Značka: kolonizácie

2006-2010, 2009, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Myjava, Polia, Slovenská krajina, TOP, Typ krajiny

Myjava – kopaničiarsky región

03/09/202002/04/2024 skala

Myjavský región sa rozprestiera na Myjavskej pahorkatine a v podhorí Bielych Karpát. Hranica so Záhorím je zhruba v línii obcí Jablonica, Prietrž, Turá Lúka, Vrbovce (frndzalicafest.sk). Administratívne myjavský región zahŕňa okresy Myjava a časť okresu Nové Mesto nad Váhom (trencinregion.sk). Východ územia bol osídlený už v dobe slovanskej, ale kopcovitejší západ sa kolonizoval až od 13. storočia. V 16. – 17. storočí sa región pod vplyv valaskej kolonizácie z Kysúc. Vznikalo kopaničiarske osídlenie. Osady získavali zvyčajne pomenovania podľa mien pôvodných obyvateľov. Typickou schopnosťou kopaničiarov bolo podomové obchodovanie, cestovanie za sezónnou prácou, ale aj do zámoria (frndzalicafest.sk). Sváko Ragan z Brezovej bol garbiar Marián Lacko (trencinregion.sk).

Na Myjavu sa sťahovali v minulosti ľudia aj preto, aby sa boli v menšom nebezpečenstve napr. pred Turkami. V dnešnej dobe sa Myjava vyľudňuje, stáva sa z nej chatárska oblasť.

The Myjava region is situated on the Myjava Hills and in the foothills of the White Carpathians. The border with Záhorie is roughly in the line of the villages Jablonica, Prietrž, Turá Lúka, Vrbovce (frndzalicafest.sk). Administratively, the Myjava region includes the districts of Myjava and a part of the Nové Mesto nad Váhom district (trencinregion.sk). The eastern part of the territory was settled in the Slavic era, but the more hilly west was colonized only from the 13^th century onwards. In the 16^th – 17^th centuries, the region came under the influence of Walachian colonization from Kysuce. Hillside settlements were formed. The settlements usually acquired names based on the names of the original inhabitants. A typical skill of the hillside dwellers was domestic trade, seasonal work travel, and even overseas travel (frndzalicafest.sk). Sváko Ragan from Brezová was a potter, and Marián Lacko was a furrier (trencinregion.sk).

In the past, people moved to Myjava to be in less danger, for example, from the Turks. Nowadays, Myjava is depopulating, turning into a recreational area.

Niektoré myjavské lokality:

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2014, Časová línia, Horné Považie, Krajina, Pasienky, Slovenská krajina, Typ krajiny

Konská

18/03/201807/03/2024 skala

Konská sa nachádza takmer uprostred Rajeckej kotliny, v doline Porubského potoka (obeckonska.sk), v nadmorskej výške 455 metrov nad morom. Na ploche 5.31 km² tu žije 1 542 obyvateľov (Wikipedia). Najstaršia písomná zmienka o obci je z roku 1228 (obeckonska.sk). Pomenovanie obce pochádza od pôvodného zamestnania svojich obyvateľov (obeckonska.sk). Po vzniku sa vyznačovala bohatstvom pasienkov, špecializovala sa na chov koní. Koniarska tradícia tu pretrvávala stáročia. Ešte v 19. storočí tu bol žrebčín Lietavského hradu (obeckonska.sk). Obec bola vo svojej histórii dosídľovaná formou šoltýsko-roľníckej kolonizácie. Kolonizovali Nemci zo Sliezska, osadníkmi však boli Slováci (obeckonska.sk). V roku 1598 tu bolo 27 domov, v roku 1828 v 40 domoch žilo 725 obyvateľov. Obyvatelia sa okrem koniarstvu venovali poľnohospodárstvu, chovu oviec, rybolovu, včelárstvu, pláteníctvu. Bola tu výrobňa cementárskych produktov a tehelňa (obeckonska.sk).

Konská is situated nearly in the center of the Rajec Basin, in the valley of the Porubský Creek (obeckonska.sk), at an elevation of 455 meters above sea level. With an area of 5.31 km², the village is home to 1,542 residents (Wikipedia). The oldest written mention of the village dates back to 1228 (obeckonska.sk). The name of the village derives from the original occupation of its inhabitants (obeckonska.sk).

Following its establishment, Konská distinguished itself with the wealth of its pastures and specialized in horse breeding. The equestrian tradition endured for centuries, with a horse stud at Lietava Castle in the 19^th century (obeckonska.sk). Throughout its history, the village experienced resettlement through a form of soltys (local administrator) and farmer colonization. Germans from Silesia were involved in the colonization, but the settlers were Slovaks (obeckonska.sk). In 1598, there were 27 houses in the village, and by 1828, 725 inhabitants lived in 40 houses. Besides horse breeding, residents were engaged in agriculture, sheep farming, fishing, beekeeping, and weaving. There was also a production facility for cement products and a brickyard (obeckonska.sk).

Odkazy

apsida.sk

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, Časová línia, Krajina, Mestá, Mestá, Podunajsko, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny

Senec

02/05/201607/03/2024 skala

Senec je menšie mesto neďaleko od Bratislavy, ale aj od Trnavy na juhozápadnom Slovensku.

Maďarské pomenovanie pre Senec je Szenc, nemecké Wartberg. Jeho rozloha je takmer 39 km², na ktorých žije takmer 17 000 obyvateľov. Známe sú Slnečné jazerá (Senecké jazerá), ktoré sú významnou rekreačnou destináciou Slovenska. Areál vznikol v medzivojnovom období. Prvá písomná zmienka je z roku 1252, kde sa Senec spomína ako Zemch. V 13. storočí bol Senec pod vplyvom nemeckej kolonizácie. Nemci si udržali svoje vedúce postavenie do konca stredoveku. Od roku 1439 sa Senec spomína ako oppidum – mestečko. V roku 1663 napadli mesto Turci. V roku 1715 žilo v Senci asi 1032 obyvateľov, v roku 1869 2837. V roku 1763 bolo v Senci zemetrasenie, v roku 1775 zasiahla mesto povodeň. Od decembra 1850 je v prevádzke železničné spojenie Štúrovo – Bratislava. Medzi prvou a druhou svetovou vojnou došlo vyvlastneniu majetku Esterháziovcov a k ich prideleniu kolonistom z Oravy, Kysúc a Moravy. Vďaka repatriácii po 2. svetovej vojne došlo, okrem iného, k príchodu takmer tisíc Slovákov do Senca. V meste od konca stredoveku malo veľmi silné zastúpenie maďarské obyvateľstvo. Dnes tvoria cca 22 % (Wikipedia.sk).

V lete sa koná v Senci viacero pravidelných podujatí: Senecké leto, Veľký letný karneval, Trojkráľové zimné plávanie, Záchranársky Medzinárodný deň detí, Potápačský karneval. Osobnosti mesta: spisovateľ Albert Molnár Senczi, futbalista Ján Popluhár (Wikipedia.sk).

Senec is a smaller town near Bratislava and also Trnava in southwestern Slovakia.

The Hungarian name for Senec is Szenc, and in German, it is called Wartberg. It covers an area of almost 39 km², with a population of nearly 17,000 inhabitants. The Sun Lakes (Senecké jazerá) are well-known and serve as a significant recreational destination in Slovakia. The area was established during the interwar period. The first written mention dates back to 1252, where Senec is referred to as Zemch. In the 13^th century, Senec was under the influence of German colonization, maintaining its leading position until the end of the Middle Ages. Since 1439, Senec has been referred to as an oppidum – a small town. In 1663, the town was attacked by the Turks. In 1715, around 1032 inhabitants lived in Senec, and by 1869, the number increased to 2837. In 1763, an earthquake struck Senec, and in 1775, the town was hit by a flood. Since December 1850, there has been a railway connection between Štúrovo and Bratislava. Between the two World Wars, the property of the Esterházy family was confiscated and assigned to settlers from Orava, Kysúce, and Moravia. Due to repatriation after World War II, nearly a thousand Slovaks arrived in Senec. The town has had a strong representation of the Hungarian population since the end of the Middle Ages, constituting approximately 22% today.

During the summer, Senec hosts various regular events, including Senec Summer, the Grand Summer Carnival, Three Kings Winter Swimming, International Children’s Rescuer Day, and the Diver’s Carnival. Notable personalities from the town include writer Albert Molnár Senczi and footballer Ján Popluhár. (Source: Wikipedia.sk)

Szenc egy kisebb város Szlovákia délnyugati részén, közel Bratislavához és Trnavához.

Szenc magyar neve Szenc, német neve pedig Wartberg. Majdnem 39 km² területen, közel 17 000 lakos él. Ismertek a Napfény-tavak (Senecké jazerá), melyek fontos rekreációs célpontként szolgálnak Szlovákiában. A terület az első világháború utáni időszakban jött létre. Az első írásos említés 1252-ből származik, amikor Szencet Zemch-ként említik. A 13. században Szenc a német telepesek befolyása alatt állt, amely vezető pozícióját a középkor végéig megtartotta. 1439 óta Szenc oppidumként, azaz kisvárosként szerepel. 1663-ban a várost a törökök megtámadták. 1715-ben Szenc lakossága körülbelül 1032 fő volt, 1869-ben pedig már 2837 fő. 1763-ban Szencen földrengés történt, 1775-ben pedig az árvíz sújtotta a várost. 1850 decemberétől van vasúti kapcsolat Štúrovo és Pozsony között. Az első és a második világháború között az Esterházy család vagyonát elkobozták, és az Orava, Kysúce és Morava területéről érkező telepeseknek ítélték oda. A második világháború utáni repatriáció miatt majdnem ezer szlovák érkezett Szencre. A városnak erős magyar lakossága volt a középkor végétől, ma körülbelül 22%-os arányban képviseltetik.

Nyáron Szenc számos rendszeres eseménynek ad otthont, köztük a Senecké leto (Szenci Nyár), a Nagy Nyári Karnevál, a Háromkirályi téli úszás, a Nemzetközi Gyermekmentő Nap és a Búvárkodó Karnevál. A város neves személyiségei közé tartozik az író Albert Molnár Senczi és a labdarúgó Ján Popluhár. (Forrás: Wikipedia.sk)

Senec je manji grad nedaleko od Bratislave, ali i od Trnave na jugozapadu Slovačke.

Mađarski naziv za Senec je Szenc, a nemački Wartberg. Njegova površina je gotovo 39 km², na kojoj živi skoro 17 000 stanovnika. Poznata su Sunčana jezera (Senecké jazerá), koja su značajna rekreativna destinacija Slovačke. Ovaj kompleks nastao je između dva svetska rata. Prvi pisani spomen datira iz 1252. godine, kada se Senec pominje kao Zemch. Tokom 13. veka, Senec je bio pod uticajem nemačke kolonizacije, a Nemci su zadržali svoj vodeći položaj do kraja srednjeg veka. Od 1439. godine Senec se spominje kao oppidum – grad. Godine 1663, grad je napao Osmanski car. Godine 1715, Senec je imao oko 1032 stanovnika, a 1869. godine 2837. Godine 1763. Senec je pogodio zemljotres, a 1775. grad je zahvatila poplava. Od decembra 1850. godine postoji železnička veza Štúrovo – Bratislava. Između Prvog i Drugog svetskog rata došlo je do oduzimanja imovine Esterházija i dodeljivanja doseljenicima iz Ora, Kišuca i Morave. Zbog repatrijacije posle Drugog svetskog rata, došlo je, između ostalog, do dolaska skoro hiljadu Slovaka u Senec. Grad je od kraja srednjeg veka imao snažno mađarsko predstavljanje. Danas čine oko 22% stanovništva (Wikipedia.sk).

Tokom leta, u Sencu se održava nekoliko redovnih događanja, uključujući Senec Summer, Veliki letnji karneval, Zimsko plivanje Trojice kraljeva, Međunarodni dan spašavanja dece, i Podvodni karneval. Ličnosti grada uključuju pisca Alberta Molnára Senczija i fudbalera Jána Popluhára (Wikipedia.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, 2011, 2011-2015, Časová línia, Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Spišské

Spišské Podhradie – mesto spod Spišského hradu

11/02/201603/04/2024 skala

Spišské podhradie je obec, nad ktorou sa vypína jeden z najväčších hradov na svete – Spišský hrad. Ak sa však chcete na Spišský hrad dostať kratšou cestou, choďte na hrad z Hodkoviec. Najstaršie osídlenia na tomto území pochádzajú z 5. tisícročia pred n.l. Na prelome 11. – 12. storočia sa hradný kopec začal osídľovať natrvalo. V tomto období sa začal stavať Spišský hrad. Vtedy začali vznikať v jeho okolí malé osady. Spojením takýchto troch vzniklo aj Spišské Podhradie na sútoku Jablonovského a Teledinského potoka (Uhľového) (Wikipedia.sk). Príchodom osadníkov z Flandier, po tatárskom vpáde, začal zrod mesta (spisskyhrad.com). V 12. storočí bolo predhradím Spišského hradu, ale už v polovici 13. storočia sa stalo od hradu nezávislým mestom (Wikipedia.sk). Prvá písomná zmienka je z roku 1249 (spisskyhrad.com). V roku 1279 bolo známe ako Fanum St. Mariae. Neskôr patrilo pod Spoločenstvo spišských Sasov. Ďalším pomenovaním mesta bolo Villa Saxorum (spisskepodhradie.sk). Historický nemecký názov mesta je Kirchdorf, resp. Kirchdrauf (Wikipedia.sk).

V stredoveku bolo významným a prosperujúcim mestom (spisskepodhradie.sk). V roku 1677 richtárovi Jakubovi Güntherovi predložilo cechové artikuly 16 cechov: debnársky, hrnčiarsky, murársky, ševcovský, čižmársky, mäsiarsky, súkennícky, krajčírsky, kožušnícky, zámočnícky, tkáčsky, remenársky, kováčsky, puškársky, pivovarnícky a stolársky (Wikipedia.sk). Preslávili sa mäsiari spišskými párkami, ktoré vynikali mimoriadnou kvalitou a do roku 1914 sa dodávali denne aj do reštaurácií a hotelov v Budapešti, kde sa ponúkali ako špecialita. V súvislosti s rozvinutou výrobou plátna na Spiši v meste fungovala aj modrotlačiarenská dielňa s konským mangľom (spisskyhrad.com). V roku 1608 boli pri zakladaní najstaršieho farbiarskeho cechu v celkom Uhorsku, v Levoči, aj majstri zo Spišského Podhradia, Michal Herman a Ján Tibeli. V roku 1770 tu bolo 250 remeselníckych dielní (Wikipedia.sk). Rozvoj mesta bol úzko spätý s obdobím “saskej kolonizácie”. Silná komunita ich potomkov tu žila až do prelomu 18. – 19. storočia (spis.eu.sk). Najznámejšou časťou dnešného mesta je Spišská Kapitula, trojloďový kostol s dvojvežovým priečelím, gotickým polygonálnym presbytériom, severnou sakristiou a bočnou kaplnkou (apsida.sk). Spišská kapitula býva označovaná aj ako slovenský Vatikán. Od konca 12. storočia je sídlo Spišského prepoštstva, od roku 1776 sídlom Spišského biskupstva. Od spodnej brány poskytuje návštevníkovi raritu – ulicu s domami kanonikov po oboch stranách, často zdobené soškami, maľbami, erbami. Biskupská katedrála je klenotom, jej architektúra pripomína učebnicu vývoja románskej a gotickej architektúry (cestaunesco.sk).

Dnes je Spišské Podhradie malým provinčným mestečkom, ktorom žije asi 3800 obyvateľov. Do roku 1945 bolo mestom prevahou rôznych remesiel. Najslávnejší boli výrobcovia spišských párkov, tie vynikali mimoriadnou kvalitou. Dodávali sa denne do reštaurácii a hotelov v Budapešti ako špecialita (cestaunesco.sk). Po roku 1945 sa Spišská Kapitula zmenila na kasárne, neskôr na policajnú školu a archív. Od decembra 2003 sa centrum Spišského Podhradia a Spišská Kapitula stali súčasťou Svetového dedičstva UNESCO. Spišská Kapitula býva označovaná aj ako cirkevné mestečko. Jeho dejiny siahajú až do 9. storočia, kedy sa oproti dnešnej Spišskej Kapitule – na Pažici (kapitula.sk) nachádzal veľký, pravdepodobne benediktínsky kláštor (spisskepodhradie.sk) svätého Martina (kapitula.sk). Spišská Kapitula je od roku 1956 mestskou pamiatkovou rezerváciou. Nachádza sa tu gotický skvost – katedrála svätého Martina, hodinová veža (spis.eu.sk).

Spišské Podhradie is a village dominated by one of the largest castles in the world – Spiš Castle. However, if you want to reach Spiš Castle by a shorter route, go to the castle from Hodkovce. The oldest settlements in this area date back to the 5^th millennium BCE. At the turn of the 11^th-12th century, the castle hill began to be permanently inhabited, marking the beginning of the construction of Spiš Castle. Small settlements started emerging in its vicinity during this period. The merger of these led to the formation of Spišské Podhradie at the confluence of the Jablonovský and Teledinský streams (Uhľový) (Wikipedia.sk). With the arrival of settlers from Flanders after the Tatar invasion, the town began to take shape (spisskyhrad.com). In the 12^th century, it served as the forecourt of Spiš Castle, but by the mid-13th century, it became an independent town (Wikipedia.sk). The first written mention is from the year 1249 (spisskyhrad.com). In 1279, it was known as Fanum St. Mariae. Later, it belonged to the Spiš Saxons Community, and another name for the town was Villa Saxorum (spisskepodhradie.sk). The historical German name of the town is Kirchdorf, or Kirchdrauf (Wikipedia.sk).

In the medieval period, Spišské Podhradie was a significant and prosperous town (spisskepodhradie.sk). In 1677, the mayor Jakub Günther presented guild articles to 16 guilds, including coopers, potters, masons, shoemakers, butchers, weavers, tailors, furriers, locksmiths, gunsmiths, blacksmiths, weavers, belt makers, gun makers, brewers, and carpenters (Wikipedia.sk). The town became famous for Spiš sausages, known for their exceptional quality, supplied daily to restaurants and hotels in Budapest as a specialty until 1914. The town also had an indigo printing workshop with a horse-powered mangle connected to the thriving linen production in Spiš (spisskyhrad.com). In 1608, Spišské Podhradie masters, Michal Herman and Ján Tibeli, were involved in the founding of the oldest dyers’ guild in the Kingdom of Hungary in Levoča. In 1770, there were 250 artisan workshops in the town (Wikipedia.sk). The town’s development was closely linked to the period of “Saxon colonization.” A strong community of their descendants lived here until the late 18^th-19th century (spis.eu.sk). The most famous part of today’s town is Spišská Kapitula, featuring a three-naved church with a two-tower façade, Gothic polygonal presbytery, northern sacristy, and a side chapel (apsida.sk). Spišská Kapitula is often referred to as the Slovak Vatican, serving as the seat of the Spiš provostry since the late 12^th century and the Spiš Bishopric since 1776. From the lower gate, visitors are treated to a rarity – a street with canon houses on both sides, often adorned with sculptures, paintings, and coats of arms. The Bishop’s Cathedral is a gem, showcasing architecture resembling a textbook on the development of Romanesque and Gothic architecture (cestaunesco.sk).

Today, Spišské Podhradie is a small provincial town with around 3,800 inhabitants. Until 1945, the town was primarily characterized by various crafts. The most renowned were the producers of Spiš sausages, known for their exceptional quality, supplied daily to restaurants and hotels in Budapest as a specialty (cestaunesco.sk). After 1945, Spišská Kapitula transformed into barracks, later a police school and archive. Since December 2003, the center of Spišské Podhradie and Spišská Kapitula have been part of the UNESCO World Heritage. Spišská Kapitula is also referred to as a church town, with its history dating back to the 9^th century when a large, likely Benedictine monastery dedicated to Saint Martin was located opposite today’s Spišská Kapitula – on Pažica (kapitula.sk) (spisskepodhradie.sk). Spišská Kapitula has been a municipal monument reserve since 1956. It houses the Gothic treasure – the Cathedral of Saint Martin, and a clock tower (spis.eu.sk).

Spišské Podhradie ist ein Dorf, das von einer der größten Burgen der Welt – der Spišský hrad (Zipser Burg) – überragt wird. Wenn Sie jedoch einen kürzeren Weg zur Spišský hrad nehmen möchten, gehen Sie von Hodkovce aus zur Burg. Die ältesten Siedlungen in dieser Gegend stammen aus dem 5. Jahrtausend v. Chr. Um die Wende vom 11. zum 12. Jahrhundert begann der Burghügel, dauerhaft besiedelt zu werden. In dieser Zeit begann der Bau der Spišský hrad. Kleinere Siedlungen entstanden in dieser Zeit in seiner Umgebung. Die Vereinigung von drei dieser Siedlungen führte zur Entstehung von Spišské Podhradie an der Mündung der Bäche Jablonovský und Teledinský (Uhľový) (Wikipedia.sk). Mit der Ankunft von Siedlern aus Flandern nach dem Tatareneinfall begann die Stadt zu entstehen (spisskyhrad.com). Im 12. Jahrhundert diente es als Vorburg der Spišský hrad, wurde aber bis Mitte des 13. Jahrhunderts eine unabhängige Stadt (Wikipedia.sk). Die erste schriftliche Erwähnung stammt aus dem Jahr 1249 (spisskyhrad.com). Im Jahr 1279 war es als Fanum St. Mariae bekannt. Später gehörte es zur Gemeinschaft der Zipser Sachsen, und ein weiterer Name für die Stadt war Villa Saxorum (spisskepodhradie.sk). Der historische deutsche Name der Stadt ist Kirchdorf bzw. Kirchdrauf (Wikipedia.sk).

Im Mittelalter war Spišské Podhradie eine bedeutende und wohlhabende Stadt (spisskepodhradie.sk). Im Jahr 1677 legte der Bürgermeister Jakub Günther 16 Zunftartikel vor, darunter für die Fassbinder, Töpfer, Maurer, Schuhmacher, Fleischer, Weber, Schneider, Kürschner, Schlosser, Büchsenmacher, Schmiede, Weber, Gürtelmacher, Büchsenmacher, Brauer und Tischler (Wikipedia.sk). Die Stadt wurde für die Spišer Würstchen bekannt, die bis 1914 täglich als Spezialität an Restaurants und Hotels in Budapest geliefert wurden. Die Stadt beherbergte auch eine Indigodruckerei mit einem von Pferden betriebenen Mangel, die mit der florierenden Leinenproduktion in der Spiš verbunden war (spisskyhrad.com). Im Jahr 1608 waren bei der Gründung der ältesten Färberzunft im Königreich Ungarn in Levoča auch Meister aus Spišské Podhradie beteiligt, nämlich Michal Herman und Ján Tibeli. Im Jahr 1770 gab es 250 Handwerksbetriebe in der Stadt (Wikipedia.sk). Die Entwicklung der Stadt war eng mit der Periode der “sächsischen Kolonisierung” verbunden. Eine starke Gemeinschaft ihrer Nachkommen lebte hier bis zum Ende des 18. und Anfang des 19. Jahrhunderts (spis.eu.sk). Der bekannteste Teil der heutigen Stadt ist Spišská Kapitula mit einer dreischiffigen Kirche mit zweiturmiger Fassade, gotischem polygonalem Chor, nördlicher Sakristei und einer Seitenkapelle (apsida.sk). Spišská Kapitula wird oft als das slowakische Vatikan bezeichnet. Es ist seit dem späten 12. Jahrhundert Sitz der Zipser Propstei und seit 1776 Sitz des Zipser Bistums. Vom unteren Tor aus bietet es dem Besucher eine Rarität – eine Straße mit Kanonikerhäusern auf beiden Seiten, oft geschmückt mit Skulpturen, Gemälden und Wappen. Die Bischofskathedrale ist ein Juwel, ihre Architektur erinnert an ein Lehrbuch zur Entwicklung der romanischen und gotischen Architektur (cestaunesco.sk).

Heute ist Spišské Podhradie eine kleine Provinzstadt mit etwa 3.800 Einwohnern. Bis 1945 war die Stadt hauptsächlich von verschiedenen Handwerken geprägt. Die bekanntesten waren die Hersteller von Spišer Würstchen, die bis 1914 täglich als Spezialität an Restaurants und Hotels in Budapest geliefert wurden (cestaunesco.sk). Nach 1945 verwandelte sich Spišská Kapitula in Kasernen, später in eine Polizeischule und ein Archiv. Seit Dezember 2003 sind das Zentrum von Spišské Podhradie und Spišská Kapitula Teil des UNESCO-Welterbes. Spišská Kapitula wird auch als Kirchenstadt bezeichnet, deren Geschichte bis ins 9. Jahrhundert zurückreicht, als sich gegenüber der heutigen Spišská Kapitula – auf Pažica (kapitula.sk) – ein großes, wahrscheinlich benediktinisches Kloster des Heiligen Martin befand (spisskepodhradie.sk). Spišská Kapitula ist seit 1956 ein städtisches Denkmalreservat. Hier befindet sich der gotische Schatz – die Kathedrale des Heiligen Martin und ein Uhrenturm (spis.eu.sk).

Spišské Podhradie to miejscowość, nad którą wznosi się jedna z największych zamków na świecie – Zamek Spišski. Jeśli jednak chcesz dostać się na Zamek Spišski krótszą drogą, udaj się na zamek z Hodkoviec. Najstarsze osadnictwo na tym obszarze pochodzi z V tysiąclecia p.n.e. Na przełomie XI-XII wieku wzgórze zamkowe zaczęło być zamieszkane na stałe. W tym okresie rozpoczęła się budowa Zamku Spišskiego. Wtedy powstawały też małe osady w jego okolicy. Połączenie trzech z nich doprowadziło do powstania Spišské Podhradie na skrzyżowaniu potoków Jablonovskiego i Teledinskiego (Uhľového) (Wikipedia.sk). Przybycie osadników z Flandrii po najazdach tatarskich rozpoczęło proces tworzenia miasta (spisskyhrad.com). W XII wieku było przedzamczem Zamku Spišskiego, ale już w połowie XIII wieku stało się niezależnym miastem od zamku (Wikipedia.sk). Pierwsza wzmianka pisemna pochodzi z roku 1249 (spisskyhrad.com). W 1279 roku było znane jako Fanum St. Mariae. Później należało do Związku spišskich Sasów. Inną nazwą miasta było Villa Saxorum (spisskepodhradie.sk). Historyczna niemiecka nazwa miasta to Kirchdorf, resp. Kirchdrauf (Wikipedia.sk).

W średniowieczu było ważnym i prosperującym miastem (spisskepodhradie.sk). W 1677 roku burmistrzowi Jakubowi Güntherowi przedstawiono 16 cechów: ciesielski, garncarski, murarski, szewski, szewcowski, mięsny, sukno, krawiecki, kuśnierski, ślusarski, tkacki, rymiarski, kowalski, rusznikarski, browarniczy i stolarski (Wikipedia.sk). Rzeźnicy z Spišské Podhradie słynęli z spišskich kiełbasek, które wyróżniały się wyjątkową jakością i do roku 1914 dostarczane były codziennie do restauracji i hoteli w Budapeszcie jako specjał. W związku z rozwiniętą produkcją płótna na Spiši w mieście działała także pracownia błękitodruku z końskim prasłem (spisskyhrad.com). W 1608 roku przy zakładaniu najstarszej cechu farbiarzy na Węgrzech, w Lewoczy, uczestniczyli także mistrzowie z Spišské Podhradie, Michal Herman i Ján Tibeli. W 1770 roku było tu 250 warsztatów rzemieślniczych (Wikipedia.sk). Rozwój miasta był ściśle związany z okresem “saskiej kolonizacji”. Silna społeczność ich potomków mieszkała tutaj aż do przełomu XVIII-XIX wieku (spis.eu.sk). Najbardziej znaną częścią dzisiejszego miasta jest Spišská Kapitula, trójnawowy kościół z dwuwieżowym frontonem, gotyckim prezbiterium w kształcie wieloboku, północną zakrystią i boczną kapliczką (apsida.sk). Spišská Kapitula jest nazywana również słowackim Watykanem. Od końca XII wieku jest siedzibą Prepozytury Spišskej, od roku 1776 siedzibą diecezji Spišskej. Od dolnej bramy oferuje zwiedzającym unikalność – ulicę z domami kanoników po obu stronach, często ozdobionymi figurkami, malowidłami, herbami. Katedra biskupia jest klejnotem, jej architektura przypomina podręcznik rozwoju architektury romańskiej i gotyckiej (cestaunesco.sk).

Dziś Spišské Podhradie to małe prowincjonalne miasteczko zamieszkiwane przez około 3800 mieszkańców. Do roku 1945 miasto było przeważnie ośrodkiem różnych rzemiosł. Najbardziej znanymi byli producenci spišskich kiełbasek, które wyróżniały się wyjątkową jakością. Codziennie dostarczano je do restauracji i hoteli w Budapeszcie jako specjał (cestaunesco.sk). Po roku 1945 Spišská Kapitula przekształciła się w koszary, później w szkołę policyjną i archiwum. Od grudnia 2003 roku centrum Spišského Podhradia i Spišská Kapitula stały się częścią Światowego Dziedzictwa UNESCO. Spišská Kapitula jest również nazywana miastem kościelnym. Jego dzieje sięgają aż do IX wieku, gdy naprzeciwko dzisiejszej Spišskiej Kapituli – na Pažici (kapitula.sk) istniał duży, prawdopodobnie benedyktyński klasztor (spisskepodhradie.sk) św. Marcina (kapitula.sk). Spišská Kapitula jest od roku 1956 miastem zabytkowym. Znajduje się tutaj gotycki skarb – katedra św. Marcina, wieża zegarowa (spis.eu.sk).

Odkazy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2010, Časová línia, Chorvátske, Chorvátsko, Európske, Krajina, Mestá, Mestá, Typ krajiny, Zahraničie

Stari Grad – mesto zo Zoznamu Unesco

10/02/201607/03/2024 skala

Historický názov mesta je Pharos (Faros). Bol kolonizovaný Grékmi (croatia.hr). Je to zaujímavé a pekné mestečko. Starigradské pole, ktoré sa nachádza pri meste, je na Zozname UNESCO. Tamojšie výsadby vinohradov a olív zostali “prakticky nezmenené” od prvej kolonizácie starých Grékov (croatia.hr). Pre Stari Grad sú typické úzke uličky a samozrejme prístav, na mnohých miestach doslova dýcha história.

Je obľúbeným letoviskom, na severozápade Hvaru. V meste žije cca 1900 obyvateľov. Je preslávený pestovaním levandule. Hlavným odvetvím je cestovný ruch a popri to vinárstvo. Vinice sa tiahnu až k Jelse a Vrboske. Mimoriadnou historickou pamiatkou je, že sa tu zachoval tzv. grécky ager – rozparcelovanie poľnohospodárskej pôdy prisťahovalcom po kolonizácii ostrova Grékmi spred 2500 rokov (chorvatsko.cz).

The historical name of the town is Pharos (Faros). It was colonized by the Greeks (croatia.hr). It is an interesting and beautiful little town. The Stari Grad Plain, located near the town, is on the UNESCO List. The local vineyard and olive grove plantations have remained “practically unchanged” since the first colonization by the ancient Greeks (croatia.hr). Stari Grad is characterized by narrow streets, and of course, the harbor, where history literally breathes in many places.

It is a popular resort on the northwest of Hvar. The town has about 1900 inhabitants. It is renowned for lavender cultivation. The main industries are tourism and, alongside that, winemaking. Vineyards stretch all the way to Jelsa and Vrboska. An exceptional historical landmark is the preservation of the so-called Greek ager – the division of agricultural land by immigrants after the Greek colonization of the island 2500 years ago (chorvatsko.cz).

Povijesno ime grada je Pharos (Faros). Bio je koloniziran od strane Grka (croatia.hr). To je zanimljiv i lijep gradić. Starigradsko polje, koje se nalazi blizu grada, nalazi se na UNESCO-ovu popisu. Tamošnji vinogradarski i maslinički nasadi ostali su “praktički nepromijenjeni” od prvog naseljavanja starih Grka (croatia.hr). Za Stari Grad su karakteristične uske ulice i naravno, luka, gdje povijest doslovno diše na mnogim mjestima.

To je popularno ljetovalište na sjeverozapadu Hvara. U gradu živi oko 1900 stanovnika. Poznat je po uzgoju lavande. Glavne djelatnosti su turizam i, uz to, vinogradarstvo. Vinogradi se protežu sve do Jelse i Vrboske. Izuzetan povijesni spomenik je sačuvani takozvani grčki ager – podjela poljoprivrednog zemljišta doseljenicima nakon grčke kolonizacije otoka prije 2500 godina (chorvatsko.cz).

Odkazy