Krajina, Typ krajiny, TOP, Polia, Hory, Fotografie

Línie

skala
Hits: 2517

ku najzákladnejším stavebným prvkov vizuálneho sveta. Predchádza tvaru, ploche aj objemu. Je stopou pohybu, hranicou, smerom, napätím. Vzniká ako dôsledok ľudskej činnosti, technického riešenia,  ale aj geologického zlomu alebo dlhodobého pôsobenia času. Nakladám s týmto elementom ako s nositeľom významu. Zachytené línie nie sú samoúčelné – sú záznamom poriadku, ktorý si človek vnáša do priestoru, aj chaosu, ktorý sa tomuto poriadku neustále vzpiera. V obrazoch sa stretáva geometrická prísnosť technických štruktúr s organickou nepravidelnosťou prostredia. Priamy smer sa láme, opakuje, mizne. Paralely sa rozchádzajú, rytmus sa mení. Línia tu nie je len vizuálnym vodítkom pre oko diváka, ale aj prostriedkom orientácie v priestore a čase – naznačuje , tok energie, hierarchiu, ale aj hranice, ktoré nie sú vždy zjavné.

Cyklus cielene redukuje farebnosť a kontext. Neponúka príbeh v klasickom zmysle slova, ale sériu vizuálnych situácií, v ktorých sa divák môže sústrediť na vzťahy: medzi smermi, medzi plochami, medzi svetlom a tieňom. Línia sa tak stáva jazykom – jednoduchým, ale mnohovrstevným. Línie sú o spôsobe, akým ich vnímame. O tom, ako sa náš zrak prirodzene upína na poriadok, symetriu a opakovanie. Predstavujú vizuálne reflexiu priestoru, v ktorom sa každodennosť mení na znak a detail na výpoveď.

Lines belong to the most fundamental building elements of the visual world. They precede form, surface, and volume. A line is a trace of movement, a boundary, a direction, a source of tension. It emerges as a consequence of human activity and technical solutions, but also as a result of geological fractures or the long-term action of time. I work with this element as a carrier of meaning. The captured lines are not self-purposeful; they are records of the order that humans introduce into space, as well as of the chaos that constantly resists this order. Within the images, the geometric strictness of technical structures confronts the organic irregularity of the environment. A straight direction bends, repeats itself, disappears. Parallels diverge, rhythm changes. Here, the line is not merely a visual guide for the viewer’s eye, but also a means of orientation in space and time. It suggests movement, the flow of energy, hierarchy, and boundaries that are not always immediately visible.

The cycle deliberately reduces color and context. It does not offer a narrative in the classical sense, but rather a series of visual situations in which the viewer can focus on relationships: between directions, between surfaces, between light and shadow. The line thus becomes a language—simple in form, yet multilayered in meaning. Lines are about the way we perceive. About how our vision naturally gravitates toward order, symmetry, and repetition. They represent a visual reflection of space in which everyday reality transforms into a sign, and detail into a statement.

, , , , ,

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Myjava, TOP, Polia, Fotografie

Kopaničiarsky región Myjava

skala
Hits: 4078

Myjavský región sa rozprestiera na Myjavskej pahorkatine a v podhorí Bielych Karpát. Hranica so Záhorím je zhruba v línii obcí Jablonica, Prietrž, Turá Lúka, Vrbovce (frndzalicafest.sk). Administratívne myjavský región zahŕňa okresy a časť okresu Nové Mesto nad Váhom (trencinregion.sk). Často sa označuje aj názvom Kopanice pre typické rozptýlené osídlenie v krajine (trencinregion.sk). Východ územia bol osídlený už v dobe slovanskej, ale kopcovitejší západ sa kolonizoval až od 13. storočia. V 16. – 17. storočí sa región pod vplyv valaskej kolonizácie z Kysúc. Vznikalo kopaničiarske osídlenie. získavali zvyčajne pomenovania podľa mien pôvodných obyvateľov. Typickou schopnosťou kopaničiarov bolo podomové obchodovanie, cestovanie za sezónnou prácou, ale aj do zámoria (frndzalicafest.sk). Sváko Ragan z Brezovej bol garbiar Marián Lacko (trencinregion.sk).

Kopaničiarsky spôsob života formoval miestnu kultúru – obyvatelia sa venovali najmä samozásobiteľskému poľnohospodárstvu, ovocinárstvu, chovu dobytka a remeslám, a známi boli aj svojou mobilitou, obchodovaním a sezónnou prácou mimo regiónu (muni.cz). Na Myjavu sa sťahovali v minulosti aj preto, aby sa boli v menšom nebezpečenstve napr. pred Turkami. V dnešnej dobe sa Myjava vyľudňuje, stáva sa z nej chatárska oblasť.

V myjavskej oblasti prevažovalo u obyvateľstvo evanjelického vierovyznania. Rozšírená bola výroba predmetov zo slamy, prútia a dreva ako aj pradenie. Výroba dreveného riadu, lyžičiek, soľničiek, variech a hračiek. Krajné je známa čipkárskou tradíciou. Rozvoj zaznamenalo súkenníctvo, rozšírená výroba plátna aj pytlikárstvo. Brezová pod Bradlom bola známa spracovaním kože (muni.cz).

Myjavu zdobí osobitná . Typické obydlia niekedy od seba vzdialené aj desiatky kilometrov sú zachované dodnes. Ľudovo povedané – žije sa tu doslova medzi karpatskými kopcami. Z tohto možno nehostinného kraja však vzišlo veľa významných osobností  – Zuzka Zguriška dala pejoratívny názov Myjave, Samuel a jeho vnuk Dušan Jurkovič, z Košarísk pochádza Milan Rastislav Štefánik, Ľudmila Podjavorinská z Bziniec a mnohí ďalší. Bošácka slivovica má viac ako 300-ročnú tradíciu. Za svoju výnimočnosť  vďačí  jedinečnej mikroklíme v Bošáckej doline. Pre milovníkov umenia je zasa tento región zosobnený v  garbiarovi Mariánovi Lackovi známom ako Sváko Ragan (trencinregion.sk).

Kopaničiarsku piesňovú tvorbu charakterizuje sklon k žartovnému prekáraniu, jemnej irónii a posmešku. Prevládajú piesne spievané pri kolektívnych zábavách. Vyskytujú sa tu však aj dlhé baladické piesne, regrútske a historické piesne. Významnými osobnosťami medzi ľudovými muzikantmi boli primáši Samko Dudík z Myjavy a Ján Petrucha z Priepasného (muni.cz).

Rastlinné zloženie zahŕňa dubovo-bukové i dubovo-hrabové , s umelo vysadenými porastami ihličnanov v niektorých častiach. Do regiónu zasahujú aj Chránené krajinné oblasti a , ktoré chránia bohatú biodiverzitu a prírodné prostredie (myjava.sk).

The Myjava region extends across the Myjava Hills and the foothills of the White Carpathians. The boundary with the region roughly follows the line of the villages Jablonica, Prietrž, Turá Lúka, and Vrbovce (frndzalicafest.sk). Administratively, the Myjava region includes the Myjava District and part of the Nové Mesto nad Váhom District (trencinregion.sk). It is often also referred to as Kopanice, a name derived from the characteristic scattered settlement pattern in the landscape (trencinregion.sk).

The eastern part of the area was settled as early as the Slavic period, while the more hilly western part was colonized only from the 13th century onward. In the 16th and 17th centuries, the region came under the influence of Wallachian colonization from Kysuce, which led to the development of dispersed homestead settlements. Villages usually received names based on the original settlers. A typical skill of the Kopanice inhabitants was peddling trade, travelling for seasonal work, and even migration overseas (frndzalicafest.sk). The famous character Sváko Ragan from Brezová was inspired by the tanner Marián Lacko (trencinregion.sk).

The Kopanice way of life shaped local culture – residents were mainly engaged in subsistence agriculture, fruit growing, livestock breeding, and crafts. They were also known for their mobility, trading activities, and seasonal work outside the region (muni.cz). In the past, people also moved to the Myjava area to reduce the risk of danger, for example from Ottoman incursions. Today, the region is experiencing depopulation and is increasingly becoming a recreational cottage area.

In the Myjava area, the population was predominantly of the Evangelical (Lutheran) faith. The production of items made from straw, wicker, and wood was widespread, as was spinning. Crafts included the manufacture of wooden utensils, spoons, salt cellars, ladles, and toys. The village of Krajné is known for its lace-making tradition. Cloth-making flourished, along with the production of linen and small textile goods, while Brezová pod Bradlom was renowned for leather processing (muni.cz).

The Myjava region is distinguished by its unique architecture. Typical dwellings, sometimes separated by distances of several kilometers, have been preserved to this day. Colloquially speaking, life here is lived literally among the Carpathian hills. From this seemingly inhospitable landscape emerged many notable figures: Zuzka Zguriška, who gave Myjava a pejorative literary label; Samuel Jurkovič and his grandson Dušan Jurkovič; Milan Rastislav Štefánik, born in Košariská; Ľudmila Podjavorinská from Bzince; and many others. Bošáca plum brandy has a tradition spanning more than 300 years, owing its exceptional quality to the unique microclimate of the Bošáca Valley. For art lovers, the region is also personified by the tanner Marián Lacko, known as Sváko Ragan (trencinregion.sk).

Kopanice folk songs are characterized by a tendency toward playful teasing, gentle irony, and mockery. Songs performed at collective festivities predominate, but long ballads, recruiting songs, and historical songs are also found. Prominent folk musicians included the lead fiddlers Samko Dudík from Myjava and Ján Petrucha from Priepasné (muni.cz).

The vegetation consists mainly of oak–beech and oak–hornbeam forests, with artificially planted conifer stands in some areas. The region also includes parts of the White Carpathians and Little Carpathians Protected Landscape Areas, which safeguard rich biodiversity and natural environments (myjava.sk).

Niektoré myjavské lokality:

, , ,

Ľudia, Fotografie

Čestná stráž

skala
Hits: 11165

Dominantnou úlohou útvaru čestnej stráže je reprezentácia prezidenta Slovenskej republiky, ozbrojených síl Slovenskej republiky a Slovenskej republiky. Vykonáva čestné stráženie sídla prezidenta a hostí prezidenta v jeho sídle. Vykonáva vojenské pocty, najmä pri oficiálnych návštevách predstaviteľov iných štátov. V čase , vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu plní úlohy ochrany prezidenta (mil.sk). Čestné stráženie sa vykonáva po celú dobu prítomnosti prezidenta v Prezidentskom paláci, spravidla v pracovných dňoch od 8.00 hod. do 18.00 hod. Striedanie strážnych sa koná každých 60 minút, každú celú hodinu. Striedanie stráží sa koná cez pracovné dni o 12.00 hod (prezident.sk). Dôstojníci Čestnej stráže sú vyzbrojení šabľou dlhou 985 mm. Čepeľ je z ušľachtilej ocele, pošva zo smrekového dreva potiahnutého kožou. Mužstvo je pri zvláštnych príležitostiach vyzbrojené kresadlovou puškou s hlavňou dlhou 1080 mm. Útvar tiež používa samonabíjaciu pušku vzoru 52 a pušku vzoru 52/57, obe československej výroby (mil.sk).

Jednotka čestnej stráže bola zriadená prvý krát koncom roka 1968. Po vzniku Slovenskej republiky sa strážny prápor reorganizoval na Pluk hradnej a čestnej stráže. Mal dva prápory, jeden plní úlohy pre prezidenta Slovenskej republiky a druhy pre ostatných ústavných činiteľov a najvyšších vojenských predstaviteľov. Miesta výkonu čestného stráženia boli Bratislavský hrad, Primaciálny palác a od 30.9.1996 Grassalkovičov palác (Prezidentský). Od 1.8.2001 vznikol samostatný útvar Čestnej stráže prezidenta Slovenskej republiky (mil.sk). Osobitnú pozornosť si zasluhujú aj uniformy Čestnej stráže, ktoré majú výrazne reprezentačný charakter. Sú ladené do bielo-modro-červenej farebnej kombinácie slovenských národných farieb a doplnené zlatými detailmi. Pri niektorých príležitostiach sa používajú aj historické uniformy, ktoré majú odkazovať na a symboliku slovenskej vojenskej histórie.

Ja som v rokoch 1999 – 2000 absolvoval základnú vojenskú službu ako člen čestnej stráže prezidenta SR. Okrem čestného stráženia sme chodili „vítať“ rôznych štátnikov, diplomatov, stavali sa špaliere. Možno, tí ktorí vedia akú úlohu zvykol mať pisár na „vojne“, tak si vedia predstaviť, čo to asi pre mňa znamenalo. Okrem iného sme bežne používali vyjadrenia typu: ideme postaviť plné pocty, štátnu akciu, potrebujem 30 vojakov požičať z druhej roty, od vládnych čestňákov :-). Počas svojho ročného pobytu som dvakrát mohol prísť v uniforme Čestnej stráže . Párkrát som v takejto slávnostnej uniforme bol v historickej budove Slovenského národného divadla v prezidentskej lóži. Musím povedať, že to malo šmrnc. Raz som mal na sebe aj historickú uniformu, aká je tu – mil.sk. Bola mimoriadne pohodlná. Pokiaľ viem, časom sa začala používať oveľa viac ().

Slávnostné ceremoniály čestnej stráže medzi výrazné vizuálne štátu a sú neodmysliteľnou súčasťou protokolu. Tréning príslušníkov čestnej stráže je veľmi náročný – dôraz sa kladie na disciplínu, presnosť, zosúladenie krokov i estetiku pohybov. Zahraniční turisti často prirovnávajú striedanie stráží v Bratislave k podobným ceremoniálom v Londýne, Prahe alebo Budapešti, hoci má svoje špecifické slovenské črty.

Čestná stráž prezidenta Slovenskej republiky je súčasťou Ozbrojených síl SR a patrí pod Vojenskú kanceláriu prezidenta SR. Táto kancelária zabezpečuje velenie útvaru a plní jeho nadriadenú organizačnú funkciu (Wikipedia). K 14. októbru 2024 útvar čestnej stráže tvorí 172 mužov a 20 žien. Od svojho vzniku sa útvar zúčastnil na viac ako 5 000 protokolárnych aktivitách, ako sú oficiálne návštevy či vojenské pocty (teraz.sk). Okrem reprezentácie štátu sa Čestná stráž zapája do rôznych charitatívnych aktivít – pomáha Liga proti rakovine, onkologickému oddeleniu nemocnice na Kramároch či Slovenskému Červenému krížu, a účinkuje aj v galaprogramoch (stvr.sk).

The dominant role of the Guard of Honour unit is the representation of the President of the Slovak Republic, the Armed Forces of the Slovak Republic, and the Slovak Republic itself. It performs ceremonial guarding of the president’s residence and his guests at the residence. It provides military honours, especially during official visits of representatives of other states. In times of war, state of war, state of emergency, or crisis, it fulfils the tasks of protecting the president (mil.sk). Ceremonial guarding is carried out throughout the president’s presence in the Presidential Palace, usually on working days from 8:00 a.m. to 6:00 p.m. The guards change every 60 minutes, at every full hour. The ceremonial changing of the guards takes place on working days at 12:00 noon (prezident.sk). Officers of the Guard of Honour are equipped with a sabre measuring 985 mm in length. The blade is made of high-quality steel, and the scabbard is made of spruce wood covered with leather. The enlisted men are, on special occasions, equipped with a flintlock rifle with a barrel length of 1080 mm. The unit also uses the self-loading rifle model 52 and the rifle model 52/57, both of Czechoslovak manufacture (mil.sk).

The Guard of Honour unit was established for the first time at the end of 1968. After the establishment of the Slovak Republic, the guard battalion was reorganized into the Regiment of Castle and Guard of Honour. It had two battalions, one fulfilling duties for the President of the Slovak Republic and the other for other constitutional officials and the highest military representatives. The places of ceremonial guarding included Castle, the Primate’s Palace, and, since 30 September 1996, the Grassalkovich Palace (the Presidential Palace). On 1 August 2001, the independent unit of the Guard of Honour of the President of the Slovak Republic was created (mil.sk). Special attention is also deserved by the uniforms of the Guard of Honour, which have a distinctly representative character. They are designed in the white-blue-red colour scheme of the Slovak national colours and complemented with golden details. On certain occasions, historical uniforms are also used, which are meant to refer to the traditions and symbolism of Slovak military history.

In the years 1999 – 2000, I completed my compulsory military service as a member of the Guard of Honour of the President of the Slovak Republic. In addition to ceremonial guarding, we would go to “welcome” various statesmen and diplomats and form honour cordons. Perhaps those who know the role that a clerk usually had during “the army” can imagine what this might have meant for me. Among other things, we commonly used expressions such as: we are going to set up full honours, a state event, I need to borrow 30 soldiers from the second company, from the government guards :-). During my year of service, I was allowed twice to come home in the Guard of Honour uniform. Several times, I wore this ceremonial uniform in the historical building of the Slovak National Theatre in the presidential box. I must say it had style. Once I also wore a historical uniform like the one here – mil.sk. It was extremely comfortable. As far as I know, over time it began to be used much more (Peter Kaclík).

The ceremonial activities of the Guard of Honour are among the most significant visual symbols of the state and form an inseparable part of protocol. Training of Guard of Honour members is very demanding – emphasis is placed on discipline, precision, synchronization of steps, and the aesthetics of movements. Foreign tourists often compare the changing of the guard in Bratislava to similar ceremonies in London, Prague, or Budapest, although it has its own specifically Slovak features.

The Guard of Honour of the President of the Slovak Republic is part of the Armed Forces of the Slovak Republic and falls under the Military Office of the President of the Slovak Republic. This office ensures the command of the unit and fulfils its superior organizational role (Wikipedia). As of 14 October 2024, the Guard of Honour unit consisted of 172 men and 20 women. Since its establishment, the unit has participated in more than 5,000 protocol activities, such as official visits and military honours (teraz.sk). In addition to representing the state, the Guard of Honour also engages in various charitable activities – supporting the League Against Cancer, the oncology department of the hospital at Kramáre, and the Slovak Red Cross, and performing at gala programs (stvr.sk).

Krajina, Slovensko, Typ krajiny, Zamagurie, Biotopy, Fotografie, Doliny, Doliny

Lesnica je krásne miesto na Zamagurí

skala
Hits: 2975

Ráno v Lesnici začína hmlou, ktorá sa ako tichý dych Dunajca vkráda do dolín a obopína lesov. Z hôr sa vynárajú ostré , ktoré sa strácajú v závoji oblakov. Hmla sa prevaľuje ponad kopce, akoby zakrývala tajomstvá dávnych generácií. Z drsnej horskej scenérie prechádza do otvorenej mozaiky polí a lúk. Tu už nepanuje dramatická hmla, ale slnečný pokoj: zelené stráne, žlté a biele drevenice, ktoré sa roztrúsili po úbočiach. Lesnica je kontrastov – dráma hôr a jemnosť polí, tvrdosť skál a mäkkosť hmiel. Kto sem príde, odchádza s pocitom, že sa dotkol niečoho pradávneho a pravdivého.

Lesnica je horská obec v severovýchodnom Slovensku, v okrese , pri hranici s Poľskom. Nachádza sa na úpätí Malých Pienin vo výške približne 485 m nad morom a rozprestiera sa na ploche asi 14,6 km². Údaje z roku 2024 evidujú približne 490 obyvateľov. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1297. Obec sa nachádza v najsevernejšej oblasti Pieninského národného parku (Wikipedia). Lesnica vznikla vďaka šoltýskym kolonistom v 13. storočí, prvýkrát je doložená v listine z roku 1297, keď bola územie udelené a osídlené (Rafting Pieniny).

Dominantou je kostol svätého Michala archanjela zo 16. storočia vybudovaný na gotických základoch, v radovej zástavbe s postrannými vstupnými bránami a drevenice z hrubých brvien. Zachovalo sa aj niekoľko goralských stavebných pamiatok. Otvorenie pešieho priechodu Lesnica-Szcawnica v roku 1996 ponúka turistom možnosť poznať aj krásy susedného poľského územia. Šoltýsi Gorgeyovci z Toporca založili časť obce, ktorá sa dodnes nazýva Stará Lesnica. Popri nej existovala v 15. storočí už aj Nová Lesnica. V 19. storočí Lesnicu často navštevovali kúpeľní hostia, ktorí prechádzali medzi Smerdžonkou (Červený Kláštor) a Szczawnicou. V období 1938-1939 prináležala Poľsku. Zachovalo sa tu veľa povestí viažucich sa k Pieninám a v obci sa ešte čiastočne nosí menej zdobený goralský kroj (https://eastslovakia.szm.com/). V stredoveku sa Lesnica rozčlenila na Malú a Veľkú Lesnicu podľa majetkoprávnych sporov. V 16. storočí prevzali správu kláštorní rehoľníci z Červeného Kláštora (Rafting Pieniny). Obyvatelia sa tradične živili poľnohospodárstvom, pastierstvom a remeslami – spracovaním dreva, rezbárstvom a tkaním. V minulosti občania pracovali v lesoch (pieniny.sk). V Lesnici sa dodnes zachovala tradičná goralská – drevenice z hrubých brvien, zariadenia z kamenných pivníc aj nekropola rodinných pamiatok. Dodržiavajú sa aj miestne goralské kroje (pieniny.sk).

Lesnica ponúka ideálne podmienky pre prírodné zážitky a turistiku – leží na konci turistických trás raftingových splavov na drevených pltiach, ktoré vedú cez prielom Dunajca. Trasa siaha od Majer až po obec Lesnica (11 km), druhá variant trasy z Červeného Kláštora má dĺžku 9 km (travelguide.sk). Prielom Lesnického potoka je zaujímavý prírodný kaňon hlboký až 300 m s krasovými útvarmi priamo pri Lesnici (Wikipedia). Medzi obľúbené patrí chodník „Prielomom Dunajca na Haligovské “ aj trasa „Malými Pieninami“ (Lesnica – Vysoké Skalky – Litmanová) (travelguide.sk). V okolí sa nachádza bohatá a v rámci Pieninského národného parku (sk.wikipedia.org).

Smerom na juh od Lesnice sa krajina postupne otvára z tiesňavy Prielomu Dunajca do podhoria Spišskej Magury a ďalej k Ľubovnianskej vrchovine. Tento priestor má charakter kopaníc a lúk s roztrúsenými hospodárskymi usadlosťami. Južne od obce sa svahy rozbiehajú do menších poľnohospodárskych plôch, pasienkov a lúčnych enkláv, ktoré sú oddelené pásmi lesov. Typické sú goralmi udržiavané s množstvom kvetov a horských bylín (pieniny.sk). V nižších častiach prevládajú bukové a jedľové , ktoré prechádzajú do zmiešaných porastov. Nad Lesnicou vystupujú kopce s nadmorskou výškou 700 – 900 m, z ktorých sa otvárajú pohľady na celé . Krajina poskytuje krásne na zozadu – od Lesnického sedla je možné vidieť ostré vápencové bralá, zatiaľ čo na juhu sa dvíhajú Spišská Magura a Levočské vrchy. Za jasného počasia sa z hrebeňov nad Lesnicou dá zazrieť aj Vysoké Tatry (rafting-pieniny.sk). Dodnes sú badateľné tradičného hospodárenia – terasové , drevené stodoly a salaše. Krajina má stále pôvodný horský charakter, bez väčších zásahov modernej urbanizácie. Lesnica tak pôsobí ako prechod medzi drsnými Pieninami a miernejším Spišom (pieniny.sk).

Morning in Lesnica begins with fog, which, like the silent breath of the Dunajec, seeps into the valleys and wraps around the silhouettes of the forests. From the mountains emerge sharp contours that vanish into the veil of clouds. The mist rolls over the hills as if it were covering the secrets of past generations. From the harsh mountain scenery, the land transforms into an open mosaic of fields and meadows. Here the dramatic fog no longer reigns, but a sunny calm: green slopes, yellow fields, and white wooden cottages scattered along the hillsides. Lesnica is a land of contrasts – the drama of the mountains and the softness of the fields, the hardness of the rocks and the gentleness of the mists. Whoever comes here leaves with the feeling of having touched something ancient and true.

Lesnica is a mountain village in northeastern Slovakia, in the Stará Ľubovňa district, near the Polish border. It lies at the foot of the Little Pieniny at an altitude of approximately 485 m above sea level and covers an area of about 14.6 km². In 2024, it had about 490 inhabitants. The first written record of the village dates back to 1297. The village is located in the northernmost area of the Pieniny National Park (Wikipedia). Lesnica was founded thanks to the šoltýs colonists in the 13th century, first mentioned in a charter of 1297 when the land was granted and settled (Rafting Pieniny).

The dominant landmark of the village is the Church of St. Michael the Archangel from the 16th century, built on Gothic foundations, row houses with side entrance gates, and log houses made of massive beams. Several Goral architectural monuments have been preserved. The opening of the pedestrian crossing Lesnica–Szczawnica in 1996 offers tourists the opportunity to discover the beauty of the neighboring Polish territory. The šoltýs family Gorgey of Toporec founded part of the village, which is still called Stará Lesnica (Old Lesnica). Alongside it, Nová Lesnica (New Lesnica) already existed in the 15th century. In the 19th century, Lesnica was frequently visited by spa guests passing between Smerdžonka (Červený Kláštor) and Szczawnica. In the period 1938–1939, it belonged to Poland. Many legends connected with the Pieniny have been preserved here, and a simpler version of the traditional Goral costume is still partly worn (eastslovakia.szm.com). In the Middle Ages, Lesnica was divided into Malá and Veľká Lesnica due to property disputes. In the 16th century, the administration was taken over by monks from Červený Kláštor (Rafting Pieniny). The inhabitants traditionally lived from agriculture, shepherding, and crafts – woodworking, carving, and weaving. In the past, villagers worked in the forests (pieniny.sk). Traditional Goral architecture has been preserved in Lesnica – wooden log houses, stone cellars, and a family necropolis. Local Goral costumes are still worn (pieniny.sk).

Lesnica offers ideal conditions for nature experiences and tourism – it lies at the end of rafting routes on wooden rafts through the Dunajec Gorge. The route from Majer to Lesnica measures 11 km, and another variant from Červený Kláštor is 9 km (travelguide.sk). The Lesnica Gorge is an interesting natural canyon up to 300 m deep with karst formations directly by the village (Wikipedia). Among the popular trails are the path “Through the Dunajec Gorge to the Haligovské Rocks” and the route “Through the Little Pieniny” (Lesnica – Vysoké Skalky – Litmanová) (travelguide.sk). Rich fauna and flora are found in the surroundings within the Pieniny National Park (sk.wikipedia.org).

South of Lesnica, the landscape gradually opens from the Dunajec Gorge into the foothills of the Magura and further to the Ľubovňa Highlands. This area is characterized by scattered settlements, fields, and meadows. South of the village, the slopes spread into smaller agricultural areas, pastures, and meadows, separated by belts of forest. Typical are the Goral-managed meadows with many flowers and mountain herbs (pieniny.sk). In the lower areas prevail beech and fir forests, which transition into mixed woodlands. Above Lesnica rise hills with altitudes of 700–900 m, offering views of all of Zamagurie. The landscape provides beautiful views of the Pieniny from the rear – from the Lesnica saddle it is possible to see sharp limestone cliffs, while to the south the Spiš Magura and the Levoča Hills rise. In clear weather, the High Tatras can be seen from the ridges above Lesnica (rafting-pieniny.sk). Traces of traditional farming – terraced fields, wooden barns, and shepherd’s huts – are still visible. The landscape retains its original mountain character, without major modern urbanization. Lesnica thus acts as a transition between the rugged Pieniny and the gentler Spiš (pieniny.sk).

Poranek w Lesnicy zaczyna się mgłą, która niczym cichy oddech Dunajca wkrada się w i otula sylwetki lasów. Z gór wyłaniają się ostre kontury, które znikają w zasłonie chmur. Mgła przewala się ponad wzgórzami, jakby zakrywała tajemnice dawnych pokoleń. Z surowej, górskiej scenerii krajobraz przechodzi w otwartą mozaikę pól i łąk. Tu już nie panuje dramatyczna mgła, lecz słoneczny spokój: zielone zbocza, żółte łany i białe drewniane chaty rozsiane po stokach. Lesnica to kraina kontrastów – dramat gór i łagodność pól, twardość skał i miękkość mgieł. Każdy, kto tu przybędzie, odchodzi z poczuciem, że dotknął czegoś pradawnego i prawdziwego.

Lesnica to górska wieś w północno-wschodniej Słowacji, w powiecie Stará Ľubovňa, przy granicy z Polską. Leży u podnóża Małych Pienin, na wysokości około 485 m n.p.m., i zajmuje powierzchnię około 14,6 km². W 2024 roku liczyła około 490 mieszkańców. Pierwsza wzmianka pisemna o wsi pochodzi z 1297 roku. Wieś znajduje się w północnej części Pienińskiego Parku Narodowego (Wikipedia). Lesnica powstała dzięki kolonistom sołtysim w XIII wieku, po raz pierwszy wspomniana w dokumencie z 1297 roku, gdy nadano i zasiedlono te ziemie (Rafting Pieniny).

Dominantą wsi jest kościół św. Michała Archanioła z XVI wieku, wzniesiony na gotyckich fundamentach, domy w zabudowie szeregowej z bocznymi bramami wejściowymi i drewniane chaty z grubych bali. Zachowało się również kilka zabytków architektury góralskiej. Otwarcie w 1996 roku przejścia pieszego Lesnica–Szczawnica daje turystom możliwość poznania piękna sąsiedniego, polskiego terytorium. Sołtysi Gorgeyowie z Toporca założyli część wsi, która do dziś nazywa się Stara Lesnica. Obok niej już w XV wieku istniała Nowa Lesnica. W XIX wieku Lesnicę często odwiedzali kuracjusze przechodzący między Smerdżonką (Czerwony Klasztor) a Szczawnicą. W latach 1938–1939 należała do Polski. Zachowało się tu wiele legend związanych z Pieninami, a we wsi nadal częściowo nosi się skromniejszy strój góralski (eastslovakia.szm.com). W średniowieczu Lesnica została podzielona na Małą i Wielką Lesnicę z powodu sporów majątkowych. W XVI wieku zarząd przejęli mnisi z Czerwonego Klasztoru (Rafting Pieniny). Mieszkańcy tradycyjnie zajmowali się rolnictwem, pasterstwem i rzemiosłem – obróbką drewna, rzeźbiarstwem i tkactwem. W przeszłości mieszkańcy pracowali w lasach (pieniny.sk). W Lesnicy zachowała się tradycyjna architektura góralska – drewniane chaty z grubych bali, kamienne piwnice oraz nekropolia rodzinnych pamiątek. Nadal pielęgnuje się miejscowe stroje góralskie (pieniny.sk).

Lesnica oferuje idealne warunki do kontaktu z przyrodą i turystyki – leży na końcu tras spływu Dunajcem na drewnianych tratwach. Trasa z Majera do Lesnicy ma 11 km, druga wariant z Czerwonego Klasztoru ma 9 km (travelguide.sk). Przełom Potoku Lesnickiego to interesujący naturalny wąwóz o głębokości do 300 m z formami krasowymi tuż przy wsi (Wikipedia). Do ulubionych należy szlak „Przełomem Dunajca na Haligowskie Skały” oraz trasa „Małymi Pieninami” (Lesnica – Wysokie Skałki – Litmanowa) (travelguide.sk). W okolicy znajduje się bogata fauna i flora w ramach Pienińskiego Parku Narodowego (sk.wikipedia.org).

Na południe od Lesnicy krajobraz stopniowo otwiera się z przełomu Dunajca ku podnóżom Spiskiej Magury i dalej ku Ľubowiańskiemu Pogórzu. Obszar ten ma charakter rozproszonych gospodarstw, pól i łąk. Na południe od wsi stoki rozchodzą się w mniejsze pola uprawne, pastwiska i enklawy łąk, oddzielone pasami lasów. Typowe są góralskie łąki z wieloma kwiatami i ziołami górskimi (pieniny.sk). W niższych partiach przeważają lasy bukowe i jodłowe, przechodzące w lasy mieszane. Nad Lesnicą wznoszą się wzgórza o wysokości 700–900 m, z których rozciągają się widoki na całe Zamagurze. Krajobraz oferuje piękne panoramy Pienin od tyłu – z Przełęczy Lesnickiej można zobaczyć ostre wapienne skały, podczas gdy na południu wznoszą się Spiska Magura i Góry Lewockie. Przy dobrej pogodzie z grzbietów nad Lesnicą można dostrzec także Wysokie (rafting-pieniny.sk). Do dziś widoczne są ślady tradycyjnego gospodarowania – pola tarasowe, drewniane stodoły i szałasy. Krajobraz zachował swój pierwotny, górski charakter, bez większej urbanizacji. Lesnica jawi się jako przejście między surowymi Pieninami a łagodniejszym Spiszem (pieniny.sk).

Linky

TOP

Panorámy

Lesnica s hmlou

Lesnica a

Lesnica a Rabštín

Lesnica

,

Krajina, Slovensko, Obce, Príroda, Slovenské, Považské, Skaly, Stredné Považie, Biotopy, Fotografie

Vršatec

skala
Hits: 2698

Vršatec sa nachádza nad Vršatským Podhradím.

Vršatské bradlá sú mohutným vápencovým masívom, viditeľné sú z veľkej vzdialenosti. Nad obcou sa nachádza aj hrad Vršatec. Už v roku 1244 sa spomína Vršatec (trencin.sk). Vršatské bradlá sú významná geologická a paleontologická lokalita. Nachádza sa tu veľké množstvo fosílii plytkého aj hlbokého jurského a kriedového mora, amonity, belemnity, ľaliovky, lastúrniky posidonia a mikrofosílie foraminifery, rádiolarie, prvoky calpionela (Morycowa, Mišík, 2005). Vyskytujú sa tu vzácne : Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Papilio machaon, Aglia tau. chrobák Rosalia alpina (Wikipedia). Vršatské bradlá sú prírodnou rezerváciou (enviroportal.sk). Vršatec lákal k poznaniu, ku rekreácii aj v dávnejšej minulosti, svedčia o tom výskumné správy prírodovedcov zo začiatku 19. storoča – A. Rochel, J. Ľ. Holuby, K. Domin a ďalší. Svedčili o tom aj rekreačné zariadenia (Informačná tabuľa).

Sú najvýraznejším a najvyšším skalným bradlovým hrebeňom na Slovensku (550 – 830 metrov nad morom). Vápencový masív pochádza z jury (spoznaj.eu). Vršatské bradlá sú jedným z najvýraznejších prírodných útvarov na Slovensku. Je súčasťou Bielych Karpát, týči sa nad obcou Vršatské Podhradie a je viditeľný z veľkej vzdialenosti. Vršatské bradlá sú súčasťou bradlového pásma, ktoré prechádza severným údolím Váhu. Tento pás sa tiahne od Moravy až po východné a je tvorený sériou vápencových a dolomitických útvarov, ktoré vznikli v období jury a kriedy. Najvyšším vrchom Vršatských bradiel je Chmeľová s nadmorskou výškou 925 metrov. Geologicky sú bradlá tvorené prevažne czorsztynskou bradlovou jednotkou, ktorá pozostáva z rôznych typov vápencov, vrátane krinoidových (ľaliovkových), biohermných (útesových) a kalpionelových vápencov. Tieto horniny svedčia o sedimentácii v plytkých moriach počas strednej až vrchnej jury a spodnej kriedy. V oblasti Chmeľovej sa nachádzajú aj vrstvy vulkanických hornín (Wikipédia).

Najstaršie pozostatky prítomnosti ľudí v tejto lokalite sú z mladšej až neskorej doby kamennej. Našli sa tu kamenné nástroje na Chmeľovej a v sedle medzi Bielym Vrchom a Dielom. Výraznejšie osídlenie je datované z neskorou dobou bronzovou, s ľuďmi lužických popolnicových polí. Prejavovali sa pohrebiskami a žiarovými hrobmi, niekedy prekrytými mohylami. Vyskytli sa aj sídliska. V lokalite Zazámčie v okolí bývalého kúpaliska (Informačná tabuľa). Neskoršie osídlenie už je o púchovskej kultúre. Výrazné stopy zanechali slovanskí predkovia, v lokalite Medziskalie sa našli železné predmety z 9. až počiatku 10. storočia – kosa, krojidlo, radlica, motyky, nákovy, kliešte, vrták, obojručné nože, sekery. V priebehu 13. storočia sa začal stavať stredoveký hrad. Už koncom 13. storočia sa dostal do rúk Matúša Čáka. Od roku 1396 patril Ctiborovi zo Ctiboríc. Do zániku hradu v roku 1707 vystriedal mnohých majiteľov (Wikipedia). Hrad Vršatec bol postavený na neprístupných vápencových skalách a patril medzi najvyššie položené na Slovensku. Jeho strategická poloha mu poskytovala prirodzenú ochranu a umožňovala kontrolu nad dôležitými obchodnými cestami. Počas svojej histórie hrad vystriedal viacerých majiteľov a v 14. storočí bol v držbe Matúša Čáka Trenčianskeho. V roku 1708 bol hrad počas Rákócziho povstania zničený a odvtedy zostal v ruinách (trencin.sk).

Vršatské bradlá sú domovom pre rozmanitú flóru a faunu. Vyskytujú sa tu vzácne druhy rastlín a živočíchov, vrátane chránených druhov motýľov, ako sú jasoň červenooký – Parnassius apollo, jasoň chochlačkový – Parnassius mnemosyne, vidlochvost feniklový – Papilio machaon a okáň hruškový – Aglia tau. Z chrobákov je významný výskyt fúzača alpského – Rosalia alpina (Wikipédia). Súčasťou širšieho okolie Krivoklátska dolina. Nachádzajú sa tu najsevernejšie výskyty teplomilných spoločenstiev vzácnych a ohrozených rastlín a živočíchov v Bielych Karpatoch, výrazne odlišných od ostatných lokalít bradlového pásma. Napr. ľan rakúsky, spriadač egrešový. Okrem toho sa tu vyskytujú orchideje, všetky tri naše druhy prilboviek, kruštík prehliadaný, jazyk jelení, jasoň chochlačkový, užovka stromová, ďateľ bielochrbtý, muchárik bielokrký. V doline sa nachádza aj Krivoklátska tiesňava. Tam sa bol zaznamený modráčik konzincový, mora piesčinová, hmyzovník Holybyho, kruštík drobnolistý, kruštík rožkatý, vemenník zelenkastý. Záver tvoria tzv. Krivoklátske . Vyskytuje sa tu vzácny mravec Coptoformica exsecta, päťprstnica hustokvetá, kruštík močiarny, kosatec trávolistý, hadivka obyčajná, bielokvet močiarny. Súčasťou Krivoklátskej doliny je aj Dračia studňa, jediný vodopád v Bielych Karpatoch (Informačná tabuľa).

Prvý novodobý náučný chodník bol v okolí Vršatca sprístupnený v 80-tych rokov 20. storočia. Viedol z Vršatského Podhradia do Červeného Kameňa. Rekonštruovaný bol v roku 2005. Stal sa okružným, využíval existujúce turistické chodníky. Jeho súčasná podoba je dlhá asi 6 km (Informačná tabuľa). 

Vršatec lies above the village of Vršatské Podhradie.

The Vršatské Klippen are a massive limestone formation visible from a great distance. Above the village stand the ruins of Vršatec Castle. Vršatec is mentioned as early as 1244 (trencin.sk). The Vršatské Klippen are an important geological and paleontological site. They contain numerous fossils from both shallow and deep Jurassic and Cretaceous seas—ammonites, belemnites, crinoids, the bivalve Posidonia, and microfossils such as foraminifera, radiolarians, and the calpionellid protozoans (Calpionella) (Morycowa, Mišík, 2005). Rare butterflies occur here: Parnassius apollo, Parnassius mnemosyne, Papilio machaon, Aglia tau, as well as the beetle Rosalia alpina (Wikipedia). The Vršatské Klippen are a nature reserve (enviroportal.sk). Vršatec has long attracted scholars and visitors; research reports from the early 19th century by A. Rochel, J. Ľ. Holuby, K. Domin and others, as well as historical recreation facilities, bear witness to this (information board).

They form the most prominent and highest klippen ridge in Slovakia (550–830 m a.s.l.). The limestone massif dates to the Jurassic (spoznaj.eu). The Vršatské Klippen are among the most striking natural formations in Slovakia. They are part of the White Carpathians, rising above Vršatské Podhradie and visible from afar. They belong to the Klippen Belt that runs through the northern valley, stretching from Moravia to eastern Slovakia and made up of a series of limestone and dolomitic bodies formed in the Jurassic and Cretaceous. The highest peak of the Vršatské Klippen is Chmeľová (925 m). Geologically, the klippen belong mainly to the Czorsztyn Klippen Unit and consist of various limestones, including crinoidal, biohermal (reef) and calpionellid limestones. These rocks record deposition in shallow seas during the Middle to Late Jurassic and the Early Cretaceous. Layers of volcanic rocks also occur in the Chmeľová area (Wikipedia).

The oldest traces of humans here date to the Late and Final Stone Age. Stone tools were found on Chmeľová and in the saddle between Biely vrch and Diel. More substantial settlement comes from the Late Bronze Age and the Lusatian Urnfield culture, evidenced by cemeteries and cremation graves, sometimes covered by barrows, and by traces of dwellings—e.g., at Zazámčie near the former swimming pool (information board). Later settlement belongs to the Púchov culture. The Slavs left significant remains; at Medziskalie iron objects from the 9th to early 10th century were found—a scythe, reaping hook, ploughshare, hoes, anvils, tongs, a drill, two-handed knives, axes. A medieval castle began to be built in the 13th century. By the end of that century it belonged to Matthew Csák. From 1396 it was held by Stibor of Stiborice. Until the castle’s demise in 1707 it changed owners many times (Wikipedia). Built on inaccessible limestone crags, Vršatec Castle ranked among the highest-situated castles in Slovakia. Its strategic position gave it natural protection and control over key trade routes. In 1708, during Rákóczi’s Uprising, the castle was destroyed and has remained a ruin ever since (trencin.sk).

The Vršatské Klippen host diverse flora and . Rare and protected butterflies occur here, including the Apollo (Parnassius apollo), the Clouded Apollo (Parnassius mnemosyne), the Old World Swallowtail (Papilio machaon), and the Tau Emperor (Aglia tau). Among beetles, the Alpine longhorn Rosalia alpina is notable (Wikipedia). The wider area includes the Krivoklátska Valley. This is the northernmost occurrence in the White Carpathians of thermophilous communities of rare and endangered plants and animals, markedly different from other sites along the Klippen Belt—for example Austrian flax and the small eggar moth. Orchids occur here as well: all three of our helmet-orchids, the red helleborine, hart’s-tongue fern, the Clouded Apollo, the Aesculapian snake, white-backed woodpecker, and collared flycatcher. The valley also contains the Krivoklátska Gorge, with records of the violet copper butterfly, the sand-loving noctuid moth, Himantoglossum (Holyby’s bee orchid), the small-leaved and horned helleborines, and species such as the marsh fragrant orchid, grass-leaved iris, Arum maculatum, and Parnassia palustris. Its upper end forms the so-called Krivoklát Meadows, home to the rare ant Coptoformica exsecta, dense-flowered cinquefoil, marsh helleborine, and others. Part of the valley is the Dračia studňa (“Dragon’s Well”), the only waterfall in the White Carpathians (information board).

The first modern educational trail around Vršatec was opened in the 1980s. It led from Vršatské Podhradie to Červený Kameň. It was reconstructed in 2005, made circular, and routed along existing hiking paths. Its current length is about 6 km (information board).

Morycowa Ezbieta & Mišík Milan, 2005. Upper Jurassic shallow-watter scleractinian coral from the Klippen Belt (Western Carpathians, Slovakia). Geologica Carpathica, october 2005, 56, 5, pp. 415- 432