu​re​.cz). The Gre­at and Small Lom­nic­ký Ponds are part of the Tře­boňs­ko Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area, dec­la­red in 1979 to pro­tect the uni­que pond lands­ca­pe, wet­lands, and flo­odp­lain forests. The area is also lis­ted as a UNESCO Bio­sp­he­re Reser­ve (lom​ni​ce​-nl​.cz).

Birds obser­ved here inc­lu­de Acro­cep­ha­lus scir­pa­ce­us, Remiz pen­du­li­nus, Cir­cus aeru­gi­no­sus, Ral­lus aqu­ati­cus (lom​ni​ce​-nl​.cz), Acro­cep­ha­lus arun­di­na­ce­us, Lus­ci­nia sve­ci­ca, Tachy­bap­tus rufi­col­lis, and Ixob­ry­chus minu­tus (lom​ni​ce​-nl​.cz). Dra­gon­flies inc­lu­de Calop­te­ryx splen­dens, Les­tes spon­sa, Enal­lag­ma cyat­hi­ge­rum, Ischnu­ra pumi­lio, Anax impe­ra­tor, and Libel­lu­la dep­res­sa (lom​ni​ce​-nl​.cz). Amp­hi­bians inc­lu­de Hyla arbo­rea, Bufo bufo, Bom­bi­na bom­bi­na, Pelop­hy­lax escu­len­tus, Rana arva­lis, and Lis­sot­ri­ton vul­ga­ris (lom​ni​ce​-nl​.cz). Beet­les inc­lu­de Ceram­byx cer­do, Osmo­der­ma ere­mi­ta, Gno­ri­mus nobi­lis, Gno­ri­mus varia­bi­lis, Teneb­rio obscu­rus, Cly­tus tro­pi­cus, Agri­lus bigut­ta­tus, and Cora­e­bus unda­tus (lom​ni​ce​-nl​.cz). Mam­mals inc­lu­de Ondat­ra zibet­hi­cus, Lut­ra lut­ra, Neovi­son vison, Myo­tis dau­ben­to­nii, and Neomys fodiens (lom​ni​ce​-nl​.cz).

Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí is a town with a popu­la­ti­on of 1,780. The first men­ti­on of it dates back to 1220, and it has alwa­ys been influ­en­ced by the Luž­ni­ce River. The river flo­ws about two kilo­me­ters east of the town. The lowest point of the Tře­boň Basin, the lar­gest geomorp­ho­lo­gi­cal for­ma­ti­on of its kind in the Czech Repub­lic, is also loca­ted the­re. His­to­ri­cal­ly, the river mean­de­red, but its flow was straigh­te­ned in the 1920s during the regu­la­ti­on of the Rožm­berk Pond. The Luž­ni­ce River is con­nec­ted by seve­ral regu­la­to­ry canals to the Nežár­ka River (Nová řeka) and the ponds (Zla­tá sto­ka) (Infor­ma­ti­on board).


Der Gro­ße und Kle­i­ne Lomnický-​Teich sind bede­uten­de Was­serf­lä­chen in der Nähe der Stadt Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí in der Regi­on Süd­böh­men, in einer Gegend, die als Tře­boňs­ko bekannt ist. Die­se Tei­che sind Teil eines umfan­gre­i­chen Teich­sys­tems, das über Jahr­hun­der­te hin­weg ges­chaf­fen wur­de und heute ein ein­zi­gar­ti­ges Beis­piel für das har­mo­nis­che Zusam­men­le­ben von Men­sch und Natur dars­tellt. Der Gro­ße Lomnický-​Teich befin­det sich etwa 3 Kilo­me­ter nor­döst­lich des Zen­trums von Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí. Sei­ne Flä­che bet­rägt etwa 70 Hek­tar, was ihn zu einem der größe­ren Tei­che der Regi­on macht. Der Kle­i­ne Lomnický-​Teich liegt in unmit­tel­ba­rer Nähe des Gro­ßen Lomnický-​Teichs und ist deut­lich kle­i­ner. Bei­de Tei­che wer­den von den Gewäs­sern der Zla­tá sto­ka ges­pe­ist, einem künst­li­chen Kanal, der zur Regu­lie­rung des Was­ser­haus­halts im Třeboň-​Becken ange­legt wur­de (kct​-tabor​.cz).

Die Tei­che rund um Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí haben eine rei­che Ges­chich­te, die bis ins Mit­te­lal­ter zurück­re­icht. Der Bau die­ser Was­se­ran­la­gen war eng mit der Ent­wick­lung der Teich­wirts­chaft in Süd­böh­men ver­bun­den, ins­be­son­de­re im 15. und 16. Jahr­hun­dert, als die­se Regi­on zum Zen­trum der Fis­ch­zucht, vor allem von Karp­fen, wur­de. Die Zla­tá sto­ka, die auch den Gro­ßen und Kle­i­nen Lomnický-​Teich spe­ist, wur­de im 16. Jahr­hun­dert unter der Lei­tung des bekann­ten Teich­bau­ers Štěpá­nek Neto­lic­ký ange­legt (lom​ni​ce​-nl​.cz). Für Besu­cher, die mehr über die Ges­chich­te, Natur und wirts­chaft­li­che Bede­utung die­ses Gebiets erfah­ren möch­ten, wur­de ein Lehrp­fad rund um den Gro­ßen und Kle­i­nen Lomnický-​Teich ange­legt. Die­ser Lehrp­fad ist etwa 6,5 Kilo­me­ter lang und umfasst 15 Sta­ti­onen mit Infor­ma­ti­ons­ta­feln. Die Rou­te führt um bei­de Tei­che herum und bie­tet den Besu­chern die Mög­lich­ke­it, die loka­le Fau­na, Flo­ra, die Ges­chich­te der Fis­ch­zucht und die Bede­utung der Zla­tá sto­ka ken­nen­zu­ler­nen. Der Lehrp­fad umfasst auch Rastp­lät­ze, einen Aus­sichts­turm und eine Beobach­tungs­hüt­te auf dem Was­ser, die unges­tör­tes Beobach­ten von Vögeln und ande­ren Tie­ren in ihrer natür­li­chen Umge­bung ermög­li­chen (lom​ni​ce​-nl​.cz). Die Tei­che sind att­rak­tiv für Vogel­be­obach­ter, da das Gebiet ein bede­uten­des Brut- und Rast­ge­biet für vers­chie­de­ne Arten von Was­ser­vögeln ist (kudyz​nu​dy​.cz).

Der Bere­ich um den Gro­ßen und Kle­i­nen Lomnický-​Teich ist reich an Bio­di­ver­si­tät. Die Ufer­zo­nen sind von Ufer­ge­me­in­schaf­ten bedec­kt, die vie­len Vogel‑, Amphibien- und Insek­te­nar­ten Schutz bie­ten. Die umge­ben­den Auen­wäl­der beher­ber­gen vers­chie­de­ne Pflanzen- und Tie­rar­ten (natu​re​.cz). Der Gro­ße und Kle­i­ne Lomnický-​Teich sind Teil des Lands­chaftss­chutz­ge­biets Tře­boňs­ko, das 1979 zum Schutz der ein­zi­gar­ti­gen Teich­lands­chaft, Feucht­ge­bie­te und Auen­wäl­der aus­ge­wie­sen wur­de. Das Gebiet ist auch als UNESCO-​Biosphärenreservat gelis­tet (lom​ni​ce​-nl​.cz).


Vel­ký a Malý Lom­nic­ký ryb­ník jsou význam­né vod­ní plo­chy nachá­ze­jí­cí se v blíz­kos­ti měs­ta Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí v Jiho­čes­kém kra­ji, v oblas­ti zná­mé jako Tře­boňs­ko. Tyto ryb­ní­ky jsou sou­čás­tí roz­sáh­lé ryb­nič­ní sou­sta­vy, kte­rá byla vytvo­ře­na v průběhu sta­le­tí a dnes před­sta­vu­je uni­kát­ní pří­klad har­mo­nic­ké­ho sou­ži­tí člo­věka a pří­ro­dy. Vel­ký Lom­nic­ký ryb­ník se nachá­zí přib­liž­ně 3 kilo­met­ry seve­ro­vý­chod­ně od cen­tra Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí. Jeho roz­lo­ha činí přib­liž­ně 70 hek­ta­rů, což z něj dělá jeden z vět­ších ryb­ní­ků v oblas­ti. Malý Lom­nic­ký ryb­ník leží v těs­né blíz­kos­ti Vel­ké­ho Lom­nic­ké­ho ryb­ní­ka a je pod­stat­ně men­ší. Oba ryb­ní­ky jsou napá­je­ny voda­mi Zla­té sto­ky, umělé­ho kaná­lu vybu­do­va­né­ho k regu­la­ci vod­ní­ho reži­mu v Tře­boňs­ké pán­vi (kct​-tabor​.cz).

Ryb­ní­ky v oko­lí Lom­ni­ce nad Luž­ni­cí mají boha­tou his­to­rii saha­jí­cí až do stře­do­věku. Výstav­ba těch­to vod­ních děl byla úzce spja­ta s roz­vo­jem ryb­ní­ká­řs­tví v již­ních Čechách, zej­mé­na v 15. a 16. sto­le­tí, kdy se tato oblast sta­la cen­trem cho­vu ryb, pře­dev­ším kap­rů. Zla­tá sto­ka, kte­rá napá­jí i Vel­ký a Malý Lom­nic­ký ryb­ník, byla vybu­do­vá­na v 16. sto­le­tí pod vede­ním význam­né­ho ryb­ní­ká­ře Štěpán­ka Neto­lic­ké­ho (lom​ni​ce​-nl​.cz). Pro návš­těv­ní­ky, kte­ří se chtějí dozvědět více o his­to­rii, pří­ro­dě a hos­po­dá­řs­kém význa­mu této oblas­ti, byl vybu­do­ván nauč­ný chod­ník Vel­ký a Malý Lom­nic­ký. Tato nauč­ná tra­sa má dél­ku přib­liž­ně 6,5 kilo­met­ru a obsa­hu­je 15 zasta­ve­ní s infor­mač­ní­mi tabu­le­mi. Tra­sa vede kolem obou ryb­ní­ků a posky­tu­je návš­těv­ní­kům mož­nost poznat míst­ní fau­nu, fló­ru, his­to­rii ryb­ní­ká­řs­tví a význam Zla­té sto­ky. Sou­čás­tí tra­sy jsou také odpo­čin­ko­vá mís­ta, vyhlíd­ko­vá věž a pozo­ro­va­cí kryt na vodě, kte­ré umož­ňu­jí neru­še­né sle­do­vá­ní ptac­tva a dal­ších živo­či­chů v jejich při­ro­ze­ném pros­tře­dí (lom​ni​ce​-nl​.cz). Ryb­ní­ky jsou atrak­tiv­ní pro pozo­ro­va­te­le ptac­tva, neboť oblast je význam­ným hníz­diš­těm a mig­rač­ní zastáv­kou pro růz­né dru­hy vod­ních ptá­ků (kudyz​nu​dy​.cz).

Oko­lí Vel­ké­ho a Malé­ho Lom­nic­ké­ho ryb­ní­ka je boha­té na bio­di­ver­zi­tu. Pobřež­ní zóny jsou pokry­ty lito­rál­ní­mi spo­le­čen­stvy, kte­rá posky­tu­jí úto­čiš­tě mno­ha dru­hům ptá­ků, oboj­ži­vel­ní­ků a hmy­zu. V oko­lí ryb­ní­ků se nachá­ze­jí také luž­ní lesy, kte­ré jsou domo­vem pro růz­né dru­hy rost­lin a živo­či­chů (natu​re​.cz). Vel­ký a Malý Lom­nic­ký ryb­ník jsou sou­čás­tí Chrá­něné kra­jin­né oblas­ti Tře­boňs­ko, kte­rá byla vyhlá­še­na v roce 1979 k ochra­ně uni­kát­ní ryb­nič­ní kra­ji­ny, mokřa­dů a luž­ních lesů. Oblast je rov­něž zapsá­na na sez­nam bio­sfé­ric­kých rezer­va­cí UNESCO (lom​ni​ce​-nl​.cz).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Česko, Južná Morava, Mestá, Mestá, Moravské, Typ krajiny, Zahraničie

Slavonice – renesančná perla

Hits: 118

Sla­vo­ni­ce sú malé his­to­ric­ké mes­to nachá­dza­jú­ce sa na juho­zá­pad­nej Mora­ve, v blíz­kos­ti hra­níc s Rakús­kom. sú naj­zá­pad­nej­ším mes­tom Mora­vy. S počtom oby­va­te­ľov pri­bliž­ne 2 300 sa mes­to pýši zacho­va­lým rene­sanč­ným cen­trom, kto­ré je chrá­ne­né ako mest­ská pamiat­ko­vá rezer­vá­cia. Vďa­ka svo­jej jedi­neč­nej archi­tek­tú­re sú Sla­vo­ni­ce čas­to nazý­va­né malá Telč” ale­bo per­la zápa­do­mo­rav­skej rene­san­cie”. Prvá písom­ná zmien­ka o Sla­vo­ni­ciach pochá­dza z roku 1260. Pôvod­ne stráž­na osa­da, zalo­že­ná v 12. sto­ro­čí na stre­do­ve­kej kra­jin­skej ces­te spá­ja­jú­cej Pra­hu s Vied­ňou, pat­ri­la do majet­ku pánov z Hrad­ca. V 14. sto­ro­čí sa osa­da vďa­ka veľ­ko­le­pej výstav­be pre­me­ni­la na mes­to. Naj­väč­ší roz­kvet zaži­li Sla­vo­ni­ce v 16. sto­ro­čí, keď sa sta­li význam­ným mes­tom na obchod­nej tra­se medzi Pra­hou a Vied­ňou, čo pri­nies­lo mes­tu veľ­ké bohat­stvo a umož­ni­lo výstav­bu nád­her­ných rene­sanč­ných domov. Keď bola tra­sa pre­sme­ro­va­ná, mes­to stra­ti­lo svoj zdroj bohat­stva, čo pris­pe­lo k zacho­va­niu jedi­neč­né­ho súbo­ru rene­sanč­ných domov (Wiki­pe­dia).

Cen­trum Sla­vo­níc je zná­me svo­ji­mi rene­sanč­ný­mi meš­tian­sky­mi doma­mi s boha­to zdo­be­ný­mi štít­mi a sgra­fi­to­vou výzdo­bou, kto­rá zahŕňa zlo­ži­té figu­rál­ne scé­ny. Medzi naj­výz­nam­nej­šie pamiat­ky pat­rí kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie, kto­ré­ho veža bola posta­ve­ná v rokoch 1503 – 1549 a dnes slú­ži ako vyhliad­ko­vá veža. Ďal­šou význam­nou stav­bou je kos­tol svä­té­ho Jána Krs­ti­te­ľa zo 13. ale­bo 14. sto­ro­čia, kto­rý má fasá­du zdo­be­nú sgra­fi­tom z kon­ca 16. sto­ro­čia a dnes slú­ži na kul­túr­ne úče­ly. Mest­ské opev­ne­nie je čias­toč­ne zacho­va­né, vrá­ta­ne dvoch brán, dvoch bášt a nie­koľ­kých frag­men­tov mest­ských hra­dieb. V 13. sto­ro­čí bol v mes­te vybu­do­va­ný pod­zem­ný sys­tém cho­dieb, kto­rý slú­žil na odvod­ne­nie a obra­nu mes­ta. Dnes je pri­bliž­ne 380 met­rov tých­to tune­lov sprí­stup­ne­ných pre verej­nosť, čo ponú­ka náv­štev­ní­kom jedi­neč­ný pohľad do his­tó­rie mes­ta (Wiki­pe­dia). 

V roku 1953 boli Sla­vo­ni­ce zahr­nu­té do hra­nič­né­ho pás­ma, čo spô­so­bi­lo znač­nú izo­lá­ciu celé­ho úze­mia od ostat­nej civi­li­zá­cie a výraz­ne obme­dzi­lo ces­tov­ný ruch. Až v roku 1960, pri reor­ga­ni­zá­cii okre­sov a kra­jov, bolo zasta­va­né úze­mie mes­ta vyňa­té z hra­nič­né­ho pás­ma a moh­lo začať využí­vať ces­tov­ný ruch. Pozdĺž štát­nej hra­ni­ce bola v rokoch 19361938 vybu­do­va­ná sústa­va pohra­nič­ných pev­nos­tí, kto­ré sa zacho­va­li dodnes a záslu­hou nad­šen­cov sú udr­žia­va­né v dob­rom tech­nic­kom sta­ve a sprí­stup­ne­né verej­nos­ti. Nie­kto­ré z tých­to pev­nos­tí sa nachá­dza­jú pria­mo v intra­vi­lá­ne mes­ta. Sla­vo­ni­ce sú zná­me svo­jím boha­tým kul­túr­nym živo­tom. V mes­te sa pra­vi­del­ne kona­jú rôz­ne fes­ti­va­ly, výsta­vy a kon­cer­ty, kto­ré pri­lá­ka­jú náv­štev­ní­kov z blíz­ka i ďale­ka. V roku 2017 boli Sla­vo­ni­ce vyhlá­se­né za His­to­ric­ké mes­to roka, čo sved­čí o ich význa­me a zacho­va­los­ti kul­túr­ne­ho dedič­stva. Dňa 31. augus­ta 1961 boli Sla­vo­ni­ce vyhlá­se­né za mest­skú pamiat­ko­vú rezer­vá­ciu. Oko­lie Sla­vo­níc ponú­ka krá­sy prí­rod­né­ho par­ku Čes­ká Kana­da. V blíz­kos­ti sa nachá­dza aj zanik­nu­tá stre­do­ve­ká osa­da Pfaf­fen­sch­lag (Wiki­pe­dia).


Sla­vo­ni­ce is a small his­to­ri­cal town loca­ted in sout­hwes­tern Mora­via, near the Aus­trian bor­der. It is the wes­tern­most town of Mora­via. With a popu­la­ti­on of app­ro­xi­ma­te­ly 2,300, the town boasts a well-​preserved Renais­san­ce cen­ter, pro­tec­ted as an urban con­ser­va­ti­on area. Due to its uni­que archi­tec­tu­re, Sla­vo­ni­ce is often refer­red to as the Litt­le Telč” or the Pearl of Wes­tern Mora­vian Renais­san­ce.” The first writ­ten men­ti­on of Sla­vo­ni­ce dates back to 1260. Ori­gi­nal­ly a guard sett­le­ment foun­ded in the 12th cen­tu­ry on a medie­val tra­de rou­te con­nec­ting Pra­gue with Vien­na, it belo­n­ged to the Lords of Hra­dec. In the 14th cen­tu­ry, the sett­le­ment trans­for­med into a town thanks to sig­ni­fi­cant cons­truc­ti­on efforts. Sla­vo­ni­ce expe­rien­ced its gre­a­test pros­pe­ri­ty in the 16th cen­tu­ry when it beca­me an impor­tant town on the tra­de rou­te bet­we­en Pra­gue and Vien­na, brin­ging gre­at wealth and enab­ling the cons­truc­ti­on of mag­ni­fi­cent Renais­san­ce hou­ses. When the rou­te was redi­rec­ted, the town lost its sour­ce of wealth, which con­tri­bu­ted to the pre­ser­va­ti­on of its uni­que ensem­ble of Renais­san­ce hou­ses (Wiki­pe­dia).

The cen­ter of Sla­vo­ni­ce is reno­wned for its Renais­san­ce burg­her hou­ses with rich­ly deco­ra­ted gab­les and sgraf­fi­to deco­ra­ti­ons, fea­tu­ring intri­ca­te figu­ra­ti­ve sce­nes. Among the most notab­le land­marks is the Church of the Assump­ti­on of the Vir­gin Mary, who­se tower was built bet­we­en 1503 and 1549 and now ser­ves as a lookout tower. Anot­her sig­ni­fi­cant buil­ding is the Church of St. John the Bap­tist from the 13th or 14th cen­tu­ry, which has a faca­de ador­ned with sgraf­fi­to from the late 16th cen­tu­ry and is now used for cul­tu­ral pur­po­ses. The town for­ti­fi­ca­ti­ons are par­tial­ly pre­ser­ved, inc­lu­ding two gates, two bas­ti­ons, and seve­ral frag­ments of town walls. In the 13th cen­tu­ry, an under­ground sys­tem of cor­ri­dors was built in the town for drai­na­ge and defen­se. Today, about 380 meters of the­se tun­nels are open to the pub­lic, offe­ring visi­tors a uni­que glim­pse into the town’s his­to­ry (Wiki­pe­dia).

In 1953, Sla­vo­ni­ce was inc­lu­ded in the bor­der zone, cau­sing sig­ni­fi­cant iso­la­ti­on of the enti­re area from the rest of civi­li­za­ti­on and seve­re­ly limi­ting tou­rism. Only in 1960, after the reor­ga­ni­za­ti­on of dis­tricts and regi­ons, was the built-​up area of the town exc­lu­ded from the bor­der zone, allo­wing tou­rism to deve­lop. Along the sta­te bor­der, a sys­tem of bor­der for­ti­fi­ca­ti­ons was built bet­we­en 1936 and 1938, which has been pre­ser­ved to this day and is main­tai­ned in good tech­ni­cal con­di­ti­on by ent­hu­siasts, making it acces­sib­le to the pub­lic. Some of the­se for­ti­fi­ca­ti­ons are loca­ted direct­ly wit­hin the town’s intra­vi­la­ne. Sla­vo­ni­ce is kno­wn for its rich cul­tu­ral life, with vari­ous fes­ti­vals, exhi­bi­ti­ons, and con­certs regu­lar­ly held in the town, att­rac­ting visi­tors from near and far. In 2017, Sla­vo­ni­ce was named the His­to­ric Town of the Year, high­ligh­ting its sig­ni­fi­can­ce and the pre­ser­va­ti­on of its cul­tu­ral heri­ta­ge. On August 31, 1961, Sla­vo­ni­ce was dec­la­red an urban con­ser­va­ti­on area. The sur­roun­dings of Sla­vo­ni­ce offer the beau­ty of the Čes­ká Kana­da Natu­re Park. Near­by is also the aban­do­ned medie­val sett­le­ment of Pfaf­fen­sch­lag (Wiki­pe­dia).


Sla­vo­ni­ce ist eine kle­i­ne his­to­ris­che Stadt im Südwes­ten Mäh­rens, nahe der öster­re­i­chis­chen Gren­ze. Sie ist die west­lichs­te Stadt Mäh­rens. Mit etwa 2.300 Ein­woh­nern rühmt sich die Stadt eines gut erhal­te­nen Renais­san­ce­zen­trums, das als städ­tis­ches Denk­mal­re­ser­vat ges­chützt ist. Aufg­rund ihrer ein­zi­gar­ti­gen Archi­tek­tur wird Sla­vo­ni­ce oft als kle­i­nes Telč” oder Per­le der wes­tmäh­ris­chen Renais­san­ce” bez­e­ich­net. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Sla­vo­ni­ce stammt aus dem Jahr 1260. Urs­prün­glich eine Wach­sta­ti­on, geg­rün­det im 12. Jahr­hun­dert an einer mit­te­lal­ter­li­chen Han­delss­tra­ße zwis­chen Prag und Wien, gehör­te sie den Her­ren von Hra­dec. Im 14. Jahr­hun­dert wur­de die Sied­lung durch gro­ßar­ti­ge Bau­vor­ha­ben zur Stadt. Sla­vo­ni­ce erleb­te sei­ne größte Blüte­ze­it im 16. Jahr­hun­dert, als es zu einer wich­ti­gen Stadt an der Han­dels­rou­te zwis­chen Prag und Wien wur­de, was gro­ßen Reich­tum brach­te und den Bau präch­ti­ger Renais­san­ce­hä­u­ser ermög­lich­te. Als die Rou­te umge­le­i­tet wur­de, ver­lor die Stadt ihre Ein­kom­men­squ­el­le, was zur Erhal­tung des ein­zi­gar­ti­gen Ensem­bles von Renais­san­ce­hä­u­sern beit­rug (Wiki­pe­dia).

Das Zen­trum von Sla­vo­ni­ce ist bekannt für sei­ne Renaissance-​Bürgerhäuser mit reich ver­zier­ten Gie­beln und Sgraf­fi­to­de­ko­ra­ti­onen, die kom­ple­xe figür­li­che Sze­nen ent­hal­ten. Zu den bede­utend­sten Sehen­swür­dig­ke­i­ten gehört die Kir­che Mariä Him­mel­fa­hrt, deren Turm zwis­chen 1503 und 1549 erbaut wur­de und heute als Aus­sichts­turm dient. Ein wei­te­res bede­uten­des Bau­werk ist die Kir­che St. Johan­nes der Täu­fer aus dem 13. oder 14. Jahr­hun­dert, deren Fas­sa­de mit Sgraf­fi­to aus dem spä­ten 16. Jahr­hun­dert ver­ziert ist und heute für kul­tu­rel­le Zwec­ke genutzt wird. Die Stadt­be­fes­ti­gun­gen sind tei­lwe­i­se erhal­ten, darun­ter zwei Tore, zwei Bas­ti­onen und meh­re­re Frag­men­te der Stadt­mau­er. Im 13. Jahr­hun­dert wur­de in der Stadt ein unte­rir­dis­ches Sys­tem von Gän­gen für Ent­wäs­se­rung und Ver­te­i­di­gung gebaut. Heute sind etwa 380 Meter die­ser Tun­nel für die Öffen­tlich­ke­it zugän­glich, was Besu­chern einen ein­zi­gar­ti­gen Einb­lick in die Stadt­ges­chich­te bie­tet (Wiki­pe­dia).

Im Jahr 1953 wur­de Sla­vo­ni­ce in die Grenz­zo­ne ein­be­zo­gen, was zu einer erheb­li­chen Iso­la­ti­on des gesam­ten Gebiets von der übri­gen Zivi­li­sa­ti­on führ­te und den Tou­ris­mus stark ein­sch­ränk­te. Erst 1960, nach der Neuor­ga­ni­sa­ti­on der Bez­ir­ke und Regi­onen, wur­de das bebau­te Stadt­ge­biet aus der Grenz­zo­ne heraus­ge­nom­men, was die Ent­wick­lung des Tou­ris­mus ermög­lich­te. Entlang der Sta­atsg­ren­ze wur­de zwis­chen 1936 und 1938 ein Sys­tem von Grenz­be­fes­ti­gun­gen errich­tet, das bis heute erhal­ten ist und von Ent­hu­sias­ten in gutem tech­nis­chem Zus­tand gepf­legt und der Öffen­tlich­ke­it zugän­glich gemacht wird. Eini­ge die­ser Befes­ti­gun­gen befin­den sich direkt im Stadt­be­re­ich. Sla­vo­ni­ce ist bekannt für sein rei­ches Kul­tur­le­ben, mit regel­mä­ßi­gen Fes­ti­vals, Auss­tel­lun­gen und Kon­zer­ten, die Besu­cher aus Nah und Fern anzie­hen. Im Jahr 2017 wur­de Sla­vo­ni­ce zur His­to­ris­chen Stadt des Jah­res ernannt, was auf sei­ne Bede­utung und die Erhal­tung sei­nes Kul­tu­rer­bes hin­we­ist. Am 31. August 1961 wur­de Sla­vo­ni­ce zum städ­tis­chen Denk­mal­re­ser­vat erk­lärt. Die Umge­bung von Sla­vo­ni­ce bie­tet die Schön­he­it des Natur­parks Čes­ká Kana­da. In der Nähe befin­det sich auch die auf­ge­ge­be­ne mit­te­lal­ter­li­che Sied­lung Pfaf­fen­sch­lag (Wiki­pe­dia).


Sla­vo­ni­ce jsou malé his­to­ric­ké měs­to nachá­ze­jí­cí se na jiho­zá­pad­ní Mora­vě, v blíz­kos­ti rakous­kých hra­nic. Jsou nej­zá­pad­něj­ším měs­tem Mora­vy. S přib­liž­ně 2 300 oby­va­te­li se měs­to pyš­ní zacho­va­lým rene­sanč­ním cen­trem, kte­ré je chrá­něno jako měst­ská památ­ko­vá rezer­va­ce. Díky své jedi­neč­né archi­tek­tu­ře jsou Sla­vo­ni­ce čas­to nazý­vá­ny malou Tel­čí” nebo per­lou zápa­do­mo­rav­ské rene­san­ce”. Prv­ní písem­ná zmín­ka o Sla­vo­ni­cích pochá­zí z roku 1260. Původ­ně stráž­ní osa­da, zalo­že­ná ve 12. sto­le­tí na stře­do­věké zem­ské stez­ce spo­ju­jí­cí Pra­hu s Víd­ní, patři­la do majet­ku pánů z Hrad­ce. Ve 14. sto­le­tí se osa­da díky vel­ko­le­pé výstav­bě pro­měni­la ve měs­to. Nej­vět­ší rozk­vět zaži­ly Sla­vo­ni­ce v 16. sto­le­tí, kdy se sta­ly význam­ným měs­tem na obchod­ní tra­se mezi Pra­hou a Víd­ní, což při­nes­lo měs­tu vel­ké bohat­ství a umož­ni­lo výstav­bu nád­her­ných rene­sanč­ních domů. Když byla tra­sa přes­měro­vá­na, měs­to ztra­ti­lo svůj zdroj bohat­ství, což přis­pělo k zacho­vá­ní jedi­neč­né­ho sou­bo­ru rene­sanč­ních domů (Wiki­pe­dia).

Cen­trum Sla­vo­nic je zná­mé svý­mi rene­sanč­ní­mi měš­ťan­ský­mi domy s boha­tě zdo­be­ný­mi ští­ty a sgra­fi­to­vou výzdo­bou, kte­rá zahr­nu­je slo­ži­té figu­rál­ní scé­ny. Mezi nej­výz­nam­něj­ší památ­ky patří kos­tel Nane­bev­ze­tí Pan­ny Marie, jehož věž byla posta­ve­na v letech 1503 – 1549 a dnes slou­ží jako vyhlíd­ko­vá věž. Dal­ší význam­nou stav­bou je kos­tel sva­té­ho Jana Křti­te­le ze 13. nebo 14. sto­le­tí, kte­rý má fasá­du zdo­be­nou sgra­fi­tem z kon­ce 16. sto­le­tí a dnes slou­ží ke kul­tur­ním úče­lům. Měst­ské opev­nění je čás­teč­ně zacho­vá­no, včet­ně dvou bran, dvou bašt a něko­li­ka frag­men­tů měst­ských hra­deb. Ve 13. sto­le­tí byl ve měs­tě vybu­do­ván pod­zem­ní sys­tém cho­deb, kte­rý slou­žil k odvod­nění a obra­ně měs­ta. Dnes je přib­liž­ně 380 met­rů těch­to tune­lů zpří­stup­něno veřej­nos­ti, což nabí­zí návš­těv­ní­kům jedi­neč­ný pohled do his­to­rie měs­ta (Wiki­pe­dia).

V roce 1953 byly Sla­vo­ni­ce zahr­nu­ty do pohra­nič­ní­ho pás­ma, což způso­bi­lo znač­nou izo­la­ci celé­ho úze­mí od ostat­ní civi­li­za­ce a výraz­ně ome­zi­lo ces­tov­ní ruch. Až v roce 1960, při reor­ga­ni­za­ci okre­sů a kra­jů, bylo zasta­věné úze­mí měs­ta vyňa­to z pohra­nič­ní­ho pás­ma a moh­lo začít využí­vat ces­tov­ní ruch. Podél stát­ní hra­ni­ce byl v letech 19361938 vybu­do­ván sys­tém pohra­nič­ních pev­nos­tí, kte­ré se zacho­va­ly dodnes a díky nad­šen­cům jsou udr­žo­vá­ny v dob­rém tech­nic­kém sta­vu a zpří­stup­něny veřej­nos­ti. Něk­te­ré z těch­to pev­nos­tí se nachá­ze­jí pří­mo v intra­vi­lá­nu měs­ta. Sla­vo­ni­ce jsou zná­mé svým boha­tým kul­tur­ním živo­tem. Ve měs­tě se pra­vi­del­ně kona­jí růz­né fes­ti­va­ly, výsta­vy a kon­cer­ty, kte­ré při­ta­hu­jí návš­těv­ní­ky z blíz­ka i dale­ka. V roce 2017 byly Sla­vo­ni­ce vyhlá­še­ny His­to­ric­kým měs­tem roku, což svěd­čí o jejich význa­mu a zacho­va­los­ti kul­tur­ní­ho dědic­tví. Dne 31. srp­na 1961 byly Sla­vo­ni­ce vyhlá­še­ny měst­skou památ­ko­vou rezer­va­cí. Oko­lí Sla­vo­nic nabí­zí krá­sy pří­rod­ní­ho par­ku Čes­ká Kana­da. Neda­le­ko se nachá­zí také zanik­lá stře­do­věká osa­da Pfaf­fen­sch­lag (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

České, Česko, Južná Morava, Krajina, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Lednice – súčasť svetového kultúrneho dedičstva

Hits: 13148

Led­ni­ce sa nachá­dza­jú na juž­nej Mora­ve, neďa­le­ko od Břec­la­vi. Pat­ria do tzv. Led­nic­ko – val­tic­ké­ho are­álu. Súčas­ťou are­álu sú Akvá­ri­um Mala­wi, Zámoc­ký skle­ník, Lovec­ký zámo­ček, Mina­ret, Apol­ló­nov chrám, Ryb­nič­ný zámo­ček, Nový dvor, Hra­nič­ný zámo­ček, Chrám troch grá­cií, Janov hrad, Obe­lisk, Ren­dez­vous (unes​co​-czech​.cz), Grot­ta – ume­lá jas­ky­ňa, Akva­dukt a roman­tic­ká jas­ky­ňa, hos­po­dár­ska stav­ba Nový dvor, súso­šie gréc­kych bohýň Tri Grá­cie, Kapl­n­ka svä­té­ho Huber­ta, Dia­nin chrám (Ren­dez­vous), Bel­ve­der, 8 km vzdia­le­ný zámok Val­ti­ce, Salón vín, Kolo­ná­da – Reist­na (zamek​-led​ni​ce​.cz).

Prvá písom­ná zmien­ka o Led­ni­ciach (Izg­ru­obi) je z roku 1222 (unes​co​-czech​.cz). Od roku 1996 sú Led­ni­ce v Zozna­me sve­to­vé­ho prí­rod­né­ho a kul­túr­ne­ho dedič­stva UNESCO (led​ni​ce​.cz). Súčas­nú podo­bu dala zám­ku novo­go­tic­ká pre­stav­ba v štý­le goti­ky v rokoch 18461858. Časť baro­ko­vých stien zosta­la zacho­va­ná. Za pozor­nosť sto­jí vre­te­no­vi­té scho­dis­ko v kniž­ni­ci, kaze­to­vý strop z lipo­vé­ho dre­va v mod­rom sále, reli­éf stro­mu živo­ta zo slo­no­vej kos­ti ale­bo mra­mo­ro­vé krby (unes​co​-czech​.cz). Akvá­ri­um Mala­wi bol súčas­ťou zám­ku od roku 1993. Cel­ko­vý objem akvá­rií a terá­rií je 40 000 lit­rov (wzd​.cz).

Led­nic­ký zámok sa nachá­dza v obci Led­ni­ce na pra­vom bre­hy rie­ky Dyje. Pat­rí medzi najk­raj­šie pamiat­ko­vé kom­ple­xy v Čes­kej repub­li­ke. V roku 1996 bol zapí­sa­ný do zozna­mu sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho dedič­stva UNESCO (Mar­ti­na Hara­tí­ko­vá). Led­nic­ký zámok je skvos­tom archi­tek­tú­ry, menil sa v prie­be­hu sto­ro­čí. Pôvod­ne to bol gotic­ký hrad, v 17. sto­ro­čí bol pre­sta­va­ný do baro­ko­vej podo­by. Násled­ne bol nie­koľ­ko krát upra­vo­va­ný. V 19. sto­ro­čí bol pre­sta­va­ný do roman­tic­ké­ho štý­lu. Zámok je sym­bo­lom luxu­su a ele­gan­cie. Zámok je zná­my svo­jou boha­tou novo­go­tic­kou výzdo­bou. Inte­ri­é­ry ponú­ka­jú nád­her­né repre­zen­tač­né sály s vyre­zá­va­ný­mi strop­mi a luxus­ným mobi­liá­rom. Súčas­ťou zám­ku je aj roz­siah­ly skle­ník z 19. sto­ro­čia, kto­rý ukrý­va exo­tic­ké rast­li­ny z celé­ho sve­ta. Inte­ri­é­ry ponú­ka­jú honos­né sály, nád­her­ný náby­tok, ume­lec­ké zbier­ky. Uni­kát­ny je mina­ret, posta­ve­ný na pre­lo­me 1819. sto­ro­čia. Je to na tom­to úze­mí exo­tic­ká vežo­vi­tá stav­ba pri­dá­va­jú­ca orien­tál­ny nádych. Celý are­ál tvo­rí aj roz­ľah­lý park na viac ako 200 hek­tá­roch. Pat­rí k naj­roz­siah­lej­ším kra­ji­nár­skym par­kom v Euró­pe. Inšpi­ru­je aj rôz­no­ro­dým štý­lom, od anglic­ké­ho par­ku až po roman­tic­kú záh­ra­du. Nachá­dza­jú sa tu ume­lé aj pri­ro­dze­né jaze­rá, mos­ty, pavi­ló­ny. Anglic­ký park nad­vä­zu­je na zámoc­ký are­ál zbier­kou rast­lín a dre­vín zo šty­roch sve­ta­die­lov. Je pre­po­je­ný s oko­li­tou kra­ji­nou a verej­nos­ti je prí­stup­ný celo­roč­ne. V minu­los­ti bol čas­to zapla­vo­va­ný rie­kou Dyje, pre­to dali maji­te­lia vybu­do­vať veľ­ký ryb­ník so sústa­vou ostrov­če­kov. V par­ku sa nachá­dza aj uni­kát­ny Mina­ret, posta­ve­ný na pre­lo­me 18. a 19. sto­ro­čia, kto­rý slú­ži ako vyhliad­ko­vá veža ((Mar­tia Klu­cho­vá). Celý are­ál je uni­kát­na kolek­cia his­tó­rie, kul­tú­ry a prí­ro­dy. Mes­to Led­ni­ce ponú­ka rôz­ne kul­túr­ne akcie. Ponú­ka aj dob­ré jed­lo a ochot­nú obsluhu.


Led­ni­ce is loca­ted in South Mora­via, near Břec­lav. It is part of the so-​called Lednice-​Valtice Com­plex. The com­plex inc­lu­des the Mala­wi Aqu­arium, Cast­le Gre­en­hou­se, Hun­ting Lod­ge, Mina­ret, Apol­lo Tem­ple, Fish­pond Cha­te­au, New Court, Bor­der Cha­te­au, Tem­ple of the Three Gra­ces, Joh­n’s Cast­le, Obe­lisk, Ren­dez­vous (unes​co​-czech​.cz), Grot­to – arti­fi­cial cave, Aqu­e­duct and Roman­tic Cave, the New Court agri­cul­tu­ral buil­ding, the sculp­tu­re of the Gre­ek god­des­ses Three Gra­ces, St. Huber­t’s Cha­pel, Dia­na­’s Tem­ple (Ren­dez­vous), Bel­ve­de­re, the Val­ti­ce Cast­le loca­ted 8 km away, the Wine Salon, and the Colon­na­de – Reist­na (zamek​-led​ni​ce​.cz).

The first writ­ten men­ti­on of Led­ni­ce (Izg­ru­obi) dates back to 1222 (unes​co​-czech​.cz). Sin­ce 1996, Led­ni­ce has been lis­ted as a UNESCO World Heri­ta­ge Site (led​ni​ce​.cz). The cast­le­’s cur­rent appe­a­ran­ce is the result of a neo-​Gothic recons­truc­ti­on in the Got­hic sty­le bet­we­en 1846 and 1858. Some Baro­que walls were pre­ser­ved. Note­wort­hy fea­tu­res inc­lu­de a spi­ral stair­ca­se in the lib­ra­ry, a cof­fe­red cei­ling made of lin­den wood in the Blue Hall, a tree of life relief car­ved from ivo­ry, and marb­le firep­la­ces (unes​co​-czech​.cz). The Mala­wi Aqu­arium has been part of the cast­le sin­ce 1993, with a total volu­me of 40,000 liters of aqu­ariums and ter­ra­riums (wzd​.cz).

The Led­ni­ce Cast­le is situ­ated in the vil­la­ge of Led­ni­ce on the right bank of the Dyje River. It is one of the most beau­ti­ful heri­ta­ge com­ple­xes in the Czech Repub­lic. In 1996, it was insc­ri­bed on the UNESCO World Heri­ta­ge List (Mar­ti­na Hara­tí­ko­vá). The Led­ni­ce Cast­le is an archi­tec­tu­ral gem that has evol­ved over the cen­tu­ries. Ori­gi­nal­ly a Got­hic cast­le, it was trans­for­med into a Baro­que resi­den­ce in the 17th cen­tu­ry and under­went seve­ral modi­fi­ca­ti­ons. In the 19th cen­tu­ry, it was rebu­ilt in a roman­tic sty­le. The cast­le is a sym­bol of luxu­ry and ele­gan­ce, reno­wned for its rich neo-​Gothic deco­ra­ti­ons. The inte­ri­ors fea­tu­re mag­ni­fi­cent sta­te rooms with car­ved cei­lings and luxu­ri­ous fur­nis­hings. The cast­le also inc­lu­des an exten­si­ve 19th-​century gre­en­hou­se, home to exo­tic plants from around the world. The inte­ri­ors offer opu­lent halls, exqu­isi­te fur­ni­tu­re, and art col­lec­ti­ons. A uni­que fea­tu­re is the Mina­ret, built at the turn of the 18th and 19th cen­tu­ries, adding an exo­tic touch with its tower-​like structure.

The enti­re com­plex encom­pas­ses a vast park span­ning over 200 hec­ta­res, one of the lar­gest lands­ca­ped parks in Euro­pe. It ins­pi­res with its diver­se sty­les, ran­ging from an English park to a roman­tic gar­den. It fea­tu­res both arti­fi­cial and natu­ral lakes, brid­ges, and pavi­li­ons. The English park con­nects to the cast­le com­plex with a col­lec­ti­on of plants and tre­es from four con­ti­nents. It is integ­ra­ted with the sur­roun­ding lands­ca­pe and is open to the pub­lic year-​round. In the past, the area was fre­qu­en­tly flo­oded by the Dyje River, promp­ting the cons­truc­ti­on of a lar­ge pond with a sys­tem of islands. The park also hou­ses the uni­que Mina­ret, which ser­ves as a lookout tower ((Mar­tia Klu­cho­vá). The enti­re com­plex is a uni­que blend of his­to­ry, cul­tu­re, and natu­re. The town of Led­ni­ce offers vari­ous cul­tu­ral events as well as excel­lent cuisi­ne and friend­ly service.


Led­ni­ce liegt in Süd­mäh­ren, nahe Břec­lav. Es gehört zum soge­nann­ten Lednice-​Valtice-​Areal. Zum Are­al gehören das Malawi-​Aquarium, das Sch­loss­ge­wächs­haus, das Jagdsch­löss­chen, das Mina­rett, der Apol­lon­tem­pel, das Teichsch­löss­chen, der Neue Hof, das Grenzsch­löss­chen, der Tem­pel der drei Gra­zien, die Johan­nis­burg, der Obe­lisk, das Ren­dez­vous (unes​co​-czech​.cz), die Grot­ta – eine künst­li­che Höh­le, das Aqu­ä­dukt und eine roman­tis­che Höh­le, das lan­dwirts­chaft­li­che Gebä­u­de Neuer Hof, die Skulp­tur der grie­chis­chen Göt­tin­nen Drei Gra­zien, die Huber­tus­ka­pel­le, der Dia­na­tem­pel (Ren­dez­vous), der Bel­ve­de­re, das 8 km ent­fern­te Sch­loss Val­ti­ce, der Wein­sa­lon und die Kolon­na­de – Reist­na (zamek​-led​ni​ce​.cz).

Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Led­ni­ce (Izg­ru­obi) stammt aus dem Jahr 1222 (unes​co​-czech​.cz). Seit 1996 ist Led­ni­ce in der Lis­te des UNESCO-​Weltkultur- und Natu­rer­bes ein­get­ra­gen (led​ni​ce​.cz). Das heuti­ge Aus­se­hen des Sch­los­ses ents­tand durch einen neugo­tis­chen Umbau im Stil der Gotik in den Jah­ren 1846 – 1858. Ein Teil der baroc­ken Mau­ern blieb erhal­ten. Beson­ders sehen­swert sind die Wen­del­trep­pe in der Bib­li­ot­hek, die Kas­set­ten­dec­ke aus Lin­den­holz im Blau­en Saal, das Lebens­baum­re­lief aus Elfen­be­in und die Mar­mor­ka­mi­ne (unes​co​-czech​.cz). Das Malawi-​Aquarium ist seit 1993 Teil des Sch­los­ses, mit einem Gesamt­vo­lu­men von 40.000 Litern Aqu­arien und Ter­ra­rien (wzd​.cz).

Das Sch­loss Led­ni­ce befin­det sich im Dorf Led­ni­ce am rech­ten Ufer der Tha­ya. Es gehört zu den schöns­ten Denk­mal­kom­ple­xen in der Tsche­chis­chen Repub­lik. 1996 wur­de es in die UNESCO-​Welterbeliste auf­ge­nom­men (Mar­ti­na Hara­tí­ko­vá). Das Sch­loss Led­ni­ce ist ein archi­tek­to­nis­ches Juwel, das sich im Lau­fe der Jahr­hun­der­te verän­dert hat. Urs­prün­glich eine gotis­che Burg, wur­de es im 17. Jahr­hun­dert in ein baroc­kes Sch­loss umge­baut und im 19. Jahr­hun­dert in roman­tis­chem Stil umges­tal­tet. Das Sch­loss ist ein Sym­bol für Luxus und Ele­ganz, bekannt für sei­ne rei­che neugo­tis­che Dekoration.

Die Innen­rä­u­me bie­ten präch­ti­ge Reprä­sen­ta­ti­ons­rä­u­me mit geschnitz­ten Dec­ken und luxu­ri­öser Möb­lie­rung. Teil des Sch­los­ses ist auch ein aus­ge­dehn­tes Gewächs­haus aus dem 19. Jahr­hun­dert, das exo­tis­che Pflan­zen aus der gan­zen Welt beher­bergt. Die Innen­rä­u­me prä­sen­tie­ren prun­kvol­le Säle, wer­tvol­le Möbel und Kunst­samm­lun­gen. Ein­zi­gar­tig ist das Mina­rett, das Ende des 18. und Anfang des 19. Jahr­hun­derts erbaut wur­de und als Aus­sichts­turm dient.

Das gesam­te Are­al umfasst einen weit­lä­u­fi­gen Park mit über 200 Hek­tar, einer der größten Lands­chafts­parks Euro­pas. Er ins­pi­riert durch sei­nen viel­se­i­ti­gen Stil, von einem englis­chen Gar­ten bis hin zu einem roman­tis­chen Park. Es gibt sowohl künst­li­che als auch natür­li­che Seen, Brüc­ken und Pavil­lons. Der englis­che Park grenzt an das Sch­loss­ge­län­de und ent­hält eine Samm­lung von Pflan­zen und Bäu­men aus vier Kon­ti­nen­ten. Das Gelän­de ist in die umlie­gen­de Lands­chaft integ­riert und das gan­ze Jahr über für die Öffen­tlich­ke­it zugän­glich. In der Ver­gan­gen­he­it wur­de das Gebiet häu­fig von der Tha­ya überf­lu­tet, wes­halb die Besit­zer einen gro­ßen Teich mit einem Sys­tem von Inseln anle­gen lie­ßen. Der Park ent­hält auch das ein­zi­gar­ti­ge Mina­rett, das als Aus­sichts­turm dient ((Mar­tia Klu­cho­vá). Das gesam­te Are­al ist eine ein­zi­gar­ti­ge Kom­bi­na­ti­on aus Ges­chich­te, Kul­tur und Natur. Die Stadt Led­ni­ce bie­tet vers­chie­de­ne kul­tu­rel­le Verans­tal­tun­gen sowie aus­ge­ze­ich­ne­te Küche und fre­und­li­chen Service.


Led­ni­ce se nachá­ze­jí na již­ní Mora­vě, neda­le­ko od Břec­la­vi. Patří do tzv. Lednicko-​valtického are­álu. Sou­čás­tí are­álu jsou Akvá­ri­um Mala­wi, Zámec­ký skle­ník, Lovec­ký záme­ček, Mina­ret, Apol­lo­nův chrám, Ryb­nič­ní záme­ček, Nový dvůr, Hra­nič­ní záme­ček, Chrám tří grá­cií, Janův hrad, Obe­lisk, Ren­dez­vous (unes​co​-czech​.cz), Grot­ta – umělá jes­ky­ně, Akva­dukt a roman­tic­ká jes­ky­ně, hos­po­dá­řs­ká stav­ba Nový dvůr, sou­so­ší řec­kých bohyň Tři Grá­cie, Kap­le sva­té­ho Huber­ta, Dia­nin chrám (Ren­dez­vous), Bel­ve­der, 8 km vzdá­le­ný zámek Val­ti­ce, Salón vín a Kolo­ná­da – Reist­na (zamek​-led​ni​ce​.cz).

Prv­ní písem­ná zmín­ka o Led­ni­cích (Izg­ru­obi) pochá­zí z roku 1222 (unes​co​-czech​.cz). Od roku 1996 jsou Led­ni­ce zapsá­ny na Sez­nam světo­vé­ho pří­rod­ní­ho a kul­tur­ní­ho dědic­tví UNESCO (led​ni​ce​.cz). Sou­čas­nou podo­bu dal zám­ku novo­go­tic­ký pře­stav­ba ve sty­lu goti­ky v letech 1846 – 1858. Část barok­ních zdí byla zacho­vá­na. Za pozor­nost sto­jí spi­rá­lo­vé scho­diš­tě v kni­hov­ně, kaze­to­vý strop z lipo­vé­ho dře­va v Mod­rém sále, reli­éf stro­mu živo­ta ze slo­no­vi­ny a mra­mo­ro­vé krby (unes​co​-czech​.cz). Akvá­ri­um Mala­wi je sou­čás­tí zám­ku od roku 1993, cel­ko­vý objem akvá­rií a terá­rií činí 40 000 lit­rů (wzd​.cz).

Led­nic­ký zámek se nachá­zí v obci Led­ni­ce na pra­vém bře­hu řeky Dyje. Patří mezi nejk­rás­něj­ší památ­ko­vé kom­ple­xy v Čes­ké repub­li­ce. V roce 1996 byl zapsán na sez­nam světo­vé­ho kul­tur­ní­ho dědic­tví UNESCO (Mar­ti­na Hara­tí­ko­vá). Led­nic­ký zámek je kle­no­tem archi­tek­tu­ry, kte­rý se měnil během sta­le­tí. Původ­ně gotic­ký hrad byl v 17. sto­le­tí pře­sta­věn do barok­ní podo­by a v 19. sto­le­tí do roman­tic­ké­ho sty­lu. Zámek je sym­bo­lem luxu­su a ele­gan­ce, zná­mý boha­tou novo­go­tic­kou výzdo­bou. Inte­ri­é­ry nabí­zí nád­her­né repre­zen­tač­ní sály s vyře­zá­va­ný­mi stro­py a luxus­ním mobi­liá­řem. Sou­čás­tí zám­ku je také roz­sáh­lý skle­ník z 19. sto­le­tí, kte­rý ukrý­vá exo­tic­ké rost­li­ny z celé­ho světa.

Inte­ri­é­ry nabí­ze­jí honos­né sály, vzác­ný náby­tek a umělec­ké sbír­ky. Uni­kát­ní je Mina­ret, posta­ve­ný na pře­lo­mu 18. a 19. sto­le­tí, kte­rý slou­ží jako vyhlíd­ko­vá věž. Celý are­ál tvo­ří roz­sáh­lý park o více než 200 hek­ta­rech, jeden z nej­roz­sáh­lej­ších kra­ji­ná­řs­kých par­ků v Evro­pě. Ins­pi­ro­ván růz­no­ro­dý­mi sty­ly, od anglic­ké­ho par­ku po roman­tic­kou zahra­du, obsa­hu­je umělá i při­ro­ze­ná jeze­ra, mos­ty a pavi­lo­ny. Anglic­ký park při­lé­há k zám­ku a obsa­hu­je sbír­ku rost­lin a dře­vin ze čtyř kon­ti­nen­tů. Are­ál je veřej­nos­ti pří­stup­ný celo­roč­ně. V minu­los­ti býval čas­to zapla­vo­ván řekou Dyjí, a pro­to maji­te­lé necha­li vybu­do­vat vel­ký ryb­ník se sys­té­mem ostrův­ků. Park obsa­hu­je i uni­kát­ní Mina­ret, kte­rý slou­ží jako rozh­led­na ((Mar­tia Klu­cho­vá). Celý are­ál je uni­kát­ní spo­je­ní his­to­rie, kul­tu­ry a pří­ro­dy. Měs­to Led­ni­ce nabí­zí růz­né kul­tur­ní akce, vyni­ka­jí­cí gas­tro­no­mii a pří­věti­vou obsluhu.


Odka­zy


Use Facebook to Comment on this Post

České, Česko, Krajina, Mestá, Mestá, Severné Čechy, Typ krajiny, Zahraničie

Česká Kamenice – mesto kde chodil do škola Antonín Dvořák

Hits: 1443

Čes­ká Kame­ni­ce, nemec­ky Böh­misch Kam­nitz, je mes­to v sever­ných Čechách, cez kto­ré tečie rie­ka Kame­ni­ce. His­to­ric­ké jad­ro je mest­skou pamiat­ko­vou zónou (Wiki­pe­dia CZ). Je jed­ným z naj­za­cho­va­lej­ších his­to­ric­kých cen­tier v sever­ných Čechách (Infor­mač­ná tabu­ľa). Na plo­che 38.76 km2 žije 5247 oby­va­te­ľov. Nad­mor­ská výš­ka mes­ta je 301 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia CZ). Mes­to lemu­jú Lužic­ké hory, Čes­ké Švaj­čiar­ko a Čes­ké Stre­do­ho­rie (luzic​ke​-hory​.cz). Prvá písom­ná zmien­ka o mes­te je z roku 1352, avšak vo väč­ši­ne pub­li­ká­cií je uve­de­né, že bolo zalo­že­né už pred rokom 1283 (Wiki­pe­dia CZ). Pod­ľa luzic​ke​-hory​.cz mes­to vznik­lo mož­no už v 11. sto­ro­čí a obý­va­né bolo Lužíc­ký­mi Srb­mi. Oko­lo polo­vi­ce 13. sto­ro­čia sem priš­li nemec­kí osíd­len­ci. V roku 1394 tu stá­lo 67 domov (luzic​ke​-hory​.cz). Po dru­hej sve­to­vej voj­ne bola vysíd­le­ná väč­ši­na miest­nych oby­va­te­ľov. Od roku 2005 je mes­to tzv. His­to­ric­kým mes­tom. Zámok pochá­dza z prvej polo­vi­ci 16. sto­ro­čia. Miest­ne čas­ti: Čes­ká Kame­ni­ce, Dol­ní Kame­ni­ce, Fili­pov, Hor­ní Kame­ni­ce, Huní­kov, Kame­nic­ká Nová Vís­ka, Ker­har­ti­ce, Lís­ka, Pekel­ský Důl, Vís­ka pod Lesy (Wiki­pe­dia CZ).

Od jese­ne 1856 do leta 1857 nav­šte­vo­val tunaj­šiu meš­tian­sku ško­lu Anto­nín Dvo­řák (ces​ka​-kame​ni​ce​.cz). V mla­dos­ti tu v rokoch 17201728 žil Chris­toph Wil­li­bald Gluck, kto­ré­ho otec Ale­xan­der bol les­ní­kom na tunaj­šom pan­stve (luzic​ke​-hory​.cz). V his­to­ric­kom cen­tre mes­ta sa zacho­va­la archi­tek­tú­ra, kto­rá odrá­ža bohat­stvo minu­los­ti. Mes­tu domi­nu­je kos­tol svä­tej Kata­rí­ny (ces​ka​-kame​ni​ce​.cz). Nachá­dza sa tu pút­nic­ká baro­ko­vá kapl­n­ka Naro­de­nia Pan­ny Márie s krí­žo­vou ces­tou. Hrad Kame­ni­ce na Zámoc­kom vrchu je roman­tic­ká zrú­ca­ni­na stre­do­ve­ké­ho hra­du s roz­hľad­ňou. Kos­tol svä­té­ho Jaku­ba Väč­šie­ho je nesko­ro­go­tic­ký kos­tol s vyhliad­ko­vou vežou (Infor­mač­ná tabuľa).

Lákad­lom je blíz­kosť národ­né­ho par­ku Čes­ké Švaj­čiar­sko. Neďa­le­ko sa nachá­dza Zápol­ský zámok s krás­ny­mi záh­ra­da­mi. Miest­ne reštau­rá­cie a kaviar­ne ponú­ka­jú tra­dič­né lužic­ké špe­cia­li­ty a domá­ce dezer­ty (ces​ka​-kame​ni​ce​.cz). Na úze­mí mes­ta sa stý­ka­jú hra­ni­ce troch chrá­ne­ných kra­jin­ných oblas­tí: Lab­ské pies­kov­ce, Lužic­ké hory a Čes­ké stre­do­ho­rie (Infor­mač­ná tabuľa).


Čes­ká Kame­ni­ce (Ger­man: Böh­misch Kam­nitz) is a town in nort­hern Bohe­mia, Czech Repub­lic, through which the river Kame­ni­ce flo­ws. The his­to­ric cen­ter is desig­na­ted as an urban monu­ment zone and is con­si­de­red one of the best-​preserved his­to­ri­cal cen­ters in nort­hern Bohe­mia. The town covers an area of 38.76 km² and has a popu­la­ti­on of 5,247 inha­bi­tants, with an ele­va­ti­on of 301 meters abo­ve sea level. It is sur­roun­ded by the Lusa­tian Moun­tains, Bohe­mian Swit­zer­land, and the Cen­tral Bohe­mian Uplands.

The first writ­ten men­ti­on of the town dates back to 1352, though most sour­ces sug­gest it was estab­lis­hed befo­re 1283. Accor­ding to some his­to­rians, Čes­ká Kame­ni­ce may have been foun­ded as ear­ly as the 11th cen­tu­ry and was ini­tial­ly inha­bi­ted by Lusa­tian Sorbs. Ger­man sett­lers arri­ved around the midd­le of the 13th cen­tu­ry, and by 1394, the town had 67 hou­ses. After World War II, most of the ori­gi­nal popu­la­ti­on was disp­la­ced. Sin­ce 2005, Čes­ká Kame­ni­ce has been recog­ni­zed as a His­to­ric Town. Its local parts inc­lu­de Čes­ká Kame­ni­ce, Dol­ní Kame­ni­ce, Fili­pov, Hor­ní Kame­ni­ce, Huní­kov, Kame­nic­ká Nová Vís­ka, Ker­har­ti­ce, Lís­ka, Pekel­ský Důl, and Vís­ka pod Lesy.

Com­po­ser Anto­nín Dvo­řák atten­ded the local midd­le scho­ol from autumn 1856 to sum­mer 1857. Chris­toph Wil­li­bald Gluck spent part of his youth here from 1720 to 1728, as his fat­her, Ale­xan­der Gluck, was a fores­ter on the local esta­te. The his­to­ric town cen­ter pre­ser­ves archi­tec­tu­re ref­lec­ting its rich past, domi­na­ted by the Church of Saint Cat­he­ri­ne. Other sig­ni­fi­cant land­marks inc­lu­de the pilg­ri­ma­ge Baro­que Cha­pel of the Nati­vi­ty of the Vir­gin Mary with a Way of the Cross, the roman­tic ruins of Kame­ni­ce Cast­le with an obser­va­ti­on tower on Cast­le Hill, and the late-​Gothic Church of Saint James the Gre­a­ter, also fea­tu­ring an obser­va­ti­on tower.

The pro­xi­mi­ty to the Bohe­mian Swit­zer­land Nati­onal Park is a major att­rac­ti­on, along­si­de the near­by Zápol­ský Cast­le with its beau­ti­ful gar­dens. Local res­tau­rants and cafés offer tra­di­ti­onal Lusa­tian spe­cial­ties and home­ma­de des­serts. The town’s ter­ri­to­ry meets the boun­da­ries of three pro­tec­ted lands­ca­pe are­as: Elbe Sand­sto­ne Moun­tains, Lusa­tian Moun­tains, and the Cen­tral Bohe­mian Uplands.


Böh­misch Kam­nitz (tsche­chisch Čes­ká Kame­ni­ce) ist eine Stadt in Nord­böh­men, Tsche­chien, durch die der Fluss Kam­nitz flie­ßt. Ihr his­to­ris­cher Stadt­kern steht unter Denk­mals­chutz und gilt als eines der am bes­ten erhal­te­nen his­to­ris­chen Zen­tren in Nord­böh­men. Die Stadt hat eine Flä­che von 38,76 km², 5.247 Ein­woh­ner und liegt auf einer Höhe von 301 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Sie ist von den Lau­sit­zer Ber­gen, der Böh­mis­chen Sch­we­iz und dem Böh­mis­chen Mit­tel­ge­bir­ge umgeben.

Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung stammt aus dem Jahr 1352, obwohl die Stadt ver­mut­lich schon vor 1283 geg­rün­det wur­de. Laut eini­gen Quel­len könn­te Böh­misch Kam­nitz bere­its im 11. Jahr­hun­dert von den Lau­sit­zer Sor­ben besie­delt wor­den sein. Mit­te des 13. Jahr­hun­derts kamen deuts­che Sied­ler hin­zu, und im Jahr 1394 stan­den hier bere­its 67 Häu­ser. Nach dem Zwe­i­ten Weltk­rieg wur­de der Gro­ßte­il der Bevöl­ke­rung ver­trie­ben. Seit 2005 trägt Böh­misch Kam­nitz den Titel His­to­ris­che Stadt“. Zur Stadt gehören die Orts­te­i­le Čes­ká Kame­ni­ce, Dol­ní Kame­ni­ce, Fili­pov, Hor­ní Kame­ni­ce, Huní­kov, Kame­nic­ká Nová Vís­ka, Ker­har­ti­ce, Lís­ka, Pekel­ský Důl und Vís­ka pod Lesy.

Von Herbst 1856 bis Som­mer 1857 besuch­te der Kom­po­nist Anto­nín Dvo­řák die ört­li­che Bür­gers­chu­le. Der Kom­po­nist Chris­toph Wil­li­bald Gluck leb­te von 1720 bis 1728 hier, da sein Vater Ale­xan­der Gluck Förs­ter auf dem loka­len Gut war. Das his­to­ris­che Stadt­zen­trum bewa­hrt Archi­tek­tur, die ihren rei­chen his­to­ris­chen Hin­ter­grund wider­spie­gelt. Domi­nie­rend ist die Kir­che der hei­li­gen Kat­ha­ri­na. Wei­te­re bede­uten­de Sehen­swür­dig­ke­i­ten sind die baroc­ke Wall­fa­hrt­ska­pel­le Mariä Geburt mit Kre­uzweg, die roman­tis­che Ruine der Burg Kam­nitz mit Aus­sichts­turm auf dem Sch­loss­berg und die spät­go­tis­che Kir­che des hei­li­gen Jako­bus des Älte­ren mit Aussichtsturm.

Att­rak­tiv ist die Nähe zum Nati­onal­park Böh­mis­che Sch­we­iz. Nicht weit ent­fernt liegt auch das Sch­loss Zápol­ský mit sei­nen schönen Gär­ten. Loka­le Res­tau­rants und Cafés bie­ten tra­di­ti­onel­le Lau­sit­zer Spe­zia­li­tä­ten und haus­ge­mach­te Des­serts an. Auf dem Gebiet der Stadt tref­fen sich die Gren­zen von drei Lands­chaftss­chutz­ge­bie­ten: Elb­sand­ste­in­ge­bir­ge, Lau­sit­zer Gebir­ge und Böh­mis­ches Mittelgebirge.


Čes­ká Kame­ni­ce (němec­ky Böh­misch Kam­nitz) je měs­to v sever­ních Čechách, kte­rým pro­té­ká řeka Kame­ni­ce. His­to­ric­ké jád­ro měs­ta je měst­skou památ­ko­vou zónou a je pova­žo­vá­no za jed­no z nej­za­cho­va­lej­ších his­to­ric­kých cen­ter v sever­ních Čechách. Měs­to se rozk­lá­dá na plo­še 38,76 km², má 5247 oby­va­tel a nachá­zí se v nad­mo­řs­ké výš­ce 301 met­rů nad mořem. Je obklo­pe­no Lužic­ký­mi hora­mi, Čes­kým Švý­car­skem a Čes­kým středohořím.

Prv­ní písem­ná zmín­ka o měs­tě pochá­zí z roku 1352, avšak vět­ši­na pub­li­ka­cí uvá­dí, že bylo zalo­že­no již před rokem 1283. Pod­le něk­te­rých zdro­jů moh­la být Čes­ká Kame­ni­ce osíd­le­na již v 11. sto­le­tí Lužic­ký­mi Srby. V polo­vi­ně 13. sto­le­tí se zde usa­di­li němeč­tí kolo­nis­té a roku 1394 zde stá­lo 67 domů. Po dru­hé světo­vé vál­ce byla vět­ši­na původ­ní­ho oby­va­tels­tva vysíd­le­na. Od roku 2005 je Čes­ká Kame­ni­ce ozna­čo­vá­na jako His­to­ric­ké měs­to“. Míst­ní čás­ti zahr­nu­jí Čes­kou Kame­ni­ci, Dol­ní Kame­ni­ci, Fili­pov, Hor­ní Kame­ni­ci, Huní­kov, Kame­nic­kou Novou Vís­ku, Ker­har­ti­ce, Lís­ku, Pekel­ský Důl a Vís­ku pod Lesy.

Od podzi­mu 1856 do léta 1857 navš­těvo­val zdej­ší měš­ťan­skou ško­lu hudeb­ní skla­da­tel Anto­nín Dvo­řák. V mlá­dí zde v letech 17201728 žil také skla­da­tel Chris­toph Wil­li­bald Gluck, jehož otec Ale­xan­der Gluck byl les­ní­kem na míst­ním pan­ství. V his­to­ric­kém cen­tru měs­ta se docho­va­la archi­tek­tu­ra odrá­že­jí­cí jeho boha­tou minu­lost. Domi­nan­tou je kos­tel sva­té Kate­ři­ny. Dal­ší význam­né památ­ky zahr­nu­jí barok­ní pout­ní kap­li Naro­ze­ní Pan­ny Marie s kří­žo­vou ces­tou, roman­tic­kou zří­ce­ni­nu hra­du Kame­ni­ce s rozh­led­nou na Zámec­kém vrchu a pozdně gotic­ký kos­tel sva­té­ho Jaku­ba Vět­ší­ho s vyhlíd­ko­vou věží.

Vel­kým lákad­lem je blíz­kost národ­ní­ho par­ku Čes­ké Švý­car­sko. Neda­le­ko se nachá­zí také Zápol­ský zámek s krás­ný­mi zahra­da­mi. Míst­ní res­tau­ra­ce a kavár­ny nabí­ze­jí tra­dič­ní lužic­ké spe­cia­li­ty a domá­cí dezer­ty. Na úze­mí měs­ta se set­ká­va­jí hra­ni­ce tří chrá­něných kra­jin­ných oblas­tí: Lab­ské pís­kov­ce, Lužic­ké hory a Čes­ké středohoří.


Use Facebook to Comment on this Post