Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Fotografie, Šariš

Prešov – mesto hudby

skala
Hits: 3121

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies / Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova „eper“ – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve , Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý „zničili“ demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná , Prešovská hudobná , JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku „slovenský Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské : spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies / Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova „eper“ – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve rieky, Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba soli (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý „zničili“ demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Divadlo Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná jar, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku „slovenský Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské osobnosti patria: spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, in Hungarian Eperjes, in German Eperies / Preschau, in Russian Prjašev, in Polish Preszów, in Latin Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum ( Kaliňák). One hypothesis suggests that the original name of the city, Eperies, is derived from the Hungarian word „eper“ – strawberry. Slovak historian Uličný argues that the name Prešov roots in the Slavic name Preš (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). It is the center of and the Prešov self-governing region. It lies in the Košice Basin, between the Slánske Mountains and the Šariš Highlands, at an altitude of about 255 meters above sea level. The city has two rivers, Torysa and Sekčov. As of January 1, 2005, the population was 91,205, making it the third-largest city in Slovakia (presov.sk). It has four boroughs: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, and Šalgovík (Wikipedia.sk). The settlement’s origins date back to the Stone Age. Slavic settlement is documented from the 8th to 9th centuries. The first written mention is in a document by King Béla IV from 1247. Prešov has been a free royal town since 1374. Since 1412, it has been part of Pentapolitana – a community of five royal towns, along with Košice, Bardejov, Levoča, and Sabinov (Wikipedia.sk). In the 14th and 15th centuries, it experienced remarkable economic development. The year 1687 is significant for Prešov because of the „Caraff’s slaughter,“ when 24 citizens were brutally executed in the square for supporting Imrich Tököli, the leader of the anti-Habsburg uprising. In 1816, the establishment of the Greek Catholic diocese brought more Rusyns to the area. The salt production in Solivar, Prešov, had a major economic impact (Wikipedia.sk), though it was „destroyed“ by democrats after 2010. On November 1, 1918, the so-called Prešov Uprising occurred, during which 41 soldiers and two civilians were executed. Under the influence of the revolution in Budapest, some soldiers refused obedience and proceeded to loot stores. They were later apprehended and, despite there being no loss of life, were sentenced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The historical core of the city is a national cultural monument (presov.sk). It boasts several landmarks, such as the Greek Catholic Church of St. John the Baptist, Klobušických Palace, Šariš Gallery, Neptune’s Fountain, Rákóczi Palace, Roman Catholic Parish Church of St. Nicholas, the Immaculata statue, Bosák’s Bank, Caraff’s Prison (presov.sk), the Church of St. Alexander Nevsky, Calvary, and the Kumšt hydro-engineering building (Wikipedia.sk). The city is home to the Jonáš Záborský Theatre, and various events are organized, including Prešov City Days, Muvina – International Wine Festival, Prešov Triple Market, Prešov Music Spring, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Earth Day (presov.sk). Due to its vibrant music scene and achievements, the city has earned the nickname „Slovak Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), or „city of music“ (Wikipedia.sk). Some notable musicians and bands include Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Festivals held regularly include the Academic Prešov Student Art Festival, Prešov Music Spring, Salt Market Festival, Bobbin Lace Festival, Bad Music Festival, Prešov Triple Market, Historical Fencing and Crafts Festival, Prešov Cultural Summer, Sigord Festival, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Gorazd’s Literary Prešov, and many others (Wikipedia.sk). Prešov University, with eight faculties, and the Faculty of Production Technologies of the Technical University of Košice, as well as the International Business School ISM Slovakia, are located here. Additionally, there are around 34 secondary schools. Prešov Handball is well-known throughout Europe, particularly due to the Tatran Prešov club (presov.sk). The local football club, Tatran Prešov, isn’t as successful even within Slovakia. Prominent figures from Prešov include the writer, journalist, and historian Jonáš Záborský, writer Milka Zimková, actor and director Ján Borodáč and Peter Rašev, actors Juraj Kukura, Jozef Stražan, and Kveta Stražanová, director Fero Fenič, Slovak Radio foreign correspondent Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits in Tel Aviv, footballer Ladislav Pavlovič, hockey player Igor Liba, and first Miss Czechoslovakia Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Prešov, known in Hungarian as Eperjes, in German as Eperies / Preschau, in Russian as Prjašev, in Polish as Preszów, in Latin as Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák), has an interesting history surrounding its name. One theory suggests that the original name „Eperies“ is derived from the Hungarian word „eper,“ meaning „strawberry.“ Slovak historian Uličný argues that the name Prešov has roots in the Slavic name „Preš“ (Peter Švorc et al., 1997, p. 14). The city is the center of the Šariš region and Prešovský self-governing region. It lies in the Košice Basin, between the Slánske Mountains and the Šariš Upland, at an altitude of approximately 255 meters above sea level. Two rivers, Torysa and Sekčov, flow through the city. As of January 1, 2005, the population was 91,205, making it the third most populous city in Slovakia (presov.sk). It consists of four urban districts: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, and Šalgovík (Wikipedia.sk). The city’s settlement dates back to the Stone Age, with Slavic settlements documented from the turn of the 8th and 9th centuries. The first written mention is from a document by King Béla IV in 1247. Prešov has held the status of a free royal town since 1374 and became part of the Pentapolitan association of five royal towns, along with Košice, Bardejov, Levoča, and Sabinov, starting in 1412 (Wikipedia.sk). The city experienced significant economic growth in the 14th and 15th centuries. The year 1687 is known for the „Prešov Massacre“ (Caraff’s Massacre), when 24 citizens were executed for supporting Imre Tököli, leader of the anti-Habsburg rebellion. In 1816, the Greek Catholic diocese was established, bringing more Rusyns to the city. Salt production was of great economic importance to the city (Wikipedia.sk), with Solivar Prešov, which was „destroyed“ by the democratic forces after 2010. On November 1, 1918, the Prešov Uprising occurred, with 41 soldiers and two civilians being executed. Due to the revolution in Budapest, some soldiers refused to follow orders, and later engaged in looting. Although there were no casualties, they were sentenced to death (Peter Švorc et al., 1997, p. 33).

The historic core of the city is a national cultural monument (presov.sk). There are many notable landmarks, such as the Greek Catholic Church of St. John the Baptist, the Klobušický Palace, the Šariš Gallery, the Neptune Fountain, the Rákóczi Palace, the Roman Catholic Church of St. Nicholas, the Immaculata statue, Bosák’s Bank, the Caraff Prison (presov.sk), the Church of St. Alexander Nevsky, the Calvary, and the Kumšt hydrological structure (Wikipedia.sk). Prešov is also home to the Jonáš Záborský Theatre, hosts the city’s annual Days of Prešov, the Muvina International Wine Competition, the Prešov Trinity Fair, the Prešov Music Spring, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Earth Day (presov.sk), and the city has earned the nickname „Slovak Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), or the „City of Music“ (Wikipedia.sk), due to its thriving music scene. Some musicians and bands associated with Prešov include Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. The city regularly hosts events like the Academic Prešov Student Arts Festival, Prešov Music Spring, Solnobansky Market, Lace Making Festival, Festival of Bad Music, Prešov Trinity Fair, Historical Swordsmanship and Crafts Festival, Prešov Cultural Summer, Sigord Festival, Prešov Music Autumn, JAZZ Prešov, Gorazd Literary Prešov, and many more (Wikipedia.sk). The city is home to Prešov University with eight faculties, the Faculty of Manufacturing Technologies of the Technical University of Košice, and the ISM Slovakia International Business School, along with around 34 secondary schools. Prešov handball has a strong reputation in Europe, especially thanks to the Tatran Prešov club (presov.sk). The city’s football team, Tatran Prešov, is no longer as successful domestically. Notable people from Prešov include writer, journalist, and historian Jonáš Záborský, writer Milka Zimková, actor and director Ján Borodáč and Peter Rašev, actors Juraj Kukura, Jozef Stražan, and Kveta Stražanová, director Fero Fenič, Slovak Radio foreign correspondent in Tel Aviv Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, footballer Ladislav Pavlovič, hockey player Igor Liba, and the first Miss Czechoslovakia Ivana Christová (Wikipedia.sk).

Пряшів, по-угорськи Eperjes, по-німецьки Eperies / Preschau, по-русски Prjašev, по-польськи Preszów, по-латинськи Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Одна гипотеза стверджує, що оригінальна назва міста Eperies походить від угорського слова „eper“ — полуниця. Словенський історик Улічний вважає, що назва Пряшів має слов’янське походження і бере початок від імені Преш (Петро Шворц та інші, 1997, с. 14). Це є центр Шариша та Пряшівського автономного округу. Місто розташоване в Кошицькій низині, між Сланськими горами та Шаришським підвищенням на висоті близько 255 метрів над рівнем моря. Місто має дві річки, Торису та Секчов. Станом на 1 січня 2005 року в місті проживало 91 205 осіб, що робить його третім за чисельністю населення містом у Словаччині (presov.sk). Місто має чотири райони: Пряшів, Нижня Шебастова, Соливар та Шальговік (Wikipedia.sk). Початки заселення сягали ще кам’яної доби. Слов’янське поселення датовано кінцем 8 — початком 9 століття. Перше письмове згадування зустрічається у грамоті короля Бели IV 1247 року. Пряшів є вільним королівським містом з 1374 року. З 1412 року місто входило в Пентаполітану — спільноту п’яти королівських міст разом з Кошицею, Бардеєвом, Левочею та Сабіновим (Wikipedia.sk). В 14-15 століттях місто переживало винятковий економічний розвиток. 1687 рік знаменний подіями на пряшівському майдані, коли було жорстоко страчено 24 міщан за підтримку Імриха Текелі, лідера антигабсбурзького повстання. У 1816 році створено греко-католицьку єпархію, що призвело до прибуття більших потоків Русинів. Важливу економічну роль в місті відігравала сільське виробництво (Wikipedia.sk), яке „зруйнували“ демократи після 2010 року. 1 листопада 1918 року відбулася так звана Пряшівська повстання, в результаті якої було страчено 41 військового та двох цивільних осіб. Під впливом революції в Будапешті частина солдатів відмовилась від виконання наказів і здійснила пограбування магазинів. Пізніше вони були затримані, і, незважаючи на відсутність людських втрат, були засуджені до смертної кари (Петро Шворц та інші, 1997, с. 33).

Історичний центр міста є національною культурною пам’яткою (presov.sk). Тут розташовані численні пам’ятки, зокрема: греко-католицький храм святого Івана Хрестителя, палац Клобушицьких, Шаришська галерея, фонтан Нептуна, палац Ракоці, римо-католицький кафедральний собор святого Миколая, статуя Непорочного зачаття, Босака банківська установка, в’язниця Карафа (presov.sk), храм святого Олександра Невського, Кальварія, гідротехнічна споруда Кумшт (Wikipedia.sk). Тут розташовані Пряшівський театр і проводяться численні заходи: Дні міста Пряшів, міжнародний конкурс вин Muvina, Пряшівський трійковий базар, Пряшівська музична весна, Пряшівська музична осінь, JAZZ Prešov, День Землі (presov.sk). Через музичний розвиток та здобутки в музиці місто отримало прізвисько „словенський Сіетл“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), або „місто музики“ (Wikipedia.sk).

Prešov, maďarsky Eperjes, nemecky Eperies / Preschau, rusky Prjašev, poľsky Preszów, latinsky Fragopolis / Eperiessinum (Wikipedia.sk), Langdorf, Aperiascinum (Michal Kaliňák). Jedna hypotéza hovorí o tom, že pôvodný názov mesta Eperies je odvodený od maďarského slova „eper“ – jahoda. Slovenský historik Uličný tvrdí, že pomenovanie Prešov korení v slovanskom mene Preš (Peter Švorc a kol, 1997, p 14). Je centrom Šariša a Prešovského samosprávneho kraja. Leží v Košickej kotline, medzi Slánskymi vrchmi a Šarišskou vrchovinou v nadmorskej výške cca 255 metrov nad morom. Mesto má dve rieky, Torysu a Sekčov. Ku 1.1.2005 tu žilo 91 205 obyvateľov, čo je tretí najvyšší počet obyvateľov na Slovensku (presov.sk). Má štyri mestské časti: Prešov, Nižná Šebastová, Solivar, Šalgovík (Wikipedia.sk). Počiatky osídlenia siahajú až do doby kamennej. Slovanské osídlenie je doložené z prelomu 8. a 9. storočia. Prvá písomná zmienka je v listine kráľa Belu IV. z roku 1247. Slobodným kráľovským mestom je Prešov od roku 1374. Od roku 1412 patril do Pentapolitany – spoločenstva piatich kráľovských miest spolu s Košicami, Bardejovom, Levočou a Sabinovom (Wikipedia.sk). V 14. a 15. storočí sa tešil mimoriadnym hospodárskym rozvojom. Pre mesto je rok 1687 známy prešovskými jatkami (Caraffove jatky), kedy boli na námestí kruto popravení 24 mešťania za podporu Imricha Tököliho, vodcovi protihabsburského povstania. V roku 1816 došlo k zriadeniu gréckokatolíckej diecézy, vďaka čomu sem začalo prichádzať viac Rusínov. Veľký hospodársky význam pre mesto mala výroba soli (Wikipedia.sk) – Solivar Prešov, ktorý „zničili“ demokrati po roku 2010. 1.11.1918 došlo k tzv. Prešovskej vzbure – bolo popravených 41 vojakov a dvaja civilisti. Pod vplyvom revolúcie v Budapešti odopreli niektorí vojaci poslušnosť a následne rabovali obchody. Neskôr boli zaistení a napriek tomu, že nedošlo ku stratám na životoch, boli odsúdení na trest smrti (Peter Švorc a kol, 1997, p 33).

Historické jadro mesta je národnou kultúrnou pamiatkou (presov.sk). Je tu množstvo pamiatok, napr.: gréckokatolícky chrám svätého Jána Krstiteľa, palác Klobušických, Šarišská galéria, Neptúnova fontána, Rákocziho palác, rímskokatolícky farský kostol svätého Mikuláša, súsošie Immaculaty, Bosákova banka, Caraffova väznica (presov.sk), Chrám svätého Alexandra Nevského, Kalvária, vodohospodárska stavba Kumšt (Wikipedia.sk). Sídli tu Divadlo Jonáša Záborského, organizujú sa tu Dni mesta Prešov, Muvina – Medzinárodná súťažná prehliadka vín, Prešovský trojičný jarmok, Prešovská hudobná jar, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Deň Zeme (presov.sk). Vďaka hudobnému životu a úspechom hudobnej produkcie si mesto vyslúžilo prezývku „slovenský Seattle“ (Radek Antl, presov.info/sk, Michal Frank), resp. mesto hudby (Wikipedia.sk). Niektorí hudobníci a kapely: Ivan Tásler, Peha, Katka Knechtová, Chiki liki tu-a, Katka Koščová, Peter Lipa, David Kollar, Komajota, Peter Nagy. Pravidelne sa tu koná festival študentského umenia Akademický Prešov, Prešovská hudobná jar, Soľnobanský jarmok, Festival paličkovanej čipky, Festival zlej hudby, Prešovský trojičný jarmok a festival skupín historického šermu a remesiel, Prešovské kultúrne leto, Festival Sigord, Prešovská hudobná jeseň, JAZZ Prešov, Gorazdov literárny Prešov a mnoho ďalších (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu Prešovská univerzita z ôsmimi fakultami a Fakulta výrobných technológií Technickej univerzity v Košiciach, Vysoká škola medzinárodného podnikania ISM Slovakia. Okrem toho cca 34 stredných škôl. Prešovská hádzaná má silný cveng v celej Európe najmä vďaka klubu Tatran Prešov (presov.sk). Futbalový Tatran Prešov už taký úspešný nie je ani v rámci Slovenska. Medzi prešovské osobnosti patria: spisovateľ, novinár a historik Jonáš Záborský, spisovateľka Milka Zimková, herec a režisér Ján Borodáč a Peter Rašev, herci Juraj Kukura, Jozef Stražan a Kveta Stražanová, režišér Fero Fenič, zahraničný spravodajca Slovenského rozhlasu v Tel Avive Yehuda Lahav / Štefan Weizslovits, futbalista Ladislav Pavlovič, hokejista Igor Liba, prvá Miss Československa Ivana Christová (Wikipedia.sk).

TOP

Všetky

Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Mestá, České mestá, Mestá, Česko, Severné Čechy, Fotografie

Česká Kamenice – mesto kde chodil do školy Antonín Dvořák

skala
Hits: 1621

Česká Kamenice, nemecky Böhmisch Kamnitz, je mesto v severných Čechách, cez ktoré tečie rieka Kamenice. Historické jadro je mestskou pamiatkovou zónou (Wikipedia CZ). Je jedným z najzachovalejších historických centier v severných Čechách (Informačná tabuľa). Na ploche 38.76 km2 žije 5247 obyvateľov. Nadmorská výška mesta je 301 metrov nad morom (Wikipedia CZ). Mesto lemujú Lužické , České Švajčiarko a České Stredohorie (luzicke-hory.cz). Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1352, avšak vo väčšine publikácií je uvedené, že bolo založené už pred rokom 1283 (Wikipedia CZ). Podľa luzicke-hory.cz mesto vzniklo možno už v 11. storočí a obývané bolo Lužíckými Srbmi. Okolo polovice 13. storočia sem prišli nemeckí osídlenci. V roku 1394 tu stálo 67 (luzicke-hory.cz). Po druhej svetovej vojne bola vysídlená väčšina miestnych obyvateľov. Od roku 2005 je mesto tzv. Historickým mestom. Zámok pochádza z prvej polovici 16. storočia. Miestne časti: Česká Kamenice, Dolní Kamenice, Filipov, Horní Kamenice, Huníkov, Kamenická Nová Víska, Kerhartice, Líska, Pekelský Důl, Víska pod (Wikipedia CZ).

Od jesene 1856 do leta 1857 navštevoval tunajšiu meštiansku školu Antonín Dvořák (ceska-kamenice.cz). V mladosti tu v rokoch 1720 – 1728 žil Christoph Willibald Gluck, ktorého otec Alexander bol lesníkom na tunajšom panstve (luzicke-hory.cz). V historickom centre mesta sa zachovala , ktorá odráža bohatstvo minulosti. Mestu dominuje kostol svätej Kataríny (ceska-kamenice.cz). Nachádza sa tu pútnická baroková kaplnka Narodenia Panny Márie s krížovou cestou. Hrad Kamenice na Zámockom vrchu je romantická zrúcanina stredovekého hradu s rozhľadňou. Kostol svätého Jakuba Väčšieho je neskorogotický kostol s vyhliadkovou vežou (Informačná tabuľa).

Lákadlom je blízkosť národného parku České Švajčiarsko. Neďaleko sa nachádza Zápolský zámok s krásnymi záhradami. Miestne reštaurácie a kaviarne ponúkajú tradičné lužické špeciality a domáce dezerty (ceska-kamenice.cz). Na území mesta sa stýkajú hranice troch chránených krajinných oblastí: Labské pieskovce, Lužické hory a České stredohorie (Informačná tabuľa).

Česká Kamenice (German: Böhmisch Kamnitz) is a town in northern Bohemia, Czech Republic, through which the river Kamenice flows. The historic center is designated as an urban monument zone and is considered one of the best-preserved historical centers in northern Bohemia. The town covers an area of 38.76 km² and has a population of 5,247 inhabitants, with an elevation of 301 meters above sea level. It is surrounded by the Lusatian Mountains, Bohemian Switzerland, and the Central Bohemian Uplands.

The first written mention of the town dates back to 1352, though most sources suggest it was established before 1283. According to some historians, Česká Kamenice may have been founded as early as the 11th century and was initially inhabited by Lusatian Sorbs. German settlers arrived around the middle of the 13th century, and by 1394, the town had 67 houses. After World War II, most of the original population was displaced. Since 2005, Česká Kamenice has been recognized as a Historic Town. Its local parts include Česká Kamenice, Dolní Kamenice, Filipov, Horní Kamenice, Huníkov, Kamenická Nová Víska, Kerhartice, Líska, Pekelský Důl, and Víska pod Lesy.

Composer Antonín Dvořák attended the local middle school from autumn 1856 to summer 1857. Christoph Willibald Gluck spent part of his youth here from 1720 to 1728, as his father, Alexander Gluck, was a forester on the local estate. The historic town center preserves architecture reflecting its rich past, dominated by the Church of Saint Catherine. Other significant landmarks include the pilgrimage Baroque Chapel of the Nativity of the Virgin Mary with a Way of the Cross, the romantic ruins of Kamenice Castle with an observation tower on Castle Hill, and the late-Gothic Church of Saint James the Greater, also featuring an observation tower.

The proximity to the Bohemian Switzerland National Park is a major attraction, alongside the nearby Zápolský Castle with its beautiful gardens. Local restaurants and cafés offer traditional Lusatian specialties and homemade desserts. The town’s territory meets the boundaries of three protected landscape areas: Elbe Sandstone Mountains, Lusatian Mountains, and the Central Bohemian Uplands.

Böhmisch Kamnitz (tschechisch Česká Kamenice) ist eine Stadt in Nordböhmen, Tschechien, durch die der Fluss Kamnitz fließt. Ihr historischer Stadtkern steht unter Denkmalschutz und gilt als eines der am besten erhaltenen historischen Zentren in Nordböhmen. Die Stadt hat eine Fläche von 38,76 km², 5.247 Einwohner und liegt auf einer Höhe von 301 Metern über dem Meeresspiegel. Sie ist von den Lausitzer Bergen, der Böhmischen Schweiz und dem Böhmischen Mittelgebirge umgeben.

Die erste schriftliche Erwähnung stammt aus dem Jahr 1352, obwohl die Stadt vermutlich schon vor 1283 gegründet wurde. Laut einigen Quellen könnte Böhmisch Kamnitz bereits im 11. Jahrhundert von den Lausitzer Sorben besiedelt worden sein. Mitte des 13. Jahrhunderts kamen deutsche Siedler hinzu, und im Jahr 1394 standen hier bereits 67 Häuser. Nach dem Zweiten Weltkrieg wurde der Großteil der Bevölkerung vertrieben. Seit 2005 trägt Böhmisch Kamnitz den Titel „Historische Stadt“. Zur Stadt gehören die Ortsteile Česká Kamenice, Dolní Kamenice, Filipov, Horní Kamenice, Huníkov, Kamenická Nová Víska, Kerhartice, Líska, Pekelský Důl und Víska pod Lesy.

Von Herbst 1856 bis Sommer 1857 besuchte der Komponist Antonín Dvořák die örtliche Bürgerschule. Der Komponist Christoph Willibald Gluck lebte von 1720 bis 1728 hier, da sein Vater Alexander Gluck Förster auf dem lokalen Gut war. Das historische Stadtzentrum bewahrt Architektur, die ihren reichen historischen Hintergrund widerspiegelt. Dominierend ist die Kirche der heiligen Katharina. Weitere bedeutende Sehenswürdigkeiten sind die barocke Wallfahrtskapelle Mariä Geburt mit Kreuzweg, die romantische Ruine der Burg Kamnitz mit Aussichtsturm auf dem Schlossberg und die spätgotische Kirche des heiligen Jakobus des Älteren mit Aussichtsturm.

Attraktiv ist die Nähe zum Nationalpark Böhmische Schweiz. Nicht weit entfernt liegt auch das Schloss Zápolský mit seinen schönen Gärten. Lokale Restaurants und Cafés bieten traditionelle Lausitzer Spezialitäten und hausgemachte Desserts an. Auf dem Gebiet der Stadt treffen sich die Grenzen von drei Landschaftsschutzgebieten: Elbsandsteingebirge, Lausitzer Gebirge und Böhmisches Mittelgebirge.

Česká Kamenice (německy Böhmisch Kamnitz) je město v severních Čechách, kterým protéká řeka Kamenice. Historické jádro města je městskou památkovou zónou a je považováno za jedno z nejzachovalejších historických center v severních Čechách. Město se rozkládá na ploše 38,76 km², má 5247 obyvatel a nachází se v nadmořské výšce 301 metrů nad mořem. Je obklopeno Lužickými horami, Českým Švýcarskem a Českým středohořím.

První písemná zmínka o městě pochází z roku 1352, avšak většina publikací uvádí, že bylo založeno již před rokem 1283. Podle některých zdrojů mohla být Česká Kamenice osídlena již v 11. století Lužickými Srby. V polovině 13. století se zde usadili němečtí kolonisté a roku 1394 zde stálo 67 domů. Po druhé světové válce byla většina původního obyvatelstva vysídlena. Od roku 2005 je Česká Kamenice označována jako „Historické město“. Místní části zahrnují Českou Kamenici, Dolní Kamenici, Filipov, Horní Kamenici, Huníkov, Kamenickou Novou Vísku, Kerhartice, Lísku, Pekelský Důl a Vísku pod Lesy.

Od podzimu 1856 do léta 1857 navštěvoval zdejší měšťanskou školu hudební skladatel Antonín Dvořák. V mládí zde v letech 1720 až 1728 žil také skladatel Christoph Willibald Gluck, jehož otec Alexander Gluck byl lesníkem na místním panství. V historickém centru města se dochovala architektura odrážející jeho bohatou minulost. Dominantou je kostel svaté Kateřiny. Další významné památky zahrnují barokní poutní kapli Narození Panny Marie s křížovou cestou, romantickou zříceninu hradu Kamenice s rozhlednou na Zámeckém vrchu a pozdně gotický kostel svatého Jakuba Většího s vyhlídkovou věží.

Velkým lákadlem je blízkost národního parku České Švýcarsko. Nedaleko se nachází také Zápolský zámek s krásnými zahradami. Místní restaurace a kavárny nabízejí tradiční lužické speciality a domácí dezerty. Na území města se setkávají hranice tří chráněných krajinných oblastí: Labské pískovce, Lužické hory a České středohoří.

  • Kamenica v Spišskošarišskom medzihorí

 

Krajina, Zahraničie, Objekty, predmety a priestory, Obce, Moravské obce, Česko, Južná Morava, Mlyny, Stavby, Fotografie, Dopravné a technické diela

Veľké Těšany

skala
Hits: 610

Obec Bařice – Veľké Těšany leží v Chřibských lesoch medzi mestami Kromeříž a Otrokovice. Bařice a Veľké Téšany sú dve miestne časti, ktoré sú od seba dva kilometre. K ich zlúčeniu došlo v roku 1960. Prvá písomná zmienka o Veľkých Těšanoch je z roku 1110 (barice-velketesany.cz).

Meno Téšany je odvodené od mena Těch. Těšan bolo označenie pre člena rodu Téchova. Meno bolo zmieňované už v roku 1375, Názov Veľké Těšany sa objavuje až v roku 1921. Nachádza sa tu veterný mlyn z roku 1827 (barice-velketesany.cz), nad obcou, neďaleko od lesa Chvaletiny. Po roku 1945 mlyn chátral. Mlyn patrí medzi stĺpové. Je významnou technickou pamiatkou (barice-velketesany.cz). Od roku 2014 je národnou kultúrnou pamiatkou. Za protektorátu bolo zakázané mlieť, ale tunajší mlynár František Páter po nociach mlel až do roku 1942 (muzeum-km.cz). 

V roku 2003 bola okolo vybudovaná cyklotrasa z Kroměříže cez Vrbku, Kostelany a Bunč (barice-velketesany.cz). V obci kedysi bola zvonica. Kaplnka svätého Floriána bola dokončená v roku 1926 (barice-velketesany.cz). Pri ceste do Těšnovíc sa nachádza 370 ročná chránená lipa s obvodom 4,7 metra, o výške 28 metra. Je ju vidno zo Zlína, Svetlej, Machova, Hostýna. Je krajinnou dominantou. Pod lipou stojí kríž, na ktorom je rok 1851 (barice-velketesany.cz).

The municipality of Bařice – Veľké Těšany is located in the Chřibské (Chřiby Forests) between the towns of Kroměříž and Otrokovice. Bařice and Veľké Těšany are two local parts situated two kilometers apart, and they were merged in 1960. The first written mention of Veľké Těšany dates back to 1110 (barice-velketesany.cz).

The name Těšany is derived from the name Těch. Těšan was a designation for a member of the Těch family. The name was mentioned as early as 1375, and the name Veľké Těšany appeared in 1921. There is a windmill here dating back to 1827 (barice-velketesany.cz), located above the village near the Chvaletiny Forest. After 1945, the mill fell into disrepair. The mill belongs to the column type and is a significant technical monument (barice-velketesany.cz). Since 2014, it has been a national cultural monument. During the Protectorate era, milling was prohibited, but the local miller František Páter continued to grind at night until 1942 (muzeum-km.cz).

In 2003, a cycling route was built around the village from Kroměříž through Vrbka, Kostelany, and Bunč (barice-velketesany.cz). There used to be a bell tower in the village. The Chapel of St. Florian was completed in 1926 (barice-velketesany.cz). Along the road to Těšnovice stands a 370-year-old protected lime tree with a circumference of 4.7 meters and a height of 28 meters. It is visible from Zlín, Svetla, Machov, and Hostýn. It is a landscape landmark. A cross stands beneath the lime tree, with the year 1851 inscribed on it (barice-velketesany.cz).

Obec Bařice – Velké Těšany leží v Chřibských lesích mezi městy Kroměříž a Otrokovice. Bařice a Velké Těšany jsou dvě místní části, které jsou od sebe vzdáleny dva kilometry. K jejich sloučení došlo v roce 1960. První písemná zmínka o Velkých Těšanech pochází z roku 1110 (barice-velketesany.cz).

Název Těšany je odvozen od jména Těch. Těšan bylo označení pro člena rodu Těchova. Toto jméno bylo zmíněno již v roce 1375, název Velké Těšany se objevuje až v roce 1921. Nachází se zde větrný mlýn z roku 1827 (barice-velketesany.cz), nad obcí, nedaleko od lesa Chvaletiny. Po roce 1945 mlýn chátral. Mlýn patří mezi sloupové a je významnou technickou památkou (barice-velketesany.cz). Od roku 2014 je národní kulturní památkou. Za protektorátu bylo zakázáno mlít, ale místní mlynář František Páter mlel po nocích až do roku 1942 (muzeum-km.cz).

V roce 2003 byla okolo obce vybudována cyklostezka z Kroměříže přes Vrbku, Kostelany a Bunč (barice-velketesany.cz). V obci kdysi stála zvonice. Kaplička svatého Floriána byla dokončena v roce 1926 (barice-velketesany.cz). U do Těšnovic se nachází 370 let stará chráněná lípa s obvodem 4,7 metru a výškou 28 metrů. Je viditelná ze Zlína, Světlé, Machova a Hostýna. Je krajinnou dominantou. Pod lípou stojí kříž, na kterém je vyryt rok 1851 (barice-velketesany.cz).

Krajina, Slovensko, Liptov, Fotografie

Liptovský Hrádok

skala
Hits: 2567

Mesto leží vo východnej časti Liptovskej kotliny pri sútoku Váhu s Belou v nadmorskej výške 640 metrov nad morom. Na plocha 18,32 km2 tu žije 7 441 obyvateľov. Mestskou časťou je Dovalovo (Wikipedia). V meste Liptovská Hrádok sa nachádza hrad a kaštieľ, arborétum (lhsity.sk). Predtým tu bolo keltské hradisko (Wikipedia). Prestavbe a obnove hradu sa venovala Magdaléna Zaiová, ktorá k nemu začiatkom 17. storočia nechal pristavať renesančný kaštieľ (Informačná tabuľa).cs

Nachádza sa tu Národopisné múzeum. Bola tu prvá lesnícka škola v Uhorsku. Od roku 2014 na Skalke sa pri hrade nachádza orientačná panoramatická tabuľa (lhsity.sk). Popod železnicou sa nachádza maľovaný podchod. Prvým známym osídlením na území dnešného Liptovského Hrádku bola osada Belsko medzi Váhom a Belou. V rokoch 1316 – 1340 bol postavený kamenný hrad. Renesančný kaštieľ k nemu pribudol začiatkom 17. storočia (liptovskyhradok.sk). Vedľa hradu a kaštieľa sa nachádza jazierko. Na kamennom brale, ktoré vyčnieva z sa nachádza kaplnka so sochou svätého Jána Nepomuckého. V minulosti bola súčasťou hradu a kaštieľa. Jazierko je umelo vytvorené po roku 1949 pri výstavbe mosta cez rieku Belá (Informačná tabuľa).

Lipovú alej, ktorá je typická pre Liptovský Hrádok, vysadili v roku 1777 (Wikipedia) lesmajstrom a prefektom likavsko-hrádockého komorského panstva Jánom Xaverom Girsíkom. Od roku 1975 je chráneným prírodným výtvorom (Informačná tabuľa). Skalka je vápencový útes v Hradskej hore, na ktorej vyhliadka na mesto, Západné a Vysoké Tatry. V minulosti tu bola strážna veža, dnes je tu slovenské trojvršie a dvojramenný kríž (Informačná tabuľa).

V obci sa nachádza:

  • Evanjelický kostol a budova motlitebne, dielo Emila Belluša, ktorá bolo dokončená v roku 1943.
  • Soľný a meďný úrad bol neskôr sídlom komorského úradu. Dnes v ňom sídli Liptovské múzeum, národopisné a ovčiarske múzeum.
  • Deputátne lesníkov a vyšších lesných úradníkov z čias komorského úradu Likavsko-hrádockého panstva, ktoré boli postavené v druhej polovici 18. storočia.
  • Klasicistický rímsko-katolícky kostol Navštívenia Panny Márie bol postavený v roku 1790.
  • Prvá lesnícka škola v Uhorsku postavená v roku 1800.
  • Kamenná skulptúra Pieta ja národnou kultúrnou pamiatkou, pripisované kamenosochárovi z Belopotockých z oravského Bieleho potoka. V minulosti bola súčasťou hradu a kaštieľa.
  • Hrobka Kolomana Vitáliša s manželkou, dlhoročného tabulárneho sudca Liptovskej stolice a zanieteným včelárom. S manželkou žili 42 rokov v Liptovskom Hrádku, v kaštieli pri hrade.
  • Židovský cintorín – lapidárium je zbierka náhrobných kameňov a krížov z bývalého židovského cintorína z 19. storočia.
  • Prvá slovenská poľnohospodárska škola bola prestavaná z bývalej komorskej sýpky. Bola otvorená v roku 1871, bola jedinou nižšou poľnohospodárskou školou v Uhorsku.
  • Drevené z jaseňového dreva, diela Dalibora Novotného z Liptovského Hrádku, Štefana Siváňa z Babína a Stana Ondríka z Tvrdošína.
  • Pamätník „Stretnutie armád“ bol dokončený v roku 1964, symbolizuje stretnutie Partizánskeho oddielu Vysoké , vojsk 18. armády 4. ukrajinského frontu a 1. československého armádneho zboru. Jeho autorom je Miroslv Ksandr z Liptovského Mikuláša.
  • Hrádocké arborétum je prvým lesníckym botanickým parkom, založil ho riaditeľom Horárskej školy Rudolf Benkö v rokoch 1886 – 1888. Dnes je chránenou študijnou plochou v správe Strednej odbornej školy lesníckej v Liptovskom Hrádku.
  • Vitálišova vila bola postavená v roku 1915 z kameňa a ruín hradu Kolomanom Vitálišom na mieste pomenovanom Starý trh.

The town is located in the eastern part of the Basin at the confluence of the and Belá rivers at an altitude of 640 meters above sea level. With an area of ​​18.32 km2, it is home to 7,441 inhabitants. The town district includes Dovalovo (Wikipedia). Liptovská Hrádok boasts a castle and a mansion, as well as an arboretum (lhsity.sk). Previously, there was a Celtic hillfort here (Wikipedia). The reconstruction and renovation of the castle were undertaken by Magdaléna Zaiová, who had a Renaissance mansion built next to it at the beginning of the 17th century (Information Board).

The town is home to the Ethnographic Museum. It was the site of the first forestry school in Hungary. Since 2014, there has been an orienteering panoramic board at Skalka near the castle (lhsity.sk). Under the railway bridge, there is a painted underpass. The first known settlement in the area of Liptovský Hrádok was the village of Belsko between the Váh and Belá rivers. A stone castle was built here between 1316 and 1340. The Renaissance mansion was added to it at the beginning of the 17th century (liptovskyhradok.sk). Next to the castle and the mansion, there is a small lake. On a stone spur protruding from the lake stands a chapel with a statue of St. John of Nepomuk. It used to be part of the castle and mansion. The lake was artificially created after 1949 during the construction of a bridge over the Belá River (Information Board).

The Lime Tree Avenue, characteristic of Liptovský Hrádok, was planted in 1777 (Wikipedia) by the forester and prefect of the Likava-Hrádok Chamber Estate, Ján Xaver Girsík. Since 1975, it has been a protected natural formation (Information Board). Skalka is a limestone cliff on Hradska Hora, offering a view of the town, the Western and High Tatras. In the past, there was a watchtower here, but now it hosts the Slovak triple summit and a two-armed cross (Information Board).

In the village, you can find:

  • Evangelical church and prayer house building, the work of Emil Belluš, completed in 1943.
  • The Salt and Copper Office later served as the seat of the chamber office. Today, it houses the Liptov Museum, the Ethnographic and Shepherd’s Museums.
  • Deputies‘ houses for foresters and senior forestry officials from the Likava-Hrádok Chamber Estate, built in the second half of the 18th century.
  • The classicist Roman Catholic Church of the Visitation of the Virgin Mary was built in 1790.
  • The first forestry school in Hungary was built in 1800.
  • The Pietà stone sculpture is a national cultural monument, attributed to the Belopotocký family of stonecutters from the village of Biely Potok. It used to be part of the castle and mansion.
  • The tomb of Koloman Vitáliš and his wife, longtime tabular judge of the Liptov Bench and enthusiastic beekeeper. They lived for 42 years in Liptovský Hrádok, in the mansion near the castle.
  • The Jewish cemetery – lapidarium is a collection of tombstones and crosses from the former Jewish cemetery from the 19th century.
  • The first Slovak agricultural school was rebuilt from the former chamber granary. It opened in 1871 and was the only lower agricultural school in Hungary.
  • Wooden sculptures made of ash wood, the works of Dalibor Novotný from Liptovský Hrádok, Štefan Siváň from Babín, and Stan Ondrík from Tvrdošín.
  • The „Meeting of Armies“ monument was completed in 1964, symbolizing the meeting of the Partisan Unit High Tatras, the troops of the 18th Army of the 4th Ukrainian Front, and the 1st Czechoslovak Army Corps. It was designed by Miroslav Ksandr from Liptovský .
  • The Hrádok Arboretum is the first forestry botanical park, founded by the director of the Horár School, Rudolf Benkö, in 1886 – 1888. Today, it is a protected study area managed by the Secondary Forestry School in Liptovský Hrádok.
  • The Vitáliš Villa was built in 1915 from stone and ruins of Koloman Vitáliš’s castle on the site called Starý trh.

,

Krajina, Zahraničie, Typ krajiny, Mestá, České mestá, Mestá, Česko, Severné Čechy, Fotografie

Chřibská – starodávna, kľukatá

skala
Hits: 2224

Mesto Chřibská leží v najzápadnejšej časti Lužických hôr, v južnej časti Šluknovského výbežku. Je obklopené Kytlickou pahorkatinou, Lužických chrbátom a Jetřichovskými stenami. Na území Chránenej krajinnej oblasti Lužické a CHKO Labské pieskovce a Národného parku České Švajčiarsko. Miestne časti mesta: Chřibská, Dolní Chřibská, Horní Chřibská, Krásne Pole. Žije tu 1399 obyvateľov (mesto-chribska.cz). Prvá písomná zmienka je z roku 1352, avšak mesto existovalo podľa nápisu na kameni, už pre rokom 1144. Nemecký názov je Kreibitz, je slovanského pôvodu zo slova Krzywycza, vyjadruje meandrujúci potok. Súčasný názov je staročeský od slova chřib – pahorok (mesto-chribska.cz). Dominantou je kostol svätého Juraja s farou a krížovou cestou, so štyrmi kaplnkami. Miestne vlastivedné múzeum je venované Chřibskej a jeho rodákovi Tadeášovi Haenkemu (Informačná tabuľa). 

Bola tu najstaršia sklárska huta v Strednej Európe, existovala už v roku 1414 (Alexandr Vanžura). Jej činnosť skončila v roku 2007 (Informačná tabuľa). Po roku 1946 tu dramaticky poklesol počet obyvateľov po odsune Nemcov. Znovuosídlenie nebolo úspešné. Opustené chátrali, boli ničené, aj mnoho z nich bolo zbúraných. Najviac v rokoch 1955, 1965 a 1967. Boli zbúrané súvislé poschodových a prakticky bolo zlikvidované aj námestie. Mnoho cenných ľudových domov. Mnoho týchto stavieb zachránili chalupári, ktorých počet takmer dosahuje počet trvalo žijúcich obyvateľov (mesto-chribska.cz). V mladosti tu žil Christoph Willibald Gluck (1714 – 1787), ktorého otec bol v rokoch 1722 – 1727 lesmajstrom na kamenickom panstve Kinských (Jiří Kühn).

V okolí a priamo v Chřibské rastú tisíce orchideí na podmáčaných lúkach, napr. na lúke u Brodských a v prírodnej rezervácii Marschnerova lúka (Informačné letáky).

The town of Chřibská is located in the westernmost part of the Lusatian Mountains, in the southern part of the Šluknov Hook. It is surrounded by the Kytlice Hills, Lusatian Ridge, and Jetřichovice Walls. The town lies within the Lusatian Mountains Protected Landscape Area, the Elbe Sandstone Protected Landscape Area, and the Bohemian Switzerland National Park. Its local districts are Chřibská, Dolní Chřibská, Horní Chřibská, and Krásné Pole. It has a population of 1,399 inhabitants (mesto-chribska.cz). The first written record dates back to 1352, although, according to an inscription on a stone, the town existed before 1144. The German name is Kreibitz, derived from the Slavic word Krzywycza, meaning a meandering stream. The current name is Old Czech, derived from the word chřib, meaning hill (mesto-chribska.cz). The dominant feature of the town is the Church of St. George, along with its parish and the Stations of the Cross with four chapels. The local history museum is dedicated to Chřibská and its native, Tadeáš Haenke (information board).

Central Europe’s oldest glassworks, established in 1414, operated here (Alexandr Vanžura). It ceased operations in 2007 (information board). After 1946, the population dramatically decreased due to the expulsion of Germans. Resettlement was unsuccessful; abandoned houses decayed, were vandalized, and many were demolished, especially in 1955, 1965, and 1967. Entire rows of multi-story buildings and even the town square were practically destroyed, along with many valuable folk houses. Numerous buildings were saved by weekend residents, whose number almost equals the permanent residents (mesto-chribska.cz). Christoph Willibald Gluck (1714–1787) lived here in his youth. His father served as the forestry manager for the Kinsky estate in Kamenice from 1722 to 1727 (Jiří Kühn).

Thousands of orchids grow in the vicinity and directly in Chřibská, especially in wet meadows such as the Brodský meadow and the Marschnerova louka nature reserve (information leaflets).

Die Stadt Chřibská liegt im westlichsten Teil des Lausitzer Gebirges, im südlichen Teil des Schluckenauer Zipfels. Sie ist umgeben von der Kittlitzer Hügellandschaft, dem Lausitzer Kamm und den Dittersbacher Wänden. Das Gebiet liegt in den Schutzgebieten Lausitzer Gebirge, Elbsandsteingebirge und im Nationalpark Böhmische Schweiz. Stadtteile sind Chřibská, Dolní Chřibská, Horní Chřibská und Krásné Pole. Die Stadt hat 1.399 Einwohner (mesto-chribska.cz). Die erste schriftliche Erwähnung stammt aus dem Jahr 1352, allerdings existierte die Stadt laut einer Inschrift auf einem Stein bereits vor dem Jahr 1144. Der deutsche Name Kreibitz ist slawischen Ursprungs (Krzywycza) und bedeutet „mäandernder Bach“. Der heutige Name ist alttschechisch und stammt vom Wort chřib („Hügel“) ab (mesto-chribska.cz). Dominierend ist die Kirche St. Georg mit Pfarrhaus und Kreuzweg mit vier Kapellen. Das örtliche Heimatmuseum widmet sich Chřibská und seinem berühmten Sohn Tadeáš Haenke (Informationstafel).

Hier befand sich die älteste Glashütte Mitteleuropas, bereits seit 1414 in Betrieb (Alexandr Vanžura). Ihre Tätigkeit wurde 2007 eingestellt (Informationstafel). Nach 1946 sank die Bevölkerungszahl dramatisch durch die Vertreibung der Deutschen. Die Wiederbesiedlung war nicht erfolgreich. Verlassene Häuser verfielen, wurden beschädigt und viele abgerissen, besonders in den Jahren 1955, 1965 und 1967. Ganze Häuserreihen und auch der Stadtplatz wurden weitgehend zerstört, darunter auch viele wertvolle Volksbauten. Viele Gebäude retteten Wochenendhausbesitzer, deren Zahl heute fast die der festen Einwohner erreicht (mesto-chribska.cz). Christoph Willibald Gluck (1714–1787) lebte hier in seiner Jugend. Sein Vater war von 1722 bis 1727 Oberförster auf der Herrschaft der Kinskys in Kamenice (Jiří Kühn).

In der Umgebung und direkt in Chřibská wachsen tausende Orchideen auf feuchten Wiesen, z.B. auf der Brodský-Wiese und im Naturschutzgebiet Marschnerova louka (Informationsblätter).

Miasto Chřibská leży w najbardziej na zachód wysuniętej części Gór Łużyckich, w południowej części Występu Šluknovskiego. Jest otoczone przez Pogórze Kytlickie, Grzbiet Łużycki i Skały Jetřichovickie. Miasto znajduje się na terenie Obszaru Chronionego Krajobrazu Gór Łużyckich, Obszaru Chronionego Krajobrazu Łabskich Piaskowców oraz Parku Narodowego Czeska Szwajcaria. Części miasta to Chřibská, Dolní Chřibská, Horní Chřibská i Krásné Pole. Mieszka tu 1399 osób (mesto-chribska.cz). Pierwsza wzmianka pochodzi z 1352 roku, choć według inskrypcji na kamieniu miasto istniało już przed rokiem 1144. Niemiecka nazwa Kreibitz pochodzi od słowiańskiego Krzywycza i oznacza meandrujący potok. Obecna nazwa pochodzi od staroczeskiego słowa chřib (pagórek) (mesto-chribska.cz). Dominantą jest kościół św. Jerzego z plebanią i drogą krzyżową z czterema kapliczkami. Muzeum regionalne poświęcone jest Chřibskiej i Tadeášowi Haenkemu (tablica informacyjna).

Znajdowała się tu najstarsza huta szkła w Europie Środkowej, działająca już w 1414 roku (Alexandr Vanžura), zamknięta w 2007 roku (tablica informacyjna). Po 1946 dramatycznie zmniejszyła się liczba mieszkańców przez wysiedlenie Niemców. Ponowne zasiedlenie nie powiodło się. Opuszczone domy niszczały, były burzone szczególnie w latach 1955, 1965 i 1967. Uratowali je mieszkańcy sezonowi (mesto-chribska.cz). Młodość spędził tu Christoph Willibald Gluck (1714–1787), którego ojciec zarządzał lasami rodu Kinskich w latach 1722–1727 (Jiří Kühn).

W okolicy i w samym mieście rosną tysiące storczyków na wilgotnych łąkach, np. Brodský i Marschnerova louka (ulotki informacyjne).

Čeština (Česky): Město Chřibská leží v nejzápadnější části Lužických hor, v jižní části Šluknovského výběžku. Je obklopeno Kytlickou pahorkatinou, Lužickým hřbetem a Jetřichovickými stěnami. Nachází se na území Chráněné krajinné oblasti Lužické hory, CHKO Labské pískovce a Národního parku České Švýcarsko. Místní části města jsou Chřibská, Dolní Chřibská, Horní Chřibská a Krásné Pole. Žije zde 1399 obyvatel (mesto-chribska.cz). První písemná zmínka pochází z roku 1352, avšak podle nápisu na kameni existovalo město již před rokem 1144. Německý název Kreibitz má slovanský původ od slova Krzywycza a znamená meandrující potok. Současný název je staročeský, odvozený od slova chřib (pahorek) (mesto-chribska.cz). Dominantou města je kostel svatého Jiří s farou a křížovou cestou se čtyřmi kaplemi. Místní vlastivědné muzeum je věnováno Chřibské a zdejšímu rodákovi Tadeáši Haenkemu (informační tabule).

Byla zde nejstarší sklářská huť ve střední Evropě, založená již roku 1414 (Alexandr Vanžura). Svoji činnost ukončila v roce 2007 (informační tabule). Po roce 1946 zde dramaticky poklesl počet obyvatel kvůli odsunu Němců. Znovuosídlení nebylo úspěšné; opuštěné domy chátraly, byly ničeny a mnoho z nich bylo zbořeno, zejména v letech 1955, 1965 a 1967. Byly zbořeny celé řady patrových domů a prakticky bylo zlikvidováno i náměstí, včetně mnoha cenných lidových staveb. Mnohé objekty zachránili chalupáři, jejichž počet téměř dosahuje počtu trvale žijících obyvatel (mesto-chribska.cz). V mládí zde žil Christoph Willibald Gluck (1714–1787), jehož otec byl v letech 1722–1727 lesmistrem na kamenickém panství Kinských (Jiří Kühn).

V okolí a přímo v Chřibské rostou tisíce orchidejí na podmáčených loukách, například na louce u Brodských a v přírodní rezervaci Marschnerova louka (informační letáky).