2009, Časová línia, Dokumenty, Dokumenty v čase, Dolné Považie, Hory, Krajina, Považské dokumenty, Príroda, Prírodné dokumenty, Slovenská krajina, Slovenské dokumenty, TOP

Dych zimy v Považskom Inovci

Hits: 2378

Autor: Kornel Duffek

Keď sa Piešťanca opýtate, ktoré hory považuje za svoje, najčastejšie vám odpovie, že Považský Inovec. Malé Karpaty síce tiež majú svoj pôvab, ale predsa sú len ďalej. V prípade Považského Inovca však stačí prejsť Krajinský most a už môžete stúpať priamo do hôr. A nie sú to hocijaké hory – sú prešpikované históriou. Nájdete v nich skoro všetky kultúrne vrstvy – od pravekých lovcov až po starých Slovanov. Nachádza sa tu veľká koncentrácia románskych rotúnd, snáď najväčšia na území Slovenska, a zvyšky stredovekých hradov. A to sme ešte nehovorili o krásnych prírodných scenériách a krasových jaskyniach ako je Čertova pec.

Považský Inovec býva príťažlivý a zaujímavý nielen v plnom kvete, ale v každom ročnom období, zimu nevynímajúc. V čase, keď padnú na krajinu hmly a mrazy, a šoféri začínajú šomrať na rizikové počasie, vzniká v horách čosi rozprávkové – každý strom, konár, steblo, suchý list či ihlička sa obaľuje do bielych kryštálikov. Je to dych zimy, ktorý spravidla netrvá dlho. Preto musíte to divadlo prírody sledovať veľmi intenzívne, aby vám neunikol žiadny detail. Najkrajší pohľad na jemný srieň sa naskytne vtedy, keď zasvieti slnko. Často sa však stáva, že slnko svieti príliš intenzívne a vtedy biele kryštáliky začínajú opadávať a strácať – zrazu je po predstavení. Ešte šťastie, že máte pri sebe fotoaparát, s ktorým aspoň zlomok toho, čo ste videli, zachytili. Doma na displeji počítača zistíte, že to všetko nebol iba prelud, ale skutočnosť. A potom sa možno zamyslíte nad hravosťou a premenlivosťou prírody.

Je veľká vymoženosť pre každé mesto, keď má svoju rieku či svoje hory. Piešťany majú oboje. Váh a Považský Inovec. A ešte aj čosi navyše – termálne liečivé pramene.

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2009, 2010, Časová línia, Hrady, Krajina, Neživé, Slovenská krajina, Stavby, Stredné Považie

Beckovský hrad

Hits: 3706

Beckov postavili v polovici 13. storočia na mieste neskorogotického sídliska a veľkomoravského hradiska z 9. storočia (Zdroj: Informačná tabuľa). Je postavený na 70 metrov vysokom brale (pamiatky.net). Spomína sa už v Anonymovej kronike z prelomu 12, a 13. storočia (pramen.info), pod označením Blundus (bathory.sk). Patril ku obrannému systému hradov už v časoch Veľkej Moravy (Wikipedia). Koncom 13. storočia patril Matúšovi Čákovi Trenčianskemu, ktorý ho aj dal prestavať. V roku 1388 sa dostal do rúk Ctiborovcom, ktorí okrem iného postavili gotickú kaplnku a cisternu, čím sa zo strážneho hradu stalo reprezentatívne šľachtické sídlo. Opevnený hrad bol útočiskom proti Turkom. Požiar v roku 1729 zapríčinil spustnutie hradu. Beckovské hradné vápencové tvrdošové bralo vzniklo selektívnou eróziou a denudáciou vážskej nivy na styku s obalovou sériou Považského Inovca. Vzhľadom na okolitý mierne modelovaný reliéf pôsobí monumentálne. Na úpätí hradného svahu je židovský cintorín z roku 1739 – 1785 (Zdroj: Informačná tabuľa). Beckovský hrad je jedným z najkrajších hradov, ktoré som kedy videl. Je národnou kultúrnou pamiatkou.

Archeologickým výskumom bolo doložené osídlenie areálu hradu a jeho okolia už v laténskej a rímskej dobe (1. storočie pred n.l). Za čias Veľkej Moravy tu stála pevnosť, ktorú neskôr vystriedalo župné sídlo a začiatkom 13. storočia hrad s podhradím a s kostolom zasväteným sv. Štefanovi. Najstaršie listinné pramene z rokov 1208 a 1226 spomínajú osadu Blundix, ležiacu zrejme pod kráľovským hradom. Hrad – castrum Bolonduch sa v písomných prameňoch vyskytuje až po roku 1264 (Kodoňová M., 1998: Beckov, Obecný úrad Beckov). Iné historické názvy Beckova sú Blundus, Bolondoc (Ondrejka Jozef, 1966: Beckov, Tematín, Západoslovenské vydavateľské stredisko v Bratislave), Blundix, Blonduch, Blondich, Bolonduch, Galancz sive Beczkow (voltek.cz). V histórii sa dôležitosť beckovského hradu a podhradskej osady výraznejšie prejavila už pri dobýjaní území Slovenska starými Maďarmi, keď sa ukázalo, že pevnosť patrila iba k niekoľko málo pevnostiam, o ktoré novoprichádzajúce kmene museli urputne bojovať (Kodoňová, 1997).

Stibor dal postaviť na hrade kaplnku, na ktorej vstupnom portáli bol tympanón s erbom Stiborovcov. Je to historicky prvé použitie svetského motívu na sakrálnej stavbe. Na jej oltári bola 180 cm vysoká gotická plastika Madony, ktorá sa svojím vypracovaním vyrovnala najkrajším v Európe. Dnes je v Koryčanoch pri Morave, kde je známa ako zázračná a uzdravujúca Čierna Madona (obroda.sk).

Povesť o Beckovi vraví, že Becko bol dvorný blázon vojvodcu Ctibora za vlády kráľa Žigmunda. Znamenite zabával svojho pána a jeho hostí až mu Ctibor sľúbil, že mu splní všetko o čo požiada. Becko zo žartu ukázal na neďaleké strmé skalisko, aby mu na ňom do roka a do dňa postavil hrad. Prekrásny hrad postavil a pomenoval ho podľa svojho dvorného blázna – Beckovom. Ctibor ho od Becka vraj odkúpil za toľko zlata, koľko Becko sám vážil (blogspot.sk).

Iná legenda hovorí o tom, že Stibor, ako hradný pán, zhodil zo skaly sluhu za to, že mu sluha chrániac svoje dieťa, zabil jeho obľúbeného psa. Sluha pri páde zo skaly ešte zakričal, že sa stretnú do roka a do dňa. Presne v tom čase hradného pána uštipla do oka vretenica a on slepý spadol do priepasti (valka.cz).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2008, 2009, 2011, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Obce, Považské obce, Slovenská krajina, Slovenské obce

Modrová – obec s dávnou minulosťou

Hits: 3092

Do roku 1927 sa Modrová nazývala Veľká Modrovka. Maďarský názov pre Modrovú je Nagymodró, nemecký Grossmodro, Grossmodrau. Na ploche necelých 12 km2 žije asi 500 obyvateľov (wikipedia.sk). Modrová leží v členitom, zdvíhajúcom sa reliéfe Považského Inovca. Za zmienku stojí, že dávnejšej histórii pod Modrovú patrili v minulosti aj Piešťany. V roku 1157 latinskí kolonisti v Modrovej postavili kostolnú vežu (Modrová). Územie Modrovej bolo v 12. storočí pod právomocou hradu Bana, nachádzajúceho sa pravdepodobne na vyvýšeninách nad obcou Banka pri Piešťanoch. Po jeho zániku v priebehu 13. storočia jeho funkciu prebral Tematín. V minulosti bola Modrová spomenutá v histórii ako „Madro„. V 15. storočí žilo v Modrovej odhadom 150 – 180 obyvateľov. V roku 1970 – 620, v roku 1989 – 520. V noci z 23. na 24. januára 1932 postihlo obec lokálne zemetrasenie s epicentrom medzi Modrovou a Starou Lehotou, kde asi v dĺžke jedného kilometra sa následkom zemetrasenia stratil potok (Modrova.eu.sk).

Len nedávno, v roku 1991 bola neďaleko obce, objavená Modrovská jaskyňa, ktorá je najväčšou v Považskom Inovci a nachádza sa nad obcou Modrová. Vchod sa nachádza na severozápadnom úbočí masívu Grnice (523 m). Jaskyňa vznikla v litologicky i farebne pestrých triasových vápencoch pôsobením dnes už neexistujúceho vodného toku. Priestory jaskyne predstavujú veľmi členitý dvojúrovňový labyrint. Okrem niekoľkých menších siení ju tvoria dva väčšie dómy spojené 10 metrovou hlbokou priepasťou. Najväčší priestor, dažďový dóm dosahuje rozmery 20 x 15 m pri výške 8 – 10 m. V jaskyni sa okrem živej kvapľovej výzdoby zastúpenej stalaktitmi a stalagmitmi vyskytuje predovšetkým pre ňu charakteristická pizolitová výzdoba. Bohato sú zastúpené najmä rozmanité kríčkovité tvary pripomínajúce podmorské koraly. Celková dĺžka jaskyne dosahuje 570 m pri hĺbke 45 m, pričom je reálny predpoklad jej ďalšieho pokračovania. Jaskyňa je uzavretá a z dôvodu ochrany nie je voľne prístupná verejnosti. Návšteva prípadných záujemcov je možná iba v sprievode členov skupiny Inovec, ktorá tu v súčasnosti vykonáva prieskum (Modrová). Najstaršou historickou pamiatkou obce je rímsko-katolícky kostol sv. Michala archanjela, roku 1157. Patrí k vzácnym historickým románskym pamiatkam a je zaradený do zoznamu stavebných kultúrnych pamiatok (Modrová).

Neďaleko od obce Modrová, vlastne ako sa hovorí, „za dedinou“, sa nachádza tzv. Zoofarma Modrová. Je to za dedinou smerom na Bezovec. Miloš Minár tu okrem iného pasienkovým spôsobom chová juhoamerické lamy, škótsky rožný statok, novozélandské ovce, búrskeho capa, tasmánske klokany, pribudne čoskoro ťava dvojhrbá a bizón (Michal Petruška, 2008: Piešťanský týždeň, Nr. 42, p.6 – 8).

Ku Modrovej patrí chatová oblasť Modrová horáreň. Je asi 1.5 km za dedinou. Začína horárňou, je v nej postavených množstvo chát. V tejto doline je aj rekreačné centrum, ubytovacie zariadenie.

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2007, 2009, 2010, Časová línia, Dolné Považie, Krajina, Les, Oslavné reportáže, Považské reportáže, Príroda, Reportáže, Slovenská krajina, Slovenské reportáže

Marhát

Hits: 11877

Vrch Marhát je najvyšším bodom Krahulčích vrchov, leží v nadmorskej výške 748.2 metrov. Na vrchu bolo praveké osídlenie – výšinné sídlisko z neskorej doby bronzovej a staršej doby železnej. Hallštaské hradisko bolo opevnené valom s kamennou deštrukciou. Hradisko tvorilo významnú funkciu strážneho bodu obchodnej trasy cez Považský Inovec z Ponitria na Považie. Sídliskové terasy sa zachovali na juhovýchodných svahoch (idnes.cz). Pomenovanie Marhát sa odvodzuje od názvov „Marharii, Mereheni“, čo bolo pomenovanie pre staromoravské kmene (rotundajurko.sk). Neskôr sa obchodná trasa presunula a hradisko stratilo svoj význam ako strážny bod. V okolí sa našla keramika a ojedinele aj nálezy železných a bronzových predmetov z neskorej doby bronzovej a z doby železnej. Z halštatskej doby železný sekeromlat a skýtske strelky. Neďaleko hradiska na južnom svahu Marhátu sa našlo osem otvorených nákrčníkov so stočenými očkami na koncoch, otvorený nákrčník so zašpicatenými koncami, dva kosáky s jazykovitou rukoväťou, sekerka s tuľajkou a postranným uškom, dláto s tuľajkou, dva tyčinkovité náramky s geometricky rytou výzdobou a plechový špirálovitý náramok bez výzdoby z doby 8. storočia p.n.l.. Nález spadá do lužickej kultúry. Z doby laténskej pochádza strieborná bójska minca s okrídleným koníkom z polovice 2. st. pnl., fragmenty spôn a strelky so spätným háčikom a spona s voľnou pätkou. Približne polovica sídlisk z doby haltštatskej v okolí sa nachádza v okolí hradiska Marhát (nitrianskablatnica.sk). V 9. storočí vzniklo na Marháte výšinné hradisko, zrejme útočištné refúgium (Marek).

Marhát tvorí hradbu chrániacu predovšetkým obce Nitrianska Blatnica, Vozokany Lipovník. Vďaka geologickým pomerom je tu terén veľmi členitý. Je pravdepodobné, že najmä historický kontext, majestátnosť a blízkosť Marhátu podnietila okolo roku 1947 blatničanov ku vzniku tradície silvestrovských výstupov. Dňa 28. októbra 1947 blatničania postavili na vrchu veľký železný kríž ako vďaku Pánu Bohu za ochranu počas 2. svetovej vojny (mana2.sk). Iniciátorom stavby bol vtedajší blatnický kňaz Ján Laktiš (mana2.sk). Na tomto kríži bol nápisBože, ochraňuj turistov“. Neskôr bola na Marháte postavená rozhľadňa, z ktorej bol pekný pohľad na okolie. Od jesene 2008 je postavená nová, 17 metrov vysoká rozhľadňa. Je z nej vidno na hrady Tematín, Čachtice, Uhrovec, Gymeš a Oponice (Piešťanský týždeň). Vraj za ideálnych podmienok je z Marhátu vidno hranice Česka, Maďarska aj Rakúska (rotundajurko.sk). Na najvyššom bode je dnes už nový kríž.

Výstupy sa konajú vždy 31. decembra. Od roku 1971 sa výstupy začali organizovať pod hlavičkou organizovaných turistov. Aj dnes organizuje výstupy Klub slovenských turistov TJ Bezovec Piešťany. Vďaka nim účastníci výstupu dostanú diplom, ktorý ocenia predovšetkým deti. Celkom zaujímavým nápadom bol Marhátsky eurodukát v roku 2008. Na vrchole čaká turistov malé občerstvenie – slaninka, nejaká špekačka, čaj. Pripravené sú ohniská. Mnohým padne vhod po fyzickej námahe doplniť si sily, zabaviť sa, alebo sa aspoň pozdraviť a zaželať si šťastný nový rok. Poniektorí si aj spoločne zaspievajú. Mnohí sa takto stretnú iba na Silvestra. Každý rok prebehne spoločné fotografovanie pod transparentom. Tieto a aj iné podobné fotografie sú potom peknou spomienkou. Niektoré z týchto fotografií z minulosti sa nachádzajú na prístreškoch pod rozhľadňou. Navyše bezovecký klub má kroniku z takýchto fotografií. Archivované sú aj vrcholové knihy, ktoré sa nachádzajú pod rozhľadňou. Nachádzajú sa v nich mnohé zaujímavé odkazy, z ktorých je možné si urobiť pestrý obraz o tom, kto a odkiaľ na Marhát prichádza. Oficiálne sa končí akcia na obed. Napriek tomu, mnohí prichádzajú na Marhát aj neskôr. V posledných ročníkoch presiahla návštevnosť tisíc účastníkov.

Trúfam si povedať, že sa mení aj správanie ľudí, ktorí sem prichádzajú. Sú každým rokom miernejší. Vzhľadom na nižšiu kapacitu Marhátu sa na vrchole a tesne pod ním ľudia viac separujú do skupiniek. Napokon mnohí sem chodia v skupinách. Účastníci rešpektujú aj žiadosť o zdržanie používať zábavnú pyrotechniku v horách. Hluk je povolený len formou výbuchov smiechu a výstrelov sektu.

Krajina na Marháte je vždy iná ako v nižších polohách, odkiaľ sa zvyčajne začína. Iste predstavuje čaro, pre ktoré sú mnohí ochotní šliapať do kopcov. Stáva sa, že dole je blato a hore je snehová perina. Občas je inovať na stromoch. Niekedy silno fúka, inokedy je zas krajina zaliata slnkom. Na Marhát sa dá ísť rôznymi trasami. Každá je trochu iná, dajú sa vybrať cesty kratšie, ľahšie, vhodné pre bicykle aj pre bežky. Väčšina si pravdepodobne vyberie cestu z Nitrianskej Blatnice. Na tejto trase sa ide cez „Jurka“, čo je románska rotunda sv. Juraja, ktorá je druhou najstaršou stavbou z Veľkej Moravy u nás. Pravidelne sa tu konajú viackrát do roka púte. Trošku iný charakter poskytuje najkratšia trasa z Vozokán, resp. z Lipovníka. Veľmi častá je trasa z Výtokov. Najmä dolu z Marhátu sa dá prejsť na lopári veľmi rýchlo práve na Výtoky. Menej časté trasy sú z Modrovej horárne, zo Starej Lehoty, z Bezovca, z Havrana, zo Zlatého vrchu, z Tematínu. Samozrejme dá sa vyjsť autom na Jelenie jamy a ísť iba odtiaľ.

Ja považujem za najkrajšiu trasu z Modrovej horárne a zo Starej Lehoty. Zvyčajne sa však odveziem autobusom do Vozokán, vyšliapem na Marhát a naspäť pokračujem cez Jelenie jamy, Gonove lazy až na Výtoky. Prechádzam okolo Striebornice, cez Moravany, kde sa niekedy zastavím najesť, následne prejdem cez kúpeľný ostrov až do Piešťan. Po príchode som príjemne unavený po prejdených kilometroch a mám pocit, že som urobil niečo dobré pre seba aj druhých. V  roku 2009 bolo najkrajšie počasie, aké som počas svojich výstupoch absolvoval. V nižších polohách boli lesy ponorene do hmly, vyššie vykúkalo slnko, ktoré pálilo na pevnú snehovú pokrývku a do toho presvitalo modré nebo s oblakmi. Dúfam, že som vás inšpiroval ku možnosti ako sa dá osláviť posledný deň v roku.

Na konci roka 2007 nás autobus doviezol z Piešťan do Nitrianskej Blatnice. Potom začala moja cesta hore po vlastných :-). Aj tento rok prišlo na „vrch“ kopec ľudí. Ja som prišiel zhruba o 11-ej. Putoval som po krásnej, zasneženej krajine. Organizátori hore pripravili ohnisko, kde sa opekalo, zohrievalo, odovzdávali sa registrácie, čaje, špekačky, slaninky …. Postupne, keďže mi bola aj zima, som sa vybral naspäť, ale inou cestou. Šiel som na Jelenie jamy, na rázcestie a z neho som zišiel na Gonove lazy. Z nich som pokračoval cez Výtoky, Moravany až do Piešťan.

Odkazy

Trasa Modrová horáreň – Marhát – Piešťany – rok 2010

V roku 2010 som na Marhát prišiel veľmi neskoro, na vrchu už nebol skoro nikto. Pre fotografovanie to bolo svojím spôsobom veľmi vhodné. Navyše krajina bola v ten deň naozaj kvalitne zasnežená.

Trasa Vozokany – Marhát – Piešťany – rok 2009

Trasa Nitrianska Blatnica – Marhát – Piešťany – rok 2007

Use Facebook to Comment on this Post