2006-2010, 2009, Časová línia, Hont, Hontianske, Kaštiely, Krajina, Ľudská príroda, Neživé, Obce, Parky, Príroda, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby

Svätý Anton

skala
Hits: 5548

Svä­tý Anton, pred­tým Antol, sa nachá­dza len kúsok od Ban­skej Štiav­ni­ce. Súčas­ťou je kaš­tieľ s krás­nym parkom.

K obci pat­ria usad­los­ti Rov­ne, Baža­nia a Mac­ko. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1266. Názov obce vychá­dza z náz­vu pôvod­né­ho kos­to­la zasvä­te­né­ho svä­té­mu Anto­no­vi Pus­tov­ní­ko­vi. His­to­ric­ké náz­vy obce: Scen­tan­tol­lo, Sanc­tus Anto­nius, Zent­han­tal, Swä­tý Antal, Antol. Maďar­ský názov je Sze­nan­tal. Oby­va­te­lia sa živi­li pre­važ­ne baníc­tvom, hut­níc­tvom, les­níc­tvom, v kame­ňo­lo­me a v prie­my­sel­ných pod­ni­koch v Ban­skej Štiav­ni­ci. V polo­vi­ci 20. sto­ro­čia je zná­ma výro­ba vyre­zá­va­ných a maľo­va­ných bet­le­he­mov. V 17. sto­ro­čí zís­kal pan­stvo Peter Kohá­ry. Rodi­na Kohá­ry­ov­cov sa zaslú­ži­la o roz­voj Svä­té­ho Anto­na. Od roku 1826 pat­ri­la obec Cobur­gov­com. Fer­di­nand Coburg, brat posled­né­ho vlast­ní­ka kaš­tie­ľa, nav­šte­vo­val obec až do roku 1944. Zná­mym rodá­kom bol slo­ven­ský herec, diva­del­ný reži­sér a scé­nic­ký výtvar­ník Karol Zachar, vlast­ným menom Karol Legé­ny (wiki​pe​dia​.sk).

Vo Svä­tom Anto­ne sa nachá­dza kaš­tieľ s par­kom. Je národ­nou kul­túr­nou pamiat­kou. Šty­ri kríd­la budo­vy sym­bo­li­zu­jú šty­ri roč­né obdo­bia, 12 komí­nov mesia­ce, 52 izieb týžd­ne a 365 okien, dni v roku. Dnes je síd­lom Les­níc­ke­ho, dre­vár­ske­ho a poľ­no­hos­po­dár­ske­ho múzea s mno­hý­mi zbra­ňa­mi a tro­fe­ja­mi. Kaž­do­roč­ne začiat­kom sep­tem­bra sa v kaš­tie­li uspo­ra­dú­va­jú atrak­tív­ne poľov­níc­ke sláv­nos­ti – Dni sv. Huber­ta (SACR). Baro­ko­vý kaš­tieľ je posta­ve­ný na mies­te býva­lé­ho hra­du, začiat­kom 19. sto­ro­čia je kla­si­cis­tic­ky upra­ve­ný (wiki​pe​dia​.sk).

Poľov­níc­ka expo­zí­cia je jedi­nou špe­cia­li­zo­va­nou s celo­slo­ven­skou pôsob­nos­ťou. V roku 1808 sa v Ban­skej Štiav­ni­ci začal vyučo­vať pred­met poľov­níc­tvo (geopark​.sk). Je naj­väč­šou svoj­ho dru­hu na Slo­ven­sku. Chod­by kaš­tie­ľa pre­zen­tu­jú viac ako tisíc tro­fe­jí zve­ri (msa​.sk). Baro­ko­vo – kla­si­cis­tic­ké­mu kaš­tie­ľu v Svä­tom Anto­ne pred­chá­dzal men­ší opev­ne­ný hrá­dok, kto­rý je spo­mí­na­ný už v 15. sto­ro­čí. V 16. sto­ro­čí bol pre­sta­va­ný a mal chrá­niť Ban­skú Štiav­ni­cu pred turec­ký­mi nájaz­da­mi (geopark​.sk). Kaš­tieľ býva ozna­čo­va­ný aj ako kaš­tieľ Antol, ale­bo Kohá­ry­ov­ský kaš­tieľ. Je síd­lom les­níc­ke­ho, dre­vár­ske­ho a poľov­níc­ke­ho múzea (Wiki­pe­dia). Dali ho posta­viť na začiat­ku 18. sto­ro­čia vlast­ní­ci pan­stva Sit­no, Kohá­ry­ov­ci (Buj­no­vá et all, 2003). Svo­je let­né síd­lo tu mal bul­har­ský cár Fer­di­nand Coburg, pat­ril do Sit­nian­ske­ho pan­stva Kohá­ry­ov­cov (Terem). V roku 1826 sa jedi­ná dcé­ra posled­né­ho z muž­ských potom­kov rodu Kohá­ry­ov­cov vyda­la za Fer­di­nan­da Jura­ja Cobur­ga zo Sas­ka. Posled­ným z Cobur­gov­cov, kto­rý žil v kaš­tie­li, bol vše­stran­ne nada­ný Fer­di­nand Coburg, v rokoch 1908 – 1918 bul­har­ský cár. Dovŕ­šil šťast­nú tra­dí­ciu osvie­te­ných, roz­hľa­de­ných a cti­žia­dos­ti­vých maji­te­ľov, kto­rí zve­ľa­ďo­va­li majet­ky a zaria­di­li ich vkus­ne (Buj­no­vá et all, 2003).

V par­ku bol do roku 1995 vysa­de­ný, Fili­pom Cobur­gom v roku 1878, sek­vo­jo­vec mamu­tí – Sequ­oia­den­dron gigan­te­um. V roku 1996 po vysc­hnu­tí bola vysa­de­ná iná sek­vo­ja. Oko­lie je boha­té na chrá­ne­né dru­hy, mno­hé ende­mi­ty. V par­ku a pri­ľah­lom leso­par­ku sa nachá­dza napr. Gink­go bilo­ba, Abies pin­sa­po, Pse­udot­su­ga men­sies­si, Pinus jeff­re­yi, Catal­pa big­no­ni­oides, Cha­ma­e­cy­pa­ris pisi­fe­ra, Picea pun­gens vir­ga­ta, Lilium mar­ta­gon, Iris gra­mi­nea, Dro­se­ra rotun­di­fo­lia, Pul­sa­til­la gran­dis, Cro­cus heuf­fe­lia­nus. V oko­lí je vzác­ny výskyt prí­rod­ných ruží, kto­ré v 19. sto­ro­čí tu pôso­bia­ci Andrej Kmeť popí­sal tak­mer 300 kul­ti­va­rov (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Súčas­ťou are­álu je his­to­ric­ký park (5 ha) a leso­park (25 ha). Hor­né a dol­né jazier­ko je spo­je­né kas­ká­da­mi a vodo­pád­mi je napá­ja­né nie­koľ­ko kilo­met­rov dlhým náho­nom z Kop­laš­ské­ho poto­ka s uni­kát­ny­mi akva­duk­ta­mi. V par­ku sa okrem toho nachá­dza grot­ta – ume­lo navŕ­še­ná jas­ky­ňa, stud­nič­ka s kamen­ný­mi lavič­ka­mi, dre­ve­né mos­tí­ky, altá­ny, kapl­n­ka Svä­té­ho Huber­ta (geopark​.sk).

Celo­slo­ven­ské poľov­níc­ke sláv­nos­ti Dni svä­té­ho Huber­ta uspo­ra­dú­va múze­um vo Svä­tom Anto­ne zvy­čaj­ne začiat­kom sep­tem­bra cez víkend (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

St. Ant­ho­ny, for­mer­ly kno­wn as Antol, is loca­ted just a short dis­tan­ce from Ban­ská Štiav­ni­ca. It fea­tu­res a cast­le with a beau­ti­ful park.

The vil­la­ge inc­lu­des the sett­le­ments of Rov­ne, Baža­nia, and Mac­ko. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1266. The vil­la­ge­’s name comes from the ori­gi­nal church dedi­ca­ted to Saint Ant­ho­ny the Her­mit. His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Scen­tan­tol­lo, Sanc­tus Anto­nius, Zent­han­tal, Swä­tý Antal, Antol. The Hun­ga­rian name is Sze­nan­tal. The resi­dents were main­ly enga­ged in mining, metal­lur­gy, fores­try, quar­ry­ing, and indus­trial enter­pri­ses in Ban­ská Štiav­ni­ca. In the mid-​20th cen­tu­ry, the pro­duc­ti­on of car­ved and pain­ted nati­vi­ty sce­nes beca­me kno­wn. In the 17th cen­tu­ry, the Kohá­ry fami­ly acqu­ired the esta­te. The Kohá­rys con­tri­bu­ted to the deve­lop­ment of St. Ant­ho­ny. From 1826, the vil­la­ge belo­n­ged to the Cobur­gs. Fer­di­nand Coburg, the brot­her of the last owner of the cast­le, visi­ted the vil­la­ge until 1944. A notab­le nati­ve of the vil­la­ge was the Slo­vak actor, the­a­ter direc­tor, and set desig­ner Karol Zachar, who­se real name was Karol Legé­ny (wiki​pe​dia​.sk).

In St. Ant­ho­ny, the­re is a cast­le with a park, now a nati­onal cul­tu­ral monu­ment. The four wings of the buil­ding sym­bo­li­ze the four sea­sons, 12 chim­ne­ys repre­sent the months, 52 rooms sig­ni­fy the weeks, and 365 win­do­ws stand for the days in a year. Today, it hou­ses the Fores­try, Woodc­raft, and Agri­cul­tu­ral Muse­um with nume­rous wea­pons and trop­hies. Eve­ry year, at the begin­ning of Sep­tem­ber, the cast­le hosts att­rac­ti­ve hun­ting fes­ti­vi­ties – St. Huber­t’s Days (SACR). The baro­que cast­le was built on the site of a for­mer for­tress and was clas­si­ci­zed in the ear­ly 19th cen­tu­ry (wiki​pe​dia​.sk).

The Hun­ting Exhi­bi­ti­on is the only spe­cia­li­zed one with nati­on­wi­de sco­pe. Hun­ting was first taught in Ban­ská Štiav­ni­ca in 1808 (geopark​.sk). It is the lar­gest of its kind in Slo­va­kia. The cast­le cor­ri­dors sho­wca­se more than a thou­sand game trop­hies (msa​.sk). Pre­ce­ding the Baroque-​classical cast­le in St. Ant­ho­ny was a smal­ler for­ti­fied cast­le men­ti­oned in the 15th cen­tu­ry. In the 16th cen­tu­ry, it was rebu­ilt to pro­tect Ban­ská Štiav­ni­ca from Tur­kish inva­si­ons (geopark​.sk). The cast­le is also refer­red to as Antol Cast­le or Kohá­ry Cast­le. It is the seat of the Fores­try, Woodc­raft, and Hun­ting Muse­um (Wiki­pe­dia). It was built at the begin­ning of the 18th cen­tu­ry by the owners of the Sit­no esta­te, the Kohá­rys (Buj­no­vá et all, 2003). The Bul­ga­rian tsar Fer­di­nand Coburg, belo­n­ging to the Sit­no esta­te of the Kohá­rys, had his sum­mer resi­den­ce here. In 1826, the only daugh­ter of the last male des­cen­dant of the Kohá­ry fami­ly mar­ried Fer­di­nand Georg of Saxe-​Coburg. The last of the Cobur­gs who lived in the cast­le was the ver­sa­ti­le Fer­di­nand Coburg, the Bul­ga­rian tsar from 1908 to 1918. He con­ti­nu­ed the hap­py tra­di­ti­on of enligh­te­ned, kno­wled­ge­ab­le, and ambi­ti­ous owners who impro­ved the­ir pro­per­ties tas­te­ful­ly (Buj­no­vá et all, 2003).

In the park, a giant sequ­oia (Sequ­oia­den­dron gigan­te­um) was plan­ted by Filip Coburg in 1878, but it dried up by 1995. Anot­her sequ­oia was plan­ted in 1996. The sur­roun­dings are rich in pro­tec­ted spe­cies, inc­lu­ding many ende­mics. In the park and the adja­cent forest park, spe­cies such as Gink­go bilo­ba, Abies pin­sa­po, Pse­udot­su­ga men­sie­sii, Pinus jeff­re­yi, Catal­pa big­no­ni­oides, Cha­ma­e­cy­pa­ris pisi­fe­ra, Picea pun­gens vir­ga­ta, Lilium mar­ta­gon, Iris gra­mi­nea, Dro­se­ra rotun­di­fo­lia, Pul­sa­til­la gran­dis, Cro­cus heuf­fe­lia­nus can be found. The rare occur­ren­ce of natu­ral roses, desc­ri­bed by Andrej Kmeť, who wor­ked here in the 19th cen­tu­ry, is also pre­sent, with almost 300 cul­ti­vars (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board). The area inc­lu­des a his­to­ri­cal park (5 ha) and a forest park (25 ha). The upper and lower ponds are con­nec­ted by cas­ca­des and water­falls, fed by a several-​kilometer-​long mill­ra­ce from the Kop­laš­ský stre­am with uni­que aqu­e­ducts. In the park, the­re is also a grot­to – an arti­fi­cial­ly cre­a­ted cave, a well with sto­ne ben­ches, wooden brid­ges, gaze­bos, and the Cha­pel of St. Hubert (geopark​.sk).

The Muse­um in St. Ant­ho­ny typi­cal­ly orga­ni­zes the All-​Slovak Hun­ting Fes­ti­vi­ties, St. Huber­t’s Days, at the begin­ning of Sep­tem­ber over the wee­kend (ban​skas​tiav​ni​ca​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Obce, Považské, Slovenská krajina, Slovenské

Lúka – obec pod Tematínskym hradom

skala
Hits: 3794

Obec je písom­ne zná­ma od roku 1246, v obci sa nachá­dza kaš­tieľ Pla­tan (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Kaš­tieľ nad obcou bol posta­ve­ný v roku 1676, pri ňom je kapl­n­ka svä­tej Márie Mag­da­lé­ny upra­ve­ná kon­com 18. sto­ro­čia (wiki­pe­dia). Leží na sty­ku západ­né­ho úpä­tia stred­nej čas­ti Považ­ské­ho Inov­ca s považ­ským výbež­kom Podu­naj­skej rovi­ny (obec​lu​ka​.sk). V roku 1246 sa spo­mí­na ako Rethy, z roku 1263 je dolo­že­ná ako Lúka (obec​lu​ka​.sk). Na začiat­ku 16. sto­ro­čia bolo v obci oko­lo 30 domov (obec​lu​ka​.sk). V roku 1828 v nej žilo 99 domov a 693 oby­va­te­ľov (obec​lu​ka​.sk). Oby­va­te­lia sa okrem poľ­no­hos­po­dár­stva zaobe­ra­li ovo­ci­nár­stvo a pes­to­va­ním vin­nej révy. Vini­ce sa spo­mí­na­jú už od roku 1551. V obci pra­co­va­li aj hrn­čia­ri. Výrob­ňa pále­ných hrn­cov bola pod Babou horou, hli­nu pochá­dza­la z bra­la Lovič­nej doli­ny (obec​lu​ka​.sk).

Lúka leží na sta­rej ces­te pop­ri Váhu, kto­rá vedie z Pieš­ťan, cez Mora­va­ny, Duco­vé, Mod­rov­ku, Lúku, Hrá­dok, Hôr­ku, Novú Ves nad Váhom, Kočov­ce, Rako­ľu­by až do Bec­ko­va (Igor Pau­lech). Od Pieš­ťan je vzdia­le­ná 10 km, od Nové­ho Mes­ta nad Váhom 14 km (obec​lu​ka​.sk). Lúka je zná­ma svo­jou pra­me­nis­tou vodou, pre­dov­šet­kým Luc­kou – zná­mou doj­čen­skou vodou. Z pra­me­ňa Šáchor vyú­ží­va Coca-​Cola a vodo­vo­dy v Lúke a Mod­rov­ke (Igor Pau­lech), v hor­nej čas­ti obce vyvie­ra spo­pod vápen­co­vých skál (wiki­pe­dia). V kata­stri obce sa nachá­dza národ­ná prí­rod­ná rezer­vá­cia Tema­tín­ska les­tos­tep, časť národ­nej prí­rod­nej rezer­vá­cie Javor­ní­ček, časť prí­rod­nej rezer­vá­cia Kňa­ží vrch a časť úze­mia európ­ske­ho význa­mu Natu­ra 2000 – Tema­tín­ske vrchy (wiki­pe­dia). Na západ od Lúky sa nachá­dza Hor­ná Stre­da a pre oby­va­te­ľov regi­ó­nu zná­me hor­no­stred­ské bag­ro­vis­ká, kam sa cho­dí v lete kúpať množ­stvo ľudí. Z Lúky vedie turis­tic­ká ces­ta na hrad Tema­tín.

The vil­la­ge has been docu­men­ted sin­ce the year 1246, and it is home to the Pla­tan Cast­le (Sour­ce: Infor­ma­ti­on Board). The cast­le abo­ve the vil­la­ge was cons­truc­ted in 1676, and near it stands the cha­pel of Saint Mary Mag­da­le­ne, reno­va­ted at the end of the 18th cen­tu­ry (wiki­pe­dia). It is situ­ated at the junc­ti­on of the wes­tern foot­hills of the cen­tral part of Považ­ský Ino­vec with the Považ­ský pro­mon­to­ry of the Danu­bian Plain (obec​lu​ka​.sk). In 1246, it was men­ti­oned as Rethy, and by 1263, it was docu­men­ted as Lúka (obec​lu​ka​.sk). In the ear­ly 16th cen­tu­ry, the vil­la­ge had around 30 hou­ses (obec​lu​ka​.sk). In 1828, it had 99 hou­ses and 693 inha­bi­tants (obec​lu​ka​.sk). Besi­des agri­cul­tu­re, resi­dents were invol­ved in fru­it gro­wing and cul­ti­va­ting vine­y­ards. Vine­y­ards have been men­ti­oned sin­ce 1551. The vil­la­ge also had potters, and the pro­duc­ti­on of fired potte­ry took pla­ce under Babou hora, with clay sour­ced from Lovič­ná Val­ley (obec​lu​ka​.sk).

Lúka is loca­ted on the old road along­si­de the Váh River, which runs from Pieš­ťa­ny through Mora­va­ny, Duco­vé, Mod­rov­ka, Lúka, Hrá­dok, Hôr­ka, Nová Ves nad Váhom, Kočov­ce, Rako­ľu­by to Bec­kov (Igor Pau­lech). It is 10 km away from Pieš­ťa­ny and 14 km from Nové Mes­to nad Váhom (obec​lu​ka​.sk). Lúka is kno­wn for its spring water, espe­cial­ly Luc­ká – reno­wned infant water. Coca-​Cola and water supp­lies in Lúka and Mod­rov­ka uti­li­ze water from the Šáchor spring (Igor Pau­lech). In the upper part of the vil­la­ge, water emer­ges from bene­ath limes­to­ne rocks (wiki­pe­dia). The vil­la­ge­’s cadas­tre inc­lu­des the nati­onal natu­ral reser­ve Tema­tín­ska les­tos­tep, part of the nati­onal natu­ral reser­ve Javor­ní­ček, a seg­ment of the natu­ral reser­ve Kňa­ží vrch, and a por­ti­on of the Natu­ra 2000 Euro­pe­an sig­ni­fi­can­ce area – Tema­tín­ske vrchy (wiki­pe­dia). To the west of Lúka lies Hor­ná Stre­da and the well-​known Hor­no­stred­ské gra­vel pits, whe­re many peop­le go swim­ming in the sum­mer. From Lúka, the­re is a hiking trail lea­ding to Tema­tín Castle.

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, 2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Spišské

Spišské Podhradie – mesto spod Spišského hradu

skala
Hits: 4167

Spiš­ské pod­hra­die je obec, nad kto­rou sa vypí­na jeden z naj­väč­ších hra­dov na sve­te – Spiš­ský hrad. Ak sa však chce­te na Spiš­ský hrad dostať krat­šou ces­tou, choď­te na hrad z Hod­ko­viec. Naj­star­šie osíd­le­nia na tom­to úze­mí pochá­dza­jú z 5. tisíc­ro­čia pred n.l. Na pre­lo­me 11. – 12. sto­ro­čia sa hrad­ný kopec začal osíd­ľo­vať natrva­lo. V tom­to obdo­bí sa začal sta­vať Spiš­ský hrad. Vte­dy zača­li vzni­kať v jeho oko­lí malé osa­dy. Spo­je­ním takých­to troch vznik­lo aj Spiš­ské Pod­hra­die na súto­ku Jab­lo­nov­ské­ho a Tele­din­ské­ho poto­ka (Uhľo­vé­ho) (Wiki​pe​dia​.sk). Prí­cho­dom osad­ní­kov z Flan­dier, po tatár­skom vpá­de, začal zrod mes­ta (spiss​kyh​rad​.com). V 12. sto­ro­čí bolo pred­hra­dím Spiš­ské­ho hra­du, ale už v polo­vi­ci 13. sto­ro­čia sa sta­lo od hra­du nezá­vis­lým mes­tom (Wiki​pe​dia​.sk). Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1249 (spiss​kyh​rad​.com). V roku 1279 bolo zná­me ako Fanum St. Mariae. Neskôr pat­ri­lo pod Spo­lo­čen­stvo spiš­ských Sasov. Ďal­ším pome­no­va­ním mes­ta bolo Vil­la Saxo­rum (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). His­to­ric­ký nemec­ký názov mes­ta je Kirch­dorf, resp. Kirchd­rauf (Wiki​pe​dia​.sk).

V stre­do­ve­ku bolo význam­ným a pros­pe­ru­jú­cim mes­tom (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). V roku 1677 rich­tá­ro­vi Jaku­bo­vi Günt­he­ro­vi pred­lo­ži­lo cecho­vé arti­ku­ly 16 cechov: deb­nár­sky, hrn­čiar­sky, murár­sky, šev­cov­ský, čiž­már­sky, mäsiar­sky, súken­níc­ky, kraj­čír­sky, kožuš­níc­ky, zámoč­níc­ky, tkáčs­ky, reme­nár­sky, kováčs­ky, puš­kár­sky, pivo­var­níc­ky a sto­lár­sky (Wiki​pe​dia​.sk). Pre­slá­vi­li sa mäsia­ri spiš­ský­mi pár­ka­mi, kto­ré vyni­ka­li mimo­riad­nou kva­li­tou a do roku 1914 sa dodá­va­li den­ne aj do reštau­rá­cií a hote­lov v Buda­peš­ti, kde sa ponú­ka­li ako špe­cia­li­ta. V súvis­los­ti s roz­vi­nu­tou výro­bou plát­na na Spi­ši v mes­te fun­go­va­la aj mod­ro­tla­čia­ren­ská diel­ňa s kon­ským man­gľom (spiss​kyh​rad​.com). V roku 1608 boli pri zakla­da­ní naj­star­šie­ho far­biar­ske­ho cechu v cel­kom Uhor­sku, v Levo­či, aj maj­stri zo Spiš­ské­ho Pod­hra­dia, Michal Her­man a Ján Tibe­li. V roku 1770 tu bolo 250 reme­sel­níc­kych diel­ní (Wiki​pe​dia​.sk). Roz­voj mes­ta bol úzko spä­tý s obdo­bím ​“sas­kej kolo­ni­zá­cie”. Sil­ná komu­ni­ta ich potom­kov tu žila až do pre­lo­mu 18. – 19. sto­ro­čia (spis​.eu​.sk). Naj­zná­mej­šou čas­ťou dneš­né­ho mes­ta je Spiš­ská Kapi­tu­la, troj­lo­ďo­vý kos­tol s dvoj­ve­žo­vým prie­če­lím, gotic­kým poly­go­nál­nym pre­sby­té­ri­om, sever­nou sak­ris­ti­ou a boč­nou kapl­n­kou (apsi​da​.sk). Spiš­ská kapi­tu­la býva ozna­čo­va­ná aj ako slo­ven­ský Vati­kán. Od kon­ca 12. sto­ro­čia je síd­lo Spiš­ské­ho pre­pošt­stva, od roku 1776 síd­lom Spiš­ské­ho bis­kup­stva. Od spod­nej brá­ny posky­tu­je náv­štev­ní­ko­vi rari­tu – uli­cu s doma­mi kano­ni­kov po oboch stra­nách, čas­to zdo­be­né soš­ka­mi, maľ­ba­mi, erba­mi. Bis­kup­ská kated­rá­la je kle­no­tom, jej archi­tek­tú­ra pri­po­mí­na učeb­ni­cu vývo­ja román­skej a gotic­kej archi­tek­tú­ry (ces​tau​nes​co​.sk). 

Dnes je Spiš­ské Pod­hra­die malým pro­vinč­ným mes­teč­kom, kto­rom žije asi 3800 oby­va­te­ľov. Do roku 1945 bolo mes­tom pre­va­hou rôz­nych reme­siel. Naj­sláv­nej­ší boli výrob­co­via spiš­ských pár­kov, tie vyni­ka­li mimo­riad­nou kva­li­tou. Dodá­va­li sa den­ne do reštau­rá­cii a hote­lov v Buda­peš­ti ako špe­cia­li­ta (ces​tau​nes​co​.sk). Po roku 1945 sa Spiš­ská Kapi­tu­la zme­ni­la na kasár­ne, neskôr na poli­caj­nú ško­lu a archív. Od decem­bra 2003 sa cen­trum Spiš­ské­ho Pod­hra­dia a Spiš­ská Kapi­tu­la sta­li súčas­ťou Sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO. Spiš­ská Kapi­tu­la býva ozna­čo­va­ná aj ako cir­kev­né mes­teč­ko. Jeho deji­ny sia­ha­jú až do 9. sto­ro­čia, kedy sa opro­ti dneš­nej Spiš­skej Kapi­tu­le – na Paži­ci (kapi​tu​la​.sk) nachá­dzal veľ­ký, prav­de­po­dob­ne bene­dik­tín­sky kláš­tor (spiss​ke​podh​ra​die​.sk) svä­té­ho Mar­ti­na (kapi​tu​la​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la je od roku 1956 mest­skou pamiat­ko­vou rezer­vá­ci­ou. Nachá­dza sa tu gotic­ký skvost – kated­rá­la svä­té­ho Mar­ti­na, hodi­no­vá veža (spis​.eu​.sk).

Spiš­ské Pod­hra­die is a vil­la­ge domi­na­ted by one of the lar­gest cast­les in the world – Spiš Cast­le. Howe­ver, if you want to reach Spiš Cast­le by a shor­ter rou­te, go to the cast­le from Hod­kov­ce. The oldest sett­le­ments in this area date back to the 5th mil­len­nium BCE. At the turn of the 11th-​12th cen­tu­ry, the cast­le hill began to be per­ma­nen­tly inha­bi­ted, mar­king the begin­ning of the cons­truc­ti­on of Spiš Cast­le. Small sett­le­ments star­ted emer­ging in its vici­ni­ty during this peri­od. The mer­ger of the­se led to the for­ma­ti­on of Spiš­ské Pod­hra­die at the con­flu­en­ce of the Jab­lo­nov­ský and Tele­din­ský stre­ams (Uhľo­vý) (Wiki​pe​dia​.sk). With the arri­val of sett­lers from Flan­ders after the Tatar inva­si­on, the town began to take sha­pe (spiss​kyh​rad​.com). In the 12th cen­tu­ry, it ser­ved as the fore­court of Spiš Cast­le, but by the mid-​13th cen­tu­ry, it beca­me an inde­pen­dent town (Wiki​pe​dia​.sk). The first writ­ten men­ti­on is from the year 1249 (spiss​kyh​rad​.com). In 1279, it was kno­wn as Fanum St. Mariae. Later, it belo­n­ged to the Spiš Saxons Com­mu­ni­ty, and anot­her name for the town was Vil­la Saxo­rum (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). The his­to­ri­cal Ger­man name of the town is Kirch­dorf, or Kirchd­rauf (Wiki​pe​dia​.sk).

In the medie­val peri­od, Spiš­ské Pod­hra­die was a sig­ni­fi­cant and pros­pe­rous town (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). In 1677, the may­or Jakub Günt­her pre­sen­ted guild artic­les to 16 guilds, inc­lu­ding coopers, potters, masons, sho­ema­kers, but­chers, wea­vers, tai­lors, fur­riers, locks­miths, guns­miths, blacks­miths, wea­vers, belt makers, gun makers, bre­wers, and car­pen­ters (Wiki​pe​dia​.sk). The town beca­me famous for Spiš sau­sa­ges, kno­wn for the­ir excep­ti­onal quali­ty, supp­lied dai­ly to res­tau­rants and hotels in Buda­pest as a spe­cial­ty until 1914. The town also had an indi­go prin­ting works­hop with a horse-​powered man­gle con­nec­ted to the thri­ving linen pro­duc­ti­on in Spiš (spiss​kyh​rad​.com). In 1608, Spiš­ské Pod­hra­die mas­ters, Michal Her­man and Ján Tibe­li, were invol­ved in the foun­ding of the oldest dyers’ guild in the King­dom of Hun­ga­ry in Levo­ča. In 1770, the­re were 250 arti­san works­hops in the town (Wiki​pe​dia​.sk). The town’s deve­lop­ment was clo­se­ly lin­ked to the peri­od of ​“Saxon colo­ni­za­ti­on.” A strong com­mu­ni­ty of the­ir des­cen­dants lived here until the late 18th-​19th cen­tu­ry (spis​.eu​.sk). The most famous part of toda­y­’s town is Spiš­ská Kapi­tu­la, fea­tu­ring a three-​naved church with a two-​tower faça­de, Got­hic poly­go­nal pre­sby­te­ry, nort­hern sac­ris­ty, and a side cha­pel (apsi​da​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la is often refer­red to as the Slo­vak Vati­can, ser­ving as the seat of the Spiš pro­vos­try sin­ce the late 12th cen­tu­ry and the Spiš Bis­hop­ric sin­ce 1776. From the lower gate, visi­tors are tre­a­ted to a rari­ty – a stre­et with canon hou­ses on both sides, often ador­ned with sculp­tu­res, pain­tings, and coats of arms. The Bis­ho­p’s Cat­hed­ral is a gem, sho­wca­sing archi­tec­tu­re resem­bling a text­bo­ok on the deve­lop­ment of Roma­ne­sque and Got­hic archi­tec­tu­re (ces​tau​nes​co​.sk).

Today, Spiš­ské Pod­hra­die is a small pro­vin­cial town with around 3,800 inha­bi­tants. Until 1945, the town was pri­ma­ri­ly cha­rac­te­ri­zed by vari­ous crafts. The most reno­wned were the pro­du­cers of Spiš sau­sa­ges, kno­wn for the­ir excep­ti­onal quali­ty, supp­lied dai­ly to res­tau­rants and hotels in Buda­pest as a spe­cial­ty (ces​tau​nes​co​.sk). After 1945, Spiš­ská Kapi­tu­la trans­for­med into bar­racks, later a poli­ce scho­ol and archi­ve. Sin­ce Decem­ber 2003, the cen­ter of Spiš­ské Pod­hra­die and Spiš­ská Kapi­tu­la have been part of the UNESCO World Heri­ta­ge. Spiš­ská Kapi­tu­la is also refer­red to as a church town, with its his­to­ry dating back to the 9th cen­tu­ry when a lar­ge, like­ly Bene­dic­ti­ne monas­te­ry dedi­ca­ted to Saint Mar­tin was loca­ted oppo­si­te toda­y­’s Spiš­ská Kapi­tu­la – on Paži­ca (kapi​tu​la​.sk) (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la has been a muni­ci­pal monu­ment reser­ve sin­ce 1956. It hou­ses the Got­hic tre­a­su­re – the Cat­hed­ral of Saint Mar­tin, and a clock tower (spis​.eu​.sk).

Spiš­ské Pod­hra­die ist ein Dorf, das von einer der größten Bur­gen der Welt – der Spiš­ský hrad (Zip­ser Burg) – über­ragt wird. Wenn Sie jedoch einen kür­ze­ren Weg zur Spiš­ský hrad neh­men möch­ten, gehen Sie von Hod­kov­ce aus zur Burg. Die ältes­ten Sied­lun­gen in die­ser Gegend stam­men aus dem 5. Jahr­tau­send v. Chr. Um die Wen­de vom 11. zum 12. Jahr­hun­dert begann der Burg­hügel, dau­er­haft besie­delt zu wer­den. In die­ser Zeit begann der Bau der Spiš­ský hrad. Kle­i­ne­re Sied­lun­gen ents­tan­den in die­ser Zeit in sei­ner Umge­bung. Die Vere­i­ni­gung von drei die­ser Sied­lun­gen führ­te zur Ents­te­hung von Spiš­ské Pod­hra­die an der Mün­dung der Bäche Jab­lo­nov­ský und Tele­din­ský (Uhľo­vý) (Wiki​pe​dia​.sk). Mit der Ankunft von Sied­lern aus Flan­dern nach dem Tata­re­ne­in­fall begann die Stadt zu ents­te­hen (spiss​kyh​rad​.com). Im 12. Jahr­hun­dert dien­te es als Vor­burg der Spiš­ský hrad, wur­de aber bis Mit­te des 13. Jahr­hun­derts eine unab­hän­gi­ge Stadt (Wiki​pe​dia​.sk). Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung stammt aus dem Jahr 1249 (spiss​kyh​rad​.com). Im Jahr 1279 war es als Fanum St. Mariae bekannt. Spä­ter gehör­te es zur Geme­in­schaft der Zip­ser Sach­sen, und ein wei­te­rer Name für die Stadt war Vil­la Saxo­rum (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). Der his­to­ris­che deuts­che Name der Stadt ist Kirch­dorf bzw. Kirchd­rauf (Wiki​pe​dia​.sk).

Im Mit­te­lal­ter war Spiš­ské Pod­hra­die eine bede­uten­de und wohl­ha­ben­de Stadt (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). Im Jahr 1677 leg­te der Bür­ger­me­is­ter Jakub Günt­her 16 Zunf­tar­ti­kel vor, darun­ter für die Fass­bin­der, Töp­fer, Mau­rer, Schuh­ma­cher, Fle­is­cher, Weber, Schne­i­der, Kür­schner, Sch­los­ser, Büch­sen­ma­cher, Sch­mie­de, Weber, Gür­tel­ma­cher, Büch­sen­ma­cher, Brau­er und Tisch­ler (Wiki​pe​dia​.sk). Die Stadt wur­de für die Spi­šer Würst­chen bekannt, die bis 1914 täg­lich als Spe­zia­li­tät an Res­tau­rants und Hotels in Buda­pest gelie­fert wur­den. Die Stadt beher­berg­te auch eine Indi­god­ruc­ke­rei mit einem von Pfer­den bet­rie­be­nen Man­gel, die mit der flo­rie­ren­den Lei­nen­pro­duk­ti­on in der Spiš ver­bun­den war (spiss​kyh​rad​.com). Im Jahr 1608 waren bei der Grün­dung der ältes­ten Fär­ber­zunft im König­re­ich Ungarn in Levo­ča auch Meis­ter aus Spiš­ské Pod­hra­die bete­i­ligt, näm­lich Michal Her­man und Ján Tibe­li. Im Jahr 1770 gab es 250 Han­dwerks­bet­rie­be in der Stadt (Wiki​pe​dia​.sk). Die Ent­wick­lung der Stadt war eng mit der Peri­ode der ​“säch­sis­chen Kolo­ni­sie­rung” ver­bun­den. Eine star­ke Geme­in­schaft ihrer Nach­kom­men leb­te hier bis zum Ende des 18. und Anfang des 19. Jahr­hun­derts (spis​.eu​.sk). Der bekann­tes­te Teil der heuti­gen Stadt ist Spiš­ská Kapi­tu­la mit einer dre­is­chif­fi­gen Kir­che mit zwe­i­tur­mi­ger Fas­sa­de, gotis­chem poly­go­na­lem Chor, nörd­li­cher Sak­ris­tei und einer Sei­ten­ka­pel­le (apsi​da​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la wird oft als das slo­wa­kis­che Vati­kan bez­e­ich­net. Es ist seit dem spä­ten 12. Jahr­hun­dert Sitz der Zip­ser Props­tei und seit 1776 Sitz des Zip­ser Bis­tums. Vom unte­ren Tor aus bie­tet es dem Besu­cher eine Rari­tät – eine Stra­ße mit Kano­ni­ker­hä­u­sern auf bei­den Sei­ten, oft gesch­müc­kt mit Skulp­tu­ren, Gemäl­den und Wap­pen. Die Bis­chofs­kat­hed­ra­le ist ein Juwel, ihre Archi­tek­tur erin­nert an ein Lehr­buch zur Ent­wick­lung der roma­nis­chen und gotis­chen Archi­tek­tur (ces​tau​nes​co​.sk).

Heute ist Spiš­ské Pod­hra­die eine kle­i­ne Pro­vinzs­tadt mit etwa 3.800 Ein­woh­nern. Bis 1945 war die Stadt haupt­säch­lich von vers­chie­de­nen Han­dwer­ken gep­rägt. Die bekann­tes­ten waren die Hers­tel­ler von Spi­šer Würst­chen, die bis 1914 täg­lich als Spe­zia­li­tät an Res­tau­rants und Hotels in Buda­pest gelie­fert wur­den (ces​tau​nes​co​.sk). Nach 1945 ver­wan­del­te sich Spiš­ská Kapi­tu­la in Kaser­nen, spä­ter in eine Pol­ize­is­chu­le und ein Archiv. Seit Dezem­ber 2003 sind das Zen­trum von Spiš­ské Pod­hra­die und Spiš­ská Kapi­tu­la Teil des UNESCO-​Welterbes. Spiš­ská Kapi­tu­la wird auch als Kir­chens­tadt bez­e­ich­net, deren Ges­chich­te bis ins 9. Jahr­hun­dert zurück­re­icht, als sich gege­nüber der heuti­gen Spiš­ská Kapi­tu­la – auf Paži­ca (kapi​tu​la​.sk) – ein gro­ßes, wahrs­che­in­lich bene­dik­ti­nis­ches Klos­ter des Hei­li­gen Mar­tin befand (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la ist seit 1956 ein städ­tis­ches Denk­mal­re­ser­vat. Hier befin­det sich der gotis­che Schatz – die Kat­hed­ra­le des Hei­li­gen Mar­tin und ein Uhren­turm (spis​.eu​.sk).

Spiš­ské Pod­hra­die to miejs­co­wo­ść, nad któ­rą wzno­si się jed­na z naj­wi­ęks­zych zamków na świe­cie – Zamek Spiš­ski. Jeśli jed­nak chcesz dostać się na Zamek Spiš­ski króts­zą dro­gą, udaj się na zamek z Hod­ko­viec. Naj­stars­ze osad­nict­wo na tym obszar­ze pocho­dzi z V tysi­ąc­le­cia p.n.e. Na prze­ło­mie XI-​XII wie­ku wzgór­ze zamko­we zaczęło być zamiesz­ka­ne na sta­łe. W tym okre­sie roz­poc­zęła się budo­wa Zamku Spiš­skie­go. Wte­dy pows­ta­wa­ły też małe osa­dy w jego oko­li­cy. Połąc­ze­nie trzech z nich dopro­wa­dzi­ło do pows­ta­nia Spiš­ské Pod­hra­die na skr­zy­żo­wa­niu poto­ków Jab­lo­nov­skie­go i Tele­din­skie­go (Uhľo­vé­ho) (Wiki​pe​dia​.sk). Przy­by­cie osad­ni­ków z Flan­drii po najaz­dach tatar­skich roz­poc­zęło pro­ces twor­ze­nia mias­ta (spiss​kyh​rad​.com). W XII wie­ku było prze­dzamc­zem Zamku Spiš­skie­go, ale już w poło­wie XIII wie­ku sta­ło się nie­za­le­żnym mias­tem od zamku (Wiki​pe​dia​.sk). Pier­ws­za wzmian­ka pisem­na pocho­dzi z roku 1249 (spiss​kyh​rad​.com). W 1279 roku było zna­ne jako Fanum St. Mariae. Później nale­ża­ło do Zwi­ąz­ku spiš­skich Sasów. Inną nazwą mias­ta było Vil­la Saxo­rum (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). His­to­rycz­na nie­miec­ka nazwa mias­ta to Kirch­dorf, resp. Kirchd­rauf (Wiki​pe​dia​.sk).

W śred­ni­owiec­zu było ważnym i pros­pe­ru­jącym mias­tem (spiss​ke​podh​ra​die​.sk). W 1677 roku bur­mis­tr­zo­wi Jaku­bo­wi Günt­he­ro­wi przed­sta­wi­ono 16 cechów: cie­siel­ski, garn­car­ski, murar­ski, sze­ws­ki, sze­wco­ws­ki, mięs­ny, suk­no, kra­wiec­ki, kuśnier­ski, ślu­sar­ski, tkac­ki, rymiar­ski, kowal­ski, rusz­ni­kar­ski, bro­war­nic­zy i sto­lar­ski (Wiki​pe​dia​.sk). Rze­źni­cy z Spiš­ské Pod­hra­die sły­nęli z spiš­skich kie­łba­sek, któ­re wyró­żnia­ły się wyjąt­ko­wą jako­ścią i do roku 1914 dostarc­za­ne były codzien­nie do res­tau­rac­ji i hote­li w Buda­pesz­cie jako spec­jał. W zwi­ąz­ku z rozwi­ni­ętą pro­dukc­ją płót­na na Spi­ši w mie­ście dzia­ła­ła także pra­co­wnia błęki­tod­ru­ku z końs­kim pra­słem (spiss​kyh​rad​.com). W 1608 roku przy zakła­da­niu naj­stars­zej cechu far­biar­zy na Węgr­zech, w Lewoc­zy, uczest­nic­zy­li także mis­tr­zo­wie z Spiš­ské Pod­hra­die, Michal Her­man i Ján Tibe­li. W 1770 roku było tu 250 warsz­ta­tów rze­mie­śl­nic­zych (Wiki​pe​dia​.sk). Rozwój mias­ta był ści­śle zwi­ąza­ny z okre­sem ​“sas­kiej kolo­ni­zac­ji”. Sil­na spo­łecz­no­ść ich potom­ków miesz­ka­ła tutaj aż do prze­ło­mu XVIII-​XIX wie­ku (spis​.eu​.sk). Naj­bar­dziej zna­ną częścią dzi­siejs­ze­go mias­ta jest Spiš­ská Kapi­tu­la, trój­na­wo­wy kości­ół z dwu­wie­żo­wym fron­to­nem, gotyc­kim pre­zbi­te­rium w ksz­ta­łcie wie­lo­bo­ku, północ­ną zakrys­tią i bocz­ną kap­licz­ką (apsi​da​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la jest nazy­wa­na również sło­wac­kim Waty­ka­nem. Od końca XII wie­ku jest sie­dzi­bą Pre­po­zy­tu­ry Spiš­skej, od roku 1776 sie­dzi­bą die­cez­ji Spiš­skej. Od dol­nej bra­my ofe­ru­je zwie­dza­jącym uni­kal­no­ść – uli­cę z doma­mi kano­ni­ków po obu stro­nach, częs­to ozdo­bi­ony­mi figur­ka­mi, malo­wi­dła­mi, her­ba­mi. Kated­ra bis­ku­pia jest klej­no­tem, jej archi­tek­tu­ra przy­po­mi­na pod­ręcz­nik rozwo­ju archi­tek­tu­ry roma­ńs­kiej i gotyc­kiej (ces​tau​nes​co​.sk).

Dziś Spiš­ské Pod­hra­die to małe pro­winc­jo­nal­ne mias­tecz­ko zamiesz­ki­wa­ne przez oko­ło 3800 miesz­ka­ńców. Do roku 1945 mias­to było prze­wa­żnie ośrod­kiem różnych rze­mi­osł. Naj­bar­dziej zna­ny­mi byli pro­du­cen­ci spiš­skich kie­łba­sek, któ­re wyró­żnia­ły się wyjąt­ko­wą jako­ścią. Codzien­nie dostarc­za­no je do res­tau­rac­ji i hote­li w Buda­pesz­cie jako spec­jał (ces​tau​nes​co​.sk). Po roku 1945 Spiš­ská Kapi­tu­la przeksz­ta­łci­ła się w kos­za­ry, później w szko­łę poli­cyj­ną i archi­wum. Od grud­nia 2003 roku cen­trum Spiš­ské­ho Pod­hra­dia i Spiš­ská Kapi­tu­la sta­ły się częścią Świa­to­we­go Dzie­dzict­wa UNESCO. Spiš­ská Kapi­tu­la jest również nazy­wa­na mias­tem kościel­nym. Jego dzie­je sięga­ją aż do IX wie­ku, gdy napr­ze­ci­wko dzi­siejs­zej Spiš­skiej Kapi­tu­li – na Paži­ci (kapi​tu​la​.sk) ist­niał duży, pra­wdo­po­dob­nie bene­dyk­ty­ńs­ki klasz­tor (spiss​ke​podh​ra​die​.sk) św. Mar­ci­na (kapi​tu​la​.sk). Spiš­ská Kapi­tu­la jest od roku 1956 mias­tem zabyt­ko­wym. Znaj­du­je się tutaj gotyc­ki skarb – kated­ra św. Mar­ci­na, wie­ża zega­ro­wa (spis​.eu​.sk).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Chorvátske, Chorvátsko, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Stari Grad – mesto zo Zoznamu Unesco

skala
Hits: 3740

His­to­ric­ký názov mes­ta je Pha­ros (Faros). Bol kolo­ni­zo­va­ný Grék­mi (cro​atia​.hr). Je to zau­jí­ma­vé a pek­né mes­teč­ko. Sta­rig­rad­ské pole, kto­ré sa nachá­dza pri mes­te, je na Zozna­me UNESCO. Tamoj­šie výsad­by vinoh­ra­dov a olív zosta­li ​“prak­tic­ky nezme­ne­né” od prvej kolo­ni­zá­cie sta­rých Gré­kov (cro​atia​.hr). Pre Sta­ri Grad sú typic­ké úzke ulič­ky a samoz­rej­me prí­stav, na mno­hých mies­tach doslo­va dýcha his­tó­ria.

Je obľú­be­ným leto­vis­kom, na seve­ro­zá­pa­de Hva­ru. V mes­te žije cca 1900 oby­va­te­ľov. Je pre­slá­ve­ný pes­to­va­ním levan­du­le. Hlav­ným odvet­vím je ces­tov­ný ruch a pop­ri to vinár­stvo. Vini­ce sa tiah­nu až k Jel­se a Vrbos­ke. Mimo­riad­nou his­to­ric­kou pamiat­kou je, že sa tu zacho­val tzv. gréc­ky ager – roz­par­ce­lo­va­nie poľ­no­hos­po­dár­skej pôdy pri­sťa­ho­val­com po kolo­ni­zá­cii ostro­va Grék­mi spred 2500 rokov (chor​vat​sko​.cz).

The his­to­ri­cal name of the town is Pha­ros (Faros). It was colo­ni­zed by the Gre­eks (cro​atia​.hr). It is an inte­res­ting and beau­ti­ful litt­le town. The Sta­ri Grad Plain, loca­ted near the town, is on the UNESCO List. The local vine­y­ard and oli­ve gro­ve plan­ta­ti­ons have remai­ned ​“prac­ti­cal­ly unchan­ged” sin­ce the first colo­ni­za­ti­on by the ancient Gre­eks (cro​atia​.hr). Sta­ri Grad is cha­rac­te­ri­zed by nar­row stre­ets, and of cour­se, the har­bor, whe­re his­to­ry lite­ral­ly bre­at­hes in many places.

It is a popu­lar resort on the nort­hwest of Hvar. The town has about 1900 inha­bi­tants. It is reno­wned for laven­der cul­ti­va­ti­on. The main indus­tries are tou­rism and, along­si­de that, wine­ma­king. Vine­y­ards stretch all the way to Jel­sa and Vrbos­ka. An excep­ti­onal his­to­ri­cal land­mark is the pre­ser­va­ti­on of the so-​called Gre­ek ager – the divi­si­on of agri­cul­tu­ral land by immig­rants after the Gre­ek colo­ni­za­ti­on of the island 2500 years ago (chor​vat​sko​.cz).

Povi­jes­no ime gra­da je Pha­ros (Faros). Bio je kolo­ni­zi­ran od stra­ne Grka (cro​atia​.hr). To je zaniml­jiv i lijep gra­dić. Sta­rig­rad­sko pol­je, koje se nala­zi bli­zu gra­da, nala­zi se na UNESCO-​ovu popi­su. Tamošn­ji vinog­ra­dar­ski i mas­li­nič­ki nasa­di osta­li su ​“prak­tič­ki nepro­mi­jen­je­ni” od prvog nasel­ja­van­ja sta­rih Grka (cro​atia​.hr). Za Sta­ri Grad su karak­te­ris­tič­ne uske uli­ce i narav­no, luka, gdje povi­jest doslov­no diše na mno­gim mjestima.

To je popu­lar­no lje­to­va­liš­te na sje­ve­ro­za­pa­du Hva­ra. U gra­du živi oko 1900 sta­nov­ni­ka. Poznat je po uzgo­ju lavan­de. Glav­ne dje­lat­nos­ti su turi­zam i, uz to, vinog­ra­dar­stvo. Vinog­ra­di se pro­te­žu sve do Jel­se i Vrbos­ke. Izu­ze­tan povi­jes­ni spo­me­nik je saču­va­ni takoz­va­ni grč­ki ager – pod­je­la pol­jop­riv­red­nog zeml­jiš­ta dosel­je­ni­ci­ma nakon grč­ke kolo­ni­za­ci­je oto­ka pri­je 2500 godi­na (chor​vat​sko​.cz).

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2009, 2010, Časová línia, Dolné Považie, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Zrúcaniny

Tematín a Tematínske kopce

skala
Hits: 7223

Tema­tín je zrú­ca­ni­na hra­du na západ­nom Slo­ven­sku v poho­rí Považ­ský Ino­vec (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Táto národ­ná kul­túr­na pamiat­ka je súčas­ťou Tema­tín­skych vrchov, kto­ré sú chrá­ne­ným úze­mím a od roku 2004 pat­ria medzi úze­mia Európ­ske­ho význa­mu Natu­ra 2000 (Regi­na Hul­ma­no­vá). Hrad bol vybu­do­va­ný v juho­zá­pad­nej čas­ti Považ­ské­ho Inov­ca na vápencovo-​dolomitovom pod­lo­ží teme­na boč­nej ráz­so­chy vybie­ha­jú­cej západ­ne od Bez­ov­ca medzi Lúčan­skou a Hrá­doc­kou doli­nou. S nad­mor­skou výš­kou 564 met­rov pat­rí medzi naj­vyš­šie polo­že­né hra­dy Slo­ven­ska. Pat­rí do kata­stra obce Lúka (Wiki­pe­dia).

Vzni­kol prav­de­po­dob­ne bez­pro­stred­ne po mon­gol­skom vpá­de v roku 1242 na mies­te star­šie­ho hra­dis­ka o kto­ré­ho slo­van­skom pôvo­de by mohol napo­ve­dať roz­bor náz­vu zlo­že­né­ho prav­de­po­dob­ne zo slov ​“temä”, ozna­ču­jú­ce­ho teme­no, a sta­ro­slo­van­ské­ho slo­va pre ohra­de­né mies­ta ​“týn” (Wiki­pe­dia). V zápi­soch z posled­nej tre­ti­ny 13. sto­ro­čia ja zachy­te­ný názov Teme­tyn (web​gar​den​.cz).

Prvý písom­ný doklad o ňom pochá­dza z roku 1270 (Dušan Jur­čac­ko). Hrad už od svoj­ho vzni­ku plnil sig­na­li­zač­nú a stráž­nu fun­kciu a spo­lu s Tren­čian­skym, Bec­kov­ským a Čach­tic­kým hra­dom bol súčas­ťou ochra­ny seve­ro­zá­pad­ných pries­my­kov Uhor­ska. Chrá­nil aj dôle­ži­tý brod cez Váh, spo­mí­na­ný v lis­ti­ne z roku 1453 (Wiki­pe­dia). Bol vybu­do­va­ný ako krá­ľov­ský hrad, slú­žia­ci na dopl­ne­nie hra­nič­ných opev­ne­ní (Ondrej­ka Jozef, 1966: Bec­kov, Tema­tín, Zápa­do­slo­ven­ské vyda­va­teľ­ské stre­dis­ko v Bra­ti­sla­ve). Spo­mí­na­né hra­dy boli pomo­cou ohňo­vých sig­ná­lov a vla­jok vizu­ál­ne dostup­né (tema​tin​.org).

V 13. sto­ro­čí sa hra­du násil­ne zmoc­nil Matúš Čák Tren­čian­sky. Začiat­kom 17. sto­ro­čia sa hrad dostal do rúk Sta­ni­sla­vo­vi Tur­zo­vi. Tur­zo sa posta­ral o zdo­ko­na­le­nie obra­ny pred­hra­dia. Pri­zval benát­ske­ho zbro­jár­ske­ho maj­stra Ange­la Ric­ciar­di­ho. V polo­vi­ci 17. sto­ro­čia sa sta­li spo­lu­ma­ji­teľ­mi Tema­tí­na Ber­čé­ni­ov­ci. Zau­jí­ma­vos­ťou je, že na hra­de sa naro­dil v roku 1665 Miku­láš Ber­čé­ni, neskor­ší hlav­ný veli­teľ voj­sk Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho. Via­ce­ré zaria­de­nia z Tema­tín­ske­ho hra­du skon­či­li v kaš­tie­li v Bru­nov­ciach, vzhľa­dom na fakt, že Ber­čé­ni­ov­ci sta­va­li už dlh­šiu dobu ten­to kaš­tieľ. Počas povs­ta­ní Fran­tiš­ka II. Rákoc­zi­ho dal Miku­láš Ber­čé­ni hrad opra­viť, dokon­ca zria­dil na ňom stá­lu vojen­skú posád­ku (tema​tin​.org).

Hrad tvo­ril: hor­ný hrad – nádvo­rie, gotic­ká hra­no­lo­vá veža, gotic­ká úto­čis­ko­vá veža – bergf­rit, vstup­ná brá­na, vrchol­no­go­tic­ký palác, rene­sanč­ný palác, juho­zá­pad­ný ron­del, juho­vý­chod­ný bas­ti­ón, kapl­n­ka, hos­po­dár­ske budo­vy, prvé predb­rá­nie, východ­ná baš­ta, tre­tia brá­na, sever­né pred­hra­die, seve­ro­vý­chod­ná a západ­ná baš­ta, dru­há brá­na s prie­ko­pou, pred­su­nu­té opev­ne­nie, dru­hé pred­hra­die (Zdroj: Infor­mač­ná tabu­ľa). Voj­sko Miku­lá­ša Ber­čé­ni­ho 22.1.1710 utr­pe­lo v pro­ti­habs­bur­gs­kých voj­no­vých ťaže­niach poráž­ku. On sám sa ukryl na hra­de, odkiaľ sa mu poda­ri­lo unik­núť, ale cisár­ske voj­ská Tema­tín krát­ko na to zni­či­li. Odvte­dy hrad chát­ra (tema​tin​.org).

O záchra­nu Tema­tí­nu sa sna­žia dve občian­ske zdru­že­nia: Občian­ske zdru­že­nie ​“Hrad Tema­tín” a Zdru­že­nie na záchra­nu hra­du Tema­tín. Pri prá­cach pou­ží­va­jú ako sta­veb­ný mate­riál vypa­da­né kame­ne a do mal­ty sa nepri­dá­va cement, ale len váp­no. Kla­sic­ký betón by pil vodu, roz­pí­nal sa a tla­čil na pôvod­né kame­ne (Zdroj: Pieš­ťan­ský týž­deň). V minu­los­ti sa hrad čis­til len od nále­to­vej zele­ne, k samot­nej saná­cií murív vo väč­šom roz­me­re nedoš­lo. Zdru­že­nie OZ Hrad Tema­tín pou­ží­va ako mate­riál pre­chod­nú fázu medzi vápen­com a dolo­mi­tom, kto­rý väč­ši­nou pochá­dza z miest­nych zdro­jov. Zrú­ca­ni­na trpí sta­tic­ký­mi poru­cha­mi kaver­nóz­nym vypa­da­ním muri­va, ale aj líni­ový­mi poru­cha­mi – trh­li­na­mi. K tomu­to sta­vu pris­pe­li aj náv­štev­ní­ci hra­du, keď skú­ša­li svo­je lezec­ké schop­nos­ti, ale­bo zha­dzo­va­li uvoľ­ne­né muri­vo, čo sa nie­kto­rým aj sta­lo osud­ným. Geolo­gic­ké pod­lo­žie hra­du je narú­ša­né aj kra­so­vý­mi jav­mi. Pred muro­va­ním pre­bie­ha pro­ces his­to­ric­ko – archi­tek­to­nic­ké­ho výsku­mu a sch­va­ľo­va­nie postu­pu na pamiat­ko­vom úra­de (Moj­mír Cho­ma, Bar­bo­ra Šus­te­ko­vá, Matúš Žem­lič­ka, Ján Barič).

Prí­rod­ná rezer­vá­cia Tema­tín­ske kop­ce bola vyhlá­se­ná v roku 1976. Zara­ďu­je sa medzi šty­ri naj­zau­jí­ma­vej­šie oblas­ti toh­to typu v Euró­pe. Rozp­res­tie­ra sa od nivy rie­ky Váh až po zrú­ca­ni­ny hra­du Tema­tín (obec​lu​ka​.sk), na plo­che 2471 hek­tá­rov. Na tej­to pozo­ru­hod­nej geobo­ta­nic­kej oblas­ti na juž­ných sva­hov Považ­ské­ho Inov­ca s vápen­co­vo – dolo­mi­to­vým pod­lo­žím sa dob­re darí zápa­do­kar­pat­skej vege­tá­cii. Pre­va­žu­je tep­lo­mil­ná fló­ra a fau­na. Už od sko­rých jar­ných dní sa v svet­lých buči­nách ras­tú kober­co­vi­to sne­žien­ky, neskôr choch­lač­ky. Na ska­lách chl­pa­té ponik­le­ce veľ­ko­kve­té a pro­stred­né. Veľ­mi roz­ší­re­ným je aj hla­vá­čik jar­ný, kto­rý tu nazý­va­li čier­nym kore­ním a jeho čerstvý koreň sa pou­ží­val na lie­če­nie domá­cich zvie­rat, naj­mä oší­pa­ných a oviec (obec​lu​ka​.sk).

Na for­mo­va­ní xero­term­ných spo­lo­čens­tiev Tema­tín­skych vrchov sa okrem pôd­nok­li­ma­tic­kých pome­rov výraz­ne podie­ľa aj orien­tá­cia sva­hov – najex­trém­nej­šie bio­to­py sa vyvi­nu­li na juž­ných sva­hoch tvo­re­ných dro­bi­vým dolo­mi­tom. Z his­to­ric­ké­ho hľa­dis­ka sa na pro­ce­se ari­di­zá­cie a expan­zii tep­lo a sucho­mil­ných spo­lo­čens­tiev význam­ne podie­ľal člo­vek – pod­stat­ná časť lesov tu bola odstrá­ne­ná v obdo­bí turec­kých vojen. Vo vyš­ších polo­hách a na sever­ne orien­to­va­ných sva­hoch sa tu zacho­va­li aj pôvod­né hor­ské kar­pat­ské spo­lo­čen­stvá – napr. dubovo-​hrabové lesy kar­pat­ské s ostrov­ček­mi dubovo-​cerových lesov a dubo­vých xero­ter­mo­fil­ných lesov. Vo vyš­ších polo­hách buko­vé lesy váp­no­mil­né a pod­hor­ské buko­vé lesy, na malých plo­chách – skal­na­tých hre­be­ňoch sa vyvi­nu­li suti­no­vé lipovo-​javorové lesy (sopsr​.sk). Ras­tie tu napr. Onos­ma visia­nii, Diant­hus pra­e­cox sub­sp. lum­nit­ze­rii, Ado­nis ver­na­lis, Dic­tam­nus albus, Ver­bas­cum pho­eni­ce­um, Luna­ria redi­viva. Z orchi­de­jí napr. Ana­camp­tis pyra­mi­da­lis, Limo­do­rum abor­ti­vum. Jedi­nú izo­lo­va­nú loka­li­tu v rám­ci Slo­ven­ska tu má ostri­ca alpín­ska – Carex hale­ria­na.

Tema­tín je domi­nan­tou prí­rod­nej rezer­vá­cie Tema­tín­ske kop­ce, kto­rá je jedi­neč­ná pre­lí­na­ním kar­pat­skej a panón­skej fló­ry. Ras­tie tu na juž­ných sva­hoch dub plst­na­tý Quer­cus pubes­cens, ende­mic­ká jara­bi­na Domi­no­va Sor­bus domi­nii, jaseň man­no­vý Fra­xi­nus ornus, intro­du­ko­va­ná boro­vi­ca čier­na Pinus nig­ra. Na sever­ných sva­hoch pre­vlá­da buk Fagus syl­va­ti­ca a hrab Car­pi­nus betu­lus. Suchú a tep­lo­mil­nú fló­ru zastu­pu­je ponik­lec veľ­ko­kve­tý Pul­sa­ti­la gran­dis, chu­dôb­ka Dra­ba lasi­ocar­pa, rod kavyľ Sti­pa, zvon­ček sibír­sky Cam­pa­nu­la sibi­ri­ca, lyko­vec voňa­vý Daph­ne cne­ou­rum, via­ce­ré orchi­dei ako Ori­chis pal­lens, Dac­ty­lor­hi­za maja­lis, D. sam­bu­ci­na. Ende­mi­tom je nevädz­ník báden­ský var. tema­tín­sky Colym­ba­da baden­sis var. tema­ti­nen­sis. Zo živo­čí­chov tu žijú dva zried­ka­vé fúza­če, fúzač alp­ský Rosa­lia alpi­na, a fúzač dubo­vý Pla­gi­ono­tus arcu­atus. Z iných je to napr. sviž­ník Cicin­de­la cam­pes­tris, bys­truš­ka Cara­bus coria­ce­us, jaš­te­ri­ca zele­ná Lacer­ta viri­dis, orol krá­ľov­ský Aqu­ila helia­ca (pies​ta​ny​.sk). Dva kri­tic­ky ohro­ze­né dru­hy sli­má­kov Ver­ti­go mou­lin­sia­na a Tri­chi­na fili­ci­na. Vzác­na je sága step­ná – Saga pedo a ciká­dy Tibi­cen ple­be­jus a Cica­da orni. Žije tu roháč veľ­ký – Luca­nus cer­vus, slo­ven­ský ende­mit Bra­chy­so­mus slo­va­ci­cus, užov­ka stro­mo­vá – Zame­nis lon­gis­si­mus, Coro­nel­la aus­tria­ca, výr skal­ný Bubo bubo, lelek les­ný Cap­ri­mul­gus euro­pa­e­us, Den­dro­co­pos leuco­tos, Fice­du­la par­va, jaz­vec les­ný Meles meles, oboj­ži­vel­ní­ky Bom­bi­na varie­ga­ta, Bufo viri­dis, Rana dal­ma­ti­na, neto­pie­re Rhi­no­lop­hus hip­po­si­de­ros, Bar­bas­tel­la bar­bas­tel­lus, Pipi­strel­lus pipi­strel­lus, Myo­tis mys­ta­ci­nus, Nyc­ta­lus noc­tu­la, Myo­tis myo­tis, Epte­si­cus serotinus.

V Tema­tín­skych vrchoch a v pri­ľah­lej nive Váhu bolo zis­te­ných oko­lo dvoch tisíc dru­hov motý­ľov – naj­viac na Slo­ven­sku. Vid­lo­chvos­ty, per­lov­ce, Par­nas­sius mne­mo­sy­ne, Marum­ba quer­cus, Hylo­icus pinas­tri, Libel­lo­ides maca­ro­nius, Poly­om­ma­tus slo­va­cus – mod­rá­čik slo­ven­ský, Eup­la­gia quadripunctaria.

Odka­zy:

Video­záz­na­my:

Use Facebook to Comment on this Post