2006-2010, 2007, 2009, 2010, Biotopy, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Les, Oslavné, Považské, Príroda, Reportáže, Slovenská krajina, Slovenské

Marhát

Hits: 12304

Vrch Mar­hát je naj­vyš­ším bodom Kra­hul­čích vrchov, leží v nad­mor­skej výš­ke 748.2 met­rov. Na vrchu bolo pra­ve­ké osíd­le­nie – výšin­né síd­lis­ko z nesko­rej doby bron­zo­vej a star­šej doby želez­nej. Hallš­tas­ké hra­dis­ko bolo opev­ne­né valom s kamen­nou deštruk­ci­ou. Hra­dis­ko tvo­ri­lo význam­nú fun­kciu stráž­ne­ho bodu obchod­nej tra­sy cez Považ­ský Ino­vec z Ponit­ria na Pova­žie. Síd­lis­ko­vé tera­sy sa zacho­va­li na juho­vý­chod­ných sva­hoch (idnes​.cz). Pome­no­va­nie Mar­hát sa odvo­dzu­je od náz­vov Mar­ha­rii, Mere­he­ni“, čo bolo pome­no­va­nie pre sta­ro­mo­rav­ské kme­ne (rotun​da​jur​ko​.sk). Neskôr sa obchod­ná tra­sa pre­su­nu­la a hra­dis­ko stra­ti­lo svoj význam ako stráž­ny bod. V oko­lí sa našla kera­mi­ka a oje­di­ne­le aj nále­zy želez­ných a bron­zo­vých pred­me­tov z nesko­rej doby bron­zo­vej a z doby želez­nej. Z halš­tat­skej doby želez­ný seke­rom­latskýt­ske strel­ky. Neďa­le­ko hra­dis­ka na juž­nom sva­hu Mar­há­tu sa našlo osem otvo­re­ných nákrč­ní­kov so sto­če­ný­mi očka­mi na kon­coch, otvo­re­ný nákrč­ník so zašpi­ca­te­ný­mi kon­ca­mi, dva kosá­ky s jazy­ko­vi­tou ruko­vä­ťou, seker­ka s tuľaj­kou a postran­ným uškom, dlá­to s tuľaj­kou, dva tyčin­ko­vi­té náram­ky s geomet­ric­ky rytou výzdo­bou a ple­cho­vý špi­rá­lo­vi­tý nára­mok bez výzdo­by z doby 8. sto­ro­čia p.n.l.. Nález spa­dá do lužic­kej kul­tú­ry. Z doby latén­skej pochá­dza strie­bor­ná bój­ska min­ca s okríd­le­ným koní­kom z polo­vi­ce 2. st. pnl., frag­men­ty spônstrel­ky so spät­ným háči­kom a spo­na s voľ­nou pät­kou. Pri­bliž­ne polo­vi­ca síd­lisk z doby haltš­tat­skej v oko­lí sa nachá­dza v oko­lí hra­dis­ka Mar­hát (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). V 9. sto­ro­čí vznik­lo na Mar­há­te výšin­né hra­dis­ko, zrej­me úto­čišt­né refú­gium (Marek).

Mar­hát tvo­rí hrad­bu chrá­nia­cu pre­dov­šet­kým obce Nit­rian­ska Blat­ni­ca, Vozo­ka­ny Lipov­ník. Vďa­ka geolo­gic­kým pome­rom je tu terén veľ­mi čle­ni­tý. Je prav­de­po­dob­né, že naj­mä his­to­ric­ký kon­text, majes­tát­nosť a blíz­kosť Mar­há­tu pod­nie­ti­la oko­lo roku 1947 blat­ni­ča­nov ku vzni­ku tra­dí­cie sil­ves­trov­ských výstu­pov. Dňa 28. októb­ra 1947 blat­ni­ča­nia posta­vi­li na vrchu veľ­ký želez­ný kríž ako vďa­ku Pánu Bohu za ochra­nu počas 2. sve­to­vej voj­ny (mana2​.sk). Ini­ciá­to­rom stav­by bol vte­daj­ší blat­nic­ký kňaz Ján Lak­tiš (mana2​.sk). Na tom­to krí­ži bol nápis Bože, ochra­ňuj turis­tov“. Neskôr bola na Mar­há­te posta­ve­ná roz­hľad­ňa, z kto­rej bol pek­ný pohľad na oko­lie. Od jese­ne 2008 je posta­ve­ná nová, 17 met­rov vyso­ká roz­hľad­ňa. Je z nej vid­no na hra­dy Tema­tín, Čach­ti­ce, Uhro­vec, Gymeš a Opo­ni­ce (Pieš­ťan­ský týž­deň). Vraj za ide­ál­nych pod­mie­nok je z Mar­há­tu vid­no hra­ni­ce Čes­ka, Maďar­ska aj Rakús­ka (rotun​da​jur​ko​.sk). Na naj­vyš­šom bode je dnes už nový kríž.

Výstu­py sa kona­jú vždy 31. decem­bra. Od roku 1971 sa výstu­py zača­li orga­ni­zo­vať pod hla­vič­kou orga­ni­zo­va­ných turis­tov. Aj dnes orga­ni­zu­je výstu­py Klub slo­ven­ských turis­tov TJ Bez­o­vec Pieš­ťa­ny. Vďa­ka nim účast­ní­ci výstu­pu dosta­nú dip­lom, kto­rý oce­nia pre­dov­šet­kým deti. Cel­kom zau­jí­ma­vým nápa­dom bol Mar­hát­sky euro­du­kát v roku 2008. Na vrcho­le čaká turis­tov malé občerstve­nie – sla­nin­ka, neja­ká špe­kač­ka, čaj. Pri­pra­ve­né sú ohnis­ká. Mno­hým pad­ne vhod po fyzic­kej náma­he dopl­niť si sily, zaba­viť sa, ale­bo sa aspoň pozdra­viť a zaže­lať si šťast­ný nový rok. Poniek­to­rí si aj spo­loč­ne zaspie­va­jú. Mno­hí sa tak­to stret­nú iba na Sil­ves­tra. Kaž­dý rok pre­beh­ne spo­loč­né foto­gra­fo­va­nie pod trans­pa­ren­tom. Tie­to a aj iné podob­né foto­gra­fie sú potom pek­nou spo­mien­kou. Nie­kto­ré z tých­to foto­gra­fií z minu­los­ti sa nachá­dza­jú na prí­streš­koch pod roz­hľad­ňou. Navy­še bez­o­vec­ký klub má kro­ni­ku z takých­to foto­gra­fií. Archi­vo­va­né sú aj vrcho­lo­vé kni­hy, kto­ré sa nachá­dza­jú pod roz­hľad­ňou. Nachá­dza­jú sa v nich mno­hé zau­jí­ma­vé odka­zy, z kto­rých je mož­né si uro­biť pes­trý obraz o tom, kto a odkiaľ na Mar­hát pri­chá­dza. Ofi­ciál­ne sa kon­čí akcia na obed. Napriek tomu, mno­hí pri­chá­dza­jú na Mar­hát aj neskôr. V posled­ných roč­ní­koch pre­siah­la náv­štev­nosť tisíc účast­ní­kov.

Trú­fam si pove­dať, že sa mení aj sprá­va­nie ľudí, kto­rí sem pri­chá­dza­jú. Sú kaž­dým rokom mier­nej­ší. Vzhľa­dom na niž­šiu kapa­ci­tu Mar­há­tu sa na vrcho­le a tes­ne pod ním ľudia viac sepa­ru­jú do sku­pi­niek. Napo­kon mno­hí sem cho­dia v sku­pi­nách. Účast­ní­ci rešpek­tu­jú aj žia­dosť o zdr­ža­nie pou­ží­vať zábav­nú pyro­tech­ni­ku v horách. Hluk je povo­le­ný len for­mou výbu­chov smie­chu a výstre­lov sektu.

Kra­ji­na na Mar­há­te je vždy iná ako v niž­ších polo­hách, odkiaľ sa zvy­čaj­ne začí­na. Iste pred­sta­vu­je čaro, pre kto­ré sú mno­hí ochot­ní šlia­pať do kop­cov. Stá­va sa, že dole je bla­to a hore je sne­ho­vá peri­na. Občas je ino­vať na stro­moch. Nie­ke­dy sil­no fúka, ino­ke­dy je zas kra­ji­na zalia­ta sln­kom. Na Mar­hát sa dá ísť rôz­ny­mi tra­sa­mi. Kaž­dá je tro­chu iná, dajú sa vybrať ces­ty krat­šie, ľah­šie, vhod­né pre bicyk­le aj pre bež­ky. Väč­ši­na si prav­de­po­dob­ne vybe­rie ces­tu z Nit­rian­skej Blat­ni­ce. Na tej­to tra­se sa ide cez Jur­ka“, čo je román­ska rotun­da sv. Jura­ja, kto­rá je dru­hou naj­star­šou stav­bou z Veľ­kej Mora­vy u nás. Pra­vi­del­ne sa tu kona­jú viac­krát do roka púte. Troš­ku iný cha­rak­ter posky­tu­je najk­rat­šia tra­sa z Vozo­kán, resp. z Lipov­ní­ka. Veľ­mi čas­tá je tra­sa z Výto­kov. Naj­mä dolu z Mar­há­tu sa dá prejsť na lopá­ri veľ­mi rých­lo prá­ve na Výto­ky. Menej čas­té tra­sy sú z Mod­ro­vej horár­ne, zo Sta­rej Leho­ty, z Bez­ov­ca, z Hav­ra­na, zo Zla­té­ho vrchu, z Tema­tí­nu. Samoz­rej­me dá sa vyjsť autom na Jele­nie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja pova­žu­jem za najk­raj­šiu tra­su z Mod­ro­vej horár­ne a zo Sta­rej Leho­ty. Zvy­čaj­ne sa však odve­ziem auto­bu­som do Vozo­kán, vyšlia­pem na Mar­hát a nas­päť pokra­ču­jem cez Jele­nie jamy, Gono­ve lazy až na Výto­ky. Pre­chá­dzam oko­lo Strie­bor­ni­ce, cez Mora­va­ny, kde sa nie­ke­dy zasta­vím najesť, násled­ne prej­dem cez kúpeľ­ný ostrov až do Pieš­ťan. Po prí­cho­de som prí­jem­ne una­ve­ný po prej­de­ných kilo­met­roch a mám pocit, že som uro­bil nie­čo dob­ré pre seba aj dru­hých. V roku 2009 bolo najk­raj­šie poča­sie, aké som počas svo­jich výstu­poch absol­vo­val. V niž­ších polo­hách boli lesy pono­re­ne do hmly, vyš­šie vykú­ka­lo sln­ko, kto­ré páli­lo na pev­nú sne­ho­vú pokrýv­ku a do toho pre­svi­ta­lo mod­ré nebo s oblak­mi. Dúfam, že som vás inšpi­ro­val ku mož­nos­ti ako sa dá oslá­viť posled­ný deň v roku.

Na kon­ci roka 2007 nás auto­bus dovie­zol z Pieš­ťan do Nit­rian­skej Blat­ni­ce. Potom zača­la moja ces­ta hore po vlast­ných :-). Aj ten­to rok priš­lo na vrch” kopec ľudí. Ja som pri­šiel zhru­ba o 11-​ej. Puto­val som po krás­nej, zasne­že­nej kra­ji­ne. Orga­ni­zá­to­ri hore pri­pra­vi­li ohnis­ko, kde sa ope­ka­lo, zohrie­va­lo, odo­vzdá­va­li sa regis­trá­cie, čaje, špe­kač­ky, sla­nin­ky .… Postup­ne, keď­že mi bola aj zima, som sa vybral nas­päť, ale inou ces­tou. Šiel som na Jele­nie jamy, na ráz­ces­tie a z neho som zišiel na Gono­ve lazy. Z nich som pokra­čo­val cez Výto­ky, Mora­va­ny až do Pieš­ťan.


Peak Mar­hát is the hig­hest point of the Kra­hul­čie vrchy, situ­ated at an ele­va­ti­on of 748.2 meters abo­ve sea level. The sum­mit hos­ted pre­his­to­ric sett­le­ments, inc­lu­ding a hill­fort from the late Bron­ze Age and ear­ly Iron Age. The Halls­tatt hill­fort was for­ti­fied with an embank­ment and sto­ne struc­tu­re, ser­ving as a cru­cial guard point for the tra­de rou­te across Považ­ský Ino­vec from Ponit­ria to Pova­žie. Ter­ra­ced sett­le­ments have been pre­ser­ved on the sout­he­ast slo­pes (idnes​.cz). The name Mar­hát is deri­ved from the names Mar­ha­rii, Mere­he­ni,” which refer­red to ancient Mora­vian tri­bes (rotun​da​jur​ko​.sk). As the tra­de rou­te shif­ted over time, the sig­ni­fi­can­ce of the hill­fort as a guard post dimi­nis­hed. Cera­mics and occa­si­onal fin­dings of iron and bron­ze objects from the late Bron­ze Age and Iron Age have been dis­co­ve­red in the vici­ni­ty. Note­wort­hy arti­facts inc­lu­de an Iron Age axe-​hammer and Scyt­hian arro­ws. Eight open neck rings with coiled ends, a neck ring with poin­ted ends, two sic­kles with tongue-​shaped hand­les, an axe with a soc­ket, a chi­sel with a soc­ket, two rod-​shaped bra­ce­lets with geomet­ri­cal­ly inci­sed deco­ra­ti­ons, and a spiral-​like metal bra­ce­let wit­hout orna­men­ta­ti­on from the 8th cen­tu­ry BCE were found near the hill­fort. This dis­co­ve­ry is asso­cia­ted with the Lusa­tian cul­tu­re. From the La Tène peri­od, a sil­ver Boii coin with a win­ged hor­se from the mid-​2nd cen­tu­ry BCE, frag­ments of buc­kles, and arro­ws with a bar­bed hook and a buck­le with a free heel have been une­art­hed. App­ro­xi­ma­te­ly half of the sett­le­ments from the Halls­tatt peri­od in the vici­ni­ty are loca­ted around the Mar­hát hill­fort (nit​rian​skab​lat​ni​ca​.sk). In the 9th cen­tu­ry, a hill­fort refu­ge was estab­lis­hed on Mar­hát (Marek).

Mar­hát forms a bar­rier pri­ma­ri­ly pro­tec­ting the vil­la­ges of Nit­rian­ska Blat­ni­ca, Vozo­ka­ny, and Lipov­ník. Due to geolo­gi­cal con­di­ti­ons, the ter­rain is very rug­ged. The his­to­ri­cal con­text, majes­ty, and pro­xi­mi­ty of Mar­hát like­ly ins­pi­red the tra­di­ti­on of New Yea­r’s Eve hikes, which began around 1947. On Octo­ber 28, 1947, the peop­le of Blat­ni­ca erec­ted a lar­ge iron cross on the sum­mit as thanks to God for pro­tec­ti­on during World War II (mana2​.sk). The ini­tia­ti­ve for the cons­truc­ti­on came from the then-​priest of Blat­ni­ca, Ján Lak­tiš (mana2​.sk). The cross bore the insc­rip­ti­on God, pro­tect the tou­rists.” Later, an obser­va­ti­on tower was built on Mar­hát, offe­ring a beau­ti­ful view of the sur­roun­dings. Sin­ce the fall of 2008, a new 17-​meter-​high obser­va­ti­on tower has been in pla­ce. It pro­vi­des a view of the cast­les Tema­tín, Čach­ti­ce, Uhro­vec, Gymeš, and Opo­ni­ce (Pieš­ťan­ský týž­deň). Sup­po­sed­ly, under ide­al con­di­ti­ons, the bor­ders of the Czech Repub­lic, Hun­ga­ry, and Aus­tria can be seen from Mar­hát (rotun​da​jur​ko​.sk). A new cross has now been pla­ced at the hig­hest point.

Climbs are alwa­ys orga­ni­zed on Decem­ber 31. Sin­ce 1971, the­se climbs have been orga­ni­zed under the aus­pi­ces of orga­ni­zed tou­rists. Today, the climbs are orga­ni­zed by the Slo­vak Tou­rist Club TJ Bez­o­vec Pieš­ťa­ny. Par­ti­ci­pants rece­i­ve a dip­lo­ma, pri­ma­ri­ly app­re­cia­ted by chil­dren. An inte­res­ting idea was the Mar­hát euro-​ducat in 2008. A small ref­resh­ment awaits tou­rists at the sum­mit – bacon, sau­sa­ges, tea. Firep­la­ces are pre­pa­red. Many find it use­ful to reple­nish the­ir strength, have some fun, or at least gre­et and wish each other a hap­py New Year. Some even sing toget­her. Many only meet this way on New Yea­r’s Eve. Eve­ry year, a group pho­to is taken under the ban­ner. The­se and other simi­lar pho­tos are a nice memo­ry. Some of the­se pho­tos from the past are on the shel­ters under the obser­va­ti­on tower. The Bez­o­vec club also has a chro­nic­le of such pho­tos. Sum­mit books, con­tai­ning many inte­res­ting refe­ren­ces, are also archi­ved under the obser­va­ti­on tower. They offer a diver­se pic­tu­re of who comes to Mar­hát and from whe­re. The event offi­cial­ly ends at lunch­ti­me. Nevert­he­less, many con­ti­nue to visit Mar­hát later. In recent years, atten­dan­ce has exce­e­ded a thou­sand participants.

I dare say that the beha­vi­or of peop­le coming here is chan­ging. They are more con­si­de­ra­te each year. Due to the lower capa­ci­ty of Mar­hát, peop­le tend to sepa­ra­te into smal­ler groups at the sum­mit and just below. Many come in groups. Par­ti­ci­pants also res­pect the requ­est to ref­rain from using pyro­tech­nics in the moun­tains. Noise is allo­wed only in the form of bursts of laugh­ter and sect shots.

The lands­ca­pe on Mar­hát is alwa­ys dif­fe­rent from the lower ele­va­ti­ons whe­re the climb usu­al­ly begins. It undoub­ted­ly posses­ses a charm for which many are wil­ling to tre­ad the hills. It hap­pens that the­re is mud at the bot­tom and a sno­wy blan­ket on top. Occa­si­onal­ly, the­re are inno­va­ti­ons on the tre­es. Some­ti­mes, it blo­ws stron­gly; other times, the lands­ca­pe is bat­hed in sun­light. Mar­hát can be rea­ched by vari­ous rou­tes, each slight­ly dif­fe­rent. Shor­ter, easier rou­tes suitab­le for bicyc­les and cross-​country skis can be cho­sen. Most like­ly, many will opt for the rou­te from Nit­rian­ska Blat­ni­ca. On this rou­te, you pass through Jur­ko,” a Roma­ne­sque rotun­da of St. Geor­ge, the second oldest struc­tu­re from Gre­at Mora­via in our regi­on. Pilg­ri­ma­ges are regu­lar­ly held here seve­ral times a year. A slight­ly dif­fe­rent cha­rac­ter is pro­vi­ded by the shor­test rou­te from Vozo­ka­ny or Lipov­ník. The rou­te from Výto­ky is very com­mon. Espe­cial­ly down­hill from Mar­hát to Výto­ky can be done on sleds very quick­ly. Less com­mon rou­tes are from Mod­rá horár­na, Sta­ra Lehot­ka, Bez­o­vec, Hav­ran, Zla­tý vrch, and Tema­tín. Of cour­se, you can dri­ve by car to Jele­nie jamy and go only from there.

I con­si­der the most beau­ti­ful rou­te to be from Mod­rá horár­na and Sta­ra Lehot­ka. Usu­al­ly, howe­ver, I take the bus to Vozo­ka­ny, climb to Mar­hát, and then con­ti­nue back through Jele­nie jamy, Gono­ve lazy, to Výto­ky. I pass by Strie­bor­ni­ca, through Mora­va­ny, whe­re I some­ti­mes stop for a meal. Then I cross the spa island to Pieš­ťa­ny. Upon arri­val, I am ple­a­san­tly tired after the kilo­me­ters wal­ked, and I feel that I have done somet­hing good for myself and others. In 2009, the weat­her was the most beau­ti­ful I had expe­rien­ced during my climbs. In the lower alti­tu­des, the forests were shrou­ded in fog, whi­le hig­her up, the sun pee­ked out, shi­ning on the solid snow cover bene­ath a blue sky with clouds. I hope I have ins­pi­red you with a way to celeb­ra­te the last day of the year.

At the end of 2007, the bus took us from Pieš­ťa­ny to Nit­rian­ska Blat­ni­ca. Then my jour­ney upwards began on my own :-). This year, a lot of peop­le came to the ” sum­mit.” I arri­ved around 11 AM. I wan­de­red through the beau­ti­ful, sno­wy lands­ca­pe. Orga­ni­zers had pre­pa­red a bon­fi­re at the top, whe­re peop­le gril­led, war­med up, regis­te­red, and rece­i­ved tea, sau­sa­ges, and bacon. Gra­du­al­ly, sin­ce I was also cold, I set off back, but by a dif­fe­rent rou­te. I went to Jele­nie jamy, to the cross­ro­ads, and from the­re, I des­cen­ded to Gono­ve lazy. From the­re, I con­ti­nu­ed through Výto­ky, Mora­va­ny, all the way to Piešťany.


Odka­zy

Tra­sa Mod­ro­vá horá­reň – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2010

V roku 2010 som na Mar­hát pri­šiel veľ­mi nesko­ro, na vrchu už nebol sko­ro nikto. Pre foto­gra­fo­va­nie to bolo svo­jím spô­so­bom veľ­mi vhod­né. Navy­še kra­ji­na bola v ten deň naozaj kva­lit­ne zasne­že­ná.

Tra­sa Vozo­ka­ny – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2009

Tra­sa Nit­rian­ska Blat­ni­ca – Mar­hát – Pieš­ťa­ny – rok 2007

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, 2015, Biotopy, Časová línia, Krajina, Plesá, Poľsko, Príroda, Zahraničie

Morské oko – najväčšie tatranské pleso

Hits: 4317

Mor­ské oko je naj­väč­šie ple­so Vyso­kých Tatier, leží však na poľ­skej stra­ne Tatier, pod Rys­mi vo výš­ke 1395 met­rov nad morom. Jeho roz­lo­ha je tak­mer 35 hek­tá­rov, naj­väč­šia hĺb­ka tak­mer 51 met­rov, bre­ho­vá čia­ra dosa­hu­je 2613 met­rov. Za zmien­ku sto­jí, že oko­li­té ští­ty sú 1000 met­rov nad hla­di­nou ple­sa. Nazý­va­lo sa aj Rybie ple­so. Pome­no­va­nie Mor­ské oko je pochá­dza z legen­dy, pod­ľa kto­rej bolo ple­so pod zemou spo­je­né s morom. Naj­star­šia zmien­ka o ple­se je z roku 1575. Čaro Mor­ské­ho oka inšpi­ro­va­lo mno­hých poľ­ských malia­rov, bás­ni­kov aj hudob­ní­kov (wiki​pe​dia​.sk).


Mor­skie Oko is the lar­gest lake in the High Tatras, but it is loca­ted on the Polish side of the Tatras, below Rysy at an alti­tu­de of 1395 meters abo­ve sea level. Its area is almost 35 hec­ta­res, with a maxi­mum depth of almost 51 meters, and the sho­re­li­ne rea­ches 2613 meters. It is worth men­ti­oning that the sur­roun­ding peaks are 1000 meters abo­ve the lake­’s sur­fa­ce. It was also cal­led Rybie Ple­so. The name Mor­skie Oko comes from a legend accor­ding to which the lake was con­nec­ted under­ground to the sea. The oldest men­ti­on of the lake dates back to 1575. The charm of Mor­skie Oko has ins­pi­red many Polish pain­ters, poets, and musicians.


Mor­skie Oko jest naj­wi­ęks­zym jezi­orem w Tat­rach Wyso­kich, ale znaj­du­je się po stro­nie pol­skiej, pod Rysa­mi na wyso­ko­ści 1395 met­rów nad pozi­omem mor­za. Jego powierzch­nia wyno­si nie­mal 35 hek­ta­rów, naj­wi­ęks­za głębo­ko­ść sięga pra­wie 51 met­rów, a linia brze­go­wa ma dłu­go­ść 2613 met­rów. War­to wspom­nieć, że otac­za­jące szc­zy­ty znaj­du­ją się 1000 met­rów nad pozi­omem wody jezi­ora. Kie­dyś nazy­wa­ne było również Rybim Jezi­orem. Nazwa Mor­skie Oko pocho­dzi z legen­dy, według któ­rej jezi­oro było podziem­nie połąc­zo­ne z mor­zem. Naj­stars­za wzmian­ka o jezi­or­ze pocho­dzi z roku 1575. Urok Mor­skie­go Oka zains­pi­ro­wał wie­lu pol­skich malar­zy, poetów i muzyków.


Odka­zy:

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2007, 2008, 2010, 2011-2015, 2012, 2013, Biotopy, Časová línia, Krajina, Podunajsko, Príroda, Rakúsko, Rieky, Rieky, Slovenská krajina, TOP, Typ krajiny, Zahraničie

Dunaj

Hits: 4683

Dunaj pat­rí ku väč­ším rie­kam na svete.

V rám­ci rie­ky Dunaj sa pri Bra­ti­sla­ve nachá­dza úze­mie európ­ske­ho význa­mu Bra­ti­slav­ské luhy. Pred­sta­vu­je cen­né pozos­tat­ky zacho­va­ných luž­ných lesov pozdĺž Duna­ja na roz­lo­he 668.23 ha. Úze­mie luhov v Bra­ti­sla­ve má za sebou aj boha­tú vojen­skú his­tó­riu. Toto úze­mie, kedy­si zná­me ako súčasť Želez­nej opo­ny v prí­sne strá­že­nom hra­nič­nom páse, dnes nazý­va­me Zele­ným pásom, nakoľ­ko dlho­do­bým obme­dze­ním ľud­ských akti­vít tu dosta­li voľ­ný pries­tor prí­rod­né pro­ce­sy a vytvo­ri­li tak kus hod­not­nej prí­ro­dy. Tak­tiež sa tu nachá­dza­jú uni­kát­ne záso­by kva­lit­nej pit­nej vody, naj­roz­siah­lej­šie v celej stred­nej Euró­pe, a via­ce­ro vod­ných zdro­jov, kto­ré záso­bu­jú hlav­né mes­to a jeho oko­lie (broz​.sk). Luž­né lesy sú pome­nú­va­né ako zamok­re­né pra­le­sy mier­ne­ho pás­ma (Infor­mač­ná tabu­ľa)Úze­mie je pokry­té vŕbovo-​topoľovými a dubovo-​brestovo-​jaseňovými luž­ný­mi les­mi, ale aj pozos­tat­ka­mi lesoste­pí (broz​.sk). 

Nachá­dza­jú sa tu význam­né rast­lin­né spo­lo­čen­stvá sto­ja­tých vôd a vod­ných tokov. Bút­ľa­vé stro­my a popa­da­né kme­ne obý­va množ­stvo živo­čí­chov. Má šesť čas­tí: prí­rod­nú rezer­vá­ciu Slo­van­ský ostrov v mest­skej čas­ti Devín. Je to ostrov obko­le­se­ný rame­nom Duna­ja – Devín­skym rame­nom. Chrá­ne­ný are­ál Sihoť leží na ostro­ve, z jed­nej stra­ny je obko­le­se­ný hlav­ným tokom Duna­ja a z dru­hej Kar­lo­ves­kým rame­nom – posled­ným voľ­ne tečú­cim rame­nom Duna­ja na Slo­ven­sku. Dyna­mi­ka tečú­cej vody tu umož­ňu­je vznik štr­ko­vých lavíc a kol­mých bre­hov, kto­ré pred­sta­vu­jú význam­né hniezd­ne a potrav­né bio­to­py pre via­ce­ré dru­hy vtá­kov. Na úze­mí ostro­va bola v roku 1882 vyko­pa­ná prvá stud­ňa a v roku 1886 spus­te­ná do pre­vádz­ky prvá mest­ská vodá­reň. Ostrov je pre verej­nosť sprí­stup­ne­ný len nie­koľ­ko­krát do roka (broz​.sk).

Chrá­ne­ný are­ál Peč­nian­sky les sa nachá­dza na mies­te býva­lé­ho dunaj­ské­ho ostro­va. Kedy­si tu mali Bra­ti­slav­ča­nia svo­je záh­ra­dy a ovoc­né sady, vo veľ­kom sa tu pes­to­va­li viš­ne, kto­ré posky­to­va­li mate­riál na výro­bu fajok a vychádz­ko­vých pali­čiek pre­slá­ve­ných aj za hra­ni­ca­mi. Nachá­dza sa tu aj malá zem­ná pev­nosť z čias napo­le­ón­skych vojen a nie­koľ­ko žele­zo­be­tó­no­vých bun­krov čes­ko­slo­ven­skej armá­dy. Výni­moč­ný je úsek bre­hu Duna­ja od rakús­kej hra­ni­ce po most Laf­ran­co­ni, kto­rý je neopev­ne­ný, na roz­diel od väč­ši­ny bre­hov Duna­ja na Slo­ven­sku. Chrá­ne­ný are­ál Soví les – leží na pra­vej stra­ne Duna­ja neďa­le­ko Prí­stav­né­ho mos­ta. Prí­rod­ná rezer­vá­cia Sta­rý háj je sta­rý dunaj­ský ostrov obko­le­se­ný rieč­nym rame­nom, v star­ších čas­tiach nado­bud­li poras­ty stro­mov pra­les­ný cha­rak­ter. Chrá­ne­ný are­ál Chor­vát­ske rame­no pred­sta­vu­je naj­za­cho­va­lej­ší úsek býva­lé­ho dunaj­ské­ho rame­na s pri­ľah­lým luž­ným lesom medzi Dol­no­zem­skou ces­tou a dunaj­skou hrá­dzou (broz​.sk).

V 80-​tych rokoch 20. sto­ro­čia dochá­dza­lo na slo­ven­skom úse­ku Duna­ja ku pokle­su hla­di­ny pod­zem­ných vôd, kto­ré spô­so­bo­va­lo naj­mä nad­mer­ná ťaž­ba štr­ku v súvis­los­ti s vod­ný­mi die­la­mi u nás a v Rakús­ku. Násled­kom toho sa zní­ži­la kva­li­ta luž­ných lesov, zača­li vysy­chať a nastal pre­chod ku sucho­mil­nej­ším spo­lo­čen­stvám. Navy­še dochá­dza­lo ku nahrá­dza­niu pôvod­ných dre­vín, nepô­vod­ný­mi rých­lo­ras­tú­ci­mi. Luž­né lesy sú limi­to­va­né vyso­kou hla­di­nou pod­zem­nej vody, mäk­ký lúh dokon­ca peri­odic­ký­mi zápla­va­mi (Infor­mač­ná tabuľa).

V mäk­kom lúhu ras­tú vŕby, napr. Salix fra­gi­lis, S. alba, S. triad­ra, topo­le Popu­lus alba, P. nig­ra, P x canes­cens. V tvrdom lúhu jasň Fra­xi­nus excel­si­or, F. angus­ti­fo­lia, bres­ty Ulmus minor, U. lae­vis, dub Quer­cus robur, Padus avium, Vibur­num lan­ta­na, Swi­da san­gu­inea. V bylin­nom pod­ras­te ras­tie napr. Gal­lium palus­tre, Lysi­ma­chia vul­ga­ris, Ment­ha aqu­ati­ca, Lyth­rum sali­ca­ria, Calys­te­gia sepium, Calt­ha palus­tris, Carex ripa­ria (Infor­mač­ná tabuľa).

Dunaj pat­rí medzi význam­né vtá­čie úze­mia IBAMnož­stvo dru­hov vtá­kov využí­va rame­ná aj samot­ný tok Duna­ja, počet­ne sa tu zhro­maž­ďu­jú husi, volav­ky, kor­mo­rá­ny, potáp­ky, čaj­ky, labu­te a kači­ce. Hniez­diť by tu moh­li volav­ka Egret­ta gar­zet­ta, orliak mor­ský Helia­e­tus albi­cil­la, haja Mil­vus mig­rans, vod­né vtá­ky Ixob­ry­chus minu­tus, Ster­na hirun­do, Trin­ga tota­nus. Vysky­tu­je sa tu napr. bobor Cas­tor fiber, mlok Tri­tu­rus vul­ga­ris, a T. dob­ro­gi­cus, ros­nič­ka Hyla arbo­rea, žaby Rana arva­lis, R. les­so­nae, R. dal­ma­ti­na, R. klep­ton escu­len­ta, R. ridi­bun­da, Bom­bi­na bom­bi­na, Bufo bufo, B. viri­dis, Pelo­ba­tes fus­cus, užov­ka Natrix natrix, Elap­he lon­gis­si­ma, množ­stvo dru­hov motý­ľov, chro­bá­kov, hmy­zu, neto­pie­rov, rýb a iných živo­čí­chov (Infor­mač­ná tabuľa).


The Danu­be is one of the lar­ger rivers in the world.

Wit­hin the Danu­be River, near Bra­ti­sla­va, lies the ter­ri­to­ry of Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce cal­led Bra­ti­sla­va Flo­odp­lains (Bra­ti­slav­ské luhy). It repre­sents valu­ab­le rem­nants of pre­ser­ved ripa­rian forests along the Danu­be, cove­ring an area of 668.23 hec­ta­res. The flo­odp­lain area in Bra­ti­sla­va has a rich mili­ta­ry his­to­ry, once kno­wn as part of the Iron Cur­tain in a strict­ly guar­ded bor­der zone. Today, it is refer­red to as the Gre­en Belt, as long-​term res­tric­ti­ons on human acti­vi­ties have allo­wed natu­ral pro­ces­ses to take pla­ce, cre­a­ting a pie­ce of valu­ab­le natu­re. The area also holds uni­que resour­ces of high-​quality drin­king water, the most exten­si­ve in Cen­tral Euro­pe, and seve­ral water sour­ces supp­ly­ing the capi­tal and its sur­roun­dings. The flo­odp­lain forests are cha­rac­te­ri­zed as wet­land pri­me­val forests of the tem­pe­ra­te zone.

The­re are sig­ni­fi­cant plant com­mu­ni­ties of stan­ding water and water­cour­ses in the area. Vari­ous ani­mals inha­bit the wil­low tre­es and fal­len trunks. The ter­ri­to­ry con­sists of six parts: the natu­re reser­ve Slo­van­ský ostrov in the Devín dis­trict, Sihoť pro­tec­ted area loca­ted on an island sur­roun­ded by the main flow of the Danu­be, Sta­rý háj natu­ral reser­ve, Peč­nian­sky les pro­tec­ted area, Soví les pro­tec­ted area, and Chor­vát­ske rame­no pro­tec­ted area.

In the 1980s, the­re was a dec­li­ne in the groun­dwa­ter level on the Slo­vak stretch of the Danu­be due to exces­si­ve gra­vel mining rela­ted to water mana­ge­ment works in Slo­va­kia and Aus­tria. This led to a dec­re­a­se in the quali­ty of ripa­rian forests, cau­sing them to dry out and trans­i­ti­on to more xerop­hi­lous com­mu­ni­ties. Addi­ti­onal­ly, the ori­gi­nal tre­es were being repla­ced by non-​native fast-​growing spe­cies. Flo­odp­lain forests are limi­ted by a high groun­dwa­ter level, soft flo­odp­lain even expe­rien­ces peri­odic floods.

The soft flo­odp­lain hosts wil­lo­ws such as Salix fra­gi­lis, S. alba, S. triad­ra, and pop­lars like Popu­lus alba, P. nig­ra, P x canes­cens. In the hard flo­odp­lain, ash tre­es (Fra­xi­nus excel­si­or, F. angus­ti­fo­lia), elms (Ulmus minor, U. lae­vis), oaks (Quer­cus robur), bird cher­ry (Padus avium), guel­der rose (Vibur­num lan­ta­na), and dogwo­od (Swi­da san­gu­inea) thri­ve, among others.

The Danu­be is recog­ni­zed as an Impor­tant Bird Area (IBA). Vari­ous bird spe­cies use the river bran­ches and the Danu­be itself. Gee­se, herons, cor­mo­rants, gre­bes, gulls, swans, and ducks gat­her in sig­ni­fi­cant num­bers. Poten­tial nesting birds inc­lu­de the litt­le egret (Egret­ta gar­zet­ta), white-​tailed eag­le (Helia­e­tus albi­cil­la), red kite (Mil­vus mig­rans), litt­le bit­tern (Ixob­ry­chus minu­tus), com­mon tern (Ster­na hirun­do), and reds­hank (Trin­ga tota­nus). Ani­mals like the Euro­pe­an bea­ver (Cas­tor fiber), newts (Tri­tu­rus vul­ga­ris, T. dob­ro­gi­cus), tree frog (Hyla arbo­rea), vari­ous spe­cies of frogs, toads, sna­kes (Natrix natrix, Elap­he lon­gis­si­ma), nume­rous but­terf­ly spe­cies, beet­les, insects, bats, fish, and other wild­li­fe are pre­sent in the area.


Die Donau gehört zu den größe­ren Flüs­sen der Welt.

Im Rah­men der Donau, in der Nähe von Bra­ti­sla­va, liegt das Gebiet von euro­pä­is­cher Bede­utung namens Bra­ti­sla­va­er Auen (Bra­ti­slav­ské luhy). Es stellt wer­tvol­le Über­res­te erhal­te­ner Auen­wäl­der entlang der Donau auf einer Flä­che von 668,23 Hek­tar dar. Das Auen­land in Bra­ti­sla­va hat eine rei­che Mili­tär­ges­chich­te, einst bekannt als Teil des Eiser­nen Vor­hangs in einer streng bewach­ten Grenz­zo­ne. Heute wird es als Grün­gür­tel bez­e­ich­net, da langf­ris­ti­ge Ein­sch­rän­kun­gen für men­sch­li­che Akti­vi­tä­ten natür­li­chen Pro­zes­sen Raum gege­ben haben und so ein wer­tvol­les Stück Natur ents­tan­den ist. Das Gebiet beher­bergt auch ein­zi­gar­ti­ge Res­sour­cen für hoch­wer­ti­ges Trink­was­ser, das umfan­gre­ichs­te in Mit­te­le­uro­pa, sowie meh­re­re Was­se­rqu­el­len, die die Haupts­tadt und ihre Umge­bung ver­sor­gen. Die Auen­wäl­der wer­den als Feucht­wal­dur­wäl­der der gemä­ßig­ten Zone charakterisiert.

Es gibt bede­uten­de Pflan­zen­ge­me­in­schaf­ten ste­hen­der Gewäs­ser und Was­ser­lä­u­fe in der Gegend. Vers­chie­de­ne Tie­re bewoh­nen die Wei­den­bä­u­me und umge­fal­le­nen Baum­stäm­me. Das Gebiet bes­teht aus sechs Tei­len: dem Naturs­chutz­ge­biet Slo­van­ský ostrov im Stadt­te­il Devín, dem Naturs­chutz­ge­biet Sihoť auf einer von der Haupts­trömung der Donau umge­be­nen Insel, dem Natur­re­ser­vat Sta­rý háj, dem Naturs­chutz­ge­biet Peč­nian­sky les, dem Naturs­chutz­ge­biet Soví les und dem Naturs­chutz­ge­biet Chor­vát­ske rameno.

In den 1980er Jah­ren gab es auf dem slo­wa­kis­chen Abschnitt der Donau einen Rück­gang des Grun­dwas­ser­spie­gels aufg­rund über­mä­ßi­ger Kies­ge­win­nung im Zusam­men­hang mit Was­ser­baup­ro­jek­ten in der Slo­wa­kei und Öster­re­ich. Dies führ­te zu einer Abnah­me der Quali­tät der Auen­wäl­der, die dazu führ­te, dass sie aus­trock­ne­ten und zu xerop­hi­len Geme­in­schaf­ten über­gin­gen. Darüber hinaus wur­den die urs­prün­gli­chen Bäu­me durch nicht hei­mis­che, schnell wach­sen­de Arten ersetzt. Auen­wäl­der sind durch einen hohen Grun­dwas­ser­spie­gel beg­renzt, der wei­che Auen erlebt sogar peri­odis­che Überschwemmungen.

Die wei­che Aue beher­bergt Wei­den wie Salix fra­gi­lis, S. alba, S. triad­ra und Pap­peln wie Popu­lus alba, P. nig­ra, P x canes­cens. In der har­ten Aue gede­i­hen Eschen (Fra­xi­nus excel­si­or, F. angus­ti­fo­lia), Ulmen (Ulmus minor, U. lae­vis), Eichen (Quer­cus robur), Vogel­kirs­che (Padus avium), Schne­e­ball (Vibur­num lan­ta­na) und Har­trie­gel (Swi­da san­gu­inea), unter anderem.

Die Donau ist als Impor­tant Bird Area (IBA) aner­kannt. Vers­chie­de­ne Voge­lar­ten nut­zen die Flus­sar­me und die Donau selbst. Gän­se, Rei­her, Kor­mo­ra­ne, Lap­pen­tau­cher, Möwen, Sch­wä­ne und Enten ver­sam­meln sich in sig­ni­fi­kan­ter Zahl. Mög­li­che Brut­vögel sind der Sei­den­re­i­her (Egret­ta gar­zet­ta), der See­ad­ler (Helia­e­tus albi­cil­la), der Rot­mi­lan (Mil­vus mig­rans), der Zwer­gro­hr­dom­mel (Ixob­ry­chus minu­tus), die Fluss­se­esch­wal­be (Ster­na hirun­do) und der Rots­chen­kel (Trin­ga tota­nus). Tie­re wie der Euro­pä­is­che Biber (Cas­tor fiber), Mol­che (Tri­tu­rus vul­ga­ris, T. dob­ro­gi­cus), Laubf­rosch (Hyla arbo­rea), vers­chie­de­ne Arten von Frös­chen, Kröten, Sch­lan­gen (Natrix natrix, Elap­he lon­gis­si­ma), zahl­re­i­che Sch­met­ter­ling­sar­ten, Käfer, Insek­ten, Fle­der­mä­u­se, Fis­che und ande­re Wild­tie­re sind in der Gegend präsent.


A Duna a világ nagy­obb foly­ói közé tartozik.

A Duna kere­té­ben, Pozso­ny­tól nem mess­ze, a Bra­ti­slav­ské luhy nevű euró­pai jelen­tősé­gű terület talál­ha­tó. Ez egy érté­kes marad­vá­ny­o­kat megőr­ző árté­ri erdőket tar­tal­ma­zó terület a Duna men­tén 668,23 hek­tá­ros terüle­ten. A pozso­nyi árté­ri terület gaz­dag kato­nai tör­té­ne­lem­mel ren­del­ke­zik, egy­kor a Vas­füg­göny rés­ze­ként volt ismert, egy szi­go­rú­an őrzött hatá­röve­zet rés­ze­ként. Ma Zöld övnek hív­ják, mivel a hoss­zú távú embe­ri tevé­ke­ny­sé­gek kor­lá­to­zá­sa lehe­tővé tet­te a ter­més­ze­tes foly­ama­tok­nak a tér­ny­erést, és így érté­kes ter­més­ze­ti terület ala­kult ki. A terület egy­edülál­ló for­rá­so­kat is tar­tal­maz jó minősé­gű ivó­víz, a Közép-​Európában leg­na­gy­obb men­ny­i­ség­ben, vala­mint szá­mos víz­be­fo­ly­ás, ame­ly ellát­ja a fővá­rost és kör­ny­é­két. Az árté­ri erdőket a mér­sé­kelt éghaj­la­ti öve­zet moc­sá­ri erdőjé­nek nevezik.

A terüle­ten jelen­tős álló­ví­zi és víz­fo­ly­á­sok élő növé­ny­közös­sé­gei talál­ha­tók. A füze­sek és a ledőlt törz­sek ott­hont adnak szá­mos állat­nak. A terület hat rész­ből áll: a Slo­van­ský ostrov ter­més­zet­vé­del­mi terület a Deví­ni város­rész­ben, a Sihoť ter­més­zet­vé­del­mi terület, ame­ly­et a Duna fő áram­la­ta és a Kar­lo­ves­ký ága vesz kör­be, a Sta­rý háj ter­més­zet­vé­del­mi terület, a Peč­nian­sky les ter­més­zet­vé­del­mi terület, a Soví les ter­més­zet­vé­del­mi terület és a Chor­vát­ske rame­no ter­més­zet­vé­del­mi terület.

A 80-​as évek­ben a Duna szlo­vá­kiai sza­kas­zán a talaj­vízs­zint csök­ke­né­se volt tapasz­tal­ha­tó a túl­zott kavics­bá­ny­ás­zat miatt, ame­ly az oszt­rá­kors­zá­gi és szlo­vá­kiai vízé­pí­té­si pro­jek­tek­kel volt öss­ze­füg­gés­ben. Ez a foly­amat csök­ken­tet­te az árté­ri erdők minősé­gét, ami szá­ra­zab­bá vált és xero­fit közös­sé­gek­ké ala­kult át. Emel­lett az ere­de­ti fákat nem ősho­nos, gyor­san növő fajok vál­tot­ták fel. Az árté­ri erdőket a magas talaj­vízs­zint kor­lá­toz­za, a lágy ártér akár idős­za­kos ára­dá­sok­nak is kitett.

A lágy árté­ren fűz­fák, pél­dá­ul a Salix fra­gi­lis, S. alba, S. triad­ra, és nyá­rak, pél­dá­ul a Popu­lus alba, P. nig­ra, P x canes­cens, növe­ked­nek. A kemé­ny árté­ren kőris (Fra­xi­nus excel­si­or, F. angus­ti­fo­lia), szil­va (Ulmus minor, U. lae­vis), töl­gy (Quer­cus robur), madárc­se­resz­nye (Padus avium), kőris (Vibur­num lan­ta­na) és haj­nal­ka (Swi­da san­gu­inea) is található.

A Duna az Impor­tant Bird Area (IBA) elne­ve­zést vise­li. Külön­böző madár­fa­jok hasz­nál­ják a foly­óá­ga­kat és magát a Dunát. Lúdak, kóc­sa­gok, kor­mo­rá­nok, búvá­rok, sirá­ly­ok, hat­ty­úk és kac­sák jelen­tős szám­ban gyűl­nek öss­ze. Lehet­sé­ges köl­tőma­da­rak a kis kóc­sag (Egret­ta gar­zet­ta), a fehér­há­tú ten­ge­ri sas (Helia­e­tus albi­cil­la), a vörös kánya (Mil­vus mig­rans), a búbos vöc­sök (Ixob­ry­chus minu­tus), a par­ti csér (Ster­na hirun­do) és a piros­lá­bú szárc­sa (Trin­ga tota­nus). Az álla­tok között sze­re­pel a hód (Cas­tor fiber), a sza­la­man­dra (Tri­tu­rus vul­ga­ris, T. dob­ro­gi­cus), az euró­pai fában­ca (Hyla arbo­rea), a békák külön­böző fajai, a sügér (Rana arva­lis, R. les­so­nae, R. dal­ma­ti­na, R. klep­ton escu­len­ta, R. ridi­bun­da, Bom­bi­na bom­bi­na, Bufo bufo, B. viri­dis), a bar­na sik­ló (Natrix natrix), a sima sik­ló (Elap­he lon­gis­si­ma), szá­mos lep­ke­faj, boga­rak, rova­rok, dene­vé­rek, halak és egy­éb vadvilág.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2011-2015, 2015, Časová línia, Hont, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Hont

Hits: 2863

Hont je jed­ným z regi­ó­nov Slo­ven­ska, jeho síd­lom boli Šahy. V nie­kto­rých turis­tic­kých pub­li­ká­ciách sa regi­ón nazý­va aj Poip­lie (Wiki­pe­dia). Názov je odvo­de­ný od šľach­tic­ké­ho rodu Hunt – Poznan (slo​vak​re​gi​on​.sk). Do regi­ó­nu Hont pat­rí napr. Ban­ská Štiav­ni­ca, Bzo­vík, Kru­pi­na, Dudin­ce, Bŕh­lov­ce (Wiki­pe­dia). Hra­ni­ce tvo­ri­li Štiav­nic­ké vrchy na seve­re, Hron na zápa­de, rie­ka Krtíš na výcho­de, Dunaj a Ipeľ na juhu (slo​vak​re​gi​on​.sk). Hon­tian­ska župa za Uhor­ska mala 2 633 km2 a sia­hal do dneš­né­ho Maďar­ska. Jej vznik sa datu­je do 11. sto­ro­čia odčle­ne­ním Hon­tian­ske­ho komi­tá­tu od Novoh­rad­ské­ho komi­tá­tu. Kon­com 13. sto­ro­čia sa komi­tát zme­nil na zemian­sku sto­li­cu. V rokoch 15521682 väč­ši­nu úze­mia Hon­tu obsa­di­li turec­ké voj­ská a pri­po­ji­li ku Novoh­rad­ské­mu san­dža­ku. Ban­ská Štiav­ni­ca bola v roku 1787 dru­hým naj­väč­ším slo­ven­ským mes­tom, mala 18 926 oby­va­te­ľov. Malo­hont bol v roku 1802 pri­po­je­ný ku Geme­ru. V roku 1877 bola ku Hon­tian­skej župe pri­po­je­ná Kru­pi­na. V stre­do­ve­ku sa Hon­tian­ska sto­li­ca deli­la na šty­ri slúž­nov­ské okre­sy: Bátov­ský, Ban­skoš­tiav­nic­ký, Bzo­vic­ký a Malo­hont­ský. Po roku 1802 na juh od Ipľa vytvo­ril Ipeľ­ský okres (Wiki­pe­dia). Cha­rak­te­ris­tic­ký prv­kom Hon­tu je laz­níc­ke osíd­le­nie a pre­tr­vá­va­nie tra­dič­ných ľudo­vých zvyk­los­tí. V nie­kto­rých obciach sa dodnes zacho­va­li tra­dič­né remes­lá – čip­kár­stvo, hrn­čiar­stvo, kováč­stvo (slo​vak​re​gi​on​.sk).


Hont is one of the regi­ons of Slo­va­kia, with its capi­tal being Šahy. In some tou­rist pub­li­ca­ti­ons, the regi­on is also refer­red to as Poip­lie (Wiki­pe­dia). The name is deri­ved from the nob­le Hunt-​Poznan fami­ly (slo​vak​re​gi​on​.sk). The Hont regi­on inc­lu­des pla­ces like Ban­ská Štiav­ni­ca, Bzo­vík, Kru­pi­na, Dudin­ce, and Bŕh­lov­ce (Wiki­pe­dia). Its boun­da­ries are for­med by the Štiav­nic­ké vrchy in the north, the Hron River in the west, the Krtíš River in the east, and the Danu­be and Ipeľ rivers in the south (slo​vak​re​gi​on​.sk).

During the time of the King­dom of Hun­ga­ry, Hont Coun­ty had an area of 2,633 km², exten­ding into present-​day Hun­ga­ry. Its estab­lish­ment dates back to the 11th cen­tu­ry when it sepa­ra­ted from the Novoh­rad Coun­ty. In the late 13th cen­tu­ry, the coun­ty trans­for­med into a nob­le coun­ty. From 1552 to 1682, Tur­kish for­ces occu­pied most of the Hont ter­ri­to­ry and anne­xed it to the Novoh­rad San­jak. In 1787, Ban­ská Štiav­ni­ca was the second-​largest Slo­vak town with 18,926 inha­bi­tants. Malo­hont was anne­xed to Gemer in 1802. In 1877, Kru­pi­na was added to Hont Coun­ty. In the medie­val peri­od, Hont Coun­ty was divi­ded into four ser­vi­le dis­tricts: Bátov­ský, Ban­skoš­tiav­nic­ký, Bzo­vic­ký, and Malo­hont­ský. After 1802, the Ipeľ Dis­trict was cre­a­ted south of the Ipeľ River (Wiki­pe­dia).

A cha­rac­te­ris­tic fea­tu­re of Hont is its spa sett­le­ments and the pre­ser­va­ti­on of tra­di­ti­onal folk cus­toms. In some vil­la­ges, tra­di­ti­onal crafts such as lace making, potte­ry, and blacks­mit­hing are still prac­ti­ced today (slo​vak​re​gi​on​.sk).


Hont Szlo­vá­kia egy­ik régi­ó­ja, köz­pont­ja Šahy. Néhá­ny turisz­ti­kai kiad­vá­ny­ban a régi­ót Poiplie-​nek is neve­zik (Wiki­pe­dia). A név a Hunt-​Poznan nemes csa­lád­tól szár­ma­zik (slo​vak​re​gi​on​.sk). A Hont régió töb­bek között Ban­ská Štiav­ni­ca, Bzo­vík, Kru­pi­na, Dudin­ce és Bŕh­lov­ce terüle­tét fog­lal­ja magá­ban (Wiki­pe­dia). A hatá­ro­kat észa­kon a Štiav­nic­ké vrchy, nyuga­ton a Hron folyó, kele­ten a Krtíš folyó, délen pedig a Dunaj és az Ipeľ foly­ók alkot­ják (slo​vak​re​gi​on​.sk).

A Magy­ar Kirá­ly­ság ide­jén a Hont megye terüle­te 2 633 km² volt, kiter­jed­ve a mai Magy­arors­zág terüle­té­re is. A megye kia­la­ku­lá­sa egés­zen a 11. szá­za­dig nyú­lik viss­za, ami­kor elkülönült a Novoh­rad megy­é­től. A 13. szá­zad végén a megye neme­si megy­é­vé ala­kult át. 1552-​től 1682-​ig a török erők megs­záll­ták a Hont terüle­té­nek nagy rés­zét, és hoz­zá­tol­dot­ták a Novoh­rad szandz­sák­hoz. 1787-​ben Ban­ská Štiav­ni­ca a máso­dik leg­na­gy­obb szlo­vák város volt 18 926 lakos­sal. Malo­hon­tot 1802-​ben csa­tol­ták Gemer­hez. 1877-​ben Kru­pi­na is hoz­zác­sa­tla­ko­zott a Hont megy­é­hez. A közép­kor­ban a Hont megye négy szol­ga­sá­gi kör­zet­re volt oszt­va: Bátov­ský, Ban­skoš­tiav­nic­ký, Bzo­vic­ký és Malo­hont­ský. 1802 után az Ipeľ folyó déli rés­zén Ipeľ kör­ze­tet hoz­tak lét­re (Wiki­pe­dia).

A Hont jel­leg­ze­tes voná­sa a gyógy­für­dő tele­pülé­se­i­nek és a hagy­o­má­ny­os néps­zo­ká­sok megőr­zé­se. Néhá­ny falu­ban ma is gyako­rol­ják a hagy­o­má­ny­os kéz­műves mes­ter­sé­ge­ket, mint a csip­ke­kés­zí­tés, faze­kas­ság és kovács­mes­ter­ség (slo​vak​re​gi​on​.sk).


Nie­kto­ré lokality

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Zamagurie

Zamagurie

Hits: 2651

Zama­gu­rie je oblasť seve­ro­zá­pad­né Spi­ša, medzi Spiš­skou Magu­rou a rie­kou Duna­jec. Vyzna­ču­je sa maleb­nou kra­ji­nou a zacho­va­lo ľudo­vou archi­tek­tú­rou. Úzky­mi švík­mi polí­čok pre­tká­va­ných str­mý­mi medza­mi a lesík­mi, kto­ré na hre­be­ňoch pre­chá­dza­jú do hlbo­kých lesov (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Prví stá­li oby­va­te­lia priš­li na Zama­gu­rie kon­com 13. sto­ro­čia – šol­týs­ka kolo­ni­zá­cia. Spo­čí­va­lo na prá­ve, kde šlo o zmluv­ný vzťah medzi šol­tý­som – člo­ve­kom kto­rý osíd­lil nevy­uží­va­nú pôdu, a jej maji­te­ľom. Prvou zná­mou osa­dou za Magu­rou bola Les­ni­ca, spo­mí­na­ná už v roku 1297. Rich­vald, dnes Veľ­ká Les­ná v roku 1323, Lip­ník 1330, Hali­gov­ce 1338. Zalo­ži­li ich Gör­gy­ov­ci zo Sta­ré­ho Topor­ca. Ďal­ší­mi vzni­ka­jú­ci­mi obca­mi boli Spiš­ská Sta­rá Ves, Frid­man, Kac­vin, Fran­ko­vá, Nede­ca, Matia­šov­ce, Lech­ni­ca, Keheľ, Spiš­ské Hanu­šov­ce, Reľov, Durš­týn, Krem­pach, Tribš, Nová Belá. Väč­ši­nu z tých­to obcí zalo­ži­li šol­tý­si a osíd­len­ci od poľ­ské­ho Mie­cho­va. Tre­tiu vrstvu tvo­ri­li osad­ní­ci z Geme­ra (Marec).

V dru­hej polo­vi­ci 16. sto­ro­čia bola všet­ka roľ­ník­mi využi­teľ­ná pôda obsa­de­ná, ďal­šie osíd­ľo­va­nie už bolo zalo­že­né na valaš­skom prá­ve. Boli to pas­tie­ri, obý­va­jú­ci západ­nú časť dneš­ných rumun­ských Kar­pát, kto­rí ute­ka­li pre Tur­ka­mi. Hľa­da­li od polo­vi­ce 14. sto­ro­čia vhod­né mies­ta pre život. Strá­ži­li hra­ni­ce, ces­ty, nepla­ti­li cir­kev­ný desia­tok, pás­li ovce a doby­tok, moh­li nosiť zbraň. Na Zama­gu­rí doosíd­li­li jes­tvu­jú­ce obce, iné, ako napr. Jur­gov, vznik­li ako nové. Vala­si postup­ne splý­va­li s usa­de­ným oby­va­teľ­stvom – sfor­mo­va­lo sa etni­kum Gora­lov (Marec).

Lazo­vá kolo­ni­zá­cia bola posled­nou fázou osíd­ľo­va­nia Zama­gu­ria. Pre­na­ja­té úze­mia sa deli­lo na toľ­ko čas­tí – zaremb­kov (lazov), koľ­ko rodín osa­du zakla­da­lo. Vznik­li tak­to súbež­né pásy, vďa­ka čomu vznik­li nezvy­čaj­ne dlhé dedi­ny ako Ostur­ňa, Ždiar, Čier­na Hora, Repis­ká, Malá Fran­ko­vá, Jezer­sko, Hágy. Už v 14. sto­ro­čí sa tu usa­di­li Rusí­ni – v Ostur­ni, vo Veľ­kom Lip­ní­ku, v Strá­ňa­vách (Marec).


Zama­gu­rie is a regi­on in the nort­hwest of Spiš, bet­we­en Spiš­ská Magu­ra and the Duna­jec River. It is cha­rac­te­ri­zed by pic­tu­re­sque lands­ca­pes and pre­ser­ved folk archi­tec­tu­re. Nar­row strips of fields inter­sper­sed with ste­ep mea­do­ws and small woods, which on the rid­ges trans­form into deep forests (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

The first per­ma­nent resi­dents arri­ved in Zama­gu­rie at the end of the 13th cen­tu­ry through the šol­týs­ka” colo­ni­za­ti­on sys­tem. This sys­tem was based on a con­trac­tu­al rela­ti­ons­hip bet­we­en the šol­týs” – a per­son who sett­led unu­sed land, and its owner. The first kno­wn sett­le­ment bey­ond Magu­ra was Les­ni­ca, men­ti­oned as ear­ly as 1297. Rich­vald, now Veľ­ká Les­ná, in 1323, Lip­ník 1330, Hali­gov­ce 1338. They were foun­ded by the Gör­gy fami­ly from Sta­rý Topoľč. Other emer­ging vil­la­ges inc­lu­ded Spiš­ská Sta­rá Ves, Frid­man, Kac­vin, Fran­ko­vá, Nede­ca, Matia­šov­ce, Lech­ni­ca, Keheľ, Spiš­ské Hanu­šov­ce, Reľov, Durš­týn, Krem­pach, Tribš, Nová Belá. Most of the­se vil­la­ges were foun­ded by šol­týs and sett­lers from the Polish town of Mie­chov. The third lay­er con­sis­ted of sett­lers from Gemer (Marec).

In the second half of the 16th cen­tu­ry, all arab­le land was occu­pied by far­mers, and furt­her sett­le­ment was based on the Vala­chian Law.” The­se were shep­herds inha­bi­ting the wes­tern part of the present-​day Roma­nian Car­pat­hians who fled from the Turks. They looked for suitab­le pla­ces to live from the mid-​14th cen­tu­ry. They guar­ded bor­ders, roads, did not pay church tit­hes, gra­zed she­ep and catt­le, and were allo­wed to car­ry wea­pons. In Zama­gu­rie, they resett­led exis­ting vil­la­ges, whi­le others, such as Jur­gov, emer­ged as new sett­le­ments. The Vlachs gra­du­al­ly mer­ged with the sett­led popu­la­ti­on, for­ming the eth­nic group of Gorals (Marec).

The Lazo­vá kolo­ni­zá­cia” was the final pha­se of sett­ling Zama­gu­rie. Lea­sed ter­ri­to­ries were divi­ded into as many parts, cal­led zaremb­kov” (lazov), as fami­lies foun­ding the sett­le­ment. This resul­ted in paral­lel strips, cre­a­ting unu­su­al­ly long vil­la­ges like Ostur­ňa, Ždiar, Čier­na Hora, Repis­ká, Malá Fran­ko­vá, Jezer­sko, Hágy. In the 14th cen­tu­ry, Rusyns sett­led here in pla­ces such as Ostur­nia, Veľ­ký Lip­ník, and Strá­ňa­vy (Marec).


Zama­gu­rie to obszar na północ­ny zachód od Spis­zu, między Magu­rą Spis­ką a rze­ką Duna­jec. Cha­rak­te­ry­zu­je się malo­wnic­zym kra­job­ra­zem i zacho­wa­ną archi­tek­tu­rą ludo­wą. Wąs­kie pola prze­ci­na­ne stro­my­mi łąka­mi i mały­mi lasa­mi, któ­re na grz­bie­tach prze­cho­dzą w głębo­kie lasy (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Pier­wsi sta­łe miesz­ka­nia przy­by­ły na Zama­gu­rie pod koniec XIII wie­ku popr­zez sys­tem kolo­ni­zac­ji šol­týs­ka”. Sys­tem ten opie­rał się na relac­ji umo­wnej między šol­tý­sem” – oso­bą osied­la­jącą nie­uży­wa­ną zie­mię, a jej wła­ści­cie­lem. Pier­ws­zym zna­nym osied­lem za Magu­rą była Les­ni­ca, wspom­nia­na już w 1297 roku. Rich­vald, obe­cnie Veľ­ká Les­ná, w 1323 roku, Lip­ník w 1330 roku, Hali­gov­ce w 1338 roku. Zało­ży­ła je rodzi­na Gör­gy z Sta­ré­ho Topoľč. Inne pows­ta­jące wsie to m.in. Spiš­ská Sta­rá Ves, Frid­man, Kac­vin, Fran­ko­vá, Nede­ca, Matia­šov­ce, Lech­ni­ca, Keheľ, Spiš­ské Hanu­šov­ce, Reľov, Durš­týn, Krem­pach, Tribš, Nová Belá. Więks­zo­ść z tych wsi zało­ży­li šol­tý­si i osad­ni­cy z pol­skie­go Mie­cho­wa. Trze­cią warst­wę sta­no­wi­li osad­ni­cy z Gemer (Marec).

W dru­giej poło­wie XVI wie­ku wszys­tkie użyt­ki rol­ne zosta­ły zajęte przez rol­ni­ków, a dals­ze osad­nict­wo opie­ra­ło się na tzw. Pra­wie Wołos­kim”. Byli to pas­ter­ze zamiesz­ku­jący zachod­nią część dzi­siejs­zych rumu­ńs­kich Kar­pat, któr­zy uciek­li przed Tur­ka­mi. Szu­ka­li od poło­wy XIV wie­ku odpo­wied­nich miejsc do życia. Str­zeg­li gra­nic, dróg, nie pła­ci­li dzie­si­ęci­ny kości­oło­wi, wypa­sa­li owce i bydło, mie­li pra­wo nosić broń. W Zama­gu­rie pono­wnie osied­li­li ist­nie­jące wsie, podc­zas gdy inne, takie jak Jur­gov, pows­ta­ły jako nowe osied­la. Wala­si stop­ni­owo łąc­zy­li się z osa­dzo­nym lud­no­ścią, twor­ząc gru­pę etnicz­ną Góra­li (Marec).

Lazo­vá kolo­ni­zá­cia” była ostat­nią fazą osad­nict­wa Zama­gu­ria. Wyna­jęte tery­to­ria dzie­lo­no na tyle części, zwa­nych zaremb­kov” (lazov), ile rodzin zakła­da­ło osa­dę. W rezul­ta­cie pows­ta­ły równo­le­głe pasy, twor­ząc nie­zwyk­le dłu­gie wsie, takie jak Ostur­ňa, Ždiar, Čier­na Hora, Repis­ká, Malá Fran­ko­vá, Jezer­sko, Hágy. Już w XIV wie­ku osied­li­li się tutaj Rusi­ni, m.in. w Ostur­ni, Veľ­ký Lip­ník i Strá­ňa­vách (Marec).


Замагур’я – та обласьць на паўночны захад ад Спіша, паміж Спіськаю Магураю і ракай Дунаец. Яе характарызуе выдатны пейзаж і захаваная народная архітэктура. Вузкія смугі полі на фоне крутых лугаў і малых лесаў, якія на грэбенях пераходзяць у глыбокія лесы (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Першыя пастаянныя жыхары прыйшлі на Замагур’е канцом XIII стагоддзя праз сістэму коланізацыі шольцкі”. Гэтая сістэма аснавалася на дагаворным адносінах паміж шольцкім” – асабістасцю, якая засяляла неўжываную зямлю, і яе ўладальнікам. Першай вядомай пасяленьню за Магурай была Лесніца, ужо ў 1297 годзе. Рыхвальд, зараз Вялікая Лесная, у 1323 годзе, Ліпнік у 1330 годзе, Галігаўцы ў 1338 годзе. Іх заснавала сям’я Гёргі з Старога Топорца. Іншымі развиваючыміся вёскамі былі м.і. Спісьская Старая Вес, Фрыдман, Кацвін, Франкова, Нядэца, Мацяшоўцы, Лехніца, Кегель, Спісьскія Ганушавцы, Рельов, Дурсцін, Крэмпах, Трыбш, Новая Бела. Большасць з гэтых вёс стварылі шольцы і посельцы з польскага Мехова. Трэцюю сферу складалі посельцы з Гемэра (Марец).

У другой палове XVI стагоддзя ўся сельская зямля была захоплена селянамі, і далейшая коланізацыя аснована на Валахскім Законе”. Гэта былі пастухі, якія населялі захадную частку сучасных румунскіх Карпатаў і паўтэкалі ад Туркаў. Яны шукалі ўласныя месцы для жыцця з середзіны XIV стагоддзя. Абаранялі мяжы, дарогі, не плацілі царкве дзесяціну, пасілалі авечак і худобу, мелі права на носіць зброю. На Замагур’і яны паўторна засялі існуючыя вёскі, а іншыя, такія як Юргаў, узніклі як новыя. Валасы паступова зліваліся з мясцовым насельніцтвам – склалася этнічная група Гараліў (Марец).

Лазова каланізацыя” была апошняй фазай засялення Замагур’я. Арэндаваныя тэрыторыі дзеляцца на столькі частак – зарэмбкаў” (лазоў), сколькі сямей заснавала вёску. У выніку атрымліваюцца паралельныя смугі, ствараючы надзвычай даўгія вёскі, такія як Остурня, Ждіар, Чярна Гора, Рэпіскі, Мала Франкова, Єжарскае, Гагі. Ужо ў XIV стагоддзі асідляціся тут Русіны, м.і. ў Остурні, Вялікім Ліпніку і Странавых (Марец).


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post