2005, 2006, 2007, 2008, 2009, 2010, 2011, 2012, 2014, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Piešťany – pokojné kúpeľné mesto na Považí

skala
Hits: 63871

Pieš­ťa­ny sú krás­ne mes­to, pre­dov­šet­kým pre­to, lebo tu sa dá vní­mať pokoj. V Pieš­ťa­noch sa ľudia nepo­náh­ľa­jú. Vlád­ne tu poho­da, pri­čom mes­to žije kul­túr­ne, je cel­kom pek­ne upra­ve­né. Par­ky zabe­ra­jú roz­siah­lu plo­chu, v mes­te vlád­ne turis­tic­ký ruch. Mes­to leží 162 met­rov nad morom, GPS 48°35‘03“ zeme­pis­nej šír­ky a 17°50‘01“ zeme­pis­nej dĺž­ky. Roz­lo­ha mes­ta je 44,201 km2. Sto­py osíd­le­nia oko­lia pochá­dza­jú už zo štvr­to­hor­né­ho ple­is­to­cé­nu. Kamen­né nástro­je člo­ve­ka nean­der­tál­ske­ho typu boli obja­ve­né v neďa­le­kej obci Ban­ka a v jas­ky­ni Čer­to­va pec. V posled­nej dobe ľado­vej sa ku neza­mŕ­za­jú­cim pra­me­ňom sťa­ho­val lovec mamu­tov. Pra­me­ne vyhľa­dá­va­li oby­va­te­lia nesko­rej i mlad­šej doby kamen­nej, no naj­mä z doby bron­zo­vej. V oko­lí sú sto­py po ľuďoch maďa­rov­skej kul­tú­ry, vys­trie­da­nej ľuď­mi mohy­lo­vej a čačian­skej kul­tú­ry. V mlad­šej dobe želez­nej, asi v 4. sto­ro­čí pred Kris­tom, pri­chá­dza­jú Kel­ti. V prvom až štvr­tom sto­ro­čí tu bolo osíd­le­nie ger­mán­sky­mi Kvád­mi. V pia­tom až šies­tom sto­ro­čí do oblas­ti pri­chá­dza­jú prvé slo­van­ské kme­ne. Časy Veľ­kej Mora­vy z 9. sto­ro­čia pri­po­mí­na veľ­mož­ský dvo­rec v blíz­kom Duco­vom. V rokoch 1299, 1301 – 1321 boli Pieš­ťa­ny súčasť pan­stva Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho. Pieš­ťa­ny boli aj krá­ľov­ským majet­kom a súčas­ťou hrad­né­ho pan­stva Tema­tín. V roku 1348 daro­val kráľ Ľudo­vít I. hrad a pan­stvo Tema­tín magis­tro­vi Miku­lá­šo­vi Kon­to­vi. Po vymre­tí toh­to rodu ich od krá­ľa Ľudo­ví­ta II. zís­kal Ale­xej Thur­zo (Wiki­pé­dia).

V minu­los­ti boli Pieš­ťa­ny spo­me­nu­té v his­tó­rii ako Pes­sen, Pest­hy­en (Mod​ro​va​.eu​.sk). Názov Pieš­ťa­ny je odvo­de­ný od pies­či­té­ho cha­rak­te­ru pod­lo­žia napla­ve­nín Váhu. His­to­ric­ké náz­vy Pieš­ťan: 1113 – Pes­can, 1299 – Pek­chen, 1348 – Posse­en, 1357 – Pechen, 1429 – Pes­tien, Pes­ty­en, 1435 – Pes­ty­én, 1436 – Pest­hy­en, 1442 – Piest­hen, 1546 – Pes­tien, 1552 – Pes­ti­ien, 1564 – Pyš­ten, 1588 – Pes­tien, 1642 – Pis­tin, 1689 – Pös­té­ny, 1709 – Pus­tin, 1742 – Pus­te­ny, 1745 – Pöst­he­ni­mu, Piest­han, Pisch­tan, 1747- Piss­te­ny, 1774 – Püs­tin, Piessc­ža­ny, Tep­licz, Tep­lic­ze, 1786 – Pűsch­tin, Pie­ča­ny, 1787 – Tep­licz, 1808 – Pös­té­ny, Püs­té­ny, Pjess­ča­ny, Pěss­ťa­ny, 1863 – 1907 – Pös­ty­én, 1913 – Pös­ty­é­ny, do 1918 – Pis­ty­an, Pis­ty­án, Pies­ty­an, Píš­ťa­ny, Pyst­jan, Pys­ty­an, Pys­ty­án, 1920 – Pieš­ťa­ny. Maďar­sky sú Pieš­ťa­ny Pös­ty­én, nemec­ky Pis­ty­an, poľ­sky Piesc­za­ny. Prvá písom­ná zmien­ka pochá­dza z roku 1113 zo Zobor­skej lis­ti­ny vyda­nej uhor­ským krá­ľom Kolo­ma­nom I.. His­tó­ria mes­ta je úzko spä­tá s roz­vo­jom kúpeľ­níc­tva v 16. sto­ro­čí. Prvý pod­rob­ný opis pra­me­ňov pochá­dza od pre­fek­ta Šariš­ské­ho hra­du a krá­ľov­ské­ho rad­cu Jura­ja Werh­ne­ra z roku 1545. Neskor­šie opi­sy pochá­dza­jú od leká­ra rakús­kych cisá­rov Johan­na Cra­ta de Craf­he­i­ma z roku 1571, od osob­né­ho leká­ra pápe­ža Six­ta V. Andrea Bac­ciu­sa Elpi­dia­nu­sa z roku 1588, od nemec­ké­ho ces­to­va­te­ľa Mar­ti­na Zeil­le­ra z roku 1632 a naj­sláv­nej­ší opis pochá­dza od Ada­ma Tra­ja­na v bás­ni Salu­ber­ri­mae Pis­ti­nien­ses Ther­mae z roku 1642 (Wiki­pe­dia).  V roku 1598 bolo v Pieš­ťa­noch 144 domov (obec​lu​ka​.sk). 

V roku 1642 dosta­li Pieš­ťa­ny mest­ské výsa­dy a jar­moč­né prá­vo a vyví­ja­li sa ako zeme­pan­ské mes­teč­ko. V 18. sto­ro­čí vzni­ká oko­lo pra­me­ňov kúpeľ­ná osa­da Tep­li­ce. V jej cen­tre stál uby­to­va­cí hos­ti­nec a pan­ský dom pre šľach­tu. Osa­da sa postup­ne spo­ji­la s obcou Pieš­ťa­ny a dnes tvo­rí his­to­ric­ké cen­trum. V roku 1720 daro­val panov­ník Karol VI. pan­stvo Hlo­ho­vec (Pieš­ťa­ny pat­ri­li pod Hlo­ho­vec) Jáno­vi Leopol­do­vi Erdödy­mu, kto­rým pat­ri­lo mes­to až do roku 1848 a kúpe­le do roku 1940. V roku 1802 nav­ští­vil Pieš­ťa­ny Ludwig van Beet­ho­ven. Kata­stro­fic­ké roz­me­ry mala na Pieš­ťa­ny povo­deň 26.8.1813, kedy boli poško­de­né všet­ky budo­vy (Med­ny­an­ský A., 1971) (Wiki­pé­dia).

Pieš­ťa­ny, rov­na­ko ako mno­ho iných miest západ­nej Euró­py, ale aj Slo­ven­ska, zaží­va­jú pokles sta­vu oby­va­teľ­stva. Dnes žije v Pieš­ťa­noch menej ako 30 000 oby­va­te­ľov. V roku 1731 tu pod­ľa dostup­ných pra­me­ňov žilo 1 488 ľudí (Wiki­pé­dia), v roku 1910 – 7 379, v roku 1945 – 14 519, v roku 1970 – 22 963, v roku 1980 – 30 731 (Drob­ný D., Micha­lec P., Bača R., Hovor­ka J., 1993), v roku 1991 – 33 176 (Mest­ská a obec­ná šta­tis­ti­ka, Úda­je ku 31.12.1991). Neďa­le­ko od cen­tra mes­ta, na okra­ji par­ku sa nachá­dza Dom ume­nia, v kto­rej čas­to hos­ťu­jú rôz­ne diva­del­né a taneč­né súbo­ry, koná sa tu množ­stvo výstav, sála sa pou­ží­va ako kino apod.. Inou, pomer­ne zná­mou je Malá scé­na Mest­ské­ho kul­túr­ne­ho stre­dis­ka – medzi Pieš­ťan­ca­mi zná­me ako “Kras­ko”. V Pieš­ťa­noch je zastú­pe­né vyso­ké škols­tvo Inšti­tú­tom fyzi­ote­ra­pie, bal­neo­ló­gie a reha­bi­li­tá­ce Uni­ver­zi­ty svä­té­ho Cyri­la a Meto­da v Trna­ve. Gym­ná­zia sú tu dve: Pier­ra de Cou­ber­ti­na a svä­té­ho Micha­la Archan­je­la. Zná­ma je Hote­lo­vá aka­dé­mia Ľudo­ví­ta Win­te­ra. Na úze­mí mes­ta pôso­bia tri múzeá. Hlav­ná budo­va Bal­neo­lo­gic­ké­ho múzea je situ­ova­ná do budo­vy Kúpeľ­nej dvo­ra­ny. Pod jeho sprá­vu pat­rí pamät­ná izba Iva­na Kras­ku na náb­re­ží Váhu medzi Kolo­nád­nym a Kra­jin­ským mos­tom, Vila dokto­ra Lis­ku a asi 6 km vzdia­le­né hra­dis­ko Kos­to­lec. Vojen­ské his­to­ric­ké múze­um je v are­áli letic­ka a bohu­žiaľ sprí­stup­ne­ná je iba časť expo­ná­tov a otvo­re­né je iba sezón­ne (Wiki­pé­dia). Vete­ran Car Club Pieš­ťa­ny má svo­je múze­um situ­ova­né v neďa­le­kých Mora­va­noch. Význam­ný­mi pod­nik­mi v minu­los­ti bola Tes­la Pieš­ťa­ny, dnes naj­mä ON Semi­con­duc­tor (Wiki­pé­dia). Chi­ra­na Pieš­ťa­ny vyrá­ba­la zdra­vot­níc­ke zaria­de­nia a dnes sa vlast­ne rozdro­bi­la na množ­stvo men­ších firiem. Význam­ným pra­co­vis­kom aj dnes v oblas­ti met­ro­ló­gie, skú­šob­níc­tva, nor­ma­li­zá­cie a cer­ti­fi­ká­cie je Tech­nic­ký skú­šob­ný ústav Pieš­ťa­ny, š. p. – TSÚ (Wiki­pé­dia).

V Pieš­ťa­noch sa od roku 1955 koná Pieš­ťan­ský hudob­ný fes­ti­val. Od roku 1999 Pieš­ťan­ské orga­no­vé dni. Pra­vi­del­ne začiat­kom leta sa koná Otvo­re­nie kúpeľ­nej sezó­ny. Obno­ve­ná bola aj tra­dí­cia Sochy pieš­ťan­ských par­kov, od roku 2006 sa pra­vi­del­ne usku­toč­ňu­je fil­mo­vý fes­ti­val Cine­ma­tik. Ďal­ší­mi fil­mo­vý­mi fes­ti­val­mi sú Kine­a­ma, Astro­film a Euro­tour. V lete už tra­dič­ne sa koná Truck Coun­try, Coun­try Lode­ni­ca. Súťaž v aran­žo­va­ní kve­tov Vic­to­ria Regia, kto­rej vrcho­lom je ale­go­ric­ký sprie­vod, sa koná kon­com leta a je ukon­če­ním let­nej kúpeľ­nej sezó­ny. Na letis­ku sa konal v nedáv­nej minu­los­ti hudob­ný fes­ti­val Hodok­vas. Túto šta­fe­tu pre­vzal fes­ti­val Gra­pe. Od roku 2010 vznik­la tra­dí­cia Carat Tuning Pár­ty, od 2011 fes­ti­val elek­tro­nic­kej hud­by BeeF­ree. Koná­va­li sa tú aj Národ­né letec­ké dni, kto­ré boli od roku 2011 pre­su­nu­té do Slia­ču (Wiki­pé­dia). Od roku 1959 infor­mu­je o mes­te Revue Pieš­ťa­ny, kto­rý bol kedy­si mesač­ní­kom, dnes vychá­dza štvť­roč­ne. Týž­den­ník Pieš­ťan­ský týž­deň vychá­dza od roku 1991 a s ním ma via­že aj osob­ná skú­se­nosť, keď­že som ho cca od jeho tre­tie­ho vyda­nia pre­dá­val ako kol­por­tér do roku 1995. Od kon­ca roku 2010 sa Pieš­ťa­ny pýšia vlast­nou roz­hla­so­vou sta­ni­cou Rádio Pieš­ťa­ny, kto­rá vysie­la ma 90.2 MHz (Wiki­pé­dia).

Z Pieš­ťan pochá­dza herec Marián Geiš­berg, zná­ma mode­rá­tor­ka Ale­na Heri­ba­no­vá, kano­is­ta Sla­vo­mír Kňa­zo­vic­ký, kaja­kár Róbert Erban, kaja­kár­ka Mar­ce­la Erba­no­vá, plav­ky­ňa Mar­ti­na Morav­co­vá, hoke­jis­ti Bran­ko Radi­vo­je­vič a Michel Mik­lík, fut­ba­lis­ta Filip Hološ­ko, tenis­tki Mag­da­lé­na Rybá­ri­ko­vá a Domi­ni­ka Cibul­ko­vá. V minu­los­ti tu pôso­bi­li mno­hí umel­ci: Miloš Bazov­ský, Zolo Palu­gay, Gej­za Vámoš, Ivan Kras­ko, Jozef Dodo Šošo­ka (Wiki­pé­dia), her­ci Juraj Sle­zá­ček, Marián Vaj­da, hudob­ník Pat­rik Vrbov­ský (Ryt­mus), tenis­ti Lukáš Lac­ko, horo­lo­zec Vla­di­mír Plu­lík. Pôso­bi­li tu bás­nik, pro­zaik Ivan Kras­ko, dra­ma­tik a spi­so­va­teľ Ivan Sto­do­la, maliar Mar­tin Ben­ka, Alojz Kli­mo, spi­so­va­teľ a maliar Jan­ko Ale­xy, sochár Valér Vav­ro, dže­zo­vý hudob­ník Jozef Dodo Šošoka.

Lite­ra­tú­ra

  • Drob­ný Dušan, Micha­lec Peter, Bača Róbert, Hovor­ka Ján, 1993: Pieš­ťa­ny tro­chu inak, PMDD, Pieš­ťa­ny, ISBN 80−966992−0−2
  • Med­ny­an­ský Alojz, 1971: Maleb­ná ces­ta dolu Váhom, Tat­ran, Bra­ti­sla­va, p. 57, 188

Odka­zy

Rie­ka Váh Rym­ple­ro­va važi­na – Medzi kúpa­lis­kom Sĺňa­va a Rat­nov­skou záto­kou sa nachá­dza tzv. Rym­ple­ro­va važi­na. Pred viac ako sto rok­mi to bol are­ál mäk­ké­ho lúhu s pre­vlá­da­jú­cou vŕbou bie­lou – Salix alba, topo­ľom čier­nym – Popu­lus nig­ra, topo­ľom bie­lym – Popu­lus alba a topo­ľom sivým – Popu­lus x canes­cens. Ras­tú tu črem­chy, hloh, baza, kro­vi­té vŕby. Na bre­hoch poto­ka ras­tie kosa­tec žltý – Iris pse­uda­co­rus. Naj­mä v minu­los­ti to bola oblasť cho­vu hydi­ny a pase­nia dobyt­ka (Fran­ti­šek Bača – Pieš­ťan­ský týž­deň). Sĺňa­va bola vybu­do­va­ná v rokoch 1956 – 1959 (ŠOP SR). Sĺňa­va - vod­ná nádrž Sĺňa­va vznik­la zahra­de­ním rie­ky Váh. Pri pre­chádz­kach na náb­re­ží Váhu mož­no zazrieť naj­roz­lič­nej­šie dru­hy vod­né­ho vtác­tva. Pozor­nosť vzbu­dzu­jú pre­dov­šet­kým majes­tát­ne labu­te hrbo­zo­bé. Naj­rad­šej sa zhro­maž­ďu­jú spo­lu s čaj­ka­mi sme­ji­vý­mi a kači­ca­mi divý­mi pod Kolo­ná­do­vým mos­tom, kde ich už tra­dič­ne pri­kr­mu­jú nie­len deti, ale i mno­hí náv­štev­ní­ci Pieš­ťan. Naj­mä v zim­ných mesia­coch sa k labu­tiam pri­pá­ja­jú aj kači­ce divé, lys­ky čier­ne. Údo­lím Váhu sa tiah­ne dôle­ži­tá mig­rač­ná ces­ta vtá­kov. Vod­nú nádrž Sĺňa­va, využí­va­jú ope­ren­ci pri jar­nom a jesen­nom ťahu ako odpo­čin­ko­vú sta­ni­cu na svo­jich ďale­kých ces­tách. Nie­kto­ré dru­hy čajok a kačíc zo sever­nej Euró­py, hlav­ne z Pobal­tia a Rus­ka, na Sĺňa­ve i zimu­jú. Vďa­ka priaz­ni­vým mik­ro­kli­ma­tic­kým pod­mien­kam, kto­ré súvi­sia s ter­mál­ny­mi pra­meň­mi, urči­té úse­ky vod­ných plôch neza­mŕ­za­jú ani v sil­ných mra­zoch. Pre­to pat­rí Sĺňa­va medzi naj­výz­nam­nej­šie zimo­vis­ká vod­né­ho vtác­tva v SR. Na Vtá­čom ostro­ve upro­stred Sĺňa­vy kaž­do­roč­ne vyhniez­di nie­koľ­ko tisíc párov čajok sme­ji­vých. K zau­jí­ma­vos­tiam pat­rí, že prá­ve tu zahniez­di­la prvý­krát na Slo­ven­sku aj veľ­ká čaj­ka bie­lo­hla­vá a čaj­ka sivá. Naj­väč­šiu pozor­nosť si však zaslu­hu­je hniezd­na koló­nia rybá­ra rieč­ne­ho. Ten­to štíh­ly vzduš­ný akro­bat je zara­de­ný do Čer­ve­nej kni­hy ohro­ze­ných dru­hov a pre­to vyža­du­je prí­snu ochra­nu. Na Sĺňa­ve pre­bie­ha inten­zív­ny orni­to­lo­gic­ký výskum. Dlho­roč­né výsku­my pre­uká­za­li význam a dôle­ži­tosť tej­to loka­li­ty pre vod­né a pri vode žijú­ce vtác­tvo. Pre­to bola Sĺňa­va v roku 1980 zara­de­ná do sie­te chrá­ne­ných úze­mí. V súčas­nos­ti má šta­tút chrá­ne­né­ho are­álu a jeho roz­lo­ha je 430 hek­tá­rov (Kor­nel Duffek).

Cen­trum Kur­sa­lon – reštau­rá­cia, pries­tor pre kona­nie spo­lo­čen­ských a kul­túr­nych podu­ja­tí. Pod­ľa Tibo­ra Urbán­ka (Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4) Kur­sa­lon bola prvá repre­zen­ta­tív­na budo­va posta­ve­ná Ľudo­ví­tom Win­te­rom v roku 1894 (pies​ta​ny​.sk). Kur­sa­lon je mlad­ší názov celé­ho objek­tu, v kto­rom je od roku 1928 múze­um, a kto­rý nesie názov Kúpeľ­ná dvo­ra­na (ies​ta​ny​.sk). Kapl­n­ka Bož­ské­ho srd­ca Ježi­šov­ho – sa nachá­dza pred Kolo­nád­nym mos­tom. Je to novo­go­tic­ká stav­ba posta­ve­ná v roku 1897 (pies​ta​ny​.sk). Vic­to­ria Regia – Hotel Vic­to­ria Regia je na začiat­ku Win­te­ro­vej uli­ce, opro­ti hote­lu Lipa. Ide o pôvod­ne kla­si­cis­tic­kú vilu Türöky­ho z 19. sto­ro­čia, pre­sta­va­nú na roman­tic­kú (pies​ta​ny​.sk). Evan­je­lic­ký kos­tol (Win­te­ro­va 1) – je jed­no­lo­ďo­vý gotic­ký chrám posta­ve­ný v roku 1905 (pies​ta​ny​.sk). Sta­rá leká­reň na Win­te­ro­vej uli­ci má boha­tú seces­nú výzdo­bu na hlav­nej fasá­de. Na ulič­nej fasá­de je posled­ný skri­ňo­vý seces­ný výklad s pôvod­ný­mi rekla­ma­mi lekár­ne (pies​ta​ny​.sk). Ria­di­teľ­stvo kúpe­ľov na Win­te­ro­vej 29 je naj­star­šou funkč­nou budo­vou v mes­te (pies​ta​ny​.sk). Vojen­ský kúpeľ­ný ústav na Tep­lic­kej 81 vybu­do­va­li v roku 1863. Od prvo­po­čiat­ku slú­žil uby­to­va­niu a stra­vo­va­niu kúpeľ­ných pacien­tov z radov prí­sluš­ní­kov armá­dy (pies​ta​ny​.sk). Zele­ný strom na Win­te­ro­vej uli­ci bol za dobu svo­jej exis­ten­cie rezi­den­ci­ou nájom­cu a ria­di­te­ľa kúpe­ľov, hote­lom a nako­niec sa stal lie­čeb­ným domom (pies​ta​ny​.sk). Lie­čeb­ný dom Slo­van bol pôvod­ne funkč­ný hotel Grand Hotel Roy­al, posta­ve­ný v roku 1906. Veľ­ko­le­po zdo­be­ná sála slú­ži­la ako kon­cert­né audi­tó­rium, uspo­ra­dú­va­li sa v nej medzi­ná­rod­né kon­fe­ren­cie a iné význam­né podu­ja­tia. Od roku 1986 je objekt uzat­vo­re­ný (pies​ta​ny​.sk). Slo­van bol pýchou Pieš­ťan, dnes bohu­žiaľ je jeho han­bou. Chát­ra čoraz viac, všet­ky sna­hy čokoľ­vek s kedy­si krás­nym hote­lom, zly­ha­li. Bojím sa toho, že celý objekt bude asa­no­va­ný. Hotel Lipa bol posta­ve­ný v roku 1912 (pies​ta​ny​.sk). V 90-​tych rokov 20. sto­ro­čia Lipu pos­ti­hol požiar a odvte­dy je zničená.

Mos­ty Kolo­nád­ny most – spá­ja cen­trum mes­ta s kúpeľ­ným ostro­vom. Bol posta­ve­ný v roku 1933 (Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4). Nápis na ňom “Salu­ber­ri­mae Pis­ti­nien­ses Ther­mae” pochá­dza z roku 1642 a zna­me­ná “Uzdra­vu­jú­ce pieš­ťan­ské kúpe­le” (Pieš­ťan­ské infor­mač­né cen­trum). Bar­lo­la­mač – die­lo Rober­ta Küh­ma­y­era sa nachá­dza začiat­ku Kolo­nád­ne­ho mos­ta, je sym­bo­lom Pieš­ťan. Pod­ľa pra­me­ňa, Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4, kres­liar Artur Hey­er naski­co­val Ľudo­ví­to­vi Win­te­ro­vi obraz “Láma­ča bar­lí”, kto­rý dal Ľudo­vít paten­to­vať. Neskôr, v roku 1930 dal bar­lo­la­ma­ča zveč­niť do bron­zu (Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4). Kra­jin­ský most – na mies­te, kde je teraz Kra­jin­ský most, bol pred­tým sta­rý dre­ve­ný most Erdödy­ov­cov. V roku 1932 Ľudo­vít Win­ter posta­vil efekt­ný most, kto­rý umož­nil posta­viť prí­jaz­do­vú ces­tu ku Ther­mii (Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4).Vešadlové roz­pä­tie oblú­ka je 52 met­rov. Nos­ná kon­štruk­cia je zlo­že­ná z dvoch hor­ných upnu­tých oblú­kov. Pre­to sa tomu­to mos­tu čas­to hovo­rí aj oblú­ko­vý. V tej dobe pat­ril k najod­váž­nej­ším most­ným kon­štruk­ciám u nás. V roku 1932 bola na mos­te pamät­ná tabu­ľa s nápi­som: “Most prvé­ho pre­zi­den­ta Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky T. G. Masa­ry­ka pome­no­va­ný Slo­ven­skou kra­ji­nou na pamäť jeho 80. naro­de­nín (1850 – 1930).” Nemci cez dru­hú sve­to­vú voj­nu, keď Pieš­ťa­ny opúš­ťa­li v noci z 3. na 4. aprí­la 1945, most poško­di­li. Soviet­ska armá­da hneď 5. aprí­la zača­la most opra­vo­vať a čosko­ro ho aj opra­vi­la a dopl­ni­la o sta­vid­lo na sta­bi­li­zá­ciu hla­di­ny Obto­ko­vé­ho rame­na (More­to­vá D., 2012, Revue Pieš­ťa­ny, Nr. 1 , p. 26 – 28).

Uli­ce Úze­mie dneš­né­ho Flo­re­átu bola do roku 1918 zápla­vo­vým úze­mím, plný vege­tá­cie. Vte­dy ho Ľudo­vít Win­ter kúpil od gró­fa Vilia­ma Erdödy­ho. Nazval ho Flo­re­át (z latin­či­ny – nech rozk­vi­tá) (Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4). Na cin­to­rí­ne na Bra­ti­slav­skej ces­te sa nachá­dza Pamät­ník obe­tí holo­kaus­tu. Na Šte­fá­ni­ko­vej uli­ci sa nachá­dza Pra­nier – pies­kov­co­vý stĺp han­by vytvo­re­ný oko­lo roku 1830. Čel­nú stra­nu pra­nie­ra zdo­bí nápis: “Newo­lám žád­ne­ho, prí­mam kaž­dé­ho”. Ku stĺpu pri­pú­ta­va­li delik­ven­ta za nohy a oko­lo pása oko­va­mi (pies​ta​ny​.sk).

Budo­vy Sta­rý kláš­tor je na Det­vian­skej uli­ci č. 9. Pred­sta­vu­je pozos­tat­ky naj­star­šej muro­va­nej sak­rál­nej budo­vy na úze­mí dneš­né­ho mes­ta. Pochá­dza zo 14. sto­ro­čia. Na plo­che lode chrá­mo­vej stav­by sa nachá­dza­jú zvyš­ky zákla­dov star­šej budo­vy, zrej­me román­skej kamen­nej stav­by. Naj­star­šie tu náj­de­né min­ce pochá­dza­jú z čias vlá­dy uhor­ské­ho krá­ľa Kolo­ma­na I. (1095 – 1116). O Sta­rom kláš­to­re sa uva­žo­va­lo ako o kláš­to­re tem­plá­rov, avšak ide iba o legen­du (Kru­pa V., Klčo M., 2004: Sta­rý kláš­tor v Pieš­ťa­noch, arche­olo­gic­ký výskum loka­li­ty v rokoch 1991 – 1994, Zbor­ník Pamiat­ky Trna­vy a trnav­ské­ho kra­ja, č. 7, Trna­va). Dnes zosta­li z kláš­to­ra už len ruiny. Ružo­vý mlyn – Ružo­vý mlyn dal posta­viť v roku 1917 Ľudo­vít Win­ter ako výkrm­ňu oší­pa­ných (Urbá­nek T., 2008, Pieš­ťan­ský týž­deň, Nr. 38, p. 4). Dnes už je žltý, odke­dy ho dali opra­viť ;-). Dom ume­nia je prvá mimob­ra­ti­slav­ská stav­ba divad­la po 2. sve­to­vej voj­ne, rea­li­zo­va­ná v rokoch 1974 – 1979 (pies​ta​ny​.sk).

Pieš­ťa­ny a Váh

Cen­trum

Ostat­né

Use Facebook to Comment on this Post

2009, Časová línia, Hont, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské mestá

Banská Štiavnica – salamandrové mesto zo zoznamu UNESCO

skala
Hits: 8275

Úze­mie mes­ta bolo osíd­le­né Kel­ta­mi už v 3 – 2 sto­ro­čí pred n.l., kto­rí tu ťaži­li zla­to. Naj­star­šia písom­ná zmien­ka o mes­te j z roku 1156, spo­mí­na sa ako ter­ra banen­sium – zem baní­kov. V 13. sto­ro­čí do Ban­skej Štiav­ni­ce priš­li osad­ní­ci z Tirol­ska a Sas­ka (wiki​pe​dia​.sk). Domi­nan­tou Tro­j­ič­né­ho námes­tia je moro­vý stĺp, kto­rý bol posta­ve­ný na znak vďa­ky za ústup moro­vej epi­dé­mie v rokoch 1710 – 1711. Pôvod­ný jed­no­du­chý bol neskôr v roku 1759 – 1764 pre­sta­va­ný pod­ľa návrhu sochá­ra Dioný­za Sta­net­ti­ho. Na pod­stav­ci sú roz­miest­ne­né plas­ti­ky šies­tich svät­cov, ochran­cov pred morom a pat­ró­nov baní­kov: sv. Sebas­tian, sv. Fran­ti­šek Xaver­ský, sv. Bar­bo­ra, sv. Rochus, sv. Kata­rí­na, sv. Jozef (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Ban­ská Štiav­ni­ca je jed­no z naj­star­ších miest Uhor­ské­ho krá­ľov­stva (Buj­no­vá et all, 2003). Mes­to z geolo­gic­ké­ho hľa­dis­ka leží v kal­de­re stra­to­vul­ká­nu. Úze­mie dneš­né­ho mes­ta bolo osíd­le­né už v pra­ve­ku, o čo sa nepo­chyb­ne zaslú­ži­li nále­zy dra­hých kovov, naj­mä zla­ta a strieb­ra. Mes­to sa vyvi­nu­lo z osa­dy v údo­lí poto­ka Štiav­ni­ca. Dru­há osa­da bola na sva­hu Glan­zen­berg – dnes je to Sta­ré mes­to. Už v 30-​tych rokoch 13. sto­ro­čia exis­to­val far­ský kos­tol Pan­ny Márie (Sta­rý zámok) a domi­ni­kán­sky kos­tol svä­té­ho Miku­lá­ša (dneš­ný far­ský kos­tol Nane­bov­za­tia Pan­ny Márie). V rokoch 1237 – 38 zís­ka­la Ban­ská Štiav­ni­ca mest­ské výsa­dy. Zís­ka­la význam­né posta­ve­nie naj­mä v pro­duk­cii strieb­ra v Euró­pe. A pop­red­né mies­to v hos­po­dár­skom živo­te Uhor­ska (Buj­no­vá et all, 2003). Na námes­tí sa nachá­dza nesko­ro­go­tic­ký evan­je­lic­ký Kos­tol svä­tej Kata­rí­ny (Slo­ven­ský kos­tol). Bol posta­ve­ný v rokoch 1488 – 1491 (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Slo­ven­ský kos­tol z dôvo­du, lebo sa tu káza­lo slo­ven­ským baní­kov v ich jazy­ku (Buj­no­vá et all, 2003).

V roku 1776 bola ku kos­to­lu pri­sta­va­ná kapl­n­ka svä­té­ho Jána Nepo­muc­ké­ho. Pod kos­to­lom sa nachá­dza kryp­ta, do kto­rej pocho­vá­va­li rich­tá­rov a význam­ných meš­ťa­nov (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Od 16. sto­ro­čia nasle­do­va­la tak­mer 150 roč­ná turec­ká hroz­ba. Mes­to vybu­do­va­lo dvo­jo­kru­ho­vý obran­ný sys­tém s brá­na­mi, vydr­žia­va­lo si voj­sko. Tur­ci sa do mes­ta nedos­ta­li. Avšak mes­to to stá­lo nemá­lo pros­tried­kov a baní­ci sa ocit­li v zlom sociál­nom posta­ve­ní, čo malo za násle­dok pro­tes­ty až povs­ta­nie v rokoch 1525 – 1526. Neskôr sa situ­ácia sta­bi­li­zo­va­la a nastal zla­tý vek ban­ské­ho pod­ni­ka­nia a mes­ta (Buj­no­vá et all, 2003). Ťaž­ba zla­ta a strieb­ra dosiah­la naj­vyš­šie hod­no­ty v roku 1690 – 605 kg zla­ta, 29000 kg strieb­ra (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). 

V 18. sto­ro­čí je Ban­ská Štiav­ni­ca tre­tím naj­väč­ším mes­tom v Uhor­sku (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V roku 1735 tu zalo­žil Samu­el Miko­ví­ny jedi­neč­nú ško­lu na príp­ra­vu ban­ských odbor­ní­kov. V baro­ko­vom duchu sa pre­sta­vo­va­li chrá­my aj meš­tian­ske domy, v rokoch 1744 – 1751 pri­bud­la nová domi­nan­ta – Kal­vá­ria. V polo­vi­ci 18. sto­ro­čia bola stre­do­slo­ven­ská ban­ská oblasť cen­trom naj­vys­pe­lej­šej baníc­kej a hut­níc­kej tech­ni­ky v Euró­pe. Utvo­ri­li sa tu ide­ál­ne pod­mien­ky na pôso­be­nie odbor­né­ho škols­tva zame­ra­né­ho na tech­nic­ké vedy súvi­sia­ce s tými­to odvet­via­mi. Výsled­kom bola prvá vyso­ká ško­la tech­nic­ké­ho cha­rak­te­ru na sve­te, Ban­ská aka­dé­mia vznik­la v roku 1763 (Buj­no­vá et all, 2003). Tri budo­vy sú dnes v hor­nej Bota­nic­kej záh­ra­de (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Neskôr sa k nej pri­da­lo aj les­níc­ke zame­ra­nie – v roku 1824 sa zlú­či­la s dovte­dy samos­tat­ným Les­níc­kym inšti­tú­tom a sta­la sa Ban­skou a les­níc­kou aka­dé­mi­ou. Ško­la pri­ťa­ho­va­la invenč­ných tech­ni­kou a ved­cov (Buj­no­vá et all, 2003). 

V roku 1796 bol dokon­če­ný kla­si­cis­tic­ký evan­je­lic­ký kos­tol. Na štiav­nic­kých ško­lách pôso­bi­li a štu­do­va­li význam­né osob­nos­ti slo­ven­ských dejín. Pod­ľa počtu oby­va­te­ľov bola Ban­ská Štiav­ni­ca začiat­kom 80-​tych rokov 18. sto­ro­čia dru­hým naj­väč­ším mes­tom na Slo­ven­sku a tre­tím v Uhor­sku. V 19. a 20 sto­ro­čí zača­lo byť baníc­tvo stra­to­vým pod­ni­ka­ním. Kles­li ceny kovov, nasta­li nepo­koj­né časy revo­lú­cií a vojen. Útra­py 1. sve­to­vej voj­ny sa bytost­ne dot­kli Ban­skej Štiav­ni­ce. Kom­pli­ko­va­né začle­ňo­va­nie do novej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky, už aj tak dra­ma­tic­ké vply­vom mno­ho­ná­rod­nost­nej štruk­tú­ry oby­va­teľ­stva mes­ta, skom­pli­ko­val prí­chod Maďar­skej čer­ve­nej armá­dy v júni 1919. Nová štát­na a verej­ná sprá­va sa zača­la utvá­rať až po zása­hu čes­ko­slo­ven­ské­ho voj­ska. Počas krí­zy v 30-​tych rokoch 20. sto­ro­čia sa uva­žo­va­lo o zasta­ve­ní ban­skej výro­by, čo sa defi­ni­tív­ne sta­lo začiat­kom 90-​tych rokov 20. sto­ro­čia, kedy sa ťaž­ba v pod­sta­te zasta­vi­la. Stá­roč­ná baníc­ka tra­dí­cia sa uzav­re­la (Buj­no­vá et all, 2003). Po spo­lo­čen­ských zme­nách v roku 1989 sa vystup­ňo­va­lo úsi­lie o ucho­va­nie a zhod­no­te­nie kul­túr­ne­ho dedič­stva mes­ta. V roku 1993 zapí­sa­li Ban­skú Štiav­ni­cu na Zoznam sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. V posled­nom obdo­bí život v mes­te zís­kal nové impul­zy vďa­ka roz­ma­ni­tým kul­túr­nym a spo­lo­čen­ským akti­vi­tám. Vrá­ti­lo sa sem vyso­ké škols­tvo, roz­ví­ja sa ces­tov­ný ruch, miest­ny prie­my­sel. Mes­to postup­ne nad­vä­zu­je na svo­ju his­to­ric­kú tra­dí­ciu (Buj­no­vá et all, 2003). Snáď si bude­me viac vážiť svo­ju minu­losť a poznať ju. Potom si iste bude­me viac vážiť aj seba v prí­tom­nos­ti. A to je naša budúc­nosť, dob­rá budúc­nosť. Jeden z pre­ja­vov uve­do­me­nia – Sala­man­dro­vé sláv­nos­ti. Sta­rý zámok pre­šiel boha­tou archi­tek­to­nic­kou aj funkč­nou pre­do­hrou, než sa stal Sta­rým zám­kom. V 13. sto­ro­čí kos­tol Pan­ny Márie a cin­to­rín (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). V 40-​tych rokoch 15. sto­ro­čia bol kos­tol veľ­mi ťaž­ko poško­de­ní pri zeme­tra­se­ní a aj pri úto­ku odpor­cov krá­ľa Ladi­sla­va Pohrob­ka (Buj­no­vá et all, 2003).

Neskôr pri­bu­dol múr až “vzni­kol” gotic­ký halo­vý chrám. Pokra­čo­va­lo to pro­ti­tu­rec­kou pev­nos­ťou až do dneš­nej podo­by s baro­ko­vou hrad­nou vežou (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Je naj­lep­šie zacho­va­ný mest­ský hrad na Slo­ven­sku. Spá­ja sa aj s úpl­ný­mi začiat­ka­mi múzej­níc­tva v Ban­skej Štiav­ni­ci. Na kon­ci 19. sto­ro­čia tu na pod­net rich­tá­ra Goldb­run­ne­ra zača­li zhro­maž­ďo­vať expo­ná­ty, vďa­ka čomu už v roku 1900 tu moh­li otvo­riť prvé ban­skoš­tiav­nic­ké múze­um. Dnes je z toho Slo­ven­ské ban­ské múze­um. Veľ­kú záslu­hu na jeho vybu­do­va­ní mal prvý kus­tód Voj­tech Baker. V lete Sta­rý zámok oží­va množ­stvom kul­túr­nych podu­ja­tí. Kona­jú sa tu kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia. Mimo­riad­ny záu­jem je o tra­dič­ný Fes­ti­val kum­štu, reme­siel a zába­vy (Buj­no­vá et all, 2003). Nový zámok (Panen­ský zámok) ma tiež svo­ju zau­jí­ma­vú his­tó­riu. V rám­ci opev­ňo­va­nia mes­ta pro­ti Tur­kom posta­vi­li v rokoch 1564 – 1571 na vrcho­le kop­ca v blíz­kos­ti ces­ty na Vind­šach­tu mohut­nú hra­no­lo­vi­tú pev­nosť (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Nový zámok sto­jí na vrchu Frau­en­berg. Slú­ži­la ako vojen­ská pozo­ro­va­teľ­ňa, bola súčas­ťou sie­te var­to­viek. Posky­to­va­la vizu­ál­ny kon­takt s pozo­ro­va­teľ­ňou na Sit­ne a moh­la tak pri­jí­mať sig­ná­ly o pohy­be turec­kých voj­sk od Kru­pi­ny a Levíc (Buj­no­vá et all, 2003).

Arche­olo­gic­ké nále­zy a Glan­zen­ber­gu doka­zu­jú. že baníc­tvo sa tu roz­ví­ja­lo už v obdo­bí kelt­ské­ho osíd­le­nia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Kam­mer­hof – Komor­ský dvor pat­rí medzi naj­väč­šie sta­veb­né cel­ky v mes­te. Po záni­ku hra­du a opev­ne­né­ho kom­ple­xu na Glan­zen­ber­gu v polo­vi­ci 15. sto­ro­čia, bol síd­lom krá­ľov­skej ban­skej komo­ry a od polo­vi­ce 16. sto­ro­čia, hlav­ných komor­ských gró­fov, kto­rí spra­vo­va­li bane, huty, min­cov­ne, lesy a odbor­né škols­tvo v celej stre­do­slo­ven­skej ban­skej oblas­ti. Okrem iné­ho sa tu čis­ti­la ruda, odlu­čo­va­lo zla­to od strieb­ra a vybe­ra­la urbu­ra – daň z vyťa­že­nej rudy (Buj­no­vá et all, 2003). Nachá­dza sa rov­no­men­nej uli­ci medzi uli­ca­mi Far­ská a Kato­va, resp. Dol­ná a Andre­ja Kme­ťa. Pred prie­če­lím je socha Andre­ja Kme­ťa (Buj­no­vá et all, 2003). Na povrch Glan­zen­ber­gu – vrchu Sta­ré mes­to vychá­dza boha­tá rud­ná žila Špi­tá­ler. Nemec­ké pome­no­va­nie zna­me­ná Lesk­lý vrch. Na mies­te povr­cho­vej ťaž­by sa týčia odha­le­né kamen­né ste­ny, zacho­va­li sa vyra­ze­né štôl­ne, komí­ny, pozos­tat­ky zaria­de­nia na určo­va­nie kva­li­ty rudy, hut­níc­ka pec so zvyš­ka­mi tros­ky, odva­lo­vý mate­riál, baníc­ke nástro­je. Naj­vyš­šiu časť vrchu zabe­ra­lo opev­ne­né síd­lo, kde sa vybe­ra­la urbu­ra a uskla­dňo­va­la vyťa­že­ná ruda (Buj­no­vá et all, 2003). Klo­pač­ka je baro­ko­vá vežo­vi­tá stav­ba z roku 1681. Klo­pa­ním na dre­ve­nú dosku s veže zvo­lá­va­li baní­kov do prá­ce. V prí­zem­nej a pod­zem­nej čas­ti bolo väze­nie (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Klo­pa­nie sa ozý­va­lo aj pri svia­toč­ných prí­le­ži­tos­tiach, baníc­kych pora­dách, poh­re­boch a požia­roch (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Ban­ské múze­um v prí­ro­de (baníc­ky skan­zen) ponú­ka mož­nosť od roku 1974 sfá­rať do vyše 400 roč­nej bane. Súčas­ťou expo­zí­cie je pre­hliad­ka šach­ty Ondrej. Pod­zem­ná pre­hliad­ko­vá tra­sa s nástroj­mi, zaria­de­nia­mi je dlhá 1.5 km a vedie sta­rý­mi ban­ský­mi chod­ba­mi zo 17. – 19. sto­ro­čia. Vyko­ná­va sa v pláš­ťoch a pril­bách s vlast­ným zdro­jom svet­la. Na povr­chu sú ban­ské loko­mo­tí­vy, ťaž­né zaria­de­nia. Neďa­le­ko skan­ze­nu je expo­zí­cia uhoľ­né­ho baníc­tva, budo­va býva­lej Pra­chár­ne a ban­ská píla a vod­ná nádrž Klin­ger (Buj­no­vá et all, 2003). Ban­ský vodo­hos­po­dár­sky sys­tém je uni­kát­ny sys­tém taj­chov vybu­do­va­ný prá­ve kvô­li ban­skej čin­nos­ti. Ban­ská čin­nosť je mimo­riad­ne nároč­ná na spot­re­bu vody. Jej nedos­ta­tok bol v 17. sto­ro­čí jed­nou z prí­čin hro­zia­ce­ho záni­ku baníc­tva. Bolo veľ­mi ťaž­ké odčer­pá­vať spod­nú vodu z baní. Na dru­hej stra­ne sa vďa­ka vode vyťa­že­ná ruda upra­vo­va­la. V 18. sto­ro­čí vznik­lo odváž­ne tech­nic­ké rie­še­nie – nie­koľ­ko desia­tok vod­ných nádr­ží pre­hra­de­ných hlineno-​kamennými hrá­dza­mi – taj­chov (z nemec­ké­ho Teich – ryb­ník), kto­ré boli har­mo­nic­ky včle­ne­né do kra­ji­ny. Voda do nich pri­te­ka­la uni­kát­nym sys­té­mom ban­ských jar­kov a štôl­ňa­mi z vyš­ších oblas­tí Štiav­nic­kých vrchov. Také­to rie­še­nie sa usku­toč­ni­lo vďa­ka domá­cim odbor­ní­kom, pre­dov­šet­kým vďa­ka Samu­e­lo­vi Miko­ví­ny­mu a Mate­jo­vi Kor­ne­lo­vi Hel­lo­vi. Neskôr, kvô­li nástu­pu par­nej a naj­mä elek­tric­kej ener­gie a útl­mu baníc­tva sa pôvod­né posla­nie taj­chov vytrá­ca­lo (Buj­no­vá et all, 2003).

Naj­hl­b­šou nádr­žou v ban­skoš­tiav­nic­ké­ho oko­lia bola Rozg­rund z 18. sto­ro­čia. Táto hrá­dza svo­jim sklo­nom na vzduš­nej stra­ne pred­sta­vo­va­la tech­nic­ký uni­kát – bola najod­váž­nej­šou stav­bou na sve­te do polo­vi­ce 19. sto­ro­čia. Uni­kát­ne sú aj sys­té­my pri­vá­dza­cích a odvo­dňo­va­cích jar­kov, sys­tém vzá­jom­ných pre­po­je­ní, výstup­ných štôl­ní a zaria­de­ní. Rich­ňav­ské nádr­že majú naj­dl­h­ší sys­tém vod­ných jar­kov. Cel­ko­vý objem nádr­ží, posta­ve­ných od 16. Sto­ro­čia, bol oko­lo 7 mili­ó­nov m3, dĺž­ka zber­ných jar­kov 72 km a náhon­ných jar­kov 57 km. Naj­väč­šou mie­rou sa ban­skoš­tiav­nic­ké baníc­tvo zapí­sa­lo do his­tó­rie dedič­ný­mi štôl­ňa­mi odvo­dňo­va­cí­mi ban­ský­mi die­la­mi. V boha­tých oblas­tiach samos­pá­dom odvá­dza­li ban­ské vody na povrch. Úpl­ným uni­ká­tom bola dedič­ná štôl­ňa cisá­ra Joze­fa II., dnes nazý­va­ná Voz­nic­ká štôl­ňa, vybu­do­va­ná v rokoch 1782 – 1878, kto­rá v čase ukon­če­nia svo­jou dĺž­kou 16 538,5 m pred­sta­vo­va­la naj­dl­h­šie pod­zem­né ban­ské die­lo na sve­te. Odvá­dza ban­ské vody do rie­ky Hron ešte aj v súčas­nos­ti. Naj­star­šou štôl­ňou je Bie­be­ro­va dedič­ná štôl­ňa, kto­rá sa zača­la raziť naj­ne­skôr od 14. sto­ro­čia (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Na hrá­dzach sú dre­ve­né búd­ky, v kto­rých sú zaria­de­nia na ovlá­da­nie výpus­tu vody z nádr­že. Od nepa­mä­ti sa im hovo­rí “mních”. Pod­ľa poves­ti, pod­ľa kto­rej keď sta­va­li naj­star­šiu hrá­dzu, boli veľ­ké oba­vy, či hrá­dza nepo­vo­lí. Hrá­dza napo­kon čias­toč­ne povo­li­la, ale nepo­da­ri­lo sa nájsť chy­bu. Sta­vi­teľ Daru­mi­ni navrhol, že do hrá­dze tre­ba zako­pať živé­ho člo­ve­ka. A tým sa stal mních Fran­ti­šek, kto­rý si chcel odpy­kať svo­je hrie­chy (Soňa Luži­no­vá). Pod­ľa poves­ti o jaš­te­rič­kách raz sa vraj jed­né­mu pas­tie­ro­vi na úbo­čí dneš­né­ho Sta­ré­ho mes­ta čosi zablyš­ťa­lo a vši­mol si dve jaš­te­ri­ce – jed­nej sa les­kol chr­bát zla­tým, dru­hej strie­bor­ným pra­chom. Skry­li sa mu pod ska­lou, za kto­rým našiel hru­du zla­ta. Prá­ve pre­to sa jaš­te­rič­ky dosta­li aj do star­šej podo­by erbu mes­ta. Pre­to krá­ča pas­tier v sala­man­dro­vom sprie­vo­de s jaš­te­rič­kou na kaž­do­roč­ných sláv­nos­tiach (Buj­no­vá et all, 2003). Naj­star­ší­mi baník­mi v Štiav­nic­kých vrchoch boli Kel­ti z kme­ňa Kotí­nov. Hľa­da­li tu v rokoch 200 až 0 pred n.l. ušľach­ti­lé kovy a zo strieb­ra razi­li min­ce (Pavel Bal­žan­ka, Jozef Gindl, 2003).

Ručič­ky štiav­nic­kých hodín sú nasa­de­né opač­ne. Veľ­ká uka­zu­je hodi­ny, malá minú­ty. Domy sú v Ban­skej Štiav­ni­ci roz­lo­že­né vo veľ­mi čle­ni­tom teré­ne. Pre­to sa môže stať, že z chod­ní­ka vstú­pi­me do domu naj­skôr na prvé, či dru­hé poscho­die a až potom sa po scho­doch dosta­ne­me na prí­ze­mie. Napr. do niž­šie­ho pod­la­žia zadnej čas­ti Obe­raig­ne­rov­ho domu na Námes­tí svä­tej Tro­j­i­ce sa dosta­ne­me cez prvé poscho­die vcho­dom zo Sta­ro­zá­moc­kej uli­ce. V Štiav­ni­ci po mos­te tiek­la voda. V minu­los­ti totiž na ces­tou do Ban­ské­ho Stu­den­ca v Kysi­hýb­li vybu­do­va­li akva­dukt, kto­rým voda tiek­la do Ban­skej Štiav­ni­ci (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk). Dnes Ban­ská Štiav­ni­ca slú­ži sve­to­vej kul­túr­nej verej­nos­ti ako učeb­ni­ca archi­tek­tú­ry, deje­pi­su a eko­ló­gie. Náv­štev­ní­ci mes­ta a oko­lia môžu pria­mo v teré­ne štu­do­vať vývoj sta­veb­ných slo­hov a viac ako tisíc­roč­ný vplyv usad­lí­kov na kra­ji­nu. Ban­skoš­tiav­nic­ké múzeá a archí­vy scho­vá­va­jú jedi­neč­né mate­riál­ne dokla­dy o his­tó­rii mes­ta a jeho význa­me pre sve­to­vú civi­li­zá­ciu. V štiav­nic­kých hlbi­nách zosta­li len neko­neč­né kilo­met­re štôl­ní (uni​za​.sk). 

Ďal­šie osob­nos­ti Ban­skej Štiav­ni­ce: spi­so­va­teľ, dra­ma­tik Anton Hykisch, arche­ológ, geológ a his­to­rik Andrej Kmeť, kar­to­graf Samu­el Miko­ví­ni, fyzik, mate­ma­tik Chris­tian Johann Dopp­ler, bás­nik Andrej Slád­ko­vič, hereč­ky Mag­da Vášá­ry­o­vá a Emí­lia Vášá­ry­o­vá (wiki​pe​dia​.sk).

Odka­zy:

Pano­rá­my

Use Facebook to Comment on this Post

2010, Časová línia, Európske mestá, Hory, Hory, Jazerá, Jazerá, Krajina, Mestá, Mestá, Rakúske mestá, Rakúsko, Zahraničie

Zell am See

skala
Hits: 2339

Zell am See sa nachá­dza neďa­le­ko Salz­bur­gu. Ozna­ču­je sa tak­to jaze­ro, celá oblasť, okres a kúpeľ­né mes­to. Nachá­dza sa tu množ­stvo per­fekt­ne udr­žia­va­ných zjaz­do­viek, rekre­ač­né stre­dis­ká, turis­tic­ké a cyk­lo­tu­ris­tic­ké ces­ty, špor­to­vé haly apod. Celé­mu okre­su Zell am See sa hovo­rí aj Pinz­gau (zel​lam​see​.cz). Cez Zell am See vedie Tau­ern­ská cyk­lo­tra­sa, kto­rá je 325 km dlhá z mes­ta Krimml do Salz­bur­gu. Vedie po asfal­to­vých ces­tách s mini­mál­nym pre­vý­še­ním. Neďa­le­ko sa nachá­dza Kap­run a jeho ties­ňa­va Sieg­mung Thun Klamm, ľado­vec Kitzs­te­in­horn, vrch Hund­ste­in, vyhliad­ka Kai­ser Franz Josef Höhe kto­rý je vo výš­ke 2369 met­rov nad morom, s kto­rej vid­no naj­väč­ší rakús­ky ľado­vec Pas­ter­ze a naj­vyš­ší vrch Grossg­lock­ner. V šir­šom oko­lí od jaze­ra sú Krimml­ské vodo­pá­dy, voda z nich padá z výš­ky tak­mer 400 met­rov v troch kas­ká­dach. Pat­ria medzi naj­väč­šie v Euró­pe (Milan Zajíc). Pôvod­ná a naj­star­šia lanov­ka Sch­mit­ten­höhe­bahn bola posta­ve­ná v roku 1927 ako prvá v Salz­bur­sku a pia­ta v Rakús­ku. V Kap­ru­ne vzdia­le­nom 7 km od Zell am See sa nachá­dza dru­hý naj­väč­ší kúpeľ­ný kom­plex v Rakús­ku, s množ­stvom bazé­nov, a širo­kou ponu­kou vod­né­ho sve­ta (Jan Hocek).

Odka­zy:

Use Facebook to Comment on this Post