2012, 2013, 2014, Časová línia, Krajina, Rakúsko, TOP, Zahraničie

Rakúsko – náš sused

Hits: 2479

Rakúsko (Österreich / Austria) je náš južný sused. Sme s ním spojený aj historicky. Jej hlavné mesto je Viedeň / Wien / Vienna. Bežný pozdrav v Rakúsku je „Grüss Gott“ – Pozdrav pánboh.

Názov Österreich znamená východnú ríšu. Pochádza zo staronemeckého Ostarrichi, čo bol označenie pre Východnú marku – Marchia orientalis – najvýchodnejšie územie s nemeckým obyvateľstvom. Pomenovanie Rakúsko je odvodené od pohraničného hradu Ratgoz, dnes Raabs, ktorý leží pri sútoku moravskej a nemeckej Dyje (Lutterer, Kropáček, Huňáček, 1976). Delí sa na 9 spolkových krajín (Bundesländer): Burgenland, Niederösterrech (Dolné Rakúsko), Oberösterreich (Horné Rakúsko), Kärtnen (Korutánsko), Salzburg (Salzburgsko, Steiermark (Štajersko), Tirol (Tirolsko), Wien (Viedeň) a Vorarlberg (Vorarlbersko), v ktorých žije asi 8.5 milióna obyvateľov (Wikipedia.sk). Celková rozloha Rakúska je 83871 km(Wikipedia.cs). Väčšinu Rakúska zaberá masív Álp. Rakúsko je druhá najhornatejšia krajina v Európe. Vďaka Alpám je veľká časť územia neobývaná (Wikipedia.sk). Brennerský priesmyk dopravne spája Alpy od severu na juh. Už od staroveku je veľmi významný na ceste do strednej Európy, Talianska, Stredomoria (info-tour.info). Najvyšším vrchom rakúskych Álp je Glossglockner, ktorý stúpa do výšky 3798 metrov ad morom. Priemerná snehová pokrývka v tejto oblasti v zime je viac ako 5 metrov. Často až do letných mesiacov sa na horskej ceste nachádzajú snehové záveje. Snehové pluhy tu občas odstraňujú sneh uprostred leta. Zrážky, prevažne snehové sa tu vyskytujú 250 dní do roka. Ročná priemerná teplota na ceste je -3°C (info-tour.info).

Každý tretí Rakúšan žije v piatich veľkých mestách: vo Viedni, v Grazi, v Linzi, v Salzburgu alebo v Innsbrucku (Wikipedia.sk). V Salzburgu je množstvo zachovaných historických pamiatok, preto je niekedy nazývaný aj Rímom severu (info-tour.info). Rakúsky tok Dunaja je celý splavný. Najväčšie jazerá sú Neusiedler See (Neziderské) a Bodamské – hraničné, a Atterské jazero (Wikipedia.sk).  Typickým rysom alpského počasia sú zmeny teploty, smeru a sily vetra. Studený horský vietor, sa v údoliach rýchlo otepľuje, čo má za následok vznik padavých vetrov typu fénu. Často spôsobujú rýchle topenie snehu a záplavy. Zrážky sú najčastejšie v horských svahoch obrátených na západ a severozápad – proti smeru prevládajúcich vetrov. V Salzburgských Alpách je ročný úhrn až 2400 mm. Naproti tomu v Panónskej nížine ani 600 mm. 600 km2 zaberajú najmä vo Vysokých Taurách ľadovce. S tým súvisí 580 jazier, prevažne ľadovcového pôvodu. Najmä v Centrálnych Alpách. Cez Rakúsko tečie v dĺžke 350 km Dunaj (info-tour.info). 

Na území dnešného Rakúska bola medzi rokmi 700 – 450 pred n. l. haltšatská kultúra (Wikipedia.sk). V rokoch 1000 – 400 pred n. l. tu žili Ilýri (info-tour.info). Od roku 450 pred n.l. do zhruba prelomu letopočtov tu žili Kelti (laténska kultúra). V 1. až 5. storočí tu boli rímske provincie Norikum, Récia a Panónia. V 5. storočí nastali germánske a húnske vpády. V 6. storočí slovanské. V 8. storočí Bavori. V 9. storočí patrilo severovýchodné Rakúsko k Veľkej Morave. Ostatná časť podliehala Bavorsku, ktoré patrilo pod Franskú ríšu. Tzv. Východná marka (predtým Avarská) tvorila základ dnešného Rakúska. V prvej polovici 10. storočia bola obsadená starými Maďarmi. Po roku 955 sa stala markou Východofranskej ríše. Od konca 10. storočia je doložené označenie „Rakúsko“. Od roku 1156 bolo správne vedené ako vojvodstvo rímsko-nemeckej ríše. Po vymretí Babenbergovcov (976 – 1251) vznikli spory medzi českými Přemyslovcami a uhorskými Arpádovcami. V roku 1278 porazil Rudolf I. Habsburský Přemysla Otakara II. a vytvoril základ panstva Habsburgovcov. Korutánsko pripadlo v roku 1335 Habsburskému Rakúsku. V ďalšom vývoji sa ku Rakúsku pripojili Čechy a Uhorsko (1526), v 1556 sa stal panovník Ferdinand I. aj cisárom Rímskonemeckej ríše (Wikipedia.sk).

V roku 1804 došlo ku zmene na rakúske cisárstvo, v roku 1806 zanikla aj Rímskonemecká ríša. Po revolúcii v rokoch 1848-49 nastúpil v monarchi tvrdý policajný režim, tzv. Bachov absolutizmus. V roku 1867 bolo cisárstvo transformované na Rakúsko-Uhorsko. Po 1. svetovej vojne bolo Rakúsko-Uhorsko porazené, čoho následkom bol jeho rozpad na nástupnícke štáty. Tzv. Prvá rakúska republika existovala v medzivojnovom období rokov 1918 až 1938. V roku 1933 sa konal neúspešný fašistický Dollfusov pokus o prevrat. V roku 1938 prišlo ku pripojeniu Rakúska ku Nemecku – ku anšlusu. Po druhej svetovej vojne vznikla pod správou víťazných mocností tzv. Druhá rakúska republika. Od roku 1955 je Rakúsko nezávislé a neutrálne (Wikipedia.sk). Okolo roku 1527 žilo v Rakúsku 1.5 milióna obyvateľov. V roku 1810 už viac ako 3 milióny. V roku 1900 takmer 6 miliónov. 98 % rakúšanov hovorí po nemecky. Neexistuje rakúska spisovná nemčina, ale rakúske varianty nemčiny vykazujú odchýlky štandardnej nemčiny. Sú zachytené v Rakúskom slovníku. Vyskytujú sa predovšetkým dva dialekty: Alamanni a Bavorčina (Wikipedia.cs). 

Štátnou hymnou je sklabba Land der Berge, Land am Strome – Zem hôr, zem riek (vseorakousku.cz). V Rakúsku žili a pôsobili mnohí svetoznámi hudobní skladatelia: Wolfgang Amadeus Mozart, Joseph Haydn, Franz Schubert, Johann Strauss starší aj mladší, Gustav Mahler, dirigent Herbert von Karajan. Maliari: Gustav Klimt, Oskar Kokoschk, Egon Schiele, fyzici: Wolfgang Pauli, Erwin Schrödinger, Ludwig Boltzmann, zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud, etológ Konrad Lorenz, výrobca automobilov Ferdinand Porscheekonóm Friedrich August von Hayek (Wikipedia.cs). Známe sú lyžiarske strediská: Flachau, Altenmarkt, Schladming, Ramsau, Dachstein, Kitzbühel, Hintertux, Kaprun – Zell Am See, Bad Gastein (info-tour.info).

Odkazy:

Use Facebook to Comment on this Post

2008, 2011, 2012, 2013, 2014, 2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, TOP, Záhorie

Záhorie, kraj hraničný, ležiaci za horami

Hits: 1800

Záhorie je krajina medzi Českom na severe, Rakúskom na západe, Malými Karpatmi na juhovýchode, riekou Dunaj na juhu. Záhorie si pamätá pochodovanie rímskych légií, zjednotenie slovanských kmeňov do Veľkomoravskej ríše. Viedli tu cesty nemeckých rytierov i českých kniežat. Už stáročia je pohraničným krajom. Na cca 2500 km2 tu žije takmer 300 000 obyvateľov (zahorie.sk). Pomenovanie Záhorie má korene v 17. storočí. Pochádza od latinského Processus transmontanus. Tak bol označovaný kraj Bratislavskej župy, ktorý ležal za Malými Karpatmi – za horami. Iné historické pomenovania: Moravské pole na Slovensku, slovenské Pomoravie, Moravská nížina, Moravský dol. Administratívne Záhorie nikdy netvorilo jednotný celok (zahorie.sk). Zahŕňa okresy Skalica, Senica, Malacky, čiastočne Myjava a Bratislava – Záhorská Bystrica. Väčšinu územia tvorí Záhorská nížina (zahorie.sk).

Hospodárska činnosť človeka mala za následok obnovenie pohybu piesku. Preto sa v 16. a 17. storočí na Záhorskej nížine uskutočnilo zalesňovanie uvoľnených pieskov. Prirodzený charakter lesov na viatych pieskoch však potlačilo dlhoročné vysádzanie borovice (zahorie.sk). Dnes je Záhorie typické borovicovými a lužnými lesmi a piesčitou pôdou. Často tu fúka vietor (lozorno.sk). Avšak pôvodne bola Záhorská nížina silne zamokreným územím s močariskami, jazerami a mŕtvymi ramenami riek. Na nivách riek Morava a Myjava aj dnes mäkké lužné lesy. Na vyššie položených častiach tvrdý lužný les. Osobitným typom lužného lesa sú porasty jelše lepkavej na trvale zamokrených slatinných pôdach, napríklad v prírodnej rezervácii Bezdné pri Plaveckom Štvrtku. Z hľadiska flóry je unikátna Devínska Kobyla (zahorie.sk).

Záhorská nížina je rozdelená na dva celky: Borskú nížinu a Chvojnickú pahorkatinu. Centrálnu časť Borskej nížiny tvoria viate piesky severovýchodne od Lozorna a Malaciek. Na severe s pieskových presypov vystupuje Lakšárska pahorkatina. Pozdĺž riek Morava a Myjava sú riečne nivy Myjavská a Dolnomoravská niva – štrkopieskové nánosy rozrušené meandrovaním riek. Medzi Cerovou a Zohorom je priekopová prepadlina Podmalokarpatská zníženina, v ktorej vznikli rozsiahlejšie močaristé územia. Chvojnícka pahorkatina má tri časti: Skalický hájik, Unínsku a Senickú pahorkatinu. Nachádzajú sa tu hrubé vrstvy spraše a sprašových hlín. Záhorie má aj krasové územia v Malých Karpatoch – Borinský a Plavecký kras. Myjavská pahorkatina sa rozprestiera medzi Malými a Bielymi Karpatmi (zahorie.sk). Záhorská nížina neoplýva veľkou hustotou riečnej siete, navyše pôvodnú sieť výrazne menil človek. Územie je pomerne suchou oblasťou. Najväčšie rieky sú Morava, Myjava a Rudava. Avšak najmä v riečnych a viatych pieskoch sú významné zásoby podzemnej vody. Vyskytuje sa tu aj množstvo vodných nádrží, štrkovísk a rybníkov (zahorie.sk). Väčšina jazier na Záhorí vznikla ťažbou štrku a piesku. Jaskyne Deravá skala a Pohanská sú súčasťou Malokarpatského krasu (lozorno.sk). Na skalách a zrúcaninách hradov Malých a Bielych Karpát hniezdi dravé vtáctvo, napr. sokol rároh (zahorie.sk). Avšak sú tu aj náleziská ropy a zemného plynu pri Gbeloch. Priemyselne sa tu ťažilo od roku 1914 (lozorno.sk).

Záhorie patrí k skoro osídleným územiam Slovenska. K najstarším osídleným lokalitám patrí jaskyňa Deravá skala pri Plaveckom Mikuláši a paleolitická osada pri Sološnici. Asi v 6. až 5. storočí pred n. l. sem prišli Skýti, po nich Kelti. Sídliská z mladšej doby železnej sa našli napr. na Myjave, na Devíne, v Šaštíne. Kelti budovali dobre opevnené sídliská, ovládali hutníctvo, výrobu nástrojov, zbraní, šperkov (zahorie.sk). Na vrchu Pohanská bolo vybudované rozsiahle oppidum (lozorno.sk). Keltov a Dákov vytlačili na prelome letopočtov germánski Markomani a Kvádi. Ich roztrúsené kmene prenikli aj na Záhorie. Posledný germánsky kmeň na Záhorí boli Longobardi v prvej polovici 6. storočia. V 5. a 6. storočí sem prichádzali Slovania, ktorých atakovali avarské kočovné kmene. Z obdobia Veľkej Moravy sú známe sídliská a hradiská v Podbranči, v Plaveckom Štvrtku, v Senici, v Rohožníku, v Stupave, v Zohore, vo Vysokej pri Morave a na Devíne (zahorie.sk). Po vzniku Uhorska sa Záhorie stalo pohraničným pásmom s Českým kráľovstvom a Rakúskom. Na ochranu hraníc boli povolané kmene Sikulov a Plavcov, po ktorých sa tu zachovali miestne názvy Plavecký hrad, Plavecké Podhradie, Sekule a iné (lozorno.sk). Tatársky vpád v rokoch 1241 a 1242 spôsobil zánik dreveno-hlinitých hradov a stavali si kamenné hrady. Od roku 1221 mala Viedeň právo skladu. To znamenalo, že tu tovar museli vyložiť a ponúknuť domácim kupcom. Zároveň boli nútení kupovať od viedenských kupcov drahý tovar privezený zo západu. Viedeň sa snažili kupci obísť. Kupci prebrodili Dunaj až v Ostrihome a pokračovali po Českej ceste do Trnavy, cez Malé Karpaty do Jablonice, Senice, Holíča a odtiaľ do Brna, Prahy a veľkomiest západnej Európy. Českú cestu toto rozhodnutie povýšilo na základnú európsku magistrálu, okolo ktorej sa v druhej polovici 13. a v 14. storočí začali formovať feudálne hradné panstvá (zahorie.sk).

Po bitke pri Moháči v roku 1526 a po tureckej výprave v roku 1663 ubudlo na Záhorí slovenské obyvateľstvo. Novým etnikom sa stali chorvátski kolonisti, ktorí osídľovali kopanice v okolí Myjavy, Dúbravku, Lamač, Záhorskú Bystricu. V roku 1528 prichádzajú na západné Slovensko reformační habáni. Ich strediskom sa stalo Sobotište. Žili ako jedna veľká rodina, spoločne hospodárili, nikto nesmel mať súkromný majetok. Zaoberali sa najmä keramikou, hrnčiarstvom. V 18. a 19. storočí sa Skalica preslávila jemným súknom. Brezová pod Bradlom sa stalo strediskom výroby kože a plátna. Myjava, Vrbovce a Sobotište pytlikárstvom. V Šaštíne vznikla v roku 1736 kartúnku, ktorá bola do roku 1847, kedy zanikla, najväčšou a najznámejšou manufaktúrou na Slovensku. Patrila k najväčším v Európe, zamestnávala takmer 20 000 ľudí, svoje pradiarenské centrá mala v Dolnom Rakúsko, najmä vo Viedni. V Holíči vznikla manufaktúra na majoliku. Navyše sa stal strediskom zušľachťovania oviec. Skalica patrila v sedemdesiatych rokoch 18. storočia s 5 000 obyvateľmi medzi 10 najväčších miest Slovenska. V rokoch 1848 – 49 bola Myjava jedno z centier národného hnutia. Zišlo sa tu prvé národné zhromaždenie, ktoré vyhlásilo Slovenskú národnú radu ako reprezentatívny orgán (zahorie.sk).

V lete sa tu konajú najväčšie a najvýznamnejšie stretnutia vojenských historických vozidiel a klubov vojenskej histórie na Slovensku s názvom Sahara a Slovenské piesky. Iné kultúrne podujatia: Malacká hudobná jar, Malacké kultúrne leto, divadelné podujatie Zejdeme se na hambálku a Jablkové hodovanie v Malackách, Stupave a Jabloňovom, Habánsky hodový jarmok vo Veľkých Levároch, Detský medzinárodný folklórny festival Mravenec v Plaveckom Štvrtku, Záhradná galéria Alojza Machaja v Plaveckom Štvrtku, Pivný festival a Dni zelá v Stupave, Dedinka remesiel a umení Abeland pri Lozorne, Dni hrozna a vína v Lozorne, Sviatok Pomoravia v Jabloňovom, Súťaž vo varení guláša v Rohožníku, folklórne podujatie Festival Podhoran, Krumpolový deň, gastronomické podujatie Varíme vianočnú kapustnicu v Sološnici, Dožinková slávnosť v Plaveckom Petri, Trdlofest, hudobné podujatie Musica sacra, vinohradnícky Deň otvorených búd v Skalici, Tereziánske dni, Zámocké pivné slávnosti v Holíči, Hradné slávnosti v Podbranči, Letecký deň a Martinské svetlonosenie v Senici, Preteky dračích lodí na Kunovskej priehrade (Michaela Janotová, Eduard Timko).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2007, 2009, 2010, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Oslavné reportáže, Považské reportáže, Reportáže, Slovenská krajina, Slovenské reportáže

Marhát

Hits: 10713

Vrch Marhát je najvyšším bodom Krahulčích vrchov, leží v nadmorskej výške 748.2 metrov. Na vrchu bolo praveké osídlenie – výšinné sídlisko z neskorej doby bronzovej a staršej doby železnej. Hallštaské hradisko bolo opevnené valom s kamennou deštrukciou. Hradisko tvorilo významnú funkciu strážneho bodu obchodnej trasy cez Považský Inovec z Ponitria na Považie. Sídliskové terasy sa zachovali na juhovýchodných svahoch (idnes.cz). Pomenovanie Marhát sa odvodzuje od názvov „Marharii, Mereheni“, čo bolo pomenovanie pre staromoravské kmene (rotundajurko.sk). Neskôr sa obchodná trasa presunula a hradisko stratilo svoj význam ako strážny bod. V okolí sa našla keramika a ojedinele aj nálezy železných a bronzových predmetov z neskorej doby bronzovej a z doby železnej. Z halštatskej doby železný sekeromlat a skýtske strelky. Neďaleko hradiska na južnom svahu Marhátu sa našlo osem otvorených nákrčníkov so stočenými očkami na koncoch, otvorený nákrčník so zašpicatenými koncami, dva kosáky s jazykovitou rukoväťou, sekerka s tuľajkou a postranným uškom, dláto s tuľajkou, dva tyčinkovité náramky s geometricky rytou výzdobou a plechový špirálovitý náramok bez výzdoby z doby 8. storočia p.n.l.. Nález spadá do lužickej kultúry. Z doby laténskej pochádza strieborná bójska minca s okrídleným koníkom z polovice 2. st. pnl., fragmenty spôn a strelky so spätným háčikom a spona s voľnou pätkou. Približne polovica sídlisk z doby haltštatskej v okolí sa nachádza v okolí hradiska Marhát (nitrianskablatnica.sk). V 9. storočí vzniklo na Marháte výšinné hradisko, zrejme útočištné refúgium (Marek).

Marhát tvorí hradbu chrániacu predovšetkým obce Nitrianska Blatnica, Vozokany Lipovník. Vďaka geologickým pomerom je tu terén veľmi členitý. Je pravdepodobné, že najmä historický kontext, majestátnosť a blízkosť Marhátu podnietila okolo roku 1947 blatničanov ku vzniku tradície silvestrovských výstupov. Dňa 28. októbra 1947 blatničania postavili na vrchu veľký železný kríž ako vďaku Pánu Bohu za ochranu počas 2. svetovej vojny (mana2.sk). Iniciátorom stavby bol vtedajší blatnický kňaz Ján Laktiš (mana2.sk). Na tomto kríži bol nápisBože, ochraňuj turistov“. Neskôr bola na Marháte postavená rozhľadňa, z ktorej bol pekný pohľad na okolie. Od jesene 2008 je postavená nová, 17 metrov vysoká rozhľadňa. Je z nej vidno na hrady Tematín, Čachtice, Uhrovec, Gymeš a Oponice (Piešťanský týždeň). Vraj za ideálnych podmienok je z Marhátu vidno hranice Česka, Maďarska aj Rakúska (rotundajurko.sk). Na najvyššom bode je dnes už nový kríž.

Výstupy sa konajú vždy 31. decembra. Od roku 1971 sa výstupy začali organizovať pod hlavičkou organizovaných turistov. Aj dnes organizuje výstupy Klub slovenských turistov TJ Bezovec Piešťany. Vďaka nim účastníci výstupu dostanú diplom, ktorý ocenia predovšetkým deti. Celkom zaujímavým nápadom bol Marhátsky eurodukát v roku 2008. Na vrchole čaká turistov malé občerstvenie – slaninka, nejaká špekačka, čaj. Pripravené sú ohniská. Mnohým padne vhod po fyzickej námahe doplniť si sily, zabaviť sa, alebo sa aspoň pozdraviť a zaželať si šťastný nový rok. Poniektorí si aj spoločne zaspievajú. Mnohí sa takto stretnú iba na Silvestra. Každý rok prebehne spoločné fotografovanie pod transparentom. Tieto a aj iné podobné fotografie sú potom peknou spomienkou. Niektoré z týchto fotografií z minulosti sa nachádzajú na prístreškoch pod rozhľadňou. Navyše bezovecký klub má kroniku z takýchto fotografií. Archivované sú aj vrcholové knihy, ktoré sa nachádzajú pod rozhľadňou. Nachádzajú sa v nich mnohé zaujímavé odkazy, z ktorých je možné si urobiť pestrý obraz o tom, kto a odkiaľ na Marhát prichádza. Oficiálne sa končí akcia na obed. Napriek tomu, mnohí prichádzajú na Marhát aj neskôr. V posledných ročníkoch presiahla návštevnosť tisíc účastníkov.

Trúfam si povedať, že sa mení aj správanie ľudí, ktorí sem prichádzajú. Sú každým rokom miernejší. Vzhľadom na nižšiu kapacitu Marhátu sa na vrchole a tesne pod ním ľudia viac separujú do skupiniek. Napokon mnohí sem chodia v skupinách. Účastníci rešpektujú aj žiadosť o zdržanie používať zábavnú pyrotechniku v horách. Hluk je povolený len formou výbuchov smiechu a výstrelov sektu.

Krajina na Marháte je vždy iná ako v nižších polohách, odkiaľ sa zvyčajne začína. Iste predstavuje čaro, pre ktoré sú mnohí ochotní šliapať do kopcov. Stáva sa, že dole je blato a hore je snehová perina. Občas je inovať na stromoch. Niekedy silno fúka, inokedy je zas krajina zaliata slnkom. Na Marhát sa dá ísť rôznymi trasami. Každá je trochu iná, dajú sa vybrať cesty kratšie, ľahšie, vhodné pre bicykle aj pre bežky. Väčšina si pravdepodobne vyberie cestu z Nitrianskej Blatnice. Na tejto trase sa ide cez „Jurka“, čo je románska rotunda sv. Juraja, ktorá je druhou najstaršou stavbou z Veľkej Moravy u nás. Pravidelne sa tu konajú viackrát do roka púte. Trošku iný charakter poskytuje najkratšia trasa z Vozokán, resp. z Lipovníka. Veľmi častá je trasa z Výtokov. Najmä dolu z Marhátu sa dá prejsť na lopári veľmi rýchlo práve na Výtoky. Menej časté trasy sú z Modrovej horárne, zo Starej Lehoty, z Bezovca, z Havrana, zo Zlatého vrchu, z Tematínu. Samozrejme dá sa vyjsť autom na Jelenie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja považujem za najkrajšiu trasu z Modrovej horárne a zo Starej Lehoty. Zvyčajne sa však odveziem autobusom do Vozokán, vyšliapem na Marhát a naspäť pokračujem cez Jelenie jamy, Gonove lazy až na Výtoky. Prechádzam okolo Striebornice, cez Moravany, kde sa niekedy zastavím najesť, následne prejdem cez kúpeľný ostrov až do Piešťan. Po príchode som príjemne unavený po prejdených kilometroch a mám pocit, že som urobil niečo dobré pre seba aj druhých. V  roku 2009 bolo najkrajšie počasie, aké som počas svojich výstupoch absolvoval. V nižších polohách boli lesy ponorene do hmly, vyššie vykúkalo slnko, ktoré pálilo na pevnú snehovú pokrývku a do toho presvitalo modré nebo s oblakmi. Dúfam, že som vás inšpiroval ku možnosti ako sa dá osláviť posledný deň v roku.

Na konci roka 2007 nás autobus doviezol z Piešťan do Nitrianskej Blatnice. Potom začala moja cesta hore po vlastných :-). Aj tento rok prišlo na „vrch“ kopec ľudí. Ja som prišiel zhruba o 11-ej. Putoval som po krásnej, zasneženej krajine. Organizátori hore pripravili ohnisko, kde sa opekalo, zohrievalo, odovzdávali sa registrácie, čaje, špekačky, slaninky …. Postupne, keďže mi bola aj zima, som sa vybral naspäť, ale inou cestou. Šiel som na Jelenie jamy, na rázcestie a z neho som zišiel na Gonove lazy. Z nich som pokračoval cez Výtoky, Moravany až do Piešťan.

Odkazy

Trasa Modrová horáreň – Marhát – Piešťany – rok 2010

V roku 2010 som na Marhát prišiel veľmi neskoro, na vrchu už nebol skoro nikto. Pre fotografovanie to bolo svojím spôsobom veľmi vhodné. Navyše krajina bola v ten deň naozaj kvalitne zasnežená.

Trasa Vozokany – Marhát – Piešťany – rok 2009

Trasa Nitrianska Blatnica – Marhát – Piešťany – rok 2007

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Grécko, Krajina, Zahraničie

Kalymnos – Kantuni Beach

Hits: 2184

Autor článku: Oľga Magalová

Dovolenka na Kalymnose, 2. časť – Kantuni Beach

Ak by som pred objednávaním zájazdu vedela, že to je taký „veselý“ hotel, určite by sme si ho nevybrali. Písali, že je to miesto, kde sa vďaka rôznym programom, ktoré usporadúva hotel, určite nebudeme nudiť. Tak to je teda fakt, nudiť sa nedalo asi do druhej v noci, kedy tie ich „programy“ končili a hostia sa začali trúsiť späť. Prvý večer sme mali z toho mierny šok, našťastie sme mali klimatizáciu, o polnoci sme zabuchli dvere na balkón, zatiahli záves a ľahli do postele :). Potom sa zvyšok programu dal vydržať (bol pondelok, mali na programe „Happy Night“. Najprv grilovačka pri bazéne, potom grécka muzička, potom niekoľkokrát za večer eurovízny Rybak, makarena a spol., potom tanečky a vlastné spevy, nakoniec hádzanie krásavíc do bazéna s hlasnými uznanlivými výkrikmi keď vyliezali z bazéna ako miss mokré tričko. Mne to nedalo a vyliezla som si to na balkón predsa len pozrieť :). V utorok býval „akože“ iný program – živá kalymnoská hudba. V podstate sa ale menili iba názvy a programy sa podobali: živá kalymnoská hudba (kombinácia gréckej a tureckej, veľmi zaujímavá, páčila sa mi) s grilovačkou, potom medzinárodné hity – odrhovačky, spevy a tanečky, s výnimkou hádzania do bazéna, na to bola iba pondelková Happy Night. A každý piatok mali grécky večer, tam prišiel miestny súbor aj zatancovať a urobiť ohňovú šou. Boli to vysokí štíhli fešáci, dievčence sú tam trošku „pri tele“, ale tance boli pekné. (Betka, myslela som na Teba, keby si tam bola, určite by sme sa aj aktívne zúčastnili :). Ale s Julkou sme usúdili, že z našej „prezidentskej lóže“ to vidíme najlepšie zo všetkých. Mali sme balkón s výhľadom priamo na more a do areálu hotela, tak sme to videli vlastne lepšie, ako niektorí pri stolíkoch, ktorí si to museli zaplatiť.

Ešte jeden veľký šok sme zažili prvý deň: keď sme sa vyštafírovali do plaviek a vybrali sa na pláž. Bola hneď za múrikom – terasou nášho pool-baru. Keď sme pozreli dolu na more, neverila som vlastným očiam: rovno pod naším hotelom sa prevaľovali vlny vo farbách kalov z čističky odpadových vôd. Bol silný vietor, vlny veľké a búrlivé a k tomu tá farba! Myslela som, že na mieste zdochnem! Julka sa na mňa úplne spoľahla s výberom dovolenky a ja ju dovediem na takéto miesto… Zdeptané sme na to pozerali a potom sme sa kúpali v bazéne. Fakt nám to pekne pokazilo náladu. A čudovali sme sa všetkým, ako sa môžu tváriť tak spokojne a veselo pri takomto hroznom mori :). Netušili sme, že ako chaluhy prišli, tak o tri dni odídu samé od seba bez stopy preč a more bude priezračné a modré.

Kalymnosania strašne radi oslavujú, všetko a nahlas. Takže ostatné dni tam bývali večer rodinné alebo svadobné oslavy, prišiel catering, vyzdobili bazén a jeho okolie, všelijaké balóniky a lodičky v strede bazéna, mašle na zábradliach, … O desiatej sa začali schádzať hostia od malinkých detičiek v buginkách cez mládež po staré tetušky a zábava začala. A majú jeden ozaj „dobrý“ zvyk títo Kalymnosania – pri každej príležitosti hádžu dynamit. Zaspievajú happy birthday, potom sa potešíš že začína ohňostroj, ale to už letí svetlica s dobrou náložou nad more. Keď to buchlo, myslela som že nám balkón padne. Tak som sa zľakla, skoro mi cvrklo. Ale tie ich detičky, ani jedno nezaplakalo, tešili sa a tlieskali ručičkami až kým nebuchol ďalší. To sme si už s Julkou držali uši, poučené z prvej svetlice :). A zase sme skončili rovnako – sfúkli sviečky na balkóne, zabuchli dvere, zatiahli záves, pustili klímu a vliezli do postele. Jak staré choré ženy! 🙂

Našťastie sme mali hneď na druhý deň po príchode naplánovaný celodenný autobusový zájazd po ostrove, tak sme sa elegantne vyhli kúpaniu v tom našom „chaluhovom“ mori. V rámci tohto zájazdu sme mali aj kúpanie na pláži vo Vlyhadii, more tam bolo úplne pokojné, teplučké a čistučké. O tomto zájazde napíšem v ďalšej časti.

Inak sme boli potom s hotelom aj so všetkým veľmi spokojné. Po dvoch dňoch sme usúdili, že sa budeme baviť tak ako všetci ostatní a že nám to skrátka nevadí (inak by sme sa museli iba jedovať od rána do noci). Keď už je to taký priateľský domácky a veselý hotel, tak sa musíme prispôsobiť. Na štvrtý deň (chaluhy odchádzali) sme sa už veselo kúpali v tých „atlantických“ vlnách, naučili sme sa kade máme vliezať do mora, aby nás nezvalili a potom v tej hlbšej vode sa už dalo krásne rochniť v hojdavých veľkých vlnách. Bolo to super! A ten výhľad z vody na okolitú hornatú panorámu, to bolo niečo úžasné. Nakoniec sme mali obidve depku, že odtiaľ musíme odísť. To sa ešte nikde nestalo.

Zhrnutie o hoteli: kto chce mať na dovolenke božský kľud, nech ide do Achilionu v Amudi na Zakyntose. Tam sme boli vlani, super na super! Kto má doma veselé deti, nech ide sem, bude mať od nich svätý pokoj od rána až do noci, taký program si tie decká vedia spolu urobiť. Nech im dajú malé surfovacie dosky, na tých vlnách sa môžu hádzať a voziť celý deň, aj do bazéna to mohli nosiť. Napriek všetkým zákazom na tabuli, všetko sa tam mohlo. Tak ako aj fajčenie v Grécku – všetci a všade kľudne hulia, hlavne že EU je spokojná keď už majú ten zákon 🙂

Pripájam pár obrázkov nášho hotela aj zábery vody na pláži, aby každý videl, že tie chaluhy netreba brať až tak vážne, veď sa ony stratia, ako spievame my Slováci 🙂

Odkazy:

Use Facebook to Comment on this Post