2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Liptov, Liptovské, Obce, Slovenská krajina, Slovenské

Pribylina – kraj pod Kriváňom

skala
Hits: 3866

Pri­by­li­na je jed­na z obcí, kto­rá bola skráš­le­ná, jej cen­trum bolo naozaj pek­ne spra­ve­né. V obci je Múze­um lip­tov­skej dedi­ny.

Leží vo výš­ke 745 met­rov nad morom, pod súto­kom Rač­kov­ho poto­ka s rie­kou Belá. Zalo­že­ná bol v roku 1331. V súčast­nos­ti tu žije 1350 oby­va­te­ľov. Neďa­le­ké Pod­ban­ské je výcho­dis­kom do východ­nej čas­ti Západ­ných Tatier a do západ­nej čas­ti Vyso­kých Tatier (pri​by​li​na​.sk). Názov obce je mož­no odvo­de­ný od toho, že leží pri rie­ke, kto­rá mala pôvod­ne meno Bia­la. Ale­bo sa via­že ku náre­čo­vé­mu slo­vu ​“pri­by”, kto­ré ozna­ču­je nových osad­ní­kov (pri​by​li​na​.sk).

Pri­by­li­na is one of the vil­la­ges that has been beau­ti­fied, with its cen­ter tru­ly well-​kept. The vil­la­ge is home to the Muse­um of Lip­tov Village.

Situ­ated at an ele­va­ti­on of 745 meters abo­ve sea level, it lies at the con­flu­en­ce of Rač­kov Potok and the Belá River. It was foun­ded in 1331, and cur­ren­tly, it is inha­bi­ted by 1,350 resi­dents. Near­by Pod­ban­ské ser­ves as a star­ting point for the eas­tern part of the Wes­tern Tatras and the wes­tern part of the High Tatras (pri​by​li​na​.sk). The name of the vil­la­ge may be deri­ved from its loca­ti­on near a river ori­gi­nal­ly named Bia­la. Alter­na­ti­ve­ly, it may be lin­ked to the dia­lect word ​“pri­by,” which refers to new sett­lers (pri​by​li​na​.sk).

Odka­zy

2006-2010, 2007, Časová línia, Dolné Považie, Kostoly, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby

Jurko, lokalita slovanskej histórie

skala
Hits: 3501

Jur­ko je loka­li­ta v Považ­skom Inov­ci, kde dýcha his­tó­ria. Neďa­le­ko od Nit­rian­skej Blat­ni­ce, pod vrchom Mar­hát. Na Jur­ko­vi som bol vždy, keď som šiel z Nit­rian­skej Blat­ni­ce na Mar­hát. Naj­mä na Sil­ves­tra. Slo­va­nia tu mali kedy­si svo­ju kul­tú­ru. Nachá­dza sa tu kos­to­lík – Kapl­n­ka svä­té­ho Jura­ja, kto­rá je baro­ko­vou pre­stav­bou star­šej Rotun­dy Jur­ko. Rotun­da je dato­va­ná ešte pred obdo­bie Veľ­kej Mora­vy (Kru­pa, Galo, 2009), do 1. tre­ti­ny 9. sto­ro­čia. V 11. – 13. sto­ro­čí a v roku 1530 doš­lo k sta­veb­ným úpra­vám na loka­li­te. V roku 1655 bola pri­sta­ve­ná veža, pus­tov­ňa a ško­la (rotun​da​jur​ko​.sk). Okrem iné­ho sa tu kona­jú Svä­to­ju­raj­ské púte a tzv. turis­tic­ké svä­té omše (Kru­pa, Galo, 2009). Pút­ni­ci sa tu schá­dza­jú už od roku 1530, vždy po sviat­ku svä­té­ho Jura­ja, 24. aprí­la (rotun​da​jur​ko​.sk). Arche­olo­gic­ké nále­zy dokla­da­jú, že v oko­lí kos­to­lí­ka bol cin­to­rín dato­va­ný do polo­vi­ce 11. sto­ro­čia (Kru­pa, Galo, 2009). K Jur­ko­vi vedie via­ce­ro ciest, kto sa po nich vydá, ocit­ne sa na veľ­mi sta­rej his­to­ric­kej ces­te, kto­rá v minu­los­ti spá­ja­la Ponit­rie s Pova­žím, pokra­ču­júc na Mora­vu. Architektonicko-​historický a arche­olo­gic­ký výskum v rokoch 1973 – 75 uká­zal zho­du roz­me­rov so základ­mi rotun­dy na veľ­ko­mo­rav­skom dvor­ci Kos­te­lec – Duco­vé, kto­rý je vzdia­le­ný 7 km. Roz­diel je len pár cen­ti­met­rov (Dori­ca, 2013). Roz­me­ry sú odvo­de­né od lon­go­bard­skej sto­py, kto­rá má 36.5 cm. Vnú­tor­né prie­me­ry oboch rotúnd sú 730 cm, hrúb­ka ich múrov je 73 cm. Rov­na­ké roz­me­ry má aj dvo­jap­si­do­vá rotun­da v Mikul­či­ciach. Naj­star­šie čas­ti stav­by sú kru­ho­vá rotun­da a pod­ko­vo­vi­tá apsi­da. Mala neoby­čaj­ne plyt­ké zákla­dy, 20 – 30 cm hlbo­ké, ale mies­ta­mi opre­té o skal­né pod­lo­žie (slo​van​ske​-hra​dis​ka​.blogs​pot​.com).

Arche­olo­gic­ký výskum vie­dol Ale­xan­der Rutt­kay, kto­rý skú­mal aj bliž­šie oko­lie. V loka­li­te Púsť vyko­pal dva veľ­ko­mo­rav­ské veľ­mož­ské dvor­ce z obdo­bia 9 – 10. sto­ro­čia a osa­du, kto­rá v prie­be­hu 13. sto­ro­čia zanik­la (Dori­ca, 2013), Oby­va­te­lia sa pre­su­nu­li do niž­ších polôh. Síd­lis­ko dvor­co­vé­ho typu bolo oboh­na­né pali­sá­dou (wiki​pe​dia​.sk). Boli obja­ve­né dva pali­sá­do­vé dvor­ce, v kto­rých sa našlo asi 150 kos­tro­vých hro­bov, nie­kto­ré so strie­bor­ný­mi šper­ka­mi (rotun​da​jur​ko​.sk). Star­ší, väč­ší dvo­re bol neskôr nahra­de­ný men­ším útva­rom. V 11. sto­ro­čí so síd­lis­ka vznik­la neopev­ne­ná osa­da s prí­byt­ka­mi (wiki​pe​dia​.sk). Veľa arte­fak­tov dokla­du­je ťaž­bu a spra­co­va­nie želez­nej rudy (rotun​da​jur​ko​.sk) so sva­hov Mar­há­tu (wiki​pe​dia​.sk). Našli sa tu hal­dy hlu­ši­ny a limo­nit (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). 

Bráz­dy sved­čia o poľ­no­hos­po­dár­stve (wiki​pe​dia​.sk). Odkry­té okno na juho­zá­pad­nej stra­ne rotun­dy je star­šie ako podob­ne okno na Kos­to­le svä­tej Mar­gi­ty v Kop­ča­noch. Mož­no ho zara­diť do pred­ro­mán­ske­ho obdo­bia (rotun​da​jur​ko​.sk). Po záni­ku osa­dy v 13. sto­ro­čí sa rotun­da pozvoľ­ne meni­la na ruiny. Maji­teľ­ka tunaj­ších lesov Mária Tur­zo­vá dala kos­to­lík upra­viť, resp. vztý­čiť. Avšak aj po tej­to reno­vá­cii začal kos­to­lík pust­núť. V roku 1655 kos­to­lík upra­vi­li do dneš­nej baro­ko­vej podo­by. V pus­tov­ni býva­li pus­tov­ní­ci až do prvej polo­vi­ce 19. sto­ro­čia ako škol­skí bra­tia v tunaj­šej ško­le. Ško­la sa asi od roku 1850 využí­va­la ako poľov­níc­ka sta­ni­ca, neskôr ako horá­reň, kto­rú asa­no­va­li v roku 1962 (wiki​pe​dia​.sk).

Jur­ko is a loca­li­ty in Považ­ský Ino­vec whe­re his­to­ry comes ali­ve. It is loca­ted near Nit­rian­ska Blat­ni­ca, below the Mar­hát hill. I have alwa­ys visi­ted Jur­ko when tra­ve­ling from Nit­rian­ska Blat­ni­ca to Mar­hát, espe­cial­ly on New Yea­r’s Eve. The Slavs once had the­ir cul­tu­re here. The site fea­tu­res a church, the Cha­pel of St. Geor­ge, which is a Baro­que recons­truc­ti­on of the older Rotun­da Jur­ko. The Rotun­da dates back to the 1st third of the 9th cen­tu­ry, befo­re the Gre­at Mora­vian peri­od. In the 11th-​13th cen­tu­ries and in 1530, the­re were cons­truc­ti­on modi­fi­ca­ti­ons at the site. In 1655, a tower, her­mi­ta­ge, and scho­ol were added (rotun​da​jur​ko​.sk). Svä­to­ju­raj­ské púte (St. Geor­ge­’s Pilg­ri­ma­ges) and tou­rist mas­ses are held here, att­rac­ting pilg­rims sin­ce 1530, alwa­ys after the feast of St. Geor­ge on April 24 (rotun​da​jur​ko​.sk). Archa­e­olo­gi­cal finds indi­ca­te a ceme­te­ry dating back to the mid-​11th cen­tu­ry in the vici­ni­ty of the church (Kru­pa, Galo, 2009). Seve­ral roads lead to Jur­ko, and tho­se who fol­low them find them­sel­ves on a very old his­to­ri­cal road that con­nec­ted Ponit­rie with Pova­žie, con­ti­nu­ing to Moravia.

Architectural-​historical and archa­e­olo­gi­cal rese­arch from 1973 – 75 reve­a­led dimen­si­ons mat­ching the foun­da­ti­ons of a rotun­da at the Gre­at Mora­vian court in Kos­te­lec – Duco­vé, loca­ted 7 km away. The dimen­si­ons, deri­ved from the Lom­bard foot mea­su­ring 36.5 cm, show that both rotun­das have inter­nal dia­me­ters of 730 cm and wall thick­nes­ses of 73 cm. The oldest parts of the struc­tu­re are the cir­cu­lar rotun­da and horseshoe-​shaped apse. Archa­e­olo­gi­cal rese­arch was led by Ale­xan­der Rutt­kay, who also explo­red the sur­roun­ding area. In the Púsť loca­li­ty, he une­art­hed two Gre­at Mora­vian nob­le­ma­n’s courts from the 9th-​10th cen­tu­ries and a sett­le­ment that disap­pe­a­red in the 13th cen­tu­ry. The sett­le­ment was for­ti­fied with a pali­sa­de and con­tai­ned around 150 ske­le­tal gra­ves, some with sil­ver jewel­ry (rotun​da​jur​ko​.sk). The lar­ger, older court was later repla­ced by a smal­ler struc­tu­re. In the 11th cen­tu­ry, an unfor­ti­fied sett­le­ment with dwel­lings emer­ged from the site. Nume­rous arti­facts con­firm iron ore mining and pro­ces­sing in the area, with evi­den­ce of iron slag and limo­ni­te heaps.

Plo­wed fur­ro­ws indi­ca­te agri­cul­tu­re, and an unco­ve­red win­dow on the sout­hwest side of the rotun­da pre­da­tes a simi­lar win­dow in the Church of St. Mar­ga­ret in Kop­ča­ny, possib­ly belo­n­ging to the pre-​Romanesque peri­od (rotun​da​jur​ko​.sk). After the sett­le­men­t’s demi­se in the 13th cen­tu­ry, the rotun­da gra­du­al­ly beca­me ruins. The owner of the local forests, Mária Tur­zo­vá, had the church reno­va­ted or res­to­red. Howe­ver, even after this reno­va­ti­on, the church began to decay. In 1655, the church was modi­fied into its cur­rent Baro­que form. Her­mits lived in the her­mi­ta­ge until the first half of the 19th cen­tu­ry, ser­ving as lay brot­hers in the local scho­ol. From around 1850, the scho­ol was used as a hun­ting lod­ge and later as a moun­tain hut, which was aban­do­ned in 1962 (wiki​pe​dia​.sk).

Odka­zy

2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Krajina, Plesá, Príroda, Slovenská krajina, Tatry

Skalnaté pleso

skala
Hits: 3459

Skal­na­té ple­so, pred­tým Lom­nic­ké ple­so je hoj­ne nav­šte­vo­va­ná oblasť. Leží pod hlav­ným ští­tom Lom­nic­ké­ho ští­tu. Pod sebou má pod­ta­trans­ké obce Tatrans­ká Lom­ni­ca a Tatrans­ké Mat­lia­re. Z Tatrans­kej Lom­ni­ce sem vedie lanov­ka. Ostat­ne lanov­ka vedie aj na Lom­nic­ké sed­lo aj na Lom­nic­ký štít.

Skal­na­té ple­so je moré­no­vé ple­so vo Vyso­kých Tat­rách, na Slo­ven­sku v naj­niž­šom mies­te Skal­na­tej doli­ny, vo výš­ke 1754 met­rov nad morom. Má roz­lo­hu 1.23 ha, je 212 met­rov dlhé a 85 met­rov širo­ké. Dosa­hu­je maxi­mál­nu hĺb­ku 2 met­re (pod­ľa nie­kto­rých zdro­jov až 4.2 m). Napá­ja ho Skal­na­tý potok. V suchom obdo­bí je ple­so bez vody, rov­na­ko Skal­na­tý potok (wikipedia.cs). Prie­sa­kom a deto­nač­ný­mi zásah­mi pri stav­be lanov­ky bola pre­ru­še­ná neprie­pust­nosť dna. V posled­nom desať­ro­čí sa ten­to stav vysky­to­val veľ­mi čas­to. Všet­ky upev­ňo­va­cie prá­ce zame­ra­né na záchra­nu moré­ny a jazier­ka boli dote­raz neús­peš­né. Pri ple­se je pre­stup­ná sta­ni­ca lano­vých dráh (prav​da​.sk). Skal­na­té ple­so je dru­hé naj­nav­šte­vo­va­nej­šie na slo­ven­skej stra­ne Tatier (turis​ti​ka​.sk). Na Skal­na­tom ple­se sa nachá­dza astro­no­mic­ké obser­va­tó­rium, v nad­mor­skej výš­ke 1786 nad morom. Zalo­že­né bolo v roku 1943. V budo­ve obser­va­tó­ria sa nachá­dza aj mete­oro­lo­gic­ká sta­ni­ca pat­ria­ca Geofy­zi­ká­le­mu ústa­vu SAV (ta3​.sk).

Skal­na­té ple­so, for­mer­ly kno­wn as Lom­nic­ké ple­so, is a popu­lar­ly visi­ted area. It lies bene­ath the main peak of Lom­nic­ký štít (Lom­ni­ca Peak) and is sur­roun­ded by the sub-​Tatra vil­la­ges of Tatrans­ká Lom­ni­ca and Tatrans­ké Mat­lia­re. A cab­le car from Tatrans­ká Lom­ni­ca leads to this loca­ti­on. Addi­ti­onal­ly, the cab­le car pro­vi­des access to Lom­nic­ké sed­lo (Lom­ni­ca Sadd­le) and Lom­nic­ký štít.

Skal­na­té ple­so is a morai­ne lake in the High Tatras, Slo­va­kia, loca­ted in the lowest part of the Skal­na­tá doli­na (Skal­na­tá Val­ley), at an ele­va­ti­on of 1754 meters abo­ve sea level. It covers an area of 1.23 hec­ta­res, is 212 meters long, and 85 meters wide. It rea­ches a maxi­mum depth of 2 meters (accor­ding to some sour­ces, up to 4.2 meters). The lake is fed by Skal­na­tý potok (Skal­na­tý Stre­am). During dry peri­ods, the lake, as well as the stre­am, can be wit­hout water (wikipedia.cs). The imper­me­a­bi­li­ty of the lake­’s bot­tom was dis­rup­ted by dril­ling and deto­na­ti­ons during the cons­truc­ti­on of the cab­le car. This con­di­ti­on has been occur­ring very fre­qu­en­tly in the last deca­de. All the sta­bi­li­zing efforts aimed at saving the morai­ne and the small lake have been unsuc­cess­ful so far. The­re is a trans­fer sta­ti­on for cab­le cars near the lake (prav​da​.sk). Skal­na­té ple­so is the second most visi­ted lake on the Slo­vak side of the Tatras (turis​ti​ka​.sk). An astro­no­mi­cal obser­va­to­ry is loca­ted at Skal­na­té ple­so, at an ele­va­ti­on of 1786 meters abo­ve sea level. It was foun­ded in 1943. The obser­va­to­ry buil­ding also hou­ses a mete­oro­lo­gi­cal sta­ti­on belo­n­ging to the Geop­hy­si­cal Ins­ti­tu­te of the Slo­vak Aca­de­my of Scien­ces (ta3​.sk).

Skal­na­té ple­so, wcze­śniej zna­ne jako Lom­nic­ké ple­so, to obszar częs­to odwie­dza­ny. Znaj­du­je się pod głó­wnym szc­zy­tem Lom­nic­ký štít (Szc­zyt Lom­nic­ki) i otoc­zo­ne jest pod­ta­trans­ki­mi miejs­co­wo­ścia­mi Tatrans­ká Lom­ni­ca i Tatrans­ké Mat­lia­re. Z Tatrans­kiej Lom­ni­cy można tu doje­chać kole­ją lino­wą. Ponad­to kolej­ka pro­wa­dzi także na Lom­nic­ké sed­lo (Siodło Lom­nic­kie) oraz na Lom­nic­ký štít.

Skal­na­té ple­so to more­no­we jezi­oro w Wyso­kich Tat­rach na Sło­wac­ji, poło­żo­ne w naj­ni­żs­zym pun­kcie Doli­ny Skal­na­tej, na wyso­ko­ści 1754 met­rów nad pozi­omem mor­za. Ma powierzch­nię 1,23 ha, dłu­go­ść 212 met­rów i sze­ro­ko­ść 85 met­rów. Osi­ąga mak­sy­mal­ną głębo­ko­ść 2 met­ry (według nie­któ­rych źró­deł nawet 4,2 m). Zasi­la­ne jest przez potok Skal­na­tý. W okre­sie suchej aury zaró­wno jezi­oro, jak i potok Skal­na­tý mogą być bez wody (wikipedia.cs). Przeszc­zel­no­ść dna zosta­ła zakłó­co­na podc­zas budo­wy kolei lino­wej za pomo­cą wier­ceń i deto­nac­ji. W ostat­niej deka­dzie ten stan wys­tępo­wał bar­dzo częs­to. Wszys­tkie pra­ce sta­bi­li­za­cyj­ne mające na celu oca­le­nie more­ny i małe­go jezi­or­ka dotychc­zas były nie­uda­ne. Przy jezi­or­ze znaj­du­je się stac­ja prze­siad­ko­wa kolej­ki lino­wej (prav​da​.sk). Skal­na­té ple­so jest dru­gim najc­zęściej odwie­dza­nym jezi­orem po stro­nie sło­wac­kiej Tatr (turis​ti​ka​.sk). Na Skal­na­tém ple­se znaj­du­je się obser­wa­to­rium astro­no­micz­ne, na wyso­ko­ści 1786 met­rów nad pozi­omem mor­za. Zosta­ło zało­żo­ne w 1943 roku. W budyn­ku obser­wa­to­rium mie­ści się także stac­ja mete­oro­lo­gicz­na nale­żąca do Ins­ty­tu­tu Geofi­zycz­ne­go Sło­wac­kiej Aka­de­mii Nauk (ta3​.sk).

Odka­zy

2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Krajina, Potoky, Potoky, Príroda, Slovenská krajina, Tatry, Typ krajiny

Studený potok vo Vysokých Tatrách

skala
Hits: 2745

Stu­de­ný potok je potok vo Vyso­kých Tat­rách.

Je dlhý 17.4 km. Veľ­ký Stu­de­ný potok vyte­ká z Ľado­vé­ho ple­sa, kto­ré je 2056 met­rov nad morom. Pre­te­ká Veľ­kou Stu­de­nou doli­nou. Malý Stu­de­ný potok vyte­ká z naj­väč­šie­ho z pia­tich Spiš­ských plies, kto­ré je 2050 met­rov nad morom. Pre­te­ká Malou Stu­de­nou doli­nou. Sútok je v mies­te vyús­te­nia Malej Stu­de­nej doli­ny do Veľ­kej Stu­de­nej doli­ny, na Sta­ro­les­nian­skej poľa­ne vo výš­ke 1285 met­rov nad morom (Repel). Pre­te­ká obrov­ským terén­nym zlo­mom a vytvá­ra kas­ká­dy a kata­rak­ty, kto­ré sú obzvlášť pek­né pri jar­nom tope­ní sne­hu, ale­bo po výdat­ných daž­ďoch. Pod Bíli­ko­vou cha­tou už pre­te­ká mier­nej­ším kory­tom. Pozdĺž vodo­pá­dov vedú turis­tic­ké chod­ní­ky, vodo­pá­dy sú vyhľa­dá­va­né, napr.: Dlhý vodo­pád, Obrov­ský vodo­pád, Malé vodo­pá­dy (vyso​ke​tat​ry​.com), Tro­j­i­tý vodo­pád má v maďar­či­ne a nemči­ne poetic­ký názov, kto­rý sa dá pre­lo­žiť ako vodo­pád umel­cov. Nachá­dza v lese. Pod kas­ká­da­mi Malé­ho vodo­pá­du, na dol­nom kon­ci sa nachá­dza Veľ­ký vodo­pád. Jeho naj­vyš­šia kas­ká­da meria 13 met­rov (slo​va​kia​.tra​vel). Ďalej potok pre­te­ká cez Tatrans­kú Les­nú, Sta­rú Les­nú, Veľ­kú Lom­ni­cu, kde juž­ne od tej­to obce ústí do rie­ky Pop­rad (Repel).

The Cold Cre­ek is a stre­am in the High Tatras.

It is 17.4 km long. Veľ­ký Stu­de­ný potok (Big Cold Cre­ek) ori­gi­na­tes from Ľado­vé ple­so (Ice Lake), which is 2056 meters abo­ve sea level. It flo­ws through the Veľ­ká Stu­de­ná doli­na (Big Cold Val­ley). Malý Stu­de­ný potok (Small Cold Cre­ek) ori­gi­na­tes from the lar­gest of the five Spiš­ské plies (Spiš Ponds), which is 2050 meters abo­ve sea level. It flo­ws through the Malá Stu­de­ná doli­na (Small Cold Val­ley). The con­flu­en­ce is at the mouth of Malá Stu­de­ná doli­na into Veľ­ká Stu­de­ná doli­na, at Sta­ro­les­nian­ska poľa­na at an alti­tu­de of 1285 meters abo­ve sea level (Repel). It flo­ws through a mas­si­ve ter­rain fault, cre­a­ting cas­ca­des and water­falls, par­ti­cu­lar­ly beau­ti­ful during the spring sno­wmelt or after hea­vy rain­fall. Below the Bíli­ko­va cha­ta (Bíli­k’s Hut), the stre­am flo­ws through a gen­tler chan­nel. Tou­rist trails lead along the water­falls, which are popu­lar, such as Dlhý vodo­pád (Long Water­fall), Obrov­ský vodo­pád (Giant Water­fall), Malé vodo­pá­dy (Small Water­falls) (vyso​ke​tat​ry​.com). The Trip­le Water­fall has a poetic name in Hun­ga­rian and Ger­man, which can be trans­la­ted as the water­fall of artists. It is loca­ted in the forest. Under the cas­ca­des of Malý vodo­pád (Small Water­fall), at the lower end, the­re is Veľ­ký vodo­pád (Big Water­fall). Its hig­hest cas­ca­de mea­su­res 13 meters (slo​va​kia​.tra​vel). Furt­her, the stre­am flo­ws through Tatrans­ká Les­ná, Sta­rá Les­ná, Veľ­ká Lom­ni­ca, whe­re it joins the Pop­rad River south of this vil­la­ge (Repel).

Zim­ny Potok to stru­mień w Wyso­kich Tatrach.

Ma dłu­go­ść 17,4 km. Wiel­ki Stu­de­ný potok wypły­wa z Ľado­vé­ho ple­sa, któ­re leży 2056 met­rów nad pozi­omem mor­za. Prze­pły­wa przez Doli­nę Wiel­kie­go Zim­ne­go Poto­ku. Mały Stu­de­ný potok wypły­wa z naj­wi­ęks­ze­go z pięciu Spiš­ských plies, któ­re leży 2050 met­rów nad pozi­omem mor­za. Prze­pły­wa przez Doli­nę Małe­go Zim­ne­go Poto­ku. Miejs­ce połąc­ze­nia znaj­du­je się u ujścia Doli­ny Małe­go Zim­ne­go Poto­ku do Doli­ny Wiel­kie­go Zim­ne­go Poto­ku, na Sta­ro­les­nian­skiej pola­nie, na wyso­ko­ści 1285 met­rów nad pozi­omem mor­za (Repel). Prze­pły­wa przez ogrom­ny uskok tere­no­wy i twor­zy kas­ka­dy i kata­rak­ty, szc­ze­gól­nie pięk­ne podc­zas wiosen­ne­go top­nie­nia śnie­gu lub po obfi­tych opa­dach deszc­zu. Poni­żej cha­ty Bíli­ko­va, stru­mień pły­nie już łagod­niejs­zym kory­tem. Wzdłuż wodos­pa­dów pro­wa­dzą szla­ki turys­tycz­ne, któ­re cies­zą się popu­lar­no­ścią, takie jak Dlhý vodo­pád (Dłu­gi Wodos­pad), Obrov­ský vodo­pád (Olbr­zy­mi Wodos­pad), Malé vodo­pá­dy (Małe Wodos­pa­dy) (vyso​ke​tat​ry​.com). Potrój­ny wodos­pad ma poetyc­ką nazwę po węgier­sku i nie­miec­ku, któ­rą można prze­tłu­mac­zyć jako wodos­pad artys­tów. Znaj­du­je się w lesie. Poni­żej kas­kad Małe­go vodo­pád (Mały Wodos­pad), na jego dol­nym końcu, znaj­du­je się Wiel­ki vodo­pád (Duży Wodos­pad). Jego naj­wy­żs­za kas­ka­da mier­zy 13 met­rów (slo​va​kia​.tra​vel). Dalej stru­mień prze­pły­wa przez Tatrans­ką Les­ná, Sta­rą Les­ná, Veľ­ká Lom­ni­ca, gdzie ucho­dzi do rze­ki Pop­rad na połud­nie od tej wsi (Repel).

Odka­zy

2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Hontianske, Kaštiely, Krajina, Ľudská príroda, Neživé, Obce, Parky, Príroda, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby

Svätý Anton

skala
Hits: 5551

Svä­tý Anton, pred­tým Antol, sa nachá­dza len kúsok od Ban­skej Štiav­ni­ce. Súčas­ťou je kaš­tieľ s krás­nym parkom.

K obci pat­ria usad­los­ti Rov­ne, Baža­nia a Mac­ko. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1266. Názov obce vychá­dza z náz­vu pôvod­né­ho kos­to­la zasvä­te­né­ho svä­té­mu Anto­no­vi Pus­tov­ní­ko­vi. His­to­ric­ké náz­vy obce: Scen­tan­tol­lo, Sanc­tus Anto­nius, Zent­han­tal, Swä­tý Antal, Antol. Maďar­ský názov je Sze­nan­tal. Oby­va­te­lia sa živi­li pre­važ­ne baníc­tvom, hut­níc­tvom, les­níc­tvom, v kame­ňo­lo­me a v prie­my­sel­ných pod­ni­koch v Ban­skej Štiav­ni­ci. V polo­vi­ci 20. sto­ro­čia je zná­ma výro­ba vyre­zá­va­ných a maľo­va­ných bet­le­he­mov. V 17. sto­ro­čí zís­kal pan­stvo Peter Kohá­ry. Rodi­na Kohá­ry­ov­cov sa zaslú­ži­la o roz­voj Svä­té­ho Anto­na. Od roku 1826 pat­ri­la obec Cobur­gov­com. Fer­di­nand Coburg, brat posled­né­ho vlast­ní­ka kaš­tie­ľa, nav­šte­vo­val obec až do roku 1944. Zná­mym rodá­kom bol slo­ven­ský herec, diva­del­ný reži­sér a scé­nic­ký výtvar­ník Karol Zachar, vlast­ným menom Karol Legé­ny (wiki​pe​dia​.sk).

Vo Svä­tom Anto­ne sa nachá­dza kaš­tieľ s par­kom. Je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou. Šty­ri kríd­la budo­vy sym­bo­li­zu­jú šty­ri roč­né obdo­bia, 12 komí­nov mesia­ce, 52 izieb týžd­ne a 365 okien, dni v roku. Dnes je síd­lom Les­níc­ke­ho, dre­vár­ske­ho a poľ­no­hos­po­dár­ske­ho múzea s mno­hý­mi zbra­ňa­mi a tro­fe­ja­mi. Kaž­do­roč­ne začiat­kom sep­tem­bra sa v kaš­tie­li uspo­ra­dú­va­jú atrak­tív­ne poľov­níc­ke sláv­nos­ti – Dni sv. Huber­ta (SACR). Baro­ko­vý kaš­tieľ je posta­ve­ný na mies­te býva­lé­ho hra­du, začiat­kom 19. sto­ro­čia je kla­si­cis­tic­ky upra­ve­ný (wiki​pe​dia​.sk).

Poľov­níc­ka expo­zí­cia je jedi­nou špe­cia­li­zo­va­nou s celo­slo­ven­skou pôsob­nos­ťou. V roku 1808 sa v Ban­skej Štiav­ni­ci začal vyučo­vať pred­met poľov­níc­tvo (geopark​.sk). Je naj­väč­šou svoj­ho dru­hu na Slo­ven­sku. Chod­by kaš­tie­ľa pre­zen­tu­jú viac ako tisíc tro­fe­jí zve­ri (msa​.sk). Baro­ko­vo – kla­si­cis­tic­ké­mu kaš­tie­ľu v Svä­tom Anto­ne pred­chá­dzal men­ší opev­ne­ný hrá­dok, kto­rý je spo­mí­na­ný už v 15. sto­ro­čí. V 16. sto­ro­čí bol pre­sta­va­ný a mal chrá­niť Ban­skú Štiav­ni­cu pred turec­ký­mi nájaz­da­mi (geopark​.sk). Kaš­tieľ býva ozna­čo­va­ný aj ako kaš­tieľ Antol, ale­bo Kohá­ry­ov­ský kaš­tieľ. Je síd­lom les­níc­ke­ho, dre­vár­ske­ho a poľov­níc­ke­ho múzea (Wiki­pe­dia). Dali ho posta­viť na začiat­ku 18. sto­ro­čia vlast­ní­ci pan­stva Sit­no, Kohá­ry­ov­ci (Buj­no­vá et all, 2003). Svo­je let­né síd­lo tu mal bul­har­ský cár Fer­di­nand Coburg, pat­ril do Sit­nian­ske­ho pan­stva Kohá­ry­ov­cov (Terem). V roku 1826 sa jedi­ná dcé­ra posled­né­ho z muž­ských potom­kov rodu Kohá­ry­ov­cov vyda­la za Fer­di­nan­da Jura­ja Cobur­ga zo Sas­ka. Posled­ným z Cobur­gov­cov, kto­rý žil v kaš­tie­li, bol vše­stran­ne nada­ný Fer­di­nand Coburg, v rokoch 1908 – 1918 bul­har­ský cár. Dovŕ­šil šťast­nú tra­dí­ciu osvie­te­ných, roz­hľa­de­ných a cti­žia­dos­ti­vých maji­te­ľov, kto­rí zve­ľa­ďo­va­li majet­ky a zaria­di­li ich vkus­ne (Buj­no­vá et all, 2003).

V par­ku bol do roku 1995 vysa­de­ný, Fili­pom Cobur­gom v roku 1878, sek­vo­jo­vec mamu­tí – Sequ­oia­den­dron gigan­te­um. V roku 1996 po vysc­hnu­tí bola vysa­de­ná iná sek­vo­ja. Oko­lie je boha­té na chrá­ne­né dru­hy, mno­hé ende­mi­ty. V par­ku a pri­ľah­lom leso­par­ku sa nachá­dza napr. Gink­go bilo­ba, Abies pin­sa­po, Pse­udot­su­ga men­sies­si, Pinus jeff­re­yi, Catal­pa big­no­ni­oides, Cha­ma­e­cy­pa­ris pisi­fe­ra, Picea pun­gens vir­ga­ta, Lilium mar­ta­gon, Iris gra­mi­nea, Dro­se­ra rotun­di­fo­lia, Pul­sa­til­la gran­dis, Cro­cus heuf­fe­lia­nus. V oko­lí je vzác­ny výskyt prí­rod­ných ruží, kto­ré v 19. sto­ro­čí tu pôso­bia­ci Andrej Kmeť popí­sal tak­mer 300 kul­ti­va­rov (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Súčas­ťou are­álu je his­to­ric­ký park (5 ha) a leso­park (25 ha). Hor­né a dol­né jazier­ko je spo­je­né kas­ká­da­mi a vodo­pád­mi je napá­ja­né nie­koľ­ko kilo­met­rov dlhým náho­nom z Kop­laš­ské­ho poto­ka s uni­kát­ny­mi akva­duk­ta­mi. V par­ku sa okrem toho nachá­dza grot­ta – ume­lo navŕ­še­ná jas­ky­ňa, stud­nič­ka s kamen­ný­mi lavič­ka­mi, dre­ve­né mos­tí­ky, altá­ny, kapl­n­ka Svä­té­ho Huber­ta (geopark​.sk).

Celo­slo­ven­ské poľov­níc­ke sláv­nos­ti Dni svä­té­ho Huber­ta uspo­ra­dú­va múze­um vo Svä­tom Anto­ne zvy­čaj­ne začiat­kom sep­tem­bra cez víkend (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

St. Ant­ho­ny, for­mer­ly kno­wn as Antol, is loca­ted just a short dis­tan­ce from Ban­ská Štiav­ni­ca. It fea­tu­res a cast­le with a beau­ti­ful park.

The vil­la­ge inc­lu­des the sett­le­ments of Rov­ne, Baža­nia, and Mac­ko. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1266. The vil­la­ge­’s name comes from the ori­gi­nal church dedi­ca­ted to Saint Ant­ho­ny the Her­mit. His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Scen­tan­tol­lo, Sanc­tus Anto­nius, Zent­han­tal, Swä­tý Antal, Antol. The Hun­ga­rian name is Sze­nan­tal. The resi­dents were main­ly enga­ged in mining, metal­lur­gy, fores­try, quar­ry­ing, and indus­trial enter­pri­ses in Ban­ská Štiav­ni­ca. In the mid-​20th cen­tu­ry, the pro­duc­ti­on of car­ved and pain­ted nati­vi­ty sce­nes beca­me kno­wn. In the 17th cen­tu­ry, the Kohá­ry fami­ly acqu­ired the esta­te. The Kohá­rys con­tri­bu­ted to the deve­lop­ment of St. Ant­ho­ny. From 1826, the vil­la­ge belo­n­ged to the Cobur­gs. Fer­di­nand Coburg, the brot­her of the last owner of the cast­le, visi­ted the vil­la­ge until 1944. A notab­le nati­ve of the vil­la­ge was the Slo­vak actor, the­a­ter direc­tor, and set desig­ner Karol Zachar, who­se real name was Karol Legé­ny (wiki​pe​dia​.sk).

In St. Ant­ho­ny, the­re is a cast­le with a park, now a nati­onal cul­tu­ral monu­ment. The four wings of the buil­ding sym­bo­li­ze the four sea­sons, 12 chim­ne­ys repre­sent the months, 52 rooms sig­ni­fy the weeks, and 365 win­do­ws stand for the days in a year. Today, it hou­ses the Fores­try, Woodc­raft, and Agri­cul­tu­ral Muse­um with nume­rous wea­pons and trop­hies. Eve­ry year, at the begin­ning of Sep­tem­ber, the cast­le hosts att­rac­ti­ve hun­ting fes­ti­vi­ties – St. Huber­t’s Days (SACR). The baro­que cast­le was built on the site of a for­mer for­tress and was clas­si­ci­zed in the ear­ly 19th cen­tu­ry (wiki​pe​dia​.sk).

The Hun­ting Exhi­bi­ti­on is the only spe­cia­li­zed one with nati­on­wi­de sco­pe. Hun­ting was first taught in Ban­ská Štiav­ni­ca in 1808 (geopark​.sk). It is the lar­gest of its kind in Slo­va­kia. The cast­le cor­ri­dors sho­wca­se more than a thou­sand game trop­hies (msa​.sk). Pre­ce­ding the Baroque-​classical cast­le in St. Ant­ho­ny was a smal­ler for­ti­fied cast­le men­ti­oned in the 15th cen­tu­ry. In the 16th cen­tu­ry, it was rebu­ilt to pro­tect Ban­ská Štiav­ni­ca from Tur­kish inva­si­ons (geopark​.sk). The cast­le is also refer­red to as Antol Cast­le or Kohá­ry Cast­le. It is the seat of the Fores­try, Woodc­raft, and Hun­ting Muse­um (Wiki­pe­dia). It was built at the begin­ning of the 18th cen­tu­ry by the owners of the Sit­no esta­te, the Kohá­rys (Buj­no­vá et all, 2003). The Bul­ga­rian tsar Fer­di­nand Coburg, belo­n­ging to the Sit­no esta­te of the Kohá­rys, had his sum­mer resi­den­ce here. In 1826, the only daugh­ter of the last male des­cen­dant of the Kohá­ry fami­ly mar­ried Fer­di­nand Georg of Saxe-​Coburg. The last of the Cobur­gs who lived in the cast­le was the ver­sa­ti­le Fer­di­nand Coburg, the Bul­ga­rian tsar from 1908 to 1918. He con­ti­nu­ed the hap­py tra­di­ti­on of enligh­te­ned, kno­wled­ge­ab­le, and ambi­ti­ous owners who impro­ved the­ir pro­per­ties tas­te­ful­ly (Buj­no­vá et all, 2003).

In the park, a giant sequ­oia (Sequ­oia­den­dron gigan­te­um) was plan­ted by Filip Coburg in 1878, but it dried up by 1995. Anot­her sequ­oia was plan­ted in 1996. The sur­roun­dings are rich in pro­tec­ted spe­cies, inc­lu­ding many ende­mics. In the park and the adja­cent forest park, spe­cies such as Gink­go bilo­ba, Abies pin­sa­po, Pse­udot­su­ga men­sie­sii, Pinus jeff­re­yi, Catal­pa big­no­ni­oides, Cha­ma­e­cy­pa­ris pisi­fe­ra, Picea pun­gens vir­ga­ta, Lilium mar­ta­gon, Iris gra­mi­nea, Dro­se­ra rotun­di­fo­lia, Pul­sa­til­la gran­dis, Cro­cus heuf­fe­lia­nus can be found. The rare occur­ren­ce of natu­ral roses, desc­ri­bed by Andrej Kmeť, who wor­ked here in the 19th cen­tu­ry, is also pre­sent, with almost 300 cul­ti­vars (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). The area inc­lu­des a his­to­ri­cal park (5 ha) and a forest park (25 ha). The upper and lower ponds are con­nec­ted by cas­ca­des and water­falls, fed by a several-​kilometer-​long mill­ra­ce from the Kop­laš­ský stre­am with uni­que aqu­e­ducts. In the park, the­re is also a grot­to – an arti­fi­cial­ly cre­a­ted cave, a well with sto­ne ben­ches, wooden brid­ges, gaze­bos, and the Cha­pel of St. Hubert (geopark​.sk).

The Muse­um in St. Ant­ho­ny typi­cal­ly orga­ni­zes the All-​Slovak Hun­ting Fes­ti­vi­ties, St. Huber­t’s Days, at the begin­ning of Sep­tem­ber over the wee­kend (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Odka­zy