Krajina, Slovenská krajina, Spiš, TOP
Spiš
Spiš je kraj na severe Slovenska, na východ od Vysokých Tatier. Nemecky je Spiš Zips (Wikipedia.sk), latinsky Scepusium, maďarsky Szepes, poľsky Spisz. Spišskej stolici vládli rody Zápoľských, Turzovcov, Csákyovcov (Wikipedia.sk). Je to kraj turisticky a kultúrne atraktívny. Ponúka viacero národných parkov: na severozápade regiónu Tatranský národný park, okrem toho Pieniny, Slovenský raj, Nízke Tatry (Wikipedia.sk). Mestá ako Levoča, Kežmarok, lokality Spišské Podhradie, Spišský hrad, Spišská Sobota. Lyžiarske strediská Krompachy – Plejsy, Ždiar – Bachledova dolina (Wikipedia.sk). V Slovenskom raji sa nachádza s dĺžkou 18.5 km druhá najdlhšia jaskyňa na Slovensku – Stratená jaskyňa. Okrem toho je známa Dobšinská ľadová jaskyňa a jaskyňa Psie diery. Krasové tiesňavy Suchej Belej, Veľkého Sokola sú považované za najkrajšie na Slovensku (rajportal.sk). Spiš je región, ktorý nie vždy patril k Slovensku (Wikipedia.sk). V 11. storočí bol Spiš z juhu obsadzovaný Uhorským a zo severu Poľskom kráľovstvom. Do roku 1802 existovala Provincia X spišských kopijníkov (Parvus comitatus – Sedes superior), ktorá požívala výhody. Od roku 1726 boli centrom provincie Betlanovce. Kopijníci boli zemania. Uhorský kráľ Žigmund Luxemburský dal z neskoršie vzniknutej Provincie 24 spišských miest, 13 z nich do poľského zálohu, ktorý trval 360 rokov. Ocitli sa v ňom napr. Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa, Podolínec. Predmetom zálohu bol len ekonomický prospech. O koniec zálohu sa vojensky postarala až v druhej polovici 18. storočia Mária Terézia. V roku 1614 sa na Spiši konala Luteránska synoda, tiež nazývaná Spišská synoda, na ktorej sa rokovalo o protestantskej organizácii.(Wikipedia.sk). Po vzniku Československa v roku 1918 malo Poľsko územné nároky na Spiš po rieku Poprad. Poľskí vojaci boli 8.12.1918 porazení pri Kežmarku. V júni 1919 došlo opäť k obsadeniu Poľskom. Do roku 1925 boli tieto spory (aj na Hornej Orave) pomerne intenzívne. Opäť rozhoreli v októbri 1938 a v máji 1945 (Wikipedia.sk). Od 12. storočia sem prichádzali nemeckí kolonisti, od 14. storočia vyššie polohy osídľujú Rusíni a Ukrajinci, s ktorými prišlo aj iné náboženstvo. Hladným strediskom Židov bola obec Huncovce. Od 15. storočia tu žijú aj Rómovia (spis.sk). Na severe Spiša, podobne aj na Orave a v poľskom Spiši a Orave žije goralská menšina, ktorá vznikla v dôsledku troch migračných vĺn. Poľská vláda ich v roku 1918 považovala za Poliakov (Gotkiewicz M., 1969). Po roku 1945 boli z regiónu vyhnaní Nemci, takmer všetci. Etnicky nemecká je obec Chmeľnica pri Starej Ľubovni (Wikipedia.sk).
Spiš is a region in northern Slovakia, east of the High Tatras. In German, Spiš is called Zips (Wikipedia.sk), in Latin, it’s referred to as Scepusium, in Hungarian, it’s Szepes, and in Polish, it’s Spisz. The Spiš County was ruled by the Zápoľský, Turzovci, and Csáky families (Wikipedia.sk). It is a region that is both touristically and culturally attractive, offering several national parks: Tatranský National Park in the northwest, Pieniny, Slovak Paradise, and Low Tatras (Wikipedia.sk). Cities like Levoča, Kežmarok, sites like Spišské Podhradie, Spiš Castle, and Spišská Sobota. Ski resorts like Krompachy – Plejsy, Ždiar – Bachledova Dolina (Wikipedia.sk). In Slovak Paradise, the second-longest cave in Slovakia, Stratená Cave, stretches for 18.5 km. Other notable caves include Dobšinská Ice Cave and Psie Diery Cave. The karst gorges of Suchá Belá and Veľký Sokol are considered the most beautiful in Slovakia (rajportal.sk).
Spiš is a region that hasn’t always been part of Slovakia (Wikipedia.sk). In the 11th century, Spiš was contested by the Kingdom of Hungary from the south and the Kingdom of Poland from the north. Until 1802, there existed the Province X of Spiš spearmen (Parvus comitatus – Sedes superior), which enjoyed privileges. From 1726, Betlanovce became the center of the province. The spearmen were landowners. King Sigismund of Luxembourg granted 24 Spiš towns, 13 of them to the Polish pledge, which lasted for 360 years. Towns like Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa, Podolínec were part of the pledge, which was only for economic benefit. The end of the pledge was militarily secured only in the second half of the 18th century by Maria Theresa. In 1614, the Lutheran Synod, also known as the Spiš Synod, took place in Spiš, discussing Protestant organization (Wikipedia.sk).
Spiš ist eine Region im Norden der Slowakei, östlich der Hohen Tatra. Auf Deutsch wird Spiš als Zips bezeichnet (Wikipedia.sk), auf Latein als Scepusium, auf Ungarisch als Szepes und auf Polnisch als Spisz. Die Spišer Stuhlregion wurde von den Familien Zápoľský, Turzovci und Csáky regiert (Wikipedia.sk). Es ist eine sowohl touristisch als auch kulturell attraktive Region, die mehrere Nationalparks bietet: Im Nordwesten die Tatra-Nationalpark, dazu Pieninen, Slowakisches Paradies und Niedere Tatra (Wikipedia.sk). Städte wie Levoča, Kežmarok, Orte wie Spišské Podhradie, Spišský hrad und Spišská Sobota. Skigebiete wie Krompachy – Plejsy, Ždiar – Bachledova Dolina (Wikipedia.sk). Im Slowakischen Paradies befindet sich mit einer Länge von 18,5 km die zweitlängste Höhle der Slowakei – die Stratená-Höhle. Daneben sind die Dobšinská ľadová jaskyňa und die Psie Diery-Höhle bekannt. Die Karstschluchten von Suchá Belá und Veľký Sokol gelten als die schönsten in der Slowakei (rajportal.sk).
Spiš ist eine Region, die nicht immer zu der Slowakei gehörte (Wikipedia.sk). Im 11. Jahrhundert wurde Spiš von Süden vom Königreich Ungarn und von Norden vom Königreich Polen umkämpft. Bis 1802 existierte die Provinz X der Spišer Spießbürger (Parvus comitatus – Sedes superior), die Privilegien genoss. Ab 1726 wurde Betlanovce das Zentrum der Provinz. Die Spießbürger waren Landbesitzer. König Sigismund von Luxemburg gewährte 24 Städten in Spiš, von denen 13 an das polnische Pfand gingen und das 360 Jahre dauerte. Städte wie Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa, Podolínec waren Teil des Pfandes, das nur wirtschaftlichen Nutzen brachte. Das Ende des Pfandes wurde erst in der zweiten Hälfte des 18. Jahrhunderts durch Maria Theresia militärisch gesichert. 1614 fand die Lutheranische Synode, auch als Spišer Synode bekannt, in Spiš statt und diskutierte die protestantische Organisation (Wikipedia.sk).
Spisz to region na północy Słowacji, na wschód od Wysokich Tatr. Po polsku jest nazywany Spiszem (Wikipedia.sk), po łacinie Scepusium, po węgiersku Szepes, a po słowacku Spiš. Regionem spodziewanej krainy turystycznej i kulturalnej, oferującej kilka parków narodowych: na północny zachód od regionu znajduje się Tatrzański Park Narodowy, oprócz tego Pieniny, Słowacki Raj i Niżne Tatry (Wikipedia.sk). Miasta takie jak Levoča, Kežmarok, miejsca takie jak Spišské Podhradie, Spišský hrad i Spišská Sobota. Ośrodki narciarskie, takie jak Krompachy – Plejsy, Ždiar – Bachledova Dolina (Wikipedia.sk). W Słowackim Raju znajduje się druga co do długości jaskinia na Słowacji – Jaskinia Stratená o długości 18,5 km. Oprócz tego znane są Jaskinia Lodu Dobšinská i Jaskinia Psie Diery. Wąwozy krasowe Suchej Belej i Veľkého Sokola uważane są za najpiękniejsze na Słowacji (rajportal.sk).
Spisz to region, który nie zawsze należał do Słowacji (Wikipedia.sk). W XI wieku Spisz był okupowany od południa przez Królestwo Węgier, a od północy przez Królestwo Polskie. Do 1802 roku istniała Provinz X spišskich rycerzy (Parvus comitatus – Sedes superior), ciesząca się przywilejami. Od 1726 roku Betlanovce były centrum prowincji. Rycerze byli ziemianami. Węgierski król Zygmunta Luksemburski przyznał 24 miastom w Spiszu, z których 13 poszło pod polskie zastaw, który trwał 360 lat. Miasta takie jak Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa, Podolínec były częścią zastawu, który przynosił korzyści tylko ekonomiczne. Koniec zastawu został zapewniony militarnie dopiero w drugiej połowie XVIII wieku przez Marię Teresę. W 1614 roku odbyła się na Spiszu Synoda Luterańska, znana również jako Synoda Spišska, na której omawiano organizację protestancką (Wikipedia.sk).
Niektoré príspevky
- Spišský hrad
- Levoča
- Kežmarok
- Spišská Sobota
- Spišské Podhradie
Odkazy
- Spišská župa
- spis.eu.sk
- eastslovakia.szm.com
- Facebook
- Wikipedia
- Gotkiewicz Mieczyslaw, 1969: Ruchy migracyjne polskich górali po poludniowej stronie Beskidu, Folia Geographica – Series Geographica Oeconomica, Vol. 2, p. 5 – 55
Use Facebook to Comment on this Post
Krajina, Slovenská krajina, TOP, Zamagurie
Zamagurie
Zamagurie je oblasť severozápadné Spiša, medzi Spišskou Magurou a riekou Dunajec. Vyznačuje sa malebnou krajinou a zachovalo ľudovou architektúrou. Úzkymi švíkmi políčok pretkávaných strmými medzami a lesíkmi, ktoré na hrebeňoch prechádzajú do hlbokých lesov (muzeumcervenyklastor.sk).
Prví stáli obyvatelia prišli na Zamagurie koncom 13. storočia – šoltýska kolonizácia. Spočívalo na práve, kde šlo o zmluvný vzťah medzi šoltýsom – človekom ktorý osídlil nevyužívanú pôdu, a jej majiteľom. Prvou známou osadou za Magurou bola Lesnica, spomínaná už v roku 1297. Richvald, dnes Veľká Lesná v roku 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. Založili ich Görgyovci zo Starého Toporca. Ďalšími vznikajúcimi obcami boli Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Väčšinu z týchto obcí založili šoltýsi a osídlenci od poľského Miechova. Tretiu vrstvu tvorili osadníci z Gemera (Marec).
V druhej polovici 16. storočia bola všetka roľníkmi využiteľná pôda obsadená, ďalšie osídľovanie už bolo založené na valašskom práve. Boli to pastieri, obývajúci západnú časť dnešných rumunských Karpát, ktorí utekali pre Turkami. Hľadali od polovice 14. storočia vhodné miesta pre život. Strážili hranice, cesty, neplatili cirkevný desiatok, pásli ovce a dobytok, mohli nosiť zbraň. Na Zamagurí doosídlili jestvujúce obce, iné, ako napr. Jurgov, vznikli ako nové. Valasi postupne splývali s usadeným obyvateľstvom – sformovalo sa etnikum Goralov (Marec).
Lazová kolonizácia bola poslednou fázou osídľovania Zamaguria. Prenajaté územia sa delilo na toľko častí – zarembkov (lazov), koľko rodín osadu zakladalo. Vznikli takto súbežné pásy, vďaka čomu vznikli nezvyčajne dlhé dediny ako Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Už v 14. storočí sa tu usadili Rusíni – v Osturni, vo Veľkom Lipníku, v Stráňavách (Marec).
Zamagurie is a region in the northwest of Spiš, between Spišská Magura and the Dunajec River. It is characterized by picturesque landscapes and preserved folk architecture. Narrow strips of fields interspersed with steep meadows and small woods, which on the ridges transform into deep forests (muzeumcervenyklastor.sk).
The first permanent residents arrived in Zamagurie at the end of the 13th century through the “šoltýska” colonization system. This system was based on a contractual relationship between the “šoltýs” – a person who settled unused land, and its owner. The first known settlement beyond Magura was Lesnica, mentioned as early as 1297. Richvald, now Veľká Lesná, in 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. They were founded by the Görgy family from Starý Topoľč. Other emerging villages included Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Most of these villages were founded by šoltýs and settlers from the Polish town of Miechov. The third layer consisted of settlers from Gemer (Marec).
In the second half of the 16th century, all arable land was occupied by farmers, and further settlement was based on the “Valachian Law.” These were shepherds inhabiting the western part of the present-day Romanian Carpathians who fled from the Turks. They looked for suitable places to live from the mid-14th century. They guarded borders, roads, did not pay church tithes, grazed sheep and cattle, and were allowed to carry weapons. In Zamagurie, they resettled existing villages, while others, such as Jurgov, emerged as new settlements. The Vlachs gradually merged with the settled population, forming the ethnic group of Gorals (Marec).
The “Lazová kolonizácia” was the final phase of settling Zamagurie. Leased territories were divided into as many parts, called “zarembkov” (lazov), as families founding the settlement. This resulted in parallel strips, creating unusually long villages like Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. In the 14th century, Rusyns settled here in places such as Osturnia, Veľký Lipník, and Stráňavy (Marec).
Zamagurie to obszar na północny zachód od Spiszu, między Magurą Spiską a rzeką Dunajec. Charakteryzuje się malowniczym krajobrazem i zachowaną architekturą ludową. Wąskie pola przecinane stromymi łąkami i małymi lasami, które na grzbietach przechodzą w głębokie lasy (muzeumcervenyklastor.sk).
Pierwsi stałe mieszkania przybyły na Zamagurie pod koniec XIII wieku poprzez system kolonizacji “šoltýska”. System ten opierał się na relacji umownej między “šoltýsem” – osobą osiedlającą nieużywaną ziemię, a jej właścicielem. Pierwszym znanym osiedlem za Magurą była Lesnica, wspomniana już w 1297 roku. Richvald, obecnie Veľká Lesná, w 1323 roku, Lipník w 1330 roku, Haligovce w 1338 roku. Założyła je rodzina Görgy z Starého Topoľč. Inne powstające wsie to m.in. Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Większość z tych wsi założyli šoltýsi i osadnicy z polskiego Miechowa. Trzecią warstwę stanowili osadnicy z Gemer (Marec).
W drugiej połowie XVI wieku wszystkie użytki rolne zostały zajęte przez rolników, a dalsze osadnictwo opierało się na tzw. “Prawie Wołoskim”. Byli to pasterze zamieszkujący zachodnią część dzisiejszych rumuńskich Karpat, którzy uciekli przed Turkami. Szukali od połowy XIV wieku odpowiednich miejsc do życia. Strzegli granic, dróg, nie płacili dziesięciny kościołowi, wypasali owce i bydło, mieli prawo nosić broń. W Zamagurie ponownie osiedlili istniejące wsie, podczas gdy inne, takie jak Jurgov, powstały jako nowe osiedla. Walasi stopniowo łączyli się z osadzonym ludnością, tworząc grupę etniczną Górali (Marec).
“Lazová kolonizácia” była ostatnią fazą osadnictwa Zamaguria. Wynajęte terytoria dzielono na tyle części, zwanych “zarembkov” (lazov), ile rodzin zakładało osadę. W rezultacie powstały równoległe pasy, tworząc niezwykle długie wsie, takie jak Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Już w XIV wieku osiedlili się tutaj Rusini, m.in. w Osturni, Veľký Lipník i Stráňavách (Marec).
Замагур’я – та обласьць на паўночны захад ад Спіша, паміж Спіськаю Магураю і ракай Дунаец. Яе характарызуе выдатны пейзаж і захаваная народная архітэктура. Вузкія смугі полі на фоне крутых лугаў і малых лесаў, якія на грэбенях пераходзяць у глыбокія лесы (muzeumcervenyklastor.sk).
Першыя пастаянныя жыхары прыйшлі на Замагур’е канцом XIII стагоддзя праз сістэму коланізацыі “шольцкі”. Гэтая сістэма аснавалася на дагаворным адносінах паміж “шольцкім” – асабістасцю, якая засяляла неўжываную зямлю, і яе ўладальнікам. Першай вядомай пасяленьню за Магурай была Лесніца, ужо ў 1297 годзе. Рыхвальд, зараз Вялікая Лесная, у 1323 годзе, Ліпнік у 1330 годзе, Галігаўцы ў 1338 годзе. Іх заснавала сям’я Гёргі з Старога Топорца. Іншымі развиваючыміся вёскамі былі м.і. Спісьская Старая Вес, Фрыдман, Кацвін, Франкова, Нядэца, Мацяшоўцы, Лехніца, Кегель, Спісьскія Ганушавцы, Рельов, Дурсцін, Крэмпах, Трыбш, Новая Бела. Большасць з гэтых вёс стварылі шольцы і посельцы з польскага Мехова. Трэцюю сферу складалі посельцы з Гемэра (Марец).
У другой палове XVI стагоддзя ўся сельская зямля была захоплена селянамі, і далейшая коланізацыя аснована на “Валахскім Законе”. Гэта былі пастухі, якія населялі захадную частку сучасных румунскіх Карпатаў і паўтэкалі ад Туркаў. Яны шукалі ўласныя месцы для жыцця з середзіны XIV стагоддзя. Абаранялі мяжы, дарогі, не плацілі царкве дзесяціну, пасілалі авечак і худобу, мелі права на носіць зброю. На Замагур’і яны паўторна засялі існуючыя вёскі, а іншыя, такія як Юргаў, узніклі як новыя. Валасы паступова зліваліся з мясцовым насельніцтвам – склалася этнічная група Гараліў (Марец).
“Лазова каланізацыя” была апошняй фазай засялення Замагур’я. Арэндаваныя тэрыторыі дзеляцца на столькі частак – “зарэмбкаў” (лазоў), сколькі сямей заснавала вёску. У выніку атрымліваюцца паралельныя смугі, ствараючы надзвычай даўгія вёскі, такія як Остурня, Ждіар, Чярна Гора, Рэпіскі, Мала Франкова, Єжарскае, Гагі. Ужо ў XIV стагоддзі асідляціся тут Русіны, м.і. ў Остурні, Вялікім Ліпніку і Странавых (Марец).
Niektoré príspevky
- Červený Kláštor
- Ľubovniansky hrad
- Dunajec
- Lesnica
- Plaveč
- Veľký Lipník
- Ľubovniansky skanzen
- Hniezdne
- Kamienka
Odkazy
Use Facebook to Comment on this Post
Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Zamagurie, Zamagurské
Reľov
Reľov leží v nadmorskej výške 714 metrov nad morom. Je najužnejšou zamagurskou obcou. Jej historické názvy sú Relow, Rylov, Rilyov, Rélyová, Reul, Rulnho, Rollowa, Relyova, Rulnov, Reliova, Rylowa, Rilov, Relav, Rellova, Aureliendorf, Rilla, Rilliova, Rillov, Relyó (Wikipedia). Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1662 (relov.sk). Reľov patrí k najstarším obciam v Zamagurí, ktoré vznikli v najväčších údoliach medzi výbežkami Spišskej Magury. Vlastivedný slovník uvádza, že obec založil v 13. storočí Kokoš Berzeviczy (relov.sk). Fekete Nagy Antal považuje za zakladateľov obce rehoľu Križovníkov, strážcov Božieho hrobu v Lendaku. Ľudová tradícia spomína, že obec bola založená južnejšie, pod úpätím Spišskej Magury a nazývala sa Ryl. Lenže pod osadou sa uvoľnili spodné vrstvy a prepadla sa. Preto sa jej obyvatelia premiestnili nižšie na terajšie miesto (Wikipedia). V roku 1612 vznikla v katastri obce osada Hágy. V Reľove v roku 1869 žilo v 69 domoch 437 obyvateľov. Živili sa poľnohospodárstvom a chovom oviec. V roku 1972 došlo k zlúčeniu obcí Reľov a Hágy. Dodnes sa tu hovorí goralským nárečím. V súčasnosti tu na ploche 14.99 km2 žije 355 obyvateľov (relov.sk).
Reľov is situated at an elevation of 714 meters above sea level. It is the southernmost Zamagurian village, and its historical names include Relow, Rylov, Rilyov, Rélyová, Reul, Rulnho, Rollowa, Relyova, Rulnov, Reliova, Rylowa, Rilov, Relav, Rellova, Aureliendorf, Rilla, Rilliova, Rillov, and Relyó (Wikipedia). The first written mention of the village dates back to 1662 (relov.sk). Reľov is among the oldest villages in Zamagurí, originating in the major valleys between the ridges of Spišská Magura. According to local history, the village was founded in the 13th century by Kokoš Berzeviczy (relov.sk). Fekete Nagy Antal attributes the village’s foundation to the Crusaders’ order, the guardians of the Holy Sepulchre in Lendak. Folk tradition suggests that the village was initially established further south, beneath the slopes of Spišská Magura, and was called Ryl. However, the lower layers beneath the settlement gave way, leading to its collapse. Consequently, the inhabitants relocated to the current site (Wikipedia). In 1612, the settlement of Hágy was established within the municipality. In 1869, Reľov had 437 residents in 69 households, primarily engaged in agriculture and sheep farming. The villages of Reľov and Hágy merged in 1972. To this day, a Goralian dialect is spoken here. Currently, the area covering 14.99 km² is home to 355 inhabitants (relov.sk).
Reľov leży na wysokości 714 metrów nad poziomem morza. To najbardziej na południe położona wioska na Zamagurze, a jej historyczne nazwy to Relow, Rylov, Rilyov, Rélyová, Reul, Rulnho, Rollowa, Relyova, Rulnov, Reliova, Rylowa, Rilov, Relav, Rellova, Aureliendorf, Rilla, Rilliova, Rillov i Relyó (Wikipedia). Pierwsza pisemna wzmianka o wiosce pochodzi z roku 1662 (relov.sk). Reľov należy do najstarszych wiosek na Zamagurze, powstałych w największych dolinach między grzbietami Spišskiej Magury. Według lokalnej historii wioskę założył w XIII wieku Kokoš Berzeviczy (relov.sk). Fekete Nagy Antal przypisuje założenie wioski zakonowi Krzyżowców, strażnikom Grobu Świętego w Lendaku. Tradycja ludowa sugeruje, że wieś pierwotnie została założona bardziej na południe, pod zboczami Spišskiej Magury, i nosiła nazwę Ryl. Jednak dolne warstwy pod osadą uległy uwolnieniu, co doprowadziło do jej zawalenia. W rezultacie mieszkańcy przenieśli się na obecne miejsce (Wikipedia). W 1612 roku na terenie gminy powstała osada Hágy. W 1869 roku w Reľove mieszkało 437 mieszkańców w 69 domach, głównie zajmujących się rolnictwem i hodowlą owiec. Wioski Reľov i Hágy połączyły się w 1972 roku. Do dziś w tym miejscu używany jest dialekt goralski. Obecnie obszar o powierzchni 14.99 km² zamieszkuje 355 mieszkańców (relov.sk).
Use Facebook to Comment on this Post
Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Zamagurie, Zamagurské
Veľký Lipník – obec na styku Spišskej Magury a Pienin
Obec Veľký Lipník leží na styku Pienin a Spišskej Magury, v doline potoka Lipník a jeho prítoku Šoltysa. Názov obce sa odvodzuje od líp. V obci žije takmer 1000 obyvateľov (velkylipnik.sk). Veľký Lipník osídľovali v druhej polovici 13. storočia Rusíni a Nemci povolaní Bélom IV. na zaľudnenie okrajových oblasti uhorského kráľovstva po tatárskom vpáde – tzv. šoltýska kolonizácia na nemeckom práve. Karol Róbert, uhorský kráľ v rokoch 1308 – 1342 daroval územie Lipnický les – silvam Lypnice v roku 1314 Juliusovi Gorgeyovi – synovi Hanusa zo Spišského Hrhova-Gargowa) a v krátkom čase sa tu rozrástla obec s nasledovnými dobovými názvami: Lupnik, Fellyupnik, Felwpnik, Lyndona, Lyndnou, Lipnik. Počas 15. a 16. storočia prebiehalo dosídľovanie prevažne Rusínmi z pravlasti Halíča, ktorí sa venovali pastierstvu a chovu dobytka – tzv. šoltýska kolonizácia po valašskom práve. Neskôr sa okrem poľnohospodárstva obyvatelia obce začali zaoberať aj remeselníctvom, známe je napr. vandrovné drotárstvo. Na prelome 19. a 20. storočia začalo hromadné vysťahovalectvo obyvateľov obce za prácou do cudziny, hlavne do USA a Kanady. Po skončení 2. svetovej vojny v roku 1945 sa niekoľko rodín z obce vysťahovalo – optovalo na Ukrajinu, niektoré rodiny sa neskôr vrátili späť na Slovensko (velkylipnik.sk).
The village of Veľký Lipník is located at the confluence of the Pieniny and Spišská Magura mountains, in the valley of the Lipník stream and its tributary Šoltysa. The name of the village is derived from lime trees. The village is home to nearly 1000 inhabitants (velkylipnik.sk). In the second half of the 13th century, Veľký Lipník was settled by Ruthenians and Germans summoned by Béla IV to populate the peripheral areas of the Hungarian Kingdom after the Tatar invasion – the so-called Šoltýs colonization under German law. In 1314, Charles Robert, the Hungarian king from 1308 to 1342, donated the territory of Lipník Forest – silvam Lypnice to Julius Gorgey – the son of Hanus from Spišské Hrhov-Gargow. In a short time, the village grew with the following period names: Lupnik, Fellyupnik, Felwpnik, Lyndona, Lyndnou, Lipnik. During the 15th and 16th centuries, resettlement, mainly by Ruthenians from the original homeland of Halych, who were engaged in shepherding and cattle breeding – the so-called Šoltýs colonization under Valachian law, took place. Later, in addition to agriculture, the inhabitants of the village also started engaging in craftsmanship, with itinerant wireworking being well-known, for example. At the turn of the 19th and 20th centuries, mass emigration of the village residents for work abroad began, mainly to the USA and Canada. After the end of World War II in 1945, several families from the village emigrated – opted for Ukraine, some families later returned to Slovakia (velkylipnik.sk).
Wieś Veľký Lipník położona jest na styku Pienin i Gór Spišskiej Magury, w dolinie potoku Lipník i jego dopływu Šoltysa. Nazwa wsi pochodzi od lip. W wiosce mieszka prawie 1000 mieszkańców (velkylipnik.sk). W drugiej połowie XIII wieku Veľký Lipník został zasiedlony przez Rusinów i Niemców, sprowadzonych przez Belę IV, w celu zasiedlenia peryferyjnych obszarów królestwa węgierskiego po najazdach Tatarów – tzw. kolonizacja szoltyjska według prawa niemieckiego. W 1314 roku Karol Robert, król węgierski w latach 1308 – 1342, podarował Juliusowi Gorgeyowi – synowi Hanusa ze Spišské Hrhov-Gargowa – obszar Lasu Lipnickiego – silvam Lypnice. W krótkim czasie wieś rozrosła się pod następującymi ówczesnymi nazwami: Lupnik, Fellyupnik, Felwpnik, Lyndona, Lyndnou, Lipnik. W XV i XVI wieku miała miejsce przesiedlania głównie przez Rusinów z ojczystego regionu Halicza, którzy zajmowali się pasterstwem i hodowlą bydła – tzw. kolonizacja szoltyjska według prawa wołoskiego. Później, oprócz rolnictwa, mieszkańcy wioski zaczęli zajmować się również rzemiosłem, znane jest np. wędrowne druciarstwo. Na przełomie XIX i XX wieku rozpoczęła się masowa emigracja mieszkańców wioski za pracą za granicą, głównie do USA i Kanady. Po zakończeniu II wojny światowej w 1945 roku kilka rodzin z wioski emigrowało – zdecydowało się na Ukrainę, niektóre rodziny później wróciły na Słowację (velkylipnik.sk).