2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Obce, Orava, Oravské, Slovenská krajina, Slovenské

Podbiel – skvost ľudovej architektúry

Hits: 3882

Orav­ská dedi­na Pod­biel posky­tu­je náv­štev­ní­ko­vi maleb­ný pohľad do minu­los­ti. Dre­ve­ni­ce, kto­ré sa tu nachá­dza­jú, sú ” živé”. Čas­to slú­žia ako uby­to­va­nie turis­tom. Na dru­hej stra­ne Pod­biel je nor­mál­na dedi­na, kde sú muro­va­né domy. Obec vznik­la valaš­skou kolo­ni­zá­ci­ou, prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1556. Názov obce súvi­sí s Bie­lou ska­lou. His­to­ric­ké náz­vy obce: Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. Časť obce Bob­ro­va rala je pamiat­ko­vou rezer­vá­ci­ou ľudo­vej archi­tek­tú­ry (ora​va​.sk). V Pod­bie­li je údaj­ne naj­za­cho­va­lej­ší kom­plex zacho­va­lých dre­ve­ných sta­vieb ľudo­vej archi­tek­tú­ry v stred­nej Euró­pe – 64 pôvod­ných dre­ve­níc, kto­ré boli pre­važ­ne posta­ve­né kon­com 19. sto­ro­čia. Na kaž­dej dre­ve­ni­ci je vyre­za­ná ruži­ca – znak sln­ka, naj­výz­nam­nej­šie­ho kelt­ské­ho bož­stva. Obec má cca 1300 oby­va­te­ľov. Leží na sta­rej obchod­nej ces­te, tzv. jan­tá­ro­vej, prí­pad­ne soľ­nej ces­te, kto­rej his­tó­ria sia­ha ešte pred kelt­ské osíd­le­nie Ora­vy a sme­ru­je pop­ri rie­ke Ora­va cez Mala­tin­ský pries­myk na Lip­tov. Za Uhor­ska bola v Pod­bie­li dru­há col­ná kon­tro­la po Tvrdo­ší­ne, pre­to­že sa nedal obísť. Pri Pod­bie­li sa vypí­na­jú skal­né bra­lá. Jed­no z nich sa nazý­va Bie­la ska­la. Bolo sta­ro­by­lým kelt­ským hra­dis­kom. Pod­ľa poves­tí bolo aj tem­plár­skym hra­dis­kom. Sever­nej­šie sa týči dru­hé bra­lo s náz­vom Čer­ve­ná ska­la. Z nej vid­no, že Pod­biel leží ako­by na polo­os­tro­ve, kto­rý vytvo­ri­li rie­ky Stu­de­ná a Ora­va (pod​biel​.sk).

V obci sa nachá­dza národ­ná tech­nic­ká pamiat­ka Fran­tiš­ko­va Huta. Ľudia hutu nazý­va­jú hámor. Nachá­dza sa neďa­le­ko od obce. Zacho­va­li sa obvo­do­vé múry a cen­trál­na vyso­ká pec. Kaž­do­roč­ne sa v tej­to žele­ziar­ni uspo­ra­dú­va folk-​country fes­ti­val spo­je­ný s ukáž­kou sta­ro­ve­ké­ho tave­nie želez­nej rudy (pod​biel​.sk). Osu­dy žele­ziar­ne posta­ve­nej v roku 1836 sú zaha­le­né tajom­stvom. Objekt je ľuď­mi nazý­va­ný hámor. Kon­com augus­ta sa tu pra­vi­del­ne orga­ni­zu­je hudob­ný fes­ti­val spo­je­ný s ukáž­kou tave­nie želez­nej rudy sta­ro­ve­kou tech­no­ló­gi­ou. Počiat­ky hut­níc­tva a baníc­tva v obci sú zo 17. sto­ro­čia (Infor­mač­ná tabuľa).


The Ora­va vil­la­ge of Pod­biel offers visi­tors a pic­tu­re­sque glim­pse into the past. The wooden hou­ses found here are ali­ve” and often ser­ve as accom­mo­da­ti­on for tou­rists. On the other hand, Pod­biel is a nor­mal vil­la­ge whe­re the­re are brick hou­ses. The vil­la­ge was for­med by Vala­chian colo­ni­za­ti­on, with the first writ­ten men­ti­on dating back to 1556. The vil­la­ge­’s name is rela­ted to the Whi­te Rock. His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. The part of the vil­la­ge cal­led Bob­ro­va rala is a cul­tu­ral reser­ve of folk archi­tec­tu­re (ora​va​.sk). In Pod­biel, the­re is repor­ted­ly the most well-​preserved com­plex of tra­di­ti­onal wooden buil­dings in Cen­tral Euro­pe – 64 ori­gi­nal cot­ta­ges, most­ly built at the end of the 19th cen­tu­ry. Each cot­ta­ge bears a car­ved rose – the sym­bol of the sun, the most sig­ni­fi­cant Cel­tic dei­ty. The vil­la­ge has around 1300 inha­bi­tants and lies on the old tra­de rou­te, the so-​called amber or salt rou­te, who­se his­to­ry pre­da­tes Cel­tic sett­le­ments in Ora­va, run­ning along the Ora­va River through the Mala­tin­ský Pass to Lip­tov. During the Hun­ga­rian peri­od, Pod­biel had the second cus­toms con­trol after Tvrdo­šín, as it could not be bypas­sed. Near Pod­biel, the­re are pro­mi­nent rock gates, with one of them named Whi­te Rock, belie­ved to be an ancient Cel­tic for­tress and, accor­ding to legends, a Tem­plar for­tress. Furt­her north, the­re is anot­her gate cal­led Red Rock, pro­vi­ding a view that makes Pod­biel appe­ar as if on a penin­su­la for­med by the Stu­de­ná and Ora­va rivers (pod​biel​.sk).

The vil­la­ge is home to the nati­onal tech­ni­cal monu­ment Fran­tiš­ko­va Huta, com­mon­ly kno­wn as a hámor” (ham­mer). It is loca­ted near the vil­la­ge, and the peri­me­ter walls and a cen­tral blast fur­na­ce have been pre­ser­ved. Eve­ry year, a folk-​country fes­ti­val is held in this iron­works, fea­tu­ring a demon­stra­ti­on of ancient iron ore smel­ting (pod​biel​.sk). The his­to­ry of the iron­works, built in 1836, is shrou­ded in mys­te­ry. The faci­li­ty is com­mon­ly refer­red to as a hámor.” At the end of August, a music fes­ti­val is regu­lar­ly orga­ni­zed here, com­bi­ned with a demon­stra­ti­on of iron ore smel­ting using ancient tech­no­lo­gy. The ori­gins of metal­lur­gy and mining in the vil­la­ge date back to the 17th cen­tu­ry (Infor­ma­ti­on board).


Ora­ws­ka wios­ka Pod­biel ofe­ru­je odwie­dza­jącym malo­wnic­zy rzut oka w przes­zło­ść. Dre­wnia­ne domy tutaj są żywe” i częs­to pełnią fun­kc­ję noc­le­go­wą dla turys­tów. Z dru­giej stro­ny Pod­biel to nor­mal­na wieś, gdzie znaj­du­ją się muro­wa­ne domy. Wieś pows­ta­ła w wyni­ku wołos­kiej kolo­ni­zac­ji, pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o miejs­co­wo­ści pocho­dzi z roku 1556. Nazwa wsi zwi­ąza­na jest z Bie­lą Ska­łą. His­to­rycz­ne nazwy wsi to Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. Część wsi o nazwie Bob­ro­va rala jest zabyt­ko­wą rezer­wa­tą archi­tek­tu­ry ludo­wej (ora​va​.sk). W Pod­bie­lu znaj­du­je się rze­ko­mo naj­bar­dziej zacho­wa­ny kom­pleks tra­dy­cyj­nych dre­wnia­nych budyn­ków w Euro­pie Środ­ko­wej – 64 ory­gi­nal­ne cha­ty, głó­wnie z końca XIX wie­ku. Na każdej chat­ce wyry­ta jest róża – sym­bol sło­ńca, naj­wa­żniejs­ze­go cel­tyc­kie­go bóst­wa. Wios­ka lic­zy oko­ło 1300 miesz­ka­ńców i leży na sta­rej dro­dze hand­lo­wej, tzw. szla­ku bursz­ty­no­we­go lub sol­ne­go, któ­re­go his­to­ria sięga cza­sów przed cel­tyc­kim osad­nict­wem w Ora­wie, bieg­nącej wzdłuż rze­ki Ora­wy przez Prze­łęcz Mala­tin­ską do Lip­to­va. Podc­zas okre­su węgier­skie­go Pod­biel mia­ło dru­gą kon­tro­lę celno-​podatkową po Tvrdo­šín, ponie­waż nie dało się go omi­nąć. W pobli­żu Pod­bie­la znaj­du­ją się cha­rak­te­rys­tycz­ne bra­my skal­ne, z któ­rych jed­na nosi nazwę Bie­la ska­la, uwa­ża­na za sta­ro­żyt­ne cel­tyc­kie gro­dzis­ko i, zgod­nie z legen­da­mi, gro­dzis­ko tem­pla­rius­zy. Dalej na północ znaj­du­je się kolej­na bra­ma o nazwie Czer­wo­na ska­la, któ­ra spra­wia, że Pod­biel wyda­je się być jak­by na półwys­pie utwor­zo­nym przez rze­ki Stu­de­ná i Ora­wa (pod​biel​.sk).

W miejs­co­wo­ści znaj­du­je się naro­do­we zabyt­ko­we Fran­tiš­ko­va Huta, pows­zech­nie nazy­wa­ne hámor” (kowa­dło). Znaj­du­je się nie­da­le­ko od wsi, a zacho­wa­ły się mury obwo­do­we i cen­tral­ny piec wyso­ko­wy­dzie­la­jący. Co roku w tej hucie żela­za odby­wa się fes­ti­wal muzy­ki folk-​country z poka­zem sta­ro­żyt­nej obrób­ki żela­za (pod​biel​.sk). His­to­ria huty żela­za zbu­do­wa­nej w 1836 roku jest otoc­zo­na tajem­ni­cą. Obiekt jest pows­zech­nie nazy­wa­ny hámor”. Pod koniec sierp­nia regu­lar­nie orga­ni­zo­wa­ny jest tutaj fes­ti­wal muzycz­ny z poka­zem sta­ro­żyt­nej tech­no­lo­gii topie­nia rudy żela­za. Poc­ząt­ki hut­nict­wa i gór­nict­wa w miejs­co­wo­ści sięga­ją XVII wie­ku (Tab­li­ca informacyjna).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Biotopy, Časová línia, Doliny, Horné Považie, Krajina, Príroda, Skaly, Slovenská krajina, Typ krajiny

Manínska tiesňava

Hits: 3499

Manín­ska úži­na zís­ka­la zákon­nú ochra­nu v roku 1967. Od roku 1994 nesie pome­no­va­nie Manín­ska ties­ňa­va ako národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia. Vznik­la epi­ge­ne­tic­ky zare­zá­va­ním Manín­ske­ho poto­ka do vápen­co­vé­ho bra­la. Vznik­la hlbo­ká a úzka ties­ňa­va (Jozef Cyp­rich). Postup­né zare­zá­va­nie Manín­ske­ho poto­ka roz­de­li­lo manín­ske brad­lo na Veľ­ký a Malý Manín. Úze­mie for­mo­va­li flu­vi­ok­ra­so­vé pro­ce­sy, vďa­ka kto­rým tu vznik­li rôz­ne for­my pod­zem­né­ho aj povr­cho­vé­ho kra­su. Na úbo­čiach Maní­nov je zdo­ku­men­to­va­ných 40 jas­kýň (Infor­mač­ná tabu­ľa). Víri­vý pohyb väč­ších skal­ných úlom­kov obru­so­val v ste­nách krút­ňa­vo­vé kot­ly a obrie hrn­ce, z kto­rých naj­mo­hut­nej­šie sú v prvých vrá­tach. Vzni­ka­li skal­né útva­ry, kto­ré nesú dnes tie­to náz­vy: Kača­cia ska­la, Veža nad úži­nou, Tisia veža, Dra­čí hre­beň, Jaš­te­ri­čí hre­beň, Slneč­né ste­ny s Líš­čím kulo­á­rom, Manín­ska stráž, Stra­te­né veže, Ska­la nad Roz­práv­ko­vou lúč­kou, Ostrá, Posled­ná. Puk­li­ny v ska­lách Maní­nov hlbo­ké až 16 met­rov vytvo­ri­li mno­hé jas­ky­ne. Na seve­ro­zá­pad­nom úpä­tí vyvie­ra nie­koľ­ko mine­rál­nych pra­me­ňov. Je najuž­šou ties­ňa­vou na Slo­ven­sku, cez kto­rú bola vybu­do­va­ná ces­ta. V roku 1988 bol vybu­do­va­ný náuč­ný chod­ník Manín­skou a Kos­to­lec­kou ties­ňa­vou, na 17tich kilo­met­roch má 18 zastá­vok (Jozef Cyp­rich). Ties­ňa­va je nece­lý kilo­me­ter dlhá a na nie­kto­rých mies­tach veľ­mi úzka. Najuž­šie mies­to bolo v minu­los­ti pre vozy nepre­jazd­né. V roku 1933 bola odstre­le­ná časť bra­la a bola vybu­do­va­ná asfalt­ka (Paj­ger).

Vlh­ká mik­ro­klí­ma vyso­kých skal­ných stien umož­ňu­je výskyt hor­ských dru­hov rast­lín a živo­čí­chov v malej nad­mor­skej výš­ke (Infor­mač­ná tabu­ľa). Skal­né ste­ny sú mies­ta­mi 400 met­rov vyso­ké. Zo str­mých sva­hov je dno doli­ny čas­to zasy­pá­va­né sne­ho­vý­mi laví­na­mi. Sneh sa v tônis­tých polo­hách poma­ly topí, nie­ke­dy vydr­ží až do mája (pxcen​trumpb​.sk). Ras­tie tu napr. Pul­sa­til­la sla­vi­ca, Pri­mu­la auri­cu­la sub­sp. hun­ga­ri­ca, Auri­nia saxa­ti­lis, Aster alpi­nus, Diant­hus pra­e­cox, Jovi­bar­ba glo­bi­fe­ra sub­sp. hir­ta, Cor­tu­sa matt­hi­oli, Aco­ni­tum fir­mus sub­sp. mora­vi­cum, Oph­rys holu­by­ana, Phyl­li­tis sco­lo­pen­drium. Z fau­ny je tu zastú­pe­ný napr.: Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Bubo bubo, Coro­ne­la aus­tria­ca (Jozef Cyp­rich). Vlád­nu tu rôz­ne mik­ro­kli­ma­tic­ké pod­mien­ky – výsl­n­né sta­no­viš­tia posky­tu­jú bio­top pre tep­lo­mil­né dru­hy. Vlh­ké tie­nis­té mies­ta sú zasa pries­to­rom pre hor­ské chlad­no­mil­nej­šie dru­hy (manin​.sk).


The Manín­ska Gor­ge gai­ned legal pro­tec­ti­on in 1967 and has been desig­na­ted as the Manín­ska Ties­ňa­va Nati­onal Natu­re Reser­ve sin­ce 1994. It for­med through the epi­ge­ne­tic cut­ting of the Manín­sky Cre­ek into the limes­to­ne gate. This pro­cess gave rise to a deep and nar­row gor­ge (Jozef Cyp­rich). The gra­du­al inci­si­on of the Manín­sky Cre­ek divi­ded the Manín­sky Gate into Big and Small Manín. The ter­ri­to­ry was sha­ped by flu­vi­okarst pro­ces­ses, cre­a­ting vari­ous forms of under­ground and sur­fa­ce karst. The­re are docu­men­ted 40 caves on the slo­pes of Manín (Infor­ma­ti­on board). The swir­ling move­ment of lar­ger rock frag­ments polis­hed the walls, cre­a­ting eddy kett­les and giant pots, of which the most mas­si­ve are found in the first gates. Rock for­ma­ti­ons with names like Kača­cia ska­la, Veža nad úži­nou, Tisia veža, Dra­čí hre­beň, Jaš­te­ri­čí hre­beň, Slneč­né ste­ny s Líš­čím kulo­á­rom, Manín­ska stráž, Stra­te­né veže, Ska­la nad Roz­práv­ko­vou lúč­kou, Ostrá, Posled­ná were for­med. The cracks in the rocks of Manín, up to 16 meters deep, gave rise to many caves. Seve­ral mine­ral springs emer­ge on the nort­hwest slo­pe. It is the nar­ro­west gor­ge in Slo­va­kia, tra­ver­sed by a road. In 1988, an edu­ca­ti­onal trail was built through Manín­ská and Kos­to­lec­ká Ties­ňa­va, cove­ring 17 kilo­me­ters with 18 stops (Jozef Cyp­rich). The gor­ge is less than a kilo­me­ter long and very nar­row at some points. In the past, the nar­ro­west sec­ti­on was impas­sab­le for vehic­les. In 1933, a por­ti­on of the gate was blas­ted, and an asp­halt road was cons­truc­ted (Paj­ger).

The moist mic­roc­li­ma­te of the tall rock walls allo­ws for the pre­sen­ce of moun­tain plant and ani­mal spe­cies at a low ele­va­ti­on (Infor­ma­ti­on board). The roc­ky walls reach heights of up to 400 meters. The val­ley flo­or is often cove­red by snow ava­lan­ches from ste­ep slo­pes. Snow in sha­ded are­as slo­wly melts, some­ti­mes las­ting until May (pxcen​trumpb​.sk). Plant spe­cies inc­lu­de Pul­sa­til­la sla­vi­ca, Pri­mu­la auri­cu­la sub­sp. hun­ga­ri­ca, Auri­nia saxa­ti­lis, Aster alpi­nus, Diant­hus pra­e­cox, Jovi­bar­ba glo­bi­fe­ra sub­sp. hir­ta, Cor­tu­sa matt­hi­oli, Aco­ni­tum fir­mus sub­sp. mora­vi­cum, Oph­rys holu­by­ana, Phyl­li­tis sco­lo­pen­drium. Fau­na inc­lu­des spe­cies such as Par­nas­sius apol­lo, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Bubo bubo, Coro­ne­la aus­tria­ca (Jozef Cyp­rich). Vari­ous mic­roc­li­ma­tic con­di­ti­ons pre­vail here – sun­ny sites pro­vi­de a habi­tat for ther­mop­hi­lic spe­cies, whi­le moist sha­ded are­as offer spa­ce for moun­tain cold-​tolerant spe­cies (manin​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Biotopy, Časová línia, Krajina, Liptov, Príroda, Slovenská krajina, Vodopády

Lúčanský vodopád

Hits: 1843

V obci Lúč­ky, v kto­rej sa Lúčan­ský vodo­pád nachá­dza, sú kúpe­le.

V stre­de obce Lúč­ky (obec​luc​ky​.sk), na úpä­tí Veľ­ké­ho Cho­ča (Ota­kar Bran­dos), sa nachá­dza 13 met­rov vyso­ký kas­ká­do­vý vodo­pád Lúčan­ky, pada­jú­ci z okra­ja tra­ver­tí­no­vej tera­sy (obec​luc​ky​.sk). Je najp­rí­stup­nej­ším slo­ven­ský vodo­pá­dom. Pod vodo­pá­dom je men­šie jazier­ko. Naj­mo­hut­nej­ší je na jar, keď sa topí v horách topí sneh a po väč­ších daž­ďoch (Ján Urda). Je to prí­rod­ný uni­kát, podob­né vodo­pá­dy sú väč­ši­nou situ­ova­né vyso­ko v horách, ďale­ko od ľud­ských obyd­lí. Vodo­pád vďa­ka tep­lým pra­me­ňom nikdy neza­mŕ­za. Je od roku 1974 národ­nou prí­rod­nou pamiat­kou. Boli tu náj­de­né vzác­ne pale­on­to­lo­gic­ké a arche­olo­gic­ké nále­zy (obec​luc​ky​.sk).


In the vil­la­ge of Lúč­ky, whe­re the Lúčan­ský water­fall is loca­ted, the­re are ther­mal baths.

In the cen­ter of Lúč­ky vil­la­ge (obec​luc​ky​.sk), at the foot­hills of Veľ­ký Choč (Ota­kar Bran­dos), stands the 13-​meter-​high cas­ca­ding water­fall Lúčan­ky, cas­ca­ding from the edge of a tra­ver­ti­ne ter­ra­ce (obec​luc​ky​.sk). It is the most acces­sib­le water­fall in Slo­va­kia. Below the water­fall, the­re is a small pond. The water­fall is most power­ful in spring when the snow melts in the moun­tains and after hea­vy rains (Ján Urda). It is a natu­ral rari­ty, as simi­lar water­falls are usu­al­ly situ­ated high in the moun­tains, far from human sett­le­ments. Thanks to warm springs, the water­fall never fre­e­zes. Sin­ce 1974, it has been a nati­onal natu­ral monu­ment. Rare pale­on­to­lo­gi­cal and archa­e­olo­gi­cal finds have been dis­co­ve­red in the vici­ni­ty (obec​luc​ky​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Hričovský hrad

Hits: 2112

Hri­čov­ský hrad sa nachá­dza nad Hri­čov­ským Pod­hra­dím v nad­mor­skej výš­ke 507 met­rov nad morom. (Wiki­pe­dia). Na naj­se­ver­nej­šom výbež­ku Súľov­ských vrchov (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk). Slo­va­nia oko­lie hra­du osíd­li­li v 9. sto­ro­čí. Názov Hri­čov je odvo­de­ný od slo­va Grič (ska­la, skal­na­tý). Rov­na­ký význam má slo­vo v srbo­chor­vát­či­ne. Zem Hri­čov sa prvý­krát spo­mí­na v roku 1208 (hradh​ri​cov​.sk). Náz­vy Hri­čov­ské­ho hra­du: Hri­chou, Hry­chou, Hery­chou, Hyri­chou, Ric­zo, Hri­chou. Pat­rí roz­lo­hou k naj­men­ším slo­ven­ským hra­dom. Posta­vi­li ho krát­ko po tatár­skom vpá­de ako dre­ve­né hra­dis­ko. Začiat­kom 2. polo­vi­ce 13. sto­ro­čia ho pre­sta­va­li na kamen­ný hrad (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).


Hri­čov Cast­le is loca­ted abo­ve Hri­čov­ské Pod­hra­die at an ele­va­ti­on of 507 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia). Posi­ti­oned on the nort­hern­most edge of the Súľov Moun­tains (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk), the area around the cast­le was sett­led by the Slavs in the 9th cen­tu­ry. The name Hri­čov is deri­ved from the word Grič, mea­ning rock or roc­ky, with a simi­lar mea­ning in Serbo-​Croatian. The land of Hri­čov is first men­ti­oned in 1208 (hradh​ri​cov​.sk). The vari­ous names for Hri­čov Cast­le inc­lu­de Hri­chou, Hry­chou, Hery­chou, Hyri­chou, Ric­zo, and Hri­chou. In terms of area, it is one of the smal­lest cast­les in Slo­va­kia. Ori­gi­nal­ly built short­ly after the Tatar inva­si­on as a wooden for­ti­fi­ca­ti­on, it was recons­truc­ted into a sto­ne cast­le in the ear­ly second half of the 13th cen­tu­ry (slo​ven​skeh​ra​dy​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Malé Karpaty, Myjava, Neživé, Pamätníky, Slovenská krajina, Stavby

Mohyla Milana Rastislava Štefánika na Bradle

Hits: 4098

Myš­lien­ka mies­ta, hro­bu a pom­ní­ka Mila­na Ras­ti­sla­va Šte­fá­ni­ka je mojím vlast­ným pre­ja­vom lás­ky a úcty k veľ­kej a svet­lej pamiat­ke na naše spo­loč­né sty­ky v det­stve. Vznik­la v prvej chví­li veľ­kej boles­ti nad tra­gic­kým osu­dom, vo chví­li, keď ho, len mŕt­ve­ho, obja­la oslo­bo­de­ná zem … Spo­je­ním roz­mer­ných hmôt spiš­ské­ho tra­ver­tí­nu oštie­pa­ných tupým hra­no­lom oce­le, pre­važ­ne bie­lej far­by, ostro zare­za­ných do pros­tej ináč nedot­knu­tej krá­sy prí­ro­dy a mies­ta, či v mod­ra­vom opa­re ran­ných hmiel, či na azú­ro­vej klen­be ďale­ké­ho hori­zon­tu roz­ja­sa­né­ho sln­kom, pokú­sil som sa vytvo­riť die­lo hod­né legen­dár­ne­ho živo­ta Šte­fá­ni­kov­ho plné­ho súzvu­ku, hrdin­stva, har­mó­nia a lás­ky (Dušan Jur­ko­vič)

Mohy­la sa zača­la sta­vať v roku 1927 (Zdroj: Pamät­ník). Pred­tým tu bol jed­no­du­chý hrob v tva­re krí­ža, v kto­rom bol pocho­va­ný Šte­fá­nik spo­lu s tro­ma talian­sky­mi vojak­mi len nie­koľ­ko dní po svo­jej smr­ti (bre​zo​va​.sk). Jed­né­ho z talian­skych voja­kov na žia­dosť rodi­ny v roku 1921 pre­viez­li do Talian­ska (obno​va​.sk). Talian­ski voja­ci: Aggius­ti Gab­rie­le, Man­ci­nel­li Scot­ti (pre­ve­ze­ný) a Mer­li­ni Umber­to. Mohy­la je z tra­ver­tí­nu zo Spiš­ských Vla­chov. Dove­ze­ných bolo 194 vagó­nov (mrs​te​fa​nik​.sk).

Mohy­la je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou. Pri­po­mí­na Mila­na Ras­ti­sla­va Šte­fá­ni­ka, rodá­ka z Koša­rísk, ved­ca, poli­ti­ka, dip­lo­ma­ta, pred­sta­vi­te­ľa zahra­nič­né­ho odbo­ja za prvej sve­to­vej voj­ny, člo­ve­ka kto­rý sa význam­ne podie­ľal na vzni­ku Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky (Zdroj: Pamät­ník). Šte­fá­nik sa naro­dil 21.7.1880Koša­ris­kách, zomrel 4.5.1919 (Pin­čí­ko­vá) pri letec­kom nešťas­tí v Iván­ke pri Duna­ji. Bol vojen­ský letec, astro­nóm, vedec, kto­rý stál pri zro­de novo­do­bej štát­nos­ti Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky. Vplý­val na európ­sku poli­ti­ku, s myš­lien­ka­mi, názor­mi aj čin­mi ho môže­me pova­žo­vať za prvé­ho Euró­pa­na”. Pred­po­kla­dal, že nasta­ne har­mó­nia náro­dov v Euró­pe – euro­pe­i­zá­cia. Žil pod­ľa slov: Veriť, milo­vať, pra­co­vať. Jeho odkaz je dedič­stvom, kto­rým sme pris­pe­li k budo­va­niu moder­nej Euró­py (Pin­čí­ko­vá).

Mohy­la na Brad­le bola odha­le­ná 23.9.1928, jej auto­rom je Dušan Jur­ko­vič (Pin­čí­ko­vá). Brad­lo je vrch v Myjav­skej pahor­ka­ti­ne, týči sa do výš­ky 544 met­rov nad morom. Teles­né pozos­tat­ky Šte­fá­ni­ka sa nachá­dza­jú asi v hrob­ke v 10 met­ro­vej hĺb­ke pod vrcho­lom mohy­ly, spo­lu s ďal­ší­mi dvo­mi talian­mi. Dušan Jur­ko­vič pred­lo­žil po skon­če­ní dru­hej sve­to­vej voj­ny návrh na úpra­vu mohy­ly, aby roz­ší­ri­la svoj význam o pri­po­mien­ku pad­lých čes­ko­slo­ven­ských let­cov a legi­oná­rov, ale pro­jekt sa nere­a­li­zo­val. Rekon­štruk­cie sa mohy­la doč­ka­la až v roku 1989. Trva­la do roku 1996 (sme​.sk). Verej­nos­ti opäť sprí­stup­ne­ná bola 4.5.1996 (bre​zo​va​.sk). Vždy v máji sa kona­jú celo­ná­rod­né stret­nu­tia (sme​.sk). Sú vďa­kou a spo­mien­kou Slo­vá­koch, Čechov a iných Euró­pa­nov na skve­lé­ho Mila­na Ras­ti­sla­va Šte­fá­ni­ka (bre​zo​va​.sk). Celá stav­ba je posta­ve­ná z tra­ver­tí­no­vých blo­kov (wiki​pe​dia​.sk).


The idea of the pla­ce, tomb, and monu­ment of Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik is my own expres­si­on of love and res­pect for the gre­at and bright memo­ry of our sha­red child­ho­od con­nec­ti­ons. It ori­gi­na­ted in the first moment of gre­at pain over the tra­gic fate, at the moment when the libe­ra­ted land embra­ced him, life­less… By com­bi­ning mas­si­ve blocks of Spiš tra­ver­ti­ne split with a blunt ste­el chi­sel, pre­do­mi­nan­tly whi­te in color, sharp­ly cut into the sim­ple, other­wi­se untou­ched beau­ty of natu­re and the pla­ce, whet­her in the blu­ish haze of ear­ly hops, or on the azu­re vault of the dis­tant hori­zon illu­mi­na­ted by the sun, I attemp­ted to cre­a­te a work wort­hy of the legen­da­ry life of Šte­fá­nik, full of reso­nan­ce, hero­ism, har­mo­ny, and love (Dušan Jurkovič).

The mound cons­truc­ti­on began in 1927 (Sour­ce: Memo­rial). Befo­re that, the­re was a sim­ple cross-​shaped gra­ve whe­re Šte­fá­nik was buried with three Ita­lian sol­diers just a few days after his death (bre​zo​va​.sk). One of the Ita­lian sol­diers was tran­s­por­ted to Ita­ly in 1921 at the requ­est of the fami­ly (obno​va​.sk). The Ita­lian sol­diers were Aggius­ti Gab­rie­le, Man­ci­nel­li Scot­ti (tran­s­por­ted), and Mer­li­ni Umber­to. The mound is made of tra­ver­ti­ne from Spiš­ské Vla­chy, and 194 wagons of it were impor­ted (mrs​te​fa​nik​.sk).

The mound is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment, com­me­mo­ra­ting Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik, a nati­ve of Koša­ris­ká, a scien­tist, poli­ti­cian, dip­lo­mat, repre­sen­ta­ti­ve of fore­ign resis­tan­ce during World War I, a man who sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­ted to the cre­a­ti­on of the Cze­cho­slo­vak Repub­lic (Sour­ce: Memo­rial). Šte­fá­nik was born on July 21, 1880, in Koša­ris­ká, and pas­sed away on May 4, 1919 (Pin­čí­ko­vá) in an airp­la­ne acci­dent in Ivan­ka pri Duna­ji. He was a mili­ta­ry avia­tor, astro­no­mer, and scien­tist who pla­y­ed a cru­cial role in the estab­lish­ment of the modern Cze­cho­slo­vak sta­te. His influ­en­ce on Euro­pe­an poli­tics and his thoughts and acti­ons make him the first Euro­pe­an.” He anti­ci­pa­ted the har­mo­ny of nati­ons in Euro­pe – Euro­pe­a­ni­za­ti­on. He lived by the words: Belie­ve, love, work. His lega­cy is a con­tri­bu­ti­on to buil­ding modern Euro­pe (Pin­čí­ko­vá).

The Brad­lo Mound was unve­i­led on Sep­tem­ber 23, 1928, and its aut­hor is Dušan Jur­ko­vič (Pin­čí­ko­vá). Brad­lo is a hill in the Myja­va Hills, rising to a height of 544 meters abo­ve sea level. Šte­fá­ni­k’s remains are loca­ted app­ro­xi­ma­te­ly in a tomb 10 meters below the sum­mit of the mound, along with two other Ita­lians. After the end of World War II, Dušan Jur­ko­vič pro­po­sed modi­fy­ing the mound to expand its sig­ni­fi­can­ce to com­me­mo­ra­te fal­len Cze­cho­slo­vak avia­tors and legi­ona­ries, but the pro­ject was not rea­li­zed. The recons­truc­ti­on of the mound took pla­ce in 1989 and las­ted until 1996 (sme​.sk). It was reope­ned to the pub­lic on May 4, 1996 (bre​zo​va​.sk). Nati­onal mee­tings take pla­ce eve­ry May (sme​.sk). It stands as a gra­ti­tu­de and memo­ry of Slo­vaks, Czechs, and other Euro­pe­ans for the remar­kab­le Milan Ras­ti­slav Šte­fá­nik (bre​zo​va​.sk). The enti­re struc­tu­re is built from tra­ver­ti­ne blocks (wiki​pe​dia​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post