2005, 2006, 2008, 2009, 2011, 2014, Americké cichlidy, Časová línia, Cichlidy, Príroda, Ryby, Živočíchy

Pterophyllum scalarae

Hits: 28371

Skaláre sú po gupkách a mečovkách asi najznámejšou rybou chovaná v akváriách. Je to juhoamerická cichlida z povodia Amazonky, ktorá by mala byť v husto rastlinami zarastenom akváriu. Ide o menej náročný druh. Synonymá: Platax scalaris, Ptaxoides dumerilii, Pterophyllum dumerilii, Pterophyllum eimekei, Zeus scalaris. Existuje mnoho variet skalárov. Ako cenená forma sa považuje čierny skalár. Kedysi pôvodné skaláre boli úctyhodných rozmerov, dnes už takéto skaláre by sme hľadali len veľmi ťažko. Dnes aj 10 cm vysoký skalár je dobrý. Bohužiaľ u skalárov došlo v akváriových chovoch už k takej degradácii šľachtením, chovom v nevhodných podmienkach. Veľmi často sa stretávam u chovateľov bez väčšieho záujmu, alebo u začínajúcich akvaristov, že skaláre chovajú v malých nádržiach. Skalár by sa mal chovať aspoň v 150 litrovej nádrži, ktoré je 50 cm vysoké. Dá sa povedať, že čím su prešľachtenejšie, tým sú chúlostivejšie. A zároveň, tým sa ľahšie chytajú do sieťky. Divoké ryby sú šikovnejšie a nedajú sa len tak ľahko chytiť. Čím sú variety vzdialenejšie od divokej formy, tým sú chúlostivejšie. Pohlavie sa rozoznáva ťažko, samička má v období neresu na hlave menší nádor. Skalár je schopný mať 1000 ikier, avšak poter je veľmi malý a vyžaduje striktne prachovú živú potravu, čo môže byť problém. Skalár na rozmnoženie potrebuje tlak vody – vysoký vodný stĺpec, ale pokiaľ má všetko ostatné v dobrom stave, je schopný sa vytrieť aj v 8 litrových 20 cm vysokých nádržkách. To je však chovateľský extrém a netreba si z neho brať príklad. Skaláre, pokiaľ majú mladé, tak sa môžu istý čas starať o potomstvo, ak je vo forme ikier. Ak sa vyliahne plôdik, skalár takmer vždy podľahne a nakŕmi sa nimi – vlastným potomstvom. Preto sa v tejto dobe neodporúča, aby sa dospelce zdržiavali spolu so znáškou. Ikry kladú na pevný podklad, ktorým môže byť aj list rastliny, napr. list echinodoru. Používa sa aj napr. nerovný kúsok s odstrihnutej PET flaše.

Skalár je pokojná ryba, pri ktorej nie je dobre chovať príliš zvedavé ryby, ktoré rady ochutnávajú plutvy takýchto pokojnejších rýb. Nevhodná kombinácia je napr. s mrenkami štvorpruhými – Capotea tetrazona. Skaláre ak majú príležitosť, požierajú menšie ryby, napr. neónky, ale aj gupky. Ak žijú vedľa seba roky, je možné že si na seba zvykli a v tom prípade je možné, že skaláre nechajú tieto „malé ryby“ na pokoji. Samostatnou kapitolou je chov spoločne s terčovcami. Terčovce sú veľmi náročné ryby a náchylné na množstvo chorôb. Skaláre sú v tomto smere odolnejšie. Spoločný chov odporúčam len skúseným chovateľov. V zásade to nie je vylúčené, skaláre však musia byť dostatočne odčervené. Podobný druh skalára, ktorý sa veľmi ťažko drží pri živote ale dosahuje veľkostí, ktoré kedysi dosahoval aj P. scalare, je Pterophyllum altum. Existuje mnoho foriem skalárov, registrujem tieto: albino, amazonia, diamond, gold marbled veiltail, gold veltail, koi, leopard, marble, manacapuru, manacapuru red back.

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Príroda, Rastliny, Ryby, Živočíchy

Rozmnožovanie rýb a rastlín

Hits: 44124

Ryby sa rozmnožujú iba pohlavne. Podľa spôsobu rozmnožovanie rozlišujeme na ikernačky a živorodky. Ikernačky kladú ikry – vajíčka podobne ako plazy, ktoré sa po akte rozmnožovania vyvíjajú mimo tela matky – oviparia – vajcorodosť. Ich priemer je od 0.8 mm do 6 mm, v závislosti na konkrétnom druhu. Ikry, napokon v menšej miere aj plôdik veľmi často neznášajú svetlo, preto sa ikry často zakrývajú – rozumej celé akvárium. Je to logické – treba si uvedomiť, že v prírode je obyčajne väčšia „tma“ a ikry obyčajne kladú pod list, do rastlín, na dno, do jaskyniek pod skalný strop apod. Ikry, ktoré nie sú oplodnené, časom zbelejú, a je ich treba z akvária vybrať, pretože by sa zbytočne rozkladali a tým ohrozovali zvyšné. Naopak druhom živorodým sa ikry vyvíjajú v telovej dutine matky podobne ako u cicavcov – viviparia – živorodosť. V prípade málo častého vylučovania oplodnených ikier hovoríme o ovoviviparii – vajcoživorodosti. Plôdik totiž často opúšťa telo matky tesne po zbavení sa posledných zárodočných obalov. Práve vyliahnuté mláďa sa nazýva eleuterembryo. Živorodým druhov sa vlastne ikry vyvíjajú v tele, sú rovnakého tvaru, veľkosti ako u ikernačiek, len vývin prebieha dlhšie 20 – 40 dní. Živorodky majú vyvinutý špecifický orgán – gonopódium, u rodu Hemirhaphodon androgónium, pomocou ktorého sa rozmnožujú. Tvar gonopódia je určovacím druhovým znakom. Plodnosť rýb viac-menej rastie s ich dĺžkou, váhou. Vplyv naň však má aj okrem iného aj vek, obsah solí, kyslíka, teplota vody. Živorodým druhom, okrem gudeovitých spermie v tele samičky prežívajú aj mesiace – samček oplodní samičku a tento prenos genetickej informácie je životaschopný dlhé časové obdobie, obyčajne 3 – 4 vrhy, bol však zaznamenaný aj prípad 11 vrhov. Je zaujímavé, že aj medzi rybami sa nájdu druhy, ktoré sú obojpohlavné – hermafroditizmom, no drvivá väčšina rýb sú gonochoristi – funkčne samičky tvoria samičie pohlavné bunky, samce samčie pohlavné bunky. Pri rozmnožovaní by sme sa mali vyhnúť príbuzenskej plemenitbe. Ak už sme nútení ku nej, množme radšej rodiča s potomkom, ako sestra s bratom. Dlhodobá príbuzenská plemenitba vedie ku degeneratívnym poruchám, napr. ku zakriveniu chrbtice, ku iným morfologickým odchýlkam, ku zníženej životaschopnosti.

V prírode dochádza aj ku kríženiu medzi príbuznými, no ide o izolované oblasti, kde je zamedzený prístup ku migrácii a tým ku premiešavaniu genetickej informácie. Nie je vylúčené, že dochádza priamo ku kríženiu medzi potomkami jedného rodiča, ale vzhľadom na veľkosť areálu a početnosť populácie ide o rozmnožovanie medzi bratrancami a sesternicami. Keďže dochádza v oveľa vyššej miere aj ku prírodnému výberu, neraz sa stane, že takáto izolovaná príbuzensky sa množiaca populácia je životaschopnejšia ako populácia, ktorej areál nedovoľuje prakticky príbuzenské kríženie vďaka dostatku priestoru. Tento stav však platí, ak sú podmienky ideálne, len čo sa rapídne zmenia faktory prostredia negatívne, neizolovaná populácia je razom vo výhode. Aktivity vedúce k reprodukcii sú jedny z najkrajších, ktoré nám vedia ryby pri ich chovaní poskytnúť. Snaha samcov, predvádzanie sa pred samičkami je veľmi zaujímavá. Niektoré sú schopné prenasledovať samičky väčšinu dňa, iné sa tejto činnosti venujú len v určitom období a za určitých podmienok. Práve preto je vhodné práve počas snahy o rozmnožovanie viac dbať o tesnosť krycieho skla, pretože najmä samičky majú neraz snahu ujsť pred dobiedzajúcimi samcami aj skokmi nad hladinu.

Tetrám sa často pre ich záujem o ikry, kladie ako prekážka, z nášho chovateľského pohľadu rošt – filter, ktorý oddeľuje ikry od ostatných rýb. Netýka sa to však iba tetier, pre tetry je však použitie trecieho roštu príznačné. Rošt môže byť položený na holom dne po celom obsahu. Počas trenia padajú ikry na dno, kde sa nachádza rošt, ktorý je trochu nadvihnutý nad dno, aby na ikry rodičia nedosiahli. Samozrejme rošt môže byť položený aj inak, podstatné je aby sa dospelé ryby ku ikrám nedostali, alebo mali túto úlohu sťaženú. Materiál, z ktorého je vyrobený, je takisto rôzny, závisí od veľkosti rýb, ikier pre ktorý má byť použitý. Používajú sa rôzne najčastejšie pletivá pre záhradkárov apod. Existuje aj forma skleneného perforovaného roštu.

Pôrodnička je nádoba, uzavretý priestor, prípadne akvárium, v ktorom sa rodí poter. Opomeniem teraz nádrž, ako materiál sa komerčne používa umelá hmota. Tieto sú vhodné pre živorodky. Sú konštruované tak, aby napr. gravidná gupka mohla v nej porodiť svoje mladé. Existujú principiálne dva typy: pri prvom narodené rybky opúšťajú telo matky a prepadávajú cez lišty do spodnej časti pôrodničky, kam sa samička nemá šancu dostať, alebo pri druhom rybky opúšťajú matku do voľnej vody – v tomto prípade musí byť samozrejme toto akvárium bez rýb, inak čerstvo narodené rybky čoskoro požerie. Oba typy pôrodničiek na vode plávu – pohybujú sa na hladine Ako lepšia alternatíva použitého materiálu ku takýmto pôrodničkám je použitie sieťoviny, podobne ako pri trecom rošte. Pletivo stačí zošiť napr. saturnou to želaného tvaru a zabezpečiť napr. polystyrénom, aby pletivo nepadlo na dno. Výhoda takéhoto riešenia je zjavná – pletivo môže byť oveľa väčšie ako v obchode zakúpenej pôrodničke, a celkovo je šité takpovediac na mieru. Zakúpené pôrodničky z obchodu som však malými vrtákmi prevŕtal, aby medzery pre únik plôdika boli ešte širšie. O svojpomocne vytvorených pôrodničkách píše Ivan Vyslúžil v tomto článku.

Ako substrát pre niektoré druhy poslúžia jemnolisté rastliny, steny nádrže, listy rastlín, kamene na plochu, alebo strop kamenných „jaskyniek“, atď. Pre niektoré druhy rýb sa pripravujú rôzne výluhy. Néonka čierna – Hypessobrycon herbertaxelrodi je toho názorným príkladom – pre tento druh sa často výluhy pripravujú ako napokon aj pre ostatné tetrovité.

Rozmnožovanie cichlíd je zrejme jedno z najzaujímavejších medzi rybami. Napr. samička ostriežika purpurového si vyhliadne vhodnú jaskynku, napr. kokosový orech, kde dokáže držať v papuli svoje mladé celé hodiny. Samozrejme predtým prebehlo trenie. Najmä u amerických druhov sa páry musia nájsť samé, často vydržia spolu aj celý život. Niektoré druhy kladú ikry na substrát, napr. na plochý kameň, na podnebie kameňa apod. Zospodu kladie ikry napr. princezná – Neolamprologus brichardi. Tento druh je pomerne neznášanlivý voči sebe, takže dominantné páry eliminujú svoju konkurenciu, a potom sa plnou silou pustia do rozmnožovania. Keď začnú, často v pomerne pravidelných intervaloch prinášajú nové generácie. Ich ikry sú slabo ružové, pomerne veľké, počet ikier je 20 – 100. Veľa druhov cichlíd patria medzi tzv. papuľovce (česky tlamovce). Čiže sú to také druhy, ktoré svoje potomstvo uchovávajú vo svojej papuľke, avšak  papuľovce nájdeme aj medzi inými taxónmi, napr. aj medzi druhmi rodu Betta. Ich rodičovský inštinkt je však často dosť slabý, je to samozrejme druhovo špecifické, napr. Neolamprologus brichardi, väčšina amerických cichlíd svoje potomstvo urputne bráni, na rozdiel od napr. malawijských rodov Pseudotropheus, Maylandia, Melanochromis, Labidochromis. Ikry držia poctivo v papuli, nechajú ich stráviť žĺtkový vak, pripravia ich na opustenie ústnej dutiny matky, vypustia ich. Niekedy sa stane, že ich ešte nejaký čas opäť pozbierajú a tento jav sa môže opakovať, no keď už tak nespravia, ich rodičovský inštinkt ide veľmi rýchlo bokom. Samec, v podstate po oplodnení iba chránil samičku, ale teraz svoje mladé väčšinou pokladá za votrelcov, prípadne za spestrenie menu. Samička je na tom podobne, ona sa ale skôr „pomýli“. Najprv si mladé nevšíma, akoby sa dištancovala, no časom sa môže stať, že svoje potomstvo začne prenasledovať.

Typické kaprozúbky (halančíky) nakladú ikry, ktoré v prírode jednoducho neskôr vyschnú. Impulz na vývoj zárodku donesie so sebou až opätovný dážď na začiatku obdobia dažďov. Simulácia tohto procesu je aj základom úspechu pri ich rozmnožovaní v zajatí, v našich nádržiach. Čiže po trení v akváriu je nutné ikry vybrať a umiestniť na suchom mieste. Po druhovo špecifickom čase ikry vyberieme, umiestnime do vhodnej nádrže a zalejeme vodou. Vtedy začne pokračovať reprodukcia až po vyliahnutie mladých rýb. Tieto ryby rastú veľmi rýchlo, pretože jednoročné druhy musia počas krátkej dobe dospieť a sami sa rozmnožovať.

Samičky panciernika Corydoras aeneus zbiera oplodnené ikry a dočasne ich nesie pod prsnými plutvami, ktoré má zložené do tzv. taštičky. Neskôr ich lepí na sklo a na rastliny. Pancierniky sa rozmnožujú v hejnách, patria sem druhy obľubujúce nižšiu teplotu. Známa je pomôcka ku stimulácii – nitenky a každodenné znižovanie hladiny vody a výmena vody za čerstvú studenú vodu, čo simuluje nadchádzajúce obdobie dažďov – obdobie hojnosti. Pancierniky si zväčša vlastné ikry veľmi nevšímajú, odporúča sa však, ich premiestňovať. Samozrejme veľa druhov nie je tak ľahko rozmnožiteľných: Corydoras sterbai, C. panda atď.

Najčastejšie sa v akváriách vyskytujúci prísavník Ancistrus cf. cirrhosus sa rozmnožuje v dutinách, alebo pod kamene. Chovatelia si pomáhajú napr. sklenenou fľašou, novodurovou trubkou apod. Samček si svoju samičku zvyčajne vyberie. Svoje ikry samec do istého času stráži, avšak nemá toľko prostriedkov ako veľké dravé druhy, ani nie je tak húževnatý. Avšak v bežnom spoločenskom akváriu má prísavník šancu sa rozmnožiť a poskytnúť aj potomstvo.

O skalároch – Pterophyllum scalare sa vraví, že vyžadujú tlak vody – vysoký vodný stĺpec. Avšak mal som možnosť vidieť ich odchovávať aj vo veľmi malých nádržiach nie vyšších ako 25 cm. Keďže v domovine sa vytierajú zvyčajne na listy vysoko rastúcich rastlín, môžeme im poskytnúť ako trecí substrát napr. otvorený kus z PET fľaše. Skalár, pokiaľ nakládol ikry, tak ich chráni, aj sa o ne stará, hneď ako sa rozplavávajú mladé, začne ich zvyčajne nemilosrdne požierať. V prírode by sa takto nesprával a stáva sa, že aj v akváriu mladé nepožiera.

Živorodky sú z hľadiska rozmnožovania vhodné pre začiatočníka. Dá sa pre ne pri rozmnožovaní uplatniť vyššie spomínaná pôrodnička, ale aj vlastnými prostriedkami zošité sito. Rozmnožujú sa pri troche snahy veľmi ochotne. Mečovka mexická je takmer vždy voči svojim mladým kanibal, platy sú na tom obdobne, len pávie očká zväčša vlastné potomstvo ušetria. Keď dospejú a začnú sa rozmnožovať, cyklus pôrodov sa opakuje zhruba po 4 – 5 týždňoch ako u väčšiny živorodiek. Gupky a platy môžu mať až 100 mladých, dospelá mečúnka aj 200. Ide o živorodé druhy, takže rodia živé mláďatá, v brušnej časti sa nachádza škvrna plodnosti, ktorá svedčí o pohlavnej zrelosti samičiek. Jedno oplodnenie samcom môže vystačiť aj na 3 – 4 vrhy. Počas dní pred pôrodom sa škvrna zväčšuje a tmavne. Blackmolly – tmavá vypestovaná forma Poecilia shenops je trochu ťažšie odchovateľná rybka, pretože vyžaduje o niečo teplejšiu vodu a nevidno na nej škvrnu plodnosti. U blacmoll pri ich potomstve máme možnosť vidieť presadzovanie sa génov prírodnej povahy, pretože nie všetky mladé budú celé čierne ako pravdepodobne sú rodičia. Ide o to, že blacmolla je vyšľachtená forma, ktorá nie je celkom biologicky ustálená. Dokonca sa môže stať, že niektoré jedince sú v mladšom veku strakaté a neskôr im čierny pigment pribúda natoľko, že celkom zčernejú. Aj pre blackmolly je vhodné sito na ich rozmnožovanie, resp. na ochranu vyliahnutého potomstva pred pažravosťou dospelcov.

Labyrintky žijú obyčajne v preteplených oblastiach, kde sa nachádza veľmi veľa súčastí vo vode: rýb, rastlín, organických zvyškov, driev apod. Dospelé jedince dýchajú atmosférický kyslík. Veľa druhov labyrintiek tvorí penové hniezdo – pri ochrane ikier využijú svoju schopnosť naberať atmosférický vzduch. Penové hniezdo je tvorené čiastočkami vzduchu, ktoré ryby premelú v ústnej dutine. Na vode pláva. To znamená, že hniezdo pre ikry pláva na hladine, nie je vhodné aby v akváriu bolo silné prúdenie vody – to by mohlo poškodiť stavbu penového hniezda. Ako podpora preň slúžia napr. plávajúce rastliny Riccia, Salvinia, Myriophyllum, Lemna apod. Hniezdo obyčajne stavia samec, niektoré druhy alebo jedince je treba po trení z nádrže odloviť, iné nie. Týmto spôsobom sa rozmnožujú guramy, bojovnice, kolizy. O kolizách – Colisa je známe, že ich poter je jeden z najmenších, preto sa odporúča udržiavať hladinu vody počas jeho vývoja pod 10 cm. Sú veľmi náchylné na zmenu teploty a na chlad, preto je vhodné zabezpečiť výborné utesnenie krycím sklom alebo niečím iným, a udržiavanie rovnakej teploty vody, a vzduchu nad hladinou ak medzi krycím sklom a hladinou je nejaký priestor. Filtrovanie by malo byť veľmi slabé alebo žiadne a prúdenie vody minimálne, alebo žiadne. Kritické obdobie je doba tvorby labyrintu. Dochádza k tomu po 50 dni a toto obdobie je kritické, vtedy je vhodné ešte viac zvýšiť obozretnosť, aby sme prípadné straty minimalizovali. Pred rozmnožovaním bojovníc Betta splendens môže v ich správaní dôjsť ku prejavu džentlmenstva. Vtedy sok pri fyziologickej potrebe soka nadýchnuť sa, čaká na to aby mohol pokračovať v súboji. Spoločenské boje samcov sú u bojovní dosť drsné.

Vodné rastliny sa rozmnožujú v akváriách, ale často aj v prírode, hlavne nepohlavne. Vegetatívne rozmnožovanie nastáva rôznymi spôsobmi, napr. odrezkami, poplazmi, odnožami atď. Pohlavný spôsob nie je taký častý ako u ich suchozemských príbuzných. Rastliny často v akváriu nekvitnú a k opeleniu – k začiatku úspešného rozmnoženia dochádza ešte menej často, čo je pochopiteľné aj vzhľadom na priestorové bariéry.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Technika

Osvetlenie akvária

Hits: 26095

Svetlo je podstatnou abiotickou zložkou, ktorou sa musí akvarista v byte zapodievať. Za jeho výdatnej pomoci prebiehajú v akváriu biologické biochemické aj fyzikálne procesy. Keďže v miernom pásme, v ktorom sa nachádzam ja, a asi aj väčšina z vás, kde je dĺžka slnečného svitu od jesene do jari nedostatočná, zabezpečenie umelého osvetlenia je nevyhnutné. Samotné slnečné lúče sú síce primárnym zdrojom energie, avšak nie sú príliš žiaduce v akvaristike. Dôvodom je to, že lúče v prírode nedopadajú mimo hladiny. V umelých nádržiach však dopadajú na bočné steny, čo je často dôvodom rias na čelnom skle aj vo vode. Navyše vodné toky tečú v dolinách, a tie sú neraz zarezané v krajine, v skalách. Z geomorfologického hľadiska sa dá predpokladať, že vodný tok tečie v zvlnenom profile. To znamená, že slnečné lúče ťažšie prenikajú do vody v nich ako u nás v dome či byte. Voda v prírode je okrem toho často znečistená, alebo jednoducho zafarbená.. Aj preto odporúčam mať akvárium v tmavšej časti miestnosti, a svietiť počas dná radšej umelým svetlo. Je len samozrejmé, že slnečného svetla sa celému kompletu pravdepodobne aj tak dostane dosť. Ani rybám by sa asi nepáčilo neustále plávať v tme. Svoju úlohu má aj estetické a funkčné hľadisko, najmä pri pozorovaní života v akváriu. Ryby nedokážu príliš svetlo prijímať očami. Nie do takej miery ako cicavce, alebo hmyz. Je to možno zvláštne, ale evolučne nedosiahli taký stupňa vývoja, ako by sme si asi na prvý pohľad mysleli. Ryby prijímajú svetlo hlavne kožou, celým povrchom tela.

Pri nadbytku svetla v akváriu, vznikajú zelené riasy, pri nedostatku svetla, hnedé riasy. Kedysi sa používali v chovateľstve vôbec žiarovky. Už dávnejšie sa od toho upustilo. Je to vhodné napr. pre plazy do terária, kde tento skvelý vynález slúži skôr ako zdroj tepla, ako svetla. Nájdu prípadne uplatnenie pre rastlinné akvária ak akvarista nemá iný zdroj teplého svetla. Pretože rastliny preferujú skôr teplú zložku farebného spektra, ktorú poskytuje bežná žiarovka. Je to podobné ako u suchozemských rastlín. Chlorofyl je obsiahnutý aj vo vodných rastlinách, len riasy obsahujú iný typ chlorofylu. Suchozemské rastliny majú fotosyntetickú účinnosť iba 1 %, takže je to z ľudského pohľadu, mrhanie energie. Je to zapríčinené špecializáciou enzýmov, chlorofylu a širokopásmovosťou spektra prirodzeného svetla. Žiarovky odovzdávajú akvaristovi energiu tak, že 20 % sa transformuje na svetlo a 80 % na teplo. Tento stav nie je veľmi žiaduci. Akvarista potrebuje z osvetlenia získať svetlo, teplo je nadbytočné. Navyše zabezpečiť dostatočné žiarovkové osvetlenie pre napr. väčšiu nádrž môže byť problém. Problémom je aj to, že žiarovkové svetlo je bodové. Tieto nedostatky však nemajú žiarivky. Ich svetlo sa šíri rovnomernejšie a energiu odovzdáva zhruba v opačnom pomere ako žiarovka – 85% svetlo, 15% teplo. Existujú rôzne odporúčania, pre žiarovky odporúčam 1 – 2 W na 1 l objemu.

Pre žiarivkové trubice – na 1 dm2 plochy dna minimálne 1W, optimálne  1.5 – 2 W pri nádržiach do výšky 50 cm. Tí čo chcú pestovať rastliny môžu použiť ešte vyššie výkony, avšak potom hrozí vysoká koncentrácia rias. Samozrejme, že to nie je len o wattoch. Záleží na svetelnom toku, na tom akej kvality je dané svetlo, či poskytuje teplú bielu, studenú bielu, modré, červené svetlo, atď. Parametre by mali byť uvedené na trubiciach, odporúčam si to riadne pred kúpou preštudovať. Bežne sa používajú trubice, ktorých teplota farby je od 3500 – do 25000 Kelvinov. Pre rastlinné akvárium odporúčam teplejšie farby – pod 5000K. Pre bežného akvaristu 6500 K, pre morského akvaristu nad 9300 K. Použiteľnosť trubíc je často u špeciálnych akvaristických trubíc 0.5 – 0.75 roka. To je veľmi krátka doba. Po nej je dobré trubice vymeniť, ich účinnosť klesá až na 50%. Obyčajnejšie trubice, vydržia účinne oveľa dlhšie. Pri všetkých trubiciach, s ktorými som sa doteraz stretol, bola uvedená životnosť 8 000 – 10 000 hodín. Avšak špeciálne trubice nedosiahnu za 0.5 roka 10 000 svetelných hodín a ich výkonnosť pritom rapídne klesá. Iné trubice pri konci životnosti ešte stále majú 80 – 90 % účinnosť. Preferujem trubice Philips, Osram. V každom prípade je dobré mať poruke nejaké náhradné trubice.

Pre vyššiu životnosť trubíc je ideálne mať medzi vypínačom a štartérom predradník. Svetlo sa bude spínať naraz, a výrazne sa predĺži životnosť trubice. Ako alternatíva ku lineárnym žiarivkám – trubiciam je možné použiť aj kompaktné žiarivky. Tie sú napokon dnes už bežne dostupné v hypermarketoch. Ich účinnosť je samozrejme nižšia. Pre akvária vyššie ako 50 cm sa odporúčam tzv. HQI výbojky. Tie sú schopné účinnejšie presvietiť vyšší vodný stĺpec ako žiarivky. Pre to, aby naša nádrž prosperovala je ideálne mať pravidelné, resp. objektívne kontrolovateľné spínanie svetla. Je to lepšie riešenie ako sa spoliehať na ľudský faktor. Komplety s rastlinami by mali mať dostatok svetla počas dňa 12-14 hodín,. Predstava, že stačí poskytovať prosperujúcemu akváriu svetlo iba večer je mylná. Vodné rastliny sú skôr schopné prispôsobiť sa slabému zdroju osvetlenia ako jeho nedostatočnej dĺžke. Pre optimálne zabezpečenie pravidelnému svetelného režimu sú ideálne spínacie hodiny. Pravidelnosť režimu vplýva výrazne aj na aktivitu a celkové správanie rýb. Niektoré ryby dokonca začnú inak plávať. Je to známe napr. o neónkach. Ak im poskytneme bočné svetlo, ktoré nedopadá zvrchu, tak sa stane, že neónky začnú úplne mimovoľne plávať šikmo. Ako by sa im naklonila zem – snažia ja plávať kolmo na smer dopadajúcich lúčov. Napr. živorodky veľmi rýchlo „ožívajú“ po zasvietení po predchádzajúcej „tme“, cichlidám sa narúša biorytmus a oveľa dlhšie im trvá, než ich „presvedčím“ aby sa aspoň trochu rozplávali. Druhá strana mince je zase fakt, že pri tme nie sú také „slepé“. Napokon sami dobre vieme, že tma a svetlo vplýva výrazne aj na človeka. Problémom je, že spínacie hodiny trpia na vysokú indukčnú záťaž. Najpoužívanejšie žiarivkové trubice majú vysokú indukčnú záťaž, napriek relatívne nízkemu odberu prúdu. Preto odporúčam mechanické spínacie hodiny, alebo preverené digitálne. Mám skúsenosť, že digitálne spínacie hodiny sa často resetovali.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Príroda, Ryby, Živočíchy

Správanie rýb

Hits: 31046

Správanie rýb môže každý z nás pozorovať. Svojím správaním vlastne ryby s nami komunikujú. Keďže nedokážeme zachytiť ich prípadné zvukové prejavy, nemáme inú možnosť. Ak sa niečo dozvieme o ich správaní, budeme vedieť im lepšie pomôcť, pomôže nám to v odhade ich kondície, vo fyziologických potrebách apod. Preto sa posnažím predostrieť vám zopár svojich postrehov. Celkové správanie rýb je druhovo špecifické, napr. labyrintky sú za bežných podmienok pokojné, tetrovité sú často hejnové, spoločenské typy. Niektoré ryby svoj životný priestor nachádzajú v rôznych častiach vodného stĺpca. Sumčeky obývajú prevažne dno, tetry plávajú v strede akvária, dánia v hornej časti, mrenky prakticky v celom vodnom stĺpci. Ryby sa z času na čas otierajú o pevný podklad. V prípade, že túto aktivitu zvýšia, zrejme nepôjde o sociálne správanie, ale o vznikajúcu, prípadne už jestvujúcu plesňovú alebo inú nákazu napádajúcu povrch tela.

V prípade, že máme v nádrži príliš malý počet rýb, môžu sa správať vyľakane a bojazlivo. Situácia závisí od stavby akvária – dekorácie, rozmiestnenia rastlín, ich veľkosti, morfológie, veľkosti akvária, no samozrejme aj od okolitých rýb. V takom prípade je zrejme vhodné zasiahnuť, zvýšiť počet úkrytov (niekedy ale aj znížiť, alebo zmeniť), nechať viac zarásť nádrž, prípadne šetrnejšie zapínať osvetlenie, znížiť tok filtra, vzduchovania, alebo jednoducho zvýšiť počet rýb v akváriu. Pozor však, niektoré druhy rýb sú vyslovenie bojazlivé, prípadne sa vyznačujú viac-menej nočným životom – napr. viaceré druhy sumcovitých.

Ryby aj rastliny reagujú na svetlo viac-menej pozitívne. Rastliny fotosyntetizujú a dýchajú, prípadne sa obracajú za svetlom atď. Ryby počas dostatku svetla intenzívne plávajú, vykonávajú väčšinu aktivít. Svetelné šoky neznášajú, preto niektorí akvaristi používajú stmievače – takýmto spôsobom zmierňujú prípadný náhly prísun svetla. Imituje sa tým východ a západ slnka. Každopádne pomôže, ak umelé osvetlenie zapneme ešte pre zotmením. Horší prípad totiž je náhly prísun svetla, ako jeho náhly nedostatok. Pomôže aj to, ak najprv zapneme stolnú lampu mimo akvária (slabší zdroj svetla), prípadne luster, a nakoniec samotné svetlo nad akváriom. Na náhly nárast svetla reagujú ryby podráždene – prudko začnú plávať, niektoré druhy sa snažia vyskočiť, vtedy môže dôjsť k úrazu spôsobeného dekoráciou. Ryby nie sú síce schopné zatvoriť oči, ale v noci spia. Zjavne to závisí na množstve svetla – oveľa viac ako na zachovaní prirodzeného striedania napr. 12 hodinového cyklu. Čiže, tým že svietime viac než je prirodzené, resp. nepravidelne, ryby unavujeme, pretože ich nútime nespať. Drvivá väčšina druhov mení v noci aj svoje sfarbenie – stráca sa kontrast, farebnosť, celkovo obyčajne ryba stmavne.

Je zaujímavé ako sa ryby budia. Je známe, že mnohé druhy sa skoro ráno trú. Niektoré druhy sa zobúdzajú veľmi rýchlo, iné naopak veľmi ťažko. Ľahko to môžeme vypozorovať počas noci, keď zrazu zasvietime. Živorodky, tetry, mrenky nám zakrátko potom ožijú, pričom skalárom, ostatným cichlidám prebúdzanie bude trvať oveľa dlhšie – akoby neochotne. Správanie rýb ovplyvňuje aj ročné obdobie. My to len veľmi ťažko vieme napodobniť. V prírode často dochádza k rozmnožovaniu na konci obdobia sucha, ryby sa často vyvíjajú počas prvých dní dažďového obdobia. Pre väčšinu druhov je najprirodzenejšia doba na trenie v zajatí jar. Vtedy je aj ich hormonálna aktivita pohlavných funkcií na najvyššej úrovni. Treba si uvedomiť, že druhy, ktoré chováme sú z tropických a subtropických oblastí, kde nie sú ročné obdobia ako u nás. Preto, ak chceme byť dôsledný, dbajme na túto skutočnosť.

V prírode je častá promiskuita, niektoré druhy sú však verné – tvoria páry na celý život. Tento jav je častý u amerických cichlíd. Počas obdobia párenia, ktoré môže byť časovo ohraničené, ale nemusí sa ryby samozrejme správajú inak. Často menia aj svoje sfarbenie. V tomto období je jasnejšie, krajšie, najmä samec sa snaží ukázať pred samičkou v plnej kráse. Napr. samce gupiek Poecilia reticulata prenasledujú samičky často hodiny a hodiny. Každopádne správanie počas párenia, a snažiace sa o získanie priazne je sprevádzané zníženou obozretnosťou voči nebezpečenstvu, samce sú často krát akoby v tranze, trepú celým telom, najmä plutvami, neustále získavajú vhodnejší pozíciu pre oči vyhliadnutej samičky, resp. pre viacero samíc. Doslova sa predbiehajú v predvádzaní, na obdiv vystavujú čo najviac. Samotný rozmnožovací akt takisto prebieha rôzne. Napr. samička po neustálom prenasledovaní vypúšťa ikry do voľnej vody a samec reaguje vylučovaním spermií rovnako do voľného priestoru. Ikry môžu ryby lepiť na listy, na kamene, do vrchnú stranu kvetináča zospodu, fantázií sa medze nekladú. Avšak vrátim sa k správaniu – niektoré druhy sa pred vypustením pohlavných buniek priblížia k sebe, bruškami sa dotknú a vtedy nastane prudké trhnutie, počas ktorého dôjde k oplodneniu. Alebo samček prehodí časť svojho tela cez samičku, nastane prudké trhnutie a situácia je podobná.

Pri rozmnožovaní papuľovcov pozorujeme z nášho pohľadu orálny sex. Samička pri ňom vypúšťa ikry, samec vypúšťa spermie, obaja tieto produkty naberajú do úst, samec ich napokon obyčajne prenechá samičke. Pomenovaním papuľovce sa označujú druhy, ktoré držia svoje potomstvo v ústnej dutine – v papuľke. Nepatria sem len cichlidy, ale aj niektoré bojovnice. Zaujímavé správanie – prejav džentlmenstva pozorujeme u bojovníc, o ktorých je známe, že samce zvádzajú neľútostné boje. Avšak bojovnica pomocou labyrintu dýcha atmosférický kyslík, a keď počas takéhoto boja naňho doľahne biologická potreba, boj na chvíľu utíchne a sok úplne akceptuje svojho protivníka, keď sa ide na hladinu nadýchnuť. Potom boj pokračuje.

Drvivá väčšina druhov rýb sa nestará o svoje potomstvo po akte oplodnenia. No z druhov, ktoré tak činia, väčšinou sa v prvej fáze stará o potomstvo samička, neskôr preberá zodpovednosť skôr samica. Avšak často sa pri afrických papuľovcoch stane, že rodičovský inštinkt im vydrží len počas doby, kým ma samička mladé v papuli, najmä pri malawských druhoch. Tanganické cichlidy a predovšetkým americké cichlidy majú vyššiu potrebu po odchovaní potomstva. Často svoje mladé držia v papuli, niekedy ich vypustia a znovu naberú, jednak ich učia prežiť, jednak tak robia, dokiaľ ich vládzu vôbec udržať. Názorným príkladom je rod Neolamprologus, ktorý urputne bráni svoje potomstvo voči votrelcom. Neuveriteľne bojovne sa dokáže správať voči neškodným prísavníkom. Zaujímavým správaním pri ochrane vlastného potomstva pri princeznách (Neolamprologus brichardi). U nich je známe, že svoje potomstvo dokážu nielen úspešne brániť, ale dokonca starší potomkovia pomáhajú niekedy brániť mladšie potomstvo. Sám som bol neraz svedkom pomerne komického javu, kedy 0.5 cm jedince spomínanej Neolamprologus brichardi zastrašovali 10 – 20 cm jedince iných druhov, čím pomáhali najmä rodičom chrániť ešte menšie druhy. Tento jav nepozorujem, keď chovám princezny v samostatnej nádrži. Avšak aj v nej pozorujem jav, ktorý popisujem na inom mieste. Keď totiž princezny dospejú, dokážu sa až fyzicky likvidovať veľmi úspešne.

Ak si kladiete logickú otázku, prečo mečovky, platy, tetry, aj cichlidy si často svoje potomstvo požierajú a následne sa znovu vrhajú do rozmnožovania, tak vedzte že je tomu tak pretože akvárium poskytuje iba malý životný priestor. Keď porodí živorodka v prírode, alebo keď sa vypudia ikry, resp. rozpláva plôdik, vo vodnom toku, v jazere je dostatok priestoru na to, aby sa ikry, ryby v tom objeme stratili – zachránili. V akváriu sú ich možnosti obmedzené.

Rivalita medzi rybami existuje. Väčšinou sa jedná o vnútrodruhovú, ale nie je neznáma ani medzidruhová. Jestvujú medzi rybami neznášanlivé druhy, ktoré neznesú pri sebe v akváriu nikoho. Všeobecne sa za takéto považujú mäsožravé pirane. Na samotné pirane je v ich domovine vyvíjaný tiež predačný tlak. Domáci majú väčší rešpekt pred inými druhmi ako sú pirane. Aj v akváriu sú ale druhy, s ktorými sú schopné pirane existovať za určitých podmienok. V prvom rade nesmú byť hladné, z čoho vyplýva že sa rozhodujú podľa dostupnosti potravy, ak jej majú dostatok, dokážu nažívať s bežnými druhmi rýb. Vhodné sú napr. Astronotusy, Hemichromisy. Náznaky rivality, konkurencie môžeme vidieť aj pri mierumilovných druhoch. Často sa snáď aj z komerčných dôvodov označujú niektoré druhy za druhy takzvane spoločenské – myslí sa tým, že ich bojovnosť medzi sebou je minimálna. Zaradil by som sem napr. dánia, kardinálky, neónky, gupky, mečovky, blackmolly, guramy. Iné druhy sú viac neznášanlivé, iné menej. Ako som spomínal na inom mieste – napr. niektoré americké cichlidy sú neznášanlivé voči všetkým, aj voči svojmu druhu, aj voči iným druhom. Naopak u veľa afrických cichlíd sa rivalita prejavuje najmä v rámci jedného druhu. Typickým príkladom sú Tropheusy.. Niekedy sa však stane, že samca niektorého druhu si vezmú ostatné druhy na paškál viaceré jedince a tento jedinec má, ak si to nevšimneme, zrejme zrátané. Napokon ak nejaká ryba dostane týmto spôsobom zabrať, je možné že sa stane apatickou – až do takej miery, že ďalšie útoky rezignovane znáša – vlastne čaká na smrť ubitím – nedokáže sa brániť. Boje medzi sebou zvádzajú ryby o potomstvo, o potravu, o priestor atď. Prejavy sú rôzne, od miernych až po surové nekompromisné. Takéto správanie je závislé aj od veku, čím sú ryby staršie, tým tolerujú menej. Napr. Neolamprologus brichardi je druh, ktorý je priam rodinným vzorom v mladom veku, no ako mladé princezné dospievajú, začnú sa u nich prejavovať nevraživosť. Doslova likvidačné správanie.

Na to, aby sa agresivita medzi jedincami znížila, je vhodné zvýšenie množstva úkrytov. Pre africké cichlidy platí, že agresivitu napr. rodov Tropheus, Pseudotropheus eliminuje väčšie množstvo jedincov rovnakého druhu. Toto množstvo však musí byť dostatočné, pretože inak je možné, že docielime opak. Pre Tropheusy je odporúčaný minimálny počet, desať chovaných jedincov v jednom akváriu. Dôležitý je aj pomer pohlaví, odporúčaný je v tomto prípade tri samce ku siedmim samiciam. Pre mbuna cichlidy odporúčam kombináciu jeden samce na dve – tri samice. V prípade nedostatku priestoru hrozí najmä u niektorých väčších druhov prílišná agresivita – kombinácia dvoch samcov akar modrých s jednou samicou je v malom priestore nežiaduca, podobne ako kombinácia dvoch samíc akar a jedného samca. Napr. aj na prvý pohľad mierumilovné samce mečovky mexickej, dokážu medzi sebou vytvárať prísnu hierarchiu, v ktorej prípadné slabšie jedince sú utláčané. U niektorých druhov existuje sociálna hierarchia, kde je pánom dominantný samec, prípadne dominantná samica. U druhov, kde je silný prejav vonkajšieho pohlavného dimorfizmu, môže napriek tomu vyvolať fakt, že samce sú často sfarbené ako samice. Ak však dominantný samec prestane existovať v prítomnosti predtým recesívnych samcov, môže sa stať, že naraz sa zrazu sfarbí aj niekoľko ďalších samcov. Situácia sa môže neskôr zopakovať, keď si opäť vybojuje nejaký samec výsadnú dominanciu, a „nedovolí“ ostatným samcom byť vyfarbenými ako samce. Pri rozmnožovaní sa stáva, že dominantný samec sa trie s niekoľkými samicami, no ostatné samce ostávajú bokom.

Teritorialitou sa prejavuje aj u rýb. Teritorialita je jav, kedy organizmus sa viac zaujíma o určitý životný priestor, ktorý prípadne často háji. Teritorialita sa často prejaví veľmi negatívne aj v akváriu, kde je často málo priestoru. Pre uzavretý priestor to môže skončiť tragicky. Značnou teritorialitou sa prejavujú skôr druhy veľkých jazier a mohutných tokov, často cichlidy. Svoje vybrané teritórium dokážu brániť veľmi vehementne. Veľkosť teritória závisí aj od konkurencie iných jedincov, môže zaberať jeden kameň, jednu ulitu, ale aj celé akvárium. Ak sa nejakému jedincovi podarí obsadiť teritórium, je vo veľkej výhode. Všeobecne sa dá povedať, že jedince pridané do spoločenstva akvária neskôr si ťažšie nachádzajú svoje miesto, a to aj v prípade že sú silné. Ak chceme teritórium narušiť, stačí často zmeniť stavebné prvky v akváriu – dekoráciu, presadiť rastliny, premiestniť techniku. Často stačí presunúť kameň, pridať nový kameň, to závisí od konkrétneho prípadu. Aj malá zmena často celkom zmení správanie, čo vlastne dokazuje silnú teritorialitu rýb. Samozrejme niektoré druhy sa takto prejavujú menej, alebo vôbec, iné viac. Bojovnice, resp. samce bojovníc Betta splendens si svoje nároky obhajujú veľmi vehementne. V nádrži, kde nie je pre viac samcov dostatok životného priestoru nie je miesto pre viac samcov. Na to aby kondícia našich bojovníc bola čo najlepšia, aby plutvy krásne vynikali, alebo na to aby sme mohli pozorovať správanie sa bojovníc, vezmime zrkadlo a nastavme ho samcovi bojovnice. Tento bude hroziť svojmu domnelému sokovi, aj naňho zrejme zaútočí.

Úloha učenia nie je u rýb až tak vyvinutá ako u cicavcov, prípadne u vtákov, ale existuje. Ryby napodobňujú staršie jedince. Počas životného cyklu rýb sa prejavujú aj nacvičovaním rôznych situácií – súbojov, rozmnožovacieho správania. Svoju úlohu iste hrá inštinkt. Ryby nám dokážu predviesť aj svoje geneticky vpečatené rituály, ktorými sa snažia zaliečať svojim partnerom, alebo v ktorých predvádzajú svoju silu pre sokom. Tieto prejavy sú najsilnejšie u druhov, ktorých sociálne správanie je výraznejšie. Dodnes sa nevie dostatočne vysvetliť, ako sa dokážu napr. neónky červené v jedinom momente “ dohodnúť“ a zmeniť smer plávania. Napokon aj mnohé morské druhy žijúce v skupinách.

Drvivá väčšina druhov úplne samozrejme reaguje pri prenose v sieťke veľmi negatívne. Je to úplne pochopiteľné, z ich pohľadu im ide o život. No ak rybám poskytneme oporu v podobu našej ruky, dokážu sa skôr upokojiť. Možno ste si niekedy všimli ako chovateľ chytá ryby lyžičkou, alebo rukou. Pre rybu je to v každom prípade tolerantnejšie. Zrejme nereagujú len na samotnú mechanickú podporu, ale snáď aj na teplo ľudskej ruky, možno aj na iné fyzikálne, možno aj chemické vlastnosti takéhoto prenosu. Veľakrát som takto prenášal najmä samičky afrických cichlíd.

Niektoré druhy správania

Hejnovitosť – mnoho druhov rýb sa vyznačuje takýmto sociálnym správaním. Iste ste v televízii videli ako sa obrovské kvantá rýb zoskupujú a v priebehu okamihu reagujú – menia smer. V malom merítku to môžeme pozorovať aj v našom akváriu. Najmä ak chováte nejaké tetrovité ryby, napr. pravé neónky, aj tetry neónové sú typické hejnové druhy. Tento jav sa stupňuje s početnosťou spoločenstva – 5 neóniek sa bude chovať inak, ako 200 jedincov.

Samostatnosť – druhy rýb, ktoré žijú viac-menej samostatne, prípadne v pároch. Takýchto druhov je najviac. Úzko to súvisí s teritorialitou.

Ukrývanie – počas svojich bežných chovateľských činností som mal možnosť porovnať rôzne správanie rýb pri tak bežnom úkone ako je chytanie rýb sieťkou. Väčšina druhov rýb ak vložíme do vody sieťku sa správa pomerne vystrašene a zbrklo. Len málo druhov svoj útek vykonáva cieľavedomejšie. V týchto situáciách sa občas stane, že nám ryby vyskakujú z akvária. Iným prípadom je správanie sa mbuna cichlíd. Sú to druhy, ktoré žijú v skalách afrického jazera Malawi. Tieto sa snažia schovať do svojho prirodzeného prostredia – do skál. Ostatné ryby majú tendenciu sa schovať maximálne za filter, ale mbuna cichlidy sa schovajú šikovnejšie. Dokážu sa schovať pod pomerne malý kameň. Vy tesne okolo nich neustále prechádzate, ale ryba, ktorá je pod svojím úkrytom pomerne pokojne čaká. Ak má priestor a nik ju neatakuje, čaká na odoznenie obavy – na vytiahnutie sieťky. Toto správanie je často zreteľné aj v predajni. Považujem to za prejav inteligencie. Možno sa už aj vám stalo, že ste sa snažili chytiť podobne rybu v nádrži plnej úkrytov a po hodine ste to vzdali. Inak reagujú ryby aj na farbu sieťky. Bežne sa používajú sieťky zelené, biele a čierne. Za najvhodnejšie považujem sieťky zelené. Biele a čierne sú príliš kontrastné. No aj na takto sfarbené sieťky si dokážu ryby zvyknúť. Ak však nie sú na napr. bielu sieťku zvyknuté, je pravdepodobné, že sa tejto výraznejšej sieťky budú báť viac.

 

Use Facebook to Comment on this Post