2011-2015, 2015, Časová línia, Krajina, Obce, Polia, Slovenská krajina, Slovenské, Typ krajiny, Zamagurie, Zamagurské

Plaveč

Hits: 421

Pla­več leží v nad­mor­skej výš­ke 488 met­rov nad morom na roz­lo­he 16.68 km2. Žije tu 1811 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). His­to­ric­ké náz­vy: Palo­wcha, Plauch, Plau­cha, Pla­wecz, Pla­wec, Pla­več nad Pop­ra­dom. Paloc­sa je maďar­ský názov (e.obce.sk). Naj­star­šia zmien­ka o obci je z roku 1269, obec však exis­to­va­la už pred rokom 1100. Uhor­ský kráľ tu usa­dil vysu­nu­tú stráž Plav­cov (Polo­vcov) na ochra­nu hra­níc. Zrej­me začiat­kom 14. sto­ro­čia sa tu usa­di­lo noví oby­va­te­lia pod­ľa zákup­né­ho prá­va. V roku 1505 mes­to dosta­lo trho­vé prá­va. V roku 1756 Pla­več vyho­re­la. V roku 1828 tu bolo posta­ve­ných 130 domov. Od začiat­kom 20. sto­ro­čia tu exis­tu­je závod na výro­bu syrov (pla​vec​.sk).


Pla­več is situ­ated at an alti­tu­de of 488 meters abo­ve sea level with an area of 16.68 km². It is home to 1811 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). His­to­ri­cal names: Palo­wcha, Plauch, Plau­cha, Pla­wecz, Pla­wec, Pla­več nad Pop­ra­dom. Paloc­sa is the Hun­ga­rian name (e.obce.sk). The ear­liest men­ti­on of the vil­la­ge dates back to 1269, but the sett­le­ment exis­ted befo­re the year 1100. The Hun­ga­rian king sett­led an out­post of Plav­cov (Polo­vcov) here to pro­tect the bor­ders. Pro­bab­ly in the ear­ly 14th cen­tu­ry, new inha­bi­tants sett­led here under lea­se law. In 1505, the town rece­i­ved mar­ket rights. Pla­več bur­ned down in 1756. In 1828, 130 hou­ses were built here. Sin­ce the begin­ning of the 20th cen­tu­ry, the­re has been a che­e­se fac­to­ry here (pla​vec​.sk).


Плавець знаходиться на висоті 488 метрів над рівнем моря на площі 16,68 км2. Тут проживає 1811 мешканців (Wiki­pe­dia). Історичні назви: Паловха, Плауч, Плауха, Плавеч, Плавец, Плавець над Попрадом. Палоцса – угорська назва (e.obce.sk). Найстаріше згадання про село датується 1269 роком, але поселення існувало перед роком 1100. Угорський король поселив тут передовий загін Плавцов (Половців), щоб захищати кордони. Ймовірно, на початку XIV століття сюди приїхали нові мешканці за закупним правом. У 1505 році місто отримало торгові права. Плавець згорів у 1756 році. У 1828 році тут було збудовано 130 будинків. З початку XX століття тут діє фабрика сиру (pla​vec​.sk).


Pla­več poło­żo­ne jest na wyso­ko­ści 488 met­rów nad pozi­omem mor­za, na obszar­ze 16,68 km². Zamiesz­ku­je tu 1811 miesz­ka­ńców (Wiki­pe­dia). His­to­rycz­ne nazwy: Palo­wcha, Plauch, Plau­cha, Pla­wecz, Pla­wec, Pla­več nad Pop­ra­dom. Paloc­sa to węgier­ska nazwa (e.obce.sk). Naj­wc­ze­śniejs­ze wzmian­ki o wsi pocho­dzą z 1269 roku, jed­nak osa­da ist­nia­ła już przed rokiem 1100. Węgier­ski król osied­lił tutaj poste­ru­nek Plav­cov (Polo­wców), aby chro­nić gra­ni­ce. Pra­wdo­po­dob­nie na poc­ząt­ku XIV wie­ku osied­li­ły się tu nowe oso­by na pod­sta­wie pra­wa dzie­rża­wne­go. W 1505 roku mias­to otr­zy­ma­ło pra­wa tar­go­we. Pla­več spło­nęło w 1756 roku. W 1828 roku wybu­do­wa­no tutaj 130 domów. Od poc­ząt­ku XX wie­ku dzia­ła tu fab­ry­ka sera (pla​vec​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2015, Časová línia, Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Zamagurie, Zamagurské

Osturňa – goralská obec na Zamagurí

Hits: 648

Ostur­ňa je rázo­vi­tá goral­ská zama­gur­ská obec, tiah­ne sa úzkou doli­nou, kto­rú obko­le­su­jú hory. Pat­rí medzi naj­dl­h­šie obce Slo­ven­ska. Kata­ster obce pat­rí do ochran­né­ho pás­ma Pie­nin­ské­ho národ­né­ho par­ku. Ostur­ňa leží vo výš­ke 640840 met­rov nad morom. Na plo­che 41,28 km2 tu žije 300 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Názov obce je odvo­de­ný od slov zna­me­na­jú­cich chr­bát, roh. His­to­ric­ké náz­vy Ostur­ne: Sidor, Kap­rál, Hom­za, First, Mud­rák, Pet­ru­la, Hara­bin, Gaz­dik (obec​-ostur​na​.sk).

Neďa­le­ko sa nachá­dza­jú dve prí­rod­né rezer­vá­cie: Veľ­ké Ostur­nian­ske jaze­ro, Malé Jaze­rá a prí­rod­ná pamiat­ka Jaze­ro (Wiki­pe­dia). Ostur­ňa vznik­la v roku 1313 (sor​ger​.sk). Prví rusín­ski kolo­nis­ti sem priš­li v roku 1313 (Wiki­pe­dia). Prvé osíd­ľo­va­nie pre­bie­ha­lo v 13. a 14. sto­ro­čí cez šol­tý­sov Doosíd­ľo­va­nie v 15. a 16. sto­ro­čí pre­bie­ha­lo na zákla­de valaš­ské­ho prá­va (obec​-ostur​na​.sk). Vďa­ka tomu, že tu nepre­beh­la kolek­ti­vi­zá­cia, zacho­va­li sa tu typic­ké tera­so­vi­té políč­ka. Pre­važ­ná časť výsta­vy Ostur­ne je od roku 1979 pamiat­ko­vou rezer­vá­ci­ou ľudo­vej archi­tek­tú­ry (Wiki­pe­dia).


Ostur­ňa is a dis­tinc­ti­ve Goral­ská Zama­gur­ská vil­la­ge, stret­ching along a nar­row val­ley sur­roun­ded by moun­tains. It is one of the lon­gest vil­la­ges in Slo­va­kia. The vil­la­ge­’s ter­ri­to­ry belo­ngs to the pro­tec­ti­ve zone of the Pie­ni­ny Nati­onal Park. Ostur­ňa is situ­ated at an alti­tu­de of 640 to 840 meters abo­ve sea level. With an area of​41.28 km², it is home to 300 inha­bi­tants (Wiki­pe­dia). The name of the vil­la­ge is deri­ved from words mea­ning rid­ge, horn. His­to­ri­cal names of Ostur­ňa: Sidor, Kap­rál, Hom­za, First, Mud­rák, Pet­ru­la, Hara­bin, Gaz­dik (obec​-ostur​na​.sk).

Near­by are two natu­re reser­ves: Veľ­ké Ostur­nian­ske Lake, Malé Jaze­rá, and the natu­ral monu­ment Jaze­ro (Wiki­pe­dia). Ostur­ňa was foun­ded in 1313 (sor​ger​.sk). The first Rusyn sett­lers arri­ved here in 1313 (Wiki­pe­dia). The first sett­le­ment took pla­ce in the 13th and 14th cen­tu­ries through the so-​called scholtzs. Resett­le­ment in the 15th and 16th cen­tu­ries took pla­ce based on Wal­la­chian law (obec​-ostur​na​.sk). Thanks to the fact that col­lec­ti­vi­za­ti­on did not take pla­ce here, typi­cal ter­ra­ced fields have been pre­ser­ved. The majo­ri­ty of Ostur­ňa­’s archi­tec­tu­re has been a monu­ment reser­ve of folk archi­tec­tu­re sin­ce 1979 (Wiki­pe­dia).


Устурь є характерною горальською селом Замагурської області, розтягнутим вздовж вузької долини, оточеної горами. Це одне з найдовших сіл Словаччини. Територія села належить до захисної зони Національного парку Пієнін. Устурь розташоване на висоті від 640 до 840 метрів над рівнем моря. На площі 41,28 км2 тут проживає 300 мешканців (Wiki­pe­dia). Назва села походить від слів, що означають гребінь, ріг. Історичні назви Устурі: Сідор, Капрал, Гомза, Перший, Мудряк, Петрула, Гарабін, Ґаздік (obec​-ostur​na​.sk).

Неподалік знаходяться дві природні резервати: Велике Остурнянське озеро, Мале Язера, та природний пам’ятник Язеро (Wiki­pe­dia). Устурь було засноване в 1313 році (sor​ger​.sk). Перші русинські поселенці прибули сюди в 1313 році (Wiki­pe­dia). Перші освоєння відбувалися в XIII-​XIV століттях через шольтів. Поселення в XV-​XVI століттях відбувалося на основі валахського права (obec​-ostur​na​.sk). Завдяки тому, що колективізація не відбувалася тут, були збережені типові терасовані поля. Більшість архітектури Устурі стала пам’яткою народної архітектури з 1979 року (Wiki­pe­dia).


Ostur­ňa to cha­rak­te­rys­tycz­na wieś gór­ska w Zama­gur­ská, roz­ci­ąg­ni­ęta wąs­ką doli­ną otoc­zo­ną góra­mi. Jest jed­ną z naj­dłu­żs­zych wiosek na Sło­wac­ji. Tery­to­rium wsi nale­ży do stre­fy ochron­nej Pie­ni­ńs­kie­go Par­ku Naro­do­we­go. Ostur­ňa leży na wyso­ko­ści od 640 do 840 met­rów nad pozi­omem mor­za. Na obszar­ze 41,28 km² miesz­ka 300 miesz­ka­ńców (Wiki­pe­dia). Nazwa wsi pocho­dzi od słów oznac­za­jących grz­biet, róg. His­to­rycz­ne nazwy Ostur­ňa: Sidor, Kap­rál, Hom­za, Pier­ws­zy, Mud­rák, Pet­ru­la, Hara­bin, Gaz­dik (obec​-ostur​na​.sk).

W pobli­żu znaj­du­ją się dwa rezer­wa­ty przy­ro­dy: Wiel­kie Ostur­nian­ske Jezi­oro, Małe Jeze­ra oraz pomnik przy­ro­dy Jaze­ro (Wiki­pe­dia). Ostur­ňa zosta­ła zało­żo­na w 1313 roku (sor​ger​.sk). Pier­wsi rusi­ńs­cy osad­ni­cy przy­by­li tutaj w 1313 roku (Wiki­pe­dia). Pier­ws­ze osad­nict­wo mia­ło miejs­ce w XIIIXIV wie­ku za pomo­cą tzw. scholtz­sów. Osad­nict­wo w XVXVI wie­ku odby­wa­ło się na pod­sta­wie pra­wa wołos­kie­go (obec​-ostur​na​.sk). Dzi­ęki temu, że nie doszło tutaj do kolek­ty­wi­zac­ji, zacho­wa­ły się typo­we pola tara­so­we. Więks­zo­ść archi­tek­tu­ry Ostur­ňa jest rezer­wa­tem zabyt­ków archi­tek­tu­ry ludo­wej od 1979 roku (Wiki­pe­dia).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2006-2010, 2007, 2008, 2010, 2011, 2011-2015, 2012, 2013, 2014, Časová línia, Hrady, Krajina, Malé Karpaty, Mestá, Neživé, Pezinské Karpaty, Slovenská krajina, Slovenské, Stavby

Bratislavský hrad

Hits: 4026

Bra­ti­slav­ský hrad je význam­ná domi­nan­ta Bra­ti­sla­vy, ku kto­rej sa via­že aj prvá písom­ná zmien­ka o Bra­ti­sla­ve v Salz­bur­ských aná­loch z roku 907 v súvis­los­ti s bit­kou Bavo­rov a Maďa­rov. Hrad­ný kopec bol osíd­le­ný už v nesko­rej dobe kamen­nej, prvý­mi zná­my­mi oby­va­teľ­mi boli Kel­ti (bra​ti​sla​va​.sk). Sto­py naj­star­šie­ho osíd­le­nia pochá­dza­jú spred 4500 rokov, z obdo­bia ene­oli­tu (bole­ráz­ska sku­pi­na). Pred­po­kla­dá sa exis­ten­cia opev­ne­né­ho síd­lis­ka, avšak pria­me dôka­zy sa nenaš­li. Z halš­tat­ské­ho obdo­bia sa na východ­nej stra­ne našli sto­py prí­byt­kov zahĺbe­né do skal­né­ho pod­lo­žia – zem­ni­ce (wiki​pe​dia​.sk). Z latén­skej doby, z času roz­kve­tu kelt­skej civi­li­zá­cie, sa našli sto­py oppi­da, ako aj kelt­ské min­ce, bia­te­cy (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). Z 911. sto­ro­čia sa na východ­nej tera­se hra­du našli opra­co­va­né kame­ne, frag­men­ty nápi­sov, zvyš­ky tehál ozna­če­ných kol­ka­mi XIV. rím­skej légie. Nále­zy doka­zu­jú prí­tom­nosť rím­ske­ho etni­ka na hrad­nej akro­po­le v obdo­bí 2. – 3. sto­ro­čia. Je isté, že to bolo zo stra­te­gic­ké­ho hľa­dis­ka výni­moč­né mies­to a pre umiest­ne­nie vojen­skej posád­ky (pôvod­né stav­by boli prav­de­po­dob­ne súčas­ťou vojen­skej sta­ni­ce) malo nesmier­ny význam, naj­mä v obdo­bí rímsko-​germánskych vojen­ských kon­tak­tov (napr. mar­ko­man­ských vojen). Na pre­lo­me 5. a 6. sto­ro­čia je v zna­me­ní slo­van­ské­ho osíd­ľo­va­nia. Od prvej polo­vi­ce 9. sto­ro­čia tu bolo opev­ne­né stre­dis­ko so zru­bo­vý­mi obyd­lia­mi, palá­com, pred­ro­mán­skou troj­lo­ďo­vou bazi­li­kou, cin­to­rí­nom a hos­po­dár­sky­mi objekt­mi. Opev­ne­nie vydr­ža­lo do kon­ca 14. sto­ro­čia, kedy ho nahra­di­li kamen­né gotic­ké hrad­by (wiki​pe​dia​.sk).

Po šty­ri sto­ro­čia pre­chá­dza­la Duna­jom sever­ná hra­ni­ca Rím­skej ríše – Limes Roma­nus. Slo­va­nia tu vybu­do­va­li v 9. sto­ro­čí sil­nú pev­nosť, kto­rá sa sta­la význam­ným cen­trom Veľ­ko­mo­rav­skej ríše (bra​ti​sla​va​.sk), cir­kvev­né aj svet­ské cen­trum šir­šie­ho úze­mia. Síd­li­la v ňom knie­ža­cia dru­ži­na, aj cir­ke­vý hod­nos­tár (wiki​pe​dia​.sk). Bra­ti­slav­ský hrad je národ­ná kul­túr­na pamiat­ka a v súčas­nos­ti slú­ži jeho prvé poscho­die pre repre­zen­tač­né úče­ly Slo­ven­skej národ­nej rady a v ostat­ných pries­to­roch sú umiest­ne­né zbier­ky Slo­ven­ské­ho národ­né­ho múzea – expo­zí­cie Kle­no­ty dáv­nej doby a His­to­ric­ké múze­um (bra​ti​sla​va​.sk). Dneš­né meno hra­du vychá­dza z pome­no­va­nia Bre­za­lus­purch, kto­ré bolo uvá­dza­né v Soľ­noh­rad­ských leto­pi­soch v roku 907. V roku 1042 sa v Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con spo­mí­na Bre­ze­burg, v Altaiš­ských aná­loch v roku 1052 Pre­slav­vas­purch, v roku 1108 Bres­burg, z čoho vznik­lo dneš­né nemec­ké Pre­ss­burg (wiki​pe​dia​.sk). Všet­ky tie­to náz­vy majú pôvod s mene Bra­slav, resp. Pre­slav. Mohol to byť člen význam­nej veľ­mož­skej rodi­ny (Jozef Hlin­ka, 1982). Nemec­ký his­to­rik Aven­ti­nus uvá­dza Wra­tiss­la­bur­gium, pod­ľa Vra­ti­sla­va, kto­rý dal hrad opra­viť v roku 805. Iné pome­no­va­nie ja Cas­trum Bosan, prí­pad­ne Bas­sa, Possen, neskôr Poson, Poso­nium, čo dalo zrej­me vznik­núť maďar­ské­mu Pozso­ny (wiki​pe​dia​.sk).

Z 13. sto­ro­čia pochá­dza Korun­ná veža. Za vlá­dy Žig­mun­da Luxem­bur­gs­ké­ho (13871437) hrad pre­šiel gotic­kou pre­stav­bou. Po roku 1526 je síd­lom uhor­ských krá­ľov. Za Márie Teré­zie (17401780) sa hrad pre­me­nil na luxus­nú baro­ko­vú rezi­den­ciu. V roku 1811 vyho­rel, s rekon­štruk­ci­ou sa zača­lo až v roku 1953. Dnes hrad spra­vu­je Kan­ce­lá­ria Národ­nej rady Slo­ven­skej repub­li­ky. Síd­li tu His­to­ric­ké a Hudob­né múze­um Slo­ven­ské­ho národ­né­ho múzea. Hrad tvo­ria rôz­ne čas­ti: Vie­den­ská, Žig­mun­do­va, Miku­láš­ska a Leopol­do­va brá­na, čest­né nádvo­rie, vyhliad­ko­vý bas­ti­ón, palác, západ­ná tera­sa, sever­né hrad­by, baš­ta Lugins­land, hrad­ná viná­reň, juho­zá­pad­ný bas­ti­ón, zákla­dy veľ­ko­mo­rav­skej bazi­li­ky z 9. sto­ro­čia a kos­to­la sv. Spa­si­te­ľa z 11. st., cis­ter­na (Zdroj: Infor­mač­ná tabuľa).

Na nádvo­rí hrad­né­ho palá­ca, rov­na­ko ako na sever­nej tera­se are­álu našli arche­oló­go­via Mest­ské­ho ústa­vu ochra­ny pamia­tok zvyš­ky jedi­neč­ných archi­tek­túr z obdo­bia 1. sto­ro­čia pred Kris­tom. Súčas­ťou nále­zu boli aj zla­té min­ce s nápi­som Bia­tec. His­to­ri­ci sa zhod­li, že ide o naj­rep­re­zen­ta­tív­nej­šiu stav­bu sever­ne od Álp z nesko­ro­la­tén­ske­ho obdo­bia. Na hra­de sa teda v minu­los­ti nachá­dza­la akro­po­la jed­né­ho z naj­výz­nam­nej­ších kelt­ských hra­dísk – oppi­dum v stred­nej Euró­pe. Tie­to objek­ty boli sta­va­né rím­skou sta­veb­nou tech­ni­kou a sú uni­kát­nym nále­zom nie­len z hľa­dis­ka svoj­ho veku, ale aj kva­li­ty. Zacho­va­li sa v nich pôvod­né inte­ri­é­ro­vé omiet­ky a lia­te dlaž­by s kamien­ko­vou výzdo­bou, kto­ré na Slo­ven­sku nema­jú obdo­bu,” hovo­rí Štas­sel (Krá­ko­vá). Arche­olo­gic­ký výskum z roku 2008 mení pohľad na kelt­skú minu­losť Bra­ti­sla­vy, hrad bol síd­lom kelt­ské­ho knie­ža­ťa, knie­ža si vola­lo reme­sel­ní­kov z Ríma, kto­rí mu upra­vo­va­li a posta­vi­li síd­lo pod­ľa rím­skych zna­los­tí. Našla sa okrem iné­ho rím­ska kera­mi­ka, amfo­ry, zvon, zla­tý a strie­bor­ný poklad knie­ža­ťa. Uni­ká­tom je objav prvej zla­tej min­ce s náz­vom Non­nos (Dani­he­lo­vá). 

Hrad­ný kopec je prvým kop­com Malých Kar­pát. Bra­ti­slav­ča­nia, ale aj neb­ra­ti­slav­ča­nia cho­dia radi na Bra­ti­slav­ský hrad. Je odtiaľ cel­kom pek­ný výhľad na širo­ké oko­lie. Časť za hlav­nou budo­vou sme­rom ku Sta­ré­mu mes­tu je plná zele­ne, je tu pomer­ne veľ­ký a rovi­na­tý pries­tor, kde sa naj­mä v lete zdr­žia­va dosť ľudí. Tým, že hrad je v cen­tre, je veľ­mi ľah­ko a rých­lo dostup­ný. Na hra­de sa kona­jú výsta­vy, v let­nom obdo­bí kon­cer­ty, diva­del­né pred­sta­ve­nia, rôz­ne spo­lo­čen­ské akcie tu majú svoj začiatok.


Bra­ti­sla­va Cast­le is a sig­ni­fi­cant land­mark in Bra­ti­sla­va, and the first writ­ten men­ti­on of Bra­ti­sla­va in the Salz­burg Annals dates back to 907 in con­nec­ti­on with the Batt­le of Bavo­rov and the Hun­ga­rians. The cast­le hill was sett­led in the late Sto­ne Age, with the first kno­wn inha­bi­tants being Celts (bra​ti​sla​va​.sk). Tra­ces of the oldest sett­le­ment date back 4500 years to the Ene­olit­hic peri­od (Bole­ráz group). Alt­hough the exis­ten­ce of a for­ti­fied sett­le­ment is pre­su­med, direct evi­den­ce has not been found. From the Halls­tatt peri­od, dwel­lings dug into the rock sub­stra­tum, cal­led eart­hworks, were dis­co­ve­red on the eas­tern side (wiki​pe​dia​.sk). From the La Tène peri­od, the time of the Cel­tic civi­li­za­ti­on’s flou­ris­hing, the­re are tra­ces of oppi­da and Cel­tic coins, bia­tecs (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). From the 9th to the 11th cen­tu­ry, pro­ces­sed sto­nes, frag­ments of insc­rip­ti­ons, and remains of bricks mar­ked with pegs from the 14th Roman legi­on were found on the eas­tern ter­ra­ce of the cast­le. The­se fin­dings indi­ca­te the pre­sen­ce of the Roman eth­ni­ci­ty on the cast­le acro­po­lis in the 2nd to 3rd cen­tu­ry. It was undoub­ted­ly an excep­ti­onal loca­ti­on from a stra­te­gic per­spec­ti­ve and had gre­at impor­tan­ce for mili­ta­ry gar­ri­son pla­ce­ment (the ori­gi­nal struc­tu­res were like­ly part of a mili­ta­ry sta­ti­on), espe­cial­ly during the Roman-​Germanic mili­ta­ry con­tacts (e.g., Mar­co­man­nic Wars). Sla­vic sett­le­ment mar­ked the turn of the 5th and 6th cen­tu­ries. From the first half of the 9th cen­tu­ry, a for­ti­fied cen­ter with log hou­ses, a pala­ce, a pre-​Romanesque triple-​naved basi­li­ca, a ceme­te­ry, and eco­no­mic buil­dings exis­ted here. The for­ti­fi­ca­ti­ons las­ted until the end of the 14th cen­tu­ry when they were repla­ced by sto­ne Got­hic walls (wiki​pe​dia​.sk).

For four cen­tu­ries, the nort­hern bor­der of the Roman Empi­re – the Limes Roma­nus – ran along the Danu­be. In the 9th cen­tu­ry, the Slavs built a strong for­tress here, which beca­me a sig­ni­fi­cant cen­ter of the Gre­at Mora­vian Empi­re (bra​ti​sla​va​.sk), both ecc­le­sias­ti­cal and secu­lar, encom­pas­sing a bro­ader ter­ri­to­ry. The prin­ce­ly reti­nue and ecc­le­sias­ti­cal dig­ni­ta­ries resi­ded the­re (wiki​pe​dia​.sk). Bra­ti­sla­va Cast­le is a nati­onal cul­tu­ral monu­ment and cur­ren­tly, its first flo­or ser­ves for repre­sen­ta­ti­ve pur­po­ses of the Slo­vak Nati­onal Coun­cil, whi­le other spa­ces hou­se col­lec­ti­ons of the Slo­vak Nati­onal Muse­um – the Tre­a­su­res of Ancient Times and the His­to­ri­cal Muse­um (bra​ti​sla​va​.sk). The pre­sent name of the cast­le deri­ves from the name Bre­za­lus­purch, men­ti­oned in the Salz­burg Annals in 907. In 1042, Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con men­ti­ons Bre­ze­burg, in the Altai Annals in 1052, Pre­slav­vas­purch, and in 1108, Bres­burg, from which the cur­rent Ger­man Pre­ss­burg (wiki​pe​dia​.sk) ori­gi­na­ted. All the­se names have the­ir ori­gin in the name Bra­slav or Pre­slav. It could have been a mem­ber of a sig­ni­fi­cant nob­le fami­ly (Jozef Hlin­ka, 1982). The Ger­man his­to­rian Aven­ti­nus men­ti­ons Wra­tiss­la­bur­gium, named after Vra­ti­slav, who repai­red the cast­le in 805. Anot­her desig­na­ti­on is Cas­trum Bosan or Bas­sa, Possen, later Poson, Poso­nium, pro­bab­ly giving rise to the Hun­ga­rian Pozso­ny (wiki​pe​dia​.sk).

The Cro­wn Tower dates back to the 13th cen­tu­ry. During the rule of Sigis­mund of Luxem­bourg (13871437), the cast­le under­went Got­hic recons­truc­ti­on. After 1526, it beca­me the resi­den­ce of Hun­ga­rian kings. Under Maria The­re­sa (17401780), the cast­le trans­for­med into a luxu­ri­ous Baro­que resi­den­ce. In 1811, it bur­ned down, and recons­truc­ti­on began only in 1953. Today, the cast­le is mana­ged by the Offi­ce of the Nati­onal Coun­cil of the Slo­vak Repub­lic. The His­to­ri­cal and Music Muse­ums of the Slo­vak Nati­onal Muse­um are loca­ted here. The cast­le con­sists of vari­ous parts: Vien­na, Sigis­mund, Nicho­las, and Leopold Gates, the hono­ra­ry cour­ty­ard, the lookout bas­ti­on, the pala­ce, the wes­tern ter­ra­ce, the nort­hern walls, the Lugins­land Bas­ti­on, the cast­le wine­ry, the sout­hwest bas­ti­on, the foun­da­ti­ons of the Gre­at Mora­vian basi­li­ca from the 9th cen­tu­ry, and the Church of St. Savi­or from the 11th cen­tu­ry, the cis­tern (Sour­ce: Infor­ma­ti­on board).

In the cour­ty­ard of the cast­le pala­ce, as well as on the nort­hern ter­ra­ce of the area, archa­e­olo­gists from the City Ins­ti­tu­te for the Pro­tec­ti­on of Monu­ments found remains of uni­que archi­tec­tu­re dating back to the 1st cen­tu­ry BC. The dis­co­ve­ry inc­lu­ded gold coins with the insc­rip­ti­on Bia­tec. His­to­rians agree that it is the most repre­sen­ta­ti­ve struc­tu­re north of the Alps from the late La Tène peri­od. The cast­le appa­ren­tly hou­sed the acro­po­lis of one of the most sig­ni­fi­cant Cel­tic for­ti­fi­ca­ti­ons – an oppi­dum in Cen­tral Euro­pe. The­se objects were built with Roman cons­truc­ti­on tech­ni­qu­es and are a uni­que find not only in terms of the­ir age but also the­ir quali­ty. They pre­ser­ved the ori­gi­nal inte­ri­or plas­ter and cast slabs with sto­ne deco­ra­ti­on, which have no paral­lel in Slo­va­kia,” says Štas­sel (Krá­ko­vá). Archa­e­olo­gi­cal rese­arch from 2008 chan­ges the view of Bra­ti­sla­va­’s Cel­tic past; the cast­le was the seat of a Cel­tic prin­ce named Bra­slav, who cal­led upon crafts­men from Rome to modi­fy and build the resi­den­ce accor­ding to Roman kno­wled­ge. In addi­ti­on to Roman cera­mics, amp­ho­rae, bells, and the gold and sil­ver tre­a­su­re of the prin­ce, the dis­co­ve­ry inc­lu­ded the first gold coin named Non­nos (Dani­he­lo­vá).

The cast­le hill is the first hill of the Litt­le Car­pat­hians. Bra­ti­sla­vans, as well as non-​locals, enjoy visi­ting Bra­ti­sla­va Cast­le. The­re is a nice view of the sur­roun­ding area from the­re. The part behind the main buil­ding, towards the Old Town, is full of gre­e­ne­ry, with a rela­ti­ve­ly lar­ge and flat spa­ce whe­re quite a few peop­le gat­her, espe­cial­ly in the sum­mer. Being in the cen­ter, the cast­le is very easi­ly and quick­ly acces­sib­le. Exhi­bi­ti­ons, con­certs, the­at­ri­cal per­for­man­ces, and vari­ous social events take pla­ce at the cast­le, and many events have the­ir begin­nings here.


Die Bra­ti­sla­va Burg ist eine bede­uten­de Domi­nan­te von Bra­ti­sla­va, und die ers­te sch­rift­li­che Erwäh­nung von Bra­ti­sla­va stammt aus den Salz­bur­ger Anna­len von 907 im Zusam­men­hang mit der Sch­lacht von Bre­za­laus­purc und den Ungarn. Der Burg­berg war bere­its in der spä­ten Ste­in­ze­it besie­delt, wobei die ers­ten bekann­ten Bewoh­ner Kel­ten waren (bra​ti​sla​va​.sk). Die Spu­ren der ältes­ten Besied­lung stam­men vor etwa 4500 Jah­ren aus der Eneolith-​Zeit (Boleráz-​Gruppe). Es wird ange­nom­men, dass es eine befes­tig­te Sied­lung gab, aber direk­te Bewe­i­se wur­den nicht gefun­den. Aus der Hallstatt-​Zeit wur­den auf der öst­li­chen Sei­te Spu­ren von in den Fel­sun­ter­grund geg­ra­be­nen Behau­sun­gen, soge­nann­te Erd­hüt­ten, ent­dec­kt (wiki​pe​dia​.sk). Aus der Latène-​Zeit, der Blüte­ze­it der kel­tis­chen Zivi­li­sa­ti­on, gibt es Spu­ren von Oppi­da sowie kel­tis­chen Mün­zen, den Bia­tecs (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). Aus dem 9. bis 11. Jahr­hun­dert wur­den auf der öst­li­chen Ter­ras­se der Burg bear­be­i­te­te Ste­i­ne, Frag­men­te von Insch­rif­ten und Über­res­te von Zie­geln mit Mar­kie­run­gen der XIV. römis­chen Legi­on gefun­den. Die­se Fun­de bele­gen die Anwe­sen­he­it des römis­chen Vol­kes auf der Bur­gak­ro­po­lis im 2. bis 3. Jahr­hun­dert. Es ist sicher, dass dies aus stra­te­gis­cher Sicht ein außer­ge­wöhn­li­cher Ort war und für die Plat­zie­rung einer Mili­tär­be­sat­zung von unschätz­ba­rem Wert war, ins­be­son­de­re wäh­rend der römisch-​germanischen Mili­tär­kon­tak­te (z. B. Mar­ko­man­nen­krie­ge). Um die Wen­de vom 5. zum 6. Jahr­hun­dert steht es im Zei­chen der sla­wis­chen Besied­lung. Ab der ers­ten Hälf­te des 9. Jahr­hun­derts gab es hier ein befes­tig­tes Zen­trum mit Block­hä­u­sern, einem Palast, einer frü­hro­ma­nis­chen dre­is­chif­fi­gen Basi­li­ka, einem Fried­hof und lan­dwirts­chaft­li­chen Gebä­u­den. Die Befes­ti­gung hielt bis Ende des 14. Jahr­hun­derts, als sie durch ste­i­ner­ne gotis­che Mau­ern ersetzt wur­de (wiki​pe​dia​.sk).

Vier Jahr­hun­der­te lang bil­de­te die Donau die nörd­li­che Gren­ze des Römis­chen Rei­ches – Limes Roma­nus. Die Sla­wen errich­te­ten im 9. Jahr­hun­dert eine star­ke Fes­tung, die ein bede­uten­des Zen­trum des Gro­ßmäh­ris­chen Rei­ches wur­de (bra​ti​sla​va​.sk), sowohl geist­lich als auch welt­lich für ein größe­res Gebiet. Die fürst­li­che Fami­lie und der kirch­li­che Wür­den­trä­ger (wiki​pe​dia​.sk) leb­ten hier. Die Bra­ti­sla­va Burg ist ein nati­ona­les Kul­tur­denk­mal und dient heute das ers­te Stock­werk reprä­sen­ta­ti­ven Zwec­ken des slo­wa­kis­chen Nati­onal­rats, wäh­rend die ande­ren Räu­me die Samm­lun­gen des Slo­wa­kis­chen Nati­onal­mu­se­ums beher­ber­gen – die Auss­tel­lun­gen Schät­ze alter Zei­ten und His­to­ris­ches Muse­um (bra​ti​sla​va​.sk). Der heuti­ge Name der Burg lei­tet sich von der Bez­e­ich­nung Bre­za­lus­purch ab, die 907 in den Salz­bur­ger Anna­len erwähnt wur­de. Im Jahr 1042 wird es in Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con als Bre­ze­burg erwähnt, in den Altheus-​Analen von 1052 als Pre­slav­vas­purch, im Jahr 1108 als Bres­burg, was spä­ter zum heuti­gen deuts­chen Pre­ss­burg wur­de (wiki​pe​dia​.sk). Alle die­se Namen haben ihren Urs­prung im Namen Bra­slav oder Pre­slav. Es könn­te ein Mitg­lied einer bede­uten­den Adels­fa­mi­lie gewe­sen sein (Jozef Hlin­ka, 1982). Der deuts­che His­to­ri­ker Aven­ti­nus gibt Wra­tiss­la­bur­gium an, nach Vra­ti­slav, der die Burg im Jahr 805 repa­rie­ren ließ. Eine ande­re Bez­e­ich­nung ist Cas­trum Bosan, oder Bas­sa, Possen, spä­ter Poson, Poso­nium, was wahrs­che­in­lich zur unga­ris­chen Bez­e­ich­nung Pozso­ny führ­te (wiki​pe​dia​.sk).

Der Kro­nen­turm stammt aus dem 13. Jahr­hun­dert. Unter der Herrs­chaft von Sigis­mund von Luxem­burg (13871437) wur­de die Burg gotisch umge­baut. Nach 1526 war es der Sitz der unga­ris­chen Köni­ge. Unter Maria The­re­sia (17401780) wur­de die Burg in eine luxu­ri­öse baroc­ke Resi­denz umge­wan­delt. Im Jahr 1811 brann­te es nie­der und die Rekons­truk­ti­on begann erst 1953. Heute wird die Burg vom Büro des Nati­onal­ra­tes der Slo­wa­kis­chen Repub­lik ver­wal­tet. Hier befin­den sich das His­to­ris­che und das Musik­mu­se­um des Slo­wa­kis­chen Nati­onal­mu­se­ums. Die Burg bes­teht aus vers­chie­de­nen Tei­len: Wie­ner, Sigis­munds, Niko­laus’ und Leopolds Tor, der Ehren­hof, dem Aus­sichts­bas­ti­on, dem Palast, der west­li­chen Ter­ras­se, den nörd­li­chen Mau­ern, dem Luginsland-​Turm, der Burg­kel­le­rei, dem südwest­li­chen Bas­ti­on, den Fun­da­men­ten der Gro­ßmäh­ris­chen Basi­li­ka aus dem 9. Jahr­hun­dert und der Kir­che des Hei­lands aus dem 11. Jahr­hun­dert, dem Was­ser­tank (Quel­le: Informationstafel).

Auf dem Hof des Burg­pa­las­tes, eben­so wie auf der Nord­ter­ras­se des Gelän­des, fan­den Archä­o­lo­gen des Stad­tins­ti­tuts für Denk­mals­chutz im Jahr 2008 Über­res­te ein­zi­gar­ti­ger Archi­tek­tu­ren aus dem 1. Jahr­hun­dert vor Chris­tus. Der Fund ent­hielt auch gol­de­ne Mün­zen mit der Insch­rift Bia­tec. His­to­ri­ker sind sich einig, dass es sich um das reprä­sen­ta­tivs­te Gebä­u­de nörd­lich der Alpen aus der spä­ten La-​Tène-​Zeit han­delt. Die Burg war also in der Ver­gan­gen­he­it die Akro­po­lis einer der wich­tigs­ten kel­tis­chen Fes­tun­gen – dem Oppi­dum in Mit­te­le­uro­pa. Die­se Objek­te wur­den mit römis­cher Bau­tech­nik gebaut und sind ein ein­zi­gar­ti­ger Fund, nicht nur in Bez­ug auf ihr Alter, son­dern auch auf ihre Quali­tät. In ihnen haben sich die urs­prün­gli­chen Innen­put­ze und die gegos­se­nen Flie­sen mit Ste­in­ver­zie­run­gen erhal­ten, die in der Slo­wa­kei ihresg­le­i­chen suchen”, sagt Štas­sel (Krá­ko­vá). Die archä­o­lo­gis­che Fors­chung von 2008 ändert den Blick auf die kel­tis­che Ver­gan­gen­he­it von Bra­ti­sla­va. Die Burg war der Sitz eines kel­tis­chen Fürs­ten, der Han­dwer­ker aus Rom als Gefol­ge hat­te, die ihm die Unter­kunft nach römis­chem Vor­bild ges­tal­te­ten und errich­te­ten. Es wur­den unter ande­rem römis­che Kera­mik, Amp­ho­ren, Gloc­ken, ein gol­de­ner und sil­ber­ner Schatz des Fürs­ten gefun­den. Ein­zi­gar­tig ist der Fund der ers­ten gol­de­nen Mün­ze mit dem Namen Non­nos (Dani­he­lo­vá).

Der Burg­berg ist der ers­te Hügel der Kle­i­nen Kar­pa­ten. Die Bra­ti­sla­va­er und Nicht-​Bratislavaer gehen ger­ne auf die Bra­ti­sla­va Burg. Von dort aus hat man einen ziem­lich schönen Blick auf die wei­te Umge­bung. Der Teil hin­ter dem Haupt­ge­bä­u­de in Rich­tung der Alts­tadt ist vol­ler Grün­flä­chen und bie­tet einen ziem­lich gro­ßen und fla­chen Raum, in dem sich im Som­mer ziem­lich vie­le Men­schen auf­hal­ten. Da die Burg im Zen­trum liegt, ist sie sehr leicht und schnell erre­ich­bar. Auf der Burg fin­den Auss­tel­lun­gen statt, im Som­mer Kon­zer­te, The­a­te­rauf­füh­run­gen, vers­chie­de­ne gesells­chaft­li­che Verans­tal­tun­gen begin­nen hier.


A Bra­ti­sla­vai vár a bra­ti­sla­vai város egy­ik jelen­tős domi­nán­sa, és Bra­ti­sla­va első írá­sos emlí­té­se a 907-​es Bavor­nál és a magy­arok­nál vívott csa­ta kapc­sán sze­re­pel a szalz­bur­gi évköny­vek­ben. A vár­he­gy már a késő kőkors­zak­ban is lakott volt, az első ismert lakók a kel­ták vol­tak (bra​ti​sla​va​.sk). A leg­ré­geb­bi tele­pülés nyo­mai min­te­gy 4500 évvel eze­lőtt­ről, az ene­oli­ti­kum kors­za­ká­ból (Boleráz-​csoport) szár­ma­znak. Fel­te­he­tő, hogy erődí­tett tele­pülés léte­zett, de köz­vet­len bizo­ny­í­té­ko­kat nem talál­tak. A latén kor­ból kele­ti olda­lán meg­fi­gy­el­he­tők a kőzet­be mély­edt kuny­hók marad­vá­ny­ai (wiki​pe​dia​.sk). A kel­ta civi­li­zá­ció virág­ko­ra, a latén kor­ból oppi­da nyo­mai és kel­ta érmék, a Bia­tecs (Šte­fa­no­vi­čo­vá, 1975). A 9. és 11. szá­zad­ból szár­ma­zó dol­go­zott kőze­tek, feli­rat­ma­rad­vá­ny­ok és a XIV. római légió jel­zé­se­i­vel ellá­tott tég­la­ma­rad­vá­ny­o­kat talál­tak a vár kele­ti teras­zán. Ezek a lele­tek a római nép jelen­lé­tét iga­zol­ják a vár akro­po­lis­zán a 2. és 3. szá­zad­ban. Biz­tos, hogy stra­té­giai szem­pont­ból kivé­te­les hely volt és kato­nai poszt rés­ze lehe­tett, különösen a római-​germán kato­nai kapc­so­la­tok ide­jén (pél­dá­ul a mar­ko­mann hábo­rúk). Az 5. és a 6. szá­zad for­du­ló­ján a szlá­vok lete­le­pe­dé­se jel­lem­zi. Az 9. szá­zad első felé­ben itt már erődí­tett köz­pont volt fahá­zak­kal, palo­tá­val, korai román három­ha­jós bazi­li­ká­val, teme­tővel és gaz­da­sá­gi épüle­tek­kel. Az erődít­mé­ny a 14. szá­zad végé­ig áll­ta meg, ami­kor kőből kés­zült gót falak­kal hely­et­te­sí­tet­ték (wiki​pe​dia​.sk).

Négy évs­zá­za­don keresz­tül a Duna alkot­ta a Római Biro­da­lom észa­ki hatá­rát – a Limes Romanus‑t. A szlá­vok az 9. szá­zad­ban mege­rősí­tett erődöt épí­tet­tek, ame­ly jelen­tős köz­pont­tá vált a Nagy-​Morva Biro­da­lom­nak (bra​ti​sla​va​.sk), mind szel­le­mi, mind vilá­gi szem­pont­ból egy nagy­obb terület szá­má­ra. Itt élt a her­ce­gi csa­lád és a keresz­té­ny egy­ház mél­tó­sá­go­sa (wiki​pe​dia​.sk). A bra­ti­sla­vai vár nemze­ti kul­tu­rá­lis emlék, és jelen­leg a Szlo­vák Nemze­ti Tanács első eme­le­tét a Szlo­vák Nemze­ti Múze­um gyűj­te­mé­ny­ei­nek repre­zen­ta­tív célok­ra hasz­nál­ja – Az ősi korok kinc­sei és Tör­té­ne­ti múze­um kiál­lí­tá­sai (bra​ti​sla​va​.sk). A vár mai neve a 907-​es Bre­za­laus­purc név alap­ján szár­ma­zik a szalz­bur­gi évköny­vek­ből. 1042-​ben Henri-​Manni Augien­sis Chro­ni­con­ban Bre­ze­burg­ként emlí­tik, 1052-​ben az Altheus-​análokban Pre­slav­vas­purch­ként, 1108-​ban Bres­burg­ként, ami a mai német Pozso­nyt ered­mé­ny­ez­te (wiki​pe​dia​.sk). Ezek a nevek mind Bra­slav vagy Pre­slav név ere­de­tét jel­zik. Valós­zí­nűleg egy jelen­tős neme­si csa­lád tag­ja lehe­tett (Jozef Hlin­ka, 1982). A német tör­té­nész Aven­ti­nus Wra­tiss­la­bur­giu­mot mond, Vra­ti­slav alap­ján, aki a várat 805-​ben javí­tot­ta meg. Más néven Cas­trum Bosan, vagy Bas­sa, Possen, később Poson, Poso­nium, ami valós­zí­nűleg a magy­ar Pozso­ny elne­ve­zés­hez veze­tett (wiki​pe​dia​.sk).

A Koro­na toro­ny a 13. szá­zad­ból szár­ma­zik. Luxem­bur­gi Zsig­mond ural­ko­dá­sa alatt (13871437) a vár góti­kus áta­la­ku­lá­son ment keresz­tül. 1526 után Magy­arors­zág kirá­ly­ai­nak lak­he­lye. Mária Teré­zia (17401780) ide­jén a vár luxus barokk rezi­den­ciá­vá vál­to­zott. 1811-​ben leé­gett, a hely­re­ál­lí­tás csak 1953-​ban kez­dődött. A várat jelen­leg a Szlo­vák Köz­tár­sa­ság Nemze­ti Tanác­sá­nak Hiva­ta­la keze­li. Itt talál­ha­tó a Szlo­vák Nemze­ti Múze­um Kinc­sei a régi idők és a Tör­té­ne­ti múze­um kiál­lí­tá­sai. A várat külön­böző rés­zek alkot­ják: béc­si, Zsig­mond, Miku­lás és Lipót kapu, tisz­te­let­be­li udvar, kilá­tó bás­tya, palo­ta, nyuga­ti terasz, észa­ki falak, Lugins­land bás­tya, vár­bo­roz­da, dél­ny­uga­ti bás­tya, a 9. szá­za­di nagy-​morva bazi­li­ka alap­jai és a 11. szá­za­di Szent Meg­vál­tó tem­plom, cisz­ter­na (For­rás: Infor­mač­ná tabuľa).

A vár­pa­lo­ta udva­rán, vala­mint az épüle­te­gy­üt­tes észa­ki teras­zán a váro­si műem­lék­vé­del­mi inté­zet régés­zei egy­edülál­ló 1. szá­za­di épí­tés­ze­ti marad­vá­ny­ok­ra buk­kan­tak. A lelet rés­zét képez­te a Bia­tec feli­ra­tú ara­ny­ér­mék is. A tör­té­nés­zek egy­etér­te­nek abban, hogy ez a terület az észak-​alföldi későró­mai kor­ból szár­ma­zó leg­ré­te­ge­sebb épít­mé­nye. A lele­tek között ere­de­ti bel­ső vako­la­tok és kőbur­ko­la­tok is meg­ma­rad­tak, ame­ly­eket kődís­zek­kel dís­zí­tet­tek, és ame­ly­ek­nek Szlo­vá­kiá­ban nincs pár­ja – mond­ja Štas­sel (Krá­ko­vá). Az 2008-​as régés­ze­ti kuta­tás meg­vál­toz­tat­ja a bra­ti­sla­vai kel­ta múlt látás­mód­ját, a vár egy kel­ta feje­de­lem szék­he­lye volt, aki római kéz­műve­se­ket hívott maga mel­lé, hogy azok a római isme­re­tek alap­ján kia­la­kít­sák és felé­pít­sék a szék­he­ly­ét. A római kerá­mia, amfo­rák, haran­gok, a feje­de­lem arany- és ezüs­tkinc­sei is meg­ta­lál­ha­tók. Az egy­edi­sé­gét azon­ban az első Non­nos nevű ara­ny érmé­nek a fel­fe­de­zé­se jelen­ti (Dani­he­lo­vá).

A vár­he­gy a Kis-​Kárpátok első domb­ja. A bra­ti­sla­vaiak és a nem bra­ti­sla­vaiak szí­ve­sen láto­gat­nak a Bra­ti­sla­vai vár­ba. Innen egész szép kilá­tás nyí­lik a kör­ny­ező terüle­tek­re. Az épület főé­püle­té­től dél­re lévő rész teli van zöld terüle­tek­kel, meg­le­he­tősen nagy és sík terület­tel, ahol nyá­ron elég sok ember tar­tóz­ko­dik. Mivel a vár a város­köz­pont­ban talál­ha­tó, nagy­on kön­ny­en és gyor­san elér­he­tő. A váron kiál­lí­tá­sok, nyá­ron kon­cer­tek, szín­há­zi előa­dá­sok, külön­böző tár­sa­dal­mi ese­mé­ny­ek is zajlanak.


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2012, 2014, Časová línia, Krajina, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Zamagurie, Zamagurské

Červený Kláštor

Hits: 3466

Čer­ve­ný Kláš­tor leží na súto­ku rie­ky Duna­jec a poto­ka Lip­ník, je cen­trom ces­tov­né­ho ruchu v Zama­gu­rí. Deji­ny obce sú zvia­za­né s kláš­to­rom, kto­rý v roku 1319 zalo­žil Kakaš Ber­ze­vi­ci (cer​ve​nyk​las​tor​.sk). Jeho pome­no­va­nie je aj Lech­nic­ký kláš­tor (Wiki​pe​dia​.sk). Názov obce je odvo­de­ný od čer­ve­nej kry­ti­ny na stre­che kláš­to­ra Jána, na návrh prvé­ho pri­ora. V rokoch 13291563 bol síd­lom kar­tu­ziá­nov, v rokoch 17041782 kamal­du­lov. V rokoch 19561966 bol kláš­tor obno­ve­ný a sprí­stup­ne­ný verej­nos­ti (cer​ve​nyk​las​tor​.sk)

V roku 1543 bol vyplie­ne­ný kláš­tor na Kláš­to­ris­ku v Slo­ven­skom raji lúpež­ným rytie­rom Mate­jom Bašom. Mní­si sa pre­sťa­ho­va­li na čas do Čer­ve­né­ho Kláš­to­ra, len­že ten vyplie­ni­li voja­ci z hra­du Duna­jec (Nede­cav roku 1545. Násled­kom toho mní­si opus­ti­li aj ten­to pries­tor. V roku 1563 bol kar­tu­zián­sky kláš­tor pri obci Lech­ni­ca zru­še­ný. Kamal­du­li zís­ka­li kláš­tor od nit­rian­ske­ho bis­ku­pa Ladi­sla­va Maťa­šov­ské­ho. Pre­sta­va­li ho v baro­ko­vom štý­le (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk) a pre­me­no­va­li ho na Kláš­tor pus­tov­ní­kov hory Troch korún. Kamal­du­li boli bene­dik­tí­ni, pome­no­va­ní pod­ľa mater­ské­ho kláš­to­ra v Camal­do­li pri Arez­ze v Tos­kán­sku (Wiki​pe​dia​.sk). 

Vte­dy vznik­lo v kláš­to­re význam­né lite­rár­no – pre­kla­da­teľ­ské a jazy­ko­ved­né cen­trum. Výraz­nou osob­nos­ťou bol páter Romu­ald Had­bav­ný, kto­rý je pova­žo­va­ný za spo­lu­au­to­ra prvé­ho pre­kla­du Pís­ma svä­té­ho do zápa­do­slo­ven­ské­ho jazy­ka v roku 1750, s pres­nou gra­ma­tic­kou a pra­vo­pis­nou nor­mou. Význam­ným bol aj Slov­ník latinsko-​slovenský (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk). V roku 1754 v Čer­ve­nom Kláš­to­re bola zalo­že­ná leká­reň, kto­rá bola zná­ma aj za hra­ni­ca­mi Spi­ša, naj­mä za správ­cov­stva frát­ra Cyp­riá­na v rokoch 17561775 (cer​ve​nyk​las​tor​.sk). Cyp­rián pes­to­val lie­či­vé rast­li­ny, zosta­vil roz­siah­ly her­bár (cer​ve​nyk​las​tor​.sk), v roku 1766. Obsa­hu­je 283 exem­plá­rov, pri kaž­dom je názov latin­ský, nemec­ký, gréc­ky, poľ­ský a slo­ven­ský. Obsa­hu­je poznat­ky o cho­ro­bách a o ich lie­če­ní (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Cyp­rián, vlast­ným menom Franz Ignatz Jäsch­ke sa naro­dil 28.7.1724 v Pol­kov­ciach v nemec­kou Sliez­sku (dnes v Poľ­sku). Bol vše­stran­ne vzde­la­ný, štu­do­val vo Wroc­la­wi, zaobe­ral sa medi­cí­nou, bota­ni­kou, far­má­ci­ou, alchý­mi­ou, mecha­ni­kou a koz­mo­ló­gi­ou. Do Čer­ve­né­ho Kláš­to­ra pri­šiel v roku 1756 a žil tu až do svo­jej smr­ti v roku 1775. Cyp­rián lie­čil odvar­mi z bylín, tink­tú­ra­mi, čaj­mi, vedel naprá­vať zlo­me­ni­ny, púš­ťať žilou. Legen­da o Cyp­riá­no­vi hovo­rí o tom, že Cyp­riá­na lákal ves­mír. Závi­del orlo­vi ako sa vzná­ša do výšin. Zostro­jil lie­ta­jú­ci stroj, na kto­rom sa z Troch korún vznie­sol pohá­ňa­ný lás­kou ku švár­nej pas­tier­ke. Anjel zazrel jeho obraz až na dne ple­sa Mor­ské oko, kde ho bles­kom zra­zil na zem. Na tom­to mies­te vyrá­stla ska­la – veža a dodnes sa nazý­va Mních (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

V obci sú kúpe­le Smer­džon­ka, zame­ra­né na kož­né cho­ro­by a cho­ro­by pohy­bo­vé­ho apa­rá­tu a neuro­lo­gic­kých cho­rôb. Na začiat­ku obce sa nachá­dza ryb­ník na plo­che 3 ha. Most (láv­ka) cez rie­ku, kto­rý je v obci umož­ňu­je pre­chod pre chod­cov a cyk­lis­tov na poľ­skú časť Pie­nin, otvo­re­ná bola 12.8.2006 – je naj­dl­h­ším (149.95 m) záves­ným mos­tom z lepe­né­ho dre­va v Euró­pe (cer​ve​nyk​las​tor​.sk).


Čer­ve­ný Kláš­tor is situ­ated at the con­flu­en­ce of the Duna­jec River and Lip­ník Stre­am, ser­ving as the cen­ter of tou­rism in Zama­gu­rí. The his­to­ry of the vil­la­ge is clo­se­ly tied to the monas­te­ry foun­ded in 1319 by Kakaš Ber­ze­vi­ci, also kno­wn as Lech­nic­ký kláš­tor (Wiki​pe​dia​.sk). The name of the vil­la­ge is deri­ved from the red roofing tiles on the roof of the monas­te­ry of St. John, as sug­ges­ted by the first pri­or. From 1329 to 1563, it was the resi­den­ce of Cart­hu­sians, and from 1704 to 1782, it was inha­bi­ted by Camal­do­le­se monks. The monas­te­ry was res­to­red and ope­ned to the pub­lic bet­we­en 1956 and 1966 (cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

In 1543, the Kláš­to­ris­ko monas­te­ry in Slo­vak Para­di­se was plun­de­red by the marau­ding knight Matej Baša. The monks tem­po­ra­ri­ly relo­ca­ted to Čer­ve­ný Kláš­tor, only to be pil­la­ged by sol­diers from Duna­jec Cast­le (Nie­dzi­ca) in 1545. As a result, the monks aban­do­ned the area. The Cart­hu­sian monas­te­ry near Lech­ni­ca was dis­sol­ved in 1563. The Camal­do­le­se monks obtai­ned the monas­te­ry from the Nit­ra Bis­hop Ladi­slav Maťa­šov­ský. They recons­truc­ted it in the Baro­que sty­le (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk) and rena­med it the Monas­te­ry of the Her­mi­ta­ge of Three Cro­wns. The Camal­do­le­se were a branch of the Bene­dic­ti­nes, named after the mot­her monas­te­ry in Camal­do­li near Arez­zo in Tus­ca­ny (Wiki​pe​dia​.sk).

During this time, the monas­te­ry beca­me a sig­ni­fi­cant lite­ra­ry, trans­la­ti­onal, and lin­gu­is­tic cen­ter. Fat­her Romu­ald Had­bav­ný, con­si­de­red a co-​author of the first trans­la­ti­on of the Holy Scrip­tu­re into the wes­tern Slo­vak lan­gu­age in 1750, pla­y­ed a pro­mi­nent role. He was also kno­wn for the Latin-​Slovak Dic­ti­ona­ry (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk). In 1754, a phar­ma­cy was foun­ded in Čer­ve­ný Kláš­tor, reno­wned even bey­ond the Spiš regi­on, espe­cial­ly under the admi­ni­stra­ti­on of friar Cyp­rián from 1756 to 1775 (cer​ve​nyk​las​tor​.sk). Cyp­rián cul­ti­va­ted medi­ci­nal plants, com­pi­led an exten­si­ve her­ba­rium (cer​ve​nyk​las​tor​.sk) in 1766, con­tai­ning 283 spe­ci­mens with names in Latin, Ger­man, Gre­ek, Polish, and Slo­vak, along with infor­ma­ti­on about dise­a­ses and the­ir tre­at­ment (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Cyp­rián, born Franz Ignatz Jäsch­ke on July 28, 1724, in Pol­ko­witz in Ger­man Sile­sia (now in Poland), was a poly­math, stu­dy­ing medi­ci­ne, bota­ny, phar­ma­cy, alche­my, mecha­nics, and cos­mo­lo­gy. He arri­ved in Čer­ve­ný Kláš­tor in 1756 and lived the­re until his death in 1775. Cyp­rián tre­a­ted ail­ments with her­bal infu­si­ons, tinc­tu­res, and teas, prac­ti­ced bone-​setting, and blo­od­let­ting. The legend of Cyp­rián tells that the uni­ver­se lured him. Envi­ous of an eag­le soaring into the heights, he cons­truc­ted a fly­ing machi­ne on which he ascen­ded from Three Cro­wns, pro­pel­led by love for a beau­ti­ful shep­her­dess. An angel saw his ima­ge at the bot­tom of the Sea Eye pond, stri­king him down with light­ning. A rock for­ma­ti­on cal­led the Monk (Mních) emer­ged at this spot and remains so named to this day (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

The vil­la­ge is home to the Smer­džon­ka Spa, spe­cia­li­zing in skin dise­a­ses, mus­cu­los­ke­le­tal disor­ders, and neuro­lo­gi­cal con­di­ti­ons. At the begin­ning of the vil­la­ge, the­re is a 3‑hectare pond. The brid­ge (footb­rid­ge) over the river, allo­wing pas­sa­ge for pedes­trians and cyc­lists to the Polish part of Pie­ni­ny, was ope­ned on August 12, 2006. It is the lon­gest (149.95 m) sus­pen­ded wooden brid­ge in Euro­pe (cer​ve​nyk​las​tor​.sk).


Čer­ve­ný Kláš­tor leży na skr­zy­żo­wa­niu rze­ki Duna­jec i poto­ku Lip­ník, pełni­ąc fun­kc­ję cen­trum turys­ty­ki w regi­onie Zama­gu­rí. His­to­ria wios­ki jest ści­śle zwi­ąza­na z klasz­to­rem zało­żo­nym w 1319 roku przez Kaka­ša Ber­ze­vi­ci, zna­ne­go również jako Lech­nic­ký kláš­tor (Wiki​pe​dia​.sk). Nazwa wios­ki wywo­dzi się od czer­wo­nych dachó­wek klasz­to­ru św. Jana, zasu­ge­ro­wa­nej przez pier­ws­ze­go prze­ora. W latach 1329 – 1563 był sie­dzi­bą kar­tu­zów, a w latach 1704 – 1782 zamiesz­ki­wa­ny był przez mni­chów kame­du­łów. Klasz­tor został odres­tau­ro­wa­ny i udos­tęp­ni­ony pub­licz­no­ści w latach 1956 – 1966 (cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

W 1543 r. klasz­tor Kláš­to­ris­ko w Sło­wac­kim Raju został złu­pi­ony przez rycer­za Mate­ja Bašę. Mni­si prze­nie­śli się tymc­za­so­wo do Čer­ve­ný Kláš­tor, aby być spląd­ro­wa­ny­mi przez żołnier­zy z zamku Duna­jec (Nie­dzi­ca) w 1545 r. W rezul­ta­cie mni­si opu­ści­li to miejs­ce. Kar­tuz­ja­ńs­ki klasz­tor pod Lech­ni­cą został zlik­wi­do­wa­ny w 1563 r. Mni­si kame­du­li otr­zy­ma­li klasz­tor od bis­ku­pa Nit­ry, Ladi­sla­va Maťa­šov­ské­ho. Odbu­do­wa­li go w sty­lu baro­ko­wym (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk) i zmie­ni­li nazwę na Klasz­tor Pus­tel­ni­ków Góry Trzech Koron. Kame­du­li byli odła­mem bene­dyk­ty­nów, nazwa­nym na cze­ść macier­zys­te­go klasz­to­ru w Camal­do­li koło Arez­zo we Włos­zech (Wiki​pe​dia​.sk).

W tym cza­sie klasz­tor stał się znac­zącym ośrod­kiem lite­rac­kim, trans­la­cyj­nym i języ­ko­wym. Ojciec Romu­ald Had­bav­ný, uwa­ża­ny za wspó­łau­to­ra pier­ws­ze­go prze­kła­du Pis­ma Świ­ęte­go na zachod­ni­osło­wac­ki w 1750 r., odeg­rał w nim znac­zącą rolę. Zna­ny był również ze Sło­wni­ka łacińsko-​słowackiego (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk). W 1754 r. w Čer­ve­ný Kláš­tor zało­żo­no apte­kę, zna­ną nawet poza regi­onem Spis­za, zwłaszc­za pod rząda­mi zakon­ni­ka Cyp­riá­na w latach 1756 – 1775 (cer​ve​nyk​las​tor​.sk). Cyp­rian upra­wiał rośli­ny lecz­nic­ze, spor­ządził obszer­ny her­barz (cer​ve​nyk​las​tor​.sk) w 1766 r., zawie­ra­jący 283 oka­zy z nazwa­mi łaci­ńs­ki­mi, nie­miec­ki­mi, grec­ki­mi, pol­ski­mi i sło­wac­ki­mi, oraz infor­mac­je o cho­ro­bach i ich lec­ze­niu (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Cyp­rian, uro­dzo­ny jako Franz Ignatz Jäsch­ke 28 lip­ca 1724 r. w Pol­ko­witz na Śląs­ku Nie­miec­kim (obe­cnie w Pols­ce), był wie­los­tron­nie wyksz­ta­łco­ny, stu­diu­jąc medy­cy­nę, bota­ni­kę, far­mac­ję, alche­mię, mecha­ni­kę i kos­mo­lo­gię. Przy­był do Čer­ve­ný Kláš­tor w 1756 r. i miesz­kał tam do swo­jej śmier­ci w 1775 r. Cyp­rian lec­zył rozt­wo­ra­mi zioło­wy­mi, nale­wka­mi i her­ba­ta­mi, prak­ty­ko­wał nasta­wia­nie zła­mań i pobie­ra­nie krwi. Legen­da o Cyp­ria­nie gło­si, że wsze­chświat go kusił. Zazdros­ny o orła unos­zące­go się w górę, skons­tru­ował lata­jący pojazd, na któ­rym wzni­ó­sł się z Gór Trzech Koron, napędza­ny miło­ścią do pięk­nej pas­ter­ki. Ani­oł dostr­ze­gł jego obraz na dnie sta­wu Mor­ské oko, uder­zył go błys­kiem i pows­ta­ła ska­ła nazwa­na Mnich (Mních), któ­ra nosi tę nazwę do dziś (muze​um​cer​ve​nyk​las​tor​.sk).

Wios­ka jest domem dla uzdro­wis­ka Smer­džon­ka, spec­ja­li­zu­jące­go się w lec­ze­niu cho­rób skó­ry, schor­zeń ukła­du ruchu i cho­rób neuro­lo­gicz­nych. Na poc­ząt­ku wios­ki znaj­du­je się staw o powierzch­ni 3 ha. Most (kład­ka) przez rze­kę, umo­żli­wia­jący prze­jście pies­zym i rower­zys­tom do pol­skiej części Pie­nin, został otwar­ty 12 sierp­nia 2006 r. Jest to naj­dłu­żs­zy (149,95 m) wis­zący dre­wnia­ny most w Euro­pie (cer​ve​nyk​las​tor​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post

2011-2015, 2015, Časová línia, Krajina, Neživé, Obce, Slovenská krajina, Slovenské, Spiš, Spišské, Stavby, Zámky

Markušovce

Hits: 1888

Mar­ku­šov­ce ležia v juž­nej čas­ti Hor­nád­skej kot­li­ne, neďa­le­ko od Spiš­skej Novej Vsi (His­tó­ria Mar­ku­šo­viec pre budúc­nosť obec a zása­dy ochra­ny pamiat­ko­vej zóny, Kraj­ský pamiat­ko­vý úrad Koši­ce, pra­co­vis­ko Spiš­ská Nová Ves). Pri súto­ku Levočs­ké­ho poto­ka s Hor­ná­dom (mar​ku​sov​ce​.sk) v nad­mor­skej výš­ke 435 met­rov nad morom (Wiki­pe­dia). Mar­ku­šov­ce sú súčas­ťou národ­né­ho par­ku Slo­ven­ský raj (mar​ku​sov​ce​.sk). Na roz­lo­he 18.51 km2 tu žije 4546 oby­va­te­ľov (Wiki­pe­dia). Prvé zmien­ky o Mar­ku­šov­ciach sú zo začiat­ku 12, sto­ro­čia. Tatá­ri v roku 1241 Mar­ku­šov­ce vyplie­ni­li. Osa­da sa pred­tým nazý­va­la Svä­tý Michal, nové meno dosta­la Ter­ra Mar­ci” – Zem Mar­ko­va. Mar­ku­šov­ce sa v prie­be­hu stre­do­ve­ku vyvi­nu­li na význam­né síd­lo. V roku 1527 bol Mar­ku­šov­ský hrad zni­če­ný. Násled­ne bol obno­vo­va­ný a niče­ný požiar­mi. Zacho­va­lo sa aj 10 kaš­tie­ľov a kúrií. Opev­ne­ný rene­sanč­ný kaš­tieľ bol dosta­va­ný v roku 1643. Na hor­nej tera­se par­ku bol vybu­do­va­ný letoh­rá­dok Dar­da­ne­ly (His­tó­ria Mar­ku­šo­viec pre budúc­nosť obec a zása­dy ochra­ny pamiat­ko­vej zóny, Kraj­ský pamiat­ko­vý úrad Koši­ce, pra­co­vis­ko Spiš­ská Nová Ves). His­to­ric­ké náz­vy obce: Vil­la Mar­ci, Szent­mi­cha­lur, Marius­dorf, Mar­cus­fa­lua, Zent­my­hal, Mar­kus­so­wc­ze, Mar­kus­fa­lua. Maďar­sky je to Már­kus­fa­lu, Mar­kusc­se­pán­fa­lu, nemec­ky Marks­dorf. V dru­hej polo­vi­ci 19. sto­ro­čia s Mar­ku­šov­ca­mi sply­nu­la obec Čepa­nov­ce. V roku 1787 tu v 65 domoch žilo 408 oby­va­te­ľov. Zapo­die­va­li sa okrem poľ­no­hos­po­dár­stva prá­ci v lese a v baniach. Neskôr tu fun­go­va­la pra­žia­reň želez­nej rudy. V roku 1892 tu vzni­kol dre­vár­sky závod. V rokoch 18801890 pos­tih­lo Mar­ku­šov­ce veľ­ké vysťa­ho­va­lec­tvo (mar​ku​sov​ce​.sk).


Mar­ku­šov­ce is situ­ated in the sout­hern part of the Hor­nád Basin, near Spiš­ská Nová Ves (His­to­ry of Mar­ku­šov­ce for the Futu­re of the Vil­la­ge and Prin­cip­les of the Pre­ser­va­ti­on of the Monu­ment Zone, Regi­onal Monu­ments Offi­ce Koši­ce, branch Spiš­ská Nová Ves). It is loca­ted near the con­flu­en­ce of the Levočs­ký stre­am with the Hor­nád River (mar​ku​sov​ce​.sk), at an alti­tu­de of 435 meters abo­ve sea level (Wiki­pe­dia). Mar­ku­šov­ce is part of the Slo­vak Para­di­se Nati­onal Park (mar​ku​sov​ce​.sk). Cove­ring an area of 18.51 km², the vil­la­ge is home to 4,546 resi­dents (Wiki­pe­dia).

The first men­ti­ons of Mar­ku­šov­ce date back to the ear­ly 12th cen­tu­ry. The Tatars plun­de­red Mar­ku­šov­ce in 1241. The sett­le­ment was pre­vi­ous­ly cal­led Saint Micha­el, and it rece­i­ved its new name Ter­ra Mar­ci” – Mar­k’s Land. Mar­ku­šov­ce deve­lo­ped into a sig­ni­fi­cant sett­le­ment during the medie­val peri­od. In 1527, the Mar­ku­šov­ce Cast­le was des­tro­y­ed. Sub­se­qu­en­tly, it was rebu­ilt and des­tro­y­ed by fires. Ten man­si­ons and manor hou­ses have been pre­ser­ved. The for­ti­fied Renais­san­ce man­si­on was com­ple­ted in 1643. A gaze­bo cal­led Dar­da­nel­les was built on the upper ter­ra­ce of the park (His­to­ry of Mar­ku­šov­ce for the Futu­re of the Vil­la­ge and Prin­cip­les of the Pre­ser­va­ti­on of the Monu­ment Zone, Regi­onal Monu­ments Offi­ce Koši­ce, branch Spiš­ská Nová Ves). His­to­ri­cal names of the vil­la­ge inc­lu­de Vil­la Mar­ci, Szent­mi­cha­lur, Marius­dorf, Mar­cus­fa­lua, Zent­my­hal, Mar­kus­so­wc­ze, Mar­kus­fa­lua. In Hun­ga­rian, it is Már­kus­fa­lu, Mar­kusc­se­pán­fa­lu, and in Ger­man, Marks­dorf. In the second half of the 19th cen­tu­ry, the vil­la­ge of Čepa­nov­ce mer­ged with Mar­ku­šov­ce. In 1787, 408 resi­dents lived in 65 hou­ses. Besi­des agri­cul­tu­re, they were enga­ged in fores­try and mining. Later, the­re was an iron ore roas­ting plant. A lum­ber mill was estab­lis­hed in 1892. In the years 1880 – 1890, Mar­ku­šov­ce expe­rien­ced sig­ni­fi­cant emig­ra­ti­on (mar​ku​sov​ce​.sk).


Odka­zy

Use Facebook to Comment on this Post