Krajina, Obce, Orava, Oravské, Polia, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Hruštín – hornooravská obec, v ktorej sa v minulosti pestoval ľan

Hits: 4048

Hruš­tín má roz­lo­hu 36.5 km2. Jeho miest­nou čas­ťou je Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Žije tu viac ako 3 200 oby­va­te­ľov. Vyzna­ču­je sa špe­ci­fic­kou archi­tek­tú­rou, kto­rá sa roz­ší­ri­la aj do iných miest Ora­vy Hruš­tín­sky typ domu je cha­rak­te­ris­tic­ký dva­krát lome­ný­mi štít­mi. Hruš­tín sa odli­šu­je náre­čím, kde sa na kon­ci slov pri­pá­ja prí­po­na uo (Oskár Maž­gút). Hruš­tín leží v nad­mor­skej výš­ke 697 met­rov nad morom (ora​va​.sk). Naj­star­šou čas­tou obce je Črch­ľa. Jed­not­li­vé cho­tár­ne čas­ti sú pome­no­va­né pod­ľa prvých osad­ní­kov, sú to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va a Žilo­vá. Ďal­šie čas­ti majú tie­to náz­vy: Orá­či­ny: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Diel­ni­ce. Les­ná plo­cha: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň, Lúky a pasien­ky: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín pat­rí do oblas­ti Hor­nej Ora­vy, na kto­rú sa zača­li usá­dzať pas­tie­ri dobyt­ka po roku 1550. Prvá písom­ná zmien­ka o obci je z roku 1588. Oby­va­te­lia pes­to­va­li obi­lie, zemia­ky a cho­va­li doby­tok. Zho­to­vo­va­li sa ode­vy s plát­na, vlny, vyrá­ba­li obuv (hrus​tin​.ocu​.sk). His­to­ric­ké náz­vy obce: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). Názov obce pochá­dza z rodin­né­ho mena Hruš­ka, pri­čom cho­tár sa pod­ľa sta­ro­slo­van­skej pri­vlast­ňo­va­cej kon­cov­ky nazý­val Hruš­čin cho­tár”, neskôr skrá­te­ne Hruš­čin”, až sa ustá­lil vo for­me Hruš­tín. Pod­ľa miest­nej tra­dí­cie názov pochá­dza od hruš­ky, kto­rá rástla v dneš­nej far­skej záh­ra­de, pri kto­rej sa zdr­žia­va­li pas­tie­ri. Pries­tor, v kto­rom sa nachá­dza dneš­ná obec Hruš­tín, bol až do polo­vi­ce 16. sto­ro­čia sil­ne zales­ne­ný. Zakla­da­nie osa­dy bolo nároč­né. Osad­ní­ci muse­li vykl­čo­vať les, pri­pra­viť políč­ka a spl­niť pod­dan­ské povin­nos­ti voči zeme­pá­no­vi Orav­ské­ho hra­du (hrus​tin​.sk). 

Roz­siah­la kolo­ni­zá­cia Orav­ské­ho Zama­gu­ria zača­la po roku 1550, keď na Hor­nú Ora­vu pri­chá­dza­li pas­tie­ri s dobyt­kom a postup­ne sa tu usá­dza­li. Osad­ní­ci sa usíd­li­li oko­lo prú­du Bie­lej Ora­vy a Hruš­tín­ky, pri­čom orav­ské hrad­né pan­stvo sa sna­ži­lo nových osad­ní­kov pri­pú­tať k pôde jej pri­čle­ňo­va­ním. Prvý­mi osad­ník­mi boli šol­tý­si Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut a Roman. Usíd­li­li sa nad ľavým bre­hom rie­ky v jed­nom rade domov v sme­re západ-​východ, pri­čom domy mali čelá orien­to­va­né na juho­vý­chod. Hruš­tín­ske domy boli výluč­ne dre­ve­né, pri­čom aj v roku 1920 bolo v obci len 5 – 6 muro­va­ných domov. Domy boli sta­va­né v jed­not­nom štý­le. Pred­ná izba s dvoma-​troma okna­mi, kuchy­ňa s otvo­re­ným ohnis­kom, komo­ra, pod­piv­ni­če­nie u zámož­nej­ších gaz­dov, sto­do­la, maš­taľ a hum­no tvo­ria­ce hos­po­dár­sky dvor. Hruš­tín­ske dre­ve­ni­ce boli v 60. rokoch 20. sto­ro­čia pova­žo­va­né za jed­ny z naj­za­cho­va­lej­ších a najk­raj­ších na Ora­ve. Kroj tvo­ri­lo žreb­né” plát­no na vre­cia a plach­ty, pačes­né” plát­no na spod­né prád­lo a kabá­ty, súken­né noha­vi­ce, ves­ty a halie­ny” lemo­va­né zele­nou stuž­kou, ovčie kožu­chy a lip­nic­ké kabá­ty, kože­né krpce upev­ne­né nákon­cím”, diev­čen­ské vyga­ny” s ozdob­ný­mi šmih­lík­mi” a par­tič­ka­mi”. Jedál­ni­ček tvo­ril chlieb z ovsa, jač­me­ňa ale­bo jač­me­ňa s pše­ni­cou, kaše z jač­men­ných krú­pov (loha­za, gerš­ňa), haluš­ky, čír a kula­ša ako základ­né múč­ne jed­lá, kapust­ni­ca a bryn­dza, občas mäso, väč­ši­nou len pri sviat­koch. Stra­va sa vari­la pre­važ­ne na otvo­re­nom ohnis­ku a jed­lo sa deli­lo medzi celú rodi­nu z jed­nej mis­ky dre­ve­ný­mi lyži­ca­mi (hrus​tin​.sk).

Na začiat­ku 20. sto­ro­čia v Hruš­tí­ne v 297 domoch žilo 1 467 oby­va­te­ľov (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne sa pes­to­va­lo veľa ľanu na tka­nie plát­na. Ole­já­reň tu posta­vil v roku 1951 Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Na bre­hu poto­ka Hruš­tín­ky boli posta­ve­ná píla, mlyn, dubia­reň a val­cha. V Hruš­tí­ne bola veľ­mi roz­ší­re­ná výro­ba šin­d­ľa, kto­rý bol vyrá­ba­ný ruč­ne z jed­ľo­vé­ho ale­bo smre­ko­vé­ho dre­va (hrus​tin​.ocu​.sk). V Hruš­tí­ne pôso­bí via­ce­ro ľudo­vých rez­bá­rov. Jed­ným z nich je Šte­fan Hru­boš, kto­rý tvo­rí dre­ve­né súp­ra­vy črpá­kov, pohá­re, súd­ky, vázič­ky a minia­túr­ne masel­ni­ce. Výrob­com fujár je Ján Sliv­čák. Jeho fuja­ry sú zdo­be­né vru­bo­re­zom. Ján Šeli­ga vyre­zá­va plas­ti­ky (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín sa nachá­dza na sever­ných sva­hoch Orav­skej Magu­ry. Jed­ným z obľú­be­ných turis­tic­kých cie­ľov je Vasi­ľov­ská hoľa, kto­rá sa týči do výš­ky 1150 met­rov nad morom a posky­tu­je nád­her­né výhľa­dy na oko­li­tú kra­ji­nu. Pre milov­ní­kov zim­ných špor­tov je v blíz­kos­ti obce lyžiar­ske stre­dis­ko SKI Zába­va Hruš­tín, kto­ré ponú­ka pri­bliž­ne 5 km zjaz­do­vých tra­tí rôz­nej nároč­nos­ti. Okrem zjaz­do­vé­ho lyžo­va­nia sú v oko­lí upra­vo­va­né tra­te pre bež­ká­rov a mož­nos­ti pre fre­e­ri­de (slo​va​kia​.tra​vel). Obec si zacho­vá­va boha­té kul­túr­ne tra­dí­cie, miest­ne folk­lór­ne a hudob­né sku­pi­ny pra­vi­del­ne vystu­pu­jú na rôz­nych podu­ja­tiach. Kul­túr­ny dom v Hruš­tí­ne slú­ži ako cen­trum spo­lo­čen­ské­ho dia­nia, kde sa kona­jú rôz­ne podu­ja­tia, výsta­vy a stret­nu­tia oby­va­te­ľov (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín has an area of 36.5 km². Its local part is Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). More than 3,200 inha­bi­tants live here. The vil­la­ge is kno­wn for its dis­tinc­ti­ve archi­tec­tu­re, which has spre­ad to other parts of Ora­va. The Hruštín-​style hou­se is cha­rac­te­ri­zed by double-​bent gab­les. Hruš­tín is dis­tin­gu­is­hed by its dia­lect, whe­re words often end with the suf­fix uo (Oskár Maž­gút). The vil­la­ge is situ­ated at an alti­tu­de of 697 meters abo­ve sea level (ora​va​.sk). The oldest part of the vil­la­ge is Črch­ľa. Vari­ous local land are­as are named after the first sett­lers, the­se are rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va, and Žilo­vá. Other parts have the fol­lo­wing names:

  • Arab­le lands: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Fores­ted are­as: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Mea­do­ws and pas­tu­res: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín belo­ngs to the Upper Ora­va regi­on, whe­re catt­le her­ders began to sett­le after 1550. The first writ­ten men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1588. The inha­bi­tants cul­ti­va­ted grain, and pota­to­es, and rai­sed lives­tock. Clot­hes were made from linen and wool, and foot­we­ar was also pro­du­ced (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­ri­cal names of the vil­la­ge: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk). The name of the vil­la­ge comes from the fami­ly name Hruš­ka, and the local land was ori­gi­nal­ly cal­led Hruš­čin cho­tár accor­ding to the Old Sla­vic posses­si­ve suf­fix, which was later shor­te­ned to Hruš­čin and final­ly stan­dar­di­zed as Hruš­tín. Accor­ding to local tra­di­ti­on, the name ori­gi­na­ted from a pear tree (hruš­ka in Slo­vak) that grew in today’s parish gar­den, whe­re shep­herds used to gat­her. The area whe­re Hruš­tín is now loca­ted was hea­vi­ly fores­ted until the mid-​16th cen­tu­ry. Estab­lis­hing the sett­le­ment was chal­len­ging; sett­lers had to cle­ar the forest, pre­pa­re fields, and ful­fill feudal obli­ga­ti­ons to the Ora­va Cast­le esta­te (hrus​tin​.sk).

The exten­si­ve colo­ni­za­ti­on of Orava’s Zama­gu­rie regi­on began after 1550 when catt­le her­ders arri­ved in Upper Ora­va and gra­du­al­ly sett­led the­re. The sett­lers estab­lis­hed them­sel­ves along the flow of the Whi­te Ora­va and Hruš­tín­ka rivers, with the Ora­va esta­te stri­ving to bind them to the land through land allo­ca­ti­ons. The first sett­lers were the šol­týs (local admi­ni­stra­tors) Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut, and Roman. They sett­led on the left bank of the river in a row of hou­ses orien­ted west-​east, with the­ir faca­des facing sout­he­ast. Hruš­tín hou­ses were exc­lu­si­ve­ly wooden, and even in 1920, the­re were only 5 – 6 brick hou­ses in the vil­la­ge. The hou­ses fol­lo­wed a uni­form sty­le: a front room with two or three win­do­ws, a kit­chen with an open hearth, a pan­try, a base­ment for wealt­hier far­mers, a barn, a stab­le, and a gra­na­ry for­ming an agri­cul­tu­ral yard. Hruš­tí­n’s wooden hou­ses were con­si­de­red some of the best-​preserved and most beau­ti­ful in Ora­va during the 1960s.

The local folk cos­tu­me inc­lu­ded žreb­né linen for sacks and she­ets, pačes­né linen for under­gar­ments and coats, woolen trou­sers, vests, and halie­ny (tra­di­ti­onal jac­kets) trim­med with gre­en rib­bon, she­ep­skin coats, and lip­nic­ké coats, as well as leat­her moc­ca­sins fas­te­ned with nákon­cím, girls’ vyga­ny dres­ses with deco­ra­ti­ve šmih­lí­ky and par­tič­ky. The diet con­sis­ted main­ly of oat, bar­ley, or wheat-​barley bre­ad, por­rid­ge from bar­ley gro­ats (loha­za, gerš­ňa), dum­plings, číra and kula­ša as stap­le flour-​based dis­hes, cab­ba­ge soup, and bryn­dza che­e­se. Meat was rare­ly con­su­med, main­ly during holi­da­ys. Food was most­ly cooked on an open hearth, and meals were sha­red from a sin­gle wooden bowl using wooden spo­ons (hrus​tin​.sk).

At the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, Hruš­tín had 1,467 inha­bi­tants living in 297 hou­ses (hrus​tin​.ocu​.sk). The vil­la­ge was kno­wn for flax cul­ti­va­ti­on for linen pro­duc­ti­on. An oil mill was built in 1951 by Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). A sawmill, mill, tan­ne­ry, and ful­ling mill were built along the Hruš­tín­ka stre­am. The pro­duc­ti­on of wooden shin­gles, hand­ma­de from fir or spru­ce wood, was wides­pre­ad in Hruš­tín (hrus​tin​.ocu​.sk).

Seve­ral folk wood­car­vers ope­ra­te in Hruš­tín. One of them is Šte­fan Hru­boš, who makes wooden sets of črpá­ky (tra­di­ti­onal wooden cups), gob­lets, bar­rels, vases, and minia­tu­re but­ter churns. Ján Sliv­čák is a maker of fuja­ra shepherd’s flu­tes, deco­ra­ted with car­ved pat­terns. Ján Šeli­ga car­ves sculp­tu­res (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín is loca­ted on the nort­hern slo­pes of Orav­ská Magu­ra. One of the popu­lar hiking des­ti­na­ti­ons is Vasi­ľov­ská hoľa, which rises to an alti­tu­de of 1,150 meters and offers stun­ning vie­ws of the sur­roun­ding lands­ca­pe. For win­ter sports ent­hu­siasts, the near­by Ski Zába­va Hruš­tín ski resort offers around 5 km of down­hill slo­pes of vary­ing dif­fi­cul­ty. In addi­ti­on to down­hill ski­ing, cross-​country ski­ing trails and fre­e­ri­de oppor­tu­ni­ties are avai­lab­le in the area (slo​va​kia​.tra​vel). The vil­la­ge main­tains rich cul­tu­ral tra­di­ti­ons, with local folk­lo­re and music groups regu­lar­ly per­for­ming at vari­ous events. The cul­tu­ral cen­ter in Hruš­tín ser­ves as a hub for social acti­vi­ties, hos­ting events, exhi­bi­ti­ons, and com­mu­ni­ty gat­he­rings (hrus​tin​.sk).


Hruš­tín ma powierzch­nię 36,5 km². Jego lokal­ną częścią jest Vaňov­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Miesz­ka tu ponad 3 200 miesz­ka­ńców. Wieś cha­rak­te­ry­zu­je się spe­cy­ficz­ną archi­tek­tu­rą, któ­ra rozpr­zes­tr­ze­ni­ła się również na inne miejs­co­wo­ści Ora­wy. Domy w sty­lu hruš­ti­ńs­kim wyró­żnia­ją się dwuk­rot­nie łama­ny­mi szc­zy­ta­mi. Hruš­tín odznac­za się również dia­lek­tem, w któ­rym na końcu słów doda­wa­na jest końcó­wka uo (Oskár Maž­gút). Wieś leży na wyso­ko­ści 697 met­rów nad pozi­omem mor­za (ora​va​.sk). Naj­stars­zą częścią miejs­co­wo­ści jest Črch­ľa. Poszc­ze­gól­ne części grun­tów zosta­ły nazwa­ne na cze­ść pier­ws­zych osad­ni­ków, są to rale: Hric­ko­va, Huti­ro­va, Cho­van­co­va, Kach­ľo­vá, Kľú­do­va, Kus­tro­va, Macá­ko­va, Paš­ko­va, Roma­no­va, Svý­bo­va, Vali­gu­ro­va i Žilová.

Inne części nos­zą następu­jące nazwy:

  • Grun­ty orne: Babin­skuo, Bor, Čršle, Tep­li­ce v Prí­slo­pe, Funo­vá, Hrn­čar­ky, Kuren­ka, Za vodu­of, Vyšný Lán, Roz­chod­ní­ky, Prdal­ky, Pred­háj, Pred­nuo Hlbo­kuo, Dielnice.
  • Tere­ny leśne: Bor­su­čie, Čier­ny vrch, Držatín-​hoľa, Pol­dr­ža­tín, Goľán­ky, Háj, Jalo­viar­ka, Kazár­ky, Magura-​hoľa, Min­čol, Niž­ný Grúň, Očkaj­ka, Poľa­na, Prí­slop, Uhlis­ko, Vyšný Grúň.
  • Łąki i past­wis­ka: Diel­ni­ce, Hlbo­kuo, Cho­tár, Kli­mok, Kuren­ky, V Láne, Okrúh­la, Pase­ky, Pod Pet­ro­va, Pro­stred­ná, Zadnuo Hlbo­kuo (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín nale­ży do regi­onu Gór­nej Ora­wy, gdzie po 1550 roku zaczęli osied­lać się pas­ter­ze bydła. Pier­ws­za pisem­na wzmian­ka o miejs­co­wo­ści pocho­dzi z 1588 roku. Miesz­ka­ńcy upra­wia­li zbo­że, ziem­nia­ki i hodo­wa­li bydło. Wyt­war­za­li odzież z lnu i wełny oraz pro­du­ko­wa­li obu­wie (hrus​tin​.ocu​.sk).

His­to­rycz­ne nazwy miejs­co­wo­ści: Hrussc­zyn, Hruss­tyn, Hruss­tyn (hrus​tin​.ocu​.sk).

Nazwa miejs­co­wo­ści pocho­dzi od nazwis­ka rodzin­ne­go Hruš­ka, a jej teren nazy­wa­no pier­wot­nie Hruš­čin cho­tár, co później skró­co­no do Hruš­čin, aż osta­tecz­nie usta­li­ła się for­ma Hruš­tín. Według miejs­co­wej tra­dyc­ji nazwa pocho­dzi od grus­zy (hruš­ka po sło­wac­ku), któ­ra rosła w obec­nym ogro­dzie para­fial­nym, gdzie częs­to prze­by­wa­li pas­ter­ze. Obszar, na któ­rym dziś znaj­du­je się Hruš­tín, aż do poło­wy XVI wie­ku był gęs­to zale­si­ony. Zakła­da­nie osa­dy było trud­nym pro­ce­sem – osad­ni­cy musie­li karc­zo­wać las, przy­go­to­wy­wać pola upra­wne oraz spe­łniać obo­wi­ąz­ki feudal­ne wobec wła­ści­cie­la zamku ora­ws­kie­go (hrus​tin​.sk).

Roz­le­gła kolo­ni­zac­ja Ora­ws­kie­go Zama­gur­za roz­poc­zęła się po 1550 roku, kie­dy to na Gór­ną Ora­wę przy­by­wa­li pas­ter­ze ze sta­da­mi bydła i stop­ni­owo osied­la­li się w tym rejo­nie. Osad­ni­cy osied­li­li się wzdłuż Bia­łej Ora­wy i Hruš­tín­ki, a wła­ści­cie­le zamku ora­ws­kie­go sta­ra­li się przy­wi­ązać ich do zie­mi popr­zez nada­wa­nie grun­tów. Pier­ws­zy­mi osad­ni­ka­mi byli sołty­si: Gre­go­ro­vič, Luká­čik, Hric, Stud­nič­ný, Svi­ba, Bart­ko, Štr­báň, Vali­gu­or, Kus­tra, Mahut i Roman. Osied­li­li się po lewej stro­nie rze­ki w jed­nym rzędzie domów w kie­run­ku zachód-​wschód, z fasa­da­mi skie­ro­wa­ny­mi na połud­ni­owy wschód. Domy w Hruš­tí­nie były wyłącz­nie dre­wnia­ne, a nawet w 1920 roku w miejs­co­wo­ści znaj­do­wa­ło się jedy­nie 5 – 6 domów muro­wa­nych. Budyn­ki mia­ły jed­no­li­ty styl: przed­ni pokój z dwoma-​trzema okna­mi, kuch­nię z otwar­tym pale­nis­kiem, spi­żar­nię, piwni­cę u bogats­zych gos­po­dar­zy, sto­do­łę, staj­nię oraz spich­lerz twor­zący gos­po­darst­wo. Dre­wnia­ne domy w Hruš­tí­nie były w latach 60. XX wie­ku uzna­wa­ne za jed­ne z naj­le­piej zacho­wa­nych i naj­pi­ęk­niejs­zych na Orawie.

Strój ludo­wy skła­dał się z lnu žreb­né na wor­ki i prze­ście­ra­dła, lnu pačes­né na bie­liz­nę i płaszc­ze, wełnia­nych spod­ni, kami­ze­lek oraz halie­ny (płaszc­za) obszy­te­go zie­lo­ną tasiem­ką, owc­zych kożu­chów, płaszc­zy lip­nic­kich, skór­za­nych kier­pców wiąza­nych nákon­cím, dzie­wc­zęcych vyga­ny ozdo­bi­onych šmih­lík­mipar­tič­ka­mi. Die­ta miesz­ka­ńców opie­ra­ła się na chle­bie z owsa, jęcz­mie­nia lub jęcz­mie­nia zmies­za­ne­go z psze­ni­cą, kas­zach jęcz­mien­nych (loha­za, gerš­ňa), haluš­kach, čírakula­ša jako pod­sta­wo­wych daniach mącz­nych, kapu­śnia­ku i bryn­dzy. Mięso spo­ży­wa­no rzad­ko, głó­wnie podc­zas świ­ąt. Jedze­nie goto­wa­no głó­wnie na otwar­tym pale­nis­ku, a posi­łki były spo­ży­wa­ne przez całą rodzi­nę z jed­nej dre­wnia­nej mis­ki przy pomo­cy dre­wnia­nych łyżek (hrus​tin​.sk).

Na poc­ząt­ku XX wie­ku w Hruš­tí­nie miesz­ka­ło 1 467 miesz­ka­ńców w 297 domach (hrus​tin​.ocu​.sk). We wsi upra­wia­no len na potr­ze­by tkact­wa. Ole­jar­nię wybu­do­wał w 1951 roku Tomáš Kľus­ka (hrus​tin​.ocu​.sk). Nad brze­giem poto­ku Hruš­tín­ka znaj­do­wał się tar­tak, młyn, gar­bar­nia oraz folusz. W Hruš­tí­nie pows­zech­na była pro­dukc­ja gon­tów, któ­re były ręcz­nie wyko­ny­wa­ne z dre­wna jodło­we­go lub świer­ko­we­go (hrus​tin​.ocu​.sk). W Hruš­tí­nie dzia­ła wie­lu ludo­wych rze­źbiar­zy. Jed­nym z nich jest Šte­fan Hru­boš, któ­ry twor­zy dre­wnia­ne zes­ta­wy črpá­ków (tra­dy­cyj­nych kub­ków), kie­li­chy, bec­zu­łki, wazo­ni­ki i minia­tu­ro­we masel­nicz­ki. Pro­du­cen­tem fujar jest Ján Sliv­čák, któ­ry zdo­bi je rze­źbie­niem w dre­wnie. Ján Šeli­ga wyko­nu­je rze­źby (hrus​tin​.ocu​.sk).

Hruš­tín znaj­du­je się na północ­nych sto­kach Ora­ws­kiej Magu­ry. Jed­nym z popu­lar­nych celów turys­tycz­nych jest Vasi­ľov­ská hoľa, któ­ra wzno­si się na wyso­ko­ść 1 150 met­rów nad pozi­omem mor­za i ofe­ru­je wspa­nia­łe wido­ki na oko­licz­ny kra­job­raz. Dla miło­śni­ków spor­tów zimo­wych w pobli­żu miejs­co­wo­ści znaj­du­je się ośro­dek nar­ciar­ski SKI Zába­va Hruš­tín, któ­ry ofe­ru­je oko­ło 5 km tras zjaz­do­wych o różnym stop­niu trud­no­ści. Oprócz nar­ciarst­wa zjaz­do­we­go w oko­li­cy znaj­du­ją się przy­go­to­wa­ne tra­sy bie­go­we oraz możli­wo­ści freeride’u (slo​va​kia​.tra​vel). Miejs­co­wo­ść pie­lęg­nu­je boga­te tra­dyc­je kul­tu­ro­we – lokal­ne zes­po­ły folk­lo­rys­tycz­ne i muzycz­ne regu­lar­nie wys­tępu­ją na różnych wydar­ze­niach. Dom Kul­tu­ry w Hruš­tí­nie słu­ży jako cen­trum życia spo­łecz­ne­go, orga­ni­zu­jąc wydar­ze­nia, wys­ta­wy i spot­ka­nia miesz­ka­ńców (hrus​tin​.sk).


TOP

Všet­ky

Use Facebook to Comment on this Post

Česko, Krajina, Moravské, Obce, Severná Morava, Zahraničie

Kunčice pod Ondřejníkem

Hits: 337

Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem je maleb­ná obec v pod­ho­rí Bes­kyd­ských hôr. Kon­com 19. sto­ro­čia sa sta­li vyhľa­dá­va­ným mies­tom pre turis­ti­ku a rekre­áciu. Kúz­lo miest­nej prí­ro­dy opra­de­ných mno­hý­mi poves­ťa­mi láka dodnes (kun​ci​ce​po​.cz). Obec vznik­la na začiat­ku 14. sto­ro­čia. Je spo­je­ný s hrad­ným úrad­ní­kom Kun­zom, kto­rý pôso­bil na huk­vald­skom pan­stve. Nemec­ký názov obce bol Kun­zer­dorf, čes­ky Kun­či­ce. Neskôr dosta­li pome­no­va­nie Hru­bé Kun­či­ce, Veľ­ké Kun­či­ce. Až od roku 1924 Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem (kun​ci​ce​po​.cz). V obci sa nachá­dza dre­ve­ný kos­tol svä­té­ho Pro­ko­pa a Bar­bo­ry (kun​ci​ce​po​.cz). Domá­ci ho nazý­va­jú rus­ký kos­to­lík. Je iba jed­nou zo šies­tich dre­ve­ných sak­rál­nych sta­vieb, kto­ré boli behom 30-​tych rokov 20. sto­ro­čia pre­ve­ze­né na úze­mie Čes­ko­slo­ven­ska z Pod­kar­pat­skej Rusi a východ­né­ho Slo­ven­ska. Pôvod­ne to bol kos­tol svä­té­ho Archan­je­la Micha­la. Bol posta­ve­ný na pre­lo­me 17. a 18. sto­ro­čia v obci Hli­ňa­nec pri Muka­če­ve na Pod­kar­pat­skej Rusi (kun​ci​ce​po​.cz).

V budo­ve miest­nej ško­ly je uni­kát­na galé­ria Kar­la Svo­lin­ské­ho s die­la­mi čes­kých umel­cov. V Kun­či­ciach žije 2200 oby­va­te­ľov na roz­lo­he 23 km2, v let­ných mesia­coch a cez víken­dy sa tu však vysky­tu­je množ­stvo rekre­ujú­cich a turis­tov. Prie­mer­ná nad­mor­ská výš­ka obce je 450 met­rov nad morom. Fun­gu­je tu veľa fariem, kto­ré sa venu­jú pre­dov­šet­kým cho­vu hovä­dzie­ho dobyt­ku (kun​ci​ce​po​.cz).

Kun­čič­ké priad­ky doká­za­li upriasť ten­ké vlák­na, z kto­ré­ho sa vyrá­ba­lo ten­ké kva­lit­né plát­no. Ľan bol tiež typic­kým pre Kun­či­ce. Ťaži­la sa tu želez­ná ruda do hutí v Čelad­nej a Frýd­lan­tu už od 16. sto­ro­čia. Nachá­dza­la sa tes­ne pod povr­chom, maxi­mál­na hĺb­ka bola 2025 met­rov. Pre dovoz lac­nej­šej rudy ťaž­ba v roku 1896 skon­či­la. Význam­né boli sklár­ne, kto­ré boli zná­me už v husit­skej dobe. Veľ­mi význam­ná bola výstav­ba novej želez­nič­nej drá­hy, kto­rá sa datu­je do roku 1888. Začiat­kom 20. sto­ro­čia sa vybu­do­va­li kúpe­le, kto­ré pozme­ne­né fun­gu­jú dodnes. Nazý­va­jú sa Bes­kyd­ské reha­bi­li­tač­né cen­trum v Čelad­nej (Jan Folp­recht). Z Kun­číc pochá­dza spe­váč­ka Ive­ta Bar­to­šo­vá (Wiki­pe­dia).


Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem is a pic­tu­re­sque vil­la­ge nest­led in the foot­hills of the Bes­ky­dy Moun­tains. By the late 19th cen­tu­ry, it had beco­me a sought-​after des­ti­na­ti­on for hiking and rec­re­a­ti­on. The charm of the local natu­re, wrap­ped in many legends, con­ti­nu­es to att­ract visi­tors to this day (kun​ci​ce​po​.cz). The vil­la­ge was foun­ded in the ear­ly 14th cen­tu­ry and is asso­cia­ted with the cast­le offi­cial Kunz, who ser­ved in the Huk­val­dy esta­te. The Ger­man name of the vil­la­ge was Kun­zer­dorf, whi­le in Czech it was Kun­či­ce. Later, they were named Hru­bé Kun­či­ce and Veľ­ké Kun­či­ce. It was­n’t until 1924 that the name Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem was adop­ted (kun​ci​ce​po​.cz). The vil­la­ge is home to the wooden church of St. Pro­co­pius and St. Bar­ba­ra (kun​ci​ce​po​.cz). Locals refer to it as the Rus­sian church. It is one of six wooden reli­gi­ous buil­dings tran­s­por­ted to Cze­cho­slo­va­kia from Sub­car­pat­hian Rus and eas­tern Slo­va­kia during the 1930s. Ori­gi­nal­ly, it was the church of St. Archan­gel Micha­el, built at the turn of the 17th and 18th cen­tu­ries in the vil­la­ge of Hli­ňa­nec near Muka­che­vo in Sub­car­pat­hian Rus (kun​ci​ce​po​.cz).

The buil­ding of the local scho­ol hou­ses a uni­que gal­le­ry of Karel Svo­lin­ský­’s works, sho­wca­sing pie­ces by Czech artists. Kun­či­ce is home to 2200 inha­bi­tants wit­hin an area of 23 km², but during the sum­mer months and wee­kends, it sees an influx of rec­re­a­ti­ona­lists and tou­rists. The ave­ra­ge ele­va­ti­on of the vil­la­ge is 450 meters abo­ve sea level. Many farms ope­ra­te here, pri­ma­ri­ly focu­sing on catt­le far­ming (kun​ci​ce​po​.cz).

The spin­ners of Kun­či­ce were able to spin thin thre­ads, from which thin, high-​quality can­vas was pro­du­ced. Flax was also typi­cal for Kun­či­ce. Iron ore was mined here for the Čelad­ná and Frýd­lant foun­dries as ear­ly as the 16th cen­tu­ry. It was loca­ted just below the sur­fa­ce, with a maxi­mum depth of 20 – 25 meters. Mining cea­sed in 1896 due to the import of che­a­per ore. Glas­sworks were sig­ni­fi­cant and kno­wn as ear­ly as the time of the Hus­si­tes. The cons­truc­ti­on of a new rai­lway in 1888 was high­ly sig­ni­fi­cant. At the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, spas were built, which still ope­ra­te today, albe­it modi­fied. They are cal­led the Bes­ky­dy Reha­bi­li­ta­ti­on Cen­ter in Čelad­ná (Jan Folp­recht). The sin­ger Ive­ta Bar­to­šo­vá hails from Kun­či­ce (Wiki­pe­dia).


Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem je maleb­ná obec v pod­hůří Bes­kyd­ských hor. Kon­cem 19. sto­le­tí se sta­la vyhle­dá­va­ným mís­tem pro turis­ti­ku a rekre­a­ci. Kouz­lo míst­ní pří­ro­dy opře­de­né mno­ha pověs­tmi láká dodnes. Obec vznik­la na začát­ku 14. sto­le­tí a je spo­je­na s hrad­ním úřed­ní­kem Kun­zem, kte­rý půso­bil na huk­vald­ském pan­ství. Němec­ký název obce byl Kun­zer­dorf, čes­ky Kun­či­ce. Později dosta­ly ozna­če­ní Hru­bé Kun­či­ce, Vel­ké Kun­či­ce. Tepr­ve od roku 1924 jsou nazý­vá­ny Kun­či­ce pod Ondřej­ní­kem. V obci se nachá­zí dře­věný kos­tel sva­té­ho Pro­ko­pa a Bar­bo­ry, kte­rý domá­cí nazý­va­jí rus­kým kos­te­lí­kem. Je jed­ním ze šes­ti dře­věných sak­rál­ních sta­veb pře­ve­ze­ných na úze­mí Čes­ko­slo­ven­ska z Pod­kar­pat­ské Rusi a východ­ní­ho Slo­ven­ska během 30. let 20. sto­le­tí. Původ­ně to byl kos­tel sva­té­ho Archan­děla Micha­e­la, posta­ve­ný na pře­lo­mu 17. a 18. sto­le­tí v obci Hli­na­nech u Muka­che­va na Pod­kar­pat­ské Rusi.

V budo­vě míst­ní ško­ly se nachá­zí uni­kát­ní gale­rie Kar­la Svo­lin­ské­ho s díly čes­kých uměl­ců. V Kun­či­cích žije 2200 oby­va­tel na plo­še 23 km², ale v let­ních měsí­cích a o víken­dech sem při­chá­zí mno­ho rekre­an­tů a turis­tů. Průměr­ná nad­mo­řs­ká výš­ka obce je 450 met­rů nad mořem. Fun­gu­je zde mno­ho farem, kte­ré se věnu­jí pře­dev­ším cho­vu hovězí­ho dobytka.

Kun­čic­ké přad­le­ny doká­za­ly upřád svět­lé vlák­no, ze kte­ré­ho se vyrá­bělo jem­né kva­lit­ní plát­no. Lněná výro­ba byla také typic­ká pro Kun­či­ce. Těži­la se zde želez­ná ruda pro hutě v Čelad­né a Frýd­lan­tu již od 16. sto­le­tí. Nachá­ze­la se těs­ně pod povr­chem, maxi­mál­ní hloub­ka dosa­ho­va­la 2025 met­rů. Kvůli dovo­zu lev­něj­ší rudy těž­ba skon­či­la v roce 1896. Význam­né byly také sklár­ny, kte­ré byly zná­my již v husit­ské době. Vel­mi význam­ná byla výstav­ba nové želez­nič­ní drá­hy, kte­rá se datu­je do roku 1888. Na počát­ku 20. sto­le­tí byly vybu­do­vá­ny láz­ně, kte­ré změněné fun­gu­jí dodnes. Jsou nazý­vá­ny Bes­kyd­ské reha­bi­li­tač­ní cen­trum v Čelad­né. Z Kun­čic pochá­zí zpěvač­ka Ive­ta Bartošová.


Lite­ra­tú­ra

Jan Folp­recht: Zpod Ondřej­ní­ka, 2004, ISMN M‑706524 – 474 Dopis pan­tá­to­vi Pus­tko­vi Petr Andr­le a kolek­tiv: Ces­ta­mi les­ní­mi od Lysé až po Rad­hošť, 2013, ISBN 9788090521759

Odka­zy


Use Facebook to Comment on this Post

Krajina, Mlyny, Neživé, Podunajsko, Slovenská krajina, Stavby

Vodný mlyn v Jelke

Hits: 323

Vod­ný mlyn sa dnes nachá­dza na bre­hu Malé­ho Duna­ja, v jeho blíz­kos­ti sa nachá­dza skan­zen zame­ra­ný na poľ­no­hos­po­dár­sku minu­losť obce Jel­ka. Pôvod­ný cha­rak­ter mly­nu bol lod­ný, na kolo­vý bol pre­sta­va­ný v roku 1905 (muze​um​.sk). Je pozo­ru­hod­nou tech­nic­kou pamiat­kou juho­zá­pad­né­ho Slo­ven­ska. Zre­kon­štru­ova­ný je od 18. mája 2019. V minu­los­ti boli v Jel­ke mly­ny šty­ri. Je sprí­stup­ne­ný verej­nos­ti, pôvod­ne pat­ril Joze­fo­vi Német­ho­vi, neskôr jeho syno­vi Vin­cen­to­vi a do roku 1973 vnu­ko­vi Ernes­to­vi. V mly­ne mle­li pre­važ­ne raž. Mlyn fun­go­val do aprí­la 1951 (jel​ka​.sk). Jeho mlyn­ské kole­so je funkč­né, pohá­ňa­né je však elek­tro­mo­to­rom (ces​tuj​za​me​nej​.sk). 

V are­áli mly­nu sa nachá­dza­jú ukáž­ky rôz­nych poľ­no­hos­po­dár­skych stro­jov a zaria­de­ní. Napr. sekač­ku na repu, plu­hy, lis na ľan, sane, váhy, sed­liac­ky voz, raj­tár (ces​tuj​za​me​nej​.sk). 

Vod­ný mlyn slú­žil na výro­bu múky. Jeho archi­tek­to­nic­ké rie­še­nie spá­ja funkč­nosť s este­ti­kou. Tra­dič­né prv­ky mlyn­ské­ho kole­sa, dre­ve­ná kon­štruk­cia a kamen­né ste­ny vytvá­ra­jú har­mó­niu, kto­rá kon­tras­tu­je s oko­li­tou kra­ji­nou. Kaž­dý detail, kaž­dá časť, roz­prá­va prí­beh o dáv­nych časoch, cez kto­ré pre­šiel. Miest­ni oby­va­te­lia chrá­nia a udr­žia­va­jú ten­to uni­kát­ny mlyn ako pamäť pre budú­ce gene­rá­cie. Dnes je vod­ný mlyn turis­tic­kou atrak­ci­ou aj pre mno­hých bra­ti­slav­ča­nov. Občas­ne sa tu kona­jú kul­túr­ne uda­los­ti, fes­ti­va­ly a koncerty.


The water mill is loca­ted on the bank of the Small Danu­be, near which the­re is a muse­um focu­sing on the agri­cul­tu­ral his­to­ry of the vil­la­ge of Jel­ka. The ori­gi­nal cha­rac­ter of the mill was mari­ti­me, con­ver­ted to a whe­el mill in 1905 (muze​um​.sk). It is a remar­kab­le tech­ni­cal monu­ment of sout­hwes­tern Slo­va­kia. It has been recons­truc­ted sin­ce May 18, 2019. In the past, the­re were four mills in Jel­ka. It is open to the pub­lic, ori­gi­nal­ly owned by Jozef Németh, later his son Vin­cent, and until 1973 his grand­son Ernest. The mill main­ly ground rye. The mill ope­ra­ted until April 1951 (jel​ka​.sk). Its mill whe­el is func­ti­onal, but it is powe­red by an elect­ric motor (ces​tuj​za​me​nej​.sk).

In the mill com­plex, the­re are demon­stra­ti­ons of vari­ous agri­cul­tu­ral machi­nes and equ­ip­ment. For exam­ple, a sugar beet mower, plo­ws, flax pre­ss, sled­ges, sca­les, a far­me­r’s cart, a car­ter (ces​tuj​za​me​nej​.sk).

The water mill ser­ved for flour pro­duc­ti­on. Its archi­tec­tu­ral solu­ti­on com­bi­nes func­ti­ona­li­ty with aest­he­tics. Tra­di­ti­onal ele­ments of the mill whe­el, wooden cons­truc­ti­on, and sto­ne walls cre­a­te har­mo­ny that con­trasts with the sur­roun­ding lands­ca­pe. Eve­ry detail, eve­ry part, tells a sto­ry of ancient times through which it has pas­sed. Local resi­dents pro­tect and main­tain this uni­que mill as a memo­ry for futu­re gene­ra­ti­ons. Today, the water mill is a tou­rist att­rac­ti­on even for many resi­dents of Bra­ti­sla­va. Occa­si­onal­ly, cul­tu­ral events, fes­ti­vals, and con­certs are held here.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

České, Česko, Južné Čechy, Kostoly, Krajina, Neživé, Obce, Stavby, Zahraničie

Komařice – juhočeská obec so sýpkou pre zabezpečenie pred neúrodnými rokmi

Hits: 903

Obec Koma­ři­ce sa nachá­dza 6 km od Čes­kých Budějo­víc. Nemec­ký názov preň je Komars­chitz. Čes­ké syno­ny­mum je Komá­ŕi­ce. Prvá zmien­ka o obci je z roku 1278 (koma​ri​ce​.cz). Regi­onál­ny his­to­rik Jaro­mír Šimon uvá­dza, že osíd­le­nie tu exis­to­va­lo už oko­lo roku 600. Pome­no­va­nie obce pochá­dza od sta­ro­slo­van­ské­ho komar, komar­no, komar­ník, čo zna­me­ná pas­tvi­ny ďale­ko od osíd­le­nia. Pre Koma­ři­ce bolo veľ­mi dôle­ži­té ryb­nič­né, les­né hos­po­dár­stvo a chov ovcí. Vzni­ka­li mly­ny, hám­re, flu­sár­ňa, v kto­rej sa varil potaš. V obci Koma­ři­ce žije 372 oby­va­te­ľov v 187 domoch na roz­lo­he 10.3 km2. Ležia v nad­mor­skej výš­ke 460 met­rov nad morom (cs​.wiki​pe​dia​.org).

Napro­ti zám­ku vznik­li dve veľ­ké záh­ra­dy, v jed­nej bola oran­žé­ria pre pes­to­va­nie cit­ru­sov a fiku­sov. Tu sa v Čechách po prvý krát začal pes­to­vať šalát. Veľ­ký význam mal pivo­var, kto­rý fun­go­val do roku 1904. O koma­řic­kom pive sa tra­do­va­lo, že sa ho člo­vek môže najesť aj napiť, tak bolo vraj hus­té. Aj pre­to sa tu pes­to­val chmeľ, ale aj vín­na réva, kono­pe, ľan, ovo­cie (koma​ri​ce​.cz).

Domi­nan­tou obce je rene­sanč­ný zámok. Do dneš­nej podo­by ho posta­vi­li v rokoch 1561 – 1566. V roku 1598 zámok vyho­rel. Obdob­ne v rokoch 1621, 1673, 17091742 odo­lá­val zámok požia­rom. Pred zám­kom sto­jí baro­ko­vá socha Pan­ny Márie Nepo­škvr­ne­nej, prav­de­po­dob­ne posta­ve­ná oko­lo roku 1730 (koma​ri​ce​.cz). Na mies­te zám­ku stá­la pred­tým tvrz. Zámok bol v rešti­tú­cii vrá­te­ný maji­te­ľom, kto­rých pred­ko­via ho zakú­pi­li v roku 1926 (Infor­mač­ná tabuľa).

Kon­tri­buč­ná sýp­ka je vidi­teľ­ná zo všet­kých prí­jaz­do­vých ciest v oko­lí. Zača­la vzni­kať už v 13.6.1689. Je dlhá tak­mer 58 met­rov, viac ako 14 met­rov širo­ká a nie­čo cez 16 met­rov vyso­ká. Vznik­la aj s kapa­cit­ných dôvo­dov a z dôvo­du, aby obi­lie pri čas­tých požia­roch pod­da­ných nez­ho­re­lo. Hla­do­vé roky 1713 – b171417731776 vďa­ka nej pre­šli kra­jom bez výraz­nej­ších stôp na tunaj­šom oby­va­teľ­stve (koma​ri​ce​.cz). Do blíz­ke­ho údo­lia Žel­no sa cho­di­lo ku stud­nič­ke svä­tej Bar­ba­ry pre lie­či­vú vodu, s údaj­ne bla­ho­dár­ny­mi účin­ka­mi na zrak. Stud­nič­ka je zacho­va­ná dodnes (Infor­mač­ná tabuľa).


The vil­la­ge of Koma­ři­ce is loca­ted 6 km from Čes­ké Budějo­vi­ce. Its Ger­man name is Komars­chitz, and its Czech syno­nym is Komá­ŕi­ce. The first men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1278 (koma​ri​ce​.cz). Regi­onal his­to­rian Jaro­mír Šimon sug­gests that sett­le­ments exis­ted here around the year 600. The name of the vil­la­ge comes from the Old Sla­vic word komar,” mea­ning pas­tu­res far from sett­le­ments. Fis­he­ries, fores­try, and she­ep far­ming were cru­cial for Koma­ři­ce. Mills, ham­mer mills, and a potash boiling faci­li­ty were estab­lis­hed. The vil­la­ge has a popu­la­ti­on of 372 resi­dents in 187 hou­ses, cove­ring an area of 10.3 km². It sits at an alti­tu­de of 460 meters abo­ve sea level (cs​.wiki​pe​dia​.org).

Two lar­ge gar­dens were cre­a­ted oppo­si­te the cast­le, one of which hou­sed an oran­ge­ry for gro­wing cit­rus fru­its and figs. This is whe­re let­tu­ce cul­ti­va­ti­on began for the first time in Bohe­mia. The bre­we­ry was of gre­at impor­tan­ce and ope­ra­ted until 1904. It was said that Koma­ři­ce beer was so thick that one could eat and drink it. The­re­fo­re, hops were gro­wn here, as well as gra­pe­vi­nes, hemp, flax, and fru­it (koma​ri​ce​.cz).

The domi­nant fea­tu­re of the vil­la­ge is the Renais­san­ce cast­le. It was rebu­ilt bet­we­en 1561 and 1566 and suf­fe­red a fire in 1598. Simi­lar­ly, it resis­ted fires in 1621, 1673, 1709, and 1742. In front of the cast­le stands a Baro­que sta­tue of the Imma­cu­la­te Vir­gin Mary, pro­bab­ly erec­ted around 1730 (koma​ri​ce​.cz). A for­tress sto­od on the site of the cast­le befo­re its cons­truc­ti­on. The cast­le was retur­ned to its right­ful owners through res­ti­tu­ti­on, pur­cha­sed by the­ir ances­tors in 1926 (Infor­ma­ti­on plaque).

The Con­tri­bu­ti­on Gra­na­ry is visib­le from all the sur­roun­ding roads. Its cons­truc­ti­on began on 13.6.1689. It is almost 58 meters long, over 14 meters wide, and a litt­le over 16 meters high. It was built for capa­ci­ty rea­sons and to ensu­re that grain would not burn in fre­qu­ent fires. The fami­ne years of 1713 – 1714 and 1773 – 1776 left litt­le impact on the local popu­la­ti­on thanks to it (koma​ri​ce​.cz). Peop­le used to go to the near­by Žel­no val­ley to a well dedi­ca­ted to St. Bar­ba­ra for its hea­ling water, belie­ved to have bene­fi­cial effects on eyesight. The well is still pre­ser­ved today (Infor­ma­ti­on plaque).


Obec Koma­ři­ce se nachá­zí 6 km od Čes­kých Budějo­vic. Němec­ký název pro ni je Komars­chitz. Čes­kým syno­ny­mem je Komá­ři­ce. Prv­ní zmín­ka o obci je z roku 1278 (koma​ri​ce​.cz). Regi­onál­ní his­to­rik Jaro­mír Šimon uvá­dí, že osíd­le­ní tu exis­to­va­lo již kolem roku 600. Poj­me­no­vá­ní obce pochá­zí od sta­ro­slo­van­ské­ho slo­va komar”, což zna­me­ná pas­tvi­ny dale­ko od osíd­le­ní. Pro Koma­ři­ce bylo vel­mi důle­ži­té ryb­níč­ní a les­ní hos­po­dá­řs­tví a chov ovcí. V obci Koma­ři­ce žije 372 oby­va­tel v 187 domech na plo­še 10,3 km². Leží v nad­mo­řs­ké výš­ce 460 met­rů nad mořem (cs​.wiki​pe​dia​.org).

Napro­ti zám­ku vznik­ly dvě vel­ké zahra­dy, v jed­né byla oran­žé­rie pro pěs­to­vá­ní cit­ru­sů a fíků. Zde se v Čechách popr­vé začal pěs­to­vat salát. Vel­ký význam měl pivo­var, kte­rý fun­go­val do roku 1904. O koma­řic­kém pivu se tra­do­va­lo, že ho člo­věk může jíst i pít, tak hus­té prý bylo. Pro­to se zde pěs­to­val chmel, ale také vin­ná réva, kono­pí, len, ovo­ce (koma​ri​ce​.cz).

Domi­nan­tou obce je rene­sanč­ní zámek. Do dneš­ní podo­by ho posta­vi­li v letech 1561 – 1566. V roce 1598 zámek vyho­řel. Podob­ně v letech 1621, 1673, 17091742 odo­lá­val zámek požá­rům. Před zám­kem sto­jí barok­ní socha Pan­ny Marie Nepos­kvr­něné, prav­děpo­dob­ně posta­ve­ná kolem roku 1730 (koma​ri​ce​.cz). Na mís­tě zám­ku stá­la před­tím tvrz. Zámek byl v res­ti­tu­ci vrá­cen maji­te­lům, jejichž před­ko­vé ho zakou­pi­li v roce 1926 (Infor­mač­ní tabule).

Kon­tri­buč­ní sýp­ka je vidi­tel­ná ze všech pří­jez­do­vých cest v oko­lí. Zača­la vzni­kat již v 13.6.1689. Je dlou­há téměř 58 met­rů, více než 14 met­rů širo­ká a něco přes 16 met­rů vyso­ká. Vznik­la i z kapa­cit­ních důvo­dů a z důvo­du, aby obi­lí při čas­tých požá­rech pod­da­ných nez­ho­re­lo. Hla­do­vé roky 1713171417731776 díky ní proš­ly kra­jem bez výraz­něj­ších stop na tam­ním oby­va­tels­tvu (koma​ri​ce​.cz). Do blíz­ké­ho údo­lí Žel­no se cho­di­lo ke stu­dán­ce sva­té Bar­bo­ry pro léči­vou vodu, s údaj­ně bla­ho­dár­ný­mi účin­ky na zrak. Stu­dán­ka je zacho­vá­na dodnes (Infor­mač­ní tabule).


Odka­zy

Komařice

Use Facebook to Comment on this Post

Kostoly, Krajina, Mestá, Neživé, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Stavby

Spišské Vlachy

Hits: 638

Spiš­ské Vla­chy, nemec­ky Wal­len­dorf (Wiki­pe­dia) ležia v Hor­nád­skej kot­li­ne (spiss​kev​la​chy​.sk). Na roz­lo­he 42,21 km2 žije 3550 oby­va­te­ľov. Leží v nad­mor­skej výš­ke 389 met­rov nad morom. Vznik­li začiat­kom 12. sto­ro­čia, v 14. sto­ro­čí pat­ri­li do Spo­lo­čen­stva spiš­ských Sasov. Od roku 1412 boli na 360 rokov v poľ­skom zálo­hu. V rokoch 16561862 zasiah­li Spiš­ské Vla­chy veľ­ké požia­re. V sever­nej čas­ti kata­strál­ne­ho úze­mia sa nachá­dza poróm­šte­ná osa­da Dob­rá Voľa (spiss​kev​la​chy​.sk).

Prvá písom­ná zmien­ka je z 31.5.1243. V roku 1900 v Spiš­ských Vla­chov vznik­lo via­ce­ro závo­dov na spra­co­va­nie ľanu, teheľ­ňa, klam­piar­ska dieľ­ňa, dre­ve­ná a kamen­ná píla (spiss​kev​la​chy​.sk). Význam­ným rodá­kom bol pro­fe­sor, bis­kup Fran­ti­šek Ton­dra (spiss​kev​la​chy​.sk).


Spiš­ské Vla­chy, Ger­man: Wal­len­dorf (Wiki­pe­dia), are loca­ted in the Hor­nád Basin (spiss​kev​la​chy​.sk). With an area of​42.21 km², the vil­la­ge is home to 3,550 inha­bi­tants. It is situ­ated at an alti­tu­de of 389 meters abo­ve sea level. They ori­gi­na­ted in the ear­ly 12th cen­tu­ry and in the 14th cen­tu­ry belo­n­ged to the com­mu­ni­ty of Spiš Saxons. From 1412, they were in Polish pled­ge for 360 years. In 1656 and 1862, Spiš­ské Vla­chy were hit by major fires. In the nort­hern part of the cadas­tral area, the­re is the aban­do­ned vil­la­ge of Dob­rá Voľa (spiss​kev​la​chy​.sk).

The first writ­ten men­ti­on is from May 31, 1243. In 1900, seve­ral flax pro­ces­sing plants, a bric­ky­ard, a locks­mit­h’s works­hop, and a wooden and sto­ne sawmill were estab­lis­hed in Spiš­ské Vla­chy (spiss​kev​la​chy​.sk). A notab­le nati­ve was Pro­fes­sor and Bis­hop Fran­ti­šek Ton­dra (spiss​kev​la​chy​.sk).


Spiš­ské Vla­chy, deutsch: Wal­len­dorf (Wiki­pe­dia), lie­gen im Hornád-​Becken (spiss​kev​la​chy​.sk). Mit einer Flä­che von 42,21 km² zählt das Dorf 3.550 Ein­woh­ner. Es liegt auf einer Höhe von 389 Metern über dem Mee­ress­pie­gel. Sie ents­tan­den zu Beginn des 12. Jahr­hun­derts und gehör­ten im 14. Jahr­hun­dert zur Geme­in­schaft der Spi­šer Sach­sen. Ab 1412 waren sie für 360 Jah­re im pol­nis­chen Pfand. Im Jahr 1656 und 1862 wur­den Spiš­ské Vla­chy von gro­ßen Brän­den heim­ge­sucht. Im nörd­li­chen Teil des Kata­ster­ge­biets befin­det sich das ver­las­se­ne Dorf Dob­rá Voľa (spiss​kev​la​chy​.sk).

Die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung stammt vom 31. Mai 1243. Im Jahr 1900 wur­den in Spiš­ské Vla­chy meh­re­re Flachs­be­ar­be­i­tungs­bet­rie­be, eine Zie­ge­lei, eine Sch­mie­de­werks­tatt sowie eine Holz- und Ste­in­sä­ge geg­rün­det (spiss​kev​la​chy​.sk). Ein bede­uten­der Ein­he­i­mis­cher war Pro­fes­sor und Bis­chof Fran­ti­šek Ton­dra (spiss​kev​la​chy​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post