Krajina, Zahraničie, Chorvátsko, TOP, Fotografie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

skala
Hits: 6228

je najdlhším ostrovom v Chorvátsku. Jeho rozloha je 299.66 km2, pobrežná línia je dlhá 269.2 km. Podľa amerického The Traveller patrí medzi desať najkrajších turistických oblastí na svete (sucuraj-hvar.com). Žije tu asi 11 500 obyvateľov. Hvar sa vyznačuje príjemnou stredozemskou klímou. Miernymi zimami, teplými letami, množstvo slnečného svitu. Najvyššia bola 37 °C bola zaznamenaná v roku 1935 (island-hvar.info). Bol známy od antiky svojou dôležitou strategickou a námornou polohou, kultúrnymi a prírodnými pamiatkami. Nachádzajú sa tu levanduľové , staré olivovníky, vinohrady v jedinečnej harmónii človeka a prírody (hvarinfo.com). V čase poslednej doby ľadovej bola hladina Jadranského mora o 96.4 metra nižšie než dnes. Hvar bol podľa súčasných poznatkov vtedy vystavený extrémnym búrkam a vetrom z vnútrozemia, čo formovalo vzhľad Hvaru. Severné pobrežie v západnej časti je mimoriadne členité, často ho vyhľadávajú jachtári. V minulosti pokrývali značnú časť ostrova borovicové (Pinus halepensis, P. nigra dalmatica). Povrchové vodné toky Hvar nemá (ihvar.cz). Hvar sa vyznačuje veľmi vysoké množstvo slnečného svitu (ihvar.cz). K najvyhľadávanejším plážam tie na Pakleni otoci, na ostrove Ščedro a západne od Zavaly. Pakleni otoci, poloostrov Kabal, zátoka Tatinja, ostrovčeky Zečevo, zátoka Zala Luka sú vyhľadávané potápačmi. V posledných rokoch boli vybudované cyklotrasy, niektoré z nich vedú po makadamových cestách a poskytujú tak vidieť aj odľahlejšie časti ostrova (ihvar.cz).

Nálezy prehistorického človeka z jaskýň sú z obdobia 3500 – 2500 pred n. l. (ihvar.cz). V prvom tisícročí pred n. l. tu žili Ilýri (ihvar.cz). Ilýri si stavali opevenené – gradiny (ihvar.cz). V rokoch 385 – 384 pred n. l. sa na mieste Stareho Gradu usadili gréci a založili Pharos. Práve z tohto gréckeho názvu bolo odvodené neskoršie pomenovanie ostrova Hvar (ihvar.cz). V 3. storočí pred n. l. sa objavuje aj názov Piteyeia (Wikipedia.sk). Na územie si vtedy robili zálusk Rimania. Ilýr Demetrius (Demetrije Hvaranin, resp. Demetrije Farski) bol spojenec ilýrskej kráľovni Teuty, ktorá bola odbojným nepriateľom Ríma. Podarilo sa mu v tretej tretine 3. storočia pred n. l. ovládnuť oblasť od dnešnej severnej Dalmácie po dnešný Durres v Albánsku. Rimania však Demetriusa aj Teutu porazili. V polovici 1. storočia pred n. l. boli Rimania pánmi celého Jadranu (ihvar.cz). Za rímskej vlády sa objavuje pre ostrov názov Pharia a Fara (Wikipedia.sk). Na prelome 5 a 6. storočia ohrozovali Hvar Ostrogóti. V 7. storočí prišli na Hvar  (ihvar.cz). Vtedy sa v názve ostrova Fara zmenilo f za staroslovanské hv – Hvar. Rímski usadlíci používali pomenovanie Quarra, neskôr aj Lesina, Liesena (Wikipedia.sk). Neskôr bol ostrov pod správou Byzanstskej ríše. V 11. storočí sa Hvar stal súčasťou chorvátskeho kráľovstva. Od 11. do 19. storočia sa ostrov nazýva Lesna, prípadne Lisna, Lessna. V roku 1278 sa Hvar rozhodol byť spojencom Benátskej republiky, čo sa mu trvalejšie podarilo od roku 1420. Tento stav trval do konca 18. storočia, kedy Benátska republika zanikla. V tomto období vzrástol ekonomický a strategický kredit ostrova. V rokoch 1813 – 1918 bol Hvar pod Rakúskou správou. Po roku 1918 tri roky okupovalo ostrov , ale od roku 1921 sa stal ostrov súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr Juhoslávii. Od roku 1992 je súčasťou Chorvátskej republiky (ihvar.cz).

Hvar sa vyznačuje výrazne stredomorskou pôvodnou vegetáciou. Pinus dalmatica rastie na najvyššom horskom hrebeni Hvaru. Okrem toho sa vyskytuje už len v najvyšších polohách ostrova Brač a rástla na obdobných miestach ostrova Korčula. Endemitmi sú Tamarix dalmatica, Centaurea ragusina, Rubus dalmatinus, Iris dalmatica. Na ostrove sa darí opuncii Opuncia barbarica, Agave altissima, A. ingens, Rosmarinus officinalis, Levandula vera, Salvia officinalis, Pithosporum tobira, Myrtus communis, Ceratonica siliqua, Quecus ilex, Arbutus unedo (ihvar.cz). Okrem levandule sa na Hvare zbierajú aj rumanček, fenykel, tymián. Rozvinuté je aj včelárstvo, ktoré má rímsku tradíciu. Cca 130 včelárov má okolo 3000 úľov (ihvar.cz). 

Na Hvare sa, napr. v obci Humac, Malo Grablje, Velo Grablje, dochovala pozoruhodná starobylá pôvodná ľudová . Kamenné boli zväčša prízemné, strechy a rýny boli takisto kamenné. Vnútri bola veľká obytná miestnosť bez prepážok, v strede s ohniskom, bez komína a bez okien. Poschodové domy zámožnejších občanov mali obytnú miestnosť na poschodí, ku ktorému viedlo kamenné schodište. Táto miestnosť už mala komín. Iné hospodárske priestory spolu so studňou boli ohradené na dvore. Najstarším stavebným typom však sú tzv. trimy – totožné s kažuny či bunjemy na ostatnom jadranské pobreží. Sú to malé nízke kamenné domy kruhového pôdorysu, postavené vo voľnej krajine z lomového kameňa nasucho. Veľmi obľúbené boli malé trimy u starých Ilýrov, ktorým slúžili ako a úschovne náradia. K rovnakému účelu sa stavali až do novej doby (ihvar.cz).

Hvar is the longest island in Croatia, covering an area of 299.66 km2, with a coastline stretching 269.2 km. According to the American magazine „The Traveller,“ it is among the ten most beautiful tourist regions in the world. Approximately 11,500 people live there. Hvar is characterized by a pleasant Mediterranean climate, with mild winters, warm summers, and abundant sunshine. The highest recorded temperature, 37 °C, was noted in 1935. Known since antiquity for its strategic and maritime importance, as well as cultural and natural landmarks, Hvar boasts lavender fields, ancient olive groves, and vineyards in a unique harmony of human and natural elements. During the last ice age, the Adriatic Sea level was 96.4 meters lower than today. At that time, Hvar experienced extreme storms and winds from the interior, shaping its appearance. The northern coast in the western part is extremely rugged and often attracts sailors. In the past, substantial parts of the island were covered by pine forests (Pinus halepensis, P. nigra dalmatica). Hvar does not have surface watercourses. Hvar is characterized by a very high amount of sunshine. Among the most sought-after beaches are those on the Pakleni Islands, the island of Ščedro, and west of Zavala. Pakleni Islands, the Kabal Peninsula, Tatinja Bay, the islets of Zečevo, and Zala Luka Bay are popular among divers. In recent years, cycling routes have been established, some of which follow gravel roads, providing a glimpse of the more remote parts of the island.

Prehistoric findings from caves date back to the period of 3500 – 2500 BCE. In the first millennium BCE, Illyrians inhabited the island, constructing fortified settlements known as „gradinas.“ In 385-384 BCE, Greeks settled at the site of Stari Grad, founding Pharos. The later name of the island, Hvar, is derived from this Greek name. In the 3rd century BCE, the name „Piteyeia“ also appears. The Romans coveted the territory, and Illyrian Demetrius, an ally of the Illyrian queen Teuta, managed to control the area from present-day northern Dalmatia to Durres in present-day Albania in the third quarter of the 3rd century BCE. However, the Romans defeated Demetrius and Teuta. In the mid-1st century BCE, the Romans became masters of the entire Adriatic. Under Roman rule, the island was known as Pharia and Fara. In the 5th-6th century, the Ostrogoths threatened Hvar, and in the 7th century, the Slavs arrived. It was during this time that the name of the island changed from Fara to Hvar, with the Roman settlers using the name Quarra, later also Lesina and Liesena. The island later fell under Byzantine rule. In the 11th century, Hvar became part of the Croatian kingdom. From the 11th to the 19th century, the island was called Lesna or Lisna. In 1278, Hvar decided to ally with the Venetian Republic, which lasted more permanently from 1420. This status continued until the end of the 18th century, when the Venetian Republic ceased to exist. During this period, the economic and strategic importance of the island increased. From 1813 to 1918, Hvar was under Austrian administration. After 1918, Italy occupied the island for three years, but from 1921, the island became part of the Kingdom of Serbs, Croats, and Slovenes, later Yugoslavia. Since 1992, it has been part of the Republic of Croatia.

Hvar is characterized by distinctly Mediterranean native vegetation. Pinus dalmatica grows on the highest mountain ridge of Hvar. Besides Hvar, it is found only in the highest parts of the islands of Brač and Korčula. Endemic species include Tamarix dalmatica, Centaurea ragusina, Rubus dalmatinus, Iris dalmatica. Opuntia Opuncia barbarica, Agave altissima, A. ingens, Rosmarinus officinalis, Lavandula vera, Salvia officinalis, Pithosporum tobira, Myrtus communis, Ceratonica siliqua, Quercus ilex, Arbutus unedo also thrive on the island. In addition to lavender, chamomile, fennel, and thyme are also collected on Hvar. Beekeeping, with a Roman tradition, is well-developed, with around 130 beekeepers having about 3000 hives. Hvar has preserved remarkable ancient folk architecture in places such as Humac, Malo Grablje, and Velo Grablje. Stone houses were mostly single-story, with stone roofs and gutters. Inside, there was a large living space without partitions, a central fireplace, no chimney, and no windows. Two-story houses of wealthier citizens had a living room upstairs, accessible by a stone staircase, which already had a fireplace. Other utility spaces, along with a well, were enclosed in the yard. The oldest type of building, called „trimy,“ identical to kažuny or bunje on the rest of the Adriatic coast, are small, low stone houses with a circular footprint, built in the open field with dry-stone construction. These were popular among the ancient Illyrians and served as shelters and tool storage. They continued to be built until the modern era.

Hvar je najdulji otok u Hrvatskoj. Njegova površina iznosi 299,66 km2, a obalna crta je duga 269,2 km. Prema američkom časopisu The Traveller spada među deset najljepših turističkih područja na svijetu (sucuraj-hvar.com). Na otoku živi oko 11.500 stanovnika. Hvar se odlikuje ugodnom sredozemnom klimom, blagim zimama, toplim ljetima i obiljem sunčevog svjetla. Najviša zabilježena temperatura bila je 37 °C, zabilježena 1935. godine (island-hvar.info). Otok je poznat od antike po svojoj važnoj strateškoj i pomorskoj poziciji, kulturnim i prirodnim znamenitostima. Na njemu se nalaze lavandina polja, stari maslinici i vinogradi u jedinstvenoj harmoniji čovjeka i prirode (hvarinfo.com). U doba posljednjeg ledenog doba razina Jadranskog mora bila je za 96,4 metra niža nego danas. Hvar je tada bio izložen ekstremnim olujama i vjetru s kopna, što je oblikovalo izgled otoka. Sjeverna obala na zapadnom dijelu iznimno je razuđena, često je tražena od strane jahtara. U prošlosti su znatan dio otoka pokrivali borovi (Pinus halepensis, P. nigra dalmatica). Hvar nema površinske vodene tokove (ihvar.cz). Hvar se ističe visokom količinom sunčevog svjetla (ihvar.cz). Među najtraženije plaže ubrajaju se one na Paklenim otocima, na otoku Šćedro i zapadno od Zavale. Pakleni otoci, poluotok Kabal, uvala Tatinja, otokčići Zečevo, uvala Zala Luka popularna su odredišta roniocima. U posljednjim godinama izgrađene su biciklističke staze, neke od njih vode makadamskim cestama i pružaju priliku vidjeti i udaljenije dijelove otoka (ihvar.cz).

Nalazi prapovijesnog čovjeka iz pećina datiraju iz razdoblja 3500. – 2500. pr. Kr. (ihvar.cz). Tijekom prvog tisućljeća pr. Kr. na otoku su živjeli Iliri (ihvar.cz). Iliri su gradili utvrđena naselja – gradine (ihvar.cz). U godinama 385. – 384. pr. Kr. Grci su se naselili na mjestu Starog Grada i osnovali Pharos. Upavo iz ovog grčkog imena kasnije je izveden naziv otoka Hvar (ihvar.cz). U 3. stoljeću pr. Kr. pojavljuje se i naziv Piteyeia (Wikipedia.sk). Rimljani su tada pokazivali interes za to područje. Ilir Demetrije (Demetrije Hvaranin ili Demetrije Farski) bio je saveznik ilirske kraljice Teute, koja je bila pobunjenički neprijatelj Rima. Demetrije je uspio u trećoj trećini 3. stoljeća pr. Kr. zavladati područjem od današnje sjeverne Dalmacije do današnjeg Drača u Albaniji. Rimljani su ipak porazili Demetrija i Teutu. U drugoj polovici 1. stoljeća pr. Kr. Rimljani su bili gospodari cijelog Jadranskog mora (ihvar.cz). Za rimskog vladavine javlja se naziv otoka Pharia i Fara (Wikipedia.sk). Tijekom prijelaza iz 5. u 6. stoljeće Hvar su prijetili Ostrogoti. U 7. stoljeću na Hvar su došli Slaveni (ihvar.cz). Tada se u nazivu otoka Fara promijenilo f u staroslavensko hv – Hvar. Rimski naseljenici koristili su ime Quarra, kasnije i Lesina, Liesena (Wikipedia.sk). Kasnije je otok bio pod vlašću Bizantskog Carstva. U 11. stoljeću Hvar postaje dio hrvatskog kraljevstva. Od 11. do 19. stoljeća otok se nazivao Lesna, Lisna, Lessna. Godine 1278. Hvar je odlučio biti saveznik Mletačke Republike, što mu je trajnije uspjelo od 1420. godine. Taj status trajao je do kraja 18. stoljeća, kada je Mletačka Republika nestala. U tom razdoblju porasla je ekonomska i strateška važnost otoka. U godinama 1813. – 1918. Hvar je bio pod vlašću Austrije. Nakon 1918. godine otok je tri godine okupirala Italija, ali od 1921. godine postao je otok u sastavu Kraljevine Srba, Hrvata i Slovenaca, kasnije Jugoslavije. Od 1992. godine dio je Republike Hrvatske (ihvar.cz).

Hvar se ističe izrazito sredozemnom autohtonom vegetacijom. Pinus dalmatica raste na najvišem planinskom grebenu Hvara. Osim toga, nalazi se samo na najvišim područjima otoka Brača i sličnim mjestima otoka Korčule. Endemi otoka uključuju Tamarix dalmatica, Centaurea ragusina, Rubus dalmatinus, Iris dalmatica. Na otoku uspijeva i opuntia Opuncia barbarica, Agave altissima, A. ingens, Rosmarinus officinalis, Lavandula vera, Salvia officinalis, Pithosporum tobira, Myrtus communis, Ceratonica siliqua, Quercus ilex, Arbutus unedo (ihvar.cz). Osim lavande, na Hvaru se beru i kamilica, komorač, timijan. Razvijeno je i pčelarstvo koje ima rimsku tradiciju. Oko 130 pčelara ima oko 3000 košnica (ihvar.cz). Na Hvaru se, primjerice, u naseljima Humac, Malo Grablje, Velo Grablje, sačuvala značajna starinska autohtona arhitektura. kuće bile su uglavnom prizemne, krovovi i oluci bili su također od kamena. Unutrašnjost je bila velika stambena prostorija bez pregrada, s ognjištem u sredini, bez dimnjaka i prozora. Katnice kuća bogatijih građana imale su stambeni prostor na katu, do kojeg se dolazilo kamenim stepeništem. Taj prostor već je imao dimnjak. Ostali gospodarski prostori zajedno s bunarom bili su ograđeni na dvorištu. Najstariji tip gradnje, međutim, su takozvane trimy – iste kao kažuni ili bunje na drugim jadranskim obalama. To su male niske kamene kuće kružnog tlocrta, izgrađene usred polja od kamenih blokova suhozida. Vrlo su popularne bile male trimy kod starih Ilira, koje su koristile kao skloništa i spremišta za alat. Služile su istoj svrsi sve do novog doba (ihvar.cz).

Niektoré príspevky

 

Krajina, Slovensko, TOP, Fotografie, Šariš

Šariš

skala
Hits: 4268

tvoria povodie riek Torysa, Topľa a Ondava. Historickým centrom bol Šarišský hrad, od roku 1647 je ním Prešov (saris.eu.sk). Maďarský pomenovanie Šariša je Sáros, nemecké Scharosch (Wikipedia). Pomenovanie Šariš pochádza pravdepodobne od slova Sar, údajne sa tak nazýval jeden zo staroslovanských kmeňov (Mario Hudák). Nemecké osídlenie sa najviac prejavilo v mestách Bardejov a Prešov. Prvá valašská kolonizácia v 14. storočí sa usídlila najmä v strede a na juhu. Sever zasiahla až od 16. storočia (kulturno.sk). Je zaujímavé, že tento región nebol zasiahnutý tureckým rabovaním. Po valašskej kolonizácii v 15. storočí do regiónu Šariš prišli Rusíni a Ukrajinci (Wikipedia). 

Charakteristické sú pre región drevené kostoly (saris.eu.sk). Centrom Horného Šariša je Bardejov, Dolného Prešov (Wikipedia). Na severe sa chovali ovce, bolo hlavným živobytím, spracovávala sa vlna a kožušina. V iných oblastiach sa choval dobytok a ošípaná. Pestoval sa ľan, konope, zemiaky, pohánka, ale aj ovocie, najmä čerešne a marhule. V lesných oblastiach sa ťažilo , vyrábalo drevené uhlie. V okolí Čergova sa vyrábali šindle. V Suchej doline sa vyrábalo vápno s vyťaženého vápenca. V Prešove sa vyrábali zbrane, , v Bardejove košíky. V regióne existovali viaceré sklárne, v Bogliarke maľovali na sklo. Významne sa tu tvorili drevorezbárske predmety. Prešov preslávilo jediné slovenské ložisko kamennej (kulturno.sk). sa tu stavali ako zruby. Smerom na juh boli omietnuté vápnom. Na Hornom Šariši sa používali aj viachranné strechy. Na drevených kostoloch zanechali svoju aj majstri z východných a juhovýchodných krajín (kulturno.sk). V regióne sa používali paličkované čipky, obľúbené boli čepce. Tancovali sa povelové a krútivé tance, parobské čapáše, bašistofka, hajdukovanie. Špecialitami sú pohánkové cestoviny plnené syrom, múčno-mliečne kaše a polievky zo sušeného ovocia. Na sa pripravujú bobaľky, alebo kračun (kulturno.sk). 

Územie Šariša sa koncom 18. storočia členilo na šesť slúžnovských okresov: Hornotoryský, Strednotoryský, Dolnotoryský, Sekčovský, Topliansky a Makovický (Mario Hudák). Vo Svidníku sa konávajú Rusínov a Ukajincov. V Bardejove slávnosti Rusínske a ukrajinské piesne. V Raslaviciach Šarišské slávnosti (Wikipedia). Obyvatelia Šariša hovoria írečitým šarišským nárečím (slovakia.travel). V Bardejove je Šarišské múzeum so zbierkou ikonopisectva. V Boliarovciach sa zachoval funkčný mlyn. Vo Svidníku je múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry. V Raslaviciach sa nachádza Galéria ľudového umenia (kulturno.sk).

The region of Šariš is formed by the basins of the Torysa, Topľa, and Ondava rivers. The historical center was Šariš Castle, and since 1647, it has been represented by Prešov (saris.eu.sk). In Hungarian, Šariš is called Sáros, and in German, it’s referred to as Scharosch (Wikipedia). The name Šariš likely originates from the word „Sar,“ which supposedly referred to one of the Old Slavic tribes (Mario Hudák). German settlement had a significant impact, especially in the cities of Bardejov and Prešov. The first Wallachian colonization in the 14th century settled mainly in the central and southern parts, reaching the north only from the 16th century (kulturno.sk). Remarkably, this region was not affected by Turkish raids. After Wallachian colonization in the 15th century, Rusyns and Ukrainians came to the Šariš region (Wikipedia).

Characteristic of the region are wooden churches (saris.eu.sk). The center of Upper Šariš is Bardejov, and the center of Lower Šariš is Prešov (Wikipedia). Sheep farming, which was the main livelihood, predominated in the north, with wool and fur processing. In other areas, cattle and pigs were raised. Linen, hemp, potatoes, buckwheat, as well as fruits, especially cherries and apricots, were cultivated. In the forested areas, wood was harvested, and wooden coal was produced. In the Čergov area, shingles were manufactured. Limestone was extracted, and lime was produced in Suchá dolina. In Prešov, weapons and locks were manufactured, while Bardejov was known for basket weaving. Several glassworks existed in the region, and in Bogliarka, they painted on glass. Wooden carvings were a significant craft in the area. Prešov gained fame for having the only Slovak rock salt deposit (kulturno.sk). Houses were constructed as log cabins, and those facing south were coated with lime. In Upper Šariš, multi-roof structures were used. Craftsmen from eastern and southeastern countries left their mark on the wooden churches in the region (kulturno.sk). Bobbin lace and headscarves were popular in the region. Dances included command and spinning dances, parobské čapáše, bašistofka, and hajdukovanie. Specialties included buckwheat pasta filled with cheese, flour-milk porridge, and soups made from dried fruits. For Christmas, bobaľky or kračun are prepared (kulturno.sk).

By the late 18th century, the Šariš region was divided into six district courts: Upper Torysa, Middle Torysa, Lower Torysa, Sekčov, Topľianky, and Makovica (Mario Hudák). In Svidník, the Rusyn and Ukrainian Festivals take place. Bardejov hosts the Rusyn and Ukrainian Song Festivals. In Raslavice, the Šariš Festivals are held (Wikipedia). The inhabitants of Šariš speak the distinctive Šariš dialect (slovakia.travel). Bardejov features the Šariš Museum with an icon painting collection. In Boliarovce, a functional mill has been preserved. Svidník has a museum of Ukrainian-Rusyn culture. Raslavice houses the Gallery of Folk Art (kulturno.sk).

Шариш утворює вододіл річок Ториса, Топля та Ондава. Історичним центром був Шаришський замок, а з 1647 року ним є Пряшів (saris.eu.sk). У русинській мові Шариш відомий як „Сярось“ (Syaros‘) і в українській як „Шаріш“ (Sharish) (Wikipedia). Назва Шариша, ймовірно, походить від слова „Сар“ (Sar), яке, за переказами, вживалося для позначення одного зі старослов’янських племен (Mario Hudák). Німецьке заселення мало значущий вплив, особливо в містах Бардейов і Пряшів. Перша валахська колонізація у 14 столітті поширилася переважно в центральних і південних частинах. Північна частина була заселена лише з 16 століття (kulturno.sk). Цікаво, що цей регіон не був зачеплений турецькими набігами. Після валахської колонізації в 15 столітті до Шариша прийшли русини та українці (Wikipedia).

Для регіону характерні дерев’яні церкви (saris.eu.sk). Центром Верхнього Шариша є Бардейів, а нижнього – Пряшів (Wikipedia). Мешканці Шариша розмовляють своїм специфічним наріччям (slovakia.travel). Традиційним засобом забезпечення в регіоні був скотарство, яке визначало життя на півночі. Вовна і ковдра з вовни оброблялися. В інших областях тримали худобу і свиней. Вирощували лля, коноплі, картоплю, гречку, а також фрукти, особливо вишні і абрикоси. У лісах видобували деревину, виготовляли дерев’яне вугілля. В околицях Чергова виготовляли шиндри. В Сухій Долині виготовляли вапно з вапняка. В Пряшові виготовляли зброю та замки, а в Бардейові були відомі виробництвом кошиків. В регіоні існували кілька склярень, а в Боглярці малювали на скло. Дереворізьбарство було значущим ремеслом в області. Пряшів здобув славу як єдиний солодкий резервуар в Словаччині (kulturno.sk). Домогосподарства будувалися як зруби. У південній частині вони могли бути вапнякові. У Верхньому Шариші використовувалися багатошарові дахи. Майстри з східних та південно-східних країн залишили свої сліди також на дерев’яних церквах в регіоні (kulturno.sk).

В регіоні носили паличковану вишивку, популярні були чепці. Танці включали командні і обертові танці, хлопські чапаї, баштовську пісню та гайдамацьку ходу. Традиційні страви включають гречані локшина з сиром, каші з муки та молока та супи з сушених фруктів. На Різдво готують бобалки або крачун (kulturno.sk). В кінці 18 століття регіон Шариш був розділений на шість судових округів: Верхньоториський, Середньоториський, Нижньоториський, Секчівський, Топлянський і Маковицький (Mario Hudák). У Свідник проводяться Свята русинів і українців. В Бардейові відбуваються свята Русинських і Українських пісень. У Раславицях проходять Шаришські свята (Wikipedia). Музей Шариша в Бардейові має у своїх експозиціях іконопис. У Боляровцях зберігся функціональний млин. У Свіднику є музей українсько-русинської культури. У Раславицях є Галерея народного мистецтва (kulturno.sk).

Niektoré príspevky

,

Krajina, Slovensko, Príroda, Rastliny, Stromy, Liptov, Hory, Organizmy, Biotopy, Fotografie

Važec

skala
Hits: 5432

Važec leží v Liptovskej kotline, v údolí Bieleho Váhu v nadmorskej výške 788 metrov nad morom. Nemecký názov pre obec je Waagsdorf, maďarský Vázsec. Na ploche 59.68 km2 (Wikipedia) tu žije takmer 2 500 obyvateľov (vysoke-tatry.info). Chotárne názvy „Turie pole“, Turapula svedčia o starobylosti (Michal Hybena). Obec založil šoltýs Gerhardt v roku 1280. Vlastníkmi boli najmä Szentiványiovci, Szmreczányiovci a Baánovci (vysoke-tatry.info). V roku 1310 sa spomína osada Bilansko pri Bilanskej vode (obecvazec.sk). V roku 1931 takmer celá obec, charakteristická drevenicami, vyhorela. Važec bol vďačným miestom tvorby mnohých maliarov, dôkladne ho preskúmali národopisci, pretože  ľudového odievania, zvykov a umenia sa zachovali v neštylizovanej a čistej podobe až do záveru 20. storočia. K obci sa viaže Važecká jaskyňa s kvapľovou výzdobou (vysoke-tatry.info). Pomenovanie obce pochádza od (Michal Hybena). Važec je charakteristický ľudovým staviteľstvom, ktoré nesie charakteristické znaky horských oblastí. Pôvodné zrubové jednopriestorové – „Drevenice“ sa stavali v nepravidelnom zoskupení. Stavali sa prevažne zo smrekového dreva, pričom na základy, priečky a sýpky sa používal riečny kameň spájaný hlinenou maltou. Charakteristický je aj ľudový kroj. Šil sa s ľanového plátna a bieleho súkna, ktoré boli vyrábané z ľanu a vlny. Používala sa aj kožušina. Zachovala sa forma dlhého košeľovitého odevu (Michal Hybena).

Važec is situated in the Basin, in the valley of the White Váh river, at an elevation of 788 meters above sea level. The German name for the village is Waagsdorf, and in Hungarian, it is known as Vázsec. Covering an area of 59.68 km2 (Wikipedia), it is home to nearly 2,500 residents (vysoke-.info). Field names like „Turie pole“ and Turapula indicate the ancient history of settlement ( Hybena). The village was founded by the bailiff Gerhardt in 1280. Owners of the village included the Szentiványiovci, Szmreczányiovci, and Baánovci families (vysoke-tatry.info). In 1310, the settlement Bilansko near Bilanská is mentioned (obecvazec.sk). In 1931, almost the entire village, characterized by wooden cottages, burned down. Važec was an appreciative place for the work of many painters; ethnographers extensively studied it because traditions of folk clothing, customs, and art were preserved in an un-stylized and pure form until the end of the 20th century. The Važecká Cave with stalactite decorations is associated with the village (vysoke-tatry.info). The village’s name comes from the Váh River (Michal Hybena). Važec is characterized by folk architecture bearing distinctive features of mountainous regions. Original log single-room houses, known as „Drevenice,“ were built in irregular clusters. They were mainly constructed from spruce wood, using river stones and clay mortar for foundations, partitions, and granaries. The folk costume is also characteristic, made of linen and white cloth from linen and wool. Fur was also used, and the long shirt-like garment form has been preserved (Michal Hybena).

Hyben Michal, 1981: Važec, Osveta, , Osveta, 344 pp.

,

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Spiš, Fotografie

Spišská Belá

skala
Hits: 3456

Spišská Belá leží v nadmorskej výške 631 metrov nad morom. Mesto je zložené z dvoch katastrálnych území: Spišská Belá a Strážky. Strážky sú dnes mestskou časťou, boli pričlenené v roku 1972. V Spišskej Belej žije 6612 obyvateľov (spisskabela.sk). Každoročne sa tu koná Spišský zemiakársky jarmok, furmanské preteky Belianska podkova, Kaštieľne divadelné hry v kaštieli Strážky (spisskabela.sk).

Najstaršie osídlenie na tomto území je z mladšieho paleolitu spred 40 000 rokov, na lokalite „Dlhá medza“ pri Strážkach. Stredoveké osídlenie je spojené s Nemcami a maďarskou pohraničnou pevnosťou v Strážkach z 12. storočia a slovanskou osadou Stragar (Bušovce). Slovanskí obyvatelia Stragaru spolu s maďarskou vojenskou posádkou strážili Uhorskú bránu, ktorá bola riečkou Biela (Bela). Tento názov prevzali do názvu aj nemeckí kolonisti. V 13. storočí vybudovali pre nedostatok 11 km dlhý prívodný kanál – dnes Beliansky potok, s oblasti Tatranskej Kotliny. V 16. storočí bol doplnený o ďalšie prívodné kanály (Andrej Novák). Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1263. Už v roku 1271 patrila medzi spišské nemecké z mestskými právami a výsadami. V minulosti bola známa výrobou spišskej borovičky, dnes je významným centrom pestovania zemiakov (spisskabela.sk). V minulosti sa tu rozprestierali rozsiahle pasienky, kde sa chovali a dobytok. Remeselníci mali cechy, medzi najstaršie patrili mäsiarsky, obuvnícky, krajčírsky, kožušnícky a kováčsky. Intenzívne sa pestoval ľan, na to nadväzovalo tkáčstvo, modrotlač plátna. Ľanové plátno poznali v celom Uhorsku, vyvážalo sa aj na Balkán a do Turecka. Spišská Belá bola od 13. storočia takmer čisto nemeckým mestom, slovenské obyvateľstvo sa objavovalo viac až v 19. storočí. V roku 1853 tvorili Slováci len 3.3 %. V roku 1938 už 61 %. V roku 1869 vznikla tkáčovňa ľanového plátna, v roku 1878 škrobáreň, v roku 1870 a 1872 dva pivovary, v roku 1875 tehelňa, píly a likérka Kleinberger. V rokoch 1945 – 1946 boli belianskí donútení odísť. Nehnuteľnosti prevzalo obyvatelia z Lendaku, Ždiaru a zamagurských obcí (Andrej Novák).

Historické centrum mesta je mestskou pamiatkovou zónou. Nachádza sa tu kostol svätého Antona Pustovníka z 13. storočia, mestská radnica a renesančná zvonica zo 16. storočia, mariánsky stĺp z roku 1729, staré nemecké meštianske . Beliansky rybník ponúka pohľad na panorámu Vysokých Tatier. V Strážkach sa nachádza renesančný kaštieľ s anglickým parkom a gotický kostol svätej Anny so zvonicou. V kaštieli je expozícia Slovenskej národnej galérie venovaná maliarovi Ladislavovi Mednyánszkemu. V Spišskej Belej sa narodil matematik, fyzik, optik Jozef Maximilián Petzval (spisskabela.sk).

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Podunajsko, Fotografie

Petržalka – mestská časť Bratislavy

skala
Hits: 3259

Petržalka je mestskou časťou Bratislavy, na pravom brehu Dunaj v nadmorskej výške 131 metrov nad morom. Má najvyšší počet obyvateľov zo všetkých mestských častí. Jej rozloha je necelých 29 km2. Pôvodne to bola vidiecka obec pri Bratislave s názvom Engerau – úzka niva z nemčiny. V roku 1866 tu žilo v 103 domoch 594 obyvateľov. V roku 1920 už 10 tisíc. Pred 1. svetovou vojnou aj pred rokom 1945 tu žili najmä . Prvý krát bola Petržalka spojená s Bratislavou bola v roku 1891 železničným mostom (Wikipedia).

Dnes jej charakter určujú najmä panelové obytné . Avšak nachádzajú sa tu aj dve prírodné – Malý a Veľký Draždiak a kanál Chorvátske rameno a najstarší verejný park v strednej Európe – Sad Janka Kráľa. Petržalka je rozdelená na  alebo miestne časti: Dvory, , Háje, Ovsište, Janíkov dvor, Kopčany, Zrkadlový háj, Starý háj, Kapitulský dvor. Nachádza sa tu viacero kultúrnych zariadení: Domy kultúry Ovsište, Zrkadlový háj, Lúky, Aréna. Významné je výstavisko Incheba Expo, Ekonomická univerzita v Bratislave a City University (Wikipedia).

Petržalka is a district of , situated on the right bank of the Danube River at an elevation of 131 meters above sea level. It has the highest population among all city districts, covering an area of just under 29 km2. Originally, it was a rural village near Bratislava called Engerau – „narrow floodplain“ in German. In 1866, 594 inhabitants lived in 103 houses, and by 1920, the population had grown to 10,000. Before both World War I and in 1945, Germans predominantly inhabited Petržalka. The first connection between Petržalka and Bratislava was established in 1891 with a railway bridge (Wikipedia).

Today, its character is primarily defined by panel residential buildings. However, two natural lakes – Malý and Veľký Draždiak – and the Chorvátske rameno canal can be found here, along with the oldest public park in Central Europe – Sad Janka Kráľa. Petržalka is divided into neighborhoods or local parts: Dvory, Lúky, Háje, Ovsište, Janíkov dvor, Kopčany, Zrkadlový háj, Starý háj, and Kapitulský dvor. Various cultural facilities are located in Petržalka, including community centers in Ovsište, Zrkadlový háj, Lúky, and the Arena Theatre. Noteworthy establishments include the Incheba Expo exhibition grounds, the University of Economics in Bratislava, and City University (Wikipedia).

Petržalka ist ein Stadtteil von Bratislava, am rechten Ufer der Donau auf einer Höhe von 131 Metern über dem Meeresspiegel gelegen. Es hat die höchste Bevölkerungszahl unter allen Stadtteilen und erstreckt sich über eine Fläche von knapp 29 km2. Ursprünglich war es ein ländliches Dorf in der Nähe von Bratislava mit dem Namen Engerau – „enge Aue“ auf Deutsch. Im Jahr 1866 lebten hier in 103 Häusern 594 Einwohner, und bis 1920 war die Bevölkerung auf 10.000 angewachsen. Vor dem Ersten Weltkrieg und auch vor dem Jahr 1945 lebten hier hauptsächlich Deutsche. Die erste Verbindung zwischen Petržalka und Bratislava wurde 1891 mit einer Eisenbahnbrücke hergestellt (Wikipedia).

Heutzutage wird der Charakter vor allem von Plattenwohnbauten bestimmt. Es gibt jedoch auch zwei natürliche Seen – Malý und Veľký Draždiak – sowie den Kanal Chorvátske rameno und den ältesten öffentlichen Park in Mitteleuropa – den Sad Janka Kráľa. Petržalka ist in Stadtviertel oder lokale Teile unterteilt: Dvory, Lúky, Háje, Ovsište, Janíkov dvor, Kopčany, Zrkadlový háj, Starý háj und Kapitulský dvor. Verschiedene kulturelle Einrichtungen befinden sich in Petržalka, darunter Kulturhäuser in Ovsište, Zrkadlový háj, Lúky und das Arena-Theater. Bedeutende Einrichtungen sind das Ausstellungsgelände Incheba Expo, die Wirtschaftsuniversität Bratislava und die City University (Wikipedia).

Petržalka Bratislava egyik kerülete, a Duna jobb partján található, tengerszint feletti magassága 131 méter. A legnagyobb lakosságú kerület, területe alig 29 négyzetkilométer. Eredetileg egy Bratislava közelében lévő falu volt Engerau néven, aminek német jelentése „keskeny árterület“. 1866-ban 594 lakos élt 103 házban, és 1920-ra a lakosság már elérte a 10 ezret. Az első világháború előtt és 1945 előtt is főként németek lakták Petržalkát. Petržalka először 1891-ben kapcsolódott össze Bratislavával egy vasúti híddal (Wikipedia).

A mai napig főként panelépületek jellemzik. Azonban két természetes tó is megtalálható itt – a Malý és Veľký Draždiak -, valamint a Chorvátske rameno csatorna és Közép-Európa legrégebbi nyilvános parkja – a Sad Janka Kráľa. Petržalka különböző városrészekre vagy helyi részekre van osztva, mint például: Dvory, Lúky, Háje, Ovsište, Janíkov dvor, Kopčany, Zrkadlový háj, Starý háj és Kapitulský dvor. Több kulturális létesítmény is található Petržalkában, mint például az Ovsište, Zrkadlový háj, Lúky kulturális házak és az Aréna Színház. Jelentős létesítmények közé tartozik az Incheba Expo kiállítási terület, a Pozsonyi Gazdasági Egyetem és a City University (Wikipedia).

, , ,