trhy - Skala - Page 2

2011-2015, 2014, Časová línia, Krajina, Mestá, Slovenská krajina, Spiš, Typ krajiny

Spišská Belá

18/05/201807/03/2024 skala

Spišská Belá leží v nadmorskej výške 631 metrov nad morom. Mesto je zložené z dvoch katastrálnych území: Spišská Belá a Strážky. Strážky sú dnes mestskou časťou, boli pričlenené v roku 1972. V Spišskej Belej žije 6612 obyvateľov (spisskabela.sk). Každoročne sa tu koná Spišský zemiakársky jarmok, furmanské preteky Belianska podkova, Kaštieľne divadelné hry v kaštieli Strážky (spisskabela.sk).

Najstaršie osídlenie na tomto území je z mladšieho paleolitu spred 40 000 rokov, na lokalite “Dlhá medza” pri Strážkach. Stredoveké osídlenie je spojené s Nemcami a maďarskou pohraničnou pevnosťou v Strážkach z 12. storočia a slovanskou osadou Stragar (Bušovce). Slovanskí obyvatelia Stragaru spolu s maďarskou vojenskou posádkou strážili Uhorskú bránu, ktorá bola riečkou Biela (Bela). Tento názov prevzali do názvu osady aj nemeckí kolonisti. V 13. storočí vybudovali pre nedostatok vody 11 km dlhý prívodný kanál – dnes Beliansky potok, s oblasti Tatranskej Kotliny. V 16. storočí bol doplnený o ďalšie prívodné kanály (Andrej Novák). Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1263. Už v roku 1271 patrila medzi spišské nemecké mestá z mestskými právami a výsadami. V minulosti bola známa výrobou spišskej borovičky, dnes je významným centrom pestovania zemiakov (spisskabela.sk). V minulosti sa tu rozprestierali rozsiahle pasienky, kde sa chovali ovce a dobytok. Remeselníci mali cechy, medzi najstaršie patrili mäsiarsky, obuvnícky, krajčírsky, kožušnícky a kováčsky. Intenzívne sa pestoval ľan, na to nadväzovalo tkáčstvo, modrotlač plátna. Ľanové plátno poznali v celom Uhorsku, vyvážalo sa aj na Balkán a do Turecka. Spišská Belá bola od 13. storočia takmer čisto nemeckým mestom, slovenské obyvateľstvo sa objavovalo viac až v 19. storočí. V roku 1853 tvorili Slováci len 3.3 %. V roku 1938 už 61 %. V roku 1869 vznikla tkáčovňa ľanového plátna, v roku 1878 škrobáreň, v roku 1870 a 1872 dva pivovary, v roku 1875 tehelňa, píly a likérka Kleinberger. V rokoch 1945 – 1946 boli belianskí Nemci donútení odísť. Nehnuteľnosti prevzalo obyvatelia z Lendaku, Ždiaru a zamagurských obcí (Andrej Novák).

Historické centrum mesta je mestskou pamiatkovou zónou. Nachádza sa tu kostol svätého Antona Pustovníka z 13. storočia, mestská radnica a renesančná zvonica zo 16. storočia, mariánsky stĺp z roku 1729, staré nemecké meštianske domy. Beliansky rybník ponúka pohľad na panorámu Vysokých Tatier. V Strážkach sa nachádza renesančný kaštieľ s anglickým parkom a gotický kostol svätej Anny so zvonicou. V kaštieli je expozícia Slovenskej národnej galérie venovaná maliarovi Ladislavovi Mednyánszkemu. V Spišskej Belej sa narodil matematik, fyzik, optik Jozef Maximilián Petzval (spisskabela.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2013, Časová línia, Horná Nitra, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Bojnice

13/03/201814/03/2024 skala

Bojnice ležia na juhovýchodnom úpätí Malej Magury, na okraji Hornonitrianskej kotliny, v nadmorskej výške 291 metrov nad morom. Na rozlohe takmer 20 km² tu žije 4 922 obyvateľov (Wikipedia). Bojnice sú aj v zahraničí známou paleontologickou lokalitou a patria medzi lokality z najstarším paleolitickým osídlením na Slovensku. Prví ľudia sa tu usadili už asi pred 100 000 rokmi. Zrejme už ľud púchovskej kultúry na hradnej kope postavil hradisko, ktoré si neskôr prispôsobili Slovania. Našla sa tu po nich keramika, železné predmety, ale doložené je aj dechtárstvo. Zo strážnej osady sa v polovici 9. storočia Bojnice stali hradným špánstvom (bojnice.sk). Prvá písomná zmienka o Bojniciach pochádza z roku 1113 (Wikipedia). Historické názvy Bojníc: Malmoz, Boymuch, Baymuch, Baymach, Boynicze (informaciebojnice.sk).

Výsady mesta získali v roku 1366. Bojnice boli v rokoch 1613 až 1823 jednou z poštových staníc. Konávali sa tu trhy so soľou, železom, drahými kovmi, šafranom. Prvý cech tu vytvorili ševci v roku 1653. Pôsobili tu murári, čižmári, krajčíri, tkáči, farbiari, kožušníci, debnári a iní. Do roku 1872 boli centrom hornej Nitry a okresným mestom (bojnice.sk). Bojnice sa v novodobých dejinách stali kúpeľným mestom a významným turistickým centrom. Teplé pramene sa spomínajú v dokumentoch z 13. storočia. V roku 1918 vojsko kúpele opustilo a ponechalo v zdevastovanom stave. Rekonštrukcii bránil spor o dedičstvo po grófovi Jánovi Pálfym, ktorý sa skončil až v roku 1938 (Wikipedia). Kúpele Bojnice sú zamerané na liečbu chorôb pohybového ústrojenstva a nervových chorôb. V Bojniciach sa nachádza kúpalisko Čajka, Mineralogické a banícke múzeum Jakuba Drevennáka a Múzeum praveku Slovenska – Prepoštská jaskyňa, kostol svätého Martina, kaplnka svätého Jána Nepomuckého (K. Csongárová, Anita Bogdanovičová). Osobnosti mesta: tenista Miloslav Mečíř, humoristi Andrej Kraus, Juraj Mokrý, tenistka Karin Habšudová, hokejista Andrej Sekera, futbalista Juraj Kucka (Wikipedia).

Bojnice are situated at the southeastern foothills of the Little Carpathians, on the edge of the Upper Nitra Basin, at an elevation of 291 meters above sea level. With an area of nearly 20 km², the town is home to 4,922 residents (Wikipedia). Bojnice is internationally renowned as a paleontological site and is among the locations with the oldest Paleolithic settlements in Slovakia. The first humans settled here approximately 100,000 years ago. It is believed that people from the Púchov culture constructed a hillfort on the castle hill, later adapted by the Slavs. Archaeological findings include pottery, iron artifacts, and evidence of tar production. Bojnice became a castle domain in the mid-9th century from the watchful settlement (bojnice.sk). The first written mention of Bojnice dates back to 1113 (Wikipedia). Historical names for Bojnice include Malmoz, Boymuch, Baymuch, Baymach, and Boynicze (informaciebojnice.sk).

Bojnice acquired town privileges in 1366. From 1613 to 1823, Bojnice served as one of the postal stations. The town hosted markets featuring salt, iron, precious metals, and saffron. The first guild, formed by cobblers, emerged in 1653. Other trades present included masons, cobblers, tailors, weavers, dyers, furriers, coopers, and more. Until 1872, Bojnice served as the center of Upper Nitra and the district town (bojnice.sk). In modern history, Bojnice evolved into a spa town and a significant tourist destination. Warm springs are documented in records from the 13^th century. The military vacated the spa in 1918, leaving it in a dilapidated state. Reconstruction was hindered by a dispute over the inheritance of Count Ján Pálffy, finally resolved in 1938 (Wikipedia). Bojnice Spa focuses on treating musculoskeletal and nervous system disorders. Bojnice features the Čajka swimming pool, the Mineralogical and Mining Museum of Jakub Drevennák, the Museum of Prehistory of Slovakia – Prepoštská Cave, the Church of St. Martin, and the chapel of St. John Nepomuk (K. Csongárová, Anita Bogdanovičová). Notable personalities from the town include tennis player Miloslav Mečíř, humorists Andrej Kraus and Juraj Mokrý, tennis player Karin Habšudová, hockey player Andrej Sekera, and footballer Juraj Kucka (Wikipedia).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Orava, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Dolný Kubín

26/10/201607/03/2024 skala

Dolný Kubín, maďarsky Alsókubin, nemecky Unterkubin, je okresné mesto v Žilinskom kraji. Leží v nadmorskej výške 468 metrov nad morom, Na ploche 55 km² tu žije cca 19 000 obyvateľov (Wikipedia). Známe osobnosti: autor slovenskej hymny Janko Matúška, básnik Pavol Országh Hviezdoslav, Vavrinec Čaplovič, prozaik Ladislav Nádaši Jégé, Andrej Radlinský (dolnykubin.sk), prozaik Ján Johanides, biatlonistka Martina Halinárová, bežec na lyžiach Martin Bajčičák, futbalista Matúš Kozáčik (Wikipedia).

Trniny bola opevneným hradiskom už v období Veľkej Moravy. Pôvod názvu Kubín je odvodený od označenia priestoru, ktorý zahaľujú kúdoly dymu. V stredoveku mesto nieslo názov Klubín (dolnykubin.sk). V stredoveku obchodnú cestu cez Komjatnú, Dolný Kubín, Tvrdošín, Oravskú Polhoru, Zywiec a Wieliczku nazývali soľná, využívala sa na dovoz soli a iných tovarov. V 14. storočí boli založené obce, ktoré v súčasnosti tvoria prímestské časti Dolného Kubína: Záskalie, Veľký Bysterec, Malý Bysterec, Beňova Lehota, Medzihradné, Srňacie, Mokraď, Kňažia. Mesto sa rozvíjalo ako remeselnícko – roľnícka osada. Rozvinuté bolo najmä kamenárstvo. Začiatkom 14. storočia sa spomína baňa na kameň pre výrobu mlecích prostriedkov – žarnovov. V roku 1558 sa majiteľmi oravského panstva stali Turzovi.

V roku 1604 mesto spustošili Bočkajovi hajdúsi, podpálili obec, ostalo len 7 domov. Avšak už v roku 1624 žilo v Kubíne 67 rodín a asi 340 obyvateľov (Wikipedia). V roku 1632 gróf Gašpar Illešházy za ročný poplatok 400 zlatých oslobodil jeho obyvateľov od robotných povinností a povýšil ich na mešťanov. Udelil mu právo konať týždenné trhy a dva výročné jarmoky (dolnykubin.sk a Wikipedia). Po roku 1712 sa stal Dolný Kubín sídlom Oravskej župy. V rokoch 1715 – 16 si Orava užila zamrznuté roky – ešte v júni mrzlo a v septembri prišla nová zima. Rok 1813 je rokom strašnej povodne, začalo sa s budovaním vodnej nádrže. V roku 1858 vznikla Spoločnosť Čaplovičovej knižnice, ktorá sa starala o dar Vavrinca Čaploviča mestu – knižnica mala 45 000 zväzkov (Wikipedia).

Dolný Kubín, in Hungarian Alsókubin, and in German Unterkubin, is a district town in the Žilina Region. It is situated at an elevation of 468 meters above sea level, covering an area of 55 km², and is home to approximately 19,000 residents (Wikipedia). Notable personalities associated with Dolný Kubín include Janko Matúška, the author of the Slovak anthem, poet Pavol Országh Hviezdoslav, Vavrinec Čaplovič, prose writer Ladislav Nádaši Jégé, Andrej Radlinský (dolnykubin.sk), prose writer Ján Johanides, biathlete Martina Halinárová, cross-country skier Martin Bajčičák, and footballer Matúš Kozáčik (Wikipedia).

Trniny served as a fortified settlement during the Great Moravian period. The name Kubín is derived from the term denoting an area enveloped in smoke clouds. In the medieval era, the town was known as Klubín (dolnykubin.sk). During the Middle Ages, a trade route passing through Komjatná, Dolný Kubín, Tvrdošín, Oravská Polhora, Zywiec, and Wieliczka was called the salt route, used for importing salt and other goods. In the 14^th century, villages were established, which currently form suburban parts of Dolný Kubín: Záskalie, Veľký Bysterec, Malý Bysterec, Beňova Lehota, Medzihradné, Srňacie, Mokraď, and Kňažia. The town developed as a craft and farming settlement, with stonemasonry being a particularly developed trade. In the early 14^th century, a quarry for stones used in the production of grinding tools (millstones) is mentioned. In 1558, the Turzo family became owners of the Orava estate.

In 1604, the town was ravaged by Bocskai’s hajduks; they set fire to the village, leaving only seven houses standing. However, by 1624, Dolný Kubín had 67 families and around 340 inhabitants (Wikipedia). In 1632, Count Gašpar Illešházy liberated its inhabitants from serfdom duties for an annual fee of 400 gold coins and elevated them to burghers. He granted the town the right to hold weekly markets and two annual fairs (dolnykubin.sk and Wikipedia). After 1712, Dolný Kubín became the seat of the Orava county. In 1715 – 16, Orava experienced frozen years — June was still cold, and a new winter arrived in September. The year 1813 saw a terrible flood, leading to the construction of a reservoir. In 1858, the Čaplovič Library Society was established, taking care of the donation of Vavrinec Čaplovič to the town — the library held 45,000 volumes (Wikipedia).

Rímskokatolícky kostol Svätej Kataríny Alexandrijskej

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Slovenská krajina, Slovenské, Stredné Považie, Typ krajiny

Trenčín – jedno z najstarších miest Slovenska

21/10/201603/04/2024 skala

Trenčín je centrom stredného Považia, významným centrom obchodu, hospodárstva, kultúry a športu (trencin.sk) a módy (Wikipedia). Tradíciu v meste majú výstavy a veľtrhy. Žije tu takmer 60000 obyvateľov. Mesto leží v nadmorskej výške 204 – 210 metrov nad morom. Jeho rozloha je takmer 82 km². Má 10 katastrálnych území: Hanzlíková, Istebník, Kubra, Kubrica, Orechové, Opatová, Trenčianske Biskupice, Záblatie, Trenčín a Zlatovce (trencin.sk). V roku 1850 žilo v Trenčíne 2602 obyvateľov, v roku 1900 7011, v roku 1970 29055 (Retrospektivní lexikon obcí ČSSR 1850 – 1970). Maďarské pomenovanie je Trencsén, nemecký Trentschin, latinský Trentsinium alebo Laugaricio. Trenčiansky úsek stredného Považia možno považovať za jednu z najsúvislejšie urbanizovaných aglomerácií na Slovensku – Trenčín, Nemšová, Trenčianske Teplice, Nová Dubnica, Dubnica nad Váhom, Ilava a Trenčianska Teplá – žije tu približne 120 000 obyvateľov. Cez mesto preteká rieka Váh. Mesto má aj letisko, ktoré slúži aj na vojenské účely. V areáli sa nachádza podnik Letecké opravovne Trenčín, a. s., ktoré opravujú lietadlá a vrtuľníky z celého sveta. Vznikla tu aj Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka (Wikipedia).

Nachádza sa tu aj Galéria Miloša Alexandra Bazovského, výstavisko EXPO center. Pravidelne sa tu koná festival Pohoda, Jazz pod hradom. V rámci EXPO center: Trenčín mesto módy, Salón textilnej a odevnej techniky, Zlatá Fatima – súťaže producentov módy a odievania, Beauty Slovakia, Aqua – medzinárodná výstava vodného hospodárstva, hydroeneregetiky a ochrany životného prostredia. AS Trenčín je úspešný futbalový klub. Dukla Trenčín hokejový. Rozvinutá je aj kanoistika, hádzaná a florbal. Trenčín je hokejové mesto, a nielen z dôvodu dvoch zimných štadiónov – jeden nesie meno Pavla Demitru, druhý Mariána Gáboríka. Medzi ďalšie osobnosti patrí: filmár Pavol Barabáš, historik Vojtech Zamarovský, maliar Miloš Alexander Bazovský, fotograf Karol Kállay, spisovateľka Nataša Tanská, filmový producent Rudolf Biermann, režisér Igor Pietor, Ľubomír Vajdička, Václav Mika, herečka Ida Rapaičová, Marta Sládečková, hudobník Richard Rybníček, dlhoročná šéfredaktorka vydavateľstva Mladé Letá Lýdia Kyseľová, duchovný Marián Gavenda, hokejista Zdeno Chára, moderátorky Jarmila Lajčáková Hargašová a Soňa Müllerová Behulová, Štefan Skrúcaný, diplomati Pavol Hamžík, Egon Lánsky, Alojz Lorenc, Alexander Dubček (Wikipedia). Z minulosti samozrejme Matúš Čák, učiteľ Samuel Štúr – otec Ľudovíta (trencin.sk).

Trenčín patrí ku najstarším slovenským mestám. Najstaršie archeologické nálezy dokladajú prítomnosť človeka už pred 200 000 rokmi. Ešte pred príchodom Keltov viedla územím Trenčína cez Vlársky priesmyk jedna z vetiev “Jantárovej cesty”, ktorou putovali etruskí, grécki a neskôr rímski obchodníci zo stredomoria na Pobaltie (trencin.sk). V diele Geografia od grécko-rímskeho polyhistora Klaudia Ptolemaia (90 – 168) je pomenovanie mesta Leukaristos (Renáta Kaščáková, Jozef Gertli Danglár).

Na prelome letopočtu vytlačili Keltov germánske kmene zo severu a západu, predovšetkým Kvádi. Kvádi spolu s Markomanmi, sídliacimi na južnej Morave viedli časté boje s Rimanmi. Svedectvom týchto vojen je aj známy rímsky nápis na hradnej skale, ktorý tu zanechala II. pomocná légia, keď tu prezimovala v rokoch 179 – 180 (trencin.sk). V preklade ja na ňom napísané: Víťazstvu cisárov a vojska, ktoré sídlilo v Laugaríciu, v počte 855 vojakov II. légie, dal zhotoviť M.V. Maximianus, legát II. pomocnej légie (Jurčacko). Je pravdepodobné, že Trenčiansky hrad bol koncom 10. a začiatkom 11. storočia sídlom provincie Vag, ktorú sa spomína v zakladacej listine pražského biskupstva z roku 1086 (trencin.sk). V roku 1241 mesto odolalo tatárskemu útoku (trencin.sk). Najväčšiu slávu zažilo mesto za Matúša Čáka Trenčianskeho začiatkom 14. storočia (trencin.sk). 19.2.1412 kráľ Žigmund Luxemburský udelil Trenčínu štatút slobodného kráľovského mesta (trencin.sk). Mestská veža (Dolná brána) bola súčasťou opevnenia začiatkom 15. storočia (trencin.sk).

V roku 1548 žilo v Trenčíne 222 rodín – asi 1 200 – 1 300 obyvateľov. Rok 1585, 1656, 1710 a 1716 zasiahol mesto mor, v roku 1593 a 1625 povodeň. V roku 1706 žilo v Trenčíne 1880 obyvateľov (trencin.sk). Morový stĺp v strede námestia bol postavený v roku 1712 ako spomienka na mor, ktorý postihol mesto v roku 1710 (trencin.sk). 14.5.1708 zhorelo v meste 195 domov. V roku 1787 žilo v Trenčíne už 4 222 obyvateľov. V roku 1790 požiar zničil aj hrad. V roku 1805 tadeto prechádzal ruský cár Alexander po bitke pri Slavkove. 26.8.1813 sa pri povodne takmer utopil František Palacký. Rok 1831 je rokom cholery (trencin.sk). V roku 1886 zachvátil mesto veľký požiar. Rok 1897 je rokom, kedy nórska firma Gregersen postavila v meste nový oceľový cestný most cez Váh s dĺžkou 258 a šírkou 6 metrov. V roku 1904 grófka Ifigénia D‘Arcourt darovala mestu Trenčiansky hrad. V roku 1919 mesto prekročilo hranicu 10 000 obyvateľov (10191) (trencin.sk).

V druhej polovici 19. storočia sa Trenčín stal významným obchodným a priemyselným centrom, postavená bola železnica. Od konca 19. storočia sa rozvinul priemysel, textilné továrne, liehovary, spracovanie gumy, dreva. Za prvej Československej republiky sa rozrástol odevný, potravinársky a strojársky priemysel. Po roku 1945 výstavníctvo (Wikipedia).

Trenčín is the center of central Považie, a significant hub for commerce, economy, culture, and sports (trencin.sk) and fashion (Wikipedia). The city has a tradition of hosting exhibitions and fairs. It is home to nearly 60,000 residents and is situated at an elevation of 204 to 210 meters above sea level. Covering an area of almost 82 km², it comprises 10 cadastral territories: Hanzlíková, Istebník, Kubra, Kubrica, Orechové, Opatová, Trenčianske Biskupice, Záblatie, Trenčín, and Zlatovce (trencin.sk). In 1850, Trenčín had a population of 2,602, which increased to 7,011 by 1900 and 29,055 by 1970 (Retrospektivní lexikon obcí ČSSR 1850 – 1970). Its Hungarian name is Trencsén, German Trentschin, Latin Trentsinium, or Laugaricio. The Trenčín section of central Považie can be considered one of the most continuously urbanized agglomerations in Slovakia, with approximately 120,000 inhabitants in the vicinity, including Trenčín, Nemšová, Trenčianske Teplice, Nová Dubnica, Dubnica nad Váhom, Ilava, and Trenčianska Teplá. The Váh River flows through the city, which also hosts an airport serving both civilian and military purposes. The area includes the company Letecké opravovne Trenčín, a.s., specializing in the repair of aircraft and helicopters from around the world. Trenčín is also home to the Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka (Wikipedia).

The city features the Galéria Miloša Alexandra Bazovského, EXPO center exhibition hall, and hosts regular events such as the Pohoda festival and Jazz pod hradom. Within the EXPO center, Trenčín is known for its fashion events, textile and clothing technology salons, Zlatá Fatima – a competition for fashion and clothing producers, Beauty Slovakia, Aqua – an international exhibition of water management, hydroenergy, and environmental protection. The city is home to successful football and hockey clubs, AS Trenčín and Dukla Trenčín, respectively. Trenčín is recognized for its achievements in canoeing, handball, and floorball. Known as a hockey city, it boasts two winter stadiums, one named after Pavol Demitra and the other after Marián Gáborík. Notable personalities associated with Trenčín include filmmaker Pavol Barabáš, historian Vojtech Zamarovský, painter Miloš Alexander Bazovský, photographer Karol Kállay, writer Nataša Tanská, film producer Rudolf Biermann, director Igor Pietor, Ľubomír Vajdička, Václav Mika, actress Ida Rapaičová, Marta Sládečková, musician Richard Rybníček, longtime editor-in-chief of Mladé Letá Lýdia Kyseľová, clergyman Marián Gavenda, hockey player Zdeno Chára, and TV presenters Jarmila Lajčáková Hargašová and Soňa Müllerová Behulová, among others (Wikipedia). From the past, notable figures include Matúš Čák and teacher Samuel Štúr, father of Ľudovít (trencin.sk).

Trenčín is one of the oldest Slovak cities, with archaeological findings suggesting human presence over 200,000 years ago. Prior to the arrival of the Celts, one branch of the “Amber Road,” traveled by Etruscan, Greek, and later Roman traders from the Mediterranean to the Baltic, passed through the Trenčín region via the Vlársky Pass (trencin.sk). In the Geographia by the Greco-Roman polymath Claudius Ptolemy (90 – 168), the city is referred to as Leukaristos (Renáta Kaščáková, Jozef Gertli Danglár).

Around the turn of the era, Germanic tribes, particularly the Quadi, displaced the Celts from the north and west, specifically from the Kvádi region. The Quadi, along with the Marcomanni residing in southern Moravia, engaged in frequent battles with the Romans. Evidence of these wars is the well-known Roman inscription on the castle rock, left by the II. auxiliary legion when it wintered here in 179 – 180 (trencin.sk). Translated, the inscription reads: “To the victory of the emperors and the army, which resided in Laugarícius, numbering 855 soldiers of the II. auxiliary legion, M.V. Maximianus, the legate of the II. auxiliary legion, had it made” (Jurčacko). It is likely that Trenčiansky hrad was the seat of the Vag province at the end of the 10^th and beginning of the 11^th century, as mentioned in the founding charter of the Prague bishopric from 1086 (trencin.sk). In 1241, the city resisted a Tatar attack (trencin.sk). The greatest glory came to the city during the early 14^th century under Matúš Čák Trenčianský (trencin.sk). On February 19, 1412, King Sigismund of Luxembourg granted Trenčín the status of a free royal city (trencin.sk). The city tower (Dolná brána) was part of the fortifications in the early 15^th century (trencin.sk).

In 1548, Trenčín was home to 222 families, approximately 1,200−1,300 residents. In the years 1585, 1656, 1710, and 1716, the city faced plague outbreaks, while floods occurred in 1593 and 1625. In 1706, Trenčín had 1,880 inhabitants (trencin.sk). The plague column in the middle of the square was erected in 1712 as a memorial to the plague of 1710 (trencin.sk). On May 14, 1708, 195 houses burned down in the city. In 1787, Trenčín had 4,222 inhabitants. In 1790, a fire destroyed the castle, and in 1805, Russian Tsar Alexander passed through the city after the Battle of Slavkov. On August 26, 1813, František Palacký almost drowned in a flood. The year 1831 marked a cholera epidemic (trencin.sk). In 1886, a major fire swept through the city. In 1897, the Norwegian company Gregersen built a new steel road bridge over the Váh, measuring 258 meters in length and 6 meters in width. In 1904, Countess Ifigénia D’Arcourt donated Trenčiansky hrad to the city. In 1919, the population exceeded 10,000 residents (10,191) (trencin.sk).

In the second half of the 19^th century, Trenčín became a significant trade and industrial center, with the construction of the railway. Since the late 19^th century, the city has seen the development of industry, including textile factories, distilleries, and wood processing. During the First Czechoslovak Republic, the city’s textile, food, and engineering industries expanded. After 1945, exhibitionism became prominent (Wikipedia).

Odkazy