2011-2015, 2012, 2015, Časová línia, Krajina, Obce, Orava, Oravské, Slovenská krajina, Slovenské

Babín

Hits: 2624

Babín je obec na Ora­ve, ležia­ca v nad­mor­skej výš­ke 680 met­rov nad morom v Orav­skej kot­li­ne, na úpä­tí Orav­skej Magu­ry. Neďa­le­ko poto­ka Hruš­tín­ska. Na roz­lo­he 17.4 km2 žije 1400 oby­va­te­ľov. Do Babí­na priš­li v roku 1552 vala­si Jakub a jeho brat. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1564 (Baby­no­wo). Oko­lo roku 1625 tu žilo asi 23 rodín, 120 oby­va­te­ľov. Počas kuruc­kých bojov v roku 1683 obec spu­stla. V roku 1715 tu žilo 230 oby­va­te­ľov, ale v tom­to roku polo­vi­ca dedi­ny vyho­re­la. Roky 17161718 boli zamrz­nu­té roky”, kedy nebo­lo úro­dy a obec sa opäť vyľu­dňo­va­la. Zača­lo sa kup­če­nie s taba­kom. Rok 1726 je rokom odcho­du 20-​tich rodín do Sla­vó­nie a Chor­vát­ska. V roku 1739 zasia­hol Babín čier­ny mor, kto­rý zna­me­nal tak­mer zánik celej obce. 82 ľudí si vyžia­dal. V roku 1787 bol Babín pri­čle­ne­ný k far­nos­ti v Hruš­tí­ne, spo­lu s Vaňov­kou. V roku 1831 sa vyskyt­la v obci cho­le­ra a vyžia­da­la si 18 živo­tov. V roku 1873 79. V roku 1870 žilo v 148 domoch 714 ľudí. V roku 1906 odiš­lo do USA 84 oby­va­te­ľov. V roku 1923 obec vyho­re­la. 23.4.1934 opäť obec zachvá­til požiar. Od roku 1995 pôso­bí v obci fara, ku kto­rej bola pri­čle­ne­ná obec Vasi­ľov (Wiki­pe­dia).


Babín is a vil­la­ge in Ora­va, situ­ated at an alti­tu­de of 680 meters abo­ve sea level in the Ora­va Basin, at the foot of the Ora­va Magu­ra, near the Hruš­tín­ska stre­am. It covers an area of 17.4 km² and is home to 1400 resi­dents. Vala­chians Jakub and his brot­her arri­ved in Babín in 1552. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1564 (Baby­no­wo). Around 1625, the­re were about 23 fami­lies and 120 inha­bi­tants living here. The vil­la­ge was devas­ta­ted during the Kuruc Wars in 1683. In 1715, the­re were 230 inha­bi­tants, but half of the vil­la­ge bur­ned down that year. The years 1716 – 1718 were fro­zen years” with poor har­vests, lea­ding to a dec­li­ne in popu­la­ti­on. Tobac­co tra­ding began. In 1726, 20 fami­lies left for Sla­vo­nia and Cro­atia. In 1739, Babín was hit by the Black Death, which near­ly wiped out the enti­re vil­la­ge, clai­ming 82 lives. In 1787, Babín was incor­po­ra­ted into the parish of Hruš­tín, along with Vaňov­ka. Cho­le­ra struck the vil­la­ge in 1831, clai­ming 18 lives, and again in 1873, taking 79 lives. In 1870, 714 peop­le lived in 148 hou­ses. In 1906, 84 resi­dents emig­ra­ted to the USA. The vil­la­ge bur­ned down in 1923. On April 23, 1934, a fire struck the vil­la­ge again. Sin­ce 1995, the vil­la­ge has had a parish, which also inc­lu­des the vil­la­ge of Vasi­ľov (Wiki­pe­dia).


Babín to wieś na Ora­wie, poło­żo­na na wyso­ko­ści 680 met­rów nad pozi­omem mor­za w Kot­li­nie Ora­ws­kiej, u stóp Magu­ry Ora­ws­kiej, nie­da­le­ko poto­ku Hruš­tín­ska. Obej­mu­je obszar 17,4 km² i zamiesz­ku­je ją 1400 miesz­ka­ńców. W 1552 r. do Babí­na przy­by­li woło­si Jakub i jego brat. Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o wsi pocho­dzi z 1564 r. (Baby­no­wo). Oko­ło 1625 roku miesz­ka­ło tutaj oko­ło 23 rodzin i 120 miesz­ka­ńców. Wieś zosta­ła zniszc­zo­na podc­zas wojen kuruc­kich w 1683 roku. W 1715 roku miesz­ka­ło tu 230 miesz­ka­ńców, ale w tym roku poło­wa wsi spło­nęła. Lata 1716 – 1718 były zamro­żo­ny­mi lata­mi” z bied­ny­mi plo­na­mi, co dopro­wa­dzi­ło do spad­ku licz­by lud­no­ści. Roz­poc­zęto han­del tyto­niem. W 1726 roku 20 rodzin wyje­cha­ło do Sła­wo­nii i Chor­wac­ji. W 1739 roku Babín dot­knęła dżu­ma, któ­ra pra­wie zniszc­zy­ła całą wios­kę, pochła­nia­jąc 82 życia. W 1787 roku Babín został włąc­zo­ny do para­fii w Hruš­tí­nie, razem z Vaňov­ką. Cho­le­ra dot­knęła wios­kę w 1831 roku, pochła­nia­jąc 18 ofiar, a pono­wnie w 1873 roku, pochła­nia­jąc 79 ofiar. W 1870 roku miesz­ka­ło w 148 domach 714 osób. W 1906 roku 84 miesz­ka­ńców wyemig­ro­wa­ło do USA. Wieś spło­nęła w 1923 roku. 23 kwiet­nia 1934 roku pożar pono­wnie nawie­dził wios­kę. Od 1995 roku wieś ma para­fię, któ­ra obej­mu­je również wieś Vasi­ľov (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Chorvátsko, Krajina, TOP, Zahraničie

Hvar – známy ostrov v Chorvátsku

Hits: 5492

Hvar je naj­dl­h­ším ostro­vom v Chor­vát­sku. Jeho roz­lo­ha je 299.66 km2, pobrež­ná línia je dlhá 269.2 km. Pod­ľa ame­ric­ké­ho The Tra­vel­ler pat­rí medzi desať najk­raj­ších turis­tic­kých oblas­tí na sve­te (sucu​raj​-hvar​.com). Žije tu asi 11 500 oby­va­te­ľov. Hvar sa vyzna­ču­je prí­jem­nou stre­do­zem­skou klí­mou. Mier­ny­mi zima­mi, tep­lý­mi leta­mi, množ­stvo slneč­né­ho svi­tu. Naj­vyš­šia tep­lo­ta bola 37 °C bola zazna­me­na­ná v roku 1935 (island​-hvar​.info). Bol zná­my od anti­ky svo­jou dôle­ži­tou stra­te­gic­kou a námor­nou polo­hou, kul­túr­ny­mi a prí­rod­ný­mi pamiat­ka­mi. Nachá­dza­jú sa tu levan­du­ľo­vé polia, sta­ré oli­vov­ní­ky, vinoh­ra­dy v jedi­neč­nej har­mó­nii člo­ve­ka a prí­ro­dy (hva​rin​fo​.com). V čase posled­nej doby ľado­vej bola hla­di­na Jad­ran­ské­ho mora o 96.4 met­ra niž­šie než dnes. Hvar bol pod­ľa súčas­ných poznat­kov vte­dy vysta­ve­ný extrém­nym búr­kam a vet­rom z vnút­ro­ze­mia, čo for­mo­va­lo vzhľad Hva­ru. Sever­né pobre­žie v západ­nej čas­ti je mimo­riad­ne čle­ni­té, čas­to ho vyhľa­dá­va­jú jach­tá­ri. V minu­los­ti pokrý­va­li znač­nú časť ostro­va boro­vi­co­vé lesy (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Povr­cho­vé vod­né toky Hvar nemá (ihvar​.cz). Hvar sa vyzna­ču­je veľ­mi vyso­ké množ­stvo slneč­né­ho svi­tu (ihvar​.cz). K naj­vy­hľa­dá­va­nej­ším plá­žam pat­ria tie na Pak­le­ni oto­ci, na ostro­ve Ščed­ro a západ­ne od Zava­ly. Pak­le­ni oto­ci, polo­os­trov Kabal, záto­ka Tatin­ja, ostrov­če­ky Zeče­vo, záto­ka Zala Luka sú vyhľa­dá­va­né potá­pač­mi. V posled­ných rokoch boli vybu­do­va­né cyk­lo­tra­sy, nie­kto­ré z nich vedú po maka­da­mo­vých ces­tách a posky­tu­jú tak vidieť aj odľah­lej­šie čas­ti ostro­va (ihvar​.cz).

Nále­zy pre­his­to­ric­ké­ho člo­ve­ka z jas­kýň sú z obdo­bia 35002500 pred n. l. (ihvar​.cz). V prvom tisíc­ro­čí pred n. l. tu žili Ilý­ri (ihvar​.cz). Ilý­ri si sta­va­li ope­ve­ne­né síd­lis­ká – gra­di­ny (ihvar​.cz). V rokoch 385384 pred n. l. sa na mies­te Sta­re­ho Gra­du usa­di­li gré­ci a zalo­ži­li Pha­ros. Prá­ve z toh­to gréc­ke­ho náz­vu bolo odvo­de­né neskor­šie pome­no­va­nie ostro­va Hvar (ihvar​.cz). V 3. sto­ro­čí pred n. l. sa obja­vu­je aj názov Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Na úze­mie si vte­dy robi­li zálusk Rima­nia. Ilýr Demet­rius (Demet­ri­je Hva­ra­nin, resp. Demet­ri­je Far­ski) bol spo­je­nec ilýr­skej krá­ľov­ni Teuty, kto­rá bola odboj­ným nepria­te­ľom Ríma. Poda­ri­lo sa mu v tre­tej tre­ti­ne 3. sto­ro­čia pred n. l. ovlád­nuť oblasť od dneš­nej sever­nej Dal­má­cie po dneš­ný Dur­res v Albán­sku. Rima­nia však Demet­riu­sa aj Teutu pora­zi­li. V polo­vi­ci 1. sto­ro­čia pred n. l. boli Rima­nia pán­mi celé­ho Jad­ra­nu (ihvar​.cz). Za rím­skej vlá­dy sa obja­vu­je pre ostrov názov Pha­ria a Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Na pre­lo­me 5 a 6. sto­ro­čia ohro­zo­va­li Hvar Ostro­gó­ti. V 7. sto­ro­čí priš­li na Hvar Slo­va­nia (ihvar​.cz). Vte­dy sa v náz­ve ostro­va Fara zme­ni­lo f za sta­ro­slo­van­ské hv – Hvar. Rím­ski usad­lí­ci pou­ží­va­li pome­no­va­nie Quar­ra, neskôr aj Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Neskôr bol ostrov pod sprá­vou Byzanst­skej ríše. V 11. sto­ro­čí sa Hvar stal súčas­ťou chor­vát­ske­ho krá­ľov­stva. Od 11. do 19. sto­ro­čia sa ostrov nazý­va Les­na, prí­pad­ne Lis­na, Less­na. V roku 1278 sa Hvar roz­ho­dol byť spo­jen­com Benát­skej repub­li­ky, čo sa mu trva­lej­šie poda­ri­lo od roku 1420. Ten­to stav trval do kon­ca 18. sto­ro­čia, kedy Benát­ska repub­li­ka zanik­la. V tom­to obdo­bí vzrás­tol eko­no­mic­ký a stra­te­gic­ký kre­dit ostro­va. V rokoch 18131918 bol Hvar pod Rakús­kou sprá­vou. Po roku 1918 tri roky oku­po­va­lo ostrov Talian­sko, ale od roku 1921 sa stal ostrov súčas­ťou Krá­ľov­stva Srbov, Chor­vá­tov a Slo­vin­cov, neskôr Juho­slá­vii. Od roku 1992 je súčas­ťou Chor­vát­skej repub­li­ky (ihvar​.cz).

Hvar sa vyzna­ču­je výraz­ne stre­do­mor­skou pôvod­nou vege­tá­ci­ou. Pinus dal­ma­ti­ca ras­tie na naj­vyš­šom hor­skom hre­be­ni Hva­ru. Okrem toho sa vysky­tu­je už len v naj­vyš­ších polo­hách ostro­va Brač a rástla na obdob­ných mies­tach ostro­va Kor­ču­la. Ende­mit­mi sú Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na ostro­ve sa darí opun­cii Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Levan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Que­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Okrem levan­du­le sa na Hva­re zbie­ra­jú aj ruman­ček, feny­kel, tymián. Roz­vi­nu­té je aj vče­lár­stvo, kto­ré má rím­sku tra­dí­ciu. Cca 130 vče­lá­rov má oko­lo 3000 úľov (ihvar​.cz). 

Na Hva­re sa, napr. v obci Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, docho­va­la pozo­ru­hod­ná sta­ro­by­lá pôvod­ná ľudo­vá archi­tek­tú­ra. Kamen­né domy boli zväč­ša prí­zem­né, stre­chy a rýny boli takis­to kamen­né. Vnút­ri bola veľ­ká obyt­ná miest­nosť bez pre­pá­žok, v stre­de s ohnis­kom, bez komí­na a bez okien. Poscho­do­vé domy zámož­nej­ších obča­nov mali obyt­nú miest­nosť na poscho­dí, ku kto­ré­mu vied­lo kamen­né scho­diš­te. Táto miest­nosť už mala komín. Iné hos­po­dár­ske pries­to­ry spo­lu so stud­ňou boli ohra­de­né na dvo­re. Naj­star­ším sta­veb­ným typom však sú tzv. tri­my – totož­né s kažu­ny či bun­je­my na ostat­nom jad­ran­ské pobre­ží. Sú to malé níz­ke kamen­né domy kru­ho­vé­ho pôdo­ry­su, posta­ve­né vo voľ­nej kra­ji­ne z lomo­vé­ho kame­ňa nasu­cho. Veľ­mi obľú­be­né boli malé tri­my u sta­rých Ilý­rov, kto­rým slú­ži­li ako úkry­ty a úschov­ne nára­dia. K rov­na­ké­mu úče­lu sa sta­va­li až do novej doby (ihvar​.cz).


Hvar is the lon­gest island in Cro­atia, cove­ring an area of 299.66 km², with a coast­li­ne stret­ching 269.2 km. Accor­ding to the Ame­ri­can maga­zi­ne The Tra­vel­ler,” it is among the ten most beau­ti­ful tou­rist regi­ons in the world. App­ro­xi­ma­te­ly 11,500 peop­le live the­re. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a ple­a­sant Medi­ter­ra­ne­an cli­ma­te, with mild win­ters, warm sum­mers, and abun­dant suns­hi­ne. The hig­hest recor­ded tem­pe­ra­tu­re, 37 °C, was noted in 1935. Kno­wn sin­ce anti­qu­ity for its stra­te­gic and mari­ti­me impor­tan­ce, as well as cul­tu­ral and natu­ral land­marks, Hvar boasts laven­der fields, ancient oli­ve gro­ves, and vine­y­ards in a uni­que har­mo­ny of human and natu­ral ele­ments. During the last ice age, the Adria­tic Sea level was 96.4 meters lower than today. At that time, Hvar expe­rien­ced extre­me storms and winds from the inte­ri­or, sha­ping its appe­a­ran­ce. The nort­hern coast in the wes­tern part is extre­me­ly rug­ged and often att­racts sai­lors. In the past, sub­stan­tial parts of the island were cove­red by pine forests (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar does not have sur­fa­ce water­cour­ses. Hvar is cha­rac­te­ri­zed by a very high amount of suns­hi­ne. Among the most sought-​after bea­ches are tho­se on the Pak­le­ni Islands, the island of Ščed­ro, and west of Zava­la. Pak­le­ni Islands, the Kabal Penin­su­la, Tatin­ja Bay, the islets of Zeče­vo, and Zala Luka Bay are popu­lar among divers. In recent years, cyc­ling rou­tes have been estab­lis­hed, some of which fol­low gra­vel roads, pro­vi­ding a glim­pse of the more remo­te parts of the island.

Pre­his­to­ric fin­dings from caves date back to the peri­od of 35002500 BCE. In the first mil­len­nium BCE, Illy­rians inha­bi­ted the island, cons­truc­ting for­ti­fied sett­le­ments kno­wn as gra­di­nas.” In 385 – 384 BCE, Gre­eks sett­led at the site of Sta­ri Grad, foun­ding Pha­ros. The later name of the island, Hvar, is deri­ved from this Gre­ek name. In the 3rd cen­tu­ry BCE, the name Pite­y­eia” also appe­ars. The Romans cove­ted the ter­ri­to­ry, and Illy­rian Demet­rius, an ally of the Illy­rian que­en Teuta, mana­ged to con­trol the area from present-​day nort­hern Dal­ma­tia to Dur­res in present-​day Alba­nia in the third quar­ter of the 3rd cen­tu­ry BCE. Howe­ver, the Romans defe­a­ted Demet­rius and Teuta. In the mid-​1st cen­tu­ry BCE, the Romans beca­me mas­ters of the enti­re Adria­tic. Under Roman rule, the island was kno­wn as Pha­ria and Fara. In the 5th-​6th cen­tu­ry, the Ostro­goths thre­a­te­ned Hvar, and in the 7th cen­tu­ry, the Slavs arri­ved. It was during this time that the name of the island chan­ged from Fara to Hvar, with the Roman sett­lers using the name Quar­ra, later also Lesi­na and Lie­se­na. The island later fell under Byzan­ti­ne rule. In the 11th cen­tu­ry, Hvar beca­me part of the Cro­atian king­dom. From the 11th to the 19th cen­tu­ry, the island was cal­led Les­na or Lis­na. In 1278, Hvar deci­ded to ally with the Vene­tian Repub­lic, which las­ted more per­ma­nen­tly from 1420. This sta­tus con­ti­nu­ed until the end of the 18th cen­tu­ry, when the Vene­tian Repub­lic cea­sed to exist. During this peri­od, the eco­no­mic and stra­te­gic impor­tan­ce of the island inc­re­a­sed. From 1813 to 1918, Hvar was under Aus­trian admi­ni­stra­ti­on. After 1918, Ita­ly occu­pied the island for three years, but from 1921, the island beca­me part of the King­dom of Serbs, Cro­ats, and Slo­ve­nes, later Yugo­sla­via. Sin­ce 1992, it has been part of the Repub­lic of Croatia.

Hvar is cha­rac­te­ri­zed by dis­tinct­ly Medi­ter­ra­ne­an nati­ve vege­ta­ti­on. Pinus dal­ma­ti­ca gro­ws on the hig­hest moun­tain rid­ge of Hvar. Besi­des Hvar, it is found only in the hig­hest parts of the islands of Brač and Kor­ču­la. Ende­mic spe­cies inc­lu­de Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do also thri­ve on the island. In addi­ti­on to laven­der, cha­mo­mi­le, fen­nel, and thy­me are also col­lec­ted on Hvar. Bee­ke­e­ping, with a Roman tra­di­ti­on, is well-​developed, with around 130 bee­ke­e­pers having about 3000 hives. Hvar has pre­ser­ved remar­kab­le ancient folk archi­tec­tu­re in pla­ces such as Humac, Malo Grabl­je, and Velo Grabl­je. Sto­ne hou­ses were most­ly single-​story, with sto­ne roofs and gut­ters. Insi­de, the­re was a lar­ge living spa­ce wit­hout par­ti­ti­ons, a cen­tral firep­la­ce, no chim­ney, and no win­do­ws. Two-​story hou­ses of wealt­hier citi­zens had a living room ups­tairs, acces­sib­le by a sto­ne stair­ca­se, which alre­a­dy had a firep­la­ce. Other uti­li­ty spa­ces, along with a well, were enc­lo­sed in the yard. The oldest type of buil­ding, cal­led tri­my,” iden­ti­cal to kažu­ny or bun­je on the rest of the Adria­tic coast, are small, low sto­ne hou­ses with a cir­cu­lar footp­rint, built in the open field with dry-​stone cons­truc­ti­on. The­se were popu­lar among the ancient Illy­rians and ser­ved as shel­ters and tool sto­ra­ge. They con­ti­nu­ed to be built until the modern era.


Hvar je naj­dul­ji otok u Hrvat­skoj. Nje­go­va povr­ši­na izno­si 299,66 km², a obal­na crta je duga 269,2 km. Pre­ma ame­rič­kom časo­pi­su The Tra­vel­ler spa­da među deset najl­jep­ših turis­tič­kih pod­ruč­ja na svi­je­tu (sucu​raj​-hvar​.com). Na oto­ku živi oko 11.500 sta­nov­ni­ka. Hvar se odli­ku­je ugod­nom sre­do­zem­nom kli­mom, bla­gim zima­ma, top­lim lje­ti­ma i obil­jem sun­če­vog svjet­la. Naj­vi­ša zabil­je­že­na tem­pe­ra­tu­ra bila je 37 °C, zabil­je­že­na 1935. godi­ne (island​-hvar​.info). Otok je poznat od anti­ke po svo­joj važ­noj stra­teš­koj i pomor­skoj pozi­ci­ji, kul­tur­nim i pri­rod­nim zna­me­ni­tos­ti­ma. Na nje­mu se nala­ze lavan­di­na pol­ja, sta­ri mas­li­ni­ci i vinog­ra­di u jedin­stve­noj har­mo­ni­ji čov­je­ka i pri­ro­de (hva​rin​fo​.com). U doba posl­jedn­jeg lede­nog doba razi­na Jad­ran­skog mora bila je za 96,4 met­ra niža nego danas. Hvar je tada bio izlo­žen eks­trem­nim olu­ja­ma i vjet­ru s kop­na, što je obli­ko­va­lo izg­led oto­ka. Sje­ver­na oba­la na zapad­nom dije­lu iznim­no je razu­đe­na, čes­to je tra­že­na od stra­ne jah­ta­ra. U proš­los­ti su zna­tan dio oto­ka pokri­va­li boro­vi (Pinus hale­pen­sis, P. nig­ra dal­ma­ti­ca). Hvar nema povr­šin­ske vode­ne toko­ve (ihvar​.cz). Hvar se isti­če viso­kom koli­či­nom sun­če­vog svjet­la (ihvar​.cz). Među naj­tra­že­ni­je pla­že ubra­ja­ju se one na Pak­le­nim oto­ci­ma, na oto­ku Šćed­ro i zapad­no od Zava­le. Pak­le­ni oto­ci, polu­otok Kabal, uva­la Tatin­ja, otok­či­ći Zeče­vo, uva­la Zala Luka popu­lar­na su odre­diš­ta roni­oci­ma. U posl­jedn­jim godi­na­ma izg­ra­đe­ne su bicik­lis­tič­ke sta­ze, neke od njih vode maka­dam­skim ces­ta­ma i pru­ža­ju pri­li­ku vid­je­ti i udal­je­ni­je dije­lo­ve oto­ka (ihvar​.cz).

Nala­zi pra­po­vi­jes­nog čov­je­ka iz peći­na dati­ra­ju iz raz­dobl­ja 3500. – 2500. pr. Kr. (ihvar​.cz). Tije­kom prvog tisu­ćl­je­ća pr. Kr. na oto­ku su živ­je­li Ili­ri (ihvar​.cz). Ili­ri su gra­di­li utv­rđe­na nasel­ja – gra­di­ne (ihvar​.cz). U godi­na­ma 385. – 384. pr. Kr. Grci su se nase­li­li na mjes­tu Sta­rog Gra­da i osno­va­li Pha­ros. Upa­vo iz ovog grč­kog ime­na kas­ni­je je izve­den naziv oto­ka Hvar (ihvar​.cz). U 3. stol­je­ću pr. Kr. pojavl­ju­je se i naziv Pite­y­eia (Wiki​pe​dia​.sk). Riml­ja­ni su tada poka­zi­va­li inte­res za to pod­ruč­je. Ilir Demet­ri­je (Demet­ri­je Hva­ra­nin ili Demet­ri­je Far­ski) bio je savez­nik ilir­ske kral­ji­ce Teute, koja je bila pobun­je­nič­ki nepri­ja­telj Rima. Demet­ri­je je uspio u tre­ćoj tre­ći­ni 3. stol­je­ća pr. Kr. zavla­da­ti pod­ruč­jem od današn­je sje­ver­ne Dal­ma­ci­je do današn­jeg Dra­ča u Alba­ni­ji. Riml­ja­ni su ipak pora­zi­li Demet­ri­ja i Teutu. U dru­goj polo­vi­ci 1. stol­je­ća pr. Kr. Riml­ja­ni su bili gos­po­da­ri cije­log Jad­ran­skog mora (ihvar​.cz). Za rim­skog vla­da­vi­ne javl­ja se naziv oto­ka Pha­ria i Fara (Wiki​pe​dia​.sk). Tije­kom pri­je­la­za iz 5. u 6. stol­je­će Hvar su pri­je­ti­li Ostro­go­ti. U 7. stol­je­ću na Hvar su doš­li Sla­ve­ni (ihvar​.cz). Tada se u nazi­vu oto­ka Fara pro­mi­je­ni­lo f u sta­ro­sla­ven­sko hv – Hvar. Rim­ski nasel­je­ni­ci koris­ti­li su ime Quar­ra, kas­ni­je i Lesi­na, Lie­se­na (Wiki​pe​dia​.sk). Kas­ni­je je otok bio pod vla­šću Bizant­skog Car­stva. U 11. stol­je­ću Hvar posta­je dio hrvat­skog kral­jev­stva. Od 11. do 19. stol­je­ća otok se nazi­vao Les­na, Lis­na, Less­na. Godi­ne 1278. Hvar je odlu­čio biti savez­nik Mle­tač­ke Repub­li­ke, što mu je traj­ni­je usp­je­lo od 1420. godi­ne. Taj sta­tus tra­jao je do kra­ja 18. stol­je­ća, kada je Mle­tač­ka Repub­li­ka nesta­la. U tom raz­dobl­ju poras­la je eko­nom­ska i stra­teš­ka važ­nost oto­ka. U godi­na­ma 1813. – 1918. Hvar je bio pod vla­šću Aus­tri­je. Nakon 1918. godi­ne otok je tri godi­ne oku­pi­ra­la Ita­li­ja, ali od 1921. godi­ne postao je otok u sasta­vu Kral­je­vi­ne Srba, Hrva­ta i Slo­ve­na­ca, kas­ni­je Jugo­sla­vi­je. Od 1992. godi­ne dio je Repub­li­ke Hrvat­ske (ihvar​.cz).

Hvar se isti­če izra­zi­to sre­do­zem­nom auto­h­to­nom vege­ta­ci­jom. Pinus dal­ma­ti­ca ras­te na naj­vi­šem pla­nin­skom gre­be­nu Hva­ra. Osim toga, nala­zi se samo na naj­vi­šim pod­ruč­ji­ma oto­ka Bra­ča i slič­nim mjes­ti­ma oto­ka Kor­ču­le. Ende­mi oto­ka ukl­ju­ču­ju Tama­rix dal­ma­ti­ca, Cen­tau­rea ragu­si­na, Rubus dal­ma­ti­nus, Iris dal­ma­ti­ca. Na oto­ku uspi­je­va i opun­tia Opun­cia bar­ba­ri­ca, Aga­ve altis­si­ma, A. ingens, Ros­ma­ri­nus offi­ci­na­lis, Lavan­du­la vera, Sal­via offi­ci­na­lis, Pit­ho­spo­rum tobi­ra, Myr­tus com­mu­nis, Cera­to­ni­ca sili­qua, Quer­cus ilex, Arbu­tus une­do (ihvar​.cz). Osim lavan­de, na Hva­ru se beru i kami­li­ca, komo­rač, timi­jan. Raz­vi­je­no je i pče­lar­stvo koje ima rim­sku tra­di­ci­ju. Oko 130 pče­la­ra ima oko 3000 koš­ni­ca (ihvar​.cz). Na Hva­ru se, pri­mje­ri­ce, u nasel­ji­ma Humac, Malo Grabl­je, Velo Grabl­je, saču­va­la zna­čaj­na sta­rin­ska auto­h­to­na arhi­tek­tu­ra. Kame­ne kuće bile su uglav­nom pri­zem­ne, kro­vo­vi i olu­ci bili su tako­đer od kame­na. Unut­rašn­jost je bila veli­ka stam­be­na pros­to­ri­ja bez preg­ra­da, s ogn­jiš­tem u sre­di­ni, bez dimn­ja­ka i pro­zo­ra. Kat­ni­ce kuća boga­ti­jih gra­đa­na ima­le su stam­be­ni pros­tor na katu, do kojeg se dola­zi­lo kame­nim ste­pe­niš­tem. Taj pros­tor već je imao dimn­jak. Osta­li gos­po­dar­ski pros­to­ri zajed­no s buna­rom bili su ogra­đe­ni na dvo­riš­tu. Naj­sta­ri­ji tip gradn­je, među­tim, su takoz­va­ne tri­my – iste kao kažu­ni ili bun­je na dru­gim jad­ran­skim oba­la­ma. To su male nis­ke kame­ne kuće kruž­nog tlocr­ta, izg­ra­đe­ne usred pol­ja od kame­nih blo­ko­va suho­zi­da. Vrlo su popu­lar­ne bile male tri­my kod sta­rih Ili­ra, koje su koris­ti­le kao sklo­niš­ta i spre­miš­ta za alat. Slu­ži­le su istoj svr­si sve do novog doba (ihvar​.cz).


Nie­kto­ré príspevky

Odka­zy



Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Krajina, Mestá, Slovenská krajina, Spiš, Typ krajiny

Spišská Belá

Hits: 2957

Spiš­ská Belá leží v nad­mor­skej výš­ke 631 met­rov nad morom. Mes­to je zlo­že­né z dvoch kata­strál­nych úze­mí: Spiš­ská Belá a Stráž­ky. Stráž­ky sú dnes mest­skou čas­ťou, boli pri­čle­ne­né v roku 1972. V Spiš­skej Belej žije 6612 oby­va­te­ľov (spiss​ka​be​la​.sk). Kaž­do­roč­ne sa tu koná Spiš­ský zemia­kár­sky jar­mok, fur­man­ské pre­te­ky Belian­ska pod­ko­va, Kaš­tieľ­ne diva­del­né hry v kaš­tie­li Stráž­ky (spiss​ka​be​la​.sk).

Naj­star­šie osíd­le­nie na tom­to úze­mí je z mlad­šie­ho pale­oli­tu spred 40 000 rokov, na loka­li­te Dlhá medza” pri Stráž­kach. Stre­do­ve­ké osíd­le­nie je spo­je­né s Nemca­mi a maďar­skou pohra­nič­nou pev­nos­ťou v Stráž­kach z 12. sto­ro­čia a slo­van­skou osa­dou Stra­gar (Bušov­ce). Slo­van­skí oby­va­te­lia Stra­ga­ru spo­lu s maďar­skou vojen­skou posád­kou strá­ži­li Uhor­skú brá­nu, kto­rá bola rieč­kou Bie­la (Bela). Ten­to názov pre­vza­li do náz­vu osa­dy aj nemec­kí kolo­nis­ti. V 13. sto­ro­čí vybu­do­va­li pre nedos­ta­tok vody 11 km dlhý prí­vod­ný kanál – dnes Belian­sky potok, s oblas­ti Tatrans­kej Kot­li­ny. V 16. sto­ro­čí bol dopl­ne­ný o ďal­šie prí­vod­né kaná­ly (Andrej Novák). Prvá písom­ná zmien­ka o mes­te je z roku 1263. Už v roku 1271 pat­ri­la medzi spiš­ské nemec­ké mes­tá z mest­ský­mi prá­va­mi a výsa­da­mi. V minu­los­ti bola zná­ma výro­bou spiš­skej boro­vič­ky, dnes je význam­ným cen­trom pes­to­va­nia zemia­kov (spiss​ka​be​la​.sk). V minu­los­ti sa tu rozp­res­tie­ra­li roz­siah­le pasien­ky, kde sa cho­va­li ovcedoby­tok. Reme­sel­ní­ci mali cechy, medzi naj­star­šie pat­ri­li mäsiar­sky, obuv­níc­ky, kraj­čír­sky, kožuš­níc­ky a kováčs­ky. Inten­zív­ne sa pes­to­val ľan, na to nad­vä­zo­va­lo tkáč­stvo, mod­ro­tlač plát­na. Ľano­vé plát­no pozna­li v celom Uhor­sku, vyvá­ža­lo sa aj na Bal­kán a do Turec­ka. Spiš­ská Belá bola od 13. sto­ro­čia tak­mer čis­to nemec­kým mes­tom, slo­ven­ské oby­va­teľ­stvo sa obja­vo­va­lo viac až v 19. sto­ro­čí. V roku 1853 tvo­ri­li Slo­vá­ci len 3.3 %. V roku 193861 %. V roku 1869 vznik­la tká­čov­ňa ľano­vé­ho plát­na, v roku 1878 škro­bá­reň, v roku 18701872 dva pivo­va­ry, v roku 1875 tehel­ňa, píly a likér­ka Kle­in­ber­ger. V rokoch 19451946 boli belian­skí Nemci donú­te­ní odísť. Nehnu­teľ­nos­ti pre­vza­lo oby­va­te­lia z Len­da­ku, Ždia­ru a zama­gur­ských obcí (Andrej Novák).

His­to­ric­ké cen­trum mes­ta je mest­skou pamiat­ko­vou zónou. Nachá­dza sa tu kos­tol svä­té­ho Anto­na Pus­tov­ní­ka z 13. sto­ro­čia, mest­ská rad­ni­ca a rene­sanč­ná zvo­ni­ca zo 16. sto­ro­čia, marián­sky stĺp z roku 1729, sta­ré nemec­ké meš­tian­ske domy. Belian­sky ryb­ník ponú­ka pohľad na pano­rá­mu Vyso­kých Tatier. V Stráž­kach sa nachá­dza rene­sanč­ný kaš­tieľ s anglic­kým par­kom a gotic­ký kos­tol svä­tej Anny so zvo­ni­cou. V kaš­tie­li je expo­zí­cia Slo­ven­skej národ­nej galé­rie veno­va­ná malia­ro­vi Ladi­sla­vo­vi Med­ny­ánsz­ke­mu. V Spiš­skej Belej sa naro­dil mate­ma­tik, fyzik, optik Jozef Maxi­mi­lián Petz­val (spiss​ka​be​la​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Obce, Orava, Oravské, Slovenská krajina, Slovenské

Sedliacka Dubová

Hits: 2127

Sed­liac­ka Dubo­vá leží na seve­re Žilin­ské­ho kra­ja, neďa­le­ko od Orav­ské­ho hra­du (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk) v nad­mor­skej výš­ke 530 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia). Dnes v obci žije asi 500 oby­va­te­ľov (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk) na roz­lo­he 11.65 km2.(Wiki­pe­dia). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1397 (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). V obci sa nachá­dza veľ­mi pek­ný gotic­ký kos­tol, kto­ré­ho vznik sa pred­po­kla­dá v rokoch 13341397, najprv pod náz­vom Dubo­wa Colo­no­rum (Infor­mač­ná tabu­ľa) a Paraszt Dubo­va (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). Obec sa však postup­ne pre­síd­ľo­va­la z loka­li­ty Žiar (Hrá­dok – dubo​va​co​lo​no​rum​.sk) niž­šie do doli­ny rie­ky Ora­va, kos­tol postup­ne strá­cal svoj význam. Funkč­ne zani­kol v roku 1880 vybu­do­va­ním nové­ho kos­to­la v obci. Zo sta­ré­ho kos­to­la bola dokon­ca str­hnu­tá stre­cha, začal samoz­rej­me pust­núť (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). Dnes nad obcou sa nachá­dza zrú­ca­ni­na toh­to kos­to­lí­ka Svä­té­ho Koz­mu a Damiá­na, kto­rí sú pat­rón­mi leká­rov a far­ma­ce­utov. V are­áli kos­to­la sa spo­mí­na aj ško­la a fara, kto­ré sa však zatiaľ nepo­da­ri­lo loka­li­zo­vať (Infor­mač­ná tabu­ľa). Na kop­ci Hra­diš­te sa nachá­dza zrú­ca­ni­na kos­to­la z roku 1754 (ora​va​lip​tov​.sk), Kos­to­lík svä­té­ho Koz­mu a Damiá­na (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). Svä­tý Koz­ma a Damián boli bra­tia leká­ri, hlá­sa­te­lia Božie­ho slo­va a muče­ní­ci, kto­rí sa naro­di­li v Sýrii. Pohan­skí kňa­zi v roku 303 bra­tov obža­lo­va­li a sťa­li. Neskôr cisár Jus­ti­nán na ich počesť posta­viť bazi­li­ku, sta­li sa pat­rón­mi leká­rov, medi­kov a far­ma­ce­utov. V súčast­nos­ti na kos­to­lí­ku pre­bie­ha­jú záchran­né prá­ce mla­dých dob­ro­voľ­ní­kov (Infor­mač­ná tabu­ľa). Zacho­va­lo sa na tých­to mies­tach pra­ve­ké síd­lis­ko haltš­tat­skej kul­tú­ry z 2. až 3. sto­ro­čia pred n.l. (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). 

V 18. sto­ro­čí tu žilo v 62 domoch 332 oby­va­te­ľov. Oby­va­te­lia sa zaobe­ra­li roľ­níc­tvom, rybo­lo­vom a poľov­níc­tvom. V rokoch 18081813 povod­ne tak­mer celú obec zni­či­li. V roku 1831 obec pos­tih­la cho­le­ra (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). V rokoch 18801886 bol v obci vybu­do­va­ný nový kos­tol, baro­ko­vý oltár v kos­to­lí­ku demon­to­va­li, strh­li stre­chu a prí­ro­da doko­na­la die­lo ska­zy (Infor­mač­ná tabu­ľa). Začiat­kom 20. sto­ro­čia sa mno­ho oby­va­te­ľov vysťa­ho­va­lo do Kana­dy (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk).


Sed­liac­ka Dubo­vá is loca­ted in the nort­hern part of the Žili­na Regi­on, near Ora­va Cast­le (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk), at an ele­va­ti­on of 530 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia). The vil­la­ge is cur­ren­tly inha­bi­ted by app­ro­xi­ma­te­ly 500 resi­dents (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk) wit­hin an area of 11.65 km² (Wiki­pe­dia). The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1397 (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). In the vil­la­ge, the­re is a beau­ti­ful Got­hic church, assu­med to have been built bet­we­en 1334 and 1397, ini­tial­ly under the name Dubo­wa Colo­no­rum (Infor­ma­ti­on board) and Paraszt Dubo­va (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). Howe­ver, the vil­la­ge gra­du­al­ly relo­ca­ted from the Žiar loca­li­ty (Hrá­dok – dubo​va​co​lo​no​rum​.sk) down to the Ora­va River val­ley, and the church gra­du­al­ly lost its sig­ni­fi­can­ce. It func­ti­onal­ly cea­sed in 1880 with the cons­truc­ti­on of a new church in the vil­la­ge. The old chur­ch’s roof was even dis­man­tled, and it natu­ral­ly began to decay (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). Today, the ruins of this church dedi­ca­ted to Saints Cos­mas and Damian, pat­rons of doc­tors and phar­ma­cists, stand abo­ve the vil­la­ge. The chur­ch’s pre­mi­ses also men­ti­on a scho­ol and rec­to­ry, but the­ir exact loca­ti­on has not yet been iden­ti­fied (Infor­ma­ti­on board). On the Hra­diš­te hill, the­re are ruins of a church from 1754 (ora​va​lip​tov​.sk), the Church of Saints Cos­mas and Damian (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). Saints Cos­mas and Damian were phy­si­cian brot­hers, pre­a­chers of the divi­ne word, and mar­tyrs born in Syria. In 303, pagan priests accu­sed and behe­a­ded the brot­hers. Later, Empe­ror Jus­ti­nian built a basi­li­ca in the­ir honor, and they beca­me pat­rons of doc­tors, medics, and phar­ma­cists. Cur­ren­tly, res­to­ra­ti­on work is under­way on the small church, led by young volun­te­ers (Infor­ma­ti­on board). Pre­his­to­ric sett­le­ments of the Halls­tatt cul­tu­re from the 2nd to the 3rd cen­tu­ry BCE have been pre­ser­ved in the­se pla­ces (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk).


Sed­liac­ka Dubo­vá leży na półno­cy kra­ju żyli­ńs­kie­go, nie­da­le­ko zamku Ora­ws­kie­go (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk), na wyso­ko­ści 530 met­rów nad pozi­omem mor­za (Wiki­pe­dia). Obec zamiesz­ku­je obe­cnie oko­ło 500 miesz­ka­ńców (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk) na powierzch­ni 11,65 km² (Wiki­pe­dia). Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o wsi pocho­dzi z roku 1397 (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). We wsi znaj­du­je się pięk­ny gotyc­ki kości­ół, któ­re­go budo­wę przy­puszc­za się w latach 1334 – 1397, pier­wot­nie pod nazwą Dubo­wa Colo­no­rum (Tab­li­ca infor­ma­cyj­na) i Paraszt Dubo­va (sed​liac​ka​du​bo​va​.sk). Jed­na­kże wieś stop­ni­owo prze­no­si­ła się z loka­li­zac­ji Žiar (Hrá­dok – dubo​va​co​lo​no​rum​.sk) w dół doli­ny rze­ki Ora­wy, a kości­ół stop­ni­owo tra­cił swo­je znac­ze­nie. Fun­kc­jo­nal­nie zako­ńc­zył swo­je ist­nie­nie w 1880 roku, wraz z wybu­do­wa­niem nowe­go kości­oła we wsi. Z dachu sta­re­go kości­oła zdjęto nawet dach, a on natu­ral­nie zaczął podu­pa­dać (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). Obe­cnie, ponad wsią, znaj­du­ją się ruiny tego kości­ó­łka poświ­ęco­ne­go św. Kos­ma­so­wi i Damia­no­wi, pat­ro­nom lekar­zy i far­ma­ce­utów. W miejs­cu kości­oła wymie­nia się także szko­łę i ple­ba­nię, jed­nak ich dokład­ne poło­że­nie nie zosta­ło jeszc­ze ziden­ty­fi­ko­wa­ne (Tab­li­ca infor­ma­cyj­na). Na wzgór­zu Hra­diš­te znaj­du­ją się ruiny kości­oła z roku 1754 (ora​va​lip​tov​.sk), Kości­ół Świ­ętych Kos­ma­sa i Damia­na (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk). Świ­ęci Kos­mas i Damian byli bra­ćmi lekar­za­mi, gło­si­cie­la­mi Sło­wa Boże­go i męc­zen­ni­ka­mi uro­dzo­ny­mi w Syrii. W 303 roku kapła­ni poga­ńs­cy oska­rży­li i ści­ęli bra­ci. Później cesarz Jus­ty­nian wybu­do­wał im ku czci bazy­li­kę, sta­jąc się pat­ro­na­mi lekar­zy, medy­ków i far­ma­ce­utów. Obe­cnie trwa­ją pra­ce res­tau­ra­cyj­ne przy małym koście­le, pro­wa­dzo­ne przez mło­dych ochot­ni­ków (Tab­li­ca infor­ma­cyj­na). Osied­la pre­his­to­rycz­ne kul­tu­ry halsz­tac­kiej z II-​III w. p.n.e. zacho­wa­ły się w tych miejs­cach (dubo​va​co​lo​no​rum​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2008, Časová línia, Krajina, Zahraničie

Egypt – staroveká krajina

Hits: 4452

Egypt sa nachá­dza v seve­ro­vý­chod­nej Afri­ke, je dôka­zom boha­tej his­tó­rie ľud­skej civi­li­zá­cie. Kra­ji­na fara­ó­nov fas­ci­nu­je dob­ro­dru­hov, his­to­ri­kov a ces­to­va­te­ľov od nepa­mä­ti. Pyra­mí­dy tu posta­vi­li ako hro­by pre fara­ó­nov, je obdi­vu­hod­né, že tie­to stav­by odo­la­li času. Cez Egypt tečie jed­na z naj­dl­h­ších riek na sve­te, Níl. Jeho zápla­vy obo­ha­co­va­li pôdu, umož­ňo­va­li rast plo­dín pri jeho bre­hoch. Vodu posky­tu­je mili­ó­nom ľudí. Egypt je aj pova­žo­va­ný za kolís­ku vedo­mos­tí, vzde­la­nia, pre­dov­šet­kým do sta­ro­ve­kej Ale­xan­drie. Zalo­žil ju Ale­xan­der Veľ­ký. Ale­xan­drij­ská kniž­ni­ca obsa­ho­va­la nespo­čet­né zvit­ky a ruko­pi­sy. V 19. sto­ro­čí sa posta­vil Suez­ský prie­plav, kto­rý spo­jil Stre­do­zem­né a Čer­ve­né more. Ten­to inži­nier­sky čin výraz­ne skrá­til námor­né tra­sy a Egypt sa vďa­ka tomu stal stra­te­gic­ký. Na východ­nom bre­hu Nílu leží Luxor – naj­väč­šie otvo­re­né múze­um na sve­te, kto­ré je domo­vom mno­hých pamia­tok. Je domo­vom chrá­mu Kar­nak, roz­siah­le­ho kom­ple­xu chrá­mov, kapl­niek a iných sta­vieb. Neďa­le­ko sa nachá­dza Údo­lie krá­ľov a Údo­lie krá­ľo­vien, kto­ré obsa­hu­jú hrob­ky fara­ó­nov a kráľovien.

Egypt­ská kuchy­ňa je boha­tá. Jed­lá ako kóša­ri a ful meda­mes odrá­ža­jú rôz­ne vply­vy a kuli­nár­ske tra­dí­cie. Typic­ké sú ruš­né trhy plné živých farieb a vôní a chu­tí. Pre hos­po­dár­stvo je veľ­mi dôle­ži­tý ces­tov­ný ruch, kto­rý láka mili­ó­ny návštevníkov.


Egypt, loca­ted in nort­he­as­tern Afri­ca, stands as evi­den­ce of the rich his­to­ry of human civi­li­za­ti­on. The land of pha­ra­ohs has fas­ci­na­ted adven­tu­rers, his­to­rians, and tra­ve­lers for ages. The pyra­mids, built here as tombs for the pha­ra­ohs, are remar­kab­le struc­tu­res that have withs­to­od the test of time. One of the lon­gest rivers in the world, the Nile, flo­ws through Egypt. Its annu­al flo­ods enri­ched the soil, allo­wing crops to thri­ve along its banks, pro­vi­ding water to mil­li­ons of people.

Egypt is con­si­de­red the crad­le of kno­wled­ge and edu­ca­ti­on, espe­cial­ly with its ancient city of Ale­xan­dria, foun­ded by Ale­xan­der the Gre­at. The Lib­ra­ry of Ale­xan­dria hou­sed coun­tless scrolls and manusc­ripts. In the 19th cen­tu­ry, the Suez Canal was cons­truc­ted, con­nec­ting the Medi­ter­ra­ne­an and Red Seas. This engi­ne­e­ring feat sig­ni­fi­can­tly shor­te­ned mari­ti­me rou­tes, making Egypt a stra­te­gic hub.

On the east bank of the Nile lies Luxor, often cal­led the lar­gest open-​air muse­um in the world,” home to many ancient won­ders. It hosts the Kar­nak Tem­ple, an exten­si­ve com­plex of tem­ples, cha­pels, and other struc­tu­res. Near­by are the Val­ley of the Kings and the Val­ley of the Que­ens, con­tai­ning the tombs of pha­ra­ohs and queens.

Egyp­tian cuisi­ne is diver­se, with dis­hes like kos­ha­ri and ful meda­mes ref­lec­ting vari­ous influ­en­ces and culi­na­ry tra­di­ti­ons. The bust­ling mar­kets, full of vib­rant colors and aro­mas, are typi­cal of the live­ly Egyp­tian life. Tou­rism pla­ys a cru­cial role in the eco­no­my, att­rac­ting mil­li­ons of visitors.


مصر تقع في شمال شرق أفريقيا وتشكل دليلاً على التاريخ الغني للحضارة البشرية. أرض الفراعنة قد أثارت إعجاب المغامرين والمؤرخين والمسافرين لآلاف السنين. بُنيت الأهرامات هنا كقبور للفراعنة، وهي هياكل ملحوظة تحملت تجربة الزمن. يجري أطول نهر في العالم، النيل، عبر مصر. فيضاناته السنوية غنت التربة، مما سمح للمحاصيل بالازدهار على طول ضفافه، وتوفير المياه لملايين الأشخاص.

تُعتبر مصر مهدًا للمعرفة والتعليم، خاصة مع مدينة الإسكندرية القديمة، التي أسسها الإسكندر الأكبر. كانت مكتبة الإسكندرية تحتوي على عدد لا حصر له من الأسفار والمخطوطات. في القرن التاسع عشر، تم بناء قناة السويس، التي ربطت البحر الأبيض المتوسط​والبحر الأحمر. ساهم هذا الإنجاز الهندسي في تقصير الطرق البحرية بشكل كبير، مما جعل مصر مركزًا استراتيجيًا.

في الضفة الشرقية للنيل يقع الأقصر، ويطلق عليه في كثير من الأحيان أكبر متحف مفتوح في العالم”، حيث يوجد العديد من عجائب الماضي. يستضيف معبد الكرنك، المجمع الواسع للمعابده والكنائس والهياكل الأخرى. على مقربة منه تقع وادي الملوك ووادي الملكات، اللذان يحتويان على مقابر الفراعنة والملكات.

المطبخ المصري متنوع، حيث تعكس أطباق مثل الكشري والفول المدمس تأثيرات وتقاليد متنوعة. الأسواق الحية، مليئة بالألوان الزاهية والروائح، هي طابع من طابعات الحياة المصرية. يلعب السياحة دورًا حيويًا في الاقتصاد، حيث تجذب الملايين من الزوار.


Egypt je sta­ro­ve­ká kra­ji­na s boha­tou his­tó­ri­ou. Žili tu fara­ó­ni. Egypt je pova­žo­va­ný za kolís­ku civi­li­zá­cie a kul­tú­ry. Roz­lo­ha Egyp­ta je 1 001 449 km2 (wiki​pe​dia​.sk). Žilo tu v roku 2012 viac ako 82 mili­ó­nov oby­va­te­ľov (wikipedia.cs). Hlav­ným mes­tom je Káhi­ra, v kto­rej aglo­me­rá­cii žije 15 mili­ó­nov oby­va­te­ľov. Mno­hé egypt­ské pamiat­ky sve­to­vé­ho význa­mu sú chrá­ne­né UNESCO‑m. Z obdo­bia sta­ro­ve­ku napr. pyra­mí­dy v Gize, Údo­lie krá­ľov, chrá­my v Kar­na­ku, Luxo­re, Abú Sim­bel (wiki​pe​dia​.sk). Slo­vo Egypt má kore­ne v egyptš­ti­ne. Pôvod­ne šlo o ozna­če­nie Pta­hov­ho chrá­mo­vé­ho kom­ple­xu v Men­no­fe­re (Mem­fi­se), kto­rý bol nazva­ný Palác Pta­hov Ka”, čo sa vyslo­vu­je hat ka ptah”. Sta­ro­ve­ký Egyp­ťa­nia nazý­va­li svo­ju kra­ji­ne ako Kemet”, čo zna­me­ná Čier­na zem. Aj dnes oby­va­te­lia nena­zý­va­jú svo­ju kra­ji­nu Egypt. Ofi­ciál­ny názov je Džumhúrjaal-​Misríja al-‘Arabíja, čo sa hovo­rov skra­cu­je na Masr, resp. Misr. (wikipedia.cs).


Egypt is an ancient land with a rich his­to­ry, kno­wn for its pha­ra­ohs. It is con­si­de­red the crad­le of civi­li­za­ti­on and cul­tu­re. The area of Egypt is 1,001,449 km² (Wiki­pe­dia). In 2012, it had a popu­la­ti­on of over 82 mil­li­on peop­le (Wiki­pe­dia). The capi­tal is Cai­ro, with a met­ro­po­li­tan popu­la­ti­on of 15 mil­li­on. Many Egyp­tian monu­ments of glo­bal sig­ni­fi­can­ce, such as the Pyra­mids of Giza, the Val­ley of the Kings, and the tem­ples of Kar­nak, Luxor, and Abu Sim­bel, are UNESCO-​protected (Wiki­pe­dia). The word Egypt” has its roots in the Egyp­tian lan­gu­age. Ori­gi­nal­ly, it refer­red to the tem­ple com­plex of Ptah in Memp­his, which was cal­led Pala­ce of the Ka of Ptah,” pro­noun­ced hat ka ptah.” Ancient Egyp­tians cal­led the­ir land Kemet,” mea­ning Black Land. Even today, the inha­bi­tants do not refer to the­ir coun­try as Egypt. The offi­cial name is Jum­hu­ri­y­at al-​Misriyah al-​Arabiyah, com­mon­ly abb­re­via­ted as Masr or Misr (Wiki­pe­dia).


مصر هي أرض قديمة ذات تاريخ غني، كانت موطنًا للفراعنة. تُعتبر مصر مهد الحضارة والثقافة. تبلغ مساحة مصر الإجمالية 1،001،449 كيلومتر مربع (ويكيبيديا). في عام 2012، بلغ عدد سكانها أكثر من 82 مليون نسمة (ويكيبيديا). العاصمة هي القاهرة، جزء من منطقة حضرية يعيش فيها 15 مليون نسمة. العديد من المعالم المصرية ذات الأهمية العالمية تحمى من قبل اليونسكو، بما في ذلك عجائب قديمة مثل هرمات الجيزة، ووادي الملوك، والمعابده في كارناك، والأقصر، وأبو سمبل (ويكيبيديا).

كلمة مصر” لها جذورها في اللغة المصرية، تشير في الأصل إلى معبد بتاح في منيفير (ممفيس)، الذي كان يُسمى قصر بتاح كا”، ويُنطق هات كا بتاح”. كان المصريين القدماء يشيرن إلى بلادهن باسم كيميت”، والذي يعني الأرض السوداء. حتى اليوم، لا يطلق السكان اسم مصر” على بلادهم بشكل شائع. الاسم الرسمي هو جمهورية المصرية العربية”، ويُختصر عادة إلى مصر” أو مصر” (ويكيبيديا)


His­tó­ria Egyp­ta pat­rí medzi naj­dl­h­šie súvis­lé his­tó­rie zjed­no­te­né­ho štá­tu. V his­tó­rii Egyp­ta zohra­la veľ­kú úlo­hu voda. Odvo­dňo­va­cie prá­ce vyvo­la­li vytvo­re­nie kme­ňo­vých spo­lo­čens­tiev už v roku 3150 pred n.l.. V Hor­nom Egyp­te to bol naj­mä kmeň Nechen (neskôr Hie­ra­kon­po­lis), v Dol­nom Egyp­te kmeň pri osa­de Bútó. Fara­ón Menes v roku 3150 pred n.l. zjed­no­til Hor­ný a Dol­ný Egypt a vznik­la Sta­rá ríša. Nasta­la doba pyra­míd. Neskôr sa ríša roz­pad­la, potom opäť nasta­li zme­ny .… Oko­lo roku 1650 pred n.l. vpad­li do Egyp­ta z Ázie semit­skí Hyk­só­si. Zná­my bol panov­ník Amen­ho­tep IV. (13641347 pred n.l.), kto­ré­ho man­žel­kou bola Nefer­ti­ti. Zme­nil si meno na Ach­na­ton a usku­toč­nil nábo­žen­skú refor­mu. Jedi­ným uctie­va­ným bohom bol boh sln­ka – Aton. Jeho nástup­com bol Tutan­cha­mon a ten­to kult zru­šil. Rames­se II. vlá­dol v rokoch 12901224 pred n.l. (wikipedia.cs).


The his­to­ry of Egypt is among the lon­gest con­ti­nu­ous his­to­ries of a uni­fied sta­te. Water pla­y­ed a sig­ni­fi­cant role in Egyp­t’s his­to­ry. Drai­na­ge works ini­tia­ted the for­ma­ti­on of tri­bal com­mu­ni­ties as ear­ly as 3150 BCE. In Upper Egypt, the Nechen tri­be (later Hie­ra­kon­po­lis) pla­y­ed a major role, whi­le in Lower Egypt, it was the tri­be near the sett­le­ment of Bútó. Pha­ra­oh Menes uni­fied Upper and Lower Egypt in 3150 BCE, giving rise to the Old King­dom, kno­wn for the era of pyra­mids. Later, the king­dom disin­teg­ra­ted, fol­lo­wed by furt­her chan­ges… Around 1650 BCE, Semi­tic Hyk­sos inva­ded Egypt from Asia. A notab­le ruler was Pha­ra­oh Amen­ho­tep IV (13641347 BCE), who­se wife was Nefer­ti­ti. He chan­ged his name to Akhe­na­ten and ini­tia­ted a reli­gi­ous reform, with the sole dei­ty being the sun god Aton. His suc­ces­sor, Tutan­kha­mun, rever­sed this cult. Rame­ses II ruled from 1290 to 1224 BCE (Wiki­pe­dia).


تاريخ مصر يعتبر من بين أطول التاريخيات المستمرة لدولة موحدة. لعبت المياه دورًا كبيرًا في تاريخ مصر. أعمال الري أدت إلى تشكيل مجتمعات قبلية بالفعل في عام 3150 قبل الميلاد. في صعيد مصر، كان ذلك بشكل رئيسي عند قبيلة نيخن (المعروفة لاحقًا باسم هيروكونبوليس)، فيما كانت قبيلة في مصر السفلى قرب مستوطنة بوتو. في عام 3150 قبل الميلاد، وحد الفرعون مينيس صعيد وصعيد مصر، وظهرت الإمبراطورية القديمة. بدأت فترة الأهرامات. في وقت لاحق انهارت الإمبراطورية، ثم حدثت تغييرات… حوالي عام 1650 قبل الميلاد، اقتحم الهكسوس الساميون من آسيا مصر. كان الحاكم المعروف آمنحوتب الرابع (13641347 قبل الميلاد)، الذي كانت زوجته نفرتيتي. غيّر اسمه إلى أخناتون وقام بإجراء إصلاح ديني. كان الإله الوحيد المعبود هو إله الشمس – آتون. خلفه توت عنخ آمون وألغى هذا العبادة. حكم رمسيس الثاني في الفترة من 1290 إلى 1224 قبل الميلاد (ويكيبيديا.cs).


V roku 525 pred n.l Egypt padol po prvý krát do rúk Per­zie. V roku 333 pred n.l. pora­zil Ale­xan­der Veľ­ký per­ské­ho Dáre­ia III. a zís­kal Egypt. Po jeho smr­ti (323 pred n.l) Egyp­tu vlá­dol jeden z Ale­xan­dro­vých voj­vo­dov Pto­le­mai­os. Posled­nou z tej­to dynas­tie bola Kle­opat­ra VII, v roku 30 pred n.l., po jej smr­ti sa stal Egypt rím­skou pro­vin­ci­ou. Po roz­pa­de Ríma sa dostal pod byzant­skú vlá­du. Oko­lo roku 640 doby­li Egypt islam­skí ara­bi. Dneš­ní Kop­to­via sú zvyš­ka­mi pôvod­né­ho Egypt­ské­ho oby­va­teľ­stva. V roku 1517 dobyl Egypt turec­ký sul­tán Selim I.. Toto obdo­bie turec­kej nad­vlá­dy sa skon­či­lo až v roku 1798, vďa­ka Napo­le­ono­vi. Neskôr nasle­do­va­la brit­ská nad­vlá­da, až do roku 1952. Cez dru­hú sve­to­vú voj­nu sa v Egyp­te vied­li boje brit­ských voj­sk pod vele­ním mar­šá­la Ber­nar­da Mon­tgo­me­ry­ho a nemec­kou a talian­skou armá­dou pod vele­ním gene­rá­la Erwi­na Rom­me­la23.7. 1952 bola vyhlá­se­ná Egypt­ská repub­li­ka. Jazýč­kom na váž­kach sa stal Suez­ský prie­plav, kto­rý bol pod Egypt­skou sprá­vou. V roku 1967 bol Egypt napad­nu­tý Izra­e­lom, obsa­dil Sinaj­ský polo­os­trov (wikipedia.cs).


In 525 BCE, Egypt fell into Per­sian hands for the first time. In 333 BCE, Ale­xan­der the Gre­at defe­a­ted Per­sian Darius III, gai­ning con­trol of Egypt. After his death in 323 BCE, one of Ale­xan­de­r’s gene­rals, Pto­le­my, ruled Egypt. The last of this dynas­ty was Cle­opat­ra VII, and in 30 BCE, after her death, Egypt beca­me a Roman pro­vin­ce. Fol­lo­wing the fall of Rome, it came under Byzan­ti­ne rule. Around 640 CE, Egypt was conqu­e­red by Isla­mic Arabs. Toda­y­’s Copts are rem­nants of the ori­gi­nal Egyp­tian popu­la­ti­on. In 1517, Tur­kish Sul­tan Selim I conqu­e­red Egypt. This peri­od of Tur­kish domi­nan­ce ended in 1798 with Napo­le­on. Sub­se­qu­en­tly, Bri­tish rule pre­vai­led until 1952. During World War II, batt­les were fought in Egypt bet­we­en Bri­tish for­ces under the com­mand of Mars­hal Ber­nard Mon­tgo­me­ry and the Ger­man and Ita­lian armies under the com­mand of Gene­ral Erwin Rom­mel. On July 23, 1952, the Egyp­tian Repub­lic was dec­la­red. The Suez Canal, under Egyp­tian admi­ni­stra­ti­on, beca­me a cru­cial point of con­ten­ti­on. In 1967, Egypt was attac­ked by Isra­el, which occu­pied the Sinai Penin­su­la (Wiki­pe­dia).


في عام 525 قبل الميلاد، سقطت مصر في أيدي فارس للمرة الأولى. في عام 333 قبل الميلاد، هزم ألكسندر الكبير داريوس الثالث الفارسي واستولى على مصر. بعد وفاته (323 قبل الميلاد)، حكم مصر أحد الأفراد المحاربين للإسكندر، بطليموس. كانت آخر هذه السلالة هي كليوباترا السابعة، في عام 30 قبل الميلاد، وبعد وفاتها أصبحت مصر إقليمًا رومانيًا. بعد انهيار روما، وقع تحت حكم البيزنطيين. حوالي عام 640، احتل المصريون العرب المسلمون مصر. الأقباط الحاليين هم بقايا السكان الأصليين لمصر. في عام 1517، احتل السلطان التركي سليم الأول مصر. انتهت هذه الفترة من السيطرة التركية في عام 1798 بفضل نابليون. تلتها السيطرة البريطانية حتى عام 1952. خلال الحرب العالمية الثانية، خاضت القوات البريطانية معارك في مصر بقيادة المارشال برنارد مونتجومري والجيش الألماني والإيطالي بقيادة الجنرال إيرفين روميل. في 23 يوليو 1952، أعلنت جمهورية مصر. أصبحت قضية قناة السويس الحاسمة، والتي كانت تحت الإدارة المصرية. في عام 1967، هاجمت إسرائيل مصر واحتلت شبه جزيرة سيناء (ويكيبيديا.cs).


Egypt tvo­rí východ­nú časť Saha­ry. Geolo­gic­ky pre­važ­ne rulou a žulou. Arab­ská púšť na výcho­de je veľ­mi hor­na­tá. Je cha­rak­te­ris­tic­ká suchý­mi údo­lia­mi – vádí. Západ­ná časť je Líbij­ská púsť. Medzi nimi je rie­ka Níl, dosa­hu­je 1600 km. Vďa­ka nej exis­tu­je egypt­ská civi­li­zá­cia. V jej údo­lí a del­te žije 99 % oby­va­teľ­stva. Využí­va tak iba 5.5 % roz­lo­hy. Je jedi­nou rie­kou Egyp­ta. V roku 1970 bola na ňom posta­ve­ná Asu­án­ska prieh­ra­da, kto­rá je 111 met­rov vyso­ká a roz­lie­ha sa na plo­che 5 000 km2. Dlhá je 500 km, objem vody je 130 miliárd m3. Na seve­re je del­ta Nílu na plo­che 24 000 km2 (wikipedia.cs).

Egypt cons­ti­tu­tes the eas­tern part of the Saha­ra, pre­do­mi­nan­tly con­sis­ting of schist and gra­ni­te geolo­gy. The eas­tern Arab Desert is high­ly moun­tai­nous, cha­rac­te­ri­zed by dry val­le­ys kno­wn as wadis. The wes­tern part is the Liby­an Desert. The Nile River, stret­ching 1600 km, lies bet­we­en them. The Egyp­tian civi­li­za­ti­on thri­ves thanks to this river, with 99% of the popu­la­ti­on resi­ding in its val­ley and del­ta, uti­li­zing only 5.5% of the coun­try­’s total area. It is the sole river in Egypt. In 1970, the Aswan High Dam was cons­truc­ted on the Nile, stan­ding 111 meters tall and cove­ring an area of 5,000 km². The dam is 500 km long, and its water volu­me is 130 bil­li­on cubic meters. In the north, the­re is the Nile Del­ta, cove­ring an area of 24,000 km² (Wiki­pe­dia).


مصر تشكل الجزء الشرقي من الصحراء الكبرى. جيولوجياً تحتوي بشكل رئيسي على الشيست والغرانيت. الصحراء العربية في الشرق هي صحراء جبلية جدًا وتتميز بالوادي الجافة. الجزء الغربي هو صحراء ليبيا. بينهما يمتد نهر النيل الذي يصل طوله إلى 1600 كيلومتر. بفضله، توجد الحضارة المصرية. يعيش 99% من السكان في واديه ودلته، حيث تستغل فقط 5.5% من المساحة. إنه النهر الوحيد في مصر. في عام 1970، تم بناء السد العالي عليه، والذي يبلغ ارتفاعه 111 مترًا ويمتد على مساحة تبلغ 5،000 كيلومتر مربع. وهو طويل بمقدار 500 كيلومتر، وحجم المياه فيه هو 130 مليار متر مكعب. تقع دلتا النيل في الشمال على مساحة تبلغ 24،000 كيلومتر مربع (ويكيبيديا.cs).


K Egyp­tu pat­rí aj Sinaj­ský polo­os­trov, kto­rý geo­gra­fic­ky pat­rí už k Ázii. Egypt má suché, veľ­mi tep­lé, púšt­ne pod­ne­bie. Cez 300 dní slneč­né­ho svi­tu. Roč­ný úhrn zrá­žok vo väč­ši­ne oblas­tí dosa­hu­je maxi­mál­ne 80 mm. Naj­mä v lete sú veľ­ké roz­die­ly tep­lôt v rám­ci dňa, cez deň môže byť 40 °C, v noci 7 °C. Na juhu Egyp­ta dosa­hu­je vlh­kosť vzdu­chu v roz­pá­le­ných uli­ciach oko­lo 10 %. V Egyp­te sa ťaží uhlie, ropa, zem­ný plyn, darí sa vod­nej ener­ge­ti­ke. Eko­no­mi­ku znač­ne pod­po­ru­je ces­tov­ný ruch. Zná­me sú prí­mor­ské leto­vis­ká Hurg­ha­da, Šarm aš-​Šajch, Taba (wikipedia.cs).


Egypt also inc­lu­des the Sinai Penin­su­la, which geog­rap­hi­cal­ly belo­ngs to Asia. Egypt has a dry, very hot, desert cli­ma­te, with over 300 days of suns­hi­ne annu­al­ly. The annu­al pre­ci­pi­ta­ti­on in most are­as does not exce­ed 80 mm. Espe­cial­ly in sum­mer, the­re are sig­ni­fi­cant tem­pe­ra­tu­re varia­ti­ons wit­hin the day, with day­ti­me tem­pe­ra­tu­res rea­ching 40 °C and night­ti­me tem­pe­ra­tu­res drop­ping to 7 °C. In the sout­hern part of Egypt, humi­di­ty in the scor­ching stre­ets can be around 10%. Egyp­t’s eco­no­my bene­fits from the extrac­ti­on of coal, oil, natu­ral gas, and suc­cess in hyd­ro­po­wer. The tou­rism indus­try sig­ni­fi­can­tly con­tri­bu­tes to the eco­no­my, with well-​known coas­tal resorts such as Hurg­ha­da, Sharm El She­ikh, and Taba (Wiki­pe­dia).


تشمل مصر شبه جزيرة سيناء أيضًا، والتي جغرافيًا تنتمي إلى قارة آسيا. تتميز مصر بمناخ جاف حار جدًا وصحراوي. أكثر من 300 يوم من أيام الشمس في السنة. تبلغ متوسط​الأمطار في معظم المناطق حوالي 80 مم فقط سنويًا. تكون الفروق الكبيرة في درجات الحرارة واضحة خاصة في الصيف، حيث يمكن أن تكون درجة الحرارة نهارًا 40 درجة مئوية، وليلاً 7 درجات مئوية. في جنوب مصر، تصل نسبة الرطوبة في الهواء في الشوارع المحمية إلى حوالي 10٪. يتم استخراج الفحم والنفط والغاز الطبيعي في مصر، وتزدهر الطاقة المائية. يدعم السياحة بشكل كبير اقتصاد مصر، وتشتهر مناطق سياحية ساحلية مثل الغردقة وشرم الشيخ وطابا (ويكيبيديا.cs).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post