2010, 2012, Časová línia, Krajina, Šariš, Slovenská krajina, TOP

Šariš

Hits: 2477

Šariš tvoria povodie riek Torysa, Topľa a Ondava. Historickým centrom bol Šarišský hrad, od roku 1647 je ním Prešov (saris.eu.sk). Maďarský pomenovanie Šariša je Sáros, nemecké Scharosch (Wikipedia). Pomenovanie Šariš pochádza pravdepodobne od slova Sar, údajne sa tak nazýval jeden zo staroslovanských kmeňov (Mario Hudák). Nemecké osídlenie sa najviac prejavilo v mestách Bardejov a Prešov. Prvá valašská kolonizácia v 14. storočí sa usídlila najmä v strede a na juhu. Sever zasiahla až od 16. storočia (kulturno.sk). Je zaujímavé, že tento región nebol zasiahnutý tureckým rabovaním. Po valašskej kolonizácii v 15. storočí do regiónu Šariš prišli Rusíni a Ukrajinci (Wikipedia). 

Charakteristické sú pre región drevené kostoly (saris.eu.sk). Centrom Horného Šariša je Bardejov, Dolného Prešov (Wikipedia). Na severe sa chovali ovce, bolo hlavným živobytím, spracovávala sa vlna a kožušina. V iných oblastiach sa choval dobytok a ošípaná. Pestoval sa ľan, konope, zemiaky, pohánka, ale aj ovocie, najmä čerešne a marhule. V lesných oblastiach sa ťažilo drevo, vyrábalo drevené uhlie. V okolí Čergova sa vyrábali šindle. V Suchej doline sa vyrábalo vápno s vyťaženého vápenca. V Prešove sa vyrábali zbrane, zámky, v Bardejove košíky. V regióne existovali viaceré sklárne, v Bogliarke maľovali na sklo. Významne sa tu tvorili drevorezbárske predmety. Prešov preslávilo jediné slovenské ložisko kamennej soli (kulturno.sk). Domy sa tu stavali ako zruby. Smerom na juh boli omietnuté vápnom. Na Hornom Šariši sa používali aj viachranné strechy. Na drevených kostoloch zanechali svoju stopy aj majstri z východných a juhovýchodných krajín (kulturno.sk). V regióne sa používali paličkované čipky, obľúbené boli čepce. Tancovali sa povelové a krútivé tance, parobské čapáše, bašistofka, hajdukovanie. Špecialitami sú pohánkové cestoviny plnené syrom, múčno-mliečne kaše a polievky zo sušeného ovocia. Na Vianoce sa pripravujú bobaľky, alebo kračun (kulturno.sk). 

Územie Šariša sa koncom 18. storočia členilo na šesť slúžnovských okresov: Hornotoryský, Strednotoryský, Dolnotoryský, Sekčovský, Topliansky a Makovický (Mario Hudák). Vo Svidníku sa konávajú Slávnosti Rusínov a Ukajincov. V Bardejove slávnosti Rusínske a ukrajinské piesne. V Raslaviciach Šarišské slávnosti (Wikipedia). Obyvatelia Šariša hovoria írečitým šarišským nárečím (slovakia.travel). V Bardejove je Šarišské múzeum so zbierkou ikonopisectva. V Boliarovciach sa zachoval funkčný mlyn. Vo Svidníku je múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry. V Raslaviciach sa nachádza Galéria ľudového umenia (kulturno.sk). 

Niektoré príspevky

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2014, Časová línia, Krajina, Liptov, Slovenská krajina

Važec

Hits: 1988

Važec leží v Liptovskej kotline, v údolí Bieleho Váhu v nadmorskej výške 788 metrov nad morom. Nemecký názov pre obec je Waagsdorf, maďarský Vázsec. Na ploche 59.68 km(Wikipedia) tu žije takmer 2 500 obyvateľov (vysoke-tatry.info). Chotárne názvy „Turie pole“, Turapula svedčia o starobylosti osídlenia (Michal Hybena). Obec založil šoltýs Gerhardt v roku 1280. Vlastníkmi obce boli najmä Szentiványiovci, Szmreczányiovci a Baánovci (vysoke-tatry.info). V roku 1310 sa spomína osada Bilansko pri Bilanskej vode (obecvazec.sk). V roku 1931 takmer celá obec, charakteristická drevenicami, vyhorela. Važec bol vďačným miestom tvorby mnohých maliarov, dôkladne ho preskúmali národopisci, pretože tradície ľudového odievania, zvykov a umenia sa zachovali v neštylizovanej a čistej podobe až do záveru 20. storočia. K obci sa viaže Važecká jaskyňa s kvapľovou výzdobou (vysoke-tatry.info). Pomenovanie obce pochádza od rieky Váh (Michal Hybena). Važec je charakteristický ľudovým staviteľstvom, ktoré nesie charakteristické znaky horských oblastí. Pôvodné zrubové jednopriestorové domy – „Drevenice“ sa stavali v nepravidelnom zoskupení. Stavali sa prevažne zo smrekového dreva, pričom na základy, priečky a sýpky sa používal riečny kameň spájaný hlinenou maltou. Charakteristický je aj ľudový kroj. Šil sa s ľanového plátna a bieleho súkna, ktoré boli vyrábané z ľanu a vlny. Používala sa aj kožušina. Zachovala sa forma dlhého košeľovitého odevu (Michal Hybena).

Literatúra

Hyben Michal, 1981: Važec, Osveta, Martin, Osveta, 344 pp.

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011, 2012, 2014, Časová línia, Jazerá, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské mestá, Typ

Stupava

Hits: 5449

Stupava – menšie mesto pri Bratislave. Zhodou osudu som Stupavu najmä v minulosti často navštevoval pri práci na svojej diplomovke. Počas troch rokov som do Stupavy a jej okolia chodil veľmi často. Po 14 rokoch som sem zavítal s fotoaparátom a veľmi som sa čudoval ako sa zmenilo centrum pri kaštieli.

Mesto Stupava sa leží medzi západnými svahmi Malých Karpát a južnou časťou Záhorskej nížiny vo výške 174 metrov nad morom (stupava.sk). Na rozlohe 6718 hektárov, v nadmorskej výške 182 metrov nad morom žilo začiatkom roku 2016, 10597 obyvateľov. Nemecký názov pre mesto je Stampfen, maďarský Stomfa (Majtán, 1998). V katastri obce sa nachádza časť prírodnej rezervácie Pod Pajštúnom. Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1269. Južnú časť Stupavy tvorí Mást, ktorá je súčasťou od roku 1953. Niektoré časti Mástu: Dzílečky, Kremenice, Kopce, Noviny, Malé grunty, Sedličky, Záhradky, Záhumenice, Písky, Hajpród, Nová hora, Dolná hora, Grefty, Trenky, Lingráby, Lintávy. Časti mesta: Mást, Dúbravy, Kremenica, Kolónia, Vinohrady (Wikipedia).  

Stupavské jazero sa nachádza v centre mesta, pri kaštieli. Za ním nasleduje park. Tento park pripomína skôr Arborétum ako mestský park. Barokový kaštieľ leží na okraji v parku v historickom centre Stupavy. Na jeho mieste stál pôvodne vodný hrad, ktorý bol v roku 1280 strediskom pajštúnskeho panstva. V polovici 17. storočia ho Pálfyovci prestavali na rannobarokový opevnený kaštieľ. Prírodný park bol založený v roku 1867 Károlyiovcami. V areáli parku bol v minulosti grófsky pivovar, mlyn a niekoľko rybníkov (Prokeš, Prokešová). V súčasnosti kaštieľ slúži ako domov seniorov (stupava.sk). V parku sa nachádza napr. jedľa Nordmanová, cypruštek Lawsonov, ginko dvojlaločné, borievka čínska, ľaliovník tulipánokvetý, sofora japonská. Súčasťou parku je pagaštanová alej (stupava.sk). Rímsko-katolícky kostol svätého Štefana bol postavený v polovici 14. storočia ako kostolný hrad. Často menil svoju podobu prístavbami (stupava.sk). 

Koncom 18. storočia sa v Stupave usadil džbánkarsky majster Štefan Putz so znalosťami výroby habánskej keramiky, ktorá bola polievaná olovnato-cínovou majolikou (fajansou). Jeho nasledovníkmi sa stali Ján a Ferdinand Kostkovci, neskôr Ferdiš Kostka, ktorý sa okrem tradičnej tvorby venoval aj figurálnej tvorbe, ktorá ho preslávila. Stal sa prvým národným umelcom histórii Československej republiky. Jeho pec je jedinou zachovanou habánskou pecou v strednej Európe (stupava.sk). V Stupave pôsobil Ján Nálepka, spisovateľ Rudo Moric. V Stupave pôsobí skupina historického šermu Ursus. V meste sa konajú viaceré tradičné podujatia. V marci sa koná Veľkonočná výstava kraslíc a výšiviek, v júli Svätojakubský jarmok, v auguste Stupavské hody, festival country hudby Stupavský širák a Slávnosti kapusty – Deň zelá. V októbri Svätomartinský jarmok. V novembri Mikulášsky jarmok (Wikipedia).

Územie Stupavy bolo osídlené už v dobe bronzovej. Prvými etnicky známymi obyvateľmi boli Kelti (stupava.sk). Rimania tu zrejme v období markomanských vojen (160 – 180) postavili menšiu stanicu na nevysokej vyvýšenine, na ktorej už predtým stála germánska osada. Vznikol tu rozsiahly dvorec, chránený obvodovým múrom 70 x 70 metrov. Pobyt dokazujú nálezy zbraní, zbytky krúžkového panciera, keramika, šperky, mince, fragmenty sklených nádob a hospodárske náradie. O Slovanskom osídlení svedčia nálezy pohrebiska s keramickými predmetmi zo 6 . – 9. storočia v miestnej časti Mást. Uhorský kráľ Belo IV. v darovacej listine po prvýkrát spomína Stupavu v roku 1269 pod názvom Ztumpa. V druhej polovici 13. storočia bol na území Stupavy vybudovaný Stupavský kamenný hrad, neskôr známy pod menom Pajštún ako sídlo pajštúnskeho a stupavského panstva. Poslední majitelia Károlyiovci ho opustili v roku 1945. Miestne trhovisko a slávne trhy boli známe v celom okolí a práve pre túto skutočnosť v mestečku vznikla tridsiatková stanica, kde sa vyberal poplatok za prevážaný tovar v sume troch percent z ceny tovaru. Najdôležitejšími plodinami boli ľan a konope, z nich sa lisovaním získaval olej. Mlyny na lisovanie tzv. stupy boli postavené na Stupavskom potoku (stupava.sk). Maďari prevzali toto pomenovanie a ešte za čias Veľkej Moravy vyslovovali názov Stomfa (čitaj Štomfa) s nosovkou, stonpa. Neskôr vo vývoji reči došlo k zániku nosovky a ustálila sa stupa. Pridaním koncovky ava vzniklo pomenovanie Stupava (Wikipedia).

Zdroje

Use Facebook to Comment on this Post

2014, Časová línia, Krajina, Mestá, Slovenská krajina, Spiš

Spišská Belá

Hits: 1795

Spišská Belá leží v nadmorskej výške 631 metrov nad morom. Mesto je zložené z dvoch katastrálnych území: Spišská Belá a Strážky. Strážky sú dnes mestskou časťou, boli pričlenené v roku 1972. V Spišskej Belej žije 6612 obyvateľov (spisskabela.sk). Každoročne sa tu koná Spišský zemiakársky jarmok, furmanské preteky Belianska podkova, Kaštieľne divadelné hry v kaštieli Strážky (spisskabela.sk).

Najstaršie osídlenie na tomto území je z mladšieho paleolitu spred 40 000 rokov, na lokalite „Dlhá medza“ pri Strážkach. Stredoveké osídlenie je spojené s Nemcami a maďarskou pohraničnou pevnosťou v Strážkach z 12. storočia a slovanskou osadou Stragar (Bušovce). Slovanskí obyvatelia Stragaru spolu s maďarskou vojenskou posádkou strážili Uhorskú bránu, ktorá bola riečkou Biela (Bela). Tento názov prevzali do názvu osady aj nemeckí kolonisti. V 13. storočí vybudovali pre nedostatok vody 11 km dlhý prívodný kanál – dnes Beliansky potok, s oblasti Tatranskej Kotliny. V 16. storočí bol doplnený o ďalšie prívodné kanály (Andrej Novák). Prvá písomná zmienka o meste je z roku 1263. Už v roku 1271 patrila medzi spišské nemecké mestá z mestskými právami a výsadami. V minulosti bola známa výrobou spišskej borovičky, dnes je významným centrom pestovania zemiakov (spisskabela.sk). V minulosti sa tu rozprestierali rozsiahle pasienky, kde sa chovali ovce a dobytok. Remeselníci mali cechy, medzi najstaršie patrili mäsiarsky, obuvnícky, krajčírsky, kožušnícky a kováčsky. Intenzívne sa pestoval ľan, na to nadväzovalo tkáčstvo, modrotlač plátna. Ľanové plátno poznali v celom Uhorsku, vyvážalo sa aj na Balkán a do Turecka. Spišská Belá bola od 13. storočia takmer čisto nemeckým mestom, slovenské obyvateľstvo sa objavovalo viac až v 19. storočí. V roku 1853 tvorili Slováci len 3.3 %. V roku 1938 už 61 %. V roku 1869 vznikla tkáčovňa ľanového plátna, v roku 1878 škrobáreň, v roku 1870 a 1872 dva pivovary, v roku 1875 tehelňa, píly a likérka Kleinberger. V rokoch 1945 – 1946 boli belianskí Nemci donútení odísť. Nehnuteľnosti prevzalo obyvatelia z Lendaku, Ždiaru a zamagurských obcí (Andrej Novák).

Historické centrum mesta je mestskou pamiatkovou zónou. Nachádza sa tu kostol svätého Antona Pustovníka z 13. storočia, mestská radnica a renesančná zvonica zo 16. storočia, mariánsky stĺp z roku 1729, staré nemecké meštianske domy. Beliansky rybník ponúka pohľad na panorámu Vysokých Tatier. V Strážkach sa nachádza renesančný kaštieľ s anglickým parkom a gotický kostol svätej Anny so zvonicou. V kaštieli je expozícia Slovenskej národnej galérie venovaná maliarovi Ladislavovi Mednyánszkemu. V Spišskej Belej sa narodil matematik, fyzik, optik Jozef Maximilián Petzval (spisskabela.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post