Krajina, Zahraničie, Chorvátsko, TOP, Fotografie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

skala
Hits: 6402

je najdlhším ostrovom v Chorvátsku. Jeho rozloha je 299.66 km2, pobrežná línia je dlhá 269.2 km. Podľa amerického The Traveller patrí medzi desať najkrajších turistických oblastí na svete (sucuraj-hvar.com). Žije tu asi 11 500 obyvateľov. Hvar sa vyznačuje príjemnou stredozemskou klímou. Miernymi zimami, teplými letami, množstvo slnečného svitu. Najvyššia bola 37 °C bola zaznamenaná v roku 1935 (island-hvar.info). Bol známy od antiky svojou dôležitou strategickou a námornou polohou, kultúrnymi a prírodnými pamiatkami. Nachádzajú sa tu levanduľové , staré olivovníky, vinohrady v jedinečnej harmónii človeka a prírody (hvarinfo.com). V čase poslednej doby ľadovej bola hladina Jadranského mora o 96.4 metra nižšie než dnes. Hvar bol podľa súčasných poznatkov vtedy vystavený extrémnym búrkam a vetrom z vnútrozemia, čo formovalo vzhľad Hvaru. Severné pobrežie v západnej časti je mimoriadne členité, často ho vyhľadávajú jachtári. V minulosti pokrývali značnú časť ostrova borovicové (Pinus halepensis, P. nigra dalmatica). Povrchové vodné toky Hvar nemá (ihvar.cz). Hvar sa vyznačuje veľmi vysoké množstvo slnečného svitu (ihvar.cz). K najvyhľadávanejším plážam tie na Pakleni otoci, na ostrove Ščedro a západne od Zavaly. Pakleni otoci, poloostrov Kabal, zátoka Tatinja, ostrovčeky Zečevo, zátoka Zala Luka sú vyhľadávané potápačmi. V posledných rokoch boli vybudované cyklotrasy, niektoré z nich vedú po makadamových cestách a poskytujú tak vidieť aj odľahlejšie časti ostrova (ihvar.cz).

Nálezy prehistorického človeka z jaskýň sú z obdobia 3500 – 2500 pred n. l. (ihvar.cz). V prvom tisícročí pred n. l. tu žili Ilýri (ihvar.cz). Ilýri si stavali opevenené – gradiny (ihvar.cz). V rokoch 385 – 384 pred n. l. sa na mieste Stareho Gradu usadili gréci a založili Pharos. Práve z tohto gréckeho názvu bolo odvodené neskoršie pomenovanie ostrova Hvar (ihvar.cz). V 3. storočí pred n. l. sa objavuje aj názov Piteyeia (Wikipedia.sk). Na územie si vtedy robili zálusk Rimania. Ilýr Demetrius (Demetrije Hvaranin, resp. Demetrije Farski) bol spojenec ilýrskej kráľovni Teuty, ktorá bola odbojným nepriateľom Ríma. Podarilo sa mu v tretej tretine 3. storočia pred n. l. ovládnuť oblasť od dnešnej severnej Dalmácie po dnešný Durres v Albánsku. Rimania však Demetriusa aj Teutu porazili. V polovici 1. storočia pred n. l. boli Rimania pánmi celého Jadranu (ihvar.cz). Za rímskej vlády sa objavuje pre ostrov názov Pharia a Fara (Wikipedia.sk). Na prelome 5 a 6. storočia ohrozovali Hvar Ostrogóti. V 7. storočí prišli na Hvar  (ihvar.cz). Vtedy sa v názve ostrova Fara zmenilo f za staroslovanské hv – Hvar. Rímski usadlíci používali pomenovanie Quarra, neskôr aj Lesina, Liesena (Wikipedia.sk). Neskôr bol ostrov pod správou Byzanstskej ríše. V 11. storočí sa Hvar stal súčasťou chorvátskeho kráľovstva. Od 11. do 19. storočia sa ostrov nazýva Lesna, prípadne Lisna, Lessna. V roku 1278 sa Hvar rozhodol byť spojencom Benátskej republiky, čo sa mu trvalejšie podarilo od roku 1420. Tento stav trval do konca 18. storočia, kedy Benátska republika zanikla. V tomto období vzrástol ekonomický a strategický kredit ostrova. V rokoch 1813 – 1918 bol Hvar pod Rakúskou správou. Po roku 1918 tri roky okupovalo ostrov , ale od roku 1921 sa stal ostrov súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr Juhoslávii. Od roku 1992 je súčasťou Chorvátskej republiky (ihvar.cz).

Hvar sa vyznačuje výrazne stredomorskou pôvodnou vegetáciou. Pinus dalmatica rastie na najvyššom horskom hrebeni Hvaru. Okrem toho sa vyskytuje už len v najvyšších polohách ostrova Brač a rástla na obdobných miestach ostrova Korčula. Endemitmi sú Tamarix dalmatica, Centaurea ragusina, Rubus dalmatinus, Iris dalmatica. Na ostrove sa darí opuncii Opuncia barbarica, Agave altissima, A. ingens, Rosmarinus officinalis, Levandula vera, Salvia officinalis, Pithosporum tobira, Myrtus communis, Ceratonica siliqua, Quecus ilex, Arbutus unedo (ihvar.cz). Okrem levandule sa na Hvare zbierajú aj rumanček, fenykel, tymián. Rozvinuté je aj včelárstvo, ktoré má rímsku tradíciu. Cca 130 včelárov má okolo 3000 úľov (ihvar.cz). 

Na Hvare sa, napr. v obci Humac, Malo Grablje, Velo Grablje, dochovala pozoruhodná starobylá pôvodná ľudová . Kamenné boli zväčša prízemné, strechy a rýny boli takisto kamenné. Vnútri bola veľká obytná miestnosť bez prepážok, v strede s ohniskom, bez komína a bez okien. Poschodové domy zámožnejších občanov mali obytnú miestnosť na poschodí, ku ktorému viedlo kamenné schodište. Táto miestnosť už mala komín. Iné hospodárske priestory spolu so studňou boli ohradené na dvore. Najstarším stavebným typom však sú tzv. trimy – totožné s kažuny či bunjemy na ostatnom jadranské pobreží. Sú to malé nízke kamenné domy kruhového pôdorysu, postavené vo voľnej krajine z lomového kameňa nasucho. Veľmi obľúbené boli malé trimy u starých Ilýrov, ktorým slúžili ako a úschovne náradia. K rovnakému účelu sa stavali až do novej doby (ihvar.cz).

Hvar is the longest island in Croatia, covering an area of 299.66 km2, with a coastline stretching 269.2 km. According to the American magazine „The Traveller,“ it is among the ten most beautiful tourist regions in the world. Approximately 11,500 people live there. Hvar is characterized by a pleasant Mediterranean climate, with mild winters, warm summers, and abundant sunshine. The highest recorded temperature, 37 °C, was noted in 1935. Known since antiquity for its strategic and maritime importance, as well as cultural and natural landmarks, Hvar boasts lavender fields, ancient olive groves, and vineyards in a unique harmony of human and natural elements. During the last ice age, the Adriatic Sea level was 96.4 meters lower than today. At that time, Hvar experienced extreme storms and winds from the interior, shaping its appearance. The northern coast in the western part is extremely rugged and often attracts sailors. In the past, substantial parts of the island were covered by pine forests (Pinus halepensis, P. nigra dalmatica). Hvar does not have surface watercourses. Hvar is characterized by a very high amount of sunshine. Among the most sought-after beaches are those on the Pakleni Islands, the island of Ščedro, and west of Zavala. Pakleni Islands, the Kabal Peninsula, Tatinja Bay, the islets of Zečevo, and Zala Luka Bay are popular among divers. In recent years, cycling routes have been established, some of which follow gravel roads, providing a glimpse of the more remote parts of the island.

Prehistoric findings from caves date back to the period of 3500 – 2500 BCE. In the first millennium BCE, Illyrians inhabited the island, constructing fortified settlements known as „gradinas.“ In 385-384 BCE, Greeks settled at the site of Stari Grad, founding Pharos. The later name of the island, Hvar, is derived from this Greek name. In the 3rd century BCE, the name „Piteyeia“ also appears. The Romans coveted the territory, and Illyrian Demetrius, an ally of the Illyrian queen Teuta, managed to control the area from present-day northern Dalmatia to Durres in present-day Albania in the third quarter of the 3rd century BCE. However, the Romans defeated Demetrius and Teuta. In the mid-1st century BCE, the Romans became masters of the entire Adriatic. Under Roman rule, the island was known as Pharia and Fara. In the 5th-6th century, the Ostrogoths threatened Hvar, and in the 7th century, the Slavs arrived. It was during this time that the name of the island changed from Fara to Hvar, with the Roman settlers using the name Quarra, later also Lesina and Liesena. The island later fell under Byzantine rule. In the 11th century, Hvar became part of the Croatian kingdom. From the 11th to the 19th century, the island was called Lesna or Lisna. In 1278, Hvar decided to ally with the Venetian Republic, which lasted more permanently from 1420. This status continued until the end of the 18th century, when the Venetian Republic ceased to exist. During this period, the economic and strategic importance of the island increased. From 1813 to 1918, Hvar was under Austrian administration. After 1918, Italy occupied the island for three years, but from 1921, the island became part of the Kingdom of Serbs, Croats, and Slovenes, later Yugoslavia. Since 1992, it has been part of the Republic of Croatia.

Hvar is characterized by distinctly Mediterranean native vegetation. Pinus dalmatica grows on the highest mountain ridge of Hvar. Besides Hvar, it is found only in the highest parts of the islands of Brač and Korčula. Endemic species include Tamarix dalmatica, Centaurea ragusina, Rubus dalmatinus, Iris dalmatica. Opuntia Opuncia barbarica, Agave altissima, A. ingens, Rosmarinus officinalis, Lavandula vera, Salvia officinalis, Pithosporum tobira, Myrtus communis, Ceratonica siliqua, Quercus ilex, Arbutus unedo also thrive on the island. In addition to lavender, chamomile, fennel, and thyme are also collected on Hvar. Beekeeping, with a Roman tradition, is well-developed, with around 130 beekeepers having about 3000 hives. Hvar has preserved remarkable ancient folk architecture in places such as Humac, Malo Grablje, and Velo Grablje. Stone houses were mostly single-story, with stone roofs and gutters. Inside, there was a large living space without partitions, a central fireplace, no chimney, and no windows. Two-story houses of wealthier citizens had a living room upstairs, accessible by a stone staircase, which already had a fireplace. Other utility spaces, along with a well, were enclosed in the yard. The oldest type of building, called „trimy,“ identical to kažuny or bunje on the rest of the Adriatic coast, are small, low stone houses with a circular footprint, built in the open field with dry-stone construction. These were popular among the ancient Illyrians and served as shelters and tool storage. They continued to be built until the modern era.

Hvar je najdulji otok u Hrvatskoj. Njegova površina iznosi 299,66 km2, a obalna crta je duga 269,2 km. Prema američkom časopisu The Traveller spada među deset najljepših turističkih područja na svijetu (sucuraj-hvar.com). Na otoku živi oko 11.500 stanovnika. Hvar se odlikuje ugodnom sredozemnom klimom, blagim zimama, toplim ljetima i obiljem sunčevog svjetla. Najviša zabilježena temperatura bila je 37 °C, zabilježena 1935. godine (island-hvar.info). Otok je poznat od antike po svojoj važnoj strateškoj i pomorskoj poziciji, kulturnim i prirodnim znamenitostima. Na njemu se nalaze lavandina polja, stari maslinici i vinogradi u jedinstvenoj harmoniji čovjeka i prirode (hvarinfo.com). U doba posljednjeg ledenog doba razina Jadranskog mora bila je za 96,4 metra niža nego danas. Hvar je tada bio izložen ekstremnim olujama i vjetru s kopna, što je oblikovalo izgled otoka. Sjeverna obala na zapadnom dijelu iznimno je razuđena, često je tražena od strane jahtara. U prošlosti su znatan dio otoka pokrivali borovi (Pinus halepensis, P. nigra dalmatica). Hvar nema površinske vodene tokove (ihvar.cz). Hvar se ističe visokom količinom sunčevog svjetla (ihvar.cz). Među najtraženije plaže ubrajaju se one na Paklenim otocima, na otoku Šćedro i zapadno od Zavale. Pakleni otoci, poluotok Kabal, uvala Tatinja, otokčići Zečevo, uvala Zala Luka popularna su odredišta roniocima. U posljednjim godinama izgrađene su biciklističke staze, neke od njih vode makadamskim cestama i pružaju priliku vidjeti i udaljenije dijelove otoka (ihvar.cz).

Nalazi prapovijesnog čovjeka iz pećina datiraju iz razdoblja 3500. – 2500. pr. Kr. (ihvar.cz). Tijekom prvog tisućljeća pr. Kr. na otoku su živjeli Iliri (ihvar.cz). Iliri su gradili utvrđena naselja – gradine (ihvar.cz). U godinama 385. – 384. pr. Kr. Grci su se naselili na mjestu Starog Grada i osnovali Pharos. Upavo iz ovog grčkog imena kasnije je izveden naziv otoka Hvar (ihvar.cz). U 3. stoljeću pr. Kr. pojavljuje se i naziv Piteyeia (Wikipedia.sk). Rimljani su tada pokazivali interes za to područje. Ilir Demetrije (Demetrije Hvaranin ili Demetrije Farski) bio je saveznik ilirske kraljice Teute, koja je bila pobunjenički neprijatelj Rima. Demetrije je uspio u trećoj trećini 3. stoljeća pr. Kr. zavladati područjem od današnje sjeverne Dalmacije do današnjeg Drača u Albaniji. Rimljani su ipak porazili Demetrija i Teutu. U drugoj polovici 1. stoljeća pr. Kr. Rimljani su bili gospodari cijelog Jadranskog mora (ihvar.cz). Za rimskog vladavine javlja se naziv otoka Pharia i Fara (Wikipedia.sk). Tijekom prijelaza iz 5. u 6. stoljeće Hvar su prijetili Ostrogoti. U 7. stoljeću na Hvar su došli Slaveni (ihvar.cz). Tada se u nazivu otoka Fara promijenilo f u staroslavensko hv – Hvar. Rimski naseljenici koristili su ime Quarra, kasnije i Lesina, Liesena (Wikipedia.sk). Kasnije je otok bio pod vlašću Bizantskog Carstva. U 11. stoljeću Hvar postaje dio hrvatskog kraljevstva. Od 11. do 19. stoljeća otok se nazivao Lesna, Lisna, Lessna. Godine 1278. Hvar je odlučio biti saveznik Mletačke Republike, što mu je trajnije uspjelo od 1420. godine. Taj status trajao je do kraja 18. stoljeća, kada je Mletačka Republika nestala. U tom razdoblju porasla je ekonomska i strateška važnost otoka. U godinama 1813. – 1918. Hvar je bio pod vlašću Austrije. Nakon 1918. godine otok je tri godine okupirala Italija, ali od 1921. godine postao je otok u sastavu Kraljevine Srba, Hrvata i Slovenaca, kasnije Jugoslavije. Od 1992. godine dio je Republike Hrvatske (ihvar.cz).

Hvar se ističe izrazito sredozemnom autohtonom vegetacijom. Pinus dalmatica raste na najvišem planinskom grebenu Hvara. Osim toga, nalazi se samo na najvišim područjima otoka Brača i sličnim mjestima otoka Korčule. Endemi otoka uključuju Tamarix dalmatica, Centaurea ragusina, Rubus dalmatinus, Iris dalmatica. Na otoku uspijeva i opuntia Opuncia barbarica, Agave altissima, A. ingens, Rosmarinus officinalis, Lavandula vera, Salvia officinalis, Pithosporum tobira, Myrtus communis, Ceratonica siliqua, Quercus ilex, Arbutus unedo (ihvar.cz). Osim lavande, na Hvaru se beru i kamilica, komorač, timijan. Razvijeno je i pčelarstvo koje ima rimsku tradiciju. Oko 130 pčelara ima oko 3000 košnica (ihvar.cz). Na Hvaru se, primjerice, u naseljima Humac, Malo Grablje, Velo Grablje, sačuvala značajna starinska autohtona arhitektura. kuće bile su uglavnom prizemne, krovovi i oluci bili su također od kamena. Unutrašnjost je bila velika stambena prostorija bez pregrada, s ognjištem u sredini, bez dimnjaka i prozora. Katnice kuća bogatijih građana imale su stambeni prostor na katu, do kojeg se dolazilo kamenim stepeništem. Taj prostor već je imao dimnjak. Ostali gospodarski prostori zajedno s bunarom bili su ograđeni na dvorištu. Najstariji tip gradnje, međutim, su takozvane trimy – iste kao kažuni ili bunje na drugim jadranskim obalama. To su male niske kamene kuće kružnog tlocrta, izgrađene usred polja od kamenih blokova suhozida. Vrlo su popularne bile male trimy kod starih Ilira, koje su koristile kao skloništa i spremišta za alat. Služile su istoj svrsi sve do novog doba (ihvar.cz).

Niektoré príspevky

 

Horné Považie, Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Obce, Slovenské, Považské, Polia, Fotografie

Šuja

skala
Hits: 2870

Šuja je obec v Rajeckej kotline, leží v povodí Rajčianky, na úpätí Srniaka (obecsuja.eu). Leží v nadmorskej výške 467 metrov nad morom. Rozloha je 2.42 km2 (Wikipedia). Žije v nej 333 obyvateľov. Od roka 1997 nie je súčasťou Rajca (obecsuja.eu). Obec nebola samostatná od roku 1971 do polovice roku 1997 (obecsuja.eu). V minulosti sa obec nazývala Chya, Schwgye, Swya, Suya, Sujo, Suja. Na území obce sa našli mince keltského kmeňa Eraviskov (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku). V oblasti Šuje existovalo sídlisko Púchovskej kultúry z prelomu letopočtov (Wikipedia). Najstaršie písomné zmienky o obci sú z roku 1393, patrila pod Lietavské panstvo. V roku 1598 mala 11 , v roku 1720 v 45 domoch žilo 304 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, včelárstvom, chovom oviec a dobytka (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku). Gastronomické zvláštnosti Šuje sú špeciality zo žiab, obarec, úhrabky, podlesníky, dotriepaná kaša, kapustové halušky, fánky (obecsuja.eu). V marci sa v Šuji koná Rajecký Borošovec, športové bežecké podujatie (obecsuja.eu).

Neďaleko od obce sa nachádza Šujské rašelinisko (obecsuja.eu). Od roku 1983 je prírodnou rezerváciou. Na nepriepustnom štrkovitom podloží sa vytvorili rašelinné vrstvy s výskytom slatinno-rašelinových spoločenstiev (obecsuja.eu). Rastie tu napr. Primula farinosa, Pinguicula vulgaris, Salix rosmarinifolia, Menyanthes trifoliata, Epipactis palustris, Gymnadenia conopsea, Utricularia minor, Eleocharis quinqueflora, Carex viridula, Trollius altissimus. Žijú tu cenné spoločenstvá mäkkýšov, vážok, kôrovcov, vážok. Napr. rak riečny Astacus astacus, mlok bodkovaný Triturus vulgaris, kunka žltobruchá Bombina variegata, ropucha obyčajná Bufo bufo, rosnička zelená Hyla arborea, jašterica živorodá Zootoca vivipara, vretenicu severská Vipera berus, užovka obojková Natrix natrix, vydra riečna Lutra lutra, hlaváč bieloplutvý Cottus gobio (Daniel Baláž, Daniel Dítě, Tomáš Flajs, J. Galčík, Michal Kalaš, Jozef Májsky, Pavol Polák, Eva Stanková, Peter Urban, A. Záturecký).

Šuja is a village in the Rajecká kotlina (Rajecká Basin), situated in the Rajčianka river basin at the foothills of Srniak. It is located at an altitude of 467 meters above sea level. The village covers an area of 2.42 km2 (Wikipedia) and is home to 333 residents. Since 1997, it has not been part of Rajec (obecsuja.eu). The village was not independent from 1971 until the middle of 1997 (obecsuja.eu). In the past, the village had various names like Chya, Schwgye, Swya, Suya, Sujo, Suja. Coins of the Celtic tribe Eravisci were found in the village’s territory (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku). There was a settlement of the Púchov culture in the Šuja area around the turn of the era (Wikipedia). The earliest written records of the village date back to 1393, when it belonged to the Lietava estate. In 1598, it had 11 houses, and by 1720, there were 304 inhabitants living in 45 houses. The villagers were engaged in agriculture, beekeeping, and the breeding of sheep and cattle (Vlastivedný slovník obcí na Slovensku). Gastronomic specialties of Šuja include frog dishes, stew, ragouts, foraged dishes, mashed porridge, cabbage dumplings, and doughnuts (obecsuja.eu). In March, Šuja hosts the Rajecký Borošovec, a sports cross-country event (obecsuja.eu).

Near the village, you can find the Šujské rašelinisko (Šuja Peat Bog) (obecsuja.eu). Since 1983, it has been a natural reserve. On impermeable gravel substrate, layers of peat with occurrences of marsh-peat communities have formed (obecsuja.eu). Flora includes species like Primula farinosa, Pinguicula vulgaris, Salix rosmarinifolia, Menyanthes trifoliata, Epipactis palustris, Gymnadenia conopsea, Utricularia minor, Eleocharis quinqueflora, Carex viridula, Trollius altissimus. The bog is home to valuable communities of mollusks, dragonflies, beetles, and amphibians, such as Astacus astacus, Triturus vulgaris, Bombina variegata, Bufo bufo, Hyla arborea, Zootoca vivipara, Vipera berus, Natrix natrix, Lutra lutra, and Cottus gobio (Daniel Baláž, Daniel Dítě, Tomáš Flajs, J. Galčík, Kalaš, Jozef Májsky, Pavol Polák, Eva Stanková, Peter Urban, A. Záturecký).

Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1977, Veda, , 3. časť, 536 pp.

Horné Považie, Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Fotografie, Pasienky

Konská

skala
Hits: 2549

Konská sa nachádza takmer uprostred Rajeckej kotliny, v doline Porubského potoka (obeckonska.sk), v nadmorskej výške 455 metrov nad morom. Na ploche 5.31 km2 tu žije 1 542 obyvateľov (Wikipedia). Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1228 (obeckonska.sk). Pomenovanie pochádza od pôvodného zamestnania svojich obyvateľov (obeckonska.sk). Po vzniku sa vyznačovala bohatstvom pasienkov, špecializovala sa na koní. Koniarska tradícia tu pretrvávala stáročia. Ešte v 19. storočí tu bol žrebčín Lietavského hradu (obeckonska.sk). Obec bola vo svojej histórii dosídľovaná formou šoltýsko-roľníckej kolonizácie. Kolonizovali zo Sliezska, osadníkmi však boli Slováci (obeckonska.sk). V roku 1598 tu bolo 27 , v roku 1828 v 40 domoch žilo 725 obyvateľov. Obyvatelia sa okrem koniarstvu venovali poľnohospodárstvu, chovu oviec, rybolovu, včelárstvu, pláteníctvu. Bola tu výrobňa cementárskych produktov a tehelňa (obeckonska.sk).

Konská is situated nearly in the center of the Rajec Basin, in the valley of the Porubský Creek (obeckonska.sk), at an elevation of 455 meters above sea level. With an area of 5.31 km2, the village is home to 1,542 residents (Wikipedia). The oldest written mention of the village dates back to 1228 (obeckonska.sk). The name of the village derives from the original occupation of its inhabitants (obeckonska.sk).

Following its establishment, Konská distinguished itself with the wealth of its pastures and specialized in horse breeding. The equestrian tradition endured for centuries, with a horse stud at Lietava Castle in the 19th century (obeckonska.sk). Throughout its history, the village experienced resettlement through a form of soltys (local administrator) and farmer colonization. Germans from Silesia were involved in the colonization, but the settlers were Slovaks (obeckonska.sk). In 1598, there were 27 houses in the village, and by 1828, 725 inhabitants lived in 40 houses. Besides horse breeding, residents were engaged in agriculture, sheep farming, fishing, beekeeping, and weaving. There was also a production facility for cement products and a brickyard (obeckonska.sk).

Horné Považie, Krajina, Slovensko, Fotografie

Hričovské Podhradie

skala
Hits: 2940

Na území súčasného Hričovského Podhradia bolo slovanské sídlisko. Na hradnom vrchu bolo veľkomoravské sídlisko a pravdepodobne drevený hrad. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1265 pod názvom Hrichow, neskôr Hrychov. Názov Hričovské Podhradie sa objavuje až v roku 1808. Obyvatelia sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom, rozšírené bolo včelárstvo, , ovocinárstvo, lesníctvo, furmanstvo a neskôr aj pltníctvo. Z drobných remesiel mali zastúpenie mlynári, pekári, kováči a tesári (hricovskepodhradie.ocu.sk).

Obec Hričovské Podhradie je súčasťou Euroregiónu Beskydy. Na ploche 2.04 km2 v nej žije 374 obyvateľov. Nedávno sa tu zaviedla tradícia „Hradných dní„, počas ktorých budú prebiehať rôzne kultúrne a športové akcie (hricovskepodhradie.ocu.sk). Leží v doline Závadského potoka. Južnú časť chotára v Súľovských skalách tvoria treťohorné vápenité zlepence, zvetrávaním ktorých vznikli zaujímavé skalnaté útvary. Napr. chránená pamiatka Hričovská skalná ihla (hricovskepodhradie.ocu.sk) a Hričovské rify (Wikipedia). Leží v nadmorskej výške 323 metrov nad morom (Wikipedia).

In the territory of present-day Hričovské Podhradie, there was a Slavic settlement. On the castle hill, there was a Great Moravian settlement and probably a wooden castle. The first written mention of the village is from 1265 under the name Hrichow, later Hrychov. The name Hričovské Podhradie appears only in 1808. The inhabitants were mainly engaged in agriculture, with beekeeping, herding, fruit growing, forestry, carting, and later rafting being widespread. Among the small crafts, there were millers, bakers, blacksmiths, and carpenters (hricovskepodhradie.ocu.sk).

The village of Hričovské Podhradie is part of the Euroregion Beskydy. In an area of 2.04 km2, 374 inhabitants live there. Recently, the tradition of „Castle Days“ has been introduced, during which various cultural and sports events will take place (hricovskepodhradie.ocu.sk). It is located in the valley of Závadský Creek. The southern part of the cadastral area in the Súľov Rocks consists of Tertiary calcareous conglomerates, weathering into interesting rocky formations. For example, the protected monument Hričovská Skalná Ihla (Hričovská Rock Needle) (hricovskepodhradie.ocu.sk) and Hričovské Rify (Wikipedia). It is situated at an elevation of 323 meters above sea level (Wikipedia).

Liptov, Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Fotografie, Liptovské obce

Vlkolínec – prítomný a snáď aj budúci svedok minulosti

skala
Hits: 2649

Vlkolínec je miestna časť Ružomberku. Je pamiatkovou rezerváciou ľudovej architektúry. Od roku 1993 je zapísaný do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. Táto podhorská osada je zachovaný sídelný celok, pozostávajúci z typických zrubových objektov, predstavuje typ dedinského stredovekého sídla s drevenou architektúrou horských a podhorských oblastí. Leží na južnom svahu výbežku liptovského hlavného hrebeňa Veľkej Fatry, v nadmorskej výške 718 metrov nad morom (Wikipedia). Sidorov je vrch nad Vlkolíncom, ktorý v ľudovom podaní nesie názov Žiar, v mapách do roku 1950 bol uvádzaný ako Híravá. Nesie prehistorického hradiska spred 2 500 rokov (vlkolinec.sk).

Vlkolínec bola pôvodne drevorubačská a uhliarska osada, ktorá pravdepodobne vznikla medzi druhou polovicou 14. a prvou polovicou 15. storočia. Patrila pod hradné panstvo Likavského hradu (Wikipedia). Neskôr sa vlkolínčania zaoberali aj poľnohospodárstvom, chovom dobytka, pastierstvom, salašníctvom, včelárstvom (wordpress.com). Boli to aj známi tesári, rezbári (vlkolinec.sk). Názov je odvodený od vysokého výskytu vlkov (wordpress.com). Prvá písomná zmienka o Vlkolínci je z roku 1461 pod názvom Wylkovinecz (vlkolinec.sk). V 17. storočí sa tu nachádzali štyri sedliacke usadlosti a päť želiarskych (wordpress.com). V 50-tych rokoch sa plánovalo presídlenie miestnych obyvateľov do Ružomberka z dôvodu pokroku, vyrovnaniu sa modernej dobe. Tento projekt sa však neuskutočnil, preto návštevníci Vlkolínca môžu obdivovať vidiecky život v prirodzenom prostredí. Svoju jedinečnosť si Vlkolínec zachoval aj vďaka izolovanosti. Až do polovice 20. storočia tu nebola zavedená elektrina (Wikipedia). Dnes Vlkolínec tvorí 45 usadlosti, drevených obytných domov a hospodárskych budov (Wikipedia). V súčasnosti trvalo vo Vlkolínci žije trvalo 19 obyvateľov v 6 domoch. Mnohé sú prenajímané rekreantom (wordpress.com).

Stredom obce preteká potok prameniaci pod svahmi Sidorova. Steny drevených domov sú kvôli strmému svahu postavené na vysokých kamenných podmurovkách (Wikipedia). Sokel je farebným kontrastom oproti stenám zrubu (vlkolinec.sk). Sú zrubové z čiastočne, alebo úplne kresaných trámov. Škáry medzi trámami vypĺňajú drevené hranoly trojuholníkového prierezu a hlina (Wikipedia). Hlinou sa upravovali nerovnosti, bielila sa a farebne líčila dvakrát do roka, na a na (vlkolinec.sk). Pri zrubovaní sa ako výplň používal mach na utesnenie špár (vlkolinec.sk). Charakteristickým prvkom tunajších domov je šindľová sedlová strecha s lomeným ostreším. Doskové štíty domu majú malé otvory – dýmniky, slúžiace na odvod dymu. Centrálnu časť domu tvorí vstupný „pitvor“ s kuchyňou v jeho zadnej časti. Odtiaľ sa vstupuje do izby v jednej časti a do komory v druhej časti domu. V centre obce sa zachovala zvonica z roku 1770, studňa a murovaný kostol Navštívenia Panny Márie z roku 1875 a murovaná škola (Wikipedia). Studňa je rumpáľová – kľuková (Jaloviarová).

Vo Vlkolínci sa nachádza muzeálny objekt – Roľnícky dom, v ktorom je stála expozícia pôvodného bývania, tradičných historických predmetov v domácnosti a v poľnohospodárstve. Oboznamuje so životom našich predkov, ich spôsobom bývania a hospodárenia. Galéria ľudového umenia sídli v budove bývalej školy (wordpress.com).

V chotári Vlkolínca sa vyskytujú viaceré zaujímavé . Napr. Dactylorhiza majalis, Primula farinosa, Primula auricula, Clematis alpina, Menyanther trifoliata, Cypripedium calceolus, Aquilegia vulgaris. Živocíchy Ursus arctos, Canis lupus, Lynx lynx, čiže medveď, vlk a rys (vlkolinec.sk).

Vlkolínec is a local part of Ružomberok and is a landmark reservation of folk architecture. Since 1993, it has been inscribed in the UNESCO World Heritage List. This submontane settlement preserves its entirety, consisting of typical log houses, representing the type of medieval village with wooden architecture found in mountainous and submontane areas. It is situated on the southern slope of the extension of the main ridge of the Great Fatra, at an elevation of 718 meters above sea level (Wikipedia). Sidorov is a hill above Vlkolínec, locally known as Žiar, and was marked as Híravá on maps until 1950. It bears traces of a prehistoric fortress from 2,500 years ago (vlkolinec.sk).

Originally, Vlkolínec was a lumberjack and charcoal-burning settlement, likely established between the second half of the 14th century and the first half of the 15th century. It belonged to the Likava Castle domain (Wikipedia). Later on, the residents of Vlkolínec also engaged in agriculture, livestock breeding, pastoralism, shepherding, and beekeeping (wordpress.com). They were also known as carpenters and woodcarvers (vlkolinec.sk). The name of the village is derived from the high occurrence of wolves (wordpress.com). The first written mention of Vlkolínec dates back to 1461 under the name Wylkovinecz (vlkolinec.sk). In the 17th century, there were four peasant settlements and five blacksmith houses (wordpress.com). In the 1950s, there were plans to relocate the local residents to Ružomberok due to progress and adapting to modern times. However, this project did not materialize, allowing visitors to admire rural life in its natural environment in Vlkolínec. The village has maintained its uniqueness through isolation. Electricity was not introduced here until the mid-20th century (Wikipedia). Currently, Vlkolínec consists of 45 settlements, wooden residential houses, and farm buildings (Wikipedia). Presently, 19 residents live permanently in 6 houses in Vlkolínec. Many houses are rented out to vacationers (wordpress.com).

A stream originating below the slopes of Sidorov runs through the center of the village. Due to the steep slope, the walls of the wooden houses are built on high stone foundations (Wikipedia). The socle provides a colorful contrast to the log walls (vlkolinec.sk). The houses are log structures, partially or completely hewn. The gaps between the logs are filled with triangular wooden blocks and clay (Wikipedia). Clay was used to level irregularities, whitened, and painted with colors twice a year, in spring and autumn (vlkolinec.sk). Moss was used as a filling during log construction to seal gaps (vlkolinec.sk). A distinctive feature of the local houses is the shingled gabled roof with a pointed gable. The gables of the houses have small openings, serving as chimneys for smoke venting. The central part of the house consists of an entrance „pitvor“ with a kitchen at its rear. From there, one enters a room in one part and a chamber in the other part of the house. In the center of the village, a bell tower from 1770, a well, and the masonry church of the Visitation of the Virgin Mary from 1875 are preserved. There is also a masonry school (Wikipedia). The well is a pump-style lever well (Jaloviarová).

In Vlkolínec, there is a museum exhibit called the „Farmer’s House,“ which features a permanent display of original living, traditional historical items in households, and in agriculture. It introduces visitors to the lives of our ancestors, their way of living, and farming. The Gallery of Folk Art is housed in the former school building (wordpress.com).

In the vicinity of Vlkolínec, various interesting flora and can be found. For example, Dactylorhiza majalis, Primula farinosa, Primula auricula, Clematis alpina, Menyanther trifoliata, Cypripedium calceolus, and Aquilegia vulgaris. Fauna includes Ursus arctos, Canis lupus, Lynx lynx, which are bears, wolves, and lynxes (vlkolinec.sk).