2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Krajina, Neživé, Slovenská krajina

Kalvária v Banskej Štiavnici

Hits: 3044

Ban­skoš­tiav­nic­ká Kal­vá­ria je najim­po­zan­tnej­šou baro­ko­vou kal­vá­ri­ou v stred­nej Euró­pe. Jed­nou z naj­star­ších kal­vá­rií na Slo­ven­sku. Od roku 1993 je súčas­ťou úze­mia, kto­ré spo­lu s his­to­ric­kým mes­tom Ban­ská Štiav­ni­ca boli zara­de­né na Zoznam sve­to­vé­ho kul­túr­ne­ho a prí­rod­né­ho dedič­stva UNESCO. Od júna 2007 je na zozna­me 100 najo­hro­ze­nej­ších pamia­tok sve­ta. Kapl­n­ky a kos­to­ly Kal­vá­rie: Ježiš sa lúči so svo­jou Mat­kou, Dia­bol pokú­ša Ježi­ša, Ježiš umý­va apoš­to­lom nohy, Kapl­n­ka Bož­ské­ho Srd­ca, Posled­ná veče­ra, Bolest­né srd­ce Pan­ny Márie, Ježiš na hore Oli­vo­vej, Kapl­n­ka svä­tých scho­dov, Judá­šo­va zra­da, Odsú­de­nie Ježi­ša, Ježiš pred Hero­de­som, Ježi­ša biču­jú, Kapl­n­ka Ecce Homo, Ježiš berie svoj kríž, Ježi­ša pri­bí­ja­jú na kríž, Hor­ný kos­tol – Kris­tus na krí­ži, Boží hrob, Obre­za­nie Pána, Útek do Egyp­ta, Dva­násť­roč­ný Ježiš v chrá­me, Ježiš sa stre­tá so svo­jou Mat­kou, Pan­na Mária pod krí­žom, Ježi­šo­vo telo v lone Mat­ky, Ježi­ša pocho­vá­va­jú (kal​va​ria​.org). Pred­po­kla­dá sa, že tvor­com archi­tek­to­nic­ké­ho návrhu bol Samu­el Miko­ví­ny (nomad​.sk).

Kal­vá­ria sa nachá­dza seve­ro­vý­chod­ne od cen­tra mes­ta. Z infor­mač­nej tabu­le som sa dočí­tal, že kal­vá­ria pred­sta­vu­je baro­ko­vú sak­rál­nu archi­tek­tú­ru, sochár­stvo, výtvar­né ume­nie a ume­lec­ké remes­lá. Ini­ciá­to­rom vybu­do­va­nia bol páter Fran­ti­šek Per­ger18. sto­ro­čí z miest­nej komu­ni­ty Spo­loč­nos­ti Ježi­šo­vej, kto­rý na kop­ci Scharf­fen­berg (Ostrý vrch) vybu­do­val Krí­žo­vú ces­tu. Základ­ný kameň polo­ži­li 14.9.1744. Kom­plex tvo­rí 17 kapl­niek, tri kos­to­ly, Žalár, a Boží hrob (Infor­mač­ná tabu­ľa). Kal­vá­ria je oso­bi­tá aj svo­jou litur­gic­kou kon­cep­ci­ou. Neko­pí­ru­je tra­dič­ný model 14-​ich zasta­ve­ní krí­žo­vej ces­ty, ale kom­bi­nu­je výja­vy zo živo­ta Ježi­ša a Pan­ny Márie. Hore sva­hom obrá­te­ným k mes­tu ply­nu­lo stú­pa symet­ric­ky roz­lo­že­ná zosta­va hlav­ných objek­tov. Kapl­n­ky sú vzá­jom­ne pospá­ja­né ser­pen­tí­na­mi chod­níč­kov. V nich sú dre­ve­né reli­é­fy, inte­ri­é­ry kos­to­lov sú deko­ro­va­né násten­ný­mi maľ­ba­mi, kto­rá sa pri­pi­su­je rakús­ke­mu malia­ro­vi Anto­no­vi Sch­mid­to­vi (Buj­no­vá et all, 2003).

Časť výtvar­nej výzdo­by a mobi­liá­ru jed­nej z najv­zác­nej­ších baro­ko­vých pamia­tok na Slo­ven­sku bola vykrad­nu­tá, časť sa sta­la ter­čom van­da­lov. Miest­ni akti­vis­ti sa zaslú­ži­li o to, že Kal­vá­ria je zapí­sa­ná v zozna­me 100 najo­hro­ze­nej­ších pamia­tok sve­ta (Infor­mač­ná tabu­ľa). Kal­vá­ria bola obno­ve­ná na pre­lo­me 70-​tych a 80-​tych rokov 20. sto­ro­čia (Buj­no­vá et all, 2003). Štiav­nic­ká kal­vá­ria vznik­la tak, že páter Fran­ti­šek Per­ger z jezu­it­ské­ho kláš­to­ra v Ban­skej Štiav­ni­ci chcel od boha­té­ho ťažia­ra Leopol­da Ondre­ja Frit­za z Frie­den­lie­bu kúpiť Scharf­fen­berg. Páno­vi Frit­zo­vi bolo čud­né, načo chce takú ničo­tu. Kria­ky a bod­ľa­čie. Páter až na tre­tie nalie­ha­nie nave­ľa pre­zra­dil svoj úmy­sel vybu­do­vať na vrchu Kal­vá­riu. Fritz sa roz­ho­dol, že na taký­to účel Scharf­fen­berg nepre­dá, ale daru­je, kým bude slú­žiť na úctu k Bohu” (pod­ľa Hid­vég­hy).


Ban­ská Štiav­ni­ca Cal­va­ry is the most impo­sing Baro­que cal­va­ry in Cen­tral Euro­pe, also one of the oldest cal­va­ries in Slo­va­kia. Sin­ce 1993, it has been part of the ter­ri­to­ry along with the his­to­ric town of Ban­ská Štiav­ni­ca, insc­ri­bed on the UNESCO World Cul­tu­ral and Natu­ral Heri­ta­ge List. Sin­ce June 2007, it has been lis­ted among the 100 most endan­ge­red monu­ments in the world. Cha­pels and chur­ches of the Cal­va­ry inc­lu­de: Jesus Bids Fare­well to His Mot­her, Devil Tempts Jesus, Jesus Was­hes the Apost­les’ Feet, Cha­pel of the Divi­ne Heart, Last Sup­per, Sor­ro­wful Heart of Vir­gin Mary, Jesus on the Mount of Oli­ves, Cha­pel of the Holy Stairs, Judas’ Bet­ra­y­al, Con­dem­na­ti­on of Jesus, Jesus Befo­re Herod, Fla­gel­la­ti­on of Jesus, Cha­pel of Ecce Homo, Jesus Takes Up His Cross, Jesus Nailed to the Cross, Upper Church – Christ on the Cross, Holy Sepul­cher, Cir­cum­ci­si­on of the Lord, Flight into Egypt, Twelve-​Year-​Old Jesus in the Tem­ple, Jesus Meets His Mot­her, Vir­gin Mary Bene­ath the Cross, Jesus’ Body in His Mot­he­r’s Lap, Burial of Jesus (kal​va​ria​.org). It is pre­su­med that Samu­el Miko­ví­nyi was the archi­tect behind the design (nomad​.sk).

The Cal­va­ry is loca­ted nort­he­ast of the city cen­ter. Accor­ding to an infor­ma­ti­on board, the cal­va­ry repre­sents Baro­que sac­ral archi­tec­tu­re, sculp­tu­re, visu­al arts, and crafts. The ini­tia­ti­ve for its cons­truc­ti­on came from Fat­her Fran­ti­šek Per­ger in the 18th cen­tu­ry, a mem­ber of the local com­mu­ni­ty of the Socie­ty of Jesus, who built the Sta­ti­ons of the Cross on Scharf­fen­berg Hill. The foun­da­ti­on sto­ne was laid on Sep­tem­ber 14, 1744. The com­plex con­sists of 17 cha­pels, three chur­ches, the Lamen­ta­ti­on, and the Holy Sepul­cher (Infor­ma­ti­on Board). The cal­va­ry is uni­que in its litur­gi­cal con­cep­ti­on, not copy­ing the tra­di­ti­onal model of the 14 Sta­ti­ons of the Cross but com­bi­ning sce­nes from the lives of Jesus and the Vir­gin Mary. The main objects are sym­met­ri­cal­ly arran­ged on a slo­pe facing the city. The cha­pels are con­nec­ted by win­ding paths with wooden reliefs, and the inte­ri­ors of the chur­ches are deco­ra­ted with wall pain­tings att­ri­bu­ted to the Aus­trian pain­ter Anton Sch­midt (Buj­no­vá et al., 2003).

Part of the artis­tic deco­ra­ti­on and fur­ni­tu­re of one of the most valu­ab­le Baro­que monu­ments in Slo­va­kia was sto­len, and some beca­me the tar­get of van­dals. Local acti­vists pla­y­ed a cru­cial role in inc­lu­ding Cal­va­ry in the list of the 100 most endan­ge­red monu­ments in the world (Infor­ma­ti­on Board). The Cal­va­ry was res­to­red in the late 1970s and ear­ly 1980s (Buj­no­vá et al., 2003). The Štiav­ni­ca Cal­va­ry came into being when Fat­her Fran­ti­šek Per­ger from the Jesu­it monas­te­ry in Ban­ská Štiav­ni­ca wan­ted to buy Scharf­fen­berg from the wealt­hy miner Leopold Andrej Fritz of Frie­den­lieb. Fritz found it odd that some­one would want such a wort­hless pla­ce with thorns and pric­kles. Only after per­sis­tent insis­ten­ce did Fat­her reve­al his inten­ti­on to build a Cal­va­ry on the top. Fritz deci­ded not to sell Scharf­fen­berg for such a pur­po­se but to dona­te it, as long as it ser­ves for the honor of God” (accor­ding to Hidvéghy).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Talianske mestá, Taliansko, Typ krajiny, Zahraničie

Verona – romantické mesto Rómea a Júlie

Hits: 4941

Na plo­che nece­lých 207 km2 žije cca 265 000 oby­va­te­ľov (wikipedia.en). Cez mes­to tečie rie­ka Adi­ža (wiki​pe​dia​.sk). V uli­ci Capel­lo, sto­jí Casa di Giu­liet­ta, stre­do­ve­ký meš­tian­sky dom, kto­rý pat­ril rodu Capu­le­tov – vo dvo­re je Júli­in bal­kón“ (wikipedia.cs). Aré­na vo Vero­ne je tre­tí naj­väč­ší rím­sky amfi­te­áter v Talian­sku. Počas leta sa v ňom koná množ­stvo pred­sta­ve­ní (vero​na​.me). Mes­to Vero­na leží na seve­re Talianska.

V roku 550 pred n. l. Vero­nu doby­li Galo­via, kmeň Ceno­ma­nen (wiki​pe​dia​.sk). V roku 30 tu císař Augus­tus dal posta­viť amfi­te­áter (wikipedia.cs). V roku 452 mes­to vyplie­nil Atti­la. V roku 489 tu ger­mán­ske­ho Odo­ake­ra pora­zil ostro­gót­sky kráľ Teodo­rich Veľ­ký, kto­rý si tu zria­di rezi­den­ciu (wiki​pe​dia​.sk). Posled­ným lom­bard­ským krá­ľom tu bol Adal­gi­sus, kto­rý do roku 774 odo­lá­val nájaz­dom Karo­la Veľ­ké­ho, kto­rý krá­ľov­stvo zni­čil. Neskôr tu síd­li­li fran­ko­via, kto­rí odtiaľ­to ovlá­da­li sever­né Talian­sko (wikipedia.cs). V roku 1117 pos­tih­lo mes­to veľ­ké zeme­tra­se­nie, po ňom bola Vero­na výraz­ne pre­sta­va­ná. V 15. a v 16. sto­ro­čí pôso­bi­la vo Vero­ne sláv­na maliar­ska ško­la (wikipedia.cs). Samos­tat­nosť Vero­na zís­ka­la začiat­kom 12. sto­ro­čia (wiki​pe​dia​.sk). Od roku 1404 pat­ri­lo mes­to Benát­kám. V roku 1797 ju dobyl Napo­le­on I., kto­rý ju však pre­dal Rakús­ku. V roku 1866 bolo Benát­sko pri­po­je­né ku zjed­no­te­né­mu Talian­sku (wikipedia.cs).

Osob­nos­ti mes­ta: maliar a vedec Leonar­do Da Vin­ci, cyk­lis­ta Damia­no Cune­go, Romeo Mon­ta­gue a Juliet Capu­let – fik­tív­ny hrdi­no­via zo Sha­kes­pe­a­ro­vej drá­my Romeo a Júlia (wikipedia.en), Dan­te Alig­hie­ri (wikipedia.cs).


On an area of just under 207 km², app­ro­xi­ma­te­ly 265,000 inha­bi­tants live (wikipedia.en). The river Adi­ge flo­ws through the city (wiki​pe​dia​.sk). In Capel­lo Stre­et stands Casa di Giu­liet­ta, a medie­val bour­ge­ois hou­se that belo­n­ged to the Capu­let fami­ly – in the cour­ty­ard is Julie­t’s bal­co­ny” (wikipedia.cs). The Are­na in Vero­na is the third-​largest Roman amp­hit­he­a­ter in Ita­ly. During the sum­mer, it hosts nume­rous per­for­man­ces (vero​na​.me). The city of Vero­na is loca­ted in nort­hern Italy.

In the year 550 BC, Vero­na was conqu­e­red by the Gauls, the Ceno­ma­ni tri­be (wiki​pe​dia​.sk). In the year 30, Empe­ror Augus­tus had the amp­hit­he­a­ter built (wikipedia.cs). In 452, the city was plun­de­red by Atti­la. In 489, the Ostro­got­hic king The­odo­ric the Gre­at defe­a­ted the Ger­ma­nic Odo­acer here, estab­lis­hing his resi­den­ce (wiki​pe​dia​.sk). The last Lom­bard king here was Adal­gi­sus, who resis­ted the inva­si­on of Char­le­mag­ne until 774, when the king­dom was des­tro­y­ed. Later, the Franks sett­led here, con­trol­ling nort­hern Ita­ly from this point (wikipedia.cs). In 1117, a major eart­hqu­ake struck the city, after which Vero­na was sig­ni­fi­can­tly rebu­ilt. In the 15th and 16th cen­tu­ries, Vero­na was home to the famous scho­ol of pain­ting (wikipedia.cs). Vero­na gai­ned inde­pen­den­ce at the begin­ning of the 12th cen­tu­ry (wiki​pe​dia​.sk). Sin­ce 1404, the city belo­n­ged to Veni­ce. In 1797, it was conqu­e­red by Napo­le­on I, who, howe­ver, sold it to Aus­tria. In 1866, Vene­to was anne­xed to uni­fied Ita­ly (wikipedia.cs).

Notab­le per­so­na­li­ties from the city inc­lu­de pain­ter and scien­tist Leonar­do Da Vin­ci, cyc­list Damia­no Cune­go, Romeo Mon­ta­gue, and Juliet Capu­let – fic­ti­onal hero­es from Sha­kes­pe­a­re­’s play Romeo and Juliet (wikipedia.en), Dan­te Alig­hie­ri (wikipedia.cs).


Su una super­fi­cie di poco meno di 207 km² vivo­no cir­ca 265.000 abi­tan­ti (wikipedia.en). Att­ra­ver­so la cit­tà scor­re il fiu­me Adi­ge (wiki​pe​dia​.sk). Nel­la via Capel­lo si tro­va Casa di Giu­liet­ta, una casa borg­he­se medie­va­le che appar­te­ne­va alla famig­lia Capu­le­ti – nel cor­ti­le c’è il bal­co­ne di Giu­liet­ta” (wikipedia.cs). L’A­re­na di Vero­na è il ter­zo anfi­te­at­ro roma­no più gran­de d’I­ta­lia. Duran­te l’es­ta­te, ospi­ta nume­ro­se rapp­re­sen­ta­zi­oni (vero​na​.me). La cit­tà di Vero­na si tro­va nel nord dell’Italia.

Nel­l’an­no 550 a.C., Vero­na fu conqu­is­ta­ta dai Gal­li, dal­la tri­bù dei Ceno­ma­ni (wiki​pe​dia​.sk). Nel 30 a.C., l’im­pe­ra­to­re Augus­to fece cos­tru­ire l’an­fi­te­at­ro (wikipedia.cs). Nel 452, la cit­tà fu sac­cheg­gia­ta da Atti­la. Nel 489, il re ostro­go­to Teodo­ri­co il Gran­de scon­fis­se il ger­ma­ni­co Odo­ac­re, sta­bi­len­do qui la sua resi­den­za (wiki​pe​dia​.sk). L’ul­ti­mo re lon­go­bar­do fu Adal­gi­sus, che resis­tet­te all’in­va­si­one di Car­lo Mag­no fino al 774, quan­do il regno fu dis­trut­to. Suc­ces­si­va­men­te, gli abi­tan­ti di Vero­na furo­no i Fran­chi, che con­trol­la­va­no da qui il nord Ita­lia (wikipedia.cs). Nel 1117, un ter­re­mo­to col­pì la cit­tà, dopo­di­ché Vero­na fu sig­ni­fi­ca­ti­va­men­te ricos­tru­ita. Nel XVXVI seco­lo, Vero­na fu sede del­la famo­sa scu­ola di pit­tu­ra (wikipedia.cs). Vero­na otten­ne l’in­di­pen­den­za all’i­ni­zio del XII seco­lo (wiki​pe​dia​.sk). Dal 1404, la cit­tà appar­te­ne­va a Vene­zia. Nel 1797 fu conqu­is­ta­ta da Napo­le­one I, che tut­ta­via la ven­det­te all’Aus­tria. Nel 1866 il Vene­to fu annes­so all’I­ta­lia uni­ta (wikipedia.cs).

Tra le per­so­na­li­tà del­la cit­tà ci sono il pit­to­re e scien­zia­to Leonar­do Da Vin­ci, il cic­lis­ta Damia­no Cune­go, Romeo Mon­tec­chi e Giu­liet­ta Capu­le­ti – eroi imma­gi­na­ri del­la com­me­dia di Sha­kes­pe­a­re Romeo e Giu­liet­ta (wikipedia.en), Dan­te Alig­hie­ri (wikipedia.cs).


Odka­zy:

TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, 2012, 2015, Časová línia, Krajina, Poľsko, TOP, Zahraničie

Poľsko

Hits: 3615

V Poľ­sku žije na 312 679 km2 tak­mer 39 mili­ó­nov oby­va­te­ľov. Rzecz­pos­po­li­ta Pol­ska je 9‑tym naj­väč­ším európ­skym štá­tom. Je roz­de­le­ný na 16 voj­vod­stiev. Pome­no­va­nie Poľ­sko sa odvo­dzu­je od náz­vu kme­ňa Poľa­nia, kto­rý žil v čas­ti Poľ­ska. Slo­vo Pola­nie sa dá pre­lo­žiť ako obý­va­jú­ci otvo­re­né polia (Wiki­pe­dia)

Tak­mer celé úze­mie Poľ­ska je nížin­né­ho cha­rak­te­ru, prie­mer­ná nad­mor­ská výš­ka je 173 met­rov nad morom. Hory sú len na juhu – Sude­ty a Kar­pa­ty (aj Vyso­ké Tat­ry). Naj­vyš­ší bod Poľ­ska sú Rysy, 2 499 met­rov nad morom. Na seve­re Poľ­ska je pobre­žie Balt­ské­ho mora. V Poľ­sku je 9 300 jazier, zacho­va­lo sa tu via­ce­ro pra­le­sov, napr. Bia­lo­vež­ský pra­les, poľ­sky Pus­za Bia­lo­wies­ka. V Bia­lo­vež­skom pra­le­se, ako jedi­nom v Euró­pe, žijú vo voľ­nej prí­ro­de zub­ry európ­ske. V Poľ­sku pre­vlá­da stre­do­európ­ska les­ná vege­tá­cia na seve­re a v hor­ských oblas­tiach a step­ná vege­tá­cia na výcho­de kra­ji­ny. Lesy pokrý­va­jú asi 30 % úze­mia. Šte­tín­sky záliv je oblasť ochra­ny vtác­tva, močiar­ne oblas­ti v Pod­la­sii, Mazur­sku, War­mii a Pomo­ran­sku sú chrá­ne­né. Nachá­dza sa tu 23 národ­ných par­kov (Wiki­pe­dia).

Poľ­sko má záze­mie pre turiz­mus vybu­do­va­né na vyso­kej úrov­ni. Má 16 oblas­tí UNESCO. Naj­nav­šte­vo­va­nej­šie mes­tá sú Var­ša­va, Lub­lin, Kra­kov, Wie­licz­ka, Boch­nia, Wado­wi­ce, Osvien­čím, Zako­pa­ne, Čens­to­cho­vá, Vroc­lav, Poznaň, Hniez­dno, Šte­tín, Gdan­sk. Prí­rod­né oblas­ti: Tat­ry, Pod­ha­lie, Gor­ce, Bes­ky­dy, Svä­tok­ríž­ske hory, Krko­no­še, Bia­lo­vež­ský národ­ný park, Biebr­zan­ský národ­ný park, jaze­ro Sniar­dwy, Šte­tín­sky záliv, pobre­žie Balt­ské­ho mora (Wiki­pe­dia).

Zná­mi poľ­skí hudob­ní skla­da­te­lia: Fry­de­ryk Cho­pin, Zbig­niew Pre­is­ner, Woj­ciech Kilar. Pre­slá­ve­ná je poľ­ská fil­mo­vá tvor­ba, reži­sé­ri: Andr­zej Waj­da, Krzysz­tof Kie­ślo­ws­ki, Krzysz­tof Zanus­si (Wiki­pe­dia). Zná­mi sú aj poľ­skí her­ci. Ja sám poľ­skú fil­mo­vú ško­lu pova­žu­jem za jed­nu z naj­lep­ších a navy­še našej men­ta­li­te blíz­ku. Polia­ci vždy ink­li­no­va­li ku Fran­cúz­sku, čo je vid­no aj v nie­kto­rých fil­mo­vých pro­jek­toch. Z oblas­ti vedy je zná­my Maria Curie Sklo­do­ws­ka. Polia­kom bol pápež Ján Pavol II., vlast­ným menom Karol Wojtyla.

V 6. sto­ro­čí obý­va­li úze­mie slo­van­ské kme­ne, kto­ré boli zjed­no­te­né v 10. sto­ro­čí (sme​.sk). Rok 966 je rokom zalo­že­nia Poľ­ska (Encyk­lo­pe­dia PWN w trzech tomach, 1999). Krá­ľov­stvom sa Poľ­sko sta­lo v roku 1025 za Bole­slav I. Chrab­ré­ho. Väč­šiu časť svo­jej his­tó­rie bolo Poľ­sko nezá­vis­lým a mno­ho­ná­rod­nost­ným štá­tom s mno­hý­mi vie­ro­vyz­na­nia­mi. V roku 1798 bolo roz­de­le­né medzi Prus­ko, Rus­ko a Rakús­ko. Nezá­vis­losť zís­ka­lo až v roku 1918 po 1. sve­to­vej voj­ne (Wiki­pe­dia). V 12. sto­ro­čí sa Poľ­sko roz­pad­lo na men­šie štá­ty, kto­ré boli spus­to­še­né mon­gol­mi v roku 1241. Za vlá­dy Jage­lov­cov uzav­re­lo Poľ­sko spo­je­nec­tvo s Lit­vou – Kre­ws­ká únia. Spo­loč­ne sa sa im poda­ri­lo pora­ziť Rád nemec­kých rytie­rov. V roku 1569 sa Poľ­sko sta­lo súčas­ťou únie s Lit­vou. Do roku 1795. Spo­je­nie s Lit­vou pri­nies­lo radi­kál­ny nárast počtu oby­va­te­ľov Poľ­ska. Kon­com 16. sto­ro­čia dosia­hol pri­bliž­ne 9 mili­ó­nov. Oko­lo roku 1772 dosa­ho­val počet oby­va­te­ľov 1314 mili­ó­nov, pri­čom oko­lo 60 %, neho­vo­ri­la po poľ­sky, ale naj­mä po ukra­jin­sky a bie­lo­rus­ky (Wiki­pe­dia). 

V roku 1918 v Poľ­sku viac ako tre­ti­nu tvo­ri­li men­ši­ny, naj­mä Židia, Ukra­jin­ci, Bie­lo­ru­si a Nemci. Poľ­sko je dnes tak­mer jed­no­ná­rod­nou kra­ji­nou, men­ši­ny netvo­ria viac ako 5%. Polia­ci pat­ria do zápa­do­slo­van­skej jazy­ko­vej sku­pi­ny. 90 % Polia­kov je rím­sko­ka­to­líc­ke­ho vyzna­nia, 7.5 % je bez vyzna­nia. Z veľ­kej 3 mili­ó­no­vej židov­skej men­ši­ny po 2. sve­to­vej voj­ne zosta­lo menej ako 10 000 prí­sluš­ní­kov. 17. sto­ro­čí vypuk­lo kozác­ke povs­ta­nie vede­né Boh­da­nom Chmel­nic­kým, ako násle­dok polo­ni­zá­cie východ­ných oblas­tí a vied­li k odcu­dze­niu Rusí­nov Poľ­sku – pri­pá­ja­niu tých­to úze­mí k Rus­ku (dnes oblas­ti Ukra­ji­ny). Poľ­sko vied­lo voj­ny pro­ti Rádu nemec­kých rytie­rov, Prus­ku, Švéd­sku, Krym­ské­mu cha­ná­tu, Tur­kom až do roku 1699. Cen­trál­na vlá­da slab­la a Poľ­sko sa stá­lo závis­lé od Rus­ka. 3. mája 1791 Polia­ci schvá­li­li ako prví v Euró­pe písa­nú ústa­vu, avšak reform­ný pro­ces zasta­vi­lo dele­nie kra­ji­ny medzi Prus­ko, Rus­ko a Rakús­ko. Počas napo­le­on­ských vojen bolo Poľ­sko obno­ve­né pod náz­vom Var­šav­ské voj­vod­stvo (Wiki­pe­dia).

Po poráž­ke Napo­le­ona v roku 1815 vznik­lo Poľ­ské krá­ľov­stvo, na jeho čele však stál rus­ký cár. Rus­ký cár bol z čela toh­to útva­ru zosa­de­ný v roku 1831, avšak ten poľ­ský par­la­ment roz­pus­til a Poľ­sko sa sta­lo súčas­ťou Rus­ka ako Pri­vis­lin­skij Kraj. Dokon­ca po roku 1863 sa sta­la ruš­ti­na úrad­nou rečou a poľš­ti­na bola zaká­za­ná. K obno­ve­niu Poľ­ska doš­lo až po 1. sve­to­vej voj­ne, 11. novem­bra 1918. V rokoch 191819 vybo­jo­va­lo úze­mie východ­nej Halí­če s Ukra­ji­nou. V rokoch 191921 bolo Poľ­sko napad­nu­té Rus­kom, ale svo­ju nezá­vis­losť Poľ­sko obhá­ji­lo. V roku 1920 sa súčas­ťou Poľ­ska sta­li aj Tešín­sko, a čas­ti Spi­šaOra­vy. 1. sep­tem­bra Poľ­sko napad­li Nemci, čím sa zača­la 2. sve­to­vá voj­na. Po voj­ne si Rus­ko pone­cha­lo východ­nú časť Poľ­ska obý­va­nú hlav­ne Bie­lo­rus­mi a Ukra­jin­ca­mi (Wiki­pe­dia).


In Poland, near­ly 39 mil­li­on inha­bi­tants live wit­hin an area of 312,679 km². The Repub­lic of Poland is the 9th lar­gest Euro­pe­an coun­try and is divi­ded into 16 voivo­des­hips. The name Poland is deri­ved from the Pola­nie tri­be, who inha­bi­ted a part of the coun­try. The word Pola­nie” can be trans­la­ted as peop­le living in open fields (Wiki­pe­dia).

Almost the enti­re ter­ri­to­ry of Poland is of lowland cha­rac­ter, with an ave­ra­ge ele­va­ti­on of 173 meters abo­ve sea level. Moun­tains are only found in the south, name­ly the Sude­tes and Car­pat­hians (inc­lu­ding the High Tatras). The hig­hest point in Poland is Rysy, stan­ding at 2,499 meters abo­ve sea level. The nort­hern part of Poland bor­ders the Bal­tic Sea. Poland boasts 9,300 lakes, pre­ser­ving seve­ral pri­me­val forests, such as the Bia­ło­wie­ża Forest (Puszc­za Bia­ło­wies­ka), whe­re Euro­pe­an bison live fre­e­ly in the­ir natu­ral habi­tat. Poland exhi­bits Cen­tral Euro­pe­an forest vege­ta­ti­on in the north and moun­tai­nous regi­ons, whi­le step­pe vege­ta­ti­on pre­vails in the eas­tern part of the coun­try. Forests cover app­ro­xi­ma­te­ly 30% of the ter­ri­to­ry. The Szc­ze­cin Lago­on is a bird pro­tec­ti­on area, and mars­hy regi­ons in Pod­la­sie, Masu­ria, War­mia, and Pome­ra­nia are also pro­tec­ted. Poland is home to 23 nati­onal parks (Wiki­pe­dia).

Poland has well-​developed tou­rism infras­truc­tu­re, inc­lu­ding 16 UNESCO-​listed sites. The most visi­ted cities inc­lu­de War­saw, Lub­lin, Kra­kow, Wie­licz­ka, Boch­nia, Wado­wi­ce, Ausch­witz, Zako­pa­ne, Częs­to­cho­wa, Wro­cław, Poznań, Gniez­no, Szc­ze­cin, and Gda­ńsk. Notab­le natu­ral are­as inc­lu­de the Tat­ra Moun­tains, Pod­ha­le, Gor­ce, Bes­kids, Świ­ętokr­zys­kie Moun­tains, Kar­ko­nos­ze, Bia­ło­wie­ża Nati­onal Park, Biebr­za Nati­onal Park, Lake Śniar­dwy, Szc­ze­cin Lago­on, and the Bal­tic Sea coast (Wiki­pe­dia).

Reno­wned Polish com­po­sers inc­lu­de Fry­de­ryk Cho­pin, Zbig­niew Pre­is­ner, and Woj­ciech Kilar. Polish cine­ma­tog­rap­hy is celeb­ra­ted, with direc­tors like Andr­zej Waj­da, Krzysz­tof Kie­ślo­ws­ki, and Krzysz­tof Zanus­si. Famous Polish actors con­tri­bu­te to the coun­try­’s vib­rant film indus­try. Per­so­nal­ly, I con­si­der the Polish film scho­ol to be one of the best, clo­se­ly alig­ned with our men­ta­li­ty. Poles have alwa­ys inc­li­ned towards Fran­ce, which is evi­dent in some film pro­jects. In the field of scien­ce, Maria Curie Skło­do­ws­ka is well-​known. Pope John Paul II, born Karol Woj­ty­ła, was also of Polish descent.

In the 6th cen­tu­ry, Sla­vic tri­bes inha­bi­ted the ter­ri­to­ry, which was uni­fied in the 10th cen­tu­ry (sme​.sk). The year 966 marks the foun­da­ti­on of Poland (Encyk­lo­pe­dia PWN w trzech tomach, 1999). Poland beca­me a king­dom in 1025 under Bole­sław I the Bra­ve. Throug­hout much of its his­to­ry, Poland was an inde­pen­dent and multi-​ethnic sta­te with diver­se reli­gi­ous beliefs. In 1795, it was divi­ded among Prus­sia, Rus­sia, and Aus­tria. Inde­pen­den­ce was regai­ned only in 1918 after World War I (Wiki­pe­dia). In the 12th cen­tu­ry, Poland frag­men­ted into smal­ler sta­tes, devas­ta­ted by the Mon­gols in 1241. Under the rule of the Jagiel­lon dynas­ty, Poland for­med an allian­ce with Lit­hu­ania — the Uni­on of Kre­wo. Toget­her, they defe­a­ted the Teuto­nic Order. In 1569, Poland beca­me part of the Polish – Lit­hu­anian Com­mon­we­alth until 1795. The uni­on with Lit­hu­ania led to a radi­cal inc­re­a­se in Polan­d’s popu­la­ti­on, rea­ching around 9 mil­li­on by the late 16th cen­tu­ry. Around 1772, the popu­la­ti­on rea­ched 13 – 14 mil­li­on, with about 60% not spe­a­king Polish but main­ly Ukrai­nian and Bela­ru­sian (Wiki­pe­dia).

In 1918, over a third of Polan­d’s popu­la­ti­on com­pri­sed mino­ri­ties, espe­cial­ly Jews, Ukrai­nians, Bela­ru­sians, and Ger­mans. Today, Poland is almost a mono-​ethnic coun­try, with mino­ri­ties making up less than 5%. Poles belo­ng to the West Sla­vic lan­gu­age group. 90% of Poles are Roman Cat­ho­lic, whi­le 7.5% are wit­hout reli­gi­ous affi­lia­ti­on. Of the once 3 million-​strong Jewish mino­ri­ty befo­re World War II, fewer than 10,000 remain. In the 17th cen­tu­ry, a Cos­sack upri­sing led by Boh­dan Khmel­nyt­sky erup­ted due to the Polo­ni­za­ti­on of eas­tern regi­ons, resul­ting in the alie­na­ti­on of Rut­he­nians to Rus­sia (now are­as of Ukrai­ne). Poland fought wars against the Teuto­nic Order, Prus­sia, Swe­den, the Cri­me­an Kha­na­te, and the Otto­mans until 1699. The cen­tral govern­ment wea­ke­ned, and Poland beca­me depen­dent on Rus­sia. On May 3, 1791, Poles app­ro­ved Euro­pe­’s first writ­ten cons­ti­tu­ti­on, but the reform pro­cess was hal­ted by the par­ti­ti­oning of the coun­try among Prus­sia, Rus­sia, and Aus­tria. During the Napo­le­onic Wars, Poland was res­to­red as the Duchy of War­saw in 1807 but was ruled by the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the

offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 11, 1918. In 1815, after Napo­le­on’s defe­at, the Con­gress King­dom of Poland was estab­lis­hed, but it was under the rule of the Rus­sian Tsar. The Tsar was depo­sed in 1831, dis­sol­ving the Polish par­lia­ment, and Poland beca­me part of Rus­sia as the Vis­tu­la Land. Even after 1863, Rus­sian beca­me the offi­cial lan­gu­age, and Polish was ban­ned. The res­to­ra­ti­on of Poland occur­red only after World War I, on Novem­ber 111918.


W Pols­ce miesz­ka pra­wie 39 mili­onów miesz­ka­ńców na obszar­ze 312 679 km². Rzecz­pos­po­li­ta Pol­ska jest dzie­wi­ątym co do wiel­ko­ści państ­wem euro­pej­skim i podzie­lo­na jest na 16 woje­wó­dztw. Nazwa Pol­ska wywo­dzi się od nazwy ple­mie­nia Polan, któ­re zamiesz­ki­wa­ło część obsza­ru Pol­ski. Sło­wo Pola­nie” można prze­tłu­mac­zyć jako ludzie zamiesz­ku­jący otwar­te pola (Wiki­pe­dia).

Pra­wie całe tery­to­rium Pol­ski ma cha­rak­ter nizin­ne­go kra­job­ra­zu, śred­nia wyso­ko­ść nad pozi­omem mor­za wyno­si 173 met­ry. Góry znaj­du­ją się tyl­ko na połud­niu – Sude­ty i Kar­pa­ty (w tym Tat­ry). Naj­wy­żs­zym punk­tem Pol­ski są Rysy, wznos­zące się na wyso­ko­ść 2499 met­rów nad pozi­omem mor­za. Północ­na część Pol­ski gra­nic­zy z Mor­zem Bałtyc­kim. Pol­ska może poszc­zy­cić się 9300 jezi­ora­mi, zacho­wa­ło się tu kil­ka pier­wot­nych lasów, takich jak Puszc­za Bia­ło­wies­ka, gdzie euro­pej­skie żub­ry żyją w natu­ral­nym śro­do­wis­ku. Pol­ska cha­rak­te­ry­zu­je się środ­ko­wo­euro­pej­ską roślin­no­ścią leśną na półno­cy i w obsza­rach gór­skich oraz roślin­no­ścią ste­po­wą na wscho­dzie kra­ju. Lasy zaj­mu­ją oko­ło 30% powierzch­ni. Zato­ka Szc­ze­ci­ńs­ka jest obsza­rem ochro­ny pta­ków, a obsza­ry bagien­ne na Pod­la­siu, Mazu­rach, War­mii i Pomor­zu są chro­ni­one. Pol­ska ma 23 par­ki naro­do­we (Wiki­pe­dia).

Pol­ska posia­da rozwi­ni­ętą infras­truk­tu­rę turys­tycz­ną, w tym 16 obiek­tów wpi­sa­nych na lis­tę UNESCO. Najc­zęściej odwie­dza­ne mias­ta to Wars­za­wa, Lub­lin, Kra­ków, Wie­licz­ka, Boch­nia, Wado­wi­ce, Oświ­ęcim, Zako­pa­ne, Częs­to­cho­wa, Wro­cław, Poznań, Gniez­no, Szc­ze­cin i Gda­ńsk. Zna­ne obsza­ry przy­rod­nic­ze to Tat­ry, Pod­ha­le, Gor­ce, Bes­ki­dy, Góry Świ­ętokr­zys­kie, Kar­ko­nos­ze, Bia­ło­wies­ki Park Naro­do­wy, Biebr­za­ńs­ki Park Naro­do­wy, jezi­oro Śniar­dwy, Zato­ka Szc­ze­ci­ńs­ka i wybr­ze­że Bałty­ku (Wiki­pe­dia).

Zna­ni pols­cy kom­po­zy­tor­zy to Fry­de­ryk Cho­pin, Zbig­niew Pre­is­ner i Woj­ciech Kilar. Pol­ska kine­ma­to­gra­fia jest ceni­ona, a wśród reży­se­rów znaj­du­ją się tacy twór­cy jak Andr­zej Waj­da, Krzysz­tof Kie­ślo­ws­ki i Krzysz­tof Zanus­si. Zna­ni pols­cy aktor­zy przyc­zy­nia­ją się do kwit­nącej bra­nży fil­mo­wej w kra­ju. Oso­bi­ście uwa­żam pol­ską szko­łę fil­mo­wą za jed­ną z naj­leps­zych, ści­śle zwi­ąza­nych z naszą men­tal­no­ścią. Pola­cy zaws­ze mie­li ink­li­nac­je ku Franc­ji, co widać także w nie­któ­rych pro­jek­tach fil­mo­wych. W dzie­dzi­nie nauki zna­na jest Maria Curie-​Skłodowska. Pola­kiem był papież Jan Paweł II, a jego pra­wdzi­we imię to Karol Wojtyła.

W VI wie­ku tery­to­rium zamiesz­ki­wa­ły sło­wia­ńs­kie ple­mi­ona, któ­re zjed­noc­zy­ły się w X wie­ku (sme​.sk). Rok 966 to rok zało­że­nia Pol­ski (Encyk­lo­pe­dia PWN w trzech tomach, 1999). Pol­ska sta­ła się kró­lest­wem w 1025 roku za pano­wa­nia Bole­sła­wa Chrob­re­go. Przez więks­zo­ść swo­jej his­to­rii Pol­ska była nie­pod­le­głym i wie­lo­na­ro­do­wym państ­wem o wie­lu wyz­na­niach reli­gij­nych. W 1795 roku zosta­ła podzie­lo­na między Pru­sy, Ros­ję i Aus­trię. Nie­pod­le­gło­ść odzys­ka­ła dopie­ro po I woj­nie świa­to­wej (Wiki­pe­dia). W XII wie­ku Pol­ska roz­pa­dła się na mniejs­ze państ­wa, któ­re zosta­ły zniszc­zo­ne przez Mon­go­łów w 1241 roku. Pod pano­wa­niem Jagiel­lo­nów Pol­ska nawi­ąza­ła sojusz z Lit­wą – Unię w Kre­wie. Razem uda­ło im się poko­nać zakon krzy­żac­ki. W 1569 roku Pol­ska sta­ła się częścią Polsko-​Litewskiej Wiel­kiej Unii do 1795 roku. Zwi­ązek z Lit­wą przy­ni­ó­sł rady­kal­ny wzrost licz­by lud­no­ści Pol­ski. Koniec XVI wie­ku osi­ąg­nął oko­ło 9 mili­onów. Oko­ło roku 1772 licz­ba lud­no­ści wyni­osła 13 – 14 mili­onów, z cze­go oko­ło 60% nie mówi­ło po pol­sku, głó­wnie po ukrai­ńs­ku i bia­ło­rus­ku (Wiki­pe­dia).

W 1918 roku ponad jed­ną trze­cią popu­lac­ji Pol­ski sta­no­wi­li przed­sta­wi­cie­le mniejs­zo­ści, głó­wnie Żydzi, Ukrai­ńcy, Bia­ło­ru­si­ni i Niem­cy. Obe­cnie Pol­ska jest nie­mal mono­et­nicz­nym kra­jem, mniejs­zo­ści nie sta­no­wią więcej niż 5%. Pola­cy nale­żą do zachod­ni­osło­wia­ńs­kiej gru­py języ­ko­wej. 90% Pola­ków to kato­li­cy, 7,5% jest bez wyz­na­nia. Z nieg­dyś 3‑milionowej żydo­ws­kiej mniejs­zo­ści przed II woj­ną świa­to­wą pozos­ta­ło mniej niż 10 000 osób. W XVII wie­ku wybu­chło pows­ta­nie kozac­kie pod wodzą Boh­da­na Chmiel­nic­kie­go jako wynik polo­ni­zac­ji wschod­nich obsza­rów i dopro­wa­dzi­ło do oder­wa­nia Rusi­nów od Pol­ski – dołąc­ze­nia tych obsza­rów do Ros­ji (dzi­siejs­ze obszary

Ukrai­ny). Pol­ska pro­wa­dzi­ła woj­ny prze­ci­wko Zako­no­wi Krzy­żac­kie­mu, Pru­som, Szwec­ji, Cha­na­to­wi Krym­skie­mu, Tur­kom aż do 1699 roku. Cen­tral­na wła­dza osła­bła, a Pol­ska sta­ła się zale­żna od Ros­ji. 3 maja 1791 roku Pola­cy zatwier­dzi­li jako pier­wsi w Euro­pie pisa­ną kons­ty­tuc­ję, jed­nak pro­ces reform zatr­zy­ma­ło podział kra­ju między Pru­sy, Ros­ję i Aus­trię. Podc­zas wojen napo­le­ońs­kich Pol­ska zosta­ła przy­wró­co­na pod nazwą Ksi­ęst­wo Wars­za­ws­kie w 1807 roku, ale była rządzo­na przez rosyj­skie­go cara. Car został oba­lo­ny w 1831 roku, rozwi­ąza­no pol­ski par­la­ment, a Pol­ska sta­ła się częścią Ros­ji jako Kraj Nadwi­śla­ńs­ki. Nawet po 1863 roku rosyj­ski stał się języ­kiem urzędo­wym, a pol­ski został zaka­za­ny. Do przy­wró­ce­nia Pol­ski doszło dopie­ro po I woj­nie świa­to­wej, 11 lis­to­pa­da 1918 roku. W 1815 roku po klęs­ce Napo­le­ona utwor­zo­no Kró­lest­wo Pol­skie, ale było ono pod rząda­mi rosyj­skie­go cara. Car został oba­lo­ny w 1831 roku, rozwi­ąza­no pol­ski par­la­ment, a Pol­ska sta­ła się częścią Ros­ji jako Kraj Nadwi­śla­ńs­ki. Nawet po 1863 roku rosyj­ski stał się języ­kiem urzędo­wym, a pol­ski został zaka­za­ny. Do przy­wró­ce­nia Pol­ski doszło dopie­ro po I woj­nie świa­to­wej, 11 lis­to­pa­da 1918 roku. W 1815 roku po klęs­ce Napo­le­ona utwor­zo­no Kró­lest­wo Pol­skie, ale było ono pod rząda­mi rosyj­skie­go cara. Car został oba­lo­ny w 1831 roku, rozwi­ąza­no pol­ski par­la­ment, a Pol­ska sta­ła się częścią Ros­ji jako Kraj Nadwi­śla­ńs­ki. Nawet po 1863 roku rosyj­ski stał się języ­kiem urzędo­wym, a pol­ski został zaka­za­ny. Do przy­wró­ce­nia Pol­ski doszło dopie­ro po I woj­nie świa­to­wej, 11 lis­to­pa­da 1918 roku. W 1815 roku po klęs­ce Napo­le­ona utwor­zo­no Kró­lest­wo Pol­skie, ale było ono pod rząda­mi rosyj­skie­go cara. Car został oba­lo­ny w 1831 roku, rozwi­ąza­no pol­ski par­la­ment, a Pol­ska sta­ła się częścią Ros­ji jako Kraj Nadwi­śla­ńs­ki. Nawet po 1863 roku rosyj­ski stał się języ­kiem urzędo­wym, a pol­ski został zaka­za­ny. Do przy­wró­ce­nia Pol­ski doszło dopie­ro po I woj­nie świa­to­wej, 11 lis­to­pa­da 1918 roku. W 1815 roku po klęs­ce Napo­le­ona utwor­zo­no Kró­lest­wo Pol­skie, ale było ono pod rząda­mi rosyj­skie­go cara. Car został oba­lo­ny w 1831 roku, rozwi­ąza­no pol­ski par­la­ment, a Pol­ska sta­ła się częścią Ros­ji jako Kraj Nadwi­śla­ńs­ki. Nawet po 1863 roku rosyj­ski stał się języ­kiem urzędo­wym, a pol­ski został zaka­za­ny. Do przy­wró­ce­nia Pol­ski doszło dopie­ro po I woj­nie świa­to­wej, 11 lis­to­pa­da 1918 roku.


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy

Lite­ra­tú­ra:

  • Encyk­lo­pe­dia PWN w trzech tomach, tom 2 J‑P. Var­ša­va, 1999: Wyda­wnict­wo Nauko­we PWN SA, ISBN 8301128445., p. 899.

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Nízke Tatry, Slovenská krajina, TOP

Nízke Tatry

Hits: 3142

Níz­ke Tat­ry ležia medzi rie­ka­mi VáhHron. Tiah­nu sa 80 kilo­met­rom zo zápa­du na východ (niz​ke​tat​ry​.sk). Ich roz­lo­ha je 1242 km2. Ozna­če­nie poho­ria zavie­dol Dionýz Štúr v roku 1860, pôvod­ne ako Niž­né Tat­ry. Neskôr ten­to názov Ján Hun­fal­vy nespráv­ne pre­lo­žil do maďar­či­ny ako Níz­ke Tat­ry (Wiki­pe­dia). Vlád­ne tu kon­ti­nen­tál­na hor­ská klí­ma. Vyš­ší úhrn zrá­žok je na sever­ných sva­hoch, pri­čom západ­ná časť je mier­ne vlh­kej­šia. Sne­ho­vá pokrýv­ka dosa­hu­je nad hra­ni­cou lesa dva met­re. Drží sa 110210 dní v roku (Jozef Veľ­ký). Sú dru­hým naj­nav­šte­vo­va­nej­ším poho­rím Slo­ven­ska. Naj­mä vo východ­nej čas­ti, medzi Čer­to­vi­cou a Krá­ľo­vou hoľou je prí­ro­da zacho­va­lej­šia. V Níz­kych Tat­rách sa nachá­dza via­ce­ro jas­kýň: Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká, Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. V roku 1978 boli Níz­ke Tat­ry na plo­che 81 095 hek­tá­rov vyhlá­se­né za Národ­ný park Níz­ke Tat­ryNAPANT (niz​ke​tat​ry​.sk). Naj­vyš­ším vrchom Níz­kych Tatier je Ďum­bier – týči sa do výš­ky 2 043 met­rov nad morom. Pod Krá­ľo­vou hoľou pra­me­nia šty­ri rie­ky: Váh, Hron, Hni­lec a Hor­nád. Brá­nou Níz­kych Tatier je zo sever­nej stra­ny Demä­nov­ská doli­na, z juž­nej stra­ny Mýto pod Ďum­bie­rom a Tále, a hor­ské sed­lá Dono­va­ly a Čer­to­vi­ca (visit​lip​tov​.sk). Níz­ke Tat­ry sa čle­nia na Ďum­bier­ske Tat­ry v západ­nej a Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tat­ry vo východ­nej čas­ti, kto­ré sú odde­le­né údo­lia­mi rie­čok Boca a Štiav­nič­ka (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Nie­kto­ré zná­me vrcho­ly: Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá, Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


The Low Tatras are situ­ated bet­we­en the Váh and Hron rivers, stret­ching 80 kilo­me­ters from west to east (niz​ke​tat​ry​.sk). The­ir area covers 1242 km². The name of the moun­tain ran­ge was intro­du­ced by Dionýz Štúr in 1860, ori­gi­nal­ly as Niž­né Tat­ry” (Lower Tatras). Later, this name was incor­rect­ly trans­la­ted into Hun­ga­rian as Níz­ke Tat­ry” by Ján Hun­fal­vy (Wiki­pe­dia). The regi­on expe­rien­ces a con­ti­nen­tal moun­tain cli­ma­te, with hig­her pre­ci­pi­ta­ti­on on the nort­hern slo­pes, and the wes­tern part being slight­ly more humid. The snow cover rea­ches two meters abo­ve the tree line, las­ting for 110210 days a year (Jozef Veľ­ký). They are the second most visi­ted moun­tain ran­ge in Slo­va­kia. Par­ti­cu­lar­ly in the eas­tern part, bet­we­en Čer­to­vi­ca and Krá­ľo­va hoľa, the natu­re is more pre­ser­ved. The Low Tatras host seve­ral caves, inc­lu­ding Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká, and Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. In 1978, the Low Tatras, cove­ring an area of 81,095 hec­ta­res, were dec­la­red the Low Tatras Nati­onal Park – NAPANT (niz​ke​tat​ry​.sk). The hig­hest peak of the Low Tatras is Ďum­bier, rea­ching an ele­va­ti­on of 2,043 meters abo­ve sea level. Four rivers ori­gi­na­te below Krá­ľo­va hoľa: Váh, Hron, Hni­lec, and Hor­nád. The nort­hern gate­way to the Low Tatras is Demä­nov­ská Doli­na, whi­le the sout­hern side is repre­sen­ted by Mýto pod Ďum­bie­rom and Tále, and moun­tain sadd­les Dono­va­ly and Čer­to­vi­ca (visit​lip​tov​.sk). The Low Tatras are divi­ded into Ďum­bier Tatras in the west and Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tatras in the east, sepa­ra­ted by the val­le­ys of the Boca and Štiav­nič­ka rivers (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Some well-​known peaks inc­lu­de Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá, and Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Die Nie­de­ren Tat­ra lie­gen zwis­chen den Flüs­sen Váh und Hron und ers­trec­ken sich über 80 Kilo­me­ter von Wes­ten nach Osten (niz​ke​tat​ry​.sk). Ihre Flä­che bet­rägt 1242 km². Den Namen des Gebir­ges führ­te Dionýz Štúr im Jahr 1860 ein, urs­prün­glich als Niž­né Tat­ry“ (Unte­re Tat­ra). Spä­ter wur­de die­ser Name von Ján Hun­fal­vy irr­tüm­lich ins Unga­ris­che als Níz­ke Tat­ry“ über­setzt (Wiki­pe­dia). Die Regi­on erlebt ein kon­ti­nen­ta­les Bergk­li­ma, mit höhe­ren Nie­dersch­lä­gen an den Nord­hän­gen und der west­li­che Teil ist etwas feuch­ter. Die Schne­e­dec­ke erre­icht über der Baumg­ren­ze zwei Meter und dau­ert 110210 Tage im Jahr (Jozef Veľ­ký). Sie sind das zwe­it­me­ist­be­such­te Gebir­ge in der Slo­wa­kei. Ins­be­son­de­re im öst­li­chen Teil zwis­chen Čer­to­vi­ca und Krá­ľo­va hoľa ist die Natur bes­ser erhal­ten. Die Nie­de­ren Tat­ra beher­ber­gen meh­re­re Höh­len, darun­ter Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká und Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. 1978 wur­den die Nie­de­ren Tat­ra mit einer Flä­che von 81.095 Hek­tar zum Nati­onal­park Níz­ke Tat­ry – NAPANT erk­lärt (niz​ke​tat​ry​.sk). Der höchs­te Gip­fel der Nie­de­ren Tat­ra ist Ďum­bier, der eine Höhe von 2.043 Metern über dem Mee­ress­pie­gel erre­icht. Vier Flüs­se ents­prin­gen unter­halb von Krá­ľo­va hoľa: Váh, Hron, Hni­lec und Hor­nád. Das Nord­tor zu den Nie­de­ren Tat­ra ist die Demä­nov­ská Doli­na, wäh­rend die Süd­se­i­te von Mýto pod Ďum­bie­rom und Tále sowie den Gebir­gs­päs­sen Dono­va­ly und Čer­to­vi­ca reprä­sen­tiert wird (visit​lip​tov​.sk). Die Nie­de­ren Tat­ra sind in die Ďumbier-​Tatra im Wes­ten und die Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tat­ra im Osten unter­te­ilt, get­rennt durch die Täler der Flüs­se Boca und Štiav­nič­ka (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Eini­ge bekann­te Gip­fel sind Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá und Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Az Alacsony-​Tátra a Váh és a Hron foly­ók között terül el, nyugat­ról kelet­re 80 kilo­mé­ter hoss­zan (niz​ke​tat​ry​.sk). Terüle­te 1242 km². A hegy­ség nevét Dionýz Štúr vezet­te be 1860-​ban, ere­de­ti­leg Niž­né Tat­ry” (Alsó-​Tátra) néven. Később ezt a nevet Ján Hun­fal­vy hibá­san for­dí­tot­ta le magy­ar­ra Níz­ke Tat­ry” néven (Wiki­pe­dia). A régió kon­ti­nen­tá­lis hegy­sé­gi éghaj­la­tot tapasz­tal, a csa­pa­dék maga­sabb észa­ki lej­tőkön van, és a nyuga­ti rész kis­sé ned­ve­sebb. A hóta­ka­ró két métert ér el az erdőha­tár felett, és éven­te 110210 napig tart (Jozef Veľ­ký). Ezek a máso­dik leg­lá­to­ga­tot­tabb hegy­ek Szlo­vá­kiá­ban. Különösen kele­ten, a Čer­to­vi­ca és a Krá­ľo­va hoľa közöt­ti terüle­ten a ter­més­zet job­ban megőr­zött. Az Alacsony-​Tátrában több bar­lang is talál­ha­tó, köz­tük a Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká és a Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. 1978-​ban az Alacsony-​Tátrát, ame­ly 81 095 hek­tá­ros terüle­tet fed le, a Níz­ke Tat­ry Nemze­ti Park­ká nyil­vá­ní­tot­ták (niz​ke​tat​ry​.sk). Az Alacsony-​Tátra leg­ma­ga­sabb csúc­sa a Ďum­bier, ame­ly ten­gers­zint felet­ti 2 043 méte­res magas­ság­ban emel­ke­dik. Négy folyó ered Krá­ľo­va hoľa alatt: Váh, Hron, Hni­lec és Hor­nád. Az Alacsony-​Tátra észa­ki kapu­ja a Demänovská-​völgy, míg a déli oldalt a Mýto pod Ďum­bie­rom és Tále, vala­mint a Dono­va­ly és a Čer­to­vi­ca hegyc­súc­sok kép­vi­se­lik (visit​lip​tov​.sk). Az Alacsony-​Tátrát Ďumbier-​Tátra és Krá­ľo­vo­hoľ­ské Tát­ra rész­re oszt­ják, ame­ly­eket a Boca és Štiav­nič­ka foly­ók völ­gy­ei válasz­ta­nak el (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Néhá­ny jól ismert csúcs közé tar­to­zik a Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá és Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Nis­kie Tat­ry leżą między rze­ka­mi Wáh i Hron. Roz­ci­ąga­ją się na dłu­go­ść 80 kilo­met­rów z zacho­du na wschód (niz​ke​tat​ry​.sk). Ich powierzch­nia wyno­si 1242 km². Okre­śle­nie gór wpro­wa­dził Dionýz Štúr w roku 1860, pier­wot­nie jako Tat­ry Niżs­ze. Później ten ter­min został błęd­nie prze­tłu­mac­zo­ny na węgier­ski jako Nis­kie Tat­ry przez Jána Hun­fal­vy­’e­go (Wiki­pe­dia). Panu­je tutaj kon­ty­nen­tal­ny kli­mat gór­ski. Więks­za suma opa­dów wys­tępu­je na północ­nych sto­kach, przy czym zachod­nia część jest nie­co bar­dziej wil­got­na. Pokry­wa śnie­żna sięga dwóch met­rów ponad gra­ni­cą lasu. Trwa od 110 do 210 dni w roku (Jozef Veľ­ký). Są dru­gi­mi najc­zęściej odwie­dza­ny­mi góra­mi na Sło­wac­ji. Szc­ze­gól­nie w części wschod­niej, między Čer­to­vi­cą a Krá­ľo­vou hoľą, przy­ro­da jest lepiej zacho­wa­na. W Nis­kich Tat­rach znaj­du­je się kil­ka jas­kiń: Bys­trian­ska, Demä­nov­ská ľado­vá, Demä­nov­ská jas­ky­ňa slo­bo­dy, Važec­ká, Jas­ky­ňa mŕt­vych neto­pie­rov. W 1978 roku Nis­kie Tat­ry o powierzch­ni 81 095 hek­ta­rów zosta­ły ogłos­zo­ne Naro­do­wym Par­kiem Nis­kie Tat­ry – NAPANT (niz​ke​tat​ry​.sk). Naj­wy­żs­zym szc­zy­tem Nis­kich Tatr jest Ďum­bier – wznos­zący się na wyso­ko­ść 2 043 met­rów nad pozi­omem mor­za. Spod Krá­ľo­vou hoľou wypły­wa­ją czte­ry rze­ki: Wáh, Hron, Hni­lec i Hor­nád. Bra­ma Nis­kich Tatr znaj­du­je się od półno­cy w Doli­nie Demä­nov­skiej, od połud­nia w Mýto pod Ďum­bie­rom i Tále, a prze­łęc­ze gór­skie Dono­va­ly i Čer­to­vi­ca (visit​lip​tov​.sk). Nis­kie Tat­ry dzie­lą się na Tat­ry Ďum­bier­skie na zacho­dzie i Tat­ry Krá­ľo­vo­hoľ­skie na wscho­dzie, oddzie­lo­ne doli­na­mi rzek Boca i Štiav­nič­ka (Dušan Kočic­ký, Boris Iva­nič). Nie­któ­re zna­ne szc­zy­ty to: Ďum­bier, Cho­pok, Dere­še, Cha­be­nec, Krá­ľo­vá hoľa, Poľa­na, Kra­ko­va hoľa, Ďur­ko­vá, Andrej­co­vá (Wiki­pe­dia).


Lite­ra­tú­ra

  • Veľ­ký Jozef a kolek­tív, 1980: Encyk­lo­pé­dia Slo­ven­ska IV. zvä­zok N‑Q, Veda, Bra­ti­sla­va, p. 100 – 103

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Typ krajiny

Kežmarok – slobodné kráľovské mesto

Hits: 3668

Kež­ma­rok je mes­to ležia­ce pod Vyso­ký­mi Tat­ra­mi v nad­mor­skej výš­ke 626 met­rov nad morom v Pop­rad­skej kot­li­ne. Nachá­dza sa v zráž­ko­vom tie­ni. Cez mes­to tečie rie­ka Pop­rad. Žije tu viac ako 17 000 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.sk). V roku 1851 tu žilo 4391 oby­va­te­ľov, v roku 1910 7367. Po 1. sve­to­vej voj­ne sa odsťa­ho­va­lo z mes­ta mno­ho Maďa­rov, po 2. sve­to­vej voj­ne mno­ho Nemcov, pre­to v roku 1945 žilo v mes­te 5469 oby­va­te­ľov (kez​ma​rok​.net). Cho­tár mes­ta bol osíd­le­ný už pred 50 000 rok­mi, slo­van­ské arche­olo­gic­ké nále­zy pochá­dza­jú z 9. – 10. sto­ro­čia. Slo­va­nia sem priš­li v 8. – 10. sto­ro­čí – osa­da svä­té­ho Micha­la na obchod­nej ces­te Via Mag­na. Boli to zrej­me stráž­co­via tej­to ces­ty, samot­ná osa­da sa neskôr neza­čle­ni­la do inta­vil­lá­nu mes­ta Kež­ma­rok a v 15. sto­ro­čí po husit­skom vpá­de v roku 1433 zanik­la. Na dru­hej stra­ne rie­ky Pop­rad vznik­la osa­da svä­té­ho Krí­ža. Tra­du­je sa, že exis­to­va­la ešte osa­da svä­té­ho Pet­ra – Pav­la, lis­ti­ny ju však nespo­mí­na­jú. Prav­de­po­dob­ne zanik­la hneď po vpá­de Tatá­rov. Štvr­tá, nemec­ký­mi kolo­nis­ta­mi zalo­že­ná osa­da bola na mies­te dneš­né­ho hrad­né­ho nádvo­ria (kez​ma​rok​.net). Prvá písom­ná zmien­ka o mes­te je z roku 1251. Vznik­lo spo­je­ním slo­ven­skej rybár­skej, krá­ľov­ských pohra­nič­ných stráž­cov a nemec­kej osa­dy v 13. sto­ro­čí. Pat­rí medzi slo­bod­né krá­ľov­ské mes­tá od roku 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ric­ké náz­vy mes­ta: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Erbo­vá lis­ti­na je jedi­nou svoj­ho dru­hu na Slo­ven­sku. Erb je na nej umiest­ne­ný do stre­du, nie v ľavom hor­nom rohu. Mes­to zís­ka­lo prá­va pou­ží­vať erb a peča­tiť čer­ve­ným vos­kom v roku 1463 od krá­ľa Mate­ja (kez​ma​rok​.net). V 15.-19 sto­ro­čí tú pôso­bi­lo 40 reme­sel­níc­kych cechov, v celej Euró­pe boli pre­slá­ve­ní kež­mar­skí far­bia­ri, sto­lá­ri, tká­či, súken­ní­ci, ihlá­ri, zlat­ní­ci (Wiki­pe­dia). Naj­star­šie cechy15. sto­ro­čí mali zámoč­ní­ci, rybá­ri, súken­ní­ci, ková­či a kožia­ri. K uni­kát­nym cechom pat­ri­li taš­ká­ri (iba dva na Slo­ven­sku) a sed­lá­ri (šty­ri) (kez​ma​rok​.net). V roku 1715 tu bolo 263 reme­sel­níc­kych diel­ní (roy​al​-towns​.sk). V roku 1950 bolo his­to­ric­ké jad­ro mes­ta vyhlá­se­né za mest­skú pamiat­ko­vá rezer­vá­ciu. Evan­je­lic­ký dre­ve­ný arti­ku­lár­ny kos­tol a Evan­je­lic­ké lýce­um sa sta­li v roku 1985 národ­ný­mi kul­túr­ny­mi pamiat­ka­mi (kez​ma​rok​.sk). Na Slo­ven­sku boli len šty­ri lýcea, bez ich absol­vo­va­nia nebo­lo mož­né pokra­čo­vať na uni­ver­zit­ných štú­diach (kez​ma​rok​.net).

V lýceu sa nachá­dza jed­na z naj­väč­ších his­to­ric­kých škol­ských kniž­níc v stred­nej Euró­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150 tisíc zväz­kov (roy​al​-towns​.sk). Na lýceu pôso­bi­li: lite­rá­ti: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malia­ri: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kát­na bola odbor­ná tkáčs­ka ško­la, kto­rá vznik­la ako prvá svoj­ho dru­hu v Uhor­sku (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 je arti­ku­lár­ny kos­tol zapí­sa­ný do Zozna­mu sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO (Wiki­pe­dia). Medzi naj­väč­šie spiš­ské bazi­li­ky pat­rí nesko­ro­go­tic­ká bazi­li­ka Pový­še­nia svä­té­ho Krí­ža z roku 1498, pred kto­rou je naj­star­šia rene­sanč­ná zvo­ni­ca (Zvo­ni­ca) u nás (Wiki­pe­dia). Pápež Ján Pavol II. ude­lil tomu­to kos­to­lu /​bazi­li­ke titul Basi­li­ca Minor (roy​al​-towns​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka o Kež­mar­skom mest­skom hra­de pochá­dza z roku 1463. Necha­li ho vybu­do­vať Zápoľ­skí. Z pôvod­ne gotic­kej pev­nos­ti sa sta­la časom ele­gant­ná rene­sanč­ná rezi­den­cia. Dnes je celý are­ál mest­ským múze­uom (kez​ma​rok​.net).

Od roku 1991 sa obno­vi­la v Kež­mar­ku tra­dí­cia výroč­ných trhov. V lete Európ­ske ľudo­vé remes­lo a v zime Via­noč­ný trh (kez​ma​rok​.sk). EĽROEuróp­ske ľudo­vé remes­lo sa koná tri dni počas dru­hé­ho júlo­vé­ho týžd­ňa. Trhu reme­siel pred­chá­dza his­to­ric­ký sprie­vod mes­tom. Sláv­nost­né otvo­re­nie vyko­ná trho­vý rich­tár s meš­ťa­nos­ta­mi. Šer­mia­ri potom dobý­ja­jú hrad­by a brá­nu, kto­rá je vstup­nou brá­nou do are­álu (kez​ma​rok​.sk). Viac ako 50 rokov tu pôso­bí folk­lór­ny súbor Magu­ra (Wiki­pe­dia). Medzi osob­nos­ti obce pat­rí zjaz­dár­ka Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­jis­ti Ľuboš Bar­teč­ko a Rado­slav Suchý, herec a reži­sér Juraj Herz, tex­tár Vla­do Krausz, rím­sko­ka­to­líc­ky kňaz Marián Kuf­fa, vod­ca pro­ti­habs­bur­gs­ké­ho povs­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – osob­ný lekár Fer­di­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zakla­da­teľ súd­ne­ho lekár­stva v Uhor­sku, Voj­tech Ale­xan­der – zakla­da­teľ rön­tge­no­ló­gie v Uhor­sku, Tomáš Mauksch – zakla­da­teľ tatrans­kej flo­ris­ti­ky (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok is a town situ­ated bene­ath the High Tatras at an ele­va­ti­on of 626 meters abo­ve sea level in the Pop­rad Basin. It is loca­ted in a pre­ci­pi­ta­ti­on sha­dow, and the Pop­rad River flo­ws through the town. Over 17,000 inha­bi­tants live here (kez​ma​rok​.sk). In 1851, the town had 4,391 resi­dents, and by 1910, the num­ber inc­re­a­sed to 7,367. After World War I, many Hun­ga­rians left the town, and after World War II, many Ger­mans depar­ted. In 1945, the town had 5,469 inha­bi­tants (kez​ma​rok​.net). The town’s ter­ri­to­ry was sett­led over 50,000 years ago, with Sla­vic archa­e­olo­gi­cal fin­dings dating back to the 9th-​10th cen­tu­ries. Slavs arri­ved here in the 8th-​10th cen­tu­ries, estab­lis­hing the sett­le­ment of St. Micha­el on the tra­de rou­te Via Mag­na. This sett­le­ment, like­ly the guar­dians of the rou­te, later did not integ­ra­te into Kež­ma­ro­k’s inta­vil­lan and disap­pe­a­red in the 15th cen­tu­ry after the Hus­si­te inva­si­on in 1433. Across the Pop­rad River, the sett­le­ment of St. Cross was estab­lis­hed. It is rumo­red that the sett­le­ment of St. Peter and Paul exis­ted but is not men­ti­oned in docu­ments and pro­bab­ly disap­pe­a­red imme­dia­te­ly after the Tatar inva­si­on. The fourth sett­le­ment, foun­ded by Ger­man colo­nists, was in the pla­ce of toda­y­’s cast­le cour­ty­ard (kez​ma​rok​.net). The first writ­ten men­ti­on of the town dates back to 1251. It was for­med by the mer­ging of a Slo­vak fis­hing sett­le­ment, roy­al bor­der guards, and a Ger­man sett­le­ment in the 13th cen­tu­ry. Kež­ma­rok has been among the free roy­al towns sin­ce 1380 (Wiki­pe­dia).

His­to­ri­cal names of the town: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. The heral­dic char­ter is the only one of its kind in Slo­va­kia. The coat of arms is pla­ced in the cen­ter, not in the upper-​left cor­ner. The town gai­ned the right to use the coat of arms and seal with red wax in 1463 from King Matt­hias (kez​ma​rok​.net). From the 15th to the 19th cen­tu­ries, 40 craft guilds ope­ra­ted here, and Kež­ma­ro­k’s dyers, car­pen­ters, wea­vers, clot­hiers, needle-​makers, and golds­miths were famous throug­hout Euro­pe (Wiki­pe­dia). The oldest guilds in the 15th cen­tu­ry were locks­miths, fis­her­men, clot­hiers, blacks­miths, and leat­her­wor­kers. Uni­que guilds inc­lu­ded bag-​makers (only two in Slo­va­kia) and sadd­lers (four) (kez​ma​rok​.net). In 1715, the­re were 263 arti­san works­hops here (roy​al​-towns​.sk). In 1950, the his­to­ri­cal core of the town was dec­la­red a muni­ci­pal monu­ment reser­ve. The Evan­ge­li­cal wooden arti­cu­la­to­ry church and the Evan­ge­li­cal Lyce­um beca­me nati­onal cul­tu­ral monu­ments in 1985 (kez​ma​rok​.sk). The­re were only four lyce­ums in Slo­va­kia, and wit­hout com­ple­ting them, it was not possib­le to con­ti­nue uni­ver­si­ty stu­dies (kez​ma​rok​.net).

The lyce­um hou­ses one of the lar­gest his­to­ri­cal scho­ol lib­ra­ries in Cen­tral Euro­pe (kez​ma​rok​.sk) – 150,000 volu­mes (roy​al​-towns​.sk). Lite­ra­ry figu­res who wor­ked at the lyce­um inc­lu­de Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, and pain­ters Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). The uni­que voca­ti­onal wea­ving scho­ol, the first of its kind in Hun­ga­ry, ope­ra­ted here (kez​ma​rok​.net). Sin­ce July 7, 2008, the arti­cu­la­to­ry church has been insc­ri­bed in the UNESCO World Heri­ta­ge List (Wiki­pe­dia). Among the lar­gest Spiš basi­li­cas is the late Got­hic Basi­li­ca of the Exal­ta­ti­on of the Holy Cross from 1498, with the oldest Renais­san­ce belf­ry (Zvo­ni­ca) in Slo­va­kia in front of it (Wiki­pe­dia). Pope John Paul II bes­to­wed the tit­le Basi­li­ca Minor on this church/​basilica (roy​al​-towns​.sk). The first writ­ten men­ti­on of Kež­ma­rok Cast­le dates back to 1463. The Zápoľ­ský fami­ly had it built. From the ori­gi­nal­ly Got­hic for­tress, it gra­du­al­ly beca­me an ele­gant Renais­san­ce resi­den­ce. Today, the enti­re com­plex is a muni­ci­pal muse­um (kez​ma​rok​.net).

Sin­ce 1991, the tra­di­ti­on of annu­al mar­kets has been res­to­red in Kež­ma­rok. In sum­mer, the Euro­pe­an Folk Crafts and in win­ter, the Chris­tmas Mar­ket (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pe­an Folk Crafts takes pla­ce for three days during the second week of July. The craft mar­ket is pre­ce­ded by a his­to­ri­cal pro­ces­si­on through the town. The mar­ket may­or with the burg­hers per­forms the cere­mo­nial ope­ning. Then, swords­men conqu­er the walls and the gate, which is the entran­ce gate to the area (kez​ma​rok​.sk). The Magu­ra folk­lo­re ensem­ble has been acti­ve here for over 50 years (Wiki­pe­dia). Per­so­na­li­ties from the town inc­lu­de equ­es­trian Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoc­key pla­y­ers Ľuboš Bar­teč­ko and Rado­slav Suchý, actor and direc­tor Juraj Herz, lyri­cist Vla­do Krausz, Roman Cat­ho­lic priest Marián Kuf­fa, lea­der of the anti-​Habsburg upri­sing Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – per­so­nal phy­si­cian to Fer­di­nand II., Ján Daniel Per­lit­zi – foun­der of foren­sic medi­ci­ne in Hun­ga­ry, Voj­tech Ale­xan­der – foun­der of radi­olo­gy in Hun­ga­ry, Tomáš Mauksch – foun­der of Tat­ra flo­ris­tics (kez​ma​rok​.net).


Kež­ma­rok to mias­to leżące pod Wyso­ki­mi Tat­ra­mi, na wyso­ko­ści 626 met­rów nad pozi­omem mor­za, w Kot­li­nie Pop­radz­kiej. Znaj­du­je się w cie­niu opa­dów. Przez mias­to pły­nie rze­ka Pop­rad. Miesz­ka tu ponad 17 000 miesz­ka­ńców (kez​ma​rok​.sk). W 1851 roku miesz­ka­ło tu 4391 osób, a w 1910 roku 7367. Po I woj­nie świa­to­wej z mias­ta wyemig­ro­wa­ło wie­lu Węg­rów, a po II woj­nie świa­to­wej wie­lu Niem­ców, dla­te­go w 1945 roku miesz­ka­ło tu 5469 osób (kez​ma​rok​.net). Obszar miej­ski był zasied­lo­ny już przed 50 000 laty, a zna­le­zis­ka arche­olo­gicz­ne sło­wia­ńs­kie pocho­dzą z IX‑X wie­ku. Sło­wia­nie przy­by­li tutaj między VIII a X wie­kiem – osa­da św. Micha­ła na szla­ku hand­lo­wym Via Mag­na. Pra­wdo­po­dob­nie byli stra­żni­ka­mi tego szla­ku, a sama osa­da nie zosta­ła później włąc­zo­na do inta­vil­lá­nu mias­ta Kež­ma­rok i w XV wie­ku, po najaz­dzie husy­tów w 1433 roku, znik­nęła. Po dru­giej stro­nie rze­ki Pop­rad pows­ta­ła osa­da św. Krzy­ża. Poda­je się, że ist­nia­ła także osa­da św. Piot­ra i Pawła, ale doku­men­ty jej nie wspo­mi­na­ją. Pra­wdo­po­dob­nie znik­nęła zaraz po najaz­dach Tata­rów. Czwór­na, zało­żo­na przez nie­miec­kich osad­ni­ków, osa­da pows­ta­ła na miejs­cu dzi­siejs­ze­go dzie­dzi­ńca zamko­we­go (kez​ma​rok​.net). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o mie­ście pocho­dzi z roku 1251. Pows­ta­ło ono popr­zez połąc­ze­nie sło­wac­kiej osa­dy rybac­kiej, kró­le­ws­kich stra­żni­ków gra­nicz­nych i nie­miec­kiej osa­dy w XIII wie­ku. Od 1380 roku nale­ży do wol­nych miast kró­le­ws­kich (Wiki­pe­dia).

His­to­rycz­ne nazwy mias­ta to: Kümark, Kisz­mark, Kiss­mark, Kis­mark, Kés­mark, Keyss­markh, Keys­march, Kez­mark, Kez­marc, Kes­mark, Kes­marg, Kes­mar­co, Kes­marck, Kese­mark, Käsz­mark, Kayss­mark, Kay­marc, Kaz­marc vil­la, Kas­mark, Forum Case­orum, Forum Case­onum, Forum Casa­e­orum, Case­ofo­rum. Kar­ta her­bo­wa jest jedy­ną swo­je­go rodza­ju na Sło­wac­ji. Herb jest umieszc­zo­ny na niej cen­tral­nie, a nie w lewym gór­nym rogu. Mias­to zdo­by­ło pra­wo do uży­wa­nia her­bu i piec­zęto­wa­nia czer­wo­nym wos­kiem w 1463 roku od kró­la Mate­us­za (kez​ma​rok​.net). W latach 15 – 19 dzia­ła­ło tu 40 cechów rze­mie­śl­nic­zych, a w całej Euro­pie sły­nęli keżmars­cy bar­wni­cy, sto­lar­ze, tkac­ze, sukien­ni­cy, iglar­ni­cy, złot­ni­cy (Wiki­pe­dia). Naj­stars­ze cechy w XV wie­ku to byli zamko­wi, ryba­cy, sukien­ni­cy, kowa­le i kalet­ni­cy. Do uni­kal­nych cechów nale­że­li tor­bac­zy­cy (tyl­ko dwóch na Sło­wac­ji) i siod­lar­ze (czte­rech) (kez​ma​rok​.net). W 1715 roku było tu 263 warsz­ta­ty rze­mie­śl­nic­ze (roy​al​-towns​.sk). W 1950 roku his­to­rycz­ne cen­trum mias­ta zosta­ło uzna­ne za miej­ską rezer­wat archi­tek­to­nicz­ny. Dre­wnia­ny kości­ół ewan­ge­lic­ki i ewan­ge­lic­kie lice­um sta­ły się w 1985 roku naro­do­wy­mi zabyt­ka­mi kul­tu­ry (kez​ma​rok​.sk). Na Sło­wac­ji ist­nie­ją tyl­ko czte­ry licea, bez uko­ńc­ze­nia któ­rych nie można kon­ty­nu­ować stu­di­ów uni­wer­sy­tec­kich (kez​ma​rok​.net).

W lice­um znaj­du­je się jed­na z naj­wi­ęks­zych his­to­rycz­nych bib­li­otek szkol­nych w Euro­pie Środ­ko­wej (kez​ma​rok​.sk) – 150 tysi­ęcy tomów (roy​al​-towns​.sk). W lice­um dzia­ła­ły: lite­ra­ci: Pavol Jozef Šafá­rik, Karol Kuz­má­ny, Jan Cha­lup­ka, Samo Cha­lup­ka, Jan­ko Kráľ, Pavol Ors­zágh Hviez­do­slav, Mar­tin Rázus, Ivan Sto­do­la, malar­ze: Peter Bohúň, Ladi­slav Med­ňan­ský (Wiki­pe­dia). Uni­kal­na była szko­ła tkac­ka, któ­ra pows­ta­ła jako pier­ws­za tego rodza­ju na Węgr­zech (kez​ma​rok​.net). Od 7.7.2008 roku kości­ół arty­ku­ło­wa­ny jest wpi­sa­ny na lis­tę świa­to­we­go dzie­dzict­wa UNESCO (Wiki­pe­dia). Do naj­wi­ęks­zych klasz­to­rów Spis­za nale­ży późno­go­tyc­ka bazy­li­ka Podwy­żs­ze­nia Świ­ęte­go Krzy­ża z 1498 roku, przed któ­rą stoi naj­stars­za dzwon­ni­ca rene­san­so­wa (Dzwon­ni­ca) w kra­ju (Wiki­pe­dia). Papież Jan Paweł II nadał tej świątyni/​bazylice tytuł Bazy­li­ki Mniejs­zej (roy​al​-towns​.sk). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o zamku miej­skim Kež­ma­rok pocho­dzi z roku 1463. Wybu­do­wa­li go Zápoľs­cy. Z pier­wot­nej gotyc­kiej for­te­cy z cza­sem sta­ła się ele­ganc­ką rene­san­so­wą rezy­denc­ją. Obe­cnie cały kom­pleks jest muze­um miej­skim (kez​ma​rok​.net).

Od 1991 roku w Kež­mar­ku przy­wró­co­na zosta­ła tra­dyc­ja corocz­nych jar­mar­ków. Latem odby­wa się Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we, a zimą Jar­mark Bożo­na­ro­dze­ni­owy (kez​ma​rok​.sk). EĽRO – Euro­pej­skie Rze­mi­osło Ludo­we odby­wa się przez trzy dni w dru­gim ty god­niu lip­ca. Jar­mar­ko­wi rze­mi­osła towar­zys­zy his­to­rycz­ny prze­marsz przez mias­to. Ofic­jal­ne­go otwar­cia doko­nu­je bur­mis­trz z przy­wi­le­ja­mi miej­ski­mi. Następ­nie miecz­ni­cy zdo­by­wa­ją mury obron­ne i bra­mę, któ­ra jest wejściem na teren (kez​ma​rok​.sk). Ponad 50 lat ist­nie­je zes­pół folk­lo­rys­tycz­ny Magu­ra (Wiki­pe­dia). Wśród oso­bis­to­ści miejs­co­wo­ści znaj­du­ją się jeźdźc­zy­ni Jana Gan­tne­ro­vá (kez​ma​rok​.sk), hoke­i­ści Ľuboš Bar­teč­ko i Rado­slav Suchý, aktor i reży­ser Juraj Herz, autor teks­tów Vla­do Krausz, kato­lic­ki ksi­ądz Marián Kuf­fa, przy­wód­ca anty­habs­bur­skie­go pows­ta­nia Imrich Thököly (Wiki­pe­dia), Kris­tián Augus­ti­ni ab Hor­tis – lekarz oso­bis­ty Fer­dy­nan­da II., Ján Daniel Per­lit­zi – zało­ży­ciel medy­cy­ny sądo­wej na Węgr­zech, Voj­tech Ale­xan­der – zało­ży­ciel ren­tge­no­lo­gii na Węgr­zech, Tomáš Mauksch – zało­ży­ciel flo­rys­ty­ki tatr­za­ńs­kiej (kez​ma​rok​.net).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post