pastierstvo - Skala

Krajina, Obce, Orava, Oravské, Polia, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

10/02/202511/02/2025 skala

Hruštín má rozlohu 36.5 km². Jeho miestnou časťou je Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Žije tu viac ako 3 200 obyvateľov. Vyznačuje sa špecifickou architektúrou, ktorá sa rozšírila aj do iných miest Oravy Hruštínsky typ domu je charakteristický dvakrát lomenými štítmi. Hruštín sa odlišuje nárečím, kde sa na konci slov pripája prípona uo (Oskár Mažgút). Hruštín leží v nadmorskej výške 697 metrov nad morom (orava.sk). Najstaršou častou obce je Črchľa. Jednotlivé chotárne časti sú pomenované podľa prvých osadníkov, sú to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova a Žilová. Ďalšie časti majú tieto názvy: Oráčiny: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice. Lesná plocha: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň, Lúky a pasienky: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín patrí do oblasti Hornej Oravy, na ktorú sa začali usádzať pastieri dobytka po roku 1550. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1588. Obyvatelia pestovali obilie, zemiaky a chovali dobytok. Zhotovovali sa odevy s plátna, vlny, vyrábali obuv (hrustin.ocu.sk). Historické názvy obce: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). Názov obce pochádza z rodinného mena Hruška, pričom chotár sa podľa staroslovanskej privlastňovacej koncovky nazýval “Hruščin chotár”, neskôr skrátene “Hruščin”, až sa ustálil vo forme Hruštín. Podľa miestnej tradície názov pochádza od hrušky, ktorá rástla v dnešnej farskej záhrade, pri ktorej sa zdržiavali pastieri. Priestor, v ktorom sa nachádza dnešná obec Hruštín, bol až do polovice 16. storočia silne zalesnený. Zakladanie osady bolo náročné. Osadníci museli vyklčovať les, pripraviť políčka a splniť poddanské povinnosti voči zemepánovi Oravského hradu (hrustin.sk).

Rozsiahla kolonizácia Oravského Zamaguria začala po roku 1550, keď na Hornú Oravu prichádzali pastieri s dobytkom a postupne sa tu usádzali. Osadníci sa usídlili okolo prúdu Bielej Oravy a Hruštínky, pričom oravské hradné panstvo sa snažilo nových osadníkov pripútať k pôde jej pričleňovaním. Prvými osadníkmi boli šoltýsi Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut a Roman. Usídlili sa nad ľavým brehom rieky v jednom rade domov v smere západ-východ, pričom domy mali čelá orientované na juhovýchod. Hruštínske domy boli výlučne drevené, pričom aj v roku 1920 bolo v obci len 5 – 6 murovaných domov. Domy boli stavané v jednotnom štýle. Predná izba s dvoma-troma oknami, kuchyňa s otvoreným ohniskom, komora, podpivničenie u zámožnejších gazdov, stodola, maštaľ a humno tvoriace hospodársky dvor. Hruštínske drevenice boli v 60. rokoch 20. storočia považované za jedny z najzachovalejších a najkrajších na Orave. Kroj tvorilo “žrebné” plátno na vrecia a plachty, “pačesné” plátno na spodné prádlo a kabáty, súkenné nohavice, vesty a “halieny” lemované zelenou stužkou, ovčie kožuchy a lipnické kabáty, kožené krpce upevnené “nákoncím”, dievčenské “vygany” s ozdobnými “šmihlíkmi” a “partičkami”. Jedálniček tvoril chlieb z ovsa, jačmeňa alebo jačmeňa s pšenicou, kaše z jačmenných krúpov (lohaza, geršňa), halušky, čír a kulaša ako základné múčne jedlá, kapustnica a bryndza, občas mäso, väčšinou len pri sviatkoch. Strava sa varila prevažne na otvorenom ohnisku a jedlo sa delilo medzi celú rodinu z jednej misky drevenými lyžicami (hrustin.sk).

Na začiatku 20. storočia v Hruštíne v 297 domoch žilo 1 467 obyvateľov (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne sa pestovalo veľa ľanu na tkanie plátna. Olejáreň tu postavil v roku 1951 Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Na brehu potoka Hruštínky boli postavená píla, mlyn, dubiareň a valcha. V Hruštíne bola veľmi rozšírená výroba šindľa, ktorý bol vyrábaný ručne z jedľového alebo smrekového dreva (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne pôsobí viacero ľudových rezbárov. Jedným z nich je Štefan Hruboš, ktorý tvorí drevené súpravy črpákov, poháre, súdky, vázičky a miniatúrne maselnice. Výrobcom fujár je Ján Slivčák. Jeho fujary sú zdobené vruborezom. Ján Šeliga vyrezáva plastiky (hrustin.ocu.sk).

Hruštín sa nachádza na severných svahoch Oravskej Magury. Jedným z obľúbených turistických cieľov je Vasiľovská hoľa, ktorá sa týči do výšky 1150 metrov nad morom a poskytuje nádherné výhľady na okolitú krajinu. Pre milovníkov zimných športov je v blízkosti obce lyžiarske stredisko SKI Zábava Hruštín, ktoré ponúka približne 5 km zjazdových tratí rôznej náročnosti. Okrem zjazdového lyžovania sú v okolí upravované trate pre bežkárov a možnosti pre freeride (slovakia.travel). Obec si zachováva bohaté kultúrne tradície, miestne folklórne a hudobné skupiny pravidelne vystupujú na rôznych podujatiach. Kultúrny dom v Hruštíne slúži ako centrum spoločenského diania, kde sa konajú rôzne podujatia, výstavy a stretnutia obyvateľov (hrustin.sk).

Hruštín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňovka (hrustin.ocu.sk). More than 3,200 inhabitants live here. The village is known for its distinctive architecture, which has spread to other parts of Orava. The Hruštín-style house is characterized by double-bent gables. Hruštín is distinguished by its dialect, where words often end with the suffix uo (Oskár Mažgút). The village is situated at an altitude of 697 meters above sea level (orava.sk). The oldest part of the village is Črchľa. Various local land areas are named after the first settlers, these are rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova, and Žilová. Other parts have the following names:

Arable lands: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
Forested areas: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
Meadows and pastures: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín belongs to the Upper Orava region, where cattle herders began to settle after 1550. The first written mention of the village dates back to 1588. The inhabitants cultivated grain, and potatoes, and raised livestock. Clothes were made from linen and wool, and footwear was also produced (hrustin.ocu.sk).

Historical names of the village: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). The name of the village comes from the family name Hruška, and the local land was originally called Hruščin chotár according to the Old Slavic possessive suffix, which was later shortened to Hruščin and finally standardized as Hruštín. According to local tradition, the name originated from a pear tree (hruška in Slovak) that grew in today’s parish garden, where shepherds used to gather. The area where Hruštín is now located was heavily forested until the mid-16th century. Establishing the settlement was challenging; settlers had to clear the forest, prepare fields, and fulfill feudal obligations to the Orava Castle estate (hrustin.sk).

The extensive colonization of Orava’s Zamagurie region began after 1550 when cattle herders arrived in Upper Orava and gradually settled there. The settlers established themselves along the flow of the White Orava and Hruštínka rivers, with the Orava estate striving to bind them to the land through land allocations. The first settlers were the šoltýs (local administrators) Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut, and Roman. They settled on the left bank of the river in a row of houses oriented west-east, with their facades facing southeast. Hruštín houses were exclusively wooden, and even in 1920, there were only 5 – 6 brick houses in the village. The houses followed a uniform style: a front room with two or three windows, a kitchen with an open hearth, a pantry, a basement for wealthier farmers, a barn, a stable, and a granary forming an agricultural yard. Hruštín’s wooden houses were considered some of the best-preserved and most beautiful in Orava during the 1960s.

The local folk costume included žrebné linen for sacks and sheets, pačesné linen for undergarments and coats, woolen trousers, vests, and halieny (traditional jackets) trimmed with green ribbon, sheepskin coats, and lipnické coats, as well as leather moccasins fastened with nákoncím, girls’ vygany dresses with decorative šmihlíky and partičky. The diet consisted mainly of oat, barley, or wheat-barley bread, porridge from barley groats (lohaza, geršňa), dumplings, číra and kulaša as staple flour-based dishes, cabbage soup, and bryndza cheese. Meat was rarely consumed, mainly during holidays. Food was mostly cooked on an open hearth, and meals were shared from a single wooden bowl using wooden spoons (hrustin.sk).

At the beginning of the 20^th century, Hruštín had 1,467 inhabitants living in 297 houses (hrustin.ocu.sk). The village was known for flax cultivation for linen production. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). A sawmill, mill, tannery, and fulling mill were built along the Hruštínka stream. The production of wooden shingles, handmade from fir or spruce wood, was widespread in Hruštín (hrustin.ocu.sk).

Several folk woodcarvers operate in Hruštín. One of them is Štefan Hruboš, who makes wooden sets of črpáky (traditional wooden cups), goblets, barrels, vases, and miniature butter churns. Ján Slivčák is a maker of fujara shepherd’s flutes, decorated with carved patterns. Ján Šeliga carves sculptures (hrustin.ocu.sk).

Hruštín is located on the northern slopes of Oravská Magura. One of the popular hiking destinations is Vasiľovská hoľa, which rises to an altitude of 1,150 meters and offers stunning views of the surrounding landscape. For winter sports enthusiasts, the nearby Ski Zábava Hruštín ski resort offers around 5 km of downhill slopes of varying difficulty. In addition to downhill skiing, cross-country skiing trails and freeride opportunities are available in the area (slovakia.travel). The village maintains rich cultural traditions, with local folklore and music groups regularly performing at various events. The cultural center in Hruštín serves as a hub for social activities, hosting events, exhibitions, and community gatherings (hrustin.sk).

Hruštín ma powierzchnię 36,5 km². Jego lokalną częścią jest Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Mieszka tu ponad 3 200 mieszkańców. Wieś charakteryzuje się specyficzną architekturą, która rozprzestrzeniła się również na inne miejscowości Orawy. Domy w stylu hruštińskim wyróżniają się dwukrotnie łamanymi szczytami. Hruštín odznacza się również dialektem, w którym na końcu słów dodawana jest końcówka uo (Oskár Mažgút). Wieś leży na wysokości 697 metrów nad poziomem morza (orava.sk). Najstarszą częścią miejscowości jest Črchľa. Poszczególne części gruntów zostały nazwane na cześć pierwszych osadników, są to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova i Žilová.

Inne części noszą następujące nazwy:

Grunty orne: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
Tereny leśne: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
Łąki i pastwiska: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín należy do regionu Górnej Orawy, gdzie po 1550 roku zaczęli osiedlać się pasterze bydła. Pierwsza pisemna wzmianka o miejscowości pochodzi z 1588 roku. Mieszkańcy uprawiali zboże, ziemniaki i hodowali bydło. Wytwarzali odzież z lnu i wełny oraz produkowali obuwie (hrustin.ocu.sk).

Historyczne nazwy miejscowości: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk).

Nazwa miejscowości pochodzi od nazwiska rodzinnego Hruška, a jej teren nazywano pierwotnie Hruščin chotár, co później skrócono do Hruščin, aż ostatecznie ustaliła się forma Hruštín. Według miejscowej tradycji nazwa pochodzi od gruszy (hruška po słowacku), która rosła w obecnym ogrodzie parafialnym, gdzie często przebywali pasterze. Obszar, na którym dziś znajduje się Hruštín, aż do połowy XVI wieku był gęsto zalesiony. Zakładanie osady było trudnym procesem – osadnicy musieli karczować las, przygotowywać pola uprawne oraz spełniać obowiązki feudalne wobec właściciela zamku orawskiego (hrustin.sk).

Rozległa kolonizacja Orawskiego Zamagurza rozpoczęła się po 1550 roku, kiedy to na Górną Orawę przybywali pasterze ze stadami bydła i stopniowo osiedlali się w tym rejonie. Osadnicy osiedlili się wzdłuż Białej Orawy i Hruštínki, a właściciele zamku orawskiego starali się przywiązać ich do ziemi poprzez nadawanie gruntów. Pierwszymi osadnikami byli sołtysi: Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut i Roman. Osiedlili się po lewej stronie rzeki w jednym rzędzie domów w kierunku zachód-wschód, z fasadami skierowanymi na południowy wschód. Domy w Hruštínie były wyłącznie drewniane, a nawet w 1920 roku w miejscowości znajdowało się jedynie 5 – 6 domów murowanych. Budynki miały jednolity styl: przedni pokój z dwoma-trzema oknami, kuchnię z otwartym paleniskiem, spiżarnię, piwnicę u bogatszych gospodarzy, stodołę, stajnię oraz spichlerz tworzący gospodarstwo. Drewniane domy w Hruštínie były w latach 60. XX wieku uznawane za jedne z najlepiej zachowanych i najpiękniejszych na Orawie.

Strój ludowy składał się z lnu žrebné na worki i prześcieradła, lnu pačesné na bieliznę i płaszcze, wełnianych spodni, kamizelek oraz halieny (płaszcza) obszytego zieloną tasiemką, owczych kożuchów, płaszczy lipnickich, skórzanych kierpców wiązanych nákoncím, dziewczęcych vygany ozdobionych šmihlíkmi i partičkami. Dieta mieszkańców opierała się na chlebie z owsa, jęczmienia lub jęczmienia zmieszanego z pszenicą, kaszach jęczmiennych (lohaza, geršňa), haluškach, číra i kulaša jako podstawowych daniach mącznych, kapuśniaku i bryndzy. Mięso spożywano rzadko, głównie podczas świąt. Jedzenie gotowano głównie na otwartym palenisku, a posiłki były spożywane przez całą rodzinę z jednej drewnianej miski przy pomocy drewnianych łyżek (hrustin.sk).

Na początku XX wieku w Hruštínie mieszkało 1 467 mieszkańców w 297 domach (hrustin.ocu.sk). We wsi uprawiano len na potrzeby tkactwa. Olejarnię wybudował w 1951 roku Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Nad brzegiem potoku Hruštínka znajdował się tartak, młyn, garbarnia oraz folusz. W Hruštínie powszechna była produkcja gontów, które były ręcznie wykonywane z drewna jodłowego lub świerkowego (hrustin.ocu.sk). W Hruštínie działa wielu ludowych rzeźbiarzy. Jednym z nich jest Štefan Hruboš, który tworzy drewniane zestawy črpáków (tradycyjnych kubków), kielichy, beczułki, wazoniki i miniaturowe maselniczki. Producentem fujar jest Ján Slivčák, który zdobi je rzeźbieniem w drewnie. Ján Šeliga wykonuje rzeźby (hrustin.ocu.sk).

Hruštín znajduje się na północnych stokach Orawskiej Magury. Jednym z popularnych celów turystycznych jest Vasiľovská hoľa, która wznosi się na wysokość 1 150 metrów nad poziomem morza i oferuje wspaniałe widoki na okoliczny krajobraz. Dla miłośników sportów zimowych w pobliżu miejscowości znajduje się ośrodek narciarski SKI Zábava Hruštín, który oferuje około 5 km tras zjazdowych o różnym stopniu trudności. Oprócz narciarstwa zjazdowego w okolicy znajdują się przygotowane trasy biegowe oraz możliwości freeride’u (slovakia.travel). Miejscowość pielęgnuje bogate tradycje kulturowe – lokalne zespoły folklorystyczne i muzyczne regularnie występują na różnych wydarzeniach. Dom Kultury w Hruštínie służy jako centrum życia społecznego, organizując wydarzenia, wystawy i spotkania mieszkańców (hrustin.sk).

TOP

Všetky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Hory, Krajina, Liptov, Príroda, Slovenská krajina

Štrba

29/01/202529/01/2025 skala

Štrba je podtatranská obec, v ktorej žije 3890 obyvateľov (vysoke-tatry.info). Leží na južnom úpätí Vysokých Tatier v nadmorskej výške približne 829 metrov. Jej poloha v Podtatranskej kotline ju umiestňuje medzi Vysoké a Nízke Tatry (strba.sk). Bola založená v roku 1280 na panstve liptovského grófa Bogomíra a v prvej písomnej zmienke je jej názov “Chorba” (vysoke-tatry.info). Iné historické názvy: Csorba, Tschirban (en.wikipedia.org). Zakladateľom bol šoltýs Hotta. Postupne obec patrila rodinám z vetvy Bogomíra. Obyvatelia sa zaoberali pastierstvom, drevorubačstvom, pálením uhlia a vápna, neskôr aj povozníctvom. V roku 1896 postavili z formujúcej sa osady okolo železničnej stanice Tatranská Štrba ozubnicovú železnicu na Štrbské Pleso. Neďaleko od obce je aj zaniknutá osada Šoldov, v ktorej stálo kedysi opátstvo, zaniklo však v 14. storočí. Obcou prechádza aj hlavné európske rozvodie medzi Baltským a Čiernym morom (vysoke-tatry.info).

Štrba má rozlohu približne 63,07 km² a žije v nej okolo 3 382 obyvateľov. Obec sa skladá z troch častí: samotná Štrba, Tatranská Štrba a Štrbské Pleso. Tatranská Štrba je známa svojou železničnou stanicou, ktorá je východiskovým bodom ozubnicovej železnice vedúcej na Štrbské Pleso, významné turistické stredisko vo Vysokých Tatrách. Geografická poloha obce poskytuje obyvateľom a návštevníkom jedinečný výhľad na panorámu Vysokých Tatier na severe a hrebene Nízkych Tatier na juhu. Oblasť je bohatá na prírodné krásy, turistické trasy a možnosti na rekreáciu počas celého roka. Štrba je tiež známa svojimi kultúrnymi podujatiami. Jedným z nich je Deň obce Štrba, súčasťou podujatia sú hudobné vystúpenia, výstavy, predajné stánky a rôzne atrakcie pre deti (strba.sk).

Štrba is a sub-Tatra village with a population of 3,890 inhabitants (vysoke-tatry.info). It is located on the southern foothills of the High Tatras at an altitude of approximately 829 meters. Its position in the Podtatranská Basin places it between the High and Low Tatras (strba.sk). The village was founded in 1280 on the estate of Liptov Count Bogomír, and in the first written record, its name appears as “Chorba” (vysoke-tatry.info). Other historical names include Csorba and Tschirban (en.wikipedia.org). The founder of the village was the reeve Hotta. Over time, the village belonged to families from the branch of Bogomír. The inhabitants engaged in shepherding, logging, charcoal burning, and lime burning, and later also in carting. In 1896, a cog railway was built from the developing settlement around the Tatranská Štrba railway station to Štrbské Pleso. Near the village is the now-extinct settlement of Šoldov, where a monastery once stood, but it disappeared in the 14^th century. Štrba is also crossed by the main European watershed between the Baltic and Black Seas (vysoke-tatry.info).

Štrba has an area of approximately 63.07 km² and a population of around 3,382 inhabitants. The village consists of three parts: Štrba itself, Tatranská Štrba, and Štrbské Pleso. Tatranská Štrba is known for its railway station, which serves as the starting point of the cog railway leading to Štrbské Pleso, a major tourist resort in the High Tatras. The geographical position of the village provides residents and visitors with a unique view of the panorama of the High Tatras to the north and the Low Tatra ridges to the south. The area is rich in natural beauty, hiking trails, and year-round recreational opportunities. Štrba is also known for its cultural events, one of which is the Day of Štrba, featuring musical performances, exhibitions, stalls, and various attractions for children (strba.sk).

Štrba to podtatrzańska wieś, w której mieszka 3 890 mieszkańców (vysoke-tatry.info). Leży u południowych podnóży Wysokich Tatr na wysokości około 829 metrów. Jej położenie w Kotlinie Podtatrzańskiej umieszcza ją między Wysokimi a Niskimi Tatrami (strba.sk). Wieś została założona w 1280 roku na ziemiach hrabiego Liptowskiego Bogomíra, a w pierwszej wzmiance pisemnej jej nazwa pojawia się jako “Chorba” (vysoke-tatry.info). Inne historyczne nazwy to Csorba i Tschirban (en.wikipedia.org). Założycielem wsi był sołtys Hotta. Z biegiem czasu wieś należała do rodzin z rodu Bogomíra. Mieszkańcy zajmowali się pasterstwem, wyrębem drzew, wytwarzaniem węgla drzewnego i wapna, a później także przewozem towarów. W 1896 roku z rozwijającej się osady wokół stacji kolejowej Tatranská Štrba zbudowano kolej zębata prowadzącą na Štrbské Pleso. Niedaleko wsi znajduje się również zanikła osada Šoldov, w której niegdyś stało opactwo, ale zanikło ono w XIV wieku. Przez Štrbę przebiega także główne europejskie dział wodny między Morzem Bałtyckim a Morzem Czarnym (vysoke-tatry.info).

Štrba ma powierzchnię około 63,07 km² i liczy około 3 382 mieszkańców. Składa się z trzech części: samej Štrby, Tatranskej Štrby i Štrbského Plesa. Tatranská Štrba jest znana ze swojej stacji kolejowej, która stanowi punkt wyjściowy dla kolei zębatej prowadzącej na Štrbské Pleso, ważny ośrodek turystyczny w Tatrach Wysokich. Położenie geograficzne wsi zapewnia mieszkańcom i turystom niepowtarzalny widok na panoramę Tatr Wysokich na północy i grzbiety Tatr Niskich na południu. Region ten obfituje w piękno przyrody, szlaki turystyczne oraz możliwości rekreacji przez cały rok. Štrba jest również znana ze swoich wydarzeń kulturalnych, z których jednym jest Dzień Štrby, obejmujący występy muzyczne, wystawy, stoiska handlowe i różne atrakcje dla dzieci (strba.sk).

Odkazy

Facebook

TOP

Všetky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Hory, Krajina, Poľsko, Príroda, Zahraničie

Gliczarów Górny

23/02/202305/01/2025 skala

Komorné mesto Gliczarów Górny sa nachádza v tatranskej oblasti na kopci medzi Bielym Dunajcom až po Bukowinu Tatrzu. Je jedným z najvyššie položených miest v Poľsku (Jola Walkosz). Pozostáva z týchto častí: Jurzyste, Matygówka, Bartków Wierch, Fiśkowa Dolina a Dziadkówka (Wikipedia PL). Prvé zmienky sú z polovice 17. storočia. Obec bola založená po valaskom práve. Prví obyvatelia pastieri oviec a poľnohospodári. Po roku 1945 bola obec rozdelená na Gliczarów Dolny a Gliczarów Górny. Domáci si cenia svoju kultúru a tradície, často sa obliekajú do nádherných goralských krojov. V oblasti sa zachovalo podhalské nárečie (Jola Walkosz). Tradičné oblečenie je charakteristickým prvkom rodinných, cirkevných a štátnych osláv. Zachovali sa tu archaické dialekty, zvyky, rituály, hudba, spev, tanec, architektúra, ľudové umenie (i‑tatry.pl). Obecný katolický kostol je postavený v tatranskom štýle. Z Glyczarowa sú nádherné výhľady na Tatry. S obcou je spojená jedna z najťažších cyklistických etáp Okolo Poľska, tzv. Glyczarowska stena (Jola Walkosz).

Gliczarów Górny is located in the Tatra region on a hill between the White Dunajec and Bukowina Tatrzańska. It is one of the highest situated towns in Poland (Jola Walkosz). It consists of the following parts: Jurzyste, Matygówka, Bartków Wierch, Fiśkowa Dolina, and Dziadkówka (Wikipedia PL). The first mentions date back to the mid-17th century. The village was founded after the Wallachian law. The first inhabitants were shepherds and farmers. After 1945, the village was divided into Gliczarów Dolny and Gliczarów Górny. The locals value their culture and traditions, often dressing in beautiful highlander costumes. The Podhale dialect has been preserved in the area (Jola Walkosz). Traditional clothing is a characteristic feature of family, religious, and state celebrations. Archaic dialects, customs, rituals, music, singing, dancing, architecture, and folk art have been preserved here (i‑tatry.pl). The village’s Catholic church is built in the Tatra style. Gliczarów offers beautiful views of the Tatra Mountains. The village is connected to one of the toughest cycling stages in the Tour de Pologne, known as the Glyczarów Wall (Jola Walkosz).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

Česko, Krajina, Moravské, Obce, Severná Morava, Zahraničie

Rajnochovice – obec lesa aj valašskej katedrály

22/01/202305/01/2025 skala

Rajnochovice sú turistickým centrom Hostýnskych vrchov. Obec je pestrá, prevažne zalesnená z mnohými pasienkami, ktoré sú dedičstvom osídľovania. V lete tu je trojnásobné množstvo obyvateľov, nachádza sa tu viac ako 550 rekreačných chát a objektov (rajnochovice.cz). Rajnochovice vznikli z niekoľkých osád: Polom, Hodonovice, Černá ves, Kateřinice, Košov a iné, v ktorých žili drevári, uhliari, pastieri, roľníci, strechári. V roku 1640 sa narodil bača Mikuláš Rajnoch, slúžil na kelčskom panstve. 8. máj 1721 je dátum založenia Rajnochovíc. Historická názov obce je Zálhotí. V okolí Hostýna vznikali huty a mlyny, na území dnešnej obce bola postavená vysoká pec a mlyn. V roku 1775 v Rajnochoviciach žilo 1775 obyvateľov (rajnochovice.cz).

Neďaleko od dnešného cintorína stál v minulosti drevený kostolík svätej Anny, zrejme z 12. storočia. Vedľa dal kardinál Wolfgang z Schrattenbachů postaviť chrám Narodenia Panny Márie a svätej Anny v rokoch 1711 – 1716. Je nazývaný “valašskou katedrálou”, funguje ako pútnické miesto, každoročne sa tu koná púť (rajnochovice.cz).

V roku 1775 bolo v Rajnochoviciach päť vodných píl a dva mlyny. Koncom 19. storočia 7 mlynov. V súčasnosti sú tu dve píly (rajnochovice.cz). V rokoch 1904 až 1906 bola v Rajnochoviciach vybudovaná úzkokoľajná lesná železnica za účelom zvážania dreva k píle. Vozne mali nosnosť 6000 kg. Súčasťou boli dva osobné vozne pre výlety panstva. Po jej likvidácii v roku 1925 ostala dodnes malebná lesná cesta “štreka” (rajnochovice.cz).

Najväčším bohatstvom obce boli vždy a sú lesy. Drevo sa z lesov v minulosti nezvážalo, ale splavovalo. Pre zvýšenie toku vody sa vybudovali malé priehrady, tzv. “klauzy”. Klauza na Rosošence sa zachovala dodnes. Splavovanie trvalo 10 až 14 dní (rajnochovice.cz). Rajnochovice sú známe aj výrobou rázovitej “rajnochovskej keramiky” – toufar. ktorá sa tvorila v 19. storočí (rajnochovice.cz).

Rajnochovice is a tourist center of the Hostýn Hills. The village is diverse, predominantly forested with many meadows, which are a legacy of settlement. In the summer, the population triples, and there are more than 550 recreational cottages and facilities (rajnochovice.cz). Rajnochovice originated from several settlements: Polom, Hodonovice, Černá Ves, Kateřinice, Košov, and others, where woodcutters, charcoal burners, shepherds, farmers, and roofers lived. In 1640, the shepherd Mikuláš Rajnoch was born, who served in the Kelč estate. May 8, 1721, is the date of the founding of Rajnochovice. The historical name of the village is Zálhotí. Ironworks and mills were established near Hostýn, and a blast furnace and mill were built in the territory of today’s village. In 1775, there were 1,775 inhabitants in Rajnochovice (rajnochovice.cz).

Not far from the current cemetery stood a wooden church of St. Anne in the past, probably from the 12^th century. Next to it, Cardinal Wolfgang of Schrattenbach had the Church of the Nativity of the Virgin Mary and St. Anne built between 1711 and 1716. It is called the “Valassian Cathedral” and serves as a pilgrimage site, hosting an annual pilgrimage (rajnochovice.cz).

In 1775, there were five water sawmills and two mills in Rajnochovice. By the end of the 19^th century, there were seven mills. Currently, there are two sawmills (rajnochovice.cz). From 1904 to 1906, a narrow-gauge forest railway was built in Rajnochovice for transporting timber to the sawmill. The wagons had a capacity of 6000 kg. It included two passenger wagons for estate excursions. After its liquidation in 1925, the picturesque forest road “štreka” remained to this day (rajnochovice.cz).

The greatest wealth of the village has always been and remains the forests. Wood from the forests was not transported but floated. Small dams, called “klauzy,” were built to increase the water flow. The klauza at Rosošenka has been preserved to this day. Floating lasted 10 to 14 days (rajnochovice.cz). Rajnochovice are also known for the production of distinctive “Rajnochovice ceramics” – toufar, which was created in the 19^th century (rajnochovice.cz).

Rajnochovice jsou turistickým centrem Hostýnských vrchů. Obec je pestrou, převážně zalesněnou s mnoha pastvinami, které jsou dědictvím osídlení. V létě zde žije trojnásobek obyvatelstva, a nachází se zde více než 550 rekreačních chat a objektů. Rajnochovice vznikly z několika osad: Polom, Hodonovice, Černá ves, Kateřinice, Košov a další, kde žili dřevorubci, uhlíři, pastevci, rolníci, šindeláři. V roce 1640 se narodil bača Mikuláš Rajnoch, sloužil na kelčském panství. 8. května 1721 je datem založení Rajnochovic. Historický název obce je Zálhotí. V okolí Hostýna vznikaly hutě a mlýny, na území dnešní obce byla postavena vysoká pec a mlýn. V roce 1775 v Rajnochovicích žilo 1775 obyvatel. Nedaleko od dnešního hřbitova stál v minulosti dřevěný kostelík svaté Anny, zřejmě z 12. století. Vedle dal kardinál Wolfgang z Schrattenbachů postavit chrám Narození Panny Marie a svaté Anny v letech 1711 – 1716. Je nazýván “valašskou katedrálou”, funguje jako poutní místo, každoročně se zde koná pouť. V roce 1775 bylo v Rajnochovicích pět vodních pil a dva mlýny. Koncem 19. století 7 mlýnů. V současnosti jsou zde dvě pily. V letech 1904 až 1906 byla v Rajnochovicích vybudována úzkorozchodná lesní železnice za účelem zvážení dřeva k pílám. Vozíky měly nosnost 6000 kg. Součástí byly dva osobní vozy pro výlety panstva. Po její likvidaci v roce 1925 zůstala dodnes malebná lesní cesta “štreka”. Největším bohatstvím obce byly vždy a jsou lesy. Dřevo se z lesů v minulosti nezváželo, ale splavovalo. Pro zvýšení toku vody se postavily malé přehrady, tzv. “klauzy”. Klauza na Rosošence se zachovala dodnes. Splavování trvalo 10 až 14 dní. Rajnochovice jsou známé i výrobou rázovité “rajnochovské keramiky” – toufar, která se tvořila v 19. století.

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

Horné Považie, Krajina, Neživé, Obce, Považské, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby

Čičmany – obec ľudovej architektúry

03/01/202321/01/2025 skala

Čičmany sú národopisnou lokalitou charakteristickou starobylými krojmi, maľovanými drevenicami a svojráznym folklórnym prejavom. Nachádza sa v Čičmanskej kotline pod vrchom Strážovec, neďaleko od prameňa rieky Rajčianka. Vznik obce je opradený rôznymi teóriami, ktoré hovoria o nemeckom, bulharskom aj rumunskom pôvode. Pravdepodobne však Čičmany boli osídlené na základe valašského práva. Prvá písomná zmienka je z roku 1272 (obeccicmany.sk). Historické názvy: Cziczman, Chychman, Chichman, Cžicžmany, Csicsmán, Csicsmány. V roku 1598 tu bolo 43 domov, v roku 1784 126 domov a 1275 obyvateľov (e‑obce.sk).

V roku 1977 bola dolná časť obce vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Miestne ľudové kroje obsahujú výšivky s geometrickou ornamentikou. Na ploche 25.61 km² tu žije 129 obyvateľov. Obec leží v nadmorskej výške 655 metrov nad morom. V minulosti sa obyvatelia Čičmian zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec, predajom bryndze a výrobou papúč. Názov obce má indoeurópsky základ, ktorý prešiel do staroslovienčiny a znamená “usadlosť vo vrchoch – Vrchovany”. Požiare v rokoch 1907, 1921 a 1945 zničili vzácne zrubové stavby, zmenili celkový vzhľad obce a spôsobili ústup výstavby tradičných dreveníc v prospech murovaných domov. Architektúra obce Čičmany pripomína i dnes perníkové domčeky a to hlavne pre geometrickú ornamentálnu výzdobu vonkajších stien domov, ktorá sa začala používať asi pred 200 rokmi. Miestny ľudový odev je zhotovený z bieleho plátna. Veľký podiel na hodnote a popularite čičmianskeho kroja má výšivka, ktorá vyniká svojou technickou dokonalosťou, bohatosťou motívov a ornamentálnou a farebnou kompozíciou. Práve z charakteru ornamentálnej výzdoby i červeného vlneného tkaného pásu, ktorý je súčasťou ženského odevu, sa predpokladá balkánsky pôvod Čičmian. Starobylý ráz, ktorý si čičmiansky kroj zachoval dodnes, ako aj ľudový odev okolitých dedín (Zliechov, Čavoj, Valaská Belá), poslúžil etnografom ako model pre rekonštrukciu staroslovienskeho odevu (Wikipedia).

Ľudová architektúra v Čičmanoch pútala záujem verejnosti už od konca 19. storočia. Architekt Dušan Jurkovič inicioval v roku 1985 prezentovanie čičmianskeho poschodového domu na Národopisnej výstave československej v Prahe. Záujem pútali najmä výzdobou vonkajších stien. Na tmavý podklad steny domu sa bielym vápnom maľovali jednoduché geometrické vzory. V 19. storočí bola už maľba rozvinutá vo forme zdobenia častí okolo okien, dverí, spodných trámov, výzdoba bola sústredená okolo konštrukčných prvkov. Súťaž o najkrajšie vymaľovaný dom spôsobila návrat ku tradičnej vonkajšej ornamentálnej výzdobe po viacerých požiaroch a výstavbách. Výzdoba sa obohatila o nové prvky prevzaté z čičmianskej výšivky. Súčasná podoba Čičmian je výsledkom výstavby po roku 1921. Požiarom 8.10.1921 bola zničená značná časť obce. Ostala zachovaná len malá časť severne od kostola. Výstavba zhorenej časti bola ukončená v roku 1928. Celkovo sa postavilo 66 domov a 29 hospodárskych budov. Dnes je rezervácia zahŕňa 115 zrubových domov, 36 z nich je evidovaných ako národné kultúrne pamiatky (Informačná tabuľa).

Čičmany is a folklore site characterized by ancient costumes, painted wooden houses, and distinctive folk expression. It is located in the Čičmanska kotlina below the Strážovec peak, near the source of the Rajčianka River. The origin of the village is surrounded by various theories, which mention German, Bulgarian, and Romanian origins. However, Čičmany was likely settled based on Wallachian law. The first written mention dates back to 1272 (obeccicmany.sk). Historical names include Cziczman, Chychman, Chichman, Cžicžmany, Csicsmán, Csicsmány. In 1598, there were 43 houses, and in 1784, 126 houses and 1275 inhabitants (e‑obce.sk).

In 1977, the lower part of the village was declared a cultural reserve of folk architecture. Local folk costumes feature embroidery with geometric ornamentation. The area covers 25.61 km², with 129 inhabitants. The village is located at an altitude of 655 meters above sea level. In the past, the residents of Čičmany were engaged in agriculture, sheep farming, selling bryndza cheese, and making slippers. The name of the village has an Indo-European origin, which passed into Old Slovene and means “settlement in the mountains – Vrchovany.” Fires in 1907, 1921, and 1945 destroyed valuable log buildings, changed the overall appearance of the village, and led to a decline in the construction of traditional wooden houses in favor of brick ones. The architecture of Čičmany resembles gingerbread houses to this day, mainly due to the geometric ornamental decoration on the outer walls of houses, which began to be used about 200 years ago. Local folk clothing is made of white canvas. A significant part of the value and popularity of the Čičmany costume is the embroidery, which stands out for its technical perfection, richness of motifs, and ornamental and color composition. The Balkan origin of Čičmany is assumed from the character of the ornamental decoration and the red woolen woven belt, which is part of the women’s costume. The ancient character preserved by the Čičmany costume to this day, as well as the folk costumes of surrounding villages (Zliechov, Čavoj, Valaská Belá), served ethnographers as a model for the reconstruction of Old Slavic clothing (Wikipedia).

The folk architecture of Čičmany has attracted public interest since the late 19^th century. Architect Dušan Jurkovič initiated the presentation of a Čičmany two-story house at the Czechoslovak Ethnographic Exhibition in Prague in 1895. The decorations on the exterior walls were particularly captivating. Simple geometric patterns were painted with white lime on the dark base of the house walls. By the 19^th century, the painting style had evolved to decorate areas around windows, doors, lower beams, and structural elements. A competition for the most beautifully painted house led to a revival of traditional exterior ornamental decoration after several fires and subsequent reconstructions. The decorations were enriched with new elements inspired by Čičmany embroidery. The current appearance of Čičmany is a result of reconstruction after 1921. A significant part of the village was destroyed by a fire on October 8, 1921. Only a small area north of the church remained intact. The reconstruction of the burned section was completed in 1928. In total, 66 houses and 29 farm buildings were built. Today, the reservation includes 115 log houses, 36 of which are registered as national cultural monuments (information board).