2006-2010, 2010, Biotopy, Časová línia, Chorvátsko, Hory, Hory, Krajina, Organizmy, Príroda, Rastliny, Typ krajiny, Zahraničie

Hvarské kopce medzi Zavalou, Pitve a Gromin Dolac

skala
Hits: 1912

Hvar­ské kop­ce medzi Zava­lou a Pit­ve a Gro­min Dolac. Raz som sa v máji 2010 vybral do Hvar­ských kop­cov.

Hvar hills bet­we­en Zava­la and Pit­ve, and Gro­min Dolac. Once, in May 2010, I set out to explo­re the Hvar hills.

Hvar­ski bre­žulj­ci izme­đu Zava­le, Pit­ve i Gro­min Dola­ca. Jed­nom sam u svibn­ju 2010. godi­ne kre­nuo pre­ma Hvar­skim brežuljcima.

TOP foto­gra­fie

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, Spiš

Kráľovské mesto minulosti Ľubica

skala
Hits: 1973

Obec Ľubi­ca leží neďa­le­ko od Kež­mar­ku, v nad­mor­skej výš­ke 630 met­rov nad morom. V cho­tá­ri obce sa nachá­dza­jú mno­hé lie­či­vé sír­na­té pra­me­ne (obec​lu​bi​ca​.sk). Žije tu asi 4164 oby­va­te­ľov (obec​lu​bi​ca​.sk), na plo­che 76.53 km2 (Wiki­pe­dia). Prvá písom­ná zmien­ka pochá­dza z roku 1251. Od roku 1271 je krá­ľov­ským mes­tom. His­to­ric­ké náz­vy Ľubi­ce: Lubi­cha, Lubitz, Lym­bych, Lewbitz, Lei­bic (obec​lu​bi​ca​.sk). V 14. sto­ro­čí bolo mes­to Ľubi­ca väč­šie než Kež­ma­rok (slo​va​kia​na​.sk). V 17. sto­ro­čí stá­le Ľubi­ca pat­ri­la k naj­bo­hat­ším spiš­ským mes­tám. Pôso­bi­lo tu množ­stvo cechov, súken­ní­ci, čiž­má­ri, tká­či, ková­či, kraj­čí­ri, ková­či, reme­ná­ri, kožuš­ní­ci, murá­ri, kame­ná­ri, gar­bia­ri, mäsia­ri, deb­ná­ri, mly­ná­ri, tesá­ri, kolá­ri, slád­ko­via, pivo­var­ní­ci. V rokoch 1412 až 1772 bola Ľubi­ca v poľ­skom zálo­hu, spo­lu s ďal­ší­mi spiš­ský­mi mes­ta­mi. Aj v minu­los­ti sa využí­va­li lie­či­vé sír­ne pra­me­ne, zná­me sú od roku 1714. Pri pra­me­ňoch vznik­li kúpe­le, kto­ré odsú­dil k zánik vznik vojen­ské­ho výcvi­ko­vé­ho pries­to­ru Javo­ri­na v roku 1952. Medzi rok­mi 1974 až 1992 bola Ľubi­ca pri­čle­ne­ná ku Kež­mar­ku (obec​lu​bi​ca​.sk).

Ľubi­ca is a vil­la­ge loca­ted near Kež­ma­rok, situ­ated at an alti­tu­de of 630 meters abo­ve sea level. The vil­la­ge has nume­rous hea­ling sul­fur springs wit­hin its ter­ri­to­ry. The popu­la­ti­on of Ľubi­ca is app­ro­xi­ma­te­ly 4164 resi­dents, and it covers an area of 76.53 km². The first writ­ten men­ti­on of Ľubi­ca dates back to the year 1251. Sin­ce 1271, it has held the sta­tus of a roy­al town. The his­to­ri­cal names for Ľubi­ca inc­lu­de Lubi­cha, Lubitz, Lym­bych, Lewbitz, and Lei­bic. In the 14th cen­tu­ry, Ľubi­ca was lar­ger than Kež­ma­rok. During the 17th cen­tu­ry, Ľubi­ca remai­ned one of the wealt­hiest towns in the Spiš regi­on. Vari­ous guilds ope­ra­ted in the town, inc­lu­ding clot­hiers, cobb­lers, wea­vers, blacks­miths, tai­lors, locks­miths, belt makers, fur­riers, masons, sto­ne­cut­ters, tan­ners, but­chers, coopers, mil­lers, car­pen­ters, whe­e­lwrights, and bre­wers. From 1412 to 1772, Ľubi­ca was in Polish pled­ge along with other Spiš towns. The hea­ling sul­fur springs in Ľubi­ca have been uti­li­zed sin­ce 1714. Bath­hou­ses were estab­lis­hed around the springs, but the­ir exis­ten­ce was thre­a­te­ned by the cre­a­ti­on of the mili­ta­ry trai­ning area Javo­ri­na in 1952, lea­ding to the­ir even­tu­al dec­li­ne. From 1974 to 1992, Ľubi­ca was admi­ni­stra­ti­ve­ly atta­ched to Kežmarok.

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Horehronie, Krajina, Slovenská krajina

Šumiac – kraj pri Kráľovej holi

skala
Hits: 1847

Obec je zná­ma nie­len svo­jou prí­ro­dou, ale aj his­to­ric­ký­mi a kul­túr­ny­mi pamiat­ka­mi. V Šumia­ci sa nachá­dza nie­koľ­ko chrá­mov a kapl­niek, kto­ré sved­čia o boha­tej his­tó­rii tej­to oblas­ti. Šumiac je obľú­be­ným mies­tom pre turis­ti­ku aj vďa­ka blíz­kos­ti Níz­kych Tatier.

Na plo­che 81.76 km2 tu žije 1310 oby­va­te­ľov (sumiac​.sk), leží v nad­mor­skej výš­ke 880 met­rov nad morom (sumiac​.sk). Obec vznik­la ako pod­dan­ská dedi­na pan­stva Murán­ske­ho hra­du v 15. sto­ro­čí (sumiac​.sk). Vznik­la na valas­kom prá­ve, písom­ne je dolo­že­ná v roku 1573 (najk​raj​sik​raj​.sk). Pôvod­ný­mi oby­va­teľ­mi boli Rusí­ni (sumiac​.sk). His­to­ric­ké náz­vy: Sumecz, Seomecz, Sumiacz, Sum­jacz, Sum­jacz­ska, Sumia­có (sumiac​.sk). Nemec­ký názov obce je Königs­berg bei Gro­ßraus­chen­bach (Wiki­pe­dia). Názov obce je odvo­de­ný od lesov obklo­pu­jú­cich obec a šumu bys­trých vôd, napá­ja­jú­cich kory­to Hro­na (Wiki­pe­dia). Oby­va­te­lia sa veno­va­li pase­niu oviec, dobyt­ka, neskôr spra­co­va­niu dre­va, výro­bou poľ­no­hos­po­dár­ske­ho nára­dia z dre­va a šind­ľov (sumiac​.sk). Nachá­dza­la sa tu píla a sklár­ska huta (najk​raj​sik​raj​.sk). 

V polo­vi­ci 18. sto­ro­čia sa oby­va­te­lia živi­li pále­ním dre­ve­né­ho uhlia (sumiac​.sk). V roku 1828 žilo v Šumia­ci v 158 domov 1846 oby­va­te­ľov (najk​raj​sik​raj​.sk). V 19. sto­ro­čí bola posta­ve­ná želez­ni­ca do Brez­na a neskôr až do Čer­ve­nej Ska­ly. Do roku 1954 pat­ri­li Šumia­cu osa­dy Nová Maša, Švá­bov­ka, Val­kov­ňa a Zlat­no. Od roku 1960 pat­rí k obci osa­da Čer­ve­ná Ska­la (sumiac​.sk). Dodnes sa tu zacho­va­li dre­ve­né zru­bo­vé domy pod sed­lo­vý­mi stre­cha­mi v otvo­re­ných dvo­roch. Pit­vo­ry boli pôvod­ne stu­de­né, vyku­ro­va­la sa len obie­le­ná izba zaria­de­ná úče­lo­vým nábyt­kom, pokrov­ca­mi a tka­ni­na­mi (niz​ke​tat​ry​.sk). V Šumia­ci sa naro­di­la spi­so­va­teľ­ka Klá­ra Jarun­ko­vá (Wiki­pe­dia). V Šumia­ci vzni­kol 15.1.1957 folk­lór­ny súbor Šumia­čan. Súbor absol­vo­val tisíc­ky vystú­pe­ní po celom sve­te. Nahral desiat­ky pies­ní pre Slo­ven­ský roz­hlas, účin­ko­val v mno­hých fil­moch (face­bo­ok).

The vil­la­ge is kno­wn not only for its natu­re but also for its his­to­ri­cal and cul­tu­ral land­marks. In Šumiac, the­re are seve­ral chur­ches and cha­pels that bear wit­ness to the rich his­to­ry of this area. Šumiac is a popu­lar des­ti­na­ti­on for tou­rism, thanks in part to its pro­xi­mi­ty to the Low Tatras.

Šumiac is a vil­la­ge with an area of 81.76 km², and it is home to 1310 resi­dents, situ­ated at an alti­tu­de of 880 meters abo­ve sea level. The vil­la­ge ori­gi­na­ted as a sub­ject vil­la­ge of Muráň Cast­le in the 15th cen­tu­ry and was estab­lis­hed on Wal­la­chian law, with writ­ten docu­men­ta­ti­on dating back to 1573. The ori­gi­nal inha­bi­tants were Rut­he­nians. The his­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Sumecz, Seomecz, Sumiacz, Sum­jacz, Sum­jacz­ska, and Sumia­có. The Ger­man name for the vil­la­ge is Königs­berg bei Großrauschenbach.

The name Šumiac is deri­ved from the sur­roun­ding forests and the noise of cle­ar waters fee­ding the Hron River chan­nel. The resi­dents were tra­di­ti­onal­ly invol­ved in she­ep and catt­le gra­zing, later enga­ging in wood pro­ces­sing, the pro­duc­ti­on of agri­cul­tu­ral tools from wood, and shin­gle making. The­re was a sawmill and a glas­sworks in the vil­la­ge, and in the mid-​18th cen­tu­ry, the inha­bi­tants ear­ned a living by pro­du­cing char­co­al. In 1828, Šumiac had 158 hou­ses with 1846 inhabitants.

In the 19th cen­tu­ry, a rai­lway was built to Brez­no, and later exten­ded to Čer­ve­ná Ska­la. Until 1954, the sett­le­ments of Nová Maša, Švá­bov­ka, Val­kov­ňa, and Zlat­no belo­n­ged to Šumiac. Sin­ce 1960, the sett­le­ment of Čer­ve­ná Ska­la has been part of the vil­la­ge. The vil­la­ge is kno­wn for its well-​preserved wooden log hou­ses with sadd­le roofs in open cour­ty­ards. Tra­di­ti­onal hou­ses had cold rooms; only the whi­te­was­hed room with pur­po­se­ful fur­ni­tu­re, meta­lwa­re, and fab­rics was heated.

Notab­ly, the wri­ter Klá­ra Jarun­ko­vá was born in Šumiac. On Janu­ary 15, 1957, the Šumia­čan Folk Ensem­ble was estab­lis­hed, which has per­for­med thou­sands of times worl­dwi­de, recor­ded nume­rous songs for Slo­vak Radio, and par­ti­ci­pa­ted in many films.

Wieś jest zna­na nie tyl­ko ze swo­jej przy­ro­dy, ale także z his­to­rycz­nych i kul­tu­ro­wych zabyt­ków. W Šumiac znaj­du­je się kil­ka kości­ołów i kap­lic, któ­re świadc­zą o boga­tej his­to­rii tego obsza­ru. Šumiac to popu­lar­ne miejs­ce turys­tycz­ne, również ze wzg­lędu na blis­ko­ść Nis­kich Tatr.

Na obszar­ze o powierzch­ni 81,76 km² miesz­ka 1310 miesz­ka­ńców (sumiac​.sk), leży na wyso­ko­ści 880 met­rów nad pozi­omem mor­za (sumiac​.sk). Wieś pows­ta­ła jako pod­dam­ska osa­da pod pano­wa­niem zamku Murán­sky w XV wie­ku (sumiac​.sk). Pows­ta­ła na pra­wie wołos­kim i pisem­nie udo­ku­men­to­wa­na zosta­ła w 1573 roku (najk​raj​sik​raj​.sk). Pier­wot­ny­mi miesz­ka­ńca­mi byli Rusi­ni (sumiac​.sk). His­to­rycz­ne nazwy to: Sumecz, Seomecz, Sumiacz, Sum­jacz, Sum­jacz­ska, Sumia­có (sumiac​.sk). Nie­miec­ka nazwa wsi to Königs­berg bei Gro­ßraus­chen­bach (Wiki­pe­dia). Nazwa wsi pocho­dzi od lasów otac­za­jących miejs­co­wo­ść i szu­mu bie­żących wód, zasi­la­jących kory­to Hro­na (Wiki­pe­dia). Miesz­ka­ńcy zaj­mo­wa­li się wypa­sa­niem owiec, bydła, później obrób­ką dre­wna, pro­dukc­ją dre­wnia­ne­go nar­zędzi rol­nic­zych i gon­tów (sumiac​.sk). Ist­nia­ła tu tar­tak i huta szkła (najk​raj​sik​raj​.sk).

W poło­wie XVIII wie­ku miesz­ka­ńcy utr­zy­my­wa­li się z wypa­la­nia dre­wna na węgiel drze­wny (sumiac​.sk). W 1828 roku w Šumia­ci miesz­ka­ło w 158 domach 1846 miesz­ka­ńców (najk​raj​sik​raj​.sk). W XIX wie­ku zbu­do­wa­no kolej do Brez­na, a później aż do Čer­ve­nej Ska­ly. Do 1954 roku Šumiac obej­mo­wał osa­dy Nová Maša, Švá­bov­ka, Val­kov­ňa i Zlat­no. Od 1960 roku osa­da Čer­ve­ná Ska­la nale­ży do wsi (sumiac​.sk). Do dzi­siaj zacho­wa­ły się tu dre­wnia­ne domy z bali pod siodło­wy­mi dacha­mi na otwar­tych podwór­zach. Izby były pier­wot­nie zim­ne, ogr­ze­wa­no tyl­ko bie­lo­nym pomieszc­ze­niem wypo­sa­żo­nym w meb­le, pokry­cia i tka­ni­ny (niz​ke​tat​ry​.sk). W Šumia­ci uro­dzi­ła się pisar­ka Klá­ra Jarun­ko­vá (Wiki­pe­dia). W Šumia­ci 15 stycz­nia 1957 roku pows­tał zes­pół folk­lo­rys­tycz­ny Šumia­čan. Zes­pół dał tysi­ące wys­tąpień na całym świe­cie. Nag­ra­li dzie­si­ąt­ki piose­nek dla Sło­wac­kie­go Radia, wys­tępo­wa­li w wie­lu fil­mach (face­bo­ok).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Horehronie, Horehronské, Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské

Filipovo – obec pod Nízkymi Tatrami

skala
Hits: 2580

Fili­po­vo je dedi­na a Horeh­ro­ní, z kto­rej okrem iné­ho pochá­dza môj otec. Je to krás­ny kraj medzi Níz­ky­mi Tat­ra­mi a Murán­skou pla­ni­nou na dru­hej stra­ne. Pod­ľa Ban­ské­ho archí­vu v Ban­skej Štiav­ni­ci boli v roku 1710 vo Fili­po­ve 3 domy. V jed­nom býval Tomáš Faš­ko s rodi­nou, v dru­hom snáď jeho brat Matej s rodi­nou. V tre­ťom býva­li švag­rov­ci Knap­čok a Rus­nák. Pod­ľa zázna­mov si zrej­me zobra­li ses­try Faš­ko­vé od otca Micha­la Faš­ka. Pod­ľa sčí­ta­nia oby­va­te­ľov z roku 1810 bolo vo Fili­po­ve 12 domov, v kto­rých žilo 106 osôb v 22 rodi­nách. Veľ­kú pre­va­hu majú Faš­kov­ci - 61 osôb v 9 domoch (z toho v 3 domoch aj s iný­mi rodi­na­mi), Dugá­tov­cov bolo 13 a žili tu 2 rodi­ny v jed­nom dome.

Fili­po­vo is a vil­la­ge in Horeh­ro­nie, and it is the birthp­la­ce of my fat­her, among other things. It is a beau­ti­ful regi­on situ­ated bet­we­en the Low Tatras and Murán­ska Pla­ni­na on the other side. Accor­ding to the Mining Archi­ve in Ban­ská Štiav­ni­ca, the­re were three hou­ses in Fili­po­vo in 1710. Tomáš Faš­ko lived with his fami­ly in one, possib­ly his brot­her Matej with his fami­ly in anot­her, and the in-​laws Knap­čok and Rus­nák in the third. Accor­ding to records, the Faš­ko sis­ters like­ly mar­ried Knap­čok and Rus­nák. Accor­ding to the cen­sus of 1810, the­re were 12 hou­ses in Fili­po­vo, with 106 peop­le living in 22 fami­lies. The Faš­ko fami­ly domi­na­ted with 61 indi­vi­du­als in 9 hou­ses (inc­lu­ding 3 hou­ses with other fami­lies), and the­re were 13 mem­bers of the Dugát fami­ly living in 2 houses.

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Krajina, Myjava, Slovenská krajina

Kopaničiarska obec Priepasné

skala
Hits: 2016

Roz­lo­ha obce je 13.71 km2 (prie​pas​ne​.sk), leží v nad­mor­skej výš­ke 343 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia). Žije tu 384 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Názov obce je údaj­ne odvo­de­ný od slo­va ​“pase­nie”. Obce vznik­la odčle­ne­ním od obce Koša­ris­ká v roku 1957. Až do roku 1926 bolo Prie­pas­né súčas­ťou Bre­zo­vej. Osíd­le­nie obce je kopa­ni­čiar­ske, 19 lokál­nych osíd­le­ní: Podm­ly­ná­ro­vá, Dlhý Vršek (Halu­zi­ce, Výhon a Paži­te), U Potúč­kov, U Kázi­kov, U Bie­lych, U Bachá­rov, U Blat­nia­kov, U Čúva­lov, Batí­ko­vá, U Kopec­kých, U Mos­náč­kov, Kon­či­ny, U Zubá­kov, U Hraj­no­hov, U Mar­kov, U Pet­rá­ši, U Šev­cov, Jan­dech Doli­na a Jur­ča­tá­ri (prie​pas​ne​.sk). O vzni­ku obce hovo­rí povesť, pod­ľa kto­rej gar­biar Potú­ček ute­kal z Lip­tov­ské­ho Miku­lá­ša pred Tur­ka­mi na mies­to, kto­ré sa dnes nazý­va ​“U Potúč­kov” (prie​pas​ne​.sk).

The vil­la­ge has an area of 13.71 km² (prie​pas​ne​.sk) and is situ­ated at an ele­va­ti­on of 343 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia). It is home to 384 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). The name of the vil­la­ge is alle­ged­ly deri­ved from the word ​“pase­nie” (gra­zing). The vil­la­ge was estab­lis­hed by sepa­ra­ting from the vil­la­ge Koša­ris­ká in 1957. Until 1926, Prie­pas­né was part of Bre­zo­vá. The sett­le­ment of the vil­la­ge is cha­rac­te­ri­zed by hil­ly ter­rain with 19 local sett­le­ments: Podm­ly­ná­ro­vá, Dlhý Vršek (Halu­zi­ce, Výhon a Paži­te), U Potúč­kov, U Kázi­kov, U Bie­lych, U Bachá­rov, U Blat­nia­kov, U Čúva­lov, Batí­ko­vá, U Kopec­kých, U Mos­náč­kov, Kon­či­ny, U Zubá­kov, U Hraj­no­hov, U Mar­kov, U Pet­rá­ši, U Šev­cov, Jan­dech Doli­na, and Jur­ča­tá­ri (prie​pas​ne​.sk). Accor­ding to a legend, the vil­la­ge­’s ori­gin is asso­cia­ted with the sto­ry of the tan­ner Potú­ček, who fled from Lip­tov­ský Miku­láš to the pla­ce now cal­led ​“U Potúč­kov” to esca­pe the Turks (prie​pas​ne​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post