Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Mestá, Mestá, Česko, Južná Morava, Moravské mestá, Fotografie

Blansko – brána Moravského krasu

Hits: 339

Blansko je okresné mesto v Juhomoravskom kraji v Českej republike, ležiace približne 19 km severne od Brna, v údolí Svitavy (Wikipedia). Blansko sa nachádza v Drahanskej vrchovine. Východná časť územia mesta leží v Chránenej krajinnej oblasti Moravský (Wikipedia). K 1. januáru 2024 malo mesto približne 20 185 obyvateľov (blansko.cz).

Mesto je často označované ako „Brána Moravského krasu“ vďaka svojej polohe v blízkosti unikátnych krasových javov, ako sú priepasť Macocha a Punkva (Blansko). Prvá písomná zmienka o Blansku pochádza z roku 1136, keď bolo predmetom sporu medzi olomouckým biskupom Jindřichom Zdíkom a kniežaťom Vratislavom z Brna o právo postaviť kostol v obci . Pôvodná osada sa nachádzala na pravom brehu Svitavy, dnes známa ako Staré Blansko. Koncom 14. storočia začala na ľavom brehu rieky vznikať nová osada, Nové Blansko, ktorá sa neskôr stala jadrom moderného mesta. Obe časti sa administratívne a ekonomicky zlúčili v roku 1526. V 16. storočí, počas vlády rodu Žalkovských zo Žalkovic, bolo Blansko povýšené na trhové mestečko a gotická pevnosť bola prestavaná na renesančný zámok. V roku 1698 získala panstvo rodina Gellhornovcov, ktorá tu založila prvú hutu a železiareň. V roku 1766 Blansko odkúpil rod Salm-Reifferscheidt, ktorý ho vlastnil až do roku 1945. V prvej polovici 19. storočia železiarne prosperovali a došlo k rozvoju výroby umeleckej liatiny. V roku 1849 bola otvorená železničná trať z Brna do Českej Třebovej, čo prispelo k ďalšiemu rozvoju mesta. V roku 1905 udelil František Jozef I. Blansku štatút mesta (blansko.cz). 

Medzi významné v Blansku patrí zámok Blansko, ktorý bol pôvodne gotickou pevnosťou a neskôr prestavaný na renesančný zámok. V súčasnosti slúži ako múzeum s expozíciou umeleckej liatiny. Ďalšou zaujímavosťou je drevený kostolík svätej Paraskievy, prenesený sem z Podkarpatskej Rusi v roku 1936 (blansko.cz). Konkrétnym jeho domovon bolo Nižné Selište. Prenesenie ho zachránilo pred istou skazou (Informačná tabuľa). Kostol svätého Martina ponúka možnosť výstupu na vežu s vyhliadkou na celé mesto a okolie (blansko.cz). Blansko je východiskovým bodom pre návštevy Moravského krasu, ktorý ponúka množstvo turistických a cyklistických trás. Mesto disponuje kvalitnou športovou infraštruktúrou, vrátane krytého a vonkajšieho plaveckého bazéna, zimného štadióna, tenisových a volejbalových kurtov či bowlingovej haly. Blansko je známe svojou priemyselnou tradíciou, najmä v oblasti strojárstva a hutníctva (Blanensko). Technická pamiatka Klamova huť sa nachádza na úzkom ostrove medzi korytom rieky Svitava a umelým násypom pri železničnej trati – Česká Třebová. Zachovala sa prízemný objekt bez vysokej pece, predstavuje typickú priemyselnú architektúru polovice 19. storočia. Huta Paulinka patrila medzi tzv. salmovské železiarne, od konca 19. storočia fungovala ako zlievareň. Pomenovanie získala podľa manželky majiteľa panstva K. J. Salma, kňažnej Pauliny z Auerspergu (Informačná tabuľa).

V Blansku je prezentovaná tzv. Stanica Európske železa. Projekt Cesta železa Moravským krasom je súčasťou európskeho projektu. Zámerom je propagovať dôležité lokality európskeho železiarstva v minulosti. V Blansku sa začiatky systematického záujmu hutníctva datujú od konca 8. storočia. Do rudonosnej strednej časti Moravského krasu vstúpili prospektori, baníci, hutníci, kováči, uhliari (Informačná tabuľa).


Blansko is a district town in the South Moravian Region of the Czech Republic, located approximately 19 km north of Brno, in the valley of the Svitava River (Wikipedia). Blansko is situated in the Drahanská Highlands. The eastern part of the town’s territory lies within the Moravian Karst Protected Landscape Area (Wikipedia). As of January 1, 2024, the town had approximately 20,185 inhabitants (blansko.cz).

The town is often referred to as the „Gateway to the Moravian Karst“ due to its proximity to unique karst phenomena, such as the Macocha Abyss and the Punkva Caves (Blansko). The first written mention of Blansko dates back to 1136 when it was the subject of a dispute between Olomouc Bishop Jindřich Zdík and Prince Vratislav of Brno over the right to build a church in the village. The original settlement was located on the right bank of the Svitava River, now known as Old Blansko. By the late 14th century, a new settlement, New Blansko, began to emerge on the left bank of the river, later becoming the core of the modern town. The two parts were administratively and economically united in 1526. In the 16th century, under the rule of the Žalkovský family of Žalkovice, Blansko was elevated to a market town, and the Gothic fortress was rebuilt into a Renaissance chateau. In 1698, the estate was acquired by the Gellhorn family, who established the first foundry and ironworks here. In 1766, Blansko was purchased by the Salm-Reifferscheidt family, who owned it until 1945. In the first half of the 19th century, the ironworks prospered, and the production of artistic cast iron flourished. In 1849, the railway line from Brno to Česká Třebová was opened, contributing to the town’s further development. In 1905, Emperor Franz Joseph I granted Blansko town status (blansko.cz).

Notable landmarks in Blansko include the Blansko Chateau, originally a Gothic fortress later rebuilt into a Renaissance chateau. It now serves as a museum featuring an exhibition of artistic cast iron. Another attraction is the wooden Church of St. Parascheva, relocated here from Subcarpathian Ruthenia in 1936 (blansko.cz). Its original home was Nižné Selište, and the relocation saved it from inevitable decay (information board). The Church of St. offers visitors the opportunity to climb its tower for views of the town and surrounding area (blansko.cz). Blansko serves as a starting point for visits to the Moravian Karst, which offers numerous hiking and cycling trails. The town has excellent sports facilities, including indoor and outdoor swimming pools, an ice rink, tennis and volleyball courts, and a bowling hall. Blansko is known for its industrial tradition, particularly in engineering and metallurgy (Blanensko).

The Klam Ironworks is an industrial monument located on a narrow island between the Svitava River and an artificial embankment near the Brno-Česká Třebová railway line. The preserved ground-level structure, without a blast furnace, represents typical 19th-century industrial architecture. The Paulinka Ironworks was part of the so-called Salm ironworks and functioned as a foundry from the late 19th century. It was named after Princess Paulina of Auersperg, the wife of the estate owner K. J. Salm (information board).

Blansko also features the „Station of the European Iron Route.“ The project „Iron Route through the Moravian Karst“ is part of a European initiative aiming to promote significant historical ironworking sites. In Blansko, the systematic interest in metallurgy dates back to the late 8th century, when prospectors, miners, metallurgists, blacksmiths, and charcoal burners entered the ore-rich central part of the Moravian Karst (information board).


Blansko je okresní město v Jihomoravském kraji v České republice, ležící přibližně 19 km severně od Brna, v údolí řeky Svitavy (Wikipedia). Blansko se nachází v Drahanské vrchovině. Východní část území města leží v Chráněné krajinné oblasti Moravský kras (Wikipedia). K 1. lednu 2024 mělo město přibližně 20 185 obyvatel (blansko.cz).

Město je často označováno jako „Brána Moravského krasu“ díky své poloze v blízkosti unikátních krasových jevů, jako jsou propast Macocha a Punkevní jeskyně (Blansko). První písemná zmínka o Blansku pochází z roku 1136, kdy bylo předmětem sporu mezi olomouckým biskupem Jindřichem Zdíkem a knížetem Vratislavem z Brna o právo postavit kostel v obci. Původní osada se nacházela na pravém břehu Svitavy, dnes známá jako Staré Blansko. Koncem 14. století začala na levém břehu řeky vznikat nová osada, Nové Blansko, která se později stala jádrem moderního města. Obě části byly administrativně a ekonomicky sloučeny v roce 1526. V 16. století, za vlády rodu Žalkovských ze Žalkovic, bylo Blansko povýšeno na trhové městečko a gotická tvrz byla přestavěna na renesanční zámek. V roce 1698 získala panství rodina Gellhornů, která zde založila první huť a železárnu. V roce 1766 Blansko odkoupil rod Salm-Reifferscheidt, který ho vlastnil až do roku 1945. V první polovině 19. století železárny prosperovaly a rozvinula se výroba umělecké litiny. V roce 1849 byla otevřena železniční trať z Brna do České Třebové, což přispělo k dalšímu rozvoji města. V roce 1905 udělil František Josef I. Blansku statut města (blansko.cz).

K významným památkám Blanska patří zámek Blansko, původně gotická tvrz přestavěná na renesanční zámek, dnes sloužící jako muzeum s expozicí umělecké litiny. Další zajímavostí je dřevěný kostelík svaté Paraskivy, přenesený sem z Podkarpatské Rusi v roce 1936 (blansko.cz). Jeho původním domovem bylo Nižné Seliště a přenesení ho zachránilo před jistou zkázou (informační tabule). Kostel svatého Martina nabízí možnost výstupu na věž s vyhlídkou na celé město a okolí (blansko.cz). Blansko je výchozím bodem pro návštěvy Moravského krasu, který nabízí množství turistických a cyklistických tras. Město disponuje kvalitní sportovní infrastrukturou, včetně krytého a venkovního bazénu, zimního stadionu, tenisových a volejbalových kurtů nebo bowlingové haly. Blansko je známé svou průmyslovou tradicí, zejména v oblasti strojírenství a hutnictví (Blanensko).

Technická památka Klamova huť se nachází na úzkém ostrově mezi korytem řeky Svitavy a umělým náspem při železniční trati Brno – Česká Třebová. Dochoval se přízemní objekt bez vysoké pece, představující typickou průmyslovou architekturu poloviny 19. století. Huť Paulinka patřila mezi tzv. salmovské železárny a od konce 19. století fungovala jako slévárna. Jméno získala podle manželky majitele panství K. J. Salma, kněžny Pauliny z Auerspergu (Informační tabule).

V Blansku je prezentována tzv. Stanice Evropské cesty železa. Projekt Cesta železa Moravským krasem je součástí evropského projektu. Cílem je propagovat důležité lokality evropského hutnictví v minulosti. V Blansku se počátky systematického zájmu o hutnictví datují od konce 8. století, kdy do rudonosné střední části Moravského krasu vstoupili prospektoři, horníci, hutníci, kováři a uhlíři (Informační tabule).


Krajina, Zahraničie, Obce, Moravské obce, Česko, Severná Morava, Fotografie

Rajnochovice – obec lesa aj valašskej katedrály

Hits: 684

Rajnochovice sú turistickým centrom Hostýnskych vrchov. Obec je pestrá, prevažne zalesnená z mnohými pasienkami, ktoré sú dedičstvom osídľovania. V lete tu je trojnásobné množstvo obyvateľov, nachádza sa tu viac ako 550 rekreačných chát a objektov (rajnochovice.cz). Rajnochovice vznikli z niekoľkých osád: Polom, Hodonovice, Černá ves, Kateřinice, Košov a iné, v ktorých žili drevári, uhliari, pastieri, roľníci, strechári. V roku 1640 sa narodil bača Rajnoch, slúžil na kelčskom panstve. 8. máj 1721 je dátum založenia Rajnochovíc. Historická názov je Zálhotí. V okolí Hostýna vznikali huty a , na území dnešnej obce bola postavená vysoká pec a mlyn. V roku 1775 v Rajnochoviciach žilo 1775 obyvateľov (rajnochovice.cz). 

Neďaleko od dnešného cintorína stál v minulosti drevený kostolík svätej Anny, zrejme z 12. storočia. Vedľa dal kardinál Wolfgang z Schrattenbachů postaviť chrám Narodenia Panny Márie a svätej Anny v rokoch 1711 – 1716. Je nazývaný „valašskou katedrálou“, funguje ako pútnické miesto, každoročne sa tu koná púť (rajnochovice.cz).

V roku 1775 bolo v Rajnochoviciach päť vodných píl a dva mlyny. Koncom 19. storočia 7 mlynov. V súčasnosti sú tu dve píly (rajnochovice.cz). V rokoch 1904 až 1906 bola v Rajnochoviciach vybudovaná úzkokoľajná lesná železnica za účelom zvážania dreva k píle. Vozne mali nosnosť 6000 kg. Súčasťou boli dva osobné vozne pre výlety panstva. Po jej likvidácii v roku 1925 ostala dodnes malebná lesná cesta „štreka“ (rajnochovice.cz).

Najväčším bohatstvom obce boli vždy a sú . sa z lesov v minulosti nezvážalo, ale splavovalo. Pre zvýšenie toku sa vybudovali malé priehrady, tzv. „klauzy“. Klauza na Rosošence sa zachovala dodnes. Splavovanie trvalo 10 až 14 dní (rajnochovice.cz). Rajnochovice sú známe aj výrobou rázovitej „rajnochovskej keramiky“ – toufar. ktorá sa tvorila v 19. storočí (rajnochovice.cz).


Rajnochovice is a tourist center of the Hostýn Hills. The village is diverse, predominantly forested with many meadows, which are a legacy of settlement. In the summer, the population triples, and there are more than 550 recreational cottages and facilities (rajnochovice.cz). Rajnochovice originated from several settlements: Polom, Hodonovice, Černá Ves, Kateřinice, Košov, and others, where woodcutters, charcoal burners, shepherds, farmers, and roofers lived. In 1640, the shepherd Mikuláš Rajnoch was born, who served in the Kelč estate. May 8, 1721, is the date of the founding of Rajnochovice. The historical name of the village is Zálhotí. Ironworks and mills were established near Hostýn, and a blast furnace and mill were built in the territory of today’s village. In 1775, there were 1,775 inhabitants in Rajnochovice (rajnochovice.cz).

Not far from the current cemetery stood a wooden church of St. Anne in the past, probably from the 12th century. Next to it, Cardinal Wolfgang of Schrattenbach had the Church of the Nativity of the Virgin Mary and St. Anne built between 1711 and 1716. It is called the „Valassian Cathedral“ and serves as a pilgrimage site, hosting an annual pilgrimage (rajnochovice.cz).

In 1775, there were five water sawmills and two mills in Rajnochovice. By the end of the 19th century, there were seven mills. Currently, there are two sawmills (rajnochovice.cz). From 1904 to 1906, a narrow-gauge forest railway was built in Rajnochovice for transporting timber to the sawmill. The wagons had a capacity of 6000 kg. It included two passenger wagons for estate excursions. After its liquidation in 1925, the picturesque forest road „štreka“ remained to this day (rajnochovice.cz).

The greatest wealth of the village has always been and remains the forests. Wood from the forests was not transported but floated. Small dams, called „klauzy,“ were built to increase the water flow. The klauza at Rosošenka has been preserved to this day. Floating lasted 10 to 14 days (rajnochovice.cz). Rajnochovice are also known for the production of distinctive „Rajnochovice ceramics“ – toufar, which was created in the 19th century (rajnochovice.cz).


Rajnochovice jsou turistickým centrem Hostýnských vrchů. Obec je pestrou, převážně zalesněnou s mnoha pastvinami, které jsou dědictvím osídlení. V létě zde žije trojnásobek obyvatelstva, a nachází se zde více než 550 rekreačních chat a objektů. Rajnochovice vznikly z několika osad: Polom, Hodonovice, Černá ves, Kateřinice, Košov a další, kde žili dřevorubci, uhlíři, pastevci, rolníci, šindeláři. V roce 1640 se narodil bača Mikuláš Rajnoch, sloužil na kelčském panství. 8. května 1721 je datem založení Rajnochovic. Historický název obce je Zálhotí. V okolí Hostýna vznikaly hutě a mlýny, na území dnešní obce byla postavena vysoká pec a mlýn. V roce 1775 v Rajnochovicích žilo 1775 obyvatel. Nedaleko od dnešního hřbitova stál v minulosti dřevěný kostelík svaté Anny, zřejmě z 12. století. Vedle dal kardinál Wolfgang z Schrattenbachů postavit chrám Narození Panny Marie a svaté Anny v letech 1711 – 1716. Je nazýván „valašskou katedrálou“, funguje jako poutní místo, každoročně se zde koná pouť. V roce 1775 bylo v Rajnochovicích pět vodních pil a dva mlýny. Koncem 19. století 7 mlýnů. V současnosti jsou zde dvě pily. V letech 1904 až 1906 byla v Rajnochovicích vybudována úzkorozchodná lesní železnice za účelem zvážení dřeva k pílám. Vozíky měly nosnost 6000 kg. Součástí byly dva osobní vozy pro výlety panstva. Po její likvidaci v roce 1925 zůstala dodnes malebná lesní cesta „štreka“. Největším bohatstvím obce byly vždy a jsou lesy. Dřevo se z lesů v minulosti nezváželo, ale splavovalo. Pro zvýšení toku vody se postavily malé přehrady, tzv. „klauzy“. Klauza na Rosošence se zachovala dodnes. Splavování trvalo 10 až 14 dní. Rajnochovice jsou známé i výrobou rázovité „rajnochovské keramiky“ – toufar, která se tvořila v 19. století.


Záhorie, Krajina, Slovensko, Obce, Príroda, Slovenské, Ľudská príroda, Vodné nádrže, Fotografie, Záhorské obce

Lozorno

Hits: 3169

Lozorno sa nachádza na juhozápade Slovenska, 24 km od Bratislavy, v blízkosti západných svahov Malých Karpát, v regiónie Záhorie (lozorno.sk). Leží v nadmorskej výške 188 metrov nad morom. Na ploche 44.79 km2 tu žije 3 022 obyvateľov (Wikipedia). V obci sa nachádza Kostol svätej Kataríny z Alexandrie z roku 1630. Baroková Kaplnka svätého Vendelína je z roku 1729 (lozorno.sk). V minulosti tu bola lesná železnica, ktorej sa však ťažko hľadajú. Bola stavaná po roku 1918, zanikla v 30-tych rokoch 20. storočia (lozorno.sk). Nad Lozornom sa nachádza vodná nádrž, z ktorej vyteká Suchý potok (lozorno.sk). Pri tejto nádrži je situované Múzeum historických vozidiel, v priestoroch bývalých kasární (lozorno.sk). Z Lozorna pochádza cyklista Anton Tkáč (Wikipedia).

Lozorna je spojená s hradom Pajštún. V roku 1280 ho gróf Rugerius začal opravovať. Talianskí, moravskí a slovenskí majstri opravujúci hrad, začali prvé osídľovanie Lozorna. Avšak obec sa prvý krát spomína až v roku 1438 ako Ezelarn. Toto pomenovanie ja najpravdepodobnejšie odvodené on nemeského Esel, čo znamená somár. Somáre sa používali obchodníkmi na prepravu tovaru. Ďalším historickým názvom je Zorno. Lozorno sa v stredoveku dynamicky rozvíjala aj vďaka kolonistom z Rakúska a po roku 1526, prisťahovalcom z Chorvátska. Obyvatelia sa venovali poľnohospodárstvu, lisovaniu oleja, tkáčstvu, pestovaniu viniča, chovu ťažných zvierat, páleniu vápna a dreveného uhlia. V rokoch 1970 až 1973 bola popri obci vybudovaná diaľnica Bratislava – Malacky. Vznikol oddychový areál na Košariskách a na Kamennom mlyne (lozorno.sk).


Lozorno is situated in the southwest of Slovakia, 24 km from , near the western slopes of the Small Carpathians, in the region (lozorno.sk). It lies at an elevation of 188 meters above sea level. With an area of 44.79 km2, the village is home to 3,022 residents (Wikipedia). The village hosts the Church of St. Catherine of Alexandria, dating back to 1630, and the Baroque Chapel of St. Wendelin, built in 1729 (lozorno.sk). In the past, there was a forest railway in Lozorno, but traces of it are challenging to find. It was constructed after 1918 and disappeared in the 1930s (lozorno.sk). Above Lozorno, there is a reservoir, and the Dry Stream flows from it (lozorno.sk). The Museum of Historical Vehicles is located near this reservoir, in the premises of former barracks (lozorno.sk). The cyclist Anton Tkáč hails from Lozorno (Wikipedia).

The history of Lozorno is linked to Pajštún Castle. In 1280, Count Rugerius began its reconstruction, and Italian, Moravian, and Slovak masters working on the castle initiated the first settlement of Lozorno. However, the village is first mentioned in 1438 as Ezelarn, likely derived from the German Esel, meaning donkey. Donkeys were used by traders for transporting goods. Another historical name is Zorno. In the Middle Ages, Lozorno experienced dynamic development, also thanks to colonists from Austria and, after 1526, immigrants from Croatia. The inhabitants were engaged in agriculture, oil pressing, weaving, vine cultivation, draught animal breeding, lime burning, and charcoal production. From 1970 to 1973, the Bratislava-Malacky highway was built near the village. A recreational area was established at Košariská and Kamenný Mlyn (lozorno.sk).


Gemer, Krajina, Slovensko, Fotografie

Rakovnica

Hits: 2354

Rakovnica leží na Gemeri, v okrese Rožňava, v nadmorskej výške 358 metrov nad morom. Na rozlohe 7.09 km2 tu žije 583 obyvateľov. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1327 (Wikipedia). Vznikla v brzotínskom chotári v druhej polovici 13. storočia vďaka baníctvu. Avšak jej obyvatelia boli uhliari. Od 16. storočia sa časť živila pastierstvom a neskôr povozníctvom (retep.sk). V obci sa nachádza románsky kostolík zasvätený svätej Márii Magdaléne z prvej polovice 13. storočia stojaci v lesoch nad obcou (Wikipedia).


Rakovnica is situated in the region, in the Rožňava district, at an elevation of 358 meters above sea level. With an area of 7.09 km2, the village is home to 583 residents. The first written mention of the village dates back to 1327 (Wikipedia). It originated in the Brzotín mining district in the second half of the 13th century due to mining activities. However, its inhabitants were primarily coal miners. From the 16th century onwards, a part of the village made a living through shepherding, later transitioning to carting (retep.sk). The village is home to a Romanesque church dedicated to Saint Mary Magdalene, dating back to the first half of the 13th century, located in the forests above the village (Wikipedia).


Rakovnica a Gemer régióban található, Rožňava kerületben, tengerszint feletti magassága 358 méter. 7,09 km2 területén 583 lakos él. Az első írásos említés a faluról 1327-ből származik (Wikipedia). A második felében, a bányászatnak köszönhetően, a Brzotín bányászati területén keletkezett. Azonban lakói főként szénbányászok voltak. A 16. századtól kezdve a falu egy része juhászattal foglalkozott, később pedig szekérhajtással (retep.sk). A falu egy román stílusú templomnak is otthont ad, melyet Szent Mária Magdolnának szenteltek, és a 13. század első feléből származik. A templom az erdők felett található a faluban (Wikipedia).


Mená v rodine, Rodina

Faško, Kaclík – mená späté s našou rodinou

Hits: 9456

Hypotéza 1

Meno Faško je zrejme odvodené z talianskeho základu slova Faschi – Fasci – Fasco, čo znamená zväz – zväzujúci – zväzok. V nemčine slovo fasche znamená obruč, zväzok. Je pravdepodobné, že na prišli ako kolonisti z -talianského Tirolska. V publikácii Hreblay A., Dejiny evanjelickej cirkvi v Brezne sa spomína, že Brezno a Boce (Vyšná a Nižná Boca) boli založené týmito kolonistami. Brezno v minulosti nieslo názov aj Bressino, Bressano, Bresno. V Tirolsku existujú dve vedľa seba: Bressano a Bozen (Ober Bozen a Nieder Bozen) – alebo Bolzano v taliančine. Tieto boli v minulosti dosť previazané. Posúďte sami, Vyšná Boca – Ober Bozen, Nižná Boca – Nieder Bozen. V „Bociach“ aj v roku 2006 žilo veľa ľudí s nemeckými menami, napr. Träger, Böhmer. Pán Richard Fasco sa pri svojom výskume raz stretol s koreňom mena Fasci-Faschi až do čias Rímu. V tom čase tak boli pomenovaní , zdržiavajúci sa v blízkosti cisára ako elitná vojenská jednotka, prípadne ochranka. Ich úlohou bolo ochraňovať cisára. Ich znakom boli malé sekery zavesené pri bedrách. (Zdroj: Igor Faško, Richard Fasco).


Hypothesis 1

The name Faško is likely derived from the Italian base word „Faschi – Fasci – Fasco,“ meaning bundle or binding. In German, the word „fasche“ translates to hoop or bundle. It is probable that these colonists came to Slovakia from the German-Italian Tyrol region. The publication „Dejiny evanjelickej cirkvi v Brezne“ by Hreblay A. mentions that Brezno and Boce (Vyšná and Nižná Boca) were founded by these colonists. In the past, Brezno was also called Bressino, Bressano, or Bresno. In Tyrol, there are two towns next to each other: Bressano and Bozen (Ober Bozen and Nieder Bozen) – or Bolzano in Italian. These communities were quite interconnected in the past. Consider for yourself, Vyšná Boca – Ober Bozen, Nižná Boca – Nieder Bozen. In „Boca,“ even in 2006, many people with German names lived, such as Träger, Böhmer. Mr. Richard Fasco, in his research, once encountered the root of the name Fasci-Faschi back to the times of Rome. At that time, people near the emperor were named as an elite military unit or bodyguards, tasked with protecting the emperor. They were identified by small axes hanging from their hips. (Source: Igor Faško, Richard Fasco).


Die Hypothese 1

Der Name Faško leitet sich wahrscheinlich von der italienischen Wurzel des Wortes Faschi – Fasci – Fasco ab, was Bündel – bündelnd – Bündel bedeutet. Im Deutschen bedeutet das Wort „Fasche“ einen Reifen oder ein Bündel. Es ist wahrscheinlich, dass sie als Kolonisten aus dem deutsch-italienischen Tirol nach Slowenien kamen. In der Publikation „Geschichte der evangelischen Kirche in Brezno“ wird erwähnt, dass Brezno und Boce (Vyšná und Nižná Boca) von diesen Kolonisten gegründet wurden. Brezno trug in der Vergangenheit auch die Namen Bressino, Bressano, Bresno. In Tirol gibt es zwei Städte nebeneinander: Bressano und Bozen (Ober Bozen und Nieder Bozen) – oder Bolzano auf Italienisch. Diese Gemeinden waren in der Vergangenheit ziemlich miteinander verbunden. Beurteilen Sie selbst, Vyšná Boca – Ober Bozen, Nižná Boca – Nieder Bozen. In „Boca“ lebten auch 2006 viele Menschen mit deutschen Namen wie Träger, Böhmer. Herr Richard Fasco stieß bei seiner Forschung einmal auf die Wurzeln des Namens Fasci-Faschi bis zur Zeit des Römischen Reiches. Zu dieser Zeit wurden Menschen, die sich in der Nähe des Kaisers aufhielten, als Elite-Militäreinheit oder möglicherweise als Leibwache bezeichnet. Ihre Aufgabe war es, den Kaiser zu schützen. Ihr Symbol waren kleine Äxte, die an ihren Hüften hingen. (Quelle: Igor Faško, Richard Fasco).


Hypotéza 2

Ak mali Faškovci podobný pôvod ako Daxnerovci, čo je dosť pravdepodobné, tak potom to boli drevorubačské rody, ktoré získali zemianstvo približne v rovnakom čase. Boli to zrejme tiež pôvodne všetko evanjelici, ktorí prišli spolu s ostatnými rodmi z Tirolska, alebo Salzburgska ako drevorubačskí odborníci na splavovanie dreva (vodné smyky, ryzne, frúdle, tajchy) na Biele a Čierne Handle. Niektorí bohatší sa odsťahovali do mesta, stali sa mešťanmi a za zásluhy získali zemianstvo. Keď neskôr prebiehala rekatolizácia (prelom 16. a 17. storočia), dedinčania boli pokatolíčení breznianskymi piaristami, ale mešťania zostali väčšinou evanjelikmi. O tom svedčí aj ten fakt, že v roku 1675 sa musel jeden z predkov rodu Faško vysťahovať na západ a jeho potomkovia putovali cez Bischofsheim, Buchsweiler, Pirmasens až do Waldfishbachu do Nemecka, kde žijú dodnes (list Richarda Fasca z roku 1997). Nemecko bolo vtedy protestantské. Vedeli v tom čase títo ľudia ešte o svojich koreňoch? Možný nemecký pôvod bol dôvod ich emigrácie do Nemecka? Alebo k tomu prispeli aj nepokoje v polovici 17. storočia, kedy boli povstania kurucov – napr. Rákocziovské povstanie.


Hypothesis 2

If the Faško family had a similar origin to the Daxner family, which is quite probable, then they were likely lumberjack families that acquired gentry status around the same time. They were probably originally all Evangelicals who came along with other families from Tyrol or Salzburg as woodcutting experts skilled in floating wood (water chutes, sluices, flumes, reservoirs) on the White and Black Hron Rivers. Some wealthier individuals moved to towns, became burghers, and, for their merits, acquired gentry status. When later the recatholization took place (around the turn of the 16th and 17th centuries), villagers were converted to Catholicism by the Piarists from Brezno, but burghers mostly remained Evangelicals. This is evidenced by the fact that in 1675, one of the ancestors of the Faško family had to emigrate to the west, and his descendants traveled through Bischofsheim, Buchsweiler, Pirmasens, all the way to Waldfishbach in Germany, where they still live today (Richard Fasco’s letter from 1997). Germany was Protestant at that time. Did these people know about their roots then? Could the possible German origin be a reason for their emigration to Germany? Or did the upheavals in the mid-17th century, such as the Kuruc uprisings (e.g., Rákóczi’s War of Independence), contribute to this decision?


Die Hypothese 2

Falls die Faškos einen ähnlichen Ursprung wie die Daxners hatten, was durchaus wahrscheinlich ist, waren es wahrscheinlich Holzfällerfamilien, die ungefähr zur gleichen Zeit den Landadel erlangten. Es scheinen auch ursprünglich allesamt Evangelikale gewesen zu sein, die zusammen mit anderen Familien aus Tirol oder Salzburg als Experten für die Holzflößerei (Wasserrutschen, Rechen, Wehre, Teiche) an die Weißen und Schwarzen Händel kamen. Einige der wohlhabenderen Familien zogen in die Stadt, wurden Bürger und erwarben durch ihre Verdienste den Landadel. Als später die Rekatholisierung stattfand (Wende des 16. und 17. Jahrhunderts), wurden die Dorfbewohner von den Piaristen aus Brezno rekatholisiert, aber die Bürger blieben größtenteils Evangelikale. Dies wird auch durch die Tatsache belegt, dass im Jahr 1675 ein Vorfahre der Faško-Familie in den Westen ziehen musste und seine Nachkommen über Bischofsheim, Buchsweiler, Pirmasens bis nach Waldfischbach in Deutschland wanderten, wo sie bis heute leben (Brief von Richard Fasco aus dem Jahr 1997). Deutschland war zu dieser Zeit protestantisch. Wussten diese Menschen zu dieser Zeit noch von ihren Wurzeln? War der mögliche deutsche Ursprung ein Grund für ihre Auswanderung nach Deutschland? Oder trugen auch die Unruhen in der Mitte des 17. Jahrhunderts dazu bei, als die Aufstände der Kuruzen stattfanden – wie das Rákóczis-Aufstand?


Hypotéza 3

Faškovci boli možno nemeckí prisťahovalci z 12. storočia, ktorí boli remeselne zruční a ktorí sa začali usadzovať na Slovensku. Je otázne, či na Horehroní, pretože tento priestor nebol v tom období príliš osídlený. Možno prišli od Kremnice, možno zo Spiša. K Spišu by sa prikláňal na inom mieste spomínaný fakt, že obec Filipovo existovalo na inom mieste ešte pred vznikom Filipova, ktoré je dnes súčasťou Beňuša a to pri Dobšinej. Možné je aj to, že najskôr pôsobili v Brezne. Pracovali ako uhliari, mäsiari, drevorubači, pôvodne zrejme ich samotné nasťahovanie práve do tejto oblasti Slovenska súviselo najmä s drevom a tým, že oblasť bola len riedko osídlená. Podľa niektorých informácií je možné, že pôsobili aj v oblasti Čierneho Balogu.


Hypothesis 3

The Faško family could have been German immigrants from the 12th century who were skilled craftsmen and began settling in Slovakia. It is questionable whether it was in the Upper Hron region because this area was not heavily populated during that period. They might have come from Kremnica or perhaps from . The connection to Spiš is supported by the fact mentioned elsewhere that the village of Filipovo existed in another location before the establishment of Filipovo, which is now part of Beňuš near Dobšiná. It is also possible that they initially worked in Brezno. They could have worked as charcoal burners, butchers, lumberjacks, and their migration to this region of Slovakia may have been related primarily to wood, given that the area was sparsely populated. According to some information, it’s possible they also operated in the Čierny Balog area.


Die Hypothese 3

Es ist möglich, dass die Faškos deutsche Einwanderer aus dem 12. Jahrhundert waren, die handwerklich geschickt waren und sich auf dem Gebiet der heutigen Slowakei niederließen. Es ist fraglich, ob dies im -Gebiet geschah, da diese Region zu dieser Zeit nicht sehr bevölkert war. Möglicherweise kamen sie aus Kremnica oder vielleicht aus Spiš. Die Verbindung zu Spiš könnte durch die Tatsache gestützt werden, dass das Dorf Filipovo an einem anderen Ort existierte, bevor das heutige Filipovo in der Nähe von Beňuš entstand, und zwar in der Nähe von Dobšiná. Es ist auch möglich, dass sie zuerst in Brezno tätig waren. Sie könnten als Köhler, Metzger oder Holzfäller gearbeitet haben, und ihr ursprüngliches Einwandern in diese Region der Slowakei könnte hauptsächlich mit Holz und der dünnen Besiedlung der Gegend zusammenhängen. Nach einigen Informationen könnten sie auch im Gebiet von Čierny Balog tätig gewesen sein.


Existujú dve veľké vetvy Faško-Kaclíkovcov, tak ako aj v minulosti, katolícka a evanjelická. Dá sa zhruba povedať, že katolícka vetva sú Filipovskí Faškovci a evanjelická Breznianski. Z evanjelickej vetvy pochádza napr. Vladimír Faško – primátor Brezna na prelome tisícročí a väčšia časť dnes žijúcich Faškovcov na americkom kontinente. V minulosti to boli aj dvaja senátori (richtári) Brezna v roku 1649 Ján Faško a v roku 1685 Matej Faško, V 20-tych rokoch 20 storočia a krátko cez druhú svetovú vojnu bol starosta Brezna Štefan Faško. Mimochodom v Brezne na Mestskom úrade sú uvedení všetci richtári od polovice 17. storočia.

Najstaršia nám známa konkrétna zmienka je o Eliášovi Faškovi, narodenom v roku 1590 v Brezne. Študoval v Brezne, Bardejove, Brezovici nad Torysou, Košiciach a Bánovciach nad Bebravou. Pôsobil v Okoličnom, v Liptovskom Trnovci, v Brezovici nad Torysou, v Dubovici pri Sabinove ako evanjelický kňaz. Od roku 1646 bol šarišským seniorom. Od roku 1648 alebo 1649 pôsobil ako farár v Kecerovských Pekľanoch, kde aj v roku 1662 zomrel (Regionálna bibliografia obce Kecerovské Pekľany, 2001 – v rámci Literárneho miestopisu okolia Košíc).

Nobilitačná listina z roku 1651 povyšuje Jána Faška a jeho bratov a potomkov na zemanov. Je v nej opísaný aj erb. Podľa nej heraldik Vrteľ nakreslil tento erb. Listina pochádza z archívu v Banskej Bystrici. Jedna verzia je v latinčine (zrejme pôvodná) a druhá v nemčine (pochádza z Nemecka). Nemecká verzia by mala byť prekladom latinskej. K nej sa viaže druhý erb. Faškovci zrejme požiadali Ferdinanda III. o udelenie do šľachtického stavu aj na základe nejakej staršej výsady (Zdroj: Igor Faško, Richard Fasco) – ktorá súvisela s ich činnosťou ešte z rímskeho obdobia.

Meno Kaclík sa vyskytuje v okolí obce Filipovo pomerne často. V druhej polovici 17. storočia sa v Brezne (spolu z Beňušom) narodilo okolo 50 Faškovcov. Ale meno Kaclík sa vyskytuje v jedinom prípade. Až niekedy v prvej štvrtine 19. storočia sa začalo Kaclík vyskytovať častejšie. Bol to postupný proces. Najprv to bol Faško-Kaclík, neskôr už len Kaclík. Avšak aj dnes naši príbuzní sú Kaclíkovci aj Faškovci, aj Faško-Kaclíkovci.

Aj v dnešnej dobe dochádza k zmene mien. Napr. otec je Faško a syn Kaclík. Faškovci a Kaclíkovci sa vo Filipove vyskytujú aj dnes, aj v okolitých dedinách. Veľa ich je aj vo väčších mestách ako Brezno, , Zvolen, ale aj inde na Slovensku. Avšak ešte som nenarazil na Faška alebo Kaclíka, ktorý by nepochádzal z Horehronia Ani si nemyslím, že nejaký existuje. Som presvedčený o tom, že meno Faško a Kaclík má pôvod na Slovensku na Horehroní. Meno Kaclík a najmä Faško sa objavuje aj v , najmä v okolí Pittsburgu v Pensylvánii. Okrem toho v Česku, v Nemecku, v Maďarsku, v Grécku, v Albánsku, v Taliansku, v Indonézii.

Na identifikáciu osôb boli nutné aj minulosti prímenia. Napr. dedko Pavol Kaclík bol Tajtulita, ale „celý dom“ bol Chyžiakov. Používajú sa dodnes. Je aj možné, že časom došlo aj ku radikálnej zmene mena. Napr. z prímenia Z zrejme vzniklo priezvisko Zluky.


There are two major branches of the Faško-Kaclík family, as in the past, namely the Catholic and Evangelical branches. Roughly speaking, the Catholic branch includes the Faškos from Filipovo, while the Evangelical branch includes those from Brezno. For example, Vladimír Faško, who served as the mayor of Brezno around the turn of the millennium, belongs to the Evangelical branch. A significant number of Faško-Kaclík family members currently residing in the United States also belong to the Evangelical branch. In the past, there were two senators (richtári) from Brezno: Ján Faško in 1649 and Matej Faško in 1685. In the 1920s and shortly after the Second World War, Štefan Faško served as the mayor of Brezno. By the way, the Municipal Office in Brezno lists all the mayors from the mid-17th century onwards.

The oldest known mention is of Eliáš Faško, born in 1590 in Brezno. He studied in Brezno, Bardejov, Brezovica nad Torysou, Košice, and Bánovce nad Bebravou. Eliáš Faško served as an Evangelical priest in various places, including Okoličné, Liptovský Trnovec, Brezovica nad Torysou, and Dubovica near Sabinov. From 1646, he held the position of senior. Starting from 1648 or 1649, he worked as a pastor in Kecerovské Pekľany, where he passed away in 1662. (Source: Regional bibliography of the village of Kecerovské Pekľany, 2001 – within the Literary Topography of the Košice Region).

The nobility charter of 1651 elevates Ján Faško and his brothers and descendants to the status of nobles. The coat of arms is described in the charter, and according to it, the herald Vrteľ drew the coat of arms. The document originates from the archive in Banská Bystrica. There are two versions of the charter, one in Latin (presumably the original) and the other in German (from Germany). The German version is supposed to be a translation of the Latin one. The second coat of arms is associated with it. It seems that the Faško family requested Ferdinand III for ennoblement based on some older privilege, possibly related to their activities dating back to the Roman period. (Source: Igor Faško, Richard Fasco).

Even today, there are changes in surnames. For example, the father is Faško, and the son is Kaclík. Faškos and Kaclíks are present in Filipovo and surrounding villages today. Many of them also reside in larger cities like Brezno, Banská Bystrica, Zvolen, and elsewhere in Slovakia. However, I have not encountered a Faško or Kaclík who does not have roots in Horehronie. I don’t believe such an individual exists. I am convinced that the names Faško and Kaclík have their origin in Horehronie, Slovakia. The names Kaclík and, especially, Faško also appear in the USA, particularly in the Pittsburgh area of Pennsylvania. Additionally, these names can be found in the Czech Republic, Germany, Hungary, Greece, Albania, Italy, and Indonesia.

To identify individuals, past surnames were also necessary. For example, Grandfather Pavol Kaclík was known as Tajtulita, but the „whole house“ was Chyžiak. These names are still used today. It’s also possible that over time, there was a radical change in names. For instance, the surname „Z lúky“ might have evolved into the family name „Zluky.“


Es gibt zwei große Zweige der Faško-Kaclík-Familie, wie auch in der Vergangenheit, den katholischen und den evangelischen. Es könnte grob gesagt werden, dass der katholische Zweig die Faškos aus Filipovo und der evangelische Zweig die aus Brezno umfasst. Aus dem evangelischen Zweig stammt zum Beispiel Vladimír Faško, der um die Jahrtausendwende Bürgermeister von Brezno war, sowie der Großteil der heute in Amerika lebenden Faško-Kaclíks. In der Vergangenheit gab es auch zwei Senatoren (Richter) von Brezno im Jahr 1649 Ján Faško und im Jahr 1685 Matej Faško. In den 1920er Jahren und kurz nach dem Zweiten Weltkrieg war Štefan Faško Bürgermeister von Brezno. Übrigens sind im Rathaus von Brezno alle Bürgermeister seit Mitte des 17. Jahrhunderts aufgeführt.

Die älteste uns bekannte konkrete Erwähnung ist von Eliáš Faško aus dem Jahr 1590 in Brezno. Er studierte in Brezno, Bardejov, Brezovica nad Torysou, Košice und Bánovce nad Bebravou. Er wirkte in Okoličné, Liptovský Trnovec, Brezovica nad Torysou, Dubovica bei Sabinov als evangelischer Priester. Ab 1646 war er Šariš Senior. Ab 1648 oder 1649 war er Pfarrer in Kecerovské Pekľany, wo er auch 1662 starb (Regionale Bibliographie der Gemeinde Kecerovské Pekľany, 2001 – im Rahmen der Literarischen Ortsbeschreibung der Umgebung von Košice).

Die Adelsurkunde von 1651 erhebt Ján Faško und seine Brüder und Nachkommen in den Rang eines Edelmanns. Darin ist auch das Wappen beschrieben, das der Heraldiker Vrteľ gezeichnet hat. Die Urkunde stammt aus dem Archiv in Banská Bystrica. Es gibt eine Version in Latein (wahrscheinlich das Original) und eine in Deutsch (aus Deutschland stammend). Die deutsche Version sollte eine Übersetzung des Lateinischen sein. Damit ist auch ein zweites Wappen verbunden. Es ist wahrscheinlich, dass die Faškos Ferdinand III. auch um Adelserhebung aufgrund einer älteren Privilegierung (Quelle: Igor Faško, Richard Fasco) ersucht haben, die mit ihrer Tätigkeit noch aus der Römerzeit zusammenhing.

Der Name Kaclík kommt in der Nähe von Filipovo ziemlich häufig vor. In der zweiten Hälfte des 17. Jahrhunderts wurden in Brezno (zusammen mit Beňuš) etwa 50 Faškos geboren. Aber der Name Kaclík kommt nur einmal vor. Erst in der ersten Hälfte des 19. Jahrhunderts begann Kaclík häufiger vorzukommen. Es war ein schrittweiser Prozess. Zuerst war es Faško-Kaclík, später nur noch Kaclík. Aber auch heute sind unsere Verwandten sowohl Kaclíks als auch Faškos und Faško-Kaclíks.

Auch heute kommt es zu Namensänderungen. Zum Beispiel ist der Vater Faško und der Sohn Kaclík. Faškos und Kaclíks sind auch heute in Filipovo und den umliegenden Dörfern vertreten. Es gibt viele von ihnen auch in größeren Städten wie Brezno, Banská Bystrica, Zvolen, aber auch anderswo in der Slowakei. Aber ich bin noch nicht auf einen Faško oder Kaclík gestoßen, der nicht aus dem Horehronie stammt. Ich glaube nicht, dass einer existiert. Ich bin überzeugt, dass der Name Faško und Kaclík in der Slowakei im Horehronie-Gebiet seinen Ursprung hat. Der Name Kaclík und besonders Faško erscheint auch in den USA, insbesondere in der Nähe von Pittsburgh in Pennsylvania. Darüber hinaus auch in Tschechien, Deutschland, Ungarn, Griechenland, Albanien, Italien, Indonesien.

In der Vergangenheit waren auch Zusätze zu den Nachnamen notwendig, um Personen zu identifizieren. Zum Beispiel war Großvater Pavol Kaclík Tajtulita, aber das „ganze Haus“ war Chyžiakov. Diese werden bis heute verwendet. Es ist auch möglich, dass es im Laufe der Zeit zu einer radikalen Namensänderung gekommen ist. Zum Beispiel könnte aus dem Nachnamen „Z lúky“ der Familienname „Zluky“ entstanden sein.


Rôzne

Údaje nachádzajúce sa v písomnostiach sú rôznej kvality. Sú väčšinou v latinčine, len v rokoch 1843 -1849 v maďarčine, výnimočne aj v slovenčine – keď otec privoľuje k svadbe. Niekedy je čitateľnosť výborná, inokedy nie. Pri svadbe sú väčšinou údaje o rodičoch, ale bez dátumov, skoro vždy sa uvádza aj vek snúbencov. Najhoršia kvalita údajov je pri úmrtí. U malých detí sa uvádzajú aj rodičia, u dospelých buď manžel, problém je pri vdovcoch. Vtedy je známy len vek a pôvod. U žien sa niekedy uvádza meno dievčenské, inokedy zas meno po manželovi. Pri veku pri úmrtí a pri svadbe sú často dosť veľké odchýlky od skutočnosti. Zrejme ľudia nepoznali presne svoj vek.


Various

The information found in the documents varies in quality. Most of it is in Latin, only from 1843 to 1849 in Hungarian, and occasionally in Slovak, especially when the father approves the wedding. Sometimes the readability is excellent, other times not. In wedding records, there is usually information about the parents but without dates, and the ages of the betrothed are almost always mentioned. The worst quality of data is found in death records. For small children, parents are mentioned, and for adults, either the spouse is known, or there is an issue with widows. In such cases, only age and origin are known. For women, sometimes the maiden name is mentioned, and sometimes the name is given after the husband. There are often significant discrepancies in age at death and marriage from the actual age, indicating that people may not have known their exact age.


Verschiedenes

Die in den Aufzeichnungen enthaltenen Informationen variieren in ihrer Qualität. Sie sind größtenteils in Latein verfasst, nur in den Jahren 1843 bis 1849 in Ungarisch und gelegentlich auch in Slowakisch, wenn der Vater der Hochzeit zustimmt. Manchmal ist die Lesbarkeit ausgezeichnet, manchmal nicht. Bei Hochzeiten gibt es in der Regel Informationen über die Eltern, jedoch ohne genaue Daten, und fast immer werden auch das Alter der Verlobten angegeben. Die schlechteste Qualität der Informationen liegt bei den Todesfällen vor. Bei kleinen Kindern werden manchmal auch die Eltern angegeben, bei Erwachsenen entweder der Ehepartner, und es gibt Schwierigkeiten bei Witwen. Dann ist nur das Alter und die Herkunft bekannt. Bei Frauen wird manchmal der Mädchenname angegeben, manchmal auch der Name nach dem Ehemann. Bei Altersangaben bei Tod und Hochzeit gibt es oft erhebliche Abweichungen von der Realität. Offensichtlich kannten die Menschen ihr genaues Alter nicht genau.


  • zo zemianskej vetvy Jakuba Faška pochádza Otto Fasko z Nemecka,
  • Jakub Faško pôsobil v Bánovciach a ako farár v Pezinku,
  • podľa Banského archívu v Banskej Štiavnici boli v roku 1710 vo Filipove 3 . V jednom býval Tomáš Faško s rodinou, v druhom snáď jeho brat Matej s rodinou. V treťom bývali švagrovci Knapčok a Rusnák. Podľa záznamov si zrejme zobrali sestry Faškové od otca Michala Faška. To je veľmi zaujímavé – že všetky domy boli „poznačené“ dedičstvom Faškovcov.
  • podľa sčítania obyvateľov z roku 1810 bolo vo Filipove 12 , v ktorých žilo 106 osôb v 22 rodinách. Veľkú prevahu majú Faškovci – 61 osôb v 9 domoch (z toho v 3 domoch aj s inými rodinami), Dugátovcov bolo 13 a žili tu 2 v jednom dome,
  • veľká časť evanjelickej vetvy odišla po roku 1850 do Totkomlosu pri Bekescabe do Maďarska. Pravdepodobne dve rodiny sa z Maďarska na Slovensko vrátili (napr. meteorológ Pavol Faško),
  • kedysi bolo normálne mať veľký počet detí, ani moji predkovia neboli výnimkou. Často sa v rodine narodilo 8 – 10 detí v pomerne veľkom časovom rozpätí, avšak často bola úmrtnosť malých detí až 50 %. Ženy sa vydávali skôr ako dnes, zhruba 18 – 20 ročné, najmladšia mala 15 – 16 rokov a musela žiadať dišpenz. V prípade že muž ovdovel, obyčajne sa znovu rýchlo oženil. Sú bežné prípady, kedy sa vdovec ženil dva mesiace po úmrtí svojej ženy, často sa brali vdovci navzájom. Bolo to zapríčinené malými deťmi, o ktoré bolo potrebné sa postarať,
  • 18.6.2001 sa na dišpenz v Beňuši nachádzalo viac ako 60 hrobov s menom Faško alebo Kaclík

Otto Fasko from Germany comes from the noble branch of Jakub Faško. Jakub Faško worked in Bánovce and served as a pastor in Pezinok. According to the archive, there were three houses in Filipovo in 1710. In one, Tomáš Faško lived with his family, in the second, possibly his brother Matej with his family, and in the third, the in-laws Knapčok and Rusnák lived. Records suggest that the Faško sisters inherited from their father Faško, making it interesting that all the houses were „marked“ by the Faško family legacy.

According to the census of 1810, there were 12 houses in Filipovo with 106 inhabitants in 22 families. The Faško family had a significant presence with 61 individuals in 9 houses (including 3 houses with other families). There were 13 Dugátovci individuals from 2 families in one house.

A large part of the evangelical branch moved to Totkomlos near Bekescsaba in Hungary after 1850. Probably two families returned from Hungary to Slovakia (e.g., meteorologist Pavol Faško).

In the past, having a large number of children was normal, and your ancestors were no exception. Families often had 8-10 children over a relatively large span, but child mortality was high, reaching up to 50%. Women married earlier than today, around 18-20 years old, with the youngest marrying at 15-16 and needing a dispensation. In the event of a husband’s death, he usually remarried quickly, sometimes within two months of his wife’s death, often marrying widowers themselves. This was often due to the need to care for small children.

As of June 18, 2001, there were more than 60 graves with the names Faško or Kaclík in Beňuša, where dispensation was granted.


Aus dem Adelszweig von Jakub Faško stammt Otto Fasko aus Deutschland. Jakub Faško wirkte in Bánovce und als Pfarrer in Pezinok. Laut dem Archiv in Banská Štiavnica gab es 1710 in Filipovo drei Häuser. In einem wohnte Tomáš Faško mit seiner Familie, im zweiten möglicherweise sein Bruder Matej mit Familie. Im dritten wohnten die Schwäger Knapčok und Rusnák. Nach den Aufzeichnungen scheinen die Faško-Schwestern ihren Vater Michal Faško geheiratet zu haben. Das ist sehr interessant – dass alle Häuser mit dem Erbe der Faškos „gekennzeichnet“ waren.

Gemäß der Volkszählung von 1810 gab es in Filipovo 12 Häuser, in denen 106 Personen in 22 Familien lebten. Die Faškos hatten eine klare Überzahl – 61 Personen in 9 Häusern (davon in 3 Häusern auch mit anderen Familien), es gab 13 Dugáts und 2 Familien lebten in einem Haus.

Ein großer Teil des evangelischen Zweigs zog nach 1850 nach Totkomlos bei Békéscsaba in Ungarn. Wahrscheinlich kehrten zwei Familien aus Ungarn auf die Slowakei zurück (zum Beispiel der Meteorologe Pavol Faško).

Früher war es normal, eine große Anzahl von Kindern zu haben, auch meine Vorfahren bildeten keine Ausnahme. Oft wurden in der Familie 8 bis 10 Kinder in relativ großem zeitlichen Abstand geboren, aber oft lag die Sterblichkeit der kleinen Kinder bei bis zu 50%. Frauen heirateten früher als heute, etwa im Alter von 18 bis 20 Jahren, die jüngste war 15 bis 16 Jahre alt und musste um Dispens bitten. Im Falle des Witwers heiratete er in der Regel schnell wieder. Es gibt viele Fälle, in denen ein Witwer zwei Monate nach dem Tod seiner Frau wieder heiratete, oft heirateten Witwer sich gegenseitig. Dies wurde durch kleine Kinder verursacht, um die man sich kümmern musste.

Am 18. Juni 2001 befanden sich in Beňuš mehr als 60 Gräber mit dem Namen Faško oder Kaclík unter Dispens.