archeologické nálezy

Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Typ krajiny

Kežmarok – slobodné kráľovské mesto

30/01/202530/01/2025 skala

Kežmarok je mesto ležiace pod Vysokými Tatrami v nadmorskej výške 626 metrov nad morom v Popradskej kotline. Nachádza sa v zrážkovom tieni. Cez mesto tečie rieka Poprad. Žije tu viac ako 17 000 obyvateľov (kezmarok.sk). V roku 1851 tu žilo 4391 obyvateľov, v roku 1910 7367. Po 1. svetovej vojne sa odsťahovalo z mesta mnoho Maďarov, po 2. svetovej vojne mnoho Nemcov, preto v roku 1945 žilo v meste 5469 obyvateľov (kezmarok.net). Chotár mesta bol osídlený už pred 50 000 rokmi, slovanské archeologické nálezy pochádzajú z 9. – 10. storočia. Slovania sem prišli v 8. – 10. storočí – osada svätého Michala na obchodnej ceste Via Magna. Boli to zrejme strážcovia tejto cesty, samotná osada sa neskôr nezačlenila do intavillánu mesta Kežmarok a v 15. storočí po husitskom vpáde v roku 1433 zanikla. Na druhej strane rieky Poprad vznikla osada svätého Kríža. Traduje sa, že existovala ešte osada svätého Petra – Pavla, listiny ju však nespomínajú. Pravdepodobne zanikla hneď po vpáde Tatárov. Štvrtá, nemeckými kolonistami založená osada bola na mieste dnešného hradného nádvoria (kezmarok.net). Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1251. Vzniklo spojením slovenskej rybárskej, kráľovských pohraničných strážcov a nemeckej osady v 13. storočí. Patrí medzi slobodné kráľovské mestá od roku 1380 (Wikipedia).

Historické názvy mesta: Kümark, Kiszmark, Kissmark, Kismark, Késmark, Keyssmarkh, Keysmarch, Kezmark, Kezmarc, Kesmark, Kesmarg, Kesmarco, Kesmarck, Kesemark, Käszmark, Kayssmark, Kaymarc, Kazmarc villa, Kasmark, Forum Caseorum, Forum Caseonum, Forum Casaeorum, Caseoforum. Erbová listina je jedinou svojho druhu na Slovensku. Erb je na nej umiestnený do stredu, nie v ľavom hornom rohu. Mesto získalo práva používať erb a pečatiť červeným voskom v roku 1463 od kráľa Mateja (kezmarok.net). V 15.-19 storočí tú pôsobilo 40 remeselníckych cechov, v celej Európe boli preslávení kežmarskí farbiari, stolári, tkáči, súkenníci, ihlári, zlatníci (Wikipedia). Najstaršie cechy v 15. storočí mali zámočníci, rybári, súkenníci, kováči a kožiari. K unikátnym cechom patrili taškári (iba dva na Slovensku) a sedlári (štyri) (kezmarok.net). V roku 1715 tu bolo 263 remeselníckych dielní (royal-towns.sk). V roku 1950 bolo historické jadro mesta vyhlásené za mestskú pamiatková rezerváciu. Evanjelický drevený artikulárny kostol a Evanjelické lýceum sa stali v roku 1985 národnými kultúrnymi pamiatkami (kezmarok.sk). Na Slovensku boli len štyri lýcea, bez ich absolvovania nebolo možné pokračovať na univerzitných štúdiach (kezmarok.net).

V lýceu sa nachádza jedna z najväčších historických školských knižníc v strednej Európe (kezmarok.sk) – 150 tisíc zväzkov (royal-towns.sk). Na lýceu pôsobili: literáti: Pavol Jozef Šafárik, Karol Kuzmány, Jan Chalupka, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Rázus, Ivan Stodola, maliari: Peter Bohúň, Ladislav Medňanský (Wikipedia). Unikátna bola odborná tkáčska škola, ktorá vznikla ako prvá svojho druhu v Uhorsku (kezmarok.net). Od 7.7.2008 je artikulárny kostol zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO (Wikipedia). Medzi najväčšie spišské baziliky patrí neskorogotická bazilika Povýšenia svätého Kríža z roku 1498, pred ktorou je najstaršia renesančná zvonica (Zvonica) u nás (Wikipedia). Pápež Ján Pavol II. udelil tomuto kostolu /bazilike titul Basilica Minor (royal-towns.sk). Prvá písomná zmienka o Kežmarskom mestskom hrade pochádza z roku 1463. Nechali ho vybudovať Zápoľskí. Z pôvodne gotickej pevnosti sa stala časom elegantná renesančná rezidencia. Dnes je celý areál mestským múzeuom (kezmarok.net).

Od roku 1991 sa obnovila v Kežmarku tradícia výročných trhov. V lete Európske ľudové remeslo a v zime Vianočný trh (kezmarok.sk). EĽRO – Európske ľudové remeslo sa koná tri dni počas druhého júlového týždňa. Trhu remesiel predchádza historický sprievod mestom. Slávnostné otvorenie vykoná trhový richtár s mešťanostami. Šermiari potom dobýjajú hradby a bránu, ktorá je vstupnou bránou do areálu (kezmarok.sk). Viac ako 50 rokov tu pôsobí folklórny súbor Magura (Wikipedia). Medzi osobnosti obce patrí zjazdárka Jana Gantnerová (kezmarok.sk), hokejisti Ľuboš Bartečko a Radoslav Suchý, herec a režisér Juraj Herz, textár Vlado Krausz, rímskokatolícky kňaz Marián Kuffa, vodca protihabsburgského povstania Imrich Thököly (Wikipedia), Kristián Augustini ab Hortis – osobný lekár Ferdinanda II., Ján Daniel Perlitzi – zakladateľ súdneho lekárstva v Uhorsku, Vojtech Alexander – zakladateľ röntgenológie v Uhorsku, Tomáš Mauksch – zakladateľ tatranskej floristiky (kezmarok.net).

Kežmarok is a town situated beneath the High Tatras at an elevation of 626 meters above sea level in the Poprad Basin. It is located in a precipitation shadow, and the Poprad River flows through the town. Over 17,000 inhabitants live here (kezmarok.sk). In 1851, the town had 4,391 residents, and by 1910, the number increased to 7,367. After World War I, many Hungarians left the town, and after World War II, many Germans departed. In 1945, the town had 5,469 inhabitants (kezmarok.net). The town’s territory was settled over 50,000 years ago, with Slavic archaeological findings dating back to the 9^th-10th centuries. Slavs arrived here in the 8^th-10th centuries, establishing the settlement of St. Michael on the trade route Via Magna. This settlement, likely the guardians of the route, later did not integrate into Kežmarok’s intavillan and disappeared in the 15^th century after the Hussite invasion in 1433. Across the Poprad River, the settlement of St. Cross was established. It is rumored that the settlement of St. Peter and Paul existed but is not mentioned in documents and probably disappeared immediately after the Tatar invasion. The fourth settlement, founded by German colonists, was in the place of today’s castle courtyard (kezmarok.net). The first written mention of the town dates back to 1251. It was formed by the merging of a Slovak fishing settlement, royal border guards, and a German settlement in the 13^th century. Kežmarok has been among the free royal towns since 1380 (Wikipedia).

Historical names of the town: Kümark, Kiszmark, Kissmark, Kismark, Késmark, Keyssmarkh, Keysmarch, Kezmark, Kezmarc, Kesmark, Kesmarg, Kesmarco, Kesmarck, Kesemark, Käszmark, Kayssmark, Kaymarc, Kazmarc villa, Kasmark, Forum Caseorum, Forum Caseonum, Forum Casaeorum, Caseoforum. The heraldic charter is the only one of its kind in Slovakia. The coat of arms is placed in the center, not in the upper-left corner. The town gained the right to use the coat of arms and seal with red wax in 1463 from King Matthias (kezmarok.net). From the 15^th to the 19^th centuries, 40 craft guilds operated here, and Kežmarok’s dyers, carpenters, weavers, clothiers, needle-makers, and goldsmiths were famous throughout Europe (Wikipedia). The oldest guilds in the 15^th century were locksmiths, fishermen, clothiers, blacksmiths, and leatherworkers. Unique guilds included bag-makers (only two in Slovakia) and saddlers (four) (kezmarok.net). In 1715, there were 263 artisan workshops here (royal-towns.sk). In 1950, the historical core of the town was declared a municipal monument reserve. The Evangelical wooden articulatory church and the Evangelical Lyceum became national cultural monuments in 1985 (kezmarok.sk). There were only four lyceums in Slovakia, and without completing them, it was not possible to continue university studies (kezmarok.net).

The lyceum houses one of the largest historical school libraries in Central Europe (kezmarok.sk) – 150,000 volumes (royal-towns.sk). Literary figures who worked at the lyceum include Pavol Jozef Šafárik, Karol Kuzmány, Jan Chalupka, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Rázus, Ivan Stodola, and painters Peter Bohúň, Ladislav Medňanský (Wikipedia). The unique vocational weaving school, the first of its kind in Hungary, operated here (kezmarok.net). Since July 7, 2008, the articulatory church has been inscribed in the UNESCO World Heritage List (Wikipedia). Among the largest Spiš basilicas is the late Gothic Basilica of the Exaltation of the Holy Cross from 1498, with the oldest Renaissance belfry (Zvonica) in Slovakia in front of it (Wikipedia). Pope John Paul II bestowed the title Basilica Minor on this church/basilica (royal-towns.sk). The first written mention of Kežmarok Castle dates back to 1463. The Zápoľský family had it built. From the originally Gothic fortress, it gradually became an elegant Renaissance residence. Today, the entire complex is a municipal museum (kezmarok.net).

Since 1991, the tradition of annual markets has been restored in Kežmarok. In summer, the European Folk Crafts and in winter, the Christmas Market (kezmarok.sk). EĽRO – European Folk Crafts takes place for three days during the second week of July. The craft market is preceded by a historical procession through the town. The market mayor with the burghers performs the ceremonial opening. Then, swordsmen conquer the walls and the gate, which is the entrance gate to the area (kezmarok.sk). The Magura folklore ensemble has been active here for over 50 years (Wikipedia). Personalities from the town include equestrian Jana Gantnerová (kezmarok.sk), hockey players Ľuboš Bartečko and Radoslav Suchý, actor and director Juraj Herz, lyricist Vlado Krausz, Roman Catholic priest Marián Kuffa, leader of the anti-Habsburg uprising Imrich Thököly (Wikipedia), Kristián Augustini ab Hortis – personal physician to Ferdinand II., Ján Daniel Perlitzi – founder of forensic medicine in Hungary, Vojtech Alexander – founder of radiology in Hungary, Tomáš Mauksch – founder of Tatra floristics (kezmarok.net).

Kežmarok to miasto leżące pod Wysokimi Tatrami, na wysokości 626 metrów nad poziomem morza, w Kotlinie Popradzkiej. Znajduje się w cieniu opadów. Przez miasto płynie rzeka Poprad. Mieszka tu ponad 17 000 mieszkańców (kezmarok.sk). W 1851 roku mieszkało tu 4391 osób, a w 1910 roku 7367. Po I wojnie światowej z miasta wyemigrowało wielu Węgrów, a po II wojnie światowej wielu Niemców, dlatego w 1945 roku mieszkało tu 5469 osób (kezmarok.net). Obszar miejski był zasiedlony już przed 50 000 laty, a znaleziska archeologiczne słowiańskie pochodzą z IX‑X wieku. Słowianie przybyli tutaj między VIII a X wiekiem – osada św. Michała na szlaku handlowym Via Magna. Prawdopodobnie byli strażnikami tego szlaku, a sama osada nie została później włączona do intavillánu miasta Kežmarok i w XV wieku, po najazdzie husytów w 1433 roku, zniknęła. Po drugiej stronie rzeki Poprad powstała osada św. Krzyża. Podaje się, że istniała także osada św. Piotra i Pawła, ale dokumenty jej nie wspominają. Prawdopodobnie zniknęła zaraz po najazdach Tatarów. Czwórna, założona przez niemieckich osadników, osada powstała na miejscu dzisiejszego dziedzińca zamkowego (kezmarok.net). Pierwsza pisemna wzmianka o mieście pochodzi z roku 1251. Powstało ono poprzez połączenie słowackiej osady rybackiej, królewskich strażników granicznych i niemieckiej osady w XIII wieku. Od 1380 roku należy do wolnych miast królewskich (Wikipedia).

Historyczne nazwy miasta to: Kümark, Kiszmark, Kissmark, Kismark, Késmark, Keyssmarkh, Keysmarch, Kezmark, Kezmarc, Kesmark, Kesmarg, Kesmarco, Kesmarck, Kesemark, Käszmark, Kayssmark, Kaymarc, Kazmarc villa, Kasmark, Forum Caseorum, Forum Caseonum, Forum Casaeorum, Caseoforum. Karta herbowa jest jedyną swojego rodzaju na Słowacji. Herb jest umieszczony na niej centralnie, a nie w lewym górnym rogu. Miasto zdobyło prawo do używania herbu i pieczętowania czerwonym woskiem w 1463 roku od króla Mateusza (kezmarok.net). W latach 15 – 19 działało tu 40 cechów rzemieślniczych, a w całej Europie słynęli keżmarscy barwnicy, stolarze, tkacze, sukiennicy, iglarnicy, złotnicy (Wikipedia). Najstarsze cechy w XV wieku to byli zamkowi, rybacy, sukiennicy, kowale i kaletnicy. Do unikalnych cechów należeli torbaczycy (tylko dwóch na Słowacji) i siodlarze (czterech) (kezmarok.net). W 1715 roku było tu 263 warsztaty rzemieślnicze (royal-towns.sk). W 1950 roku historyczne centrum miasta zostało uznane za miejską rezerwat architektoniczny. Drewniany kościół ewangelicki i ewangelickie liceum stały się w 1985 roku narodowymi zabytkami kultury (kezmarok.sk). Na Słowacji istnieją tylko cztery licea, bez ukończenia których nie można kontynuować studiów uniwersyteckich (kezmarok.net).

W liceum znajduje się jedna z największych historycznych bibliotek szkolnych w Europie Środkowej (kezmarok.sk) – 150 tysięcy tomów (royal-towns.sk). W liceum działały: literaci: Pavol Jozef Šafárik, Karol Kuzmány, Jan Chalupka, Samo Chalupka, Janko Kráľ, Pavol Országh Hviezdoslav, Martin Rázus, Ivan Stodola, malarze: Peter Bohúň, Ladislav Medňanský (Wikipedia). Unikalna była szkoła tkacka, która powstała jako pierwsza tego rodzaju na Węgrzech (kezmarok.net). Od 7.7.2008 roku kościół artykułowany jest wpisany na listę światowego dziedzictwa UNESCO (Wikipedia). Do największych klasztorów Spisza należy późnogotycka bazylika Podwyższenia Świętego Krzyża z 1498 roku, przed którą stoi najstarsza dzwonnica renesansowa (Dzwonnica) w kraju (Wikipedia). Papież Jan Paweł II nadał tej świątyni/bazylice tytuł Bazyliki Mniejszej (royal-towns.sk). Pierwsza pisemna wzmianka o zamku miejskim Kežmarok pochodzi z roku 1463. Wybudowali go Zápoľscy. Z pierwotnej gotyckiej fortecy z czasem stała się elegancką renesansową rezydencją. Obecnie cały kompleks jest muzeum miejskim (kezmarok.net).

Od 1991 roku w Kežmarku przywrócona została tradycja corocznych jarmarków. Latem odbywa się Europejskie Rzemiosło Ludowe, a zimą Jarmark Bożonarodzeniowy (kezmarok.sk). EĽRO – Europejskie Rzemiosło Ludowe odbywa się przez trzy dni w drugim ty godniu lipca. Jarmarkowi rzemiosła towarzyszy historyczny przemarsz przez miasto. Oficjalnego otwarcia dokonuje burmistrz z przywilejami miejskimi. Następnie miecznicy zdobywają mury obronne i bramę, która jest wejściem na teren (kezmarok.sk). Ponad 50 lat istnieje zespół folklorystyczny Magura (Wikipedia). Wśród osobistości miejscowości znajdują się jeźdźczyni Jana Gantnerová (kezmarok.sk), hokeiści Ľuboš Bartečko i Radoslav Suchý, aktor i reżyser Juraj Herz, autor tekstów Vlado Krausz, katolicki ksiądz Marián Kuffa, przywódca antyhabsburskiego powstania Imrich Thököly (Wikipedia), Kristián Augustini ab Hortis – lekarz osobisty Ferdynanda II., Ján Daniel Perlitzi – założyciel medycyny sądowej na Węgrzech, Vojtech Alexander – założyciel rentgenologii na Węgrzech, Tomáš Mauksch – założyciel florystyki tatrzańskiej (kezmarok.net).

Odkazy

TOP

Všetky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Krajina, Mokrade, Príroda, Slovenská krajina, Záhorie

Devínske jazero

30/01/202530/01/2025 skala

Devínske jazero je oblasť medzi riekou Moravou a Devínskou Novou Vsou. Táto bývalá citlivá hraničná oblasť si možno aj vďaka svojej minulosti ponechala prírodnejší charakter. Nie je to jazero, akoby názov napovedal, je to niva rieky Morava, inundačné územie, ktoré býva niekedy viac, či menej zaplavené. Popri rieke Morava sa nachádzajú dreviny mäkkého lužného lesa, predovšetkým vŕby a topole. Na Devínskom jazere môžeme okrem iného pozorovať cca od 15.3 do 15.8 bociany.

Napriek svojmu názvu nejde o tradičné jazero, oblasť sa stáva jazerom len počas jarných záplav, keď sa voda z rieky Morava vyleje na okolité lúky, čím vzniká dočasná vodná plocha s rozlohou približne 20 hektárov. Tento fenomén periodického zaplavovania vytvára ideálne podmienky pre bohatú biodiverzitu. Devínske jazero je súčasťou najväčšieho a najzachovalejšieho komplexu záplavových lúk v strednej Európe, známeho ako Niva Moravy. Vďaka tomu je domovom mnohých vzácnych druhov rastlín a živočíchov. Počas jarných mesiacov tu kvitnú biele lekná, ktoré svojou krásou pripomínajú slávne obrazy Clauda Moneta. Okrem nich tu nájdeme aj žlté lekná. Devínske jazero je významným hniezdiskom pre rôzne druhy vtákov. Bociany biele tu nachádzajú bohaté zdroje potravy, pričom ich hniezda sa nachádzajú na rakúskej strane rieky Morava v dubových lesoch pri mestečku Marchegg. Okrem bocianov tu môžeme pozorovať aj chriašteľa poľného či orliaka morského (outdooractive.com).

Devínske jazero je riečne jazero, mŕtve rameno Moravy a leží medzi jej ľavým brehom a korytom rieky Malina. Lúka Devínske jazero je rozlohou 10.5 km² najväčšou mokrou lúkou na Slovensku. Začiatkom 60-tych rokov 20. storočia sa tu pri ťažbe piesku našlo niekoľko hrobov zo staršej doby rímskej. Pozostatkom z nedávnejšej doby sú bunkre, ktoré sa budovali v 30-tych rokoch 20. storočia. Nazývajú sa aj ropíky, podľa skratky ROP – Riaditeľstvo opevňovacích prác. Posádku tvorilo 3 – 7 mužov, vyzbrojení boli guľometmi, vybavení periskopmi, granátovou rúrou (Wlachovský). História tohto územia je úzko spätá s politickými udalosťami 20. storočia. Počas existencie železnej opony bola táto oblasť súčasťou prísne stráženého pohraničného pásma medzi bývalým Československom a Rakúskom. Vďaka tomu sa tu zachovala takmer nedotknutá príroda, keďže oblasť nebola vystavená intenzívnej hospodárskej činnosti (outdooractive.com).

Od roku 1993 je celá oblasť zaradená medzi mokrade medzinárodného významu podľa Ramsarskej konvencie. Niva Moravy je od roku 1992 zaradená medzi významné vtáčie územia. Hniezdia tu bociany, volavky a celkovo až 118 druhov vtákov. Žije tu aj veľa druhov netopierov, hady, vzácna užovka stromová, bobor európsky, v rieke Morava žije až 62 druhov rýb (panorama.sk). Nachádza sa tu aj Marcheggský viadukt, ktorý je vlastne už technickou pamiatkou, ktorá sa ale dodnes používa na železničnú prepravu. V roku 1846 sa začal stavať most medzi Devínskou Novou Vsou a Marcheggom. 474 metrov dlhý, patril vtedy k najväčším v Uhorsku. Počas svojej histórie bol viackrát počas vojny zničený, ale vždy opäť postavený. Posledná rekonštrukcia je z roku 1959 (Wlachovský). V roku 2021 bolo Devínske jazero vyhlásené za chránený areál s rozlohou 1 268,89 hektára (outdooractive.com).

Devínske Jazero is an area between the Morava River and Devínska Nová Ves. This former sensitive border area has perhaps retained its natural character thanks to its past. Despite its name, it is not a lake but rather the floodplain of the Morava River, an inundation zone that is sometimes more or less flooded. Along the Morava River, there are soft floodplain forest trees, mainly willows and poplars. At Devínske Jazero, one can observe storks approximately from March 15 to August 15.

Despite its name, it is not a traditional lake; the area becomes a lake only during the spring floods when water from the Morava River overflows onto the surrounding meadows, creating a temporary water body of about 20 hectares. This phenomenon of periodic flooding creates ideal conditions for rich biodiversity. Devínske Jazero is part of the largest and most preserved complex of floodplain meadows in Central Europe, known as the Morava Floodplain. Thanks to this, it is home to many rare species of plants and animals. During the spring months, white water lilies bloom here, resembling the famous paintings of Claude Monet. In addition to these, yellow water lilies can also be found. Devínske Jazero is an important nesting site for various bird species. White storks find abundant food sources here, while their nests are located on the Austrian side of the Morava River in the oak forests near the town of Marchegg. Besides storks, one can also observe the corncrake and the white-tailed eagle (outdooractive.com).

Devínske Jazero is a river lake, an oxbow of the Morava River, located between its left bank and the Malina River channel. The Devínske Jazero Meadow, covering an area of 10.5 km², is the largest wet meadow in Slovakia. In the early 1960s, during sand mining, several graves from the early Roman period were discovered here. A remnant of more recent history is the bunkers, built in the 1930s. These are also called Ropíky, after the abbreviation ROP – Riaditeľstvo opevňovacích prác (Directorate of Fortification Works). The garrison consisted of 3 to 7 men, equipped with machine guns, periscopes, and grenade launchers (Wlachovský). The history of this area is closely tied to the political events of the 20^th century. During the existence of the Iron Curtain, this region was part of a strictly guarded border zone between former Czechoslovakia and Austria. As a result, nearly untouched nature has been preserved here, as the area was not exposed to intensive economic activity (outdooractive.com).

Since 1993, the entire area has been designated as a wetland of international importance under the Ramsar Convention. Since 1992, the Morava Floodplain has been classified as an Important Bird Area. Storks, herons, and a total of up to 118 bird species nest here. Many bat species, snakes, the rare Aesculapian snake, the Eurasian beaver, and up to 62 species of fish live in the Morava River (panorama.sk). The Marchegg Viaduct is also located here, a technical monument that is still used for railway transport. In 1846, the construction of a bridge between Devínska Nová Ves and Marchegg began. At 474 meters long, it was one of the largest in Hungary at the time. Throughout its history, it was repeatedly destroyed during wars but was always rebuilt. The last reconstruction was in 1959 (Wlachovský). In 2021, Devínske Jazero was declared a protected area with an area of 1,268.89 hectares (outdooractive.com).

Devínske Jazero ist ein Gebiet zwischen der March (Morava) und Devínska Nová Ves. Dieses ehemalige sensible Grenzgebiet hat sich vielleicht dank seiner Vergangenheit seinen natürlichen Charakter bewahrt. Trotz seines Namens ist es kein See, sondern die Aue der March, ein Überschwemmungsgebiet, das manchmal mehr oder weniger überflutet wird. Entlang der March befinden sich Weichholz-Auwälder, hauptsächlich Weiden und Pappeln. Am Devínske Jazero kann man unter anderem etwa vom 15. März bis zum 15. August Störche beobachten.

Trotz seines Namens ist es kein traditioneller See; das Gebiet wird nur während der Frühlingshochwasser zu einem See, wenn das Wasser der March auf die umliegenden Wiesen übertritt und eine temporäre Wasserfläche von etwa 20 Hektar entsteht. Dieses Phänomen der periodischen Überschwemmung schafft ideale Bedingungen für eine reiche Biodiversität. Devínske Jazero ist Teil des größten und am besten erhaltenen Auenkomplexes in Mitteleuropa, bekannt als die Marchauen. Dadurch ist es die Heimat vieler seltener Pflanzen- und Tierarten. Während der Frühlingsmonate blühen hier weiße Seerosen, die an die berühmten Gemälde von Claude Monet erinnern. Neben ihnen findet man auch gelbe Seerosen. Devínske Jazero ist ein bedeutendes Brutgebiet für verschiedene Vogelarten. Weißstörche finden hier reichlich Nahrung, während sich ihre Nester auf der österreichischen Seite der March in den Eichenwäldern bei der Stadt Marchegg befinden. Neben den Störchen kann man hier auch Wachtelkönige oder den Seeadler beobachten (outdooractive.com).

Devínske Jazero ist ein Flusssee, ein Altwasser der March, das zwischen ihrem linken Ufer und dem Flussbett der Malina liegt. Die Wiese Devínske Jazero ist mit einer Fläche von 10,5 km² die größte Feuchtwiese der Slowakei. Anfang der 1960^er Jahre wurden hier beim Sandabbau mehrere Gräber aus der frühen römischen Zeit gefunden. Ein Relikt der jüngeren Geschichte sind die Bunker, die in den 1930^er Jahren errichtet wurden. Diese werden auch Ropíky genannt, nach der Abkürzung ROP – Riaditeľstvo opevňovacích prác (Direktion der Befestigungsarbeiten). Die Besatzung bestand aus 3 bis 7 Mann, die mit Maschinengewehren, Periskopen und Granatwerfern ausgestattet waren (Wlachovský). Die Geschichte dieses Gebiets ist eng mit den politischen Ereignissen des 20. Jahrhunderts verbunden. Während des Bestehens des Eisernen Vorhangs war diese Region ein streng bewachtes Grenzgebiet zwischen der ehemaligen Tschechoslowakei und Österreich. Dadurch blieb die Natur hier fast unberührt, da das Gebiet keiner intensiven wirtschaftlichen Nutzung ausgesetzt war (outdooractive.com).

Seit 1993 ist das gesamte Gebiet als Feuchtgebiet von internationaler Bedeutung gemäß der Ramsar-Konvention ausgewiesen. Seit 1992 gehören die Marchauen zu den wichtigen Vogelschutzgebieten. Hier brüten Störche, Reiher und insgesamt bis zu 118 Vogelarten. Außerdem leben hier zahlreiche Fledermausarten, Schlangen, die seltene Äskulapnatter, der Europäische Biber, und in der March bis zu 62 Fischarten (panorama.sk). Hier befindet sich auch der Marchegger Viadukt, ein technisches Denkmal, das noch immer für den Eisenbahnverkehr genutzt wird. 1846 begann der Bau einer Brücke zwischen Devínska Nová Ves und Marchegg. Mit 474 Metern Länge gehörte sie damals zu den größten in Ungarn. Während ihrer Geschichte wurde sie mehrfach im Krieg zerstört, aber immer wieder aufgebaut. Die letzte Renovierung erfolgte 1959 (Wlachovský). Im Jahr 2021 wurde Devínske Jazero als Naturschutzgebiet mit einer Fläche von 1.268,89 Hektar ausgewiesen (outdooractive.com).

Odkazy

TOP

Všetky

Use Facebook to Comment on this Post

Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

04/01/202404/01/2025 skala

Územie mesta bolo osídlené Keltami už v 3 – 2 storočí pred n.l., ktorí tu ťažili zlato. Najstaršia písomná zmienka o meste j z roku 1156, spomína sa ako terra banensium – zem baníkov. V 13. storočí do Banskej Štiavnice prišli osadníci z Tirolska a Saska (wikipedia.sk). Dominantou Trojičného námestia je morový stĺp, ktorý bol postavený na znak vďaky za ústup morovej epidémie v rokoch 1710 – 1711. Pôvodný jednoduchý bol neskôr v roku 1759 – 1764 prestavaný podľa návrhu sochára Dionýza Stanettiho. Na podstavci sú rozmiestnené plastiky šiestich svätcov, ochrancov pred morom a patrónov baníkov: sv. Sebastian, sv. František Xaverský, sv. Barbora, sv. Rochus, sv. Katarína, sv. Jozef (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica je jedno z najstarších miest Uhorského kráľovstva (Bujnová et all, 2003). Mesto z geologického hľadiska leží v kaldere stratovulkánu. Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku, o čo sa nepochybne zaslúžili nálezy drahých kovov, najmä zlata a striebra. Mesto sa vyvinulo z osady v údolí potoka Štiavnica. Druhá osada bola na svahu Glanzenberg – dnes je to Staré mesto. Už v 30-tych rokoch 13. storočia existoval farský kostol Panny Márie (Starý zámok) a dominikánsky kostol svätého Mikuláša (dnešný farský kostol Nanebovzatia Panny Márie). V rokoch 1237 – 38 získala Banská Štiavnica mestské výsady. Získala významné postavenie najmä v produkcii striebra v Európe. A popredné miesto v hospodárskom živote Uhorska (Bujnová et all, 2003). Na námestí sa nachádza neskorogotický evanjelický Kostol svätej Kataríny (Slovenský kostol). Bol postavený v rokoch 1488 – 1491 (banskastiavnica.sk). Slovenský kostol z dôvodu, lebo sa tu kázalo slovenským baníkov v ich jazyku (Bujnová et all, 2003).

The territory of the city was settled by Celts in the 3^rd to 2^nd centuries BCE, who mined gold here. The oldest written mention of the city dates back to 1156, referring to it as terra banensium – the land of miners. In the 13^th century, settlers from Tyrol and Saxony arrived in Banská Štiavnica (wikipedia.sk). The dominant feature of Trinity Square is the plague column, which was erected as a sign of gratitude for the retreat of the plague epidemic in 1710 – 1711. The original simple column was later reconstructed in 1759 – 1764 according to the design of the sculptor Dionýz Stanetti. On the pedestal, sculptures of six saints, protectors against the plague and patrons of miners, are placed: St. Sebastian, St. Francis Xavier, St. Barbara, St. Roch, St. Catherine, St. Joseph (banskastiavnica.sk). Banská Štiavnica is one of the oldest towns in the Kingdom of Hungary (Bujnová et all, 2003). Geologically, the city is situated in the caldera of a stratovolcano. The territory of the present city was settled in prehistoric times, undoubtedly driven by the discovery of precious metals, especially gold and silver. The town developed from a settlement in the Štiavnica stream valley. The second settlement was on the slope of Glanzenberg – now it is the Old Town. In the 1230s, there already existed a parish church of the Virgin Mary (Old Castle) and the Dominican Church of St. Nicholas (today’s parish church of the Assumption of the Virgin Mary). In 1237 – 38, Banská Štiavnica gained town privileges, becoming a significant center for silver production in Europe and a leading economic hub in Hungary (Bujnová et all, 2003). The square is home to the Late Gothic Evangelical Church of St. Catherine (Slovak Church). It was built between 1488 and 1491 (banskastiavnica.sk). It is called the Slovak Church because Slovak miners were preached to in their language here (Bujnová et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kostolu pristavaná kaplnka svätého Jána Nepomuckého. Pod kostolom sa nachádza krypta, do ktorej pochovávali richtárov a významných mešťanov (banskastiavnica.sk). Od 16. storočia nasledovala takmer 150 ročná turecká hrozba. Mesto vybudovalo dvojokruhový obranný systém s bránami, vydržiavalo si vojsko. Turci sa do mesta nedostali. Avšak mesto to stálo nemálo prostriedkov a baníci sa ocitli v zlom sociálnom postavení, čo malo za následok protesty až povstanie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situácia stabilizovala a nastal zlatý vek banského podnikania a mesta (Bujnová et all, 2003). Ťažba zlata a striebra dosiahla najvyššie hodnoty v roku 1690 – 605 kg zlata, 29000 kg striebra (banskastiavnica.sk).

In 1776, a chapel dedicated to St. John of Nepomuk was added to the church. Below the church, there is a crypt where mayors and prominent citizens were buried (banskastiavnica.sk). From the 16^th century, the town faced almost 150 years of the Turkish threat. The city constructed a double-circle defense system with gates and maintained its army. The Turks did not manage to breach the city, but it cost the town considerable resources, and miners found themselves in a difficult social position, leading to protests and even a rebellion in 1525 – 1526. Later, the situation stabilized, and a golden age of mining and the city began (Bujnová et all, 2003). Gold and silver mining reached its peak in 1690 with 605 kg of gold and 29,000 kg of silver (banskastiavnica.sk).

V 18. storočí je Banská Štiavnica tretím najväčším mestom v Uhorsku (banskastiavnica.sk). V roku 1735 tu založil Samuel Mikovíny jedinečnú školu na prípravu banských odborníkov. V barokovom duchu sa prestavovali chrámy aj meštianske domy, v rokoch 1744 – 1751 pribudla nová dominanta – Kalvária. V polovici 18. storočia bola stredoslovenská banská oblasť centrom najvyspelejšej baníckej a hutníckej techniky v Európe. Utvorili sa tu ideálne podmienky na pôsobenie odborného školstva zameraného na technické vedy súvisiace s týmito odvetviami. Výsledkom bola prvá vysoká škola technického charakteru na svete, Banská akadémia vznikla v roku 1763 (Bujnová et all, 2003). Tri budovy sú dnes v hornej Botanickej záhrade (banskastiavnica.sk). Neskôr sa k nej pridalo aj lesnícke zameranie – v roku 1824 sa zlúčila s dovtedy samostatným Lesníckym inštitútom a stala sa Banskou a lesníckou akadémiou. Škola priťahovala invenčných technikou a vedcov (Bujnová et all, 2003).

In the 18^th century, Banská Štiavnica became the third-largest city in Hungary (banskastiavnica.sk). In 1735, Samuel Mikovíny founded a unique school here to train mining professionals. During the Baroque period, both churches and bourgeois houses were renovated, and between 1744 and 1751, a new landmark, the Calvary, was added. In the mid-18th century, the central Slovak mining region became the hub of the most advanced mining and metallurgical technology in Europe. Ideal conditions for specialized education in technical sciences related to these industries emerged, leading to the establishment of the world’s first technical university, the Mining Academy, in 1763 (Bujnová et all, 2003). Today, three buildings are located in the Upper Botanical Garden (banskastiavnica.sk). Later, the forestry focus was added; in 1824, it merged with the separate Forestry Institute, becoming the Mining and Forestry Academy. The school attracted inventive technicians and scientists (Bujnová et all, 2003).

V roku 1796 bol dokončený klasicistický evanjelický kostol. Na štiavnických školách pôsobili a študovali významné osobnosti slovenských dejín. Podľa počtu obyvateľov bola Banská Štiavnica začiatkom 80-tych rokov 18. storočia druhým najväčším mestom na Slovensku a tretím v Uhorsku. V 19. a 20 storočí začalo byť baníctvo stratovým podnikaním. Klesli ceny kovov, nastali nepokojné časy revolúcií a vojen. Útrapy 1. svetovej vojny sa bytostne dotkli Banskej Štiavnice. Komplikované začleňovanie do novej Československej republiky, už aj tak dramatické vplyvom mnohonárodnostnej štruktúry obyvateľstva mesta, skomplikoval príchod Maďarskej červenej armády v júni 1919. Nová štátna a verejná správa sa začala utvárať až po zásahu československého vojska. Počas krízy v 30-tych rokoch 20. storočia sa uvažovalo o zastavení banskej výroby, čo sa definitívne stalo začiatkom 90-tych rokov 20. storočia, kedy sa ťažba v podstate zastavila. Stáročná banícka tradícia sa uzavrela (Bujnová et all, 2003). Po spoločenských zmenách v roku 1989 sa vystupňovalo úsilie o uchovanie a zhodnotenie kultúrneho dedičstva mesta. V roku 1993 zapísali Banskú Štiavnicu na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V poslednom období život v meste získal nové impulzy vďaka rozmanitým kultúrnym a spoločenským aktivitám. Vrátilo sa sem vysoké školstvo, rozvíja sa cestovný ruch, miestny priemysel. Mesto postupne nadväzuje na svoju historickú tradíciu (Bujnová et all, 2003). Snáď si budeme viac vážiť svoju minulosť a poznať ju. Potom si iste budeme viac vážiť aj seba v prítomnosti. A to je naša budúcnosť, dobrá budúcnosť. Jeden z prejavov uvedomenia – Salamandrové slávnosti. Starý zámok prešiel bohatou architektonickou aj funkčnou predohrou, než sa stal Starým zámkom. V 13. storočí kostol Panny Márie a cintorín (banskastiavnica.sk). V 40-tych rokoch 15. storočia bol kostol veľmi ťažko poškodení pri zemetrasení a aj pri útoku odporcov kráľa Ladislava Pohrobka (Bujnová et all, 2003).

In 1796, the classicist Evangelical Church was completed. Significant figures in Slovak history worked and studied in the Štiavnica schools. By population, Banská Štiavnica was the second-largest city in Slovakia and the third-largest in Hungary in the early 1780s. In the 19^th and 20^th centuries, mining became an unprofitable venture due to falling metal prices, tumultuous times of revolutions and wars. The hardships of World War I deeply affected Banská Štiavnica. The complex integration into the new Czechoslovak Republic, already complicated by the multiethnic structure of the city’s population, was further complicated by the arrival of the Hungarian Red Army in June 1919. The new state and public administration began to take shape only after the intervention of the Czechoslovak army.

During the crisis in the 1930s, there were considerations to halt mining production, which definitively happened in the early 1990s when mining essentially came to a halt. The centuries-old mining tradition came to a close (Bujnová et all, 2003). After the social changes in 1989, efforts to preserve and valorize the city’s cultural heritage intensified. In 1993, Banská Štiavnica was inscribed on the UNESCO World Heritage List. In recent years, life in the city has gained new impulses thanks to diverse cultural and social activities. Higher education returned, tourism is developing, and local industries are thriving. The city is gradually reconnecting with its historical tradition (Bujnová et all, 2003).

Hopefully, we will appreciate our past more and get to know it. Then, we will surely value ourselves more in the present. And that is our future, a good future. One manifestation of awareness is the Salamander Festivals. The Old Castle underwent a rich architectural and functional prelude before becoming the Old Castle. In the 13^th century, there was the Church of the Virgin Mary and the cemetery (banskastiavnica.sk). In the 15^th century, the church was heavily damaged during an earthquake and an attack by opponents of King Ladislaus the Posthumous (Bujnová et all, 2003).

Neskôr pribudol múr až “vznikol” gotický halový chrám. Pokračovalo to protitureckou pevnosťou až do dnešnej podoby s barokovou hradnou vežou (banskastiavnica.sk). Je najlepšie zachovaný mestský hrad na Slovensku. Spája sa aj s úplnými začiatkami múzejníctva v Banskej Štiavnici. Na konci 19. storočia tu na podnet richtára Goldbrunnera začali zhromažďovať exponáty, vďaka čomu už v roku 1900 tu mohli otvoriť prvé banskoštiavnické múzeum. Dnes je z toho Slovenské banské múzeum. Veľkú zásluhu na jeho vybudovaní mal prvý kustód Vojtech Baker. V lete Starý zámok ožíva množstvom kultúrnych podujatí. Konajú sa tu koncerty, divadelné predstavenia. Mimoriadny záujem je o tradičný Festival kumštu, remesiel a zábavy (Bujnová et all, 2003). Nový zámok (Panenský zámok) ma tiež svoju zaujímavú históriu. V rámci opevňovania mesta proti Turkom postavili v rokoch 1564 – 1571 na vrchole kopca v blízkosti cesty na Vindšachtu mohutnú hranolovitú pevnosť (banskastiavnica.sk). Nový zámok stojí na vrchu Frauenberg. Slúžila ako vojenská pozorovateľňa, bola súčasťou siete vartoviek. Poskytovala vizuálny kontakt s pozorovateľňou na Sitne a mohla tak prijímať signály o pohybe tureckých vojsk od Krupiny a Levíc (Bujnová et all, 2003).

Later, a wall was added until the creation of the Gothic hall church. It continued as an anti-Turkish fortress until its present form with a Baroque castle tower (banskastiavnica.sk). It is the best-preserved city castle in Slovakia and is also associated with the very beginnings of museums in Banská Štiavnica. In the late 19^th century, at the initiative of Richtár Goldbrunner, they began to collect exhibits here, which led to the opening of the first museum in Banská Štiavnica in 1900. Today, it is known as the Slovak Mining Museum. The first curator, Vojtech Baker, played a significant role in its establishment. During the summer, the Old Castle comes alive with numerous cultural events, including concerts and theatrical performances. There is particular interest in the traditional Festival of Arts, Crafts, and Entertainment (Bujnová et all, 2003).

The New Castle (Virgin Castle) also has its intriguing history. As part of fortifying the city against the Turks, a massive rectangular fortress was built between 1564 and 1571 on the top of the Frauenberg hill, near the road to Vindšachta (banskastiavnica.sk). The New Castle stands on the Frauenberg hill, serving as a military observatory and part of the watchtower network. It provided visual contact with the observatory on Sitno and could receive signals about the movement of Turkish troops from Krupina and Levice (Bujnová et all, 2003).

Archeologické nálezy a Glanzenbergu dokazujú. že baníctvo sa tu rozvíjalo už v období keltského osídlenia (banskastiavnica.sk). Kammerhof – Komorský dvor patrí medzi najväčšie stavebné celky v meste. Po zániku hradu a opevneného komplexu na Glanzenbergu v polovici 15. storočia, bol sídlom kráľovskej banskej komory a od polovice 16. storočia, hlavných komorských grófov, ktorí spravovali bane, huty, mincovne, lesy a odborné školstvo v celej stredoslovenskej banskej oblasti. Okrem iného sa tu čistila ruda, odlučovalo zlato od striebra a vyberala urbura – daň z vyťaženej rudy (Bujnová et all, 2003). Nachádza sa rovnomennej ulici medzi ulicami Farská a Katova, resp. Dolná a Andreja Kmeťa. Pred priečelím je socha Andreja Kmeťa (Bujnová et all, 2003). Na povrch Glanzenbergu – vrchu Staré mesto vychádza bohatá rudná žila Špitáler. Nemecké pomenovanie znamená Lesklý vrch. Na mieste povrchovej ťažby sa týčia odhalené kamenné steny, zachovali sa vyrazené štôlne, komíny, pozostatky zariadenia na určovanie kvality rudy, hutnícka pec so zvyškami trosky, odvalový materiál, banícke nástroje. Najvyššiu časť vrchu zaberalo opevnené sídlo, kde sa vyberala urbura a uskladňovala vyťažená ruda (Bujnová et all, 2003). Klopačka je baroková vežovitá stavba z roku 1681. Klopaním na drevenú dosku s veže zvolávali baníkov do práce. V prízemnej a podzemnej časti bolo väzenie (Zdroj: Informačná tabuľa). Klopanie sa ozývalo aj pri sviatočných príležitostiach, baníckych poradách, pohreboch a požiaroch (banskastiavnica.sk).

Archaeological findings on Glanzenberg prove that mining was already developing during the Celtic settlement period (banskastiavnica.sk). Kammerhof – the Chamber Court is one of the largest architectural complexes in the city. After the decline of the castle and fortified complex on Glanzenberg in the mid-15th century, it became the seat of the royal mining chamber. From the mid-16th century, it was the main chamber count’s residence, overseeing mines, smelters, mints, forests, and technical education throughout the central Slovak mining region. Among other things, ore was refined here, gold separated from silver, and “urbura” collected – a tax on extracted ore (Bujnová et all, 2003). It is located on the street of the same name, between Farská and Katova streets, or Dolná and Andreja Kmeťa. In front of the facade is a statue of Andrej Kmeť (Bujnová et all, 2003). On the surface of Glanzenberg, the hill of the Old Town, a rich ore vein called Špitáler emerges. The German name means “Shiny Hill.” At the site of surface mining, there are exposed stone walls, preserved tunnels, chimneys, remains of ore quality determination equipment, smelting furnaces with remnants of slag, spoil material, and mining tools. The highest part of the hill was occupied by a fortified settlement where urbura was collected, and extracted ore was stored (Bujnová et all, 2003). Klopačka is a Baroque tower-like structure from 1681. By beating a wooden board from the tower, miners were summoned to work. The ground and underground parts housed a jail (Source: Information board). The bell ringing was also heard during festive occasions, mining meetings, funerals, and fires (banskastiavnica.sk).

Banské múzeum v prírode (banícky skanzen) ponúka možnosť od roku 1974 sfárať do vyše 400 ročnej bane. Súčasťou expozície je prehliadka šachty Ondrej. Podzemná prehliadková trasa s nástrojmi, zariadeniami je dlhá 1.5 km a vedie starými banskými chodbami zo 17. – 19. storočia. Vykonáva sa v plášťoch a prilbách s vlastným zdrojom svetla. Na povrchu sú banské lokomotívy, ťažné zariadenia. Neďaleko skanzenu je expozícia uhoľného baníctva, budova bývalej Prachárne a banská píla a vodná nádrž Klinger (Bujnová et all, 2003). Banský vodohospodársky systém je unikátny systém tajchov vybudovaný práve kvôli banskej činnosti. Banská činnosť je mimoriadne náročná na spotrebu vody. Jej nedostatok bol v 17. storočí jednou z príčin hroziaceho zániku baníctva. Bolo veľmi ťažké odčerpávať spodnú vodu z baní. Na druhej strane sa vďaka vode vyťažená ruda upravovala. V 18. storočí vzniklo odvážne technické riešenie – niekoľko desiatok vodných nádrží prehradených hlineno-kamennými hrádzami – tajchov (z nemeckého Teich – rybník), ktoré boli harmonicky včlenené do krajiny. Voda do nich pritekala unikátnym systémom banských jarkov a štôlňami z vyšších oblastí Štiavnických vrchov. Takéto riešenie sa uskutočnilo vďaka domácim odborníkom, predovšetkým vďaka Samuelovi Mikovínymu a Matejovi Kornelovi Hellovi. Neskôr, kvôli nástupu parnej a najmä elektrickej energie a útlmu baníctva sa pôvodné poslanie tajchov vytrácalo (Bujnová et all, 2003).

The Mining Museum in Nature (Mining Open-Air Museum) has been offering the opportunity since 1974 to step into a more than 400-year-old mine. The exhibition includes a tour of the Ondrej shaft. The underground guided route with tools and equipment is 1.5 km long, leading through old mining tunnels from the 17^th to the 19^th century. Visitors wear coats and helmets with their own light source. On the surface, there are mining locomotives and hauling equipment. Near the museum, there is an exhibition of coal mining, the former Powder House building, a mining sawmill, and the Klinger water reservoir (Bujnová et all, 2003).

The mining water management system is a unique system of reservoirs (tajchy) built precisely for mining activities. Mining activities require a significant amount of water. The lack of water was one of the reasons for the impending decline of mining in the 17^th century. Pumping out groundwater from mines was very challenging. On the other hand, water was needed for processing the extracted ore. In the 18^th century, a bold technical solution emerged – several dozen water reservoirs dammed by clay-stone dams – tajchy (from the German word “Teich,” meaning pond), which were harmoniously integrated into the landscape. Water flowed into them through a unique system of mining ditches and adits from the higher areas of the Štiavnické Vrchy. Such a solution was realized thanks to local experts, primarily Samuel Mikovíny and Matej Kornel Hell. Later, due to the advent of steam and, especially, electric power and the decline of mining, the original purpose of tajchy faded away (Bujnová et all, 2003).

Najhlbšou nádržou v banskoštiavnického okolia bola Rozgrund z 18. storočia. Táto hrádza svojim sklonom na vzdušnej strane predstavovala technický unikát – bola najodvážnejšou stavbou na svete do polovice 19. storočia. Unikátne sú aj systémy privádzacích a odvodňovacích jarkov, systém vzájomných prepojení, výstupných štôlní a zariadení. Richňavské nádrže majú najdlhší systém vodných jarkov. Celkový objem nádrží, postavených od 16. Storočia, bol okolo 7 miliónov m³, dĺžka zberných jarkov 72 km a náhonných jarkov 57 km. Najväčšou mierou sa banskoštiavnické baníctvo zapísalo do histórie dedičnými štôlňami odvodňovacími banskými dielami. V bohatých oblastiach samospádom odvádzali banské vody na povrch. Úplným unikátom bola dedičná štôlňa cisára Jozefa II., dnes nazývaná Voznická štôlňa, vybudovaná v rokoch 1782 – 1878, ktorá v čase ukončenia svojou dĺžkou 16 538,5 m predstavovala najdlhšie podzemné banské dielo na svete. Odvádza banské vody do rieky Hron ešte aj v súčasnosti. Najstaršou štôlňou je Bieberova dedičná štôlňa, ktorá sa začala raziť najneskôr od 14. storočia (banskastiavnica.sk).

The deepest reservoir in the Banská Štiavnica region was Rozgrund from the 18^th century. Its dam, with its slope on the aerial side, represented a technical marvel — it was the boldest construction in the world until the mid-19th century. Unique are also the systems of inlet and drainage ditches, mutual interconnections, output adits, and facilities. The Richňavské reservoirs have the longest system of water ditches. The total volume of reservoirs, built since the 16^th century, was around 7 million m³, with a length of collecting ditches at 72 km and driving ditches at 57 km.

The Banská Štiavnica mining industry made a significant mark on history through the hereditary adit drainage mining works. In rich areas, they naturally drained mining waters to the surface. A complete unique feature was the Imperial Adit, later called the Voznica Adit, built between 1782 and 1878, which, at the time of its completion, was the longest underground mining work in the world, with a length of 16,538.5 m. It continues to drain mining waters into the Hron River to this day. The oldest adit is the Bieber Adit, which began excavation no later than the 14^th century (banskastiavnica.sk).

Na hrádzach sú drevené búdky, v ktorých sú zariadenia na ovládanie výpustu vody z nádrže. Od nepamäti sa im hovorí “mních”. Podľa povesti, podľa ktorej keď stavali najstaršiu hrádzu, boli veľké obavy, či hrádza nepovolí. Hrádza napokon čiastočne povolila, ale nepodarilo sa nájsť chybu. Staviteľ Darumini navrhol, že do hrádze treba zakopať živého človeka. A tým sa stal mních František, ktorý si chcel odpykať svoje hriechy (Soňa Lužinová). Podľa povesti o jašteričkách raz sa vraj jednému pastierovi na úbočí dnešného Starého mesta čosi zablyšťalo a všimol si dve jašterice – jednej sa leskol chrbát zlatým, druhej strieborným prachom. Skryli sa mu pod skalou, za ktorým našiel hrudu zlata. Práve preto sa jašteričky dostali aj do staršej podoby erbu mesta. Preto kráča pastier v salamandrovom sprievode s jašteričkou na každoročných slávnostiach (Bujnová et all, 2003). Najstaršími baníkmi v Štiavnických vrchoch boli Kelti z kmeňa Kotínov. Hľadali tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľachtilé kovy a zo striebra razili mince (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

On the dams, there are wooden cabins known as “monks,” housing equipment to control the water discharge from the reservoir. According to legend, when they were building the oldest dam, there were great concerns about whether the dam would hold. In the end, the dam partially gave way, but they couldn’t find the flaw. The builder Darumini suggested that they bury a living person in the dam. That person became the monk František, who wanted to atone for his sins (Soňa Lužinová). According to the legend of the lizards, once a shepherd saw something glimmer on the slope of today’s Old Town and noticed two lizards – one with a golden back and the other with a silver back. They hid under a rock, behind which he found a gold nugget. That’s why lizards are part of the city’s coat of arms. Hence, the shepherd walks in a salamander procession with a lizard during the annual festivities (Bujnová et all, 2003). The oldest miners in the Štiavnické Vrchy were the Celts from the Kotíny tribe. They searched for noble metals here from 200 to 0 BC and minted coins from silver (Pavel Balžanka, Jozef Gindl, 2003).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napr. do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice. V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestou do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnici (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ručičky štiavnických hodín sú nasadené opačne. Veľká ukazuje hodiny, malá minúty. Domy sú v Banskej Štiavnici rozložené vo veľmi členitom teréne. Preto sa môže stať, že z chodníka vstúpime do domu najskôr na prvé, či druhé poschodie a až potom sa po schodoch dostaneme na prízemie. Napríklad do nižšieho podlažia zadnej časti Oberaignerovho domu na Námestí svätej Trojice sa dostaneme cez prvé poschodie vchodom zo Starozámockej ulice.

V Štiavnici po moste tiekla voda. V minulosti totiž na cestu do Banského Studenca v Kysihýbli vybudovali akvadukt, ktorým voda tiekla do Banskej Štiavnice (banskastiavnica.sk). Dnes Banská Štiavnica slúži svetovej kultúrnej verejnosti ako učebnica architektúry, dejepisu a ekológie. Návštevníci mesta a okolia môžu priamo v teréne študovať vývoj stavebných slohov a viac ako tisícročný vplyv usadlíkov na krajinu. Banskoštiavnické múzeá a archívy schovávajú jedinečné materiálne doklady o histórii mesta a jeho význame pre svetovú civilizáciu. V štiavnických hlbinách zostali len nekonečné kilometre štôlní (uniza.sk).

Ďalšie osobnosti Banskej Štiavnice: spisovateľ, dramatik Anton Hykisch, archeológ, geológ a historik Andrej Kmeť, kartograf Samuel Mikovíni, fyzik, matematik Christian Johann Doppler, básnik Andrej Sládkovič, herečky Magda Vášáryová a Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Additional personalities from Banská Štiavnica include writer and playwright Anton Hykisch, archaeologist, geologist, and historian Andrej Kmeť, cartographer Samuel Mikovíni, physicist, mathematician Christian Johann Doppler, poet Andrej Sládkovič, and actresses Magda Vášáryová and Emília Vášáryová (wikipedia.sk).

Odkazy

Panorámy

TOP

Všetky

Štiavnická hrdosť. "Vytyčovanie smeru podzemných chodieb k rudným žilám meračskými terčami."

Štiavnická hrdosť. "Cisárske návštevy Habsburgovcov. František Lotrinský aj Jozef II. sa prišli oboznámiť s technickými dielami odvážnych a geniálnych majstrov staviteľstva baníctva a hutníctva."

Štiavnická hrdosť. "Ex labore gloria." - Z práce je sláva

Kostol za pamätníkom Andreja Kmeťa a jeho blízke okolie

"Od začiatku 16. storočia do začiatku 20. storočia vzniklo v tunajšom kraji asi 60 vodných nádrží - tajchov. V prvej polovici 18. storočia sa zásluhou Samuela Mikovíniho - autora komplexného vodohospodárskeho systému začala najvýznamnejšia etapa budovania tejto sústavy vzájomne prepojených tajchov, jarkov a štôlní privádzajúcich a zhromažďujúcich vodu na pohon banských zariadení. Banskoštiavnické baníctvo sa stalo vzorom pre celý svet."

Vnútri sa nachádza aj pamätník Andrejovi Sládkovičovi

Venovanie. "Dlhoročnému primátorovi mesta Ing. Mariánovi Lichnerovi Csc., ktorý Banskú Štiavnicu miloval, pre ňu pracoval, žil a zaslúžil sa o jej zápis do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO."

"1762 vydala panovníčka Mária Terézia nariadenie o zriadení školy pre praktické vyučovanie baníctva. Vznikla jediná Banícka akadémia pre všetky krajiny monarchie. A to práve v Banskej Štiavnici, pretože tu sa ťažili a spracúvali rudy striebra a zlata a boli najdokonalejšie technické zariadenia. Stala sa známa v celej strednej Európe. Viac ako 150 rokov bola Banícka akadémia, prvá vysoká kola technického charakteru na svete, pýchou strieborného mesta."

Banskoštavnická história stvárnená do krásneho umelecké ho diela - nazval by som ho štiavnická hrdosť.

Banskoštiavnická história stvárnená do krásneho umelecké ho diela - nazval by som ho štiavnická hrdosť. Vpravo vzadu kostol svätej Kataríny

"Kedysi dávno pastier, ktorý pásol kravy na miestach dnešnej Banskej Štiavnice zbadal medzi kameňmi dve jašterice. Leskli sa, akoby boli posypané zlatým prachom. Sledoval jašteričky a našiel kusy zlatej rudy. Zďaleka prichádzali ľudia. Otvorili bane a založili mesto, do erbu ktorého z vďačnosti pojali obe jašterice."

Sequoiadendron giganteum - sekvojovec mamutí

Štiavnická hrdosť. Salamandry - symboly Banskej Štiavnice

Kostol za pamätníkom Andreja Kmea a jeho blízke okolie

"Matej Kornel Hell, 1653 - 1743, banský strojmajster, konštruktér a vynálezca. Miestna banská technika patrila v 18. storočí medzi najpokrokovejšie na európskom kontinente."

Starý zámok. Tieto schody vedú do zvonice

"Maria Theresia. J.A. Scopoli, K.T. Delius, M. Poda, N.J. Jacouin."

"Štiavnica! Buď aspoň hradom ducha rodného. Keď si lásky mojej hrobom. Andrej Sládkovič."

Use Facebook to Comment on this Post

Dolné Považie, Krajina, Slovenská krajina

Dolné Trhovište

17/03/201804/01/2025 skala

Dolné Trhovište je obec v okrese Hlohovec (Wikipedia), v juhozápadnej časti Nitrianskej pahorkatiny, v doline Trhovištského potoka (regionhlohovec.sk). Na ploche 10.06 km² žije 637 obyvateľov, leží v nadmorskej výške 180 metrov nad morom. Je písomne doložená od roku 1156 (Wikipedia). Historické názvy obce: Vasar, Vascard, Wasard, Uuasard, Alsó Vassard, Unter Wascharditz, Dolne Wassardcze, Dolné Vašardice. V roku 1902 bola k obci pričlenená obec Jelenová (regionhlohovec.sk).

V údolí potoka Galanovka medzi obcami Tepličky a Dolné Trhovište ležia pozostatky stredovekej osady z 12. – 13. storočia a nálezy pravekých mladokamenných nádob a kamenných nástrojov z obdobia 4 000 rokov pred n. l.. V intraviláne obce v časti Zlatárky našli pozostatky osady z doby laténskej a doby rímskej. V časti Turná sa našli objekty z mladšej doby kamennej. Identifikovaný bol rondel v neolitickej osade. Kamenné stavby boli vybudované nad údolím Trhovištského potoka ľudmi Lengyelskej kultúry 4 000 rokov pred n. l.. Približne dvesto metrov juhozápadne od kostola sa nachádzajú pozostatky keltského pohrebiska, ktoré dokladajú laténske sídlisko a pohrebisko. V časti Rúbanice a Pasienky sa našli pozostatky osady z mladšej doby kamennej. Východne od kostola Svätého Juraja bola doložená stredoveká osada Vasar (Vascard, Wasard). Kostol bol pravdepodobne súčasťou panského dvorca. Pôvodne románsky kostol postavili ešte pred tatárskym vpádom – v prvej tretine 13. storočia. V roku 1855 v časti Galanová postavili kaštieľ. Je možné, že na mieste tohto kaštieľa stála v stredoveku kúria, možno Kyliánov dvor a trhové miesto pod názvom Kyliánvasardya (dolnetrhoviste.sk).

Dolné Trhovište is a village located in the Hlohovec District (Wikipedia), in the southwest part of the Nitra Hills, in the valley of the Trhovištský stream (regionhlohovec.sk). With an area of 10.06 km², it is home to 637 residents and is situated at an elevation of 180 meters above sea level. The village has historical records dating back to the year 1156 (Wikipedia). Historical names for the village include Vasar, Vascard, Wasard, Uuasard, Alsó Vassard, Unter Wascharditz, Dolne Wassardcze, and Dolné Vašardice. In 1902, the village of Jelenová was annexed to Dolné Trhovište (regionhlohovec.sk).

In the valley of the Galanovka stream, between the villages of Tepličky and Dolné Trhovište, remnants of a medieval settlement from the 12^th-13th century have been discovered, along with findings of prehistoric pottery and stone tools dating back to 4,000 years BC. Within the village boundaries, in the Zlatárky part, remnants of a settlement from the La Tène and Roman periods were found. In the Turná part, structures from the later Stone Age were discovered, including the identification of a rondel in a Neolithic settlement. Stone structures built by people of the Lengyel culture 4,000 years BC were situated above the Trhovištský stream valley. Approximately two hundred meters southwest of the church, remnants of a Celtic burial ground were found, providing evidence of a La Tène settlement and burial site. In the Rúbanice and Pasienky parts, remnants of a settlement from the later Stone Age were discovered. East of the Church of St. George, a medieval settlement named Vasar (Vascard, Wasard) was documented. The church was likely part of a manor house. Originally constructed in the Romanesque style, the church was built before the Mongol invasion, in the first third of the 13^th century. In 1855, a castle was erected in the Galanová part. It is possible that a manor house, perhaps Kyliánov dvor, and a market called Kyliánvasardya stood in the medieval period (dolnetrhoviste.sk).

Odkazy

apsida.sk

Use Facebook to Comment on this Post

Dolná Nitra, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Nitra – najstaršie mesto na Slovensku

23/11/201605/01/2025 skala

Na ploche 108 km² v nej žije ku 1.10.2010 82 661 obyvateľov (nitra.sk). Preteká ňou rovnomenná rieka Nitra. Zo severnej strany sa nad mestom týči vrch Zobor (Wikipedia). Historické názvy: Nitrawa, Nitria, Nitrahwa. V indoeurópskych jazykoch Nid znamená tok, a ahwa vodu (Wikipedia.en). Delí sa na niekoľko mestských častí: Čermáň, Diely, Dolné Krškany, Horné Krškany, Dražovce, Chrenová, Janíkovce, Klokočina, kynek, Mlynárce, Párovské Háje, Prameň, Staré mesto, Šúdol a Zobor. 92.0% obyvateľstva je slovenskej národnosti, 6.8 % maďarskej (Wikipedia). Nitra je najstarším mestom na Slovensku. Prvé potvrdené historické zmienky siahajú na začiatok 9. storočia (Wikipedia), konkrétne do roku 828. Zmienka je o Nitrawe (nitralive.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do praveku, ako to dokumentujú početné archeologické nálezy. Už pred 30 000 rokmi bola husto osídleným územím. Roľnícke osady boli na území mesta už pred 6 000 rokmi. Bolo tu významné keltské stredisko, neskôr germánske a napokon slovanské. Sídlili tu Kvádi, od 8. storočia do roku 1108 Nitrianske kniežatstvo (Wikipedia).

O Nitre sa hovorí, že bola podobne ako Rím, založená na siedmych pahorkoch: Zobor, hradný kopec, Kalvária, Čermáň, Borina, Vŕšok a Martinský vrch. Na mieste dnešných Pároviec bola doložená prvé slovanské sídlisko na území Nitry. Druhá, zatiaľ zistená osada bola na Martinskom vrchu v blízkosti potoka Tormoš (nitralive.sk). V 9. storočí tu vládol knieža Pribina, mesto bolo jedným s centier Veľkej Moravy. Nitrianska aglomerácia bola v čase Veľkej Moravy a v poveľkomoravskom období väčšia ako dnešné mesto (Ruttkay). Nachádza sa tu prvý známy kresťanský kostol v strednej a východnej Európe z roku 828. Na Zobori bol za vlády Svätopluka v rokoch 880 – 881 postavený prvý známy kláštor na Slovensku. Nitriansky hrad pochádza z 11. storočia, neskôr bol v 15. storočí prestavaný (Wikipedia). Patrí medzi najstaršie kamenné hrady u nás. Jeho najvzácnejšou časťou je zakonzervovaný hradný val z 9. storočia. Od roku 1961 je Nitriansky hrad národnou kultúrnou pamiatkou. Súčasná jeho podoba pochádza zo 17. storočia. (Informačná tabuľa). Prvé nitrianske divadlo bolo postavené v roku 1883 (Wikipedia). V Nitre pôsobí Divadlo Andreja Bagara, v ktorom sa koná od roku 1992 posledný septembrový týždeň medzinárodný festival Divadelná Nitra. Okrem toho v meste je aj Staré divadlo Karola Spišáka (Wikipedia).

Nitra je aj domovom viacerých športových klubov: futbalového FC Nitra, hokejového HC K‑CERO Nitra, basketbalového BK Casta SPU Nitra. Sídlia tu viaceré významné firmy: Agrokomplex – Výstavníctvo Nitra, Oil Slovakia (Aral), Plastika, Foxconn Electronics, Víno Nitra (Wikipedia). Nachádzajú sa tu dve univerzity: Univerzita Konštantína Filozofa a Slovenská poľnohospodárska univerzita. Sú domovom viacerých hudobných skupín: Gladiáror, Horkýže Slíže a Desmod (Wikipedia.en). Nitra má množstvo osobností, napr.: knieža Pribina (Wikipedia), kráľ Veľkej Moravy, nitrianske knieža Svätopluk I., Pribinov syn Koceľ (Wikipedia.en), akademický sochár Július Bártfay, politik František Mikloško, herci Jozef Dóczy, Michal Gučík, Emil Horváth, herečky Daniela Šinkorová, Eva Pavlíková, moderátor Peter Kočiš, hokejisti Ľubomír Kolník, Jozef Stümpel (Wikipedia), Branislav Mezei, Boris Valábik a Štefan Ružička (Wikipedia.en), futbalisti Ľubomír Moravčík (Wikipedia), Miroslav Stoch (Wikipedia.en), streľkyňa Zuzana Štefečeková (Wikipedia).

Covering an area of 108 km², Nitra is home to approximately 82,661 residents as of October 1, 2010. The Nitra River flows through the city, and to the north, the prominent Zobor hill rises above the town (Wikipedia). Historical names for Nitra include Nitrawa, Nitria, and Nitrahwa. In the Indo-European languages, “Nid” means river, and “ahwa” means water (Wikipedia.en). The city is divided into several districts: Čermáň, Diely, Dolné Krškany, Horné Krškany, Dražovce, Chrenová, Janíkovce, Klokočina, Kynek, Mlynárce, Párovské Háje, Prameň, Staré Mesto, Šúdol, and Zobor. The population consists of 92.0% Slovaks and 6.8% Hungarians (Wikipedia).

Nitra holds the distinction of being the oldest city in Slovakia, with the first confirmed historical mentions dating back to the early 9^th century (Wikipedia), precisely in the year 828 when it was referred to as Nitrawe (nitralive.sk). The city’s origins trace back to prehistoric times, as evidenced by numerous archaeological findings. It was densely inhabited over 30,000 years ago, with agricultural settlements established 6,000 years ago. Nitra was a significant Celtic center and later became Germanic and finally Slavic. The Quadi tribe resided here, and from the 8^th century until 1108, it was the Nitrian Principality (Wikipedia).

Nitra is often compared to Rome, as it is said to be founded on seven hills: Zobor, Castle Hill, Kalvária, Čermáň, Borina, Vŕšok, and Martinský vrch. The first documented Slavic settlement in the Nitra area was located in the present-day Párovce. The second discovered settlement was on Martinský vrch near the Tormoš stream (nitralive.sk). In the 9^th century, Prince Pribina ruled here, and the city was one of the centers of the Great Moravian Empire. During the time of Great Moravia, the Nitra agglomeration was more extensive than the current city (Ruttkay). The first known Christian church in Central and Eastern Europe was built in 828. During the rule of Svätopluk, the first known monastery in Slovakia was erected on Zobor between 880 and 881. The Nitriansky Castle dates back to the 11^th century and was later renovated in the 15^th century (Wikipedia). It ranks among the oldest stone castles in the country, and its most valuable part is the preserved castle rampart from the 9^th century. Since 1961, Nitriansky Castle has been a national cultural monument. Its current appearance dates back to the 17^th century (Information board). The first theater in Nitra was built in 1883 (Wikipedia). Nitra is home to the Andrej Bagar Theatre, which has been hosting the international festival Divadelná Nitra every September since 1992. Additionally, there is the Old Theatre of Karol Spišák (Wikipedia).

Nitra is also the base for several sports clubs, including the football club FC Nitra, the ice hockey club HC K‑CERO Nitra, and the basketball club BK Casta SPU Nitra. The city is host to several significant companies, such as Agrokomplex – Výstavníctvo Nitra, Oil Slovakia (Aral), Plastika, Foxconn Electronics, and Víno Nitra (Wikipedia). Two universities, the Constantine the Philosopher University and the Slovak University of Agriculture, are located in Nitra. The city is also the hometown of various musical groups, including Gladiátor, Horkýže Slíže, and Desmod (Wikipedia.en). Nitra boasts a rich history and is associated with notable figures such as Prince Pribina (Wikipedia), King of Great Moravia Svätopluk I, Pribina’s son Koceľ (Wikipedia.en), academic sculptor Július Bártfay, politician František Mikloško, actors Jozef Dóczy, Michal Gučík, Emil Horváth, actresses Daniela Šinkorová, Eva Pavlíková, presenter Peter Kočiš, hockey players Ľubomír Kolník, Jozef Stümpel (Wikipedia), Branislav Mezei, Boris Valábik, and Štefan Ružička (Wikipedia.en), footballers Ľubomír Moravčík (Wikipedia), Miroslav Stoch (Wikipedia.en), shooter Zuzana Štefečeková (Wikipedia).

Odkazy