Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Zamagurie, Biotopy, Fotografie

Lesnica je krásne miesto na Zamagurí

Hits: 2995

Ráno v Lesnici začína hmlou, ktorá sa ako tichý dych Dunajca vkráda do dolín a obopína lesov. Z hôr sa vynárajú ostré , ktoré sa strácajú v závoji oblakov. Hmla sa prevaľuje ponad kopce, akoby zakrývala tajomstvá dávnych generácií. Z drsnej horskej scenérie prechádza do otvorenej mozaiky polí a lúk. Tu už nepanuje dramatická hmla, ale slnečný pokoj: zelené stráne, žlté a biele drevenice, ktoré sa roztrúsili po úbočiach. Lesnica je kontrastov – dráma hôr a jemnosť polí, tvrdosť skál a mäkkosť hmiel. Kto sem príde, odchádza s pocitom, že sa dotkol niečoho pradávneho a pravdivého.

Lesnica je horská obec v severovýchodnom Slovensku, v okrese , pri hranici s Poľskom. Nachádza sa na úpätí Malých Pienin vo výške približne 485 m nad morom a rozprestiera sa na ploche asi 14,6 km². Údaje z roku 2024 evidujú približne 490 obyvateľov. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1297. Obec sa nachádza v najsevernejšej oblasti Pieninského národného parku (Wikipedia). Lesnica vznikla vďaka šoltýskym kolonistom v 13. storočí, prvýkrát je doložená v listine z roku 1297, keď bola územie udelené a osídlené (Rafting Pieniny).

Dominantou je kostol svätého Michala archanjela zo 16. storočia vybudovaný na gotických základoch, v radovej zástavbe s postrannými vstupnými bránami a drevenice z hrubých brvien. Zachovalo sa aj niekoľko goralských stavebných pamiatok. Otvorenie pešieho priechodu Lesnica-Szcawnica v roku 1996 ponúka turistom možnosť poznať aj krásy susedného poľského územia. Šoltýsi Gorgeyovci z Toporca založili časť obce, ktorá sa dodnes nazýva Stará Lesnica. Popri nej existovala v 15. storočí už aj Nová Lesnica. V 19. storočí Lesnicu často navštevovali kúpeľní hostia, ktorí prechádzali medzi Smerdžonkou (Červený Kláštor) a Szczawnicou. V období 1938-1939 prináležala Poľsku. Zachovalo sa tu veľa povestí viažucich sa k Pieninám a v obci sa ešte čiastočne nosí menej zdobený goralský kroj (https://eastslovakia.szm.com/). V stredoveku sa Lesnica rozčlenila na Malú a Veľkú Lesnicu podľa majetkoprávnych sporov. V 16. storočí prevzali správu kláštorní rehoľníci z Červeného Kláštora (Rafting Pieniny). Obyvatelia sa tradične živili poľnohospodárstvom, pastierstvom a remeslami – spracovaním dreva, rezbárstvom a tkaním. V minulosti občania pracovali v lesoch (pieniny.sk). V Lesnici sa dodnes zachovala tradičná goralská – drevenice z hrubých brvien, zariadenia z kamenných pivníc aj nekropola rodinných pamiatok. Dodržiavajú sa aj miestne goralské kroje (pieniny.sk).

Lesnica ponúka ideálne podmienky pre prírodné zážitky a turistiku – leží na konci turistických trás raftingových splavov na drevených pltiach, ktoré vedú cez prielom Dunajca. Trasa siaha od Majer až po obec Lesnica (11 km), druhá variant trasy z Červeného Kláštora má dĺžku 9 km (travelguide.sk). Prielom Lesnického potoka je zaujímavý prírodný kaňon hlboký až 300 m s krasovými útvarmi priamo pri Lesnici (Wikipedia). Medzi obľúbené patrí chodník „Prielomom Dunajca na Haligovské “ aj trasa „Malými Pieninami“ (Lesnica – Vysoké Skalky – Litmanová) (travelguide.sk). V okolí sa nachádza bohatá a v rámci Pieninského národného parku (sk.wikipedia.org).

Smerom na juh od Lesnice sa krajina postupne otvára z tiesňavy Prielomu Dunajca do podhoria Spišskej Magury a ďalej k Ľubovnianskej vrchovine. Tento priestor má charakter kopaníc a lúk s roztrúsenými hospodárskymi usadlosťami. Južne od obce sa svahy rozbiehajú do menších poľnohospodárskych plôch, pasienkov a lúčnych enkláv, ktoré sú oddelené pásmi lesov. Typické sú goralmi udržiavané s množstvom kvetov a horských bylín (pieniny.sk). V nižších častiach prevládajú bukové a jedľové , ktoré prechádzajú do zmiešaných porastov. Nad Lesnicou vystupujú kopce s nadmorskou výškou 700 – 900 m, z ktorých sa otvárajú pohľady na celé . Krajina poskytuje krásne na zozadu – od Lesnického sedla je možné vidieť ostré vápencové bralá, zatiaľ čo na juhu sa dvíhajú Spišská Magura a Levočské vrchy. Za jasného počasia sa z hrebeňov nad Lesnicou dá zazrieť aj Vysoké Tatry (rafting-pieniny.sk). Dodnes sú badateľné tradičného hospodárenia – terasové , drevené stodoly a salaše. Krajina má stále pôvodný horský charakter, bez väčších zásahov modernej urbanizácie. Lesnica tak pôsobí ako prechod medzi drsnými Pieninami a miernejším Spišom (pieniny.sk).


Morning in Lesnica begins with fog, which, like the silent breath of the Dunajec, seeps into the valleys and wraps around the silhouettes of the forests. From the mountains emerge sharp contours that vanish into the veil of clouds. The mist rolls over the hills as if it were covering the secrets of past generations. From the harsh mountain scenery, the land transforms into an open mosaic of fields and meadows. Here the dramatic fog no longer reigns, but a sunny calm: green slopes, yellow fields, and white wooden cottages scattered along the hillsides. Lesnica is a land of contrasts – the drama of the mountains and the softness of the fields, the hardness of the rocks and the gentleness of the mists. Whoever comes here leaves with the feeling of having touched something ancient and true.

Lesnica is a mountain village in northeastern Slovakia, in the Stará Ľubovňa district, near the Polish border. It lies at the foot of the Little Pieniny at an altitude of approximately 485 m above sea level and covers an area of about 14.6 km². In 2024, it had about 490 inhabitants. The first written record of the village dates back to 1297. The village is located in the northernmost area of the Pieniny National Park (Wikipedia). Lesnica was founded thanks to the šoltýs colonists in the 13th century, first mentioned in a charter of 1297 when the land was granted and settled (Rafting Pieniny).

The dominant landmark of the village is the Church of St. Michael the Archangel from the 16th century, built on Gothic foundations, row houses with side entrance gates, and log houses made of massive beams. Several Goral architectural monuments have been preserved. The opening of the pedestrian crossing Lesnica–Szczawnica in 1996 offers tourists the opportunity to discover the beauty of the neighboring Polish territory. The šoltýs family Gorgey of Toporec founded part of the village, which is still called Stará Lesnica (Old Lesnica). Alongside it, Nová Lesnica (New Lesnica) already existed in the 15th century. In the 19th century, Lesnica was frequently visited by spa guests passing between Smerdžonka (Červený Kláštor) and Szczawnica. In the period 1938–1939, it belonged to Poland. Many legends connected with the Pieniny have been preserved here, and a simpler version of the traditional Goral costume is still partly worn (eastslovakia.szm.com). In the Middle Ages, Lesnica was divided into Malá and Veľká Lesnica due to property disputes. In the 16th century, the administration was taken over by monks from Červený Kláštor (Rafting Pieniny). The inhabitants traditionally lived from agriculture, shepherding, and crafts – woodworking, carving, and weaving. In the past, villagers worked in the forests (pieniny.sk). Traditional Goral architecture has been preserved in Lesnica – wooden log houses, stone cellars, and a family necropolis. Local Goral costumes are still worn (pieniny.sk).

Lesnica offers ideal conditions for nature experiences and tourism – it lies at the end of rafting routes on wooden rafts through the Dunajec Gorge. The route from Majer to Lesnica measures 11 km, and another variant from Červený Kláštor is 9 km (travelguide.sk). The Lesnica Gorge is an interesting natural canyon up to 300 m deep with karst formations directly by the village (Wikipedia). Among the popular trails are the path “Through the Dunajec Gorge to the Haligovské Rocks” and the route “Through the Little Pieniny” (Lesnica – Vysoké Skalky – Litmanová) (travelguide.sk). Rich fauna and flora are found in the surroundings within the Pieniny National Park (sk.wikipedia.org).

South of Lesnica, the landscape gradually opens from the Dunajec Gorge into the foothills of the Magura and further to the Ľubovňa Highlands. This area is characterized by scattered settlements, fields, and meadows. South of the village, the slopes spread into smaller agricultural areas, pastures, and meadows, separated by belts of forest. Typical are the Goral-managed meadows with many flowers and mountain herbs (pieniny.sk). In the lower areas prevail beech and fir forests, which transition into mixed woodlands. Above Lesnica rise hills with altitudes of 700–900 m, offering views of all of Zamagurie. The landscape provides beautiful views of the Pieniny from the rear – from the Lesnica saddle it is possible to see sharp limestone cliffs, while to the south the Spiš Magura and the Levoča Hills rise. In clear weather, the High Tatras can be seen from the ridges above Lesnica (rafting-pieniny.sk). Traces of traditional farming – terraced fields, wooden barns, and shepherd’s huts – are still visible. The landscape retains its original mountain character, without major modern urbanization. Lesnica thus acts as a transition between the rugged Pieniny and the gentler Spiš (pieniny.sk).


Poranek w Lesnicy zaczyna się mgłą, która niczym cichy oddech Dunajca wkrada się w i otula sylwetki lasów. Z gór wyłaniają się ostre kontury, które znikają w zasłonie chmur. Mgła przewala się ponad wzgórzami, jakby zakrywała tajemnice dawnych pokoleń. Z surowej, górskiej scenerii krajobraz przechodzi w otwartą mozaikę pól i łąk. Tu już nie panuje dramatyczna mgła, lecz słoneczny spokój: zielone zbocza, żółte łany i białe drewniane chaty rozsiane po stokach. Lesnica to kraina kontrastów – dramat gór i łagodność pól, twardość skał i miękkość mgieł. Każdy, kto tu przybędzie, odchodzi z poczuciem, że dotknął czegoś pradawnego i prawdziwego.

Lesnica to górska wieś w północno-wschodniej Słowacji, w powiecie Stará Ľubovňa, przy granicy z Polską. Leży u podnóża Małych Pienin, na wysokości około 485 m n.p.m., i zajmuje powierzchnię około 14,6 km². W 2024 roku liczyła około 490 mieszkańców. Pierwsza wzmianka pisemna o wsi pochodzi z 1297 roku. Wieś znajduje się w północnej części Pienińskiego Parku Narodowego (Wikipedia). Lesnica powstała dzięki kolonistom sołtysim w XIII wieku, po raz pierwszy wspomniana w dokumencie z 1297 roku, gdy nadano i zasiedlono te ziemie (Rafting Pieniny).

Dominantą wsi jest kościół św. Michała Archanioła z XVI wieku, wzniesiony na gotyckich fundamentach, domy w zabudowie szeregowej z bocznymi bramami wejściowymi i drewniane chaty z grubych bali. Zachowało się również kilka zabytków architektury góralskiej. Otwarcie w 1996 roku przejścia pieszego Lesnica–Szczawnica daje turystom możliwość poznania piękna sąsiedniego, polskiego terytorium. Sołtysi Gorgeyowie z Toporca założyli część wsi, która do dziś nazywa się Stara Lesnica. Obok niej już w XV wieku istniała Nowa Lesnica. W XIX wieku Lesnicę często odwiedzali kuracjusze przechodzący między Smerdżonką (Czerwony Klasztor) a Szczawnicą. W latach 1938–1939 należała do Polski. Zachowało się tu wiele legend związanych z Pieninami, a we wsi nadal częściowo nosi się skromniejszy strój góralski (eastslovakia.szm.com). W średniowieczu Lesnica została podzielona na Małą i Wielką Lesnicę z powodu sporów majątkowych. W XVI wieku zarząd przejęli mnisi z Czerwonego Klasztoru (Rafting Pieniny). Mieszkańcy tradycyjnie zajmowali się rolnictwem, pasterstwem i rzemiosłem – obróbką drewna, rzeźbiarstwem i tkactwem. W przeszłości mieszkańcy pracowali w lasach (pieniny.sk). W Lesnicy zachowała się tradycyjna architektura góralska – drewniane chaty z grubych bali, kamienne piwnice oraz nekropolia rodzinnych pamiątek. Nadal pielęgnuje się miejscowe stroje góralskie (pieniny.sk).

Lesnica oferuje idealne warunki do kontaktu z przyrodą i turystyki – leży na końcu tras spływu Dunajcem na drewnianych tratwach. Trasa z Majera do Lesnicy ma 11 km, druga wariant z Czerwonego Klasztoru ma 9 km (travelguide.sk). Przełom Potoku Lesnickiego to interesujący naturalny wąwóz o głębokości do 300 m z formami krasowymi tuż przy wsi (Wikipedia). Do ulubionych należy szlak „Przełomem Dunajca na Haligowskie Skały” oraz trasa „Małymi Pieninami” (Lesnica – Wysokie Skałki – Litmanowa) (travelguide.sk). W okolicy znajduje się bogata fauna i flora w ramach Pienińskiego Parku Narodowego (sk.wikipedia.org).

Na południe od Lesnicy krajobraz stopniowo otwiera się z przełomu Dunajca ku podnóżom Spiskiej Magury i dalej ku Ľubowiańskiemu Pogórzu. Obszar ten ma charakter rozproszonych gospodarstw, pól i łąk. Na południe od wsi stoki rozchodzą się w mniejsze pola uprawne, pastwiska i enklawy łąk, oddzielone pasami lasów. Typowe są góralskie łąki z wieloma kwiatami i ziołami górskimi (pieniny.sk). W niższych partiach przeważają lasy bukowe i jodłowe, przechodzące w lasy mieszane. Nad Lesnicą wznoszą się wzgórza o wysokości 700–900 m, z których rozciągają się widoki na całe Zamagurze. Krajobraz oferuje piękne panoramy Pienin od tyłu – z Przełęczy Lesnickiej można zobaczyć ostre wapienne skały, podczas gdy na południu wznoszą się Spiska Magura i Góry Lewockie. Przy dobrej pogodzie z grzbietów nad Lesnicą można dostrzec także Wysokie (rafting-pieniny.sk). Do dziś widoczne są ślady tradycyjnego gospodarowania – pola tarasowe, drewniane stodoły i szałasy. Krajobraz zachował swój pierwotny, górski charakter, bez większej urbanizacji. Lesnica jawi się jako przejście między surowymi Pieninami a łagodniejszym Spiszem (pieniny.sk).


Linky


TOP


Panorámy


Lesnica s hmlou


Lesnica a


Lesnica a Rabštín


Lesnica

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Obce, Slovenské, Orava, Polia, Fotografie

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

Hits: 4690

Hruštín má rozlohu 36.5 km2. Jeho miestnou časťou je Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Žije tu viac ako 3 200 obyvateľov. Vyznačuje sa špecifickou architektúrou, ktorá sa rozšírila aj do iných miest Oravy Hruštínsky typ domu je charakteristický dvakrát lomenými štítmi. Hruštín sa odlišuje nárečím, kde sa na konci slov pripája prípona uo (Oskár Mažgút). Hruštín leží v nadmorskej výške 697 metrov nad morom (orava.sk). Najstaršou častou je Črchľa. Jednotlivé chotárne časti sú pomenované podľa prvých osadníkov, sú to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova a Žilová. Ďalšie časti majú tieto názvy: Oráčiny: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice. Lesná plocha: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň, a pasienky: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín patrí do oblasti Hornej Oravy, na ktorú sa začali usádzať pastieri dobytka po roku 1550. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1588. Obyvatelia pestovali , zemiaky a chovali dobytok. Zhotovovali sa odevy s plátna, vlny, vyrábali obuv (hrustin.ocu.sk). Historické názvy obce: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). Názov obce pochádza z rodinného mena Hruška, pričom chotár sa podľa staroslovanskej privlastňovacej koncovky nazýval „Hruščin chotár„, neskôr skrátene „Hruščin“, až sa ustálil vo forme Hruštín. Podľa miestnej názov pochádza od hrušky, ktorá rástla v dnešnej farskej záhrade, pri ktorej sa zdržiavali pastieri. Priestor, v ktorom sa nachádza dnešná obec Hruštín, bol až do polovice 16. storočia silne zalesnený. Zakladanie bolo náročné. Osadníci museli vyklčovať les, pripraviť políčka a splniť poddanské povinnosti voči zemepánovi Oravského hradu (hrustin.sk). 

Rozsiahla kolonizácia Oravského Zamaguria začala po roku 1550, keď na Hornú Oravu prichádzali pastieri s dobytkom a postupne sa tu usádzali. Osadníci sa usídlili okolo prúdu Bielej Oravy a Hruštínky, pričom oravské hradné panstvo sa snažilo nových osadníkov pripútať k pôde jej pričleňovaním. Prvými osadníkmi boli šoltýsi Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut a Roman. Usídlili sa nad ľavým brehom v jednom rade v smere západ-východ, pričom mali čelá orientované na juhovýchod. Hruštínske domy boli výlučne drevené, pričom aj v roku 1920 bolo v obci len 5-6 murovaných domov. Domy boli stavané v jednotnom štýle. Predná izba s dvoma-troma oknami, kuchyňa s otvoreným ohniskom, komora, podpivničenie u zámožnejších gazdov, stodola, maštaľ a humno tvoriace hospodársky dvor. Hruštínske drevenice boli v 60. rokoch 20. storočia považované za jedny z najzachovalejších a najkrajších na Orave. Kroj tvorilo „žrebné“ plátno na vrecia a plachty, „pačesné“ plátno na spodné prádlo a kabáty, súkenné nohavice, vesty a „halieny“ lemované zelenou stužkou, ovčie kožuchy a lipnické kabáty, kožené krpce upevnené „nákoncím“, dievčenské „vygany“ s ozdobnými „šmihlíkmi“ a „partičkami“. Jedálniček tvoril chlieb z ovsa, jačmeňa alebo jačmeňa s pšenicou, kaše z jačmenných krúpov (lohaza, geršňa), halušky, čír a kulaša ako základné múčne jedlá, kapustnica a bryndza, občas mäso, väčšinou len pri sviatkoch. Strava sa varila prevažne na otvorenom ohnisku a jedlo sa delilo medzi celú rodinu z jednej misky drevenými lyžicami (hrustin.sk).

Na začiatku 20. storočia v Hruštíne v 297 domoch žilo 1 467 obyvateľov (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne sa pestovalo veľa ľanu na tkanie plátna. Olejáreň tu postavil v roku 1951 Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Na brehu potoka Hruštínky boli postavená píla, mlyn, dubiareň a valcha. V Hruštíne bola veľmi rozšírená výroba šindľa, ktorý bol vyrábaný ručne z jedľového alebo smrekového dreva (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne pôsobí viacero ľudových rezbárov. Jedným z nich je Štefan Hruboš, ktorý tvorí drevené súpravy črpákov, pohá­re, súdky, vázičky a miniatúrne maselnice. Výrobcom fujár je Ján Slivčák. Jeho fujary sú zdobené vruborezom. Ján Šeliga vyrezáva plastiky (hrustin.ocu.sk).

Hruštín sa nachádza na severných svahoch Oravskej Magury. Jedným z obľúbených turistických cieľov je Vasiľovská hoľa, ktorá sa týči do výšky 1150 metrov nad morom a poskytuje nádherné na okolitú krajinu. Pre milovníkov zimných športov je v blízkosti obce lyžiarske stredisko SKI Zábava Hruštín, ktoré ponúka približne 5 km zjazdových tratí rôznej náročnosti. Okrem zjazdového lyžovania sú v okolí upravované trate pre bežkárov a možnosti pre freeride (slovakia.travel). Obec si zachováva bohaté kultúrne tradície, miestne folklórne a hudobné pravidelne vystupujú na rôznych podujatiach. Kultúrny dom v Hruštíne slúži ako centrum spoločenského diania, kde sa konajú rôzne , a stretnutia obyvateľov (hrustin.sk).


Hruštín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňovka (hrustin.ocu.sk). More than 3,200 inhabitants live here. The village is known for its distinctive architecture, which has spread to other parts of . The Hruštín-style house is characterized by double-bent gables. Hruštín is distinguished by its dialect, where words often end with the suffix uo (Oskár Mažgút). The village is situated at an altitude of 697 meters above sea level (orava.sk). The oldest part of the village is Črchľa. Various local land areas are named after the first settlers, these are rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova, and Žilová. Other parts have the following names:

  • Arable lands: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
  • Forested areas: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
  • Meadows and pastures: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín belongs to the Upper Orava region, where cattle herders began to settle after 1550. The first written mention of the village dates back to 1588. The inhabitants cultivated grain, and potatoes, and raised livestock. Clothes were made from linen and wool, and footwear was also produced (hrustin.ocu.sk).

Historical names of the village: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). The name of the village comes from the family name Hruška, and the local land was originally called Hruščin chotár according to the Old Slavic possessive suffix, which was later shortened to Hruščin and finally standardized as Hruštín. According to local tradition, the name originated from a pear tree (hruška in Slovak) that grew in today’s parish garden, where shepherds used to gather. The area where Hruštín is now located was heavily forested until the mid-16th century. Establishing the settlement was challenging; settlers had to clear the forest, prepare fields, and fulfill feudal obligations to the Orava Castle estate (hrustin.sk).

The extensive colonization of Orava’s region began after 1550 when cattle herders arrived in Upper Orava and gradually settled there. The settlers established themselves along the flow of the White Orava and Hruštínka rivers, with the Orava estate striving to bind them to the land through land allocations. The first settlers were the šoltýs (local administrators) Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut, and Roman. They settled on the left bank of the river in a row of houses oriented west-east, with their facades facing southeast. Hruštín houses were exclusively wooden, and even in 1920, there were only 5-6 brick houses in the village. The houses followed a uniform style: a front room with two or three windows, a kitchen with an open hearth, a pantry, a basement for wealthier farmers, a barn, a stable, and a granary forming an agricultural yard. Hruštín’s wooden houses were considered some of the best-preserved and most beautiful in Orava during the 1960s.

The local folk costume included žrebné linen for sacks and sheets, pačesné linen for undergarments and coats, woolen trousers, vests, and halieny (traditional jackets) trimmed with green ribbon, sheepskin coats, and lipnické coats, as well as leather moccasins fastened with nákoncím, girls‘ vygany dresses with decorative šmihlíky and partičky. The diet consisted mainly of oat, barley, or wheat-barley bread, porridge from barley groats (lohaza, geršňa), dumplings, číra and kulaša as staple flour-based dishes, cabbage soup, and bryndza cheese. Meat was rarely consumed, mainly during holidays. Food was mostly cooked on an open hearth, and meals were shared from a single wooden bowl using wooden spoons (hrustin.sk).

At the beginning of the 20th century, Hruštín had 1,467 inhabitants living in 297 houses (hrustin.ocu.sk). The village was known for flax cultivation for linen production. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). A sawmill, mill, tannery, and fulling mill were built along the Hruštínka stream. The production of wooden shingles, handmade from fir or spruce wood, was widespread in Hruštín (hrustin.ocu.sk).

Several folk woodcarvers operate in Hruštín. One of them is Štefan Hruboš, who makes wooden sets of črpáky (traditional wooden cups), goblets, barrels, vases, and miniature butter churns. Ján Slivčák is a maker of fujara shepherd’s flutes, decorated with carved patterns. Ján Šeliga carves sculptures (hrustin.ocu.sk).

Hruštín is located on the northern slopes of Oravská Magura. One of the popular hiking destinations is Vasiľovská hoľa, which rises to an altitude of 1,150 meters and offers stunning views of the surrounding landscape. For winter sports enthusiasts, the nearby Ski Zábava Hruštín ski resort offers around 5 km of downhill slopes of varying difficulty. In addition to downhill skiing, cross-country skiing trails and freeride opportunities are available in the area (slovakia.travel). The village maintains rich cultural traditions, with local folklore and music groups regularly performing at various events. The cultural center in Hruštín serves as a hub for social activities, hosting events, exhibitions, and community gatherings (hrustin.sk).


Hruštín ma powierzchnię 36,5 km². Jego lokalną częścią jest Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Mieszka tu ponad 3 200 mieszkańców. Wieś charakteryzuje się specyficzną architekturą, która rozprzestrzeniła się również na inne miejscowości Orawy. Domy w stylu hruštińskim wyróżniają się dwukrotnie łamanymi szczytami. Hruštín odznacza się również dialektem, w którym na końcu słów dodawana jest końcówka uo (Oskár Mažgút). Wieś leży na wysokości 697 metrów nad poziomem morza (orava.sk). Najstarszą częścią miejscowości jest Črchľa. Poszczególne części gruntów zostały nazwane na cześć pierwszych osadników, są to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova i Žilová.

Inne części noszą następujące nazwy:

  • Grunty orne: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
  • Tereny leśne: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
  • Łąki i pastwiska: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín należy do regionu Górnej Orawy, gdzie po 1550 roku zaczęli osiedlać się pasterze bydła. Pierwsza pisemna wzmianka o miejscowości pochodzi z 1588 roku. Mieszkańcy uprawiali zboże, ziemniaki i hodowali bydło. Wytwarzali odzież z lnu i wełny oraz produkowali obuwie (hrustin.ocu.sk).

Historyczne nazwy miejscowości: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk).

Nazwa miejscowości pochodzi od nazwiska rodzinnego Hruška, a jej teren nazywano pierwotnie Hruščin chotár, co później skrócono do Hruščin, aż ostatecznie ustaliła się forma Hruštín. Według miejscowej tradycji nazwa pochodzi od gruszy (hruška po słowacku), która rosła w obecnym ogrodzie parafialnym, gdzie często przebywali pasterze. Obszar, na którym dziś znajduje się Hruštín, aż do połowy XVI wieku był gęsto zalesiony. Zakładanie osady było trudnym procesem – osadnicy musieli karczować las, przygotowywać pola uprawne oraz spełniać obowiązki feudalne wobec właściciela zamku orawskiego (hrustin.sk).

Rozległa kolonizacja Orawskiego Zamagurza rozpoczęła się po 1550 roku, kiedy to na Górną Orawę przybywali pasterze ze stadami bydła i stopniowo osiedlali się w tym rejonie. Osadnicy osiedlili się wzdłuż Białej Orawy i Hruštínki, a właściciele zamku orawskiego starali się przywiązać ich do ziemi poprzez nadawanie gruntów. Pierwszymi osadnikami byli sołtysi: Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut i Roman. Osiedlili się po lewej stronie rzeki w jednym rzędzie domów w kierunku zachód-wschód, z fasadami skierowanymi na południowy wschód. Domy w Hruštínie były wyłącznie drewniane, a nawet w 1920 roku w miejscowości znajdowało się jedynie 5-6 domów murowanych. Budynki miały jednolity styl: przedni pokój z dwoma-trzema oknami, kuchnię z otwartym paleniskiem, spiżarnię, piwnicę u bogatszych gospodarzy, stodołę, stajnię oraz spichlerz tworzący gospodarstwo. Drewniane domy w Hruštínie były w latach 60. XX wieku uznawane za jedne z najlepiej zachowanych i najpiękniejszych na Orawie.

Strój ludowy składał się z lnu žrebné na worki i prześcieradła, lnu pačesné na bieliznę i płaszcze, wełnianych spodni, kamizelek oraz halieny (płaszcza) obszytego zieloną tasiemką, owczych kożuchów, płaszczy lipnickich, skórzanych kierpców wiązanych nákoncím, dziewczęcych vygany ozdobionych šmihlíkmi i partičkami. Dieta mieszkańców opierała się na chlebie z owsa, jęczmienia lub jęczmienia zmieszanego z pszenicą, kaszach jęczmiennych (lohaza, geršňa), haluškach, číra i kulaša jako podstawowych daniach mącznych, kapuśniaku i bryndzy. Mięso spożywano rzadko, głównie podczas świąt. Jedzenie gotowano głównie na otwartym palenisku, a posiłki były spożywane przez całą rodzinę z jednej drewnianej miski przy pomocy drewnianych łyżek (hrustin.sk).

Na początku XX wieku w Hruštínie mieszkało 1 467 mieszkańców w 297 domach (hrustin.ocu.sk). We wsi uprawiano len na potrzeby tkactwa. Olejarnię wybudował w 1951 roku Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Nad brzegiem potoku Hruštínka znajdował się tartak, młyn, garbarnia oraz folusz. W Hruštínie powszechna była produkcja gontów, które były ręcznie wykonywane z drewna jodłowego lub świerkowego (hrustin.ocu.sk). W Hruštínie działa wielu ludowych rzeźbiarzy. Jednym z nich jest Štefan Hruboš, który tworzy drewniane zestawy črpáków (tradycyjnych kubków), kielichy, beczułki, wazoniki i miniaturowe maselniczki. Producentem fujar jest Ján Slivčák, który zdobi je rzeźbieniem w drewnie. Ján Šeliga wykonuje rzeźby (hrustin.ocu.sk).

Hruštín znajduje się na północnych stokach Orawskiej Magury. Jednym z popularnych celów turystycznych jest Vasiľovská hoľa, która wznosi się na wysokość 1 150 metrów nad poziomem morza i oferuje wspaniałe widoki na okoliczny krajobraz. Dla miłośników sportów zimowych w pobliżu miejscowości znajduje się ośrodek narciarski SKI Zábava Hruštín, który oferuje około 5 km tras zjazdowych o różnym stopniu trudności. Oprócz narciarstwa zjazdowego w okolicy znajdują się przygotowane trasy biegowe oraz możliwości freeride’u (slovakia.travel). Miejscowość pielęgnuje bogate tradycje kulturowe – lokalne zespoły folklorystyczne i muzyczne regularnie występują na różnych wydarzeniach. Dom Kultury w Hruštínie służy jako centrum życia społecznego, organizując wydarzenia, wystawy i spotkania mieszkańców (hrustin.sk).


TOP

Všetky

Krajina, Slovensko, Príroda, Liptov, Hory, Biotopy, Fotografie

Štrba

Hits: 2734

Štrba je podtatranská obec, v ktorej žije 3890 obyvateľov (vysoke-tatry.info). Leží na južnom úpätí Vysokých Tatier v nadmorskej výške približne 829 metrov. Jej poloha v Podtatranskej kotline ju umiestňuje medzi Vysoké a Nízke (strba.sk). Bola založená v roku 1280 na panstve liptovského grófa Bogomíra a v prvej písomnej zmienke je jej názov „Chorba“ (vysoke-tatry.info). Iné historické názvy: Csorba, Tschirban (en.wikipedia.org). Zakladateľom bol šoltýs Hotta. Postupne obec patrila rodinám z vetvy Bogomíra. Obyvatelia sa zaoberali pastierstvom, drevorubačstvom, pálením uhlia a vápna, neskôr aj povozníctvom. V roku 1896 postavili z formujúcej sa okolo železničnej stanice Tatranská Štrba ozubnicovú železnicu na Štrbské Pleso. Neďaleko od je aj zaniknutá osada Šoldov, v ktorej stálo kedysi opátstvo, zaniklo však v 14. storočí. Obcou prechádza aj hlavné európske rozvodie medzi Baltským a Čiernym morom (vysoke-tatry.info).

Štrba má rozlohu približne 63,07 km² a žije v nej okolo 3 382 obyvateľov. Obec sa skladá z troch častí: samotná Štrba, Tatranská Štrba a Štrbské Pleso. Tatranská Štrba je známa svojou železničnou stanicou, ktorá je východiskovým bodom ozubnicovej železnice vedúcej na , významné turistické stredisko vo Vysokých Tatrách. Geografická poloha obce poskytuje obyvateľom a návštevníkom jedinečný výhľad na panorámu Vysokých Tatier na severe a hrebene Nízkych Tatier na juhu. Oblasť je bohatá na prírodné krásy, turistické trasy a možnosti na rekreáciu počas celého roka. Štrba je tiež známa svojimi kultúrnymi podujatiami. Jedným z nich je Deň obce Štrba, súčasťou sú hudobné vystúpenia, , predajné stánky a rôzne atrakcie pre (strba.sk).


Štrba is a sub-Tatra village with a population of 3,890 inhabitants (vysoke-tatry.info). It is located on the southern foothills of the High Tatras at an altitude of approximately 829 meters. Its position in the Podtatranská Basin places it between the High and Low Tatras (strba.sk). The village was founded in 1280 on the estate of Count Bogomír, and in the first written record, its name appears as „Chorba“ (vysoke-tatry.info). Other historical names include Csorba and Tschirban (en.wikipedia.org). The founder of the village was the reeve Hotta. Over time, the village belonged to families from the branch of Bogomír. The inhabitants engaged in shepherding, logging, charcoal burning, and lime burning, and later also in carting. In 1896, a cog railway was built from the developing settlement around the Tatranská Štrba railway station to Štrbské Pleso. Near the village is the now-extinct settlement of Šoldov, where a monastery once stood, but it disappeared in the 14th century. Štrba is also crossed by the main European watershed between the Baltic and Black Seas (vysoke-tatry.info).

Štrba has an area of approximately 63.07 km² and a population of around 3,382 inhabitants. The village consists of three parts: Štrba itself, Tatranská Štrba, and Štrbské Pleso. Tatranská Štrba is known for its railway station, which serves as the starting point of the cog railway leading to Štrbské Pleso, a major tourist resort in the High Tatras. The geographical position of the village provides residents and visitors with a unique view of the panorama of the High Tatras to the north and the Low Tatra ridges to the south. The area is rich in natural beauty, hiking trails, and year-round recreational opportunities. Štrba is also known for its cultural events, one of which is the Day of Štrba, featuring musical performances, exhibitions, stalls, and various attractions for children (strba.sk).


Štrba to podtatrzańska wieś, w której mieszka 3 890 mieszkańców (vysoke-tatry.info). Leży u południowych podnóży Wysokich Tatr na wysokości około 829 metrów. Jej położenie w Kotlinie Podtatrzańskiej umieszcza ją między Wysokimi a Niskimi Tatrami (strba.sk). Wieś została założona w 1280 roku na ziemiach hrabiego Liptowskiego Bogomíra, a w pierwszej wzmiance pisemnej jej nazwa pojawia się jako „Chorba“ (vysoke-tatry.info). Inne historyczne nazwy to Csorba i Tschirban (en.wikipedia.org). Założycielem wsi był sołtys Hotta. Z biegiem czasu wieś należała do rodzin z rodu Bogomíra. Mieszkańcy zajmowali się pasterstwem, wyrębem drzew, wytwarzaniem węgla drzewnego i wapna, a później także przewozem towarów. W 1896 roku z rozwijającej się osady wokół stacji kolejowej Tatranská Štrba zbudowano kolej zębata prowadzącą na Štrbské Pleso. Niedaleko wsi znajduje się również zanikła osada Šoldov, w której niegdyś stało opactwo, ale zanikło ono w XIV wieku. Przez Štrbę przebiega także główne europejskie dział wodny między Morzem Bałtyckim a Morzem Czarnym (vysoke-tatry.info).

Štrba ma powierzchnię około 63,07 km² i liczy około 3 382 mieszkańców. Składa się z trzech części: samej Štrby, Tatranskej Štrby i Štrbského Plesa. Tatranská Štrba jest znana ze swojej stacji kolejowej, która stanowi punkt wyjściowy dla kolei zębatej prowadzącej na Štrbské Pleso, ważny ośrodek turystyczny w Tatrach Wysokich. Położenie geograficzne wsi zapewnia mieszkańcom i turystom niepowtarzalny widok na panoramę Tatr Wysokich na północy i grzbiety Tatr Niskich na południu. Region ten obfituje w piękno przyrody, szlaki turystyczne oraz możliwości rekreacji przez cały rok. Štrba jest również znana ze swoich wydarzeń kulturalnych, z których jednym jest Dzień Štrby, obejmujący występy muzyczne, wystawy, stoiska handlowe i różne atrakcje dla dzieci (strba.sk).



TOP

Všetky

 

 

Krajina, Zahraničie, Príroda, Hory, Biotopy, Fotografie

Gliczarów Górny

Hits: 1566

Komorné mesto Gliczarów Górny sa nachádza v tatranskej oblasti na kopci medzi Bielym Dunajcom až po Bukowinu Tatrzu. Je jedným z najvyššie položených miest v Poľsku (Jola Walkosz). Pozostáva z týchto častí: Jurzyste, Matygówka, Bartków Wierch, Fiśkowa Dolina a Dziadkówka (Wikipedia PL). Prvé zmienky sú z polovice 17. storočia. Obec bola založená po valaskom práve. Prví obyvatelia pastieri oviec a poľnohospodári. Po roku 1945 bola obec rozdelená na Gliczarów Dolny a Gliczarów Górny. Domáci si cenia svoju kultúru a , často sa obliekajú do nádherných goralských krojov. V oblasti sa zachovalo podhalské nárečie (Jola Walkosz). Tradičné oblečenie je charakteristickým prvkom rodinných, cirkevných a štátnych osláv. Zachovali sa tu archaické dialekty, zvyky, rituály, , spev, , , ľudové (i-tatry.pl). Obecný katolický kostol je postavený v tatranskom štýle. Z Glyczarowa sú nádherné na Tatry. S obcou je spojená jedna z najťažších cyklistických etáp Okolo Poľska, tzv. Glyczarowska stena (Jola Walkosz).


Gliczarów Górny is located in the Tatra region on a hill between the White Dunajec and Bukowina Tatrzańska. It is one of the highest situated towns in Poland (Jola Walkosz). It consists of the following parts: Jurzyste, Matygówka, Bartków Wierch, Fiśkowa Dolina, and Dziadkówka (Wikipedia PL). The first mentions date back to the mid-17th century. The village was founded after the Wallachian law. The first inhabitants were shepherds and farmers. After 1945, the village was divided into Gliczarów Dolny and Gliczarów Górny. The locals value their culture and traditions, often dressing in beautiful highlander costumes. The Podhale dialect has been preserved in the area (Jola Walkosz). Traditional clothing is a characteristic feature of family, religious, and state celebrations. Archaic dialects, customs, rituals, music, singing, dancing, architecture, and folk art have been preserved here (i-.pl). The village’s Catholic church is built in the Tatra style. Gliczarów offers beautiful views of the Tatra Mountains. The village is connected to one of the toughest cycling stages in the Tour de Pologne, known as the Glyczarów Wall (Jola Walkosz).


Krajina, Zahraničie, Obce, Moravské obce, Česko, Fotografie

Rajnochovice – obec lesa aj valašskej katedrály

Hits: 663

Rajnochovice sú turistickým centrom Hostýnskych vrchov. Obec je pestrá, prevažne zalesnená z mnohými pasienkami, ktoré sú dedičstvom osídľovania. V lete tu je trojnásobné množstvo obyvateľov, nachádza sa tu viac ako 550 rekreačných chát a objektov (rajnochovice.cz). Rajnochovice vznikli z niekoľkých osád: Polom, Hodonovice, Černá ves, Kateřinice, Košov a iné, v ktorých žili drevári, uhliari, pastieri, roľníci, strechári. V roku 1640 sa narodil bača Rajnoch, slúžil na kelčskom panstve. 8. máj 1721 je dátum založenia Rajnochovíc. Historická názov je Zálhotí. V okolí Hostýna vznikali huty a , na území dnešnej obce bola postavená vysoká pec a mlyn. V roku 1775 v Rajnochoviciach žilo 1775 obyvateľov (rajnochovice.cz). 

Neďaleko od dnešného cintorína stál v minulosti drevený kostolík svätej Anny, zrejme z 12. storočia. Vedľa dal kardinál Wolfgang z Schrattenbachů postaviť chrám Narodenia Panny Márie a svätej Anny v rokoch 1711 – 1716. Je nazývaný „valašskou katedrálou“, funguje ako pútnické miesto, každoročne sa tu koná púť (rajnochovice.cz).

V roku 1775 bolo v Rajnochoviciach päť vodných píl a dva mlyny. Koncom 19. storočia 7 mlynov. V súčasnosti sú tu dve píly (rajnochovice.cz). V rokoch 1904 až 1906 bola v Rajnochoviciach vybudovaná úzkokoľajná lesná železnica za účelom zvážania dreva k píle. Vozne mali nosnosť 6000 kg. Súčasťou boli dva osobné vozne pre výlety panstva. Po jej likvidácii v roku 1925 ostala dodnes malebná lesná cesta „štreka“ (rajnochovice.cz).

Najväčším bohatstvom obce boli vždy a sú . sa z lesov v minulosti nezvážalo, ale splavovalo. Pre zvýšenie toku sa vybudovali malé priehrady, tzv. „klauzy“. Klauza na Rosošence sa zachovala dodnes. Splavovanie trvalo 10 až 14 dní (rajnochovice.cz). Rajnochovice sú známe aj výrobou rázovitej „rajnochovskej keramiky“ – toufar. ktorá sa tvorila v 19. storočí (rajnochovice.cz).


Rajnochovice is a tourist center of the Hostýn Hills. The village is diverse, predominantly forested with many meadows, which are a legacy of settlement. In the summer, the population triples, and there are more than 550 recreational cottages and facilities (rajnochovice.cz). Rajnochovice originated from several settlements: Polom, Hodonovice, Černá Ves, Kateřinice, Košov, and others, where woodcutters, charcoal burners, shepherds, farmers, and roofers lived. In 1640, the shepherd Mikuláš Rajnoch was born, who served in the Kelč estate. May 8, 1721, is the date of the founding of Rajnochovice. The historical name of the village is Zálhotí. Ironworks and mills were established near Hostýn, and a blast furnace and mill were built in the territory of today’s village. In 1775, there were 1,775 inhabitants in Rajnochovice (rajnochovice.cz).

Not far from the current cemetery stood a wooden church of St. Anne in the past, probably from the 12th century. Next to it, Cardinal Wolfgang of Schrattenbach had the Church of the Nativity of the Virgin Mary and St. Anne built between 1711 and 1716. It is called the „Valassian Cathedral“ and serves as a pilgrimage site, hosting an annual pilgrimage (rajnochovice.cz).

In 1775, there were five water sawmills and two mills in Rajnochovice. By the end of the 19th century, there were seven mills. Currently, there are two sawmills (rajnochovice.cz). From 1904 to 1906, a narrow-gauge forest railway was built in Rajnochovice for transporting timber to the sawmill. The wagons had a capacity of 6000 kg. It included two passenger wagons for estate excursions. After its liquidation in 1925, the picturesque forest road „štreka“ remained to this day (rajnochovice.cz).

The greatest wealth of the village has always been and remains the forests. Wood from the forests was not transported but floated. Small dams, called „klauzy,“ were built to increase the water flow. The klauza at Rosošenka has been preserved to this day. Floating lasted 10 to 14 days (rajnochovice.cz). Rajnochovice are also known for the production of distinctive „Rajnochovice ceramics“ – toufar, which was created in the 19th century (rajnochovice.cz).


Rajnochovice jsou turistickým centrem Hostýnských vrchů. Obec je pestrou, převážně zalesněnou s mnoha pastvinami, které jsou dědictvím osídlení. V létě zde žije trojnásobek obyvatelstva, a nachází se zde více než 550 rekreačních chat a objektů. Rajnochovice vznikly z několika osad: Polom, Hodonovice, Černá ves, Kateřinice, Košov a další, kde žili dřevorubci, uhlíři, pastevci, rolníci, šindeláři. V roce 1640 se narodil bača Mikuláš Rajnoch, sloužil na kelčském panství. 8. května 1721 je datem založení Rajnochovic. Historický název obce je Zálhotí. V okolí Hostýna vznikaly hutě a mlýny, na území dnešní obce byla postavena vysoká pec a mlýn. V roce 1775 v Rajnochovicích žilo 1775 obyvatel. Nedaleko od dnešního hřbitova stál v minulosti dřevěný kostelík svaté Anny, zřejmě z 12. století. Vedle dal kardinál Wolfgang z Schrattenbachů postavit chrám Narození Panny Marie a svaté Anny v letech 1711 – 1716. Je nazýván „valašskou katedrálou“, funguje jako poutní místo, každoročně se zde koná pouť. V roce 1775 bylo v Rajnochovicích pět vodních pil a dva mlýny. Koncem 19. století 7 mlýnů. V současnosti jsou zde dvě pily. V letech 1904 až 1906 byla v Rajnochovicích vybudována úzkorozchodná lesní železnice za účelem zvážení dřeva k pílám. Vozíky měly nosnost 6000 kg. Součástí byly dva osobní vozy pro výlety panstva. Po její likvidaci v roce 1925 zůstala dodnes malebná lesní cesta „štreka“. Největším bohatstvím obce byly vždy a jsou lesy. Dřevo se z lesů v minulosti nezváželo, ale splavovalo. Pro zvýšení toku vody se postavily malé přehrady, tzv. „klauzy“. Klauza na Rosošence se zachovala dodnes. Splavování trvalo 10 až 14 dní. Rajnochovice jsou známé i výrobou rázovité „rajnochovské keramiky“ – toufar, která se tvořila v 19. století.