2006, 2006-2010, 2008, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2015, Časová línia, Devínské Karpaty, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Záhorie, Zrúcaniny

Hrad Devín

Hits: 4765

Zná­me zrú­ca­ni­ny hra­du Devín, ležia­ce na skal­nom bra­le nad súto­kom Mora­vyDuna­ja, pat­ria k význam­ným pamät­ní­kom slo­ven­skej minu­los­ti (bra​ti​sla​va​.sk). Za vlá­dy Tra­já­na a Valen­tia­na I. bola na Deví­ne pred­su­nu­tá rím­ska stráž­na sta­ni­ca. Opev­ne­nie vybu­do­va­la rím­ska posád­ka a bolo súčas­ťou hra­nič­né­ho obran­né­ho sys­té­mu Rím­skej ríše – Limes roma­nus (devin​.sk). Na hrad­nej výši­ne exis­to­va­la význam­ná kelt­ská osa­da už od začiat­ku posled­né­ho sto­ro­čia pred n.l.. (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Mimo­riad­ne význam­ná stra­te­gic­ká polo­ha, zná­ma už Kel­tomRima­nom, bola prí­či­nou aj k zalo­že­niu mohut­né­ho slo­van­ské­ho hra­dis­ka na hrad­nom návrší, kto­ré sa roku 864 prvý raz písom­ne uvá­dza pod menom Dowi­na (bra​ti​sla​va​.sk), čo zna­me­ná deva, diev­ča (devin​.sk). Naj­star­šie sto­py po Slo­va­noch pochá­dza­jú 8. sto­ro­čia, vysky­tu­jú sa ne celej plo­che cen­trál­ne­ho hra­dis­ka, z čoho si mož­no utvo­riť pred­sta­vu o inten­zív­nej síd­lis­ko­vej zástav­by. Dodnes sa zacho­va­li zvyš­ky zem­né­ho valu na sever­nej stra­ne hra­dis­ka, kto­rý bol vybu­do­va­ný už v rím­skej dobe. Slo­va­nia ho spev­ni­li dre­ve­nou pali­sá­dou (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

V 9. sto­ro­čí tu síd­lil Moj­mír, Ras­ti­slav aj Svä­top­luk, kto­rý tu v roku 871 pora­zil Nemcov (kas​tiel​.org). Z leto­pi­sov vyplý­va, že na Deví­ne sa opev­ni­lo veľ­ko­mo­rav­ské­ho knie­ža Ras­ti­slav, kto­rý hľa­dal úto­čis­ko pred výcho­dof­ran­ským krá­ľom Ľudo­ví­tom Nemcom (i15​.cz). V obdo­bí Veľ­ko­mo­rav­skej ríše to bol naj­výz­nam­nej­ší pohra­nič­ný hrad (bra​ti​sla​va​.sk). Toto roz­siah­le hra­dis­ko, chrá­ne­né od Duna­ja vyso­kým bra­lom a od seve­ro­vý­cho­du prie­ko­pa­mi a zem­ný­mi val­mi, bolo v obdo­bí Veľ­kej Mora­vy jed­nou z naj­dô­le­ži­tej­ších pev­nos­tí pro­ti expan­zii Fran­skej ríše (bra​ti​sla​va​.sk). Po roku 892 bol Devín jed­ným z dôle­ži­tých bodov reťa­ze obran­ných hra­dísk pro­ti úto­kom sta­rých Maďa­rov z potis­kých oblas­tí (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Po záni­ku Veľ­kej Mora­vy nado­bu­dol Devín stra­te­gic­ký význam v 13. sto­ro­čí, v obdo­bí rakúsko-​uhorských bojov o Devín­sku brá­nu. Na hrad­nom kop­ci vzni­kol men­ší kamen­ný pohra­nič­ný stráž­ny hrad (wiki­pe­dia sk). V roku 1272 ovlá­dol hrad Pře­mysl Ota­kar, kto­rý zví­ťa­zil nad uhor­ským krá­ľom Šte­fa­nom (kas​tiel​.org).

K roz­siah­lej­šej výstav­be potom priš­lo až v roku 1460, keď sa sta­li vlast­ník­mi hra­du gró­fi zo Svä­té­ho Jura a Pezin­ka. Hor­ný hrad pre­sta­vo­va­li a iné úpra­vy v dôsled­ku turec­ké­ho nebez­pe­čen­stva vyko­na­li Bát­ho­ry­ov­ci, kto­rí boli maji­teľ­mi v rokoch 15271606. Posled­né opev­ňo­va­cie prá­ce sa via­žu rov­na­ko ku Tur­kom a ku Pál­fy­ov­com v dru­hej polo­vi­ci 17. sto­ro­čia. Po záni­ku turec­ké­ho nebez­pe­čen­stva sa Devín začal v 18. sto­ro­čí roz­pa­dá­vať, k čomu pris­pel (wiki­pe­dia sk) v máji 1809 Napo­le­on, kto­rý obsa­dil Vie­deň a v júni vyho­dil hrad do povet­ria. Odvte­dy je v ruinách. Jeho slá­vu oži­vil v roku 1836 Ľudo­vít Štúr, pre kto­ré­ho bol Devín sym­bo­lom slo­van­skej vzá­jom­nos­ti a národ­né­ho uve­do­me­nia (sazp​.sk). Od čias slo­ven­ské­ho národ­né­ho hnu­tia, po štú­rov­ských vychádz­kach na hrad­né zrú­ca­ni­ny, sa Devín stal pre svo­ju veľ­ko­mo­rav­skú tra­dí­ciu sym­bo­lom nie­len dáv­nej slo­van­skej slá­vy, ale aj sym­bo­lom slo­van­skej druž­by a pria­teľ­stva medzi národ­mi. Zrú­ca­ni­na hra­du Devín je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka a spra­vu­je ju mest­ské múze­um v Bra­ti­sla­ve (bra​ti​sla​va​.sk).

Na hra­de sa nachá­dza­jú pozos­tat­ky rím­skej stav­by. Jed­na z nich sa nachá­dza na hor­nom nádvo­rí, pred vstu­pom do expo­zič­nej inte­ri­é­ro­vej čas­ti. Citu­jem z infor­mač­nej tabu­le, kto­rá sa nachá­dza pri tých­to pozos­tat­koch. Obja­vi­li ju počas arche­olo­gic­ké­ho výsku­mu v 30. rokoch 20. sto­ro­čia. Pod­stat­ná časť nále­zov bola zni­če­ná počas II. sve­to­vej voj­ny. Zis­ti­lo sa, že stav­ba pozos­tá­va zo šty­roch miest­nos­tí, z kto­rých jed­na je zakon­če­ná apsi­dou orien­to­va­nou na juh. Na zákla­de sta­veb­nej tech­ni­ky sa môže dato­vať do 3. sto­ro­čia – obdo­bie vlá­dy dynas­tie Seve­rov­cov, s nasle­du­jú­cou pre­stav­bou, kto­rá sa moh­la rea­li­zo­vať za vlá­dy cisá­ra Valen­ti­niá­na I. (364375).” Budo­vu mož­no cha­rak­te­ri­zo­vať ako súčasť civil­nej usad­los­ti (Infor­mač­ná tabu­ľa na Deví­ne). V rokoch 19211922 vo východ­nej čas­ti hra­dis­ka obja­vi­li a neskôr iden­ti­fi­ko­va­li veľ­ko­mo­rav­ský kos­tol dato­va­ný do 1011. sto­ro­čia (apsi​da​.sk).

Západ­né Kar­pa­ty vznik­li v dôsled­ku kolí­zie afric­kej a eurá­zij­skej plat­ne. Malé Kar­pa­ty a Hunds­he­im­ské vrchy sú ich súčas­ťou. V kot­li­nách sa postup­ne vytvo­ril rieč­ny sys­tém Duna­ja a Mora­vy. A prá­ve nad súto­kom spo­mí­na­ných riek sa nachá­dza bra­lo Devín­ske­ho hra­du. Pred­sta­vu­je vyz­dvi­hnu­tú časť poho­ria uťa­tú zlo­mom voči pokles­nu­tej Devín­skej brá­ne. Devín­ska hrad­ná ska­la je národ­nou prí­rod­nou pamiat­kou. Hrad­né bra­lo je mohut­né a čle­ni­té, dosa­hu­je výš­ku tak­mer 70 met­rov. Vysky­tu­jú sa tu na ska­le belem­ni­ty (Infor­mač­ná tabuľa).

Celý hrad­ný kopec je význam­ný aj ako bota­nic­ká loka­li­ta s výsky­tom mno­hých chrá­ne­ných a ohro­ze­ných dru­hov rast­lín. Vege­tá­ciu hrad­né­ho vrchu po stá­ro­čia ovplyv­ňo­val člo­vek. Ras­tie tu napr. Diant­hus pra­e­cox lum­nit­ze­ri, Cam­pa­nu­la xylorr­hi­za, Xeranth­ne­mum annu­um, Arte­mi­sia aus­tria­ca, Gagea pusil­la, Medi­ga­go mons­pe­lia­ca, Sene­cio eru­ci­fo­lis tenu­ifo­lius, Allium spha­e­ro­cep­ha­lon, Sti­pa capil­la­ta, Papa­ver dubium austro­mo­ra­vi­cum (Infor­mač­ná tabu­ľa)

Skal­ná ste­na posky­tu­je hniezd­ne pod­mien­ky pre vtác­tvo. Tep­lé juž­né sva­hy sú význam­ným bio­to­pom naj­mä pre pla­zy a hmyz. V puk­li­nách hniez­dia napr.: sokol Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus. Z hmy­zu vid­lo­chvost Iphic­li­des poda­li­rius, jasoň Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo, fúzač Ceram­byx cer­do (Infor­mač­ná tabuľa).

Oby­va­te­lia osa­dy v dol­nej čas­ti hra­dis­ka pocho­vá­va­li svo­jich mŕt­vych na tom­to mies­te ešte v čase Veľ­kej Mora­vy. Prie­mer­ný vek pocho­va­ných je 32 rokov, leža­li v hĺb­ka 70130 cm tes­ne jeden ved­ľa dru­hé­ho, mies­ta­mi i vo via­ce­rých vrstvách nad sebou. Zanik­nu­tý kos­tol z 9. sto­ro­čia nahra­di­la v 10. sto­ro­čí kaplnka.


The famous ruins of Devin Cast­le, per­ched on a roc­ky cliff abo­ve the con­flu­en­ce of the Mora­va and Danu­be rivers, are among the sig­ni­fi­cant land­marks of Slo­vak his­to­ry (bra​ti​sla​va​.sk). During the rule of Tra­jan and Valen­ti­nian I, a Roman guard sta­ti­on was sta­ti­oned at Devin. The for­ti­fi­ca­ti­ons were built by a Roman gar­ri­son and were part of the Roman Empi­re­’s bor­der defen­se sys­tem – Limes roma­nus (devin​.sk). At the hill­top, the­re was a sig­ni­fi­cant Cel­tic sett­le­ment from the begin­ning of the last cen­tu­ry BC (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). The excep­ti­onal­ly stra­te­gic loca­ti­on, kno­wn to both Celts and Romans, led to the estab­lish­ment of a mas­si­ve Sla­vic for­tress on the hill, first men­ti­oned in wri­ting in 864 under the name Dowi­na, mea­ning a girl (devin​.sk). The oldest tra­ces of Slavs date back to the 8th cen­tu­ry, cove­ring the enti­re cen­tral for­tress area, pro­vi­ding insight into inten­si­ve sett­le­ment pat­terns. Rem­nants of an eart­hen wall on the nort­hern side, built in Roman times, rein­for­ced by Slavs with a wooden pali­sa­de, are still visib­le today (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

In the 9th cen­tu­ry, Devin was the resi­den­ce of Moj­mír, Ras­ti­slav, and Svä­top­luk, who defe­a­ted the Ger­mans here in 871 (kas​tiel​.org). Accor­ding to chro­nic­les, the Gre­at Mora­vian prin­ce Ras­ti­slav for­ti­fied Devin, see­king refu­ge from the East Fran­kish king Lou­is the Ger­man (i15​.cz). During the Gre­at Mora­vian Empi­re, Devin was the most sig­ni­fi­cant bor­der for­tress (bra​ti​sla​va​.sk). In the peri­od after 892, Devin beca­me one of the impor­tant points in the chain of defen­si­ve for­tres­ses against attacks by the old Hun­ga­rians from the are­as bey­ond the river (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). After the dec­li­ne of the Gre­at Mora­vian Empi­re, Devin gai­ned stra­te­gic impor­tan­ce in the 13th cen­tu­ry during the Austrian-​Hungarian strugg­les for the Devin Gate. A smal­ler sto­ne bor­der guard cast­le was built on the cast­le hill during this time (wiki­pe­dia sk). In 1272, Pře­mysl Ota­kar cap­tu­red the cast­le, defe­a­ting Hun­ga­rian King Step­hen (kas​tiel​.org).

More exten­si­ve cons­truc­ti­on occur­red in 1460 when the counts of Svä­tý Jur and Pezi­nok beca­me the owners of the cast­le. The upper cast­le was recons­truc­ted, and other modi­fi­ca­ti­ons were made due to the thre­at of the Turks by the Bát­ho­ry fami­ly, who owned it from 1527 to 1606. The last for­ti­fi­ca­ti­on works were asso­cia­ted with the Turks and the Pál­fy fami­ly in the second half of the 17th cen­tu­ry. After the dec­li­ne of the Tur­kish thre­at, Devin began to decay in the 18th cen­tu­ry, and in May 1809, Napo­le­on, who occu­pied Vien­na, blew up the cast­le in June. Sin­ce then, it has been in ruins. Its glo­ry was revi­ved in 1836 by Ľudo­vít Štúr, for whom Devin sym­bo­li­zed Sla­vic soli­da­ri­ty and nati­onal awa­re­ness (sazp​.sk). Sin­ce the times of the Slo­vak nati­onal move­ment and Štú­r’s walks to the cast­le ruins, Devin has beco­me a sym­bol not only of ancient Sla­vic glo­ry but also of Sla­vic friends­hip and cama­ra­de­rie among nati­ons. The ruins of Devin Cast­le are a nati­onal cul­tu­ral monu­ment mana­ged by the City Muse­um in Bra­ti­sla­va (bra​ti​sla​va​.sk).

On the cast­le grounds, the­re are rem­nants of a Roman struc­tu­re. One of them is loca­ted in the upper cour­ty­ard, in front of the entran­ce to the inte­ri­or exhi­bi­ti­on sec­ti­on. Quoting from an infor­ma­ti­on board near the­se rem­nants: It was dis­co­ve­red during archa­e­olo­gi­cal rese­arch in the 1930s. A sub­stan­tial part of the fin­dings was des­tro­y­ed during World War II. It was found that the struc­tu­re con­sists of four rooms, one of which is ter­mi­na­ted by an apse orien­ted to the south. Based on cons­truc­ti­on tech­ni­qu­es, it can be dated to the 3rd cen­tu­ry – the peri­od of the Seve­ran dynas­ty, with sub­se­qu­ent modi­fi­ca­ti­ons that could have been car­ried out during the rule of Empe­ror Valen­ti­nian I. (364375).” The buil­ding can be cha­rac­te­ri­zed as part of a civi­lian sett­le­ment (Infor­ma­ti­on board at Devin). In 1921 – 1922, in the eas­tern part of the for­tress, archa­e­olo­gists dis­co­ve­red and later iden­ti­fied a Gre­at Mora­vian church dating from the 10th-​11th cen­tu­ry (apsi​da​.sk).

The Wes­tern Car­pat­hians for­med due to the col­li­si­on of the Afri­can and Eura­sian pla­tes. The Small Car­pat­hians and Hain­burg Moun­tains are part of this struc­tu­re. The Danu­be and Mora­va river sys­tems gra­du­al­ly deve­lo­ped in the basins. The Devin Gate is situ­ated abo­ve the con­flu­en­ce of the­se rivers, repre­sen­ting an ele­va­ted part of the moun­tain sepa­ra­ted by a fault from the sub­si­ded Devin Gate. The Devin Cast­le cliff is a nati­onal natu­ral monu­ment, and the cast­le hill is also a sig­ni­fi­cant bota­ni­cal site with many pro­tec­ted and endan­ge­red plant spe­cies. The enti­re cast­le hill is essen­tial for bird nesting con­di­ti­ons. The warm sout­hern slo­pes are cru­cial habi­tats, espe­cial­ly for repti­les and insects. Spe­cies like the fal­con Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus, swal­lo­wtail Iphic­li­des poda­li­rius, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo, and lon­ghorn Ceram­byx cer­do nest in the cre­vi­ces of the rock (Infor­ma­ti­on board at Devin). In the lower part of the for­tress, inha­bi­tants buried the­ir dead in the Gre­at Mora­vian era. The ave­ra­ge age of the buried is 32 years, and they were buried at a depth of 70 – 130 cm, clo­se­ly next to each other, some­ti­mes in seve­ral lay­ers abo­ve each other. The extinct church from the 9th cen­tu­ry was repla­ced by a cha­pel in the 10th century.


Die berühm­ten Ruinen von Sch­loss Devin, hoch oben auf einem Fel­sen über der Mün­dung der Mora­va und der Donau, gehören zu den bede­uten­den Denk­mä­lern der slo­wa­kis­chen Ges­chich­te (bra​ti​sla​va​.sk). Wäh­rend der Herrs­chaft von Tra­jan und Valen­ti­nian I. befand sich auf Devin eine römis­che Wach­sta­ti­on. Die Befes­ti­gun­gen wur­den von einer römis­chen Gar­ni­son errich­tet und waren Teil des Grenz­ver­te­i­di­gungs­sys­tems des Römis­chen Rei­ches – Limes Roma­nus (devin​.sk). Auf dem Hügel gab es eine bede­uten­de kel­tis­che Sied­lung seit Beginn des letz­ten vorch­rist­li­chen Jahr­hun­derts (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Die außer­ge­wöhn­lich stra­te­gis­che Lage, bekannt sowohl bei Kel­ten als auch bei Römern, führ­te zur Errich­tung einer mas­si­ven sla­wis­chen Fes­tung auf dem Hügel, die ers­tmals 864 unter dem Namen Dowi­na, was Mäd­chen bede­utet (devin​.sk), sch­rift­lich erwähnt wur­de. Die ältes­ten Spu­ren der Sla­wen stam­men aus dem 8. Jahr­hun­dert und ers­trec­ken sich über das gesam­te zen­tra­le Fes­tungs­ge­län­de, was Einb­lick in inten­si­ve Sied­lungs­mus­ter ermög­licht. Res­te einer Erd­mau­er auf der Nord­se­i­te, die in römis­cher Zeit gebaut und von den Sla­wen mit einem höl­zer­nen Pali­sa­den­wall vers­tär­kt wur­de, sind heute noch sicht­bar (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

Im 9. Jahr­hun­dert war Devin der Wohn­sitz von Moj­mír, Ras­ti­slav und Svä­top­luk, die hier 871 die Deuts­chen besieg­ten (kas​tiel​.org). Laut Chro­ni­ken befes­tig­te der Gro­ßmäh­ris­che Fürst Ras­ti­slav Devin und such­te Schutz vor dem ostf­rän­kis­chen König Ludwig dem Deuts­chen (i15​.cz). Wäh­rend des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches war Devin die bede­utend­ste Grenz­fes­te (bra​ti​sla​va​.sk). In der Zeit nach 892 wur­de Devin einer der wich­ti­gen Punk­te in der Ket­te von Ver­te­i­di­gungs­fes­tun­gen gegen Angrif­fe der alten Ungarn aus den Gebie­ten jen­se­its des Flus­ses (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Nach dem Nie­der­gang des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches erlang­te Devin im 13. Jahr­hun­dert wäh­rend der österreichisch-​ungarischen Kämp­fe um das Devin-​Tor stra­te­gis­che Bede­utung. In die­ser Zeit wur­de auf dem Burg­berg eine kle­i­ne­re ste­i­ner­ne Gren­zwäch­ter­burg errich­tet (wiki­pe­dia sk). Im Jahr 1272 ero­ber­te Pře­mysl Ota­kar die Burg und besieg­te den unga­ris­chen König Step­han (kas​tiel​.org).

Umfan­gre­i­che­re Bau­ar­be­i­ten erfolg­ten 1460, als die Gra­fen von Svä­tý Jur und Pezi­nok die Besit­zer der Burg wur­den. Die Ober­burg wur­de rekons­tru­iert, und ande­re Ände­run­gen wur­den aufg­rund der Bed­ro­hung durch die Tür­ken von der Fami­lie Bát­ho­ry vor­ge­nom­men, die sie von 1527 bis 1606 besaß. Die letz­ten Befes­ti­gung­sar­be­i­ten wur­den mit den Tür­ken und der Fami­lie Pál­fy in der zwe­i­ten Hälf­te des 17. Jahr­hun­derts in Ver­bin­dung geb­racht. Nach dem Rück­gang der tür­kis­chen Bed­ro­hung begann Devin im 18. Jahr­hun­dert zu ver­fal­len, und im Mai 1809 spreng­te Napo­le­on, der Wien besetzt hat­te, die Burg im Juni. Seit­dem liegt sie in Ruinen. Ihre Glo­rie wur­de 1836 von Ľudo­vít Štúr wie­der­be­lebt, für den Devin ein Sym­bol der sla­wis­chen Soli­da­ri­tät und nati­ona­len Bewusst­se­ins war (sazp​.sk). Seit den Zei­ten der slo­wa­kis­chen Nati­onal­be­we­gung und der Spa­zier­gän­ge von Štúr zu den Bur­güber­res­ten ist Devin zu einem Sym­bol nicht nur des alten sla­wis­chen Ruhms, son­dern auch der sla­wis­chen Fre­unds­chaft und Kame­rads­chaft zwis­chen den Völ­kern gewor­den. Die Ruinen von Sch­loss Devin sind ein nati­ona­les Kul­tur­denk­mal, das vom Stadt­mu­se­um in Bra­ti­sla­va ver­wal­tet wird (bra​ti​sla​va​.sk).

Auf dem Burg­hügel befin­den sich Über­res­te einer römis­chen Struk­tur. Eine von ihnen befin­det sich im obe­ren Hof, vor dem Ein­gang zum Innen­be­re­ich der Auss­tel­lung. Ich zitie­re von einer Infor­ma­ti­ons­ta­fel in der Nähe die­ser Über­res­te: Sie wur­de wäh­rend archä­o­lo­gis­cher Fors­chun­gen in den 1930er Jah­ren ent­dec­kt. Ein wesen­tli­cher Teil der Fun­de wur­de wäh­rend des Zwe­i­ten Weltk­riegs zers­tört. Es stell­te sich heraus, dass die Struk­tur aus vier Räu­men bes­teht, von denen einer mit einer Apsis nach Süden abgesch­los­sen ist. Basie­rend auf der Bau­tech­nik kann sie auf das 3. Jahr­hun­dert datiert wer­den – die Zeit der Herrs­chaft der Dynas­tie der Seve­rer, mit nach­fol­gen­den Modi­fi­ka­ti­onen, die wäh­rend der Herrs­chaft von Kai­ser Valen­ti­nian I. (364375) durch­ge­fü­hrt wor­den sein könn­ten.” Das Gebä­u­de kann als Teil einer zivi­len Sied­lung cha­rak­te­ri­siert wer­den (Infor­ma­ti­ons­ta­fel am Devin). In den Jah­ren 1921 – 1922 wur­de im öst­li­chen Teil der Fes­tung ein gro­ßmäh­ris­ches Kir­chen­ge­bä­u­de aus dem 10. – 11. Jahr­hun­dert ent­dec­kt und spä­ter iden­ti­fi­ziert (apsi​da​.sk).

Die Wes­tkar­pa­ten ents­tan­den aufg­rund der Kol­li­si­on der afri­ka­nis­chen und eura­sis­chen Plat­ten. Die Kle­i­nen Kar­pa­ten und die Hain­bur­ger Ber­ge sind Teil die­ser Struk­tur. In den Bec­ken bil­de­te sich all­mäh­lich das Fluss­sys­tem der Donau und der Mora­va. Das Devin-​Tor liegt genau über der Mün­dung die­ser Flüs­se und reprä­sen­tiert einen erhöh­ten Teil des Gebir­ges, der durch einen Bruch vom gesun­ke­nen Devin-​Tor get­rennt ist. Die Devin-​Burgklippe ist ein nati­ona­les Natur­denk­mal, und der Burg­berg ist auch ein bede­uten­der bota­nis­cher Ort mit vie­len ges­chütz­ten und gefä­hr­de­ten Pflan­ze­nar­ten. Der gesam­te Burg­berg ist für Vogel­nist­be­din­gun­gen von Bede­utung. Die war­men Süd­hän­ge sind vor allem für Repti­lien und Insek­ten wich­ti­ge Lebens­rä­u­me. Arten wie der Fal­ke Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus, Sch­wal­ben­sch­wanz Iphic­li­des poda­li­rius, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Saga pedo und Hirsch­kä­fer Ceram­byx cer­do nis­ten in den Spal­ten des Fel­sens (Infor­ma­ti­ons­ta­fel am Devin). Im unte­ren Teil der Fes­tung beg­ru­ben die Bewoh­ner ihre Toten noch wäh­rend der Gro­ßmäh­ris­chen Ära. Das durchb­ro­che­ne Kir­chen­ge­bä­u­de aus dem 9. Jahr­hun­dert wur­de im 10. Jahr­hun­dert durch eine Kapel­le ersetzt.


Az ismert Devin vár rom­jai, ame­ly­ek egy szik­lás gerinc­rél emel­ked­nek fel a Mor­va és a Duna tor­ko­la­tá­nál, a szlo­vák tör­té­ne­lem jelen­tős emlé­ke­i­hez tar­to­znak (bra​ti​sla​va​.sk). Tra­ján és Valen­tia­nus I. ural­ma alatt egy római őrsé­gi állo­más talál­ha­tó volt Devin­ben. A római csa­pa­tok épí­tet­ték fel a erődít­mé­nyt, és az a Római Biro­da­lom hatá­rá­nak védel­mi rends­ze­ré­nek, a Limes Roma­nus­nak rés­ze volt (devin​.sk). A vár­he­gy­en már a Kr. e. első szá­za­dá­tól egy fon­tos kel­ta tele­pülés állt (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

Az ismert Devin vár rom­jai, ame­ly­ek egy szik­lás gerinc­rél emel­ked­nek fel a Mor­va és a Duna tor­ko­la­tá­nál, a szlo­vák tör­té­ne­lem jelen­tős emlé­ke­i­hez tar­to­znak (bra​ti​sla​va​.sk). Tra­ján és Valen­tia­nus I. ural­ma alatt egy római őrsé­gi állo­más talál­ha­tó volt Devin­ben. A római csa­pa­tok épí­tet­ték fel a erődít­mé­nyt, és az a Római Biro­da­lom hatá­rá­nak védel­mi rends­ze­ré­nek, a Limes Roma­nus­nak rés­ze volt (devin​.sk). A vár­he­gy­en már a Kr. e. első szá­za­dá­tól egy fon­tos kel­ta tele­pülés állt (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

Különösen fon­tos stra­té­giai hely­ze­tét, ame­ly már ismert volt a kel­ták és a rómaiak előtt, a slo­vák terület ostro­má­nak kös­zön­het­te. Devín várán egy hatal­mas szlo­vák várat ala­pí­tot­tak, ame­ly­et elős­zör 864-​ben írtak le Dowi­na néven (bra​ti​sla​va​.sk), ami azt jelen­ti, lány (devin​.sk). A leg­ré­geb­bi nyo­mok a szlá­vok­ról a 8. szá­zad­ból szár­ma­znak, és az egész várat érin­tik, ami alap­ján elkép­zel­het­jük az inten­zív tele­pülé­si beé­pí­tés­ről. Az észa­ki olda­lon még ma is fenn­ma­radt a római kor­ból szár­ma­zó föld­sánc marad­vá­nya, ame­ly­et a szlá­vok fa kerí­tés­sel erősí­tet­tek meg (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).

A 9. szá­zad­ban Moj­mír, Ras­ti­slav és Svä­top­luk szék­he­lye volt, aki 871-​ben a néme­tek elle­ni győze­lem­mel vég­ződött (kas​tiel​.org). Az írá­sok­ból az derül ki, hogy Ras­ti­slav, a nagy­mor­vai feje­de­lem, mege­rősí­tet­te Devínt, ami­kor mene­dé­ket kere­sett a kele­ti Frank kirá­ly, Ludwig német elől (i15​.cz). A Nagy­mor­vai Biro­da­lom ide­jén ez volt a leg­fon­to­sabb hatá­rőr­ző vár (bra​ti​sla​va​.sk). Ebben az idős­zak­ban a Devín hegyi várá­rok volt az egy­ik leg­fon­to­sabb erődít­mé­ny a Frank Biro­da­lom ter­jesz­ke­dé­se ellen (bra​ti​sla​va​.sk). 892 után Devín az egy­ik fon­tos pont­ja volt a védel­mi erődök lán­cá­nak a régi magy­ar terüle­tek táma­dá­sai ellen (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). A Nagy-​Morva Biro­da­lom buká­sa után Devín a 13. szá­zad­ban nyer­te el stra­té­giai jelen­tősé­gét, az osztrák-​magyar har­cok ide­jén a Devín kapu­já­ért. A hegyi vár­ból egy kisebb kőha­tá­rál­lo­más ala­kult ki a 13. szá­zad végén, a Bát­ho­ry csa­lád épí­tet­te át a török ves­zé­ly miatt, akik a várat 1527 és 1606 között bir­to­kol­ták. Az utol­só erődí­té­si mun­kák azon­ban a török ves­zé­ly és a 17. szá­zad máso­dik felé­nek Pál­fy­ok­hoz kapc­so­lód­nak. A török ves­zé­ly megs­zűné­sét köve­tően a 18. szá­zad­ban kez­dett szé­tes­ni a Devín, amit (wiki­pe­dia sk) 1809 máju­sá­ban Napó­le­on oko­zott, aki elfog­lal­ta Béc­set és június­ban fel­rob­ban­tot­ta a várat. Azó­ta romok­ban hever. Dic­sősé­gét 1836-​ban Žudo­vít Štúr élesz­tet­te fel, aki szá­má­ra a Devín a szláv kölc­sönöses­ség és a nemze­ti öntu­dat szim­bó­lu­ma volt (sazp​.sk). A szlo­vák nemze­ti moz­ga­lom ide­jén, a hegyi romok­ra tett séta után a Devín a régi szláv dic­sőség nem csak a nemzet szim­bó­lu­ma lett, hanem a szláv barát­ság és a népek közöt­ti barát­ság jel­ké­pe is. A Devín rom­ja nemze­ti kul­tu­rá­lis emlék­mű, ame­ly­et Pozso­ny váro­si múze­uma kezel (bra​ti​sla​va​.sk).

A váron római épüle­tek marad­vá­ny­ai talál­ha­tók. Az egy­ik közülük a fel­ső udva­ron talál­ha­tó, az inte­ri­őr kiál­lí­tá­si rés­zé­hez veze­tő bejá­rat előtt. Idé­zem az infor­má­ci­ós táb­lá­ról szár­ma­zó infor­má­ci­ó­kat, ame­ly­ek ezen marad­vá­ny­ok mel­lett talál­ha­tók. A 30-​as évek­ben, egy 1945-​ös II. világ­há­bo­rús bom­bá­zás során fel­fe­dez­ték. Megál­la­pí­tot­ták, hogy az épület négy hely­i­ség­ből áll, ame­ly­ek közül az egy­ik déli irá­ny­ba orien­tált apsi­dá­val zárul. Az épí­tés­ze­ti tech­ni­ka alap­ján a 3. szá­zad­ra datál­ha­tó, a Seve­ran dinasz­tia ural­ma ide­jé­re, a követ­ke­ző áta­la­kí­tás­sal, ame­ly­et Valen­tia­nus I. ural­ko­dá­sa alatt haj­tot­tak vég­re (364 – 375)”. Az épüle­tet civil tele­pülés rés­ze­ként lehet­ne jel­le­mez­ni (Devín infor­má­ci­ós táb­la). Az 1921 – 22-​es évek­ben a vár­ke­gy­etem kele­ti rés­zén talál­ták meg és később azo­no­sí­tot­ták a 10 – 11. szá­zad­ra datál­ha­tó nagy­mor­vai tem­plo­mot (apsi​da​.sk).

A Nyugati-​Kárpátok az afri­kai és az euráz­siai lemez ütközé­sé­nek ered­mé­ny­eként kelet­kez­tek. A Kis-​Kárpátok és a Huns­he­i­mi hegy­ek rés­zét képe­zik. A meden­cék­ben foko­za­to­san kia­la­kult a Duna és a Mor­va foly­órends­zer. És éppen a Mor­va és a Duna öss­ze­fo­ly­á­sá­nál talál­ha­tó a Devin vár­há­gá­ja. A Devin vár­há­za egy kie­mel­ke­dő rés­zét képe­zi a hegy­nek, ame­ly­et levá­gott egy hibá­val a Devin kapu­val szem­ben. A Devin vár­há­gai külön nemze­ti ter­més­ze­ti emlék­mű. A vár­há­zi hágó erős és tagolt, majd­nem 70 méte­res magas­ság­ban. Itt talál­ha­tók a belem­ni­te­sek is (Infor­má­ci­ós tábla).

Az egész vár domb egy­ben fon­tos bota­ni­kai hely is, sok védett és ves­zé­ly­ez­te­tett növé­ny­faj előfor­du­lá­sá­val. Pél­dá­ul a követ­ke­zők is nőnek itt: Diant­hus pra­e­cox lum­nit­ze­ri, Cam­pa­nu­la xylorr­hi­za, Xeranth­ne­mum annu­um, Arte­mi­sia aus­tria­ca, Gagea pusil­la, Medi­ga­go mons­pe­lia­ca, Sene­cio eru­ci­fo­lis tenu­ifo­lius, Allium spha­e­ro­cep­ha­lon, Sti­pa capil­la­ta, Papa­ver dubium austro­mo­ra­vi­cum (Infor­má­ci­ós tábla).

A szik­la­fal madár­nak biz­to­sít fész­ke­lé­si fel­té­te­le­ket. A déli mele­gek fon­tos élőhe­ly­et jelen­te­nek különösen a hül­lők és a rova­rok szá­má­ra. A hasa­dé­kok­ban pél­dá­ul fész­kelt a kestrel Fal­co tin­nun­cu­lus, Apus apus. Az emlősök­től pél­dá­ul a Iphic­li­des poda­li­rius, a Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, a Saga pedo, a Ceram­byx cer­do (Infor­má­ci­ós tábla).

A hegy lábá­nál fek­vő tele­pülés lakói még a Nagy­mor­vai Biro­da­lom ide­jén is itt temet­ték el halot­tai­kat. A teme­tő átla­gos élet­ko­ra 32 év volt, 70 – 130 cm mély­ség­ben feküd­tek egy­más mel­lett, néha több réteg­ben is. A 9. szá­zad­ban lerom­bol­ták a nagy­mor­vai tem­plo­mot, hely­é­be a 10. szá­zad­ban egy kápol­na lépett.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Chorvátsko, Krajina, TOP, Zahraničie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

Hits: 5533

Hvar je naj­dl­h­ším ostro­vom v Chor­vát­sku. Jeho roz­lo­ha je 299.66 km2, pobrež­ná línia je dlhá 269.2 km. Pod­ľa ame­ric­ké­ho The Tra­vel­ler pat­rí medzi desať najk­raj­ších turis­tic­kých oblas­tí na sve­te (sucu​raj​-hvar​.com). Žije tu asi 11 500 oby­va­te­ľov. Hvar sa vyzna­ču­je prí­jem­nou stre­do­zem­skou klí­mou. Mier­ny­mi zima­mi, tep­lý­mi leta­mi, množ­stvo slneč­né­ho svi­tu. Naj­vyš­šia tep­lo­ta bola 37 °C bola zazna­me­na­ná v roku 1935 (island​-hvar​.info). Bol zná­my od anti­ky svo­jou dôle­ži­tou stra­te­gic­kou a námor­nou polo­hou, kul­túr­ny­mi a prí­rod­ný­mi pamiat­ka­mi. Nachá­dza­jú sa tu levan­du­ľo­vé polia, sta­ré oli­vov­ní­ky, vinoh­ra­dy v jedi­neč­nej har­mó­nii člo­ve­ka a prí­ro­dy (hva​rin​fo​.com). V čase posled­nej doby ľado­vej bola hla­di­na Jad­ran­ské­ho mora o 96.4 met­ra niž­šie než dnes. Hvar bol pod­ľa súčas­ných poznat­kov vte­dy vysta­ve­ný extrém­nym búr­kam a vet­rom z vnút­ro­ze­mia, čo for­mo­va­lo vzhľad Hva­ru. Sever­né pobre­žie v západ­nej čas­ti je mimo­riad­ne čle­ni­té, čas­to ho vyhľa­dá­va­jú jach­tá­ri. V minu­los­ti pokrý­va­li znač­nú časť ostro­va boro­vi­co­vé lesy (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Povr­cho­vé vod­né toky Hvar nemá (ihvar​.cz). Hvar sa vyzna­ču­je veľ­mi vyso­ké množ­stvo slneč­né­ho svi­tu (ihvar​.cz). K naj­vy­hľa­dá­va­nej­ším plá­žam pat­ria tie na Pak­le­ni oto­ci, na ostro­ve Ščed­ro a západ­ne od Zava­ly. Pak­le­ni oto­ci, polo­os­trov Kabal, záto­ka Tatin­ja, ostrov­če­ky Zeče­vo, záto­ka Zala Luka sú vyhľa­dá­va­né potá­pač­mi. V posled­ných rokoch boli vybu­do­va­né cyk­lo­tra­sy, nie­kto­ré z nich vedú po maka­da­mo­vých ces­tách a posky­tu­jú tak vidieť aj odľah­lej­šie čas­ti ostro­va (ihvar​.cz).

Nále­zy pre­his­to­ric­ké­ho člo­ve­ka z jas­kýň sú z obdo­bia 35002500 pred n. l. (ihvar​.cz). V prvom tisíc­ro­čí pred n. l. tu žili Ilý­ri (ihvar​.cz). Ilý­ri si sta­va­li ope­ve­ne­né síd­lis­ká – gra­di­ny (ihvar​.cz). V rokoch 385384 pred n. l. sa na mies­te Sta­re­ho Gra­du usa­di­li gré­ci a zalo­ži­li Pha­ros. Prá­ve z toh­to gréc­ke­ho náz­vu bolo odvo­de­né neskor­šie pome­no­va­nie ostro­va Hvar (ihvar​.cz). V 3. sto­ro­čí pred n. l. sa obja­vu­je aj názov Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Na úze­mie si vte­dy robi­li zálusk Rima­nia. Ilýr Demet­rius (Demet­ri­je Hva­ra­nin, resp. Demet­ri­je Far­ski) bol spo­je­nec ilýr­skej krá­ľov­ni Teuty, kto­rá bola odboj­ným nepria­te­ľom Ríma. Poda­ri­lo sa mu v tre­tej tre­ti­ne 3. sto­ro­čia pred n. l. ovlád­nuť oblasť od dneš­nej sever­nej Dal­má­cie po dneš­ný Dur­res v Albán­sku. Rima­nia však Demet­riu­sa aj Teutu pora­zi­li. V polo­vi­ci 1. sto­ro­čia pred n. l. boli Rima­nia pán­mi celé­ho Jad­ra­nu (ihvar​.cz). Za rím­skej vlá­dy sa obja­vu­je pre ostrov názov Pha­ria a Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Na pre­lo­me 5 a 6. sto­ro­čia ohro­zo­va­li Hvar Ostro­gó­ti. V 7. sto­ro­čí priš­li na Hvar Slo­va­nia (ihvar​.cz). Vte­dy sa v náz­ve ostro­va Fara zme­ni­lo f za sta­ro­slo­van­ské hv – Hvar. Rím­ski usad­lí­ci pou­ží­va­li pome­no­va­nie Quar­ra, neskôr aj Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Neskôr bol ostrov pod sprá­vou Byzanst­skej ríše. V 11. sto­ro­čí sa Hvar stal súčas­ťou chor­vát­ske­ho krá­ľov­stva. Od 11. do 19. sto­ro­čia sa ostrov nazý­va Les­na, prí­pad­ne Lis­na, Less­na. V roku 1278 sa Hvar roz­ho­dol byť spo­jen­com Benát­skej repub­li­ky, čo sa mu trva­lej­šie poda­ri­lo od roku 1420. Ten­to stav trval do kon­ca 18. sto­ro­čia, kedy Benát­ska repub­li­ka zanik­la. V tom­to obdo­bí vzrás­tol eko­no­mic­ký a stra­te­gic­ký kre­dit ostro­va. V rokoch 18131918 bol Hvar pod Rakús­kou sprá­vou. Po roku 1918 tri roky oku­po­va­lo ostrov Talian­sko, ale od roku 1921 sa stal ostrov súčas­ťou Krá­ľov­stva Srbov, Chor­vá­tov a Slo­vin­cov, neskôr Juho­slá­vii. Od roku 1992 je súčas­ťou Chor­vát­skej repub­li­ky (ihvar​.cz).

Hvar sa vyzna­ču­je výraz­ne stre­do­mor­skou pôvod­nou vege­tá­ci­ou. Pinus dal­ma­ti­ca ras­tie na naj­vyš­šom hor­skom hre­be­ni Hva­ru. Okrem toho sa vysky­tu­je už len v naj­vyš­ších polo­hách ostro­va Brač a rástla na obdob­ných mies­tach ostro­va Kor­ču­la. Ende­mit­mi sú Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na ostro­ve sa darí opun­cii Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Levan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Que­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Okrem levan­du­le sa na Hva­re zbie­ra­jú aj ruman­ček, feny­kel, tymián. Roz­vi­nu­té je aj vče­lár­stvo, kto­ré má rím­sku tra­dí­ciu. Cca 130 vče­lá­rov má oko­lo 3000 úľov (ihvar​.cz). 

Na Hva­re sa, napr. v obci Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, docho­va­la pozo­ru­hod­ná sta­ro­by­lá pôvod­ná ľudo­vá archi­tek­tú­ra. Kamen­né domy boli zväč­ša prí­zem­né, stre­chy a rýny boli takis­to kamen­né. Vnút­ri bola veľ­ká obyt­ná miest­nosť bez pre­pá­žok, v stre­de s ohnis­kom, bez komí­na a bez okien. Poscho­do­vé domy zámož­nej­ších obča­nov mali obyt­nú miest­nosť na poscho­dí, ku kto­ré­mu vied­lo kamen­né scho­diš­te. Táto miest­nosť už mala komín. Iné hos­po­dár­ske pries­to­ry spo­lu so stud­ňou boli ohra­de­né na dvo­re. Naj­star­ším sta­veb­ným typom však sú tzv. tri­my – totož­né s kažu­ny či bun­je­my na ostat­nom jad­ran­ské pobre­ží. Sú to malé níz­ke kamen­né domy kru­ho­vé­ho pôdo­ry­su, posta­ve­né vo voľ­nej kra­ji­ne z lomo­vé­ho kame­ňa nasu­cho. Veľ­mi obľú­be­né boli malé tri­my u sta­rých Ilý­rov, kto­rým slú­ži­li ako úkry­ty a úschov­ne nára­dia. K rov­na­ké­mu úče­lu sa sta­va­li až do novej doby (ihvar​.cz).


Hvar is the lon­gest island in Cro­atia, cove­ring an area of 299.66 km², with a coast­li­ne stret­ching 269.2 km. Accor­ding to the Ame­ri­can maga­zi­ne The Tra­vel­ler,” it is among the ten most beau­ti­ful tou­rist regi­ons in the world. App­ro­xi­ma­te­ly 11,500 peop­le live the­re. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a ple­a­sant Medi­ter­ra­ne­an cli­ma­te, with mild win­ters, warm sum­mers, and abun­dant suns­hi­ne. The hig­hest recor­ded tem­pe­ra­tu­re, 37 °C, was noted in 1935. Kno­wn sin­ce anti­qu­ity for its stra­te­gic and mari­ti­me impor­tan­ce, as well as cul­tu­ral and natu­ral land­marks, Hvar boasts laven­der fields, ancient oli­ve gro­ves, and vine­y­ards in a uni­que har­mo­ny of human and natu­ral ele­ments. During the last ice age, the Adria­tic Sea level was 96.4 meters lower than today. At that time, Hvar expe­rien­ced extre­me storms and winds from the inte­ri­or, sha­ping its appe­a­ran­ce. The nort­hern coast in the wes­tern part is extre­me­ly rug­ged and often att­racts sai­lors. In the past, sub­stan­tial parts of the island were cove­red by pine forests (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar does not have sur­fa­ce water­cour­ses. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a very high amount of suns­hi­ne. Among the most sought-​after bea­ches are tho­se on the Pak­le­ni Islands, the island of Ščed­ro, and west of Zava­la. Pak­le­ni Islands, the Kabal Penin­su­la, Tatin­ja Bay, the islets of Zeče­vo, and Zala Luka Bay are popu­lar among divers. In recent years, cyc­ling rou­tes have been estab­lis­hed, some of which fol­low gra­vel roads, pro­vi­ding a glim­pse of the more remo­te parts of the island.

Pre­his­to­ric fin­dings from caves date back to the peri­od of 35002500 BCE. In the first mil­len­nium BCE, Illy­rians inha­bi­ted the island, cons­truc­ting for­ti­fied sett­le­ments kno­wn as gra­di­nas.” In 385 – 384 BCE, Gre­eks sett­led at the site of Sta­ri Grad, foun­ding Pha­ros. The later name of the island, Hvar, is deri­ved from this Gre­ek name. In the 3rd cen­tu­ry BCE, the name Pite­y­eia” also appe­ars. The Romans cove­ted the ter­ri­to­ry, and Illy­rian Demet­rius, an ally of the Illy­rian que­en Teuta, mana­ged to con­trol the area from present-​day nort­hern Dal­ma­tia to Dur­res in present-​day Alba­nia in the third quar­ter of the 3rd cen­tu­ry BCE. Howe­ver, the Romans defe­a­ted Demet­rius and Teuta. In the mid-​1st cen­tu­ry BCE, the Romans beca­me mas­ters of the enti­re Adria­tic. Under Roman rule, the island was kno­wn as Pha­ria and Fara. In the 5th-​6th cen­tu­ry, the Ostro­goths thre­a­te­ned Hvar, and in the 7th cen­tu­ry, the Slavs arri­ved. It was during this time that the name of the island chan­ged from Fara to Hvar, with the Roman sett­lers using the name Quar­ra, later also Lesi­na and Lie­se­na. The island later fell under Byzan­ti­ne rule. In the 11th cen­tu­ry, Hvar beca­me part of the Cro­atian king­dom. From the 11th to the 19th cen­tu­ry, the island was cal­led Les­na or Lis­na. In 1278, Hvar deci­ded to ally with the Vene­tian Repub­lic, which las­ted more per­ma­nen­tly from 1420. This sta­tus con­ti­nu­ed until the end of the 18th cen­tu­ry, when the Vene­tian Repub­lic cea­sed to exist. During this peri­od, the eco­no­mic and stra­te­gic impor­tan­ce of the island inc­re­a­sed. From 1813 to 1918, Hvar was under Aus­trian admi­ni­stra­ti­on. After 1918, Ita­ly occu­pied the island for three years, but from 1921, the island beca­me part of the King­dom of Serbs, Cro­ats, and Slo­ve­nes, later Yugo­sla­via. Sin­ce 1992, it has been part of the Repub­lic of Croatia.

Hvar is cha­rac­te­ri­zed by dis­tinct­ly Medi­ter­ra­ne­an nati­ve vege­ta­ti­on. Pinus dal­ma­ti­ca gro­ws on the hig­hest moun­tain rid­ge of Hvar. Besi­des Hvar, it is found only in the hig­hest parts of the islands of Brač and Kor­ču­la. Ende­mic spe­cies inc­lu­de Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do also thri­ve on the island. In addi­ti­on to laven­der, cha­mo­mi­le, fen­nel, and thy­me are also col­lec­ted on Hvar. Bee­ke­e­ping, with a Roman tra­di­ti­on, is well-​developed, with around 130 bee­ke­e­pers having about 3000 hives. Hvar has pre­ser­ved remar­kab­le ancient folk archi­tec­tu­re in pla­ces such as Humac, Malo Grabl­je, and Velo Grabl­je. Sto­ne hou­ses were most­ly single-​story, with sto­ne roofs and gut­ters. Insi­de, the­re was a lar­ge living spa­ce wit­hout par­ti­ti­ons, a cen­tral firep­la­ce, no chim­ney, and no win­do­ws. Two-​story hou­ses of wealt­hier citi­zens had a living room ups­tairs, acces­sib­le by a sto­ne stair­ca­se, which alre­a­dy had a firep­la­ce. Other uti­li­ty spa­ces, along with a well, were enc­lo­sed in the yard. The oldest type of buil­ding, cal­led tri­my,” iden­ti­cal to kažu­ny or bun­je on the rest of the Adria­tic coast, are small, low sto­ne hou­ses with a cir­cu­lar footp­rint, built in the open field with dry-​stone cons­truc­ti­on. The­se were popu­lar among the ancient Illy­rians and ser­ved as shel­ters and tool sto­ra­ge. They con­ti­nu­ed to be built until the modern era.


Hvar je naj­dul­ji otok u Hrvat­skoj. Nje­go­va povr­ši­na izno­si 299,66 km², a obal­na crta je duga 269,2 km. Pre­ma ame­rič­kom časo­pi­su The Tra­vel­ler spa­da među deset najl­jep­ših turis­tič­kih pod­ruč­ja na svi­je­tu (sucu​raj​-hvar​.com). Na oto­ku živi oko 11.500 sta­nov­ni­ka. Hvar se odli­ku­je ugod­nom sre­do­zem­nom kli­mom, bla­gim zima­ma, top­lim lje­ti­ma i obil­jem sun­če­vog svjet­la. Naj­vi­ša zabil­je­že­na tem­pe­ra­tu­ra bila je 37 °C, zabil­je­že­na 1935. godi­ne (island​-hvar​.info). Otok je poznat od anti­ke po svo­joj važ­noj stra­teš­koj i pomor­skoj pozi­ci­ji, kul­tur­nim i pri­rod­nim zna­me­ni­tos­ti­ma. Na nje­mu se nala­ze lavan­di­na pol­ja, sta­ri mas­li­ni­ci i vinog­ra­di u jedin­stve­noj har­mo­ni­ji čov­je­ka i pri­ro­de (hva​rin​fo​.com). U doba posl­jedn­jeg lede­nog doba razi­na Jad­ran­skog mora bila je za 96,4 met­ra niža nego danas. Hvar je tada bio izlo­žen eks­trem­nim olu­ja­ma i vjet­ru s kop­na, što je obli­ko­va­lo izg­led oto­ka. Sje­ver­na oba­la na zapad­nom dije­lu iznim­no je razu­đe­na, čes­to je tra­že­na od stra­ne jah­ta­ra. U proš­los­ti su zna­tan dio oto­ka pokri­va­li boro­vi (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar nema povr­šin­ske vode­ne toko­ve (ihvar​.cz). Hvar se isti­če viso­kom koli­či­nom sun­če­vog svjet­la (ihvar​.cz). Među naj­tra­že­ni­je pla­že ubra­ja­ju se one na Pak­le­nim oto­ci­ma, na oto­ku Šćed­ro i zapad­no od Zava­le. Pak­le­ni oto­ci, polu­otok Kabal, uva­la Tatin­ja, otok­či­ći Zeče­vo, uva­la Zala Luka popu­lar­na su odre­diš­ta roni­oci­ma. U posl­jedn­jim godi­na­ma izg­ra­đe­ne su bicik­lis­tič­ke sta­ze, neke od njih vode maka­dam­skim ces­ta­ma i pru­ža­ju pri­li­ku vid­je­ti i udal­je­ni­je dije­lo­ve oto­ka (ihvar​.cz).

Nala­zi pra­po­vi­jes­nog čov­je­ka iz peći­na dati­ra­ju iz raz­dobl­ja 3500. – 2500. pr. Kr. (ihvar​.cz). Tije­kom prvog tisu­ćl­je­ća pr. Kr. na oto­ku su živ­je­li Ili­ri (ihvar​.cz). Ili­ri su gra­di­li utv­rđe­na nasel­ja – gra­di­ne (ihvar​.cz). U godi­na­ma 385. – 384. pr. Kr. Grci su se nase­li­li na mjes­tu Sta­rog Gra­da i osno­va­li Pha­ros. Upa­vo iz ovog grč­kog ime­na kas­ni­je je izve­den naziv oto­ka Hvar (ihvar​.cz). U 3. stol­je­ću pr. Kr. pojavl­ju­je se i naziv Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Riml­ja­ni su tada poka­zi­va­li inte­res za to pod­ruč­je. Ilir Demet­ri­je (Demet­ri­je Hva­ra­nin ili Demet­ri­je Far­ski) bio je savez­nik ilir­ske kral­ji­ce Teute, koja je bila pobun­je­nič­ki nepri­ja­telj Rima. Demet­ri­je je uspio u tre­ćoj tre­ći­ni 3. stol­je­ća pr. Kr. zavla­da­ti pod­ruč­jem od današn­je sje­ver­ne Dal­ma­ci­je do današn­jeg Dra­ča u Alba­ni­ji. Riml­ja­ni su ipak pora­zi­li Demet­ri­ja i Teutu. U dru­goj polo­vi­ci 1. stol­je­ća pr. Kr. Riml­ja­ni su bili gos­po­da­ri cije­log Jad­ran­skog mora (ihvar​.cz). Za rim­skog vla­da­vi­ne javl­ja se naziv oto­ka Pha­ria i Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Tije­kom pri­je­la­za iz 5. u 6. stol­je­će Hvar su pri­je­ti­li Ostro­go­ti. U 7. stol­je­ću na Hvar su doš­li Sla­ve­ni (ihvar​.cz). Tada se u nazi­vu oto­ka Fara pro­mi­je­ni­lo f u sta­ro­sla­ven­sko hv – Hvar. Rim­ski nasel­je­ni­ci koris­ti­li su ime Quar­ra, kas­ni­je i Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Kas­ni­je je otok bio pod vla­šću Bizant­skog Car­stva. U 11. stol­je­ću Hvar posta­je dio hrvat­skog kral­jev­stva. Od 11. do 19. stol­je­ća otok se nazi­vao Les­na, Lis­na, Less­na. Godi­ne 1278. Hvar je odlu­čio biti savez­nik Mle­tač­ke Repub­li­ke, što mu je traj­ni­je usp­je­lo od 1420. godi­ne. Taj sta­tus tra­jao je do kra­ja 18. stol­je­ća, kada je Mle­tač­ka Repub­li­ka nesta­la. U tom raz­dobl­ju poras­la je eko­nom­ska i stra­teš­ka važ­nost oto­ka. U godi­na­ma 1813. – 1918. Hvar je bio pod vla­šću Aus­tri­je. Nakon 1918. godi­ne otok je tri godi­ne oku­pi­ra­la Ita­li­ja, ali od 1921. godi­ne postao je otok u sasta­vu Kral­je­vi­ne Srba, Hrva­ta i Slo­ve­na­ca, kas­ni­je Jugo­sla­vi­je. Od 1992. godi­ne dio je Repub­li­ke Hrvat­ske (ihvar​.cz).

Hvar se isti­če izra­zi­to sre­do­zem­nom auto­h­to­nom vege­ta­ci­jom. Pinus dal­ma­ti­ca ras­te na naj­vi­šem pla­nin­skom gre­be­nu Hva­ra. Osim toga, nala­zi se samo na naj­vi­šim pod­ruč­ji­ma oto­ka Bra­ča i slič­nim mjes­ti­ma oto­ka Kor­ču­le. Ende­mi oto­ka ukl­ju­ču­ju Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na oto­ku uspi­je­va i opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Osim lavan­de, na Hva­ru se beru i kami­li­ca, komo­rač, timi­jan. Raz­vi­je­no je i pče­lar­stvo koje ima rim­sku tra­di­ci­ju. Oko 130 pče­la­ra ima oko 3000 koš­ni­ca (ihvar​.cz). Na Hva­ru se, pri­mje­ri­ce, u nasel­ji­ma Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, saču­va­la zna­čaj­na sta­rin­ska auto­h­to­na arhi­tek­tu­ra. Kame­ne kuće bile su uglav­nom pri­zem­ne, kro­vo­vi i olu­ci bili su tako­đer od kame­na. Unut­rašn­jost je bila veli­ka stam­be­na pros­to­ri­ja bez preg­ra­da, s ogn­jiš­tem u sre­di­ni, bez dimn­ja­ka i pro­zo­ra. Kat­ni­ce kuća boga­ti­jih gra­đa­na ima­le su stam­be­ni pros­tor na katu, do kojeg se dola­zi­lo kame­nim ste­pe­niš­tem. Taj pros­tor već je imao dimn­jak. Osta­li gos­po­dar­ski pros­to­ri zajed­no s buna­rom bili su ogra­đe­ni na dvo­riš­tu. Naj­sta­ri­ji tip gradn­je, među­tim, su takoz­va­ne tri­my – iste kao kažu­ni ili bun­je na dru­gim jad­ran­skim oba­la­ma. To su male nis­ke kame­ne kuće kruž­nog tlocr­ta, izg­ra­đe­ne usred pol­ja od kame­nih blo­ko­va suho­zi­da. Vrlo su popu­lar­ne bile male tri­my kod sta­rih Ili­ra, koje su koris­ti­le kao sklo­niš­ta i spre­miš­ta za alat. Slu­ži­le su istoj svr­si sve do novog doba (ihvar​.cz).


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy



Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2007, 2008, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Slovenská krajina, TOP

Považský Inovec – jadrové pohorie na západnom Slovensku

Hits: 9970

Považ­ský Ino­vec je jad­ro­vé poho­rie na západ­nom Slo­ven­sku. Pat­rí do Fatransko-​tatranskej oblas­ti. Pri jeho dĺž­ke 48 km a pre­men­li­vej šír­ke 1525 km zabe­rá roz­lo­hu 600 km². Naj­vyš­ším bodom čle­ni­tej vrcho­vi­ny je vrch Ino­vec (1 042 m n.m.). Má zlo­ži­tú geolo­gic­kú stav­bu. Je boha­tý na pra­me­ne mine­rál­nych vôd. Stre­tá­va­jú sa tu tep­lo­mil­né a hor­ské dru­hy rast­lín. Ľud­ské osíd­le­nie je tu dolo­že­né od star­šej kamen­nej doby. Naj­mä v sever­nej čas­ti je pomer­ne vyso­ký výskyt pra­me­ňov mine­rál­nej vody – takz­va­né kysel­ky. Medzi naj­dô­le­ži­tej­šie pra­me­ne pat­ria ter­my vyvie­ra­jú­ce cez tek­to­nic­ké zlo­my v Pieš­ťa­noch, v oblas­ti Kúpeľ­né­ho ostro­va. Ide o vzác­ny druh lie­či­vej vody dosa­hu­jú­cej tep­lo­tu až 60°C. Živo­čí­chy sa tu vysky­tu­jú v hoj­nom množ­stve. Od zástup­cov hmy­zu (fuzá­če, rohá­če, rôz­ne motý­le) cez oboj­ži­vel­ní­ky (sala­man­dra škvr­ni­tá, sko­ka­ny), pla­zy (sle­púch, jaš­te­ri­ce, vre­te­ni­ca), vtá­ky (z drav­cov oje­di­ne­le orol krá­ľov­ský a sokol rároh, myšia­ky, jas­tra­by, zo spe­vav­cov napr. sýkor­ky, žlto­chvos­ty, ďat­le) (Wiki­pe­dia). Pome­no­va­nie Ino­vec” súvi­sí s tým, že vrchol naj­vyš­šej hory sa čas­to zalesk­ne podob­ne ako ino­vať (infog​lo​be​.sk). Medzi naj­výz­nam­nej­šie pamiat­ky pat­rí veľ­ko­mo­rav­ský dvo­rec Kos­to­lec nad obcou Duco­vé, kos­to­lík svä­té­ho Jura­ja pri Nit­rian­skej Blat­ni­ci, hra­dy Bec­kov, Topoľ­ča­ny, Tema­tín a Hlo­ho­vec. V jas­ky­ni Čer­to­va pec pod Hav­ra­nom sa našlo naj­star­šie jas­kyn­né osíd­le­nie na Slo­ven­sku (skon​li​ne​.sk). Zau­jí­ma­vý­mi loka­li­ta­mi je aj napr. Zoofar­ma Mod­ro­vá, vrch Mar­hát.


Považ­ský Ino­vec is a vol­ca­nic moun­tain ran­ge in wes­tern Slo­va­kia, belo­n­ging to the Fatra-​Tatra regi­on. Stret­ching for 48 km with a variab­le width of 15 to 25 km, it covers an area of 600 km². The hig­hest point of this diver­se ter­rain is the peak Ino­vec at an ele­va­ti­on of 1,042 meters abo­ve sea level. The regi­on has a com­plex geolo­gi­cal struc­tu­re and is rich in mine­ral water springs. The moun­tain ran­ge exhi­bits a varie­ty of flo­ra, with both ther­mop­hi­lic (heat-​loving) and moun­tai­nous plant spe­cies thri­ving in the area. Human sett­le­ment in this regi­on dates back to the Sto­ne Age. Par­ti­cu­lar­ly in the nort­hern part, the­re is a rela­ti­ve­ly high occur­ren­ce of mine­ral water springs, kno­wn local­ly as kysel­ky.” Among the most impor­tant springs are the ther­mal waters emer­ging through tec­to­nic faults in Pieš­ťa­ny, in the area of Kúpeľ­ný ostrov. The­se ther­mal waters are a rare type of hea­ling water rea­ching tem­pe­ra­tu­res of up to 60°C.

The area is abun­dant in wild­li­fe, hos­ting vari­ous insects (beet­les, stag beet­les, dif­fe­rent but­terf­lies), amp­hi­bians (spot­ted sala­man­der, frogs), repti­les (slo­wworms, lizards, vipers), birds (birds of prey such as the gol­den eag­le and pereg­ri­ne fal­con, owls, hawks, and pas­se­ri­nes like tits, wag­tails, wood­pec­kers), among others. The name Ino­vec” is rela­ted to the fact that the sum­mit of the hig­hest moun­tain often glo­ws simi­lar­ly to an inno­va­ti­on. Among the notab­le land­marks are the Gre­at Mora­vian court in Kos­to­lec abo­ve the vil­la­ge of Duco­vé, the church of St. Geor­ge near Nit­rian­ska Blat­ni­ca, and the cast­les of Bec­kov, Topoľ­ča­ny, Tema­tín, and Hlo­ho­vec. The cave Čer­to­va pec under Hav­ran has reve­a­led the oldest cave sett­le­ment in Slo­va­kia. Other inte­res­ting loca­ti­ons inc­lu­de Zoofar­ma Mod­ro­vá and the Mar­hát peak.


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Nemecké, Nemecko, Typ krajiny, Zahraničie

Drážďany – zelená perla Nemecka

Hits: 3241

Dráž­ďa­ny, nemec­ky Dres­den sa nachá­dza­jú v juho­vý­chod­nom Nemec­ku nad Ústí nad Labem.

Dráž­ďa­ny, poľ­sky Drez­no (draz​da​ny​.org), sú hlav­ným mes­tom Sas­ka, spol­ko­vej repub­li­ky Nemec­ka. Na roz­lo­he 328 km2 žije viac ako 517 000 oby­va­te­ľov. Mes­to je roz­lo­hou štvr­tým naj­väč­ším veľ­ko­mes­tom Nemec­ka. Kedy­si to bola rybár­ska obec – lužic­ko­srb­ský názov Drež­ďa­ny ozna­čo­val ľudí bažín a luž­ných lesov, síd­lo markg­ró­fa, neskôr sa sta­li kúpeľ­nou a krá­ľov­skou rezi­den­ci­ou. Spo­lu s Zwic­kau, Chem­nit­zom, Lip­skom a Hal­le tvo­ria met­ro­po­lit­ný regi­ón sas­ké­ho tro­j­u­hol­ní­ka. Je ozna­čo­va­ná aj ako Polab­ská Flo­ren­cia (Wiki​pe​dia​.sk). Až 62 % plo­chy mes­ta je zele­ných, prí­pad­ne zales­ne­ných, čím pat­ria Dráž­ďa­ny k naj­ze­len­ším európ­skym mes­tám (dres​den​.de). Tvo­ria veľ­ký želez­nič­ný uzol (Wiki​pe​dia​.cz). Osob­nos­ti mes­ta: hudob­ný skla­da­teľ Carl Maria von Weber (Wiki​pe​dia​.cz).

V roku 116 exis­to­va­la na mies­tach dneš­ných Dráž­ďan, osa­da s latin­ským náz­vom Lupp­hur­dum (draz​da​ny​.org). Mes­to bolo zalo­že­né pôvod­ne ako slo­van­ské síd­lo zrej­me v 10. sto­ro­čí. Od 11. sto­ro­čia bolo cen­trom Meis­sen­ska. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1206. Od roku 1485 je hlav­ným mes­tom Sas­ka. Od 13.2.1945 do 15.2.1945 boli Dráž­ďa­ny tak­mer kom­plet­ne zni­če­né letec­kým bom­bar­do­va­ním. V roku 2002 pos­tih­la mes­to tisíc­roč­ná povo­deň (Wiki​pe​dia​.sk). 

Kaž­do­roč­ne sem pri­chá­dza tak­mer 10 mili­ó­nov turis­tov, teší sa aj kon­gre­so­vej turis­ti­ke, mes­to je ino­vač­né a kul­túr­ne atrak­tív­ne (dres​den​.de). Zwin­ger je kle­not­ni­cou naj­cen­nej­ších ume­lec­kých zbie­rok Dráž­ďan a nád­her­ným die­lom baro­ko­vej archi­tek­tú­ry. Pôvod­ne bol výstav­ným palá­com sas­ké­ho kur­firs­ta Augus­ta Veľ­ké­ho, kto­rý sa chcel pri­rov­nať ku fran­cúz­ske­mu Ľudo­ví­to­vi XIV.-temu. Posta­ve­ný bol v rokoch 17101728. Dnes sa tu nachá­dza galé­ria sta­rých maj­strov – Gemäl­de­ga­le­rie Alte Meis­ter, napr. Rem­brand­ta, Ruben­sa, Tizia­na, Cana­let­ta, Six­tín­ska Madon­na od Raf­fa­e­la (mes​tas​ve​ta​.cz). Dráž­ďan­sku Sem­pe­ro­vu ope­ru pre­slá­vil aj Richard Wag­ner (mes​tas​ve​ta​.cz). Fürs­ten­zug je násten­ný obraz dlhý 102 met­rov, zlo­že­ný z asi 25 tisíc por­ce­lá­no­vých čas­tí, kto­rý sa nachá­dza v Augus­tus Stras­se. Jeho auto­rom je Wil­helm Walt­her (mes​tas​ve​ta​.cz).


Dres­den, in Ger­man Dráž­ďa­ny, is loca­ted in sout­he­as­tern Ger­ma­ny, near Ústí nad Labem.

Dres­den, in Polish Drez­no (draz​da​ny​.org), ser­ves as the capi­tal city of Saxo­ny, a fede­ral sta­te of Ger­ma­ny. With an area of 328 km², it is home to over 517,000 resi­dents, making it the fourth-​largest city in Ger­ma­ny by size. Once a fis­hing vil­la­ge, the Sor­bian name Drež­ďa­ny refer­red to peop­le of mars­hes and flo­odp­lain forests. It later beca­me the resi­den­ce of mar­gra­ves and even­tu­al­ly a spa and roy­al resi­den­ce. Toget­her with Zwic­kau, Chem­nitz, Leip­zig, and Hal­le, Dres­den forms the met­ro­po­li­tan regi­on of the Saxon Trian­gle. It is also kno­wn as the Flo­ren­ce on the Elbe (Wiki​pe​dia​.sk). App­ro­xi­ma­te­ly 62% of the city­’s area is gre­en or wooded, making Dres­den one of the gre­e­nest cities in Euro­pe (dres​den​.de). It ser­ves as a major rai­lway hub (Wiki​pe​dia​.cz). Notab­le per­so­na­li­ties from the city inc­lu­de the com­po­ser Carl Maria von Weber (Wiki​pe​dia​.cz).

In the year 116, the­re was a sett­le­ment named Lupp­hur­dum in the present-​day Dres­den area (draz​da​ny​.org). The city was ori­gi­nal­ly foun­ded as a Sla­vic sett­le­ment, like­ly in the 10th cen­tu­ry. From the 11th cen­tu­ry, it beca­me the cen­ter of the Mar­gra­via­te of Meis­sen. The first writ­ten men­ti­on dates back to 1206, and sin­ce 1485, it has been the capi­tal of Saxo­ny. From Feb­ru­ary 13, 1945, to Feb­ru­ary 15, 1945, Dres­den was near­ly com­ple­te­ly des­tro­y­ed by aerial bom­bard­ment. In 2002, the city faced a mil­len­nium flo­od (Wiki​pe​dia​.sk).

Dres­den att­racts near­ly 10 mil­li­on tou­rists annu­al­ly and is a hub for con­gress tou­rism. The city is inno­va­ti­ve and cul­tu­ral­ly att­rac­ti­ve (dres​den​.de). The Zwin­ger is a tre­a­su­re tro­ve of Dres­de­n’s most valu­ab­le art col­lec­ti­ons and a splen­did exam­ple of Baro­que archi­tec­tu­re. Ori­gi­nal­ly built as an exhi­bi­ti­on pala­ce for the Saxon Elec­tor Augus­tus the Strong, see­king to rival Lou­is XIV of Fran­ce, it was cons­truc­ted bet­we­en 1710 and 1728. Today, it hou­ses the Old Mas­ters Gal­le­ry – Gemäl­de­ga­le­rie Alte Meis­ter, fea­tu­ring works by artists like Rem­brandt, Rubens, Titian, Cana­let­to, and Rap­ha­e­l’s Sis­ti­ne Madon­na (mes​tas​ve​ta​.cz). Richard Wag­ner also gai­ned fame for the Sem­pe­ro­per in Dres­den (mes​tas​ve​ta​.cz). The Fürs­ten­zug is a 102-​meter-​long mural com­po­sed of app­ro­xi­ma­te­ly 25,000 por­ce­lain tiles, loca­ted in Augus­tuss­tras­se. It was cre­a­ted by Wil­helm Walt­her (mes​tas​ve​ta​.cz).


Dres­den, auch in Tsche­chien als Dráž­ďa­ny bekannt, liegt im Südos­ten Deutsch­lands über Ústí nad Labem.

Dres­den, auf Pol­nisch Drez­no (draz​da​ny​.org), ist die Haupts­tadt von Sach­sen, einem Bun­des­land der Bun­des­re­pub­lik Deutsch­land. Auf einer Flä­che von 328 km² leben hier mehr als 517.000 Ein­woh­ner, was es zur viertg­rößten Stadt Deutsch­lands nach Flä­che macht. Einst war es ein Fis­cher­dorf – der sor­bis­che Name Drež­ďa­ny bede­ute­te Men­schen in Sümp­fen und Auen­wäl­dern, Sitz des Mark­gra­fen, spä­ter wur­den sie ein Kur- und könig­li­cher Resi­den­zort. Zusam­men mit Zwic­kau, Chem­nitz, Leip­zig und Hal­le bil­det es die Met­ro­pol­re­gi­on des säch­sis­chen Dre­iecks. Dres­den wird auch als Flo­renz an der Elbe bez­e­ich­net (Wiki​pe​dia​.sk). Bis zu 62 % der Stadtf­lä­che sind Grün­flä­chen oder bewal­det, was Dres­den zu einer der grüns­ten Städ­te Euro­pas macht (dres​den​.de). Es ist ein wich­ti­ger Ver­kehr­sk­no­ten­punkt (Wiki​pe​dia​.cz). Per­sön­lich­ke­i­ten der Stadt: der Kom­po­nist Carl Maria von Weber (Wiki​pe​dia​.cz).

Im Jahr 116 gab es an der Stel­le des heuti­gen Dres­den eine Sied­lung mit dem late­i­nis­chen Namen Lupp­hur­dum (draz​da​ny​.org). Die Stadt wur­de wahrs­che­in­lich im 10. Jahr­hun­dert als sla­wis­che Sied­lung geg­rün­det. Ab dem 11. Jahr­hun­dert war sie das Zen­trum des Meiss­ner Lan­des. Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Dres­den stammt aus dem Jahr 1206. Seit 1485 ist es die Haupts­tadt Sach­sens. Vom 13. Feb­ru­ar 1945 bis zum 15. Feb­ru­ar 1945 wur­den Dres­den bei Luf­tan­grif­fen fast volls­tän­dig zers­tört. Im Jahr 2002 wur­de die Stadt von einem tau­send­jäh­ri­gen Hoch­was­ser heim­ge­sucht (Wiki​pe​dia​.sk).

Jähr­lich besu­chen fast 10 Mil­li­onen Tou­ris­ten die Stadt, die sich auch über Kon­gress­tou­ris­mus fre­ut. Dres­den ist inno­va­tiv und kul­tu­rell att­rak­tiv (dres​den​.de). Der Zwin­ger ist ein Juwel mit den wer­tvolls­ten Kunst­samm­lun­gen Dres­dens und ein wun­ders­chönes Beis­piel baroc­ker Archi­tek­tur. Urs­prün­glich war es ein Auss­tel­lungs­pa­last des säch­sis­chen Kur­fürs­ten August des Star­ken, der sich mit Ludwig XIV. von Fran­kre­ich verg­le­i­chen woll­te. Er wur­de in den Jah­ren 1710 bis 1728 erbaut. Heute beher­bergt er die Gale­rie Alte Meis­ter mit Wer­ken von Künst­lern wie Rem­brandt, Rubens, Tizian, Cana­let­to und der Six­ti­nis­chen Madon­na von Raf­fa­el (mes​tas​ve​ta​.cz). Die Sem­pe­ro­per Dres­den wur­de auch durch Richard Wag­ner berühmt (mes​tas​ve​ta​.cz). Der Fürs­ten­zug ist ein 102 Meter lan­ges Wand­ge­mäl­de aus etwa 25.000 Por­zel­lan­te­i­len und befin­det sich in der Augus­tuss­tra­ße. Der Autor ist Wil­helm Walt­her (mes​tas​ve​ta​.cz).


Odka­zy

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Krajina, Ľudská príroda, Obce, Príroda, Slovenská krajina, Slovenské, Vodné nádrže, Záhorácke, Záhorie

Lozorno

Hits: 2351

Lozor­no sa nachá­dza na juho­zá­pa­de Slo­ven­ska, 24 km od Bra­ti­sla­vy, v blíz­kos­ti západ­ných sva­hov Malých Kar­pát, v regi­ó­nie Záho­rie (lozor​no​.sk). Leží v nad­mor­skej výš­ke 188 met­rov nad morom. Na plo­che 44.79 km2 tu žije 3 022 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). V obci sa nachá­dza Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny z Ale­xan­drie z roku 1630. Baro­ko­vá Kapl­n­ka svä­té­ho Ven­de­lí­na je z roku 1729 (lozor​no​.sk). V minu­los­ti tu bola les­ná želez­ni­ca, kto­rej sto­py sa však ťaž­ko hľa­da­jú. Bola sta­va­ná po roku 1918, zanik­la v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia (lozor​no​.sk). Nad Lozor­nom sa nachá­dza vod­ná nádrž, z kto­rej vyte­ká Suchý potok (lozor​no​.sk). Pri tej­to nádr­ži je situ­ova­né Múze­um his­to­ric­kých vozi­diel, v pries­to­roch býva­lých kasár­ní (lozor​no​.sk). Z Lozor­na pochá­dza cyk­lis­ta Anton Tkáč (Wiki­pe­dia).

His­tó­ria Lozor­na je spo­je­ná s hra­dom Pajš­tún. V roku 1280 ho gróf Ruge­rius začal opra­vo­vať. Talian­skí, morav­skí a slo­ven­skí maj­stri opra­vu­jú­ci hrad, zača­li prvé osíd­ľo­va­nie Lozor­na. Avšak obec sa prvý krát spo­mí­na až v roku 1438 ako Eze­larn. Toto pome­no­va­nie ja najp­rav­de­po­dob­nej­šie odvo­de­né on nemes­ké­ho Esel, čo zna­me­ná somár. Somá­re sa pou­ží­va­li obchod­ník­mi na pre­pra­vu tova­ru. Ďal­ším his­to­ric­kým náz­vom je Zor­no. Lozor­no sa v stre­do­ve­ku dyna­mic­ky roz­ví­ja­la aj vďa­ka kolo­nis­tom z Rakús­ka a po roku 1526, pri­sťa­ho­val­com z Chor­vát­ska. Oby­va­te­lia sa veno­va­li poľ­no­hos­po­dár­stvu, liso­va­niu ole­ja, tkáč­stvu, pes­to­va­niu vini­ča, cho­vu ťaž­ných zvie­rat, pále­niu váp­na a dre­ve­né­ho uhlia. V rokoch 19701973 bola pop­ri obci vybu­do­va­ná diaľ­ni­ca Bra­ti­sla­va – Malac­ky. Vzni­kol oddy­cho­vý are­ál na Koša­ris­kách a na Kamen­nom mly­ne (lozor​no​.sk).


Lozor­no is situ­ated in the sout­hwest of Slo­va­kia, 24 km from Bra­ti­sla­va, near the wes­tern slo­pes of the Small Car­pat­hians, in the Záho­rie regi­on (lozor​no​.sk). It lies at an ele­va­ti­on of 188 meters abo­ve sea level. With an area of 44.79 km², the vil­la­ge is home to 3,022 resi­dents (Wiki­pe­dia). The vil­la­ge hosts the Church of St. Cat­he­ri­ne of Ale­xan­dria, dating back to 1630, and the Baro­que Cha­pel of St. Wen­de­lin, built in 1729 (lozor​no​.sk). In the past, the­re was a forest rai­lway in Lozor­no, but tra­ces of it are chal­len­ging to find. It was cons­truc­ted after 1918 and disap­pe­a­red in the 1930s (lozor​no​.sk). Abo­ve Lozor­no, the­re is a reser­vo­ir, and the Dry Stre­am flo­ws from it (lozor​no​.sk). The Muse­um of His­to­ri­cal Vehic­les is loca­ted near this reser­vo­ir, in the pre­mi­ses of for­mer bar­racks (lozor​no​.sk). The cyc­list Anton Tkáč hails from Lozor­no (Wiki­pe­dia).

The his­to­ry of Lozor­no is lin­ked to Pajš­tún Cast­le. In 1280, Count Ruge­rius began its recons­truc­ti­on, and Ita­lian, Mora­vian, and Slo­vak mas­ters wor­king on the cast­le ini­tia­ted the first sett­le­ment of Lozor­no. Howe­ver, the vil­la­ge is first men­ti­oned in 1438 as Eze­larn, like­ly deri­ved from the Ger­man Esel, mea­ning don­key. Don­ke­ys were used by tra­ders for tran­s­por­ting goods. Anot­her his­to­ri­cal name is Zor­no. In the Midd­le Ages, Lozor­no expe­rien­ced dyna­mic deve­lop­ment, also thanks to colo­nists from Aus­tria and, after 1526, immig­rants from Cro­atia. The inha­bi­tants were enga­ged in agri­cul­tu­re, oil pre­ssing, wea­ving, vine cul­ti­va­ti­on, draught ani­mal bre­e­ding, lime bur­ning, and char­co­al pro­duc­ti­on. From 1970 to 1973, the Bratislava-​Malacky hig­hway was built near the vil­la­ge. A rec­re­a­ti­onal area was estab­lis­hed at Koša­ris­ká and Kamen­ný Mlyn (lozor​no​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post