Krajina, Organizmy, Príroda, Rakúsko, Rastliny, Zahraničie, Živočíchy

Braunsberg a jeho fauna a flóra

skala
Hits: 2323

Brauns­berg pat­rí do chrá­ne­nej kra­jin­nej oblas­ti Braunsberg-​Hundsheimerberg od roku 1965. Hory pri Hain­bur­gu an der Donau sú posled­ný­mi výbež­ka­mi Malých Kar­pát. Chrá­ne­ná kra­jin­ná oblasť sa vyzna­ču­je suchý­mi tráv­na­tý­mi poras­tmi so vzác­ny­mi druh­mi živo­čí­chov a rast­lín, oso­bit­ne mimo­riad­ne boha­tou fau­nou hmy­zu (natur​land​-noe​.at). Náj­de­me tu pre­dov­šet­kým dru­hy obľu­bu­jú­ce slneč­né, tep­lo­mil­né, lesostep­né až step­né loka­li­ty: mod­liv­ku zele­nú – Man­tis reli­gi­osa), ságu step­nú – Saga pedo, step­ní­ka čer­ve­né­ho – Ere­sus cin­na­be­ri­nus, očká­ňa skal­né­ho – Cha­za­ra bri­se­is, vče­ly murár­ky – Osmia mus­te­li­na, Osia mitis, koní­ka slo­van­ské­ho Ste­no­both­rus eura­sius (daph​ne​.sk). Fau­na a fló­ra Hunds­he­im­ských hôr pred­sta­vu­je dôle­ži­tý tep­lý ostrov na západ­nom okra­ji Panón­skej níži­ny. Tep­lo­mil­né dru­hy tu dosa­hu­jú svo­ju západ­nú ale­bo sever­nú hra­ni­cu roz­ší­re­nia. Vege­tá­cia je tvo­re­ná dru­ho­vo boha­tý­mi suchý­mi a polo­su­chý­mi tráv­na­tý­mi poras­tmi, ako aj roz­siah­ly­mi, prí­rod­ne zacho­va­lý­mi dubo­vý­mi a dubovo-​hrabovými les­mi. Chrá­ne­ná kra­jin­ná oblasť Braunsberg-​Hundsheimerberg bola vyhlá­se­ná za bio­ge­ne­tic­kú rezer­vá­ciu (natur​land​-noe​.at).

Na Brauns­ber­gu náj­de­me majes­tát­ne vápen­co­vé ska­ly. Jeho sva­hy pokrý­va­jú roz­siah­le skal­né ste­pi, suché a polo­su­ché tráv­na­té poras­ty, kto­ré boli v minu­los­ti inten­zív­ne pase­né, kto­ré je dolo­že­né od 16. sto­ro­čia. Začiat­kom 20. sto­ro­čia sa tu pásol doby­tok, kra­vy a kozy. Pozos­tat­ky býva­lých pas­tvín sa na malých čas­tiach úze­mia zacho­va­li dodnes. Pas­tva je čias­toč­ne obno­ve­ná pro­stred­níc­tvom sta­ré­ho a obzvlášť robust­né­ho ple­me­na koňa Konik. V jar­nom obdo­bí neďa­le­ko kelt­skej pozo­ro­va­teľ­ne tu kvit­nú kavy­le – Sti­pa, hla­vá­čik jar­ný – Ado­nis ver­na­lis. Na Brauns­ber­gu ras­tie klin­ček Lum­nit­ze­rov – Diant­hus lum­nit­ze­ri, ježi­ba­ba bela­sá rusín­ska – Echi­nops rit­ro sub­sp. rut­he­ni­cus, sta­ri­ca kop­co­vá – Alys­sum mon­ta­num, roz­chod­ník bie­ly – Sedum album, jase­nec bie­ly – Dic­tam­nus albus. Les­né čas­ti tvo­ria naj­mä poras­ty dubov plst­na­tých – Quer­cus pubes­cens a javo­rov poľ­ných – Acer cam­pes­tre (daph​ne​.sk). Na juho­vý­chod­nom sva­hu ras­tie trpas­li­čí kosa­tec – Iris pumi­la. Mno­ho tep­lo­mil­ných, stre­do­mor­ských dru­hov zvie­rat a rast­lín tu nachá­dza ide­ál­ne život­né pod­mien­ky, naprí­klad jaš­te­ri­ca zele­ná – Lacer­ta viri­dis, kosa­tec fia­lo­vý – Onos­ma aus­tria­ca, divo­zel fénic­ký – Ver­bas­cum pho­eni­ce­um. Nie­kto­ré dru­hy ende­mit­mi – Diant­hus lum­nit­ze­rii (Wiki­pe­dia).

Cha­rak­te­ris­tic­ký rast­lin­ný a živo­číš­ny svet Hain­bur­ských vrchov je pris­pô­so­be­ný suché­mu tep­lé­mu panón­ske­mu pod­ne­biu a pochá­dza čias­toč­ne z východ­ných ste­pí, čias­toč­ne zo Stre­do­mo­ria. Mno­hé výcho­do­kon­ti­nen­tál­ne dru­hy tu dosa­hu­jú svo­ju západ­nú hra­ni­cu roz­ší­re­nia, juž­né sub­me­di­te­rán­ne dru­hy zase svo­ju sever­nú hra­ni­cu. Ďal­šou zvlášt­nos­ťou Hain­bur­ských vrchov je vyso­ký podiel lokál­ne roz­ší­re­ných ende­mi­tov. V slneč­ných dňoch sa holá plo­ši­na Brauns­ber­gu sil­no pre­hrie­va. Vznik­nu­té ter­mic­ké prú­dy využí­va orol skal­ný na svo­je pries­kum­né lety. Rast­lin­ný svet Brauns­ber­gu je vďa­ka rôz­nym život­ným pod­mien­kam veľ­mi roz­ma­ni­tý. Už v pred­ja­rí pote­šia náv­štev­ní­kov veľ­ké ponik­le­ce a hla­vá­či­ky jar­né, trpas­li­čie kosat­ce, kto­rých rôz­no­fa­reb­né kve­ty kvit­nú na sva­hoch od aprí­la. Na expo­no­va­ných vápen­co­vých sva­hoch ras­tú člo­ve­kom neovp­lyv­ne­né skal­né suché tráv­na­té poras­ty s ried­kou pionier­skou vege­tá­ci­ou. Tu môžu pre­žiť len dru­hy pris­pô­so­be­né na sucho, ako je roz­chod­ník ale­bo skal­ná ruža, kto­rých hru­bé mäsi­té lis­ty slú­žia ako záso­bá­reň vody. Na zacho­va­nie suchých tráv­na­tých poras­tov vytvo­re­ných ľud­ským využí­va­ním je potreb­né pra­vi­del­né kose­nie ale­bo pase­nie. Na Brauns­ber­gu sa rea­li­zu­je pokus­né pase­nie koník­mi, robust­ným ple­me­nom poní­kov z výcho­do­európ­ske­ho regi­ó­nu, kto­ré je blíz­ko prí­buz­né s les­ným tar­pá­nom, vyhy­nu­lou for­mou divé­ho koňa. Ako nehos­tin­ná a odstra­šu­jú­ca sa zdá plo­ši­na Brauns­ber­gu, tak prí­ve­ti­vo pôso­bia tep­lo­mil­né lesy a kro­vi­na­té poras­ty na jeho sva­hoch. Pre mno­ho dru­hov živo­čí­chov pred­sta­vu­jú ried­ke, sta­ré lesy cen­ný život­ný pries­tor. Lar­vy rôz­nych dru­hov chro­bá­kov potre­bu­jú na svoj vývoj sta­ré suché stro­my. Z toho pro­fi­tu­jú aj ďat­le. Šedý ďateľ, stred­ný ďateľ a čier­ny ďateľ tu nachá­dza­jú boha­tú potra­vu a dosta­tok sta­rých a odu­mie­ra­jú­cich stro­mov, do kto­rých vyte­sá­va­jú svo­je hniezd­ne duti­ny. Roháč potre­bu­je na svoj 3 až 5 rokov trva­jú­ci vývoj hni­jú­ce dre­vo ale­bo kore­ňo­vé pní­ky (zobo​dat​.at).

Brauns­berg has been part of the Braunsberg-​Hundsheimerberg Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area sin­ce 1965. The moun­tains near Hain­burg an der Donau are the last outc­rops of the Les­ser Car­pat­hians. The pro­tec­ted lands­ca­pe area is cha­rac­te­ri­zed by dry grass­lands with rare spe­cies of ani­mals and plants, par­ti­cu­lar­ly an extre­me­ly rich insect fau­na (natur​land​-noe​.at). Here, you can find spe­cies that pre­fer sun­ny, ther­mop­hi­lic, forest-​steppe to step­pe habi­tats: the pra­y­ing man­tis (Man­tis reli­gi­osa), the pre­da­to­ry bush cric­ket (Saga pedo), the lady­bird spi­der (Ere­sus cin­na­be­ri­nus), the rock gra­y­ling (Cha­za­ra bri­se­is), mason bees (Osmia mus­te­li­na, Osia mitis), and the Eura­sian locust (Ste­no­both­rus eura­sius) (daph​ne​.sk). The fau­na and flo­ra of the Hunds­he­im moun­tains repre­sent an impor­tant warm island at the wes­tern edge of the Pan­no­nian Basin. Ther­mop­hi­lic spe­cies reach the­ir wes­tern or nort­hern dis­tri­bu­ti­on limits here. The vege­ta­ti­on con­sists of species-​rich dry and semi-​dry grass­lands as well as exten­si­ve, natu­ral­ly pre­ser­ved oak and oak-​hornbeam forests. The Braunsberg-​Hundsheimerberg Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area has been desig­na­ted a bio­ge­ne­tic reser­ve (natur​land​-noe​.at). On Brauns­berg, you can find majes­tic limes­to­ne rocks. Its slo­pes are cove­red with exten­si­ve rock step­pes, dry and semi-​dry grass­lands, which were inten­se­ly gra­zed in the past, docu­men­ted sin­ce the 16th cen­tu­ry. At the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, catt­le, cows, and goats gra­zed here. Rem­nants of the for­mer pas­tu­res have been pre­ser­ved to this day in small are­as. Gra­zing has been par­tial­ly res­to­red through the use of the old and par­ti­cu­lar­ly robust Konik hor­se bre­ed. In spring, feat­her grass (Sti­pa) and spring ado­nis (Ado­nis ver­na­lis) blo­om near the Cel­tic obser­va­to­ry. On Brauns­berg, Lum­nit­ze­r’s pink (Diant­hus lum­nit­ze­ri), Rus­sian glo­be thist­le (Echi­nops rit­ro sub­sp. rut­he­ni­cus), moun­tain madwort (Alys­sum mon­ta­num), whi­te sto­nec­rop (Sedum album), and dit­ta­ny (Dic­tam­nus albus) grow. The forest are­as main­ly con­sist of downy oak (Quer­cus pubes­cens) and field map­le (Acer cam­pes­tre) stands (daph​ne​.sk). On the sout­he­as­tern slo­pe, you can find the dwarf iris (Iris pumi­la). Many ther­mop­hi­lic, Medi­ter­ra­ne­an spe­cies of ani­mals and plants find ide­al living con­di­ti­ons here, such as the eme­rald lizard, Aus­trian gre­en­we­ed (Onos­ma aus­tria­ca), and Pho­eni­cian mul­le­in (Ver­bas­cum pho­eni­ce­um). Some spe­cies are ende­mics – Diant­hus lum­nit­ze­rii (Wiki­pe­dia).

The cha­rac­te­ris­tic plant and ani­mal life of the Hain­burg moun­tains is adap­ted to the dry, warm Pan­no­nian cli­ma­te and ori­gi­na­tes part­ly from the eas­tern step­pes, part­ly from the Medi­ter­ra­ne­an. Many East-​continental spe­cies reach the­ir wes­tern dis­tri­bu­ti­on limit here, whi­le sout­hern sub-​Mediterranean spe­cies reach the­ir nort­hern limit. Anot­her pecu­lia­ri­ty of the Hain­burg moun­tains is the high pro­por­ti­on of local­ly dis­tri­bu­ted ende­mics. On sun­ny days, the bare pla­te­au of Brauns­berg heats up sig­ni­fi­can­tly. The resul­ting ther­mal cur­rents are used by the gol­den eag­le for its recon­nais­san­ce flights. The plant world of Brauns­berg is very diver­se due to the dif­fe­rent living con­di­ti­ons. Alre­a­dy in ear­ly spring, lar­ge pasque flo­wers and spring ado­nis, and dwarf iri­ses delight visi­tors with the­ir color­ful flo­wers blo­oming on the slo­pes from April. On the expo­sed limes­to­ne slo­pes, rock-​dry grass­lands with spar­se pione­er vege­ta­ti­on, untou­ched by humans, grow. Only spe­cies adap­ted to dry­ness, such as sto­nec­rop or hou­se­le­ek, with the­ir thick, fles­hy lea­ves that ser­ve as water reser­vo­irs, can sur­vi­ve here. Regu­lar mowing or gra­zing is neces­sa­ry to pre­ser­ve the dry grass­lands cre­a­ted by human use. Expe­ri­men­tal gra­zing with ponies, a robust bre­ed of ponies from the Eas­tern Euro­pe­an regi­on, clo­se­ly rela­ted to the forest tar­pans, an extinct form of wild hor­se, is being imple­men­ted on Brauns­berg. Whi­le the bare pla­te­au of Brauns­berg seems inhos­pi­tab­le and deter­rent, the warm forests and scrub­lands on its slo­pes are friend­ly. For many spe­cies of ani­mals, the spar­se, old forests repre­sent valu­ab­le living spa­ce. The lar­vae of vari­ous beet­le spe­cies need old dry tre­es for the­ir deve­lop­ment. Wood­pec­kers also bene­fit from this. The grey wood­pec­ker, midd­le spot­ted wood­pec­ker, and black wood­pec­ker find plen­ty of food and enough old and dying tre­es to car­ve out the­ir nesting cavi­ties. The stag beet­le needs deca­y­ing wood or root stumps for its 3 to 5‑year deve­lop­ment (zobo​dat​.at).

Der Brauns­berg gehört seit 1965 zum Lands­chaftss­chutz­ge­biet Braunsberg-​Hundsheimerberg. Die Ber­ge bei Hain­burg an der Donau sind die letz­ten Aus­lä­u­fer der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Das Lands­chaftss­chutz­ge­biet zeich­net sich durch troc­ke­ne Gras­lands­chaf­ten mit sel­te­nen Tier- und Pflan­ze­nar­ten aus, ins­be­son­de­re einer auße­ror­den­tlich rei­chen Insek­ten­fau­na (natur​land​-noe​.at). Hier fin­det man vor allem Arten, die son­ni­ge, wär­me­lie­ben­de, wald­step­pe bis step­pe­nar­ti­ge Lebens­rä­u­me bevor­zu­gen: Got­te­san­be­te­rin (Man­tis reli­gi­osa), die Säbel­he­usch­rec­ke (Saga pedo), die Rote Röh­rens­pin­ne (Ere­sus cin­na­be­ri­nus), den Berg­he­xe (Cha­za­ra bri­se­is), Mau­er­bie­nen (Osmia mus­te­li­na, Osia mitis), und den Eura­sis­chen Gras­hüp­fer (Ste­no­both­rus eura­sius) (daph​ne​.sk). Die Fau­na und Flo­ra der Hunds­he­i­mer Ber­ge stel­len eine wich­ti­ge war­me Insel am west­li­chen Rand des Pan­no­nis­chen Bec­kens dar. Wär­me­lie­ben­de Arten erre­i­chen hier ihre west­li­che oder nörd­li­che Verb­re­i­tungsg­ren­ze. Die Vege­ta­ti­on bes­teht aus arten­re­i­chen Trocken- und Halbt­roc­ken­ra­sen sowie weit­lä­u­fi­gen, natur­nah erhal­te­nen Eichen- und Eichen-​Hainbuchenwäldern. Das Lands­chaftss­chutz­ge­biet Braunsberg-​Hundsheimerberg wur­de zur Bio­ge­ne­tis­chen Reser­ve erk­lärt (natur​land​-noe​.at). Auf dem Brauns­berg fin­den sich majes­tä­tis­che Kalks­te­in­fel­sen. Sei­ne Hän­ge sind mit weit­lä­u­fi­gen Fel­sens­tep­pen, troc­ke­nen und halbt­roc­ke­nen Gras­lands­chaf­ten bedec­kt, die in der Ver­gan­gen­he­it inten­siv bewe­i­det wur­den, doku­men­tiert seit dem 16. Jahr­hun­dert. Anfang des 20. Jahr­hun­derts wei­de­ten hier Rin­der, Kühe und Zie­gen. Res­te der ehe­ma­li­gen Wei­den sind bis heute in kle­i­nen Bere­i­chen erhal­ten geb­lie­ben. Die Bewe­i­dung wur­de tei­lwe­i­se durch den Ein­satz der alten und beson­ders robus­ten Pfer­de­ras­se Konik wie­der auf­ge­nom­men. Im Früh­jahr blühen hier in der Nähe der kel­tis­chen Beobach­tungss­tel­le Feder­gras (Sti­pa) und Frühlings-​Adonisröschen (Ado­nis ver­na­lis). Auf dem Brauns­berg wach­sen der Lum­nit­zers Nel­ke (Diant­hus lum­nit­ze­ri), die Rut­he­nis­che Kugel­dis­tel (Echi­nops rit­ro sub­sp. rut­he­ni­cus), der Berg-​Steinkraut (Alys­sum mon­ta­num), der Wei­ße Mau­erp­fef­fer (Sedum album) und die Bren­nen­de Lie­be (Dic­tam­nus albus). Die Wald­ge­bie­te bes­te­hen haupt­säch­lich aus Flau­me­i­chen (Quer­cus pubes­cens) und Fel­da­horn (Acer cam­pes­tre) Bes­tän­den (daph​ne​.sk). Am Südost­hang wächst die Zwer­gsch­wert­li­lie (Iris pumi­la). Vie­le wär­me­lie­ben­de, medi­ter­ra­ne Tier- und Pflan­ze­nar­ten fin­den hier ide­a­le Lebens­be­din­gun­gen, wie die Sma­rag­de­i­dech­se, der Öster­re­i­chis­che Raub­latt (Onos­ma aus­tria­ca) und der Purpur-​Königskerze (Ver­bas­cum pho­eni­ce­um). Eini­ge Arten sind Ende­mi­ten – Diant­hus lum­nit­ze­rii (Wiki­pe­dia).

Die cha­rak­te­ris­tis­che Pflanzen- und Tier­welt der Hain­bur­ger Ber­ge ist an das troc­ke­ne, war­me Pan­no­nis­che Kli­ma ange­passt und stammt tei­lwe­i­se aus den öst­li­chen Step­pen, tei­lwe­i­se aus dem Mit­tel­me­er­raum. Vie­le ostkon­ti­nen­ta­le Arten erre­i­chen hier ihre west­li­che Verb­re­i­tungsg­ren­ze, wäh­rend süd­li­che sub­me­di­ter­ra­ne Arten ihre nörd­li­che Gren­ze erre­i­chen. Eine wei­te­re Beson­der­he­it der Hain­bur­ger Ber­ge ist der hohe Ante­il lokal verb­re­i­te­ter Ende­mi­ten. An son­ni­gen Tagen erhitzt sich die kah­le Hochf­lä­che des Brauns­ber­gs stark. Die ents­te­hen­den ther­mis­chen Strömun­gen wer­den vom Ste­i­nad­ler für sei­ne Erkun­dungsf­lüge genutzt. Die Pflan­zen­welt des Brauns­ber­gs ist aufg­rund der unters­chied­li­chen Lebens­be­din­gun­gen sehr viel­fäl­tig. Bere­its im Vorf­rüh­ling erf­re­uen gro­ße Kuhs­chel­len und Frühlings-​Adonisröschen, Zwer­gi­ris mit ihren bun­ten Blüten, die ab April an den Hän­gen blühen, die Besu­cher. Auf den expo­nier­ten Kalks­te­in­hän­gen wach­sen unbe­rü­hr­te Fels-​Trockenrasen mit spär­li­cher Pionier­ve­ge­ta­ti­on. Hier kön­nen nur Arten über­le­ben, die an Troc­ken­he­it ange­passt sind, wie der Mau­erp­fef­fer oder die Hau­swurz, deren dic­ke fle­is­chi­ge Blät­ter als Was­ser­spe­i­cher die­nen. Zur Erhal­tung der durch men­sch­li­che Nut­zung ents­tan­de­nen Troc­ken­ra­sen ist regel­mä­ßi­ges Mähen oder Bewe­i­den not­wen­dig. Auf dem Brauns­berg wird ein Ver­such mit Ponys, einer robus­ten Pony­ras­se aus dem oste­uro­pä­is­chen Raum, die eng mit dem Wald­tar­pan, einer aus­ges­tor­be­nen Form des Wildp­fer­des, ver­wandt ist, durch­ge­fü­hrt. Wäh­rend die kah­le Hochf­lä­che des Brauns­ber­gs unfre­und­lich und absch­rec­kend wir­kt, ers­che­i­nen die wär­me­lie­ben­den Wäl­der und bus­chi­gen Bes­tän­de an sei­nen Hän­gen ein­la­dend. Für vie­le Tie­rar­ten stel­len die lich­ten, alten Wäl­der wer­tvol­len Lebens­raum dar. Die Lar­ven vers­chie­de­ner Käfe­rar­ten benöti­gen alte troc­ke­ne Bäu­me für ihre Ent­wick­lung. Auch Spech­te pro­fi­tie­ren davon. Der Graus­pecht, der Mit­tels­pecht und der Sch­warzs­pecht fin­den reich­lich Nahrung und genügend alte und abster­ben­de Bäu­me, um ihre Nist­löcher zu zim­mern. Der Hirsch­kä­fer benötigt für sei­ne 3 bis 5 Jah­re dau­ern­de Ent­wick­lung ver­rot­ten­des Holz oder Wur­zels­töc­ke (zobo​dat​.at).

Odka­zy

Fló­ra TOP

Fló­ra Všetky

Fau­na

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Dokumenty, Dolné Považie, Hory, Krajina, Považské, Príroda, Prírodné, Slovenská krajina, Slovenské, V čase

Dych zimy v Považskom Inovci

skala
Hits: 3044

Autor: Kor­nel Duffek

Keď sa Pieš­ťan­ca opý­ta­te, kto­ré hory pova­žu­je za svo­je, naj­čas­tej­šie vám odpo­vie, že Považ­ský Ino­vec. Malé Kar­pa­ty síce tiež majú svoj pôvab, ale pred­sa sú len ďalej. V prí­pa­de Považ­ské­ho Inov­ca však sta­čí prejsť Kra­jin­ský most a už môže­te stú­pať pria­mo do hôr. A nie sú to hoci­ja­ké hory – sú pre­špi­ko­va­né his­tó­ri­ou. Náj­de­te v nich sko­ro všet­ky kul­túr­ne vrstvy – od pra­ve­kých lov­cov až po sta­rých Slo­va­nov. Nachá­dza sa tu veľ­ká kon­cen­trá­cia román­skych rotúnd, snáď naj­väč­šia na úze­mí Slo­ven­ska, a zvyš­ky stre­do­ve­kých hra­dov. A to sme ešte neho­vo­ri­li o krás­nych prí­rod­ných sce­né­riách a kra­so­vých jas­ky­niach ako je Čer­to­va pec.

Považ­ský Ino­vec býva prí­ťaž­li­vý a zau­jí­ma­vý nie­len v plnom kve­te, ale v kaž­dom roč­nom obdo­bí, zimu nevy­ní­ma­júc. V čase, keď pad­nú na kra­ji­nu hmly a mra­zy, a šofé­ri začí­na­jú šom­rať na rizi­ko­vé poča­sie, vzni­ká v horách čosi roz­práv­ko­vé – kaž­dý strom, konár, steb­lo, suchý list či ihlič­ka sa oba­ľu­je do bie­lych kryš­tá­li­kov. Je to dych zimy, kto­rý spra­vid­la netr­vá dlho. Pre­to musí­te to divad­lo prí­ro­dy sle­do­vať veľ­mi inten­zív­ne, aby vám neuni­kol žiad­ny detail. Najk­raj­ší pohľad na jem­ný srieň sa naskyt­ne vte­dy, keď zasvie­ti sln­ko. Čas­to sa však stá­va, že sln­ko svie­ti prí­liš inten­zív­ne a vte­dy bie­le kryš­tá­li­ky začí­na­jú opa­dá­vať a strá­cať – zra­zu je po pred­sta­ve­ní. Ešte šťas­tie, že máte pri sebe foto­apa­rát, s kto­rým aspoň zlo­mok toho, čo ste vide­li, zachy­ti­li. Doma na disp­le­ji počí­ta­ča zis­tí­te, že to všet­ko nebol iba pre­lud, ale sku­toč­nosť. A potom sa mož­no zamys­lí­te nad hra­vos­ťou a pre­men­li­vos­ťou prírody.

Je veľ­ká vymo­že­nosť pre kaž­dé mes­to, keď má svo­ju rie­ku či svo­je hory. Pieš­ťa­ny majú obo­je. Váh a Považ­ský Ino­vec. A ešte aj čosi navy­še – ter­mál­ne lie­či­vé pra­me­ne.

When you ask some­one from Pieš­ťa­ny which moun­tains they con­si­der the­ir own, most often they will tell you Považ­ský Ino­vec. Whi­le the Small Car­pat­hians also have the­ir charm, they are a bit fart­her away. In the case of Považ­ský Ino­vec, howe­ver, you just need to cross the Kra­jin­ský brid­ge, and you can start ascen­ding right into the moun­tains. And the­se are not just any moun­tains — they are infu­sed with his­to­ry. You can find almost all cul­tu­ral lay­ers here, from pre­his­to­ric hun­ters to the ancient Slavs. The­re is a lar­ge con­cen­tra­ti­on of Roma­ne­sque rotun­das, per­haps the lar­gest in Slo­va­kia, and the rem­nants of medie­val cast­les. And tha­t’s not to men­ti­on the beau­ti­ful natu­ral sce­ne­ry and karst caves like Čer­to­va pec.

Považ­ský Ino­vec is att­rac­ti­ve and inte­res­ting not only in full blo­om but in eve­ry sea­son, inc­lu­ding win­ter. At the time when mists and frosts fall on the lands­ca­pe, and dri­vers begin to com­plain about ris­ky weat­her, somet­hing magi­cal hap­pens in the moun­tains — eve­ry tree, branch, stem, dry leaf, or need­le is cove­red in whi­te crys­tals. It’s the bre­ath of win­ter, which usu­al­ly does­n’t last long. The­re­fo­re, you have to inten­se­ly watch this natu­re play to not miss any detail. The most beau­ti­ful view of the deli­ca­te frost occurs when the sun shi­nes. Howe­ver, it often hap­pens that the sun shi­nes too inten­se­ly, and then the whi­te crys­tals begin to fall and disap­pe­ar, sud­den­ly ending the per­for­man­ce. Luc­ki­ly, you have a came­ra with you to cap­tu­re at least a frac­ti­on of what you saw. At home on the com­pu­ter scre­en, you rea­li­ze that it was not just a pre­lu­de but a rea­li­ty. And then, you might ref­lect on the pla­y­ful­ness and varia­bi­li­ty of nature.

It is a gre­at advan­ta­ge for any town to have its river or moun­tains. Pieš­ťa­ny has both. The Váh River and Považ­ský Ino­vec. And even a litt­le extra — ther­mal hea­ling springs.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Jazerá, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Stupava

skala
Hits: 6818

Stu­pa­va – men­šie mes­to pri Bra­ti­sla­ve. Zho­dou osu­du som Stu­pa­vu naj­mä v minu­los­ti čas­to nav­šte­vo­val pri prá­ci na svo­jej dip­lo­mov­ke. Počas troch rokov som do Stu­pa­vy a jej oko­lia cho­dil veľ­mi čas­to. Po 14 rokoch som sem zaví­tal s foto­apa­rá­tom a veľ­mi som sa čudo­val ako sa zme­ni­lo cen­trum pri kaštieli.

Mes­to Stu­pa­va sa leží medzi západ­ný­mi svah­mi Malých Kar­pát a juž­nou čas­ťou Záhor­skej níži­ny vo výš­ke 174 met­rov nad morom (stu​pa​va​.sk). Na roz­lo­he 6718 hek­tá­rov, v nad­mor­skej výš­ke 182 met­rov nad morom žilo začiat­kom roku 2016, 10597 oby­va­te­ľov. Nemec­ký názov pre mes­to je Stamp­fen, maďar­ský Stom­fa (Maj­tán, 1998). V kata­stri obce sa nachá­dza časť prí­rod­nej rezer­vá­cie Pod Pajš­tú­nom. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1269. Juž­nú časť Stu­pa­vy tvo­rí Mást, kto­rá je súčas­ťou od roku 1953. Nie­kto­ré čas­ti Más­tu: Dzí­leč­ky, Kre­me­ni­ce, Kop­ce, Novi­ny, Malé grun­ty, Sed­lič­ky, Záh­rad­ky, Záhu­me­ni­ce, Pís­ky, Hajp­ród, Nová hora, Dol­ná hora, Gref­ty, Tren­ky, Lin­grá­by, Lin­tá­vy. Čas­ti mes­ta: Mást, Dúb­ra­vy, Kre­me­ni­ca, Koló­nia, Vinoh­ra­dy (Wiki­pe­dia). 

Stu­pav­ské jaze­ro sa nachá­dza v cen­tre mes­ta, pri kaš­tie­li. Za ním nasle­du­je park. Ten­to park pri­po­mí­na skôr Arbo­ré­tum ako mest­ský park. Baro­ko­vý kaš­tieľ leží na okra­ji v par­ku v his­to­ric­kom cen­tre Stu­pa­vy. Na jeho mies­te stál pôvod­ne vod­ný hrad, kto­rý bol v roku 1280 stre­dis­kom pajš­tún­ske­ho pan­stva. V polo­vi­ci 17. sto­ro­čia ho Pál­fy­ov­ci pre­sta­va­li na ran­no­ba­ro­ko­vý opev­ne­ný kaš­tieľ. Prí­rod­ný park bol zalo­že­ný v roku 1867 Káro­ly­i­ov­ca­mi. V are­áli par­ku bol v minu­los­ti grófs­ky pivo­var, mlyn a nie­koľ­ko ryb­ní­kov (Pro­keš, Pro­ke­šo­vá). V súčas­nos­ti kaš­tieľ slú­ži ako domov seni­orov (stu​pa​va​.sk). V par­ku sa nachá­dza napr. jed­ľa Nord­ma­no­vá, cyp­ruš­tek Lawso­nov, gin­ko dvoj­la­loč­né, boriev­ka čín­ska, ľali­ov­ník tuli­pá­no­kve­tý, sofo­ra japon­ská. Súčas­ťou par­ku je pagaš­ta­no­vá alej (stu​pa​va​.sk). Rímsko-​katolícky kos­tol svä­té­ho Šte­fa­na bol posta­ve­ný v polo­vi­ci 14. sto­ro­čia ako kos­tol­ný hrad. Čas­to menil svo­ju podo­bu prí­stav­ba­mi (stu​pa​va​.sk). 

Kon­com 18. sto­ro­čia sa v Stu­pa­ve usa­dil džbán­kar­sky maj­ster Šte­fan Putz so zna­los­ťa­mi výro­by habán­skej kera­mi­ky, kto­rá bola polie­va­ná olovnato-​cínovou majo­li­kou (fajan­sou). Jeho nasle­dov­ník­mi sa sta­li Ján a Fer­di­nand Kos­tkov­ci, neskôr Fer­diš Kos­t­ka, kto­rý sa okrem tra­dič­nej tvor­by veno­val aj figu­rál­nej tvor­be, kto­rá ho pre­slá­vi­la. Stal sa prvým národ­ným umel­com his­tó­rii Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky. Jeho pec je jedi­nou zacho­va­nou habán­skou pecou v stred­nej Euró­pe (stu​pa​va​.sk). V Stu­pa­ve pôso­bil Ján Nálep­ka, spi­so­va­teľ Rudo Moric. V Stu­pa­ve pôso­bí sku­pi­na his­to­ric­ké­ho šer­mu Ursus. V mes­te sa kona­jú via­ce­ré tra­dič­né podu­ja­tia. V mar­ci sa koná Veľ­ko­noč­ná výsta­va kras­líc a výši­viek, v júli Svä­to­ja­kub­ský jar­mok, v augus­te Stu­pav­ské hody, fes­ti­val coun­try hud­by Stu­pav­ský širák a Sláv­nos­ti kapus­ty – Deň zelá. V októb­ri Svä­to­mar­tin­ský jar­mok. V novem­bri Miku­láš­sky jar­mok (Wiki­pe­dia).

Úze­mie Stu­pa­vy bolo osíd­le­né už v dobe bron­zo­vej. Prvý­mi etnic­ky zná­my­mi oby­va­teľ­mi boli Kel­ti (stu​pa​va​.sk). Rima­nia tu zrej­me v obdo­bí mar­ko­man­ských vojen (160 – 180) posta­vi­li men­šiu sta­ni­cu na nevy­so­kej vyvý­še­ni­ne, na kto­rej už pred­tým stá­la ger­mán­ska osa­da. Vzni­kol tu roz­siah­ly dvo­rec, chrá­ne­ný obvo­do­vým múrom 70 x 70 met­rov. Pobyt doka­zu­jú nále­zy zbra­ní, zbyt­ky krúž­ko­vé­ho pan­cie­ra, kera­mi­ka, šper­ky, min­ce, frag­men­ty skle­ných nádob a hos­po­dár­ske nára­die. O Slo­van­skom osíd­le­ní sved­čia nále­zy poh­re­bis­ka s kera­mic­ký­mi pred­met­mi zo 6 . – 9. sto­ro­čia v miest­nej čas­ti Mást. Uhor­ský kráľ Belo IV. v daro­va­cej lis­ti­ne po prvý­krát spo­mí­na Stu­pa­vu v roku 1269 pod náz­vom Ztum­pa. V dru­hej polo­vi­ci 13. sto­ro­čia bol na úze­mí Stu­pa­vy vybu­do­va­ný Stu­pav­ský kamen­ný hrad, neskôr zná­my pod menom Pajš­tún ako síd­lo pajš­tún­ske­ho a stu­pav­ské­ho pan­stva. Posled­ní maji­te­lia Káro­ly­i­ov­ci ho opus­ti­li v roku 1945. Miest­ne trho­vis­ko a sláv­ne trhy boli zná­me v celom oko­lí a prá­ve pre túto sku­toč­nosť v mes­teč­ku vznik­la trid­siat­ko­vá sta­ni­ca, kde sa vybe­ral popla­tok za pre­vá­ža­ný tovar v sume troch per­cent z ceny tova­ru. Naj­dô­le­ži­tej­ší­mi plo­di­na­mi boli ľan a kono­pe, z nich sa liso­va­ním zís­ka­val olej. Mly­ny na liso­va­nie tzv. stu­py boli posta­ve­né na Stu­pav­skom poto­ku (stu​pa​va​.sk). Maďa­ri pre­vza­li toto pome­no­va­nie a ešte za čias Veľ­kej Mora­vy vyslo­vo­va­li názov Stom­fa (čitaj Štom­fa) s nosov­kou, ston­pa. Neskôr vo vývo­ji reči doš­lo k záni­ku nosov­ky a ustá­li­la sa stu­pa. Pri­da­ním kon­cov­ky ava vznik­lo pome­no­va­nie Stu­pa­va (Wiki­pe­dia).

Stu­pa­va – a smal­ler town near Bra­ti­sla­va. Fun­ni­ly enough, I used to visit Stu­pa­va quite often, espe­cial­ly in the past, whi­le wor­king on my the­sis. Over three years, I fre­qu­en­ted Stu­pa­va and its sur­roun­dings. After 14 years, I retur­ned with a came­ra and was ama­zed at how the cen­ter around the cast­le has changed.

The town of Stu­pa­va is situ­ated bet­we­en the wes­tern slo­pes of the Small Car­pat­hians and the sout­hern part of the Záhor­ská Lowland at an ele­va­ti­on of 174 meters abo­ve sea level (stu​pa​va​.sk). Cove­ring an area of 6,718 hec­ta­res, with an alti­tu­de of 182 meters abo­ve sea level, it had a popu­la­ti­on of 10,597 at the begin­ning of 2016. The Ger­man name for the town is Stamp­fen, and in Hun­ga­rian, it’s Stom­fa (Maj­tán, 1998). The vil­la­ge­’s cadas­tral ter­ri­to­ry inc­lu­des a part of the natu­ral reser­ve Pod Pajš­tú­nom. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1269. The sout­hern part of Stu­pa­va inc­lu­des Mást, which beca­me part of the town in 1953. Some parts of Mást are: Dzí­leč­ky, Kre­me­ni­ce, Kop­ce, Novi­ny, Malé grun­ty, Sed­lič­ky, Záh­rad­ky, Záhu­me­ni­ce, Pís­ky, Hajp­ród, Nová hora, Dol­ná hora, Gref­ty, Tren­ky, Lin­grá­by, Lin­tá­vy. Parts of the town: Mást, Dúb­ra­vy, Kre­me­ni­ca, Koló­nia, Vinoh­ra­dy (Wiki­pe­dia).

Stu­pa­va Lake is loca­ted in the town cen­ter, near the cast­le. Fol­lo­wing it is a park that resem­bles more of an arbo­re­tum than an urban park. The Baro­que cast­le lies on the edge of the park in the his­to­ri­cal cen­ter of Stu­pa­va. Ori­gi­nal­ly, the­re was a water cast­le on its site, which beca­me the cen­ter of the Pajš­tún esta­te in 1280. In the mid-​17th cen­tu­ry, the Pál­fys rebu­ilt it into an ear­ly Baro­que for­ti­fied cast­le. The natu­ral park was estab­lis­hed in 1867 by the Káro­ly­is. The park area used to hou­se a Coun­t’s bre­we­ry, mill, and seve­ral ponds (Pro­keš, Pro­ke­šo­vá). Cur­ren­tly, the cast­le ser­ves as a seni­or home (stu​pa​va​.sk). In the park, you can find, for exam­ple, Nord­mann fir, Lawso­n’s cyp­ress, gink­go bilo­ba, Chi­ne­se juni­per, tulip tree, Japa­ne­se pago­da tree. The park also fea­tu­res a chest­nut alley (stu​pa​va​.sk). The Roman Cat­ho­lic Church of St. Step­hen was built in the mid-​14th cen­tu­ry as a church cast­le. It often chan­ged its appe­a­ran­ce due to exten­si­ons (stu​pa​va​.sk).

In the late 18th cen­tu­ry, the mas­ter potter Šte­fan Putz sett­led in Stu­pa­va, brin­ging with him the kno­wled­ge of making Haban cera­mics cast with lead-​tin gla­ze (faien­ce). His suc­ces­sors were Ján and Fer­di­nand Kos­tkov­ci, later Fer­diš Kos­t­ka, who, in addi­ti­on to tra­di­ti­onal potte­ry, also enga­ged in figu­ra­ti­ve art that made him famous. He beca­me the first nati­onal artist in the his­to­ry of Cze­cho­slo­va­kia. His kiln is the only pre­ser­ved Haban kiln in Cen­tral Euro­pe (stu​pa​va​.sk). Stu­pa­va was also home to Ján Nálep­ka, wri­ter Rudo Moric. The his­to­ri­cal fen­cing group Ursus ope­ra­tes in Stu­pa­va. Seve­ral tra­di­ti­onal events take pla­ce in the town. In March, the­re is an Eas­ter exhi­bi­ti­on of eggs and embro­ide­ries, in July St. James’ Fair, in August Stu­pa­va fes­ti­vi­ties, the Stu­pa­va Coun­try Music Fes­ti­val, and Cab­ba­ge Fes­ti­vi­ties – Cab­ba­ge Day. In Octo­ber, the­re is St. Mar­ti­n’s Fair in Novem­ber, St. Nicho­las’ Fair (Wiki­pe­dia).

The ter­ri­to­ry of Stu­pa­va was sett­led in the Bron­ze Age. The first eth­ni­cal­ly kno­wn inha­bi­tants were Celts (stu​pa​va​.sk). The Romans like­ly built a smal­ler sta­ti­on on a low ele­va­ti­on here during the Mar­co­man­nic Wars (160 – 180), whe­re a Ger­ma­nic sett­le­ment alre­a­dy sto­od. An exten­si­ve cour­ty­ard, pro­tec­ted by a 70 x 70 meter wall, was estab­lis­hed. Arti­facts found inc­lu­de wea­pons, remains of ring armor, cera­mics, jewel­ry, coins, frag­ments of glass ves­sels, and agri­cul­tu­ral tools. Sla­vic sett­le­ment evi­den­ce inc­lu­des a burial ground with cera­mic items from the 6th – 9th cen­tu­ries in the local Mást dis­trict. Hun­ga­rian King Belo IV men­ti­oned Stu­pa­va for the first time in 1269 in a dona­ti­on deed, cal­ling it Ztum­pa. In the second half of the 13th cen­tu­ry, the Stu­pa­va Sto­ne Cast­le was built, later kno­wn as Pajš­tún, the seat of the Pajš­tún and Stu­pa­va esta­tes. The last owners, the Káro­ly­is, aban­do­ned it in 1945. The local mar­ket and famous fairs were kno­wn throug­hout the regi­on, lea­ding to the estab­lish­ment of a cus­toms sta­ti­on in the town whe­re a three per­cent fee was col­lec­ted for tran­s­por­ted goods. The most impor­tant crops were flax and hemp, from which oil was extrac­ted by pre­ssing. Mills for pre­ssing, cal­led ​“stu­py,” were built on the Stu­pa­va Stre­am (stu​pa​va​.sk). Hun­ga­rians adop­ted this name and even during the times of Gre­at Mora­via pro­noun­ced the name Stom­fa (pro­noun­ced Štom­fa) with a nasal sound, ston­pa. Later, in the evo­lu­ti­on of lan­gu­age, the nasal sound disap­pe­a­red, and ​“stu­pa” sta­bi­li­zed. Adding the suf­fix ​“ava” resul­ted in the name Stu­pa­va (Wiki­pe­dia).

Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Ľudská príroda, Obce, Príroda, Slovenská krajina, Slovenské, Vodné nádrže, Záhorácke, Záhorie

Lozorno

skala
Hits: 2545

Lozor­no sa nachá­dza na juho­zá­pa­de Slo­ven­ska, 24 km od Bra­ti­sla­vy, v blíz­kos­ti západ­ných sva­hov Malých Kar­pát, v regi­ó­nie Záho­rie (lozor​no​.sk). Leží v nad­mor­skej výš­ke 188 met­rov nad morom. Na plo­che 44.79 km2 tu žije 3 022 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). V obci sa nachá­dza Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny z Ale­xan­drie z roku 1630. Baro­ko­vá Kapl­n­ka svä­té­ho Ven­de­lí­na je z roku 1729 (lozor​no​.sk). V minu­los­ti tu bola les­ná želez­ni­ca, kto­rej sto­py sa však ťaž­ko hľa­da­jú. Bola sta­va­ná po roku 1918, zanik­la v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia (lozor​no​.sk). Nad Lozor­nom sa nachá­dza vod­ná nádrž, z kto­rej vyte­ká Suchý potok (lozor​no​.sk). Pri tej­to nádr­ži je situ­ova­né Múze­um his­to­ric­kých vozi­diel, v pries­to­roch býva­lých kasár­ní (lozor​no​.sk). Z Lozor­na pochá­dza cyk­lis­ta Anton Tkáč (Wiki­pe­dia).

His­tó­ria Lozor­na je spo­je­ná s hra­dom Pajš­tún. V roku 1280 ho gróf Ruge­rius začal opra­vo­vať. Talian­skí, morav­skí a slo­ven­skí maj­stri opra­vu­jú­ci hrad, zača­li prvé osíd­ľo­va­nie Lozor­na. Avšak obec sa prvý krát spo­mí­na až v roku 1438 ako Eze­larn. Toto pome­no­va­nie ja najp­rav­de­po­dob­nej­šie odvo­de­né on nemes­ké­ho Esel, čo zna­me­ná somár. Somá­re sa pou­ží­va­li obchod­ník­mi na pre­pra­vu tova­ru. Ďal­ším his­to­ric­kým náz­vom je Zor­no. Lozor­no sa v stre­do­ve­ku dyna­mic­ky roz­ví­ja­la aj vďa­ka kolo­nis­tom z Rakús­ka a po roku 1526, pri­sťa­ho­val­com z Chor­vát­ska. Oby­va­te­lia sa veno­va­li poľ­no­hos­po­dár­stvu, liso­va­niu ole­ja, tkáč­stvu, pes­to­va­niu vini­ča, cho­vu ťaž­ných zvie­rat, pále­niu váp­na a dre­ve­né­ho uhlia. V rokoch 1970 až 1973 bola pop­ri obci vybu­do­va­ná diaľ­ni­ca Bra­ti­sla­va – Malac­ky. Vzni­kol oddy­cho­vý are­ál na Koša­ris­kách a na Kamen­nom mly­ne (lozor​no​.sk).

Lozor­no is situ­ated in the sout­hwest of Slo­va­kia, 24 km from Bra­ti­sla­va, near the wes­tern slo­pes of the Small Car­pat­hians, in the Záho­rie regi­on (lozor​no​.sk). It lies at an ele­va­ti­on of 188 meters abo­ve sea level. With an area of 44.79 km², the vil­la­ge is home to 3,022 resi­dents (Wiki­pe­dia). The vil­la­ge hosts the Church of St. Cat­he­ri­ne of Ale­xan­dria, dating back to 1630, and the Baro­que Cha­pel of St. Wen­de­lin, built in 1729 (lozor​no​.sk). In the past, the­re was a forest rai­lway in Lozor­no, but tra­ces of it are chal­len­ging to find. It was cons­truc­ted after 1918 and disap­pe­a­red in the 1930s (lozor​no​.sk). Abo­ve Lozor­no, the­re is a reser­vo­ir, and the Dry Stre­am flo­ws from it (lozor​no​.sk). The Muse­um of His­to­ri­cal Vehic­les is loca­ted near this reser­vo­ir, in the pre­mi­ses of for­mer bar­racks (lozor​no​.sk). The cyc­list Anton Tkáč hails from Lozor­no (Wiki­pe­dia).

The his­to­ry of Lozor­no is lin­ked to Pajš­tún Cast­le. In 1280, Count Ruge­rius began its recons­truc­ti­on, and Ita­lian, Mora­vian, and Slo­vak mas­ters wor­king on the cast­le ini­tia­ted the first sett­le­ment of Lozor­no. Howe­ver, the vil­la­ge is first men­ti­oned in 1438 as Eze­larn, like­ly deri­ved from the Ger­man Esel, mea­ning don­key. Don­ke­ys were used by tra­ders for tran­s­por­ting goods. Anot­her his­to­ri­cal name is Zor­no. In the Midd­le Ages, Lozor­no expe­rien­ced dyna­mic deve­lop­ment, also thanks to colo­nists from Aus­tria and, after 1526, immig­rants from Cro­atia. The inha­bi­tants were enga­ged in agri­cul­tu­re, oil pre­ssing, wea­ving, vine cul­ti­va­ti­on, draught ani­mal bre­e­ding, lime bur­ning, and char­co­al pro­duc­ti­on. From 1970 to 1973, the Bratislava-​Malacky hig­hway was built near the vil­la­ge. A rec­re­a­ti­onal area was estab­lis­hed at Koša­ris­ká and Kamen­ný Mlyn (lozor​no​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Krajina, Les, Malé Karpaty, Malokarpatské, Obce, Príroda, Slovenská krajina, Slovenské, Záhorie

Borinka

skala
Hits: 4774

Z Borin­ky sa dá pek­ne vyšlia­pať na Pajš­tún. Borin­ka je obec veľ­mi blíz­ko Bra­ti­sla­vy. Nad Borin­kou je zrú­ca­ni­na Pajš­tú­nu (Peter Kac­lík). Borin­ský kras s roz­lo­hou 14.6 hek­tá­ra je súčas­ťou Chrá­ne­né­ho kra­jin­nej oblas­ti Malé Kar­pa­ty. Zahr­ňu­je neprí­stup­né jas­ky­ne, vyvie­rač­ky (napr. Borin­ská a Pajš­tún­ska), údo­lie Pre­pad­lé a Mede­né Hám­re. Veľ­ké Pre­pad­lé bolo v roku 1995 vyhlá­se­né za prí­rod­nú pamiat­ku. Nachá­dza sa tu ponor­ná flu­vi­ok­ra­so­vá jas­ky­ňa, dlhá 597 met­rov, hlbo­ká 70 met­rov. Verej­nos­ti je neprí­stup­ná (stu​pa​va​.sk).

V obci Borin­ka žije viac ako 500 oby­va­te­ľov. His­to­ric­ký názov obce z lis­ti­ny z 25. júla 1314 je Pelys­tan. Iné: Boryn­ka, Perus­tian, Paras­tian, Burus­tian, Pros­ty­an, Boros­ty­an, Pey­lens­tain, Boros­ty­ankw, Pais­tun, Stu­pav­ský podzá­mek, Pajš­tún, Kve­tov. Názov obce je odvo­de­ný od nie­kdaj­šie­ho maďar­ské­ho Boros­ty­án­kö, čo je v pre­kla­de jan­tár. Iný maďar­ský názov je Pozso­ny­bo­ros­ty­án­kö. Nemec­ké náz­vy: Bal­les­te­in, Pau­les­te­in, Pal­lens­te­in. V 18. sto­ro­čí tu pola pra­chá­reň, papie­reň, teheľ­ňa, sklá­reň a píla. V Mede­ných Hám­roch sa vyrá­bal mede­ný riad (paj​stun​.sk).

One can climb up to Pajš­tún from Borin­ka, a vil­la­ge very clo­se to Bra­ti­sla­va. Abo­ve Borin­ka lies the ruins of Pajš­tún (Peter Kac­lík). The Borin­ka Karst, cove­ring an area of 14.6 hec­ta­res, is part of the Pro­tec­ted Lands­ca­pe Area of the Litt­le Car­pat­hians. It inc­lu­des inac­ces­sib­le caves, springs (e.g., Borin­ská and Pajš­tún­ska), the Pre­pad­lé val­ley, and Mede­né Hám­re. Big Pre­pad­lé was dec­la­red a natu­ral monu­ment in 1995. The­re is a sub­mer­ged flu­vi­okarst cave here, 597 meters long and 70 meters deep, inac­ces­sib­le to the pub­lic (stu​pa​va​.sk).

In the vil­la­ge of Borin­ka, the­re are more than 500 inha­bi­tants. The his­to­ri­cal name of the vil­la­ge from a docu­ment dated July 25, 1314, is Pelys­tan. Other names inc­lu­de Boryn­ka, Perus­tian, Paras­tian, Burus­tian, Pros­ty­an, Boros­ty­an, Pey­lens­tain, Boros­ty­ankw, Pais­tun, Stu­pav­ský podzá­mek, Pajš­tún, and Kve­tov. The name of the vil­la­ge is deri­ved from the for­mer Hun­ga­rian Boros­ty­án­kö, which trans­la­tes to amber. Anot­her Hun­ga­rian name is Pozso­ny­bo­ros­ty­án­kö. Ger­man names inc­lu­de Bal­les­te­in, Pau­les­te­in, and Pal­lens­te­in. In the 18th cen­tu­ry, the­re was a gun­po­wder mill, paper mill, bric­ky­ard, glas­sworks, and sawmill here. Cop­per­wa­re was pro­du­ced in Mede­né Hám­re (paj​stun​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post