vysťahovalectvo

2011-2015, 2012, 2015, Časová línia, Krajina, Orava, Slovenská krajina, TOP

Orava – nádherný kraj na severe Slovenska

22/09/202007/03/2024 skala

Na Orave leží najsevernejší bod Slovenska – Babia hora. Orava sa delí na Hornú a Dolnú Oravu. Regionálnym, historických a kultúrnym centrom Oravy je Dolný Kubín (wikipedia.sk). Názvy Oravy: Arwa, Aryva, Arawa, Oravia, Aravia. Samotný názov sa prvotne vzťahoval na rieku. Andrej Kavuljak uvádza, že pôvod slova môže byť galského pôvodu, znamenať bystrý tok, vodu, ale môže byť aj germánskeho pôvodu a vychádzať z názvu limby. Ako Arwa sa pomenovanie objavuje prvý krát v listine z roku 1267. Osídľovanie regiónu začalo už v dobe kamennej. Na lužickom pohrebisku v Oravskom Podzámku sa našiel dioritický klin z obdobia eneolitu. Osídlenie v strednej a mladšej dobe železnej je doložené z Dolného Kubína, Medzihradného, Tupej skaly, Ostrej skaly, Veličnej, Oravského Podzámku, Ostražice, Istebného, Medzibrodia a ďalších. Slovania sa usadili na Orave na prelome 8. a 9. storočia v oblasti Trniny nad Dolným Kubínom, v Istebnom – v Hrádku, v Oravskom Podzámku, na Ostrej skale nad Vyšným Kubínom. Orava bol kráľovským majetkom, ktorý podliehal Zvolenskému komitátu ako Oravský dištrikt. Samostatná Oravská stolica sa vyprofilovala koncom 14. storočia. Osídľovanie začalo pozdĺž vodných tokov a obchodných ciest, osady vznikali na základe domáceho zvykového práva, nemeckého práva, valašského práva a práva kopaničiarskeho. V 18. storočí vznikli už len dve osady: Oravská Lesná a Beňadovo. Obyvatelia Oravy sa zaoberali prevažne poľnohospodárstvom, chovom dobytka a oviec. Z remesiel regionálny rámec presiahlo výroba plátna, spracovanie kameňa a dreva. Protihabsburské povstania znamenali pre Oravu skazu. Nešťastím bol prechod poľsko-litovských vojsk, ktoré tiahli z Poľska smerom do Viedne do boja proti Turkom. Následkom toho ľahlo popolom 27 oravských dedín. Oravský komposesorát aj po roku 1868 predstavoval jediný väčší podnik, v ktorom beztak naďalej prevládala agrárna malovýroba. Oravu postihlo masové vysťahovalectvo, predovšetkým do USA. V roku 1918 sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo, časť Hornej Oravy, 12 obcí, sa stalo od roku 1920 súčasťou Poľska. Začiatkom 2. svetovej vojny Slovensko znova obsadilo obce odstúpené Poľsku v roku 1920. Po roku 1945 bola vybudovaná Oravská priehrada, vznikli priemyselné podniky (Floreková, Chmelík). Poľská Orava – Čierna Orava je región na juhu Poľska s rozlohou 389 km². Zo severu a východu je ohraničená bývalou uhorsko-poľskou (haličskou) hranicou (Wikipedia).

Orava is a region in the north of Slovakia, east of the High Tatras. In German, it is Spiš, in Latin Scepusium, in Hungarian Szepes, and in Polish Spisz. The ruling families of the Orava region were the Zápoľskýs, Turzovci, and Csákyovci. It is a region that is attractive for tourism and culture. It offers several national parks: the Tatra National Park to the northwest, as well as the Pieniny, Slovak Paradise, and Low Tatras. Cities like Levoča, Kežmarok, and locations such as Spišské Podhradie, Spiš Castle, and Spišská Sobota are significant. Ski resorts like Krompachy – Plejsy and Ždiar – Bachledova Dolina are popular. The Slovak Paradise has the second-longest cave in Slovakia, the 18.5 km long Stratená Cave. Additionally, the region is known for the Dobšinská Ice Cave and Psie diery cave. Karst canyons such as Suchá Belá and Veľký Sokol are considered the most beautiful in Slovakia.

Spiš is a region that has not always belonged to Slovakia. In the 11^th century, Spiš was occupied by Hungary from the south and Poland from the north. Until 1802, there existed the Province X of Spiš miners (Parvus comitatus – Sedes superior), which enjoyed privileges. From 1726, Betlanovce became the center of the province. The miners were landowners. King Sigismund Luxembourg gave 24 Spiš towns, 13 of them as a Polish pledge, which lasted for 360 years. Some of these towns were Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa, and Podolínec. The pledge was only for economic benefit. It was not until the second half of the 18^th century that Maria Theresa militarily ended the pledge. In 1614, the Lutheran Synod, also known as the Spiš Synod, took place in Spiš, discussing Protestant organization. After the formation of Czechoslovakia in 1918, Poland had territorial claims on Spiš beyond the Poprad River. Polish soldiers were defeated on December 8, 1918, near Kežmarok. In June 1919, there was another Polish occupation. These disputes, also in Upper Orava, were relatively intense until 1925. They flared up again in October 1938 and May 1945. Since the 12^th century, German colonists came here, and from the 14^th century, higher elevations were settled by Rusyns and Ukrainians, bringing a different religion. The village of Huncovce was a hunger center for Jews. Since the 15^th century, Roma people have also lived in the region. In the north of Spiš, as well as in Orava and in Polish Spiš and Orava, there is a Goral minority, formed due to three migration waves. The Polish government considered them Poles in 1918. After 1945, almost all Germans were expelled from the region. The village of Chmeľnica near Stará Ľubovňa is ethnically German. If you have any specific questions or if there’s anything else you’d like to know, feel free to ask!

Orava to region na północy Słowacji, na wschód od Wysokich Tatr. Po niemiecku to Spiš, po łacinie Scepusium, po węgiersku Szepes, a po słowacku Orava. Władające rodzinami regionu były Zápoľskí, Turzovci i Csákyovci. Jest to region atrakcyjny turystycznie i kulturowo. Oferuje kilka parków narodowych: Tatrzanski Park Narodowy na północnym zachodzie, a także Pieniny, Słowacki Raj i Niżne Tatry. Miasta takie jak Levoča, Kežmarok oraz lokalizacje jak Spišské Podhradie, Zamek Spiš i Spišská Sobota są znaczące. Popularne są ośrodki narciarskie takie jak Krompachy – Plejsy i Ždiar – Bachledova Dolina. Słowacki Raj posiada drugą pod względem długości jaskinię na Słowacji – Jaskinia Stratená o długości 18,5 km. Dodatkowo, region znany jest z Jaskini Lodu Dobšinská i jaskini Psie diery. Kanyony krasowe, takie jak Suchá Belá i Veľký Sokol, uważane są za najpiękniejsze na Słowacji.

Spiš to region, który nie zawsze należał do Słowacji. W XI wieku Spiš był okupowany od południa przez Węgry, a od północy przez Polskę. Do 1802 roku istniała Provincia X górników spiskich (Parvus comitatus – Sedes superior), która korzystała z przywilejów. Od 1726 roku Betlanovce stało się centrum prowincji. Górnicy byli właścicielami ziem. Król Zygmunt Luksemburski dał 24 miasta Spiš, 13 z nich jako polską zastawę, która trwała 360 lat. Niektóre z tych miast to Poprad, Spišská Sobota, Spišská Nová Ves, Spišské Podhradie, Stará Ľubovňa i Podolínec. Zastawa dotyczyła tylko korzyści ekonomicznych. Dopiero w drugiej połowie XVIII wieku Maria Teresa zakończyła ją militarnie. W 1614 roku odbył się Synod Luterański, zwany również Synodem Spiš, omawiający organizację protestancką. Po utworzeniu Czechosłowacji w 1918 roku Polska miała roszczenia terytorialne do Spišu po rzece Poprad. Polskie oddziały zostały pokonane 8 grudnia 1918 roku w pobliżu Kežmarku. W czerwcu 1919 roku doszło do kolejnej okupacji przez Polskę. Spory te, także w Górnej Orawie, były stosunkowo intensywne do 1925 roku. Wznowiono je w październiku 1938 roku i maju 1945 roku. Od XII wieku przybywali tu niemieccy osadnicy, a od XIV wieku wyższe tereny zasiedlali Rusini i Ukraińcy, wprowadzając inny sposób wyznawania. Wioska Huncovce była ośrodkiem głodu dla Żydów. Od XV wieku w regionie żyją również Romowie. Na północy Spišu, podobnie jak na Orawie i w polskim Spišu i Orawie, istnieje mniejszość Górali, utworzona w wyniku trzech fal migracyjnych. Polskie władze uważały ich za Polaków w 1918 roku. Po 1945 roku niemal wszyscy Niemcy zostali wypędzeni z regionu. Wioską o niemieckim pochodzeniu jest Chmeľnica koło Starej Ľubovni. Jeśli masz konkretne pytania lub chcesz dowiedzieć się czegoś więcej, śmiało pytaj!

Niektoré príspevky

Odkazy

Známy drevený gotický kostol. Spod brány (vchodu)

Napravo socha Pavla Országha Hviezdoslava

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2015, Časová línia, Krajina, Neživé, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Spišské, Stavby, Zámky

Markušovce

05/11/201907/03/2024 skala

Markušovce ležia v južnej časti Hornádskej kotline, neďaleko od Spišskej Novej Vsi (História Markušoviec pre budúcnosť obec a zásady ochrany pamiatkovej zóny, Krajský pamiatkový úrad Košice, pracovisko Spišská Nová Ves). Pri sútoku Levočského potoka s Hornádom (markusovce.sk) v nadmorskej výške 435 metrov nad morom (Wikipedia). Markušovce sú súčasťou národného parku Slovenský raj (markusovce.sk). Na rozlohe 18.51 km² tu žije 4546 obyvateľov (Wikipedia). Prvé zmienky o Markušovciach sú zo začiatku 12, storočia. Tatári v roku 1241 Markušovce vyplienili. Osada sa predtým nazývala Svätý Michal, nové meno dostala “Terra Marci” – Zem Markova. Markušovce sa v priebehu stredoveku vyvinuli na významné sídlo. V roku 1527 bol Markušovský hrad zničený. Následne bol obnovovaný a ničený požiarmi. Zachovalo sa aj 10 kaštieľov a kúrií. Opevnený renesančný kaštieľ bol dostavaný v roku 1643. Na hornej terase parku bol vybudovaný letohrádok Dardanely (História Markušoviec pre budúcnosť obec a zásady ochrany pamiatkovej zóny, Krajský pamiatkový úrad Košice, pracovisko Spišská Nová Ves). Historické názvy obce: Villa Marci, Szentmichalur, Mariusdorf, Marcusfalua, Zentmyhal, Markussowcze, Markusfalua. Maďarsky je to Márkusfalu, Markuscsepánfalu, nemecky Marksdorf. V druhej polovici 19. storočia s Markušovcami splynula obec Čepanovce. V roku 1787 tu v 65 domoch žilo 408 obyvateľov. Zapodievali sa okrem poľnohospodárstva práci v lese a v baniach. Neskôr tu fungovala pražiareň železnej rudy. V roku 1892 tu vznikol drevársky závod. V rokoch 1880 – 1890 postihlo Markušovce veľké vysťahovalectvo (markusovce.sk).

Markušovce is situated in the southern part of the Hornád Basin, near Spišská Nová Ves (History of Markušovce for the Future of the Village and Principles of the Preservation of the Monument Zone, Regional Monuments Office Košice, branch Spišská Nová Ves). It is located near the confluence of the Levočský stream with the Hornád River (markusovce.sk), at an altitude of 435 meters above sea level (Wikipedia). Markušovce is part of the Slovak Paradise National Park (markusovce.sk). Covering an area of 18.51 km², the village is home to 4,546 residents (Wikipedia).

The first mentions of Markušovce date back to the early 12^th century. The Tatars plundered Markušovce in 1241. The settlement was previously called Saint Michael, and it received its new name “Terra Marci” – Mark’s Land. Markušovce developed into a significant settlement during the medieval period. In 1527, the Markušovce Castle was destroyed. Subsequently, it was rebuilt and destroyed by fires. Ten mansions and manor houses have been preserved. The fortified Renaissance mansion was completed in 1643. A gazebo called Dardanelles was built on the upper terrace of the park (History of Markušovce for the Future of the Village and Principles of the Preservation of the Monument Zone, Regional Monuments Office Košice, branch Spišská Nová Ves). Historical names of the village include Villa Marci, Szentmichalur, Mariusdorf, Marcusfalua, Zentmyhal, Markussowcze, Markusfalua. In Hungarian, it is Márkusfalu, Markuscsepánfalu, and in German, Marksdorf. In the second half of the 19^th century, the village of Čepanovce merged with Markušovce. In 1787, 408 residents lived in 65 houses. Besides agriculture, they were engaged in forestry and mining. Later, there was an iron ore roasting plant. A lumber mill was established in 1892. In the years 1880 – 1890, Markušovce experienced significant emigration (markusovce.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Zamagurie, Zamagurské

Veľký Lipník – obec na styku Spišskej Magury a Pienin

07/02/201607/03/2024 skala

Obec Veľký Lipník leží na styku Pienin a Spišskej Magury, v doline potoka Lipník a jeho prítoku Šoltysa. Názov obce sa odvodzuje od líp. V obci žije takmer 1000 obyvateľov (velkylipnik.sk). Veľký Lipník osídľovali v druhej polovici 13. storočia Rusíni a Nemci povolaní Bélom IV. na zaľudnenie okrajových oblasti uhorského kráľovstva po tatárskom vpáde – tzv. šoltýska kolonizácia na nemeckom práve. Karol Róbert, uhorský kráľ v rokoch 1308 – 1342 daroval územie Lipnický les – silvam Lypnice v roku 1314 Juliusovi Gorgeyovi – synovi Hanusa zo Spišského Hrhova-Gargowa) a v krátkom čase sa tu rozrástla obec s nasledovnými dobovými názvami: Lupnik, Fellyupnik, Felwpnik, Lyndona, Lyndnou, Lipnik. Počas 15. a 16. storočia prebiehalo dosídľovanie prevažne Rusínmi z pravlasti Halíča, ktorí sa venovali pastierstvu a chovu dobytka – tzv. šoltýska kolonizácia po valašskom práve. Neskôr sa okrem poľnohospodárstva obyvatelia obce začali zaoberať aj remeselníctvom, známe je napr. vandrovné drotárstvo. Na prelome 19. a 20. storočia začalo hromadné vysťahovalectvo obyvateľov obce za prácou do cudziny, hlavne do USA a Kanady. Po skončení 2. svetovej vojny v roku 1945 sa niekoľko rodín z obce vysťahovalo – optovalo na Ukrajinu, niektoré rodiny sa neskôr vrátili späť na Slovensko (velkylipnik.sk).

The village of Veľký Lipník is located at the confluence of the Pieniny and Spišská Magura mountains, in the valley of the Lipník stream and its tributary Šoltysa. The name of the village is derived from lime trees. The village is home to nearly 1000 inhabitants (velkylipnik.sk). In the second half of the 13^th century, Veľký Lipník was settled by Ruthenians and Germans summoned by Béla IV to populate the peripheral areas of the Hungarian Kingdom after the Tatar invasion – the so-called Šoltýs colonization under German law. In 1314, Charles Robert, the Hungarian king from 1308 to 1342, donated the territory of Lipník Forest – silvam Lypnice to Julius Gorgey – the son of Hanus from Spišské Hrhov-Gargow. In a short time, the village grew with the following period names: Lupnik, Fellyupnik, Felwpnik, Lyndona, Lyndnou, Lipnik. During the 15^th and 16^th centuries, resettlement, mainly by Ruthenians from the original homeland of Halych, who were engaged in shepherding and cattle breeding – the so-called Šoltýs colonization under Valachian law, took place. Later, in addition to agriculture, the inhabitants of the village also started engaging in craftsmanship, with itinerant wireworking being well-known, for example. At the turn of the 19^th and 20^th centuries, mass emigration of the village residents for work abroad began, mainly to the USA and Canada. After the end of World War II in 1945, several families from the village emigrated – opted for Ukraine, some families later returned to Slovakia (velkylipnik.sk).

Wieś Veľký Lipník położona jest na styku Pienin i Gór Spišskiej Magury, w dolinie potoku Lipník i jego dopływu Šoltysa. Nazwa wsi pochodzi od lip. W wiosce mieszka prawie 1000 mieszkańców (velkylipnik.sk). W drugiej połowie XIII wieku Veľký Lipník został zasiedlony przez Rusinów i Niemców, sprowadzonych przez Belę IV, w celu zasiedlenia peryferyjnych obszarów królestwa węgierskiego po najazdach Tatarów – tzw. kolonizacja szoltyjska według prawa niemieckiego. W 1314 roku Karol Robert, król węgierski w latach 1308 – 1342, podarował Juliusowi Gorgeyowi – synowi Hanusa ze Spišské Hrhov-Gargowa – obszar Lasu Lipnickiego – silvam Lypnice. W krótkim czasie wieś rozrosła się pod następującymi ówczesnymi nazwami: Lupnik, Fellyupnik, Felwpnik, Lyndona, Lyndnou, Lipnik. W XV i XVI wieku miała miejsce przesiedlania głównie przez Rusinów z ojczystego regionu Halicza, którzy zajmowali się pasterstwem i hodowlą bydła – tzw. kolonizacja szoltyjska według prawa wołoskiego. Później, oprócz rolnictwa, mieszkańcy wioski zaczęli zajmować się również rzemiosłem, znane jest np. wędrowne druciarstwo. Na przełomie XIX i XX wieku rozpoczęła się masowa emigracja mieszkańców wioski za pracą za granicą, głównie do USA i Kanady. Po zakończeniu II wojny światowej w 1945 roku kilka rodzin z wioski emigrowało – zdecydowało się na Ukrainę, niektóre rodziny później wróciły na Słowację (velkylipnik.sk).

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, 2011-2015, 2013, Časová línia, Horehronie, Krajina, Slovenská krajina

Polomka – čarovný svet horehronský

03/11/201302/04/2024 skala

Polomka je najväčšia obec na Horehroní, má takmer 3 000 obyvateľov. Stred obce leží v nadmorskej výške 628 metrov nad morom (polomka.sk). Rozloha obce je 94.02 km². Leží na pravom brehu Hrona, 20 km východne od Brezna. Na južnom úpätí Nízkych Tatier a ich styku s Veporskými vrchmi (Wikipedia). Polomka je charakteristická nárečím, zachovala sa tu tradičná kuchyňa, “hriatô s mädom”, “krompak v kapuste”, “štikaná chamula”, ťahaná “polomská štrúdľa” (polomka.sk). Folklór, miestne tradície mapuje folklórny súbor Brezinky (polomka.sk), ktorý vznikol v roku 1954 . Pýchou polomského kroja je plnou ručnou výšivkou bohato zdobená pokrývka hlavy – kapka (polomka.sk). V Polomke ani v blízkom okolí nie je dostatok pracovných príležitostí. Pri obci sa nachádza lyžiarske stredisko Bučník (polomka.sk).

Podnebie v Polomke je vlhké, vegetačné obdobie je krátke. Pestovali sa tu najmä krmoviny, ovos, jarec, žito, strukoviny, od 19. storočia zemiaky. Ako významná textilná plodina sa pestoval ľan a konope. V 19. storočí nastal rozmach remesiel, povozníctva. Vybudovaná bola píla na vodný pohon. Fungoval vodný mlyn a pivovar. Začiatkom 20. storočia nepriaznivé pomery spôsobili vysťahovalectvo do Austrálie, Francúzska a Ameriky. 12. novembra 1932 je dňom Polomskej vzbury – vzbury proti krutým exekútorom, ktorí pripravili mnohé rodiny o strechu nad hlavou. Polomka patrila počas SNP medzi povstalecké obce. V chate Pod Homôlkou boli partizáni napadnutí jednotkou Edelweis, zajatí a odtransportovaní do koncentračného tábora Mauthausen, kde boli popravení. Polomka bola oslobodená rumunskými a sovietskymi vojakmi 30. januára 1945. Po vojne sa postavilo mnoho rodinných domov, bytov aj verejných inštitúcií. V roku 1976 bol vybudovaný Drevokombinát (polomka.sk).

Koncom 13. storočia na Horehroní vznikali prvé banícke osady. Z rôznych historických prameňov je možné sa domnievať, že Polomka vznikla už začiatkom 14. storočia, písomné doklady však neboli nájdené. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1525. Pôvodní obyvatelia boli Rusíni, noví osadníci prichádzali najmä zo Spiša (najkrajsikraj.sk). V roku 1551 tu žilo 9 rodín, v roku 1605 37 (polomka.sk), v roku 1828 v 230 domoch 2 293 obyvateľov (najkrajsikraj.sk). Historické názvy obce: Polunka, Poluoka, Schgyar, Sqeer alias Polunka, Pollunka alias Zeer, Pollunka (najkrajsikraj.sk). Obyvatelia sa venovali roľníctvu a pastierstvu. Dejiny Polomky sú úzko späté s hradom Muráň a s muránskym panstvom (polomka.sk).

Polomka is the largest village in Horehronie, with nearly 3,000 inhabitants. The village center is situated at an elevation of 628 meters above sea level (polomka.sk). The village covers an area of 94.02 km² and is located on the right bank of the Hron River, 20 km east of Brezno, at the southern foothills of the Low Tatras, where they meet the Veporské vrchy (Wikipedia). Polomka is characterized by its dialect, preserving traditional cuisine, including dishes like “hriatô s mädom” (a warm drink with honey), “krompak v kapuste” (cabbage stuffed with meat and rice), “štikaná chamula” (a type of dumpling), and the pulled “polomská štrúdľa” (polomka.sk). The folk ensemble Brezinky (polomka.sk), formed in 1954, showcases folklore and local traditions. The pride of the Polomka traditional costume is the head covering called “kapka,” adorned with full handmade embroidery (polomka.sk). Due to a lack of employment opportunities in Polomka and its vicinity, there is a ski resort called Bučník near the village (polomka.sk).

Polomka has a humid climate with a short growing season. The primary crops historically included fodder, oats, barley, rye, and legumes, with potatoes introduced in the 19^th century. Linen and hemp were grown as significant textile crops. In the 19^th century, crafts and carriage making thrived, and a water-powered sawmill, mill, and brewery were established. Adverse conditions at the beginning of the 20^th century led to emigration to Australia, France, and America. November 12, 1932, is remembered as the day of the Polomka Uprising, a rebellion against harsh executors who left many families homeless. Polomka actively participated in the Slovak National Uprising (SNP) during World War II. In the cottage Pod Homôlkou, partisans were attacked by the Edelweiss unit, captured, and transported to the Mauthausen concentration camp, where they were executed. Polomka was liberated by Romanian and Soviet troops on January 30, 1945. After the war, many family homes, apartments, and public institutions were built. In 1976, the Wood Combine (Drevokombinát) was established (polomka.sk).

In the late 13^th century, the first mining settlements emerged in Horehronie. Although it is believed that Polomka was founded in the early 14^th century based on various historical sources, no written evidence has been found. The first written mention of the village dates back to 1525. The original inhabitants were Ruthenians, and new settlers came mainly from Spiš (najkrajsikraj.sk). In 1551, there were 9 families living here, and by 1605, the number had grown to 37 (polomka.sk). In 1828, there were 2,293 residents in 230 houses (najkrajsikraj.sk). Historical names for the village include Polunka, Poluoka, Schgyar, Sqeer alias Polunka, Pollunka alias Zeer, and Pollunka (najkrajsikraj.sk). The inhabitants were engaged in agriculture and pastoralism. The history of Polomka is closely tied to Muráň Castle and the Muráň domain (polomka.sk).

Odkazy

Facebook

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Slovenská krajina, Tatry

Ždiar

07/11/201107/03/2024 skala

Ždiar je okrem iného aj známe lyžiarske stredisko, Bachledova dolina je veľmi známa (Peter Kaclík). Prvá písomná zbierka o obci je z roku 1590 (zdiar.sk). V tom čase už bola zrejme stálejším sídlom valašských pastierov (vysoke-tatry.info). Zakladateľom bol František Lužinský, kastelán zemepánov Horvátovcov. Obyvatelia sa v minulosti zaoberali drevorubačstvom, uhliarstvom a pastierstvom. Podľa ústnej tradície sa prví osadníci usadili v Bachledovej doline (vysoketatry.com). Neskôr v osídľovaní pokračovali cez Antočovský vrch, Blaščackú, Pavlovskú, Vaverčáckú, Bartušovskú a Monkovú dolinu, ako aj Slodičovský vrch a Príslop. Niektoré, napr. Príslop, z týchto lazov už zanikli. Vzhľadom na životné podmienky v Ždiari, bolo v tejto obci silné vysťahovalectvo. Napr. obyvatelia Liptovskej Tepličky majú svoje korene aj v Ždiari (vysoke-tatry.info). Obec je rázovitou podtatranskou obcou so špecifickou ľudovou architektúrou, goralským osídlením (zdiar.sk). Časti obce boli vyhlásené za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry (vysoke-tatry.info). V roku 1787 mala obec 120 domov a 794 obyvateľov. V roku 1918 a 1938 bola obec obsadená poľským vojskom. V súčasnosti má obec 1307 obyvateľov (vysoketatry.com). V obci sa každoročne konajú Goralské folklórne slávnosti (wikipedia.sk).

Ždiar is, among other things, a well-known ski resort, and Bachledova dolina is very famous (Peter Kaclík). The first written record of the village dates back to 1590 (zdiar.sk). At that time, it was likely already a more permanent settlement of Wallachian shepherds (vysoke-tatry.info). The founder was František Lužinský, the castellan of the landowners Horvátovci. In the past, residents were engaged in logging, charcoal burning, and shepherding. According to oral tradition, the first settlers settled in Bachledova dolina (vysoketatry.com). Later, the settlement continued through Antočovský vrch, Blaščacká, Pavlovská, Vaverčácká, Bartušovská, and Monková dolina, as well as Slodičovský vrch and Príslop. Some of these pastures, such as Príslop, have already disappeared. Due to living conditions in Ždiar, there was significant emigration from this village. For example, residents of Liptovská Teplička have their roots in Ždiar (vysoke-tatry.info). The village is a distinctive sub-Tatra village with specific folk architecture and Goralian settlement (zdiar.sk). Parts of the village have been declared a cultural reserve of folk architecture (vysoke-tatry.info). In 1787, the village had 120 houses and 794 residents. In 1918 and 1938, the village was occupied by Polish forces. Currently, the village has 1307 residents (vysoketatry.com). The Goralské folklórne slávnosti (Gorals Folklore Festivals) are held in the village annually (wikipedia.sk).

Ždiar je, między innymi, także znanym ośrodkiem narciarskim, a Dolina Bachledova jest bardzo rozpoznawalna (Peter Kaclík). Pierwszy zapis o wsi pochodzi z roku 1590 (zdiar.sk). Wtedy prawdopodobnie była już stałym siedliskiem wołoskich pasterzy (vysoke-tatry.info). Założycielem był František Lužinský, kasztelan ziemi panów Horvátovcov. Mieszkańcy w przeszłości zajmowali się leśnictwem, węgloparowaniem i pasterstwem. Według ustnej tradycji pierwsi osadnicy osiedlili się w Dolinie Bachledovej (vysoketatry.com). Później kontynuowali osiedlanie się przez Górę Antočovską, Blaščacką, Pavlovską, Vaverčácką, Bartušovską, Monkovą Dolinę, a także Górę Slodičovską i Príslop. Niektóre z tych lazów, na przykład Príslop, już zniknęły. Z powodu warunków życia w Ždiarze, w tej wsi było silne emigracyjne osadnictwo. Na przykład mieszkańcy Liptovskiej Teplički mają swoje korzenie także w Ždiarze (vysoke-tatry.info). Miejscowość to jest charakterystyczną wioską podtatranską z specyficzną architekturą ludową, góralską osadą (zdiar.sk). Części wsi zostały uznane za rezerwat architektury ludowej (vysoke-tatry.info). W 1787 roku wieś miała 120 domów i 794 mieszkańców. W latach 1918 i 1938 wieś była okupowana przez wojsko polskie. Obecnie liczy 1307 mieszkańców (vysoketatry.com). W miejscowości corocznie odbywają się Góralskie Festiwale Folklorystyczne (wikipedia.sk).

Odkazy

zdiar.info

Značka: vysťahovalectvo

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post