2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Obce, Orava, Oravské, Slovenská krajina, Slovenské

Podbiel – skvost ľudovej architektúry

Hits: 3858

Orav­ská dedi­na Pod­biel posky­tu­je náv­štev­ní­ko­vi maleb­ný pohľad do minu­los­ti. Dre­ve­ni­ce, kto­ré sa tu nachá­dza­jú, sú ” živé”. Čas­to slú­žia ako uby­to­va­nie turis­tom. Na dru­hej stra­ne Pod­biel je nor­mál­na dedi­na, kde sú muro­va­né domy. Obec vznik­la valaš­skou kolo­ni­zá­ci­ou, prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1556. Názov obce súvi­sí s Bie­lou ska­lou. His­to­ric­ké náz­vy obce: Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. Časť obce Bob­ro­va rala je pamiat­ko­vou rezer­vá­ci­ou ľudo­vej archi­tek­tú­ry (ora​va​.sk). V Pod­bie­li je údaj­ne naj­za­cho­va­lej­ší kom­plex zacho­va­lých dre­ve­ných sta­vieb ľudo­vej archi­tek­tú­ry v stred­nej Euró­pe – 64 pôvod­ných dre­ve­níc, kto­ré boli pre­važ­ne posta­ve­né kon­com 19. sto­ro­čia. Na kaž­dej dre­ve­ni­ci je vyre­za­ná ruži­ca – znak sln­ka, naj­výz­nam­nej­šie­ho kelt­ské­ho bož­stva. Obec má cca 1300 oby­va­te­ľov. Leží na sta­rej obchod­nej ces­te, tzv. jan­tá­ro­vej, prí­pad­ne soľ­nej ces­te, kto­rej his­tó­ria sia­ha ešte pred kelt­ské osíd­le­nie Ora­vy a sme­ru­je pop­ri rie­ke Ora­va cez Mala­tin­ský pries­myk na Lip­tov. Za Uhor­ska bola v Pod­bie­li dru­há col­ná kon­tro­la po Tvrdo­ší­ne, pre­to­že sa nedal obísť. Pri Pod­bie­li sa vypí­na­jú skal­né bra­lá. Jed­no z nich sa nazý­va Bie­la ska­la. Bolo sta­ro­by­lým kelt­ským hra­dis­kom. Pod­ľa poves­tí bolo aj tem­plár­skym hra­dis­kom. Sever­nej­šie sa týči dru­hé bra­lo s náz­vom Čer­ve­ná ska­la. Z nej vid­no, že Pod­biel leží ako­by na polo­os­tro­ve, kto­rý vytvo­ri­li rie­ky Stu­de­ná a Ora­va (pod​biel​.sk).

V obci sa nachá­dza národ­ná tech­nic­ká pamiat­ka Fran­tiš­ko­va Huta. Ľudia hutu nazý­va­jú hámor. Nachá­dza sa neďa­le­ko od obce. Zacho­va­li sa obvo­do­vé múry a cen­trál­na vyso­ká pec. Kaž­do­roč­ne sa v tej­to žele­ziar­ni uspo­ra­dú­va folk-​country fes­ti­val spo­je­ný s ukáž­kou sta­ro­ve­ké­ho tave­nie želez­nej rudy (pod​biel​.sk). Osu­dy žele­ziar­ne posta­ve­nej v roku 1836 sú zaha­le­né tajom­stvom. Objekt je ľuď­mi nazý­va­ný hámor. Kon­com augus­ta sa tu pra­vi­del­ne orga­ni­zu­je hudob­ný fes­ti­val spo­je­ný s ukáž­kou tave­nie želez­nej rudy sta­ro­ve­kou tech­no­ló­gi­ou. Počiat­ky hut­níc­tva a baníc­tva v obci sú zo 17. sto­ro­čia (Infor­mač­ná tabuľa).


The Ora­va vil­la­ge of Pod­biel offers visi­tors a pic­tu­re­sque glim­pse into the past. The wooden hou­ses found here are ali­ve” and often ser­ve as accom­mo­da­ti­on for tou­rists. On the other hand, Pod­biel is a nor­mal vil­la­ge whe­re the­re are brick hou­ses. The vil­la­ge was for­med by Vala­chian colo­ni­za­ti­on, with the first writ­ten men­ti­on dating back to 1556. The vil­la­ge­’s name is rela­ted to the Whi­te Rock. His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. The part of the vil­la­ge cal­led Bob­ro­va rala is a cul­tu­ral reser­ve of folk archi­tec­tu­re (ora​va​.sk). In Pod­biel, the­re is repor­ted­ly the most well-​preserved com­plex of tra­di­ti­onal wooden buil­dings in Cen­tral Euro­pe – 64 ori­gi­nal cot­ta­ges, most­ly built at the end of the 19th cen­tu­ry. Each cot­ta­ge bears a car­ved rose – the sym­bol of the sun, the most sig­ni­fi­cant Cel­tic dei­ty. The vil­la­ge has around 1300 inha­bi­tants and lies on the old tra­de rou­te, the so-​called amber or salt rou­te, who­se his­to­ry pre­da­tes Cel­tic sett­le­ments in Ora­va, run­ning along the Ora­va River through the Mala­tin­ský Pass to Lip­tov. During the Hun­ga­rian peri­od, Pod­biel had the second cus­toms con­trol after Tvrdo­šín, as it could not be bypas­sed. Near Pod­biel, the­re are pro­mi­nent rock gates, with one of them named Whi­te Rock, belie­ved to be an ancient Cel­tic for­tress and, accor­ding to legends, a Tem­plar for­tress. Furt­her north, the­re is anot­her gate cal­led Red Rock, pro­vi­ding a view that makes Pod­biel appe­ar as if on a penin­su­la for­med by the Stu­de­ná and Ora­va rivers (pod​biel​.sk).

The vil­la­ge is home to the nati­onal tech­ni­cal monu­ment Fran­tiš­ko­va Huta, com­mon­ly kno­wn as a hámor” (ham­mer). It is loca­ted near the vil­la­ge, and the peri­me­ter walls and a cen­tral blast fur­na­ce have been pre­ser­ved. Eve­ry year, a folk-​country fes­ti­val is held in this iron­works, fea­tu­ring a demon­stra­ti­on of ancient iron ore smel­ting (pod​biel​.sk). The his­to­ry of the iron­works, built in 1836, is shrou­ded in mys­te­ry. The faci­li­ty is com­mon­ly refer­red to as a hámor.” At the end of August, a music fes­ti­val is regu­lar­ly orga­ni­zed here, com­bi­ned with a demon­stra­ti­on of iron ore smel­ting using ancient tech­no­lo­gy. The ori­gins of metal­lur­gy and mining in the vil­la­ge date back to the 17th cen­tu­ry (Infor­ma­ti­on board).


Ora­ws­ka wios­ka Pod­biel ofe­ru­je odwie­dza­jącym malo­wnic­zy rzut oka w przes­zło­ść. Dre­wnia­ne domy tutaj są żywe” i częs­to pełnią fun­kc­ję noc­le­go­wą dla turys­tów. Z dru­giej stro­ny Pod­biel to nor­mal­na wieś, gdzie znaj­du­ją się muro­wa­ne domy. Wieś pows­ta­ła w wyni­ku wołos­kiej kolo­ni­zac­ji, pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o miejs­co­wo­ści pocho­dzi z roku 1556. Nazwa wsi zwi­ąza­na jest z Bie­lą Ska­łą. His­to­rycz­ne nazwy wsi to Pod­by­ly, Pod­bie­lie, Pod­bi­lia, Pod­bie­la, Pod­bel. Część wsi o nazwie Bob­ro­va rala jest zabyt­ko­wą rezer­wa­tą archi­tek­tu­ry ludo­wej (ora​va​.sk). W Pod­bie­lu znaj­du­je się rze­ko­mo naj­bar­dziej zacho­wa­ny kom­pleks tra­dy­cyj­nych dre­wnia­nych budyn­ków w Euro­pie Środ­ko­wej – 64 ory­gi­nal­ne cha­ty, głó­wnie z końca XIX wie­ku. Na każdej chat­ce wyry­ta jest róża – sym­bol sło­ńca, naj­wa­żniejs­ze­go cel­tyc­kie­go bóst­wa. Wios­ka lic­zy oko­ło 1300 miesz­ka­ńców i leży na sta­rej dro­dze hand­lo­wej, tzw. szla­ku bursz­ty­no­we­go lub sol­ne­go, któ­re­go his­to­ria sięga cza­sów przed cel­tyc­kim osad­nict­wem w Ora­wie, bieg­nącej wzdłuż rze­ki Ora­wy przez Prze­łęcz Mala­tin­ską do Lip­to­va. Podc­zas okre­su węgier­skie­go Pod­biel mia­ło dru­gą kon­tro­lę celno-​podatkową po Tvrdo­šín, ponie­waż nie dało się go omi­nąć. W pobli­żu Pod­bie­la znaj­du­ją się cha­rak­te­rys­tycz­ne bra­my skal­ne, z któ­rych jed­na nosi nazwę Bie­la ska­la, uwa­ża­na za sta­ro­żyt­ne cel­tyc­kie gro­dzis­ko i, zgod­nie z legen­da­mi, gro­dzis­ko tem­pla­rius­zy. Dalej na północ znaj­du­je się kolej­na bra­ma o nazwie Czer­wo­na ska­la, któ­ra spra­wia, że Pod­biel wyda­je się być jak­by na półwys­pie utwor­zo­nym przez rze­ki Stu­de­ná i Ora­wa (pod​biel​.sk).

W miejs­co­wo­ści znaj­du­je się naro­do­we zabyt­ko­we Fran­tiš­ko­va Huta, pows­zech­nie nazy­wa­ne hámor” (kowa­dło). Znaj­du­je się nie­da­le­ko od wsi, a zacho­wa­ły się mury obwo­do­we i cen­tral­ny piec wyso­ko­wy­dzie­la­jący. Co roku w tej hucie żela­za odby­wa się fes­ti­wal muzy­ki folk-​country z poka­zem sta­ro­żyt­nej obrób­ki żela­za (pod​biel​.sk). His­to­ria huty żela­za zbu­do­wa­nej w 1836 roku jest otoc­zo­na tajem­ni­cą. Obiekt jest pows­zech­nie nazy­wa­ny hámor”. Pod koniec sierp­nia regu­lar­nie orga­ni­zo­wa­ny jest tutaj fes­ti­wal muzycz­ny z poka­zem sta­ro­żyt­nej tech­no­lo­gii topie­nia rudy żela­za. Poc­ząt­ki hut­nict­wa i gór­nict­wa w miejs­co­wo­ści sięga­ją XVII wie­ku (Tab­li­ca informacyjna).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie, Typ krajiny

Trenčín – jedno z najstarších miest Slovenska

Hits: 3747

Tren­čín je cen­trom stred­né­ho Pova­žia, význam­ným cen­trom obcho­du, hos­po­dár­stva, kul­tú­ry a špor­tu (tren​cin​.sk) a módy (Wiki­pe­dia). Tra­dí­ciu v mes­te majú výsta­vy a veľ­tr­hy. Žije tu tak­mer 60000 oby­va­te­ľov. Mes­to leží v nad­mor­skej výš­ke 204210 met­rov nad morom. Jeho roz­lo­ha je tak­mer 82 km2. Má 10 kata­strál­nych úze­mí: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín a Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). V roku 1850 žilo v Tren­čí­ne 2602 oby­va­te­ľov, v roku 1900 7011, v roku 1970 29055 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Maďar­ské pome­no­va­nie je Trenc­sén, nemec­ký Trents­chin, latin­ský Trent­si­nium ale­bo Lau­ga­ri­cio. Tren­čian­sky úsek stred­né­ho Pova­žia mož­no pova­žo­vať za jed­nu z naj­sú­vis­lej­šie urba­ni­zo­va­ných aglo­me­rá­cií na Slo­ven­sku – Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va a Tren­čian­ska Tep­lá – žije tu pri­bliž­ne 120 000 oby­va­te­ľov. Cez mes­to pre­te­ká rie­ka Váh. Mes­to má aj letis­ko, kto­ré slú­ži aj na vojen­ské úče­ly. V are­áli sa nachá­dza pod­nik Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a. s., kto­ré opra­vu­jú lie­tad­lá a vrtuľ­ní­ky z celé­ho sve­ta. Vznik­la tu aj Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

Nachá­dza sa tu aj Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, výsta­vis­ko EXPO cen­ter. Pra­vi­del­ne sa tu koná fes­ti­val Poho­da, Jazz pod hra­dom. V rám­ci EXPO cen­ter: Tren­čín mes­to módy, Salón tex­til­nej a odev­nej tech­ni­ky, Zla­tá Fati­ma – súťa­že pro­du­cen­tov módy a odie­va­nia, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – medzi­ná­rod­ná výsta­va vod­né­ho hos­po­dár­stva, hyd­ro­ene­re­ge­ti­ky a ochra­ny život­né­ho pro­stre­dia. AS Tren­čín je úspeš­ný fut­ba­lo­vý klub. Duk­la Tren­čín hoke­jo­vý. Roz­vi­nu­tá je aj kano­is­ti­ka, hádza­ná a flor­bal. Tren­čín je hoke­jo­vé mes­to, a nie­len z dôvo­du dvoch zim­ných šta­di­ó­nov – jeden nesie meno Pav­la Demit­ru, dru­hý Mariá­na Gábo­rí­ka. Medzi ďal­šie osob­nos­ti pat­rí: fil­már Pavol Bara­báš, his­to­rik Voj­tech Zama­rov­ský, maliar Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, foto­graf Karol Kál­lay, spi­so­va­teľ­ka Nata­ša Tan­ská, fil­mo­vý pro­du­cent Rudolf Bier­mann, reži­sér Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, hereč­ka Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, hudob­ník Richard Ryb­ní­ček, dlho­roč­ná šéf­re­dak­tor­ka vyda­va­teľ­stva Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, duchov­ný Marián Gaven­da, hoke­jis­ta Zde­no Chá­ra, mode­rá­tor­ky Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá a Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, Šte­fan Skrú­ca­ný, dip­lo­ma­ti Pavol Ham­žík, Egon Lán­sky, Alojz Lorenc, Ale­xan­der Dub­ček (Wiki­pe­dia). Z minu­los­ti samoz­rej­me Matúš Čák, uči­teľ Samu­el Štúr – otec Ľudo­ví­ta (tren​cin​.sk).

Tren­čín pat­rí ku naj­star­ším slo­ven­ským mes­tám. Naj­star­šie arche­olo­gic­ké nále­zy dokla­da­jú prí­tom­nosť člo­ve­ka už pred 200 000 rok­mi. Ešte pred prí­cho­dom Kel­tov vied­la úze­mím Tren­čí­na cez Vlár­sky pries­myk jed­na z vetiev Jan­tá­ro­vej ces­ty”, kto­rou puto­va­li etrus­kí, gréc­ki a neskôr rím­ski obchod­ní­ci zo stre­do­mo­ria na Pobal­tie (tren​cin​.sk). V die­le Geo­gra­fia od grécko-​rímskeho poly­his­to­ra Klau­dia Pto­le­maia (90168) je pome­no­va­nie mes­ta Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Dan­glár).

Na pre­lo­me leto­poč­tu vytla­či­li Kel­tov ger­mán­ske kme­ne zo seve­ru a zápa­du, pre­dov­šet­kým Kvá­di. Kvá­di spo­lu s Mar­ko­man­mi, síd­lia­ci­mi na juž­nej Mora­ve vied­li čas­té boje s Riman­mi. Sve­dec­tvom tých­to vojen je aj zná­my rím­sky nápis na hrad­nej ska­le, kto­rý tu zane­cha­la II. pomoc­ná légia, keď tu pre­zi­mo­va­la v rokoch 179180 (tren​cin​.sk). V pre­kla­de ja na ňom napí­sa­né: Víťazs­tvu cisá­rov a voj­ska, kto­ré síd­li­lo v Lau­ga­rí­ciu, v počte 855 voja­kov II. légie, dal zho­to­viť M.V. Maxi­mia­nus, legát II. pomoc­nej légie (Jur­čac­ko). Je prav­de­po­dob­né, že Tren­čian­sky hrad bol kon­com 10. a začiat­kom 11. sto­ro­čia síd­lom pro­vin­cie Vag, kto­rú sa spo­mí­na v zakla­da­cej lis­ti­ne praž­ské­ho bis­kup­stva z roku 1086 (tren​cin​.sk). V roku 1241 mes­to odo­la­lo tatár­ske­mu úto­ku (tren​cin​.sk). Naj­väč­šiu slá­vu zaži­lo mes­to za Matú­ša Čáka Tren­čian­ske­ho začiat­kom 14. sto­ro­čia (tren​cin​.sk). 19.2.1412 kráľ Žig­mund Luxem­bur­ský ude­lil Tren­čí­nu šta­tút slo­bod­né­ho krá­ľov­ské­ho mes­ta (tren​cin​.sk). Mest­ská veža (Dol­ná brá­na) bola súčas­ťou opev­ne­nia začiat­kom 15. sto­ro­čia (tren​cin​.sk).

V roku 1548 žilo v Tren­čí­ne 222 rodín – asi 1 2001 300 oby­va­te­ľov. Rok 1585, 1656, 17101716 zasia­hol mes­to mor, v roku 15931625 povo­deň. V roku 1706 žilo v Tren­čí­ne 1880 oby­va­te­ľov (tren​cin​.sk). Moro­vý stĺp v stre­de námes­tia bol posta­ve­ný v roku 1712 ako spo­mien­ka na mor, kto­rý pos­ti­hol mes­to v roku 1710 (tren​cin​.sk). 14.5.1708 zho­re­lo v mes­te 195 domov. V roku 1787 žilo v Tren­čí­ne už 4 222 oby­va­te­ľov. V roku 1790 požiar zni­čil aj hrad. V roku 1805 tade­to pre­chá­dzal rus­ký cár Ale­xan­der po bit­ke pri Slav­ko­ve. 26.8.1813 sa pri povod­ne tak­mer uto­pil Fran­ti­šek Palac­ký. Rok 1831 je rokom cho­le­ry (tren​cin​.sk). V roku 1886 zachvá­til mes­to veľ­ký požiar. Rok 1897 je rokom, kedy nór­ska fir­ma Gre­ger­sen posta­vi­la v mes­te nový oce­ľo­vý cest­ný most cez Váh s dĺž­kou 258 a šír­kou 6 met­rov. V roku 1904 gróf­ka Ifi­gé­nia D‘Arcourt daro­va­la mes­tu Tren­čian­sky hrad. V roku 1919 mes­to pre­kro­či­lo hra­ni­cu 10 000 oby­va­te­ľov (10191) (tren​cin​.sk).

V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia sa Tren­čín stal význam­ným obchod­ným a prie­my­sel­ným cen­trom, posta­ve­ná bola želez­ni­ca. Od kon­ca 19. sto­ro­čia sa roz­vi­nul prie­my­sel, tex­til­né továr­ne, lie­ho­va­ry, spra­co­va­nie gumy, dre­va. Za prvej Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky sa roz­rás­tol odev­ný, potra­vi­nár­sky a stro­jár­sky prie­my­sel. Po roku 1945 výstav­níc­tvo (Wiki­pe­dia).


Tren­čín is the cen­ter of cen­tral Pova­žie, a sig­ni­fi­cant hub for com­mer­ce, eco­no­my, cul­tu­re, and sports (tren​cin​.sk) and fas­hi­on (Wiki­pe­dia). The city has a tra­di­ti­on of hos­ting exhi­bi­ti­ons and fairs. It is home to near­ly 60,000 resi­dents and is situ­ated at an ele­va­ti­on of 204 to 210 meters abo­ve sea level. Cove­ring an area of almost 82 km², it com­pri­ses 10 cadas­tral ter­ri­to­ries: Hanz­lí­ko­vá, Isteb­ník, Kub­ra, Kub­ri­ca, Ore­cho­vé, Opa­to­vá, Tren­čian­ske Bis­ku­pi­ce, Zábla­tie, Tren­čín, and Zla­tov­ce (tren​cin​.sk). In 1850, Tren­čín had a popu­la­ti­on of 2,602, which inc­re­a­sed to 7,011 by 1900 and 29,055 by 1970 (Retros­pek­tiv­ní lexi­kon obcí ČSSR 18501970). Its Hun­ga­rian name is Trenc­sén, Ger­man Trents­chin, Latin Trent­si­nium, or Lau­ga­ri­cio. The Tren­čín sec­ti­on of cen­tral Pova­žie can be con­si­de­red one of the most con­ti­nu­ous­ly urba­ni­zed agg­lo­me­ra­ti­ons in Slo­va­kia, with app­ro­xi­ma­te­ly 120,000 inha­bi­tants in the vici­ni­ty, inc­lu­ding Tren­čín, Nemšo­vá, Tren­čian­ske Tep­li­ce, Nová Dub­ni­ca, Dub­ni­ca nad Váhom, Ila­va, and Tren­čian­ska Tep­lá. The Váh River flo­ws through the city, which also hosts an air­port ser­ving both civi­lian and mili­ta­ry pur­po­ses. The area inc­lu­des the com­pa­ny Letec­ké opra­vov­ne Tren­čín, a.s., spe­cia­li­zing in the repair of airc­raft and heli­cop­ters from around the world. Tren­čín is also home to the Tren­čian­ska uni­ver­zi­ta Ale­xan­dra Dub­če­ka (Wiki­pe­dia).

The city fea­tu­res the Galé­ria Milo­ša Ale­xan­dra Bazov­ské­ho, EXPO cen­ter exhi­bi­ti­on hall, and hosts regu­lar events such as the Poho­da fes­ti­val and Jazz pod hra­dom. Wit­hin the EXPO cen­ter, Tren­čín is kno­wn for its fas­hi­on events, tex­ti­le and clot­hing tech­no­lo­gy salons, Zla­tá Fati­ma – a com­pe­ti­ti­on for fas­hi­on and clot­hing pro­du­cers, Beau­ty Slo­va­kia, Aqua – an inter­na­ti­onal exhi­bi­ti­on of water mana­ge­ment, hyd­ro­ener­gy, and envi­ron­men­tal pro­tec­ti­on. The city is home to suc­cess­ful foot­ball and hoc­key clubs, AS Tren­čín and Duk­la Tren­čín, res­pec­ti­ve­ly. Tren­čín is recog­ni­zed for its achie­ve­ments in cano­eing, hand­ball, and flo­or­ball. Kno­wn as a hoc­key city, it boasts two win­ter sta­diums, one named after Pavol Demit­ra and the other after Marián Gábo­rík. Notab­le per­so­na­li­ties asso­cia­ted with Tren­čín inc­lu­de film­ma­ker Pavol Bara­báš, his­to­rian Voj­tech Zama­rov­ský, pain­ter Miloš Ale­xan­der Bazov­ský, pho­tog­rap­her Karol Kál­lay, wri­ter Nata­ša Tan­ská, film pro­du­cer Rudolf Bier­mann, direc­tor Igor Pie­tor, Ľubo­mír Vaj­dič­ka, Vác­lav Mika, act­ress Ida Rapai­čo­vá, Mar­ta Slá­deč­ko­vá, musi­cian Richard Ryb­ní­ček, long­ti­me editor-​in-​chief of Mla­dé Letá Lýdia Kyse­ľo­vá, cler­gy­man Marián Gaven­da, hoc­key pla­y­er Zde­no Chá­ra, and TV pre­sen­ters Jar­mi­la Laj­čá­ko­vá Har­ga­šo­vá and Soňa Mül­le­ro­vá Behu­lo­vá, among others (Wiki­pe­dia). From the past, notab­le figu­res inc­lu­de Matúš Čák and tea­cher Samu­el Štúr, fat­her of Ľudo­vít (tren​cin​.sk).

Tren­čín is one of the oldest Slo­vak cities, with archa­e­olo­gi­cal fin­dings sug­ges­ting human pre­sen­ce over 200,000 years ago. Pri­or to the arri­val of the Celts, one branch of the Amber Road,” tra­ve­led by Etrus­can, Gre­ek, and later Roman tra­ders from the Medi­ter­ra­ne­an to the Bal­tic, pas­sed through the Tren­čín regi­on via the Vlár­sky Pass (tren​cin​.sk). In the Geog­rap­hia by the Greco-​Roman poly­math Clau­dius Pto­le­my (90168), the city is refer­red to as Leuka­ris­tos (Rená­ta Kaš­čá­ko­vá, Jozef Gert­li Danglár).

Around the turn of the era, Ger­ma­nic tri­bes, par­ti­cu­lar­ly the Quadi, disp­la­ced the Celts from the north and west, spe­ci­fi­cal­ly from the Kvá­di regi­on. The Quadi, along with the Mar­co­man­ni resi­ding in sout­hern Mora­via, enga­ged in fre­qu­ent batt­les with the Romans. Evi­den­ce of the­se wars is the well-​known Roman insc­rip­ti­on on the cast­le rock, left by the II. auxi­lia­ry legi­on when it win­te­red here in 179180 (tren​cin​.sk). Trans­la­ted, the insc­rip­ti­on reads: To the vic­to­ry of the empe­rors and the army, which resi­ded in Lau­ga­rí­cius, num­be­ring 855 sol­diers of the II. auxi­lia­ry legi­on, M.V. Maxi­mia­nus, the lega­te of the II. auxi­lia­ry legi­on, had it made” (Jur­čac­ko). It is like­ly that Tren­čian­sky hrad was the seat of the Vag pro­vin­ce at the end of the 10th and begin­ning of the 11th cen­tu­ry, as men­ti­oned in the foun­ding char­ter of the Pra­gue bis­hop­ric from 1086 (tren​cin​.sk). In 1241, the city resis­ted a Tatar attack (tren​cin​.sk). The gre­a­test glo­ry came to the city during the ear­ly 14th cen­tu­ry under Matúš Čák Tren­čian­ský (tren​cin​.sk). On Feb­ru­ary 19, 1412, King Sigis­mund of Luxem­bourg gran­ted Tren­čín the sta­tus of a free roy­al city (tren​cin​.sk). The city tower (Dol­ná brá­na) was part of the for­ti­fi­ca­ti­ons in the ear­ly 15th cen­tu­ry (tren​cin​.sk).

In 1548, Tren­čín was home to 222 fami­lies, app­ro­xi­ma­te­ly 1,2001,300 resi­dents. In the years 1585, 1656, 1710, and 1716, the city faced pla­gue outb­re­aks, whi­le flo­ods occur­red in 1593 and 1625. In 1706, Tren­čín had 1,880 inha­bi­tants (tren​cin​.sk). The pla­gue column in the midd­le of the squ­are was erec­ted in 1712 as a memo­rial to the pla­gue of 1710 (tren​cin​.sk). On May 14, 1708, 195 hou­ses bur­ned down in the city. In 1787, Tren­čín had 4,222 inha­bi­tants. In 1790, a fire des­tro­y­ed the cast­le, and in 1805, Rus­sian Tsar Ale­xan­der pas­sed through the city after the Batt­le of Slav­kov. On August 26, 1813, Fran­ti­šek Palac­ký almost dro­wned in a flo­od. The year 1831 mar­ked a cho­le­ra epi­de­mic (tren​cin​.sk). In 1886, a major fire swept through the city. In 1897, the Nor­we­gian com­pa­ny Gre­ger­sen built a new ste­el road brid­ge over the Váh, mea­su­ring 258 meters in length and 6 meters in width. In 1904, Coun­tess Ifi­gé­nia D’Ar­court dona­ted Tren­čian­sky hrad to the city. In 1919, the popu­la­ti­on exce­e­ded 10,000 resi­dents (10,191) (tren​cin​.sk).

In the second half of the 19th cen­tu­ry, Tren­čín beca­me a sig­ni­fi­cant tra­de and indus­trial cen­ter, with the cons­truc­ti­on of the rai­lway. Sin­ce the late 19th cen­tu­ry, the city has seen the deve­lop­ment of indus­try, inc­lu­ding tex­ti­le fac­to­ries, dis­til­le­ries, and wood pro­ces­sing. During the First Cze­cho­slo­vak Repub­lic, the city­’s tex­ti­le, food, and engi­ne­e­ring indus­tries expan­ded. After 1945, exhi­bi­ti­onism beca­me pro­mi­nent (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Biotopy, Časová línia, Krajina, Plesá, Príroda, Slovenská krajina, Tatry

Skalnaté pleso

Hits: 3441

Skal­na­té ple­so, pred­tým Lom­nic­ké ple­so je hoj­ne nav­šte­vo­va­ná oblasť. Leží pod hlav­ným ští­tom Lom­nic­ké­ho ští­tu. Pod sebou má pod­ta­trans­ké obce Tatrans­ká Lom­ni­ca a Tatrans­ké Mat­lia­re. Z Tatrans­kej Lom­ni­ce sem vedie lanov­ka. Ostat­ne lanov­ka vedie aj na Lom­nic­ké sed­lo aj na Lom­nic­ký štít.

Skal­na­té ple­so je moré­no­vé ple­so vo Vyso­kých Tat­rách, na Slo­ven­sku v naj­niž­šom mies­te Skal­na­tej doli­ny, vo výš­ke 1754 met­rov nad morom. Má roz­lo­hu 1.23 ha, je 212 met­rov dlhé a 85 met­rov širo­ké. Dosa­hu­je maxi­mál­nu hĺb­ku 2 met­re (pod­ľa nie­kto­rých zdro­jov až 4.2 m). Napá­ja ho Skal­na­tý potok. V suchom obdo­bí je ple­so bez vody, rov­na­ko Skal­na­tý potok (wikipedia.cs). Prie­sa­kom a deto­nač­ný­mi zásah­mi pri stav­be lanov­ky bola pre­ru­še­ná neprie­pust­nosť dna. V posled­nom desať­ro­čí sa ten­to stav vysky­to­val veľ­mi čas­to. Všet­ky upev­ňo­va­cie prá­ce zame­ra­né na záchra­nu moré­ny a jazier­ka boli dote­raz neús­peš­né. Pri ple­se je pre­stup­ná sta­ni­ca lano­vých dráh (prav​da​.sk). Skal­na­té ple­so je dru­hé naj­nav­šte­vo­va­nej­šie na slo­ven­skej stra­ne Tatier (turis​ti​ka​.sk). Na Skal­na­tom ple­se sa nachá­dza astro­no­mic­ké obser­va­tó­rium, v nad­mor­skej výš­ke 1786 nad morom. Zalo­že­né bolo v roku 1943. V budo­ve obser­va­tó­ria sa nachá­dza aj mete­oro­lo­gic­ká sta­ni­ca pat­ria­ca Geofy­zi­ká­le­mu ústa­vu SAV (ta3​.sk).


Skal­na­té ple­so, for­mer­ly kno­wn as Lom­nic­ké ple­so, is a popu­lar­ly visi­ted area. It lies bene­ath the main peak of Lom­nic­ký štít (Lom­ni­ca Peak) and is sur­roun­ded by the sub-​Tatra vil­la­ges of Tatrans­ká Lom­ni­ca and Tatrans­ké Mat­lia­re. A cab­le car from Tatrans­ká Lom­ni­ca leads to this loca­ti­on. Addi­ti­onal­ly, the cab­le car pro­vi­des access to Lom­nic­ké sed­lo (Lom­ni­ca Sadd­le) and Lom­nic­ký štít.

Skal­na­té ple­so is a morai­ne lake in the High Tatras, Slo­va­kia, loca­ted in the lowest part of the Skal­na­tá doli­na (Skal­na­tá Val­ley), at an ele­va­ti­on of 1754 meters abo­ve sea level. It covers an area of 1.23 hec­ta­res, is 212 meters long, and 85 meters wide. It rea­ches a maxi­mum depth of 2 meters (accor­ding to some sour­ces, up to 4.2 meters). The lake is fed by Skal­na­tý potok (Skal­na­tý Stre­am). During dry peri­ods, the lake, as well as the stre­am, can be wit­hout water (wikipedia.cs). The imper­me­a­bi­li­ty of the lake­’s bot­tom was dis­rup­ted by dril­ling and deto­na­ti­ons during the cons­truc­ti­on of the cab­le car. This con­di­ti­on has been occur­ring very fre­qu­en­tly in the last deca­de. All the sta­bi­li­zing efforts aimed at saving the morai­ne and the small lake have been unsuc­cess­ful so far. The­re is a trans­fer sta­ti­on for cab­le cars near the lake (prav​da​.sk). Skal­na­té ple­so is the second most visi­ted lake on the Slo­vak side of the Tatras (turis​ti​ka​.sk). An astro­no­mi­cal obser­va­to­ry is loca­ted at Skal­na­té ple­so, at an ele­va­ti­on of 1786 meters abo­ve sea level. It was foun­ded in 1943. The obser­va­to­ry buil­ding also hou­ses a mete­oro­lo­gi­cal sta­ti­on belo­n­ging to the Geop­hy­si­cal Ins­ti­tu­te of the Slo­vak Aca­de­my of Scien­ces (ta3​.sk).


Skal­na­té ple­so, wcze­śniej zna­ne jako Lom­nic­ké ple­so, to obszar częs­to odwie­dza­ny. Znaj­du­je się pod głó­wnym szc­zy­tem Lom­nic­ký štít (Szc­zyt Lom­nic­ki) i otoc­zo­ne jest pod­ta­trans­ki­mi miejs­co­wo­ścia­mi Tatrans­ká Lom­ni­ca i Tatrans­ké Mat­lia­re. Z Tatrans­kiej Lom­ni­cy można tu doje­chać kole­ją lino­wą. Ponad­to kolej­ka pro­wa­dzi także na Lom­nic­ké sed­lo (Siodło Lom­nic­kie) oraz na Lom­nic­ký štít.

Skal­na­té ple­so to more­no­we jezi­oro w Wyso­kich Tat­rach na Sło­wac­ji, poło­żo­ne w naj­ni­żs­zym pun­kcie Doli­ny Skal­na­tej, na wyso­ko­ści 1754 met­rów nad pozi­omem mor­za. Ma powierzch­nię 1,23 ha, dłu­go­ść 212 met­rów i sze­ro­ko­ść 85 met­rów. Osi­ąga mak­sy­mal­ną głębo­ko­ść 2 met­ry (według nie­któ­rych źró­deł nawet 4,2 m). Zasi­la­ne jest przez potok Skal­na­tý. W okre­sie suchej aury zaró­wno jezi­oro, jak i potok Skal­na­tý mogą być bez wody (wikipedia.cs). Przeszc­zel­no­ść dna zosta­ła zakłó­co­na podc­zas budo­wy kolei lino­wej za pomo­cą wier­ceń i deto­nac­ji. W ostat­niej deka­dzie ten stan wys­tępo­wał bar­dzo częs­to. Wszys­tkie pra­ce sta­bi­li­za­cyj­ne mające na celu oca­le­nie more­ny i małe­go jezi­or­ka dotychc­zas były nie­uda­ne. Przy jezi­or­ze znaj­du­je się stac­ja prze­siad­ko­wa kolej­ki lino­wej (prav​da​.sk). Skal­na­té ple­so jest dru­gim najc­zęściej odwie­dza­nym jezi­orem po stro­nie sło­wac­kiej Tatr (turis​ti​ka​.sk). Na Skal­na­tém ple­se znaj­du­je się obser­wa­to­rium astro­no­micz­ne, na wyso­ko­ści 1786 met­rów nad pozi­omem mor­za. Zosta­ło zało­żo­ne w 1943 roku. W budyn­ku obser­wa­to­rium mie­ści się także stac­ja mete­oro­lo­gicz­na nale­żąca do Ins­ty­tu­tu Geofi­zycz­ne­go Sło­wac­kiej Aka­de­mii Nauk (ta3​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2004, 2005, 2011, 2011-2015, Časová línia, Do roku 2005, Organizmy, Príroda, Živočíchy

Cicavce

Hits: 45113

Cicav­ce, latin­sky Mam­ma­lia sú trie­dou sta­vov­cov. Väč­ši­na cicav­cov má chl­py ale­bo srsť na svo­jom tele, kto­ré slú­žia na ter­mo­re­gu­lá­ciu, mas­ko­va­nie, ale­bo na ochra­nu. Pro­du­ku­jú mlie­ko v mlieč­nych žľa­zách pre kŕme­nie mlá­ďat. Ten­to pro­ces sa nazý­va lak­tá­cia. Sú tep­lot­ne aktív­ne živo­čí­chy, čo zna­me­ná, že sú schop­né udr­žia­vať kon­štant­nú teles­nú tep­lo­tu nezá­vis­le od von­kaj­ších pod­mie­nok. Väč­ši­na cicav­cov je živo­ro­dá, čo zna­me­ná, že ich mlá­ďa­tá sa vyví­ja­jú v tele mat­ky a rodia sa živé. Väč­ši­na cicav­cov pat­rí k pla­cen­tál­nym cicav­com, čo zna­me­ná, že majú pla­cen­tu, kto­rá slú­ži na výme­nu živín a odpa­dov medzi mat­kou a plo­dom. Nie­kto­ré sú všež­rav­ce, iné sú byli­nož­rav­ce ale­bo mäsož­rav­ce. Obý­va­jú tak­mer všet­ky pro­stre­dia. Väč­ši­na sa roz­mno­žu­je pohlav­ne, majú vyso­ko roz­vi­nu­tý mozog v porov­na­ní s iný­mi sku­pi­na­mi živo­čí­chov, čo umož­ňu­je vyš­šie kog­ni­tív­ne fun­kcie, uče­nie a pris­pô­so­bi­vosť pro­stre­diu. Ich rôz­no­ro­dosť a adap­ta­bi­li­ta z nich robia jed­nu z najús­peš­nej­ších sku­pín živých tvo­rov na Zemi.


Mam­mals, scien­ti­fi­cal­ly kno­wn as Mam­ma­lia, cons­ti­tu­te a class of ver­teb­ra­tes. The majo­ri­ty of mam­mals have hair or fur on the­ir bodies, ser­ving pur­po­ses such as ther­mo­re­gu­la­ti­on, camouf­la­ge, or pro­tec­ti­on. They pro­du­ce milk in mam­ma­ry glands for fee­ding the­ir offs­pring, a pro­cess kno­wn as lac­ta­ti­on. Mam­mals are warm-​blooded cre­a­tu­res, mea­ning they can main­tain a cons­tant body tem­pe­ra­tu­re inde­pen­den­tly of exter­nal con­di­ti­ons. Most mam­mals give birth to live young, a repro­duc­ti­ve stra­te­gy cal­led vivi­pa­ri­ty, whe­re offs­pring deve­lop insi­de the mot­he­r’s body and are born alive.

The majo­ri­ty of mam­mals belo­ng to pla­cen­tal mam­mals, indi­ca­ting that they have a pla­cen­ta faci­li­ta­ting the exchan­ge of nut­rients and was­te bet­we­en the mot­her and the deve­lo­ping offs­pring. Mam­mals exhi­bit diver­se die­ta­ry habits, with some being omni­vo­res, others her­bi­vo­res, and some car­ni­vo­res. They inha­bit near­ly all envi­ron­ments, sho­wca­sing the­ir adap­ta­bi­li­ty. Most mam­mals repro­du­ce sexu­al­ly, and they possess a high­ly deve­lo­ped brain com­pa­red to other groups of ani­mals. This advan­ced brain struc­tu­re enab­les hig­her cog­ni­ti­ve func­ti­ons, lear­ning, and adap­ta­bi­li­ty to the envi­ron­ment. The diver­si­ty and adap­ta­bi­li­ty of mam­mals make them one of the most suc­cess­ful groups of living orga­nisms on Earth.


Zoznam dru­hov (8)

  • Came­lus ferus – ťava dvojhrbá
  • Cap­ra aegag­rus hir­cus – koza domáca
  • Cera­tot­he­rium simum simum
  • Cer­co­ce­bus agi­lis chrysogaster
  • Elep­has maxi­mus – slon indický
  • Equ­us bur­chel­lii boehmi
  • Hip­po­po­ta­mus amp­hi­bius – hroch
  • Ovis aries – ovca domáca

Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Gemer, Krajina, Slovenská krajina

Slavec

Hits: 2418

Obec Sla­vec vznik­la v 13. sto­ro­čí osa­mos­tat­ne­ním z Brzo­tí­na. Prvá písom­ná zmien­ka je z roku 1243. His­to­ric­ké náz­vy obce: Zalouch­ha­za, Zava­lya, Sza­ló­ka, Sza­lócz, Salo­vec. Ku obci sa via­žu via­ce­ré arche­olo­gic­ké nále­zis­ká: Maš­taľ­ná jas­ky­ňa, jas­kyn­né síd­lo z mlad­šej doby kamen­nej, doby bron­zo­vej a star­šej doby želez­nej. A jas­ky­ňa Ľud­mi­la, jas­kyn­né síd­lis­ko z mlad­šej doby kamen­nej, star­šej doby želez­nej a zo stre­do­ve­ku. Gom­ba­se­ku síd­lis­ko zalo­že­né začiat­kom 14. sto­ro­čia. Obec má miest­ne čas­ti: Vido­vá a osa­dy Gom­ba­sek a Hámor. 16. – 17. sto­ro­čí bola obec vysta­ve­ná turec­kým nájaz­dom a dran­co­va­niu cisár­skych voj­sk. V 19. sto­ro­čí tu bol hámor Rima­mu­rán­skej spo­loč­nos­ti a vo Vido­vej vznik­la huta a elek­trá­reň. V minu­los­ti sa oby­va­te­lia zaobe­ra­li pre­važ­ne poľ­no­hos­po­dár­stvom, pas­tier­stvom, pále­ním váp­na a hut­níc­tvom. Oby­va­te­lia už v stre­do­ve­ku páli­li uhlie pre žele­ziar­ske pod­ni­ky (sla​vec​.sk).

Obec Sla­vec sa nachá­dza v stre­de Národ­né­ho par­ku Slo­ven­ský kras (sla​vec​.sk), v nad­mor­skej výš­ke 232 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia). Roz­lo­ha obce je 17.53 km2 (sla​vec​.sk). Žije tu 463 oby­va­te­ľov. Naj­výz­nam­nej­šou pamiat­kou je are­ál zanik­nu­té­ho gotic­ké­ho kláš­to­ra Pau­lí­nov zo 14. sto­ro­čia v čas­ti Gom­ba­sek (Wiki­pe­dia). Gom­ba­sec­ká jas­ky­ňa, kto­rá je súčas­ťou sve­to­vé­ho dedič­stva UNESCO sa nachá­dza v kata­stri obce. Vysky­tu­je sa tu kva­lit­ný vápe­nec, kame­ňo­lom Gom­ba­sek na sva­hu Ple­ši­vec­kej pla­ni­ny fun­gu­je od roku 1906. Je však prav­da, že znač­ne zni­žu­je este­tic­kú hod­no­tu kra­ji­ny. Ras­tú tu naj­mä tep­lo­mil­né dru­hy rast­lín, kto­ré sú veľ­mi nároč­né na tep­lo (sla​vec​.sk).


The vil­la­ge of Sla­vec ori­gi­na­ted in the 13th cen­tu­ry through its inde­pen­den­ce from Brzo­tín. The first writ­ten men­ti­on is from 1243. His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Zalouch­ha­za, Zava­lya, Sza­ló­ka, Sza­lócz, Salo­vec. The regi­on is asso­cia­ted with seve­ral archa­e­olo­gi­cal sites: Maš­taľ­ná Cave, a cave sett­le­ment from the Neolit­hic, Bron­ze Age, and Iron Age. And the cave Ľud­mi­la, a cave sett­le­ment from the Neolit­hic, Iron Age, and the medie­val peri­od. In Gom­ba­sek, a sett­le­ment was foun­ded at the begin­ning of the 14th cen­tu­ry. The vil­la­ge has local parts: Vido­vá, and the ham­lets of Gom­ba­sek and Hámor. In the 16th-​17th cen­tu­ries, the vil­la­ge faced attacks from the Otto­man Empi­re and pil­la­ging by impe­rial for­ces. In the 19th cen­tu­ry, the­re was a ham­mer mill of the Rima­mu­ráňs­ka Com­pa­ny and a smel­ter and power plant in Vido­vá. His­to­ri­cal­ly, resi­dents were main­ly enga­ged in agri­cul­tu­re, her­ding, lime bur­ning, and metal­lur­gy. In medie­val times, resi­dents pro­du­ced coal for iron­works (sla​vec​.sk).

The vil­la­ge of Sla­vec is loca­ted in the cen­ter of the Slo­vak Karst Nati­onal Park, at an ele­va­ti­on of 232 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia). The area of the vil­la­ge is 17.53 km² (sla​vec​.sk). It is home to 463 inha­bi­tants. The most sig­ni­fi­cant land­mark is the com­plex of the extinct Got­hic Pau­li­ne monas­te­ry from the 14th cen­tu­ry in the part of Gom­ba­sek (Wiki­pe­dia). The Gom­ba­sec­ká Cave, which is part of the UNESCO World Heri­ta­ge, is loca­ted in the vil­la­ge­’s cadas­tre. Quali­ty limes­to­ne is found here, and the Gom­ba­sek quar­ry on the slo­pe of Ple­ši­vec­ká Pla­ni­na has been in ope­ra­ti­on sin­ce 1906. Howe­ver, it sig­ni­fi­can­tly dimi­nis­hes the aest­he­tic value of the lands­ca­pe. Warm-​loving plant spe­cies, high­ly deman­ding of warmth, pri­ma­ri­ly grow in this area (sla​vec​.sk).


A Sla­vec a 13. szá­zad­ban jött lét­re, mint önál­ló tele­pülés a Brzo­tín­ból való kivá­lá­sá­val. Az első írá­sos emlí­tés 1243-​ból szár­ma­zik. A tele­pülés tör­té­nel­mi nevei közé tar­to­zik a Zalouch­ha­za, Zava­lya, Sza­ló­ka, Sza­lócz, Salo­vec. A terület szá­mos régés­ze­ti lelőhe­ly­hez kapc­so­ló­dik: a Maštaľná-​barlang, ahol a neoli­ti­kum, a bronz­kor és a vaskor marad­vá­ny­ai talál­ha­tók. És a Ľudmila-​barlang, ahol a neoli­ti­kum, a vaskor és a közép­kor marad­vá­ny­ai lát­ha­tók. Gom­ba­sek­ben egy tele­pülést az 14. szá­zad ele­jén ala­pí­tot­tak. A falu helyi rés­zek­ből áll: Vido­vá és a Gom­ba­sek és Hámor tele­pülé­sek. A 16. és 17. szá­zad­ban a falut az Osz­mán Biro­da­lom táma­dá­sai­nak és a csás­zá­ri erők fosz­to­ga­tá­sá­nak volt kité­ve. A 19. szá­zad­ban volt egy hámor a Rima­mu­ráňs­ka Tár­sa­ság­tól, és a Vido­vá­ban kohás­zat és erőmű is lét­re­jött. Tör­té­nel­mi­leg a lako­sok főként mezőgaz­da­ság­gal, állat­te­ny­ész­tés­sel, més­zé­ge­tés­sel és fémi­par­ral fog­lal­koz­tak. A közép­kor­ban a lako­sok vasi­pa­ri üze­mek szá­má­ra szé­nét ter­mel­ték (sla​vec​.sk).

A Sla­vec falu köz­pon­ti elhe­ly­ez­ke­dé­sű a Szlo­vák Karszt Nemze­ti Park­ban, ten­gers­zint felet­ti magas­sá­ga 232 méter (Wiki­pe­dia). A falu terüle­te 17,53 km² (sla​vec​.sk). Itt él 463 lakos. A leg­je­len­tősebb lát­ni­va­ló a kihalt góti­kus pál­ma­fa kolos­tor kom­ple­xu­ma a Gom­ba­sek rés­zén (Wiki­pe­dia). A Gombasecká-​barlang, ame­ly a UNESCO Vilá­görök­ség rés­ze, a falu kata­strá­lis terüle­tén talál­ha­tó. Itt minősé­gi mész­kő talál­ha­tó, és a Ple­ši­vec­ká Pla­ni­na lej­tőjén lévő Gom­ba­sek kőfej­tő 1906 óta működik. Azon­ban szá­mot­te­vően csök­ken­ti a táj esz­té­ti­kai érté­két. Az itt élő növé­ny­fa­jok főként meleg­ked­ve­lők és nagy meleg­sé­get igé­ny­el­nek (sla​vec​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post