Krajina, Slovensko, Hont, TOP, Fotografie

Hont

skala
Hits: 3377

je jedným z regiónov Slovenska, jeho sídlom boli Šahy. V niektorých turistických publikáciách sa región nazýva aj Poiplie (Wikipedia). Názov je odvodený od šľachtického rodu Hunt – Poznan (slovakregion.sk). Do regiónu Hont patrí napr. Banská Štiavnica, Bzovík, Krupina, Dudince, Bŕhlovce (Wikipedia). Hranice tvorili Štiavnické vrchy na severe, Hron na západe, rieka Krtíš na východe, Dunaj a Ipeľ na juhu (slovakregion.sk). Hontianska župa za Uhorska mala 2 633 km2 a siahal do dnešného Maďarska. Jej vznik sa datuje do 11. storočia odčlenením Hontianskeho komitátu od Novohradského komitátu. Koncom 13. storočia sa komitát zmenil na zemiansku stolicu. V rokoch 1552 až 1682 väčšinu územia Hontu obsadili turecké vojská a pripojili ku Novohradskému sandžaku. bola v roku 1787 druhým najväčším slovenským mestom, mala 18 926 obyvateľov. Malohont bol v roku 1802 pripojený ku Gemeru. V roku 1877 bola ku Hontianskej župe pripojená Krupina. V stredoveku sa Hontianska stolica delila na štyri slúžnovské okresy: Bátovský, Banskoštiavnický, Bzovický a Malohontský. Po roku 1802 na juh od Ipľa vytvoril Ipeľský okres (Wikipedia). Charakteristický prvkom Hontu je laznícke osídlenie a pretrvávanie tradičných ľudových zvyklostí. V niektorých obciach sa dodnes zachovali tradičné – čipkárstvo, hrnčiarstvo, kováčstvo (slovakregion.sk).

Hont is one of the regions of Slovakia, with its capital being Šahy. In some tourist publications, the region is also referred to as Poiplie (Wikipedia). The name is derived from the noble Hunt-Poznan family (slovakregion.sk). The Hont region includes places like Banská Štiavnica, Bzovík, Krupina, Dudince, and Bŕhlovce (Wikipedia). Its boundaries are formed by the Štiavnické vrchy in the north, the Hron River in the west, the Krtíš River in the east, and the Danube and Ipeľ rivers in the south (slovakregion.sk).

During the time of the Kingdom of Hungary, Hont County had an area of 2,633 km², extending into present-day Hungary. Its establishment dates back to the 11th century when it separated from the Novohrad County. In the late 13th century, the county transformed into a noble county. From 1552 to 1682, Turkish forces occupied most of the Hont territory and annexed it to the Novohrad Sanjak. In 1787, Banská Štiavnica was the second-largest Slovak town with 18,926 inhabitants. Malohont was annexed to in 1802. In 1877, Krupina was added to Hont County. In the medieval period, Hont County was divided into four servile districts: Bátovský, Banskoštiavnický, Bzovický, and Malohontský. After 1802, the Ipeľ District was created south of the Ipeľ River (Wikipedia).

A characteristic feature of Hont is its spa settlements and the preservation of traditional folk customs. In some villages, traditional crafts such as lace making, pottery, and blacksmithing are still practiced today (slovakregion.sk).

Hont Szlovákia egyik régiója, központja Šahy. Néhány turisztikai kiadványban a régiót Poiplie-nek is nevezik (Wikipedia). A név a Hunt-Poznan nemes családtól származik (slovakregion.sk). A Hont régió többek között Banská Štiavnica, Bzovík, Krupina, Dudince és Bŕhlovce területét foglalja magában (Wikipedia). A határokat északon a Štiavnické vrchy, nyugaton a Hron folyó, keleten a Krtíš folyó, délen pedig a és az Ipeľ folyók alkotják (slovakregion.sk).

A Magyar Királyság idején a Hont megye területe 2 633 km² volt, kiterjedve a mai Magyarország területére is. A megye kialakulása egészen a 11. századig nyúlik vissza, amikor elkülönült a Novohrad megyétől. A 13. század végén a megye nemesi megyévé alakult át. 1552-től 1682-ig a török erők megszállták a Hont területének nagy részét, és hozzátoldották a Novohrad szandzsákhoz. 1787-ben Banská Štiavnica a második legnagyobb szlovák város volt 18 926 lakossal. Malohontot 1802-ben csatolták Gemerhez. 1877-ben Krupina is hozzácsatlakozott a Hont megyéhez. A középkorban a Hont megye négy szolgasági körzetre volt osztva: Bátovský, Banskoštiavnický, Bzovický és Malohontský. 1802 után az Ipeľ folyó déli részén Ipeľ körzetet hoztak létre (Wikipedia).

A Hont jellegzetes vonása a gyógyfürdő településeinek és a hagyományos népszokások megőrzése. Néhány faluban ma is gyakorolják a hagyományos kézműves mesterségeket, mint a csipkekészítés, fazekasság és kovácsmesterség (slovakregion.sk).

Niektoré lokality

,

Krajina, Slovensko, Zamagurie, TOP, Fotografie

Zamagurie

skala
Hits: 3119

je oblasť severozápadné Spiša, medzi Spišskou Magurou a riekou Dunajec. Vyznačuje sa malebnou krajinou a zachovalo ľudovou architektúrou. Úzkymi švíkmi políčok pretkávaných strmými medzami a lesíkmi, ktoré na hrebeňoch prechádzajú do hlbokých lesov (muzeumcervenyklastor.sk).

Prví stáli obyvatelia prišli na Zamagurie koncom 13. storočia – šoltýska kolonizácia. Spočívalo na práve, kde šlo o zmluvný vzťah medzi šoltýsom – človekom ktorý osídlil nevyužívanú pôdu, a jej majiteľom. Prvou známou osadou za Magurou bola Lesnica, spomínaná už v roku 1297. Richvald, dnes Veľká Lesná v roku 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. Založili ich Görgyovci zo Starého Toporca. Ďalšími vznikajúcimi obcami boli Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Väčšinu z týchto obcí založili šoltýsi a osídlenci od poľského Miechova. Tretiu vrstvu tvorili osadníci z Gemera (Marec).

V druhej polovici 16. storočia bola všetka roľníkmi využiteľná pôda obsadená, ďalšie osídľovanie už bolo založené na valašskom práve. Boli to pastieri, obývajúci západnú časť dnešných rumunských Karpát, ktorí utekali pre Turkami. Hľadali od polovice 14. storočia vhodné miesta pre život. Strážili hranice, , neplatili cirkevný desiatok, pásli a dobytok, mohli nosiť zbraň. Na Zamagurí doosídlili jestvujúce , iné, ako napr. Jurgov, vznikli ako nové. Valasi postupne splývali s usadeným obyvateľstvom – sformovalo sa etnikum Goralov (Marec).

Lazová kolonizácia bola poslednou fázou osídľovania Zamaguria. Prenajaté územia sa delilo na toľko častí – zarembkov (lazov), koľko rodín osadu zakladalo. Vznikli takto súbežné pásy, vďaka čomu vznikli nezvyčajne dlhé ako Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Už v 14. storočí sa tu usadili Rusíni – v Osturni, vo Veľkom Lipníku, v Stráňavách (Marec).

Zamagurie is a region in the northwest of , between Spišská Magura and the Dunajec River. It is characterized by picturesque landscapes and preserved folk architecture. Narrow strips of fields interspersed with steep meadows and small woods, which on the ridges transform into deep forests (muzeumcervenyklastor.sk).

The first permanent residents arrived in Zamagurie at the end of the 13th century through the „šoltýska“ colonization system. This system was based on a contractual relationship between the „šoltýs“ – a person who settled unused land, and its owner. The first known settlement beyond Magura was Lesnica, mentioned as early as 1297. Richvald, now Veľká Lesná, in 1323, Lipník 1330, Haligovce 1338. They were founded by the Görgy family from Starý Topoľč. Other emerging villages included Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Most of these villages were founded by šoltýs and settlers from the Polish town of Miechov. The third layer consisted of settlers from (Marec).

In the second half of the 16th century, all arable land was occupied by farmers, and further settlement was based on the „Valachian Law.“ These were shepherds inhabiting the western part of the present-day Romanian Carpathians who fled from the Turks. They looked for suitable places to live from the mid-14th century. They guarded borders, roads, did not pay church tithes, grazed sheep and cattle, and were allowed to carry weapons. In Zamagurie, they resettled existing villages, while others, such as Jurgov, emerged as new settlements. The Vlachs gradually merged with the settled population, forming the ethnic group of Gorals (Marec).

The „Lazová kolonizácia“ was the final phase of settling Zamagurie. Leased territories were divided into as many parts, called „zarembkov“ (lazov), as families founding the settlement. This resulted in parallel strips, creating unusually long villages like Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. In the 14th century, Rusyns settled here in places such as Osturnia, Veľký Lipník, and Stráňavy (Marec).

Zamagurie to obszar na północny zachód od Spiszu, między Magurą Spiską a rzeką Dunajec. Charakteryzuje się malowniczym krajobrazem i zachowaną architekturą ludową. Wąskie pola przecinane stromymi łąkami i małymi lasami, które na grzbietach przechodzą w głębokie lasy (muzeumcervenyklastor.sk).

Pierwsi stałe mieszkania przybyły na Zamagurie pod koniec XIII wieku poprzez system kolonizacji „šoltýska“. System ten opierał się na relacji umownej między „šoltýsem“ – osobą osiedlającą nieużywaną ziemię, a jej właścicielem. Pierwszym znanym osiedlem za Magurą była Lesnica, wspomniana już w 1297 roku. Richvald, obecnie Veľká Lesná, w 1323 roku, Lipník w 1330 roku, Haligovce w 1338 roku. Założyła je rodzina Görgy z Starého Topoľč. Inne powstające wsie to m.in. Spišská Stará Ves, Fridman, Kacvin, Franková, Nedeca, Matiašovce, Lechnica, Keheľ, Spišské Hanušovce, Reľov, Durštýn, Krempach, Tribš, Nová Belá. Większość z tych wsi założyli šoltýsi i osadnicy z polskiego Miechowa. Trzecią warstwę stanowili osadnicy z Gemer (Marec).

W drugiej połowie XVI wieku wszystkie użytki rolne zostały zajęte przez rolników, a dalsze osadnictwo opierało się na tzw. „Prawie Wołoskim“. Byli to pasterze zamieszkujący zachodnią część dzisiejszych rumuńskich Karpat, którzy uciekli przed Turkami. Szukali od połowy XIV wieku odpowiednich miejsc do życia. Strzegli granic, dróg, nie płacili dziesięciny kościołowi, wypasali owce i bydło, mieli prawo nosić broń. W Zamagurie ponownie osiedlili istniejące wsie, podczas gdy inne, takie jak Jurgov, powstały jako nowe osiedla. Walasi stopniowo łączyli się z osadzonym ludnością, tworząc grupę etniczną Górali (Marec).

„Lazová kolonizácia“ była ostatnią fazą osadnictwa Zamaguria. Wynajęte terytoria dzielono na tyle części, zwanych „zarembkov“ (lazov), ile rodzin zakładało osadę. W rezultacie powstały równoległe pasy, tworząc niezwykle długie wsie, takie jak Osturňa, Ždiar, Čierna Hora, Repiská, Malá Franková, Jezersko, Hágy. Już w XIV wieku osiedlili się tutaj Rusini, m.in. w Osturni, Veľký Lipník i Stráňavách (Marec).

Замагур’я – та обласьць на паўночны захад ад Спіша, паміж Спіськаю Магураю і ракай Дунаец. Яе характарызуе выдатны пейзаж і захаваная народная архітэктура. Вузкія смугі полі на фоне крутых лугаў і малых лесаў, якія на грэбенях пераходзяць у глыбокія лесы (muzeumcervenyklastor.sk).

Першыя пастаянныя жыхары прыйшлі на Замагур’е канцом XIII стагоддзя праз сістэму коланізацыі „шольцкі“. Гэтая сістэма аснавалася на дагаворным адносінах паміж „шольцкім“ – асабістасцю, якая засяляла неўжываную зямлю, і яе ўладальнікам. Першай вядомай пасяленьню за Магурай была Лесніца, ужо ў 1297 годзе. Рыхвальд, зараз Вялікая Лесная, у 1323 годзе, Ліпнік у 1330 годзе, Галігаўцы ў 1338 годзе. Іх заснавала сям’я Гёргі з Старога Топорца. Іншымі развиваючыміся вёскамі былі м.і. Спісьская Старая Вес, Фрыдман, Кацвін, Франкова, Нядэца, Мацяшоўцы, Лехніца, Кегель, Спісьскія Ганушавцы, Рельов, Дурсцін, Крэмпах, Трыбш, Новая Бела. Большасць з гэтых вёс стварылі шольцы і посельцы з польскага Мехова. Трэцюю сферу складалі посельцы з Гемэра (Марец).

У другой палове XVI стагоддзя ўся сельская зямля была захоплена селянамі, і далейшая коланізацыя аснована на „Валахскім Законе“. Гэта былі пастухі, якія населялі захадную частку сучасных румунскіх Карпатаў і паўтэкалі ад Туркаў. Яны шукалі ўласныя месцы для жыцця з середзіны XIV стагоддзя. Абаранялі мяжы, дарогі, не плацілі царкве дзесяціну, пасілалі авечак і худобу, мелі права на носіць зброю. На Замагур’і яны паўторна засялі існуючыя вёскі, а іншыя, такія як Юргаў, узніклі як новыя. Валасы паступова зліваліся з мясцовым насельніцтвам – склалася этнічная група Гараліў (Марец).

„Лазова каланізацыя“ была апошняй фазай засялення Замагур’я. Арэндаваныя тэрыторыі дзеляцца на столькі частак – „зарэмбкаў“ (лазоў), сколькі сямей заснавала вёску. У выніку атрымліваюцца паралельныя смугі, ствараючы надзвычай даўгія вёскі, такія як Остурня, Ждіар, Чярна Гора, Рэпіскі, Мала Франкова, Єжарскае, Гагі. Ужо ў XIV стагоддзі асідляціся тут Русіны, м.і. ў Остурні, Вялікім Ліпніку і Странавых (Марец).

Niektoré príspevky

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Podunajsko, Mlyny, Stavby, Fotografie, Dopravné a technické diela

Vodný mlyn v Kolárove s dreveným mostom

skala
Hits: 3008

Vodný mlyn v Kolárove je zrekonštruovaný plávajúci mlyn – lodný mlyn, ktorý kotví na brehu mŕtveho ramena Malého Dunaja (Martin Kiňo, Václav Sulek). Tieto majú byzantský pôvod s využitím najmä na Balkáne (travelguide.sk). Plávajúce mlyny sa vždy ukotvili v miestach s najsilnejším prúdom, ktorý využívali na pohon mlynských kolies, vďaka čomu neboli závislé od zmien výšky hladiny (krasneslovensko.eu). Mlyn je replikou mlynu z Radvane nad Dunajom (Jiří Výborný). Pôvodný mlyn bol postavený v roku 1920. Podkladom pre terajší mlyn boli dobové , a najmä verný model bývalého zamestnanca mlyna, Suhaja Lajosa (travelguide.sk). Priamo v mlyne bolo zriadené Múzeum vodného mlynárstva (Martin Kiňo, Václav Sulek). V ňom možno vidieť okrem iného, unikátny stroj na výrobu rybárskych sietí, jeden z prvých na svete (slovakianguide.com). Lodný mlyn je zaradený i medzi . Pôvodný mlyn bol v 60-tych rokoch 20. storočia presunutý do Múzea slovenskej dediny v Martine (Martin Kiňo, Václav Sulek). Dnešný mlyn je mierne upravený, ale je plne funkčný. Areál leží na polostrove, ktorého hranice tvoria toky Malého Dunaja a Váhu z jednej strany a mŕtveho ramena Malého Dunaja zo strany druhej (muzeum.sk).

Od polovice 90-tych rokov v susedstve mlynu vyrastá areál aj pre cykloturistov. Okrem obytnej s krčmou tu vzniklo aj malé múzeum starej poľnohospodárskej techniky a rodinná ekofarma s domácimi zvieratami (Jiří Výborný) – Farma Vodný mlyn – 133046. K areálu patrí aj priestor na stanovanie a ubytovanie v bungalovoch – Kemping Mlyn. Zastrešené javisko poskytuje priestor pre . Nachádzajú sa tu aj dve detské ihriská (novezamky.sk).

K areálu vedie drevený most pre peších s celodrevenou zastrešenou konštrukciou. Svojou dĺžkou 86 metrov sa radí medzi najdlhšie v Európe (muzeum.sk). Bol postavený v roku 1992 podľa výpovedí pamätníkov pôvodného mostu, ktorý zničili ľadové kryhy v polovici 20. storočia. Piliere pôvodného mosta sú v letnom období pri nízkej hladine viditeľné. Nový most bol dvakrát prestavaný v rokoch 1997 a 2000 (novezamky.sk). Most je zo špeciálne napusteného agátového dreva a mal by vydržať približne 150 rokov (Milan Šalko).

The water mill in Kolárovo is a reconstructed floating mill – a boat mill anchored on the bank of the dead arm of the Little Danube ( Kiňo, Václav Sulek). These mills have Byzantine origins, mainly utilized in the Balkans (travelguide.sk). Floating mills were always anchored in places with the strongest currents, which they used to drive the mill wheels, making them independent of changes in the river’s water level (krasneslovensko.eu). The mill is a replica of a mill from Radvan nad Dunajom (Jiří Výborný). The original mill was built in 1920, and the current mill is based on period photographs, especially a faithful model created by a former mill employee, Lajos Suhaj (travelguide.sk). The mill itself houses the Museum of Water Milling (Martin Kiňo, Václav Sulek). Among other exhibits, visitors can see a unique machine for making fishing nets, one of the first in the world (slovakianguide.com). The boat mill is also listed among the national cultural monuments. The original mill was relocated to the Museum of Slovak Village in Martin in the 1960s (Martin Kiňo, Václav Sulek). The current mill has undergone slight modifications but remains fully functional. The area is located on a peninsula, bordered by the waters of the Little Danube and rivers on one side and the dead arm of the Little Danube on the other (muzeum.sk).

Since the mid-90s, a complex for cyclists has been developing in the vicinity of the mill. Besides a residential building with a pub, there is also a small museum of old agricultural machinery and a family eco-farm with domestic animals (Jiří Výborný) – Vodný mlyn Farm – 133046. The complex includes a camping area with bungalows – Kemping Mlyn. A covered stage provides space for cultural events, and there are two playgrounds for children (novezamky.sk).

A wooden footbridge with a fully wooden roof structure leads to the area. With a length of 86 meters, it is considered one of the longest in Europe (muzeum.sk). It was built in 1992 according to the testimonies of witnesses to the original bridge, which was destroyed by ice floes in the mid-20th century. The pillars of the original bridge are visible in the summer when the water level is low. The new bridge was rebuilt twice in 1997 and 2000 (novezamky.sk). The bridge is made of specially impregnated agate wood and is expected to last approximately 150 years (Milan Šalko).

A Kolárovoi vízimalom egy felújított úszó malom – hajó malom, amely a Kis-Duna holtágának partján horgonyzik (Martin Kiňo, Václav Sulek). Ezeknek a malomnak a byzantin eredete van, főként a Balkánon használták (travelguide.sk). Az úszó malom mindig azokon a helyeken volt lekötve, ahol a legerősebb áramlatok voltak, amelyeket a malomkerekek meghajtására használtak, így függetlenek voltak a folyó vízszintjének változásaitól (krasneslovensko.eu). A malom egy replika a Radván nad Dunajom található malomról (Jiří Výborný). Az eredeti malomot 1920-ban építették. A jelenlegi malom alapját a korabeli fényképek és a malom egykori alkalmazottjának, Lajos Suhajnak a hű másolata képezi (travelguide.sk). A malomban közvetlenül kialakították a Vízimalmáriumot is (Martin Kiňo, Václav Sulek). Itt látható többek között egy egyedi hálókészítő gép is, az egyik első a világon (slovakianguide.com). A hajó malom szerepel a nemzeti kulturális emlékek között is. Az eredeti malomot az 1960-as években áthelyezték a Martini Szlovák Falu Múzeumába (Martin Kiňo, Václav Sulek). A jelenlegi malom enyhe módosításokon esett át, de teljesen működőképes maradt. A terület egy félszigeten fekszik, az egyik oldalon a Kis-Duna és a Vág folyó vizeivel, a másik oldalon pedig a Kis-Duna holtágával határolva (muzeum.sk).

Az 1990-es évek közepétől kerékpárosok számára is kialakították a malom közelében a komplexumot. Egy lakóépülettel és kocsma részleggel, valamint egy kis múzeummal az öreg mezőgazdasági technikáról és egy családi ökofarmmal háziállatokkal (Jiří Výborný) – Vodný mlyn Farm – 133046. A komplexumhoz tartozik egy kemping terület is bungalókkal – Kemping Mlyn. Egy fedett színpad kulturális események helyszínéül szolgál, és két játszótér is található a gyerekeknek (novezamky.sk).

A területhez egy fa gyaloghíd vezet, teljesen fa tetővel. 86 méteres hosszával az egyik leghosszabb Európában (muzeum.sk) közé tartozik. 1992-ben épült az eredeti híd tanúvallomásai szerint, amelyet az 1950-es évek közepén a jégár miatt elpusztítottak. Az eredeti híd pillérei nyáron alacsony vízállásnál láthatók. Az új hidat kétszer újították fel, 1997-ben és 2000-ben (novezamky.sk). A híd speciálisan impregnált achát faanyagból készült, és várhatóan körülbelül 150 évig tart (Milan Šalko).

Krajina, Typ krajiny, Mestá, Zahraničné mestá, Mestá, Fotografie, Maďarské mestá

Mosonmagyaróvár

skala
Hits: 2931

V Mosonmagyaróváre som sa zastavil v roku 2010 na modelárskej výstave. Nachádza sa neďaleko hraníc so Slovenskom. Latinsky Ad Flexum, nemecky Wieselburg-Altenburg, chorvátsky Stari Grad (Wikipedia.hu). Maďari z okolia hovoria mestu Móvár (Buš). Mesto má termálnu vodu a . Hrad s opevnením pochádza z 13. storočia. Partnerskými mestami sú rakúske Stockerau a Neusiedl am See, slovenský Senec, Šamorín a Pezinok (Wikipedia.hu). Pred rokom 1939 existoval Magyaróvár a Moson. Moson znamená hrad v bažinách (Wikipedia). Mosonmagyárovár a jeho región boli pravdepodobne osídlené už piatom tisícročí pred n.l. V 1. storočí n.l. bol oblasť Mošoňu začlenená do Rímskeho impéria ako súčasť Panónie. Založenie Ad Flexum bolo významným nielen z vojenského hľadiska. Pre ochranu rímskej hranice, ktorú tvoril Dunaj, ktorý tečie neďaleko Mosonmagyaróváru. Tento fakt napomohol osídľovaniu a zároveň obchodu medzi východom a západom (mosonmagyarovar.hu).

In 2010, I stopped in Mosonmagyaróvár at a modeling exhibition. It is located near the borders with Slovakia. In Latin, it is known as „Ad Flexum,“ in German as „Wieselburg-Altenburg,“ and in Croatian as „Stari Grad“ (Wikipedia.hu). The locals in the area call the city „Móvár“ (Buš). The city has thermal water and spas. The castle with fortifications dates back to the 13th century. Its twin cities are the Austrian Stockerau and Neusiedl am See, Slovak Senec, Šamorín, and Pezinok (Wikipedia.hu). Before 1939, there was „Magyaróvár“ instead of „Moson.“ „Moson“ means a castle in the marshes (Wikipedia). Mosonmagyárovár and its region were probably settled already five millennia BC. In the 1st century AD, the Moson region became part of the Roman Empire as part of Pannonia. The establishment of „Ad Flexum“ was significant not only from a military perspective but also for protecting the Roman border formed by the Danube, which flows near Mosonmagyaróvár. This fact contributed to settlement and trade between the east and west (mosonmagyarovar.hu).

2010-ben megálltam Mosonmagyaróváron egy modellezési kiállításon. Közel helyezkedik el a szlovák határhoz. Latinul Ad Flexum, németül Wieselburg-Altenburg, horvátul Stari Grad (Wikipedia.hu). A környékbeliek „Móvárnak“ (Buš) nevezik a várost. A városnak termálvize és fürdői vannak. A 13. századból származó vár és erődrendszer rendelkezik. Testvértelepülései az osztrák Stockerau és Neusiedl am See, a szlovák Senec, Šamorín és Pezinok (Wikipedia.hu). 1939 előtt Magyaróvár létezett a Moson helyett. Moson azt jelenti, várat a mocsarakban (Wikipedia). Mosonmagyárovár és környéke valószínűleg már az i. e. ötödik évezredben benépesült. Az i. században a Mosoni régió a Római Birodalom részévé vált Pannónia részeként. Az „Ad Flexum“ megalapítása nemcsak katonai szempontból volt jelentős, hanem a Római Birodalom határának védelméhez is hozzájárult, amit a Mosonmagyaróvártól nem messze folyó alkotott. Ez a tény elősegítette a települést és az kelet és nyugat közötti kereskedelmet is (mosonmagyarovar.hu).

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Mestá, Podunajsko, Fotografie

Štúrovo – mesto tolerancie

skala
Hits: 2516

Kúpeľné mesto Štúrovo leží na ľavom Dunaja, tam kde sa začína rieka ohýbať (sturovo.sk), na juhovýchodnom cípe Podunajskej nížiny, na rozhraní zlomov Hronskej a Ipeľskej sprašovej tabule. Patrí do najteplejšej oblasti Slovenska (sturovo.sk). Obklopené Kováčovskými kopcami. Pri meste sa Hron vlieva do Dunaja. Je najjužnejším mestom Slovenska (sturovo.sk). Žije tu viac ako 10 000 obyvateľov (Wikipedia.sk). Termálne kúpalisko Vadaš má kapacitu 10 000 návštevníkov. Jeho rozloha je 36 hektárov (sturovo.sk). V roku 1949 bol pri Dunaji zrealizovaný vrt v hĺbke 140 metrov, ktorý objavil prameň termálnej s teplotou 30 °C. Následne sa začalo s budovaním termálneho kúpaliska. V roku 1973 bol objavený ďalší zdroj termálnej vody v hĺbke 130 metrov s teplotou 39.7 °C a výdatnosťou 70 l/s, ktorý sa stal zdrojom Vadaša (Wikipedia.sk).

Mesto je známe svojou toleranciou. Celé stáročia tu pokojne spolunažívajú rôzne národnosti a náboženstvá (sturovo.sk). V rímskom období sa na mieste mesta nachádzala strážna stanica Anavum. Mesto vzniklo pravdepodobne z osád Nána a Kakath (sturovo.sk). Príchod maďarských kmeňov sa datuje na rok 896. Podmanili si pravý breh Dunaja s dovtedy slovanským hradom Strigoň, dnešným Ostrihomom (Wikipedia.sk). Letohrádok Kakathvár dal v 10. storočí vybudovať syn maďarského kmeňového náčelníka Arpáda. Osada Kakath bola opevnená, preto sa používal názov Párkány, Parkan (sturovo.sk). Prvá písomná zmienka o osade Kakat je z roku 1075 (sturovo.sk), je spojená s vybudovaním rímskej vojenskej kolónie Salva Mansio na mieste dnešného Ostrihomu. V marci 1241 rozvrátili mesto tatárske hordy Batuchána. V priebehu 16.-17. storočia bol pre meste zaužívaný názov aj Čekérden, Džigerdelen, Gocheren, Goggern a Párkány (sturovo.sk).

V máji až júni 1946 sa 1600 občanov maďarskej národnosti podrobuje reslovakizácii v nádeji, že sa ich bezprávny vzťah zmení. V decembri 1947 až do februára 1948 prebieha vysídľovanie maďarských rodín na Sudety, najmä do Žatca. Celkovo bolo vysídlených 217 osôb. Možnosť beztrestného návratu sa im poskytla po 28 mesiacoch, v priebehu marca 1949. V roku 1965 mesto zažilo povodeň. 25 bolo zrútených, 40 silne poškodených. Pri obnove účinne pomáhalo mesto Most, na pamiatku ktorého je pomenovaná Mostová ulica. 17. novembra 1991 sa uskutočnilo referendum na prinavrátenia názvu mesta Parkan. 87 % z 57 % zúčastnených bolo za, avšak vláda odmietla vyhovieť (Jozef Slabák).

The spa town of Štúrovo is located on the left bank of the Danube, where the river begins to bend (sturovo.sk), in the southeastern tip of the Podunajská nížina, at the junction of the Hronská and Ipeľská sprašová tabule faults. It belongs to the warmest region of Slovakia (sturovo.sk). Surrounded by the Kováčovské kopce. The Hron River flows into the Danube near the town. It is the southernmost town in Slovakia (sturovo.sk). More than 10,000 people live here (Wikipedia.sk). The thermal bath Vadaš has a capacity of 10,000 visitors. Its area is 36 hectares (sturovo.sk). In 1949, a well was drilled by the Danube at a depth of 140 meters, discovering a thermal spring with a temperature of 30 °C. Subsequently, the construction of the thermal bath began. In 1973, another thermal water source was discovered at a depth of 130 meters with a temperature of 39.7 °C and a yield of 70 l/s, which became the source of Vadaš (Wikipedia.sk).

The town is known for its tolerance. Different nationalities and religions have peacefully coexisted here for centuries (sturovo.sk). In Roman times, a guard station called Anavum was located at the site of the town. The town probably originated from the settlements of Nána and Kakath (sturovo.sk). The arrival of Hungarian tribes dates back to 896. They conquered the right bank of the Danube with the Slavic castle of Strigoň, today’s Ostrihom (Wikipedia.sk). Kakathvár Castle was built in the 10th century by the son of the Hungarian tribal chief Arpád. The fortified settlement of Kakath was commonly called Párkány, Parkan (sturovo.sk). The first written mention of the settlement Kakat is from 1075 (sturovo.sk), associated with the construction of the Roman military colony Salva Mansio at the site of today’s Ostrihom. In March 1241, the city was devastated by the Tatar hordes of Batu Khan. During the 16th-17th centuries, the town was also known as Čekérden, Džigerdelen, Gocheren, Goggern, and Párkány (sturovo.sk).

In May to June 1946, 1600 citizens of Hungarian nationality underwent reslovakization in the hope that their unjust situation would change. From December 1947 to February 1948, the deportation of Hungarian families to the Sudetenland, especially to Žatec, took place. A total of 217 people were displaced. The opportunity for unpunished return was granted to them after 28 months, in March 1949. In 1965, the town experienced a flood. 25 houses were demolished, and 40 were severely damaged. Most actively helped in the reconstruction, and in its memory, Mostová Street is named. On November 17, 1991, a referendum was held to restore the name of the town to Parkan. 87% of 57% of participants were in favor, but the government refused to comply (Jozef Slabák).

A Štúrovo üdülőváros a bal partján fekszik, ahol a folyó elkezdi hajlani (sturovo.sk), a Podunajská nížina délkeleti csücskében, a Hronská és Ipeľská sprašová tabule törésvonalának határán. Szlovákia legmelegebb területéhez tartozik (sturovo.sk). A Kováčovské kopce által körülvéve. A Hron folyó a városhoz közel ömlik a Dunába. Ez Szlovákia legdélibb városa (sturovo.sk). Több mint 10 000 lakosa van (Wikipedia.sk). A Vadaš termálfürdő 10 000 látogató befogadására alkalmas. Területe 36 hektár (sturovo.sk). 1949-ben, a Dunánál egy 140 méter mély kutatás során egy 30 °C-os hőmérsékletű termálvízforrás fedezése történt. Ezt követően elkezdődött a termálfürdő építése. 1973-ban egy másik termálvízforrást találtak 130 méter mélységben, 39,7 °C-os hőmérséklettel és 70 l/s termeléssel, amely a Vadaš forrásává vált (Wikipedia.sk).

A várost toleranciájáról ismerik. Évszázadok óta különböző nemzetiségek és vallások békésen együtt élnek itt (sturovo.sk). A város helyén a római időkben egy Anavum nevű őrszoba állt. A város valószínűleg Nána és Kakath településekből származik (sturovo.sk). A magyar törzsek érkezése 896-ra tehető. Birtokba vették a Dunaj jobb partját a Strigoň, a mai Ostrihom szláv várával (Wikipedia.sk). A Kakathvár kastélyt a 10. században Arpád magyar törzsfőnök fia építette. A Kakath település erődített volt, ezért használták a Párkány, Parkan nevet (sturovo.sk). Az első írásos említés a Kakat településről 1075-ből származik (sturovo.sk), a mai Ostrihom helyén a Salva Mansio római katonai gyarmatának építésével kapcsolatos. 1241 márciusában a várost Bátu kán tatár hadjáratának csapásai érték. A 16-17. század folyamán a várost más néven is emlegették, mint Čekérden, Džigerdelen, Gocheren, Goggern és Párkány (sturovo.sk).

1946 májusától júniusáig 1600 magyar nemzetiségű állampolgár került reszlovakizációnak alá, remélve, hogy igazságtalan helyzetük megváltozik. 1947 decemberétől 1948 februárjáig magyar családok kiutasítása Sudétákba, különösen Žatecbe történt. Összesen 217 embert telepítettek ki. Az büntetlen visszatérés lehetőségét 28 hónappal később, 1949 márciusában biztosították számukra. 1965-ben a város árvíz sújtotta. 25 ház összeomlott, 40 erősen megsérült. Az újjáépítésben hatékonyan segített a Most városa, emlékére a Mostová utca nevet viseli. 1991. november 17-én népszavazás történt a város nevének visszaállításáról Parkan névre. A résztvevők 57%-ának 87%-a támogatta, de a kormány nem hajlandó volt engedni (Jozef Slabák).