Krajina, Slovensko, Zamagurie, TOP, Fotografie

Zamagurie

skala
Hits: 3089

je oblasť severozápadné Spiša, medzi Spišskou Magurou a riekou Dunajec. Vyznačuje sa malebnou krajinou a zachovalo ľudovou architektúrou. Úzkymi švíkmi políčok pretkávaných strmými medzami a lesíkmi, ktoré na hrebeňoch prechádzajú do hlbokých lesov (muzeumcervenyklastor.sk).

Prví stáli obyvatelia prišli na Zamagurie koncom 13. storočia – šoltýska kolonizácia. Spočívalo na práve, kde šlo o zmluvný vzťah medzi šoltýsom – človekom ktorý osídlil nevyužívanú pôdu, a jej majiteľom. Prvou známou osadou za Magurou bola Lesnica, spomínaná už v roku 1297. Richvald, dnes Veľká Lesná v roku 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. Založili ich Görgyovci zo Starého Toporca. Ďalšími vznikajúcimi obcami boli Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Väčšinu z týchto obcí založili šoltýsi a osídlenci od poľského Miechova. Tretiu vrstvu tvorili osadníci z Gemera (Marec).

V druhej polovici 16. storočia bola všetka roľníkmi využiteľná pôda obsadená, ďalšie osídľovanie už bolo založené na valašskom práve. Boli to pastieri, obývajúci západnú časť dnešných rumunských Karpát, ktorí utekali pre Turkami. Hľadali od polovice 14. storočia vhodné miesta pre život. Strážili hranice, , neplatili cirkevný desiatok, pásli a dobytok, mohli nosiť zbraň. Na Zamagurí doosídlili jestvujúce , iné, ako napr. Jurgov, vznikli ako nové. Valasi postupne splývali s usadeným obyvateľstvom – sformovalo sa etnikum Goralov (Marec).

Lazová kolonizácia bola poslednou fázou osídľovania Zamaguria. Prenajaté územia sa delilo na toľko častí – zarembkov (lazov), koľko rodín osadu zakladalo. Vznikli takto súbežné pásy, vďaka čomu vznikli nezvyčajne dlhé ako Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Už v 14. storočí sa tu usadili Rusíni – v Osturni, vo Veľkom Lipníku, v Stráňavách (Marec).

Zamagurie is a region in the northwest of , between Spišská Magura and the Dunajec River. It is characterized by picturesque landscapes and preserved folk architecture. Narrow strips of fields interspersed with steep meadows and small woods, which on the ridges transform into deep forests (muzeumcervenyklastor.sk).

The first permanent residents arrived in Zamagurie at the end of the 13th century through the „šoltýska“ colonization system. This system was based on a contractual relationship between the „šoltýs“ – a person who settled unused land, and its owner. The first known settlement beyond Magura was Lesnica, mentioned as early as 1297. Richvald, now Veľká Lesná, in 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. They were founded by the Görgy family from Starý Topoľč. Other emerging villages included Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Most of these villages were founded by šoltýs and settlers from the Polish town of Miechov. The third layer consisted of settlers from (Marec).

In the second half of the 16th century, all arable land was occupied by farmers, and further settlement was based on the „Valachian Law.“ These were shepherds inhabiting the western part of the present-day Romanian Carpathians who fled from the Turks. They looked for suitable places to live from the mid-14th century. They guarded borders, roads, did not pay church tithes, grazed sheep and cattle, and were allowed to carry weapons. In Zamagurie, they resettled existing villages, while others, such as Jurgov, emerged as new settlements. The Vlachs gradually merged with the settled population, forming the ethnic group of Gorals (Marec).

The „Lazová kolonizácia“ was the final phase of settling Zamagurie. Leased territories were divided into as many parts, called „zarembkov“ (lazov), as families founding the settlement. This resulted in parallel strips, creating unusually long villages like Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. In the 14th century, Rusyns settled here in places such as Osturnia, Veľký Lipník, and Stráňavy (Marec).

Zamagurie to obszar na północny zachód od Spiszu, między Magurą Spiską a rzeką Dunajec. Charakteryzuje się malowniczym krajobrazem i zachowaną architekturą ludową. Wąskie pola przecinane stromymi łąkami i małymi lasami, które na grzbietach przechodzą w głębokie lasy (muzeumcervenyklastor.sk).

Pierwsi stałe mieszkania przybyły na Zamagurie pod koniec XIII wieku poprzez system kolonizacji „šoltýska“. System ten opierał się na relacji umownej między „šoltýsem“ – osobą osiedlającą nieużywaną ziemię, a jej właścicielem. Pierwszym znanym osiedlem za Magurą była Lesnica, wspomniana już w 1297 roku. Richvald, obecnie Veľká Lesná, w 1323 roku, Lipník w 1330 roku, Haligovce w 1338 roku. Założyła je rodzina Görgy z Starého Topoľč. Inne powstające wsie to m.in. Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Większość z tych wsi założyli šoltýsi i osadnicy z polskiego Miechowa. Trzecią warstwę stanowili osadnicy z Gemer (Marec).

W drugiej połowie XVI wieku wszystkie użytki rolne zostały zajęte przez rolników, a dalsze osadnictwo opierało się na tzw. „Prawie Wołoskim“. Byli to pasterze zamieszkujący zachodnią część dzisiejszych rumuńskich Karpat, którzy uciekli przed Turkami. Szukali od połowy XIV wieku odpowiednich miejsc do życia. Strzegli granic, dróg, nie płacili dziesięciny kościołowi, wypasali owce i bydło, mieli prawo nosić broń. W Zamagurie ponownie osiedlili istniejące wsie, podczas gdy inne, takie jak Jurgov, powstały jako nowe osiedla. Walasi stopniowo łączyli się z osadzonym ludnością, tworząc grupę etniczną Górali (Marec).

„Lazová kolonizácia“ była ostatnią fazą osadnictwa Zamaguria. Wynajęte terytoria dzielono na tyle części, zwanych „zarembkov“ (lazov), ile rodzin zakładało osadę. W rezultacie powstały równoległe pasy, tworząc niezwykle długie wsie, takie jak Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Już w XIV wieku osiedlili się tutaj Rusini, m.in. w Osturni, Veľký Lipník i Stráňavách (Marec).

Замагур’я – та обласьць на паўночны захад ад Спіша, паміж Спіськаю Магураю і ракай Дунаец. Яе характарызуе выдатны пейзаж і захаваная народная архітэктура. Вузкія смугі полі на фоне крутых лугаў і малых лесаў, якія на грэбенях пераходзяць у глыбокія лесы (muzeumcervenyklastor.sk).

Першыя пастаянныя жыхары прыйшлі на Замагур’е канцом XIII стагоддзя праз сістэму коланізацыі „шольцкі“. Гэтая сістэма аснавалася на дагаворным адносінах паміж „шольцкім“ – асабістасцю, якая засяляла неўжываную зямлю, і яе ўладальнікам. Першай вядомай пасяленьню за Магурай была Лесніца, ужо ў 1297 годзе. Рыхвальд, зараз Вялікая Лесная, у 1323 годзе, Ліпнік у 1330 годзе, Галігаўцы ў 1338 годзе. Іх заснавала сям’я Гёргі з Старога Топорца. Іншымі развиваючыміся вёскамі былі м.і. Спісьская Старая Вес, Фрыдман, Кацвін, Франкова, Нядэца, Мацяшоўцы, Лехніца, Кегель, Спісьскія Ганушавцы, Рельов, Дурсцін, Крэмпах, Трыбш, Новая Бела. Большасць з гэтых вёс стварылі шольцы і посельцы з польскага Мехова. Трэцюю сферу складалі посельцы з Гемэра (Марец).

У другой палове XVI стагоддзя ўся сельская зямля была захоплена селянамі, і далейшая коланізацыя аснована на „Валахскім Законе“. Гэта былі пастухі, якія населялі захадную частку сучасных румунскіх Карпатаў і паўтэкалі ад Туркаў. Яны шукалі ўласныя месцы для жыцця з середзіны XIV стагоддзя. Абаранялі мяжы, дарогі, не плацілі царкве дзесяціну, пасілалі авечак і худобу, мелі права на носіць зброю. На Замагур’і яны паўторна засялі існуючыя вёскі, а іншыя, такія як Юргаў, узніклі як новыя. Валасы паступова зліваліся з мясцовым насельніцтвам – склалася этнічная група Гараліў (Марец).

„Лазова каланізацыя“ была апошняй фазай засялення Замагур’я. Арэндаваныя тэрыторыі дзеляцца на столькі частак – „зарэмбкаў“ (лазоў), сколькі сямей заснавала вёску. У выніку атрымліваюцца паралельныя смугі, ствараючы надзвычай даўгія вёскі, такія як Остурня, Ждіар, Чярна Гора, Рэпіскі, Мала Франкова, Єжарскае, Гагі. Ужо ў XIV стагоддзі асідляціся тут Русіны, м.і. ў Остурні, Вялікім Ліпніку і Странавых (Марец).

Niektoré príspevky

Krajina, Zahraničie, Príroda, Biotopy, Fotografie

Island – ostrov ľadu a ohňa

skala
Hits: 1916

Island leží na rozhraní Severného ľadového a Atlantického oceánu. Je druhým najväčším ostrovom v Európe. Je vzdialený od Škótska asi 800, od Nórska 970, od Grónska 287 km (Wikipedia CS). Leží na rozhraní dvoch litosférických dosiek v oblasti Stredoatlantického chrbátu, v mieste kde dochádza ku vzniku novej oceánskej kôry. Pod Islandom sa nachádza pravdepodobne horúca škvrna (Olivier Bourgeois, Olivier Dauteuil, Erwan Hallot). Island oficiálne vznikol 17. júna 1944. Na rozlohe 102 775 km2 tu žije 350 710 obyvateľov. Prvými obyvateľmi Islandu boli pravdepodobne Nóri a koncom 9. storočia. Vikingskí náčelníci zakladali takzvané thingy – snemy, ktoré urovnávali spory. V roku 930 bol na Islande vytvorený prvý parlament na svete (Wikipedia). Od roku 1262 je Island podriadený nórskemu kráľovi (Marta Horáčková). V roku 1357 sa Island dostal pod nadvládu Dánska (Wikipedia CS). V rokoch 1783 kvôli sopečnej činnosti sopky Laki zmizla veľká časť Islandu, mnoho ľudí a zvierat zomrelo. Dánska vláda vtedy uvažovala o premiestnení všetkých 40 tisíc obyvateľov do Dánska (Marta Horáčková). Následky výbuchu sopky Askja v roku 1875 zničili islandskú ekonomiku a spôsobili hladomor (Wikipedia).

1. decembra 1918 sa Island osamostatnil, s Dánskom zostal spojený iba personálnou úniou. Obyvatelia Islandu sú zväčša germánskeho pôvodu. V poslednom čase sem prichádza veľa prisťahovalcov z celého sveta. Islanďania sú hrdí na svoje vikingské . Majú veľmi silnú pracovnú etiku, pracujú najdlhšie zo všetkých vyspelých krajín. Island je liberálnou krajinou, vyznáva sa tu rovnostárstvo – egalitarizmus. V roku 930 vznikol na Islande prvý parlament na svete. Island je gejzírov. Je tu najviac výronov pár a plynov a horúcich prameňov na svete. Teplá z hlbín Zeme sa využíva na vykurovanie. Zimy sú na pobreží mierne, letá chladné. V strede Islandu je podnebie takmer polárne (Wikipedia). Celý ostrov je vulkanicky aktívny. Vo vnútrozemí sú lávové , pohoria a ľadovce (Wikipedia CS).

Island je jedným z najfascinujúcejších miest na svete. Jedinečnou prírodou, bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom. Ponúka pôsobivú kombináciu drsnej studenej krásy a sopečnej energie. Islandské gejzíry sú zrejme najznámejšie na svete. Ďalšími typickými prvkami krajiny Islandu sú ľadovce, . Islandský jazyk je jedným z najstarších nespracovaných jazykov v Európe, a má výrazné historické a literárne . Ságy, staré príbehy a legendy, tvoria dôležitú časť islandského kultúrneho dedičstva a sú považované za klenoty svetovej literatúry. Island je známy svojou progresívnou spoločnosťou a je jedným z najšťastnejších miest na svete. Kombinácia pokročilého sociálneho systému, vysokého štandardu života a úcty k prírode robí z Islandu jedno z najprijateľnejších miest na život. Tradičná islandská kuchyňa je založená na miestnych surovinách, ako sú , jahody a . Návštevníci by mali určite ochutnať tradičné jedlá, ako sú hákarl – konzervovaný žralok, hangikjöt – údené jahňacie mäso a rúgbrauð – tmavé chlebové pečivo.

Iceland is located at the junction of the North Atlantic and Arctic Oceans and is the second-largest island in Europe. It is approximately 800 km from Scotland, 970 km from Norway, and 287 km from Greenland (Wikipedia CS). Positioned on the boundary of two tectonic plates in the region of the Mid-Atlantic Ridge, Iceland is where new oceanic crust is formed. Beneath Iceland, a hot spot is believed to exist (Olivier Bourgeois, Olivier Dauteuil, Erwan Hallot). Iceland officially became a sovereign state on June 17, 1944. With an area of 102,775 km², it is home to 350,710 inhabitants. The first settlers of Iceland were likely Norwegians and Celts in the late 9th century. Viking chieftains established „thingy“ assemblies to resolve disputes, and in 930, the world’s first parliament was formed in Iceland (Wikipedia). From 1262, Iceland was subject to the Norwegian king (Marta Horáčková). In 1357, Iceland came under Danish rule (Wikipedia CS). In 1783, due to volcanic activity from the Laki volcano, a significant portion of Iceland vanished, resulting in the death of many people and animals. The Danish government considered relocating all 40,000 inhabitants to Denmark at that time (Marta Horáčková). The eruption of the Askja volcano in 1875 had devastating effects on Iceland’s economy and led to famine (Wikipedia).

On December 1, 1918, Iceland gained independence, maintaining a personal union with Denmark. The population of Iceland is predominantly of Germanic origin. In recent times, there has been an influx of immigrants from around the world. Icelanders take pride in their Viking heritage and possess a strong work ethic, working the longest hours among developed countries. Iceland is a liberal country, advocating for equality (egalitarianism). In 930, the world’s first parliament was established in Iceland. Known for its geysers, Iceland has the highest number of hot springs and gas eruptions in the world. Geothermal energy from the Earth’s depths is utilized for heating. Winters on the coast are mild, while the interior experiences an almost polar climate (Wikipedia). The entire island is volcanically active, featuring lava fields, mountains, and glaciers in the interior (Wikipedia CS).

Iceland is one of the most fascinating places on Earth, boasting a unique nature, rich history, and cultural heritage. It offers a compelling combination of harsh cold beauty and volcanic energy. Icelandic geysers are arguably the most famous globally. Other typical elements of Iceland’s landscape include glaciers and waterfalls. The Icelandic language is one of the oldest unwritten languages in Europe, with significant historical and literary traditions. Sagas, old tales, and legends form an essential part of Icelandic cultural heritage and are considered treasures of world literature. Iceland is known for its progressive society and is one of the happiest places on Earth. The blend of an advanced social system, high quality of life, and respect for nature makes Iceland one of the most desirable places to live. Traditional Icelandic cuisine is based on local ingredients such as fish, berries, and lamb. Visitors should definitely try traditional dishes like hákarl (preserved shark), hangikjöt (smoked lamb), and rúgbrauð (dark bread).

Ísland er staðsett þar sem Norður-íshaf og Atlantshaf mætast og er örugglega stærsta eyja Evrópu. Hún er um 800 km fjarri Skotlandi, 970 km fjarri Noregi og 287 km fjarri Grænlandi (Wikipedia CS). Ísland er staðsett á mótum tveggja flögulaga plata í svæðinu um Mið-Atlantshrygginn, þar sem ný hafbotn myndast. Undir Íslandi er líklega heitur blettur (Olivier Bourgeois, Olivier Dauteuil, Erwan Hallot). Ísland var stofnað sem sjálfstjórnarhéraði þann 17. júní 1944. Á svæðinu er að finna 102.775 km² og býr þar 350.710 manns. Fyrstu byggðarmenn Íslands voru líklega Norðmenn og Keltar á seinni hluta 9. aldar. Víkingahöfðingjar stofnuðu þing, sem voru fundir til að leysa deilur, og árið 930 var stofnað fyrsta alþingi heimsins á Íslandi (Wikipedia). Frá 1262 var Ísland undir Noregskonungi (Marta Horáčková). Í 1357 kom Ísland undir dönsk stjórn (Wikipedia CS). Árið 1783 horfði stór hluti Íslands upp í eldgosinu frá Eldgosinu í Lakagígar, sem leiddi til mikils tapa á manna- og dýralífi. Íslandsstjórnin ræddi þá hugsun um að flytja alla 40 þúsund íbúa til Danmerkur (Marta Horáčková). Í eldgosinu í Askja árið 1875 var hvernig huldu.árt örlögum íslenskrar efnahagslífs og valdi hungursneyti (Wikipedia).

Þann 1. desember 1918 fékk Ísland sérstöðu, en var samt í persónulegri sambúð við Danmörku. Íbúafjöldi Íslands er að mestu leyti af þýsku uppruna. Í nútíma hefur verið mikil innflutningur af innflytjendum frá víðum heiminum. Íslendingar eru stoltir af víkingaættfræði sinni og eiga sterka áhuga á vinnu. Ísland er frelsið og leggur áherslu á jafnrétti (jafnræði). Árið 930 var stofnað fyrsta alþingi heimsins á Íslandi. Ísland er þekkt fyrir geysir sínar, sennilega þær þekktustu í heiminum. Önnur einkenni landslags Íslands eru jöklar og fossar. Íslenska tunga er eitt elsta óskráða tungumál Evrópu, með mikinn sögulegan og menningarlegan bakgrunn. Sögur, gamlar þættir og frásagnir mynda mikinn hluta menningararfsins og teljast vera skattar heimsliteratúrinnar. Ísland er þekkt fyrir framfarasamlega samfélagshugbúnað og er eitt af hamingjufustu stöðum heimsins. Samsetningin af framfarasamlegu félagskerfi, hágæða lífs og virðingu fyrir náttúrunni gerir Ísland að einum af ódýrustu stöðum til að búa á. Hinn hefðbundna íslenski matseðill byggir á heimvistarefni, svo sem fiski, berjum og lambi. Gestir ættu vissulega að prófa hefðbundin rétti, svo sem hákarl (geymd hákarl), hangikjöt (reykt lambakjöt) og rúgbrauð (dökkt brauð).

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Zamagurie, Fotografie

Bajerovce

skala
Hits: 2480

Bajerovce ležia na severovýchode Levočských vrchov, v nadmorskej výške 665 metrov nad morom (bajerovce.sk). Ich rozloha je 16.11 km2 (wikipedia.org). V bývalom vojenskom obvode Javorina. V obci žije 296 obyvateľov. Zaujímavosťou je, že sa tu nachádza chrbát rozvodia. Z jednej strany chrbta smeruje potok a vlieva sa do Severného mora, z druhej strany do Čierneho mora (bajerovce.sk). Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1274. Vtedy vlastnil obcec Bajorvagaš – veľký pán Tarczayovský. Je možné, že obec založili , ktorí vyrubovali . Neskôr sa obyvatelia venovali roľníctvu, chovu dobytka a oviec. V roku 1787 v 68-ich domoch žilo 463 obyvateľov. Historické názvy : Bayervagasa, Bajerowcze, Bajorvágás, Bayorwagasa, Beyerhaw, Bayrocz,  Baiorocz,  Bayor. 12.9.1954 obec vyhorela, zničilo sa 80 dreveníc a 90 hospodárskych usadlostí (bajerovce.sk). V obci sa konáva folklórny festival Rusínov. Obec má prírodný amfiteáter (bajerovce.sk).

Bajerovce is situated in the northeast of the Levočské Vrchy (Levoča Hills), at an altitude of 665 meters above sea level (bajerovce.sk). Its area covers 16.11 km2 (wikipedia.org). It was part of the former military district Javorina. The village is home to 296 inhabitants. An interesting feature is the ridge watershed, where a stream flows from one side, ultimately reaching the North Sea, and from the other side, it flows towards the Black Sea (bajerovce.sk). The oldest written record of the village dates back to 1274 when it was owned by Bajorvagaš – the noble Tarczay family. It is possible that Germans, who were clearing forests, founded the village. Later, the inhabitants engaged in agriculture, cattle farming, and sheep breeding. In 1787, 463 residents lived in 68 houses. Historical names of the village include Bayervagasa, Bajerowcze, Bajorvágás, Bayorwagasa, Beyerhaw, Bayrocz, Baiorocz, Bayor. On September 12, 1954, the village suffered a fire, destroying 80 wooden houses and 90 farmsteads (bajerovce.sk). The village hosts a folk festival dedicated to Rusyn culture and boasts a natural amphitheater (bajerovce.sk).

 

 

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Spiš, Fotografie

Spišská Belá

skala
Hits: 3447

Spišská Belá leží v nadmorskej výške 631 metrov nad morom. Mesto je zložené z dvoch katastrálnych území: Spišská Belá a Strážky. Strážky sú dnes mestskou časťou, boli pričlenené v roku 1972. V Spišskej Belej žije 6612 obyvateľov (spisskabela.sk). Každoročne sa tu koná Spišský zemiakársky jarmok, furmanské preteky Belianska podkova, Kaštieľne divadelné hry v kaštieli Strážky (spisskabela.sk).

Najstaršie osídlenie na tomto území je z mladšieho paleolitu spred 40 000 rokov, na lokalite „Dlhá medza“ pri Strážkach. Stredoveké osídlenie je spojené s Nemcami a maďarskou pohraničnou pevnosťou v Strážkach z 12. storočia a slovanskou osadou Stragar (Bušovce). Slovanskí obyvatelia Stragaru spolu s maďarskou vojenskou posádkou strážili Uhorskú bránu, ktorá bola riečkou Biela (Bela). Tento názov prevzali do názvu aj nemeckí kolonisti. V 13. storočí vybudovali pre nedostatok 11 km dlhý prívodný kanál – dnes Beliansky potok, s oblasti Tatranskej Kotliny. V 16. storočí bol doplnený o ďalšie prívodné kanály (Andrej Novák). Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1263. Už v roku 1271 patrila medzi spišské nemecké z mestskými právami a výsadami. V minulosti bola známa výrobou spišskej borovičky, dnes je významným centrom pestovania zemiakov (spisskabela.sk). V minulosti sa tu rozprestierali rozsiahle pasienky, kde sa chovali a dobytok. Remeselníci mali cechy, medzi najstaršie patrili mäsiarsky, obuvnícky, krajčírsky, kožušnícky a kováčsky. Intenzívne sa pestoval ľan, na to nadväzovalo tkáčstvo, modrotlač plátna. Ľanové plátno poznali v celom Uhorsku, vyvážalo sa aj na Balkán a do Turecka. Spišská Belá bola od 13. storočia takmer čisto nemeckým mestom, slovenské obyvateľstvo sa objavovalo viac až v 19. storočí. V roku 1853 tvorili Slováci len 3.3 %. V roku 1938 už 61 %. V roku 1869 vznikla tkáčovňa ľanového plátna, v roku 1878 škrobáreň, v roku 1870 a 1872 dva pivovary, v roku 1875 tehelňa, píly a likérka Kleinberger. V rokoch 1945 – 1946 boli belianskí donútení odísť. Nehnuteľnosti prevzalo obyvatelia z Lendaku, Ždiaru a zamagurských obcí (Andrej Novák).

Historické centrum mesta je mestskou pamiatkovou zónou. Nachádza sa tu kostol svätého Antona Pustovníka z 13. storočia, mestská radnica a renesančná zvonica zo 16. storočia, mariánsky stĺp z roku 1729, staré nemecké meštianske . Beliansky rybník ponúka pohľad na panorámu Vysokých Tatier. V Strážkach sa nachádza renesančný kaštieľ s anglickým parkom a gotický kostol svätej Anny so zvonicou. V kaštieli je expozícia Slovenskej národnej galérie venovaná maliarovi Ladislavovi Mednyánszkemu. V Spišskej Belej sa narodil matematik, fyzik, optik Jozef Maximilián Petzval (spisskabela.sk).

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Liptov, Kostoly, Umenie, Stavby, Fotografie

Liptovské Matiašovce

skala
Hits: 3008

Obec Liptovské Matiašovce leží v údolí medzi Chočskými vrchmi a Západnými Tatrami v nadmorskej výške 623 metrov nad morom. Je vstupnou obcou do Suchej . V dolnej časti tejto doliny sa nachádza jaskyňa Dúpnica. Názov pochádza z druhej polovice 14. storočia, kedy sa spomína Matej Liptovský ako dedič obce (obecliptovskematiasovce.sk). Rímskokatolícky kostol svätého Ladislava dal postaviť Ladislav Matiašovský v roku 1697 (Informačná tabuľa), ktorý bol biskup v Nitre, uhorský kancelár a kráľovský poradca (obecliptovskematiasovce.sk).

The village of Liptovské Matiašovce is situated in the valley between the Choč Mountains and the Western Tatras at an elevation of 623 meters above sea level. It serves as the gateway to Suchá Dolina. In the lower part of this valley, you can find the Dúpnica Cave. The name of the village dates back to the second half of the 14th century when Matej Liptovský is mentioned as the heir of the village (obecliptovskematiasovce.sk). The Roman Catholic Church of Saint Ladislaus was built by Ladislav Matiašovský in 1697 (Information board), who was a bishop in , Hungarian chancellor, and royal advisor (obecliptovskematiasovce.sk).