Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Dolné Považie, Kostoly, Umenie, Stavby, Fotografie

Jurko, lokalita slovanskej histórie

skala
Hits: 4051

Jurko je lokalita v Považskom Inovci, kde dýcha . Neďaleko od Nitrianskej Blatnice, pod vrchom Marhát. Na Jurkovi som bol vždy, keď som šiel z Nitrianskej Blatnice na . Najmä na Silvestra. tu mali kedysi svoju kultúru. Nachádza sa tu kostolík – Kaplnka svätého Juraja, ktorá je barokovou prestavbou staršej Rotundy Jurko. Rotunda je datovaná ešte pred obdobie Veľkej Moravy (Krupa, Galo, 2009), do 1. tretiny 9. storočia. V 11. – 13. storočí a v roku 1530 došlo k stavebným úpravám na lokalite. V roku 1655 bola pristavená veža, pustovňa a škola (rotundajurko.sk). Okrem iného sa tu konajú Svätojurajské púte a tzv. turistické sväté omše (Krupa, Galo, 2009). Pútnici sa tu schádzajú už od roku 1530, vždy po sviatku svätého Juraja, 24. apríla (rotundajurko.sk). Archeologické nálezy dokladajú, že v okolí kostolíka bol cintorín datovaný do polovice 11. storočia (Krupa, Galo, 2009). K Jurkovi vedie viacero ciest, kto sa po nich vydá, ocitne sa na veľmi starej historickej ceste, ktorá v minulosti spájala Ponitrie s Považím, pokračujúc na Moravu. Architektonicko-historický a archeologický výskum v rokoch 1973-75 ukázal zhodu rozmerov so základmi rotundy na veľkomoravskom dvorci Kostelec – Ducové, ktorý je vzdialený 7 km. Rozdiel je len pár centimetrov (Dorica, 2013). Rozmery sú odvodené od longobardskej , ktorá má 36.5 cm. Vnútorné priemery oboch rotúnd sú 730 cm, hrúbka ich múrov je 73 cm. Rovnaké rozmery má aj dvojapsidová rotunda v Mikulčiciach. Najstaršie časti sú kruhová rotunda a podkovovitá apsida. Mala neobyčajne plytké základy, 20 – 30 cm hlboké, ale miestami opreté o skalné podložie (slovanske-hradiska.blogspot.com).

Archeologický výskum viedol Alexander Ruttkay, ktorý skúmal aj bližšie okolie. V lokalite Púsť vykopal dva veľkomoravské veľmožské dvorce z obdobia 9 – 10. storočia a osadu, ktorá v priebehu 13. storočia zanikla (Dorica, 2013), Obyvatelia sa presunuli do nižších polôh. Sídlisko dvorcového typu bolo obohnané palisádou (wikipedia.sk). Boli objavené dva palisádové dvorce, v ktorých sa našlo asi 150 kostrových hrobov, niektoré so striebornými šperkami (rotundajurko.sk). Starší, väčší dvore bol neskôr nahradený menším útvarom. V 11. storočí so sídliska vznikla neopevnená osada s príbytkami (wikipedia.sk). Veľa artefaktov dokladuje ťažbu a spracovanie železnej rudy (rotundajurko.sk) so svahov Marhátu (wikipedia.sk). Našli sa tu haldy hlušiny a limonit (nitrianskablatnica.sk). 

Brázdy svedčia o poľnohospodárstve (wikipedia.sk). Odkryté okno na juhozápadnej strane rotundy je staršie ako podobne okno na Kostole svätej Margity v Kopčanoch. Možno ho zaradiť do predrománskeho obdobia (rotundajurko.sk). Po zániku v 13. storočí sa rotunda pozvoľne menila na ruiny. Majiteľka tunajších lesov Mária Turzová dala kostolík upraviť, resp. vztýčiť. Avšak aj po tejto renovácii začal kostolík pustnúť. V roku 1655 kostolík upravili do dnešnej barokovej podoby. V pustovni bývali pustovníci až do prvej polovice 19. storočia ako školskí bratia v tunajšej škole. Škola sa asi od roku 1850 využívala ako poľovnícka stanica, neskôr ako horáreň, ktorú asanovali v roku 1962 (wikipedia.sk).

Jurko is a locality in where history comes alive. It is located near Nitrianska Blatnica, below the Marhát hill. I have always visited Jurko when traveling from Nitrianska Blatnica to Marhát, especially on New Year’s Eve. The Slavs once had their culture here. The site features a church, the Chapel of St. George, which is a Baroque reconstruction of the older Rotunda Jurko. The Rotunda dates back to the 1st third of the 9th century, before the Great Moravian period. In the 11th-13th centuries and in 1530, there were construction modifications at the site. In 1655, a tower, hermitage, and school were added (rotundajurko.sk). Svätojurajské púte (St. George’s Pilgrimages) and tourist masses are held here, attracting pilgrims since 1530, always after the feast of St. George on April 24 (rotundajurko.sk). Archaeological finds indicate a cemetery dating back to the mid-11th century in the vicinity of the church (Krupa, Galo, 2009). Several roads lead to Jurko, and those who follow them find themselves on a very old historical road that connected Ponitrie with , continuing to Moravia.

Architectural-historical and archaeological research from 1973-75 revealed dimensions matching the foundations of a rotunda at the Great Moravian court in Kostelec – Ducové, located 7 km away. The dimensions, derived from the Lombard foot measuring 36.5 cm, show that both rotundas have internal diameters of 730 cm and wall thicknesses of 73 cm. The oldest parts of the structure are the circular rotunda and horseshoe-shaped apse. Archaeological research was led by Alexander Ruttkay, who also explored the surrounding area. In the Púsť locality, he unearthed two Great Moravian nobleman’s courts from the 9th-10th centuries and a settlement that disappeared in the 13th century. The settlement was fortified with a palisade and contained around 150 skeletal graves, some with silver jewelry (rotundajurko.sk). The larger, older court was later replaced by a smaller structure. In the 11th century, an unfortified settlement with dwellings emerged from the site. Numerous artifacts confirm iron ore mining and processing in the area, with evidence of iron slag and limonite heaps.

Plowed furrows indicate agriculture, and an uncovered window on the southwest side of the rotunda predates a similar window in the Church of St. Margaret in Kopčany, possibly belonging to the pre-Romanesque period (rotundajurko.sk). After the settlement’s demise in the 13th century, the rotunda gradually became ruins. The owner of the local forests, Mária Turzová, had the church renovated or restored. However, even after this renovation, the church began to decay. In 1655, the church was modified into its current Baroque form. Hermits lived in the hermitage until the first half of the 19th century, serving as lay brothers in the local school. From around 1850, the school was used as a hunting lodge and later as a mountain hut, which was abandoned in 1962 (wikipedia.sk).

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Obce, Príroda, Slovenské, Ľudská príroda, Hont, Umenie, Stavby, Fotografie, Hontianske obce, Kaštiely, Parky

Svätý Anton

skala
Hits: 6450

Svätý Anton, predtým Antol, sa nachádza len kúsok od Banskej Štiavnice. Súčasťou je kaštieľ s krásnym parkom.

K obci usadlosti Rovne, Bažania a Macko. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1266. Názov vychádza z názvu pôvodného kostola zasväteného svätému Antonovi Pustovníkovi. Historické názvy obce: Scentantollo, Sanctus Antonius, Zenthantal, Swätý Antal, Antol. Maďarský názov je Szenantal. Obyvatelia sa živili prevažne baníctvom, hutníctvom, lesníctvom, v kameňolome a v priemyselných podnikoch v Banskej Štiavnici. V polovici 20. storočia je známa výroba vyrezávaných a maľovaných betlehemov. V 17. storočí získal panstvo Peter Koháry. Rodina Koháryovcov sa zaslúžila o rozvoj Svätého Antona. Od roku 1826 patrila obec Coburgovcom. Ferdinand Coburg, brat posledného vlastníka kaštieľa, navštevoval obec až do roku 1944. Známym rodákom bol slovenský herec, divadelný režisér a scénický výtvarník Karol Zachar, vlastným menom Karol Legény (wikipedia.sk).

Vo Svätom Antone sa nachádza kaštieľ s parkom. Je národnou kultúrnou pamiatkou. Štyri krídla symbolizujú štyri ročné obdobia, 12 komínov mesiace, 52 izieb týždne a 365 okien, dni v roku. Dnes je sídlom Lesníckeho, drevárskeho a poľnohospodárskeho múzea s mnohými zbraňami a trofejami. Každoročne začiatkom septembra sa v kaštieli usporadúvajú atraktívne poľovnícke – Dni sv. Huberta (SACR). Barokový kaštieľ je postavený na mieste bývalého hradu, začiatkom 19. storočia je klasicisticky upravený (wikipedia.sk).

Poľovnícka expozícia je jedinou špecializovanou s celoslovenskou pôsobnosťou. V roku 1808 sa v Banskej Štiavnici začal vyučovať predmet poľovníctvo (geopark.sk). Je najväčšou svojho druhu na Slovensku. Chodby kaštieľa prezentujú viac ako tisíc trofejí zveri (msa.sk). Barokovo – klasicistickému kaštieľu v Svätom Antone predchádzal menší opevnený hrádok, ktorý je spomínaný už v 15. storočí. V 16. storočí bol prestavaný a mal chrániť Banskú Štiavnicu pred tureckými nájazdami (geopark.sk). Kaštieľ býva označovaný aj ako kaštieľ Antol, alebo Koháryovský kaštieľ. Je sídlom lesníckeho, drevárskeho a poľovníckeho múzea (Wikipedia). Dali ho postaviť na začiatku 18. storočia vlastníci panstva Sitno, Koháryovci (Bujnová et all, 2003). Svoje letné sídlo tu mal bulharský cár Ferdinand Coburg, patril do Sitnianskeho panstva Koháryovcov (Terem). V roku 1826 sa jediná dcéra posledného z mužských potomkov rodu Koháryovcov vydala za Ferdinanda Juraja Coburga zo Saska. Posledným z Coburgovcov, ktorý žil v kaštieli, bol všestranne nadaný Ferdinand Coburg, v rokoch 1908 – 1918 bulharský cár. Dovŕšil šťastnú tradíciu osvietených, rozhľadených a ctižiadostivých majiteľov, ktorí zveľaďovali majetky a zariadili ich vkusne (Bujnová et all, 2003).

V parku bol do roku 1995 vysadený, Filipom Coburgom v roku 1878, sekvojovec mamutí – Sequoiadendron giganteum. V roku 1996 po vyschnutí bola vysadená iná sekvoja. Okolie je bohaté na chránené druhy, mnohé endemity. V parku a priľahlom lesoparku sa nachádza napr. Ginkgo biloba, Abies pinsapo, Pseudotsuga mensiessi, Pinus jeffreyi, Catalpa bignonioides, Chamaecyparis pisifera, Picea pungens virgata, Lilium martagon, Iris graminea, Drosera rotundifolia, Pulsatilla grandis, Crocus heuffelianus.  V okolí je vzácny výskyt prírodných ruží, ktoré v 19. storočí tu pôsobiaci Andrej Kmeť popísal takmer 300 kultivarov (Zdroj: Informačná tabuľa). Súčasťou areálu je historický park (5 ha) a lesopark (25 ha). Horné a dolné jazierko je spojené kaskádami a vodopádmi  je napájané niekoľko kilometrov dlhým náhonom z Koplašského potoka s unikátnymi akvaduktami. V parku sa okrem toho nachádza grotta – umelo navŕšená jaskyňa, studnička s kamennými lavičkami, drevené mostíky, altány, kaplnka Svätého Huberta (geopark.sk).

Celoslovenské poľovnícke slávnosti Dni svätého Huberta usporadúva múzeum vo Svätom Antone zvyčajne začiatkom septembra cez víkend (banskastiavnica.sk).

St. Anthony, formerly known as Antol, is located just a short distance from . It features a castle with a beautiful park.

The village includes the settlements of Rovne, Bažania, and Macko. The first written mention of the village dates back to 1266. The village’s name comes from the original church dedicated to Saint Anthony the Hermit. Historical names of the village include Scentantollo, Sanctus Antonius, Zenthantal, Swätý Antal, Antol. The Hungarian name is Szenantal. The residents were mainly engaged in mining, metallurgy, forestry, quarrying, and industrial enterprises in Banská Štiavnica. In the mid-20th century, the production of carved and painted nativity scenes became known. In the 17th century, the Koháry family acquired the estate. The Kohárys contributed to the development of St. Anthony. From 1826, the village belonged to the Coburgs. Ferdinand Coburg, the brother of the last owner of the castle, visited the village until 1944. A notable native of the village was the Slovak actor, theater director, and set designer Karol Zachar, whose real name was Karol Legény (wikipedia.sk).

In St. Anthony, there is a castle with a park, now a national cultural monument. The four wings of the building symbolize the four seasons, 12 chimneys represent the months, 52 rooms signify the weeks, and 365 windows stand for the days in a year. Today, it houses the Forestry, Woodcraft, and Agricultural Museum with numerous weapons and trophies. Every year, at the beginning of September, the castle hosts attractive hunting festivities – St. Hubert’s Days (SACR). The baroque castle was built on the site of a former fortress and was classicized in the early 19th century (wikipedia.sk).

The Hunting Exhibition is the only specialized one with nationwide scope. Hunting was first taught in Banská Štiavnica in 1808 (geopark.sk). It is the largest of its kind in Slovakia. The castle corridors showcase more than a thousand game trophies (msa.sk). Preceding the Baroque-classical castle in St. Anthony was a smaller fortified castle mentioned in the 15th century. In the 16th century, it was rebuilt to protect Banská Štiavnica from Turkish invasions (geopark.sk). The castle is also referred to as Antol Castle or Koháry Castle. It is the seat of the Forestry, Woodcraft, and Hunting Museum (Wikipedia). It was built at the beginning of the 18th century by the owners of the Sitno estate, the Kohárys (Bujnová et all, 2003). The Bulgarian tsar Ferdinand Coburg, belonging to the Sitno estate of the Kohárys, had his summer residence here. In 1826, the only daughter of the last male descendant of the Koháry family married Ferdinand Georg of Saxe-Coburg. The last of the Coburgs who lived in the castle was the versatile Ferdinand Coburg, the Bulgarian tsar from 1908 to 1918. He continued the happy tradition of enlightened, knowledgeable, and ambitious owners who improved their properties tastefully (Bujnová et all, 2003).

In the park, a giant sequoia (Sequoiadendron giganteum) was planted by Filip Coburg in 1878, but it dried up by 1995. Another sequoia was planted in 1996. The surroundings are rich in protected species, including many endemics. In the park and the adjacent forest park, species such as Ginkgo biloba, Abies pinsapo, Pseudotsuga mensiesii, Pinus jeffreyi, Catalpa bignonioides, Chamaecyparis pisifera, Picea pungens virgata, Lilium martagon, Iris graminea, Drosera rotundifolia, Pulsatilla grandis, Crocus heuffelianus can be found. The rare occurrence of natural roses, described by Andrej Kmeť, who worked here in the 19th century, is also present, with almost 300 cultivars (Source: Information board). The area includes a historical park (5 ha) and a forest park (25 ha). The upper and lower ponds are connected by cascades and waterfalls, fed by a several-kilometer-long millrace from the Koplašský stream with unique aqueducts. In the park, there is also a grotto – an artificially created cave, a well with stone benches, wooden bridges, gazebos, and the Chapel of St. Hubert (geopark.sk).

The Museum in St. Anthony typically organizes the All-Slovak Hunting Festivities, St. Hubert’s Days, at the beginning of September over the weekend (banskastiavnica.sk).

Krajina, Slovensko, Objekty, predmety a priestory, Dolné Považie, Zrúcaniny, Umenie, Stavby, Fotografie

Tematín a Tematínske kopce

skala
Hits: 8087

Tematín je zrúcanina hradu na západnom Slovensku v pohorí Považský Inovec (Ondrejka Jozef, 1966: , Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). Táto národná kultúrna pamiatka je súčasťou Tematínskych vrchov, ktoré sú chráneným územím a od roku 2004 medzi územia Európskeho významu Natura 2000 (Regina Hulmanová). Hrad bol vybudovaný v juhozápadnej časti Považského Inovca na vápencovo-dolomitovom podloží temena bočnej rázsochy vybiehajúcej západne od Bezovca medzi Lúčanskou a Hrádockou dolinou. S nadmorskou výškou 564 metrov patrí medzi najvyššie položené Slovenska. Patrí do katastra Lúka (Wikipedia).

Vznikol pravdepodobne bezprostredne po mongolskom vpáde v roku 1242 na mieste staršieho hradiska o ktorého slovanskom pôvode by mohol napovedať rozbor názvu zloženého pravdepodobne zo slov „temä„, označujúceho temeno, a staroslovanského slova pre ohradené miesta „týn“ (Wikipedia). V zápisoch z poslednej tretiny 13. storočia ja zachytený názov Temetyn (webgarden.cz).

Prvý písomný doklad o ňom pochádza z roku 1270 (Dušan Jurčacko). Hrad už od svojho vzniku plnil signalizačnú a strážnu funkciu a spolu s Trenčianskym, Beckovským a Čachtickým hradom bol súčasťou ochrany severozápadných priesmykov Uhorska. Chránil aj dôležitý brod cez , spomínaný v listine z roku 1453 (Wikipedia). Bol vybudovaný ako kráľovský hrad, slúžiaci na doplnenie hraničných opevnení (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). Spomínané hrady boli pomocou ohňových signálov a vlajok vizuálne dostupné (tematin.org).

V 13. storočí sa hradu násilne zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Začiatkom 17. storočia sa hrad dostal do rúk Stanislavovi Turzovi. Turzo sa postaral o zdokonalenie obrany predhradia. Prizval benátskeho zbrojárskeho majstra Angela Ricciardiho. V polovici 17. storočia sa stali spolumajiteľmi Tematína Berčéniovci. Zaujímavosťou je, že na hrade sa narodil v roku 1665 Berčéni, neskorší hlavný veliteľ vojsk Františka II. Rákocziho. Viaceré zariadenia z Tematínskeho hradu skončili v kaštieli v Brunovciach, vzhľadom na fakt, že Berčéniovci stavali už dlhšiu dobu tento kaštieľ. Počas povstaní Františka II. Rákocziho dal Mikuláš Berčéni hrad opraviť, dokonca zriadil na ňom stálu vojenskú posádku (tematin.org).

Hrad tvoril: horný hrad – nádvorie, gotická hranolová veža, gotická útočisková veža – bergfrit, vstupná brána, vrcholnogotický palác, renesančný palác, juhozápadný rondel, juhovýchodný bastión, kaplnka, hospodárske , prvé predbránie, východná bašta, tretia brána, severné predhradie, severovýchodná a západná bašta, druhá brána s priekopou, predsunuté opevnenie, druhé predhradie (Zdroj: Informačná tabuľa). Vojsko Mikuláša Berčéniho 22.1.1710 utrpelo v protihabsburgských vojnových ťaženiach porážku. On sám sa ukryl na hrade, odkiaľ sa mu podarilo uniknúť, ale cisárske vojská Tematín krátko na to zničili. Odvtedy hrad chátra (tematin.org).

O záchranu Tematínu sa snažia dve občianske združenia: Občianske združenie „Hrad Tematín“ a Združenie na záchranu hradu Tematín. Pri prácach používajú ako stavebný materiál vypadané a do malty sa nepridáva cement, ale len vápno. Klasický betón by pil vodu, rozpínal sa a tlačil na pôvodné kamene (Zdroj: Piešťanský týždeň). V minulosti sa hrad čistil len od náletovej zelene, k samotnej sanácií murív vo väčšom rozmere nedošlo. Združenie OZ Hrad Tematín používa ako materiál prechodnú fázu medzi vápencom a dolomitom, ktorý väčšinou pochádza z miestnych zdrojov. Zrúcanina trpí statickými poruchami kavernóznym vypadaním muriva, ale aj líniovými poruchami – trhlinami. K tomuto stavu prispeli aj návštevníci hradu, keď skúšali svoje lezecké schopnosti, alebo zhadzovali uvoľnené murivo, čo sa niektorým aj stalo osudným. Geologické podložie hradu je narúšané aj krasovými javmi. Pred murovaním prebieha proces historicko – architektonického výskumu a schvaľovanie postupu na pamiatkovom úrade (Mojmír Choma, Barbora Šusteková, Matúš Žemlička, Ján Barič).

Prírodná rezervácia Tematínske kopce bola vyhlásená v roku 1976. Zaraďuje sa medzi štyri najzaujímavejšie oblasti tohto typu v Európe. Rozprestiera sa od nivy Váh až po hradu Tematín (obecluka.sk), na ploche 2471 hektárov. Na tejto pozoruhodnej geobotanickej oblasti na južných svahov Považského Inovca s vápencovo – dolomitovým podložím sa dobre darí západokarpatskej vegetácii. Prevažuje teplomilná a . Už od skorých jarných dní sa v svetlých bučinách rastú kobercovito snežienky, neskôr chochlačky. Na skalách chlpaté poniklece veľkokveté a prostredné. Veľmi rozšíreným je aj hlaváčik jarný, ktorý tu nazývali čiernym korením a jeho čerstvý koreň sa používal na liečenie domácich zvierat, najmä ošípaných a oviec (obecluka.sk).

Na formovaní xerotermných spoločenstiev Tematínskych vrchov sa okrem pôdnoklimatických pomerov výrazne podieľa aj orientácia svahov – najextrémnejšie  sa vyvinuli na južných svahoch tvorených drobivým dolomitom. Z historického hľadiska sa na procese aridizácie a expanzii teplo a suchomilných spoločenstiev významne podieľal človek – podstatná časť lesov tu bola odstránená v období tureckých vojen. Vo vyšších polohách a na severne orientovaných svahoch sa tu zachovali aj pôvodné horské karpatské spoločenstvá – napr. dubovo-hrabové karpatské s ostrovčekmi dubovo-cerových lesov a dubových xerotermofilných lesov. Vo vyšších polohách bukové lesy vápnomilné a podhorské bukové lesy, na malých plochách – skalnatých hrebeňoch sa vyvinuli sutinové lipovo-javorové lesy (sopsr.sk). Rastie tu napr. Onosma visianii, Dianthus praecox subsp. lumnitzerii, Adonis vernalis, Dictamnus albus, Verbascum phoeniceum, Lunaria rediviva. Z orchidejí napr. Anacamptis pyramidalis, Limodorum abortivum. Jedinú izolovanú lokalitu v rámci Slovenska tu má ostrica alpínska – Carex haleriana.

Tematín je dominantou prírodnej rezervácie Tematínske kopce, ktorá je jedinečná prelínaním karpatskej a panónskej flóry. Rastie tu na južných svahoch dub plstnatý Quercus pubescens, endemická jarabina Dominova Sorbus dominii, jaseň mannový Fraxinus ornus, introdukovaná borovica čierna Pinus nigra. Na severných svahoch prevláda buk Fagus sylvatica a hrab Carpinus betulus. Suchú a teplomilnú flóru zastupuje poniklec veľkokvetý Pulsatila grandis, chudôbka Draba lasiocarpa, rod kavyľ Stipa, zvonček sibírsky Campanula sibirica, lykovec voňavý Daphne cneourum, viaceré orchidei ako Orichis pallens, Dactylorhiza majalis, D. sambucina. Endemitom je nevädzník bádenský var. tematínsky Colymbada badensis var. tematinensis. Zo živočíchov tu žijú dva zriedkavé fúzače, fúzač alpský Rosalia alpina, a fúzač dubový Plagionotus arcuatus. Z iných je to napr. svižník Cicindela campestris, bystruška Carabus coriaceus, jašterica zelená Lacerta viridis, orol kráľovský Aquila heliaca (piestany.sk). Dva kriticky ohrozené druhy slimákov Vertigo moulinsiana a Trichina filicina. Vzácna je sága stepná – Saga pedo a cikády Tibicen plebejus a Cicada orni. Žije tu roháč veľký – Lucanus cervus, slovenský endemit Brachysomus slovacicus, užovka stromová – Zamenis longissimus, Coronella austriaca, výr skalný Bubo bubo, lelek lesný Caprimulgus europaeus, Dendrocopos leucotos, Ficedula parva, jazvec lesný Meles meles, obojživelníky Bombina variegata, Bufo viridis, Rana dalmatina, netopiere Rhinolophus hipposideros, Barbastella barbastellus, Pipistrellus pipistrellus, Myotis mystacinus, Nyctalus noctula, Myotis myotis, Eptesicus serotinus.

V Tematínskych vrchoch a v priľahlej nive Váhu bolo zistených okolo dvoch tisíc druhov motýľov – najviac na Slovensku. Vidlochvosty, perlovce, Parnassius mnemosyne, Marumba quercus, Hyloicus pinastri, Libelloides macaronius, Polyommatus slovacus – modráčik slovenský, Euplagia quadripunctaria.

Tematín is a ruin of a castle in western Slovakia, located in the mountain range (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). This national cultural monument is part of the Tematín Hills, a protected area that has been designated a Natura 2000 site of European importance since 2004 (Regina Hulmanová). The castle was built in the southwestern part of Považský Inovec on a limestone-dolomite base at the peak of a side ridge extending west from Bezovec between the Lúčanská and Hrádocká valleys. With an elevation of 564 meters, it is one of the highest castles in Slovakia. It belongs to the cadastral area of the village of Lúka (Wikipedia).

The castle likely originated immediately after the Mongol invasion in 1242 on the site of an older hillfort, whose Slavic origins might be indicated by an analysis of its name, probably derived from the words „temä,“ meaning crown, and the Old Slavic word for fortified places, „týn“ (Wikipedia). In records from the last third of the 13th century, the name Temetyn is documented (webgarden.cz).

The first written record of the castle dates back to 1270 (Dušan Jurčacko). Since its inception, the castle served a signaling and guarding function, and along with Trenčín, Beckov, and Čachtice castles, it was part of the defense system protecting the northwestern passes of the Kingdom of Hungary. It also guarded an important ford across the Váh River, mentioned in a document from 1453 (Wikipedia). It was built as a royal castle to supplement border fortifications (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave). These castles were visually accessible to each other using fire signals and flags (tematin.org).

In the 13th century, the castle was violently seized by Matthew Csák of Trenčín. At the beginning of the 17th century, the castle came into the possession of Stanislav Turzo, who improved the outer bailey’s defenses. He invited Venetian armorer Angelo Ricciardi. In the mid-17th century, the Bercsényi family became co-owners of Tematín. Interestingly, Mikuláš Bercsényi, who later became the chief commander of Francis II Rákóczi’s troops, was born at the castle in 1665. Many items from Tematín Castle ended up in the manor house in Brunovce, as the Bercsényi family had been constructing this manor for some time. During the uprisings of Francis II Rákóczi, Mikuláš Bercsényi had the castle repaired and even established a permanent military garrison there (tematin.org).

The castle comprised the upper castle with its courtyard, Gothic square tower, Gothic refuge tower – bergfried, entrance gate, high Gothic palace, Renaissance palace, southwest rondel, southeast bastion, chapel, economic buildings, first barbican, eastern bastion, third gate, northern bailey, northeast and west bastions, second gate with a moat, forward fortification, and second bailey (Source: Information board). On January 22, 1710, Mikuláš Bercsényi’s troops suffered a defeat in the anti-Habsburg wars. He hid in the castle, from where he managed to escape, but imperial troops soon destroyed Tematín. Since then, the castle has been in ruins (tematin.org).

Two civic associations are striving to save Tematín: the Civic Association „Castle Tematín“ and the Association for the Rescue of Tematín Castle. They use fallen stones as building material, and only lime is added to the mortar, not cement. Classic concrete would absorb water, expand, and press against the original stones (Source: Piešťanský týždeň). In the past, the castle was only cleared of overgrown vegetation, and no significant wall stabilization occurred. The OZ Castle Tematín association uses a transitional phase material between limestone and dolomite, mostly sourced locally. The ruin suffers from static issues like cavernous wall collapse and linear cracks. Visitors‘ activities, such as climbing and knocking down loose masonry, have also contributed to the castle’s deterioration. The geological base is disrupted by karst phenomena. Before masonry work, historical-architectural research and approval of the procedure by the Monuments Office are carried out (Mojmír Choma, Barbora Šusteková, Matúš Žemlička, Ján Barič).

The Tematín Hills Nature Reserve was established in 1976. It is one of the four most interesting areas of this type in Europe. It stretches from the floodplain of the Váh River to the ruins of Tematín Castle (obecluka.sk), covering an area of 2471 hectares. This remarkable geobotanical area on the southern slopes of Považský Inovec, with its limestone-dolomite base, is home to West Carpathian vegetation. Thermophilous flora and fauna predominate. From early spring, snowdrops carpet the light beech forests, followed later by corydalis. Large-flowered and intermediate pasque flowers bloom on the rocks. The Adonis vernalis, locally called „black pepper,“ was commonly used for treating domestic animals, especially pigs and sheep (obecluka.sk).

The formation of xerothermic communities in the Tematín Hills is significantly influenced by the orientation of the slopes – the most extreme biotopes have developed on the south-facing slopes of crumbly dolomite. Historically, human activity, notably the clearing of forests during the Turkish wars, played a significant role in the process of aridization and the expansion of warm and dry-loving communities. In higher elevations and north-facing slopes, original Carpathian mountain communities have been preserved, such as Carpathian oak-hornbeam forests with patches of oak-cer forests and xerothermophilous oak forests. In higher areas, limestone-loving and submontane beech forests are present, and on small rocky ridges, scree forests of lime and maple have developed (sopsr.sk). Notable species include Onosma visianii, Dianthus praecox subsp. lumnitzerii, Adonis vernalis, Dictamnus albus, Verbascum phoeniceum, and Lunaria rediviva. Orchid species like Anacamptis pyramidalis and Limodorum abortivum also grow here. The area is the only isolated location in Slovakia for the alpine sedge Carex haleriana.

Tematín is the dominant feature of the Tematín Hills Nature Reserve, which is unique for its blend of Carpathian and Pannonian flora. On the southern slopes, species like Quercus pubescens, the endemic Sorbus dominii, Fraxinus ornus, and the introduced Pinus nigra can be found. The northern slopes are dominated by Fagus sylvatica and Carpinus betulus. The dry and warm-loving flora includes Pulsatilla grandis, Draba lasiocarpa, Stipa species, Campanula sibirica, Daphne cneorum, and various orchids such as Orichis pallens, Dactylorhiza majalis, and D. sambucina. The endemic Colymbada badensis var. tematinensis can also be found here. Among the fauna, two rare longhorn beetles, Rosalia alpina and Plagionotus arcuatus, inhabit the area. Other species include Cicindela campestris, Carabus coriaceus, Lacerta viridis, Aquila heliaca, and critically endangered snails Vertigo moulinsiana and Trichina filicina. Noteworthy are the steppe grasshopper Saga pedo and cicadas Tibicen plebejus and Cicada orni. The area is also home to Lucanus cervus, the Slovak endemic Brachysomus slovacicus, Zamenis longissimus, Coronella austriaca, Bubo bubo, Caprimulgus europaeus, Dendrocopos leucotos, Ficedula parva, Meles meles, Bombina variegata, Bufo viridis, Rana dalmatina, and several bat species including Rhinolophus hipposideros, Barbastella barbastellus, Pipistrellus pipistrellus, Myotis mystacinus, Nyctalus noctula, Myotis myotis, and Eptesicus serotinus.

In the Tematín Hills and the adjacent Váh floodplain, around two thousand species of butterflies have been identified – the most in Slovakia. Species include swallowtails, fritillaries, Parnassius mnemosyne, Marumba quercus, Hyloicus pinastri, Libelloides macaronius, Polyommatus slovacus, and Euplagia quadripunctaria.

Tematín ist eine Burgruine im Westen der Slowakei, gelegen im Gebirge Považský Inovec (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslowakisches Verlagszentrum in ). Dieses nationale Kulturdenkmal ist Teil der Tematín-Hügel, eines Schutzgebiets, das seit 2004 als Natura 2000-Gebiet von europäischer Bedeutung ausgewiesen ist (Regina Hulmanová). Die Burg wurde im südwestlichen Teil des Považský Inovec auf einem Kalkstein-Dolomit-Untergrund am Gipfel eines Seitenkamms errichtet, der westlich von Bezovec zwischen dem Lúčanská- und Hrádocká-Tal verläuft. Mit einer Höhe von 564 Metern gehört sie zu den höchstgelegenen Burgen der Slowakei. Sie gehört zum Katastergebiet des Dorfes Lúka (Wikipedia).

Die Burg entstand wahrscheinlich unmittelbar nach dem Mongolen-Einfall im Jahr 1242 an der Stelle einer älteren Festung, deren slawischer Ursprung durch die Analyse des Namens, der wahrscheinlich aus den Wörtern „temä“, was „Scheitel“ bedeutet, und dem altslawischen Wort für befestigte Plätze „týn“ zusammengesetzt ist, vermutet wird (Wikipedia). In Aufzeichnungen aus dem letzten Drittel des 13. Jahrhunderts ist der Name Temetyn verzeichnet (webgarden.cz).

Der erste schriftliche Nachweis der Burg stammt aus dem Jahr 1270 (Dušan Jurčacko). Seit ihrer Entstehung erfüllte die Burg eine Signal- und Wachfunktion und war zusammen mit den Burgen Trenčín, Beckov und Čachtice Teil des Verteidigungssystems zum Schutz der nordwestlichen Pässe des Königreichs Ungarn. Sie schützte auch eine wichtige Furt über den Váh, die in einer Urkunde von 1453 erwähnt wird (Wikipedia). Sie wurde als königliche Burg errichtet, um die Grenzbefestigungen zu ergänzen (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslowakisches Verlagszentrum in Bratislava). Diese Burgen waren durch Feuersignale und Flaggen visuell miteinander verbunden (tematin.org).

Im 13. Jahrhundert wurde die Burg gewaltsam von Matthäus Csák von Trenčín eingenommen. Anfang des 17. Jahrhunderts gelangte die Burg in den Besitz von Stanislav Turzo, der die Verteidigung der Vorburg verbesserte. Er lud den venezianischen Waffenschmied Angelo Ricciardi ein. In der Mitte des 17. Jahrhunderts wurden die Bercsényis Mitbesitzer von Tematín. Interessanterweise wurde Mikuláš Bercsényi, der spätere Oberbefehlshaber der Truppen von Franz II. Rákóczi, 1665 in der Burg geboren. Viele Gegenstände aus der Burg Tematín endeten im Herrenhaus von Brunovce, da die Bercsényi-Familie dieses Herrenhaus schon seit einiger Zeit errichtete. Während der Aufstände von Franz II. Rákóczi ließ Mikuláš Bercsényi die Burg reparieren und richtete sogar eine ständige Militärgarnison ein (tematin.org).

Die Burg bestand aus der Oberburg mit ihrem Innenhof, einem gotischen quadratischen Turm, einem gotischen Zufluchtsort – dem Bergfried, dem Eingangstor, einem hochgotischen Palast, einem Renaissance-Palast, einem südwestlichen Rondell, einem südöstlichen Bastion, einer Kapelle, Wirtschaftsgebäuden, dem ersten Vorhof, einem östlichen Bastion, dem dritten Tor, der nördlichen Vorburg, nordöstlichen und westlichen Bastionen, dem zweiten Tor mit Graben, einer vorgeschobenen Befestigung und der zweiten Vorburg (Quelle: Informationstafel). Am 22. Januar 1710 erlitt die Truppe von Mikuláš Bercsényi in den Antihabsburgerkriegen eine Niederlage. Er versteckte sich in der Burg, von wo er entkommen konnte, aber die kaiserlichen Truppen zerstörten Tematín kurz darauf. Seitdem liegt die Burg in Ruinen (tematin.org).

Zwei Bürgervereine bemühen sich um die Rettung von Tematín: der Bürgerverein „Hrad Tematín“ und der Verein zur Rettung der Burg Tematín. Sie verwenden als Baumaterial abgefallene Steine, und der Mörtel wird nur mit Kalk, nicht mit Zement gemischt. Klassischer Beton würde Wasser aufnehmen, sich ausdehnen und auf die ursprünglichen Steine drücken (Quelle: Piešťanský týždeň). In der Vergangenheit wurde die Burg nur von überwuchernder Vegetation befreit, es kam jedoch zu keiner bedeutenden Mauerstabilisierung. Der Verein OZ Hrad Tematín verwendet Material in einer Übergangsphase zwischen Kalkstein und Dolomit, das meist aus lokalen Quellen stammt. Die Ruine leidet unter statischen Problemen wie dem Einsturz von Mauerwerk und linearen Rissen. Auch Besucher, die kletterten oder lose Mauersteine hinunterwarfen, trugen zum Verfall bei. Das geologische Fundament wird durch Karsterscheinungen gestört. Vor den Mauerarbeiten erfolgen historische und architektonische Untersuchungen und die Genehmigung des Verfahrens durch das Denkmalschutzamt (Mojmír Choma, Barbora Šusteková, Matúš Žemlička, Ján Barič).

Das Naturschutzgebiet Tematín-Hügel wurde 1976 gegründet. Es gehört zu den vier interessantesten Gebieten dieser Art in Europa. Es erstreckt sich von der Flussaue des Váh bis zu den Ruinen der Burg Tematín (obecluka.sk) und umfasst eine Fläche von 2471 Hektar. In diesem bemerkenswerten geobotanischen Gebiet an den Südhängen des Považský Inovec mit Kalkstein-Dolomit-Untergrund gedeiht westkarpatische Vegetation. Thermophile Flora und Fauna dominieren. Bereits im frühen Frühling wachsen Schneeglöckchen teppichartig in den lichten Buchenwäldern, gefolgt von Lerchensporn. Auf den Felsen blühen Großblütige und Mittlere Küchenschellen. Das Adonisröschen, lokal als „Schwarzer Pfeffer“ bezeichnet, wurde häufig zur Behandlung von Haustieren, insbesondere Schweinen und Schafen, verwendet (obecluka.sk).

Die Bildung xerothermischer Gemeinschaften in den Tematín-Hügeln wird stark durch die Ausrichtung der Hänge beeinflusst – die extremsten Biotope haben sich an den südlich exponierten Hängen aus brüchigem Dolomit entwickelt. Historisch spielte menschliche Aktivität, insbesondere die Abholzung während der Türkenkriege, eine bedeutende Rolle bei der Aridisierung und der Ausbreitung wärmeliebender Gemeinschaften. In höheren Lagen und an nordexponierten Hängen haben sich ursprüngliche Karpaten-Berggemeinschaften erhalten, wie Karpaten-Eichen-Hainbuchenwälder mit Eichen-Trockenwaldinseln und xerothermophile Eichenwälder. In höheren Lagen gibt es kalkliebende und submontane Buchenwälder und auf kleinen felsigen Graten haben sich Schuttwälder aus Linde und Ahorn entwickelt (sopsr.sk). Bemerkenswerte Arten sind Onosma visianii, Dianthus praecox subsp. lumnitzerii, Adonis vernalis, Dictamnus albus, Verbascum phoeniceum und Lunaria rediviva. Auch Orchideenarten wie Anacamptis pyramidalis und Limodorum abortivum wachsen hier. Das Gebiet ist der einzige isolierte Standort in der Slowakei für die Alpen-Segge Carex haleriana.

Tematín ist das dominierende Merkmal des Naturschutzgebiets Tematín-Hügel, das einzigartig für seine Mischung aus karpatischer und pannonischer Flora ist. An den südlichen Hängen wachsen Arten wie Quercus pubescens, der endemische Sorbus dominii, Fraxinus ornus und die eingeführte Pinus nigra. Die nördlichen Hänge werden von Fagus sylvatica und Carpinus betulus dominiert. Die trockene und wärmeliebende Flora umfasst Pulsatilla grandis, Draba lasiocarpa, Stipa-Arten, Campanula sibirica, Daphne cneorum und verschiedene Orchideen wie Orichis pallens, Dactylorhiza majalis und D. sambucina. Der Endemit Colymbada badensis var. tematinensis findet sich hier ebenfalls. Zu den Faunaarten gehören zwei seltene Bockkäfer, Rosalia alpina und Plagionotus arcuatus. Weitere Arten sind Cicindela campestris, Carabus coriaceus, Lacerta viridis, Aquila heliaca und die kritisch gefährdeten Schnecken Vertigo moulinsiana und Trichina filicina. Bemerkenswert sind auch die Steppenheuschrecke Saga pedo und die Zikaden Tibicen plebejus und Cicada orni. In der Region leben auch Lucanus cervus, der slowakische Endemit Brachysomus slovacicus, Zamenis longissimus, Coronella austriaca, Bubo bubo, Caprimulgus europaeus, Dendrocopos leucotos, Ficedula parva,

Meles meles, Bombina variegata, Bufo viridis, Rana dalmatina und mehrere Fledermausarten wie Rhinolophus hipposideros, Barbastella barbastellus, Pipistrellus pipistrellus, Myotis mystacinus, Nyctalus noctula, Myotis myotis und Eptesicus serotinus. In den Tematín-Hügeln und der angrenzenden Váh-Flussaue wurden etwa zweitausend Schmetterlingsarten identifiziert – die meisten in der Slowakei. Arten umfassen Schwalbenschwänze, Perlmutterfalter, Parnassius mnemosyne, Marumba quercus, Hyloicus pinastri, Libelloides macaronius, Polyommatus slovacus und Euplagia quadripunctaria.

Videozáznamy

TOP

Všetky

,

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Mestá, Slovenské mestá, Mestá, Zamagurie, Fotografie

Podolínec

skala
Hits: 3311

Mesto Podolínec (latinsky Podolinum, nemecky Pudlein, maďarsky Podolin, poľsky Podolincz) má bohatú históriu. Rád piaristov ho dokonca nazval Atény nad Popradom (podolinec.eu). Leží v údolí Poprad, na rozhraní Spišskej Magury, Podtatranskej kotliny a Levočských vrchov (podolinec.eu). Prvá písomná zbierka je z roku 1235 (podolinec.eu). Názvy : Podolin, Podolinecz, Podolinyecz. Kaplnka svätej Anny na cintoríne je z prelomu 13. a 14. storočia. V roku 1295 bol postavený kostol Nanebovzatia Panny Márie neďaleko trhoviska. V 15. storočí v meste rozkvitali a obchod. Najviac preslávená bola výroba nožov. V polovici 17. storočia bol postavený rannobarokový piaristický kláštor s dvojvežovým kostolom (podolinec.eu). Piaristické gymnázium bolo otvorené v roku 1643. Slúžilo do roku 1919. V meste pôsobilo aj , prvá zachovaná správa hovorí o predstavení z roku 1688 (kniznicasl.sk). Už v roku 1828 tu žilo 2 140 obyvateľov. V roku 1991 – 2908 (podolinec.eu). 7.4.1412 uhorský kráľ Žigmund Luxemburský povýšil Podolínec na slobodné kráľovské mesto (podolinec.eu). Za patrónku a zakladateľku mesta sa pokladá krakovská a sandomierská vojvodkyňa Kunigunda (1234 – 1292) – dcéra uhorského kráľa Belu IV.. Ako prví vôbec na Slovensku sa v Podolínci organizujú čižmári, 2.1.1415 získavajú cechové artikuly a zakladajú samostatný cech. V 16. storočí tu vznikli ďalšie cechy hrnčiarov, tkáčov, kožušníkov, kováčov, nožiarov a mečiarov. Nesmierne tragickým pre mesto bol mor v roku 1710, pri ktorom o 8.8 do konca novembra zomrelo 974 ľudí (kniznicasl.sk). Jozef Maximilián Petzval (1807 – 1891) bol študentom podolínskeho gymnázia, ako prvý vypočítal konštrukciu fotografického portrétneho a krajinárskeho objektívu, vypočítal korekcie optických sústav (podolinec.eu). V roku 1990 bol Podolínec vyhlásený za mestskú pamiatkovú rezerváciu (podolinec.eu).

The town of Podolínec (Latin: Podolinum, German: Pudlein, Hungarian: Podolin, Polish: Podolincz) has a rich history. It was even referred to as the Athens above the Poprad River by the Piarists (podolinec.eu). It is situated in the valley of the Poprad River, at the crossroads of the Spišská Magura, Podtatranská Basin, and Levočské Vrchy (podolinec.eu). The first written mention dates back to 1235 (podolinec.eu). The town has been known by various names: Podolin, Podolinecz, Podolinyecz. The Chapel of St. Anne in the cemetery dates from the turn of the 13th and 14th centuries. In 1295, the Church of the Assumption of the Virgin Mary was built near the market. In the 15th century, crafts and trade flourished in the town, with knife production gaining particular renown. In the mid-17th century, an early Baroque Piarist monastery with a twin-tower church was built (podolinec.eu). The Piarist Gymnasium was opened in 1643 and served until 1919. The town also had a theater, with the first recorded performance dating back to 1688 (kniznicasl.sk). In 1828, there were already 2,140 inhabitants, and in 1991, the population had grown to 2,908 (podolinec.eu). On April 7, 1412, Hungarian King Sigismund of Luxembourg elevated Podolínec to a free royal town (podolinec.eu). The patron and founder of the town is considered to be Kunigunda, Duchess of Krakow and Sandomierz (1234 – 1292) – the daughter of Hungarian King Bela IV. In Podolínec, the first guild of shoemakers in Slovakia was established on January 2, 1415. They acquired guild articles and founded an independent guild. In the 16th century, other guilds were established, including potters, weavers, furriers, blacksmiths, knife makers, and swordsmiths. The town faced a tragic event in 1710 when a plague struck, leading to the death of 974 people from August 8 to the end of November (kniznicasl.sk). Jozef Maximilián Petzval (1807 – 1891), a student of the Podolínec Gymnasium, was the first to calculate the construction of a photographic portrait and landscape lens, determining corrections for optical systems (podolinec.eu). In 1990, Podolínec was declared a municipal monument reserve (podolinec.eu).

Miasto Podolínec (łac. Podolinum, niem. Pudlein, węg. Podolin, pol. Podolincz) ma bogatą historię. Zakon Pijarów nazwał je nawet Atenami nad Popradem (podolinec.eu). Położone jest w dolinie rzeki Poprad, na styku Gór Spiskich, Kotliny Podtatrzańskiej i Gór Levočskich (podolinec.eu). Pierwsza pisemna wzmianka pochodzi z 1235 roku (podolinec.eu). Miasto znane było również pod różnymi nazwami: Podolin, Podolinecz, Podolinyecz. Kaplica św. Anny na cmentarzu pochodzi z przełomu XIII i XIV wieku. W 1295 roku zbudowano kościół Wniebowzięcia Najświętszej Maryi Panny niedaleko targowiska. W XV wieku w mieście rozwinęły się rzemiosła i handel. Najbardziej znaną branżą było wytwarzanie noży. W połowie XVII wieku zbudowano wczesnobarokowy klasztor pijarów z dwuwieżowym kościołem (podolinec.eu). Gimnazjum Pijarów zostało otwarte w 1643 roku i działało do 1919 roku. W mieście działał także teatr, a pierwsze zachowane przedstawienie pochodzi z 1688 roku (kniznicasl.sk). W 1828 roku mieszkało tu już 2 140 osób, a w 1991 roku liczba ta wzrosła do 2 908 (podolinec.eu). 7 kwietnia 1412 roku węgierski król Zygmunt Luksemburski nadał Podolíncowi status wolnego królewskiego miasta (podolinec.eu). Za patronkę i założycielkę miasta uważana jest Kunegunda, księżna krakowska i sandomierska (1234 – 1292) – córka węgierskiego króla Beli IV. W Podolíncu powstała pierwsza cechowa grupa szewców na Słowacji, która 2 stycznia 1415 roku uzyskała artykuły cechowe i założyła samodzielny cech. W XVI wieku powstały kolejne cechy garncarzy, tkaczy, kuśnierzy, kowali, kowali nożowych i mieczników. Niezwykle tragicznym wydarzeniem dla miasta była zaraza w 1710 roku, w wyniku której od sierpnia do końca listopada zmarło 974 osób (kniznicasl.sk). Józef Maximilian Petzval (1807 – 1891), uczeń gimnazjum podolínecko, jako pierwszy obliczył konstrukcję obiektywu fotograficznego do portretów i krajobrazu, wyznaczając korekty dla układów optycznych (podolinec.eu). W 1990 roku Podolínec został ogłoszony rezerwatem pomników miejskich (podolinec.eu).

Krajina, Slovensko, Obce, Slovenské, Považské, Stredné Považie, Fotografie

Čachtice – obec na úpätí Malých Karpát

skala
Hits: 5282

Čachtice sú obec ležiaca medzi riekou a Malými Karpatmi. Nad dedinou sa vypína hrad, ktorý je však oveľa lepšie viditeľný z Višňové. Prvá písomná zmčaienka o obci je z roku 1248. Územie bolo osídlené už v neolite, čo dokazujú nálezy, hradisko, popolnicové pohrebisko lužickej kultúry z doby bronzovej, haltštatskej, rímskej, slovanskej a z ranného stredoveku (Informačná tabuľa). Slovanské sídlisko je doložené z 8. až 9. storočia (cachtickapani.cz). Ležia v nadmorskej výške 203 metrov, v roku 2004 tu žilo 3630 obyvateľov (Wikipedia). Našli sa tu mamutie kosti. Z mladšej doby kamennej sú nálezy volútovej keramiky. Z neskorej doby kamennej sa našla kanelovaná keramika. Z bronzovej doby je cenný žiarový hrob pravdepodobne velatickej kultúry a keramika maďarovskej kultúry. Významné sú nálezy z doby rímskej, o osídlení Slovanmi svedčia poľnohospodárske nástroje a nádoby. V prvej polovici 13. storočia bola obec spomínaná ako Čekče. Neskoršie názvy: Chechte, Czachtan, Czachticz, Ceythe (Ammer), Chekche, Csejthe (Wikipedia.sk). Bartolomej Revický tvrdil, že názov pochádza zo staroslovanského „čechati“, čo znamená kutať, kopať. Podzemných labyrintov tu bolo veľa (Wikipedia.sk).

V 14. storočí boli Čachtice kráľovským mestom, hrali významnú úlohu pri obrane pred nepriateľom. Kamenný most je vzácna ojedinelá pamiatka stredovekej architektúry u nás (Ammer). Obyvatelia sa tu pôvodne zaoberali roľníctvom, vinohradníctvom a remeslami, ktoré rozvinuli najmä habánski usadlíci zo 17. storočia (Wikipedia.sk). Nachádza sa tu pôvodne gotický kostol svätého Ladislava z roku 1373 – 1390 ( Informačná tabuľa). V roku 1680 bol prestavaný. Rozšírili ho a zbarokizovali (Wikipedia.sk). Je spojený s farou unikátnym kamenným mostom. Vedľa kostola je v kamennej staršia kaplnka (Informačná tabuľa). Gotická kaplnka svätého Antona Paduánskeho je najstaršia stavba a to z roku 1330, vidno na nej viaceré veľkomoravské prvky (Wikipedia.sk). V roku 1599 bola obec spustošená Turcami (Hanuš). Ďalšou pamiatkou je renesančný kaštieľ Draškovičovcov, v ktorom je múzeum histórie Čachtíc a literárneho spolku Tatrín, ktorý v roku 1847 uzákonil spisovnú slovenčinu (Informačná tabuľa). Draškovič si ho nechal postaviť v roku 1668. Zo stavieb majiteľov Čachtického hradu sa zachovala kúria Drugetovcov, ktorá bola začiatkom 17. storočia postavená ako menšie šľachtické sídlo ma miestach, kde stál kaštieľ rodu Orsághov. Cisársky Nádašdyovský kaštieľ postavený pred rokom 1645, a ktorý obývala Alžbeta Báthoryová, sa nezachoval (Hanuš).

Barokový mariánsky stĺp na námestí je z roku 1742. Bol postavený, aby sa odvrátili časté požiare, ktoré sužovali obec v 18. storočí. Baroková golgota je z roku 1620, dala ju postaviť Judita Révaiová, nevesta Alžbety Báthoryovej ako prosbu o odpustenie svokriných hriechov. Sochu svätého Floriána (patróna hasičov) dal postaviť Pavel Forgáč. Kaplnka so sochou svätého Jána Nepomuckého z roku 1801, pomník padlým vojakom v 1. a 2. svetovej vojne od Pavla Bána a socha panny Márie Lurdskej v jaskyni, ktorú dal vytvoriť barón František Horecký sa nachádzajú na Urbanovského ulici. Za niektorými vinohradníckymi kamennými listovňami a pivnicami sa nachádzali chodby – katakomby. Vykopané boli do spraše s hladkými stenami, románskymi a gotickými klenbami. Dnes sú na mnohých miestach zasypané, znehodnotené (Wikipedia.sk).

V Čachticiach som zachytil zopár fotografiami život, ktorý tu prebieha. Nepodarilo sa mi zachytiť sobotné a trhy cez pracovný deň, ktorých som alebo bol párkrát svedkom. Z pohľadu mestského človeka je v Čachticiach pokoj. v stánku som mal nárok kúpiť iba do 11-ej, potom už bolo zavreté. Žije to azda najviac na ceste z Piešťan do Nového Mesta nad Váhom.

Čachtice is a village situated between the Váh River and the Small Carpathians. Above the village rises a castle, more prominently visible from the village of Višňové. The first written mention of the village dates back to 1248. The area was inhabited as early as the Neolithic period, as evidenced by findings such as a hillfort, burial grounds from the Bronze Age, Hallstatt, Roman, Slavic, and early medieval periods (Information Board). A Slavic settlement is documented from the 8th to the 9th century (cachtickapani.cz). It is located at an elevation of 203 meters, and in 2004, it had a population of 3,630 (Wikipedia). Mammoth bones have been discovered here. Stone tools from the later Stone Age and pottery with volute decoration have been found. From the late Stone Age, there is ribbed pottery. A valuable grave from the Bronze Age, likely of the Vĕlatic culture, and pottery from the Hungarian culture have also been discovered. Significant Roman period finds include agricultural tools and vessels, providing evidence of Slavic settlement. In the first half of the 13th century, the village was mentioned as Čekče. Later names include Chechte, Czachtan, Czachticz, Ceythe (Ammer), Chekche, Csejthe (Wikipedia.sk). Bartolomej Revický claimed that the name comes from the Old Slavic „čechati,“ meaning to forge or dig. There were many underground labyrinths here (Wikipedia.sk).

In the 14th century, Čachtice became a royal town and played a significant role in defense against enemies. The stone bridge is a rare medieval architectural monument in the region (Ammer). The original inhabitants were engaged in agriculture, viticulture, and crafts, especially developed by the Haban settlers in the 17th century (Wikipedia.sk). The originally Gothic Church of St. Ladislaus from 1373-1390 still stands here (Information Board). It was rebuilt in 1680, expanded, and baroquized (Wikipedia.sk). It is connected to the rectory by a unique stone bridge. Next to the church is an older chapel in the stone fortress. The Gothic Chapel of St. Anthony of Padua, dating back to 1330, shows several elements of the Great Moravian Empire (Wikipedia.sk). In 1599, the village was devastated by the Turks (Hanuš). Another monument is the Renaissance Draškovič Castle, housing the Čachtice History and Tatrín Literary Association Museum, which established the standard Slovak language in 1847 (Information Board). Mikuláš Draškovič had it built in 1668. From the buildings of the owners of Čachtice Castle, the Drugetovcov manor remains, built in the early 17th century as a smaller noble residence where the Orságh Castle once stood. The Imperial Nádašdy Castle, built before 1645 and inhabited by Elizabeth Báthory, did not survive (Hanuš).

The baroque Marian column in the square dates back to 1742 and was built to ward off frequent fires that plagued the village in the 18th century. The baroque Calvary from 1620 was erected by Judita Révaiová, the daughter-in-law of Elizabeth Báthory, as a plea for forgiveness for her mother-in-law’s sins. The statue of St. Florian (patron saint of firefighters) was erected by Pavel Forgáč. The chapel with the statue of St. John of Nepomuk from 1801, the monument to fallen soldiers in World War I and II by Pavel Bán, and the statue of Our Lady of Lourdes in a cave, commissioned by Baron František Horecký, are located on Urbanovského Street. Behind some vineyard stone lodges and cellars were tunnels – catacombs. Excavated into smooth-walled ash, they had Romanesque and Gothic vaults. Today, many of them are filled and degraded (Wikipedia.sk).

In Čachtice, I captured a few photographs of the life unfolding here. Unfortunately, I couldn’t capture the Saturday and weekday markets that I witnessed a few times. From the perspective of a city person, Čachtice exudes tranquility. I was only allowed to buy newspapers until 11 AM at the kiosk; after that, it was closed. Life seems to be most active on the road from to Nové Mesto nad Váhom.

  • Čachtice
  • Vladimír Ammer: Čachtice, Vydavateľské stredisko ZsKNV pri Krajskom pedagogickom ústave v Bratislave
,