, autor na Skala - Page 131

Biológia, Organizmy, Príroda, Rastliny, Veda, Živočíchy

Taxonómia vybraných organizmov

02/09/202127/03/2024 skala

Ryby

Ryby – Osteichthyes patrí do podkmeňa Stavovce – Vertebrata, kmeňa Chordáty – Chordates. Najväčšie čeľade sú Gobiidae, Cyprinidae, Cichlidae, Labridae, Loricariidae. Na zaradenie do jednotlivých skupín sú rôzne názory odborníkov, obecne o tom rozhodujú meristické znaky – počet lúčov v plutvách, počet šupín. Pre jednotlivé druhy je opísaný vzorec, ktorý popisuje tieto znaky.

Ichtyológia je veda zaoberajúca sa rybami.

Trieda Myxini – Rad Myxiniformes – čeľaď Myxinidae

Trieda Cephalospidomorphi – Rad Petromyzontiformes – čeľaď Petromyzontidae

Trieda Elasmobranchii – Rad Carcharhiniformes – čeľade Carcharhinidae, Hemigaleidae, Leptochariidae, Proscyllidae, Pseudotriakidae, Scyliorhinidae, Triakidae

Rad Heterodontiformes – čeľaď Heterodontidae
Rad Hexanchiformes – čeľaď Chlamydoselachidae, Hexanchidae
Rad Lamniformes – čeľade Alopiidae, Cetorhinidae, Lamnidae, Megachasmidae, Mitsukurinidae, Odontaspididae, Pseudocarchariidae
Rad Orectolobiformes – čeľade Brachaeluridae, Ginglymostomatidae, Hemiscyllidae, Orectolobidae, Parascyllidae, Rhincodontidae, Stegostomatidae
Rad Pristiophoriformes – čeľaď Pristiophoridae
Rad Rajiformes – čeľade Dasyatidae, Gymnuridae, Hexatrydonidae, Myliobatididae, Narcinidae, Plesiobatidae, Pristidae, Rajidae, Rhinidae, Rhinobatidae, Torpedinidae, Urolophidae
Rad Squaliformes – čeľade Centrophoridae, Dalatiidae, Echinorhinidae, Squalidae
Rad Squatiniformes – čeľade Pristiophoridae, Squatinidae

Trieda Holocephali – Rad Chimaeriformes – čeľade Callorhynchidae, Chimaeridae, Rhinochimaeridae

Trieda Sarcopterygii – Rad Ceratodontiformes – čeľaď Ceratodontidae

Rad Coelacanthiformes – čeľaď Coelacanthidae
Rad Lepidosireniformes – čeľade Lepidosirenidae, Protopteridae

Trieda Actinopterygii – Rad Acipenseriformes – čeľade Acipenseridae, Polyodontidae

Rad Albuliformes – čeľade Albulidae, Halosauridae, Notacanthidae
Rad Amiiformes – čeľade Amiidae
Rad Anguilliformes – čeľade Anguillidae, Colocongridae, Congridae, Derichthyidae, Heterenchelyidae, Chlopsidae, Moringuidae, Muraenesocidae, Muraenidae, Myrocongridae, Nemichthyidae, Nettastomatidae, Ophichthidae, Serrivomeridae, Synaphobranchidae
Rad Ateleopodiformes – čeľade Ateleopodidae
Rad Atheriniformes – čeľade Atherinidae, Bedotiidae, Dentatherinidae, Melanotaeniidae, Notocheiridae, Phallostethidae, Pseudomugilidae, Telmatherinidae
Rad Aulopiformes – čeľade Alepisauridae, Anotopteridae, Aulopodidae, Evermannellidae, Giganturidae, Chlorophthalmidae, Ipnopidae, Notosudidae, Omosudidae, Paralepididae, Pseudotrichonotidae, Scopelarchidae, Synodontidae
Rad Batrachoidiformes – čeľade Batrachoididae
Rad Beloniformes – čeľade Adrianichthyidae, Belonidae, Exocoetidae, Hemiramphidae, Scomberesocidae
Rad Beryciformes – čeľade Anomalopidae, Anoplogastridae, Berycidae, Diretmidae, Holocentridae, Monocentrididae, Trachichthyidae
Rad Clupeiformes – čeľade Clupeidae, Denticipitidae, Engraulidae, Chirocentridae, Pristigasteridae
Rad Cypriniformes – čeľade Balitoridae, Catostomidae, Cobitidae, Cyprinidae, Gyrinocheilidae
Rad Cyprinodontiformes – čeľade Anablepidae, Aplocheilidae, Cyprinodontidae, Fundulidae, Goodeidae, Poeciliidae, Profundulidae, Valenciidae
Rad Elopiformes – čeľade Elopidae, Megalopidae
Rad Esociformes – čeľade Esocidae, Umbridae
Rad Gadiformes – čeľade Bregmacerotidae, Gadidae, Macrouridae, Macrurocyttidae, Melanonidae, Merlucciidae, Moridae, Muraenolepididae, Phycidae, Steindachneriidae
Rad Gasterosteiformes – čeľade Aulorhynchidae, Aulostomidae, Centriscidae, Fistulariidae, Gasterosteidae, Hypoptychidae, Indostomidae, Macrorhamphosidae, Pegasidae, Solenostomidae, Syngnathidae
Rad Gonorynchiformes – čeľade Gonorhynchidae, Chanidae, Kneriidae, Phractolaemidae
Rad Gymnotiformes – čeľade Apteronotidae, Electrophoridae, Gymntotidae, Hypopomidae, Rhamphichthyidae, Sternoptychidae
Rad Characiformes – čeľade Anostomidae, Citharidae, Ctenoluciidae, Curimatidae, Erythrinidae, Gasterosteidae, Hemiodontidae, Hepsetidae, Characidae, Lebiasinidae
Rad Lampridiformes – čeľade Lamprididae, Lophotidae, Radiicephalidae, Regalecidae, Stylephoridae, Trachipteridae, Veliferidae
Rad Lophiiformes – čeľade Antennariidae, Brachionichthyidae, Caulophrynidae, Centropomidae, Ceratiidae, Diceratiidae, Gigantactinidae, Himantolophidae, Chaunacidae, Linophrynidae, Lophiidae, Melanocetidae, Neoceratiidae, Ogcocephalidae, Oneirodidae, Thaumatichthyidae
Rad Mugiliformes – čeľade Mugilidae
Rad Myctophiformes – čeľade Myctophidae, Neoscopelidae
Rad Ophidiiformes – čeľade Aphyonidae, Bythitidae, Carapidae, Euclichthyidae, Ophidiidae, Parabrotulidae, Ranicipitidae
Rad Osmeriformes – čeľade Alepocephalidae, Argentinidae, Bathylagidae, Galaxiidae, Lepidogalaxiidae, Leptochilichthyidae, Microstomatidae, Opisthognathidae, Osmeridae, Platytroctidae, Retropinnidae, Salangidae, Sundasalangidae
Rad Osteoglossiformes – čeľade Gymnarchidae, Hiodontidae, Mormyridae, Notopteridae, Osteoglossidae, Pantodontidae
Rad Perciformes – čeľade Acanthuridae, Acropomatidae, Amarsipidae, Ammodytidae, Anabantidae, Anarhichadidae, Aplodactylidae, Apogonidae, Ariommatidae, Arripidae, Banjosidae, Bathyclupeidae, Bathydraconidae, Bathymasteridae, Belontiidae, Blenniidae, Bovichthyidae, Bramidae, Callanthiidae, Callionymidae, Carangidae, Caristiidae, Centracanthidae, Centrarchidae, Centrolophidae, Centropomidae, Cepolidae, Cichlidae, Cirrhitidae, Clinidae, Coracinidae, Coryphaenidae, Creediidae, Cryptacanthodidae, Dactyloscopidae, Dinolestidae, Dinopercidae, Draconettidae, Drepanidae, Echeneididae, Elassomatidae, Eleotridae, Embiotocidae, Emmelichthyidae, Enoplosidae, Ephippidae, Epigonidae, Gempylidae, Gerreidae, Glaucosomatidae, Gobiesocidae, Gobiidae, Grammatidae, Haemulidae, Harpagiferidae, Helostomatidae, Chaenopsidae, Chaetodontidae, Champsodontidae, Chandidae, Channidae, Channichthyidae, Cheilodactylidae, Cheimarrhichthyidae, Chiasmodontidae, Chironemidae, Icosteidae, Inermiidae, Kraemeriidae, Kuhliidae, Kurtidae, Kyphosidae, Labridae, Labrisomidae, Lactariidae, Latridae, Leiognathidae, Leptobramidae, Leptoscopidae, Lethrinidae, Lobotidae, Luciocephalidae, Lutjanidae, Luvaridae, Malacanthidae, Menidae, Microdesmidae, Monodactylidae, Mullidae, Nandidae, Nematistiidae, Nemipteridae, Nomeidae, Notograptidae, Nototheniidae, Odacidae, Odontobutidae, Opisthognathidae, Oplegnathidae, Osphronemidae, Ostracoberycidae, Pempherididae, Pentacerotidae, Percidae, Percichthyidae, Percophidae, Pholidae, Pholidichthyidae, Pinguipedidae, Plesiopidae, Polynemidae, Pomacanthidae, Pomacentridae, Pomatomidae, Priacanthidae, Pseudochromidae, Ptilichthyidae, Rachycentridae, Rhyacichthyidae, Scaridae, Scatophagidae, Sciaenidae, Scombridae, Scombrolabracidae, Scytalinidae, Serranidae, Schindleriidae, Siganidae, Sillaginidae, Sparidae, Sphyraenidae, Stichaeidae, Stromateidae, Teraponidae, Tetragonuridae, Toxotidae, Trachinidae, Trichiuridae, Trichodontidae, Trichonotidae, Tripterygiidae, Uranoscopidae, Xenisthmidae, Xiphiidae, Zanclidae, Zaproridae, Zoarcidae
Rad Percopsiformes – čeľade Amblyopsidae, Aphredoderidae, Percopsidae
Rad Pleuronectiformes – čeľade Achiridae, Achiropsettidae, Bothidae, Citharidae, Cynoglossidae, Paralichthyidae, Pleuronectidae, Psettodidae, Samaridae, Scophthalmidae, Soleidae
Rad Polymixiiformes – čeľaď Polymixiidae
Rad Polypteriformes – čeľaď Polypteridae
Rad Saccopharyngiformes – čeľade Cyematidae, Eurypharyngidae, Monognathidae, Saccopharyngidae
Rad Salmoniformes – čeľade Salmonidae
Rad Scorpaeniformes – čeľade Abyssocottidae, Agonidae, Anoplopomatidae, Aploactinidae, Bembridae, Caracanthidae, Comephoridae, Congiopodidae, Cottidae, Cyclopteridae, Dactyloscopidae, Ereuniidae, Gnathanacanthidae, Hemitripteridae, Hexagrammidae, Hoplichthyidae, Liparidae, Normanichthyidae, Pataecidae, Platycephalidae, Psychrolutidae, Psychrolutidae, Rhamphocottidae, Scorpaenidae, Triglidae
Rad Semionotiformes – čeľaď Lepisosteidae
Rad Siluriformes – čeľade Ageneiosidae, Akysidae, Amblycipitidae, Amphiliidae, Ariidae, Aspredinidae, Astroblepidae, Auchenipteridae, Bagridae, Callichthyidae, Cetopsidae, Clariidae, Cranoglanididae, Diplomystidae, Doradidae, Helogenidae, Heteropneustidae, Hypophthalmidae, Chacidae, Ictaluridae, Loricariidae, Malapteruridae, Mochokidae, Nematogenyidae, Olyridae, Pangasiidae, Parakysidae, Pimelodidae, Plotosidae, Scoloplacidae, Schilbidae, Siluridae, Sisoridae, Trichomycteridae
Rad Stephanoberyciformes – čeľade Barbourisiidae, Cetomimidae, Gibberichthyidae, Hispidoberycidae, Megalomycteridae, Melamphaidae, Mirapinnidae, Rondeletiidae, Stephanoberycidae,
Rad Stomiiformes – čeľade Gonostomatidae, Photichthyidae, Sternoptychidae, Stomiidae,
Rad Synbranchiformes – čeľade Chaudhuriidae, Mastacembelidae, Synbranchidae
Rad Tetraodontiformes – čeľade Balistidae, Diodontidae, Molidae, Monacanthidae, Ostraciidae, Tetraodontidae, Triacanthidae, Triodontidae
Rad Zeiformes – čeľade Caproidae, Grammicolepididae, Macrurocyttidae, Oreosomatidae, Parazenidae, Zeidae

Mäkkýše – Mollusca

Kmeň Mollusca – Podkmeň Amphineura – Trieda Aplacophora (Solenogastres), Polyplacophora

Podkmeň Conchifera – Trieda Monoplacophhora, Scaphopoda

Trieda Gastropoda – Podtrieda Prosobranchia – Rad Archaeogastropoda – čeľaď Pomatidae, Viviparidae

Podtrieda Opistobranchia – Podtrieda Pulmonata – Rad Basommatophora – čeľaď Acroloxidae, Ancylidae, Physidae, Lymnaeidae, Planrobidae

Rad Stylommatophora

Trieda Lamellibranchia (Bivalvia) – Podtrieda Paleotaxodonta (Protobranchia), Cryptodonta, Pteriomorpha (Anisomyaria, Toxodonta, Filibranchia), Schizodonta (Unionoidea),

Podtrieda Heterodonta – Rad Eualamelibranchia – čeľaď Sphaeriidae

Podtrieda Adapedonta, Anomalodesmata, Septibranchia

Trieda Cephalopoda (hlavonožce) – Podtrieda Tetrabrachia – Rad Nautiloidea, Ammonoidea

Podtrieda Dibrachia – Rad Belemnoidea

Rad Decabranchia – Podrad Teuthoide (kalmary), Sepioidea (sépie)
Rad Vampyromorpha, Octobrachia (chobotnice)

Vodné rastliny

Vedný odbor zaoberajúci sa rastlinami sa nazýva botanika.

Oddelenie Bryophyta – machy – čeľaď Ricciaceae

Oddelenie Lycopodiophyta – čeľaď IsoÁtacea

Oddelenie Equisetophyta – prasličky – čeľaď Equisetaceae

Oddelenie Polypodiophyta – plavúne – čeľaď Dryopteridaceae, Marsileaceae, Osmundaceae, Thelypteridaceae

Oddelenie Pinophyta – borovicorasty – čeľaď Pinaceae, Taxodiaceae

Oddelenie Magnoliophyta – Dvojklíčnolisté – čeľaď Aceraceae, Aizodiaceae, Amaranthaceae, Anacardiaceae, Apiaceae, Aquifoliaceae, Asclepiadaceae, Asteraceae ‑astrovité, Balsaminaceae, Betulaceae – brezovité, Boraginaceae, Brassicaceae – kapustovité, Cabombaceae, Callitrichaceae, Campanulaceae – zvončekovité, Caprifoliaceae, Caryophyllaceae, Ceratophyllaceae, Chenopodiaceae, Clethraceae, Cornaceae, Cuscutaceae, Droseraceae – rosičkovité, Elatinaceae, Ericaceae, Gentianaceae – horcovité, Haloragaceae, Hypericaceae, Lamiaceae – hluchavkovité, Lentibulariaceae, Lythraceae, Malvaceae, Myricaceae, Nelumbonaceae, Nymphaeaceae – leknovité, Onagraceae, Plantaginaceae, Plumbaginaceae, Podostemaceae, Polygalaceae, Polygonaceae, Primulaceae – prvosienkovité, Ranunculaceae – iskerníkovité, Rosaceae – ružovité, Rubiaceae, Salicaceae – vŕbovité, Sarraceniaceae, Saururaceae, Saxifragaceae, Scrophulariaceae, Solanaceae – ľuľkovité, Trapaceae, Urticaceae, Verbenaceae, Violaceae – fialkovité

Jednoklíčnolisté – čeľaď Acoraceae, Alismataceae, Araceae, Cyperaceae, Eriocaulaceae, Hydrocharitaceae, Iridaceae, Juncaceae, Juncaginaceae, Lemnaceae, Limnocharitaceae, Najadaceae, Orchidaceae, Poaceae, Pontederiaceae, Potamogetonaceae, Ruppiaceae, Sparganiaceae, Typhaceae, Xyridaceae, Zannichelliaceae, Zosteraceae

Nižšie rastliny – riasy – Algae

Riasami sa vedecky zaoberá botanika pretože sú to rastliny, pre rozlíšenie od odborníkov na vyššie rastliny algológia.

Odelenie Glaucophyta

Oddelenie Rhodophyta – červené riasy – Trieda Rhodophyceae – Podtrieda Bangiophycidae – Rad Porphyridiales, Bangiale

Podtrieda Florideophycidae – Rad Batrachospermales, Corallinales, Ceramiales, Gigartinales

Oddelenie Heterokontophyta – rôznobičíkaté riasy – Trieda Chrysophyceae – žltohnedé riasy – Podtrieda Chrysophicidae – Rad Ochromonadales, Chrysamoebales, Hydrurales, Chrysosphaerales, Phaeothamniales, Parmales, Chrysomeridales, Chrysomanadales

Trieda Xantophyceae – Rad Heterochloridales, Botrydiales, Rhizochloridales, Mischococcales, Tribonematales, Vaucheriales

Trieda Bacillariophyceae (Diatomae) – rozsievky – Rad Naviculales

Podtrieda Coscinodiscophycideae – Rad Coscinodiscales

Podtrieda Fragillariophycideae – Podrad Araphidinae

Podtrieda Bacillariophycideae – Podrad Monoraphidineae, Biraphidineae

Rad Achnanthales, Rad Eunotiales

Trieda Phaeophycae – hnedé riasy, chaluhy – Rad Ectocarpales, Dictyotales, Laminariales, Fucales

Trieda Rhaphidiophyceae – zelenivky

Trieda Synurophyceae – Rad Synurales

Trieda Dictyochophyceae – Rad Pedinellales, Dictyochales

Trieda Pelagophyceae

Trieda Eustigmatophyceae

Oddelenie Dinophyta – Trieda Dinophyceae – Rad Peridiniales, Gonyaulacales, Gymnodiniales

Oddelenie Cryptophyta – Trieda Cryptophyceae – Rad Goniomonadales, Cryptomonadales, Chroomonadales

Oddelenie Haptophyta (Primnesiophyta) – Trieda Haptophyceae – Rad Primnesiales, Coccolithophoridales

Oddelenie Euglenophyta – Trieda Euglenophyceae – Rad Eutreptiales, Euglenales, Heteronematales

Oddelenie Chlorophyta – zelené riasy – Trieda Prasinophyceae

Trieda Chlamydophyceae – Rad Chlamydomonadales, Volvocales, Tetrasporales, Chlorococcales

Trieda Chlorophyceae – zelenivky – Rad Dunaliellales, Gloeodendrales, Chlorellales, Protosiphonales, Microsporales, Oedogoniales, Chaetophorales

Trieda Pleurastrophyceae

Trieda Ulvophyceae – Rad Ulotrichales, Cladophorales, Caulerpales (Bryopsidales), Dasycladales, Trentepohliales

Trieda Zygnematophyceae (Conjugatophyceae) – spájavky – Rad Zygnematales

Rad Desmidiales – Podrad Archidesmidiineae, Desmisiineae

Trieda Charophyceae – parožnatky – Rad Klebsormidiales, Coleochaetales, Charales

Oddelenie Chlorarachniophyta

Sinice

Sinice patria medzi Prokaryota. Riasy, vyššie rastliny, živočíchy patria medzi eukaryotické organizmy (ide o principiálne inú stavbu bunky)

Siniciam sa často vraví aj modrozelené riasy, prípadne modrá riasa.

Odelenie Cyanophyta (Cyanobacteria) – sinice – Trieda Cyanophyceae – sinice – Rady Chroococcales, Chamaesiphonales, Nostocales, Oscillatoriales, Stigonemiales

Fish

Fish – Osteichthyes belongs to the subphylum Vertebrata, phylum Chordata. The largest families include Gobiidae, Cyprinidae, Cichlidae, Labridae, Loricariidae. Various opinions among experts exist regarding the classification into individual groups, generally decided based on meristic characters such as the number of rays in the fins, and the number of scales. Each species has a described pattern that outlines these characteristics.

Ichthyology is the science dealing with fish.

Class Myxini – Order Myxiniformes – family Myxinidae

Class Cephalospidomorphi – Order Petromyzontiformes – family Petromyzontidae

Class Elasmobranchii – Order Carcharhiniformes – families Carcharhinidae, Hemigaleidae, Leptochariidae, Proscyllidae, Pseudotriakidae, Scyliorhinidae, Triakidae

Order Heterodontiformes – family Heterodontidae
Order Hexanchiformes – families Chlamydoselachidae, Hexanchidae
Order Lamniformes – families Alopiidae, Cetorhinidae, Lamnidae, Megachasmidae, Mitsukurinidae, Odontaspididae, Pseudocarchariidae
Order Orectolobiformes – families Brachaeluridae, Ginglymostomatidae, Hemiscyllidae, Orectolobidae, Parascyllidae, Rhincodontidae, Stegostomatidae
Order Pristiophoriformes – family Pristiophoridae
Order Rajiformes – families Dasyatidae, Gymnuridae, Hexatrydonidae, Myliobatididae, Narcinidae, Plesiobatidae, Pristidae, Rajidae, Rhinidae, Rhinobatidae, Torpedinidae, Urolophidae
Order Squaliformes – families Centrophoridae, Dalatiidae, Echinorhinidae, Squalidae
Order Squatiniformes – families Pristiophoridae, Squatinidae

Class Holocephali – Order Chimaeriformes – families Callorhynchidae, Chimaeridae, Rhinochimaeridae

Class Sarcopterygii – Order Ceratodontiformes – family Ceratodontidae

Order Coelacanthiformes – family Coelacanthidae
Order Lepidosireniformes – families Lepidosirenidae, Protopteridae

Class Actinopterygii – Order Acipenseriformes – families Acipenseridae, Polyodontidae

Order Albuliformes – families Albulidae, Halosauridae, Notacanthidae
Order Amiiformes – family Amiidae
Order Anguilliformes – families Anguillidae, Colocongridae, Congridae, Derichthyidae, Heterenchelyidae, Chlopsidae, Moringuidae, Muraenesocidae, Muraenidae, Myrocongridae, Nemichthyidae, Nettastomatidae, Ophichthidae, Serrivomeridae, Synaphobranchidae
Order Ateleopodiformes – family Ateleopodidae
Order Atheriniformes – families Atherinidae, Bedotiidae, Dentatherinidae, Melanotaeniidae, Notocheiridae, Phallostethidae, Pseudomugilidae, Telmatherinidae
Order Aulopiformes – families Alepisauridae, Anotopteridae, Aulopodidae, Evermannellidae, Giganturidae, Chlorophthalmidae, Ipnopidae, Notosudidae, Omosudidae, Paralepididae, Pseudotrichonotidae, Scopelarchidae, Synodontidae
Order Batrachoidiformes – family Batrachoididae
Order Beloniformes – families Adrianichthyidae, Belonidae, Exocoetidae, Hemiramphidae, Scomberesocidae
Order Beryciformes – families Anomalopidae, Anoplogastridae, Berycidae, Diretmidae, Holocentridae, Monocentrididae, Trachichthyidae
Order Clupeiformes – families Clupeidae, Denticipitidae, Engraulidae, Chirocentridae, Pristigasteridae
Order Cypriniformes – families Balitoridae, Catostomidae, Cobitidae, Cyprinidae, Gyrinocheilidae
Order Cyprinodontiformes – families Anablepidae, Aplocheilidae, Cyprinodontidae, Fundulidae, Goodeidae, Poeciliidae, Profundulidae, Valenciidae
Order Elopiformes – families Elopidae, Megalopidae
Order Esociformes – families Esocidae, Umbridae
Order Gadiformes – families Bregmacerotidae, Gadidae, Macrouridae, Macrurocyttidae, Melanonidae, Merlucciidae, Moridae, Muraenolepididae, Phycidae, Steindachneriidae
Order Gasterosteiformes – families Aulorhynchidae, Aulostomidae, Centriscidae, Fistulariidae, Gasterosteidae, Hypoptychidae, Indostomidae, Macrorhamphosidae, Pegasidae, Solenostomidae, Syngnathidae
Order Gonorynchiformes – families Gonorhynchidae, Chanidae, Kneriidae, Phractolaemidae
Order Gymnotiformes – families Apteronotidae, Electrophoridae, Gymntotidae, Hypopomidae, Rhamphichthyidae, Sternoptychidae
Order Characiformes – families Anostomidae, Citharidae, Ctenoluciidae, Curimatidae, Erythrinidae, Gasterosteidae, Hemiodontidae, Hepsetidae, Characidae, Lebiasinidae
Order Lampridiformes – families Lamprididae, Lophotidae, Radiicephalidae, Regalecidae, Stylephoridae, Trachipteridae
Order Lophiiformes – families Antennariidae, Ceratiidae, Chaunacidae, Diceratiidae, Gigantactinidae, Himantolophidae, Linophrynidae, Lophiidae, Melanocetidae, Neoceratiidae, Oneirodidae, Thaumatichthyidae
Order Mugiliformes – families Mugilidae, Myxodipteridae
Order Osmeriformes – families Argentinidae, Bathylagidae, Galaxiidae, Mordaciidae, Osmeridae, Plecoglossidae, Retropinnidae, Salangidae, Salvelinidae, Scombresocidae, Stichaeidae
Order Osteoglossiformes – families Arapaimidae, Heterotididae, Ichthyodectidae, Mormyridae, Notopteridae, Osteoglossidae, Pantodontidae, Phractolaemidae, Pseudecheneidae
Order Perciformes – families Acropomatidae, Acanthochiridae, Acanthopagidae, Acanthuridae, Apogonidae, Arripidae, Banjosidae, Bathyclupeidae, Bramidae, Caproidae, Caristiidae, Centrogenyidae, Centrarchidae, Chaetodontidae, Channichthyidae, Cheilodactylidae, Chironemidae, Chironomidae, Cirrhitidae, Congiopodidae, Coryphaenidae, Cretolamnae, Cichlidae, Drepaneidae, Ephippidae, Gempylidae, Gerreidae, Grammatidae, Haemulidae, Hemerocoetidae, Holocentridae, Indotriacanthidae, Kyphosidae, Labridae, Leiognathidae, Lethrinidae, Lobotidae, Malacanthidae, Menidae, Monodactylidae, Moronidae, Mullidae, Nandidae, Nomeidae, Nototheniidae, Oplegnathidae, Oreosomatidae, Osphronemidae, Ostracoberycidae, Ostraciidae, Pempheridae, Pentacerotidae, Percaidae, Percichthyidae, Pinguipedidae, Polynemidae, Pomacanthidae, Pomacentridae, Pomatomidae, Priacanthidae, Pricanthidae, Pseudochromidae, Pseudocryptopterygidae, Rachycentridae, Raphidiidae, Rhamphocottidae, Rhinocryptidae, Scatophagidae, Scombridae, Scophthalmidae, Scorpaenidae, Serranidae, Siganidae, Sinipercidae, Sparidae, Sphyraenidae, Synodontidae, Terapontidae, Tetraodontidae, Toxotidae, Trachichthyidae, Trichodontidae, Uranoscopidae, Xiphionodontidae
Order Pleuronectiformes – families Achiropsettidae, Bothidae, Citharidae, Paralichthyidae, Pleuronectidae, Poecilopsettidae, Samaridae, Soleidae
Order Prionotiformes – family Prionotidae
Order Rajiformes – families Arhynchobatidae, Dasyatidae, Gurgesiellidae, Hexatrygonidae, Plesiobatidae, Platyrhinidae, Potamotrygonidae, Pristidae, Rajidae, Rhinobatidae, Rhinocardinidae, Rhynchobatidae, Urotrygonidae, Urolophidae
Order Salmoniformes – families Alepocephalidae, Argentinidae, Bathylagidae, Bathylutichthyidae, Chlorophthalmidae, Chauliodontidae, Denticipitidae, Evermannellidae, Ipnopidae, Leptochilichthyidae, Moridae, Opisthoproctidae, Osmeridae, Paralepididae, Retropinnidae, Salangidae, Salmonidae, Scorpaenidae, Stichaeidae, Synaphobranchidae, Trachipteridae
Order Scorpaeniformes – families Agonidae, Apistidae, Artedidraconidae, Bathydraconidae, Bothrionidae, Cottunculidae, Cryptacanthodidae, Cyclopteridae, Draconettidae, Ebinaniae, Hemitripteridae, Hexagrammidae, Liparidae, Lumpenidae, Nemiarchidae, Plectrogeniidae, Psychrolutidae, Rhamphocottidae, Scopaenidae, Sebastidae, Setarchidae, Synanceiidae, Triglidae, Zanclorhynchidae
Order Siluriformes – families Amblycipitidae, Anchariidae, Ariidae, Aspredinidae, Astroblepidae, Bagridae, Callichthyidae, Cetopsidae, Chacidae, Claroteidae, Clariidae, Diplomystidae, Doradidae, Heptapteridae, Heteropneustidae, Horabagridae, Ictaluridae, Loricariidae, Malapteruridae, Mochokidae, Nematogenyidae, Pangasidae, Parakysidae, Pimelodidae, Plotosidae, Pseudopimelodidae, Schilbeidae, Scoloplacidae, Sisoridae, Trichomycteridae
Order Stomiiformes – families Gonostomatidae, Idiacanthidae, Malacosteidae, Melanostomiidae, Photichthyidae, Stomiidae
Order Synbranchiformes – family Synbranchidae
Order Tetraodontiformes – families Balistidae, Diodontidae, Monacanthidae, Ostraciidae, Tetraodontidae
Order Zoarciformes – families Anarhichadidae, Bathymasteridae, Cryptacanthodidae, Zoarcidae

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia

Kyslík v živote rýb – pozitíva i negatíva

01/09/202124/01/2024 skala

Autor príspevku: Róbert Toman

Pozitívne pôsobenie kyslíka na živé organizmy je všeobecne známe. Ryby potrebujú k svojmu životu kyslík rovnako ako suchozemské stavovce, hoci spôsob ich dýchania je úplne odlišný. Keďže nemajú pľúca, kyslík musí prenikať z vody do krvi priamo cez tkanivá, ktoré sú v priamom kontakte s vodou, teda cez žiabre. Kyslík, ktorý má difundovať do krvi cez žiabre musí byť samozrejme rozpustený, pretože ryby nemajú schopnosť prijímať kyslík vo forme bubliniek. Odchyt rýb, transport a ich chov v zajatí má vážne metabolické nároky v mozgu, svaloch, srdci, žiabrach a ďalších tkanivách. Všeobecne ich nazývame stres, ale fyziologická situácia je omnoho komplikovanejšia. Stres spojený s odchytom a vypustením rýb do iného prostredia môže prispieť k úmrtnosti rýb. Pochopenie energetického metabolizmu rýb a faktorov, ktoré ho ovplyvňujú sú dôležité pre správne zaobchádzanie s rybami ich ošetrenie po odchyte. Pred zhodnotením rizík, ktoré súvisia s kyslíkom vo vode a pre ich pochopenie si priblížme aspoň v krátkosti fyziologické pochody spojené s funkciou kyslíka v organizme rýb.

Energetický metabolizmus a potreba kyslíka

Energia, ktorá sa používa na zabezpečenie všetkých bunkových funkcií sa získava z adenozíntrifosfátu (ATP). Je potrebný na kontrakcie svalov, vedenie nervových impulzov v mozgu, činnosť srdca, na príjem kyslíka žiabrami atď. Ak bunka potrebuje energiu, rozpojením väzieb v ATP sa uvoľní energia. Vedľajším produktom tejto reakcie je adenozíndifosfát (ADP) a anorganický fosfát. V bunke ADP a fosfát môžu znova reagovať cez komplikované metabolické deje a tvorí sa ATP. Väčšina sladkovodných rýb potrebuje veľké množstvo kyslíka v prostredí. Tento kyslík je potrebný hlavne ako “palivo” pre biochemické mechanizmy spojené s procesmi cyklu energie. Energetický metabolizmus, ktorý je spojený s kyslíkom je vysoko účinný a zabezpečuje trvalé dodávanie energie, ktorú potrebuje ryba na základné fyziologické funkcie. Tento metabolizmus sa označuje aeróbny metabolizmus.

Nie všetka produkcia energie vyžaduje kyslík. Bunky majú vyvinutý mechanizmus udržiavať dodávku energie počas krátkeho obdobia, keď je hladina kyslíka nízka (hypoxia). Anaeróbny alebo hypoxický energetický metabolizmus je málo účinný a nie je schopný produkovať dostatok energie pre tkanivá počas dlhého obdobia. Ryby potrebujú konštantný prísun energie. K tomu potrebujú stále a dostatočné množstvo kyslíka. Nedostatok kyslíka rýchlo zbavuje ryby energie, ktorú potrebujú k životu. Ryby sú schopné plávať nepretržite na dlhé vzdialenosti bez únavy v značnej rýchlosti. Tento typ plávania ryby využívajú pri normálnom plávaní a na dlhé vzdialenosti. Svaly, ktoré sa na tomto pohybe podieľajú, využívajú veľké množstvo kyslíka na syntézu energie. Ak majú ryby dostatok kyslíka, nikdy sa neunavia pri dlhodobom plávaní. Rýchle, prudké a vysoko intenzívne plávanie trvá normálne iba niekoľko sekúnd, prípadne minút a končí fyzickým stavom vyčerpania. Tento typ plávania využívajú ryby pri love, migrácii proti prúdu alebo pri úteku. Tento typ pohybu úplne vyčerpá energetické zásoby. Obnova môže trvať hodiny, niekedy aj dni, čo závisí na prístupnosti kyslíka, trvaní rýchleho plávania a stupni vyčerpania energetických zásob. Ak sa napríklad ryba, ktorá bola pri odchyte úplne zbavená energie, umiestni do inej nádrže, potrebuje množstvo kyslíka a pokojné miesto, kde by obnovila zásoby energie. Ak sa však umiestni do nádoby, kde je málo kyslíka, nedokáže obnoviť energiu a skôr či neskôr hynie. Nie nedostatok kyslíka zabíja rybu, ale nedostatok energie a neschopnosť obnoviť energetické zásoby. Je jasné, že to sú podmienky, ktoré extrémne stresujú ryby.

Faktory ovplyvňujúce obnovu energie

Spolu so stratou energetických zásob počas rýchleho plávania narastá v tkanivách a krvi hladina laktátu. Keďže sa jedná o kyselinu, produkuje ióny vodíka, ktoré znižujú pH tkanív a dodávanie energie do bunky. Tiež zvyšuje vyplavovanie dôležitých metabolitov z bunky, ktoré sú potrebné pri obnove energie. Vylučovanie laktátu a obnova normálnej funkcie buniek môže trvať od 4 do 12 hodín. Pri tomto procese hrá dôležitú úlohu veľkosť tela, teplota vody, tvrdosť a pH vody a dostupnosť kyslíka.

Veľkosť tela – existuje pozitívna korelácia medzi anaeróbnym energetickým metabolizmom a potrebou energie. Väčšie ryby teda potrebujú viac energie na rýchle plávanie. To spôsobuje vyšší výdaj energie a dlhší čas obnovy
Teplota vody – vylučovanie laktátu a iných metabolitov výrazne ovplyvňuje teplota vody. Väčšie zmeny teploty výrazne ovplyvňujú schopnosť rýb obnoviť energetické zásoby. Je preto potrebné sa vyvarovať veľkým zmenám teploty, ktoré znižujú schopnosť obnovy energie.
Tvrdosť vody – zníženie tvrdosti vody má dôležitý účinok na metabolizmus a acidobázickú rovnováhu krvi. Väčšina prác sa zaoberala vplyvom na morské druhy a nie je úplne jasné, či sú tieto výsledky prenosné aj na sladkovodné ryby. Keď sú sladkovodné ryby stresované, voda preniká cez bunkové membrány, hlavne žiabier a krv je redšia. Toto zriedenie krvi zvyšuje nároky na udržiavanie rovnováhy solí v organizme, čiže udržiavanie osmotickej rovnováhy. Viac sa dočítate nižšie.
pH vody – v kyslejšom prostredí sú ryby schopné obnoviť energiu rýchlejšie. Vyššie pH tento proces výrazne spomaľuje, čo je rizikové pre druhy vyžadujúce vyššie pH, ako napr. africké cichlidy jazier Malawi a Tanganika.

Regulácia osmotického tlaku – udržiavanie rovnováhy solí stresovaných rýb

Regulácia hladiny solí je základom života. Štruktúra a funkcia bunky úzko súvisí s vodou a látok v nej rozpustených. Ryba používa značnú energiu na kontrolu zloženia vnútrobunkových a mimobunkových tekutín. U rýb táto osmoregulácia spotrebuje asi 25 – 50% celkového metabolického výdaja, čo je pravdepodobne najviac spomedzi živočíchov. Mechanizmus, ktorý ryby využívajú na udržiavanie rovnováhy solí je veľmi komplikovaný a extrémne závislý na energii. Pretože účinnosť anaeróbneho energetického metabolizmu je iba na úrovni ¹⁄₁₀ energetického metabolizmu v prostredí bohatom na kyslík, energetická potreba pre osmoreguláciu tkanív nie je možná iba anaeróbnym energetickým metabolizmom. Rýchly pokles hladiny ATP v bunke spôsobuje spomalenie až zastavenie funkcie bunkových iónových púmp, ktoré regulujú pohyb solí cez bunkovú membránu. Prerušenie činnosti iónovej pumpy spôsobuje stratu rovnováhy iónov v bunke a dochádza k riziku smrti bunky a ryby.

Sladkovodné aj morské ryby trvalo čelia nutnosti iónovej a osmotickej regulácie. Sladkovodné ryby, ktorých koncentrácia iónov v tkanivách je omnoho vyššia ako vo vode, musia regulovať príjem a stratu vody cez priepustné epiteliálne tkanivá a močom. Tieto ryby produkujú veľké množstvo moču, ktorého denné množstvo tvorí 20% hmotnosti tela. Obličky rýb sú vysoko účinné v odstraňovaní vody z tela a sú takisto účinné aj v zadržiavaní solí v tele. Zatiaľ čo veľmi malé množstvo soli preniká do moču, väčšina osmoregulačných dejov sa zabezpečuje žiabrami. Sodík je hlavný ión tkanív. Transport sodíka cez bunkovú membránu je vysoko závislý na energii a umožňuje ho enzým Na/K‑ATP-áza. Tento enzým sa nachádza v bunkovej membráne a využíva energiu, ktorú dodáva ATP na prenos sodíka jedným smerom cez bunkovú membránu. Draslík sa pohybuje opačným smerom. Tento proces umožňuje svalovú kontrakciu, poskytuje elektrochemický gradient potrebný na činnosť srdca a umožňuje prenos všetkých signálov v mozgu a nervoch. Väčšina osmoregulácie u rýb sa deje v žiabrach a funguje nasledovne: Čpavok sa tvorí ako odpadový produkt metabolizmu rýb. Keď sú ryby v pohybe, tvoria väčšie množstvo čpavku a ten sa musí vylúčiť z krvi. Na rozdiel od vyšších živočíchov, ryby nevylučujú čpavok močom. Čpavok a väčšina dusíkatých odpadových látok prestupuje cez membránu žiabier (asi 80 – 90%). Čpavok sa vymieňa pri prechode cez membránu žiabier za sodík. Takto sa znižuje množstvo čpavku v krvi a zvyšuje sa jeho koncentrácia v bunkách žiabier. Naopak, sodík prechádza z buniek žiabier do krvi. Aby sa nahradil sodík v bunkách žiabier a obnovila sa rovnováha solí, bunky žiabier vylúčia čpavok do vody a vymenia ho za sodík z vody. Podobným spôsobom sa vymieňajú chloridové ióny za bikarbonát. Pri dýchaní je vedľajší produkt CO2 a voda. Bikarbonát sa tvorí, keď CO2 z bunkového dýchania reaguje s vodou v bunke. Ryby nemôžu, na rozdiel od suchozemských živočíchov, vydýchnuť CO2 a miesto toho sa zlučuje s vodou a tvorí sa bikarbonátový ión. Chloridové ióny sa dostávajú do bunky a bikarbonát von z bunky do vody. Týmto spôsobom sa zamieňa vodík za sodík, čím sa napomáha kontrole pH krvi.

Tieto dva mechanizmy výmeny iónov sa nazývajú absorpcia a sekrécia a vyskytujú sa v dvoch typoch buniek žiabier, respiračných a chloridových. Chloridové bunky vylučujú soli, sú väčšie a vyvinutejšie u morských druhov rýb. Respiračné bunky, ktoré sú potrebné pre výmenu plynov, odstraňovanie dusíkatých odpadových produktov a udržiavanie acidobázickej rovnováhy, sú vyvinutejšie u sladkovodných rýb. Sú zásobované arteriálnou krvou a zabezpečujú výmenu sodíka a chloridov za čpavok a bikarbonát. Tieto procesy sú opäť vysoko závislé na prístupnosti energie. Ak nie je dostatok energie na fungovanie iónovej pumpy, nemôže dochádzať k ich výmene a voda “zaplaví” bunky difúziou a to spôsobí smrť rýb.

Dôsledky nedostatku kyslíka v procese osmoregulácie

Len niekoľko minút nedostatku kyslíka, membrána buniek mozgu stráca schopnosť kontrolovať rovnováhu iónov a uvoľňujú sa neurotransmitery, ktoré urýchľujú vstup vápnika do bunky. Zvýšená hladina vápnika v bunkách spúšťa množstvo degeneratívnych procesov, ktoré vedú k poškodeniu nervovej sústavy a k smrti. Tieto procesy zahŕňajú poškodenie DNA, dôležitých bunkových proteínov a bunkovej membrány. Tvoria sa voľné radikály a oxid dusitý, ktoré poškodzujú bunkové organely. Podobné procesy sa dejú aj v iných orgánoch (pečeň, svaly, srdce a krvné bunky). Ak sa dostane do bunky vápnik, je potrebné veľké množstvo energie na jeho odstránenie kalciovými pumpami, ktoré vyžadujú ATP. Ďalší dôsledok hypoxie je uvoľňovanie hormónov z hypofýzy, z ktorých u rýb prevažuje prolaktín. Uvoľnenie tohto hormónu ovplyvňuje priepustnosť bunkovej membrány v žiabrach, koži, obličkách, čreve a ovplyvňuje mechanizmus transportu iónov. Jeho uvoľnenie napomáha regulácii rovnováhy vody a iónov znižovaním príjmu vody a zadržiavaním dôležitých iónov, hlavne Na+ a Cl-. Tým pomáha udržiavať rovnováhu solí v krvi a v tkanivách a bráni nabobtnaniu rýb vodou.

Najväčšia hrozba pre sladkovodné ryby je strata iónov difúziou do vody, skôr než vylučovanie nadbytku vody. Hoci regulácia rovnováhy vody môže mať význam, je sekundárna vo vzťahu k zadržiavaniu iónov. Prolaktín znižuje osmotickú priepustnosť žiabier zadržiavaním iónov a vylučovaním vody. Zvyšuje tiež vylučovanie hlienu žiabrami, čím napomáha udržiavať rovnováhu iónov a vody tým, že zabraňuje prechodu molekúl cez membránu. U rýb, ktoré boli stresované chytaním, prudkým plávaním, sa z tkanív odčerpáva energia a trvá niekoľko hodín až dní, kým sa jej zásoby obnovia. Anaeróbny energetický metabolizmus nie je schopný to zabezpečiť v plnej miere a je potrebné veľké množstvo kyslíka. Ak je ho nedostatok, vedie to k úhynu rýb. Nemusia však uhynúť hneď. Rovnováha solí sa nemôže zabezpečiť bez dostatku kyslíka.

Potreba kyslíka

Kyslík je hlavným faktorom, ktorý ovplyvňuje prežitie rýb v strese. Nie teplota vody ani hladina soli. Predsa však je teplota hlavný ukazovateľ toho, koľko kyslíka vo vode je pre ryby dostupného a ako rýchlo ho budú môcť využiť. Maximálne množstvo rozpusteného kyslíka vo vode sa označuje hladina saturácie. Táto klesá so stúpaním teploty. Napr. pri teplote 21°C je voda nasýtená kyslíkom pri jeho koncentrácii 8,9 mg/l, pri 26°C je to pri koncentrácii 8 mg/l a pri 32°C len 7,3 mg/l. Pri vyšších teplotách sa zvyšuje metabolizmus rýb a rýchlejšie využívajú aj kyslík. Koncentrácia kyslíka pod 5 mg/l pri 26°C môže byť rýchlo smrteľná.

Vzduch a kyslík vo vode – môže aj škodiť. Pri chove cichlíd sa často chovateľ snaží zabezpečiť maximálne prevzdušnenie vody veľmi silným vzduchovaním. Niektorí chovatelia využívajú možnosti prisávania vzduchu pred vyústením vývodu interného alebo externého filtra, iní používajú samostatné vzduchové kompresory, ktorými vháňajú vzduch do vody cez vzduchovacie kamene s veľmi jemnými pórmi. Oba spôsoby vzduchovania sú schopné vytvoriť obrovské množstvo mikroskopických bubliniek. Veľkosť bublín kyslíka alebo vzduchu môže významne zmeniť chémiu vody, stupeň prenosu plynov a koncentráciu rozpustených plynov. Riziko poškodenia zdravia a úhynu rýb vzniká najmä pri transporte v uzavretých nádobách, do ktorých sa vháňa vzduch alebo kyslík pod tlakom. Určité riziko však vzniká aj pri nadmernom jemnom vzduchovaní v akváriách. Mikroskopické bublinky plynu sa môžu prilepiť na žiabre, skrely, kožu a oči a spôsobovať traumu a plynovú embóliu. Poškodenie žiabier a plynová embólia negatívne ovplyvňujú zdravie rýb a prežívateľnosť, obmedzujú výmenu plynov pri dýchaní a vedú k hypoxii, zadržiavaniu CO2 a respiračnej acidóze. Čistý kyslík je účinné oxidovadlo. Mikroskopické bublinky obsahujúce čistý kyslík sa môžu prichytiť na lístky žiabier, vysušujú ich, dráždia, oxidujú a spôsobujú chemické popálenie jemného epiteliálneho tkaniva. Ak voda vyzerá mliečne zakalená s množstvom miniatúrnych bublín, ktoré sa prilepujú na skrely a žiabre alebo na vnútorné steny nádoby, je potrebné tieto podmienky považovať za potenciálne toxické a všeobecne nezdravé pre ryby. Ak je pôsobenie plynu v tomto stave dlhšie trvajúce a parciálny tlak kyslíka sa pohybuje okolo 1 atmosféry (namiesto 0,2 atm., ako je vo vzduchu), šanca prežitia pre ryby klesá. Stlačený vzduch je vhodný, ak sa dopĺňa kontinuálne v rozmedzí bezpečnej koncentrácie kyslíka, ale pôsobením stlačeného vzduchu alebo dodávaného pod vysokým parciálnym tlakom vo vode, môžu ryby prestať dýchať, čím sa zvyšuje koncentrácia CO2 v ich organizme. To môže viesť k zmenám acidobázickej rovnováhy (respiračnej acidózy) v organizme rýb a zvyšovať úhyn. Čistý stlačený kyslík obsahuje 5‑násobne vyšší obsah kyslíka ako vzduch. Preto je potreba jeho dodávania asi ¹⁄₅ pri čistom kyslíku oproti zásobovaniu vzduchom. Veľmi malé bubliny kyslíka sa rozpúšťajú rýchlejšie než väčšie, pretože majú väčší povrch vzhľadom k objemu, ale každá plynová bublina potrebuje na rozpustenie vo vode dostatočný priestor. Ak tento priestor chýba alebo je nedostatočný, mikrobubliny môžu zostať v suspenzii vo vode, prichytávajú sa k povrchom predmetov vo vode alebo pomaly stúpajú k hladine.

Mikroskopické bublinky plynu sa rozpúšťajú vo vode rýchlejšie a dodávajú viac plynu do roztoku než väčšie bubliny. Tieto podmienky môžu presycovať vodu kyslíkom, ak množstvo bubliniek plynu tvorí “hmlu” vo vode a zostávajú rozptýlené (v suspenzii) a kyslík s vysokým tlakom môže byť toxický kvôli tvorbe voľných radikálov. Mikroskopické vzduchové bublinky môžu tiež spôsobiť plynovú embóliu. Arteriálna plynová embólia a emfyzém tkanív môžu byť reálne a tvoria nebezpečenstvo najmä pri transporte živých rýb. Je preto potrebné sa vyhnúť suspenzii plynových bublín v transportnej vode. Problém arteriálnej plynovej embólie počas transportu vzniká aj preto, že ryby nemajú možnosť sa potopiť do väčšej hĺbky (ako to robia ryby vypustené do jazera), kde je vyšší tlak vody, ktorý by rozpustil jemné bublinky v obehovom systéme. Dva kľúčové body zlepšujú pohodu veľkého počtu odchytených a stresovaných rýb pri transporte:

Zvýšiť parciálny tlak O2 nad nasýtenie stlačeným kyslíkom a dodanie dosť veľkých bublín, aby unikli povrchom vody. Vzduch tvorí najmä dusík a mikroskopické bublinky dusíka tiež môžu prilipnúť na žiabre. Bublinky akéhokoľvek plynu prichytené na žiabre môžu ovplyvniť dýchanie a narušiť zdravie rýb. Ak sa transportujú ryby vo vode presýtenej bublinkami, vzniká pravdepodobnosť vzniku hypoxie, hyperkarbie, respiračnej acidózy, ochorenia a smrti.
Zvýšiť slanosť vody na 3 – 5 mg/l. Soľ (stačí aj neiodidovaná NaCl) je vhodná pri transporte rýb. V strese ryby strácajú ióny a toto môže byť pre ne viac stresujúce. Energetická potreba transportu iónov cez membrány buniek môže predstavovať významnú stratu energie vyžadujúcu ešte viac kyslíka. Transport rýb v nádobách, ktoré obsahujú hmlu mikroskopických bublín, môžu byť nebezpečná pre transportované ryby zvyšovaním možnosti oneskorenej smrti po vypustení. Ryby transportované v akoby mliečne zakalenej vode sú stresované, dochádza k ich fyzickému poškodeniu, zvyšuje sa citlivosť k infekciám, ochoreniu a úhyn po vypustení po transporte. Po vypustení rýb, ktoré prežili prvotný toxický vplyv kyslíka, po transporte môžu byť kvôli poškodeným žiabram citlivejšie na rôzne patogény a následne sa môže vyskytovať zvýšený úhyn počas niekoľkých dní až týždňov po transporte. Veľmi prevzdušnená voda neznamená prekysličená. Veľmi prevzdušnená voda je často presýtená plynným dusíkom, ktorý môže spôsobiť ochorenie. Mikroskopické bublinky obsahujúce najmä dusík, môžu spôsobiť emfyzém tkanív pri transporte, podobne, ako je tomu u potápačov.

Author of the post: Róbert Toman

The positive impact of oxygen on living organisms is generally well-known. Fish, like terrestrial vertebrates, need oxygen for their survival, although the way they breathe is entirely different. Since they lack lungs, oxygen must penetrate from the water into the blood directly through tissues that are in direct contact with the water, such as gills. Oxygen, which is supposed to diffuse into the blood through the gills, must be dissolved, as fish cannot take in oxygen in the form of bubbles. The capture, transportation, and captivity of fish have serious metabolic demands on the brain, muscles, heart, gills, and other tissues. We commonly refer to them as stress, but the physiological situation is much more complicated. Stress associated with the capture and release of fish into a different environment can contribute to fish mortality. Understanding the energy metabolism of fish and the factors that influence it is crucial for the proper handling and treatment of fish after capture. Before evaluating the risks associated with oxygen in the water and understanding them, let’s briefly outline the physiological processes related to the function of oxygen in the fish’s body.

Energy Metabolism and Oxygen Requirement

The energy used to ensure all cellular functions are performed is derived from adenosine triphosphate (ATP). It is required for muscle contractions, transmission of nerve impulses in the brain, heart activity, and oxygen intake through the gills, among other functions. When a cell needs energy, breaking the bonds in ATP releases energy. The by-products of this reaction are adenosine diphosphate (ADP) and inorganic phosphate. In the cell, ADP and phosphate can react again through complex metabolic processes to form ATP. Most freshwater fish require a significant amount of oxygen in their environment. This oxygen is needed primarily as “fuel” for biochemical mechanisms associated with energy cycle processes. The energy metabolism associated with oxygen is highly efficient and ensures a continuous supply of energy needed for the fish’s basic physiological functions. This metabolism is referred to as aerobic metabolism.

Not all energy production requires oxygen. Cells have developed a mechanism to maintain energy supply during short periods when oxygen levels are low (hypoxia). Anaerobic or hypoxic energy metabolism is less efficient and cannot produce enough energy for tissues over a long period. Fish need a constant supply of energy, requiring a continuous and sufficient amount of oxygen. Oxygen deficiency quickly deprives fish of the energy they need to live. Fish are capable of swimming continuously for long distances without fatigue at considerable speed. They use this type of swimming during normal activity and for long-distance travel. The muscles involved in this movement utilize a large amount of oxygen for energy synthesis. If fish have enough oxygen, they never tire during prolonged swimming. Rapid, intense swimming lasts normally only a few seconds or minutes and ends in a state of physical exhaustion. Fish use this type of movement during hunting, upstream migration, or escape. This type of movement completely depletes energy reserves. Recovery can take hours, sometimes even days, depending on oxygen availability, the duration of rapid swimming, and the degree of depletion of energy reserves. For example, if a fish completely depleted of energy during capture is placed in another tank, it needs a significant amount of oxygen and a calm place to replenish energy reserves. However, if placed in a container with low oxygen, it cannot restore energy and sooner or later dies. It is clear that these are conditions that extremely stress fish.

Factors Influencing Energy Recovery

Along with the depletion of energy reserves during rapid swimming, the levels of lactate in tissues and blood increase. As lactate is an acid, it produces hydrogen ions that lower the pH of tissues and impede the delivery of energy to the cell. It also increases the efflux of important metabolites from the cell, necessary for energy recovery. The elimination of lactate and the restoration of normal cell function can take from 4 to 12 hours. In this process, body size, water temperature, water hardness and pH, and oxygen availability play crucial roles.

Body Size: There is a positive correlation between anaerobic energy metabolism and energy demand. Larger fish, therefore, require more energy for rapid swimming. This results in higher energy expenditure and a longer recovery time.
Water Temperature: The excretion of lactate and other metabolites is significantly influenced by water temperature. Substantial changes in temperature significantly affect the fish’s ability to replenish energy reserves. It is necessary to avoid large temperature fluctuations, which reduce the ability to recover energy.
Water Hardness: Decreasing water hardness has a significant effect on metabolism and the acid-base balance of blood. Most studies have focused on the impact on marine species, and it is not entirely clear whether these results are transferable to freshwater fish. When freshwater fish are stressed, water penetrates through cell membranes, especially gills, and the blood becomes diluted. This blood dilution increases the demands on maintaining salt balance in the body, i.e., maintaining osmotic balance. More information on this is provided below.
Water pH: In an acidic environment, fish can recover energy more quickly. Higher pH significantly slows down this process, which poses a risk for species requiring higher pH, such as African cichlids from the Malawi and Tanganyika lakes.

Osmotic Pressure Regulation – Maintaining Salt Balance in Stressed Fish

Regulation of salt levels is fundamental to life. The structure and function of cells are closely related to the water and dissolved substances within them. Fish expend significant energy to control the composition of intracellular and extracellular fluids. In fish, osmoregulation consumes about 25 – 50% of the total metabolic expenditure, likely the highest among animals. The mechanism fish use to maintain salt balance is highly complex and extremely energy-dependent. Since the efficiency of anaerobic energy metabolism is only about ¹⁄₁₀ of the energy metabolism in an oxygen-rich environment, the energy requirement for tissue osmoregulation is not feasible through anaerobic energy metabolism alone. A rapid decrease in ATP levels in the cell slows down or stops the function of cellular ion pumps that regulate the movement of salts across the cell membrane. The interruption of ion pump activity leads to an imbalance of ions in the cell, posing a risk of cell and fish death.

Both freshwater and marine fish constantly face the need for ion and osmotic regulation. Freshwater fish, with ion concentrations in tissues much higher than in water, must regulate water intake and loss through permeable epithelial tissues and urine. These fish produce a large amount of urine, with daily amounts constituting 20% of body weight. Fish kidneys are highly efficient in removing water from the body and are also effective in retaining salts. While very little salt penetrates into the urine, most osmoregulatory processes are facilitated by the gills. Sodium is the main ion in tissues. The transport of sodium across the cell membrane is highly dependent on energy and is facilitated by the enzyme Na/K‑ATPase. This enzyme is located in the cell membrane and uses the energy supplied by ATP to transport sodium unidirectionally across the cell membrane. Potassium moves in the opposite direction. This process enables muscle contraction, provides the electrochemical gradient necessary for heart function, and allows the transmission of all signals in the brain and nerves. Most osmoregulation in fish occurs in the gills and works as follows: Ammonia is produced as a waste product of fish metabolism. When fish are in motion, a larger amount of ammonia is produced, and it must be excreted from the blood. Unlike higher animals, fish do not excrete ammonia through urine. Ammonia and most nitrogenous waste substances pass through the gill membrane (about 80 – 90%). As ammonia passes through the gill membrane, it is exchanged for sodium. This reduces the amount of ammonia in the blood and increases its concentration in gill cells. Conversely, sodium passes from gill cells to the blood. To replace sodium in gill cells and restore salt balance, gill cells excrete ammonia into the water and exchange it for sodium from the water. Similarly, chloride ions are exchanged for bicarbonate. During respiration, the byproduct is CO2 and water. Bicarbonate is formed when CO2 from cellular respiration reacts with water in the cell. Fish cannot, unlike terrestrial animals, exhale CO2 and instead combine it with water to form bicarbonate ions. Chloride ions enter the cell, and bicarbonate exits the cell into the water. This exchange of hydrogen for sodium helps control blood pH.

These two mechanisms of ion exchange are called absorption and secretion, occurring in two types of gill cells: respiratory and chloride cells. Chloride cells, responsible for excreting salts, are larger and more developed in marine fish species. Respiratory cells, crucial for gas exchange, removal of nitrogenous waste products, and maintaining acid-base balance, are more developed in freshwater fish. They are supplied by arterial blood and facilitate the exchange of sodium and chloride for ammonia and bicarbonate. These processes are again highly dependent on energy accessibility. If there is not enough energy for the ion pump to function, the exchange cannot occur, and water “floods” the cells through diffusion, leading to the death of the fish.

Consequences of Oxygen Shortage in Osmoregulation

Just a few minutes of oxygen deprivation cause the brain cell membrane to lose the ability to control ion balance, releasing neurotransmitters that accelerate calcium entry into the cell. Elevated calcium levels in cells trigger numerous degenerative processes that lead to damage to the nervous system and death. These processes include DNA damage, important cellular proteins, and the cell membrane. Free radicals and nitrogen oxide are formed, damaging cellular organelles. Similar processes occur in other organs (liver, muscles, heart, and blood cells). If calcium enters the cell, a large amount of energy is needed to remove it with calcium pumps, which require ATP. Another consequence of hypoxia is the release of hormones from the pituitary gland, with prolactin prevailing in fish. The release of this hormone affects the permeability of the cell membrane in the gills, skin, kidneys, intestines, influencing the ion transport mechanism. Its release helps regulate the balance of water and ions by reducing water intake and retaining important ions, mainly Na+ and Cl-. This helps maintain salt balance in the blood and tissues and prevents fish from swelling with water.

The biggest threat to freshwater fish is the loss of ions through diffusion into the water rather than excretion of excess water. Although water balance regulation may be important, it is secondary to ion retention. Prolactin reduces the osmotic permeability of the gills by retaining ions and excreting water. It also increases mucus secretion in the gills, helping maintain the balance of ions and water by preventing the passage of molecules through the membrane. In fish stressed by capture or vigorous swimming, energy is depleted from the tissues, and it takes several hours to days for its reserves to replenish. Anaerobic energy metabolism cannot fully provide for this, requiring a substantial amount of oxygen. A lack of oxygen leads to fish mortality. However, they may not die immediately. Salt balance cannot be maintained without an adequate supply of oxygen.

The need for oxygen is a critical factor that influences the survival of fish under stress, more so than water temperature or salinity levels. However, water temperature is a key indicator of how much oxygen is available to fish and how quickly they can utilize it. The maximum amount of dissolved oxygen in water is known as the saturation level, and it decreases as the water temperature rises. For example, at a temperature of 21°C, water is saturated with oxygen at a concentration of 8.9 mg/l, at 26°C, it’s saturated at 8 mg/l, and at 32°C, it drops to only 7.3 mg/l. Higher temperatures increase the metabolism of fish, leading to a faster utilization of oxygen. A concentration of oxygen below 5 mg/l at 26°C can be rapidly lethal.

Air and Oxygen in Water – Can Harm Too

In some cichlid breeding setups, hobbyists often aim for maximum water aeration through powerful air pumps. Some use air intake before the outlet of internal or external filters, while others employ separate air compressors to inject air into the water through air stones with very fine pores. Both aeration methods can create a vast number of microscopic bubbles. The size of oxygen or air bubbles can significantly alter water chemistry, gas exchange efficiency, and the concentration of dissolved gases. Risks to the health and survival of fish arise, especially during transportation in closed containers where air or oxygen is forced into the water under pressure. There’s also a risk with excessive and fine aeration in aquariums. Microscopic gas bubbles can adhere to gills, scales, skin, and eyes, causing trauma and gas embolism. Damaged gills and gas embolism negatively affect fish health and survivability, limiting gas exchange during breathing and leading to hypoxia, CO2 retention, and respiratory acidosis. Pure oxygen is an effective oxidizer. Microscopic bubbles containing pure oxygen can attach to gill filaments, drying them out, irritating them, causing oxidation, and resulting in chemical burns to the delicate epithelial tissue. If the water appears milky with numerous tiny bubbles sticking to scales, gills, or the tank’s inner walls, these conditions should be considered potentially toxic and generally unhealthy for fish. If the action of gas is prolonged and the partial pressure of oxygen hovers around 1 atmosphere (instead of the normal 0.2 atm. in air), the chances of fish survival decrease. Compressed air is suitable if it is continuously supplied within a safe oxygen concentration range. However, the action of compressed air or oxygen supplied under high pressure into the water can cause fish to stop breathing, increasing the concentration of CO2 in their bodies. This can lead to changes in the acid-base balance (respiratory acidosis) in fish, raising mortality. Pure compressed oxygen contains five times more oxygen than air. Therefore, the need for its supply is about ¹⁄₅ of that for air. Very small oxygen bubbles dissolve faster than larger ones because they have a larger surface area relative to volume. However, each gas bubble needs sufficient space to dissolve in water. If this space is lacking or insufficient, microbubbles may remain in suspension in the water, adhere to surfaces in the water, or slowly rise to the surface.

Microscopic gas bubbles dissolve in water quickly, delivering more gas into the solution than larger bubbles. These conditions can oversaturate water with oxygen if the quantity of gas bubbles creates a “mist” in the water and remains dispersed (in suspension). High-pressure oxygen can be toxic due to the formation of free radicals. Microscopic oxygen bubbles can also cause gas embolism. Arterial gas embolism and tissue emphysema can be real dangers, especially during the transport of live fish. It is necessary to avoid the suspension of gas bubbles in transport water. The problem of arterial gas embolism during transport arises because fish do not have the opportunity to submerge into deeper waters (as fish released into a lake might), where the water pressure is higher, helping to dissolve fine bubbles in the circulatory system. Two key points improve the well-being of a large number of caught and stressed fish during transport:

Increasing the Partial Pressure of O2 Above Saturation with Compressed Oxygen and Supplying Sufficiently Large Bubbles to Escape the Water Surface. Air mainly consists of nitrogen, and microscopic nitrogen bubbles can also adhere to the gills. Bubbles of any gas attached to the gills can affect breathing and disrupt the health of fish. If fish are transported in water oversaturated with bubbles, there is a likelihood of hypoxia, hypercarbia, respiratory acidosis, diseases, and death.
Increasing the Salinity of Water to 3 – 5 mg/l. Salt (non-iodized NaCl is sufficient) is suitable for fish transport. In stress, fish lose ions, which can be more stressful for them. The energy required for ion transport through cell membranes can represent a significant loss of energy, requiring even more oxygen. Transporting fish in containers containing a mist of microscopic bubbles can be dangerous for transported fish, increasing the likelihood of delayed mortality after release. Fish transported in water that appears milky and contains microbubbles are stressed, experience physical damage, and have increased susceptibility to infections, illnesses, and post-transport mortality.

After the release of fish that survived the initial toxic effects of oxygen during transport, they may be more sensitive to various pathogens. As a result, increased mortality may occur in the days to weeks following transport. Very aerated water does not mean oxygenated water. Highly aerated water is often oversaturated with gaseous nitrogen, which can cause illness. Microscopic bubbles containing mainly nitrogen can cause tissue emphysema during transport, similar to what happens to divers.

Literatúra

Cech, J.J. Jr., Castleberry, D.T., Hopkins, T.E. 1994. Temperature and CO2 effects on blood O2 equilibria in squawfish, Ptychocheilus oregonensis. In: Can. J. Fish. Aquat. Sci., 51, 1994, 13 – 19.
Cech, J.J. Jr., Castleberry, D.T., Hopkins, T.E., Petersen, J.H. 1994. Northern squawfish, Ptychocheilus oregonensis, O2 consumption and respiration model: effects of temperature and body size. In: Can. J. Fish. Aquat. Sci., 51, 1994, 8 – 12.
Crocker, C.E., Cech, J.J. Jr. 1998. Effects of hypercapnia on blood-gas and acid-base status in the white sturgeon, Acipenser transmontanus. In: J. Comp. Physiol., B168, 1998, 50 – 60.
Crocker, C.E., Cech, J.J. Jr. 1997. Effects of environmental hypoxia on oxygen consumption rate and swimming activity in juvenile white sturgeon, Acipenser transmontanus, in relation to temperature and life intervals. In: Env. Biol. Fish., 50, 1997, 383 – 389.
Crocker, C.E., Farrell, A.P., Gamperl, A.K., Cech, J.J. Jr. 2000. Cardiorespiratory responses of white sturgeon to environmental hypercapnia. In: Amer. J. Physiol. Regul. Integr. Comp. Physiol., 279, 2000, 617 – 628.
Ferguson, R.A, Kieffer, J.D., Tufts, B.L. 1993. The effects of body size on the acid-base and metabolic status in the white muscle of rainbow trout before and after exhaustive exercise. In: J. Exp. Biol., 180, 1993, 195 – 207.
Hylland, P., Nilsson, G.E., Johansson, D. 1995. Anoxic brain failure in an ectothermic vertebrate: release of amino acids and K+ in rainbow trout thalamus. In: Am. J. Physiol., 269, 1995, 1077 – 1084.
Kieffer, J.D., Currie, S., Tufts, B.L. 1994. Effects of environmental temperature on the metabolic and acid-base responses on rainbow trout to exhaustive exercise. In: J. Exp. Biol., 194, 1994, 299 – 317.
Krumschnabel, G., Schwarzbaum, P.J., Lisch, J., Biasi, C., Weiser, W. 2000. Oxygen-dependent energetics of anoxia-intolerant hepatocytes. In: J. Mol. Biol., 203, 2000, 951 – 959.
Laiz-Carrion, R., Sangiao-Alvarellos, S., Guzman, J.M., Martin, M.P., Miguez, J.M., Soengas, J.L., Mancera, J.M. 2002. Energy metabolism in fish tissues relaed to osmoregulation and cortisol action: Fish growth and metabolism. Environmental, nutritional and hormonal regulation. In: Fish Physiol. Biochem., 27, 2002, 179 – 188.
MacCormack, T.J., Driedzic, W.R. 2002. Mitochondrial ATP-sensitive K+ channels influence force development and anoxic contractility in a flatfish, yellowtail flounder Limanda ferruginea, but not Atlantic cod Gadus morhua heart. In: J. Exp. Biol., 205, 2002, 1411 – 1418.
Manzon, L.A. 2002. The role of prolactin in fish osmoregulation: a review. In: : Gen. Compar. Endocrin., 125, 2002, 291 – 310.
Milligan, C.L. 1996. Metabolic recovery from exhaustive exercise in rainbow trout: Review. In: Comp. Biochem. Physiol.,113A, 1996, 51 – 60.
Morgan, J.D., Iwama, G.K. 1999. Energy cost of NaCl transport in isolated gills of cutthroat trout. In: Am. J. Physiol., 277, 1999, 631 – 639.
Nilsson, G.E., Perez-Pinzon, M., Dimberg, K., Winberg, S. 1993. Brain sensitivity to anoxia in fish as reflected by changes in extracellular potassium-ion activity. In: Am. J. Physiol., 264, 1993, 250 – 253.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Technika

Nádrž

01/09/202113/03/2024 skala

Akvária sa vyrábajú vo viac-menej štandardných rozmeroch. Zväčša je šírka a výška rovnaká a dĺžka je dvojnásobkom rozmeru výšky. Priestranné nádrže sú vhodnejšie pre tvorbu krásneho akvária, poskytujú väčšiu plochu. Sú dostať hotové v obchode, alebo sa dajú vyrobiť na mieru, samozrejme aj nepravidelné tvary, so skosenými rohmi, s ohýbaným sklom atď. Veľkosť akvária si musíte vybrať sami, orientujte sa podľa nárokov rýb a rastlín, ktoré mienite chovať. Ja vám poradím, že väčšie akvárium je krajšie a udržuje sa jednoduchšie. Ak začínate s akvaristikou, začal by som s objemom 150 – 200 litrov. V minulosti boli obľúbené nádrže tzv. elementky. Nelepili sa, boli vyrobené z liateho skla. Používali sa len ako menšie nádrže – do 20 litrov, a boli veľmi náchylné na puknutie. Rozšírené boli aj nádrže v kovových rámoch. Nepoužíval sa v nich lep, ale tmel. Kov časom hrdzavel a akvárium často tieklo. Pre prenos rýb a ako dočasné nádrže na burzách sa často používajú aj nádrže plastové. Dnes sa nádrže spájajú silikónom. Používa sa špeciálny akvaristický silikón, buď transparentný, alebo čierny.. Čierny považujem za vhodnejší, pretože ho menej narúšajú riasy a zdá sa mi aj elegantnejší. Najpoužívanejší kvalitný silikón je Perennator.

Naozaj veľké nádrže, zväčša nad 1500 litrov sa lepia špeciálnymi a veľmi drahými materiálmi, prípadne celkom inou technológiou – jeden postup by som nazval zváranie skla. Napr. 1 600 000 litrová nádrž v Tropikáriu v Budapešti je riešená čiastočne murovanou stenou, ale zväčša 14 cm hrubým sklom, ktoré zaobstarala japonská firma. V prípade väčšieho akvária je vhodné, aby vaša nádrž mala výstuže – pozdĺžne pásiky skla. Ak máte nádrž cez 250 litrov alebo dlhšiu ako meter, hodí sa aj priečna výstuž. Pre spevnenie rohov je výborné, ak tvorca akvária vlepí úzky pásik skla aj po výške, a na strane dna, aj po obvode znútra nádrže. Dôležitým parametrom je hrúbka skla. Ak kúpite nádrž v obchode, bude spĺňať požiadavky, ktoré zodpovedajú norme. Iná situácia nastane, keď sa rozhodnete akvárium zlepiť vlastnými silami. Hrúbka skla veľmi závisí od tlaku na steny, čiže samotný objem nádrže nie je smerodajný parameter. Hrúbka potrebného skla závisí najmä od výšky akvária. Čím vyššie akvárium bude, tým väčší tlak bude voda v ňom spôsobovať a tým musí byť sklo hrubšie. Konkrétne čísla sa dajú nájsť v literatúre. Akvarista by mal myslieť aj na poistenie voči prasknutiu a tečeniu akvária. Je to nepríjemná vec, ktorá sa občas pritrafí. Niekedy opotrebovaním materiálu, niekedy nešťastným rozbitím. Akvárium je lepšie z hľadiska svetelných podmienok situovať skôr do tmavej časti miestnosti a tam, kam nedopadajú priame slnečné lúče, nie však pred okno a nie v protisvetle. Z hľadiska svetových strán je lepšie umiestnenie nádrže na západnú alebo východnú stranu. Nemalo by byť príliš vysoko – aby ste mali z pohľadu naň pôžitok a aby bola jeho údržba praktickejšia, dostupnejšia. Pri nádrži by mal byť dostatok priestoru na jeho údržbu.

Odporúčam umiestniť akvárium do výšky očí a radšej nižšie ako vyššie. Akvárium by nemalo byť ani príliš nízko – aj napr. kvôli deťom a opäť kvôli údržbe. Nádrž musí byť položená na rovnom podklade. Pri akomkoľvek objeme je vhodné, ak váha akvária nestojí na štyroch malých nohách. Tlak je vhodné rozšíriť na väčšiu plochu. Nádrž nesmie trpieť bodovými tlakmi, preto je vhodné pod ňu podložiť 1 – 2 cm hrubú vrstvu polystyrénu, karimatky, prípadne podobného materiálu, čím sa váha rozloží. Dajte pozor na to, aby pod akváriom nebolo niečo tvrdé a ostré, napr. zrnko štrku – tlak nádrže by spôsobil puknutie. Platí to aj pri prázdnom akváriu, vždy si ak kladiete akvárium na zem, dajte pod neho niečo mäkké, napr. polystyrén. Či vaša podlaha vydrží tlak, je otázka dôležitá, všeobecne ale môžem povedať, že začínajúci akvaristi majú v tomto príliš veľké obavy. Odporúčam umiestňovať väčšie akvária pri nosných stenách, zásadne nie do stredu miestnosti. Za väčšie akvárium považujem nádrže o objeme nad 150 litrov. Veľké akvária majú nad 1000 litrov. Oficiálna informácia hovorí, že bežné byty sú stavané na stálu záťaž 150 kg/m2. Ak chcete mať doma nádrž do 500 litrov a dom nemá nejaké zjavné ťažkosti so statikou, starosti s hmotnosťou vášho akvária hoďte za hlavu. Panel na sídlisku má vyššiu nosnosť ako bežný rodinný dom. Z hľadiska statiky, hmotnosti, je úplne jedno, či je záťaž na ôsmom poschodí, na trinástom, alebo na druhom. Ak to nie je miestnosť, pod ktorou sú už základy, tak na tom nezáleží.

Najmä pri väčších nádržiach treba zabezpečiť, aby nádrž držal stabilný, rovný stojan. Kompletne zariadené akvárium s objemom 300 litrov môže vážiť aj 400 – 500 kg. Aj pri manipulácii s nádržou buďte opatrní a myslite na to, že je pomerne ťažká. Ideálny stojan pre akvárium je kovový. Šikovný človek si dokáže vytvoriť alebo zadovážiť aj pekne pôsobiaci, napríklad drevom obložený stojan. Prípadne „stojan“ tvorí kombinácia murovky, ocele a dreva. Nádrž však môže byť zabudovaná do nábytku, do stavby, technickým riešeniam sa medze nekladú. O tom, aký stojan je pre vás vhodný, sa poraďte s jeho výrobcom, predajcom, všetko závisí na záťaži, ktorú má niesť. K akváriu patrí krycie sklo. Obyčajne je z tenšieho skla ako steny nádrže. Je veľmi dobré, ak má zrezané rohy, pretože tým získate priestor pre kŕmenie, aj pre káble elektroinštalácie. Je praktické, ak nemusíte vždy odkladať krycie sklo, keď chcete rybičky nakŕmiť. V prípade, že chováte doma mačku, tá si dokáže občas uloviť z nezakrytého akváriu aj vašu rybičku. Na druhej strane, krycie sklo chráni pred prípadný zvieracími miláčikmi, ale aj malé deti pred nechceným kúpeľom. Samozrejme, že krycie sklo nie je nevyhnutné, napr. ak nám záleží na čo najlepšej priechodnosti svetla do akvária, možno zvoliť iné riešenie. Je však otázne, ako je v tomto prípade toto vaše riešenie bezpečné. Treba vziať do úvahy, či svetlo, ktoré je nad hladinou, je nejako zabezpečené proti vode, proti skratu, či sa hladina nečerí apod. Môžete si zhotoviť kryt s osvetlením, čím si zvýšite estetickú hodnotu celého kompletu. Krycie sklo účinne zamedzuje vyparovaniu vody z akvária – vlhkosti. Z hľadiska vášho rozhodovania je dôležité, čo vlastne chcete v akváriu mať. Spoločenské akvárium je najčastejším typom akvária. Zaňho považujte také akvárium, ktorého zloženie nemá snahu detailne napodobňovať prírodu. Najčastejšími chovancami takéhoto typického akvária sú mrenky, tetry, ryby menšieho vzrastu, ktoré sú aj svojou povahou spoločenské. Možné je aj zoskupenie rôznych druhov živorodiek, príkladov je veľa. Akvárium biotopové, niekedy aj nazývané prírodné, je také, v ktorom sa snažíte prispôsobiť čo najviac podmienkam v prírode. Článok o takýchto akváriách vyšiel v prvom čísle časopisu Akvárium.

Aquariums are manufactured in more or less standard dimensions. Usually, the width and height are the same, and the length is double the height. Spacious tanks are more suitable for creating beautiful aquariums as they provide a larger surface area. They can be purchased ready-made in stores or customized, including irregular shapes, beveled corners, curved glass, etc. You should choose the size of the aquarium based on the requirements of the fish and plants you intend to keep. Generally, larger aquariums are more visually appealing and easier to maintain. If you’re starting with aquaristics, consider beginning with a volume of 150 – 200 liters. In the past, popular tanks were called “elementky,” made of cast glass, and used for smaller tanks up to 20 liters, but they were prone to cracking. Tanks in metal frames were also common, sealed with sealant instead of glue. Plastic tanks are often used for fish transportation and temporary setups at expos. Nowadays, tanks are bonded with silicone, with special aquarium silicone, either transparent or black, being commonly used. Black is considered more suitable as it is less affected by algae and appears more elegant. The most commonly used high-quality silicone is Perennator.

Really large tanks, typically over 1500 liters, are constructed using special and expensive materials or entirely different technologies, such as glass welding. For example, the 1,600,000-liter tank in the Tropicarium in Budapest is constructed with a partially brick wall but mainly with 14 cm thick glass acquired from a Japanese company. Larger tanks benefit from reinforcements, longitudinal strips of glass, and for tanks over 250 liters or longer than a meter, crosswise reinforcement is also suitable. To strengthen the corners, it’s excellent if the tank creator glues a narrow strip of glass along the height and along the bottom’s inner perimeter. The thickness of the glass is a crucial parameter, depending on the tank’s height. If you buy a tank from a store, it will meet the required standards. However, if you decide to build your own tank, the thickness of the glass depends on the tank’s height and can be found in literature. Aquarists should also consider insurance against tank leaks and water damage. Placing the aquarium in a darker part of the room, away from direct sunlight but not in front of a window, is advised for optimal lighting conditions. The west or east side is preferable concerning the cardinal directions. Placing the tank at eye level or slightly lower is recommended, considering both aesthetics and practical maintenance.

Especially for larger tanks, it’s essential to ensure the tank sits on a stable, level stand. A fully equipped 300-liter aquarium can weigh 400 – 500 kg. When handling the tank, caution is necessary due to its considerable weight. An ideal stand for an aquarium is made of metal, but a skillful person can create or acquire a nicely looking stand, possibly clad with wood. The tank can also be built into furniture, structures, and various technical solutions are possible. Regarding the suitable stand, consult with the manufacturer or seller, depending on the load it needs to bear. A glass cover is part of the aquarium setup. It is usually made of thinner glass than the tank walls. Having cut corners is practical, creating space for feeding and electrical cables. It is helpful if you don’t have to remove the glass every time you want to feed the fish. If you have a cat at home, a cover glass protects fish from being caught, and it’s also a safety measure for small children. Of course, a cover glass is not mandatory, and other solutions can be chosen if maximizing light transmission into the aquarium is crucial. However, the safety of alternative solutions needs to be considered. A cover glass effectively prevents water evaporation, maintaining humidity. When deciding on the type of aquarium, consider what you want to have in it.

A community aquarium is the most common type, not trying to precisely mimic nature. It typically includes fish like barbs, tetras, and smaller species with a social nature. Another type is a biotope or natural aquarium, where you try to adapt conditions as closely as possible to nature. The choice depends on your preferences and the type of aquatic environment you want to create.

Aquarien werden mehr oder weniger in Standardmaßen hergestellt. Üblicherweise sind die Breite und Höhe gleich, und die Länge ist das Doppelte der Höhe. Geräumige Tanks eignen sich besser zur Gestaltung schöner Aquarien, da sie eine größere Oberfläche bieten. Sie können fertig im Geschäft gekauft oder nach Maß angefertigt werden, einschließlich unregelmäßiger Formen, abgeschrägter Ecken, gebogenem Glas usw. Die Größe des Aquariums sollten Sie basierend auf den Anforderungen der Fische und Pflanzen wählen, die Sie halten möchten. Im Allgemeinen sind größere Aquarien optisch ansprechender und einfacher zu pflegen. Wenn Sie mit der Aquaristik beginnen, sollten Sie mit einem Volumen von 150 – 200 Litern beginnen. In der Vergangenheit waren beliebte Tanks sogenannte “Elementky”, aus gegossenem Glas hergestellt und für kleinere Tanks bis zu 20 Litern verwendet, aber sie neigten zum Reißen. Tanks in Metallrahmen waren ebenfalls üblich, mit Dichtstoff statt Klebstoff abgedichtet. Kunststofftanks werden häufig für den Fischtransport und temporäre Einrichtungen auf Messen verwendet. Heutzutage werden Tanks mit Silikon verbunden, wobei spezielles Aquariensilikon, entweder transparent oder schwarz, üblicherweise verwendet wird. Schwarz wird als geeigneter betrachtet, da es weniger von Algen beeinträchtigt wird und eleganter erscheint. Das am häufigsten verwendete hochwertige Silikon ist Perennator.

Wirklich große Tanks, typischerweise über 1500 Litern, werden mit speziellen und teuren Materialien oder ganz anderen Technologien hergestellt, wie zum Beispiel Glas schweißen. Zum Beispiel ist der 1.600.000-Liter-Tank im Tropicarium in Budapest teilweise mit einer gemauerten Wand, aber hauptsächlich mit 14 cm

dickem Glas aus einer japanischen Firma, konstruiert. Größere Tanks profitieren von Verstärkungen, länglichen Glasstreifen, und für Tanks über 250 Litern oder länger als einen Meter ist auch eine querverlaufende Verstärkung geeignet. Um die Ecken zu stärken, ist es ausgezeichnet, wenn der Erbauer des Tanks einen schmalen Glasstreifen entlang der Höhe und entlang des Bodens innerhalb des Tanks klebt. Die Dicke des Glases ist ein entscheidender Parameter, abhängig von der Höhe des Tanks. Wenn Sie einen Tank im Laden kaufen, entspricht er den erforderlichen Standards. Wenn Sie sich jedoch dazu entschließen, Ihren eigenen Tank zu bauen, hängt die Dicke des Glases von der Höhe des Tanks ab und kann in der Literatur gefunden werden. Aquarianer sollten auch eine Versicherung gegen Tanklecks und Wasserschäden in Betracht ziehen. Die Platzierung des Aquariums an einem dunkleren Ort im Raum, fernab von direktem Sonnenlicht, aber nicht vor einem Fenster, wird für optimale Lichtverhältnisse empfohlen. Die westliche oder östliche Seite ist im Hinblick auf die Himmelsrichtungen bevorzugt. Das Platzieren des Tanks auf Augenhöhe oder leicht darunter wird empfohlen, unter Berücksichtigung von Ästhetik und praktischer Wartung.

Besonders bei größeren Tanks ist es wichtig sicherzustellen, dass der Tank auf einem stabilen, ebenen Ständer steht. Ein vollständig ausgestattetes 300-Liter-Aquarium kann 400 – 500 kg wiegen. Bei der Handhabung des Tanks ist Vorsicht geboten, aufgrund seines erheblichen Gewichts. Ein idealer Ständer für ein Aquarium besteht aus Metall, aber eine geschickte Person kann einen schön aussehenden Ständer erstellen oder sich einen beschaffen, möglicherweise mit Holz verkleidet. Der Tank kann auch in Möbel, Strukturen eingebaut und verschiedene technische Lösungen sind möglich. Hinsichtlich des geeigneten Ständers sollten Sie sich mit dem Hersteller oder Verkäufer beraten, abhängig von der Belastung, die er tragen muss. Eine Glasabdeckung ist Teil der Aquariumausstattung. Sie besteht in der Regel aus dünnerem Glas als die Tankwände. Es ist sehr praktisch, wenn die Ecken geschnitten sind und Platz für das Füttern und elektrische Kabel bieten. Es ist hilfreich, wenn Sie das Glas nicht jedes Mal entfernen müssen, wenn Sie die Fische füttern möchten. Wenn Sie eine Katze zu Hause haben, schützt eine Abdeckung aus Glas die Fische davor, gefangen zu werden, und ist auch eine Sicherheitsmaßnahme für kleine Kinder. Natürlich ist eine Glasabdeckung nicht zwingend erforderlich, und es können andere Lösungen gewählt werden, wenn eine maximale Lichtdurchlässigkeit in das Aquarium wichtig ist. Die Sicherheit alternativer Lösungen muss jedoch berücksichtigt werden. Eine Glasabdeckung verhindert effektiv die Wasserverdunstung und erhält die Luftfeuchtigkeit. Bei der Entscheidung über den Typ des Aquariums sollten Sie berücksichtigen, was Sie darin haben möchten.

Ein Gemeinschaftsaquarium ist der häufigste Typ, der nicht versucht, die Natur genau nachzuahmen. Es umfasst typischerweise Fische wie Barben, Tetras und kleinere Arten mit sozialem Verhalten. Ein weiterer Typ ist das Biotop- oder Naturaquarium, bei dem versucht wird, die Bedingungen so genau wie möglich an die Natur anzupassen. Die Wahl hängt von Ihren Vorlieben und dem Typ des aquatischen Umfelds ab, das Sie schaffen möchten.

Odkazy

- Markéta Rejlková – Biotopní akváriá, p. 35

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Prax

Ochranársky aspekt akvaristiky

01/09/202126/02/2024 skala

Z hľadiska ochranárskeho, predovšetkým druhovej ochrany je už dnes veľmi zaujímavá možnosť v akvaristike ochrany druhu ex situ – to znamená mimo lokality prirodzeného areálu. Je to logické, pretože akvaristi obyčajne chovajú subtropické a tropické druhy vzdialené od ich pôvodného rozšírenia. Viacero taxónov je už zdecimovaných, preto v budúcnosti by mohla akvaristika nadobudnúť aj tento relatívne nový rozmer. Tam kde už nie je možná ochrana “in situ” je možnosť akvaristiky veľmi vhodná. Ochrana in situ často nie je reálna, pretože lokality, v ktorých žili pôvodne ryby, resp. rastliny už často neexistujú – došlo k zničeniu ekosystému pre pôvodné organizmy. Akvaristika je veľmi rozšírená po celom svete, čiže ochrana ohrozených, prípadne už v prírode vyhynutých taxónov môže prebiehať teoreticky u veľmi veľa chovateľov. Nebolo by od veci, keby ochranárske organizácie, resp. akvaristické organizácie využili tento potenciál. Genofond sa oslabuje, práve preto by malo dochádzať ku spolupráci a ku vymieňaniu genetickej informácie, čo by viedlo ku zachovaniu biologickej hodnoty taxónu.

Nezanedbateľným významom akvaristiky je priblíženie človeka k prírode. Kto čo len trochu zahorí do rybičiek, zrejme bude mať bližšie ku prírode ako takej. A ak vezmem do úvahy fakt, že sa akvaristom stane človek, ktorý sa predtým správal ku vlastnému životnému prostrediu macošsky, snáď získa aspoň niečo, čosi pozitívne nielen preňho samotného, a to lepší vzťah prírode, k živým organizmom, a možno aj k svojmu vlastnému životu. V prípade, že sa akvaristom podarí ryby aj odchovávať, možno sa aj v nás prebudia rodičovské pudy. Obdobne v prípade choroby našich chovancov aj opatrovateľské inštinkty. Podľa môjho skromného názoru je akvaristika oblasť chovateľstva najvhodnejšia pre nás, v prípade že máme iné obmedzenia pre chov nejakého živočícha. Ryby nekričia, veľmi ani nepáchnu, sú nemobilné. Navyše akvaristika má potenciál priniesť estetický prvok do našej domácnosti.

In terms of conservation, especially species conservation, there is currently a very interesting option in aquaristics for the ex-situ conservation of species – meaning outside the natural habitat. This is logical because aquarists usually keep subtropical and tropical species far from their original distribution. Several taxa are already decimated, so in the future, aquaristics could acquire this relatively new dimension. Where the protection “in situ” is no longer possible, the option of aquaristics is very suitable. In-situ conservation is often not realistic because the original habitats of fish or plants have often ceased to exist – the ecosystem for the original organisms has been destroyed. Aquaristics is widespread worldwide, so the protection of endangered or already extinct taxa in nature can theoretically take place with a large number of breeders. It would not be amiss if conservation organizations or aquaristic organizations utilized this potential. The gene pool is weakening, which is why cooperation and the exchange of genetic information should take place, leading to the preservation of the biological value of the taxon.

An undeniable significance of aquaristics is bringing humans closer to nature. Anyone who even slightly gets involved with fish will probably feel closer to nature. Considering the fact that a person becomes an aquarist, who may have previously treated their environment indifferently, perhaps they will gain something positive, not only for themselves but also for a better relationship with nature, living organisms, and maybe even their own life. In the case of successfully breeding fish, parental instincts might be awakened. Similarly, in the case of diseases affecting our pets, caregiving instincts might be triggered. In my humble opinion, aquaristics is the most suitable breeding area for us, especially if we have limitations for keeping a certain creature. Fish don’t scream, they don’t smell much, and they are not very mobile. Moreover, aquaristics has the potential to bring an aesthetic element into our homes.

In Bezug auf den Artenschutz, insbesondere den Schutz von Arten, gibt es in der Aquaristik heute eine sehr interessante Möglichkeit des ex-situ-Artenschutzes – das bedeutet außerhalb des natürlichen Lebensraums. Dies ist logisch, da Aquarianer in der Regel subtropische und tropische Arten fern von ihrer ursprünglichen Verbreitung halten. Mehrere Taxa sind bereits dezimiert, daher könnte die Aquaristik in Zukunft diese relativ neue Dimension annehmen. Dort, wo der Schutz “in situ” nicht mehr möglich ist, ist die Option der Aquaristik sehr geeignet. Der in-situ-Schutz ist oft nicht realistisch, da die ursprünglichen Lebensräume von Fischen oder Pflanzen oft nicht mehr existieren – das Ökosystem für die ursprünglichen Organismen wurde zerstört. Aquaristik ist weltweit verbreitet, sodass der Schutz gefährdeter oder bereits ausgestorbener Taxa in der Natur theoretisch mit vielen Züchtern stattfinden kann. Es wäre nicht verkehrt, wenn Naturschutzorganisationen oder aquaristische Organisationen dieses Potenzial nutzen würden. Der Genpool schwächt sich ab, weshalb eine Zusammenarbeit und der Austausch genetischer Informationen stattfinden sollten, um den biologischen Wert des Taxons zu erhalten.

Ein nicht zu vernachlässigender Aspekt der Aquaristik ist die Annäherung des Menschen an die Natur. Jeder, der sich auch nur ein wenig mit Fischen beschäftigt, wird wahrscheinlich eine engere Verbindung zur Natur haben. Angesichts der Tatsache, dass eine Person zum Aquarianer wird, die zuvor vielleicht gleichgültig gegenüber ihrer Umwelt war, wird sie vielleicht etwas Positives gewinnen, nicht nur für sich selbst, sondern auch für eine bessere Beziehung zur Natur, zu lebenden Organismen und vielleicht sogar zu ihrem eigenen Leben. Im Falle erfolgreicher Fischzucht könnten elterliche Instinkte geweckt werden. Ebenso könnten bei Krankheiten unserer Schützlinge pflegende Instinkte ausgelöst werden. Meiner bescheidenen Meinung nach ist die Aquaristik der geeignetste Zuchtsektor für uns, insbesondere wenn es Einschränkungen für die Haltung bestimmter Lebewesen gibt. Fische schreien nicht, riechen nicht stark und sind nicht sehr mobil. Darüber hinaus hat die Aquaristik das Potenzial, ein ästhetisches Element in unsere Häuser zu bringen.

Use Facebook to Comment on this Post

Akvaristika, Biológia, Organizmy, Príroda, Rastliny, Ryby, Živočíchy

Rozmnožovanie rýb a vodných rastlín

01/09/202123/02/2024 skala

Ryby sa rozmnožujú iba pohlavne. Podľa spôsobu rozmnožovanie rozlišujeme na ikernačky a živorodky. Ikernačky kladú ikry – vajíčka podobne ako plazy, ktoré sa po akte rozmnožovania vyvíjajú mimo tela matky – oviparia – vajcorodosť. Ich priemer je od 0.8 mm do 6 mm, v závislosti na konkrétnom druhu. Ikry, napokon v menšej miere aj plôdik veľmi často neznášajú svetlo, preto sa ikry často zakrývajú – rozumej celé akvárium. Je to logické – treba si uvedomiť, že v prírode je obyčajne väčšia “tma” a ikry obyčajne kladú pod list, do rastlín, na dno, do jaskyniek pod skalný strop apod. Ikry, ktoré nie sú oplodnené, časom zbelejú, a je ich treba z akvária vybrať, pretože by sa zbytočne rozkladali a tým ohrozovali zvyšné. Naopak druhom živorodým sa ikry vyvíjajú v telovej dutine matky podobne ako u cicavcov – viviparia – živorodosť. V prípade málo častého vylučovania oplodnených ikier hovoríme o ovoviviparii – vajcoživorodosti. Plôdik totiž často opúšťa telo matky tesne po zbavení sa posledných zárodočných obalov. Práve vyliahnuté mláďa sa nazýva eleuterembryo. Živorodým druhov sa vlastne ikry vyvíjajú v tele, sú rovnakého tvaru, veľkosti ako u ikernačiek, len vývin prebieha dlhšie 20 – 40 dní. Živorodky majú vyvinutý špecifický orgán – gonopódium, u rodu Hemirhaphodon androgónium, pomocou ktorého sa rozmnožujú. Tvar gonopódia je určovacím druhovým znakom. Plodnosť rýb viac-menej rastie s ich dĺžkou, váhou. Vplyv naň však má aj okrem iného aj vek, obsah solí, kyslíka, teplota vody. Živorodým druhom, okrem gudeovitých spermie v tele samičky prežívajú aj mesiace – samček oplodní samičku a tento prenos genetickej informácie je životaschopný dlhé časové obdobie, obyčajne 3 – 4 vrhy, bol však zaznamenaný aj prípad 11 vrhov. Je zaujímavé, že aj medzi rybami sa nájdu druhy, ktoré sú obojpohlavné – hermafroditizmom, no drvivá väčšina rýb sú gonochoristi – funkčne samičky tvoria samičie pohlavné bunky, samce samčie pohlavné bunky. Pri rozmnožovaní by sme sa mali vyhnúť príbuzenskej plemenitbe. Ak už sme nútení ku nej, množme radšej rodiča s potomkom, ako sestra s bratom. Dlhodobá príbuzenská plemenitba vedie ku degeneratívnym poruchám, napr. ku zakriveniu chrbtice, ku iným morfologickým odchýlkam, ku zníženej životaschopnosti.

V prírode dochádza aj ku kríženiu medzi príbuznými, no ide o izolované oblasti, kde je zamedzený prístup ku migrácii a tým ku premiešavaniu genetickej informácie. Nie je vylúčené, že dochádza priamo ku kríženiu medzi potomkami jedného rodiča, ale vzhľadom na veľkosť areálu a početnosť populácie ide o rozmnožovanie medzi bratrancami a sesternicami. Keďže dochádza v oveľa vyššej miere aj ku prírodnému výberu, neraz sa stane, že takáto izolovaná príbuzensky sa množiaca populácia je životaschopnejšia ako populácia, ktorej areál nedovoľuje prakticky príbuzenské kríženie vďaka dostatku priestoru. Tento stav však platí, ak sú podmienky ideálne, len čo sa rapídne zmenia faktory prostredia negatívne, neizolovaná populácia je razom vo výhode. Aktivity vedúce k reprodukcii sú jedny z najkrajších, ktoré nám vedia ryby pri ich chovaní poskytnúť. Snaha samcov, predvádzanie sa pred samičkami je veľmi zaujímavá. Niektoré sú schopné prenasledovať samičky väčšinu dňa, iné sa tejto činnosti venujú len v určitom období a za určitých podmienok. Práve preto je vhodné práve počas snahy o rozmnožovanie viac dbať o tesnosť krycieho skla, pretože najmä samičky majú neraz snahu ujsť pred dobiedzajúcimi samcami aj skokmi nad hladinu.

Tetrám sa často pre ich záujem o ikry, kladie ako prekážka, z nášho chovateľského pohľadu rošt – filter, ktorý oddeľuje ikry od ostatných rýb. Netýka sa to však iba tetier, pre tetry je však použitie trecieho roštu príznačné. Rošt môže byť položený na holom dne po celom obsahu. Počas trenia padajú ikry na dno, kde sa nachádza rošt, ktorý je trochu nadvihnutý nad dno, aby na ikry rodičia nedosiahli. Samozrejme rošt môže byť položený aj inak, podstatné je aby sa dospelé ryby ku ikrám nedostali, alebo mali túto úlohu sťaženú. Materiál, z ktorého je vyrobený, je takisto rôzny, závisí od veľkosti rýb, ikier pre ktorý má byť použitý. Používajú sa rôzne najčastejšie pletivá pre záhradkárov apod. Existuje aj forma skleneného perforovaného roštu.

Pôrodnička je nádoba, uzavretý priestor, prípadne akvárium, v ktorom sa rodí poter. Opomeniem teraz nádrž, ako materiál sa komerčne používa umelá hmota. Tieto sú vhodné pre živorodky. Sú konštruované tak, aby napr. gravidná gupka mohla v nej porodiť svoje mladé. Existujú principiálne dva typy: pri prvom narodené rybky opúšťajú telo matky a prepadávajú cez lišty do spodnej časti pôrodničky, kam sa samička nemá šancu dostať, alebo pri druhom rybky opúšťajú matku do voľnej vody – v tomto prípade musí byť samozrejme toto akvárium bez rýb, inak čerstvo narodené rybky čoskoro požerie. Oba typy pôrodničiek na vode plávu – pohybujú sa na hladine Ako lepšia alternatíva použitého materiálu ku takýmto pôrodničkám je použitie sieťoviny, podobne ako pri trecom rošte. Pletivo stačí zošiť napr. saturnou to želaného tvaru a zabezpečiť napr. polystyrénom, aby pletivo nepadlo na dno. Výhoda takéhoto riešenia je zjavná – pletivo môže byť oveľa väčšie ako v obchode zakúpenej pôrodničke, a celkovo je šité takpovediac na mieru. Zakúpené pôrodničky z obchodu som však malými vrtákmi prevŕtal, aby medzery pre únik plôdika boli ešte širšie. O svojpomocne vytvorených pôrodničkách píše Ivan Vyslúžil v tomto článku.

Ako substrát pre niektoré druhy poslúžia jemnolisté rastliny, steny nádrže, listy rastlín, kamene na plochu, alebo strop kamenných “jaskyniek”, atď. Pre niektoré druhy rýb sa pripravujú rôzne výluhy. Néonka čierna – Hypessobrycon herbertaxelrodi je toho názorným príkladom – pre tento druh sa často výluhy pripravujú ako napokon aj pre ostatné tetrovité.

Rozmnožovanie cichlíd je zrejme jedno z najzaujímavejších medzi rybami. Napr. samička ostriežika purpurového si vyhliadne vhodnú jaskynku, napr. kokosový orech, kde dokáže držať v papuli svoje mladé celé hodiny. Samozrejme predtým prebehlo trenie. Najmä u amerických druhov sa páry musia nájsť samé, často vydržia spolu aj celý život. Niektoré druhy kladú ikry na substrát, napr. na plochý kameň, na podnebie kameňa apod. Zospodu kladie ikry napr. princezná – Neolamprologus brichardi. Tento druh je pomerne neznášanlivý voči sebe, takže dominantné páry eliminujú svoju konkurenciu, a potom sa plnou silou pustia do rozmnožovania. Keď začnú, často v pomerne pravidelných intervaloch prinášajú nové generácie. Ich ikry sú slabo ružové, pomerne veľké, počet ikier je 20 – 100. Veľa druhov cichlíd patria medzi tzv. papuľovce (česky tlamovce). Čiže sú to také druhy, ktoré svoje potomstvo uchovávajú vo svojej papuľke, avšak papuľovce nájdeme aj medzi inými taxónmi, napr. aj medzi druhmi rodu Betta. Ich rodičovský inštinkt je však často dosť slabý, je to samozrejme druhovo špecifické, napr. Neolamprologus brichardi, väčšina amerických cichlíd svoje potomstvo urputne bráni, na rozdiel od napr. malawijských rodov Pseudotropheus, Maylandia, Melanochromis, Labidochromis. Ikry držia poctivo v papuli, nechajú ich stráviť žĺtkový vak, pripravia ich na opustenie ústnej dutiny matky, vypustia ich. Niekedy sa stane, že ich ešte nejaký čas opäť pozbierajú a tento jav sa môže opakovať, no keď už tak nespravia, ich rodičovský inštinkt ide veľmi rýchlo bokom. Samec, v podstate po oplodnení iba chránil samičku, ale teraz svoje mladé väčšinou pokladá za votrelcov, prípadne za spestrenie menu. Samička je na tom podobne, ona sa ale skôr “pomýli”. Najprv si mladé nevšíma, akoby sa dištancovala, no časom sa môže stať, že svoje potomstvo začne prenasledovať.

Typické kaprozúbky (halančíky) nakladú ikry, ktoré v prírode jednoducho neskôr vyschnú. Impulz na vývoj zárodku donesie so sebou až opätovný dážď na začiatku obdobia dažďov. Simulácia tohto procesu je aj základom úspechu pri ich rozmnožovaní v zajatí, v našich nádržiach. Čiže po trení v akváriu je nutné ikry vybrať a umiestniť na suchom mieste. Po druhovo špecifickom čase ikry vyberieme, umiestnime do vhodnej nádrže a zalejeme vodou. Vtedy začne pokračovať reprodukcia až po vyliahnutie mladých rýb. Tieto ryby rastú veľmi rýchlo, pretože jednoročné druhy musia počas krátkej dobe dospieť a sami sa rozmnožovať.

Samičky panciernika Corydoras aeneus zbiera oplodnené ikry a dočasne ich nesie pod prsnými plutvami, ktoré má zložené do tzv. taštičky. Neskôr ich lepí na sklo a na rastliny. Pancierniky sa rozmnožujú v hejnách, patria sem druhy obľubujúce nižšiu teplotu. Známa je pomôcka ku stimulácii – nitenky a každodenné znižovanie hladiny vody a výmena vody za čerstvú studenú vodu, čo simuluje nadchádzajúce obdobie dažďov – obdobie hojnosti. Pancierniky si zväčša vlastné ikry veľmi nevšímajú, odporúča sa však, ich premiestňovať. Samozrejme veľa druhov nie je tak ľahko rozmnožiteľných: Corydoras sterbai, C. panda atď.

Najčastejšie sa v akváriách vyskytujúci prísavník Ancistrus cf. cirrhosus sa rozmnožuje v dutinách, alebo pod kamene. Chovatelia si pomáhajú napr. sklenenou fľašou, novodurovou trubkou apod. Samček si svoju samičku zvyčajne vyberie. Svoje ikry samec do istého času stráži, avšak nemá toľko prostriedkov ako veľké dravé druhy, ani nie je tak húževnatý. Avšak v bežnom spoločenskom akváriu má prísavník šancu sa rozmnožiť a poskytnúť aj potomstvo.

O skalároch – Pterophyllum scalare sa vraví, že vyžadujú tlak vody – vysoký vodný stĺpec. Avšak mal som možnosť vidieť ich odchovávať aj vo veľmi malých nádržiach nie vyšších ako 25 cm. Keďže v domovine sa vytierajú zvyčajne na listy vysoko rastúcich rastlín, môžeme im poskytnúť ako trecí substrát napr. otvorený kus z PET fľaše. Skalár, pokiaľ nakládol ikry, tak ich chráni, aj sa o ne stará, hneď ako sa rozplavávajú mladé, začne ich zvyčajne nemilosrdne požierať. V prírode by sa takto nesprával a stáva sa, že aj v akváriu mladé nepožiera.

Živorodky sú z hľadiska rozmnožovania vhodné pre začiatočníka. Dá sa pre ne pri rozmnožovaní uplatniť vyššie spomínaná pôrodnička, ale aj vlastnými prostriedkami zošité sito. Rozmnožujú sa pri troche snahy veľmi ochotne. Mečovka mexická je takmer vždy voči svojim mladým kanibal, platy sú na tom obdobne, len pávie očká zväčša vlastné potomstvo ušetria. Keď dospejú a začnú sa rozmnožovať, cyklus pôrodov sa opakuje zhruba po 4 – 5 týždňoch ako u väčšiny živorodiek. Gupky a platy môžu mať až 100 mladých, dospelá mečúnka aj 200. Ide o živorodé druhy, takže rodia živé mláďatá, v brušnej časti sa nachádza škvrna plodnosti, ktorá svedčí o pohlavnej zrelosti samičiek. Jedno oplodnenie samcom môže vystačiť aj na 3 – 4 vrhy. Počas dní pred pôrodom sa škvrna zväčšuje a tmavne. Blackmolly – tmavá vypestovaná forma Poecilia shenops je trochu ťažšie odchovateľná rybka, pretože vyžaduje o niečo teplejšiu vodu a nevidno na nej škvrnu plodnosti. U blacmoll pri ich potomstve máme možnosť vidieť presadzovanie sa génov prírodnej povahy, pretože nie všetky mladé budú celé čierne ako pravdepodobne sú rodičia. Ide o to, že blacmolla je vyšľachtená forma, ktorá nie je celkom biologicky ustálená. Dokonca sa môže stať, že niektoré jedince sú v mladšom veku strakaté a neskôr im čierny pigment pribúda natoľko, že celkom zčernejú. Aj pre blackmolly je vhodné sito na ich rozmnožovanie, resp. na ochranu vyliahnutého potomstva pred pažravosťou dospelcov.

Labyrintky žijú obyčajne v preteplených oblastiach, kde sa nachádza veľmi veľa súčastí vo vode: rýb, rastlín, organických zvyškov, driev apod. Dospelé jedince dýchajú atmosférický kyslík. Veľa druhov labyrintiek tvorí penové hniezdo – pri ochrane ikier využijú svoju schopnosť naberať atmosférický vzduch. Penové hniezdo je tvorené čiastočkami vzduchu, ktoré ryby premelú v ústnej dutine. Na vode pláva. To znamená, že hniezdo pre ikry pláva na hladine, nie je vhodné aby v akváriu bolo silné prúdenie vody – to by mohlo poškodiť stavbu penového hniezda. Ako podpora preň slúžia napr. plávajúce rastliny Riccia, Salvinia, Myriophyllum, Lemna apod. Hniezdo obyčajne stavia samec, niektoré druhy alebo jedince je treba po trení z nádrže odloviť, iné nie. Týmto spôsobom sa rozmnožujú guramy, bojovnice, kolizy. O kolizách – Colisa je známe, že ich poter je jeden z najmenších, preto sa odporúča udržiavať hladinu vody počas jeho vývoja pod 10 cm. Sú veľmi náchylné na zmenu teploty a na chlad, preto je vhodné zabezpečiť výborné utesnenie krycím sklom alebo niečím iným, a udržiavanie rovnakej teploty vody, a vzduchu nad hladinou ak medzi krycím sklom a hladinou je nejaký priestor. Filtrovanie by malo byť veľmi slabé alebo žiadne a prúdenie vody minimálne, alebo žiadne. Kritické obdobie je doba tvorby labyrintu. Dochádza k tomu po 50 dni a toto obdobie je kritické, vtedy je vhodné ešte viac zvýšiť obozretnosť, aby sme prípadné straty minimalizovali. Pred rozmnožovaním bojovníc Betta splendens môže v ich správaní dôjsť ku prejavu džentlmenstva. Vtedy sok pri fyziologickej potrebe soka nadýchnuť sa, čaká na to aby mohol pokračovať v súboji. Spoločenské boje samcov sú u bojovní dosť drsné.

Vodné rastliny sa rozmnožujú v akváriách, ale často aj v prírode, hlavne nepohlavne. Vegetatívne rozmnožovanie nastáva rôznymi spôsobmi, napr. odrezkami, poplazmi, odnožami atď. Pohlavný spôsob nie je taký častý ako u ich suchozemských príbuzných. Rastliny často v akváriu nekvitnú a k opeleniu – k začiatku úspešného rozmnoženia dochádza ešte menej často, čo je pochopiteľné aj vzhľadom na priestorové bariéry.

Fish reproduce exclusively through sexual means. According to the method of reproduction, we distinguish between egg-layers and livebearers. Egg-layers deposit eggs (roe) similar to reptiles, which develop outside the mother’s body after the act of reproduction – oviparous reproduction. Their diameter ranges from 0.8 mm to 6 mm, depending on the species. Eggs, and to a lesser extent, fry, often dislike light, so the eggs are frequently covered – meaning the entire aquarium. This is logical – one must realize that in nature, there is usually more “darkness,” and eggs are typically laid under leaves, among plants, on the bottom, in crevices under rocky ceilings, etc. Unfertilized eggs turn white over time, and they should be removed from the aquarium because they would otherwise decompose unnecessarily, posing a threat to the others.

On the contrary, in livebearing species, eggs develop in the body cavity of the mother, similar to mammals – viviparous reproduction. In cases of rare expulsion of fertilized eggs, we refer to it as ovoviviparity – egg livebearing. The fry often leaves the mother’s body shortly after shedding the last embryonic membranes. The just-hatched offspring is called an eleutherembryo. In livebearing species, eggs essentially develop inside the body, having the same shape and size as those of egg-laying species, but the development takes longer, around 20 – 40 days. Livebearers have a specialized organ called a gonopodium, in the case of the genus Hemirhaphodon androgynous, which they use for reproduction. The shape of the gonopodium is a species-specific characteristic.

The fertility of fish more or less increases with their length and weight. Besides, factors like age, salt content, oxygen, and water temperature also influence it. In livebearing species, male sperm can survive in the female’s body for months – the male fertilizes the female, and this transfer of genetic information remains viable for a long period, usually spanning 3 – 4 broods, but cases of 11 broods have been recorded. Interestingly, among fish, there are also hermaphroditic species – capable of both male and female reproduction. However, the vast majority of fish are gonochoristic – functionally females produce female gametes, and males produce male gametes. When breeding, one should avoid inbreeding. If forced into it, it is better to mate a parent with offspring rather than sister with brother. Long-term inbreeding leads to degenerative disorders, such as spinal curvature, other morphological deviations, and reduced viability.

In nature, there is also mating between relatives, but it occurs in isolated areas where access to migration and thus the mixing of genetic information is restricted. It is not excluded that direct mating occurs between the offspring of a single parent, but due to the size of the area and the population’s size, it involves mating between cousins. Since there is much higher natural selection in such cases, it often happens that a population reproducing in such a related manner is more viable than a population whose area practically prohibits inbreeding due to sufficient space. However, this condition holds true only when the conditions are ideal; once environmental factors change rapidly and negatively, the non-isolated population suddenly gains an advantage. Activities leading to reproduction are among the most beautiful aspects that fish can provide when kept. The efforts of males, showcasing themselves to females, are very intriguing. Some are capable of pursuing females for most of the day, while others engage in this activity only during specific periods and under certain conditions. That’s why it’s advisable to ensure tight cover glasses, especially during reproduction attempts, as females, in particular, often try to escape from pursuing males, even jumping above the water surface.**

Tetras often lay their eggs, a behavior we view as a challenge from a breeding perspective. For tetras, the use of a spawning grid or filter is typical. The grid can be placed on the bare bottom throughout the tank. During spawning, the eggs fall to the bottom, where the grid is positioned slightly above to prevent the parents from reaching the eggs. Of course, the grid can be placed differently, but the key is to prevent adult fish from reaching the eggs or to make it more difficult for them. The material used for the grid varies, depending on the size of the fish and the eggs it is intended for. Commonly used materials include various types of mesh used in gardening and similar activities. There is also a form of perforated glass grid available.

A breeding box is a container, enclosed space, or aquarium where fry are born. I’ll skip the tank, as commercially, synthetic materials are used. These are suitable for livebearers. They are designed so that, for example, a gravid guppy can give birth to its young inside. There are fundamentally two types: in the first, the newborn fish leave the mother’s body and fall through slots to the bottom of the breeding box, where the female cannot reach them. In the second, the fish leave the mother into free water – in this case, of course, this aquarium must be without other fish, as newly born fish would soon be eaten. Both types of breeding boxes float on the water – they move on the surface. A better alternative to the material used for such breeding boxes is the use of a net, similar to a spawning grid. The net can be stitched, for example, into the desired shape using a nylon thread, and secured, for example, with polystyrene to prevent it from sinking to the bottom. The advantage of this solution is evident – the net can be much larger than that of a store-bought breeding box, and overall, it can be tailor-made. However, I have drilled small holes in store-bought breeding boxes to widen the gaps for fry escape. Ivan Vyslúžil discusses self-made breeding boxes in this article.

Fine-leaved plants, tank walls, plant leaves, stones on the surface, or the ceilings of stone “caves,” etc., can serve as substrate for certain species. Various infusions are prepared for some fish species. The Black Neon Tetra (Hypessobrycon herbertaxelrodi) is a notable example – infusions are often prepared for this species, as well as for other tetras.

The reproduction of cichlids is arguably one of the most intriguing aspects among fish. For instance, a female Purple Spotted Gudgeon selects a suitable cave, such as a coconut shell, where she can hold her offspring (fry) for several hours. Of course, spawning has occurred before. Especially among American cichlid species, pairs must find each other and often remain together for their entire lives. Some species lay eggs on a substrate, such as a flat stone or the roof of a stone, etc. Princess cichlids, like Neolamprologus brichardi, lay eggs underneath a stone. This species is quite intolerant of each other, so dominant pairs eliminate their competition and then fully engage in reproduction. Once they start, they often bring new generations at fairly regular intervals. Their eggs are weakly pink, relatively large, with a quantity ranging from 20 to 100. Many cichlid species belong to the so-called mouthbrooders. These are species that keep their offspring in their buccal cavity (mouth), and mouthbrooders can also be found among other taxa, such as species of the Betta genus. However, their parental instinct is often quite weak; it is, of course, species-specific. For example, Neolamprologus brichardi and most American cichlids fiercely defend their offspring, unlike Malawian genera like Pseudotropheus, Maylandia, Melanochromis, Labidochromis. They diligently keep the eggs in the buccal cavity, let them absorb the yolk sac, prepare them for leaving the maternal oral cavity, and release them. Sometimes it happens that they collect them again for some time, and this phenomenon can be repeated, but when they stop doing so, their parental instinct quickly diminishes. The male, essentially protecting the female after fertilization, now often considers the offspring as intruders or a disturbance to the menu. The female is similar, but she might make a “mistake” at first. Initially, she ignores the fry, as if keeping her distance, but over time, she may start chasing her offspring.

Typical catfish, such as Corydoras, lay eggs that simply dry up in nature, awaiting the impulse for embryo development brought by rain during the rainy season. Simulating this process is the foundation for successful reproduction in captivity, in our tanks. After spawning in the aquarium, it is necessary to collect the eggs and place them in a dry location. After a species-specific period, the eggs are picked up, placed in a suitable tank, and covered with water. Reproduction continues until the young fish hatch. These fish grow rapidly because one-year species must mature quickly to reproduce on their own.

Female Corydoras catfish, like Corydoras aeneus, gather fertilized eggs and temporarily carry them under their pectoral fins, which are folded into a so-called pocket. Later, they stick them to the glass and plants. Corydoras catfish reproduce in schools and prefer lower temperatures. A known method for stimulation involves using threads and daily lowering the water level while exchanging it for fresh, cold water, simulating an upcoming period of abundance and rain. Corydoras catfish usually pay little attention to their own eggs, but it is recommended to move them. However, many species are not as easily reproducible, such as Corydoras sterbai, C. panda, etc.

The most commonly occurring sucker fish in aquariums, Ancistrus cf. cirrhosus, reproduces in cavities or under stones. Breeders use aids such as glass bottles, PVC pipes, etc. The male typically chooses his female. The male guards the eggs for a certain period, but he doesn’t have as many defenses as larger predatory species, nor is he as tenacious. However, in a typical community tank, the sucker fish has a chance to reproduce and provide offspring.

About Angelfish – Pterophyllum scalare, it is often said that they require water pressure – a high water column. However, I have had the opportunity to see them breeding in very small tanks, no higher than 25 cm. Since in their native habitat they usually spawn on the leaves of tall plants, we can provide them with an open piece of a PET bottle as a spawning substrate. When the angelfish lay eggs, the guarding and care for them is usually done by the parent, but as soon as the fry start swimming freely, the adult angelfish often mercilessly devours them. This behavior is not typical of their natural habitat, and sometimes, in an aquarium, the adults may not consume the fry.

Livebearers are suitable for beginners in terms of reproduction. A previously mentioned breeding box can be used for them, or a homemade sieve can also be effective. They reproduce very willingly with a bit of effort. The Mexican swordtail is almost always a cannibal toward its young, and platies exhibit similar behavior, although sailfin mollies usually spare their own offspring. When they mature and begin reproducing, the birthing cycle repeats roughly every 4 – 5 weeks, as is typical for most livebearers. Guppies and platies can have up to 100 offspring, while an adult swordtail can have up to 200. Since they are livebearing species, giving birth to live young, there is a fertility spot in the abdominal region indicating the sexual maturity of the females. One mating by the male may be sufficient for 3 – 4 broods. In the days leading up to birth, the spot enlarges and darkens. Black Molly – a dark cultivated form of Poecilia shenops, is a bit more challenging to breed because it requires slightly warmer water and the fertility spot is not visible. With Black Molly’s offspring, we have the opportunity to observe the manifestation of genes in their natural state, as not all young fish will be entirely black, unlike their presumably all-black parents. This is because Black Molly is a cultivated form that is not entirely biologically stable. It may even happen that some individuals have speckles when young, and later the black pigment increases to the point that they become entirely black. A breeding box or a sieve is also suitable for Black Molly’s reproduction, providing protection for the hatched fry against the adults’ voraciousness.

Labyrinth fish usually inhabit warm areas where there is a lot of variety in the water, including fish, plants, organic debris, wood, etc. Adult individuals breathe atmospheric oxygen. Many labyrinth fish species build bubble nests – they utilize their ability to take in atmospheric air for protecting their eggs. The bubble nest is formed by air particles that the fish mashes in its mouth. It floats on the water surface, meaning that it’s not suitable to have strong water flow in the aquarium, as it could damage the structure of the bubble nest. Floating plants like Riccia, Salvinia, Myriophyllum, Lemna, etc., serve as support for the nest. Typically, the male builds the nest, but in some species or individuals, it may not be necessary to remove them from the tank after spawning. This breeding method is common among gouramis, bettas, and Colisa species. Regarding Colisa – Colisa is known for having one of the smallest fry, so it is recommended to keep the water level during their development below 10 cm. They are very sensitive to temperature changes and cold, so it is advisable to ensure a well-sealed lid or something similar, maintaining a constant water temperature and air space above the water surface. Filtration should be very weak or none, and water flow minimal or none. The critical period is during labyrinth formation, which occurs around 50 days, and extra caution is recommended during this time to minimize potential losses. Before Betta splendens breeding, males may exhibit gentlemanly behavior, where they pause in physiological need to breathe air, waiting to resume the fight. Male-male confrontations in Betta can be quite intense.

Aquatic plants reproduce in aquariums and often in nature, mainly asexually. Vegetative reproduction occurs through various methods, such as cuttings, runners, offsets, etc. Sexual reproduction is not as common as in their terrestrial relatives. In aquariums, plants often do not bloom, and pollination, the beginning of successful reproduction, occurs even less frequently due to spatial barriers.

Fische vermehren sich ausschließlich sexuell. Je nach Fortpflanzungsmethode unterscheiden wir zwischen Eiablegern und Lebendgebärenden. Eiableger legen Eier ähnlich wie Reptilien, die sich nach der Fortpflanzung außerhalb des Mutterkörpers entwickeln – Oviparia – Eiablage. Ihr Durchmesser variiert je nach Art von 0,8 mm bis 6 mm. Eier und auch Jungfische vertragen oft kein Licht, daher werden die Eier oft versteckt, beispielsweise das gesamte Aquarium abgedeckt. Das ist logisch – es muss beachtet werden, dass in der Natur oft mehr “Dunkelheit” herrscht, und die Eier werden normalerweise unter Blättern, in Pflanzen, auf dem Boden, in Höhlen unter Felsendecken usw. abgelegt. Nicht befruchtete Eier bleichen im Laufe der Zeit aus und sollten aus dem Aquarium entfernt werden, da sie sich unnötig zersetzen und die anderen gefährden würden. Bei Lebendgebärenden entwickeln sich die Eier in der Körperhöhle der Mutter ähnlich wie bei Säugetieren – Viviparia – Lebendgebärend. Bei seltenem Legen von befruchteten Eiern sprechen wir von Ovoviviparie – Ei-lebendgebärend. Der Nachwuchs verlässt das Muttertier oft kurz nach dem Verlust der letzten embryonalen Hüllen. Das gerade geschlüpfte Jungtier wird Eleuterembryo genannt. Bei Lebendgebärenden entwickeln sich die Eier tatsächlich im Körper und haben die gleiche Form und Größe wie bei Eiablegern, nur der Entwicklungsprozess dauert länger, etwa 20 – 40 Tage. Lebendgebärende haben ein spezialisiertes Organ – das Gonopodium, bei der Gattung Hemirhaphodon androgynum, mit dem sie sich vermehren. Die Form des Gonopodiums ist ein artspezifisches Merkmal. Die Fruchtbarkeit von Fischen steigt mehr oder weniger mit ihrer Länge und ihrem Gewicht. Der Einfluss von Faktoren wie Alter, Salzgehalt, Sauerstoff und Wassertemperatur auf die Fruchtbarkeit ist jedoch ebenfalls vorhanden. Bei Lebendgebärenden überleben die Spermien im Körper des Weibchens oft Monate – das Männchen befruchtet das Weibchen, und dieser Transfer genetischer Informationen bleibt lange lebensfähig, normalerweise für 3 – 4 Würfe, es wurde jedoch auch ein Fall von 11 Würfen dokumentiert. Es ist interessant festzustellen, dass es auch unter Fischen hermaphroditische Arten gibt, aber die überwältigende Mehrheit der Fische ist gonochoristisch – funktionell bilden Weibchen weibliche Geschlechtszellen, Männchen männliche Geschlechtszellen. Bei der Fortpflanzung sollten wir Inzest vermeiden. Wenn wir dazu gezwungen sind, sollten wir eher Eltern mit Nachkommen als Geschwister miteinander paaren. Längerfristige Inzucht führt zu degenerativen Störungen, z. B. zur Krümmung der Wirbelsäule, zu anderen morphologischen Abweichungen, zur verringerten Lebensfähigkeit.

In der Natur kommt es auch zu Kreuzungen zwischen Verwandten, aber dies geschieht in isolierten Gebieten, in denen der Zugang zur Migration und damit zum Austausch genetischer Informationen eingeschränkt ist. Es ist nicht ausgeschlossen, dass es direkt zu Kreuzungen zwischen den Nachkommen eines Elternteils kommt, aber aufgrund der Größe des Gebiets und der Bevölkerung kann es zu Paarungen zwischen Cousins kommen. Da in solchen Fällen eine höhere natürliche Auslese stattfindet, kommt es oft vor, dass eine Bevölkerung, die auf verwandte Weise reproduziert, lebensfähiger ist als eine Population, bei der Inzucht aufgrund ausreichenden Raums praktisch verhindert wird. Diese Bedingung gilt jedoch nur, wenn die Bedingungen ideal sind; sobald sich Umweltfaktoren schnell und negativ ändern, hat die nicht isolierte Bevölkerung plötzlich einen Vorteil. Aktivitäten, die zur Fortpflanzung führen, gehören zu den schönsten Aspekten, die Fische bieten können, wenn sie gehalten werden. Die Bemühungen der Männchen, sich den Weibchen zu präsentieren, sind sehr faszinierend. Einige sind in der Lage, die Weibchen den größten Teil des Tages zu verfolgen, während andere diese Aktivität nur zu bestimmten Zeiten und unter bestimmten Bedingungen ausüben. Daher ist es ratsam, insbesondere während der Fortpflanzungsversuche, für dichte Abdeckgläser zu sorgen, da insbesondere die Weibchen oft versuchen, den verfolgenden Männchen zu entkommen, sogar über die Wasseroberfläche springend.

Tetras legen oft Wert auf Laichen und stellen dies aus unserer züchterischen Sicht als Hindernis dar, das ist das Netz – der Filter, der die Eier von anderen Fischen trennt. Dies betrifft jedoch nicht nur Tetras, sondern die Verwendung eines Laichgitters ist für Tetras charakteristisch. Das Gitter kann über dem blanken Boden im gesamten Tank platziert werden. Während des Laichens fallen die Eier auf den Boden, wo sich das Gitter befindet, das leicht über dem Boden angehoben ist, damit die Eltern die Eier nicht erreichen können. Natürlich kann das Gitter auch anders platziert werden, es ist wichtig, dass die erwachsenen Fische die Eier nicht erreichen können oder dass ihnen diese Aufgabe erschwert wird. Das Material, aus dem es hergestellt ist, ist ebenfalls unterschiedlich und hängt von der Größe der Fische und den für die Eier verwendeten ab. Verschiedene Arten von Drahtgeflecht, die häufig für Gärtner usw. verwendet werden, werden verwendet. Es gibt auch eine Form eines perforierten gläsernen Gitters.

Eine Kinderstube ist ein Gefäß, ein geschlossener Raum oder ein Aquarium, in dem der Nachwuchs geboren wird. Ich lasse jetzt das Becken als Material aus, es wird kommerziell verwendetes Kunststoffmaterial verwendet. Diese sind für Lebendgebärende geeignet. Sie sind so konzipiert, dass beispielsweise ein tragendes Guppy in der Lage ist, darin seine Jungen zu gebären. Es gibt grundsätzlich zwei Arten: Bei der ersten Art verlassen die geborenen Fische den Körper der Mutter und fallen über Leisten in den unteren Teil der Kinderstube, wohin die Mutter nicht gelangen kann. Bei der zweiten Art verlassen die Fische die Mutter in freies Wasser – in diesem Fall muss das Aquarium natürlich fischfrei sein, sonst werden die frisch geborenen Fische bald gefressen. Beide Arten von Kinderstuben schwimmen auf dem Wasser – sie bewegen sich auf der Oberfläche. Als bessere Alternative zum verwendeten Material für solche Kinderstuben wird ein Netz verwendet, ähnlich wie bei einem Laichgitter. Das Netz kann beispielsweise mit einem Satinstich in die gewünschte Form genäht und mit Polystyrol befestigt werden, damit das Netz nicht auf den Boden fällt. Der Vorteil dieser Lösung ist offensichtlich – das Netz kann viel größer sein als bei einem im Laden gekauften Laichgitter, und insgesamt ist es sozusagen maßgeschneidert. Gekaufte Kinderstuben aus dem Laden habe ich jedoch mit kleinen Bohrern durchbohrt, um die Lücken für den Austritt der Jungen breiter zu machen. Über selbstgemachte Kinderstuben schreibt Ivan Vyslúžil in diesem Artikel.

Als Substrat für einige Arten dienen feinblättrige Pflanzen, Wände des Tanks, Blätter von Pflanzen, Steine auf der Oberfläche oder Dach von steinernen “Höhlen” usw. Für einige Fischarten werden verschiedene Auszüge vorbereitet. Der Schwarze Neon – Hypessobrycon herbertaxelrodi ist ein anschauliches Beispiel dafür – für diese Art werden oft Extrakte vorbereitet, wie schließlich auch für andere Tetras.

German: Die Fortpflanzung von Buntbarschen ist wahrscheinlich eine der interessantesten unter den Fischen. Zum Beispiel sucht sich das Weibchen des Purpurprachtbarschs eine geeignete Höhle aus, z. B. eine Kokosnuss, in der es seine Jungen stundenlang halten kann. Natürlich hat zuvor die Paarung stattgefunden. Insbesondere bei amerikanischen Arten müssen sich die Paare selbst finden und bleiben oft ein ganzes Leben lang zusammen. Einige Arten legen ihre Eier auf den Untergrund, zum Beispiel auf einen flachen Stein oder auf die Oberfläche eines Steins usw. Eine andere Art, die ihre Eier von unten legt, ist die Prinzessin – Neolamprologus brichardi. Diese Art ist ziemlich unverträglich, so dass dominante Paare ihre Konkurrenz ausschalten und dann mit voller Kraft mit der Fortpflanzung beginnen. Wenn sie anfangen, bringen sie oft in ziemlich regelmäßigen Abständen neue Generationen hervor. Ihre Eier sind schwach rosa, ziemlich groß, die Anzahl der Eier beträgt 20 – 100. Viele Arten von Buntbarschen gehören zu den sogenannten Maulbrütern. Das bedeutet, dass es Arten sind, die ihren Nachwuchs in ihrem Maul aufbewahren, aber Maulbrüter finden sich auch zwischen anderen Taxa, zum Beispiel auch bei Arten der Gattung Betta. Ihr elterlicher Instinkt ist jedoch oft ziemlich schwach, das ist natürlich artenspezifisch, zum Beispiel Neolamprologus brichardi, die meisten amerikanischen Buntbarsche verteidigen ihren Nachwuchs hartnäckig, im Gegensatz zu zum Beispiel malawischen Gattungen wie Pseudotropheus, Maylandia, Melanochromis, Labidochromis. Sie halten ihre Eier sorgfältig in ihrem Maul, lassen sie den Dotterbeutel verdauen, bereiten sie darauf vor, die Mundhöhle der Mutter zu verlassen, und setzen sie frei. Manchmal passiert es, dass sie die Jungen für eine Weile wieder aufnehmen, und dieses Phänomen kann sich wiederholen, aber wenn sie es einmal nicht tun, geht ihr elterlicher Instinkt sehr schnell verloren. Das Männchen schützte im Grunde genommen nach der Befruchtung nur das Weibchen, aber jetzt betrachtet es seine Jungen meistens als Eindringlinge oder als Bereicherung des Menüs. Das Weibchen ist ähnlich, sie “irrt” sich jedoch eher. Zuerst beachtet sie die Jungen nicht, als würde sie sich distanzieren, aber im Laufe der Zeit kann es passieren, dass sie ihren Nachwuchs zu verfolgen beginnt.

Typische Saugmaulwelse legen Eier, die in der Natur einfach austrocknen. Der Impuls zur Embryonalentwicklung wird durch erneuten Regen zu Beginn der Regenzeit gebracht. Die Simulation dieses Prozesses ist auch die Grundlage für den Erfolg bei ihrer Zucht in Gefangenschaft, in unseren Tanks. Nach der Paarung im Aquarium müssen die Eier ausgewählt und an einem trockenen Ort platziert werden. Nach einer artenspezifischen Zeit nehmen wir die Eier heraus, setzen sie in ein geeignetes Becken und gießen Wasser darüber. Dann beginnt die Fortpflanzung erst nach dem Schlüpfen der jungen Fische. Diese Fische wachsen sehr schnell, da einjährige Arten während einer kurzen Zeit erwachsen werden müssen und selbständig Nachwuchs zeugen müssen.

Weibliche Panzerwelse Corydoras aeneus sammeln befruchtete Eier und tragen sie vorübergehend unter den Brustflossen, die zu einer sogenannten Tasche zusammengesetzt sind. Später klebt sie sie an die Glasscheibe und die Pflanzen. Panzerwelse vermehren sich in Schwärmen, zu diesen Arten gehören Arten, die niedrigere Temperaturen bevorzugen. Ein bekannter Stimulationshilfsmittel sind Fadenschneider und tägliches Absenken des Wasserstandes und Austausch des Wassers gegen frisches kaltes Wasser, was die bevorstehende Regenzeit simuliert – die Zeit der Fülle. Panzerwelse nehmen ihre eigenen Eier meistens nicht viel wahr, es wird jedoch empfohlen, sie umzuplatzieren. Natürlich sind viele Arten nicht so leicht zu züchten: Corydoras sterbai, C. panda usw.

Der am häufigsten in Aquarien vorkommende Saugwels Ancistrus cf. cirrhosus züchtet in Höhlen oder unter Steinen. Züchter verwenden zum Beispiel eine Glasflasche, ein Acrylrohr usw. Das Männchen wählt normalerweise sein Weibchen aus. Das Männchen bewacht seine Eier für eine bestimmte Zeit, hat aber nicht so viele Mittel wie große räuberische Arten und ist auch nicht so zäh. Aber in einem normalen Gesellschaftsaquarium hat der Saugwels die Chance, sich zu vermehren und auch Nachwuchs zu liefern.

Über Skalare – Pterophyllum scalare wird gesagt, dass sie Druck im Wasser benötigen – einen hohen Wassersäulen. Ich hatte jedoch die Gelegenheit, sie auch in sehr kleinen Tanks von nicht mehr als 25 cm aufzuziehen. Da sie sich in ihrer Heimat normalerweise auf die Blätter hochwachsender Pflanzen legen, können wir ihnen als Laichsubstrat zum Beispiel einen offenen Schnitt aus einer PET-Flasche bieten. Der Skalar schützt und kümmert sich normalerweise um seinen Laich, aber sobald die Jungen schwimmen können, neigt er dazu, sie gnadenlos zu verschlingen. In der Natur würde er sich nicht so verhalten, und es kommt vor, dass er die Jungen auch im Aquarium nicht frisst.

Lebendgebärende Fische sind in Bezug auf die Zucht für Anfänger geeignet. Sie können für sie die oben genannte Zuchtkammer verwenden oder selbstgemachte Siebe verwenden. Sie vermehren sich mit etwas Anstrengung sehr willig. Das Schwertträger-Männchen ist fast immer kannibalisch gegenüber seinem Nachwuchs, Platys sind ähnlich, nur Paradiesfische schonen in der Regel ihre eigenen Nachkommen. Wenn sie ausgewachsen sind und zu züchten beginnen, wiederholt sich der Fortpflanzungszyklus ungefähr alle 4 – 5 Wochen wie bei den meisten Lebendgebärenden. Guppys und Platys können bis zu 100 Nachkommen haben, ein erwachsener Schwertträger bis zu 200. Es handelt sich um lebendgebärende Arten, dh sie gebären lebende Nachkommen, in der Bauchregion befindet sich ein Fleck der Fruchtbarkeit, der auf die geschlechtliche Reife der Weibchen hinweist. Eine Befruchtung durch das Männchen kann für 3 – 4 Würfe ausreichen. In den Tagen vor der Geburt vergrößert sich und verdunkelt sich der Fleck. Der Schwarze Molly – die dunkle gezüchtete Form Poecilia shenops – ist etwas schwieriger zu züchten, da er etwas wärmeres Wasser benötigt und der Fruchtbarkeitsfleck darauf nicht sichtbar ist. Bei der Zucht von Black Mollies haben wir die Möglichkeit, eine Durchsetzung der Gene der natürlichen Verhaltensweise zu sehen, da nicht alle Jungen vollständig schwarz sind, wie wahrscheinlich die Eltern sind. Es handelt sich um eine gezüchtete Form, die nicht vollständig biologisch stabilisiert ist. Es kann sogar passieren, dass einige Individuen in jungen Jahren gefleckt sind und später so viel schwarzen Pigment hinzukommt, dass sie vollständig schwarz werden. Auch für Black Mollies ist ein Sieb zur Zucht oder zum Schutz der geschlüpften Nachkommen vor der Gier der Erwachsenen geeignet.

Labyrinthische Fische leben normalerweise in überhitzten Gebieten, in denen es sehr viele Komponenten im Wasser gibt: Fische, Pflanzen, organische Rückstände, Holz usw. Erwachsene Individuen atmen atmosphärischen Sauerstoff. Viele Arten von Labyrinthischen Fischen bilden ein Schaumnest – sie nutzen ihre Fähigkeit, atmosphärische Luft aufzunehmen, zum Schutz ihrer Eier. Das Schaumnest besteht aus Luftpartikeln, die die Fische in ihrem Maul mahlen. Es schwimmt auf dem Wasser. Das bedeutet, dass das Nest für die Eier an der Oberfläche schwimmt, und es ist nicht ratsam, dass im Aquarium eine starke Wasserströmung vorhanden ist – dies könnte die Struktur des Schaumnestes beschädigen. Als Unterstützung können zum Beispiel schwebende Pflanzen wie Riccia, Salvinia, Myriophyllum, Lemna usw. dienen. Das Nest wird normalerweise vom Männchen gebaut, aber bei einigen Arten oder Individuen muss es nach der Paarung aus dem Tank genommen werden, bei anderen nicht. Auf diese Weise vermehren sich Guramis, Kampffische, Colisa. Über Colisas – Colisa ist dafür bekannt, dass ihr Nachwuchs einer der kleinsten ist, daher wird empfohlen, die Wasserhöhe während ihrer Entwicklung unter 10 cm zu halten. Sie sind sehr anfällig für Temperaturschwankungen und Kälte, daher ist es ratsam, eine ausgezeichnete Abdichtung mit einer Abdeckung oder etwas anderem sicherzustellen und die Wassertemperatur und die Luft über der Oberfläche beizubehalten, wenn zwischen der Abdeckung und der Oberfläche Platz ist. Das Filtern sollte sehr schwach oder nicht vorhanden sein und die Wasserströmung minimal oder nicht vorhanden. Die kritische Periode ist die Zeit der Labyrinthbildung. Dies geschieht nach 50 Tagen, und diese Zeit ist kritisch, es ist ratsam, in dieser Zeit noch aufmerksamer zu sein, um mögliche Verluste zu minimieren. Vor der Fortpflanzung von Kampffischen Betta splendens kann es zu einer Manifestation von Gentleman-Verhalten kommen. In diesem Fall atmet der Konkurrent, um physiologische Bedürfnisse zu befriedigen, tief ein und wartet darauf, dass er den Kampf fortsetzen kann. Kämpfe zwischen Männchen sind bei Kampffischen ziemlich rau.

Wasser Pflanzen vermehren sich in Aquarien, aber oft auch in der Natur, hauptsächlich ungeschlechtlich. Die vegetative Vermehrung erfolgt auf verschiedene Arten, z. B. durch Stecklinge, Ausläufer, Ableger usw. Sexuelle Fortpflanzung ist bei ihnen nicht so häufig wie bei ihren terrestrischen Verwandten. Pflanzen blühen oft nicht im Aquarium, und die erfolgreiche Bestäubung – der Beginn der erfolgreichen Fortpflanzung – erfolgt noch seltener, was angesichts der räumlichen Barrieren verständlich ist.

Autor skala

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post

Use Facebook to Comment on this Post