Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Ľalie

skala
Hits: 118

Ľalie – patrí do čeľade a zahŕňa približne 100–120 druhov rozšírených v miernom pásme severnej pologule (Bret Hansen). Typovým druhom rodu je Lilium candidum – biela ľalia (ipni.org). Súčasné rodu Lilium zahŕňa niekoľko sekcií podľa geografického pôvodu – euroázijské druhy, americké, európske, japonské, východoázijské, sibírske (Bret Hansen). Centrom diverzity ľalií je vo východnej Ázii (nih.gov). Ľalie sú evolučne komplexná skupina rastlín, ktorej diverzita vznikla kombináciou geografických bariér, opeľovače a klimatických zmien. Ich bola výrazne ovplyvnená klimatickými osciláciami počas glaciálnych a interglaciálnych období, ktoré spôsobovali opakované rozširovanie a zmenšovanie areálov jednotlivých druhov. Významnú úlohu v evolučnej histórii rodu zohrala severná Ázia, najmä , odkiaľ sa niektoré skupiny rozšírili do Európy, východnej Ázie a Severnej Ameriky. 

Typické biotopy zahŕňajú , horské , pasienky či vlhšie nivy, často dobre priepustné humózne až kamenisté pôdy. Vlhkosť a slnečné zóny sa líšia podľa druhu. Väčšina kedysi európskych druhov miluje vápencovú pôdu, kyslejšiu (ucanr.edu).  vznikli krížením rôznych druhov orientálnych ľalií pochádzajúcich najmä z východnej Ázie. V porovnaní s ázijskými hybridmi majú väčšie a výrazne voňavé a sú spravidla dlhšie a kopijovité. Patria medzi najneskôr kvitnúce ľalie, nektoré kvitnú v druhej polovici leta až začiatkom jesene (ncsu.edu). Ľalie boli intenzívne šľachtené a mnohé sa kultivujú vo svete. Niektoré druhy sa v nových oblastiach aj naturalizovali (kew.org). Prirodzené populácie Lilium candidum sa nachádzajú najmä v Libanone, Izraeli a Grécku (Zaccai et all). Ľalie sú vytrvalé cibuľovité so zloženými cibuľami tvorenými šupinami. Niektoré druhy nesú v pazuchách listov vedľajšie cibule či pacibuľky (Wikipedia). Ľalie majú zároveň významnú nutričnú hodnotu. Cibule obsahujú napríklad bielkoviny, lipidy, a , skupiny B, a betakarotén (Wang et all). Kvety sú nápadné, obojpohlavné, zvyčajne sústredené na vrchole vo viackvetnom strapci. Majú 6 okvetných lístkov (dva súmerné ) často zvonkohlavo zahnutých alebo reflexne stočených, a farba sa pohybuje od bielej cez ružovú, oranžovú až po purpurovočervenú či fialovú, niektoré s tmavými škvrnami. Plodom je tobolka. Ľalie sa šľachtia v vznikajú (Wikipedia). V Číne sa len pestujú približne na 20 000 ha s ročnou produkciou okolo 150 000 ton cibúľ. Konzumujú sa už viac než 900 rokov a pestovanie jedlých ľalií má históriu najmenej 500 rokov (Liang et all). Známe sú napr. ázijské, orientálne, trúbkové, orientálon trúbkové, Martagon, Longiflorum (Wikipedia). 

Pre dobrý vyžadujú slnečné alebo polotienené stanovištia s ľahkou až stredne ťažkou, humóznou pôdou s dobrou drenážou a dostatkom vlahy (ucanr.edu). Sadiť ich je ideálne na jeseň. Klíčenie zo semienok môže byť pomalé, ale semienka vydržia dlho. Množiť sa môžu rozdeľovaním cibule, pacibuľky sa môžu vysadiť osobitne. Množia sa aj cibuľovitými odnožami, niektoré druhy púčiky v pazuchách menia na pukové cibulky, ktoré sa uvoľnia a vytvoria nové rastliny (Wikipedia). Medzi najbežnejšie patrí , ktorý ožiera listy a puky. Sú to aj , strapky, slimáky a či nánožníky, ktoré poškodzujú cibule. Medzi hlavné choroby patrí ( a ), hniloba cibúľ (Fusarium a pod.), hrdza a hlavne , ktoré deformujú listy a kvety (missouribotanicalgarden.org). Hnilobu cibúľ podporuje nadmerná vlhkosť, botrytídy dlhšie vlhké počasie, a prenášajú vošky (ucanr.edu).

V mnohých kultúrach ľalie symbolizujú čistotu a nevinnosť. Niektoré druhy, napr. Lilium lancifolium, produkujú aj jedlé cibuľky bohaté na škrob a , ktoré sa v Ázii používajú ako zelenina či bylinka. Využívajú sa aj v tradičnom liečiteľstve – v čínskej medicíne sa používajú sušené cibuľky druhu Lilium lancifolium, a Lilium pumilum na liečbu nespavosti, kašľa, znižovanie horúčky a srdcových príznakov (Wang et all). Patočka a Navrátilová uvádzajú liečbu popálenín a rán, vredov, zápalov kože, hnisavých poranení, svalovej bolesti, niektorých gynekologických problémov, po chirurgických zákrokoch (Patočka, Navrátilová).

Lilium candidum mala napríklad demulcentné a mierne – na popáleniny a . Ľalie obsahujú množstvo bioaktívnych látok, napríklad: flavonoidy – (Zaccai et all), quercetín, isorhamnetín (Patočka, Navrátilová), silice – linalool, citronellal, humulene, steroidné , polysacharidy (Zaccai et all), karotenoidy, steroidné alkaloidy, pyrrolové alkaloidy – lilalín, jatrophan, taníny, a (Patočka, Navrátilová). Experimentálne štúdie ukazujú, že z Lilium candidum môžu mať protizápalové účinky – znižujú tvorbu cytokínov, antidiabetický účinok – zvyšujú príjem glukózy, antioxidačné a potenciálne protirakovinové vlastnosti (Patočka, Navrátilová). Wang et all uvádzajú aj iné farmakologické účinky: hepatoprotektívne, sedatívne a antidepresívne. Z kvetov sa tradične pripravovali aj alebo extrakty, napr. olej z kvetov na liečbu zápalov mliečnej žľazy či prípravky na kožu. Ľalie sa v menšej miere využívajú aj ako farbivo, či v parfumérii. V Japonku a Kórei sa niektoré druhy pridávajú do jedál a nápojov. Polysacharidy z ľalií sa dnes skúmajú aj ako zložky funkčných potravín a doplnkov výživy, pretože môžu pôsobiť ako a podporovať imunitný systém (Wang et all). Etnofarmakologické výskumy v rôznych oblastiach Európy, napr. v Taliansku či Katalánsku potvrdzujú, že rastlina sa používala aj pri kožných ochoreniach, vírusových infekciách – napr. pásový opar, bolestiach kĺbov (Zaccai et all). Všetky časti ľalií sú mimoriadne nebezpečné pre mačky. Spôsobuje u mačiek ťažké poškodenie obličiek vedúce k akútnemu zlyhaniu (fda.gov).

Druhy v galérii

  1. Lilium bulbiferum
  2. Lilium candidum
  3. Lilium longiflorum

The genus Lilium belongs to the family Liliaceae and comprises approximately 100–120 species distributed throughout the temperate regions of the Northern Hemisphere (Bret Hansen). The type species of the genus is Lilium candidum, commonly known as the white lily (IPNI). Modern classifications divide the genus Lilium into several groups according to their geographic origin, including Eurasian, European, American, Japanese, East Asian, and Siberian lineages (Bret Hansen). The primary center of species diversity lies in East Asia (NIH). Lilies represent an evolutionarily complex group of plants, whose diversification has been shaped by geographic barriers, adaptation to different pollinators, and long-term climatic changes. Their evolutionary history was strongly influenced by climatic oscillations during glacial and interglacial periods, which repeatedly expanded and contracted the ranges of individual species. Northern Asia, particularly Siberia, played a significant role in the evolutionary history of the genus, serving as a source region from which several lineages dispersed into , East Asia, and North America. Typical habitats of lilies include open woodlands, mountain meadows, pastures, and moist riverine habitats, often characterized by well-drained humus-rich or rocky soils. Moisture and light requirements vary among species. Many European species prefer calcareous substrates, whereas Oriental hybrids generally grow better in more acidic soils (UCANR). Oriental lilies originated through hybridization among several East Asian species. Compared with Asiatic hybrids, they produce larger and strongly fragrant flowers, and their leaves are typically longer and lanceolate. These lilies are among the latest flowering groups, with some cultivars blooming from mid-summer to early autumn (NCSU).

Lilies have been extensively bred, and numerous cultivars are cultivated worldwide. Some species have also naturalized outside their native ranges (Kew). Natural populations of Lilium candidum occur primarily in Lebanon, Israel, and Greece (Zaccai et al.). Lilies are perennial bulbous plants characterized by scaly bulbs. In some species, axillary bulblets develop in the leaf axils, allowing vegetative reproduction (). Lilies also possess considerable nutritional value, as their bulbs contain proteins, lipids, starch and carbohydrates, B-group vitamins, vitamin C, and beta-carotene (Wang et al.). The flowers are showy, bisexual, and typically arranged in terminal inflorescences. They consist of six tepals arranged in two whorls, often bell-shaped or reflexed, and display a wide range of colors, from white and pink to orange, purplish-red, and violet, sometimes with dark spotting. The is a capsule. Through breeding, numerous hybrid groups have been developed, including Asiatic, Oriental, Trumpet, Oriental Trumpet, Martagon, and Longiflorum lilies (Wikipedia). In , edible lilies are cultivated on approximately 20,000 ha, producing around 150,000 tons of bulbs annually. They have been consumed for more than 900 years, and their cultivation has a history of at least five centuries (Liang et al.). For optimal growth, lilies require sunny to partially shaded sites with well-drained, humus-rich soils and adequate moisture (UCANR). Planting is usually recommended in autumn. Although germination from seeds may be slow, seeds can remain viable for extended periods. Propagation can occur by dividing bulbs, while bulblets can be planted separately. Some species also produce bulbils in the leaf axils, which detach and develop into new plants (Wikipedia). Among the most common pests of lilies is the lily leaf beetle (Lilioceris lilii), which feeds on leaves and flower buds. Other pests include aphids, thrips, and slugs, while fungal pathogens can damage bulbs. Major diseases include botrytis blight, bulb rot caused by pathogens such as Fusarium, rust, and viral mosaic diseases, which deform leaves and flowers (Missouri Botanical Garden). Bulb rot is often associated with excessive moisture, botrytis infections with prolonged wet weather, and viruses are commonly transmitted by aphids (UCANR).

In many cultures, lilies symbolize purity and innocence. Some species, such as Lilium lancifolium, produce edible bulbs rich in starch and glycosides, which are used in Asia as both vegetables and medicinal ingredients. In traditional Chinese medicine, dried bulbs of Lilium lancifolium, Lilium brownii, and Lilium pumilum are used to treat insomnia, cough, fever, and certain cardiovascular symptoms (Wang et al.). According to Patočka and Navrátilová, lilies have also been used in the treatment of burns, wounds, ulcers, inflammatory skin conditions, purulent injuries, muscle pain, certain gynecological disorders, and for accelerating healing after surgery. For example, Lilium candidum exhibits demulcent and mildly astringent properties, particularly useful in the treatment of burns and wound healing.

Lilies contain a wide range of bioactive compounds, including flavonoids such as kaempferol (Zaccai et al.), quercetin and isorhamnetin (Patočka & Navrátilová), essential oils such as linalool, citronellal, and humulene, steroidal saponins and polysaccharides (Zaccai et al.), carotenoids, steroidal alkaloids, pyrrole alkaloids such as lilalin and jatrophan, as well as tannins, organic acids, and amino acids (Patočka & Navrátilová). Experimental studies indicate that extracts of Lilium candidum may exhibit anti-inflammatory effects through the reduction of cytokine production, antidiabetic activity by enhancing glucose uptake, antioxidant activity, and potential anticancer properties (Patočka & Navrátilová). Wang et al. also report additional pharmacological activities, including hepatoprotective, sedative, and antidepressant effects. Traditionally, compresses and extracts prepared from lily flowers were also used, for example oil infusions applied in the treatment of mastitis or topical preparations for skin conditions. Lilies have also been used as natural dyes and in perfumery. In Japan and Korea, certain species are incorporated into foods and beverages. Polysaccharides derived from lilies are currently being investigated as components of functional foods and dietary supplements, as they may act as immunomodulators and support immune function (Wang et al.). Ethnopharmacological studies from several European regions, including Italy and Catalonia, confirm that the plant has also been used to treat skin diseases, viral infections such as shingles, and joint pain (Zaccai et al.). All parts of lilies are highly toxic to cats, causing severe kidney damage that can lead to acute renal failure (FDA).

Literatúra

Odkazy

Všetky

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Zamagurie, Biotopy, Fotografie, Doliny, Doliny

Lesnica je krásne miesto na Zamagurí

skala
Hits: 2932

Ráno v Lesnici začína hmlou, ktorá sa ako tichý dych Dunajca vkráda do dolín a obopína lesov. Z hôr sa vynárajú ostré línie, ktoré sa strácajú v závoji oblakov. Hmla sa prevaľuje ponad kopce, akoby zakrývala tajomstvá dávnych generácií. Z drsnej horskej prechádza do otvorenej mozaiky polí a lúk. Tu už nepanuje dramatická hmla, ale slnečný : zelené , žlté lány a biele , ktoré sa roztrúsili po úbočiach. je kontrastov – dráma hôr a jemnosť polí, tvrdosť skál a mäkkosť hmiel. Kto sem príde, odchádza s pocitom, že sa dotkol niečoho pradávneho a pravdivého.

Lesnica je horská obec v severovýchodnom Slovensku, v okrese Stará Ľubovňa, pri hranici s Poľskom. Nachádza sa úpätí Malých Pienin vo výške približne 485 m nad morom a rozprestiera sa na ploche asi 14,6 km². Údaje z roku 2024 evidujú približne 490 obyvateľov. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1297. Obec sa nachádza v najsevernejšej oblasti Pieninského národného parku (Wikipedia). Lesnica vznikla vďaka šoltýskym kolonistom v 13. storočí, prvýkrát je doložená v listine z roku 1297, keď bola územie udelené a osídlené (Rafting Pieniny).

Dominantou je kostol svätého Michala archanjela zo 16. storočia vybudovaný na gotických základoch, v radovej zástavbe s postrannými vstupnými bránami a drevenice z hrubých brvien. Zachovalo sa aj niekoľko goralských stavebných pamiatok. Otvorenie pešieho priechodu Lesnica- v roku 1996 ponúka turistom možnosť poznať aj krásy susedného poľského územia. Šoltýsi z Toporca založili časť obce, ktorá sa dodnes nazýva . Popri nej existovala v 15. storočí už aj . V 19. storočí Lesnicu často navštevovali , ktorí prechádzali medzi Smerdžonkou () a Szczawnicou. V období 1938-1939 prináležala Poľsku. Zachovalo sa tu veľa povestí viažucich sa k Pieninám a v obci sa ešte čiastočne nosí menej zdobený goralský kroj (https://eastslovakia.szm.com/). V stredoveku sa Lesnica rozčlenila na Malú a Veľkú Lesnicu podľa majetkoprávnych sporov. V 16. storočí prevzali správu kláštorní rehoľníci z Červeného Kláštora (Rafting Pieniny). Obyvatelia sa tradične živili poľnohospodárstvom, pastierstvom a remeslami – spracovaním dreva, rezbárstvom a tkaním. V minulosti občania pracovali v lesoch (pieniny.sk). V Lesnici sa dodnes zachovala tradičná goralská – drevenice z hrubých brvien, zariadenia z kamenných pivníc aj nekropola rodinných pamiatok. Dodržiavajú sa aj miestne goralské kroje (pieniny.sk).

Lesnica ponúka ideálne podmienky pre prírodné a turistiku – leží na konci turistických trás raftingových splavov na drevených pltiach, ktoré vedú cez prielom Dunajca. Trasa siaha od až po obec Lesnica (11 km), druhá variant z Červeného Kláštora má dĺžku 9 km (travelguide.sk). je zaujímavý prírodný kaňon hlboký až 300 m s krasovými útvarmi priamo pri Lesnici (Wikipedia). Medzi obľúbené patrí chodník „Prielomom Dunajca na “ aj trasa „Malými Pieninami“ (Lesnica – Vysoké – Litmanová) (travelguide.sk). V okolí sa nachádza bohatá a v rámci Pieninského národného parku (sk.wikipedia.org).

Smerom na od Lesnice sa krajina postupne otvára z tiesňavy Prielomu Dunajca do podhoria Spišskej Magury a ďalej k Ľubovnianskej vrchovine. Tento má charakter kopaníc a lúk s roztrúsenými hospodárskymi usadlosťami. Južne od obce sa svahy rozbiehajú do menších poľnohospodárskych plôch, pasienkov a lúčnych enkláv, ktoré sú oddelené pásmi lesov. Typické sú goralmi udržiavané s množstvom kvetov a horských bylín (pieniny.sk). V nižších častiach prevládajú bukové a jedľové , ktoré prechádzajú do zmiešaných porastov. Nad Lesnicou vystupujú kopce s nadmorskou výškou 700 – 900 m, z ktorých sa otvárajú pohľady na celé . Krajina poskytuje na Pieniny zozadu – od Lesnického sedla je možné vidieť ostré vápencové bralá, zatiaľ čo na juhu sa dvíhajú Spišská a Levočské vrchy. Za jasného počasia sa z hrebeňov nad Lesnicou dá zazrieť aj Vysoké Tatry (rafting-pieniny.sk). Dodnes sú badateľné stopy tradičného hospodárenia – , a salaše. Krajina má stále pôvodný horský charakter, bez väčších zásahov modernej . Lesnica tak pôsobí ako prechod medzi drsnými Pieninami a miernejším Spišom (pieniny.sk).

Morning in Lesnica begins with fog, which, like the silent breath of the , seeps into the valleys and wraps around the silhouettes of the forests. From the mountains emerge sharp contours that vanish into the veil of clouds. The mist rolls over the hills as if it were covering the secrets of past generations. From the harsh mountain scenery, the land transforms into an open mosaic of fields and meadows. Here the dramatic fog no longer reigns, but a sunny calm: green slopes, yellow fields, and white wooden cottages scattered along the hillsides. Lesnica is a land of contrasts – the drama of the mountains and the softness of the fields, the hardness of the rocks and the gentleness of the mists. Whoever comes here leaves with the feeling of having touched something ancient and true.

Lesnica is a mountain village in northeastern , in the Stará Ľubovňa district, near the Polish border. It lies at the foot of the Little Pieniny at an altitude of approximately 485 m above sea level and covers an area of about 14.6 km². In 2024, it had about 490 inhabitants. The written record of the village dates back to 1297. The village is located in the northernmost area of the Pieniny National Park (). Lesnica was founded thanks to the šoltýs colonists in the 13th century, first mentioned in a charter of 1297 when the land was granted and settled (Rafting Pieniny).

The dominant landmark of the village is the Church of St. Michael the Archangel from the 16th century, built on Gothic foundations, row houses with side entrance gates, and log houses made of massive beams. Several Goral architectural monuments have been preserved. The opening of the pedestrian crossing Lesnica– in 1996 offers tourists the opportunity to discover the beauty of the neighboring Polish territory. The šoltýs family Gorgey of Toporec founded part of the village, which is still called Stará Lesnica (Old Lesnica). Alongside it, Nová Lesnica (New Lesnica) already existed in the 15th century. In the 19th century, Lesnica was frequently visited by spa guests passing between (Červený Kláštor) and Szczawnica. In the period 1938–1939, it belonged to . Many legends connected with the Pieniny have been preserved here, and a simpler version of the traditional Goral costume is still partly worn (eastslovakia.szm.com). In the Middle Ages, Lesnica was divided into Malá and due to property disputes. In the 16th century, the administration was taken over by monks from Červený Kláštor (Rafting Pieniny). The inhabitants traditionally lived from agriculture, shepherding, and crafts – woodworking, carving, and weaving. In the past, villagers worked in the forests (pieniny.sk). Traditional Goral architecture has been preserved in Lesnica – wooden log houses, stone cellars, and a family necropolis. Local Goral costumes are still worn (pieniny.sk).

Lesnica offers ideal conditions for nature experiences and tourism – it lies at the end of rafting routes on wooden rafts through the Dunajec Gorge. The route from Majer to Lesnica measures 11 km, and another variant from Červený Kláštor is 9 km (travelguide.sk). The Lesnica Gorge is an interesting natural canyon up to 300 m deep with karst formations directly by the village (Wikipedia). Among the popular trails are the path “Through the Dunajec Gorge to the Haligovské Rocks” and the route “Through the Little Pieniny” (Lesnica – Vysoké Skalky – Litmanová) (travelguide.sk). Rich fauna and flora are found in the surroundings within the Pieniny National Park (sk.wikipedia.org).

South of Lesnica, the landscape gradually opens from the Dunajec Gorge into the foothills of the Magura and further to the Ľubovňa Highlands. This area is characterized by scattered settlements, fields, and meadows. South of the village, the slopes spread into smaller agricultural areas, pastures, and meadows, separated by belts of forest. Typical are the Goral-managed meadows with many flowers and mountain herbs (pieniny.sk). In the lower areas prevail beech and fir forests, which transition into mixed woodlands. Above Lesnica rise hills with altitudes of 700–900 m, offering views of all of Zamagurie. The landscape provides beautiful views of the Pieniny from the rear – from the Lesnica saddle it is possible to see sharp limestone cliffs, while to the south the Spiš Magura and the Levoča Hills rise. In clear weather, the High Tatras can be seen from the ridges above Lesnica (rafting-pieniny.sk). Traces of traditional farming – terraced fields, wooden barns, and shepherd’s huts – are still visible. The landscape retains its original mountain character, without major modern urbanization. Lesnica thus acts as a transition between the rugged Pieniny and the gentler Spiš (pieniny.sk).

Poranek w Lesnicy zaczyna się mgłą, która niczym cichy oddech Dunajca wkrada się w doliny i otula sylwetki lasów. Z gór wyłaniają się ostre kontury, które znikają w zasłonie chmur. Mgła przewala się ponad wzgórzami, jakby zakrywała tajemnice dawnych pokoleń. Z surowej, górskiej scenerii krajobraz przechodzi w otwartą mozaikę pól i łąk. Tu już nie panuje dramatyczna mgła, lecz słoneczny spokój: zielone zbocza, żółte łany i białe drewniane rozsiane po stokach. Lesnica to kraina kontrastów – dramat gór i łagodność pól, twardość skał i miękkość mgieł. Każdy, kto tu przybędzie, odchodzi z poczuciem, że dotknął czegoś pradawnego i prawdziwego.

Lesnica to górska wieś w północno-wschodniej Słowacji, w powiecie Stará Ľubovňa, przy granicy z Polską. Leży u podnóża Małych Pienin, na wysokości około 485 m n.p.m., i zajmuje powierzchnię około 14,6 km². W 2024 roku liczyła około 490 mieszkańców. Pierwsza wzmianka pisemna o wsi pochodzi z 1297 roku. Wieś znajduje się w północnej części Pienińskiego Parku Narodowego (Wikipedia). Lesnica powstała dzięki kolonistom sołtysim w XIII wieku, po raz pierwszy wspomniana w dokumencie z 1297 roku, gdy nadano i zasiedlono te ziemie (Rafting Pieniny).

Dominantą wsi jest kościół św. Michała Archanioła z XVI wieku, wzniesiony na gotyckich fundamentach, domy w zabudowie szeregowej z bocznymi bramami wejściowymi i drewniane chaty z grubych bali. Zachowało się również kilka zabytków architektury góralskiej. Otwarcie w 1996 roku przejścia pieszego Lesnica–Szczawnica daje turystom możliwość piękna sąsiedniego, polskiego terytorium. Sołtysi Gorgeyowie z Toporca założyli część wsi, która do dziś nazywa się Stara Lesnica. Obok niej już w XV wieku istniała Nowa Lesnica. W XIX wieku Lesnicę często odwiedzali kuracjusze przechodzący między Smerdżonką (Czerwony Klasztor) a Szczawnicą. W latach 1938–1939 należała do Polski. Zachowało się tu wiele legend związanych z Pieninami, a we wsi nadal częściowo nosi się skromniejszy strój góralski (eastslovakia.szm.com). W średniowieczu Lesnica została podzielona na Małą i Wielką Lesnicę z powodu sporów majątkowych. W XVI wieku zarząd przejęli mnisi z Czerwonego Klasztoru (Rafting Pieniny). Mieszkańcy tradycyjnie zajmowali się rolnictwem, pasterstwem i rzemiosłem – obróbką drewna, rzeźbiarstwem i tkactwem. W przeszłości mieszkańcy pracowali w lasach (pieniny.sk). W Lesnicy zachowała się tradycyjna architektura góralska – drewniane chaty z grubych bali, kamienne piwnice oraz nekropolia rodzinnych pamiątek. Nadal pielęgnuje się miejscowe stroje góralskie (pieniny.sk).

Lesnica oferuje idealne warunki do kontaktu z przyrodą i turystyki – leży na końcu tras spływu Dunajcem na drewnianych tratwach. Trasa z Majera do Lesnicy ma 11 km, druga wariant z Czerwonego Klasztoru ma 9 km (travelguide.sk). Przełom Potoku Lesnickiego to interesujący naturalny wąwóz o głębokości do 300 m z formami krasowymi tuż przy wsi (Wikipedia). Do ulubionych należy szlak „Przełomem Dunajca na Haligowskie Skały” oraz trasa „Małymi Pieninami” (Lesnica – Wysokie Skałki – Litmanowa) (travelguide.sk). W okolicy znajduje się bogata fauna i flora w ramach Pienińskiego Parku Narodowego (sk.wikipedia.org).

Na południe od Lesnicy krajobraz stopniowo otwiera się z przełomu Dunajca ku podnóżom Spiskiej Magury i dalej ku Ľubowiańskiemu Pogórzu. Obszar ten ma charakter rozproszonych gospodarstw, pól i łąk. Na południe od wsi stoki rozchodzą się w mniejsze pola uprawne, pastwiska i enklawy łąk, oddzielone pasami lasów. Typowe są góralskie łąki z wieloma kwiatami i ziołami górskimi (pieniny.sk). W niższych partiach przeważają lasy bukowe i jodłowe, przechodzące w lasy mieszane. Nad Lesnicą wznoszą się wzgórza o wysokości 700–900 m, z których rozciągają się widoki na całe Zamagurze. Krajobraz oferuje piękne panoramy Pienin od tyłu – z Przełęczy Lesnickiej można zobaczyć ostre wapienne skały, podczas gdy na południu wznoszą się Spiska Magura i Góry Lewockie. Przy dobrej pogodzie z grzbietów nad Lesnicą można dostrzec także Wysokie (rafting-pieniny.sk). Do dziś widoczne są ślady tradycyjnego gospodarowania – pola tarasowe, drewniane stodoły i szałasy. Krajobraz zachował swój pierwotny, górski charakter, bez większej urbanizacji. Lesnica jawi się jako przejście między surowymi Pieninami a łagodniejszym Spiszem (pieniny.sk).

Linky

TOP

Panorámy

Lesnica s hmlou

Lesnica a

Lesnica a

Lesnica

,

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Obce, Slovenské, Orava, Oravské, Polia, Fotografie

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

skala
Hits: 4593

Hruštín má rozlohu 36.5 km2. Jeho miestnou časťou je Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Žije tu viac ako 3 200 obyvateľov. Vyznačuje sa špecifickou architektúrou, ktorá sa rozšírila aj do iných miest Oravy  je charakteristický dvakrát lomenými štítmi. Hruštín sa odlišuje nárečím, kde sa na konci slov pripája prípona uo (Oskár Mažgút). Hruštín leží v nadmorskej výške 697 metrov nad morom (orava.sk). Najstaršou častou obce je Črchľa. Jednotlivé chotárne časti sú pomenované podľa prvých osadníkov, sú to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova a Žilová. Ďalšie časti majú tieto názvy: : Babinskuo, , , v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, , Prdalky, Predháj, , Dielnice. Lesná plocha: Borsučie, Čierny vrch, , Poldržatín, , , Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný , Očkajka, , Príslop, , , a : Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, , , , Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín patrí do oblasti Hornej Oravy, na ktorú sa začali usádzať pastieri dobytka po roku 1550. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1588. Obyvatelia pestovali , zemiaky a chovali dobytok. Zhotovovali sa s plátna, vlny, vyrábali obuv (hrustin.ocu.sk). Historické názvy obce: , Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). Názov obce pochádza z rodinného mena Hruška, pričom chotár sa podľa staroslovanskej privlastňovacej koncovky nazýval „ chotár„, neskôr skrátene „Hruščin“, až sa ustálil vo forme Hruštín. Podľa miestnej tradície názov pochádza od hrušky, ktorá rástla v dnešnej farskej záhrade, pri ktorej sa zdržiavali pastieri. Priestor, v ktorom sa nachádza dnešná obec Hruštín, bol až do polovice 16. storočia silne zalesnený. Zakladanie bolo náročné. Osadníci museli vyklčovať les, pripraviť políčka a splniť poddanské povinnosti voči zemepánovi Oravského hradu (hrustin.sk). 

Rozsiahla kolonizácia Oravského Zamaguria začala po roku 1550, keď na Hornú Oravu prichádzali pastieri s dobytkom a postupne sa tu usádzali. Osadníci sa usídlili okolo prúdu Bielej Oravy a Hruštínky, pričom oravské hradné panstvo sa snažilo nových osadníkov pripútať k pôde jej pričleňovaním. Prvými osadníkmi boli Gregorovič, , Hric, , Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, , Mahut a . Usídlili sa nad ľavým brehom rieky v jednom rade domov v smere západ-východ, pričom domy mali čelá orientované na juhovýchod. Hruštínske domy boli výlučne drevené, pričom aj v roku 1920 bolo v obci len 5-6 murovaných domov. Domy boli stavané v jednotnom štýle. Predná izba s dvoma-troma oknami, s otvoreným ohniskom, komora, podpivničenie u zámožnejších gazdov, stodola, maštaľ a humno tvoriace .  boli v 60. rokoch 20. storočia považované za jedny z najzachovalejších a najkrajších na Orave. Kroj tvorilo „žrebné“ plátno na vrecia a , „pačesné“ plátno na spodné prádlo a kabáty, súkenné nohavice, a „halieny“ lemované zelenou stužkou, ovčie kožuchy a , upevnené „nákoncím“, dievčenské „vygany“ s ozdobnými „šmihlíkmi“ a „partičkami“. Jedálniček tvoril chlieb z ovsa, jačmeňa alebo jačmeňa s pšenicou, kaše z jačmenných krúpov (lohaza, geršňa), halušky, a ako základné múčne jedlá, a bryndza, občas , väčšinou len pri sviatkoch.  sa varila prevažne na otvorenom ohnisku a jedlo sa delilo medzi celú rodinu z jednej misky drevenými lyžicami (hrustin.sk).

Na začiatku 20. storočia v Hruštíne v 297 domoch žilo 1 467 obyvateľov (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne sa pestovalo veľa ľanu na plátna. Olejáreň tu postavil v roku 1951 Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Na brehu potoka Hruštínky boli postavená , mlyn, dubiareň a valcha. V Hruštíne bola veľmi rozšírená výroba šindľa, ktorý bol vyrábaný ručne z jedľového alebo smrekového dreva (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne pôsobí viacero ľudových rezbárov. Jedným z nich je , ktorý tvorí drevené súpravy črpákov, pohá­re, súdky, vázičky a miniatúrne maselnice. Výrobcom fujár je Ján Slivčák. Jeho fujary sú zdobené vruborezom. Ján Šeliga vyrezáva plastiky (hrustin.ocu.sk).

Hruštín sa nachádza na severných svahoch Oravskej Magury. Jedným z obľúbených turistických cieľov je Vasiľovská hoľa, ktorá sa týči do výšky 1150 metrov nad morom a poskytuje nádherné výhľady na okolitú krajinu. Pre milovníkov zimných športov je v blízkosti obce lyžiarske stredisko SKI Zábava Hruštín, ktoré ponúka približne 5 km zjazdových tratí rôznej náročnosti. Okrem zjazdového lyžovania sú v okolí upravované trate pre bežkárov a možnosti pre freeride (slovakia.travel). Obec si zachováva bohaté kultúrne tradície, miestne folklórne a pravidelne vystupujú na rôznych podujatiach. Kultúrny dom v Hruštíne slúži ako centrum spoločenského diania, kde sa konajú rôzne podujatia, výstavy a stretnutia obyvateľov (hrustin.sk).

Hruštín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňovka (hrustin.ocu.sk). More than 3,200 inhabitants live here. The village is known for its distinctive architecture, which has spread to other parts of Orava. The Hruštín-style house is characterized by double-bent gables. Hruštín is distinguished by its dialect, where words often end with the suffix uo (Oskár Mažgút). The village is situated at an altitude of 697 meters above sea level (orava.sk). The oldest part of the village is Črchľa. Various local land areas are named after the first settlers, these are rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova, and Žilová. Other parts have the following names:

  • Arable lands: Babinskuo, Bor, Čršle, , Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
  • Forested areas: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
  • Meadows and pastures: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín belongs to the Upper Orava region, where cattle herders began to settle after 1550. The first written mention of the village dates back to 1588. The inhabitants cultivated grain, and potatoes, and raised livestock. Clothes were made from linen and wool, and footwear was also produced (hrustin.ocu.sk).

Historical names of the village: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). The name of the village comes from the family name Hruška, and the local land was originally called according to the Old Slavic possessive suffix, which was later shortened to Hruščin and finally standardized as Hruštín. According to local tradition, the name originated from a pear tree (hruška in Slovak) that grew in today’s parish garden, where shepherds used to gather. The area where Hruštín is now located was heavily forested until the mid-16th century. Establishing the settlement was challenging; settlers had to clear the forest, prepare fields, and fulfill feudal obligations to the Orava Castle estate (hrustin.sk).

The extensive colonization of Orava’s Zamagurie region began after 1550 when cattle herders arrived in Upper Orava and gradually settled there. The settlers established themselves along the flow of the White Orava and Hruštínka rivers, with the Orava estate striving to bind them to the land through land allocations. The first settlers were the šoltýs (local administrators) Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut, and Roman. They settled on the left bank of the river in a row of houses oriented west-east, with their facades facing southeast. Hruštín houses were exclusively wooden, and even in 1920, there were only 5-6 brick houses in the village. The houses followed a uniform style: a front room with two or three windows, a kitchen with an open hearth, a pantry, a basement for wealthier farmers, a barn, a stable, and a granary forming an agricultural yard. Hruštín’s wooden houses were considered some of the best-preserved and most beautiful in Orava during the 1960s.

The local costume included žrebné linen for sacks and sheets, pačesné linen for undergarments and coats, woolen trousers, vests, and halieny (traditional jackets) trimmed with green ribbon, sheepskin coats, and lipnické coats, as well as leather moccasins fastened with nákoncím, girls‘ vygany dresses with decorative šmihlíky and partičky. The diet consisted mainly of oat, barley, or wheat-barley bread, porridge from barley groats (lohaza, geršňa), dumplings, číra and kulaša as staple flour-based dishes, cabbage soup, and bryndza cheese. Meat was rarely consumed, mainly during holidays. Food was mostly cooked on an open hearth, and meals were shared from a single wooden bowl using wooden spoons (hrustin.sk).

At the beginning of the 20th century, Hruštín had 1,467 inhabitants living in 297 houses (hrustin.ocu.sk). The village was known for flax cultivation for linen production. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). A sawmill, mill, tannery, and fulling mill were built along the Hruštínka stream. The production of wooden shingles, handmade from fir or spruce wood, was widespread in Hruštín (hrustin.ocu.sk).

Several folk woodcarvers operate in Hruštín. One of them is Štefan Hruboš, who makes wooden sets of črpáky (traditional wooden cups), goblets, barrels, vases, and miniature butter churns. Ján Slivčák is a maker of fujara shepherd’s flutes, decorated with carved patterns. Ján Šeliga carves sculptures (hrustin.ocu.sk).

Hruštín is located on the northern slopes of . One of the popular hiking destinations is Vasiľovská hoľa, which rises to an altitude of 1,150 meters and offers stunning views of the surrounding landscape. For winter sports enthusiasts, the nearby Ski Zábava Hruštín ski resort offers around 5 km of downhill slopes of varying difficulty. In addition to downhill skiing, cross-country skiing trails and freeride opportunities are available in the area (slovakia.travel). The village maintains rich cultural traditions, with local folklore and music groups regularly performing at various events. The cultural center in Hruštín serves as a hub for social activities, hosting events, exhibitions, and community gatherings (hrustin.sk).

Hruštín ma powierzchnię 36,5 km². Jego lokalną częścią jest Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Mieszka tu ponad 3 200 mieszkańców. Wieś charakteryzuje się specyficzną architekturą, która rozprzestrzeniła się również na inne miejscowości Orawy. Domy w stylu hruštińskim wyróżniają się dwukrotnie łamanymi szczytami. Hruštín odznacza się również dialektem, w którym na końcu słów dodawana jest końcówka uo (Oskár Mažgút). Wieś leży na wysokości 697 metrów nad poziomem morza (orava.sk). Najstarszą częścią miejscowości jest Črchľa. Poszczególne części gruntów zostały nazwane na cześć pierwszych osadników, są to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova i Žilová.

Inne części noszą następujące nazwy:

  • Grunty orne: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
  • Tereny leśne: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
  • Łąki i pastwiska: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín należy do regionu Górnej Orawy, gdzie po 1550 roku zaczęli osiedlać się bydła. Pierwsza pisemna wzmianka o miejscowości pochodzi z 1588 roku. Mieszkańcy uprawiali zboże, ziemniaki i hodowali bydło. Wytwarzali odzież z lnu i wełny oraz produkowali obuwie (hrustin.ocu.sk).

Historyczne nazwy miejscowości: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk).

Nazwa miejscowości pochodzi od nazwiska rodzinnego Hruška, a jej teren nazywano pierwotnie Hruščin chotár, co później skrócono do Hruščin, aż ostatecznie ustaliła się forma Hruštín. Według miejscowej tradycji nazwa pochodzi od gruszy (hruška po słowacku), która rosła w obecnym ogrodzie parafialnym, gdzie często przebywali pasterze. Obszar, na którym dziś znajduje się Hruštín, aż do połowy XVI wieku był gęsto zalesiony. Zakładanie osady było trudnym procesem – osadnicy musieli karczować las, przygotowywać pola uprawne oraz spełniać obowiązki feudalne wobec właściciela zamku orawskiego (hrustin.sk).

Rozległa kolonizacja Orawskiego Zamagurza rozpoczęła się po 1550 roku, kiedy to na Górną Orawę przybywali pasterze ze stadami bydła i stopniowo osiedlali się w tym rejonie. Osadnicy osiedlili się wzdłuż Białej Orawy i Hruštínki, a właściciele zamku orawskiego starali się przywiązać ich do ziemi poprzez nadawanie gruntów. Pierwszymi osadnikami byli sołtysi: Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut i Roman. Osiedlili się po lewej stronie rzeki w jednym rzędzie domów w kierunku zachód-wschód, z fasadami skierowanymi na południowy wschód. Domy w Hruštínie były wyłącznie drewniane, a nawet w 1920 roku w miejscowości znajdowało się jedynie 5-6 domów murowanych. Budynki miały jednolity styl: przedni pokój z dwoma-trzema oknami, kuchnię z otwartym paleniskiem, spiżarnię, piwnicę u bogatszych gospodarzy, stodołę, stajnię oraz spichlerz tworzący gospodarstwo. Drewniane domy w Hruštínie były w latach 60. XX wieku uznawane za jedne z najlepiej zachowanych i najpiękniejszych na Orawie.

Strój ludowy składał się z lnu žrebné na worki i prześcieradła, lnu pačesné na bieliznę i płaszcze, wełnianych spodni, kamizelek oraz halieny (płaszcza) obszytego zieloną tasiemką, owczych kożuchów, płaszczy lipnickich, skórzanych kierpców wiązanych nákoncím, dziewczęcych vygany ozdobionych šmihlíkmi i partičkami. Dieta mieszkańców opierała się na chlebie z owsa, jęczmienia lub jęczmienia zmieszanego z pszenicą, kaszach jęczmiennych (lohaza, geršňa), haluškach, číra i kulaša jako podstawowych daniach mącznych, kapuśniaku i bryndzy. Mięso spożywano rzadko, głównie podczas świąt. Jedzenie gotowano głównie na otwartym palenisku, a posiłki były spożywane przez całą rodzinę z jednej drewnianej miski przy pomocy drewnianych łyżek (hrustin.sk).

Na początku XX wieku w Hruštínie mieszkało 1 467 mieszkańców w 297 domach (hrustin.ocu.sk). We wsi uprawiano len na potrzeby tkactwa. Olejarnię wybudował w 1951 roku Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Nad brzegiem potoku Hruštínka znajdował się tartak, młyn, garbarnia oraz folusz. W Hruštínie powszechna była produkcja gontów, które były ręcznie wykonywane z drewna jodłowego lub świerkowego (hrustin.ocu.sk). W Hruštínie działa wielu ludowych rzeźbiarzy. Jednym z nich jest Štefan Hruboš, który tworzy drewniane zestawy črpáków (tradycyjnych kubków), kielichy, beczułki, wazoniki i miniaturowe maselniczki. Producentem fujar jest Ján Slivčák, który zdobi je rzeźbieniem w drewnie. Ján Šeliga wykonuje rzeźby (hrustin.ocu.sk).

Hruštín znajduje się na północnych stokach Orawskiej Magury. Jednym z popularnych celów turystycznych jest Vasiľovská hoľa, która wznosi się na wysokość 1 150 metrów nad poziomem morza i oferuje wspaniałe widoki na okoliczny krajobraz. Dla miłośników sportów zimowych w pobliżu miejscowości znajduje się ośrodek narciarski SKI Zábava Hruštín, który oferuje około 5 km tras zjazdowych o różnym stopniu trudności. Oprócz narciarstwa zjazdowego w okolicy znajdują się przygotowane trasy biegowe oraz możliwości freeride’u (slovakia.travel). Miejscowość pielęgnuje bogate tradycje kulturowe – lokalne zespoły folklorystyczne i muzyczne regularnie występują na różnych wydarzeniach. Dom Kultury w Hruštínie służy jako centrum życia społecznego, organizując wydarzenia, wystawy i spotkania mieszkańców (hrustin.sk).

TOP

Všetky

,

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Mestá, Podunajsko, Fotografie

Bratislava – krásavica na Dunaji

skala
Hits: 36233

je známa aj ako „Krásavica na Dunaji“ a Mesto Mieru. Rozloha Bratislavy je 367,584 km2. Leží v nadmorskej výške 126 až 514 metrov nad morom. V Bratislavskej aglomerácií žije 546 300 obyvateľov. Denne sem dochádza 150 – 200 tisíc ľudí za prácou. Historické názvy Bratislavy: Braslavespurch, Breslava Civitas, Brezesburg, Brezalauspurch, , , Břetislava, , , Pressburg, Pozsony, , Prešporok, , Istropolis. Trvalé osídlenie územia Bratislavy začalo pravdepodobne v mladšej dobe kamennej. V rokoch 400 – 50 pred n.l. tu boli , čoho dôkazom je keltské s mincovňou. Medzi prvým a piatym storočím stredom mesta viedla hranica Rímskej ríše – Limes Romanus. Medzi 6. a 8. storočím sem prišli prví a . V rokoch 633 – 658 bola Bratislava súčasťou Samovej ríše. Od konca 8. storočia do roku 833 bola súčasťou Nitrianskeho kniežatstva a do roku 907 Veľkej Moravy (Wikipédia). V rokoch 1241 – 1242 zaútočili na Bratislavu Mongoli, mesto však nedobyli. V roku 1465 založil Matej Korvín Academiu Istropolitanu, prvú univerzitu na území Slovenska (Wikipédia). V rokoch 907 až 1918 bola Bratislava súčasťou Uhorska.

V rokoch 1563 – 1830 je Bratislava korunovačným mestom uhorských kráľov. Približne do roku 1870 bola Bratislava prevažne mestom nemecky hovoriaceho obyvateľstva. V roku 1946 sa k Bratislave pripojili obce Devín, Dúbravka, Lamač, Petržalka, , Rača a Vajnory. V roku aj Čunovo, Devínska Nová Ves, , Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa a Záhorská (Wikipédia). má tieto : Nivy, Pošeň, Prievoz, , Trávniky, Štrkovec, Vlčie hrdlo, Trnávka. Vrakuňa: . Podunajské Biskupice: Dolné hony, Ketelec, , . Nové Mesto: , , Koliba, Kramáre, , Pasienky / Kuchajda, Vinohrady. Rača: , Rača, . : , Kútiky, , , Rovnice. Dúbravka: , Záluhy, Krčace. Lamač: Podháj, Rázsochy. Devínska Nová Ves: Devínske jazero, Kostolné, Paulinské, Podhorské, Sídlisko, , Vápenka. Petržalka: , , Janíkov dvor, , Ovsište, Kopčany, Zrkadlový háj, Kapitulský dvor, Starý háj (wikipedia.sk).

Bratislavy: nemecký klavirista a skladateľ Johann Nepomuk Hummel, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku Philipp Lenard, fyzik a matematik , rabín Samuel Benjamin Sofer, sochár Viktor Tilgner a množstvo iných (wikipedia.sk).

Bratislava is also known as the „Beauty on the Danube“ and the „ of Peace.“ Its area is 367.584 km2, situated at an elevation ranging from 126 to 514 meters above sea level. In the Bratislava agglomeration, 546,300 inhabitants reside, and daily, 150-200 thousand people commute here for work. Historical names for Bratislava include Braslavespurch, Breslava Civitas, Brezesburg, Brezalauspurch, Preslavaspurch, Bresburg, Břetislava, Posonium, Istropolis, Pressburg, Pozsony, Požúň, Prešporok, Prešpurek, and Istropolis. Permanent settlement of the Bratislava area likely began in the late Stone Age. Between 400 and 50 BCE, Celts inhabited the region, evidenced by a Celtic oppidum with a mint. The Empire’s border, Limes Romanus, passed through the city center between the 1st and 5th centuries. Between the 6th and 8th centuries, the first Slavs and Avars arrived. From 633 to 658, Bratislava was part of the Samo Empire. From the late 8th century to 833, was part of the Principality of , and until 907, part of Great (). In 1241-1242, the Mongols attacked Bratislava but did not conquer the city. In 1465, Matthias Corvinus founded , the first university in (Wikipedia). From 907 to 1918, Bratislava was part of Hungary.

From 1563 to 1830, Bratislava was the coronation city of Hungarian kings. Until around 1870, Bratislava was predominantly a city of German-speaking inhabitants. In 1946, the municipalities of Devín, Dúbravka, Lamač, Petržalka, Prievoz, Rača, and Vajnory were annexed to Bratislava. In 1971, Čunovo, Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa, and also joined (Wikipedia). Ružinov has these local parts: Nivy, Pošeň, Prievoz, Ostredky, Trávniky, Štrkovec, Vlčie hrdlo, Trnávka. Vrakuňa: Dolné Hony. Podunajské Biskupice: Dolné hony, Ketelec, Lieskovec, Medzi jarkami. Nové Mesto: Ahoj, Jurajov dvor, Koliba, Kramáre, Mierová kolónia, Pasienky / Kuchajda, Vinohrady. Rača: Krasňany, Rača, Východné. Karlova Ves: Dlhé diely, Kútiky, Mlynská dolina, Patrónka, Rovnice. Dúbravka: Podvornice, Záluhy, Krčace. Lamač: Podháj, Rázsochy. Devínska Nová Ves: Devínske jazero, Kostolné, Paulinské, Podhorské, Sídlisko, Stred, Vápenka. Petržalka: Dvory, Háje, Janíkov dvor, Lúky, Ovsište, Kopčany, Zrkadlový háj, Kapitulský dvor, Starý háj (wikipedia.sk).

Notable personalities from Bratislava include the German pianist and composer Johann Nepomuk Hummel, Nobel Prize-winning physicist Philipp Lenard, physicist and mathematician Ján Andrej Segner, rabbi Samuel Benjamin Sofer, sculptor Viktor Oskar Tilgner, and many others (wikipedia.sk).

Bratislava ist auch als die „Schöne an der Donau“ und die „Stadt des Friedens“ bekannt. Die Fläche beträgt 367,584 km2 und liegt auf einer Höhe von 126 bis 514 Metern über dem Meeresspiegel. In der Bratislava-Agglomeration leben 546.300 Einwohner, und täglich pendeln 150-200 Tausend Menschen hierher zur Arbeit. Historische Namen für Bratislava sind Braslavespurch, Breslava Civitas, Brezesburg, Brezalauspurch, Preslavaspurch, Bresburg, Břetislava, Posonium, Istropolis, Pressburg, Pozsony, Požúň, Prešporok, Prešpurek und Istropolis. Die dauerhafte Besiedlung des Gebiets von Bratislava begann wahrscheinlich in der Jungsteinzeit. Zwischen 400 und 50 v. Chr. lebten Kelten in der Region, wie ein keltisches Oppidum mit einer Münzprägestätte belegt. Die Grenze des Römischen Reiches, Limes Romanus, verlief zwischen dem 1. und 5. Jahrhundert durch das Stadtzentrum. Zwischen dem 6. und 8. Jahrhundert kamen die ersten Slawen und Awaren hierher. Von 633 bis 658 gehörte Bratislava zum Reich von Samo. Vom späten 8. Jahrhundert bis 833 gehörte es zum Fürstentum Nitra und bis 907 zum Großmährischen Reich (Wikipedia). In den Jahren 1241-1242 griffen die Mongolen Bratislava an, eroberten die Stadt jedoch nicht. Im Jahr 1465 gründete Matthias Corvinus die Academia Istropolitana, die erste Universität in der Slowakei (Wikipedia). Von 907 bis 1918 gehörte Bratislava zu Ungarn.

Von 1563 bis 1830 war Bratislava die Krönungsstadt ungarischer Könige. Bis etwa 1870 war Bratislava vorwiegend eine Stadt mit deutschsprachigen Einwohnern. Im Jahr 1946 wurden die Gemeinden Devín, Dúbravka, Lamač, Petržalka, Prievoz, Rača und Vajnory Bratislava angegliedert. Im Jahr 1971 schlossen sich auch Čunovo, Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa und Záhorská Bystrica an (Wikipedia). Ružinov hat diese

Ortsteile: Nivy, Pošeň, Prievoz, Ostredky, Trávniky, Štrkovec, Vlčie hrdlo, Trnávka. Vrakuňa: Dolné Hony. Podunajské Biskupice: Dolné hony, Ketelec, Lieskovec, Medzi jarkami. Nové Mesto: Ahoj, Jurajov dvor, Koliba, Kramáre, Mierová kolónia, Pasienky / Kuchajda, Vinohrady. Rača: Krasňany, Rača, Východné. Karlova Ves: Dlhé diely, Kútiky, Mlynská dolina, Patrónka, Rovnice. Dúbravka: Podvornice, Záluhy, Krčace. Lamač: Podháj, Rázsochy. Devínska Nová Ves: Devínske jazero, Kostolné, Paulinské, Podhorské, Sídlisko, Stred, Vápenka. Petržalka: Dvory, Háje, Janíkov dvor, Lúky, Ovsište, Kopčany, Zrkadlový háj, Kapitulský dvor, Starý háj (wikipedia.sk).

Bekannte Persönlichkeiten aus Bratislava sind der deutsche Pianist und Komponist Johann Nepomuk Hummel, der Nobelpreisträger für Physik Philipp Lenard, der Physiker und Mathematiker Ján Andrej Segner, der Rabbiner Samuel Benjamin Sofer, der Bildhauer Viktor Oskar Tilgner und viele andere (wikipedia.sk).

Bratislava ismert még „Krásavica na Dunaji“ és a Béke Városaként is. Bratislava területe 367,584 km2. Tengerszint feletti magassága 126 és 514 méter között változik. A bratislavai agglomerációban 546 300 lakos él. Naponta 150-200 ezer ember jár ide dolgozni. Bratislava történelmi nevei közé tartozik Braslavespurch, Breslava Civitas, Brezesburg, Brezalauspurch, Preslavaspurch, Bresburg, Břetislava, Posonium, Istropolis, Pressburg, Pozsony, Požúň, Prešporok, Prešpurek, Istropolis. Bratislava területén valószínűleg a fiatal kőkorszakban kezdődött az állandó település. Kr. . 400-50 között kelták éltek itt, amit egy kelta oppidum és pénzverde bizonyít. Az első és ötödik század között a város közepén a Római Birodalom határa – a Limes Romanus – húzódott. A 6. és 8. század között az első szlávok és avarok érkeztek ide. 633 és 658 között Bratislava a Samo Birodalom része volt. A 8. század végétől 833-ig a Nitriai Fejedelemség része volt, majd 907-ig a Nagy Moráviáé (Wikipédia). 1241-1242-ben a mongolok támadást indítottak Bratislava ellen, de a várost nem foglalták el. 1465-ben Mátyás király megalapította az Istropolitanu Akadémiát, a szlovák terület első egyetemét (Wikipédia). 907-től 1918-ig Bratislava része volt Magyarországnak.

1563-tól 1830-ig Bratislava a magyar királyok koronázási városa volt. Kb. 1870-ig Bratislava túlnyomórészt német anyanyelvű lakosságú város volt. 1946-ban Devín, Dúbravka, Lamač, Petržalka, Prievoz, Rača és Vajnory csatlakozott Bratislavához. 1971-ben Čunovo, Devínska Nová Ves, Jarovce, Podunajské Biskupice, Rusovce, Vrakuňa és Záhorská Bystrica is csatlakozott (Wikipédia). Ružinovnak a következő helyi részei vannak: Nivy, Pošeň, Prievoz, Ostredky, Trávniky, Štrkovec, Vlčie hrdlo, Trnávka. Vrakuňa: Dolné Hony. Podunajské Biskupice: Dolné hony, Ketelec, Lieskovec, Medzi jarkami. Nové Mesto: Ahoj, Jurajov dvor, Koliba, Kramáre, Mierová kolónia, Pasienky / Kuchajda, Vinohrady. Rača: Krasňany, Rača, Východné. Karlova Ves: Dlhé diely, Kútiky, Mlynská dolina, Patrónka, Rovnice. Dúbravka: Podvornice, Záluhy, Krčace. Lamač: Podháj, Rázsochy. Devínska Nová Ves: Devínske jazero, Kostolné, Paulinské, Podhorské, Sídlisko, Stred, Vápenka. Petržalka: Dvory, Háje, Janíkov dvor, Lúky, Ovsište, Kopčany, Zrkadlový háj, Kapitulský dvor, Starý háj (wikipedia.sk).

Bratislava kiemelkedő személyiségei közé tartozik a német zongorista és zeneszerző Johann Nepomuk Hummel, a fizika Nobel-díjas Philipp Lenard, a fizikus és matematikus Ján Andrej Segner, a rabbi Samuel Benjamin Sofer, a szobrász Viktor Oskar Tilgner és sok más (wikipedia.sk).

o Bratislave

TOP

Iné

, , ,

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Príroda, Živočíchy, Dolné Považie, Ľudská príroda, Organizmy, Fotografie, Pasienky

Zoofarma Nový Zéland na Modrovej

skala
Hits: 10575

Zoofarma Modrová / je farma extenzívneho chovu rôznych druhov exotických zvierat z celého sveta, vlastne zo všetkých do úvahy prichádzajúcich kontinentov. V lese je . A v prvom rade si môžu pozrieť . Je to ojedinelá agroturistická atrakcia, ktorá stojí za návštevu. Nachádza sa v Považskom Inovci, neďaleko od Modrová smerom Starú Lehotu. Pri ceste sa nachádzajú značky ako Nový Zéland, Pozor . Geograficky jednotlivé časti predstavujú , Austráliu, severný a južný Nového Zélandu, . Navyše zvieratá reprezentujú všetky kontinenty sveta, v ktorých sa chovajú : Romney zastupujú Nový Zéland, klokany Austráliu, búrske capy Afriku, Južnú Ameriku, Severnú Ameriku, Európu a Áziu (zoo-farma.sk). Majiteľ farmy, Dr. , mal v roku 2009 cez angažovaných Maorov z Nového Zélandu, ktorí cez víkendy mali . Okrem toho zabezpečoval pred časom pre návštevníkov na helikoptére, samozrejme s pilotom :-). Časom pribudol stánok, kde sa dá trochu občerstviť, napr. aj ovčím syrom. Podľa zoofarma.sk je počas víkendov ponúkané tradičné maorské , ktoré pozostáva z červených zemiakov , jahňacieho, prípadne iného mäsa a zeleniny. Otvorené je cez víkendy a od 10-ej do 18-ej, vstupné pre dospelého je 3.5 €. Iné termíny sa dajú dohodnúť (zoo-farma.sk). Ročne navštívi Zoofarmu viac ako 40 000 návštevníkov (údaj v z roku 2010). pred odchodom na Slovensku mali podmienku, chceli aby bol nablízku katolícky kostol. Nábožné počerných zaguľatených protinožcov a temperamentnejšie precítenie viery plnili kostol. Odrazu chodilo aj štyrikrát viac ľudí (Blažej, Štrauch).

/ New Zealand is a farm specializing in extensive breeding of various exotic animals from around the world, representing all continents. In the forest, there is a Maori settlement, and visitors can explore the animals primarily. is a unique agrotourism attraction well worth a visit. Located in Považský , near the village of towards Stará Lehotá. Along the road, you’ll find signs like New Zealand, Watch out for kangaroos. Geographically, different parts of the farm represent the Tasman Sea, Australia, the North and South Islands of New Zealand, Cook Strait. Additionally, the animals represent all continents where farm animals are raised: Romney sheep represent New Zealand, kangaroos Australia, Boer goats Africa, llamas South America, bison , Scottish Highland cattle , and cattle Asia (-farma.sk). The farm owner, Dr. Miloš Minár, engaged Maori from New Zealand during the summer of 2009, who had performances on weekends. In addition, he used to provide helicopter flights for visitors, of course, with a pilot :-). Over time, a stall was added where visitors can refresh themselves, for example, with sheep cheese. According to zoofarma.sk, traditional Maori food hangi is offered during weekends, consisting of red potatoes, kumara, lamb, or other meat, and vegetables. It is open on weekends and holidays from 10 am to 6 pm, and the entrance fee for adults is €3.5. Other dates can be arranged (zoo-farma.sk). Zoofarma is visited by over 40,000 visitors annually (data from 2010). Before leaving for , the Maori had a condition; they wanted a Catholic church nearby. Religious songs of dark-skinned antipodeans and a more passionate expression of faith filled the church. Suddenly, four times more people attended (Blažej, Štrauch).

Zoofarma Modrová / Te Whenua Kararehe o Modrová / Aotearoa he whenua whakaruruhau mo ngā momo kararehe whakararuruhau i te ao whanui, i runga i te whakaaro ki ngā whenua katoa. Kei roto i te ngahere he kāinga Māori. Ā, ka whakakitehia te manuhiri nga kararehe i te mōhiohio tuatahi. He whakararuruhau whai mana tēnei, he whakawhiwhi whaihua ki te haere. Kei te whakararuruhau i , kei te tata atu i te taone o Modrová ki te ki Starú Lehotu. I te ara, ka kitea he tohu pēnei i a Aotearoa, Kati ki a koe, ka kitea he otinga. Kei te whakaatu ake ngā wāhi o roto o te whakararuruhau i te Moana o Te Tasman, Ahitereiria, te Moutere Matua me te Moutere Tonga o Aotearoa, te Nuku o Cook. Ahakoa ētahi atu, ko nga kararehe ka whakararuruhau i nga motu katoa o te ao, e whakararuruhia ana nga kararehe whakararuruhau: he hipi Romney mo Aotearoa, he kākāriki mo Ahitereiria, he kape Poraka mo Ahirika, he rāma mo Tonga, he pipi ma Amerika-ki-te-raki, he kararehe ma i Āwherika, he Kaukarararahu no Eorapa, me ngā kaukararahu no Āhia (zoo-farma.sk). Ko Dr. Miloš Minár te kaiwhakahaere o te whakararuruhau, i muri i te raumati o te tau 2009, ka whakamanahia a Māori mai i Aotearoa, e whakamahia ana i nga raumati ki te whakaputa i nga whakaaturanga i nga whakatūmatakataka. Ahakoa tenei, kua whakararuhia tenei whakatipuranga i te wa o mua, ka whakawhitiwhiti i te kainga, a, ko te ka whakapau kaha, ko te kitea i nga whakawehi kaha, kua whiwhi i te waka whakararuruhau. I runga i te whakaaro a zoofarma.sk, ka whakaratohia i te waikapu i nga raumati te kai tino Māori, e whakapau kaha ana i te kumara whero, te kūmara, te kau o Aotearoa, te kape Poraka, te tīrae rā me te hua whakatūwhera. He whakatuwhera i nga rā o te raumati me nga rā whakatūwhera i te wa o te rā, ka utua te utu ki te tangata nui, he 3.5 €. Ka whakamahia nga rā e whakararuhia ana (zoo-farma.sk). Kei te whakararuruhau a Zoofarmu ki te iwi kaore i te rima tekau mano nga manuhiri ia tau (momo mōhiohio i te tau 2010). I mua i te haerenga ki Aotearoa, ko te whiwhi a nga Maori he inoi, he hiahia ki te whiwhi whare karakia Katorika ki te tata atu. Ko nga waiata whakapau i te wehi a nga rangatira, me te whakapau kaha ake i te whakapono i whakakī i te whare karakia. I te tuatahi, ka whai wahi ano nga tangata (Blažej, Štrauch).

:

TOP

Všetky

, , , ,