pastierstvo - Skala

2011-2015, 2015, Biotopy, Časová línia, Hory, Krajina, Poľsko, Príroda, Zahraničie

Gliczarów Górny

23/02/202307/03/2024 skala

Komorné mesto Gliczarów Górny sa nachádza v tatranskej oblasti na kopci medzi Bielym Dunajcom až po Bukowinu Tatrzu. Je jedným z najvyššie položených miest v Poľsku (Jola Walkosz). Pozostáva z týchto častí: Jurzyste, Matygówka, Bartków Wierch, Fiśkowa Dolina a Dziadkówka (Wikipedia PL). Prvé zmienky sú z polovice 17. storočia. Obec bola založená po valaskom práve. Prví obyvatelia pastieri oviec a poľnohospodári. Po roku 1945 bola obec rozdelená na Gliczarów Dolny a Gliczarów Górny. Domáci si cenia svoju kultúru a tradície, často sa obliekajú do nádherných goralských krojov. V oblasti sa zachovalo podhalské nárečie (Jola Walkosz). Tradičné oblečenie je charakteristickým prvkom rodinných, cirkevných a štátnych osláv. Zachovali sa tu archaické dialekty, zvyky, rituály, hudba, spev, tanec, architektúra, ľudové umenie (i‑tatry.pl). Obecný katolický kostol je postavený v tatranskom štýle. Z Glyczarowa sú nádherné výhľady na Tatry. S obcou je spojená jedna z najťažších cyklistických etáp Okolo Poľska, tzv. Glyczarowska stena (Jola Walkosz).

Gliczarów Górny is located in the Tatra region on a hill between the White Dunajec and Bukowina Tatrzańska. It is one of the highest situated towns in Poland (Jola Walkosz). It consists of the following parts: Jurzyste, Matygówka, Bartków Wierch, Fiśkowa Dolina, and Dziadkówka (Wikipedia PL). The first mentions date back to the mid-17th century. The village was founded after the Wallachian law. The first inhabitants were shepherds and farmers. After 1945, the village was divided into Gliczarów Dolny and Gliczarów Górny. The locals value their culture and traditions, often dressing in beautiful highlander costumes. The Podhale dialect has been preserved in the area (Jola Walkosz). Traditional clothing is a characteristic feature of family, religious, and state celebrations. Archaic dialects, customs, rituals, music, singing, dancing, architecture, and folk art have been preserved here (i‑tatry.pl). The village’s Catholic church is built in the Tatra style. Gliczarów offers beautiful views of the Tatra Mountains. The village is connected to one of the toughest cycling stages in the Tour de Pologne, known as the Glyczarów Wall (Jola Walkosz).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2016, 2016-2020, Časová línia, Česko, Krajina, Moravské, Obce, Severná Morava, Zahraničie

Rajnochovice – obec lesa aj valašskej katedrály

22/01/202307/03/2024 skala

Rajnochovice sú turistickým centrom Hostýnskych vrchov. Obec je pestrá, prevažne zalesnená z mnohými pasienkami, ktoré sú dedičstvom osídľovania. V lete tu je trojnásobné množstvo obyvateľov, nachádza sa tu viac ako 550 rekreačných chát a objektov (rajnochovice.cz). Rajnochovice vznikli z niekoľkých osád: Polom, Hodonovice, Černá ves, Kateřinice, Košov a iné, v ktorých žili drevári, uhliari, pastieri, roľníci, strechári. V roku 1640 sa narodil bača Mikuláš Rajnoch, slúžil na kelčskom panstve. 8. máj 1721 je dátum založenia Rajnochovíc. Historická názov obce je Zálhotí. V okolí Hostýna vznikali huty a mlyny, na území dnešnej obce bola postavená vysoká pec a mlyn. V roku 1775 v Rajnochoviciach žilo 1775 obyvateľov (rajnochovice.cz).

Neďaleko od dnešného cintorína stál v minulosti drevený kostolík svätej Anny, zrejme z 12. storočia. Vedľa dal kardinál Wolfgang z Schrattenbachů postaviť chrám Narodenia Panny Márie a svätej Anny v rokoch 1711 – 1716. Je nazývaný “valašskou katedrálou”, funguje ako pútnické miesto, každoročne sa tu koná púť (rajnochovice.cz).

V roku 1775 bolo v Rajnochoviciach päť vodných píl a dva mlyny. Koncom 19. storočia 7 mlynov. V súčasnosti sú tu dve píly (rajnochovice.cz). V rokoch 1904 až 1906 bola v Rajnochoviciach vybudovaná úzkokoľajná lesná železnica za účelom zvážania dreva k píle. Vozne mali nosnosť 6000 kg. Súčasťou boli dva osobné vozne pre výlety panstva. Po jej likvidácii v roku 1925 ostala dodnes malebná lesná cesta “štreka” (rajnochovice.cz).

Najväčším bohatstvom obce boli vždy a sú lesy. Drevo sa z lesov v minulosti nezvážalo, ale splavovalo. Pre zvýšenie toku vody sa vybudovali malé priehrady, tzv. “klauzy”. Klauza na Rosošence sa zachovala dodnes. Splavovanie trvalo 10 až 14 dní (rajnochovice.cz). Rajnochovice sú známe aj výrobou rázovitej “rajnochovskej keramiky” – toufar. ktorá sa tvorila v 19. storočí (rajnochovice.cz).

Rajnochovice is a tourist center of the Hostýn Hills. The village is diverse, predominantly forested with many meadows, which are a legacy of settlement. In the summer, the population triples, and there are more than 550 recreational cottages and facilities (rajnochovice.cz). Rajnochovice originated from several settlements: Polom, Hodonovice, Černá Ves, Kateřinice, Košov, and others, where woodcutters, charcoal burners, shepherds, farmers, and roofers lived. In 1640, the shepherd Mikuláš Rajnoch was born, who served in the Kelč estate. May 8, 1721, is the date of the founding of Rajnochovice. The historical name of the village is Zálhotí. Ironworks and mills were established near Hostýn, and a blast furnace and mill were built in the territory of today’s village. In 1775, there were 1,775 inhabitants in Rajnochovice (rajnochovice.cz).

Not far from the current cemetery stood a wooden church of St. Anne in the past, probably from the 12^th century. Next to it, Cardinal Wolfgang of Schrattenbach had the Church of the Nativity of the Virgin Mary and St. Anne built between 1711 and 1716. It is called the “Valassian Cathedral” and serves as a pilgrimage site, hosting an annual pilgrimage (rajnochovice.cz).

In 1775, there were five water sawmills and two mills in Rajnochovice. By the end of the 19^th century, there were seven mills. Currently, there are two sawmills (rajnochovice.cz). From 1904 to 1906, a narrow-gauge forest railway was built in Rajnochovice for transporting timber to the sawmill. The wagons had a capacity of 6000 kg. It included two passenger wagons for estate excursions. After its liquidation in 1925, the picturesque forest road “štreka” remained to this day (rajnochovice.cz).

The greatest wealth of the village has always been and remains the forests. Wood from the forests was not transported but floated. Small dams, called “klauzy,” were built to increase the water flow. The klauza at Rosošenka has been preserved to this day. Floating lasted 10 to 14 days (rajnochovice.cz). Rajnochovice are also known for the production of distinctive “Rajnochovice ceramics” – toufar, which was created in the 19^th century (rajnochovice.cz).

Rajnochovice jsou turistickým centrem Hostýnských vrchů. Obec je pestrou, převážně zalesněnou s mnoha pastvinami, které jsou dědictvím osídlení. V létě zde žije trojnásobek obyvatelstva, a nachází se zde více než 550 rekreačních chat a objektů. Rajnochovice vznikly z několika osad: Polom, Hodonovice, Černá ves, Kateřinice, Košov a další, kde žili dřevorubci, uhlíři, pastevci, rolníci, šindeláři. V roce 1640 se narodil bača Mikuláš Rajnoch, sloužil na kelčském panství. 8. května 1721 je datem založení Rajnochovic. Historický název obce je Zálhotí. V okolí Hostýna vznikaly hutě a mlýny, na území dnešní obce byla postavena vysoká pec a mlýn. V roce 1775 v Rajnochovicích žilo 1775 obyvatel. Nedaleko od dnešního hřbitova stál v minulosti dřevěný kostelík svaté Anny, zřejmě z 12. století. Vedle dal kardinál Wolfgang z Schrattenbachů postavit chrám Narození Panny Marie a svaté Anny v letech 1711 – 1716. Je nazýván “valašskou katedrálou”, funguje jako poutní místo, každoročně se zde koná pouť. V roce 1775 bylo v Rajnochovicích pět vodních pil a dva mlýny. Koncem 19. století 7 mlýnů. V současnosti jsou zde dvě pily. V letech 1904 až 1906 byla v Rajnochovicích vybudována úzkorozchodná lesní železnice za účelem zvážení dřeva k pílám. Vozíky měly nosnost 6000 kg. Součástí byly dva osobní vozy pro výlety panstva. Po její likvidaci v roce 1925 zůstala dodnes malebná lesní cesta “štreka”. Největším bohatstvím obce byly vždy a jsou lesy. Dřevo se z lesů v minulosti nezváželo, ale splavovalo. Pro zvýšení toku vody se postavily malé přehrady, tzv. “klauzy”. Klauza na Rosošence se zachovala dodnes. Splavování trvalo 10 až 14 dní. Rajnochovice jsou známé i výrobou rázovité “rajnochovské keramiky” – toufar, která se tvořila v 19. století.

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Dokumenty, Horné Považie, Krajina, Neživé, Obce, Považské, Považské, Slovenská krajina, Slovenské, Slovenské, Stavby, Typ krajiny

Čičmany – obec ľudovej architektúry

03/01/202307/03/2024 skala

Čičmany sú národopisnou lokalitou charakteristickou starobylými krojmi, maľovanými drevenicami a svojráznym folklórnym prejavom. Nachádza sa v Čičmanskej kotline pod vrchom Strážovec, neďaleko od prameňa rieky Rajčianka. Vznik obce je opradený rôznymi teóriami, ktoré hovoria o nemeckom, bulharskom aj rumunskom pôvode. Pravdepodobne však Čičmany boli osídlené na základe valašského práva. Prvá písomná zmienka je z roku 1272 (obeccicmany.sk). Historické názvy: Cziczman, Chychman, Chichman, Cžicžmany, Csicsmán, Csicsmány. V roku 1598 tu bolo 43 domov, v roku 1784 126 domov a 1275 obyvateľov (e‑obce.sk).

V roku 1977 bola dolná časť obce vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Miestne ľudové kroje obsahujú výšivky s geometrickou ornamentikou. Na ploche 25.61 km² tu žije 129 obyvateľov. Obec leží v nadmorskej výške 655 metrov nad morom. V minulosti sa obyvatelia Čičmian zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec, predajom bryndze a výrobou papúč. Názov obce má indoeurópsky základ, ktorý prešiel do staroslovienčiny a znamená “usadlosť vo vrchoch – Vrchovany”. Požiare v rokoch 1907, 1921 a 1945 zničili vzácne zrubové stavby, zmenili celkový vzhľad obce a spôsobili ústup výstavby tradičných dreveníc v prospech murovaných domov. Architektúra obce Čičmany pripomína i dnes perníkové domčeky a to hlavne pre geometrickú ornamentálnu výzdobu vonkajších stien domov, ktorá sa začala používať asi pred 200 rokmi. Miestny ľudový odev je zhotovený z bieleho plátna. Veľký podiel na hodnote a popularite čičmianskeho kroja má výšivka, ktorá vyniká svojou technickou dokonalosťou, bohatosťou motívov a ornamentálnou a farebnou kompozíciou. Práve z charakteru ornamentálnej výzdoby i červeného vlneného tkaného pásu, ktorý je súčasťou ženského odevu, sa predpokladá balkánsky pôvod Čičmian. Starobylý ráz, ktorý si čičmiansky kroj zachoval dodnes, ako aj ľudový odev okolitých dedín (Zliechov, Čavoj, Valaská Belá), poslúžil etnografom ako model pre rekonštrukciu staroslovienskeho odevu (Wikipedia).

Ľudová architektúra v Čičmanoch pútala záujem verejnosti už od konca 19. storočia. Architekt Dušan Jurkovič inicioval v roku 1985 prezentovanie čičmianskeho poschodového domu na Národopisnej výstave československej v Prahe. Záujem pútali najmä výzdobou vonkajších stien. Na tmavý podklad steny domu sa bielym vápnom maľovali jednoduché geometrické vzory. V 19. storočí bola už maľba rozvinutá vo forme zdobenia častí okolo okien, dverí, spodných trámov, výzdoba bola sústredená okolo konštrukčných prvkov. Súťaž o najkrajšie vymaľovaný dom spôsobila návrat ku tradičnej vonkajšej ornamentálnej výzdobe po viacerých požiaroch a výstavbách. Výzdoba sa obohatila o nové prvky prevzaté z čičmianskej výšivky (Informačná tabuľa).

Čičmany is a folklore site characterized by ancient costumes, painted wooden houses, and distinctive folk expression. It is located in the Čičmanska kotlina below the Strážovec peak, near the source of the Rajčianka River. The origin of the village is surrounded by various theories, which mention German, Bulgarian, and Romanian origins. However, Čičmany was likely settled based on Wallachian law. The first written mention dates back to 1272 (obeccicmany.sk). Historical names include Cziczman, Chychman, Chichman, Cžicžmany, Csicsmán, Csicsmány. In 1598, there were 43 houses, and in 1784, 126 houses and 1275 inhabitants (e‑obce.sk).

In 1977, the lower part of the village was declared a cultural reserve of folk architecture. Local folk costumes feature embroidery with geometric ornamentation. The area covers 25.61 km², with 129 inhabitants. The village is located at an altitude of 655 meters above sea level. In the past, the residents of Čičmany were engaged in agriculture, sheep farming, selling bryndza cheese, and making slippers. The name of the village has an Indo-European origin, which passed into Old Slovene and means “settlement in the mountains – Vrchovany.” Fires in 1907, 1921, and 1945 destroyed valuable log buildings, changed the overall appearance of the village, and led to a decline in the construction of traditional wooden houses in favor of brick ones. The architecture of Čičmany resembles gingerbread houses to this day, mainly due to the geometric ornamental decoration on the outer walls of houses, which began to be used about 200 years ago. Local folk clothing is made of white canvas. A significant part of the value and popularity of the Čičmany costume is the embroidery, which stands out for its technical perfection, richness of motifs, and ornamental and color composition. The Balkan origin of Čičmany is assumed from the character of the ornamental decoration and the red woolen woven belt, which is part of the women’s costume. The ancient character preserved by the Čičmany costume to this day, as well as the folk costumes of surrounding villages (Zliechov, Čavoj, Valaská Belá), served ethnographers as a model for the reconstruction of Old Slavic clothing (Wikipedia).

Folk architecture in Čičmany has attracted public interest since the late 19^th century. Architect Dušan Jurkovič initiated the presentation of the Čičmany two-story house at the Ethnographic Exhibition of Czechoslovakia in Prague in 1985. The external wall decoration attracted particular interest. Simple geometric patterns were painted with white lime on the dark background of the house wall. By the 19^th century, painting had already evolved to decorate parts around windows, doors, lower beams, and decoration focused around structural elements. A competition for the most beautifully painted house led to a return to traditional exterior ornamental decoration after several fires and constructions. The decoration was enriched with new elements borrowed from Čičmany embroidery (Information board).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, 2015, Časová línia, Krajina, Orava, Slovenská krajina, TOP

Orava – nádherný kraj na severe Slovenska

22/09/202007/03/2024 skala

Na Orave leží najsevernejší bod Slovenska – Babia hora. Orava sa delí na Hornú a Dolnú Oravu. Regionálnym, historických a kultúrnym centrom Oravy je Dolný Kubín (wikipedia.sk). Názvy Oravy: Arwa, Aryva, Arawa, Oravia, Aravia. Samotný názov sa prvotne vzťahoval na rieku. Andrej Kavuljak uvádza, že pôvod slova môže byť galského pôvodu, znamenať bystrý tok, vodu, ale môže byť aj germánskeho pôvodu a vychádzať z názvu limby. Ako Arwa sa pomenovanie objavuje prvý krát v listine z roku 1267. Osídľovanie regiónu začalo už v dobe kamennej. Na lužickom pohrebisku v Oravskom Podzámku sa našiel dioritický klin z obdobia eneolitu. Osídlenie v strednej a mladšej dobe železnej je doložené z Dolného Kubína, Medzihradného, Tupej skaly, Ostrej skaly, Veličnej, Oravského Podzámku, Ostražice, Istebného, Medzibrodia a ďalších. Slovania sa usadili na Orave na prelome 8. a 9. storočia v oblasti Trniny nad Dolným Kubínom, v Istebnom – v Hrádku, v Oravskom Podzámku, na Ostrej skale nad Vyšným Kubínom. Orava bol kráľovským majetkom, ktorý podliehal Zvolenskému komitátu ako Oravský dištrikt. Samostatná Oravská stolica sa vyprofilovala koncom 14. storočia. Osídľovanie začalo pozdĺž vodných tokov a obchodných ciest, osady vznikali na základe domáceho zvykového práva, nemeckého práva, valašského práva a práva kopaničiarskeho. V 18. storočí vznikli už len dve osady: Oravská Lesná a Beňadovo. Obyvatelia Oravy sa zaoberali prevažne poľnohospodárstvom, chovom dobytka a oviec. Z remesiel regionálny rámec presiahlo výroba plátna, spracovanie kameňa a dreva. Protihabsburské povstania znamenali pre Oravu skazu. Nešťastím bol prechod poľsko-litovských vojsk, ktoré tiahli z Poľska smerom do Viedne do boja proti Turkom. Následkom toho ľahlo popolom 27 oravských dedín. Oravský komposesorát aj po roku 1868 predstavoval jediný väčší podnik, v ktorom beztak naďalej prevládala agrárna malovýroba. Oravu postihlo masové vysťahovalectvo, predovšetkým do USA. V roku 1918 sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo, časť Hornej Oravy, 12 obcí, sa stalo od roku 1920 súčasťou Poľska. Začiatkom 2. svetovej vojny Slovensko znova obsadilo obce odstúpené Poľsku v roku 1920. Po roku 1945 bola vybudovaná Oravská priehrada, vznikli priemyselné podniky (Floreková, Chmelík). Poľská Orava – Čierna Orava je región na juhu Poľska s rozlohou 389 km². Zo severu a východu je ohraničená bývalou uhorsko-poľskou (haličskou) hranicou (Wikipedia).

Orava is a region in the north of Slovakia, east of the High Tatras. In German, it is Spiš, in Latin Scepusium, in Hungarian Szepes, and in Polish Spisz. The ruling families of the Orava region were the Zápoľskýs, Turzovci, and Csákyovci. It is a region that is attractive for tourism and culture. It offers several national parks: the Tatra National Park to the northwest, as well as the Pieniny, Slovak Paradise, and Low Tatras. Cities like Levoča, Kežmarok, and locations such as Spišské Podhradie, Spiš Castle, and Spišská Sobota are significant. Ski resorts like Krompachy – Plejsy and Ždiar – Bachledova Dolina are popular. The Slovak Paradise has the second-longest cave in Slovakia, the 18.5 km long Stratená Cave. Additionally, the region is known for the Dobšinská Ice Cave and Psie diery cave. Karst canyons such as Suchá Belá and Veľký Sokol are considered the most beautiful in Slovakia.

Spiš is a region that has not always belonged to Slovakia. In the 11^th century, Spiš was occupied by Hungary from the south and Poland from the north. Until 1802, there existed the Province X of Spiš miners (Parvus comitatus – Sedes superior), which enjoyed privileges. From 1726, Betlanovce became the center of the province. The miners were landowners. King Sigismund Luxembourg gave 24 Spiš towns, 13 of them as a Polish pledge, which lasted for 360 years. Some of these towns were Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa, and Podolínec. The pledge was only for economic benefit. It was not until the second half of the 18^th century that Maria Theresa militarily ended the pledge. In 1614, the Lutheran Synod, also known as the Spiš Synod, took place in Spiš, discussing Protestant organization. After the formation of Czechoslovakia in 1918, Poland had territorial claims on Spiš beyond the Poprad River. Polish soldiers were defeated on December 8, 1918, near Kežmarok. In June 1919, there was another Polish occupation. These disputes, also in Upper Orava, were relatively intense until 1925. They flared up again in October 1938 and May 1945. Since the 12^th century, German colonists came here, and from the 14^th century, higher elevations were settled by Rusyns and Ukrainians, bringing a different religion. The village of Huncovce was a hunger center for Jews. Since the 15^th century, Roma people have also lived in the region. In the north of Spiš, as well as in Orava and in Polish Spiš and Orava, there is a Goral minority, formed due to three migration waves. The Polish government considered them Poles in 1918. After 1945, almost all Germans were expelled from the region. The village of Chmeľnica near Stará Ľubovňa is ethnically German. If you have any specific questions or if there’s anything else you’d like to know, feel free to ask!

Orava to region na północy Słowacji, na wschód od Wysokich Tatr. Po niemiecku to Spiš, po łacinie Scepusium, po węgiersku Szepes, a po słowacku Orava. Władające rodzinami regionu były Zápoľskí, Turzovci i Csákyovci. Jest to region atrakcyjny turystycznie i kulturowo. Oferuje kilka parków narodowych: Tatrzanski Park Narodowy na północnym zachodzie, a także Pieniny, Słowacki Raj i Niżne Tatry. Miasta takie jak Levoča, Kežmarok oraz lokalizacje jak Spišské Podhradie, Zamek Spiš i Spišská Sobota są znaczące. Popularne są ośrodki narciarskie takie jak Krompachy – Plejsy i Ždiar – Bachledova Dolina. Słowacki Raj posiada drugą pod względem długości jaskinię na Słowacji – Jaskinia Stratená o długości 18,5 km. Dodatkowo, region znany jest z Jaskini Lodu Dobšinská i jaskini Psie diery. Kanyony krasowe, takie jak Suchá Belá i Veľký Sokol, uważane są za najpiękniejsze na Słowacji.

Spiš to region, który nie zawsze należał do Słowacji. W XI wieku Spiš był okupowany od południa przez Węgry, a od północy przez Polskę. Do 1802 roku istniała Provincia X górników spiskich (Parvus comitatus – Sedes superior), która korzystała z przywilejów. Od 1726 roku Betlanovce stało się centrum prowincji. Górnicy byli właścicielami ziem. Król Zygmunt Luksemburski dał 24 miasta Spiš, 13 z nich jako polską zastawę, która trwała 360 lat. Niektóre z tych miast to Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa i Podolínec. Zastawa dotyczyła tylko korzyści ekonomicznych. Dopiero w drugiej połowie XVIII wieku Maria Teresa zakończyła ją militarnie. W 1614 roku odbył się Synod Luterański, zwany również Synodem Spiš, omawiający organizację protestancką. Po utworzeniu Czechosłowacji w 1918 roku Polska miała roszczenia terytorialne do Spišu po rzece Poprad. Polskie oddziały zostały pokonane 8 grudnia 1918 roku w pobliżu Kežmarku. W czerwcu 1919 roku doszło do kolejnej okupacji przez Polskę. Spory te, także w Górnej Orawie, były stosunkowo intensywne do 1925 roku. Wznowiono je w październiku 1938 roku i maju 1945 roku. Od XII wieku przybywali tu niemieccy osadnicy, a od XIV wieku wyższe tereny zasiedlali Rusini i Ukraińcy, wprowadzając inny sposób wyznawania. Wioska Huncovce była ośrodkiem głodu dla Żydów. Od XV wieku w regionie żyją również Romowie. Na północy Spišu, podobnie jak na Orawie i w polskim Spišu i Orawie, istnieje mniejszość Górali, utworzona w wyniku trzech fal migracyjnych. Polskie władze uważały ich za Polaków w 1918 roku. Po 1945 roku niemal wszyscy Niemcy zostali wypędzeni z regionu. Wioską o niemieckim pochodzeniu jest Chmeľnica koło Starej Ľubovni. Jeśli masz konkretne pytania lub chcesz dowiedzieć się czegoś więcej, śmiało pytaj!

Niektoré príspevky

Odkazy

Známy drevený gotický kostol. Spod brány (vchodu)

Napravo socha Pavla Országha Hviezdoslava

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, 2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Šariš, Slovenská krajina, TOP

Šariš

21/09/202007/03/2024 skala

Šariš tvoria povodie riek Torysa, Topľa a Ondava. Historickým centrom bol Šarišský hrad, od roku 1647 je ním Prešov (saris.eu.sk). Maďarský pomenovanie Šariša je Sáros, nemecké Scharosch (Wikipedia). Pomenovanie Šariš pochádza pravdepodobne od slova Sar, údajne sa tak nazýval jeden zo staroslovanských kmeňov (Mario Hudák). Nemecké osídlenie sa najviac prejavilo v mestách Bardejov a Prešov. Prvá valašská kolonizácia v 14. storočí sa usídlila najmä v strede a na juhu. Sever zasiahla až od 16. storočia (kulturno.sk). Je zaujímavé, že tento región nebol zasiahnutý tureckým rabovaním. Po valašskej kolonizácii v 15. storočí do regiónu Šariš prišli Rusíni a Ukrajinci (Wikipedia).

Charakteristické sú pre región drevené kostoly (saris.eu.sk). Centrom Horného Šariša je Bardejov, Dolného Prešov (Wikipedia). Na severe sa chovali ovce, bolo hlavným živobytím, spracovávala sa vlna a kožušina. V iných oblastiach sa choval dobytok a ošípaná. Pestoval sa ľan, konope, zemiaky, pohánka, ale aj ovocie, najmä čerešne a marhule. V lesných oblastiach sa ťažilo drevo, vyrábalo drevené uhlie. V okolí Čergova sa vyrábali šindle. V Suchej doline sa vyrábalo vápno s vyťaženého vápenca. V Prešove sa vyrábali zbrane, zámky, v Bardejove košíky. V regióne existovali viaceré sklárne, v Bogliarke maľovali na sklo. Významne sa tu tvorili drevorezbárske predmety. Prešov preslávilo jediné slovenské ložisko kamennej soli (kulturno.sk). Domy sa tu stavali ako zruby. Smerom na juh boli omietnuté vápnom. Na Hornom Šariši sa používali aj viachranné strechy. Na drevených kostoloch zanechali svoju stopy aj majstri z východných a juhovýchodných krajín (kulturno.sk). V regióne sa používali paličkované čipky, obľúbené boli čepce. Tancovali sa povelové a krútivé tance, parobské čapáše, bašistofka, hajdukovanie. Špecialitami sú pohánkové cestoviny plnené syrom, múčno-mliečne kaše a polievky zo sušeného ovocia. Na Vianoce sa pripravujú bobaľky, alebo kračun (kulturno.sk).

Územie Šariša sa koncom 18. storočia členilo na šesť slúžnovských okresov: Hornotoryský, Strednotoryský, Dolnotoryský, Sekčovský, Topliansky a Makovický (Mario Hudák). Vo Svidníku sa konávajú Slávnosti Rusínov a Ukajincov. V Bardejove slávnosti Rusínske a ukrajinské piesne. V Raslaviciach Šarišské slávnosti (Wikipedia). Obyvatelia Šariša hovoria írečitým šarišským nárečím (slovakia.travel). V Bardejove je Šarišské múzeum so zbierkou ikonopisectva. V Boliarovciach sa zachoval funkčný mlyn. Vo Svidníku je múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry. V Raslaviciach sa nachádza Galéria ľudového umenia (kulturno.sk).

The region of Šariš is formed by the basins of the Torysa, Topľa, and Ondava rivers. The historical center was Šariš Castle, and since 1647, it has been represented by Prešov (saris.eu.sk). In Hungarian, Šariš is called Sáros, and in German, it’s referred to as Scharosch (Wikipedia). The name Šariš likely originates from the word “Sar,” which supposedly referred to one of the Old Slavic tribes (Mario Hudák). German settlement had a significant impact, especially in the cities of Bardejov and Prešov. The first Wallachian colonization in the 14^th century settled mainly in the central and southern parts, reaching the north only from the 16^th century (kulturno.sk). Remarkably, this region was not affected by Turkish raids. After Wallachian colonization in the 15^th century, Rusyns and Ukrainians came to the Šariš region (Wikipedia).

Characteristic of the region are wooden churches (saris.eu.sk). The center of Upper Šariš is Bardejov, and the center of Lower Šariš is Prešov (Wikipedia). Sheep farming, which was the main livelihood, predominated in the north, with wool and fur processing. In other areas, cattle and pigs were raised. Linen, hemp, potatoes, buckwheat, as well as fruits, especially cherries and apricots, were cultivated. In the forested areas, wood was harvested, and wooden coal was produced. In the Čergov area, shingles were manufactured. Limestone was extracted, and lime was produced in Suchá dolina. In Prešov, weapons and locks were manufactured, while Bardejov was known for basket weaving. Several glassworks existed in the region, and in Bogliarka, they painted on glass. Wooden carvings were a significant craft in the area. Prešov gained fame for having the only Slovak rock salt deposit (kulturno.sk). Houses were constructed as log cabins, and those facing south were coated with lime. In Upper Šariš, multi-roof structures were used. Craftsmen from eastern and southeastern countries left their mark on the wooden churches in the region (kulturno.sk). Bobbin lace and headscarves were popular in the region. Dances included command and spinning dances, parobské čapáše, bašistofka, and hajdukovanie. Specialties included buckwheat pasta filled with cheese, flour-milk porridge, and soups made from dried fruits. For Christmas, bobaľky or kračun are prepared (kulturno.sk).

By the late 18^th century, the Šariš region was divided into six district courts: Upper Torysa, Middle Torysa, Lower Torysa, Sekčov, Topľianky, and Makovica (Mario Hudák). In Svidník, the Rusyn and Ukrainian Festivals take place. Bardejov hosts the Rusyn and Ukrainian Song Festivals. In Raslavice, the Šariš Festivals are held (Wikipedia). The inhabitants of Šariš speak the distinctive Šariš dialect (slovakia.travel). Bardejov features the Šariš Museum with an icon painting collection. In Boliarovce, a functional mill has been preserved. Svidník has a museum of Ukrainian-Rusyn culture. Raslavice houses the Gallery of Folk Art (kulturno.sk).

Шариш утворює вододіл річок Ториса, Топля та Ондава. Історичним центром був Шаришський замок, а з 1647 року ним є Пряшів (saris.eu.sk). У русинській мові Шариш відомий як “Сярось” (Syaros’) і в українській як “Шаріш” (Sharish) (Wikipedia). Назва Шариша, ймовірно, походить від слова “Сар” (Sar), яке, за переказами, вживалося для позначення одного зі старослов’янських племен (Mario Hudák). Німецьке заселення мало значущий вплив, особливо в містах Бардейов і Пряшів. Перша валахська колонізація у 14 столітті поширилася переважно в центральних і південних частинах. Північна частина була заселена лише з 16 століття (kulturno.sk). Цікаво, що цей регіон не був зачеплений турецькими набігами. Після валахської колонізації в 15 столітті до Шариша прийшли русини та українці (Wikipedia).

Для регіону характерні дерев’яні церкви (saris.eu.sk). Центром Верхнього Шариша є Бардейів, а нижнього – Пряшів (Wikipedia). Мешканці Шариша розмовляють своїм специфічним наріччям (slovakia.travel). Традиційним засобом забезпечення в регіоні був скотарство, яке визначало життя на півночі. Вовна і ковдра з вовни оброблялися. В інших областях тримали худобу і свиней. Вирощували лля, коноплі, картоплю, гречку, а також фрукти, особливо вишні і абрикоси. У лісах видобували деревину, виготовляли дерев’яне вугілля. В околицях Чергова виготовляли шиндри. В Сухій Долині виготовляли вапно з вапняка. В Пряшові виготовляли зброю та замки, а в Бардейові були відомі виробництвом кошиків. В регіоні існували кілька склярень, а в Боглярці малювали на скло. Дереворізьбарство було значущим ремеслом в області. Пряшів здобув славу як єдиний солодкий резервуар в Словаччині (kulturno.sk). Домогосподарства будувалися як зруби. У південній частині вони могли бути вапнякові. У Верхньому Шариші використовувалися багатошарові дахи. Майстри з східних та південно-східних країн залишили свої сліди також на дерев’яних церквах в регіоні (kulturno.sk).

В регіоні носили паличковану вишивку, популярні були чепці. Танці включали командні і обертові танці, хлопські чапаї, баштовську пісню та гайдамацьку ходу. Традиційні страви включають гречані локшина з сиром, каші з муки та молока та супи з сушених фруктів. На Різдво готують бобалки або крачун (kulturno.sk). В кінці 18 століття регіон Шариш був розділений на шість судових округів: Верхньоториський, Середньоториський, Нижньоториський, Секчівський, Топлянський і Маковицький (Mario Hudák). У Свідник проводяться Свята русинів і українців. В Бардейові відбуваються свята Русинських і Українських пісень. У Раславицях проходять Шаришські свята (Wikipedia). Музей Шариша в Бардейові має у своїх експозиціях іконопис. У Боляровцях зберігся функціональний млин. У Свіднику є музей українсько-русинської культури. У Раславицях є Галерея народного мистецтва (kulturno.sk).

Niektoré príspevky