Rastliny, Príroda, Organizmy, Fotografie

Ruže – symbol lásky, krásy a vášne

skala
Hits: 224

Ruže k najznámejším okrasným rastlinám sveta, ale botanicky ide o mimoriadne zložitý rod. Ruže – Rosa sú evolučne zložitý rod z čeľade Rosaceae, rozšírený v miernom a subtropickom pásme severnej pologule s veľmi intenzívnou históriou. Ruža môže znamenať prírodný druh, kultúrny hybrid, alebo kultivar (Fougére-Danezan et al., Kew POWO, 2026). Väčšina druhov pochádza z Ázie, menší počet z Európy, Severnej Ameriky a severozápadnej Afriky (Wikipedia). Najstaršie fosílne doklady o existencii ruží pochádzajú z obdobia raných treťohôr, z paleocénu a eocénu (Wikipedia). Ruža patrí medzi veľmi staré . Pravdepodobne pochádza zo Strednej Ázie a rozšírila sa takmer po celej severnej pologuli (David Trinklein).

Pestovanie ruží sa pravdepodobne začalo v Ázii približne pred 5 000 rokmi a už v staroveku boli ruže súčasťou čínskych cisárskych záhrad, egyptského sveta, perzskej kultúry aj rímskej symboliky (David Trinklein), pestovala sa v Mezopotámii, Perzii, Indii. Do antického Grécka sa ruže dostali pravdepodobne vďaka Alexandrovi Veľkému. K veľkým milovníkom a pestovateľom ruží patrili starí Rimania, neskôr aj Arabi a (Wikipedia). Ich domestikácia odráža estetické preferencie aj medzikultúrne kontakty medzi Áziou a Európou (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Ruža sa postupne stala symbolom lásky, krásy, čistoty, vášne, ticha aj tajomstva (David Trinklein), moci, pamäti (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Červená ruža je známym symbolom horúcej, vášnivej lásky, žltá symbolom žiarlivosti, biela ruža milostného utrpenia z odmietania a podobne. Prirodzene sa nevyskytujúca čierna ruža, sa považovala za symbol čiernej mágie, mystiky, vznešenej nenávisti a smrti, ale aj nových začiatkov. Je tiež jedným z emblémov anarchizmu (Wikipedia).

Z morfologického hľadiska sú ruže drevnaté kry, prípadne liany s pichliačmi – nie pravými tŕňmi, so striedavými, zvyčajne nepárno perovitými listami a s prirastenými prílistkami. Typický botanický kvet má päť kališných a päť korunných lístkov, mnoho tyčiniek a početné voľné piestiky uzavreté v češuli. Plodom je šípka, teda dužinaté nepravé plodstvo s nažkami vo vnútri (worldfloraonline.org). Plané druhy rastú aj na okrajoch lesov, v krovinách, na svahoch, v živých plotoch (kew.org). Ruža je zároveň rastlina, na ktorej sa veľmi dobre stretáva s kultúrou – záhradou. Plané ruže môžu byť dôležité pre hmyz, vtáky aj drobné cicavce. Jednoduché kvety poskytujú prístupný peľ, využívajú niektoré samotárske listorezné včely. Šípky sú potravou pre a počas jesene a zimy (kew.org). To platí najmä pre Rosa canina a Rosa laevigata (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Záhradné ruže však často vznikli výberom znakov, ktoré sú pre človeka krásne – veľký plný kvet, nezvyčajná farba, dlhé kvitnutie. Aj preto má v záhrade zmysel kombinovať moderné kultivary s jednoduchšími alebo botanickými ružami (kew.org). Rosa damascena a príbuzné sú kľúčové pre parfumériu a ružovú vodu, šípky druhov ako Rosa canina a Rosa laevigata sú významné v potravinárstve a tradičnej medicíne a niektoré druhy majú dôležité farmakologické metabolity (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Geneticky sú ruže mimoriadne rozmanité. Ich pestrosť súvisí s častým krížením medzi druhmi, s rôznym počtom chromozómových sád a pri niektorých skupinách aj s nezvyčajným spôsobom dedenia. Preto je rod Rosa taxonomicky zložitý, čo dobre vidno napríklad pri takzvaných psích ružiach zo sekcie Caninae. Pre domestifikáciu moderných ruží boli kľúčové najmä znaky ako opakované kvitnutie, plný kvet a premena tyčiniek na lupienky. Tie sú spojené s génmi, ktoré pomohli vytvoriť vzhľad a kvitnutie dnešných záhradných ruží (Roberts et al). Caninae sú tzv. psie ruže . Tie majú zvláštny spôsob rozmnožovania. Časť chromozómov sa pri tvorbe pohlavných buniek správa normálne, ale časť sa nepáruje a dedí sa nerovnomerne. Zjednodušene povedané, materská časť prenáša oveľa väčší podiel dedičnej než peľ. Aj preto sú tieto ruže také ťažké na určovanie a zároveň také zaujímavé pre vedcov (Radka Vozárová: Cytogenetická a genomická analýza genů pro ribozomální RNA u polyploidních rostlin).

Klasifikácia rodu je založená na morfologických znakoch. Rozlišujú sa sekcie Pimpinellifoliae, Rosa, Caninae, Carolinae, Cinnamomeae, Synstylae, Indicae, Banksianae, Laevigatae a Bracteatae. Veľmi dôležitý bol vstup čínskych opakovane kvitnúcich ruží do európskeho šľachtenia od konca 18. storočia, pretože práve ten otvoril cestu k moderným ružiam s remontantným kvitnutím (Nikola Tomljenovič, Ivan Pejič: Taxonomic Review of the Genus Rosa). Čínske ruže boli pestované už v staroveku a ich vstup do Európy v 18. storočí priniesol znak, ktorý zmenil celé šľachtenie. Moderné ruže vznikli zo zložitého šľachtenia európsko-stredomorských a východoázijských. Preto sa ruže historicky delia na plané druhy, staré záhradné ruže a moderné ruže. Za symbolický začiatok moderných ruží sa zvyčajne považuje rok 1867, keď vznikol kultivar `La France` (G. Wang).

Šľachtenie ruží sa dnes sústreďuje na štyri veľké ciele: opakované kvitnutie, architektúru kvetu, vôňu a odolnosť. Kultivar `Old Blush` je kľúčovým historickým aj genetickým referenčným bodom, pretože spája starú čínsku kultivačnú tradíciu s génmi dôležitými pre moderné ruže. Tento čínsky kultivar prispel k vzniku moderných ruží s opakovaným kvitnutím. Opakované kvitnutie aj plnosť kvetov, aj počet lupienkov súvisí s génmi. Ruža sa tak stáva modelom, na ktorom možno sledovať, ako konkrétne genómové zmeny vytvárajú znaky, ktoré človek po stáročia vnímal najmä esteticky. Divé druhy však zostávajú nenahraditeľným zdrojom alel pre odolnosť a adaptáciu. Napríklad Rosa laevigata je cenená pre vysokú odolnosť voči voškám a veľmi vysokú odolnosť voči čiernej škvrnitosti a múčnatke, zatiaľ čo plané východoázijské ruže rozširujú vôňové a farebné spektrum (Hibrand Saint-Oyant et al). Ruže obsahujú v korunných lupienkoch zmesi aromatických silíc. Ich množstvo veľmi kolíše nielen medzi rôznymi druhmi a odrodami, ale aj v závislosti od počasia a dennej doby. Najviac ich kvety obsahujú ráno. Hlavnými vonnými zložkami sú alkoholy geraniol, nerol a l-citronellol. Záhrada zameraná na pestovanie ruží na okrasné alebo výskumné účely sa nazýva rozárium. Najväčším svetovým rozáriom súčasnosti je Europa-Rosarium v nemeckom Sangerhausene pri Lipsku (Wikipedia). Rozárium sa nachádza aj Botanickej záhrade v Bratislave, v Arboréte Mlyňany, a na Zvolenskej Borovej hore.

Medzi historické ruže patria krížence a varianty ruže keltskej, damašské ruže, machové ruže, čínske ruže, čajové ruže, bourbonské ruže, portlandské ruže, noisettky, remontantky, lambertky, pernetky (Wikipedia).

  • Medzi moderné patria čajohybridy – sú vyšľachtené z remontantiek a čajových ruží. Polyantky a polyanthybridy sú krížence európskych remontantiek s importovanou ružou mnohokvetou.
  • Floribundy vznikli hybridizáciou dvoch vyššie uvedených typov.
  • Grandiflory sú potomkovia kríženia floribúnd s čajohybridmi.
  • Anglické ruže boli vyšľachtené s cieľom vyhovieť dobovej nostalgii po „starých dobrých časoch“ – starých európskych odrôd, ale s modernými požiadavkami na opakované kvitnutie a farebnú škálu (Wikipedia).

Okrem pôvodu možno ruže deliť aj podľa ich habitusu a využiteľnosti pri pestovaní (Wikipedia).

  • Záhonové ruže sa pestujú zväčša v menších záhradách.
  • Popínavé ruže majú aj niekoľko metrov dlhé výhonky.
  • Pôdopokryvné ruže rastú plazivo, kvety majú často v bohatých súkvetiach a zvyčajne sú odvodené od ruže roľnej – Rosa arvensis.
  • Sadové ruže sú mohutne rastúce kompaktné kry vhodné na solitérnu výsadbu napríklad v parkoch a sadoch.
  • Miniatúrne – trpasličie ruže, sú zakrpatené kultivary vzniknuté pôvodne z drobnej prírodnej variety ruže čínskej (Rosa chinensis var. Minima). 
  • Stromčekové ruže nie sú zvláštnym typom, možno ich dosiahnuť z väčšiny predchádzajúcich typov vyšľachtením korunky na vysokom podpníku.
  • Naočkovaním menšej popínavej odrody na stromčekový podpník vzniknú previsnuté, takzvané smútočné ruže (Wikipedia).

Pre pestovanie ruží sú vhodné tieto faktory: , drenáž a vzdušnosť porastu. Väčšina záhradných ruží prospieva v bohatej, vlhkej, dobre odvodnenej pôde, na slnečnom stanovišti, pri mierne kyslej reakcii a s pravidelným mulčovaním a prihnojovaním. Nároky na výživu sú vysoké, pretože ruže bohatým kvitnutím vyčerpávajú zásoby živín. Odporúča sa mulč z dobre rozloženého kompostu alebo maštaľného hnoja a doplnkové hnojenie na začiatku sezóny, pri remontantných typoch aj po prvej vlne kvitnutia (rhs.org.uk). Na sa už nemajú zbytočne nútiť do mäkkého nového rastu, aby lepšie vyzreli pred zimou (ruze.cz). Namiesto častého povrchového polievania sa odporúča hlboká zálievka, ideálne ku koreňom, napríklad kvapkovou závlahou. Polievanie na list podporuje šírenie chorôb, najmä čiernej škvrnitosti, preto je pri postrekovaní zhora vhodné polievať ráno alebo skoro popoludní, aby listy do večera preschli (missouri.edu). Na ochranu pred silnými mrazmi je vhodné k ružiam na zimu nakopčiť okolitú zeminu alebo vyzretý kompost. Chúlostivejšie odrody možno zakryť aj čečinou (Wikipedia).

Opakovane kvitnúce ruže sa režú najmä koncom zimy až skoro na , kým jednokvitnúce staré kríkové ruže po odkvitnutí (rhs.org.uk). Odstraňuje sa mŕtve, poškodené, slabé a križujúce sa , aby sa ker presvetlil a lepšie vetral. Jednorazovo kvitnúce historické a botanické ruže sa režú skôr po odkvitnutí, pretože často kvitnú na staršom dreve. Popínavé ruže zasa potrebujú nielen rez, ale aj vedenie výhonkov – samy sa neovíjajú ako vinič či fazuľa, preto sa musia vyväzovať k opore (ruze.cz).

Rozmnožovať ich možno odrezkami, potápaním, delením a semenami (rhs.org.uk). Množenie ruží zároveň ukazuje, prečo je rozdiel medzi planou ružou a záhradným kultivarom taký dôležitý. Plané druhy možno množiť semenami, hoci semená často potrebujú stratifikáciu a potomstvo nemusí byť úplne jednotné. Kultivary sa však najčastejšie udržiavajú vegetatívne – odrezkami, potápaním, delením alebo očkovaním na podpník. Pri semenách by sa totiž vlastnosti konkrétneho kultivaru mohli rozpadnúť do nových kombinácií. Očkovanie a vrúbľovanie je spôsob, ako zachovať konkrétnu farbu, vôňu, tvar kvetu, rastový habitus a zdravotné vlastnosti odrody (ruze.cz).

Choroby ruží sú často výsledkom kombinácie citlivej odrody, vlhkého počasia a slabého prúdenia vzduchu. Čierna škvrnitosť patrí medzi najobávanejšie choroby ruží. Na listoch sa objavujú tmavé škvrny, listy žltnú a predčasne opadávajú, čím sa ker oslabuje (ruze.cz). Spôsobuje ju Diplocarpon rosae a je v exteriéri najzávažnejšou chorobou záhradných ruží (rhs.org.uk). Múčnatka sa prejavuje belavým povlakom a deformáciami mladých listov a pukov (ruze.cz). Tú spôsobuje Podosphaera pannosa (rhs.org.uk). Hrdza vytvára oranžové až hrdzavé výtrusné ložiská a vošky poškodzujú najmä mäkké mladé výhonky. Najlepšou ochranou nie je iba postrek, ale prevencia. Vzdušná výsadba, zálievka ku koreňom, odstraňovanie napadnutých listov, výber odolnejších odrôd a udržiavanie rastliny v dobrej kondícii (ruze.cz). Mimoriadne závažná aj ružová rozetová choroba, vírusové ochorenie prenášané roztočom Phyllocoptes fructiphilus, ktoré často vedie k úhynu rastliny. Zo škodcov sú v záhradníckej praxi bežné aj vošky a ďalší drobní cicaví škodcovia (rhs.org.uk).

Genetické štúdie ruží priniesli referenčné genómy a hľadali miesta v DNA zodpovedné za dôležité znaky. Neskôr sa výskum sústredil na rozmanitosť planých ruží a na to, ako vznikali dnešné pestované ruže. Najnovší výskum už pracuje s veľmi presnými genómami a so súborom genetickej rozmanitosti viacerých ruží. Ukazuje sa, že znaky ako opakované kvitnutie, počet lupienkov, farba či vôňa nezávisia len od drobných zmien v DNA, ale aj od väčších prestavieb genómu. Ruža sa tak dnes neštuduje iba ako okrasná rastlina, ale aj ako model, na ktorom sa stretáva botanika, evolučná , výskum vôní, farieb a moderné šľachtenie. Ruže treba chápať ako výsledok dlhej evolúcie, domestifikácie a veľmi zložitej genetickej histórie (Marinus J. M. Smulders et al: In the name of the rose: a roadmap for rose research in the genome era). Existujú ruže kriticky ohrozené, napríklad Rosa arabica. Na úrovni pestovaných ruží je problémom aj genetická erózia starých záhradných ruží a lokálnych kolekcií. diverzity preto znamená nielen chrániť plané populácie, ale aj udržiavať ex situ kolekcie v génových bankách a botanických záhradách (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Ruže sú výnimočné a zároveň mimoriadne zložité rastliny. Sú to planý kry severnej pologule, kultúrne rastliny, symbol lásky a moci, zdroj vône a šípok, náročné záhradné aj moderný genetický model. V ich kvete sa stretáva estetika so šľachtením, v pichliačoch obrana rastliny, v šípkach ekologická hodnota a v genóme dlhá hybridizácie, polyploidie a domestifikácie. Práve preto ruže nepatria iba do záhonov a kytíc, ale aj do botaniky, evolučnej biológie, záhradníctva a kultúrnych dejín.

Roses are among the best-known ornamental plants in the world, but botanically they represent an exceptionally complex genus. Roses — Rosa — are an evolutionarily complex genus of the family Rosaceae, distributed across the temperate and subtropical zones of the Northern Hemisphere and marked by a very rich history. A rose may mean a wild botanical species, a cultivated hybrid, or a cultivar (Fougére-Danezan et al.; Kew POWO, 2026). Most species originate from Asia, with fewer from Europe, North America, and north-western Africa (Wikipedia). The oldest fossil evidence of roses dates back to the early Tertiary, specifically the Paleocene and Eocene (Wikipedia). The rose is among very ancient flowers. It probably originated in Central Asia and spread across almost the entire Northern Hemisphere (David Trinklein).

The cultivation of roses probably began in Asia about 5,000 years ago, and already in antiquity roses formed part of Chinese imperial gardens, the Egyptian world, Persian culture, and Roman symbolism (David Trinklein). They were also cultivated in Mesopotamia, Persia, and India. Roses probably reached ancient Greece through Alexander the Great. The ancient Romans were great admirers and growers of roses, followed later by Arabs and Turks (Wikipedia). Their domestication reflects aesthetic preferences as well as intercultural contacts between Asia and Europe (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). The rose gradually became a symbol of love, beauty, purity, passion, silence, and mystery (David Trinklein), as well as power and memory (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). The red rose is a well-known symbol of ardent, passionate love; the yellow rose of jealousy; the white rose of the suffering caused by rejected love, and so on. The naturally non-existent black rose has been regarded as a symbol of black magic, mysticism, noble hatred and death, but also of new beginnings. It is also one of the emblems of anarchism (Wikipedia).

From a morphological point of view, roses are woody shrubs, or sometimes lianas, with prickles — not true thorns — alternate, usually imparipinnate leaves, and adnate stipules. A typical botanical flower has five sepals and five petals, many stamens, and numerous free carpels enclosed in a hypanthium. The fruit is the rose hip, a fleshy false fruit containing achenes inside (worldfloraonline.org). Wild species also grow on forest edges, in shrublands, on slopes, and in hedges (kew.org). The rose is also a plant in which nature and culture — the garden — meet very clearly. Wild roses can be important for insects, birds, and small mammals. Simple flowers provide accessible pollen, the leaves are used by some solitary leafcutter bees, and rose hips provide food for birds and mammals in autumn and winter (kew.org). This applies especially to Rosa canina and Rosa laevigata (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel). Garden roses, however, have often been selected for traits that humans find beautiful — large double flowers, unusual colours, and long flowering periods. This is why it makes sense in a garden to combine modern cultivars with simpler or botanical roses (kew.org). Rosa damascena and related groups are key plants for perfumery and rose water, while the rose hips of species such as Rosa canina and Rosa laevigata are important in food production and traditional medicine, and some species contain pharmacologically significant metabolites (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Genetically, roses are extremely diverse. Their diversity is linked to frequent hybridization between species, different numbers of chromosome sets, and, in some groups, an unusual mode of inheritance. This is why the genus Rosa is taxonomically complex, as is clearly visible, for example, in the so-called dog roses of the section Caninae. For the domestication of modern roses, key traits included repeat flowering, double flowers, and the transformation of stamens into petals. These traits are associated with genes that helped shape the appearance and flowering behaviour of today’s garden roses (Roberts et al.). Caninae are the so-called dog roses. They have a special mode of reproduction. During the formation of sex cells, some chromosomes behave normally, while others do not pair and are inherited unevenly. Put simply, the maternal side transmits a much larger share of genetic information than the pollen. This is one reason why these roses are so difficult to identify and, at the same time, so interesting to scientists (Radka Vozárová: Cytogenetická a genomická analýza genů pro ribozomální RNA u polyploidních rostlin).

The classification of the genus is based on morphological characters. The sections Pimpinellifoliae, Rosa, Caninae, Carolinae, Cinnamomeae, Synstylae, Indicae, Banksianae, Laevigatae, and Bracteatae are distinguished. The introduction of repeat-flowering Chinese roses into European breeding from the end of the 18th century was very important, because it opened the way to modern roses with remontant flowering (Nikola Tomljenovič, Ivan Pejič: Taxonomic Review of the Genus Rosa). Chinese roses had already been cultivated in antiquity, and their arrival in Europe in the 18th century brought a trait that changed the whole course of rose breeding. Modern roses arose from the complex breeding of Euro-Mediterranean and East Asian roses. Historically, roses are therefore divided into wild species, old garden roses, and modern roses. The symbolic beginning of modern roses is usually considered to be the year 1867, when the cultivar La France was introduced (G. Wang).

Today, rose breeding focuses on four major goals: repeat flowering, flower architecture, fragrance, and resistance. The cultivar Old Blush is a key historical and genetic reference point, because it links the old Chinese cultivation tradition with genes important for modern roses. This Chinese cultivar contributed to the development of modern repeat-flowering roses. Repeat flowering, flower doubleness, and the number of petals are all related to genes. The rose thus becomes a model in which we can observe how specific genomic changes create traits that humans perceived for centuries mainly aesthetically. Wild species, however, remain an irreplaceable source of alleles for resistance and adaptation. For example, Rosa laevigata is valued for its high resistance to aphids and very high resistance to black spot and powdery mildew, while wild East Asian roses expand the spectrum of fragrance and colour (Hibrand Saint-Oyant et al.). Rose petals contain mixtures of aromatic essential oils. Their amount varies greatly not only between species and cultivars, but also depending on weather and time of day. Flowers contain the highest amounts in the morning. The main fragrant components are the alcohols geraniol, nerol, and l-citronellol. A garden focused on growing roses for ornamental or research purposes is called a rosarium. The largest rosarium in the world today is the Europa-Rosarium in Sangerhausen near Leipzig (Wikipedia). Rosaria can also be found in the Botanical Garden in , in the Mlyňany Arboretum, and at Borová hora in Zvolen.

Historical roses include hybrids and variants of the Gallic rose, Damask roses, moss roses, Chinese roses, tea roses, Bourbon roses, Portland roses, Noisette roses, hybrid perpetuals, Lambert roses, and Pernetiana roses (Wikipedia). Modern roses include hybrid teas, which were bred from hybrid perpetuals and tea roses. Polyantha roses and polyantha hybrids are crosses between European hybrid perpetuals and the imported multiflora rose. Floribundas arose through hybridization of the two types mentioned above. Grandifloras are the result of crossing floribundas with hybrid teas. English roses were bred to satisfy a period nostalgia for the “good old days” — old European varieties — while also meeting modern requirements for repeat flowering and a wider colour range (Wikipedia).

In addition to origin, roses can also be divided according to habit and use in cultivation (Wikipedia). Bedding roses are usually grown in smaller gardens. Climbing roses have shoots several metres long. Groundcover roses grow in a creeping form, often producing flowers in rich clusters, and are usually derived from the field rose — Rosa arvensis. Shrub roses are vigorous, compact shrubs suitable for solitary planting, for example in parks and gardens. Miniature, or dwarf, roses are low-growing cultivars originally derived from a small natural variety of the Chinese rose (Rosa chinensis var. Minima). Standard roses are not a separate type; they can be produced from most of the preceding types by training a crown on a tall rootstock. By grafting a smaller climbing variety onto a standard rootstock, pendulous, so-called weeping roses are produced (Wikipedia).

For growing roses, the key factors are sun, drainage, and airiness of the stand. Most garden roses thrive in rich, moist, well-drained soil, in a sunny position, with a slightly acidic reaction, and with regular mulching and fertilization. Their nutritional requirements are high, because abundant flowering depletes nutrient reserves. Mulch made from well-rotted compost or manure is recommended, together with supplementary fertilization at the beginning of the season and, in remontant types, also after the first flush of flowering (rhs.org.uk). In autumn, plants should no longer be encouraged to produce soft new growth, so that they mature better before winter (ruze.cz). Instead of frequent surface watering, deep watering is recommended, ideally directed to the roots, for example by drip irrigation. Watering the leaves encourages the spread of diseases, especially black spot, so if overhead watering is used, it is better to do it in the morning or early afternoon, so that the leaves dry before evening (missouri.edu). To protect roses from severe frosts, it is advisable to mound soil or mature compost around them for winter. More delicate varieties can also be covered with conifer branches (Wikipedia).

Repeat-flowering roses are pruned mainly in late winter to early spring, while once-flowering old shrub roses are pruned after flowering (rhs.org.uk). Dead, damaged, weak, and crossing wood is removed to open the shrub and improve air circulation. Once-flowering historical and botanical roses are pruned rather after flowering, because they often bloom on older wood. Climbing roses need not only pruning but also training of the shoots — they do not twine by themselves like grapevines or beans, so they must be tied to a support (ruze.cz).

Roses can be propagated by cuttings, layering, division, and seed (rhs.org.uk). Rose propagation also shows why the difference between a wild rose and a garden cultivar is so important. Wild species can be propagated from seed, although the seeds often require stratification and the offspring may not be completely uniform. Cultivars, however, are most often maintained vegetatively — by cuttings, layering, division, or budding onto a rootstock. If propagated by seed, the traits of a particular cultivar could split into new combinations. Budding and grafting are therefore ways to preserve a particular colour, fragrance, flower shape, growth habit, and health characteristics of a variety (ruze.cz).

Rose diseases are often the result of a combination of a susceptible variety, humid weather, and poor air circulation. Black spot is among the most feared rose diseases. Dark spots appear on the leaves, which then turn yellow and fall prematurely, weakening the shrub (ruze.cz). It is caused by Diplocarpon rosae and is the most serious outdoor disease of garden roses (rhs.org.uk). Powdery mildew appears as a whitish coating and causes deformation of young leaves and buds (ruze.cz). It is caused by Podosphaera pannosa (rhs.org.uk). Rust forms orange to rust-coloured spore pustules, while aphids damage mainly soft young shoots. The best protection is not only spraying, but prevention: airy planting, watering at the roots, removing infected leaves, choosing more resistant varieties, and keeping the plant in good condition (ruze.cz). Rose rosette disease is also extremely serious; it is a viral disease transmitted by the mite Phyllocoptes fructiphilus and often leads to the death of the plant. Among pests, aphids and other small sap-sucking insects are common in horticultural practice (rhs.org.uk).

Genetic studies of roses have produced reference genomes and identified regions of DNA responsible for important traits. Later, research focused on the diversity of wild roses and on how today’s cultivated roses originated. The most recent research already works with very precise genomes and with the genetic diversity of multiple roses as a whole. It shows that traits such as repeat flowering, petal number, colour, and fragrance depend not only on small changes in DNA, but also on larger genomic rearrangements. The rose is therefore no longer studied only as an ornamental plant, but also as a model in which botany, evolutionary biology, the study of fragrance and colour, and modern breeding intersect. Roses should be understood as the result of long evolution, domestication, and a very complex genetic history (Marinus J. M. Smulders et al.: In the Name of the Rose: A Roadmap for Rose Research in the Genome Era). Some roses are critically endangered, for example Rosa arabica. At the level of cultivated roses, genetic erosion of old garden roses and local collections is also a problem. Conserving diversity therefore means not only protecting wild populations, but also maintaining ex situ collections in gene banks and botanical gardens (Hristina Nunes, Maria Graca Miguel).

Roses are exceptional and at the same time extremely complex plants. They are wild shrubs of the Northern Hemisphere, cultivated plants, symbols of love and power, sources of fragrance and rose hips, demanding garden woody plants, and modern genetic models. In their flowers, aesthetics meets breeding; in their prickles, plant defence; in their rose hips, ecological value; and in their genome, a long history of hybridization, polyploidy, and domestication. This is why roses belong not only in flower beds and bouquets, but also in botany, evolutionary biology, horticulture, and cultural history.

  • Andrew Roberts, Th Gladis, H. Brumme, (2008): DNA amounts of roses (Rosa L.) and their use in attributing ploidy levels. Plant cell reports. 28. 61-71. 10.1007/s00299-008-0615-9.
  • L. Hibrand Saint-Oyant, T. Ruttink, L. Hamama, I. Kirov, D. Lakhwani, N. N. Zhou, P. M. Bourke, N. Daccord, L. Leus, D. Schulz, H. Van de Geest, T. Hesselink, K. Van Laere, K. Debray, S. Balzergue, T. Thouroude, A. Chastellier, J. Jeauffre, L. Voisine, S. Gaillard, T. J. A. Borm, P. Arens, R. E. Voorrips, C. Maliepaard, E. Neu, M. Linde5, M. C. Le Paslier, A. Bérard, R. Bounon, J. Clotault, N. Choisne, H. Quesneville, K. Kawamura, S. Aubourg, S. Sakr, M. J. M. Smulders, E. Schijlen, E. Bucher, T. Debener, J. De Riek, F. Foucher: A high-quality genome sequence of Rosa chinensis to elucidate ornamental traits. Nature Plants 4, 473–484 (2018). https://doi.org/10.1038/s41477-018-0166-1
  • Hristina Nunes, Marcel Graca Miguel, M. G. (2017): Rosa damascena essential oils: a brief review about chemical composition and biological properties. Trends in Phytochemical Research, 1(3), 111-128
  • Smulders et al., 2019; Zhou et al., 2024; Cheng et al., 2025; Zhang et al., 2026
  • Ningning Zhou, Fabienne Simonneau, Tatiana Thouroude, Laurence Hibrand-Saint Oyant, Fabrice Foucher: Morphological studies of rose prickles provide new insights. Hortic Res. 2021 Sep 23;8(1):221. doi: 10.1038/s41438-021-00689-7. PMID: 34556626; PMCID: PMC8460668

TOP

Všetky

, , , ,

Krajina, Zahraničie, TOP, Fotografie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

skala
Hits: 6236

je najdlhším ostrovom v Chorvátsku. Jeho rozloha je 299.66 km2, pobrežná línia je dlhá 269.2 km. Podľa amerického The Traveller patrí medzi desať najkrajších turistických oblastí na svete (sucuraj-hvar.com). Žije tu asi 11 500 obyvateľov. Hvar sa vyznačuje príjemnou stredozemskou klímou. Miernymi zimami, teplými letami, množstvo slnečného svitu. Najvyššia bola 37 °C bola zaznamenaná v roku 1935 (island-hvar.info). Bol známy od antiky svojou dôležitou strategickou a námornou polohou, kultúrnymi a prírodnými pamiatkami. Nachádzajú sa tu levanduľové , staré olivovníky, vinohrady v jedinečnej harmónii človeka a prírody (hvarinfo.com). V čase poslednej doby ľadovej bola hladina Jadranského mora o 96.4 metra nižšie než dnes. Hvar bol podľa súčasných poznatkov vtedy vystavený extrémnym búrkam a vetrom z vnútrozemia, čo formovalo vzhľad Hvaru. Severné pobrežie v západnej časti je mimoriadne členité, často ho vyhľadávajú jachtári. V minulosti pokrývali značnú časť ostrova borovicové (Pinus halepensis, P. nigra dalmatica). Povrchové vodné toky Hvar nemá (ihvar.cz). Hvar sa vyznačuje veľmi vysoké množstvo slnečného svitu (ihvar.cz). K najvyhľadávanejším plážam tie na Pakleni otoci, na ostrove Ščedro a západne od Zavaly. Pakleni otoci, poloostrov Kabal, zátoka Tatinja, ostrovčeky Zečevo, zátoka Zala Luka sú vyhľadávané potápačmi. V posledných rokoch boli vybudované cyklotrasy, niektoré z nich vedú po makadamových cestách a poskytujú tak vidieť aj odľahlejšie časti ostrova (ihvar.cz).

Nálezy prehistorického človeka z jaskýň sú z obdobia 3500 – 2500 pred n. l. (ihvar.cz). V prvom tisícročí pred n. l. tu žili Ilýri (ihvar.cz). Ilýri si stavali opevenené – gradiny (ihvar.cz). V rokoch 385 – 384 pred n. l. sa na mieste Stareho Gradu usadili gréci a založili Pharos. Práve z tohto gréckeho názvu bolo odvodené neskoršie pomenovanie ostrova Hvar (ihvar.cz). V 3. storočí pred n. l. sa objavuje aj názov Piteyeia (Wikipedia.sk). Na územie si vtedy robili zálusk Rimania. Ilýr Demetrius (Demetrije Hvaranin, resp. Demetrije Farski) bol spojenec ilýrskej kráľovni Teuty, ktorá bola odbojným nepriateľom Ríma. Podarilo sa mu v tretej tretine 3. storočia pred n. l. ovládnuť oblasť od dnešnej severnej Dalmácie po dnešný Durres v Albánsku. Rimania však Demetriusa aj Teutu porazili. V polovici 1. storočia pred n. l. boli Rimania pánmi celého Jadranu (ihvar.cz). Za rímskej vlády sa objavuje pre ostrov názov Pharia a Fara (Wikipedia.sk). Na prelome 5 a 6. storočia ohrozovali Hvar Ostrogóti. V 7. storočí prišli na Hvar  (ihvar.cz). Vtedy sa v názve ostrova Fara zmenilo f za staroslovanské hv – Hvar. Rímski usadlíci používali pomenovanie Quarra, neskôr aj Lesina, Liesena (Wikipedia.sk). Neskôr bol ostrov pod správou Byzanstskej ríše. V 11. storočí sa Hvar stal súčasťou chorvátskeho kráľovstva. Od 11. do 19. storočia sa ostrov nazýva Lesna, prípadne Lisna, Lessna. V roku 1278 sa Hvar rozhodol byť spojencom Benátskej republiky, čo sa mu trvalejšie podarilo od roku 1420. Tento stav trval do konca 18. storočia, kedy Benátska republika zanikla. V tomto období vzrástol ekonomický a strategický kredit ostrova. V rokoch 1813 – 1918 bol Hvar pod Rakúskou správou. Po roku 1918 tri roky okupovalo ostrov , ale od roku 1921 sa stal ostrov súčasťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, neskôr Juhoslávii. Od roku 1992 je súčasťou Chorvátskej republiky (ihvar.cz).

Hvar sa vyznačuje výrazne stredomorskou pôvodnou vegetáciou. Pinus dalmatica rastie na najvyššom horskom hrebeni Hvaru. Okrem toho sa vyskytuje už len v najvyšších polohách ostrova Brač a rástla na obdobných miestach ostrova Korčula. Endemitmi sú Tamarix dalmatica, Centaurea ragusina, Rubus dalmatinus, Iris dalmatica. Na ostrove sa darí opuncii Opuncia barbarica, Agave altissima, A. ingens, Rosmarinus officinalis, Levandula vera, Salvia officinalis, Pithosporum tobira, Myrtus communis, Ceratonica siliqua, Quecus ilex, Arbutus unedo (ihvar.cz). Okrem levandule sa na Hvare zbierajú aj rumanček, fenykel, tymián. Rozvinuté je aj včelárstvo, ktoré má rímsku tradíciu. Cca 130 včelárov má okolo 3000 úľov (ihvar.cz). 

Na Hvare sa, napr. v obci Humac, Malo Grablje, Velo Grablje, dochovala pozoruhodná starobylá pôvodná ľudová . Kamenné boli zväčša prízemné, strechy a rýny boli takisto kamenné. Vnútri bola veľká obytná miestnosť bez prepážok, v strede s ohniskom, bez komína a bez okien. Poschodové domy zámožnejších občanov mali obytnú miestnosť na poschodí, ku ktorému viedlo kamenné schodište. Táto miestnosť už mala komín. Iné hospodárske priestory spolu so studňou boli ohradené na dvore. Najstarším stavebným typom však sú tzv. trimy – totožné s kažuny či bunjemy na ostatnom jadranské pobreží. Sú to malé nízke kamenné domy kruhového pôdorysu, postavené vo voľnej krajine z lomového kameňa nasucho. Veľmi obľúbené boli malé trimy u starých Ilýrov, ktorým slúžili ako a úschovne náradia. K rovnakému účelu sa stavali až do novej doby (ihvar.cz).

Hvar is the longest island in Croatia, covering an area of 299.66 km2, with a coastline stretching 269.2 km. According to the American magazine „The Traveller,“ it is among the ten most beautiful tourist regions in the world. Approximately 11,500 people live there. Hvar is characterized by a pleasant Mediterranean climate, with mild winters, warm summers, and abundant sunshine. The highest recorded temperature, 37 °C, was noted in 1935. Known since antiquity for its strategic and maritime importance, as well as cultural and natural landmarks, Hvar boasts lavender fields, ancient olive groves, and vineyards in a unique harmony of human and natural elements. During the last ice age, the Adriatic Sea level was 96.4 meters lower than today. At that time, Hvar experienced extreme storms and winds from the interior, shaping its appearance. The northern coast in the western part is extremely rugged and often attracts sailors. In the past, substantial parts of the island were covered by pine forests (Pinus halepensis, P. nigra dalmatica). Hvar does not have surface watercourses. Hvar is characterized by a very high amount of sunshine. Among the most sought-after beaches are those on the Pakleni Islands, the island of Ščedro, and west of Zavala. Pakleni Islands, the Kabal Peninsula, Tatinja Bay, the islets of Zečevo, and Zala Luka Bay are popular among divers. In recent years, cycling routes have been established, some of which follow gravel roads, providing a glimpse of the more remote parts of the island.

Prehistoric findings from caves date back to the period of 3500 – 2500 BCE. In the first millennium BCE, Illyrians inhabited the island, constructing fortified settlements known as „gradinas.“ In 385-384 BCE, Greeks settled at the site of Stari Grad, founding Pharos. The later name of the island, Hvar, is derived from this Greek name. In the 3rd century BCE, the name „Piteyeia“ also appears. The Romans coveted the territory, and Illyrian Demetrius, an ally of the Illyrian queen Teuta, managed to control the area from present-day northern Dalmatia to Durres in present-day Albania in the third quarter of the 3rd century BCE. However, the Romans defeated Demetrius and Teuta. In the mid-1st century BCE, the Romans became masters of the entire Adriatic. Under Roman rule, the island was known as Pharia and Fara. In the 5th-6th century, the Ostrogoths threatened Hvar, and in the 7th century, the Slavs arrived. It was during this time that the name of the island changed from Fara to Hvar, with the Roman settlers using the name Quarra, later also Lesina and Liesena. The island later fell under Byzantine rule. In the 11th century, Hvar became part of the Croatian kingdom. From the 11th to the 19th century, the island was called Lesna or Lisna. In 1278, Hvar decided to ally with the Venetian Republic, which lasted more permanently from 1420. This status continued until the end of the 18th century, when the Venetian Republic ceased to exist. During this period, the economic and strategic importance of the island increased. From 1813 to 1918, Hvar was under Austrian administration. After 1918, Italy occupied the island for three years, but from 1921, the island became part of the Kingdom of Serbs, Croats, and Slovenes, later Yugoslavia. Since 1992, it has been part of the Republic of Croatia.

Hvar is characterized by distinctly Mediterranean native vegetation. Pinus dalmatica grows on the highest mountain ridge of Hvar. Besides Hvar, it is found only in the highest parts of the islands of Brač and Korčula. Endemic species include Tamarix dalmatica, Centaurea ragusina, Rubus dalmatinus, Iris dalmatica. Opuntia Opuncia barbarica, Agave altissima, A. ingens, Rosmarinus officinalis, Lavandula vera, Salvia officinalis, Pithosporum tobira, Myrtus communis, Ceratonica siliqua, Quercus ilex, Arbutus unedo also thrive on the island. In addition to lavender, chamomile, fennel, and thyme are also collected on Hvar. Beekeeping, with a Roman tradition, is well-developed, with around 130 beekeepers having about 3000 hives. Hvar has preserved remarkable ancient folk architecture in places such as Humac, Malo Grablje, and Velo Grablje. Stone houses were mostly single-story, with stone roofs and gutters. Inside, there was a large living space without partitions, a central fireplace, no chimney, and no windows. Two-story houses of wealthier citizens had a living room upstairs, accessible by a stone staircase, which already had a fireplace. Other utility spaces, along with a well, were enclosed in the yard. The oldest type of building, called „trimy,“ identical to kažuny or bunje on the rest of the Adriatic coast, are small, low stone houses with a circular footprint, built in the open field with dry-stone construction. These were popular among the ancient Illyrians and served as shelters and tool storage. They continued to be built until the modern era.

Hvar je najdulji otok u Hrvatskoj. Njegova površina iznosi 299,66 km2, a obalna crta je duga 269,2 km. Prema američkom časopisu The Traveller spada među deset najljepših turističkih područja na svijetu (sucuraj-hvar.com). Na otoku živi oko 11.500 stanovnika. Hvar se odlikuje ugodnom sredozemnom klimom, blagim zimama, toplim ljetima i obiljem sunčevog svjetla. Najviša zabilježena temperatura bila je 37 °C, zabilježena 1935. godine (island-hvar.info). Otok je poznat od antike po svojoj važnoj strateškoj i pomorskoj poziciji, kulturnim i prirodnim znamenitostima. Na njemu se nalaze lavandina polja, stari maslinici i vinogradi u jedinstvenoj harmoniji čovjeka i prirode (hvarinfo.com). U doba posljednjeg ledenog doba razina Jadranskog mora bila je za 96,4 metra niža nego danas. Hvar je tada bio izložen ekstremnim olujama i vjetru s kopna, što je oblikovalo izgled otoka. Sjeverna obala na zapadnom dijelu iznimno je razuđena, često je tražena od strane jahtara. U prošlosti su znatan dio otoka pokrivali borovi (Pinus halepensis, P. nigra dalmatica). Hvar nema površinske vodene tokove (ihvar.cz). Hvar se ističe visokom količinom sunčevog svjetla (ihvar.cz). Među najtraženije plaže ubrajaju se one na Paklenim otocima, na otoku Šćedro i zapadno od Zavale. Pakleni otoci, poluotok Kabal, uvala Tatinja, otokčići Zečevo, uvala Zala Luka popularna su odredišta roniocima. U posljednjim godinama izgrađene su biciklističke staze, neke od njih vode makadamskim cestama i pružaju priliku vidjeti i udaljenije dijelove otoka (ihvar.cz).

Nalazi prapovijesnog čovjeka iz pećina datiraju iz razdoblja 3500. – 2500. pr. Kr. (ihvar.cz). Tijekom prvog tisućljeća pr. Kr. na otoku su živjeli Iliri (ihvar.cz). Iliri su gradili utvrđena naselja – gradine (ihvar.cz). U godinama 385. – 384. pr. Kr. Grci su se naselili na mjestu Starog Grada i osnovali Pharos. Upavo iz ovog grčkog imena kasnije je izveden naziv otoka Hvar (ihvar.cz). U 3. stoljeću pr. Kr. pojavljuje se i naziv Piteyeia (Wikipedia.sk). Rimljani su tada pokazivali interes za to područje. Ilir Demetrije (Demetrije Hvaranin ili Demetrije Farski) bio je saveznik ilirske kraljice Teute, koja je bila pobunjenički neprijatelj Rima. Demetrije je uspio u trećoj trećini 3. stoljeća pr. Kr. zavladati područjem od današnje sjeverne Dalmacije do današnjeg Drača u Albaniji. Rimljani su ipak porazili Demetrija i Teutu. U drugoj polovici 1. stoljeća pr. Kr. Rimljani su bili gospodari cijelog Jadranskog mora (ihvar.cz). Za rimskog vladavine javlja se naziv otoka Pharia i Fara (Wikipedia.sk). Tijekom prijelaza iz 5. u 6. stoljeće Hvar su prijetili Ostrogoti. U 7. stoljeću na Hvar su došli Slaveni (ihvar.cz). Tada se u nazivu otoka Fara promijenilo f u staroslavensko hv – Hvar. Rimski naseljenici koristili su ime Quarra, kasnije i Lesina, Liesena (Wikipedia.sk). Kasnije je otok bio pod vlašću Bizantskog Carstva. U 11. stoljeću Hvar postaje dio hrvatskog kraljevstva. Od 11. do 19. stoljeća otok se nazivao Lesna, Lisna, Lessna. Godine 1278. Hvar je odlučio biti saveznik Mletačke Republike, što mu je trajnije uspjelo od 1420. godine. Taj status trajao je do kraja 18. stoljeća, kada je Mletačka Republika nestala. U tom razdoblju porasla je ekonomska i strateška važnost otoka. U godinama 1813. – 1918. Hvar je bio pod vlašću Austrije. Nakon 1918. godine otok je tri godine okupirala Italija, ali od 1921. godine postao je otok u sastavu Kraljevine Srba, Hrvata i Slovenaca, kasnije Jugoslavije. Od 1992. godine dio je Republike Hrvatske (ihvar.cz).

Hvar se ističe izrazito sredozemnom autohtonom vegetacijom. Pinus dalmatica raste na najvišem planinskom grebenu Hvara. Osim toga, nalazi se samo na najvišim područjima otoka Brača i sličnim mjestima otoka Korčule. Endemi otoka uključuju Tamarix dalmatica, Centaurea ragusina, Rubus dalmatinus, Iris dalmatica. Na otoku uspijeva i opuntia Opuncia barbarica, Agave altissima, A. ingens, Rosmarinus officinalis, Lavandula vera, Salvia officinalis, Pithosporum tobira, Myrtus communis, Ceratonica siliqua, Quercus ilex, Arbutus unedo (ihvar.cz). Osim lavande, na Hvaru se beru i kamilica, komorač, timijan. Razvijeno je i pčelarstvo koje ima rimsku tradiciju. Oko 130 pčelara ima oko 3000 košnica (ihvar.cz). Na Hvaru se, primjerice, u naseljima Humac, Malo Grablje, Velo Grablje, sačuvala značajna starinska autohtona arhitektura. kuće bile su uglavnom prizemne, krovovi i oluci bili su također od kamena. Unutrašnjost je bila velika stambena prostorija bez pregrada, s ognjištem u sredini, bez dimnjaka i prozora. Katnice kuća bogatijih građana imale su stambeni prostor na katu, do kojeg se dolazilo kamenim stepeništem. Taj prostor već je imao dimnjak. Ostali gospodarski prostori zajedno s bunarom bili su ograđeni na dvorištu. Najstariji tip gradnje, međutim, su takozvane trimy – iste kao kažuni ili bunje na drugim jadranskim obalama. To su male niske kamene kuće kružnog tlocrta, izgrađene usred polja od kamenih blokova suhozida. Vrlo su popularne bile male trimy kod starih Ilira, koje su koristile kao skloništa i spremišta za alat. Služile su istoj svrsi sve do novog doba (ihvar.cz).

Niektoré príspevky

 

Krajina, Slovensko, Orava, TOP, Fotografie

Orava – nádherný kraj na severe Slovenska

skala
Hits: 4875

Na Orave leží najsevernejší bod Slovenska – Babia hora. sa delí na Hornú a Dolnú Oravu. Regionálnym, historických a kultúrnym centrom Oravy je Dolný Kubín (wikipedia.sk). Názvy Oravy: Arwa, Aryva, Arawa, Oravia, Aravia. Samotný názov sa prvotne vzťahoval na rieku. Andrej Kavuljak uvádza, že pôvod slova môže byť galského pôvodu, znamenať bystrý tok, vodu, ale môže byť aj germánskeho pôvodu a vychádzať z názvu limby. Ako Arwa sa pomenovanie objavuje prvý krát v listine z roku 1267. Osídľovanie regiónu začalo už v dobe kamennej. Na lužickom pohrebisku v Oravskom Podzámku sa našiel dioritický klin z obdobia eneolitu. Osídlenie v strednej a mladšej dobe železnej je doložené z Dolného Kubína, Medzihradného, Tupej , Ostrej skaly, Veličnej, Oravského Podzámku, Ostražice, Istebného, Medzibrodia a ďalších. sa usadili na Orave na prelome 8. a 9. storočia v oblasti Trniny nad Dolným Kubínom, v Istebnom – v Hrádku, v Oravskom Podzámku, na Ostrej skale nad Vyšným Kubínom. Orava bol kráľovským majetkom, ktorý podliehal Zvolenskému komitátu ako Oravský dištrikt. Samostatná Oravská stolica sa vyprofilovala koncom 14. storočia. Osídľovanie začalo pozdĺž vodných tokov a obchodných ciest, vznikali na základe domáceho zvykového práva, nemeckého práva, valašského práva a práva kopaničiarskeho. V 18. storočí vznikli už len dve osady: Oravská Lesná a Beňadovo. Obyvatelia Oravy sa zaoberali prevažne poľnohospodárstvom, chovom dobytka a oviec. Z remesiel regionálny rámec presiahlo výroba plátna, spracovanie kameňa a dreva. Protihabsburské povstania znamenali pre Oravu skazu. Nešťastím bol prechod -litovských vojsk, ktoré tiahli z Poľska smerom do Viedne do boja proti Turkom. Následkom toho ľahlo popolom 27 oravských dedín. Oravský komposesorát aj po roku 1868 predstavoval jediný väčší podnik, v ktorom beztak naďalej prevládala agrárna malovýroba. Oravu postihlo masové vysťahovalectvo, predovšetkým do . V roku 1918 sa -Uhorsko rozpadlo, časť Hornej Oravy, 12 obcí, sa stalo od roku 1920 súčasťou Poľska. Začiatkom 2. svetovej znova obsadilo odstúpené Poľsku v roku 1920. Po roku 1945 bola vybudovaná Oravská priehrada, vznikli priemyselné podniky (Floreková, Chmelík). Poľská Orava – Čierna Orava je región na juhu Poľska s rozlohou 389 km2. Zo severu a východu je ohraničená bývalou uhorsko-poľskou (haličskou) hranicou (Wikipedia).

Orava is a region in the north of Slovakia, east of the High Tatras. In German, it is , in Latin Scepusium, in Hungarian Szepes, and in Polish Spisz. The ruling families of the Orava region were the Zápoľskýs, Turzovci, and Csákyovci. It is a region that is attractive for tourism and culture. It offers several national parks: the Tatra National Park to the northwest, as well as the , Slovak Paradise, and Low Tatras. Cities like Levoča, Kežmarok, and locations such as Spišské Podhradie, Spiš Castle, and Spišská Sobota are significant. Ski resorts like Krompachy – Plejsy and Ždiar – Bachledova Dolina are popular. The Slovak Paradise has the second-longest cave in Slovakia, the 18.5 km long Stratená Cave. Additionally, the region is known for the Dobšinská Ice Cave and Psie diery cave. Karst canyons such as Suchá Belá and Veľký Sokol are considered the most beautiful in Slovakia.

Spiš is a region that has not always belonged to Slovakia. In the 11th century, Spiš was occupied by Hungary from the south and Poland from the north. Until 1802, there existed the Province X of Spiš miners (Parvus comitatus – Sedes superior), which enjoyed privileges. From 1726, Betlanovce became the center of the province. The miners were landowners. King Sigismund Luxembourg gave 24 Spiš towns, 13 of them as a Polish pledge, which lasted for 360 years. Some of these towns were Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, , and Podolínec. The pledge was only for economic benefit. It was not until the second half of the 18th century that Maria Theresa militarily ended the pledge. In 1614, the Lutheran Synod, also known as the Spiš Synod, took place in Spiš, discussing Protestant organization. After the formation of Czechoslovakia in 1918, Poland had territorial claims on Spiš beyond the Poprad River. Polish soldiers were defeated on December 8, 1918, near Kežmarok. In June 1919, there was another Polish occupation. These disputes, also in Upper Orava, were relatively intense until 1925. They flared up again in October 1938 and May 1945. Since the 12th century, German colonists came here, and from the 14th century, higher elevations were settled by Rusyns and Ukrainians, bringing a different religion. The village of Huncovce was a hunger center for Jews. Since the 15th century, Roma people have also lived in the region. In the north of Spiš, as well as in Orava and in Polish Spiš and Orava, there is a Goral minority, formed due to three migration waves. The Polish government considered them Poles in 1918. After 1945, almost all Germans were expelled from the region. The village of Chmeľnica near Stará Ľubovňa is ethnically German. If you have any specific questions or if there’s anything else you’d like to know, feel free to ask!

Orava to region na północy Słowacji, na wschód od Wysokich Tatr. Po niemiecku to Spiš, po łacinie Scepusium, po węgiersku Szepes, a po słowacku Orava. Władające rodzinami regionu były Zápoľskí, Turzovci i Csákyovci. Jest to region atrakcyjny turystycznie i kulturowo. Oferuje kilka parków narodowych: Tatrzanski Park Narodowy na północnym zachodzie, a także Pieniny, Słowacki Raj i Niżne . Miasta takie jak Levoča, Kežmarok oraz lokalizacje jak Spišské Podhradie, Zamek Spiš i Spišská Sobota są znaczące. Popularne są ośrodki narciarskie takie jak Krompachy – Plejsy i Ždiar – Bachledova Dolina. Słowacki Raj posiada drugą pod względem długości jaskinię na Słowacji – Jaskinia Stratená o długości 18,5 km. Dodatkowo, region znany jest z Jaskini Lodu Dobšinská i jaskini Psie diery. Kanyony krasowe, takie jak Suchá Belá i Veľký Sokol, uważane są za najpiękniejsze na Słowacji.

Spiš to region, który nie zawsze należał do Słowacji. W XI wieku Spiš był okupowany od południa przez Węgry, a od północy przez Polskę. Do 1802 roku istniała Provincia X górników spiskich (Parvus comitatus – Sedes superior), która korzystała z przywilejów. Od 1726 roku Betlanovce stało się centrum prowincji. Górnicy byli właścicielami ziem. Król Zygmunt Luksemburski dał 24 miasta Spiš, 13 z nich jako polską zastawę, która trwała 360 lat. Niektóre z tych miast to Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa i Podolínec. Zastawa dotyczyła tylko korzyści ekonomicznych. Dopiero w drugiej połowie XVIII wieku Maria Teresa zakończyła ją militarnie. W 1614 roku odbył się Synod Luterański, zwany również Synodem Spiš, omawiający organizację protestancką. Po utworzeniu Czechosłowacji w 1918 roku Polska miała roszczenia terytorialne do Spišu po rzece Poprad. Polskie oddziały zostały pokonane 8 grudnia 1918 roku w pobliżu Kežmarku. W czerwcu 1919 roku doszło do kolejnej okupacji przez Polskę. Spory te, także w Górnej Orawie, były stosunkowo intensywne do 1925 roku. Wznowiono je w październiku 1938 roku i maju 1945 roku. Od XII wieku przybywali tu niemieccy osadnicy, a od XIV wieku wyższe tereny zasiedlali Rusini i Ukraińcy, wprowadzając inny sposób wyznawania. Wioska Huncovce była ośrodkiem głodu dla Żydów. Od XV wieku w regionie żyją również Romowie. Na północy Spišu, podobnie jak na Orawie i w polskim Spišu i Orawie, istnieje mniejszość Górali, utworzona w wyniku trzech fal migracyjnych. Polskie władze uważały ich za Polaków w 1918 roku. Po 1945 roku niemal wszyscy Niemcy zostali wypędzeni z regionu. Wioską o niemieckim pochodzeniu jest Chmeľnica koło Starej Ľubovni. Jeśli masz konkretne pytania lub chcesz dowiedzieć się czegoś więcej, śmiało pytaj!

Niektoré príspevky

,