Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Typ krajiny

Kežmarok – slobodné kráľovské mesto

Hits: 4158

Kež­ma­rok je mes­to ležia­ce pod Vyso­ký­mi Tat­ra­mi v nad­mor­skej výš­ke 626 met­rov nad morom v Pop­rad­skej kot­li­ne. Nachá­dza sa v zráž­ko­vom tie­ni. Cez mes­to tečie rie­ka Pop­rad. Žije tu viac ako 17 000 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.sk). V roku 1851 tu žilo 4391 oby­va­te­ľov, v roku 1910 7367. Po 1. sve­to­vej voj­ne sa odsťa­ho­va­lo z mes­ta mno­ho Maďa­rov, po 2. sve­to­vej voj­ne mno­ho Nemcov, pre­to v roku 1945 žilo v mes­te 5469 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.net). Cho­tár mes­ta bol osíd­le­ný už pred 50 000 rok­mi, slo­van­ské arche­olo­gic­ké nále­zy pochá­dza­jú z 9. – 10. sto­ro­čia. Slo­va­nia sem priš­li v 8. – 10. sto­ro­čí – osa­da svä­té­ho Micha­la na obchod­nej ces­te Via Mag­na. Boli to zrej­me stráž­co­via tej­to ces­ty, samot­ná osa­da sa neskôr neza­čle­ni­la do inta­vil­lá­nu mes­ta Kež­ma­rok a v 15. sto­ro­čí po husit­skom vpá­de v roku 1433 zanik­la. Na dru­hej stra­ne rie­ky Pop­rad vznik­la osa­da svä­té­ho Krí­ža. Tra­du­je sa, že exis­to­va­la ešte osa­da svä­té­ho Pet­ra – Pav­la, lis­ti­ny ju však nespo­mí­na­jú. Prav­de­po­dob­ne zanik­la hneď po vpá­de Tatá­rov. Štvr­tá, nemec­ký­mi kolo­nis­ta­mi zalo­že­ná osa­da bola na mies­te dneš­né­ho hrad­né­ho nádvo­ria (kez​ma​rok​.net). Prvá písom­ná zmien­ka o mes­te je z roku 1251. Vznik­lo spo­je­ním slo­ven­skej rybár­skej, krá­ľov­ských pohra­nič­ných stráž­cov a nemec­kej osa­dy v 13. sto­ro­čí. Pat­rí medzi slo­bod­né krá­ľov­ské mes­tá od roku 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ric­ké náz­vy mes­ta: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Erbo­vá lis­ti­na je jedi­nou svoj­ho dru­hu na Slo­ven­sku. Erb je na nej umiest­ne­ný do stre­du, nie v ľavom hor­nom rohu. Mes­to zís­ka­lo prá­va pou­ží­vať erb a peča­tiť čer­ve­ným vos­kom v roku 1463 od krá­ľa Mate­ja (kez​ma​rok​.net). V 15.-19 sto­ro­čí tú pôso­bi­lo 40 reme­sel­níc­kych cechov, v celej Euró­pe boli pre­slá­ve­ní kež­mar­skí far­bia­ri, sto­lá­ri, tká­či, súken­ní­ci, ihlá­ri, zlat­ní­ci (Wiki­pe­dia). Naj­star­šie cechy15. sto­ro­čí mali zámoč­ní­ci, rybá­ri, súken­ní­ci, ková­či a kožia­ri. K uni­kát­nym cechom pat­ri­li taš­ká­ri (iba dva na Slo­ven­sku) a sed­lá­ri (šty­ri) (kez​ma​rok​.net). V roku 1715 tu bolo 263 reme­sel­níc­kych diel­ní (roy​al​-towns​.sk). V roku 1950 bolo his­to­ric­ké jad­ro mes­ta vyhlá­se­né za mest­skú pamiat­ko­vá rezer­vá­ciu. Evan­je­lic­ký dre­ve­ný arti­ku­lár­ny kos­tol a Evan­je­lic­ké lýce­um sa sta­li v roku 1985 národ­ný­mi kul­túr­ny­mi pamiat­ka­mi (kez​ma​rok​.sk). Na Slo­ven­sku boli len šty­ri lýcea, bez ich absol­vo­va­nia nebo­lo mož­né pokra­čo­vať na uni­ver­zit­ných štú­diach (kez​ma​rok​.net).

V lýceu sa nachá­dza jed­na z naj­väč­ších his­to­ric­kých škol­ských kniž­níc v stred­nej Euró­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150 tisíc zväz­kov (roy​al​-towns​.sk). Na lýceu pôso­bi­li: lite­rá­ti: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malia­ri: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kát­na bola odbor­ná tkáčs­ka ško­la, kto­rá vznik­la ako prvá svoj­ho dru­hu v Uhor­sku (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 je arti­ku­lár­ny kos­tol zapí­sa­ný do Zozna­mu sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO (Wiki­pe­dia). Medzi naj­väč­šie spiš­ské bazi­li­ky pat­rí nesko­ro­go­tic­ká bazi­li­ka Pový­še­nia svä­té­ho Krí­ža z roku 1498, pred kto­rou je naj­star­šia rene­sanč­ná zvo­ni­ca (Zvo­ni­ca) u nás (Wiki­pe­dia). Pápež Ján Pavol II. ude­lil tomu­to kos­to­lu /​bazi­li­ke titul Basi­li­ca Minor (roy​al​-towns​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka o Kež­mar­skom mest­skom hra­de pochá­dza z roku 1463. Necha­li ho vybu­do­vať Zápoľ­skí. Z pôvod­ne gotic­kej pev­nos­ti sa sta­la časom ele­gant­ná rene­sanč­ná rezi­den­cia. Dnes je celý are­ál mest­ským múze­uom (kez​ma​rok​.net).

Od roku 1991 sa obno­vi­la v Kež­mar­ku tra­dí­cia výroč­ných trhov. V lete Európ­ske ľudo­vé remes­lo a v zime Via­noč­ný trh (kez​ma​rok​.sk). EĽROEuróp­ske ľudo­vé remes­lo sa koná tri dni počas dru­hé­ho júlo­vé­ho týžd­ňa. Trhu reme­siel pred­chá­dza his­to­ric­ký sprie­vod mes­tom. Sláv­nost­né otvo­re­nie vyko­ná trho­vý rich­tár s meš­ťa­nos­ta­mi. Šer­mia­ri potom dobý­ja­jú hrad­by a brá­nu, kto­rá je vstup­nou brá­nou do are­álu (kez​ma​rok​.sk). Viac ako 50 rokov tu pôso­bí folk­lór­ny súbor Magu­ra (Wiki­pe­dia). Medzi osob­nos­ti obce pat­rí zjaz­dár­ka Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­jis­ti Ľuboš Bar­teč­ko a Rado­slav Suchý, herec a reži­sér Juraj Herz, tex­tár Vla­do Krausz, rím­sko­ka­to­líc­ky kňaz Marián Kuf­fa, vod­ca pro­ti­habs­bur­gs­ké­ho povs­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – osob­ný lekár Fer­di­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zakla­da­teľ súd­ne­ho lekár­stva v Uhor­sku, Voj­tech Ale­xan­der – zakla­da­teľ rön­tge­no­ló­gie v Uhor­sku, Tomáš Mauksch – zakla­da­teľ tatrans­kej flo­ris­ti­ky (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok is a town situ­ated bene­ath the High Tatras at an ele­va­ti­on of 626 meters abo­ve sea level in the Pop­rad Basin. It is loca­ted in a pre­ci­pi­ta­ti­on sha­dow, and the Pop­rad River flo­ws through the town. Over 17,000 inha­bi­tants live here (kez​ma​rok​.sk). In 1851, the town had 4,391 resi­dents, and by 1910, the num­ber inc­re­a­sed to 7,367. After World War I, many Hun­ga­rians left the town, and after World War II, many Ger­mans depar­ted. In 1945, the town had 5,469 inha­bi­tants (kez​ma​rok​.net). The town’s ter­ri­to­ry was sett­led over 50,000 years ago, with Sla­vic archa­e­olo­gi­cal fin­dings dating back to the 9th-​10th cen­tu­ries. Slavs arri­ved here in the 8th-​10th cen­tu­ries, estab­lis­hing the sett­le­ment of St. Micha­el on the tra­de rou­te Via Mag­na. This sett­le­ment, like­ly the guar­dians of the rou­te, later did not integ­ra­te into Kež­ma­ro­k’s inta­vil­lan and disap­pe­a­red in the 15th cen­tu­ry after the Hus­si­te inva­si­on in 1433. Across the Pop­rad River, the sett­le­ment of St. Cross was estab­lis­hed. It is rumo­red that the sett­le­ment of St. Peter and Paul exis­ted but is not men­ti­oned in docu­ments and pro­bab­ly disap­pe­a­red imme­dia­te­ly after the Tatar inva­si­on. The fourth sett­le­ment, foun­ded by Ger­man colo­nists, was in the pla­ce of toda­y­’s cast­le cour­ty­ard (kez​ma​rok​.net). The first writ­ten men­ti­on of the town dates back to 1251. It was for­med by the mer­ging of a Slo­vak fis­hing sett­le­ment, roy­al bor­der guards, and a Ger­man sett­le­ment in the 13th cen­tu­ry. Kež­ma­rok has been among the free roy­al towns sin­ce 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ri­cal names of the town: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. The heral­dic char­ter is the only one of its kind in Slo­va­kia. The coat of arms is pla­ced in the cen­ter, not in the upper-​left cor­ner. The town gai­ned the right to use the coat of arms and seal with red wax in 1463 from King Matt­hias (kez​ma​rok​.net). From the 15th to the 19th cen­tu­ries, 40 craft guilds ope­ra­ted here, and Kež­ma­ro­k’s dyers, car­pen­ters, wea­vers, clot­hiers, needle-​makers, and golds­miths were famous throug­hout Euro­pe (Wiki­pe­dia). The oldest guilds in the 15th cen­tu­ry were locks­miths, fis­her­men, clot­hiers, blacks­miths, and leat­her­wor­kers. Uni­que guilds inc­lu­ded bag-​makers (only two in Slo­va­kia) and sadd­lers (four) (kez​ma​rok​.net). In 1715, the­re were 263 arti­san works­hops here (roy​al​-towns​.sk). In 1950, the his­to­ri­cal core of the town was dec­la­red a muni­ci­pal monu­ment reser­ve. The Evan­ge­li­cal wooden arti­cu­la­to­ry church and the Evan­ge­li­cal Lyce­um beca­me nati­onal cul­tu­ral monu­ments in 1985 (kez​ma​rok​.sk). The­re were only four lyce­ums in Slo­va­kia, and wit­hout com­ple­ting them, it was not possib­le to con­ti­nue uni­ver­si­ty stu­dies (kez​ma​rok​.net).

The lyce­um hou­ses one of the lar­gest his­to­ri­cal scho­ol lib­ra­ries in Cen­tral Euro­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150,000 volu­mes (roy​al​-towns​.sk). Lite­ra­ry figu­res who wor­ked at the lyce­um inc­lu­de Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, and pain­ters Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). The uni­que voca­ti­onal wea­ving scho­ol, the first of its kind in Hun­ga­ry, ope­ra­ted here (kez​ma​rok​.net). Sin­ce July 7, 2008, the arti­cu­la­to­ry church has been insc­ri­bed in the UNESCO World Heri­ta­ge List (Wiki­pe­dia). Among the lar­gest Spiš basi­li­cas is the late Got­hic Basi­li­ca of the Exal­ta­ti­on of the Holy Cross from 1498, with the oldest Renais­san­ce belf­ry (Zvo­ni­ca) in Slo­va­kia in front of it (Wiki­pe­dia). Pope John Paul II bes­to­wed the tit­le Basi­li­ca Minor on this church/​basilica (roy​al​-towns​.sk). The first writ­ten men­ti­on of Kež­ma­rok Cast­le dates back to 1463. The Zápoľ­ský fami­ly had it built. From the ori­gi­nal­ly Got­hic for­tress, it gra­du­al­ly beca­me an ele­gant Renais­san­ce resi­den­ce. Today, the enti­re com­plex is a muni­ci­pal muse­um (kez​ma​rok​.net).

Sin­ce 1991, the tra­di­ti­on of annu­al mar­kets has been res­to­red in Kež­ma­rok. In sum­mer, the Euro­pe­an Folk Crafts and in win­ter, the Chris­tmas Mar­ket (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pe­an Folk Crafts takes pla­ce for three days during the second week of July. The craft mar­ket is pre­ce­ded by a his­to­ri­cal pro­ces­si­on through the town. The mar­ket may­or with the burg­hers per­forms the cere­mo­nial ope­ning. Then, swords­men conqu­er the walls and the gate, which is the entran­ce gate to the area (kez​ma​rok​.sk). The Magu­ra folk­lo­re ensem­ble has been acti­ve here for over 50 years (Wiki­pe­dia). Per­so­na­li­ties from the town inc­lu­de equ­es­trian Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoc­key pla­y­ers Ľuboš Bar­teč­ko and Rado­slav Suchý, actor and direc­tor Juraj Herz, lyri­cist Vla­do Krausz, Roman Cat­ho­lic priest Marián Kuf­fa, lea­der of the anti-​Habsburg upri­sing Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – per­so­nal phy­si­cian to Fer­di­nand II., Ján Daniel Per­lit­zi – foun­der of foren­sic medi­ci­ne in Hun­ga­ry, Voj­tech Ale­xan­der – foun­der of radi­olo­gy in Hun­ga­ry, Tomáš Mauksch – foun­der of Tat­ra flo­ris­tics (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok to mias­to leżące pod Wyso­ki­mi Tat­ra­mi, na wyso­ko­ści 626 met­rów nad pozi­omem mor­za, w Kot­li­nie Pop­radz­kiej. Znaj­du­je się w cie­niu opa­dów. Przez mias­to pły­nie rze­ka Pop­rad. Miesz­ka tu ponad 17 000 miesz­ka­ńców (kez​ma​rok​.sk). W 1851 roku miesz­ka­ło tu 4391 osób, a w 1910 roku 7367. Po I woj­nie świa­to­wej z mias­ta wyemig­ro­wa­ło wie­lu Węg­rów, a po II woj­nie świa­to­wej wie­lu Niem­ców, dla­te­go w 1945 roku miesz­ka­ło tu 5469 osób (kez​ma​rok​.net). Obszar miej­ski był zasied­lo­ny już przed 50 000 laty, a zna­le­zis­ka arche­olo­gicz­ne sło­wia­ńs­kie pocho­dzą z IX‑X wie­ku. Sło­wia­nie przy­by­li tutaj między VIII a X wie­kiem – osa­da św. Micha­ła na szla­ku hand­lo­wym Via Mag­na. Pra­wdo­po­dob­nie byli stra­żni­ka­mi tego szla­ku, a sama osa­da nie zosta­ła później włąc­zo­na do inta­vil­lá­nu mias­ta Kež­ma­rok i w XV wie­ku, po najaz­dzie husy­tów w 1433 roku, znik­nęła. Po dru­giej stro­nie rze­ki Pop­rad pows­ta­ła osa­da św. Krzy­ża. Poda­je się, że ist­nia­ła także osa­da św. Piot­ra i Pawła, ale doku­men­ty jej nie wspo­mi­na­ją. Pra­wdo­po­dob­nie znik­nęła zaraz po najaz­dach Tata­rów. Czwór­na, zało­żo­na przez nie­miec­kich osad­ni­ków, osa­da pows­ta­ła na miejs­cu dzi­siejs­ze­go dzie­dzi­ńca zamko­we­go (kez​ma​rok​.net). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o mie­ście pocho­dzi z roku 1251. Pows­ta­ło ono popr­zez połąc­ze­nie sło­wac­kiej osa­dy rybac­kiej, kró­le­ws­kich stra­żni­ków gra­nicz­nych i nie­miec­kiej osa­dy w XIII wie­ku. Od 1380 roku nale­ży do wol­nych miast kró­le­ws­kich (Wiki­pe­dia).

His­to­rycz­ne nazwy mias­ta to: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Kar­ta her­bo­wa jest jedy­ną swo­je­go rodza­ju na Sło­wac­ji. Herb jest umieszc­zo­ny na niej cen­tral­nie, a nie w lewym gór­nym rogu. Mias­to zdo­by­ło pra­wo do uży­wa­nia her­bu i piec­zęto­wa­nia czer­wo­nym wos­kiem w 1463 roku od kró­la Mate­us­za (kez​ma​rok​.net). W latach 15 – 19 dzia­ła­ło tu 40 cechów rze­mie­śl­nic­zych, a w całej Euro­pie sły­nęli keżmars­cy bar­wni­cy, sto­lar­ze, tkac­ze, sukien­ni­cy, iglar­ni­cy, złot­ni­cy (Wiki­pe­dia). Naj­stars­ze cechy w XV wie­ku to byli zamko­wi, ryba­cy, sukien­ni­cy, kowa­le i kalet­ni­cy. Do uni­kal­nych cechów nale­że­li tor­bac­zy­cy (tyl­ko dwóch na Sło­wac­ji) i siod­lar­ze (czte­rech) (kez​ma​rok​.net). W 1715 roku było tu 263 warsz­ta­ty rze­mie­śl­nic­ze (roy​al​-towns​.sk). W 1950 roku his­to­rycz­ne cen­trum mias­ta zosta­ło uzna­ne za miej­ską rezer­wat archi­tek­to­nicz­ny. Dre­wnia­ny kości­ół ewan­ge­lic­ki i ewan­ge­lic­kie lice­um sta­ły się w 1985 roku naro­do­wy­mi zabyt­ka­mi kul­tu­ry (kez​ma​rok​.sk). Na Sło­wac­ji ist­nie­ją tyl­ko czte­ry licea, bez uko­ńc­ze­nia któ­rych nie można kon­ty­nu­ować stu­di­ów uni­wer­sy­tec­kich (kez​ma​rok​.net).

W lice­um znaj­du­je się jed­na z naj­wi­ęks­zych his­to­rycz­nych bib­li­otek szkol­nych w Euro­pie Środ­ko­wej (kez​ma​rok​.sk) – 150 tysi­ęcy tomów (roy​al​-towns​.sk). W lice­um dzia­ła­ły: lite­ra­ci: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malar­ze: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kal­na była szko­ła tkac­ka, któ­ra pows­ta­ła jako pier­ws­za tego rodza­ju na Węgr­zech (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 roku kości­ół arty­ku­ło­wa­ny jest wpi­sa­ny na lis­tę świa­to­we­go dzie­dzict­wa UNESCO (Wiki­pe­dia). Do naj­wi­ęks­zych klasz­to­rów Spis­za nale­ży późno­go­tyc­ka bazy­li­ka Podwy­żs­ze­nia Świ­ęte­go Krzy­ża z 1498 roku, przed któ­rą stoi naj­stars­za dzwon­ni­ca rene­san­so­wa (Dzwon­ni­ca) w kra­ju (Wiki­pe­dia). Papież Jan Paweł II nadał tej świątyni/​bazylice tytuł Bazy­li­ki Mniejs­zej (roy​al​-towns​.sk). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o zamku miej­skim Kež­ma­rok pocho­dzi z roku 1463. Wybu­do­wa­li go Zápoľs­cy. Z pier­wot­nej gotyc­kiej for­te­cy z cza­sem sta­ła się ele­ganc­ką rene­san­so­wą rezy­denc­ją. Obe­cnie cały kom­pleks jest muze­um miej­skim (kez​ma​rok​.net).

Od 1991 roku w Kež­mar­ku przy­wró­co­na zosta­ła tra­dyc­ja corocz­nych jar­mar­ków. Latem odby­wa się Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we, a zimą Jar­mark Bożo­na­ro­dze­ni­owy (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we odby­wa się przez trzy dni w dru­gim ty god­niu lip­ca. Jar­mar­ko­wi rze­mi­osła towar­zys­zy his­to­rycz­ny prze­marsz przez mias­to. Ofic­jal­ne­go otwar­cia doko­nu­je bur­mis­trz z przy­wi­le­ja­mi miej­ski­mi. Następ­nie miecz­ni­cy zdo­by­wa­ją mury obron­ne i bra­mę, któ­ra jest wejściem na teren (kez​ma​rok​.sk). Ponad 50 lat ist­nie­je zes­pół folk­lo­rys­tycz­ny Magu­ra (Wiki­pe­dia). Wśród oso­bis­to­ści miejs­co­wo­ści znaj­du­ją się jeźdźc­zy­ni Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­i­ści Ľuboš Bar­teč­ko i Rado­slav Suchý, aktor i reży­ser Juraj Herz, autor teks­tów Vla­do Krausz, kato­lic­ki ksi­ądz Marián Kuf­fa, przy­wód­ca anty­habs­bur­skie­go pows­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – lekarz oso­bis­ty Fer­dy­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zało­ży­ciel medy­cy­ny sądo­wej na Węgr­zech, Voj­tech Ale­xan­der – zało­ży­ciel ren­tge­no­lo­gii na Węgr­zech, Tomáš Mauksch – zało­ży­ciel flo­rys­ty­ki tatr­za­ńs­kiej (kez​ma​rok​.net).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Krajina, Mokrade, Príroda, Slovenská krajina, Záhorie

Devínske jazero

Hits: 13170

Devín­ske jaze­ro je oblasť medzi rie­kou Mora­vouDevín­skou Novou Vsou. Táto býva­lá cit­li­vá hra­nič­ná oblasť si mož­no aj vďa­ka svo­jej minu­los­ti pone­cha­la prí­rod­nej­ší cha­rak­ter. Nie je to jaze­ro, ako­by názov napo­ve­dal, je to niva rie­ky Mora­va, inun­dač­né úze­mie, kto­ré býva nie­ke­dy viac, či menej zapla­ve­né. Pop­ri rie­ke Mora­va sa nachá­dza­jú dre­vi­ny mäk­ké­ho luž­né­ho lesa, pre­dov­šet­kým vŕby a topo­le. Na Devín­skom jaze­re môže­me okrem iné­ho pozo­ro­vať cca od 15.3 do 15.8 bocia­ny. 

Napriek svoj­mu náz­vu nej­de o tra­dič­né jaze­ro, oblasť sa stá­va jaze­rom len počas jar­ných záplav, keď sa voda z rie­ky Mora­va vyle­je na oko­li­té lúky, čím vzni­ká dočas­ná vod­ná plo­cha s roz­lo­hou pri­bliž­ne 20 hek­tá­rov. Ten­to feno­mén peri­odic­ké­ho zapla­vo­va­nia vytvá­ra ide­ál­ne pod­mien­ky pre boha­tú bio­di­ver­zi­tu. Devín­ske jaze­ro je súčas­ťou naj­väč­šie­ho a naj­za­cho­va­lej­šie­ho kom­ple­xu zápla­vo­vých lúk v stred­nej Euró­pe, zná­me­ho ako Niva Mora­vy. Vďa­ka tomu je domo­vom mno­hých vzác­nych dru­hov rast­lín a živo­čí­chov. Počas jar­ných mesia­cov tu kvit­nú bie­le lek­ná, kto­ré svo­jou krá­sou pri­po­mí­na­jú sláv­ne obra­zy Clau­da Mone­ta. Okrem nich tu náj­de­me aj žlté lek­ná. Devín­ske jaze­ro je význam­ným hniez­dis­kom pre rôz­ne dru­hy vtá­kov. Bocia­ny bie­le tu nachá­dza­jú boha­té zdro­je potra­vy, pri­čom ich hniez­da sa nachá­dza­jú na rakús­kej stra­ne rie­ky Mora­va v dubo­vých lesoch pri mes­teč­ku Mar­chegg. Okrem bocia­nov tu môže­me pozo­ro­vať aj chriaš­te­ľa poľ­né­ho či orlia­ka mor­ské­ho (out​do​orac​ti​ve​.com).

Devín­ske jaze­ro je rieč­ne jaze­ro, mŕt­ve rame­no Mora­vy a leží medzi jej ľavým bre­hom a kory­tom rie­ky Mali­na. Lúka Devín­ske jaze­ro je roz­lo­hou 10.5 km2 naj­väč­šou mok­rou lúkou na Slo­ven­sku. Začiat­kom 60-​tych rokov 20. sto­ro­čia sa tu pri ťaž­be pies­ku našlo nie­koľ­ko hro­bov zo star­šej doby rím­skej. Pozos­tat­kom z nedáv­nej­šej doby sú bun­kre, kto­ré sa budo­va­li v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia. Nazý­va­jú sa aj ropí­ky, pod­ľa skrat­ky ROP – Ria­di­teľ­stvo opev­ňo­va­cích prác. Posád­ku tvo­ri­lo 3 – 7 mužov, vyzb­ro­je­ní boli guľo­met­mi, vyba­ve­ní peri­skop­mi, gra­ná­to­vou rúrou (Wla­chov­ský). His­tó­ria toh­to úze­mia je úzko spä­tá s poli­tic­ký­mi uda­los­ťa­mi 20. sto­ro­čia. Počas exis­ten­cie želez­nej opo­ny bola táto oblasť súčas­ťou prí­sne strá­že­né­ho pohra­nič­né­ho pás­ma medzi býva­lým Čes­ko­slo­ven­skom a Rakús­kom. Vďa­ka tomu sa tu zacho­va­la tak­mer nedot­knu­tá prí­ro­da, keď­že oblasť nebo­la vysta­ve­ná inten­zív­nej hos­po­dár­skej čin­nos­ti (out​do​orac​ti​ve​.com).

Od roku 1993 je celá oblasť zara­de­ná medzi mok­ra­de medzi­ná­rod­né­ho význa­mu pod­ľa Ram­sar­skej kon­ven­cie. Niva Mora­vy je od roku 1992 zara­de­ná medzi význam­né vtá­čie úze­mia. Hniez­dia tu bocia­ny, volav­ky a cel­ko­vo až 118 dru­hov vtá­kov. Žije tu aj veľa dru­hov neto­pie­rov, hady, vzác­na užov­ka stro­mo­vá, bobor európ­sky, v rie­ke Mora­va žije až 62 dru­hov rýb (pano​ra​ma​.sk). Nachá­dza sa tu aj Mar­cheggs­ký via­dukt, kto­rý je vlast­ne už tech­nic­kou pamiat­kou, kto­rá sa ale dodnes pou­ží­va na želez­nič­nú pre­pra­vu. V roku 1846 sa začal sta­vať most medzi Devín­skou Novou Vsou a Mar­cheg­gom. 474 met­rov dlhý, pat­ril vte­dy k naj­väč­ším v Uhor­sku. Počas svo­jej his­tó­rie bol viac­krát počas voj­ny zni­če­ný, ale vždy opäť posta­ve­ný. Posled­ná rekon­štruk­cia je z roku 1959 (Wla­chov­ský). V roku 2021 bolo Devín­ske jaze­ro vyhlá­se­né za chrá­ne­ný are­ál s roz­lo­hou 1 268,89 hek­tá­ra (out​do​orac​ti​ve​.com).


Devín­ske Jaze­ro is an area bet­we­en the Mora­va River and Devín­ska Nová Ves. This for­mer sen­si­ti­ve bor­der area has per­haps retai­ned its natu­ral cha­rac­ter thanks to its past. Des­pi­te its name, it is not a lake but rat­her the flo­odp­lain of the Mora­va River, an inun­da­ti­on zone that is some­ti­mes more or less flo­oded. Along the Mora­va River, the­re are soft flo­odp­lain forest tre­es, main­ly wil­lo­ws and pop­lars. At Devín­ske Jaze­ro, one can obser­ve storks app­ro­xi­ma­te­ly from March 15 to August 15.

Des­pi­te its name, it is not a tra­di­ti­onal lake; the area beco­mes a lake only during the spring flo­ods when water from the Mora­va River overf­lo­ws onto the sur­roun­ding mea­do­ws, cre­a­ting a tem­po­ra­ry water body of about 20 hec­ta­res. This phe­no­me­non of peri­odic flo­oding cre­a­tes ide­al con­di­ti­ons for rich bio­di­ver­si­ty. Devín­ske Jaze­ro is part of the lar­gest and most pre­ser­ved com­plex of flo­odp­lain mea­do­ws in Cen­tral Euro­pe, kno­wn as the Mora­va Flo­odp­lain. Thanks to this, it is home to many rare spe­cies of plants and ani­mals. During the spring months, whi­te water lilies blo­om here, resem­bling the famous pain­tings of Clau­de Monet. In addi­ti­on to the­se, yel­low water lilies can also be found. Devín­ske Jaze­ro is an impor­tant nesting site for vari­ous bird spe­cies. Whi­te storks find abun­dant food sour­ces here, whi­le the­ir nests are loca­ted on the Aus­trian side of the Mora­va River in the oak forests near the town of Mar­chegg. Besi­des storks, one can also obser­ve the cornc­ra­ke and the white-​tailed eag­le (out​do​orac​ti​ve​.com).

Devín­ske Jaze­ro is a river lake, an oxbow of the Mora­va River, loca­ted bet­we­en its left bank and the Mali­na River chan­nel. The Devín­ske Jaze­ro Mea­dow, cove­ring an area of 10.5 km², is the lar­gest wet mea­dow in Slo­va­kia. In the ear­ly 1960s, during sand mining, seve­ral gra­ves from the ear­ly Roman peri­od were dis­co­ve­red here. A rem­nant of more recent his­to­ry is the bun­kers, built in the 1930s. The­se are also cal­led Ropí­ky, after the abb­re­via­ti­on ROPRia­di­teľ­stvo opev­ňo­va­cích prác (Direc­to­ra­te of For­ti­fi­ca­ti­on Works). The gar­ri­son con­sis­ted of 3 to 7 men, equ­ip­ped with machi­ne guns, peris­co­pes, and gre­na­de laun­chers (Wla­chov­ský). The his­to­ry of this area is clo­se­ly tied to the poli­ti­cal events of the 20th cen­tu­ry. During the exis­ten­ce of the Iron Cur­tain, this regi­on was part of a strict­ly guar­ded bor­der zone bet­we­en for­mer Cze­cho­slo­va­kia and Aus­tria. As a result, near­ly untou­ched natu­re has been pre­ser­ved here, as the area was not expo­sed to inten­si­ve eco­no­mic acti­vi­ty (out​do​orac​ti​ve​.com).

Sin­ce 1993, the enti­re area has been desig­na­ted as a wet­land of inter­na­ti­onal impor­tan­ce under the Ram­sar Con­ven­ti­on. Sin­ce 1992, the Mora­va Flo­odp­lain has been clas­si­fied as an Impor­tant Bird Area. Storks, herons, and a total of up to 118 bird spe­cies nest here. Many bat spe­cies, sna­kes, the rare Aes­cu­la­pian sna­ke, the Eura­sian bea­ver, and up to 62 spe­cies of fish live in the Mora­va River (pano​ra​ma​.sk). The Mar­chegg Via­duct is also loca­ted here, a tech­ni­cal monu­ment that is still used for rai­lway tran­s­port. In 1846, the cons­truc­ti­on of a brid­ge bet­we­en Devín­ska Nová Ves and Mar­chegg began. At 474 meters long, it was one of the lar­gest in Hun­ga­ry at the time. Throug­hout its his­to­ry, it was repe­a­ted­ly des­tro­y­ed during wars but was alwa­ys rebu­ilt. The last recons­truc­ti­on was in 1959 (Wla­chov­ský). In 2021, Devín­ske Jaze­ro was dec­la­red a pro­tec­ted area with an area of 1,268.89 hec­ta­res (out​do​orac​ti​ve​.com).


Devín­ske Jaze­ro ist ein Gebiet zwis­chen der March (Mora­va) und Devín­ska Nová Ves. Die­ses ehe­ma­li­ge sen­sib­le Grenz­ge­biet hat sich viel­le­icht dank sei­ner Ver­gan­gen­he­it sei­nen natür­li­chen Cha­rak­ter bewa­hrt. Trotz sei­nes Namens ist es kein See, son­dern die Aue der March, ein Übersch­wem­mungs­ge­biet, das manch­mal mehr oder weni­ger überf­lu­tet wird. Entlang der March befin­den sich Weichholz-​Auwälder, haupt­säch­lich Wei­den und Pap­peln. Am Devín­ske Jaze­ro kann man unter ande­rem etwa vom 15. März bis zum 15. August Stör­che beobachten.

Trotz sei­nes Namens ist es kein tra­di­ti­onel­ler See; das Gebiet wird nur wäh­rend der Früh­lings­hoch­was­ser zu einem See, wenn das Was­ser der March auf die umlie­gen­den Wie­sen über­tritt und eine tem­po­rä­re Was­serf­lä­che von etwa 20 Hek­tar ents­teht. Die­ses Phä­no­men der peri­odis­chen Übersch­wem­mung schafft ide­a­le Bedin­gun­gen für eine rei­che Bio­di­ver­si­tät. Devín­ske Jaze­ro ist Teil des größten und am bes­ten erhal­te­nen Auen­kom­ple­xes in Mit­te­le­uro­pa, bekannt als die Mar­chau­en. Dadurch ist es die Hei­mat vie­ler sel­te­ner Pflanzen- und Tie­rar­ten. Wäh­rend der Früh­lings­mo­na­te blühen hier wei­ße See­ro­sen, die an die berühm­ten Gemäl­de von Clau­de Monet erin­nern. Neben ihnen fin­det man auch gel­be See­ro­sen. Devín­ske Jaze­ro ist ein bede­uten­des Brut­ge­biet für vers­chie­de­ne Voge­lar­ten. Wei­ßs­tör­che fin­den hier reich­lich Nahrung, wäh­rend sich ihre Nester auf der öster­re­i­chis­chen Sei­te der March in den Eichen­wäl­dern bei der Stadt Mar­chegg befin­den. Neben den Stör­chen kann man hier auch Wach­tel­köni­ge oder den See­ad­ler beobach­ten (out​do​orac​ti​ve​.com).

Devín­ske Jaze­ro ist ein Fluss­see, ein Alt­was­ser der March, das zwis­chen ihrem lin­ken Ufer und dem Fluss­bett der Mali­na liegt. Die Wie­se Devín­ske Jaze­ro ist mit einer Flä­che von 10,5 km² die größte Feucht­wie­se der Slo­wa­kei. Anfang der 1960er Jah­re wur­den hier beim San­dab­bau meh­re­re Grä­ber aus der frühen römis­chen Zeit gefun­den. Ein Relikt der jün­ge­ren Ges­chich­te sind die Bun­ker, die in den 1930er Jah­ren errich­tet wur­den. Die­se wer­den auch Ropí­ky genannt, nach der Abkür­zung ROPRia­di­teľ­stvo opev­ňo­va­cích prác (Direk­ti­on der Befes­ti­gung­sar­be­i­ten). Die Besat­zung bes­tand aus 3 bis 7 Mann, die mit Mas­chi­nen­ge­weh­ren, Peri­sko­pen und Gra­nat­wer­fern aus­ges­tat­tet waren (Wla­chov­ský). Die Ges­chich­te die­ses Gebiets ist eng mit den poli­tis­chen Ere­ig­nis­sen des 20. Jahr­hun­derts ver­bun­den. Wäh­rend des Bes­te­hens des Eiser­nen Vor­hangs war die­se Regi­on ein streng bewach­tes Grenz­ge­biet zwis­chen der ehe­ma­li­gen Tsche­chos­lo­wa­kei und Öster­re­ich. Dadurch blieb die Natur hier fast unbe­rü­hrt, da das Gebiet kei­ner inten­si­ven wirts­chaft­li­chen Nut­zung aus­ge­setzt war (out​do​orac​ti​ve​.com).

Seit 1993 ist das gesam­te Gebiet als Feucht­ge­biet von inter­na­ti­ona­ler Bede­utung gemäß der Ramsar-​Konvention aus­ge­wie­sen. Seit 1992 gehören die Mar­chau­en zu den wich­ti­gen Vogels­chutz­ge­bie­ten. Hier brüten Stör­che, Rei­her und ins­ge­samt bis zu 118 Voge­lar­ten. Außer­dem leben hier zahl­re­i­che Fle­der­mau­sar­ten, Sch­lan­gen, die sel­te­ne Äsku­lap­nat­ter, der Euro­pä­is­che Biber, und in der March bis zu 62 Fis­char­ten (pano​ra​ma​.sk). Hier befin­det sich auch der Mar­cheg­ger Via­dukt, ein tech­nis­ches Denk­mal, das noch immer für den Eisen­bahn­ver­kehr genutzt wird. 1846 begann der Bau einer Brüc­ke zwis­chen Devín­ska Nová Ves und Mar­chegg. Mit 474 Metern Län­ge gehör­te sie damals zu den größten in Ungarn. Wäh­rend ihrer Ges­chich­te wur­de sie mehr­fach im Krieg zers­tört, aber immer wie­der auf­ge­baut. Die letz­te Reno­vie­rung erfolg­te 1959 (Wla­chov­ský). Im Jahr 2021 wur­de Devín­ske Jaze­ro als Naturs­chutz­ge­biet mit einer Flä­che von 1.268,89 Hek­tar aus­ge­wie­sen (out​do​orac​ti​ve​.com).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

Hits: 9544

Úze­mie mes­ta bolo osíd­le­né Kel­ta­mi už v 32 sto­ro­čí pred n.l., kto­rí tu ťaži­li zla­to. Naj­star­šia písom­ná zmien­ka o mes­te j z roku 1156, spo­mí­na sa ako ter­ra banen­sium – zem baní­kov. V 13. sto­ro­čí do Ban­skej Štiav­ni­ce priš­li osad­ní­ci z Tirol­ska a Sas­ka (wiki​pe​dia​.sk). Domi­nan­tou Tro­j­ič­né­ho námes­tia je moro­vý stĺp, kto­rý bol posta­ve­ný na znak vďa­ky za ústup moro­vej epi­dé­mie v rokoch 17101711. Pôvod­ný jed­no­du­chý bol neskôr v roku 17591764 pre­sta­va­ný pod­ľa návrhu sochá­ra Dioný­za Sta­net­ti­ho. Na pod­stav­ci sú roz­miest­ne­né plas­ti­ky šies­tich svät­cov, ochran­cov pred morom a pat­ró­nov baní­kov: sv. Sebas­tian, sv. Fran­ti­šek Xaver­ský, sv. Bar­bo­ra, sv. Rochus, sv. Kata­rí­na, sv. Jozef (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca je jed­no z naj­star­ších miest Uhor­ské­ho krá­ľov­stva (Buj­no­vá et all, 2003). Mes­to z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka leží v kal­de­re stra­to­vul­ká­nu. Úze­mie dneš­né­ho mes­ta bolo osíd­le­né už v pra­ve­ku, o čo sa nepo­chyb­ne zaslú­ži­li nále­zy dra­hých kovov, naj­mä zla­tastrieb­ra. Mes­to sa vyvi­nu­lo z osa­dy v údo­lí poto­ka Štiav­ni­ca. Dru­há osa­da bola na sva­hu Glan­zen­berg – dnes je to Sta­ré mes­to. Už v 30-​tych rokoch 13. sto­ro­čia exis­to­val far­ský kos­tol Pan­ny Márie (Sta­rý zámok) a domi­ni­kán­sky kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša (dneš­ný far­ský kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie). V rokoch 123738 zís­ka­la Ban­ská Štiav­ni­ca mest­ské výsa­dy. Zís­ka­la význam­né posta­ve­nie naj­mä v pro­duk­cii strieb­ra v Euró­pe. A pop­red­né mies­to v hos­po­dár­skom živo­te Uhor­ska (Buj­no­vá et all, 2003). Na námes­tí sa nachá­dza nesko­ro­go­tic­ký evan­je­lic­ký Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny (Slo­ven­ský kos­tol). Bol posta­ve­ný v rokoch 14881491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Slo­ven­ský kos­tol z dôvo­du, lebo sa tu káza­lo slo­ven­ským baní­kov v ich jazy­ku (Buj­no­vá et all, 2003).


The ter­ri­to­ry of the city was sett­led by Celts in the 3rd to 2nd cen­tu­ries BCE, who mined gold here. The oldest writ­ten men­ti­on of the city dates back to 1156, refer­ring to it as ter­ra banen­sium – the land of miners. In the 13th cen­tu­ry, sett­lers from Tyrol and Saxo­ny arri­ved in Ban­ská Štiav­ni­ca (wiki​pe​dia​.sk). The domi­nant fea­tu­re of Tri­ni­ty Squ­are is the pla­gue column, which was erec­ted as a sign of gra­ti­tu­de for the retre­at of the pla­gue epi­de­mic in 1710 – 1711. The ori­gi­nal sim­ple column was later recons­truc­ted in 1759 – 1764 accor­ding to the design of the sculp­tor Dionýz Sta­net­ti. On the pedes­tal, sculp­tu­res of six saints, pro­tec­tors against the pla­gue and pat­rons of miners, are pla­ced: St. Sebas­tian, St. Fran­cis Xavier, St. Bar­ba­ra, St. Roch, St. Cat­he­ri­ne, St. Joseph (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca is one of the oldest towns in the King­dom of Hun­ga­ry (Buj­no­vá et all, 2003). Geolo­gi­cal­ly, the city is situ­ated in the cal­de­ra of a stra­to­vol­ca­no. The ter­ri­to­ry of the pre­sent city was sett­led in pre­his­to­ric times, undoub­ted­ly dri­ven by the dis­co­ve­ry of pre­ci­ous metals, espe­cial­ly gold and sil­ver. The town deve­lo­ped from a sett­le­ment in the Štiav­ni­ca stre­am val­ley. The second sett­le­ment was on the slo­pe of Glan­zen­berg – now it is the Old Town. In the 1230s, the­re alre­a­dy exis­ted a parish church of the Vir­gin Mary (Old Cast­le) and the Domi­ni­can Church of St. Nicho­las (toda­y­’s parish church of the Assump­ti­on of the Vir­gin Mary). In 1237 – 38, Ban­ská Štiav­ni­ca gai­ned town pri­vi­le­ges, beco­ming a sig­ni­fi­cant cen­ter for sil­ver pro­duc­ti­on in Euro­pe and a lea­ding eco­no­mic hub in Hun­ga­ry (Buj­no­vá et all, 2003). The squ­are is home to the Late Got­hic Evan­ge­li­cal Church of St. Cat­he­ri­ne (Slo­vak Church). It was built bet­we­en 1488 and 1491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). It is cal­led the Slo­vak Church becau­se Slo­vak miners were pre­a­ched to in the­ir lan­gu­age here (Buj­no­vá et all, 2003).


V roku 1776 bola ku kos­to­lu pri­sta­va­ná kapl­n­ka svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho. Pod kos­to­lom sa nachá­dza kryp­ta, do kto­rej pocho­vá­va­li rich­tá­rov a význam­ných meš­ťa­nov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Od 16. sto­ro­čia nasle­do­va­la tak­mer 150 roč­ná turec­ká hroz­ba. Mes­to vybu­do­va­lo dvo­jo­kru­ho­vý obran­ný sys­tém s brá­na­mi, vydr­žia­va­lo si voj­sko. Tur­ci sa do mes­ta nedos­ta­li. Avšak mes­to to stá­lo nemá­lo pros­tried­kov a baní­ci sa ocit­li v zlom sociál­nom posta­ve­ní, čo malo za násle­dok pro­tes­ty až povs­ta­nie v rokoch 15251526. Neskôr sa situ­ácia sta­bi­li­zo­va­la a nastal zla­tý vek ban­ské­ho pod­ni­ka­nia a mes­ta (Buj­no­vá et all, 2003). Ťaž­ba zla­ta a strieb­ra dosiah­la naj­vyš­šie hod­no­ty v roku 1690605 kg zla­ta, 29000 kg strieb­ra (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


In 1776, a cha­pel dedi­ca­ted to St. John of Nepo­muk was added to the church. Below the church, the­re is a crypt whe­re may­ors and pro­mi­nent citi­zens were buried (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). From the 16th cen­tu­ry, the town faced almost 150 years of the Tur­kish thre­at. The city cons­truc­ted a double-​circle defen­se sys­tem with gates and main­tai­ned its army. The Turks did not mana­ge to bre­ach the city, but it cost the town con­si­de­rab­le resour­ces, and miners found them­sel­ves in a dif­fi­cult social posi­ti­on, lea­ding to pro­tests and even a rebel­li­on in 1525 – 1526. Later, the situ­ati­on sta­bi­li­zed, and a gol­den age of mining and the city began (Buj­no­vá et all, 2003). Gold and sil­ver mining rea­ched its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of sil­ver (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


V 18. sto­ro­čí je Ban­ská Štiav­ni­ca tre­tím naj­väč­ším mes­tom v Uhor­sku (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V roku 1735 tu zalo­žil Samu­el Miko­ví­ny jedi­neč­nú ško­lu na príp­ra­vu ban­ských odbor­ní­kov. V baro­ko­vom duchu sa pre­sta­vo­va­li chrá­my aj meš­tian­ske domy, v rokoch 17441751 pri­bud­la nová domi­nan­ta – Kal­vá­ria. V polo­vi­ci 18. sto­ro­čia bola stre­do­slo­ven­ská ban­ská oblasť cen­trom naj­vys­pe­lej­šej baníc­kej a hut­níc­kej tech­ni­ky v Euró­pe. Utvo­ri­li sa tu ide­ál­ne pod­mien­ky na pôso­be­nie odbor­né­ho škols­tva zame­ra­né­ho na tech­nic­ké vedy súvi­sia­ce s tými­to odvet­via­mi. Výsled­kom bola prvá vyso­ká ško­la tech­nic­ké­ho cha­rak­te­ru na sve­te, Ban­ská aka­dé­mia vznik­la v roku 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Tri budo­vy sú dnes v hor­nej Bota­nic­kej záh­ra­de (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Neskôr sa k nej pri­da­lo aj les­níc­ke zame­ra­nie – v roku 1824 sa zlú­či­la s dovte­dy samos­tat­ným Les­níc­kym inšti­tú­tom a sta­la sa Ban­skou a les­níc­kou aka­dé­mi­ou. Ško­la pri­ťa­ho­va­la invenč­ných tech­ni­kou a ved­cov (Buj­no­vá et all, 2003).


In the 18th cen­tu­ry, Ban­ská Štiav­ni­ca beca­me the third-​largest city in Hun­ga­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). In 1735, Samu­el Miko­ví­ny foun­ded a uni­que scho­ol here to train mining pro­fes­si­onals. During the Baro­que peri­od, both chur­ches and bour­ge­ois hou­ses were reno­va­ted, and bet­we­en 1744 and 1751, a new land­mark, the Cal­va­ry, was added. In the mid-​18th cen­tu­ry, the cen­tral Slo­vak mining regi­on beca­me the hub of the most advan­ced mining and metal­lur­gi­cal tech­no­lo­gy in Euro­pe. Ide­al con­di­ti­ons for spe­cia­li­zed edu­ca­ti­on in tech­ni­cal scien­ces rela­ted to the­se indus­tries emer­ged, lea­ding to the estab­lish­ment of the worl­d’s first tech­ni­cal uni­ver­si­ty, the Mining Aca­de­my, in 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Today, three buil­dings are loca­ted in the Upper Bota­ni­cal Gar­den (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Later, the fores­try focus was added; in 1824, it mer­ged with the sepa­ra­te Fores­try Ins­ti­tu­te, beco­ming the Mining and Fores­try Aca­de­my. The scho­ol att­rac­ted inven­ti­ve tech­ni­cians and scien­tists (Buj­no­vá et all, 2003).


V roku 1796 bol dokon­če­ný kla­si­cis­tic­ký evan­je­lic­ký kos­tol. Na štiav­nic­kých ško­lách pôso­bi­li a štu­do­va­li význam­né osob­nos­ti slo­ven­ských dejín. Pod­ľa počtu oby­va­te­ľov bola Ban­ská Štiav­ni­ca začiat­kom 80-​tych rokov 18. sto­ro­čia dru­hým naj­väč­ším mes­tom na Slo­ven­sku a tre­tím v Uhor­sku. V 19. a 20 sto­ro­čí zača­lo byť baníc­tvo stra­to­vým pod­ni­ka­ním. Kles­li ceny kovov, nasta­li nepo­koj­né časy revo­lú­cií a vojen. Útra­py 1. sve­to­vej voj­ny sa bytost­ne dot­kli Ban­skej Štiav­ni­ce. Kom­pli­ko­va­né začle­ňo­va­nie do novej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky, už aj tak dra­ma­tic­ké vply­vom mno­ho­ná­rod­nost­nej štruk­tú­ry oby­va­teľ­stva mes­ta, skom­pli­ko­val prí­chod Maďar­skej čer­ve­nej armá­dy v júni 1919. Nová štát­na a verej­ná sprá­va sa zača­la utvá­rať až po zása­hu čes­ko­slo­ven­ské­ho voj­ska. Počas krí­zy v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia sa uva­žo­va­lo o zasta­ve­ní ban­skej výro­by, čo sa defi­ni­tív­ne sta­lo začiat­kom 90-​tych rokov 20. sto­ro­čia, kedy sa ťaž­ba v pod­sta­te zasta­vi­la. Stá­roč­ná baníc­ka tra­dí­cia sa uzav­re­la (Buj­no­vá et all, 2003). Po spo­lo­čen­ských zme­nách v roku 1989 sa vystup­ňo­va­lo úsi­lie o ucho­va­nie a zhod­no­te­nie kul­túr­ne­ho dedič­stva mes­ta. V roku 1993 zapí­sa­li Ban­skú Štiav­ni­cu na Zoznam sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. V posled­nom obdo­bí život v mes­te zís­kal nové impul­zy vďa­ka roz­ma­ni­tým kul­túr­nym a spo­lo­čen­ským akti­vi­tám. Vrá­ti­lo sa sem vyso­ké škols­tvo, roz­ví­ja sa ces­tov­ný ruch, miest­ny prie­my­sel. Mes­to postup­ne nad­vä­zu­je na svo­ju his­to­ric­kú tra­dí­ciu (Buj­no­vá et all, 2003). Snáď si bude­me viac vážiť svo­ju minu­losť a poznať ju. Potom si iste bude­me viac vážiť aj seba v prí­tom­nos­ti. A to je naša budúc­nosť, dob­rá budúc­nosť. Jeden z pre­ja­vov uve­do­me­nia – Sala­man­dro­vé sláv­nos­ti. Sta­rý zámok pre­šiel boha­tou archi­tek­to­nic­kou aj funkč­nou pre­do­hrou, než sa stal Sta­rým zám­kom. V 13. sto­ro­čí kos­tol Pan­ny Márie a cin­to­rín (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V 40-​tych rokoch 15. sto­ro­čia bol kos­tol veľ­mi ťaž­ko poško­de­ní pri zeme­tra­se­ní a aj pri úto­ku odpor­cov krá­ľa Ladi­sla­va Pohrob­ka (Buj­no­vá et all, 2003).


In 1796, the clas­si­cist Evan­ge­li­cal Church was com­ple­ted. Sig­ni­fi­cant figu­res in Slo­vak his­to­ry wor­ked and stu­died in the Štiav­ni­ca scho­ols. By popu­la­ti­on, Ban­ská Štiav­ni­ca was the second-​largest city in Slo­va­kia and the third-​largest in Hun­ga­ry in the ear­ly 1780s. In the 19th and 20th cen­tu­ries, mining beca­me an unp­ro­fi­tab­le ven­tu­re due to fal­ling metal pri­ces, tumul­tu­ous times of revo­lu­ti­ons and wars. The hards­hips of World War I deep­ly affec­ted Ban­ská Štiav­ni­ca. The com­plex integ­ra­ti­on into the new Cze­cho­slo­vak Repub­lic, alre­a­dy com­pli­ca­ted by the mul­tieth­nic struc­tu­re of the city­’s popu­la­ti­on, was furt­her com­pli­ca­ted by the arri­val of the Hun­ga­rian Red Army in June 1919. The new sta­te and pub­lic admi­ni­stra­ti­on began to take sha­pe only after the inter­ven­ti­on of the Cze­cho­slo­vak army.

During the cri­sis in the 1930s, the­re were con­si­de­ra­ti­ons to halt mining pro­duc­ti­on, which defi­ni­ti­ve­ly hap­pe­ned in the ear­ly 1990s when mining essen­tial­ly came to a halt. The centuries-​old mining tra­di­ti­on came to a clo­se (Buj­no­vá et all, 2003). After the social chan­ges in 1989, efforts to pre­ser­ve and valo­ri­ze the city­’s cul­tu­ral heri­ta­ge inten­si­fied. In 1993, Ban­ská Štiav­ni­ca was insc­ri­bed on the UNESCO World Heri­ta­ge List. In recent years, life in the city has gai­ned new impul­ses thanks to diver­se cul­tu­ral and social acti­vi­ties. Hig­her edu­ca­ti­on retur­ned, tou­rism is deve­lo­ping, and local indus­tries are thri­ving. The city is gra­du­al­ly recon­nec­ting with its his­to­ri­cal tra­di­ti­on (Buj­no­vá et all, 2003).

Hope­ful­ly, we will app­re­cia­te our past more and get to know it. Then, we will sure­ly value our­sel­ves more in the pre­sent. And that is our futu­re, a good futu­re. One mani­fe­sta­ti­on of awa­re­ness is the Sala­man­der Fes­ti­vals. The Old Cast­le under­went a rich archi­tec­tu­ral and func­ti­onal pre­lu­de befo­re beco­ming the Old Cast­le. In the 13th cen­tu­ry, the­re was the Church of the Vir­gin Mary and the ceme­te­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). In the 15th cen­tu­ry, the church was hea­vi­ly dama­ged during an eart­hqu­ake and an attack by oppo­nents of King Ladis­laus the Post­hu­mous (Buj­no­vá et all, 2003).


Neskôr pri­bu­dol múr až vzni­kol” gotic­ký halo­vý chrám. Pokra­čo­va­lo to pro­ti­tu­rec­kou pev­nos­ťou až do dneš­nej podo­by s baro­ko­vou hrad­nou vežou (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Je naj­lep­šie zacho­va­ný mest­ský hrad na Slo­ven­sku. Spá­ja sa aj s úpl­ný­mi začiat­ka­mi múzej­níc­tva v Ban­skej Štiav­ni­ci. Na kon­ci 19. sto­ro­čia tu na pod­net rich­tá­ra Goldb­run­ne­ra zača­li zhro­maž­ďo­vať expo­ná­ty, vďa­ka čomu už v roku 1900 tu moh­li otvo­riť prvé ban­skoš­tiav­nic­ké múze­um. Dnes je z toho Slo­ven­ské ban­ské múze­um. Veľ­kú záslu­hu na jeho vybu­do­va­ní mal prvý kus­tód Voj­tech Baker. V lete Sta­rý zámok oží­va množ­stvom kul­túr­nych podu­ja­tí. Kona­jú sa tu kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia. Mimo­riad­ny záu­jem je o tra­dič­ný Fes­ti­val kum­štu, reme­siel a zába­vy (Buj­no­vá et all, 2003). Nový zámok (Panen­ský zámok) ma tiež svo­ju zau­jí­ma­vú his­tó­riu. V rám­ci opev­ňo­va­nia mes­ta pro­ti Tur­kom posta­vi­li v rokoch 15641571 na vrcho­le kop­ca v blíz­kos­ti ces­ty na Vind­šach­tu mohut­nú hra­no­lo­vi­tú pev­nosť (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Nový zámok sto­jí na vrchu Frau­en­berg. Slú­ži­la ako vojen­ská pozo­ro­va­teľ­ňa, bola súčas­ťou sie­te var­to­viek. Posky­to­va­la vizu­ál­ny kon­takt s pozo­ro­va­teľ­ňou na Sit­ne a moh­la tak pri­jí­mať sig­ná­ly o pohy­be turec­kých voj­sk od Kru­pi­ny a Levíc (Buj­no­vá et all, 2003).


Later, a wall was added until the cre­a­ti­on of the Got­hic hall church. It con­ti­nu­ed as an anti-​Turkish for­tress until its pre­sent form with a Baro­que cast­le tower (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). It is the best-​preserved city cast­le in Slo­va­kia and is also asso­cia­ted with the very begin­nings of muse­ums in Ban­ská Štiav­ni­ca. In the late 19th cen­tu­ry, at the ini­tia­ti­ve of Rich­tár Goldb­run­ner, they began to col­lect exhi­bits here, which led to the ope­ning of the first muse­um in Ban­ská Štiav­ni­ca in 1900. Today, it is kno­wn as the Slo­vak Mining Muse­um. The first cura­tor, Voj­tech Baker, pla­y­ed a sig­ni­fi­cant role in its estab­lish­ment. During the sum­mer, the Old Cast­le comes ali­ve with nume­rous cul­tu­ral events, inc­lu­ding con­certs and the­at­ri­cal per­for­man­ces. The­re is par­ti­cu­lar inte­rest in the tra­di­ti­onal Fes­ti­val of Arts, Crafts, and Enter­tain­ment (Buj­no­vá et all, 2003).

The New Cast­le (Vir­gin Cast­le) also has its intri­gu­ing his­to­ry. As part of for­ti­fy­ing the city against the Turks, a mas­si­ve rec­tan­gu­lar for­tress was built bet­we­en 1564 and 1571 on the top of the Frau­en­berg hill, near the road to Vind­šach­ta (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). The New Cast­le stands on the Frau­en­berg hill, ser­ving as a mili­ta­ry obser­va­to­ry and part of the watch­to­wer network. It pro­vi­ded visu­al con­tact with the obser­va­to­ry on Sit­no and could rece­i­ve sig­nals about the move­ment of Tur­kish tro­ops from Kru­pi­na and Levi­ce (Buj­no­vá et all, 2003).


Arche­olo­gic­ké nále­zy a Glan­zen­ber­gu doka­zu­jú. že baníc­tvo sa tu roz­ví­ja­lo už v obdo­bí kelt­ské­ho osíd­le­nia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – Komor­ský dvor pat­rí medzi naj­väč­šie sta­veb­né cel­ky v mes­te. Po záni­ku hra­du a opev­ne­né­ho kom­ple­xu na Glan­zen­ber­gu v polo­vi­ci 15. sto­ro­čia, bol síd­lom krá­ľov­skej ban­skej komo­ry a od polo­vi­ce 16. sto­ro­čia, hlav­ných komor­ských gró­fov, kto­rí spra­vo­va­li bane, huty, min­cov­ne, lesy a odbor­né škols­tvo v celej stre­do­slo­ven­skej ban­skej oblas­ti. Okrem iné­ho sa tu čis­ti­la ruda, odlu­čo­va­lo zla­to od strieb­ra a vybe­ra­la urbu­ra – daň z vyťa­že­nej rudy (Buj­no­vá et all, 2003). Nachá­dza sa rov­no­men­nej uli­ci medzi uli­ca­mi Far­ská a Kato­va, resp. Dol­ná a Andre­ja Kme­ťa. Pred prie­če­lím je socha Andre­ja Kme­ťa (Buj­no­vá et all, 2003). Na povrch Glan­zen­ber­gu – vrchu Sta­ré mes­to vychá­dza boha­tá rud­ná žila Špi­tá­ler. Nemec­ké pome­no­va­nie zna­me­ná Lesk­lý vrch. Na mies­te povr­cho­vej ťaž­by sa týčia odha­le­né kamen­né ste­ny, zacho­va­li sa vyra­ze­né štôl­ne, komí­ny, pozos­tat­ky zaria­de­nia na určo­va­nie kva­li­ty rudy, hut­níc­ka pec so zvyš­ka­mi tros­ky, odva­lo­vý mate­riál, baníc­ke nástro­je. Naj­vyš­šiu časť vrchu zabe­ra­lo opev­ne­né síd­lo, kde sa vybe­ra­la urbu­ra a uskla­dňo­va­la vyťa­že­ná ruda (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka je baro­ko­vá vežo­vi­tá stav­ba z roku 1681. Klo­pa­ním na dre­ve­nú dosku s veže zvo­lá­va­li baní­kov do prá­ce. V prí­zem­nej a pod­zem­nej čas­ti bolo väze­nie (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Klo­pa­nie sa ozý­va­lo aj pri svia­toč­ných prí­le­ži­tos­tiach, baníc­kych pora­dách, poh­re­boch a požia­roch (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Archa­e­olo­gi­cal fin­dings on Glan­zen­berg pro­ve that mining was alre­a­dy deve­lo­ping during the Cel­tic sett­le­ment peri­od (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – the Cham­ber Court is one of the lar­gest archi­tec­tu­ral com­ple­xes in the city. After the dec­li­ne of the cast­le and for­ti­fied com­plex on Glan­zen­berg in the mid-​15th cen­tu­ry, it beca­me the seat of the roy­al mining cham­ber. From the mid-​16th cen­tu­ry, it was the main cham­ber coun­t’s resi­den­ce, over­se­e­ing mines, smel­ters, mints, forests, and tech­ni­cal edu­ca­ti­on throug­hout the cen­tral Slo­vak mining regi­on. Among other things, ore was refi­ned here, gold sepa­ra­ted from sil­ver, and urbu­ra” col­lec­ted – a tax on extrac­ted ore (Buj­no­vá et all, 2003). It is loca­ted on the stre­et of the same name, bet­we­en Far­ská and Kato­va stre­ets, or Dol­ná and Andre­ja Kme­ťa. In front of the faca­de is a sta­tue of Andrej Kmeť (Buj­no­vá et all, 2003). On the sur­fa­ce of Glan­zen­berg, the hill of the Old Town, a rich ore vein cal­led Špi­tá­ler emer­ges. The Ger­man name means Shi­ny Hill.” At the site of sur­fa­ce mining, the­re are expo­sed sto­ne walls, pre­ser­ved tun­nels, chim­ne­ys, remains of ore quali­ty deter­mi­na­ti­on equ­ip­ment, smel­ting fur­na­ces with rem­nants of slag, spo­il mate­rial, and mining tools. The hig­hest part of the hill was occu­pied by a for­ti­fied sett­le­ment whe­re urbu­ra was col­lec­ted, and extrac­ted ore was sto­red (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka is a Baro­que tower-​like struc­tu­re from 1681. By bea­ting a wooden board from the tower, miners were sum­mo­ned to work. The ground and under­ground parts hou­sed a jail (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). The bell rin­ging was also heard during fes­ti­ve occa­si­ons, mining mee­tings, fune­rals, and fires (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Ban­ské múze­um v prí­ro­de (baníc­ky skan­zen) ponú­ka mož­nosť od roku 1974 sfá­rať do vyše 400 roč­nej bane. Súčas­ťou expo­zí­cie je pre­hliad­ka šach­ty Ondrej. Pod­zem­ná pre­hliad­ko­vá tra­sa s nástroj­mi, zaria­de­nia­mi je dlhá 1.5 km a vedie sta­rý­mi ban­ský­mi chod­ba­mi zo 17. – 19. sto­ro­čia. Vyko­ná­va sa v pláš­ťoch a pril­bách s vlast­ným zdro­jom svet­la. Na povr­chu sú ban­ské loko­mo­tí­vy, ťaž­né zaria­de­nia. Neďa­le­ko skan­ze­nu je expo­zí­cia uhoľ­né­ho baníc­tva, budo­va býva­lej Pra­chár­ne a ban­ská píla a vod­ná nádrž Klin­ger (Buj­no­vá et all, 2003). Ban­ský vodo­hos­po­dár­sky sys­tém je uni­kát­ny sys­tém taj­chov vybu­do­va­ný prá­ve kvô­li ban­skej čin­nos­ti. Ban­ská čin­nosť je mimo­riad­ne nároč­ná na spot­re­bu vody. Jej nedos­ta­tok bol v 17. sto­ro­čí jed­nou z prí­čin hro­zia­ce­ho záni­ku baníc­tva. Bolo veľ­mi ťaž­ké odčer­pá­vať spod­nú vodu z baní. Na dru­hej stra­ne sa vďa­ka vode vyťa­že­ná ruda upra­vo­va­la. V 18. sto­ro­čí vznik­lo odváž­ne tech­nic­ké rie­še­nie – nie­koľ­ko desia­tok vod­ných nádr­ží pre­hra­de­ných hlineno-​kamennými hrá­dza­mi – taj­chov (z nemec­ké­ho Teich – ryb­ník), kto­ré boli har­mo­nic­ky včle­ne­né do kra­ji­ny. Voda do nich pri­te­ka­la uni­kát­nym sys­té­mom ban­ských jar­kov a štôl­ňa­mi z vyš­ších oblas­tí Štiav­nic­kých vrchov. Také­to rie­še­nie sa usku­toč­ni­lo vďa­ka domá­cim odbor­ní­kom, pre­dov­šet­kým vďa­ka Samu­e­lo­vi Miko­ví­ny­muMate­jo­vi Kor­ne­lo­vi Hel­lo­vi. Neskôr, kvô­li nástu­pu par­nej a naj­mä elek­tric­kej ener­gie a útl­mu baníc­tva sa pôvod­né posla­nie taj­chov vytrá­ca­lo (Buj­no­vá et all, 2003).


The Mining Muse­um in Natu­re (Mining Open-​Air Muse­um) has been offe­ring the oppor­tu­ni­ty sin­ce 1974 to step into a more than 400-​year-​old mine. The exhi­bi­ti­on inc­lu­des a tour of the Ondrej shaft. The under­ground guided rou­te with tools and equ­ip­ment is 1.5 km long, lea­ding through old mining tun­nels from the 17th to the 19th cen­tu­ry. Visi­tors wear coats and hel­mets with the­ir own light sour­ce. On the sur­fa­ce, the­re are mining loco­mo­ti­ves and hau­ling equ­ip­ment. Near the muse­um, the­re is an exhi­bi­ti­on of coal mining, the for­mer Powder Hou­se buil­ding, a mining sawmill, and the Klin­ger water reser­vo­ir (Buj­no­vá et all, 2003).

The mining water mana­ge­ment sys­tem is a uni­que sys­tem of reser­vo­irs (taj­chy) built pre­ci­se­ly for mining acti­vi­ties. Mining acti­vi­ties requ­ire a sig­ni­fi­cant amount of water. The lack of water was one of the rea­sons for the impen­ding dec­li­ne of mining in the 17th cen­tu­ry. Pum­ping out groun­dwa­ter from mines was very chal­len­ging. On the other hand, water was needed for pro­ces­sing the extrac­ted ore. In the 18th cen­tu­ry, a bold tech­ni­cal solu­ti­on emer­ged – seve­ral dozen water reser­vo­irs dam­med by clay-​stone dams – taj­chy (from the Ger­man word Teich,” mea­ning pond), which were har­mo­ni­ous­ly integ­ra­ted into the lands­ca­pe. Water flo­wed into them through a uni­que sys­tem of mining dit­ches and adits from the hig­her are­as of the Štiav­nic­ké Vrchy. Such a solu­ti­on was rea­li­zed thanks to local experts, pri­ma­ri­ly Samu­el Miko­ví­ny and Matej Kor­nel Hell. Later, due to the advent of ste­am and, espe­cial­ly, elect­ric power and the dec­li­ne of mining, the ori­gi­nal pur­po­se of taj­chy faded away (Buj­no­vá et all, 2003).


Naj­hl­b­šou nádr­žou v ban­skoš­tiav­nic­ké­ho oko­lia bola Rozg­rund18. sto­ro­čia. Táto hrá­dza svo­jim sklo­nom na vzduš­nej stra­ne pred­sta­vo­va­la tech­nic­ký uni­kát – bola najod­váž­nej­šou stav­bou na sve­te do polo­vi­ce 19. sto­ro­čia. Uni­kát­ne sú aj sys­té­my pri­vá­dza­cích a odvo­dňo­va­cích jar­kov, sys­tém vzá­jom­ných pre­po­je­ní, výstup­ných štôl­ní a zaria­de­ní. Rich­ňav­ské nádr­že majú naj­dl­h­ší sys­tém vod­ných jar­kov. Cel­ko­vý objem nádr­ží, posta­ve­ných od 16. Sto­ro­čia, bol oko­lo 7 mili­ó­nov m3, dĺž­ka zber­ných jar­kov 72 km a náhon­ných jar­kov 57 km. Naj­väč­šou mie­rou sa ban­skoš­tiav­nic­ké baníc­tvo zapí­sa­lo do his­tó­rie dedič­ný­mi štôl­ňa­mi odvo­dňo­va­cí­mi ban­ský­mi die­la­mi. V boha­tých oblas­tiach samos­pá­dom odvá­dza­li ban­ské vody na povrch. Úpl­ným uni­ká­tom bola dedič­ná štôl­ňa cisá­ra Joze­fa II., dnes nazý­va­ná Voz­nic­ká štôl­ňa, vybu­do­va­ná v rokoch 17821878, kto­rá v čase ukon­če­nia svo­jou dĺž­kou 16 538,5 m pred­sta­vo­va­la naj­dl­h­šie pod­zem­né ban­ské die­lo na sve­te. Odvá­dza ban­ské vody do rie­ky Hron ešte aj v súčas­nos­ti. Naj­star­šou štôl­ňou je Bie­be­ro­va dedič­ná štôl­ňa, kto­rá sa zača­la raziť naj­ne­skôr od 14. sto­ro­čia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


The dee­pest reser­vo­ir in the Ban­ská Štiav­ni­ca regi­on was Rozg­rund from the 18th cen­tu­ry. Its dam, with its slo­pe on the aerial side, repre­sen­ted a tech­ni­cal mar­vel — it was the bol­dest cons­truc­ti­on in the world until the mid-​19th cen­tu­ry. Uni­que are also the sys­tems of inlet and drai­na­ge dit­ches, mutu­al inter­con­nec­ti­ons, out­put adits, and faci­li­ties. The Rich­ňav­ské reser­vo­irs have the lon­gest sys­tem of water dit­ches. The total volu­me of reser­vo­irs, built sin­ce the 16th cen­tu­ry, was around 7 mil­li­on m³, with a length of col­lec­ting dit­ches at 72 km and dri­ving dit­ches at 57 km.

The Ban­ská Štiav­ni­ca mining indus­try made a sig­ni­fi­cant mark on his­to­ry through the here­di­ta­ry adit drai­na­ge mining works. In rich are­as, they natu­ral­ly drai­ned mining waters to the sur­fa­ce. A com­ple­te uni­que fea­tu­re was the Impe­rial Adit, later cal­led the Voz­ni­ca Adit, built bet­we­en 1782 and 1878, which, at the time of its com­ple­ti­on, was the lon­gest under­ground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It con­ti­nu­es to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bie­ber Adit, which began exca­va­ti­on no later than the 14th cen­tu­ry (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).


Na hrá­dzach sú dre­ve­né búd­ky, v kto­rých sú zaria­de­nia na ovlá­da­nie výpus­tu vody z nádr­že. Od nepa­mä­ti sa im hovo­rí mních”. Pod­ľa poves­ti, pod­ľa kto­rej keď sta­va­li naj­star­šiu hrá­dzu, boli veľ­ké oba­vy, či hrá­dza nepo­vo­lí. Hrá­dza napo­kon čias­toč­ne povo­li­la, ale nepo­da­ri­lo sa nájsť chy­bu. Sta­vi­teľ Daru­mi­ni navrhol, že do hrá­dze tre­ba zako­pať živé­ho člo­ve­ka. A tým sa stal mních Fran­ti­šek, kto­rý si chcel odpy­kať svo­je hrie­chy (Soňa Luži­no­vá). Pod­ľa poves­ti o jaš­te­rič­kách raz sa vraj jed­né­mu pas­tie­ro­vi na úbo­čí dneš­né­ho Sta­ré­ho mes­ta čosi zablyš­ťa­lo a vši­mol si dve jaš­te­ri­ce – jed­nej sa les­kol chr­bát zla­tým, dru­hej strie­bor­ným pra­chom. Skry­li sa mu pod ska­lou, za kto­rým našiel hru­du zla­ta. Prá­ve pre­to sa jaš­te­rič­ky dosta­li aj do star­šej podo­by erbu mes­ta. Pre­to krá­ča pas­tier v sala­man­dro­vom sprie­vo­de s jaš­te­rič­kou na kaž­do­roč­ných sláv­nos­tiach (Buj­no­vá et all, 2003). Naj­star­ší­mi baník­mi v Štiav­nic­kých vrchoch boli Kel­ti z kme­ňa Kotí­nov. Hľa­da­li tu v rokoch 2000 pred n.l. ušľach­ti­lé kovy a zo strieb­ra razi­li min­ce (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).


On the dams, the­re are wooden cabins kno­wn as monks,” hou­sing equ­ip­ment to con­trol the water dis­char­ge from the reser­vo­ir. Accor­ding to legend, when they were buil­ding the oldest dam, the­re were gre­at con­cerns about whet­her the dam would hold. In the end, the dam par­tial­ly gave way, but they could­n’t find the flaw. The buil­der Daru­mi­ni sug­ges­ted that they bury a living per­son in the dam. That per­son beca­me the monk Fran­ti­šek, who wan­ted to ato­ne for his sins (Soňa Luži­no­vá). Accor­ding to the legend of the lizards, once a shep­herd saw somet­hing glim­mer on the slo­pe of toda­y­’s Old Town and noti­ced two lizards – one with a gol­den back and the other with a sil­ver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nug­get. Tha­t’s why lizards are part of the city­’s coat of arms. Hen­ce, the shep­herd walks in a sala­man­der pro­ces­si­on with a lizard during the annu­al fes­ti­vi­ties (Buj­no­vá et all, 2003). The oldest miners in the Štiav­nic­ké Vrchy were the Celts from the Kotí­ny tri­be. They sear­ched for nob­le metals here from 200 to 0 BC and min­ted coins from sil­ver (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).


Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Napr. do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej uli­ce. V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tou do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ci (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk).


Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Naprí­klad do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej ulice.

V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tu do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ce (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk).


Ďal­šie osob­nos­ti Ban­skej Štiav­ni­ce: spi­so­va­teľ, dra­ma­tik Anton Hykisch, arche­ológ, geológ a his­to­rik Andrej Kmeť, kar­to­graf Samu­el Miko­ví­ni, fyzik, mate­ma­tik Chris­tian Johann Dopp­ler, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, hereč­ky Mag­da Vášá­ry­o­vá a Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).


Addi­ti­onal per­so­na­li­ties from Ban­ská Štiav­ni­ca inc­lu­de wri­ter and pla­y­wright Anton Hykisch, archa­e­olo­gist, geolo­gist, and his­to­rian Andrej Kmeť, car­tog­rap­her Samu­el Miko­ví­ni, phy­si­cist, mat­he­ma­ti­cian Chris­tian Johann Dopp­ler, poet Andrej Slád­ko­vič, and act­res­ses Mag­da Vášá­ry­o­vá and Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy

Pano­rá­my

Pano­rá­my

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Dolné Považie, Krajina, Slovenská krajina

Dolné Trhovište

Hits: 1566

Dol­né Trho­viš­te je obec v okre­se Hlo­ho­vec (Wiki­pe­dia), v juho­zá­pad­nej čas­ti Nit­rian­skej pahor­ka­ti­ny, v doli­ne Trho­višt­ské­ho poto­ka (regi​onh​lo​ho​vec​.sk). Na plo­che 10.06 km2 žije 637 oby­va­te­ľov, leží v nad­mor­skej výš­ke 180 met­rov nad morom. Je písom­ne dolo­že­ná od roku 1156 (Wiki­pe­dia). His­to­ric­ké náz­vy obce: Vasar, Vas­card, Wasard, Uuasard, Alsó Vas­sard, Unter Was­char­ditz, Dol­ne Was­sardc­ze, Dol­né Vašar­di­ce. V roku 1902 bola k obci pri­čle­ne­ná obec Jele­no­vá (regi​onh​lo​ho​vec​.sk).

V údo­lí poto­ka Gala­nov­ka medzi obca­mi Tep­lič­ky a Dol­né Trho­viš­te ležia pozos­tat­ky stre­do­ve­kej osa­dy12. – 13. sto­ro­čia a nále­zy pra­ve­kých mla­do­ka­men­ných nádob a kamen­ných nástro­jov z obdo­bia 4 000 rokov pred n. l.. V intra­vi­lá­ne obce v čas­ti Zla­tár­ky našli pozos­tat­ky osa­dy z doby latén­skej a doby rím­skej. V čas­ti Tur­ná sa našli objek­ty z mlad­šej doby kamen­nej. Iden­ti­fi­ko­va­ný bol ron­del v neoli­tic­kej osa­de. Kamen­né stav­by boli vybu­do­va­né nad údo­lím Trho­višt­ské­ho poto­ka ľud­mi Len­gy­el­skej kul­tú­ry 4 000 rokov pred n. l.. Pri­bliž­ne dve­sto met­rov juho­zá­pad­ne od kos­to­la sa nachá­dza­jú pozos­tat­ky kelt­ské­ho poh­re­bis­ka, kto­ré dokla­da­jú latén­ske síd­lis­ko a poh­re­bis­ko. V čas­ti Rúba­ni­ce a Pasien­ky sa našli pozos­tat­ky osa­dy z mlad­šej doby kamen­nej. Východ­ne od kos­to­la Svä­té­ho Jura­ja bola dolo­že­ná stre­do­ve­ká osa­da Vasar (Vas­card, Wasard). Kos­tol bol prav­de­po­dob­ne súčas­ťou pan­ské­ho dvor­ca. Pôvod­ne román­sky kos­tol posta­vi­li ešte pred tatár­skym vpá­dom – v prvej tre­ti­ne 13. sto­ro­čia. V roku 1855 v čas­ti Gala­no­vá posta­vi­li kaš­tieľ. Je mož­né, že na mies­te toh­to kaš­tie­ľa stá­la v stre­do­ve­ku kúria, mož­no Kyliá­nov dvor a trho­vé mies­to pod náz­vom Kylián­va­sar­dya (dol​ne​tr​ho​vis​te​.sk).


Dol­né Trho­viš­te is a vil­la­ge loca­ted in the Hlo­ho­vec Dis­trict (Wiki­pe­dia), in the sout­hwest part of the Nit­ra Hills, in the val­ley of the Trho­višt­ský stre­am (regi​onh​lo​ho​vec​.sk). With an area of 10.06 km², it is home to 637 resi­dents and is situ­ated at an ele­va­ti­on of 180 meters abo­ve sea level. The vil­la­ge has his­to­ri­cal records dating back to the year 1156 (Wiki­pe­dia). His­to­ri­cal names for the vil­la­ge inc­lu­de Vasar, Vas­card, Wasard, Uuasard, Alsó Vas­sard, Unter Was­char­ditz, Dol­ne Was­sardc­ze, and Dol­né Vašar­di­ce. In 1902, the vil­la­ge of Jele­no­vá was anne­xed to Dol­né Trho­viš­te (regi​onh​lo​ho​vec​.sk).

In the val­ley of the Gala­nov­ka stre­am, bet­we­en the vil­la­ges of Tep­lič­ky and Dol­né Trho­viš­te, rem­nants of a medie­val sett­le­ment from the 12th-​13th cen­tu­ry have been dis­co­ve­red, along with fin­dings of pre­his­to­ric potte­ry and sto­ne tools dating back to 4,000 years BC. Wit­hin the vil­la­ge boun­da­ries, in the Zla­tár­ky part, rem­nants of a sett­le­ment from the La Tène and Roman peri­ods were found. In the Tur­ná part, struc­tu­res from the later Sto­ne Age were dis­co­ve­red, inc­lu­ding the iden­ti­fi­ca­ti­on of a ron­del in a Neolit­hic sett­le­ment. Sto­ne struc­tu­res built by peop­le of the Len­gy­el cul­tu­re 4,000 years BC were situ­ated abo­ve the Trho­višt­ský stre­am val­ley. App­ro­xi­ma­te­ly two hun­dred meters sout­hwest of the church, rem­nants of a Cel­tic burial ground were found, pro­vi­ding evi­den­ce of a La Tène sett­le­ment and burial site. In the Rúba­ni­ce and Pasien­ky parts, rem­nants of a sett­le­ment from the later Sto­ne Age were dis­co­ve­red. East of the Church of St. Geor­ge, a medie­val sett­le­ment named Vasar (Vas­card, Wasard) was docu­men­ted. The church was like­ly part of a manor hou­se. Ori­gi­nal­ly cons­truc­ted in the Roma­ne­sque sty­le, the church was built befo­re the Mon­gol inva­si­on, in the first third of the 13th cen­tu­ry. In 1855, a cast­le was erec­ted in the Gala­no­vá part. It is possib­le that a manor hou­se, per­haps Kyliá­nov dvor, and a mar­ket cal­led Kylián­va­sar­dya sto­od in the medie­val peri­od (dol​ne​tr​ho​vis​te​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Dolná Nitra, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Nitra – najstaršie mesto na Slovensku

Hits: 24543

Na plo­che 108 km2 v nej žije ku 1.10.2010 82 661 oby­va­te­ľov (nit​ra​.sk). Pre­te­ká ňou rov­no­men­ná rie­ka Nit­ra. Zo sever­nej stra­ny sa nad mes­tom týči vrch Zobor (Wiki­pe­dia). His­to­ric­ké náz­vy: Nit­ra­wa, Nit­ria, Nit­ra­hwa. V indo­európ­skych jazy­koch Nid zna­me­ná tok, a ahwa vodu (Wikipedia.en). Delí sa na nie­koľ­ko mest­ských čas­tí: Čer­máň, Die­ly, Dol­né Krš­ka­ny, Hor­né Krš­ka­ny, Dra­žov­ce, Chre­no­vá, Janí­kov­ce, Klo­ko­či­na, kynek, Mly­nár­ce, Párov­ské Háje, Pra­meň, Sta­ré mes­to, Šúdol a Zobor. 92.0% oby­va­teľ­stva je slo­ven­skej národ­nos­ti, 6.8 % maďar­skej (Wiki­pe­dia). Nit­ra je naj­star­ším mes­tom na Slo­ven­sku. Prvé potvr­de­né his­to­ric­ké zmien­ky sia­ha­jú na začia­tok 9. sto­ro­čia (Wiki­pe­dia), kon­krét­ne do roku 828. Zmien­ka je o Nit­ra­we (nit​ra​li​ve​.sk). Počiat­ky osíd­le­nia sia­ha­jú až do pra­ve­ku, ako to doku­men­tu­jú počet­né arche­olo­gic­ké nále­zy. Už pred 30 000 rok­mi bola hus­to osíd­le­ným úze­mím. Roľ­níc­ke osa­dy boli na úze­mí mes­ta už pred 6 000 rok­mi. Bolo tu význam­né kelt­ské stre­dis­ko, neskôr ger­mán­ske a napo­kon slo­van­ské. Síd­li­li tu Kvá­di, od 8. sto­ro­čia do roku 1108 Nit­rian­ske knie­žat­stvo (Wiki­pe­dia).

O Nit­re sa hovo­rí, že bola podob­ne ako Rím, zalo­že­ná na sied­mych pahor­koch: Zobor, hrad­ný kopec, Kal­vá­ria, Čer­máň, Bori­na, Vŕšok a Mar­tin­ský vrch. Na mies­te dneš­ných Páro­viec bola dolo­že­ná prvé slo­van­ské síd­lis­ko na úze­mí Nit­ry. Dru­há, zatiaľ zis­te­ná osa­da bola na Mar­tin­skom vrchu v blíz­kos­ti poto­ka Tor­moš (nit​ra​li​ve​.sk). V 9. sto­ro­čí tu vlá­dol knie­ža Pri­bi­na, mes­to bolo jed­ným s cen­tier Veľ­kej Mora­vy. Nit­rian­ska aglo­me­rá­cia bola v čase Veľ­kej Mora­vy a v poveľ­ko­mo­rav­skom obdo­bí väč­šia ako dneš­né mes­to (Rutt­kay). Nachá­dza sa tu prvý zná­my kres­ťan­ský kos­tol v stred­nej a východ­nej Euró­pe z roku 828. Na Zobo­ri bol za vlá­dy Svä­top­lu­ka v rokoch 880881 posta­ve­ný prvý zná­my kláš­tor na Slo­ven­sku. Nit­rian­sky hrad pochá­dza z 11. sto­ro­čia, neskôr bol v 15. sto­ro­čí pre­sta­va­ný (Wiki­pe­dia). Patrí medzi naj­star­šie kamen­né hra­dy u nás. Jeho najv­zác­nej­šou čas­ťou je zakon­zer­vo­va­ný hrad­ný val9. sto­ro­čia. Od roku 1961 je Nit­rian­sky hrad národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou. Súčas­ná jeho podo­ba pochá­dza zo 17. sto­ro­čia. (Infor­mač­ná tabu­ľa). Prvé nit­rian­ske divad­lo bolo posta­ve­né v roku 1883 (Wiki­pe­dia). V Nit­re pôso­bí Divad­lo Andre­ja Baga­ra, v kto­rom sa koná od roku 1992 posled­ný sep­tem­bro­vý týž­deň medzi­ná­rod­ný fes­ti­val Diva­del­ná Nit­ra. Okrem toho v mes­te je aj Sta­ré divad­lo Karo­la Spi­šá­ka (Wiki­pe­dia).

Nit­ra je aj domo­vom via­ce­rých špor­to­vých klu­bov: fut­ba­lo­vé­ho FC Nit­ra, hoke­jo­vé­ho HC K‑CERO Nit­ra, bas­ket­ba­lo­vé­ho BK Cas­ta SPU Nit­ra. Síd­lia tu via­ce­ré význam­né fir­my: Agro­kom­plex – Výstav­níc­tvo Nit­ra, Oil Slo­va­kia (Aral), Plas­ti­ka, Foxconn Elect­ro­nics, Víno Nit­ra (Wiki­pe­dia). Nachá­dza­jú sa tu dve uni­ver­zi­ty: Uni­ver­zi­ta Kon­štan­tí­na Filo­zo­fa a Slo­ven­ská poľ­no­hos­po­dár­ska uni­ver­zi­ta. Sú domo­vom via­ce­rých hudob­ných sku­pín: Gla­diá­ror, Hor­ký­že Slí­že a Des­mod (Wikipedia.en). Nit­ra má množ­stvo osob­nos­tí, napr.: knie­ža Pri­bi­na (Wiki­pe­dia), kráľ Veľ­kej Mora­vy, nit­rian­ske knie­ža Svä­top­luk I., Pri­bi­nov syn Koceľ (Wikipedia.en), aka­de­mic­ký sochár Július Bárt­fay, poli­tik Fran­ti­šek Mik­loš­ko, her­ci Jozef Dóc­zy, Michal Gučík, Emil Hor­váth, hereč­ky Danie­la Šin­ko­ro­vá, Eva Pav­lí­ko­vá, mode­rá­tor Peter Kočiš, hoke­jis­ti Ľubo­mír Kol­ník, Jozef Stüm­pel (Wiki­pe­dia), Bra­ni­slav Mezei, Boris Valá­bik a Šte­fan Ružič­ka (Wikipedia.en), fut­ba­lis­ti Ľubo­mír Morav­čík (Wiki­pe­dia), Miro­slav Stoch (Wikipedia.en), streľ­ky­ňa Zuza­na Šte­fe­če­ko­vá (Wiki­pe­dia).


Cove­ring an area of 108 km², Nit­ra is home to app­ro­xi­ma­te­ly 82,661 resi­dents as of Octo­ber 1, 2010. The Nit­ra River flo­ws through the city, and to the north, the pro­mi­nent Zobor hill rises abo­ve the town (Wiki­pe­dia). His­to­ri­cal names for Nit­ra inc­lu­de Nit­ra­wa, Nit­ria, and Nit­ra­hwa. In the Indo-​European lan­gu­ages, Nid” means river, and ahwa” means water (Wikipedia.en). The city is divi­ded into seve­ral dis­tricts: Čer­máň, Die­ly, Dol­né Krš­ka­ny, Hor­né Krš­ka­ny, Dra­žov­ce, Chre­no­vá, Janí­kov­ce, Klo­ko­či­na, Kynek, Mly­nár­ce, Párov­ské Háje, Pra­meň, Sta­ré Mes­to, Šúdol, and Zobor. The popu­la­ti­on con­sists of 92.0% Slo­vaks and 6.8% Hun­ga­rians (Wiki­pe­dia).

Nit­ra holds the dis­tinc­ti­on of being the oldest city in Slo­va­kia, with the first con­fir­med his­to­ri­cal men­ti­ons dating back to the ear­ly 9th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia), pre­ci­se­ly in the year 828 when it was refer­red to as Nit­ra­we (nit​ra​li​ve​.sk). The city­’s ori­gins tra­ce back to pre­his­to­ric times, as evi­den­ced by nume­rous archa­e­olo­gi­cal fin­dings. It was den­se­ly inha­bi­ted over 30,000 years ago, with agri­cul­tu­ral sett­le­ments estab­lis­hed 6,000 years ago. Nit­ra was a sig­ni­fi­cant Cel­tic cen­ter and later beca­me Ger­ma­nic and final­ly Sla­vic. The Quadi tri­be resi­ded here, and from the 8th cen­tu­ry until 1108, it was the Nit­rian Prin­ci­pa­li­ty (Wiki­pe­dia).

Nit­ra is often com­pa­red to Rome, as it is said to be foun­ded on seven hills: Zobor, Cast­le Hill, Kal­vá­ria, Čer­máň, Bori­na, Vŕšok, and Mar­tin­ský vrch. The first docu­men­ted Sla­vic sett­le­ment in the Nit­ra area was loca­ted in the present-​day Párov­ce. The second dis­co­ve­red sett­le­ment was on Mar­tin­ský vrch near the Tor­moš stre­am (nit​ra​li​ve​.sk). In the 9th cen­tu­ry, Prin­ce Pri­bi­na ruled here, and the city was one of the cen­ters of the Gre­at Mora­vian Empi­re. During the time of Gre­at Mora­via, the Nit­ra agg­lo­me­ra­ti­on was more exten­si­ve than the cur­rent city (Rutt­kay). The first kno­wn Chris­tian church in Cen­tral and Eas­tern Euro­pe was built in 828. During the rule of Svä­top­luk, the first kno­wn monas­te­ry in Slo­va­kia was erec­ted on Zobor bet­we­en 880 and 881. The Nit­rian­sky Cast­le dates back to the 11th cen­tu­ry and was later reno­va­ted in the 15th cen­tu­ry (Wiki­pe­dia). It ranks among the oldest sto­ne cast­les in the coun­try, and its most valu­ab­le part is the pre­ser­ved cast­le ram­part from the 9th cen­tu­ry. Sin­ce 1961, Nit­rian­sky Cast­le has been a nati­onal cul­tu­ral monu­ment. Its cur­rent appe­a­ran­ce dates back to the 17th cen­tu­ry (Infor­ma­ti­on board). The first the­a­ter in Nit­ra was built in 1883 (Wiki­pe­dia). Nit­ra is home to the Andrej Bagar The­at­re, which has been hos­ting the inter­na­ti­onal fes­ti­val Diva­del­ná Nit­ra eve­ry Sep­tem­ber sin­ce 1992. Addi­ti­onal­ly, the­re is the Old The­at­re of Karol Spi­šák (Wiki­pe­dia).

Nit­ra is also the base for seve­ral sports clubs, inc­lu­ding the foot­ball club FC Nit­ra, the ice hoc­key club HC K‑CERO Nit­ra, and the bas­ket­ball club BK Cas­ta SPU Nit­ra. The city is host to seve­ral sig­ni­fi­cant com­pa­nies, such as Agro­kom­plex – Výstav­níc­tvo Nit­ra, Oil Slo­va­kia (Aral), Plas­ti­ka, Foxconn Elect­ro­nics, and Víno Nit­ra (Wiki­pe­dia). Two uni­ver­si­ties, the Cons­tan­ti­ne the Phi­lo­sop­her Uni­ver­si­ty and the Slo­vak Uni­ver­si­ty of Agri­cul­tu­re, are loca­ted in Nit­ra. The city is also the home­to­wn of vari­ous musi­cal groups, inc­lu­ding Gla­diá­tor, Hor­ký­že Slí­že, and Des­mod (Wikipedia.en). Nit­ra boasts a rich his­to­ry and is asso­cia­ted with notab­le figu­res such as Prin­ce Pri­bi­na (Wiki­pe­dia), King of Gre­at Mora­via Svä­top­luk I, Pri­bi­na­’s son Koceľ (Wikipedia.en), aca­de­mic sculp­tor Július Bárt­fay, poli­ti­cian Fran­ti­šek Mik­loš­ko, actors Jozef Dóc­zy, Michal Gučík, Emil Hor­váth, act­res­ses Danie­la Šin­ko­ro­vá, Eva Pav­lí­ko­vá, pre­sen­ter Peter Kočiš, hoc­key pla­y­ers Ľubo­mír Kol­ník, Jozef Stüm­pel (Wiki­pe­dia), Bra­ni­slav Mezei, Boris Valá­bik, and Šte­fan Ružič­ka (Wikipedia.en), foot­bal­lers Ľubo­mír Morav­čík (Wiki­pe­dia), Miro­slav Stoch (Wikipedia.en), sho­oter Zuza­na Šte­fe­če­ko­vá (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post