Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Obce, Slovenské, Orava, Oravské, Polia, Fotografie

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

skala
Hits: 4690

Hruštín má rozlohu 36.5 km2. Jeho miestnou časťou je Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Žije tu viac ako 3 200 obyvateľov. Vyznačuje sa špecifickou architektúrou, ktorá sa rozšírila aj do iných miest Oravy Hruštínsky typ domu je charakteristický dvakrát lomenými štítmi. Hruštín sa odlišuje nárečím, kde sa na konci slov pripája prípona uo (Oskár Mažgút). Hruštín leží v nadmorskej výške 697 metrov nad morom (orava.sk). Najstaršou častou je Črchľa. Jednotlivé chotárne časti sú pomenované podľa prvých osadníkov, sú to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova a Žilová. Ďalšie časti majú tieto názvy: Oráčiny: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice. Lesná plocha: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň, a pasienky: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín patrí do oblasti Hornej Oravy, na ktorú sa začali usádzať pastieri dobytka po roku 1550. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1588. Obyvatelia pestovali , zemiaky a chovali dobytok. Zhotovovali sa odevy s plátna, vlny, vyrábali obuv (hrustin.ocu.sk). Historické názvy obce: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). Názov obce pochádza z rodinného mena Hruška, pričom chotár sa podľa staroslovanskej privlastňovacej koncovky nazýval „Hruščin chotár„, neskôr skrátene „Hruščin“, až sa ustálil vo forme Hruštín. Podľa miestnej názov pochádza od hrušky, ktorá rástla v dnešnej farskej záhrade, pri ktorej sa zdržiavali pastieri. Priestor, v ktorom sa nachádza dnešná obec Hruštín, bol až do polovice 16. storočia silne zalesnený. Zakladanie bolo náročné. Osadníci museli vyklčovať les, pripraviť políčka a splniť poddanské povinnosti voči zemepánovi Oravského hradu (hrustin.sk). 

Rozsiahla kolonizácia Oravského Zamaguria začala po roku 1550, keď na Hornú Oravu prichádzali pastieri s dobytkom a postupne sa tu usádzali. Osadníci sa usídlili okolo prúdu Bielej Oravy a Hruštínky, pričom oravské hradné panstvo sa snažilo nových osadníkov pripútať k pôde jej pričleňovaním. Prvými osadníkmi boli šoltýsi Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut a Roman. Usídlili sa nad ľavým brehom v jednom rade v smere západ-východ, pričom mali čelá orientované na juhovýchod. Hruštínske domy boli výlučne drevené, pričom aj v roku 1920 bolo v obci len 5-6 murovaných domov. Domy boli stavané v jednotnom štýle. Predná izba s dvoma-troma oknami, kuchyňa s otvoreným ohniskom, komora, podpivničenie u zámožnejších gazdov, stodola, maštaľ a humno tvoriace hospodársky dvor. Hruštínske drevenice boli v 60. rokoch 20. storočia považované za jedny z najzachovalejších a najkrajších na Orave. Kroj tvorilo „žrebné“ plátno na vrecia a plachty, „pačesné“ plátno na spodné prádlo a kabáty, súkenné nohavice, vesty a „halieny“ lemované zelenou stužkou, ovčie kožuchy a lipnické kabáty, kožené krpce upevnené „nákoncím“, dievčenské „vygany“ s ozdobnými „šmihlíkmi“ a „partičkami“. Jedálniček tvoril chlieb z ovsa, jačmeňa alebo jačmeňa s pšenicou, kaše z jačmenných krúpov (lohaza, geršňa), halušky, čír a kulaša ako základné múčne jedlá, kapustnica a bryndza, občas mäso, väčšinou len pri sviatkoch. Strava sa varila prevažne na otvorenom ohnisku a jedlo sa delilo medzi celú rodinu z jednej misky drevenými lyžicami (hrustin.sk).

Na začiatku 20. storočia v Hruštíne v 297 domoch žilo 1 467 obyvateľov (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne sa pestovalo veľa ľanu na tkanie plátna. Olejáreň tu postavil v roku 1951 Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Na brehu potoka Hruštínky boli postavená píla, mlyn, dubiareň a valcha. V Hruštíne bola veľmi rozšírená výroba šindľa, ktorý bol vyrábaný ručne z jedľového alebo smrekového dreva (hrustin.ocu.sk). V Hruštíne pôsobí viacero ľudových rezbárov. Jedným z nich je Štefan Hruboš, ktorý tvorí drevené súpravy črpákov, pohá­re, súdky, vázičky a miniatúrne maselnice. Výrobcom fujár je Ján Slivčák. Jeho fujary sú zdobené vruborezom. Ján Šeliga vyrezáva plastiky (hrustin.ocu.sk).

Hruštín sa nachádza na severných svahoch Oravskej Magury. Jedným z obľúbených turistických cieľov je Vasiľovská hoľa, ktorá sa týči do výšky 1150 metrov nad morom a poskytuje nádherné na okolitú krajinu. Pre milovníkov zimných športov je v blízkosti obce lyžiarske stredisko SKI Zábava Hruštín, ktoré ponúka približne 5 km zjazdových tratí rôznej náročnosti. Okrem zjazdového lyžovania sú v okolí upravované trate pre bežkárov a možnosti pre freeride (slovakia.travel). Obec si zachováva bohaté kultúrne tradície, miestne folklórne a hudobné pravidelne vystupujú na rôznych podujatiach. Kultúrny dom v Hruštíne slúži ako centrum spoločenského diania, kde sa konajú rôzne , a stretnutia obyvateľov (hrustin.sk).

Hruštín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňovka (hrustin.ocu.sk). More than 3,200 inhabitants live here. The village is known for its distinctive architecture, which has spread to other parts of . The Hruštín-style house is characterized by double-bent gables. Hruštín is distinguished by its dialect, where words often end with the suffix uo (Oskár Mažgút). The village is situated at an altitude of 697 meters above sea level (orava.sk). The oldest part of the village is Črchľa. Various local land areas are named after the first settlers, these are rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova, and Žilová. Other parts have the following names:

  • Arable lands: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
  • Forested areas: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
  • Meadows and pastures: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín belongs to the Upper Orava region, where cattle herders began to settle after 1550. The first written mention of the village dates back to 1588. The inhabitants cultivated grain, and potatoes, and raised livestock. Clothes were made from linen and wool, and footwear was also produced (hrustin.ocu.sk).

Historical names of the village: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk). The name of the village comes from the family name Hruška, and the local land was originally called Hruščin chotár according to the Old Slavic possessive suffix, which was later shortened to Hruščin and finally standardized as Hruštín. According to local tradition, the name originated from a pear tree (hruška in Slovak) that grew in today’s parish garden, where shepherds used to gather. The area where Hruštín is now located was heavily forested until the mid-16th century. Establishing the settlement was challenging; settlers had to clear the forest, prepare fields, and fulfill feudal obligations to the Orava Castle estate (hrustin.sk).

The extensive colonization of Orava’s region began after 1550 when cattle herders arrived in Upper Orava and gradually settled there. The settlers established themselves along the flow of the White Orava and Hruštínka rivers, with the Orava estate striving to bind them to the land through land allocations. The first settlers were the šoltýs (local administrators) Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut, and Roman. They settled on the left bank of the river in a row of houses oriented west-east, with their facades facing southeast. Hruštín houses were exclusively wooden, and even in 1920, there were only 5-6 brick houses in the village. The houses followed a uniform style: a front room with two or three windows, a kitchen with an open hearth, a pantry, a basement for wealthier farmers, a barn, a stable, and a granary forming an agricultural yard. Hruštín’s wooden houses were considered some of the best-preserved and most beautiful in Orava during the 1960s.

The local folk costume included žrebné linen for sacks and sheets, pačesné linen for undergarments and coats, woolen trousers, vests, and halieny (traditional jackets) trimmed with green ribbon, sheepskin coats, and lipnické coats, as well as leather moccasins fastened with nákoncím, girls‘ vygany dresses with decorative šmihlíky and partičky. The diet consisted mainly of oat, barley, or wheat-barley bread, porridge from barley groats (lohaza, geršňa), dumplings, číra and kulaša as staple flour-based dishes, cabbage soup, and bryndza cheese. Meat was rarely consumed, mainly during holidays. Food was mostly cooked on an open hearth, and meals were shared from a single wooden bowl using wooden spoons (hrustin.sk).

At the beginning of the 20th century, Hruštín had 1,467 inhabitants living in 297 houses (hrustin.ocu.sk). The village was known for flax cultivation for linen production. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). A sawmill, mill, tannery, and fulling mill were built along the Hruštínka stream. The production of wooden shingles, handmade from fir or spruce wood, was widespread in Hruštín (hrustin.ocu.sk).

Several folk woodcarvers operate in Hruštín. One of them is Štefan Hruboš, who makes wooden sets of črpáky (traditional wooden cups), goblets, barrels, vases, and miniature butter churns. Ján Slivčák is a maker of fujara shepherd’s flutes, decorated with carved patterns. Ján Šeliga carves sculptures (hrustin.ocu.sk).

Hruštín is located on the northern slopes of Oravská Magura. One of the popular hiking destinations is Vasiľovská hoľa, which rises to an altitude of 1,150 meters and offers stunning views of the surrounding landscape. For winter sports enthusiasts, the nearby Ski Zábava Hruštín ski resort offers around 5 km of downhill slopes of varying difficulty. In addition to downhill skiing, cross-country skiing trails and freeride opportunities are available in the area (slovakia.travel). The village maintains rich cultural traditions, with local folklore and music groups regularly performing at various events. The cultural center in Hruštín serves as a hub for social activities, hosting events, exhibitions, and community gatherings (hrustin.sk).

Hruštín ma powierzchnię 36,5 km². Jego lokalną częścią jest Vaňovka (hrustin.ocu.sk). Mieszka tu ponad 3 200 mieszkańców. Wieś charakteryzuje się specyficzną architekturą, która rozprzestrzeniła się również na inne miejscowości Orawy. Domy w stylu hruštińskim wyróżniają się dwukrotnie łamanymi szczytami. Hruštín odznacza się również dialektem, w którym na końcu słów dodawana jest końcówka uo (Oskár Mažgút). Wieś leży na wysokości 697 metrów nad poziomem morza (orava.sk). Najstarszą częścią miejscowości jest Črchľa. Poszczególne części gruntów zostały nazwane na cześć pierwszych osadników, są to rale: Hrickova, Hutirova, Chovancova, Kachľová, Kľúdova, Kustrova, Macákova, Paškova, Romanova, Svýbova, Valigurova i Žilová.

Inne części noszą następujące nazwy:

  • Grunty orne: Babinskuo, Bor, Čršle, Teplice v Príslope, Funová, Hrnčarky, Kurenka, Za voduof, Vyšný Lán, Rozchodníky, Prdalky, Predháj, Prednuo Hlbokuo, Dielnice.
  • Tereny leśne: Borsučie, Čierny vrch, Držatín-hoľa, Poldržatín, Goľánky, Háj, Jaloviarka, Kazárky, Magura-hoľa, Minčol, Nižný Grúň, Očkajka, Poľana, Príslop, Uhlisko, Vyšný Grúň.
  • Łąki i pastwiska: Dielnice, Hlbokuo, Chotár, Klimok, Kurenky, V Láne, Okrúhla, Paseky, Pod Petrova, Prostredná, Zadnuo Hlbokuo (hrustin.ocu.sk).

Hruštín należy do regionu Górnej Orawy, gdzie po 1550 roku zaczęli osiedlać się pasterze bydła. Pierwsza pisemna wzmianka o miejscowości pochodzi z 1588 roku. Mieszkańcy uprawiali zboże, ziemniaki i hodowali bydło. Wytwarzali odzież z lnu i wełny oraz produkowali obuwie (hrustin.ocu.sk).

Historyczne nazwy miejscowości: Hrussczyn, Hrusstyn, Hrusstyn (hrustin.ocu.sk).

Nazwa miejscowości pochodzi od nazwiska rodzinnego Hruška, a jej teren nazywano pierwotnie Hruščin chotár, co później skrócono do Hruščin, aż ostatecznie ustaliła się forma Hruštín. Według miejscowej tradycji nazwa pochodzi od gruszy (hruška po słowacku), która rosła w obecnym ogrodzie parafialnym, gdzie często przebywali pasterze. Obszar, na którym dziś znajduje się Hruštín, aż do połowy XVI wieku był gęsto zalesiony. Zakładanie osady było trudnym procesem – osadnicy musieli karczować las, przygotowywać pola uprawne oraz spełniać obowiązki feudalne wobec właściciela zamku orawskiego (hrustin.sk).

Rozległa kolonizacja Orawskiego Zamagurza rozpoczęła się po 1550 roku, kiedy to na Górną Orawę przybywali pasterze ze stadami bydła i stopniowo osiedlali się w tym rejonie. Osadnicy osiedlili się wzdłuż Białej Orawy i Hruštínki, a właściciele zamku orawskiego starali się przywiązać ich do ziemi poprzez nadawanie gruntów. Pierwszymi osadnikami byli sołtysi: Gregorovič, Lukáčik, Hric, Studničný, Sviba, Bartko, Štrbáň, Valiguor, Kustra, Mahut i Roman. Osiedlili się po lewej stronie rzeki w jednym rzędzie domów w kierunku zachód-wschód, z fasadami skierowanymi na południowy wschód. Domy w Hruštínie były wyłącznie drewniane, a nawet w 1920 roku w miejscowości znajdowało się jedynie 5-6 domów murowanych. Budynki miały jednolity styl: przedni pokój z dwoma-trzema oknami, kuchnię z otwartym paleniskiem, spiżarnię, piwnicę u bogatszych gospodarzy, stodołę, stajnię oraz spichlerz tworzący gospodarstwo. Drewniane domy w Hruštínie były w latach 60. XX wieku uznawane za jedne z najlepiej zachowanych i najpiękniejszych na Orawie.

Strój ludowy składał się z lnu žrebné na worki i prześcieradła, lnu pačesné na bieliznę i płaszcze, wełnianych spodni, kamizelek oraz halieny (płaszcza) obszytego zieloną tasiemką, owczych kożuchów, płaszczy lipnickich, skórzanych kierpców wiązanych nákoncím, dziewczęcych vygany ozdobionych šmihlíkmi i partičkami. Dieta mieszkańców opierała się na chlebie z owsa, jęczmienia lub jęczmienia zmieszanego z pszenicą, kaszach jęczmiennych (lohaza, geršňa), haluškach, číra i kulaša jako podstawowych daniach mącznych, kapuśniaku i bryndzy. Mięso spożywano rzadko, głównie podczas świąt. Jedzenie gotowano głównie na otwartym palenisku, a posiłki były spożywane przez całą rodzinę z jednej drewnianej miski przy pomocy drewnianych łyżek (hrustin.sk).

Na początku XX wieku w Hruštínie mieszkało 1 467 mieszkańców w 297 domach (hrustin.ocu.sk). We wsi uprawiano len na potrzeby tkactwa. Olejarnię wybudował w 1951 roku Tomáš Kľuska (hrustin.ocu.sk). Nad brzegiem potoku Hruštínka znajdował się tartak, młyn, garbarnia oraz folusz. W Hruštínie powszechna była produkcja gontów, które były ręcznie wykonywane z drewna jodłowego lub świerkowego (hrustin.ocu.sk). W Hruštínie działa wielu ludowych rzeźbiarzy. Jednym z nich jest Štefan Hruboš, który tworzy drewniane zestawy črpáków (tradycyjnych kubków), kielichy, beczułki, wazoniki i miniaturowe maselniczki. Producentem fujar jest Ján Slivčák, który zdobi je rzeźbieniem w drewnie. Ján Šeliga wykonuje rzeźby (hrustin.ocu.sk).

Hruštín znajduje się na północnych stokach Orawskiej Magury. Jednym z popularnych celów turystycznych jest Vasiľovská hoľa, która wznosi się na wysokość 1 150 metrów nad poziomem morza i oferuje wspaniałe widoki na okoliczny krajobraz. Dla miłośników sportów zimowych w pobliżu miejscowości znajduje się ośrodek narciarski SKI Zábava Hruštín, który oferuje około 5 km tras zjazdowych o różnym stopniu trudności. Oprócz narciarstwa zjazdowego w okolicy znajdują się przygotowane trasy biegowe oraz możliwości freeride’u (slovakia.travel). Miejscowość pielęgnuje bogate tradycje kulturowe – lokalne zespoły folklorystyczne i muzyczne regularnie występują na różnych wydarzeniach. Dom Kultury w Hruštínie służy jako centrum życia społecznego, organizując wydarzenia, wystawy i spotkania mieszkańców (hrustin.sk).

TOP

Všetky

,

Krajina, Zahraničie, Objekty, predmety a priestory, Obce, Moravské obce, Umenie, Zámky, Česko, Južná Morava, Stavby, Fotografie

Milotice – perla juhovýchodnej Moravy

skala
Hits: 391

Milotice sú obec nachádzajúca sa v okrese Hodonín v Juhomoravskom kraji, približne 6 km južne od mesta Kyjov. S počtom obyvateľov okolo 1 900 (Wikipedia) a rozlohou 12,7 km² (milotice.cz) predstavujú významné kultúrne a historické centrum regiónu. Prvá písomná zmienka o Miloticiach pochádza z roku 1341, keď sa spomína miestny farár Heřman vo svojom misáli. V roku 1360 vlastnili tunajšiu pevnosť bratia Zdeněk a Čeněk z Ronova. Počas husitských vojen v 15. storočí boli Milotice významným strediskom husitov. V priebehu storočí obec často menila svojich majiteľov, medzi ktorých patrili páni z Kravař, z Ojnic, Zástřizlové či Žerotínovci. V druhej polovici 16. storočia bola pôvodná gotická pevnosť prestavaná na renesančný zámok. V 17. a 18. storočí prešiel zámok barokovou prestavbou, ktorá mu dala súčasnú podobu. Poslednými súkromnými vlastníkmi zámku bol rod Seilern-Aspang, ktorým bol majetok skonfiškovaný po druhej svetovej vojne. Zámok bol verejnosti sprístupnený už v roku 1948. Dominantou je barokový zámok Milotice, často nazývaný „Perla juhovýchodnej Moravy“. Zámok je unikátne zachovaným komplexom barokových stavieb a záhradnej architektúry. Návštevníci môžu obdivovať reprezentačné sály, ktoré ponúkajú pohľad do životného štýlu a každodennosti posledného majiteľa JUDr. Ladislava Seilerna a jeho v prvej polovici 20. storočia (zamek-milotice.cz). Okolie zámku tvorí francúzska záhrada s fontánami a letohrádkom, ktorá prechádza do anglického parku. Zámok je tiež obľúbeným miestom pre filmárov, natáčali sa tu filmy ako „Za humny je drak“ či „Žabí princ“ (cestujzamenej.sk).

Ďalšou zaujímavosťou Milotíc je areál vinných pivníc Šidleny, ktorý má vinársku tradíciu doloženú už na konci 17. storočia. Areál je miestom konania pravidelných podujatí, ako sú Národopisný festival kyjovského Dolňácka, Burčákový pochod či Martinské a Cyrilometodějské Šidleny. V obci pôsobí množstvo spolkov a organizácií, ktoré udržiavajú miestne a zvyky. Do dnešných dní sa tu dochovali bohato zdobené juhokyjovské kroje, ktorých krásu môžu návštevníci obdivovať napríklad na novembrových Slováckych hodoch s vencom (milotice.cz). Názov obce je odvodený od majiteľky – Miloty. Západne od obce existovala zaniknutá obec Jiříkovice. Rodáci a spojené s Miloticami: cyklista Jan Bárta, spisovateľ a humorista Evžen Boček (Wikipedia). Milotice do mikroregiónu Nový Dvůr. Tvorí ho šesť vinárskych obcí: Milotice, Skoronice, Ratíškovice, Svatobořice-Mistřín, Vacenovice a Vlkoš. Pomenovanie pochádza z histórie, zo začiatku 17. storočia a viaže sa ku milotickému panstvu, ku ktorému patrili vyššie uvedené obce okrem Ratíškovic. 

Milotice is a municipality located in the Hodonín District of the South Moravian Region, approximately 6 km south of the town of Kyjov. With a population of around 1,900 (Wikipedia) and an area of 12.7 km² (milotice.cz), it represents a significant cultural and historical center of the region. The first written mention of Milotice dates back to 1341 when the local priest Heřman is mentioned in his missal. In 1360, the local fortress was owned by the brothers Zdeněk and Čeněk of Ronov. During the Hussite Wars in the 15th century, Milotice was an important Hussite center. Over the centuries, the municipality frequently changed owners, including the Lords of Kravaře, Ojnice, Zástřizlové, and Žerotín. In the second half of the 16th century, the original Gothic fortress was rebuilt into a Renaissance chateau. In the 17th and 18th centuries, the chateau underwent Baroque renovations, giving it its current appearance. The last private owners of the chateau were the Seilern-Aspang family, whose property was confiscated after World War II. The chateau was opened to the public in 1948. The dominant feature of the municipality is the Baroque Milotice Chateau, often referred to as the „Pearl of Southeastern Moravia.“ The chateau is a uniquely preserved complex of Baroque buildings and garden architecture. Visitors can admire the representative halls, which offer a glimpse into the lifestyle and daily life of the last owner, JUDr. Ladislav Seilern, and his family in the first half of the 20th century (zamek-milotice.cz). The surroundings of the chateau include a French garden with fountains and a summer house, which transitions into an English park. The chateau is also a popular filming location for movies such as „Za humny je drak“ and „Žabí princ“ (cestujzamenej.sk).

Another attraction of Milotice is the Šidleny wine cellars area, which has a winemaking tradition documented as early as the late 17th century. The area hosts regular events such as the Ethnographic Festival of Kyjovské Dolňácko, the Burčák March, and Martinské and Cyrilometodějské Šidleny. The village is home to numerous associations and organizations that maintain local traditions and customs. To this day, richly decorated Kyjov folk costumes have been preserved, and visitors can admire their beauty during the November Slovácké Hody festival with a wreath (milotice.cz). The name of the municipality is derived from the original owner of the settlement, Milota. To the west of the village, the now-defunct village of Jiříkovice once existed. Notable natives and personalities associated with Milotice include cyclist Jan Bárta and writer and humorist Evžen Boček (Wikipedia). Milotice belongs to the microregion of Nový Dvůr. It consists of six wine-making villages: Milotice, Skoronice, Ratíškovice, Svatobořice-Mistřín, Vacenovice, and Vlkoš. The name originates from history, dating back to the early 17th century, and is associated with the Milotice estate, which included the above-mentioned villages except for Ratíškovice.

Milotice ist eine Gemeinde im Bezirk Hodonín in der Südmährischen Region, etwa 6 km südlich der Stadt Kyjov gelegen. Mit einer Bevölkerung von etwa 1.900 (Wikipedia) und einer Fläche von 12,7 km² (milotice.cz) stellt sie ein bedeutendes kulturelles und historisches Zentrum der Region dar. Die erste schriftliche Erwähnung von Milotice stammt aus dem Jahr 1341, als der örtliche Pfarrer Heřman in seinem Messbuch erwähnt wird. Im Jahr 1360 befand sich die örtliche Festung im Besitz der Brüder Zdeněk und Čeněk von Ronov. Während der Hussitenkriege im 15. Jahrhundert war Milotice ein wichtiges Zentrum der Hussiten. Im Laufe der Jahrhunderte wechselte die Gemeinde häufig ihre Besitzer, darunter die Herren von Kravaře, Ojnice, Zástřizlové und Žerotín. In der zweiten Hälfte des 16. Jahrhunderts wurde die ursprüngliche gotische Festung in ein Renaissanceschloss umgebaut. Im 17. und 18. Jahrhundert erfuhr das Schloss barocke Umbauten, die ihm sein heutiges Aussehen verliehen. Die letzten privaten Eigentümer des Schlosses waren die Familie Seilern-Aspang, deren Besitz nach dem Zweiten Weltkrieg konfisziert wurde. Das Schloss wurde 1948 der Öffentlichkeit zugänglich gemacht. Die dominierende Sehenswürdigkeit der Gemeinde ist das Barockschloss Milotice, oft als „Perle Südostmährens“ bezeichnet. Das Schloss ist ein einzigartig erhaltenes Ensemble barocker Gebäude und Gartenarchitektur. Besucher können die Repräsentationsräume bewundern, die Einblicke in den Lebensstil und den Alltag des letzten Eigentümers, Dr. Ladislav Seilern, und seiner Familie in der ersten Hälfte des 20. Jahrhunderts bieten (zamek-milotice.cz). Die Umgebung des Schlosses umfasst einen französischen Garten mit Springbrunnen und ein Lusthaus, das in einen englischen Park übergeht. Das Schloss ist auch ein beliebter Drehort für Filme wie „Za humny je drak“ und „Žabí princ“ (cestujzamenej.sk).

Eine weitere Attraktion von Milotice ist das Areal der Weinkeller Šidleny, das eine Weinbautradition hat, die bis ins späte 17. Jahrhundert zurückreicht. Das Areal ist Schauplatz regelmäßiger Veranstaltungen wie dem Ethnografischen Festival des Kyjovské Dolňácko, dem Burčák-Marsch und den Martins- und Cyrill-und-Methodius-Šidleny. In der Gemeinde sind zahlreiche Vereine und Organisationen tätig, die lokale Traditionen und Bräuche pflegen. Bis heute sind reich verzierte Kyjover Trachten erhalten geblieben, deren Schönheit Besucher beispielsweise beim Novemberfestival Slovácké Hody mit Kranz bewundern können (milotice.cz). Der Name der Gemeinde leitet sich von der ursprünglichen Besitzerin der Siedlung, Milota, ab. Westlich des Dorfes existierte einst das heute verschwundene Dorf Jiříkovice. Zu den bedeutenden Persönlichkeiten aus Milotice gehören der Radfahrer Jan Bárta und der Schriftsteller und Humorist Evžen Boček (Wikipedia). Milotice gehört zur Mikroregion Nový Dvůr. Sie besteht aus sechs Weinbaudörfern: Milotice, Skoronice, Ratíškovice, Svatobořice-Mistřín, Vacenovice und Vlkoš. Der Name stammt aus der Geschichte, vom Anfang des 17. Jahrhunderts, und bezieht sich auf das Gut Milotice, zu dem die oben genannten Dörfer außer Ratíškovice gehörten.

Milotice jsou obec nacházející se v okrese Hodonín v Jihomoravském kraji, přibližně 6 km jižně od města Kyjov. S počtem obyvatel okolo 1 900 (Wikipedia) a rozlohou 12,7 km² (milotice.cz) představují významné kulturní a historické centrum regionu. První písemná zmínka o Miloticích pochází z roku 1341, kdy je zmiňován místní farář Heřman ve svém misálu. V roce 1360 vlastnili zdejší tvrz bratři Zdeněk a Čeněk z Ronova. Během husitských válek v 15. století byly Milotice významným střediskem husitů. V průběhu staletí obec často měnila své majitele, mezi které patřili páni z Kravař, z Ojnic, Zástřizlové či Žerotínové. V druhé polovině 16. století byla původní gotická tvrz přestavěna na renesanční zámek. V 17. a 18. století prošel zámek barokní přestavbou, která mu dala současnou podobu. Posledními soukromými vlastníky zámku byl rod Seilern-Aspang, kterým byl majetek zkonfiskován po druhé světové válce. Zámek byl veřejnosti zpřístupněn již v roce 1948. Dominantou obce je barokní zámek Milotice, často nazývaný „Perla jihovýchodní Moravy“. Zámek je unikátně zachovalým komplexem barokních staveb a zahradní architektury. Návštěvníci mohou obdivovat reprezentační sály, které nabízejí pohled do životního stylu a každodennosti posledního majitele JUDr. Ladislava Seilerna a jeho rodiny v první polovině 20. století (zamek-milotice.cz). Okolí zámku tvoří francouzská zahrada s fontánami a letohrádkem, která přechází do anglického parku. Zámek je také oblíbeným místem pro filmaře, natáčely se zde filmy jako „Za humny je drak“ či „Žabí princ“ (cestujzamenej.cz).

Další zajímavostí Milotic je areál vinných sklepů Šidleny, který má vinařskou tradici doloženou již na konci 17. století. Areál je místem konání pravidelných akcí, jako jsou Národopisný festival kyjovského Dolňácka, Burčákový pochod či Martinské a Cyrilometodějské Šidleny. V obci působí množství spolků a organizací, které udržují místní tradice a zvyky. Do dnešních dnů se zde dochovaly bohatě zdobené jihokyjovské kroje, jejichž krásu mohou návštěvníci obdivovat například na listopadových Slováckých hodech s věncem (milotice.cz). Název obce je odvozen od majitelky osady – Miloty. Západně od obce existovala zaniklá obec Jiříkovice. Rodáci a osobnosti spojené s Miloticemi: cyklista Jan Bárta, spisovatel a humorista Evžen Boček (Wikipedia). Milotice patří do mikroregionu Nový Dvůr. Ten tvoří šest vinařských obcí: Milotice, Skoronice, Ratíškovice, Svatobořice-Mistřín, Vacenovice a Vlkoš. Název pochází z historie, z počátku 17. století, a váže se k milotickému panství, ke kterému patřily výše uvedené obce kromě Ratíškovic.

Ľudia, Umenie, Fotografie, Vystúpenia

Folklór – kultúrne dedičstvo

skala
Hits: 6231

je z anglického folk lore – ľudové znalosti. Môže byť povahy slovesnej, hudobnej, dramatickej aj tanečnej. Folklórne prejavy sa začali vytrácať s nástupom modernej techniky. Zápis textu a schopnosť jeho čítania zapríčinil menší priestor pre ľudovú tvorbu (Wikipedia.cz). Štúdiom folklóru sa zaoberá folkloristika. Na svoje kroje, piesne, zvyky, tance sú jednotlivé oblasti, pyšné. Prezentácie folklórnych zvykov jednotlivých regiónov prebiehajú na folklórnych festivaloch. Napr. vo Východnej, Myjave, Detve (Wikipedia.sk). Z ľudovej hudby čerpajú inšpiráciu aj hudobní skladatelia vážnej hudby. V minulosti napr. Edvard Hagerup Grieg, Antonín Dvořák, Franz Liszt, Béla Bartók. Globálny vplyv pôvodne ľudovej hudby v 20. storočí mala černošských komunít v . Šlo o piesňovú formu so špecifickou pentatonickou modalitou, charakteristickými dvanásťtaktovými akordickými postupmi a systémom otázka – odpoveď v zborovom speve. V 19. storočí bola táto forma nazvaná blues. Známy je z neskoršej doby vzájomný vplyv rockovej a folkovej hudby (Wikipedia.cz). Pomerne známa česká hudobná skupina, ktorá sa radí ku populárnej hudbe a má v sebe veľa prvkov ľudovej hudby je Čechomor, prípadne Fleret. Na Slovensku pôsobí SĽUK – Slovenský ľudový umelecký súbor, Lúčnica. Bohatú tradíciu u nás majú folklórne , napr. Folklórne slávnosti pod Poľanou, Detviansky medzinárodný festival ľudovej hudby, tanca a spevu, Podroháčske folklórne slávnosti v Zuberci, Martinské Dožinky, Východná (skovaksite.com). Veľmi známym zoskupením moravskej folklórnej je Hradišťan, s impozantným Jiřím (Jurou) Pavlicom, ktorý sa venuje aj iným žánrom. Pre mňa je doslova médiom, akých svet veľa nemá. Najmä po roku 2000 sa trochu chvalabohu začali meniť priority a opäť ožili , aspoň na rôznych jarmokoch, festivaloch, iných kultúrnych a spoločenských podujatiach. V Nitre sa koná každoročne Jarmok ľudových remesiel. V Bratislave, v Kežmarku a v Piešťanoch sa založila tradícia festivalov tradičných remesiel, snáď aj v iných mestách. Mám pocit, že sa začína trochu viac aj opäť vážiť tradičná v skanzenoch, v Podbieli, v Pribyline, v Martine.

Folklór comes from the English term „folk lore,“ which translates to folk knowledge. It encompasses verbal, musical, dramatic, and dance traditions. Folkloric expressions began to fade with the advent of modern technology. The ability to write and read text led to less space for folk creation (Wikipedia.cz). The study of folklore falls under the domain of folkloristics. Different regions and communities take pride in their traditional costumes, songs, customs, and dances. Presentations of folk traditions from various regions often take place at folklore festivals, such as those in Východná, , and Detva (Wikipedia.sk).

Individual composers of classical music draw inspiration from folk music. In the past, figures like Edvard Hagerup Grieg, Antonín Dvořák, Franz Liszt, and Béla Bartók were influenced by folk music. In the 20th century, the global impact of originally folk music was evident in the music of African American communities in the USA. This form, characterized by a specific pentatonic modality, distinctive twelve-bar chord progressions, and call-and-response patterns in choral singing, was termed „blues“ in the 19th century. Later on, there was a well-known cross-influence between rock and folk music (Wikipedia.cz).

In the Czech Republic, the relatively well-known musical group blending popular music with elements of folk music includes Čechomor and Fleret. In Slovakia, there are prominent folk artistic ensembles like SĽUK (Slovak Folk Art Ensemble) and Lúčnica. Folklore festivals, such as Folklore Festivals under Poľana, the Detva International Festival of Folk Music, Dance, and Song, Podroháč Folklore Festivals in Zuberec, Martinské Dožinky, and Východná, contribute to the rich tradition (skovaksite.com).

A notable Moravian folk group is Hradišťan, led by the impressive Jiří (Jura) Pavlica, who also explores other genres. For me, it is a true medium that the world does not have enough of. Especially after 2000, thankfully, priorities have started to shift, and traditional crafts have experienced a revival, at least at various fairs, festivals, and other cultural and social events. In , the Festival of Folk Crafts takes place annually. In , Kežmarok, and , a tradition of festivals celebrating traditional crafts has been established, and hopefully, in other cities as well. I feel that traditional architecture is beginning to be valued more again, especially in open-air museums like Podbiel, Pribylina, and .

, , ,

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Obce, Slovenské, Považské, Horné Považie, Stavby, Fotografie

Čičmany – obec ľudovej architektúry

skala
Hits: 2893

Čičmany sú národopisnou lokalitou charakteristickou starobylými krojmi, maľovanými drevenicami a svojráznym folklórnym prejavom. Nachádza sa v Čičmanskej kotline pod vrchom Strážovec, neďaleko od prameňa Rajčianka. Vznik je opradený rôznymi teóriami, ktoré hovoria o nemeckom, bulharskom aj rumunskom pôvode. Pravdepodobne však Čičmany boli osídlené na základe valašského práva. Prvá písomná zmienka je z roku 1272 (obeccicmany.sk). Historické názvy: Cziczman, Chychman, Chichman, Cžicžmany, Csicsmán, Csicsmány. V roku 1598 tu bolo 43 , v roku 1784 126 domov a 1275 obyvateľov (e-obce.sk). 

V roku 1977 bola dolná časť obce vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Miestne ľudové kroje obsahujú výšivky s geometrickou ornamentikou. Na ploche 25.61 km2 tu žije 129 obyvateľov. Obec leží v nadmorskej výške 655 metrov nad morom. V minulosti sa obyvatelia Čičmian zaoberali poľnohospodárstvom, chovom oviec, predajom bryndze a výrobou papúč. Názov obce má indoeurópsky základ, ktorý prešiel do staroslovienčiny a znamená „usadlosť vo vrchoch – Vrchovany“. Požiare v rokoch 1907, 1921 a 1945 zničili vzácne zrubové , zmenili celkový vzhľad obce a spôsobili ústup výstavby tradičných dreveníc v prospech murovaných domov. Architektúra obce Čičmany pripomína i dnes perníkové domčeky a to hlavne pre geometrickú ornamentálnu výzdobu vonkajších stien domov, ktorá sa začala používať asi pred 200 rokmi. Miestny ľudový odev je zhotovený z bieleho plátna. Veľký podiel na hodnote a popularite čičmianskeho kroja má výšivka, ktorá vyniká svojou technickou dokonalosťou, bohatosťou motívov a ornamentálnou a farebnou kompozíciou. Práve z charakteru ornamentálnej výzdoby i červeného vlneného tkaného pásu, ktorý je súčasťou ženského odevu, sa predpokladá balkánsky pôvod Čičmian. Starobylý ráz, ktorý si čičmiansky kroj zachoval dodnes, ako aj ľudový odev okolitých dedín (Zliechov, Čavoj, Valaská Belá), poslúžil etnografom ako model pre rekonštrukciu staroslovienskeho odevu (Wikipedia).

Ľudová v Čičmanoch pútala záujem verejnosti už od konca 19. storočia. Architekt Dušan Jurkovič inicioval v roku 1985 prezentovanie čičmianskeho poschodového domu na Národopisnej výstave československej v Prahe. Záujem pútali najmä výzdobou vonkajších stien. Na tmavý podklad steny domu sa bielym vápnom maľovali jednoduché geometrické vzory. V 19. storočí bola už maľba rozvinutá vo forme zdobenia častí okolo okien, dverí, spodných trámov, výzdoba bola sústredená okolo konštrukčných prvkov. Súťaž o najkrajšie vymaľovaný dom spôsobila návrat ku tradičnej vonkajšej ornamentálnej výzdobe po viacerých požiaroch a výstavbách. Výzdoba sa obohatila o nové prvky prevzaté z čičmianskej výšivky. Súčasná podoba Čičmian je výsledkom výstavby po roku 1921. Požiarom 8.10.1921 bola zničená značná časť obce. Ostala zachovaná len malá časť severne od kostola. Výstavba zhorenej časti bola ukončená v roku 1928. Celkovo sa postavilo 66 domov a 29 hospodárskych budov. Dnes je rezervácia zahŕňa 115 zrubových domov, 36 z nich je evidovaných ako (Informačná tabuľa).

Čičmany is a folklore site characterized by ancient costumes, painted wooden houses, and distinctive folk expression. It is located in the Čičmanska kotlina below the Strážovec peak, near the source of the Rajčianka River. The origin of the village is surrounded by various theories, which mention German, Bulgarian, and Romanian origins. However, Čičmany was likely settled based on Wallachian law. The first written mention dates back to 1272 (obeccicmany.sk). Historical names include Cziczman, Chychman, Chichman, Cžicžmany, Csicsmán, Csicsmány. In 1598, there were 43 houses, and in 1784, 126 houses and 1275 inhabitants (e-obce.sk).

In 1977, the lower part of the village was declared a cultural reserve of folk architecture. Local folk costumes feature embroidery with geometric ornamentation. The area covers 25.61 km2, with 129 inhabitants. The village is located at an altitude of 655 meters above sea level. In the past, the residents of Čičmany were engaged in agriculture, sheep farming, selling bryndza cheese, and making slippers. The name of the village has an Indo-European origin, which passed into Old Slovene and means „settlement in the mountains – Vrchovany.“ Fires in 1907, 1921, and 1945 destroyed valuable log buildings, changed the overall appearance of the village, and led to a decline in the construction of traditional wooden houses in favor of brick ones. The architecture of Čičmany resembles gingerbread houses to this day, mainly due to the geometric ornamental decoration on the outer walls of houses, which began to be used about 200 years ago. Local folk clothing is made of white canvas. A significant part of the value and popularity of the Čičmany costume is the embroidery, which stands out for its technical perfection, richness of motifs, and ornamental and color composition. The Balkan origin of Čičmany is assumed from the character of the ornamental decoration and the red woolen woven belt, which is part of the women’s costume. The ancient character preserved by the Čičmany costume to this day, as well as the folk costumes of surrounding villages (Zliechov, Čavoj, Valaská Belá), served ethnographers as a model for the reconstruction of Old Slavic clothing (Wikipedia).

The folk architecture of Čičmany has attracted public interest since the late 19th century. Architect Dušan Jurkovič initiated the presentation of a Čičmany two-story house at the Czechoslovak Ethnographic Exhibition in Prague in 1895. The decorations on the exterior walls were particularly captivating. Simple geometric patterns were painted with white lime on the dark base of the house walls. By the 19th century, the painting style had evolved to decorate areas around windows, doors, lower beams, and structural elements. A competition for the most beautifully painted house led to a revival of traditional exterior ornamental decoration after several fires and subsequent reconstructions. The decorations were enriched with new elements inspired by Čičmany embroidery. The current appearance of Čičmany is a result of reconstruction after 1921. A significant part of the village was destroyed by a fire on October 8, 1921. Only a small area north of the church remained intact. The reconstruction of the burned section was completed in 1928. In total, 66 houses and 29 farm buildings were built. Today, the reservation includes 115 log houses, 36 of which are registered as national cultural monuments (information board).