Krajina, Obce, Orava, Oravské, Polia, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

Hits: 3916

Hruš­tín má roz­lo­hu 36.5 km2. Jeho miest­nou čas­ťou je Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Žije tu viac ako 3 200 oby­va­te­ľov. Vyzna­ču­je sa špe­ci­fic­kou archi­tek­tú­rou, kto­rá sa roz­ší­ri­la aj do iných miest Ora­vy Hruš­tín­sky typ domu je cha­rak­te­ris­tic­ký dva­krát lome­ný­mi štít­mi. Hruš­tín sa odli­šu­je náre­čím, kde sa na kon­ci slov pri­pá­ja prí­po­na uo (Oskár Maž­gút). Hruš­tín leží v nad­mor­skej výš­ke 697 met­rov nad morom (ora​va​.sk). Naj­star­šou čas­tou obce je Črch­ľa. Jed­not­li­vé cho­tár­ne čas­ti sú pome­no­va­né pod­ľa prvých osad­ní­kov, sú to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va a Žilo­vá. Ďal­šie čas­ti majú tie­to náz­vy: Orá­či­ny: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Diel­ni­ce. Les­ná plo­cha: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň, Lúky a pasien­ky: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín pat­rí do oblas­ti Hor­nej Ora­vy, na kto­rú sa zača­li usá­dzať pas­tie­ri dobyt­ka po roku 1550. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1588. Oby­va­te­lia pes­to­va­li obi­lie, zemia­ky a cho­va­li doby­tok. Zho­to­vo­va­li sa ode­vy s plát­na, vlny, vyrá­ba­li obuv (hrus​tin​.ocu​.sk). His­to­ric­ké náz­vy obce: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). Názov obce pochá­dza z rodin­né­ho mena Hruš­ka, pri­čom cho­tár sa pod­ľa sta­ro­slo­van­skej pri­vlast­ňo­va­cej kon­cov­ky nazý­val Hruš­čin cho­tár”, neskôr skrá­te­ne Hruš­čin”, až sa ustá­lil vo for­me Hruš­tín. Pod­ľa miest­nej tra­dí­cie názov pochá­dza od hruš­ky, kto­rá rástla v dneš­nej far­skej záh­ra­de, pri kto­rej sa zdr­žia­va­li pas­tie­ri. Pries­tor, v kto­rom sa nachá­dza dneš­ná obec Hruš­tín, bol až do polo­vi­ce 16. sto­ro­čia sil­ne zales­ne­ný. Zakla­da­nie osa­dy bolo nároč­né. Osad­ní­ci muse­li vykl­čo­vať les, pri­pra­viť políč­ka a spl­niť pod­dan­ské povin­nos­ti voči zeme­pá­no­vi Orav­ské­ho hra­du (hrus​tin​.sk). 

Roz­siah­la kolo­ni­zá­cia Orav­ské­ho Zama­gu­ria zača­la po roku 1550, keď na Hor­nú Ora­vu pri­chá­dza­li pas­tie­ri s dobyt­kom a postup­ne sa tu usá­dza­li. Osad­ní­ci sa usíd­li­li oko­lo prú­du Bie­lej Ora­vy a Hruš­tín­ky, pri­čom orav­ské hrad­né pan­stvo sa sna­ži­lo nových osad­ní­kov pri­pú­tať k pôde jej pri­čle­ňo­va­ním. Prvý­mi osad­ník­mi boli šol­tý­si Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut a Roman. Usíd­li­li sa nad ľavým bre­hom rie­ky v jed­nom rade domov v sme­re západ-​východ, pri­čom domy mali čelá orien­to­va­né na juho­vý­chod. Hruš­tín­ske domy boli výluč­ne dre­ve­né, pri­čom aj v roku 1920 bolo v obci len 5 – 6 muro­va­ných domov. Domy boli sta­va­né v jed­not­nom štý­le. Pred­ná izba s dvoma-​troma okna­mi, kuchy­ňa s otvo­re­ným ohnis­kom, komo­ra, pod­piv­ni­če­nie u zámož­nej­ších gaz­dov, sto­do­la, maš­taľ a hum­no tvo­ria­ce hos­po­dár­sky dvor. Hruš­tín­ske dre­ve­ni­ce boli v 60. rokoch 20. sto­ro­čia pova­žo­va­né za jed­ny z naj­za­cho­va­lej­ších a najk­raj­ších na Ora­ve. Kroj tvo­ri­lo žreb­né” plát­no na vre­cia a plach­ty, pačes­né” plát­no na spod­né prád­lo a kabá­ty, súken­né noha­vi­ce, ves­ty a halie­ny” lemo­va­né zele­nou stuž­kou, ovčie kožu­chy a lip­nic­ké kabá­ty, kože­né krpce upev­ne­né nákon­cím”, diev­čen­ské vyga­ny” s ozdob­ný­mi šmih­lík­mi” a par­tič­ka­mi”. Jedál­ni­ček tvo­ril chlieb z ovsa, jač­me­ňa ale­bo jač­me­ňa s pše­ni­cou, kaše z jač­men­ných krú­pov (loha­za, gerš­ňa), haluš­ky, čír a kula­ša ako základ­né múč­ne jed­lá, kapust­ni­ca a bryn­dza, občas mäso, väč­ši­nou len pri sviat­koch. Stra­va sa vari­la pre­važ­ne na otvo­re­nom ohnis­ku a jed­lo sa deli­lo medzi celú rodi­nu z jed­nej mis­ky dre­ve­ný­mi lyži­ca­mi (hrus​tin​.sk).

Na začiat­ku 20. sto­ro­čia v Hruš­tí­ne v 297 domoch žilo 1 467 oby­va­te­ľov (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne sa pes­to­va­lo veľa ľanu na tka­nie plát­na. Ole­já­reň tu posta­vil v roku 1951 Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Na bre­hu poto­ka Hruš­tín­ky boli posta­ve­ná píla, mlyn, dubia­reň a val­cha. V Hruš­tí­ne bola veľ­mi roz­ší­re­ná výro­ba šin­d­ľa, kto­rý bol vyrá­ba­ný ruč­ne z jed­ľo­vé­ho ale­bo smre­ko­vé­ho dre­va (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne pôso­bí via­ce­ro ľudo­vých rez­bá­rov. Jed­ným z nich je Šte­fan Hru­boš, kto­rý tvo­rí dre­ve­né súp­ra­vy črpá­kov, pohá­re, súd­ky, vázič­ky a minia­túr­ne masel­ni­ce. Výrob­com fujár je Ján Sliv­čák. Jeho fuja­ry sú zdo­be­né vru­bo­re­zom. Ján Šeli­ga vyre­zá­va plas­ti­ky (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín sa nachá­dza na sever­ných sva­hoch Orav­skej Magu­ry. Jed­ným z obľú­be­ných turis­tic­kých cie­ľov je Vasi­ľov­ská hoľa, kto­rá sa týči do výš­ky 1150 met­rov nad morom a posky­tu­je nád­her­né výhľa­dy na oko­li­tú kra­ji­nu. Pre milov­ní­kov zim­ných špor­tov je v blíz­kos­ti obce lyžiar­ske stre­dis­ko SKI Zába­va Hruš­tín, kto­ré ponú­ka pri­bliž­ne 5 km zjaz­do­vých tra­tí rôz­nej nároč­nos­ti. Okrem zjaz­do­vé­ho lyžo­va­nia sú v oko­lí upra­vo­va­né tra­te pre bež­ká­rov a mož­nos­ti pre fre­e­ri­de (slo​va​kia​.tra​vel). Obec si zacho­vá­va boha­té kul­túr­ne tra­dí­cie, miest­ne folk­lór­ne a hudob­né sku­pi­ny pra­vi­del­ne vystu­pu­jú na rôz­nych podu­ja­tiach. Kul­túr­ny dom v Hruš­tí­ne slú­ži ako cen­trum spo­lo­čen­ské­ho dia­nia, kde sa kona­jú rôz­ne podu­ja­tia, výsta­vy a stret­nu­tia oby­va­te­ľov (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). More than 3,200 inha­bi­tants live here. The vil­la­ge is kno­wn for its dis­tinc­ti­ve archi­tec­tu­re, which has spre­ad to other parts of Ora­va. The Hruštín-​style hou­se is cha­rac­te­ri­zed by double-​bent gab­les. Hruš­tín is dis­tin­gu­is­hed by its dia­lect, whe­re words often end with the suf­fix uo (Oskár Maž­gút). The vil­la­ge is situ­ated at an alti­tu­de of 697 meters abo­ve sea level (ora​va​.sk). The oldest part of the vil­la­ge is Črch­ľa. Vari­ous local land are­as are named after the first sett­lers, the­se are rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va, and Žilo­vá. Other parts have the fol­lo­wing names:

  • Arab­le lands: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Fores­ted are­as: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Mea­do­ws and pas­tu­res: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín belo­ngs to the Upper Ora­va regi­on, whe­re catt­le her­ders began to sett­le after 1550. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1588. The inha­bi­tants cul­ti­va­ted grain, and pota­to­es, and rai­sed lives­tock. Clot­hes were made from linen and wool, and foot­we­ar was also pro­du­ced (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­ri­cal names of the vil­la­ge: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). The name of the vil­la­ge comes from the fami­ly name Hruš­ka, and the local land was ori­gi­nal­ly cal­led Hruš­čin cho­tár accor­ding to the Old Sla­vic posses­si­ve suf­fix, which was later shor­te­ned to Hruš­čin and final­ly stan­dar­di­zed as Hruš­tín. Accor­ding to local tra­di­ti­on, the name ori­gi­na­ted from a pear tree (hruš­ka in Slo­vak) that grew in today’s parish gar­den, whe­re shep­herds used to gat­her. The area whe­re Hruš­tín is now loca­ted was hea­vi­ly fores­ted until the mid-​16th cen­tu­ry. Estab­lis­hing the sett­le­ment was chal­len­ging; sett­lers had to cle­ar the forest, pre­pa­re fields, and ful­fill feudal obli­ga­ti­ons to the Ora­va Cast­le esta­te (hrus​tin​.sk).

The exten­si­ve colo­ni­za­ti­on of Orava’s Zama­gu­rie regi­on began after 1550 when catt­le her­ders arri­ved in Upper Ora­va and gra­du­al­ly sett­led the­re. The sett­lers estab­lis­hed them­sel­ves along the flow of the Whi­te Ora­va and Hruš­tín­ka rivers, with the Ora­va esta­te stri­ving to bind them to the land through land allo­ca­ti­ons. The first sett­lers were the šol­týs (local admi­ni­stra­tors) Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut, and Roman. They sett­led on the left bank of the river in a row of hou­ses orien­ted west-​east, with the­ir faca­des facing sout­he­ast. Hruš­tín hou­ses were exc­lu­si­ve­ly wooden, and even in 1920, the­re were only 5 – 6 brick hou­ses in the vil­la­ge. The hou­ses fol­lo­wed a uni­form sty­le: a front room with two or three win­do­ws, a kit­chen with an open hearth, a pan­try, a base­ment for wealt­hier far­mers, a barn, a stab­le, and a gra­na­ry for­ming an agri­cul­tu­ral yard. Hruš­tí­n’s wooden hou­ses were con­si­de­red some of the best-​preserved and most beau­ti­ful in Ora­va during the 1960s.

The local folk cos­tu­me inc­lu­ded žreb­né linen for sacks and she­ets, pačes­né linen for under­gar­ments and coats, woolen trou­sers, vests, and halie­ny (tra­di­ti­onal jac­kets) trim­med with gre­en rib­bon, she­ep­skin coats, and lip­nic­ké coats, as well as leat­her moc­ca­sins fas­te­ned with nákon­cím, girls’ vyga­ny dres­ses with deco­ra­ti­ve šmih­lí­ky and par­tič­ky. The diet con­sis­ted main­ly of oat, bar­ley, or wheat-​barley bre­ad, por­rid­ge from bar­ley gro­ats (loha­za, gerš­ňa), dum­plings, číra and kula­ša as stap­le flour-​based dis­hes, cab­ba­ge soup, and bryn­dza che­e­se. Meat was rare­ly con­su­med, main­ly during holi­da­ys. Food was most­ly cooked on an open hearth, and meals were sha­red from a sin­gle wooden bowl using wooden spo­ons (hrus​tin​.sk).

At the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, Hruš­tín had 1,467 inha­bi­tants living in 297 hou­ses (hrus​tin​.ocu​.sk). The vil­la­ge was kno­wn for flax cul­ti­va­ti­on for linen pro­duc­ti­on. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). A sawmill, mill, tan­ne­ry, and ful­ling mill were built along the Hruš­tín­ka stre­am. The pro­duc­ti­on of wooden shin­gles, hand­ma­de from fir or spru­ce wood, was wides­pre­ad in Hruš­tín (hrus​tin​.ocu​.sk).

Seve­ral folk wood­car­vers ope­ra­te in Hruš­tín. One of them is Šte­fan Hru­boš, who makes wooden sets of črpá­ky (tra­di­ti­onal wooden cups), gob­lets, bar­rels, vases, and minia­tu­re but­ter churns. Ján Sliv­čák is a maker of fuja­ra shepherd’s flu­tes, deco­ra­ted with car­ved pat­terns. Ján Šeli­ga car­ves sculp­tu­res (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín is loca­ted on the nort­hern slo­pes of Orav­ská Magu­ra. One of the popu­lar hiking des­ti­na­ti­ons is Vasi­ľov­ská hoľa, which rises to an alti­tu­de of 1,150 meters and offers stun­ning vie­ws of the sur­roun­ding lands­ca­pe. For win­ter sports ent­hu­siasts, the near­by Ski Zába­va Hruš­tín ski resort offers around 5 km of down­hill slo­pes of vary­ing dif­fi­cul­ty. In addi­ti­on to down­hill ski­ing, cross-​country ski­ing trails and fre­e­ri­de oppor­tu­ni­ties are avai­lab­le in the area (slo​va​kia​.tra​vel). The vil­la­ge main­tains rich cul­tu­ral tra­di­ti­ons, with local folk­lo­re and music groups regu­lar­ly per­for­ming at vari­ous events. The cul­tu­ral cen­ter in Hruš­tín ser­ves as a hub for social acti­vi­ties, hos­ting events, exhi­bi­ti­ons, and com­mu­ni­ty gat­he­rings (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín ma powierzch­nię 36,5 km². Jego lokal­ną częścią jest Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Miesz­ka tu ponad 3 200 miesz­ka­ńców. Wieś cha­rak­te­ry­zu­je się spe­cy­ficz­ną archi­tek­tu­rą, któ­ra rozpr­zes­tr­ze­ni­ła się również na inne miejs­co­wo­ści Ora­wy. Domy w sty­lu hruš­ti­ńs­kim wyró­żnia­ją się dwuk­rot­nie łama­ny­mi szc­zy­ta­mi. Hruš­tín odznac­za się również dia­lek­tem, w któ­rym na końcu słów doda­wa­na jest końcó­wka uo (Oskár Maž­gút). Wieś leży na wyso­ko­ści 697 met­rów nad pozi­omem mor­za (ora​va​.sk). Naj­stars­zą częścią miejs­co­wo­ści jest Črch­ľa. Poszc­ze­gól­ne części grun­tów zosta­ły nazwa­ne na cze­ść pier­ws­zych osad­ni­ków, są to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va i Žilová.

Inne części nos­zą następu­jące nazwy:

  • Grun­ty orne: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Tere­ny leśne: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Łąki i past­wis­ka: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín nale­ży do regi­onu Gór­nej Ora­wy, gdzie po 1550 roku zaczęli osied­lać się pas­ter­ze bydła. Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o miejs­co­wo­ści pocho­dzi z 1588 roku. Miesz­ka­ńcy upra­wia­li zbo­że, ziem­nia­ki i hodo­wa­li bydło. Wyt­war­za­li odzież z lnu i wełny oraz pro­du­ko­wa­li obu­wie (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­rycz­ne nazwy miejs­co­wo­ści: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk).

Nazwa miejs­co­wo­ści pocho­dzi od nazwis­ka rodzin­ne­go Hruš­ka, a jej teren nazy­wa­no pier­wot­nie Hruš­čin cho­tár, co później skró­co­no do Hruš­čin, aż osta­tecz­nie usta­li­ła się for­ma Hruš­tín. Według miejs­co­wej tra­dyc­ji nazwa pocho­dzi od grus­zy (hruš­ka po sło­wac­ku), któ­ra rosła w obec­nym ogro­dzie para­fial­nym, gdzie częs­to prze­by­wa­li pas­ter­ze. Obszar, na któ­rym dziś znaj­du­je się Hruš­tín, aż do poło­wy XVI wie­ku był gęs­to zale­si­ony. Zakła­da­nie osa­dy było trud­nym pro­ce­sem – osad­ni­cy musie­li karc­zo­wać las, przy­go­to­wy­wać pola upra­wne oraz spe­łniać obo­wi­ąz­ki feudal­ne wobec wła­ści­cie­la zamku ora­ws­kie­go (hrus​tin​.sk).

Roz­le­gła kolo­ni­zac­ja Ora­ws­kie­go Zama­gur­za roz­poc­zęła się po 1550 roku, kie­dy to na Gór­ną Ora­wę przy­by­wa­li pas­ter­ze ze sta­da­mi bydła i stop­ni­owo osied­la­li się w tym rejo­nie. Osad­ni­cy osied­li­li się wzdłuż Bia­łej Ora­wy i Hruš­tín­ki, a wła­ści­cie­le zamku ora­ws­kie­go sta­ra­li się przy­wi­ązać ich do zie­mi popr­zez nada­wa­nie grun­tów. Pier­ws­zy­mi osad­ni­ka­mi byli sołty­si: Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut i Roman. Osied­li­li się po lewej stro­nie rze­ki w jed­nym rzędzie domów w kie­run­ku zachód-​wschód, z fasa­da­mi skie­ro­wa­ny­mi na połud­ni­owy wschód. Domy w Hruš­tí­nie były wyłącz­nie dre­wnia­ne, a nawet w 1920 roku w miejs­co­wo­ści znaj­do­wa­ło się jedy­nie 5 – 6 domów muro­wa­nych. Budyn­ki mia­ły jed­no­li­ty styl: przed­ni pokój z dwoma-​trzema okna­mi, kuch­nię z otwar­tym pale­nis­kiem, spi­żar­nię, piwni­cę u bogats­zych gos­po­dar­zy, sto­do­łę, staj­nię oraz spich­lerz twor­zący gos­po­darst­wo. Dre­wnia­ne domy w Hruš­tí­nie były w latach 60. XX wie­ku uzna­wa­ne za jed­ne z naj­le­piej zacho­wa­nych i naj­pi­ęk­niejs­zych na Orawie.

Strój ludo­wy skła­dał się z lnu žreb­né na wor­ki i prze­ście­ra­dła, lnu pačes­né na bie­liz­nę i płaszc­ze, wełnia­nych spod­ni, kami­ze­lek oraz halie­ny (płaszc­za) obszy­te­go zie­lo­ną tasiem­ką, owc­zych kożu­chów, płaszc­zy lip­nic­kich, skór­za­nych kier­pców wiąza­nych nákon­cím, dzie­wc­zęcych vyga­ny ozdo­bi­onych šmih­lík­mipar­tič­ka­mi. Die­ta miesz­ka­ńców opie­ra­ła się na chle­bie z owsa, jęcz­mie­nia lub jęcz­mie­nia zmies­za­ne­go z psze­ni­cą, kas­zach jęcz­mien­nych (loha­za, gerš­ňa), haluš­kach, čírakula­ša jako pod­sta­wo­wych daniach mącz­nych, kapu­śnia­ku i bryn­dzy. Mięso spo­ży­wa­no rzad­ko, głó­wnie podc­zas świ­ąt. Jedze­nie goto­wa­no głó­wnie na otwar­tym pale­nis­ku, a posi­łki były spo­ży­wa­ne przez całą rodzi­nę z jed­nej dre­wnia­nej mis­ki przy pomo­cy dre­wnia­nych łyżek (hrus​tin​.sk).

Na poc­ząt­ku XX wie­ku w Hruš­tí­nie miesz­ka­ło 1 467 miesz­ka­ńców w 297 domach (hrus​tin​.ocu​.sk). We wsi upra­wia­no len na potr­ze­by tkact­wa. Ole­jar­nię wybu­do­wał w 1951 roku Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Nad brze­giem poto­ku Hruš­tín­ka znaj­do­wał się tar­tak, młyn, gar­bar­nia oraz folusz. W Hruš­tí­nie pows­zech­na była pro­dukc­ja gon­tów, któ­re były ręcz­nie wyko­ny­wa­ne z dre­wna jodło­we­go lub świer­ko­we­go (hrus​tin​.ocu​.sk). W Hruš­tí­nie dzia­ła wie­lu ludo­wych rze­źbiar­zy. Jed­nym z nich jest Šte­fan Hru­boš, któ­ry twor­zy dre­wnia­ne zes­ta­wy črpá­ków (tra­dy­cyj­nych kub­ków), kie­li­chy, bec­zu­łki, wazo­ni­ki i minia­tu­ro­we masel­nicz­ki. Pro­du­cen­tem fujar jest Ján Sliv­čák, któ­ry zdo­bi je rze­źbie­niem w dre­wnie. Ján Šeli­ga wyko­nu­je rze­źby (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín znaj­du­je się na północ­nych sto­kach Ora­ws­kiej Magu­ry. Jed­nym z popu­lar­nych celów turys­tycz­nych jest Vasi­ľov­ská hoľa, któ­ra wzno­si się na wyso­ko­ść 1 150 met­rów nad pozi­omem mor­za i ofe­ru­je wspa­nia­łe wido­ki na oko­licz­ny kra­job­raz. Dla miło­śni­ków spor­tów zimo­wych w pobli­żu miejs­co­wo­ści znaj­du­je się ośro­dek nar­ciar­ski SKI Zába­va Hruš­tín, któ­ry ofe­ru­je oko­ło 5 km tras zjaz­do­wych o różnym stop­niu trud­no­ści. Oprócz nar­ciarst­wa zjaz­do­we­go w oko­li­cy znaj­du­ją się przy­go­to­wa­ne tra­sy bie­go­we oraz możli­wo­ści freeride’u (slo​va​kia​.tra​vel). Miejs­co­wo­ść pie­lęg­nu­je boga­te tra­dyc­je kul­tu­ro­we – lokal­ne zes­po­ły folk­lo­rys­tycz­ne i muzycz­ne regu­lar­nie wys­tępu­ją na różnych wydar­ze­niach. Dom Kul­tu­ry w Hruš­tí­nie słu­ży jako cen­trum życia spo­łecz­ne­go, orga­ni­zu­jąc wydar­ze­nia, wys­ta­wy i spot­ka­nia miesz­ka­ńców (hrus​tin​.sk).


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Hory, Krajina, Liptov, Príroda, Slovenská krajina

Štrba

Hits: 2453

Štr­ba je pod­ta­trans­ká obec, v kto­rej žije 3890 oby­va­te­ľov (vyso​ke​-tat​ry​.info). Leží na juž­nom úpä­tí Vyso­kých Tatier v nad­mor­skej výš­ke pri­bliž­ne 829 met­rov. Jej polo­ha v Pod­ta­trans­kej kot­li­ne ju umiest­ňu­je medzi Vyso­ké a Níz­ke Tat­ry (str​ba​.sk). Bola zalo­že­ná v roku 1280 na pan­stve lip­tov­ské­ho gró­fa Bogo­mí­ra a v prvej písom­nej zmien­ke je jej názov Chor­ba” (vyso​ke​-tat​ry​.info). Iné his­to­ric­ké náz­vy: Csor­ba, Tschir­ban (en​.wiki​pe​dia​.org). Zakla­da­te­ľom bol šol­týs Hot­ta. Postup­ne obec pat­ri­la rodi­nám z vet­vy Bogo­mí­ra. Oby­va­te­lia sa zaobe­ra­li pas­tier­stvom, dre­vo­ru­bač­stvom, pále­ním uhlia a váp­na, neskôr aj povoz­níc­tvom. V roku 1896 posta­vi­li z for­mu­jú­cej sa osa­dy oko­lo želez­nič­nej sta­ni­ce Tatrans­ká Štr­ba ozub­ni­co­vú želez­ni­cu na Štr­b­ské Ple­so. Neďa­le­ko od obce je aj zanik­nu­tá osa­da Šol­dov, v kto­rej stá­lo kedy­si opát­stvo, zanik­lo však v 14. sto­ro­čí. Obcou pre­chá­dza aj hlav­né európ­ske roz­vo­die medzi Balt­ským a Čier­nym morom (vyso​ke​-tat​ry​.info).

Štr­ba má roz­lo­hu pri­bliž­ne 63,07 km² a žije v nej oko­lo 3 382 oby­va­te­ľov. Obec sa skla­dá z troch čas­tí: samot­ná Štr­ba, Tatrans­ká Štr­ba a Štr­b­ské Ple­so. Tatrans­ká Štr­ba je zná­ma svo­jou želez­nič­nou sta­ni­cou, kto­rá je výcho­dis­ko­vým bodom ozub­ni­co­vej želez­ni­ce vedú­cej na Štr­b­ské Ple­so, význam­né turis­tic­ké stre­dis­ko vo Vyso­kých Tat­rách. Geo­gra­fic­ká polo­ha obce posky­tu­je oby­va­te­ľom a náv­štev­ní­kom jedi­neč­ný výhľad na pano­rá­mu Vyso­kých Tatier na seve­re a hre­be­ne Níz­kych Tatier na juhu. Oblasť je boha­tá na prí­rod­né krá­sy, turis­tic­ké tra­sy a mož­nos­ti na rekre­áciu počas celé­ho roka. Štr­ba je tiež zná­ma svo­ji­mi kul­túr­ny­mi podu­ja­tia­mi. Jed­ným z nich je Deň obce Štr­ba, súčas­ťou podu­ja­tia sú hudob­né vystú­pe­nia, výsta­vy, pre­daj­né stán­ky a rôz­ne atrak­cie pre deti (str​ba​.sk).


Štr­ba is a sub-​Tatra vil­la­ge with a popu­la­ti­on of 3,890 inha­bi­tants (vyso​ke​-tat​ry​.info). It is loca­ted on the sout­hern foot­hills of the High Tatras at an alti­tu­de of app­ro­xi­ma­te­ly 829 meters. Its posi­ti­on in the Pod­ta­trans­ká Basin pla­ces it bet­we­en the High and Low Tatras (str​ba​.sk). The vil­la­ge was foun­ded in 1280 on the esta­te of Lip­tov Count Bogo­mír, and in the first writ­ten record, its name appe­ars as Chor­ba” (vyso​ke​-tat​ry​.info). Other his­to­ri­cal names inc­lu­de Csor­ba and Tschir­ban (en​.wiki​pe​dia​.org). The foun­der of the vil­la­ge was the ree­ve Hot­ta. Over time, the vil­la­ge belo­n­ged to fami­lies from the branch of Bogo­mír. The inha­bi­tants enga­ged in shep­her­ding, log­ging, char­co­al bur­ning, and lime bur­ning, and later also in car­ting. In 1896, a cog rai­lway was built from the deve­lo­ping sett­le­ment around the Tatrans­ká Štr­ba rai­lway sta­ti­on to Štr­b­ské Ple­so. Near the vil­la­ge is the now-​extinct sett­le­ment of Šol­dov, whe­re a monas­te­ry once sto­od, but it disap­pe­a­red in the 14th cen­tu­ry. Štr­ba is also cros­sed by the main Euro­pe­an waters­hed bet­we­en the Bal­tic and Black Seas (vyso​ke​-tat​ry​.info).

Štr­ba has an area of app­ro­xi­ma­te­ly 63.07 km² and a popu­la­ti­on of around 3,382 inha­bi­tants. The vil­la­ge con­sists of three parts: Štr­ba itself, Tatrans­ká Štr­ba, and Štr­b­ské Ple­so. Tatrans­ká Štr­ba is kno­wn for its rai­lway sta­ti­on, which ser­ves as the star­ting point of the cog rai­lway lea­ding to Štr­b­ské Ple­so, a major tou­rist resort in the High Tatras. The geog­rap­hi­cal posi­ti­on of the vil­la­ge pro­vi­des resi­dents and visi­tors with a uni­que view of the pano­ra­ma of the High Tatras to the north and the Low Tat­ra rid­ges to the south. The area is rich in natu­ral beau­ty, hiking trails, and year-​round rec­re­a­ti­onal oppor­tu­ni­ties. Štr­ba is also kno­wn for its cul­tu­ral events, one of which is the Day of Štr­ba, fea­tu­ring musi­cal per­for­man­ces, exhi­bi­ti­ons, stalls, and vari­ous att­rac­ti­ons for chil­dren (str​ba​.sk).


Štr­ba to pod­tatr­za­ńs­ka wieś, w któ­rej miesz­ka 3 890 miesz­ka­ńców (vyso​ke​-tat​ry​.info). Leży u połud­ni­owych pod­nó­ży Wyso­kich Tatr na wyso­ko­ści oko­ło 829 met­rów. Jej poło­że­nie w Kot­li­nie Pod­tatr­za­ńs­kiej umieszc­za ją między Wyso­ki­mi a Nis­ki­mi Tat­ra­mi (str​ba​.sk). Wieś zosta­ła zało­żo­na w 1280 roku na zie­miach hra­bie­go Lip­to­ws­kie­go Bogo­mí­ra, a w pier­ws­zej wzmian­ce pisem­nej jej nazwa poja­wia się jako Chor­ba” (vyso​ke​-tat​ry​.info). Inne his­to­rycz­ne nazwy to Csor­ba i Tschir­ban (en​.wiki​pe​dia​.org). Zało­ży­cie­lem wsi był sołtys Hot­ta. Z bie­giem cza­su wieś nale­ża­ła do rodzin z rodu Bogo­mí­ra. Miesz­ka­ńcy zaj­mo­wa­li się pas­terst­wem, wyrębem drzew, wyt­war­za­niem węg­la drze­wne­go i wap­na, a później także prze­wo­zem towa­rów. W 1896 roku z rozwi­ja­jącej się osa­dy wokół stac­ji kole­jo­wej Tatrans­ká Štr­ba zbu­do­wa­no kolej zęba­ta pro­wa­dzącą na Štr­b­ské Ple­so. Nie­da­le­ko wsi znaj­du­je się również zani­kła osa­da Šol­dov, w któ­rej nieg­dyś sta­ło opact­wo, ale zani­kło ono w XIV wie­ku. Przez Štr­bę prze­bie­ga także głó­wne euro­pej­skie dział wod­ny między Mor­zem Bałtyc­kim a Mor­zem Czar­nym (vyso​ke​-tat​ry​.info).

Štr­ba ma powierzch­nię oko­ło 63,07 km² i lic­zy oko­ło 3 382 miesz­ka­ńców. Skła­da się z trzech części: samej Štr­by, Tatrans­kej Štr­by i Štr­b­ské­ho Ple­sa. Tatrans­ká Štr­ba jest zna­na ze swo­jej stac­ji kole­jo­wej, któ­ra sta­no­wi punkt wyjści­owy dla kolei zęba­tej pro­wa­dzącej na Štr­b­ské Ple­so, ważny ośro­dek turys­tycz­ny w Tat­rach Wyso­kich. Poło­że­nie geo­gra­ficz­ne wsi zape­wnia miesz­ka­ńcom i turys­tom nie­po­wtar­zal­ny widok na pano­ra­mę Tatr Wyso­kich na półno­cy i grz­bie­ty Tatr Nis­kich na połud­niu. Regi­on ten obfi­tu­je w pięk­no przy­ro­dy, szla­ki turys­tycz­ne oraz możli­wo­ści rekre­ac­ji przez cały rok. Štr­ba jest również zna­na ze swo­ich wydar­zeń kul­tu­ral­nych, z któ­rych jed­nym jest Dzień Štr­by, obej­mu­jący wys­tępy muzycz­ne, wys­ta­wy, sto­is­ka hand­lo­we i różne atrakc­je dla dzie­ci (str​ba​.sk).


Odka­zy


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Biotopy, Hory, Krajina, Poľsko, Príroda, Zahraničie

Gliczarów Górny

Hits: 1342

Komor­né mes­to Glic­za­rów Gór­ny sa nachá­dza v tatrans­kej oblas­ti na kop­ci medzi Bie­lym Dunaj­com až po Buko­wi­nu Tatr­zu. Je jed­ným z naj­vyš­šie polo­že­ných miest v Poľ­sku (Jola Wal­kosz). Pozos­tá­va z tých­to čas­tí: Jur­zys­te, Maty­gó­wka, Bart­ków Wierch, Fiśko­wa Doli­na a Dziad­kó­wka (Wiki­pe­dia PL). Prvé zmien­ky sú z polo­vi­ce 17. sto­ro­čia. Obec bola zalo­že­ná po valas­kom prá­ve. Prví oby­va­te­lia pas­tie­ri oviec a poľ­no­hos­po­dá­ri. Po roku 1945 bola obec roz­de­le­ná na Glic­za­rów Dol­ny a Glic­za­rów Gór­ny. Domá­ci si cenia svo­ju kul­tú­ru a tra­dí­cie, čas­to sa oblie­ka­jú do nád­her­ných goral­ských kro­jov. V oblas­ti sa zacho­va­lo pod­hal­ské náre­čie (Jola Wal­kosz). Tra­dič­né oble­če­nie je cha­rak­te­ris­tic­kým prv­kom rodin­ných, cir­kev­ných a štát­nych osláv. Zacho­va­li sa tu archaic­ké dia­lek­ty, zvy­ky, ritu­ály, hud­ba, spev, tanec, archi­tek­tú­ra, ľudo­vé ume­nie (i‑tatry.pl). Obec­ný kato­lic­ký kos­tol je posta­ve­ný v tatrans­kom štý­le. Z Glyc­za­ro­wa sú nád­her­né výhľa­dy na Tat­ry. S obcou je spo­je­ná jed­na z naj­ťaž­ších cyk­lis­tic­kých etáp Oko­lo Poľ­ska, tzv. Glyc­za­ro­ws­ka ste­na (Jola Wal­kosz).


Glic­za­rów Gór­ny is loca­ted in the Tat­ra regi­on on a hill bet­we­en the Whi­te Duna­jec and Buko­wi­na Tatr­za­ńs­ka. It is one of the hig­hest situ­ated towns in Poland (Jola Wal­kosz). It con­sists of the fol­lo­wing parts: Jur­zys­te, Maty­gó­wka, Bart­ków Wierch, Fiśko­wa Doli­na, and Dziad­kó­wka (Wiki­pe­dia PL). The first men­ti­ons date back to the mid-​17th cen­tu­ry. The vil­la­ge was foun­ded after the Wal­la­chian law. The first inha­bi­tants were shep­herds and far­mers. After 1945, the vil­la­ge was divi­ded into Glic­za­rów Dol­ny and Glic­za­rów Gór­ny. The locals value the­ir cul­tu­re and tra­di­ti­ons, often dres­sing in beau­ti­ful high­lan­der cos­tu­mes. The Pod­ha­le dia­lect has been pre­ser­ved in the area (Jola Wal­kosz). Tra­di­ti­onal clot­hing is a cha­rac­te­ris­tic fea­tu­re of fami­ly, reli­gi­ous, and sta­te celeb­ra­ti­ons. Archaic dia­lects, cus­toms, ritu­als, music, sin­ging, dan­cing, archi­tec­tu­re, and folk art have been pre­ser­ved here (i‑tatry.pl). The vil­la­ge­’s Cat­ho­lic church is built in the Tat­ra sty­le. Glic­za­rów offers beau­ti­ful vie­ws of the Tat­ra Moun­tains. The vil­la­ge is con­nec­ted to one of the toug­hest cyc­ling sta­ges in the Tour de Polog­ne, kno­wn as the Glyc­za­rów Wall (Jola Walkosz).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Česko, Krajina, Moravské, Obce, Severná Morava, Zahraničie

Rajnochovice – obec lesa aj valašskej katedrály

Hits: 487

Raj­no­cho­vi­ce sú turis­tic­kým cen­trom Hos­týn­skych vrchov. Obec je pes­trá, pre­važ­ne zales­ne­ná z mno­hý­mi pasien­ka­mi, kto­ré sú dedič­stvom osíd­ľo­va­nia. V lete tu je troj­ná­sob­né množ­stvo oby­va­te­ľov, nachá­dza sa tu viac ako 550 rekre­ač­ných chát a objek­tov (raj​no​cho​vi​ce​.cz). Raj­no­cho­vi­ce vznik­li z nie­koľ­kých osád: Polom, Hodo­no­vi­ce, Čer­ná ves, Kate­ři­ni­ce, Košov a iné, v kto­rých žili dre­vá­ri, uhlia­ri, pas­tie­ri, roľ­ní­ci, stre­chá­ri. V roku 1640 sa naro­dil bača Miku­láš Raj­noch, slú­žil na kelčs­kom pan­stve. 8. máj 1721 je dátum zalo­že­nia Raj­no­cho­víc. His­to­ric­ká názov obce je Zál­ho­tí. V oko­lí Hos­tý­na vzni­ka­li huty a mly­ny, na úze­mí dneš­nej obce bola posta­ve­ná vyso­ká pec a mlyn. V roku 1775 v Raj­no­cho­vi­ciach žilo 1775 oby­va­te­ľov (raj​no​cho​vi​ce​.cz). 

Neďa­le­ko od dneš­né­ho cin­to­rí­na stál v minu­los­ti dre­ve­ný kos­to­lík svä­tej Anny, zrej­me z 12. sto­ro­čia. Ved­ľa dal kar­di­nál Wolf­gang z Sch­rat­ten­ba­chů posta­viť chrám Naro­de­nia Pan­ny Márie a svä­tej Anny v rokoch 17111716. Je nazý­va­ný valaš­skou kated­rá­lou”, fun­gu­je ako pút­nic­ké mies­to, kaž­do­roč­ne sa tu koná púť (raj​no​cho​vi​ce​.cz).

V roku 1775 bolo v Raj­no­cho­vi­ciach päť vod­ných píl a dva mly­ny. Kon­com 19. sto­ro­čia 7 mly­nov. V súčas­nos­ti sú tu dve píly (raj​no​cho​vi​ce​.cz). V rokoch 19041906 bola v Raj­no­cho­vi­ciach vybu­do­va­ná úzko­ko­ľaj­ná les­ná želez­ni­ca za úče­lom zvá­ža­nia dre­va k píle. Voz­ne mali nos­nosť 6000 kg. Súčas­ťou boli dva osob­né voz­ne pre výle­ty pan­stva. Po jej lik­vi­dá­cii v roku 1925 osta­la dodnes maleb­ná les­ná ces­ta štre­ka” (raj​no​cho​vi​ce​.cz).

Naj­väč­ším bohat­stvom obce boli vždy a sú lesy. Dre­vo sa z lesov v minu­los­ti nezvá­ža­lo, ale spla­vo­va­lo. Pre zvý­še­nie toku vody sa vybu­do­va­li malé prieh­ra­dy, tzv. klau­zy”. Klau­za na Roso­šen­ce sa zacho­va­la dodnes. Spla­vo­va­nie trva­lo 1014 dní (raj​no​cho​vi​ce​.cz). Raj­no­cho­vi­ce sú zná­me aj výro­bou rázo­vi­tej raj­no­chov­skej kera­mi­ky” – tou­far. kto­rá sa tvo­ri­la v 19. sto­ro­čí (raj​no​cho​vi​ce​.cz).


Raj­no­cho­vi­ce is a tou­rist cen­ter of the Hos­týn Hills. The vil­la­ge is diver­se, pre­do­mi­nan­tly fores­ted with many mea­do­ws, which are a lega­cy of sett­le­ment. In the sum­mer, the popu­la­ti­on trip­les, and the­re are more than 550 rec­re­a­ti­onal cot­ta­ges and faci­li­ties (raj​no​cho​vi​ce​.cz). Raj­no­cho­vi­ce ori­gi­na­ted from seve­ral sett­le­ments: Polom, Hodo­no­vi­ce, Čer­ná Ves, Kate­ři­ni­ce, Košov, and others, whe­re wood­cut­ters, char­co­al bur­ners, shep­herds, far­mers, and roofers lived. In 1640, the shep­herd Miku­láš Raj­noch was born, who ser­ved in the Kelč esta­te. May 8, 1721, is the date of the foun­ding of Raj­no­cho­vi­ce. The his­to­ri­cal name of the vil­la­ge is Zál­ho­tí. Iron­works and mills were estab­lis­hed near Hos­týn, and a blast fur­na­ce and mill were built in the ter­ri­to­ry of toda­y­’s vil­la­ge. In 1775, the­re were 1,775 inha­bi­tants in Raj­no­cho­vi­ce (raj​no​cho​vi​ce​.cz).

Not far from the cur­rent ceme­te­ry sto­od a wooden church of St. Anne in the past, pro­bab­ly from the 12th cen­tu­ry. Next to it, Car­di­nal Wolf­gang of Sch­rat­ten­bach had the Church of the Nati­vi­ty of the Vir­gin Mary and St. Anne built bet­we­en 1711 and 1716. It is cal­led the Valas­sian Cat­hed­ral” and ser­ves as a pilg­ri­ma­ge site, hos­ting an annu­al pilg­ri­ma­ge (raj​no​cho​vi​ce​.cz).

In 1775, the­re were five water sawmills and two mills in Raj­no­cho­vi­ce. By the end of the 19th cen­tu­ry, the­re were seven mills. Cur­ren­tly, the­re are two sawmills (raj​no​cho​vi​ce​.cz). From 1904 to 1906, a narrow-​gauge forest rai­lway was built in Raj­no­cho­vi­ce for tran­s­por­ting tim­ber to the sawmill. The wagons had a capa­ci­ty of 6000 kg. It inc­lu­ded two pas­sen­ger wagons for esta­te excur­si­ons. After its liqu­ida­ti­on in 1925, the pic­tu­re­sque forest road štre­ka” remai­ned to this day (raj​no​cho​vi​ce​.cz).

The gre­a­test wealth of the vil­la­ge has alwa­ys been and remains the forests. Wood from the forests was not tran­s­por­ted but flo­ated. Small dams, cal­led klau­zy,” were built to inc­re­a­se the water flow. The klau­za at Roso­šen­ka has been pre­ser­ved to this day. Flo­ating las­ted 10 to 14 days (raj​no​cho​vi​ce​.cz). Raj­no­cho­vi­ce are also kno­wn for the pro­duc­ti­on of dis­tinc­ti­ve Raj­no­cho­vi­ce cera­mics” – tou­far, which was cre­a­ted in the 19th cen­tu­ry (raj​no​cho​vi​ce​.cz).


Raj­no­cho­vi­ce jsou turis­tic­kým cen­trem Hos­týn­ských vrchů. Obec je pes­trou, pře­váž­ně zales­něnou s mno­ha pas­tvi­na­mi, kte­ré jsou dědic­tvím osíd­le­ní. V létě zde žije troj­ná­so­bek oby­va­tels­tva, a nachá­zí se zde více než 550 rekre­ač­ních chat a objek­tů. Raj­no­cho­vi­ce vznik­ly z něko­li­ka osad: Polom, Hodo­no­vi­ce, Čer­ná ves, Kate­ři­ni­ce, Košov a dal­ší, kde žili dře­vo­rub­ci, uhlí­ři, pas­tev­ci, rol­ní­ci, šin­de­lá­ři. V roce 1640 se naro­dil bača Miku­láš Raj­noch, slou­žil na kelčs­kém pan­ství. 8. květ­na 1721 je datem zalo­že­ní Raj­no­cho­vic. His­to­ric­ký název obce je Zál­ho­tí. V oko­lí Hos­tý­na vzni­ka­ly hutě a mlý­ny, na úze­mí dneš­ní obce byla posta­ve­na vyso­ká pec a mlýn. V roce 1775 v Raj­no­cho­vi­cích žilo 1775 oby­va­tel. Neda­le­ko od dneš­ní­ho hřbi­to­va stál v minu­los­ti dře­věný kos­te­lík sva­té Anny, zřej­mě z 12. sto­le­tí. Ved­le dal kar­di­nál Wolf­gang z Sch­rat­ten­ba­chů posta­vit chrám Naro­ze­ní Pan­ny Marie a sva­té Anny v letech 17111716. Je nazý­ván valaš­skou kated­rá­lou”, fun­gu­je jako pout­ní mís­to, kaž­do­roč­ně se zde koná pouť. V roce 1775 bylo v Raj­no­cho­vi­cích pět vod­ních pil a dva mlý­ny. Kon­cem 19. sto­le­tí 7 mlý­nů. V sou­čas­nos­ti jsou zde dvě pily. V letech 19041906 byla v Raj­no­cho­vi­cích vybu­do­vá­na úzko­roz­chod­ná les­ní želez­ni­ce za úče­lem zvá­že­ní dře­va k pílám. Vozí­ky měly nos­nost 6000 kg. Sou­čás­tí byly dva osob­ní vozy pro výle­ty pan­stva. Po její lik­vi­da­ci v roce 1925 zůs­ta­la dodnes maleb­ná les­ní ces­ta štre­ka”. Nej­vět­ším bohat­stvím obce byly vždy a jsou lesy. Dře­vo se z lesů v minu­los­ti nezvá­že­lo, ale spla­vo­va­lo. Pro zvý­še­ní toku vody se posta­vi­ly malé přeh­ra­dy, tzv. klau­zy”. Klau­za na Roso­šen­ce se zacho­va­la dodnes. Spla­vo­vá­ní trva­lo 1014 dní. Raj­no­cho­vi­ce jsou zná­mé i výro­bou rázo­vi­té raj­no­chov­ské kera­mi­ky” – tou­far, kte­rá se tvo­ři­la v 19. století.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Horné Považie, Krajina, Neživé, Obce, Považské, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby

Čičmany – obec ľudovej architektúry

Hits: 2334

Čič­ma­ny sú náro­do­pis­nou loka­li­tou cha­rak­te­ris­tic­kou sta­ro­by­lý­mi kroj­mi, maľo­va­ný­mi dre­ve­ni­ca­mi a svoj­ráz­nym folk­lór­nym pre­ja­vom. Nachá­dza sa v Čič­man­skej kot­li­ne pod vrchom Strá­žo­vec, neďa­le­ko od pra­me­ňa rie­ky Raj­čian­ka. Vznik obce je opra­de­ný rôz­ny­mi teória­mi, kto­ré hovo­ria o nemec­kom, bul­har­skom aj rumun­skom pôvo­de. Prav­de­po­dob­ne však Čič­ma­ny boli osíd­le­né na zákla­de valaš­ské­ho prá­va. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1272 (obec​cic​ma​ny​.sk). His­to­ric­ké náz­vy: Czicz­man, Chych­man, Chich­man, Cžicž­ma­ny, Csics­mán, Csics­má­ny. V roku 1598 tu bolo 43 domov, v roku 1784 126 domov a 1275 oby­va­te­ľov (e‑obce.sk). 

V roku 1977 bola dol­ná časť obce vyhlá­se­ná za pamiat­ko­vú rezer­vá­ciu ľudo­vej archi­tek­tú­ry. Miest­ne ľudo­vé kro­je obsa­hu­jú výšiv­ky s geomet­ric­kou orna­men­ti­kou. Na plo­che 25.61 km2 tu žije 129 oby­va­te­ľov. Obec leží v nad­mor­skej výš­ke 655 met­rov nad morom. V minu­los­ti sa oby­va­te­lia Čič­mian zaobe­ra­li poľ­no­hos­po­dár­stvom, cho­vom oviec, pre­da­jom bryn­dze a výro­bou papúč. Názov obce má indo­európ­sky základ, kto­rý pre­šiel do sta­ros­lo­vien­či­ny a zna­me­ná usad­losť vo vrchoch – Vrcho­va­ny”. Požia­re v rokoch 1907, 19211945 zni­či­li vzác­ne zru­bo­vé stav­by, zme­ni­li cel­ko­vý vzhľad obce a spô­so­bi­li ústup výstav­by tra­dič­ných dre­ve­níc v pros­pech muro­va­ných domov. Archi­tek­tú­ra obce Čič­ma­ny pri­po­mí­na i dnes per­ní­ko­vé dom­če­ky a to hlav­ne pre geomet­ric­kú orna­men­tál­nu výzdo­bu von­kaj­ších stien domov, kto­rá sa zača­la pou­ží­vať asi pred 200 rok­mi. Miest­ny ľudo­vý odev je zho­to­ve­ný z bie­le­ho plát­na. Veľ­ký podiel na hod­no­te a popu­la­ri­te čič­mian­ske­ho kro­ja má výšiv­ka, kto­rá vyni­ká svo­jou tech­nic­kou doko­na­los­ťou, boha­tos­ťou motí­vov a orna­men­tál­nou a fareb­nou kom­po­zí­ci­ou. Prá­ve z cha­rak­te­ru orna­men­tál­nej výzdo­by i čer­ve­né­ho vlne­né­ho tka­né­ho pásu, kto­rý je súčas­ťou žen­ské­ho ode­vu, sa pred­po­kla­dá bal­kán­sky pôvod Čič­mian. Sta­ro­by­lý ráz, kto­rý si čič­mian­sky kroj zacho­val dodnes, ako aj ľudo­vý odev oko­li­tých dedín (Zlie­chov, Čavoj, Valas­ká Belá), poslú­žil etno­gra­fom ako model pre rekon­štruk­ciu sta­ros­lo­vien­ske­ho ode­vu (Wiki­pe­dia).

Ľudo­vá archi­tek­tú­ra v Čič­ma­noch púta­la záu­jem verej­nos­ti už od kon­ca 19. sto­ro­čia. Archi­tekt Dušan Jur­ko­vič ini­ci­oval v roku 1985 pre­zen­to­va­nie čič­mian­ske­ho poscho­do­vé­ho domu na Náro­do­pis­nej výsta­ve čes­ko­slo­ven­skejPra­he. Záu­jem púta­li naj­mä výzdo­bou von­kaj­ších stien. Na tma­vý pod­klad ste­ny domu sa bie­lym váp­nom maľo­va­li jed­no­du­ché geomet­ric­ké vzo­ry. V 19. sto­ro­čí bola už maľ­ba roz­vi­nu­tá vo for­me zdo­be­nia čas­tí oko­lo okien, dve­rí, spod­ných trá­mov, výzdo­ba bola sústre­de­ná oko­lo kon­štrukč­ných prv­kov. Súťaž o najk­raj­šie vyma­ľo­va­ný dom spô­so­bi­la návrat ku tra­dič­nej von­kaj­šej orna­men­tál­nej výzdo­be po via­ce­rých požia­roch a výstav­bách. Výzdo­ba sa obo­ha­ti­la o nové prv­ky pre­vza­té z čič­mian­skej výšiv­ky. Súčas­ná podo­ba Čič­mian je výsled­kom výstav­by po roku 1921. Požia­rom 8.10.1921 bola zni­če­ná znač­ná časť obce. Osta­la zacho­va­ná len malá časť sever­ne od kos­to­la. Výstav­ba zho­re­nej čas­ti bola ukon­če­ná v roku 1928. Cel­ko­vo sa posta­vi­lo 66 domov a 29 hos­po­dár­skych budov. Dnes je rezer­vá­cia zahŕňa 115 zru­bo­vých domov, 36 z nich je evi­do­va­ných ako národ­né kul­túr­ne pamiat­ky (Infor­mač­ná tabuľa).


Čič­ma­ny is a folk­lo­re site cha­rac­te­ri­zed by ancient cos­tu­mes, pain­ted wooden hou­ses, and dis­tinc­ti­ve folk expres­si­on. It is loca­ted in the Čič­man­ska kot­li­na below the Strá­žo­vec peak, near the sour­ce of the Raj­čian­ka River. The ori­gin of the vil­la­ge is sur­roun­ded by vari­ous the­ories, which men­ti­on Ger­man, Bul­ga­rian, and Roma­nian ori­gins. Howe­ver, Čič­ma­ny was like­ly sett­led based on Wal­la­chian law. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1272 (obec​cic​ma​ny​.sk). His­to­ri­cal names inc­lu­de Czicz­man, Chych­man, Chich­man, Cžicž­ma­ny, Csics­mán, Csics­má­ny. In 1598, the­re were 43 hou­ses, and in 1784, 126 hou­ses and 1275 inha­bi­tants (e‑obce.sk).

In 1977, the lower part of the vil­la­ge was dec­la­red a cul­tu­ral reser­ve of folk archi­tec­tu­re. Local folk cos­tu­mes fea­tu­re embro­ide­ry with geomet­ric orna­men­ta­ti­on. The area covers 25.61 km², with 129 inha­bi­tants. The vil­la­ge is loca­ted at an alti­tu­de of 655 meters abo­ve sea level. In the past, the resi­dents of Čič­ma­ny were enga­ged in agri­cul­tu­re, she­ep far­ming, sel­ling bryn­dza che­e­se, and making slip­pers. The name of the vil­la­ge has an Indo-​European ori­gin, which pas­sed into Old Slo­ve­ne and means sett­le­ment in the moun­tains – Vrcho­va­ny.” Fires in 1907, 1921, and 1945 des­tro­y­ed valu­ab­le log buil­dings, chan­ged the ove­rall appe­a­ran­ce of the vil­la­ge, and led to a dec­li­ne in the cons­truc­ti­on of tra­di­ti­onal wooden hou­ses in favor of brick ones. The archi­tec­tu­re of Čič­ma­ny resem­bles gin­gerb­re­ad hou­ses to this day, main­ly due to the geomet­ric orna­men­tal deco­ra­ti­on on the outer walls of hou­ses, which began to be used about 200 years ago. Local folk clot­hing is made of whi­te can­vas. A sig­ni­fi­cant part of the value and popu­la­ri­ty of the Čič­ma­ny cos­tu­me is the embro­ide­ry, which stands out for its tech­ni­cal per­fec­ti­on, rich­ness of motifs, and orna­men­tal and color com­po­si­ti­on. The Bal­kan ori­gin of Čič­ma­ny is assu­med from the cha­rac­ter of the orna­men­tal deco­ra­ti­on and the red woolen woven belt, which is part of the wome­n’s cos­tu­me. The ancient cha­rac­ter pre­ser­ved by the Čič­ma­ny cos­tu­me to this day, as well as the folk cos­tu­mes of sur­roun­ding vil­la­ges (Zlie­chov, Čavoj, Valas­ká Belá), ser­ved eth­nog­rap­hers as a model for the recons­truc­ti­on of Old Sla­vic clot­hing (Wiki­pe­dia).

The folk archi­tec­tu­re of Čič­ma­ny has att­rac­ted pub­lic inte­rest sin­ce the late 19th cen­tu­ry. Archi­tect Dušan Jur­ko­vič ini­tia­ted the pre­sen­ta­ti­on of a Čič­ma­ny two-​story hou­se at the Cze­cho­slo­vak Eth­nog­rap­hic Exhi­bi­ti­on in Pra­gue in 1895. The deco­ra­ti­ons on the exte­ri­or walls were par­ti­cu­lar­ly cap­ti­va­ting. Sim­ple geomet­ric pat­terns were pain­ted with whi­te lime on the dark base of the hou­se walls. By the 19th cen­tu­ry, the pain­ting sty­le had evol­ved to deco­ra­te are­as around win­do­ws, doors, lower beams, and struc­tu­ral ele­ments. A com­pe­ti­ti­on for the most beau­ti­ful­ly pain­ted hou­se led to a revi­val of tra­di­ti­onal exte­ri­or orna­men­tal deco­ra­ti­on after seve­ral fires and sub­se­qu­ent recons­truc­ti­ons. The deco­ra­ti­ons were enri­ched with new ele­ments ins­pi­red by Čič­ma­ny embro­ide­ry. The cur­rent appe­a­ran­ce of Čič­ma­ny is a result of recons­truc­ti­on after 1921. A sig­ni­fi­cant part of the vil­la­ge was des­tro­y­ed by a fire on Octo­ber 8, 1921. Only a small area north of the church remai­ned intact. The recons­truc­ti­on of the bur­ned sec­ti­on was com­ple­ted in 1928. In total, 66 hou­ses and 29 farm buil­dings were built. Today, the reser­va­ti­on inc­lu­des 115 log hou­ses, 36 of which are regis­te­red as nati­onal cul­tu­ral monu­ments (infor­ma­ti­on board).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post