Krajina, Slovenská krajina, Spiš

Najzobrazovanejšie spišské fotografie

Hits: 353

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Slovenská krajina, Spiš, TOP

Spiš

Hits: 2970

Spiš je kraj na seve­re Slo­ven­ska, na východ od Vyso­kých Tatier. Nemec­ky je Spiš Zips (Wiki​pe​dia​.sk), latin­sky Sce­pu­sium, maďar­sky Sze­pes, poľ­sky Spisz. Spiš­skej sto­li­ci vlád­li rody Zápoľ­ských, Tur­zov­cov, Csá­ky­ov­cov (Wiki​pe​dia​.sk). Je to kraj turis­tic­ky a kul­túr­ne atrak­tív­ny. Ponú­ka via­ce­ro národ­ných par­kov: na seve­ro­zá­pa­de regi­ó­nu Tatrans­ký národ­ný park, okrem toho Pie­ni­ny, Slo­ven­ský raj, Níz­ke Tat­ry (Wiki​pe​dia​.sk). Mes­tá ako Levo­ča, Kež­ma­rok, loka­li­ty Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš­ský hrad, Spiš­ská Sobo­ta. Lyžiar­ske stre­dis­ká Krom­pa­chy – Plej­sy, Ždiar – Bach­le­do­va doli­na (Wiki​pe​dia​.sk). V Slo­ven­skom raji sa nachá­dza s dĺž­kou 18.5 km dru­há naj­dl­h­šia jas­ky­ňa na Slo­ven­sku – Stra­te­ná jas­ky­ňa. Okrem toho je zná­ma Dob­šin­ská ľado­vá jas­ky­ňa a jas­ky­ňa Psie die­ry. Kra­so­vé ties­ňa­vy Suchej Belej, Veľ­ké­ho Soko­la sú pova­žo­va­né za najk­raj­šie na Slo­ven­sku (raj​por​tal​.sk). Spiš je regi­ón, kto­rý nie vždy pat­ril k Slo­ven­sku (Wiki​pe​dia​.sk). V 11. sto­ro­čí bol Spiš z juhu obsa­dzo­va­ný Uhor­ským a zo seve­ru Poľ­skom krá­ľov­stvom. Do roku 1802 exis­to­va­la Pro­vin­cia X spiš­ských kopij­ní­kov (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), kto­rá poží­va­la výho­dy. Od roku 1726 boli cen­trom pro­vin­cie Bet­la­nov­ce. Kopij­ní­ci boli zema­nia. Uhor­ský kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský dal z neskor­šie vznik­nu­tej Pro­vin­cie 24 spiš­ských miest, 13 z nich do poľ­ské­ho zálo­hu, kto­rý trval 360 rokov. Ocit­li sa v ňom napr. Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, Podo­lí­nec. Pred­me­tom zálo­hu bol len eko­no­mic­ký pros­pech. O koniec zálo­hu sa vojen­sky posta­ra­la až v dru­hej polo­vi­ci 18. sto­ro­čia Mária Teré­zia. V roku 1614 sa na Spi­ši kona­la Lute­rán­ska syno­da, tiež nazý­va­ná Spiš­ská syno­da, na kto­rej sa roko­va­lo o pro­tes­tant­skej orga­ni­zá­cii.(Wiki​pe​dia​.sk). Po vzni­ku Čes­ko­slo­ven­ska v roku 1918 malo Poľ­sko územ­né náro­ky na Spiš po rie­ku Pop­rad. Poľ­skí voja­ci boli 8.12.1918 pora­ze­ní pri Kež­mar­ku. V júni 1919 doš­lo opäť k obsa­de­niu Poľ­skom. Do roku 1925 boli tie­to spo­ry (aj na Hor­nej Ora­ve) pomer­ne inten­zív­ne. Opäť roz­ho­re­li v októb­ri 1938 a v máji 1945 (Wiki​pe​dia​.sk). Od 12. sto­ro­čia sem pri­chá­dza­li nemec­kí kolo­nis­ti, od 14. sto­ro­čia vyš­šie polo­hy osíd­ľu­jú Rusí­ni a Ukra­jin­ci, s kto­rý­mi priš­lo aj iné nábo­žen­stvo. Hlad­ným stre­dis­kom Židov bola obec Hun­cov­ce. Od 15. sto­ro­čia tu žijú aj Rómo­via (spis​.sk). Na seve­re Spi­ša, podob­ne aj na Ora­ve a v poľ­skom Spi­ši a Ora­ve žije goral­ská men­ši­na, kto­rá vznik­la v dôsled­ku troch mig­rač­ných vĺn. Poľ­ská vlá­da ich v roku 1918 pova­žo­va­la za Polia­kov (Got­kie­wicz M., 1969). Po roku 1945 boli z regi­ó­nu vyhna­ní Nemci, tak­mer všet­ci. Etnic­ky nemec­ká je obec Chmeľ­ni­ca pri Sta­rej Ľubov­ni (Wiki​pe​dia​.sk).


Spiš is a regi­on in nort­hern Slo­va­kia, east of the High Tatras. In Ger­man, Spiš is cal­led Zips (Wiki​pe​dia​.sk), in Latin, it’s refer­red to as Sce­pu­sium, in Hun­ga­rian, it’s Sze­pes, and in Polish, it’s Spisz. The Spiš Coun­ty was ruled by the Zápoľ­ský, Tur­zov­ci, and Csá­ky fami­lies (Wiki​pe​dia​.sk). It is a regi­on that is both tou­ris­ti­cal­ly and cul­tu­ral­ly att­rac­ti­ve, offe­ring seve­ral nati­onal parks: Tatrans­ký Nati­onal Park in the nort­hwest, Pie­ni­ny, Slo­vak Para­di­se, and Low Tatras (Wiki​pe​dia​.sk). Cities like Levo­ča, Kež­ma­rok, sites like Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš Cast­le, and Spiš­ská Sobo­ta. Ski resorts like Krom­pa­chy – Plej­sy, Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na (Wiki​pe​dia​.sk). In Slo­vak Para­di­se, the second-​longest cave in Slo­va­kia, Stra­te­ná Cave, stret­ches for 18.5 km. Other notab­le caves inc­lu­de Dob­šin­ská Ice Cave and Psie Die­ry Cave. The karst gor­ges of Suchá Belá and Veľ­ký Sokol are con­si­de­red the most beau­ti­ful in Slo­va­kia (raj​por​tal​.sk).

Spiš is a regi­on that has­n’t alwa­ys been part of Slo­va­kia (Wiki​pe​dia​.sk). In the 11th cen­tu­ry, Spiš was con­tes­ted by the King­dom of Hun­ga­ry from the south and the King­dom of Poland from the north. Until 1802, the­re exis­ted the Pro­vin­ce X of Spiš spe­ar­men (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), which enjo­y­ed pri­vi­le­ges. From 1726, Bet­la­nov­ce beca­me the cen­ter of the pro­vin­ce. The spe­ar­men were lan­do­wners. King Sigis­mund of Luxem­bourg gran­ted 24 Spiš towns, 13 of them to the Polish pled­ge, which las­ted for 360 years. Towns like Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, Podo­lí­nec were part of the pled­ge, which was only for eco­no­mic bene­fit. The end of the pled­ge was mili­ta­ri­ly secu­red only in the second half of the 18th cen­tu­ry by Maria The­re­sa. In 1614, the Lut­he­ran Synod, also kno­wn as the Spiš Synod, took pla­ce in Spiš, dis­cus­sing Pro­tes­tant orga­ni­za­ti­on (Wiki​pe​dia​.sk).


Spiš ist eine Regi­on im Nor­den der Slo­wa­kei, öst­lich der Hohen Tat­ra. Auf Deutsch wird Spiš als Zips bez­e­ich­net (Wiki​pe​dia​.sk), auf Late­in als Sce­pu­sium, auf Unga­risch als Sze­pes und auf Pol­nisch als Spisz. Die Spi­šer Stuhl­re­gi­on wur­de von den Fami­lien Zápoľ­ský, Tur­zov­ci und Csá­ky regiert (Wiki​pe​dia​.sk). Es ist eine sowohl tou­ris­tisch als auch kul­tu­rell att­rak­ti­ve Regi­on, die meh­re­re Nati­onal­parks bie­tet: Im Nor­dwes­ten die Tatra-​Nationalpark, dazu Pie­ni­nen, Slo­wa­kis­ches Para­dies und Nie­de­re Tat­ra (Wiki​pe​dia​.sk). Städ­te wie Levo­ča, Kež­ma­rok, Orte wie Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš­ský hrad und Spiš­ská Sobo­ta. Ski­ge­bie­te wie Krom­pa­chy – Plej­sy, Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na (Wiki​pe​dia​.sk). Im Slo­wa­kis­chen Para­dies befin­det sich mit einer Län­ge von 18,5 km die zwe­it­läng­ste Höh­le der Slo­wa­kei – die Stratená-​Höhle. Dane­ben sind die Dob­šin­ská ľado­vá jas­ky­ňa und die Psie Diery-​Höhle bekannt. Die Karstsc­hluch­ten von Suchá Belá und Veľ­ký Sokol gel­ten als die schöns­ten in der Slo­wa­kei (raj​por​tal​.sk).

Spiš ist eine Regi­on, die nicht immer zu der Slo­wa­kei gehör­te (Wiki​pe​dia​.sk). Im 11. Jahr­hun­dert wur­de Spiš von Süden vom König­re­ich Ungarn und von Nor­den vom König­re­ich Polen umkämpft. Bis 1802 exis­tier­te die Pro­vinz X der Spi­šer Spie­ßbür­ger (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), die Pri­vi­le­gien genoss. Ab 1726 wur­de Bet­la­nov­ce das Zen­trum der Pro­vinz. Die Spie­ßbür­ger waren Land­be­sit­zer. König Sigis­mund von Luxem­burg gewä­hr­te 24 Städ­ten in Spiš, von denen 13 an das pol­nis­che Pfand gin­gen und das 360 Jah­re dau­er­te. Städ­te wie Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, Podo­lí­nec waren Teil des Pfan­des, das nur wirts­chaft­li­chen Nut­zen brach­te. Das Ende des Pfan­des wur­de erst in der zwe­i­ten Hälf­te des 18. Jahr­hun­derts durch Maria The­re­sia mili­tä­risch gesi­chert. 1614 fand die Lut­he­ra­nis­che Syno­de, auch als Spi­šer Syno­de bekannt, in Spiš statt und dis­ku­tier­te die pro­tes­tan­tis­che Orga­ni­sa­ti­on (Wiki​pe​dia​.sk).


Spisz to regi­on na półno­cy Sło­wac­ji, na wschód od Wyso­kich Tatr. Po pol­sku jest nazy­wa­ny Spis­zem (Wiki​pe​dia​.sk), po łaci­nie Sce­pu­sium, po węgier­sku Sze­pes, a po sło­wac­ku Spiš. Regi­onem spo­dzie­wa­nej krai­ny turys­tycz­nej i kul­tu­ral­nej, ofe­ru­jącej kil­ka par­ków naro­do­wych: na północ­ny zachód od regi­onu znaj­du­je się Tatr­za­ńs­ki Park Naro­do­wy, oprócz tego Pie­ni­ny, Sło­wac­ki Raj i Niżne Tat­ry (Wiki​pe​dia​.sk). Mias­ta takie jak Levo­ča, Kež­ma­rok, miejs­ca takie jak Spiš­ské Pod­hra­die, Spiš­ský hrad i Spiš­ská Sobo­ta. Ośrod­ki nar­ciar­skie, takie jak Krom­pa­chy – Plej­sy, Ždiar – Bach­le­do­va Doli­na (Wiki​pe​dia​.sk). W Sło­wac­kim Raju znaj­du­je się dru­ga co do dłu­go­ści jas­ki­nia na Sło­wac­ji – Jas­ki­nia Stra­te­ná o dłu­go­ści 18,5 km. Oprócz tego zna­ne są Jas­ki­nia Lodu Dob­šin­ská i Jas­ki­nia Psie Die­ry. Wąwo­zy kra­so­we Suchej Belej i Veľ­ké­ho Soko­la uwa­ża­ne są za naj­pi­ęk­niejs­ze na Sło­wac­ji (raj​por​tal​.sk).

Spisz to regi­on, któ­ry nie zaws­ze nale­żał do Sło­wac­ji (Wiki​pe​dia​.sk). W XI wie­ku Spisz był oku­po­wa­ny od połud­nia przez Kró­lest­wo Węgier, a od półno­cy przez Kró­lest­wo Pol­skie. Do 1802 roku ist­nia­ła Pro­vinz X spiš­skich rycer­zy (Par­vus comi­ta­tus – Sedes supe­ri­or), cies­ząca się przy­wi­le­ja­mi. Od 1726 roku Bet­la­nov­ce były cen­trum pro­winc­ji. Rycer­ze byli zie­mia­na­mi. Węgier­ski król Zyg­mun­ta Luk­sem­bur­ski przyz­nał 24 mias­tom w Spis­zu, z któ­rych 13 poszło pod pol­skie zastaw, któ­ry trwał 360 lat. Mias­ta takie jak Pop­rad, Spiš­ská Sobo­ta, Spiš­ská Nová Ves, Spiš­ské Pod­hra­die, Sta­rá Ľubov­ňa, Podo­lí­nec były częścią zasta­wu, któ­ry przy­no­sił kor­zy­ści tyl­ko eko­no­micz­ne. Koniec zasta­wu został zape­wni­ony mili­tar­nie dopie­ro w dru­giej poło­wie XVIII wie­ku przez Marię Tere­sę. W 1614 roku odby­ła się na Spis­zu Syno­da Lute­ra­ńs­ka, zna­na również jako Syno­da Spiš­ska, na któ­rej oma­wia­no orga­ni­zac­ję pro­tes­tanc­ką (Wiki​pe​dia​.sk).


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Slovenská krajina, TOP, Zamagurie

Zamagurie

Hits: 2835

Zama­gu­rie je oblasť seve­ro­zá­pad­né Spi­ša, medzi Spiš­skou Magu­rou a rie­kou Duna­jec. Vyzna­ču­je sa maleb­nou kra­ji­nou a zacho­va­lo ľudo­vou archi­tek­tú­rou. Úzky­mi švík­mi polí­čok pre­tká­va­ných str­mý­mi medza­mi a lesík­mi, kto­ré na hre­be­ňoch pre­chá­dza­jú do hlbo­kých lesov (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Prví stá­li oby­va­te­lia priš­li na Zama­gu­rie kon­com 13. sto­ro­čia – šol­týs­ka kolo­ni­zá­cia. Spo­čí­va­lo na prá­ve, kde šlo o zmluv­ný vzťah medzi šol­tý­som – člo­ve­kom kto­rý osíd­lil nevy­uží­va­nú pôdu, a jej maji­te­ľom. Prvou zná­mou osa­dou za Magu­rou bola Les­ni­ca, spo­mí­na­ná už v roku 1297. Rich­vald, dnes Veľ­ká Les­ná v roku 1323, Lip­ník 1330, Hali­gov­ce 1338. Zalo­ži­li ich Gör­gy­ov­ci zo Sta­ré­ho Topor­ca. Ďal­ší­mi vzni­ka­jú­ci­mi obca­mi boli Spiš­ská Sta­rá Ves, Frid­man, Kac­vin, Fran­ko­vá, Nede­ca, Matia­šov­ce, Lech­ni­ca, Keheľ, Spiš­ské Hanu­šov­ce, Reľov, Durš­týn, Krem­pach, Tribš, Nová Belá. Väč­ši­nu z tých­to obcí zalo­ži­li šol­tý­si a osíd­len­ci od poľ­ské­ho Mie­cho­va. Tre­tiu vrstvu tvo­ri­li osad­ní­ci z Geme­ra (Marec).

V dru­hej polo­vi­ci 16. sto­ro­čia bola všet­ka roľ­ník­mi využi­teľ­ná pôda obsa­de­ná, ďal­šie osíd­ľo­va­nie už bolo zalo­že­né na valaš­skom prá­ve. Boli to pas­tie­ri, obý­va­jú­ci západ­nú časť dneš­ných rumun­ských Kar­pát, kto­rí ute­ka­li pre Tur­ka­mi. Hľa­da­li od polo­vi­ce 14. sto­ro­čia vhod­né mies­ta pre život. Strá­ži­li hra­ni­ce, ces­ty, nepla­ti­li cir­kev­ný desia­tok, pás­li ovce a doby­tok, moh­li nosiť zbraň. Na Zama­gu­rí doosíd­li­li jes­tvu­jú­ce obce, iné, ako napr. Jur­gov, vznik­li ako nové. Vala­si postup­ne splý­va­li s usa­de­ným oby­va­teľ­stvom – sfor­mo­va­lo sa etni­kum Gora­lov (Marec).

Lazo­vá kolo­ni­zá­cia bola posled­nou fázou osíd­ľo­va­nia Zama­gu­ria. Pre­na­ja­té úze­mia sa deli­lo na toľ­ko čas­tí – zaremb­kov (lazov), koľ­ko rodín osa­du zakla­da­lo. Vznik­li tak­to súbež­né pásy, vďa­ka čomu vznik­li nezvy­čaj­ne dlhé dedi­ny ako Ostur­ňa, Ždiar, Čier­na Hora, Repis­ká, Malá Fran­ko­vá, Jezer­sko, Hágy. Už v 14. sto­ro­čí sa tu usa­di­li Rusí­ni – v Ostur­ni, vo Veľ­kom Lip­ní­ku, v Strá­ňa­vách (Marec).


Zama­gu­rie is a regi­on in the nort­hwest of Spiš, bet­we­en Spiš­ská Magu­ra and the Duna­jec River. It is cha­rac­te­ri­zed by pic­tu­re­sque lands­ca­pes and pre­ser­ved folk archi­tec­tu­re. Nar­row strips of fields inter­sper­sed with ste­ep mea­do­ws and small woods, which on the rid­ges trans­form into deep forests (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

The first per­ma­nent resi­dents arri­ved in Zama­gu­rie at the end of the 13th cen­tu­ry through the šol­týs­ka” colo­ni­za­ti­on sys­tem. This sys­tem was based on a con­trac­tu­al rela­ti­ons­hip bet­we­en the šol­týs” – a per­son who sett­led unu­sed land, and its owner. The first kno­wn sett­le­ment bey­ond Magu­ra was Les­ni­ca, men­ti­oned as ear­ly as 1297. Rich­vald, now Veľ­ká Les­ná, in 1323, Lip­ník 1330, Hali­gov­ce 1338. They were foun­ded by the Gör­gy fami­ly from Sta­rý Topoľč. Other emer­ging vil­la­ges inc­lu­ded Spiš­ská Sta­rá Ves, Frid­man, Kac­vin, Fran­ko­vá, Nede­ca, Matia­šov­ce, Lech­ni­ca, Keheľ, Spiš­ské Hanu­šov­ce, Reľov, Durš­týn, Krem­pach, Tribš, Nová Belá. Most of the­se vil­la­ges were foun­ded by šol­týs and sett­lers from the Polish town of Mie­chov. The third lay­er con­sis­ted of sett­lers from Gemer (Marec).

In the second half of the 16th cen­tu­ry, all arab­le land was occu­pied by far­mers, and furt­her sett­le­ment was based on the Vala­chian Law.” The­se were shep­herds inha­bi­ting the wes­tern part of the present-​day Roma­nian Car­pat­hians who fled from the Turks. They looked for suitab­le pla­ces to live from the mid-​14th cen­tu­ry. They guar­ded bor­ders, roads, did not pay church tit­hes, gra­zed she­ep and catt­le, and were allo­wed to car­ry wea­pons. In Zama­gu­rie, they resett­led exis­ting vil­la­ges, whi­le others, such as Jur­gov, emer­ged as new sett­le­ments. The Vlachs gra­du­al­ly mer­ged with the sett­led popu­la­ti­on, for­ming the eth­nic group of Gorals (Marec).

The Lazo­vá kolo­ni­zá­cia” was the final pha­se of sett­ling Zama­gu­rie. Lea­sed ter­ri­to­ries were divi­ded into as many parts, cal­led zaremb­kov” (lazov), as fami­lies foun­ding the sett­le­ment. This resul­ted in paral­lel strips, cre­a­ting unu­su­al­ly long vil­la­ges like Ostur­ňa, Ždiar, Čier­na Hora, Repis­ká, Malá Fran­ko­vá, Jezer­sko, Hágy. In the 14th cen­tu­ry, Rusyns sett­led here in pla­ces such as Ostur­nia, Veľ­ký Lip­ník, and Strá­ňa­vy (Marec).


Zama­gu­rie to obszar na północ­ny zachód od Spis­zu, między Magu­rą Spis­ką a rze­ką Duna­jec. Cha­rak­te­ry­zu­je się malo­wnic­zym kra­job­ra­zem i zacho­wa­ną archi­tek­tu­rą ludo­wą. Wąs­kie pola prze­ci­na­ne stro­my­mi łąka­mi i mały­mi lasa­mi, któ­re na grz­bie­tach prze­cho­dzą w głębo­kie lasy (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Pier­wsi sta­łe miesz­ka­nia przy­by­ły na Zama­gu­rie pod koniec XIII wie­ku popr­zez sys­tem kolo­ni­zac­ji šol­týs­ka”. Sys­tem ten opie­rał się na relac­ji umo­wnej między šol­tý­sem” – oso­bą osied­la­jącą nie­uży­wa­ną zie­mię, a jej wła­ści­cie­lem. Pier­ws­zym zna­nym osied­lem za Magu­rą była Les­ni­ca, wspom­nia­na już w 1297 roku. Rich­vald, obe­cnie Veľ­ká Les­ná, w 1323 roku, Lip­ník w 1330 roku, Hali­gov­ce w 1338 roku. Zało­ży­ła je rodzi­na Gör­gy z Sta­ré­ho Topoľč. Inne pows­ta­jące wsie to m.in. Spiš­ská Sta­rá Ves, Frid­man, Kac­vin, Fran­ko­vá, Nede­ca, Matia­šov­ce, Lech­ni­ca, Keheľ, Spiš­ské Hanu­šov­ce, Reľov, Durš­týn, Krem­pach, Tribš, Nová Belá. Więks­zo­ść z tych wsi zało­ży­li šol­tý­si i osad­ni­cy z pol­skie­go Mie­cho­wa. Trze­cią warst­wę sta­no­wi­li osad­ni­cy z Gemer (Marec).

W dru­giej poło­wie XVI wie­ku wszys­tkie użyt­ki rol­ne zosta­ły zajęte przez rol­ni­ków, a dals­ze osad­nict­wo opie­ra­ło się na tzw. Pra­wie Wołos­kim”. Byli to pas­ter­ze zamiesz­ku­jący zachod­nią część dzi­siejs­zych rumu­ńs­kich Kar­pat, któr­zy uciek­li przed Tur­ka­mi. Szu­ka­li od poło­wy XIV wie­ku odpo­wied­nich miejsc do życia. Str­zeg­li gra­nic, dróg, nie pła­ci­li dzie­si­ęci­ny kości­oło­wi, wypa­sa­li owce i bydło, mie­li pra­wo nosić broń. W Zama­gu­rie pono­wnie osied­li­li ist­nie­jące wsie, podc­zas gdy inne, takie jak Jur­gov, pows­ta­ły jako nowe osied­la. Wala­si stop­ni­owo łąc­zy­li się z osa­dzo­nym lud­no­ścią, twor­ząc gru­pę etnicz­ną Góra­li (Marec).

Lazo­vá kolo­ni­zá­cia” była ostat­nią fazą osad­nict­wa Zama­gu­ria. Wyna­jęte tery­to­ria dzie­lo­no na tyle części, zwa­nych zaremb­kov” (lazov), ile rodzin zakła­da­ło osa­dę. W rezul­ta­cie pows­ta­ły równo­le­głe pasy, twor­ząc nie­zwyk­le dłu­gie wsie, takie jak Ostur­ňa, Ždiar, Čier­na Hora, Repis­ká, Malá Fran­ko­vá, Jezer­sko, Hágy. Już w XIV wie­ku osied­li­li się tutaj Rusi­ni, m.in. w Ostur­ni, Veľ­ký Lip­ník i Strá­ňa­vách (Marec).


Замагур’я – та обласьць на паўночны захад ад Спіша, паміж Спіськаю Магураю і ракай Дунаец. Яе характарызуе выдатны пейзаж і захаваная народная архітэктура. Вузкія смугі полі на фоне крутых лугаў і малых лесаў, якія на грэбенях пераходзяць у глыбокія лесы (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Першыя пастаянныя жыхары прыйшлі на Замагур’е канцом XIII стагоддзя праз сістэму коланізацыі шольцкі”. Гэтая сістэма аснавалася на дагаворным адносінах паміж шольцкім” – асабістасцю, якая засяляла неўжываную зямлю, і яе ўладальнікам. Першай вядомай пасяленьню за Магурай была Лесніца, ужо ў 1297 годзе. Рыхвальд, зараз Вялікая Лесная, у 1323 годзе, Ліпнік у 1330 годзе, Галігаўцы ў 1338 годзе. Іх заснавала сям’я Гёргі з Старога Топорца. Іншымі развиваючыміся вёскамі былі м.і. Спісьская Старая Вес, Фрыдман, Кацвін, Франкова, Нядэца, Мацяшоўцы, Лехніца, Кегель, Спісьскія Ганушавцы, Рельов, Дурсцін, Крэмпах, Трыбш, Новая Бела. Большасць з гэтых вёс стварылі шольцы і посельцы з польскага Мехова. Трэцюю сферу складалі посельцы з Гемэра (Марец).

У другой палове XVI стагоддзя ўся сельская зямля была захоплена селянамі, і далейшая коланізацыя аснована на Валахскім Законе”. Гэта былі пастухі, якія населялі захадную частку сучасных румунскіх Карпатаў і паўтэкалі ад Туркаў. Яны шукалі ўласныя месцы для жыцця з середзіны XIV стагоддзя. Абаранялі мяжы, дарогі, не плацілі царкве дзесяціну, пасілалі авечак і худобу, мелі права на носіць зброю. На Замагур’і яны паўторна засялі існуючыя вёскі, а іншыя, такія як Юргаў, узніклі як новыя. Валасы паступова зліваліся з мясцовым насельніцтвам – склалася этнічная група Гараліў (Марец).

Лазова каланізацыя” была апошняй фазай засялення Замагур’я. Арэндаваныя тэрыторыі дзеляцца на столькі частак – зарэмбкаў” (лазоў), сколькі сямей заснавала вёску. У выніку атрымліваюцца паралельныя смугі, ствараючы надзвычай даўгія вёскі, такія як Остурня, Ждіар, Чярна Гора, Рэпіскі, Мала Франкова, Єжарскае, Гагі. Ужо ў XIV стагоддзі асідляціся тут Русіны, м.і. ў Остурні, Вялікім Ліпніку і Странавых (Марец).


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Zamagurie, Zamagurské

Reľov

Hits: 2508

Reľov leží v nad­mor­skej výš­ke 714 met­rov nad morom. Je najuž­nej­šou zama­gur­skou obcou. Jej his­to­ric­ké náz­vy sú Relow, Rylov, Rily­ov, Rély­o­vá, Reul, Ruln­ho, Rol­lo­wa, Rely­o­va, Rul­nov, Reli­ova, Rylo­wa, Rilov, Relav, Rel­lo­va, Aure­lien­dorf, Ril­la, Ril­li­ova, Ril­lov, Relyó (Wiki­pe­dia). Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1662 (relov​.sk). Reľov pat­rí k naj­star­ším obciam v Zama­gu­rí, kto­ré vznik­li v naj­väč­ších údo­liach medzi výbež­ka­mi Spiš­skej Magu­ry. Vlas­ti­ved­ný slov­ník uvá­dza, že obec zalo­žil v 13. sto­ro­čí Kokoš Ber­ze­vic­zy (relov​.sk). Feke­te Nagy Antal pova­žu­je za zakla­da­te­ľov obce reho­ľu Kri­žov­ní­kov, stráž­cov Božie­ho hro­bu v Len­da­ku. Ľudo­vá tra­dí­cia spo­mí­na, že obec bola zalo­že­ná juž­nej­šie, pod úpä­tím Spiš­skej Magu­ry a nazý­va­la sa Ryl. Len­že pod osa­dou sa uvoľ­ni­li spod­né vrstvy a pre­pad­la sa. Pre­to sa jej oby­va­te­lia pre­miest­ni­li niž­šie na teraj­šie mies­to (Wiki­pe­dia). V roku 1612 vznik­la v kata­stri obce osa­da Hágy. V Reľo­ve v roku 1869 žilo v 69 domoch 437 oby­va­te­ľov. Živi­li sa poľ­no­hos­po­dár­stvom a cho­vom oviec. V roku 1972 doš­lo k zlú­če­niu obcí Reľov a Hágy. Dodnes sa tu hovo­rí goral­ským náre­čím. V súčas­nos­ti tu na plo­che 14.99 km2 žije 355 oby­va­te­ľov (relov​.sk).


Reľov is situ­ated at an ele­va­ti­on of 714 meters abo­ve sea level. It is the sout­hern­most Zama­gu­rian vil­la­ge, and its his­to­ri­cal names inc­lu­de Relow, Rylov, Rily­ov, Rély­o­vá, Reul, Ruln­ho, Rol­lo­wa, Rely­o­va, Rul­nov, Reli­ova, Rylo­wa, Rilov, Relav, Rel­lo­va, Aure­lien­dorf, Ril­la, Ril­li­ova, Ril­lov, and Relyó (Wiki­pe­dia). The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1662 (relov​.sk). Reľov is among the oldest vil­la­ges in Zama­gu­rí, ori­gi­na­ting in the major val­le­ys bet­we­en the rid­ges of Spiš­ská Magu­ra. Accor­ding to local his­to­ry, the vil­la­ge was foun­ded in the 13th cen­tu­ry by Kokoš Ber­ze­vic­zy (relov​.sk). Feke­te Nagy Antal att­ri­bu­tes the vil­la­ge­’s foun­da­ti­on to the Cru­sa­ders’ order, the guar­dians of the Holy Sepulch­re in Len­dak. Folk tra­di­ti­on sug­gests that the vil­la­ge was ini­tial­ly estab­lis­hed furt­her south, bene­ath the slo­pes of Spiš­ská Magu­ra, and was cal­led Ryl. Howe­ver, the lower lay­ers bene­ath the sett­le­ment gave way, lea­ding to its col­lap­se. Con­se­qu­en­tly, the inha­bi­tants relo­ca­ted to the cur­rent site (Wiki­pe­dia). In 1612, the sett­le­ment of Hágy was estab­lis­hed wit­hin the muni­ci­pa­li­ty. In 1869, Reľov had 437 resi­dents in 69 hou­se­holds, pri­ma­ri­ly enga­ged in agri­cul­tu­re and she­ep far­ming. The vil­la­ges of Reľov and Hágy mer­ged in 1972. To this day, a Gora­lian dia­lect is spo­ken here. Cur­ren­tly, the area cove­ring 14.99 km² is home to 355 inha­bi­tants (relov​.sk).


Reľov leży na wyso­ko­ści 714 met­rów nad pozi­omem mor­za. To naj­bar­dziej na połud­nie poło­żo­na wios­ka na Zama­gur­ze, a jej his­to­rycz­ne nazwy to Relow, Rylov, Rily­ov, Rély­o­vá, Reul, Ruln­ho, Rol­lo­wa, Rely­o­va, Rul­nov, Reli­ova, Rylo­wa, Rilov, Relav, Rel­lo­va, Aure­lien­dorf, Ril­la, Ril­li­ova, Ril­lov i Relyó (Wiki­pe­dia). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o wios­ce pocho­dzi z roku 1662 (relov​.sk). Reľov nale­ży do naj­stars­zych wiosek na Zama­gur­ze, pows­ta­łych w naj­wi­ęks­zych doli­nach między grz­bie­ta­mi Spiš­skiej Magu­ry. Według lokal­nej his­to­rii wios­kę zało­żył w XIII wie­ku Kokoš Ber­ze­vic­zy (relov​.sk). Feke­te Nagy Antal przy­pi­su­je zało­że­nie wios­ki zako­no­wi Krzy­żo­wców, stra­żni­kom Gro­bu Świ­ęte­go w Len­da­ku. Tra­dyc­ja ludo­wa suge­ru­je, że wieś pier­wot­nie zosta­ła zało­żo­na bar­dziej na połud­nie, pod zboc­za­mi Spiš­skiej Magu­ry, i nosi­ła nazwę Ryl. Jed­nak dol­ne warst­wy pod osa­dą ule­gły uwol­nie­niu, co dopro­wa­dzi­ło do jej zawa­le­nia. W rezul­ta­cie miesz­ka­ńcy prze­nie­śli się na obec­ne miejs­ce (Wiki­pe­dia). W 1612 roku na tere­nie gmi­ny pows­ta­ła osa­da Hágy. W 1869 roku w Reľo­ve miesz­ka­ło 437 miesz­ka­ńców w 69 domach, głó­wnie zaj­mu­jących się rol­nict­wem i hodo­wlą owiec. Wios­ki Reľov i Hágy połąc­zy­ły się w 1972 roku. Do dziś w tym miejs­cu uży­wa­ny jest dia­lekt goral­ski. Obe­cnie obszar o powierzch­ni 14.99 km² zamiesz­ku­je 355 miesz­ka­ńców (relov​.sk).


Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Zamagurie, Zamagurské

Veľký Lipník – obec na styku Spišskej Magury a Pienin

Hits: 2433

Obec Veľ­ký Lip­ník leží na sty­ku Pie­nin a Spiš­skej Magu­ry, v doli­ne poto­ka Lip­ník a jeho prí­to­ku Šol­ty­sa. Názov obce sa odvo­dzu­je od líp. V obci žije tak­mer 1000 oby­va­te­ľov (vel​ky​lip​nik​.sk). Veľ­ký Lip­ník osíd­ľo­va­li v dru­hej polo­vi­ci 13. sto­ro­čia Rusí­ni a Nemci povo­la­ní Bélom IV. na zaľud­ne­nie okra­jo­vých oblas­ti uhor­ské­ho krá­ľov­stva po tatár­skom vpá­de – tzv. šol­týs­ka kolo­ni­zá­cia na nemec­kom prá­veKarol Róbert, uhor­ský kráľ v rokoch 1308 – 1342 daro­val úze­mie Lip­nic­ký les – sil­vam Lyp­ni­ce v roku 1314 Juliu­so­vi Gor­ge­y­o­vi – syno­vi Hanu­sa zo Spiš­ské­ho Hrhova-​Gargowa) a v krát­kom čase sa tu roz­rá­stla obec s nasle­dov­ný­mi dobo­vý­mi náz­va­mi: Lup­nik, Fel­ly­up­nik, Felwp­nik, Lyn­do­na, Lynd­nou, Lip­nik. Počas 15. a 16. sto­ro­čia pre­bie­ha­lo dosíd­ľo­va­nie pre­važ­ne Rusín­mi z pra­vlas­ti Halí­ča, kto­rí sa veno­va­li pas­tier­stvu a cho­vu dobyt­ka – tzv. šol­týs­ka kolo­ni­zá­cia po valaš­skom prá­ve. Neskôr sa okrem poľ­no­hos­po­dár­stva oby­va­te­lia obce zača­li zaobe­rať aj reme­sel­níc­tvom, zná­me je napr. van­drov­né dro­tár­stvo. Na pre­lo­me 19. a 20. sto­ro­čia zača­lo hro­mad­né vysťa­ho­va­lec­tvo oby­va­te­ľov obce za prá­cou do cudzi­ny, hlav­ne do USA a Kana­dy. Po skon­če­ní 2. sve­to­vej voj­ny v roku 1945 sa nie­koľ­ko rodín z obce vysťa­ho­va­lo – opto­va­lo na Ukra­ji­nu, nie­kto­ré rodi­ny sa neskôr vrá­ti­li späť na Slo­ven­sko (vel​ky​lip​nik​.sk).


The vil­la­ge of Veľ­ký Lip­ník is loca­ted at the con­flu­en­ce of the Pie­ni­ny and Spiš­ská Magu­ra moun­tains, in the val­ley of the Lip­ník stre­am and its tri­bu­ta­ry Šol­ty­sa. The name of the vil­la­ge is deri­ved from lime tre­es. The vil­la­ge is home to near­ly 1000 inha­bi­tants (vel​ky​lip​nik​.sk). In the second half of the 13th cen­tu­ry, Veľ­ký Lip­ník was sett­led by Rut­he­nians and Ger­mans sum­mo­ned by Béla IV to popu­la­te the perip­he­ral are­as of the Hun­ga­rian King­dom after the Tatar inva­si­on – the so-​called Šol­týs colo­ni­za­ti­on under Ger­man law. In 1314, Char­les Robert, the Hun­ga­rian king from 1308 to 1342, dona­ted the ter­ri­to­ry of Lip­ník Forest – sil­vam Lyp­ni­ce to Julius Gor­gey – the son of Hanus from Spiš­ské Hrhov-​Gargow. In a short time, the vil­la­ge grew with the fol­lo­wing peri­od names: Lup­nik, Fel­ly­up­nik, Felwp­nik, Lyn­do­na, Lynd­nou, Lip­nik. During the 15th and 16th cen­tu­ries, resett­le­ment, main­ly by Rut­he­nians from the ori­gi­nal home­land of Halych, who were enga­ged in shep­her­ding and catt­le bre­e­ding – the so-​called Šol­týs colo­ni­za­ti­on under Vala­chian law, took pla­ce. Later, in addi­ti­on to agri­cul­tu­re, the inha­bi­tants of the vil­la­ge also star­ted enga­ging in crafts­mans­hip, with iti­ne­rant wire­wor­king being well-​known, for exam­ple. At the turn of the 19th and 20th cen­tu­ries, mass emig­ra­ti­on of the vil­la­ge resi­dents for work abro­ad began, main­ly to the USA and Cana­da. After the end of World War II in 1945, seve­ral fami­lies from the vil­la­ge emig­ra­ted – opted for Ukrai­ne, some fami­lies later retur­ned to Slo­va­kia (vel​ky​lip​nik​.sk).


Wieś Veľ­ký Lip­ník poło­żo­na jest na sty­ku Pie­nin i Gór Spiš­skiej Magu­ry, w doli­nie poto­ku Lip­ník i jego dopły­wu Šol­ty­sa. Nazwa wsi pocho­dzi od lip. W wios­ce miesz­ka pra­wie 1000 miesz­ka­ńców (vel​ky​lip​nik​.sk). W dru­giej poło­wie XIII wie­ku Veľ­ký Lip­ník został zasied­lo­ny przez Rusi­nów i Niem­ców, spro­wa­dzo­nych przez Belę IV, w celu zasied­le­nia pery­fe­ryj­nych obsza­rów kró­lest­wa węgier­skie­go po najaz­dach Tata­rów – tzw. kolo­ni­zac­ja szol­tyj­ska według pra­wa nie­miec­kie­go. W 1314 roku Karol Robert, król węgier­ski w latach 1308 – 1342, poda­ro­wał Juliu­so­wi Gor­ge­y­o­wi – syno­wi Hanu­sa ze Spiš­ské Hrhov-​Gargowa – obszar Lasu Lip­nic­kie­go – sil­vam Lyp­ni­ce. W krót­kim cza­sie wieś roz­ro­sła się pod następu­jący­mi ówc­zes­ny­mi nazwa­mi: Lup­nik, Fel­ly­up­nik, Felwp­nik, Lyn­do­na, Lynd­nou, Lip­nik. W XVXVI wie­ku mia­ła miejs­ce prze­sied­la­nia głó­wnie przez Rusi­nów z ojc­zys­te­go regi­onu Halic­za, któr­zy zaj­mo­wa­li się pas­terst­wem i hodo­wlą bydła – tzw. kolo­ni­zac­ja szol­tyj­ska według pra­wa wołos­kie­go. Później, oprócz rol­nict­wa, miesz­ka­ńcy wios­ki zaczęli zaj­mo­wać się również rze­mi­osłem, zna­ne jest np. węd­ro­wne dru­ciarst­wo. Na prze­ło­mie XIXXX wie­ku roz­poc­zęła się maso­wa emig­rac­ja miesz­ka­ńców wios­ki za pra­cą za gra­ni­cą, głó­wnie do USA i Kana­dy. Po zako­ńc­ze­niu II woj­ny świa­to­wej w 1945 roku kil­ka rodzin z wios­ki emig­ro­wa­ło – zde­cy­do­wa­ło się na Ukrai­nę, nie­któ­re rodzi­ny później wró­ci­ły na Sło­wac­ję (vel​ky​lip​nik​.sk).


Use Facebook to Comment on this Post